Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 26. máj 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 3To/48/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2219010530
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 05. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Stanislavská
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2219010530.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Stanislavskej a sudcov
JUDr. Janky Klčovej a JUDr. Rastislava Kresla, v trestnej veci obžalovaného C. I., nar. X.X.XXXX, pre
prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na §
139 ods. 1 písm. e) Trestného zákona a § 127 ods. 3 Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda sp.zn. 1T/86/2019 zo dňa 27.11.2019, na verejnom

zasadnutí konanom dňa 26.mája 2020 v Trnave, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr.por. odvolanie obžalovaného C. I., nar. X.X.XXXX, z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda sp.zn. 1T/86/2019 zo dňa 27.11.2019 bol obžalovaný
uznaný za vinného z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona
s poukazom na § 139 ods. 1 písm. e) Trestného zákona a § 127 ods. 3 Trestného zákona na tom

skutkovom základe,

že

dňa 19.11.2017 v čase okolo 17.25 h v meste K., na ulici A. A. XXX/XX, okres Dunajská Streda, na
tretom poschodí na chodbe obytného domu fyzicky napadol O. D., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom Y., I.

P. XXXX/X, okres Zvolen, tým spôsobom, že vybehol naňho z bytu a udrel ho do brucha, následne ho
hmatol oboma rukami za golier vetrovky, pričom kričal slová „vypadni, ja ti to ukážem, čo tu hľadáš, daj
pokoj, viac sem chodiť nebudeš“ a sotil ho dolu schodišťom, následkom čoho O. D. spadol na schody a
kĺzal sa po chodbe približne tri metre dole schodišťom do medziposchodia, čím O. D., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom Y., X. P. XXXX/X, okres Zvolen spôsobil zlomeninu IX rebra vpravo, ktoré zranenia si
vyžiadali dobu liečenia od dňa 19.11.2017 do dňa 01.01.2018, pričom jeho obmedzenie v obvyklom

spôsobe života spočívalo v nutnosti dodržiavať kľudový režim, vyhýbať sa fyzickej aktivite a občas mohol
uvítať pomoc pri obliekaní horného dielu odevu alebo pri obúvaní a ktoré zranenia si vyžiadali potrebu
poskytnutia zdravotnej starostlivosti pre O. D., čím pre Všeobecnú zdravotnú poisťovňu, a.s., so sídlom
Bratislava- Petržalka, Panónska cesta 2, okres Bratislava V, IČO: 35 937 874, vznikla škoda vo výške
76,40 Eur a O. D., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom Y., X. P. XXXX/X, okres Zvolen vznikla škoda vo
výške 456,- Eur.

Za tento trestný čin okresný súd uložil obžalovanému podľa § 156 ods. 2 Trestného zákona s použitím
§ 36 písm. j) a § 38 ods. 3 Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 12 (dvanásť) mesiacov.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona okresný súd výkon uloženého trestu podmienečne odložil
a podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona obžalovanému určil skúšobnú dobu 12 (dvanásť) mesiacov.Podľa § 50 ods. 2 Trestného zákona okresný súd uložil obžalovanému povinnosť, aby počas skúšobnej
doby nahradil škodu spôsobenú trestným činom.

Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku okresný súd uložil obvinenému povinnosť titulom náhradu škody
zaplatiť:
-poškodenej spoločnosti - Všeobecná zdravotná poisťovňa a.s., IČO: 35 937 874 so sídlom Panónska
cesta 2, 851 04 Bratislava sumu 76,40 Eur a
-poškodenému O. D., narodený XX.XX.XXXX, trvale bytom Y., I. P. XXXX/X sumu 456,00 Eur.

Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil v rozsahu č.l. 244-249 spisu.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že okresný súd zvážiac jednotlivé výpovede samotného
obžalovaného a poškodeného a vyhodnotiac závery znaleckého posudku MUDr. Rolanda Suchého
dospel k záveru, že v tomto štádiu konania pravdepodobnejšia výpoveď je výpoveď samotného

poškodeného, ktorý od začiatku podania trestného oznámenia hodnovernejším spôsobom opisoval
priebeh udalostí, keďže podľa názoru okresného súdu neobstoja jednotlivé tvrdenia obžalovaného
ohľadne priebehu skutku, keďže obžalovaný nelogicky odôvodňoval pád samotného poškodeného.
Treba predovšetkým poukázať na to, že keď on zreagoval na prítomnosť poškodeného po otvorení
dverí, poškodený stál asi 1,2 metra od neho, on mu „šťavnato“ povedal, že „vypadni odtiaľto“ a vtedy

zhaslo svetlo a vtedy mal poškodený podľa jeho vyjadrenia urobiť krok alebo dva dozadu, ktorá okolnosť
je v rozpore s ďalším jeho vyjadrovaním sa na hlavnom pojednávaní na č.l. 208 spisu, kde uviedol
najskôr na otázku prokurátora, že k poškodenému išiel až keď spadol. Ak zhaslo svetlo v schodišti podľa
vyjadrenia obžalovaného, nie je ujasnené ako mohol obžalovaný vidieť pád samotného poškodeného.
Je taktiež zarážajúce, že obžalovaný svoju obranu obmedzoval na pád poškodeného, pričom na č.l.

208 spisu, čo sa týka časového deja skutku inak opisoval zhasnutie svetla, kde udával na otázku
prokurátora, že poškodený cúvol, pričom na začiatku svojej výpovede tvrdil, že keď otvoril dvere
stál pred prahom poškodený pri tých výťahových dverách asi 1,20 metra od neho a keď nakričal na
poškodeného hneď zhaslo svetlo, ktoré jeho tvrdenie je v rozpore už v priebehu jeho výpovede na
hlavnom pojednávaní ohľadne zhasnutia svetla, nakoľko ďalej tvrdil, že svetlo až potom zhaslo, keď

urobil poškodený krok dozadu, pričom obžalovaný nevedel odstrániť rozpory vo svojich jednotlivých
tvrdeniach ohľadne časového priebehu skutku. Okresný súd zvážiac vyššie uvedené rozpory, ale aj
závery znaleckého posudku a vyjadrenie znalca na hlavnom pojednávaní, ktorý jednoznačne uviedol, že
mechanizmus zranenia 9. rebra vpravo u poškodeného vzniklo pádom, teda pôsobením násilia strednej
až väčšej intenzity priamo na oblasť hrudníka, tieto závery sú v zhode s vyjadreniami poškodeného,

že obžalovaný po otvorení dverí hneď na neho zaútočil, udrel ho do brucha, následne ho chmatol
oboma rukami za golier vetrovky a sotil ho dolu schodišťom, z ktorého dôvodu okresný súd neuveril
tvrdeniam poškodeného a preto uznal vinu obžalovaného po objektívnej aj subjektívnej stránke tak ako
je to uvedené vo výrokovej časti rozsudku.

Obžalovaný súdne trestaný doteraz nebol. V evidencii priestupkov nemá obžalovaný žiadny záznam.
Z miesta bydliska nie je bližšie hodnotený. Okresný súd vychádzajúc pri výmere výšky a druhu
trestu z ustanovenia § 34 Trestného zákona a nasl., zvážiac pritom možnosti nápravy a prevýchovy
obžalovaného, stav poľahčujúcich okolností, pričom vyhodnotil jednu poľahčujúcu okolnosť v zmysle
§ 36 písm. j) Trestného zákona, že viedol pred spáchaním trestného činu riadny život, prihliadajúc na

spôsob vykonania činu - násilie proti osobe vyššieho veku, ďalšie okolnosti prípadu a to najmä motív
obžalovaného, ktorý takýmto spôsobom zareagoval na prítomnosť poškodeného, s ktorým v minulosti
nemal dobré vzťahy v dôsledku exekúcie bytu jeho matky, zvážiac aj vzniknutý následok okresný súd
dospel k záveru, že uvedený podmienečný trest odňatia slobody celkom pri dolnej hranici trestnej sadzby
s podmienečným odkladom postačí na jeho nápravu a prevýchovu. Zároveň okresný súd rozhodol aj o

náhradách škôd v prospech poškodeného a Všeobecnej zdravotnej poisťovne, keďže škoda bola riadne
a včas vyčíslená a uplatnená. Taktiež okresný súd rozhodol obžalovanému uložiť primeranú povinnosť,
aby počas skúšobnej doby nahradil škody spôsobené trestným činom.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovej lehote (ihneď na hlavnom pojednávaní po vyhlásení rozsudku

č.l. 229 spisu) zahlásil obžalovaný a jeho obhajca odvolanie.

Prokurátorka okresnej prokuratúry sa vzdala práva podať proti rozsudku okresného súdu odvolanie.Odvolanie obžalovaného obhajca písomne doplnil (č.l. 230-235 spisu a č.l. 251-253 spisu).

V odvolaní obžalovaný uviedol, že ako obžalovaný nemá povinnosť sa vyviňovať, tak ako to uviedol súd

pri krátkom odôvodnení svojho rozsudku, ale práve naopak zo zásady prezumpcie neviny vyplýva, že
to je štát, ktorý nesie v trestnom konaní dôkazné bremeno a musí spáchanie skutku ako aj prípadnú
vinu obžalovaného preukázať bez akýchkoľvek rozumných pochybností. Citoval uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6To/8/2018.

Mal za to, že práve v tomto prípade existujú závažné pochybnosti o priebehu pádu poškodeného zo
schodov, ktoré mal súd vyhodnotiť práve v zmysle uvedenej zásady in dubio pro reo, čo však nespravil.
Rozsudok ako aj podaná obžaloba je založená výlučne na výpovedi poškodeného, a to aj napriek
tomu, že výpoveď poškodeného bola od počiatku plná rozporov a viackrát sa menila, a teda sama o
sebe je nedôveryhodná. Citoval výpovede poškodeného k spôsobu útoku na výsluchu poškodeného
zo dňa 19.11.2017, na výsluchu poškodeného zo dňa 9.2.2018, zo zápisnice o previerke výpovede

na mieste zo dňa 19.7.2018, na výsluchu poškodeného zo dňa 19.7.2018, na výsluchu poškodeného
zo dňa 25.2.2018, na výsluchu poškodeného zo dňa 30.9.2019. Z výpovede znalca MUDr. Ronalda
Suchého zo dňa 26.2.2019 ako ja na hlavnom pojednávaní dňa 28.10.2019 však je zrejmé, že samotný
úder do bruchu nemohol spôsobiť zranenia poškodeného. Z tohto pohľadu tak z hľadiska naplnenia
objektívnej stránky tohto prečinu zostáva iba tvrdené sotenie poškodeného za golier zo schodov zo

strany obžalovaného, následkom čoho malo dôjsť k samotnému pádu poškodeného. Pád poškodeného
zo schodov je tak jediný bod výpovede poškodeného tak aj výpovede obžalovaného, ktorý je zhodný
a ku ktorému zjavne došlo a ktorý aj spôsobil zranenie poškodeného, avšak okolnosti, ktoré viedli k
tomuto pádu sú popisované protichodne. Poškodený počas hlavného pojednávania potvrdil, že padal
na znak (na chrbát), tak že mal padať po schodoch nohami napred a hlavou hore. Z takéhoto priebehu

skutku je podľa názoru obžalovaného zásadne vylúčené, aby mohol poškodeného chytiť za golier a sotiť
dole schodmi, keďže v takom prípade by padal hlavou a rukami dole schodmi a nie tak ako to uviedol
poškodený, že sa kĺzal po schodoch po chrbte nohami napred. Spôsob pádu poškodeného sa dá teda
podľa jeho názoru jedine vysvetliť tak, že sa sám poškodený pošmykol potom, ako zhaslo svetlo na
chodbe a potom ako obžalovaný na neho skríkol, aby odišiel a nevyrušoval jeho chorú mamu. Znalec na

hlavnom pojednávaní výslovne potvrdil, že k zraneniu poškodeného mohlo dôjsť aj nikým nezavineným
pádom poškodeného, pričom sa súčasne nevedel vyjadriť k okolnostiam vzniku pádu poškodeného. Z
tohto dôvodu je zrejmé, že sa mohlo jednať aj o nikým nezavinený pád resp. pošmyknutie poškodeného
na schodišti, tak ako to vyplýva z výpovedí obžalovaného, ktoré na rozdiel od výpovedí poškodeného
boli konzistentné od začiatku vyšetrovania. Rovnako mal za to, že v tomto prípade je nutné výpoveď

poškodeného hodnotiť aj v kontexte jeho motivácie, keďže to bol sám poškodený, ktorý inicioval tento
konflikt, keď v podvečer bezdôvodne zvonil v byte jeho mamy a správal sa arogantne a agresívne.
V čase skutku t.j. 19.11.2017 stále prebiehalo konanie o vypratanie predmetného bytu, pričom toto
konanie bolo právoplatne ukončené až dňa 19.12.2017 rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda
sp.zn. 8C/435/2007. Celý incident a zranenia poškodeného však vzniklo výlučne v dôsledku konania

poškodeného a skutočnosti, že sa snažil vyštvať jeho mamu z jej bytu, a teda je možné, že aj toto
trestné konanie bolo poznačené touto snahou poškodeného získať predmetný byt, inak by nemal dôvod
vyzváňať v nedeľu podvečer v byte jeho mamy.

Súd vyhodnotil ako pravdepodobnejšiu výpoveď poškodeného, nakoľko podľa názoru súdu obžalovaný

nelogicky odôvodňoval pád samotného poškodeného. V prvom rade mal za to, že už len táto samotná
skutočnosť, že súd konštatoval, že odsúdenie obžalovaného je založené iba na pravdepodobnosti,
jednoznačne malo znamenať oslobodenie spod obžaloby v zmysle zásady in dubio pro reo, keďže sám
súd pripúšťa, že existuje aj iná verzia priebehu daného skutku, ktorá však je podľa názoru súdu len
menej pravdepodobná. Osobne mu nie je zrejmé, v čom má spočívať tvrdený rozpor. Nikdy totiž netvrdil,

že išiel za poškodeným predtým ako padol zo schodov a ani zo zápisnice z hlavného pojednávania
takéto skutočnosti nevyplývajú. Tvrdenie obžalovaného o priebehu skutku sú od počiatku rovnaké, a to
že poškodený po otvorení chodbových dverí a jeho dôraznej verbálnej výzve, aby odišiel, sa zľakol, a
to pravdepodobne aj v dôsledku zhasnutia schodiskového svetla, urobil krok alebo dva kroky dozadu,
na čo sa pošmykol na schodoch a padal dole schodmi. Až po jeho páde na medziposchodie, vyšiel z

bytu jeho mamy, a to z dôvodu, aby rozsvietil chodbové svetlo, pretože spínač chodbového osvetlenie
je naľavo od vchodových dverí. Sám poškodený potvrdil skutočnosť, že na chodbe zhaslo svetlo, potom
čo obžalovaný otvoril dvere do bytu, a to počas previerky jeho výpovede na mieste zo dňa 19.7.2018.
Rovnako tiež na priamu otázku jeho obhajcu na hlavom pojednávaní dňa 30.9.2019 túto skutočnosťpotvrdil a uviedol, že: „ak bolo svetlo, tak bolo od nich ... ako z ich chodby.“, t.j. sám poškodený odstránil
súdom tvrdený rozpor v jeho výpovedi, keďže po otvorení dverí je len prirodzené, že nejaké svetlo
vychádza aj priamo z bytu, keďže v byte mamy obžalovaného sa pochopiteľne v tom čase svietilo, a

teda už len vďaka tomuto svetlu mohol vidieť pád poškodeného. Z výpovede obžalovaného je zrejmé,
že k zhasnutiu svetla a cúvnutiu poškodeného došlo súčasne, pričom je len pochopiteľné, že poškodený
okrem verbálnej výzvy obžalovaného reagoval práve aj na zmenu svetelných podmienok a na zhasnutie
svetla,keďcúvolasúčasnesapošmykolnaschodoch,ktorésiztohtodôvodunevšimol.Zatýmtoúčelom
obžalovanýnavrholajvykonanievzmysleustanovenia§159Trestnéhoporiadkurekonštrukciupriebehu

spáchania trestného činu na základe výpovedí poškodeného a obžalovaného, a to aj za účasti znalca,
alternatívne vyšetrovací pokus v zmysle ustanovenia § 157 Trestného poriadku za účelom zistenia
reálnosti priebehu pádu poškodeného na znak hlavou vopred po sotení zozadu, čo však bolo zo strany
súdu zamietnuté. Znalec na priamu otázku obhajcu obžalovaného na hlavnom pojednávaní, či zranenie
poškodeného spôsobil úder do brucha alebo pád poškodeného zo schodov, jednoznačne odpovedal,
že zranenie spôsobil pád zo schodov. Znalec rovnako explicitne na otázku jeho obhajcu, či vie uviesť

príčinu pádu uviedol, že nevie určiť príčinu pádu, dokonca nevedel určiť ani z ktorej strany došlo k
zlomenine 9. rebra, či spredu alebo zozadu, nakoľko nemal k dispozícii ani RTG hrudníka poškodeného
(!). Je preto nepochopiteľné, že súd tieto tvrdenia znalca nezobral do úvahy, keď samé o sebe podľa
názoru obžalovaného preukazujú, že v zmysle znaleckého posudku nie je preukázané, že k skutku došlo
jeho zavinením resp. minimálne preukazujú, že rovnako pravdepodobná je aj jeho verzia predmetného

incidentu ako aj verzia obžaloby. Taktiež je nutné uviesť, že znalec na priamu otázku jeho obhajcu
sám uviedol, že zranenie poškodeného nemohol spôsobiť úder do brucha tvrdený v zmysle obžaloby,
pričom súčasne sa následky úderu do brucha v lekárskych správach nasledujúcich ani nie o päť dní po
incidente nepotvrdili, a teda mal za to, že aj táto časť obžaloby resp. odsudzujúceho rozsudku, že mal
poškodeného udrieť do brucha, je v priamom rozpore s vykonaným dokazovaním.

Mal za to, že je daný dôvod, aby krajský súd rozhodol tak, že napadnutý rozsudok podľa § ust. § 322
ods. 3 Trestného poriadku zruší a rozhodne sám podľa ust. § 285 písm. a) Trestného poriadku tak,
že obžalovaného oslobodí spod obžaloby, nakoľko nebolo preukázané, že sa stal skutok, pre ktorý je
obžalovaný stíhaný.

Krajský súd vo veci vykonal verejné zasadnutie za prítomnosti obhajcu obžalovaného a prokurátora
krajskej prokuratúry. Obžalovaný písomne požiadal o vykonanie verejného zasadnutia v neprítomnosti.

Prokurátorkrajskejprokuratúrynaverejnomzasadnutíuviedol,žerozhodnutieokresnéhosúdupovažuje

za zákonné, trest primeraný, z toho dôvodu navrhol odvolanie obžalovaného podľa § 319 Trestného
poriadku zamietnuť.

Obhajca obžalovaného uviedol, že s poukazom na to, že sa nepodarilo preukázať bez akýchkoľvek
pochybností spáchanie skutku a sám okresný súd vo svojom rozhodnutí uviedol, že vychádza

z pravdepodobnosti, navrhol, aby krajský súd rozsudok okresného súdu zo dňa 27.11.2019
sp.zn.1T/86/2019 podľa § 322 ods.3 Tr. por. zrušil a rozhodol sám podľa § 285 písm.a) Tr. por. tak, že
obžalovaného C. I. oslobodí spod obžaloby, nakoľko nebolo preukázané, že sa stal skutok , pre ktorý
je obžalovaný stíhaný.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací nezistil dôvody pre zamietnutie odvolania obžalovaného
podľa § 316 Trestného poriadku ani dôvody pre zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 316 odsek
3 Trestného poriadku. Postupom podľa § 317 odsek 1 Trestného poriadku preskúmal zákonnosť
a dôvodnosť napadnutého rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo.
Uvedeným postupom zistil, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné.

Z obsahu spisového materiálu odvolací súd zhodne ako súd I. stupňa zistil :

· prokurátorka okresnej prokuratúry podala dňa 19.6.2019 pod č. 2 Pv 71/18/2201-37 obžalobu na C. I.
pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 odsek 1, odsek 2 písmeno a) Trestného zákona s poukazom

na § 139 ods. 1 písm. e) Tr. zák. a § 129 ods. 3 Tr. zák.
· okresný súd vydal dňa 20.6.2019 trestný rozkaz (č.l. 189), proti ktorému podal obžalovaný
prostredníctvom svojho obhajcu odpor (č.l. 192)· okresný súd vykonal dokazovanie výsluchom obžalovaného C. I., poškodeného O. D., znalca MUDr.
Ronalda Suchého, a oboznámením listinných dôkazov, a to fotodokumentácia z miesta previerky č.l.
94-98, zápisnica o vydaní vecí na č.l. 99, zvukový záznam na nosiči CD na č.l. 100, znalecký posudok

na č.l. 103-117, prípis VzP na č.l. 118-128, spisový obal priestupku na č.l. 129-145, potvrdenie OO PZ o
podaní oznámenia, podanie vysvetlenia, lekárska správa na č.l. 143, potvrdenie o PN na č.l. 145, prípis
Soc. poisťovne na č.l. 147-150, relácie Mestského úradu Bratislava - Petržalka na č.l. 164, evidencia
priestupkov na č.l. 165, RT na č.l. 166, záznam o preštudovaní na č.l. 174-175, návrh na č.l. 176, odpis
RT zo dňa 26.11.2019

Ani odvolací súd nemá pochybnosti o tom, že obžalovaný spáchal skutok v rozsahu skutkových zistení
napadnutého prvostupňového rozsudku. Z toho dôvodu si závery prvostupňového súdu v podstatnej
časti osvojuje, a keďže sa s nimi stotožňuje, v podstatnom rozsahu na ne ako na správne odkazuje.

Odvolací súd mal jednoznačne a nepochybne preukázané, že obžalovaný sa dopustil prečinu ublíženia

na zdraví podľa § 156 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm.
e) Trestného zákona a § 127 ods. 3 Trestného zákona tým, že obžalovaný dňa 19.11.2017 v meste K.
na chodbe obytného domu udrel poškodeného do brucha, potom ho chmatol oboma rukami za golier
vetrovky a sotil ho dolu schodišťom.

Z trestnej činnosti uvedenej v obžalobe je obžalovaný usvedčovaný najmä výpoveďou poškodeného O.
D., ktorý jednoznačne uviedol, že ho obžalovaný sotil dolu schodiskom, tak že padal horeznačky - na
chrbte s hlavou hore a nohami dole (č.l. 208-209 spisu). Obžalovaného je ďalej usvedčovaný znaleckým
posudkom o tom, že poškodený utrpel zlomeninu IX. rebra vpravo (č.l. 113 spisu).

K odvolacím námietkam obžalovaného:

K výroku o vine:

1. Aj po novele Trestného poriadku zákonom číslo 247/1994 Z.z. musí súd vyčerpať všetky tie

dosiahnuteľné dôkazy, ktoré determinujú náležité zistenie skutkového stavu veci, a to v rozsahu
nevyhnutnom na rozhodnutie. Z toho vyplýva povinnosť zistiť skutkový stav v takom rozsahu a kvalite,
aby poskytoval dostatok potrebných poznatkov pre objektívne, stavu vecí a zákonu zodpovedajúce
spravodlivé rozhodnutie a tento skutok dokázať tak, aby nevyvolával dôvodné, resp. rozumné
pochybnosti. 2. Zásadu "in dubio pro reo" (v pochybnostiach v prospech obvineného), ktorá vyplýva z

ustanovenia § 2 ods. 2 Tr.por. možno aplikovať iba vtedy, ak rozumné pochybnosti o skutkovej otázke
trvajú aj po vykonaní a zhodnotení všetkých relevantných dostupných dôkazov. (47/1996 ZSP)

K odvolacej námietke obžalovaného, že jeho odsúdenie je založené iba na pravdepodobnosti,
jednoznačne malo znamenať oslobodenie spod obžaloby v zmysle zásady in dubio pro reo, je na

mieste uviesť, že aplikácia zásady in dubio pro reo (v pochybnostiach v prospech obvineného), ktorá je
zakotvená v § 2 ods. 4 Trestného poriadku, prichádza do úvahy až v momente, keď ide o skutkovú otázku
a zároveň naďalej existujú také pochybnosti, ktoré nie je možné odstrániť vykonaním a zhodnotením
žiadneho doplňujúceho dôkazu. V preskúmavanom prípade ide síce o skutkovú otázku, nakoľko
relevantné okolnosť sa týka spôsobu vzniku zranenia poškodeného, ale uvedenú relevantnú okolnosť sa

podarilo jednoznačne a spoľahlivo preukázať výpoveďou poškodeného. Poškodený presvedčivo označil
za spôsob vzniku zranenia útok obžalovaného (č.l. 208-209 spisu), pričom výsledok uvedeného útoku
spočívajúci v zlomenom IX. rebre vpravo je nespochybniteľne zachytený v znaleckom posudku (č.l.
113 spisu). Odvolací súd zdôrazňuje, že súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na skalopevnom
presvedčení, že obžalovaný sa dopustil trestného činu, tak ako to vyplýva z celkového obsahu

napadnutého rozsudku, pričom použitie slova pravdepodobnejší na strane 4 napadnutého rozsudku
predstavuje len ojedinelú terminologickú nepresnosť, ktorá správne mala znieť, že súd prvej inštancie
jednoznačne uveril vierohodnej výpovedi poškodeného.

Proces dokazovania (a to nie len z hľadiska hodnotenia obsahu jednotlivých dôkazov, ale aj z hľadiska

rozsahu dokazovania) je ovládaný zásadou voľného hodnotenia, kedy po vykonaní logických úsudkov
v kontexte všetkých vo veci vykonaných dôkazov dochádza k vydaniu meritórneho rozhodnutia. Zákon
pritomneurčujeaaninemôžeurčiťkonkrétnepravidlá,podľaktorýchbysamalovychádzaťvkonkrétnom
prípade pri určení rozsahu dokazovania alebo pri hodnotení obsahu dôkazov, prípadne ich vzájomnejsúvislosti. Jediným všeobecným pravidlom určujúcim rozsah dokazovania je zásada vyjadrená v
ustanovení § 2 ods. 10 Tr. por., podľa ktorej orgány postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav
veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie. (uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4Tdo/36/2015 zo dňa 25.8.2015)

K odvolacej námietke obžalovaného, že odôvodnenie napadnutého rozsudku na strane 5 zamerané
na hodnotenie údajných rozporov jeho výpovede počas hlavného pojednávania je pomerne nejasné, je
nevyhnutné sa vyjadriť, že na hlavnom pojednávaní zo dňa 30.9.2019 obžalovaný najskôr vo všeobecnej

voľnej výpovedi uviedol aj toto: „Keď som šťavnato povedal, že vypadni odtiaľto, zhaslo svetlo, povedal
som nech sa odtiaľto prace. On urobil ešte krok alebo dva dozadu, šmykol sa na schodoch a spadol.“ (č.l.
207 spisu), pričom na otázku okresného prokurátora: „potom čo ste otvorili dvere, nakričali ste na
poškodeného, poškodený aj cúvol pritom?“ obžalovaný odpovedal: „áno cúvol, aj sa dalo cúvať, lebo
je tam roh výťahovej šachty a zábradlie, podľa všetkého urobil krok z toho blbého schodu dole, potom
zhaslo svetlo, šmykol sa a padal.“ (č.l. 208 spisu). Z uvedeného je zrejmé, že obžalovaný na jednom

mieste tvrdil, že svetlo zhaslo pred cúvnutím poškodeného a na inom mieste tvrdil, že svetlo zhaslo
až po cúvnutí poškodeného. Takýto rozpor nemožno vysvetliť, tak ako sa o to pokúsil obžalovaný v
doplnení dôvodov odvolania, argumentom, že to nastalo súčasne, nakoľko obžalovaný spomenul medzi
zhasnutím svetla a pádom poškodeného dve aktivity, a to energické verbálne vyjadrenie obžalovaného a
cúvnutiepoškodeného.Dôležitéjeajto,ženaobochmiestach (č.l.207spisuač.l.208spisu)obžalovaný

tvrdil, že svetlo zhaslo ešte pred pádom poškodeného, čo úplne spochybňuje výpoveď obžalovaného,
nakoľko obžalovaný nemohol v zhoršených svetelných podmienkach presne vidieť pád poškodeného, a
vôbec nemohol vysvetliť priebeh pádu: „podľa všetkého urobil krok z toho blbého schodu dole“ (č.l. 208
spisu). Fakt, že v byte, v ktorom bývala matka obžalovaného, sa svietilo, vôbec nevysvetľuje, ako mohol
obžalovaný detailne vidieť zo svetla (v byte) do tmy (na chodbe). Okrem toho tvrdenie obžalovaného je

rozporuplné v tom, že v prípade, že by poškodený stál pred dverami bytu vo vzdialenosti 1,2 metra pri
výťahových dverách a urobil by 1-2 kroky dozadu, vzďaľoval by sa od schodiska smerujúceho nadol,
nakoľko schodisko smerujúce nadol sa nachádzalo z pohľadu poškodeného diagonálne vpredu po jeho
ľavej strane, čo je zrejmé z fotodokumentácie na č.l. 94 spisu oboznámenej na hlavnom pojednávaní
zo dňa 27.11.2019 (č.l. 227 spisu).

K odvolaciemu argumentu obžalovaného, že znalec sám na priamu otázku jeho obhajcu na hlavnom
pojednávaní, či zranenie poškodeného spôsobil úder do brucha alebo pád poškodeného zo schodov,
jednoznačne odpovedal, že zranenie spôsobil pád zo schodov, je dôležité konštatovať, že na hlavnom
pojednávaní zo dňa 28.10.2019 na otázku obhajcu „mohlo vzniknúť zranenie poškodeného prísť aj

nikýmnezavinenýmpádom,pošmyknutímsapoškodenéhozoschodovtakakotopopisujeobžalovaný?“
odpovedal znalec MUDr. Ronald Suchý tak, že: „nemožno to úplne vylúčiť, tento mechanizmus je však
málo pravdepodobný. Pri páde na zem sa rozkladá pôsobiace násilie na väčšinu plochu a zvyčajne
nedochádza k izolovanej zlomenine jediného rebra.“ (č.l. 213).

K odvolacej námietke obžalovaného, že následky úderu do brucha sa v lekárskych správach
nasledujúcich ani nie o päť dní po incidente nepotvrdili, je potrebné zaujať stanovisko, že pri prvotnom
vyšetrení bola popísaná i bolestivosť brušnej steny - taktiež bez presnejšej lokalizácie a lokálneho
nálezu, čo vyplýva zo znaleckého posudku č. 17/2018 (č.l. 114 spisu).

K výroku o treste:

Podľa § 34 ods. 1 Trestného zákona : Trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým,
že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby

viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne
odsúdenie páchateľa spoločnosťou.

Podľa § 34 ods. 4 Trestného zákona : Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä
na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce

okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy.

Trestný zákon vychádza z jednoty individuálnej a generálnej prevencie trestu, pričom obe tieto zložky sa
navzájom dopĺňajú a podmieňujú. Individuálna prevencia spočíva vo vytvorení podmienok na výchovuodsúdeného k tomu, aby viedol riadny život. Generálna prevencia má zabezpečiť nielen odradenie
ostatných potencionálnych páchateľov od spáchania trestných činov, ale má viesť i k utvrdeniu pocitu
právnej istoty a spravodlivosti u ostatných členov spoločnosti. Disproporcia medzi jednotlivými druhmi

prevencie v zásade vedie k nedostatočnému výchovnému pôsobeniu trestu tak na páchateľa trestného
činu, ako i na ostatných členov spoločnosti. Požiadavka primeranosti trestu a jeho individualizácia tak
núti súd prihliadať na okolnosti konkrétneho prípadu, na jeho zvláštnosti, a teda bráni mechanickému
postupu súdu pri rozhodovaní o treste (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 13. mája 2014, sp. zn. 4 To
7/2013).

Podľa § 156 ods.1) Trestného zákona, kto inému úmyselne ublíži na zdraví, potrestá sa odňatím slobody
na šesť mesiacov až dva roky.

Podľa § 156 ods.2) Trestného zákona, odňatím slobody na jeden rok až tri roky sa páchateľ potrestá,
ak spácha čin uvedený v odseku 1

a) na chránenej osobe, alebo

Podľa § 38 ods.3 Trestného zákona, ak prevažuje pomer poľahčujúcich okolností, znižuje sa horná
hranica zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu.

Odvolací súd ustálil, že okresný súd nepochybil ani postupom v konaní, ktorým dokazoval skutočnosti
potrebné pre ukladanie sankcie v zmysle citovaného ustanovenia § 34 ods.1, ods. 4 Trestného zákona.
V tomto smere vykonal na hlavnom pojednávaní dostatočné dokazovanie, správne vyhodnotil osobu
obžalovaného, jeho povesť a ďalšie skutočnosti potrebné pre uloženie spravodlivého trestu.

Rovnako v dôvodoch rozsudku dostatočne vyhodnotil, na základe akých myšlienkových postupov
dospel k rozsahu poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, správne v tomto smere aplikoval poľahčujúcu
okolnosť v súlade s § 36 písm. j) Trestného zákona (viedol pred spáchaním trestného činu riadny
život). Priťažujúcu okolnosť nezistil. Správne vyhodnotil prevyšujúce poľahčujúce okolnosti v zmysle

ustanovenia § 38 odsek 3 Trestného zákona. Trestná sadzba vyplývajúca z ustanovenia § 156 ods. 2
Trestného zákona je 1 až 3 roky. Po úprave za použitia § 38 odsek 3 Trestného zákona (ak prevažuje
pomer poľahčujúcich okolností, znižuje sa horná hranica zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu
tretinu) je trestná sadzba 1 rok až 2 roky a 4 mesiace.

Okresný súd postupoval správne, keď obžalovanému uložil trest odňatia slobody v trvaní 12 (dvanásť)
mesiacov. Nepochybil ani tým postupom, ktorým podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona výkon
uloženého trestu podmienečne odložil a podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona obžalovanému určil
skúšobnú dobu 12 (dvanásť) mesiacov. Správny je aj výrok okresného súdu, ktorým podľa § 50 ods. 2
Trestného zákona obžalovanému uložil povinnosť, aby počas skúšobnej doby nahradil škodu spôsobnú

trestným činom.

Výrokom o náhrade škody sa odvolací súd osobitne nezaoberal, nakoľko nebol vyslovene napadnutý
podaným odvolaním.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti krajský súd odvolanie obžalovaného podľa § 319 Trestného
poriadku zamietol ako nedôvodné.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu riadny opravný prostriedok nie je prípustný.