Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 31. marec 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10CoPr/2/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2114228781
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Terézia Mecelová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2114228781.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvTrnavevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.TerézieMecelovejačlenieksenátu

JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Gabriely Briškovej, vo veci žalobcu: JUDr. E. N., nar. X. S. XXXX, bytom
W. XXX/X, A., zastúpeného: AK PRINC & PARTNERS s.r.o., Štefánikova 23, Trnava, IČO: 47 237 554,
proti žalovanému: Bytové družstvo so sídlom v Trnave, Ludvika van Beethovena 26, Trnava, IČO: 00
175 480, zastúpeného: UNITED LAWYERS, advokátska kancelária, s. r. o., Mliekarenská 2, Bratislava
- mestská časť Ružinov, IČO: 36 662 291, o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného
pomeru, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 19. septembra 2018 č. k.
18Cpr/6/2014-380, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru listom
zo dňa 8.10.2014, doručené žalobcovi dňa 10.10.2014, zo strany žalovaného je neplatné.
Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 11a ods. 1, § 13 ods. 3, § 17 ods. 2, § 68 ods. 1
písm. b/, ods. 2, § 70, § 74, § 77, § 79 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších
predpisov (ďalej aj „Zákonník práce“, alebo len „ZP“), § 137 písm. d/, § 213, § 316 ods. 1, § 319, §
320, § 470 ods. 1 a 2 veta prvá zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „CSP“), § 80 písm. c/ zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok účinný do

30.6.2016 (ďalej len „O.s.p.“).
Vecne dôvodil, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 14.11.2014 domáhal určenia, že okamžité
skončenie pracovného pomeru listom zo dňa 8.10.2014 zo strany žalovaného z dôvodu závažného
porušenia pracovnej disciplíny je neplatné a súčasne sa domáhal náhrady mzdy (v zmysle podania
doručenéhosúdu27.3.2015).Žalobuodôvodniltým,žedňa15.11.2013uzatvorilsožalovanýmpracovnú
zmluvu s dňom nástupu do práce 15.11.2013. Dňa 27.1.2013 prijalo predstavenstvo žalovaného
uznesenie č. 23, ktorým menovalo žalobcu do funkcie riaditeľa. Dňa 4.9.2014 prijalo predstavenstvo

žalovaného uznesenie č. 205, ktorým odvolalo žalobcu z funkcie riaditeľa. Súčasťou uznesenia bolo
konštatovanie, že po prerokovaní s OZ KOVO sa skončí pracovný pomer so žalobcom výpoveďou
podľa ustanovenia § 63 ods. 1 písm. d/ Zákonníka práce. Listom zo dňa 5.9.2014 žalovaný oznámil
žalobcovi, že na základe uznesenia č. 205 zo dňa 4.9.2014, ktorým bol odvolaný z funkcie riaditeľa, mu
zamestnávateľ nemôže prideľovať žiadnu prácu. Dňa 10.10.2014 doručil žalovaný žalobcovi okamžité
skončenie pracovného pomeru zo dňa 8.10.2014. Ako závažné porušenie pracovnej disciplíny bolo
uvedené údajné porušenie povinností pri správe majetku žalovaného, porušenie základných povinností

zamestnanca formulovaných v § 81 písm. c/ Zákonníka práce a spôsobenie škody zamestnávateľovi,
pričom tieto skutočnosti mali byť zistené po odvolaní žalobcu z funkcie dňa 4.9.2014 a preberaní
agendy v pôsobnosti riaditeľa dňa 30.9.2014. Žalobca žalovanému oznámil listom, že nesúhlasí sokamžitým skončením pracovného pomeru, s jeho dôvodmi (ktoré sa nezakladajú na pravde, ide len o
vykonštruované tvrdenia) a trvá na ďalšom zamestnávaní.
Súd prvej inštancie konštatoval, že žaloba o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného

pomeru bola súdu doručená v rámci prekluzívnej doby. Nebolo sporné, že žalobca bol na základe
pracovnej zmluvy zo dňa 15.11.2013 v pracovnom pomere so žalovaným. Rovnako nebolo sporné, že
žalobcovi bolo dňa 10.10.2014 doručené okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany žalovaného
zo dňa 8.10.2014 ako i to, že žalobca následne listom doručeným žalovanému dňa 29.10.2014
oznámil, že trvá na ďalšom zamestnávaní. V konaní bolo sporné, či došlo k predbežnému prerokovaniu

okamžitého skončenia pracovného pomeru odborovým orgánom žalovaného a či boli dané dôvody
okamžitého skončenia pracovného pomeru. Pokiaľ ide o formálne náležitosti okamžitého skončenia
pracovného pomeru, tieto boli podľa súdu prvej inštancie splnené. Ak u zamestnávateľa pôsobia
zástupcovia zamestnancov (odborový orgán, zamestnanecká rada alebo zamestnanecký dôverník),
zamestnávateľ je povinný prerokovať s nimi každú výpoveď, či okamžité skončenie pracovného pomeru
dané z jeho strany. Nedodržanie tohto postupu má za následok absolútnu neplatnosť takéhoto právneho

úkonu - okamžitého skončenia pracovného pomeru (§ 74 ZP). V priebehu konania zostalo nesporné,
že v čase okamžitého skončenia pracovného pomeru u žalovaného pôsobil odborový orgán, ktorého
existenciu v rozhodnom čase mal súd okrem iného za preukázanú i výsluchom svedka T.. Na základe
vykonaného dokazovania dospel súd prvej inštancie k záveru, že žaloba je v časti určenia neplatnosti
okamžitého skončenia pracovného pomeru dôvodná, pretože okamžité skončenie pracovného pomeru

nebolo predbežne prerokované s odborovým orgánom v zmysle § 74 ZP. K argumentu žalovaného,
že odborový orgán prerokoval akékoľvek skončenie pracovného pomeru so žalovaným, odkazujúc na
zápisnicu zo dňa 10.9.2014, uviedol nasledovné. Zo zápisnice vyplýva, že dňa 10.9.2014 prejednala ZO
pri BD žiadosť o prerokovanie výpovede zo dňa 5.9.2014 v zmysle § 63 ods. 1 písm. d/ bod 2 ZP. V
texte zápisnice sa ďalej uvádza, že ZV KOVO prerokovalo túto žiadosť a zobralo na vedomie odvolanie

žalobcu z funkcie riaditeľa a skončenie pracovného pomeru. Súd prvej inštancie ďalej dodal, že pracovný
pomer so zamestnancom možno zo strany zamestnávateľa skončiť len v Zákonníku práce taxatívne
stanovenými spôsobmi, pričom každý z týchto spôsobov vyžaduje splnenie osobitných predpokladov
a má osobitné právne dôsledky. Okamžité skončenie pracovného pomeru predstavuje najprísnejší
a najurgentnejší spôsob skončenia pracovného pomeru, kedy na rozdiel od skončenia pracovného

pomeru výpoveďou nevzniká zamestnancovi nárok ani na výpovednú dobu, ale pracovný pomer sa
končí okamžite, neaplikuje sa pri ňom ochranná doba ako pri výpovedi. Tak výpoveď z pracovného
pomeru ako i okamžité skončenie musia byť prerokované so zástupcami zamestnancov. Zmyslom
prerokovania je ochrana príslušného zamestnanca. Zástupca zamestnancov musí mať možnosť vyjadriť
sa (vopred) ku konkrétnemu zamýšľanému spôsobu, ako i ku konkrétnym predloženým dôvodom

skončenia pracovného pomeru (s kompletnou znalosťou problematiky a pre zamestnanca vyplývajúcich
následkov). Súd prvej inštancie dospel k záveru, že zápisnica o prerokovaní výpovede zo dňa 5.9.2014
(ktorá výpoveď do spisu nebola doložená) nepreukazuje a nemôže preukázať prerokovanie okamžitého
skončenia pracovného pomeru zo dňa 8.10.2014 ako úplne iného spôsobu skončenia pracovného
pomeru s inými právnymi následkami. Súd prvej inštancie doplnil, že na pojednávaní dňa 20.4.2018

založil právny zástupca žalovaného do spisu žiadosť o prerokovanie okamžitého skončenia pracovného
pomeru zo dňa 5.9.2014 (č. l. 311), ktorá bola podľa podpisu na žiadosti doručená odborovému
orgánu dňa 5.9.2014. Sám právny zástupca žalovaného uviedol, že k reálnemu prerokovaniu tejto
žiadosti nedošlo, čo preukazujú aj čestné prehlásenia JUDr. S. a Ing. C. z 12.9.2018 (č. l. 377, 378)
a argumentoval aplikáciu zákonnej fikcie prerokovania okamžitého skončenia pracovného pomeru

(uplynutím lehoty 2 pracovných dní od doručenia žiadosti odborovému orgánu). Bolo zrejmé, že
odborový orgán nemal k dispozícii na prerokovanie konkrétnu listinu, ktorou mal byť so zamestnancom
skončený pracovný pomer, keď okamžité skončenie pracovného pomeru bolo vypracované až o mesiac
neskôr a teda v čase jeho tvrdeného prerokovania ešte neexistovalo. Odborový orgán pritom musí
mať k dispozícii na prerokovanie všetky relevantné podklady týkajúce sa konkrétneho spôsobu a

dôvodov skončenia pracovného pomeru, k čomu v tomto prípade zjavne nedošlo. Uvedené vyplýva aj zo
znenia okamžitého skončenia pracovného pomeru, podľa ktorého pre okamžité skončenie pracovného
pomeru relevantné “skutočnosti boli zistené po odvolaní z funkcie dňa 4.9.2014 a následnom preberaní
agendy v pôsobnosti riaditeľa dňa 30.9.2014”. Odborový orgán preto nemohol byť v čase doručenia
žiadosti (5.9.2014) riadne informovaný o skutočnostiach, ktoré sa mali zistiť až dňa 30.9.2014. Navyše

žiadosť o prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 5.9.2014 neobsahovala
žiadne konkrétne dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru, obsahuje len konštatovanie, že
po odvolaní žalobcu z funkcie riaditeľa boli zistené závažné porušenia pracovnej disciplíny. Okamžité
skončenie pracovného pomeru môže byť v zmysle § 74 ZP považované za prerokované v odborovomorgáne i na základe zákonnej fikcie, avšak túto fikciu je možné aplikovať iba v prípade, ak spoločne
so žiadosťou o prerokovanie má odborový orgán k dispozícii konkrétnu listinu (obsahujúcu v súlade so
zákonom nezameniteľne špecifikované dôvody), ktorou sa má skončiť pracovný pomer, prípadne, ak

samotná žiadosť o prerokovanie obsahuje všetky povinné náležitosti okamžitého skončenia pracovného
pomeru tak, aby odborový orgán mal možnosť oboznámiť sa s dôvodmi tohto konkrétneho zamýšľaného
spôsobu skončenia pracovného pomeru. Opačný záver by viedol k tomu, že povinnosť zamestnávateľa
vopred prerokovať s príslušným odborovým orgánom okamžité skončenie pracovného pomeru, by
bola výlučne formálna, bez reálnej možnosti odborového orgánu prerokovať so zamestnávateľom

konkrétne skončenie pracovného pomeru a vyjadriť sa k veci s kompletnou znalosťou problematiky. Súd
prvej inštancie podporne poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Na základe
uvedeného súd prvej inštancie určil neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru.
Súd prvej inštancie konštatoval, že o nároku na náhradu trov konania bude v súlade s ustanovením §
262 ods. 1 CSP rozhodnuté v rozhodnutí, ktorým sa konanie skončí.

2. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podal žalovaný včas odvolanie s návrhom na jeho
zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnil tým, že súd
prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec
nesprávne právne posúdil (§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP). Poukázal na § 74 Zákonníka práce,
ktoré ustanovuje obligatórnu účasť zástupcov zamestnancov pri skončení pracovného pomeru so

zamestnancom a v tejto súvislosti i na zákonnú fikciu. Ak sa okamžité skončenie pracovného pomeru do
dvoch pracovných dní odo dňa doručenia písomnej žiadosti zamestnávateľom neprerokuje, má sa za to,
že k prerokovaniu došlo. Zákon z formálneho hľadiska vyžaduje len písomnú žiadosť zamestnávateľa,
to znamená, že sa vyžaduje písomná podoba. Pre nedodržanie písomnej formy zákon nestanovuje
následok neplatnosti. Žalovaný konal v súlade so zákonom a súdu predložil žiadosť o prerokovanie

okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 5.9.2014, ktorá bola odborovému orgánu doručená v
ten istý deň, ako bola žiadosť o prerokovanie vypracovaná zamestnávateľom. K tomuto žalovaný doložil
aj čestné prehlásenia. V rámci konania bolo vykonané rozsiahle dokazovanie za účelom preukázania
dôvodnosti odvolania žalobcu z funkcie riaditeľa a opodstatnenosti okamžitého skončenia pracovného
pomeru so žalobcom. Súd prvej inštancie pochybil, ak nebral do úvahy vykonané dokazovanie ako

celok, ale zameral svoju pozornosť len na tú skutočnosť, že písomné vyhotovenie okamžitého skončenia
pracovného pomeru so žalobcom nemal odborový orgán k dispozícii. Opakovane poukázal na zákonnú
fikciu. Ak nedôjde k prerokovaniu okamžitého skončenia pracovného pomeru v zákonom určenej
lehote odborovým orgánom, zákon stanovuje nevyvrátiteľnú právnu domnienku, že po márnom uplynutí
dvojdňovej lehoty sa predpokladá, že došlo k prerokovaniu okamžitého skončenia pracovného pomeru

odborovým orgánom. Súd prvej inštancie sa opomenul touto právnou domnienkou zaoberať.

3. Žalobca navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. V konaní pred súdom
prvej inštancie bolo riadne preukázané, že u žalovaného ako zamestnávateľa pôsobil v rozhodnom
období zástupca zamestnancov - odborový orgán. Jeho existencia v rozhodnom období nebola

sporná. Pred doručením okamžitého skončenia pracovného pomeru so žalobcom nebola odborovému
orgánu doručená žiadna žiadosť zamestnávateľa - žalovaného, týkajúca sa prerokovania konkrétneho
okamžitého skončenia pracovného pomeru so žalobcom ako zamestnancom. Zákonník práce splnenie
povinnosti zamestnávateľa prerokovať so zástupcami zamestnancov okamžité skončenie pracovného
pomeru formuluje ako hmotnoprávnu podmienku, nesplnenie ktorej spôsobuje v nadväznosti na §

17 ods. 2 Zákonníka práce neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru. Ďalej uviedol, že
žalovaný predtým, ako doručil žalobcovi okamžité skončenie pracovného pomeru z dôvodu porušenia
pracovnejdisciplíny,nemaldôvodyriadnezistenétak,akotoZákonníkprácevyžaduje.Navyšeokamžité
skončenie pracovného pomeru je neplatné aj z dôvodu, že ho bola oprávnená podpísať len pani Ing.
F., riaditeľka.

4. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu uviedol, že sa plne pridržiava podaného odvolania a
dôvodov v ňom uvedených. Poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9Co/348/2014
a opakovane na zákonnú fikciu v zmysle § 74 Zákonníka práce. Následne sa podrobne vyjadril k
dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru, k porušeniu pracovnej disciplíny (nevýhodné

uzavretie kúpnej zmluvy, spôsobenie škody atď.). Dodal, že okamžité skončenie pracovného pomeru
podpísala osoba na to oprávnená.5. Žalobca sa s tvrdeniami, vyhodnoteným skutkovým stavom a právnymi závermi žalovaného
nestotožnil. Dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru (ktoré nebolo v zmysle § 74 Zákonníka
práce prerokované) boli vykonštruované, pričom následne sa k nim podrobnejšie vyjadruje (k uzavretiu

nevýhodnej kúpnej zmluvy na nákup auta, nevyúčtovanie súkromných ciest služobným motorovým
vozidlom, ku škode). V závere opätovne poukazuje na skutočnosť, že okamžité skončenie pracovného
pomeru je neplatné i z dôvodu, že ho mohla podpísať len pani Ing. F., riaditeľka.

6. Žalovaný v následnom vyjadrení poprel tvrdenia žalobcu a zotrval na svojich doterajších vyjadreniach.

7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362
ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359
CSP), proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP),
po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil
zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal rozhodnutie v medziach daných

rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné
vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný
skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo
oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219

ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie treba (napriek námietkam žalovaného)
považovať za vo výroku vecne správny, keď súd prvej inštancie v miere postačujúcej pre rozhodnutie
zistil skutkový stav a vec aj správne posúdil po právnej stránke.
Odvolací súd nemal dôvod nesúhlasiť s argumentáciou použitou súdom prvej inštancie na podporu
ním zvoleného spôsobu rozhodnutia (tak ako táto - rozumej argumentácia - vyplýva z odôvodnenia

napadnutého rozsudku). U dôvodov predostretých súdom prvej inštancie dostatočne jasne a i objektívne
presvedčivo by tak zásadne postačovalo i len konštatovať ich správnosť a odvolať sa na ne (prvá časť
ust. § 387 ods. 2 CSP), odvolací súd však aj v tejto konkrétnej veci musí učiniť zadosť tiež povinnosti
vyporiadať sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní (§ 387 ods. 3 veta druhá CSP) a preto,
ale aj pre celkovú úplnosť nad rámec už uvedeného súdom prvej inštancie dopĺňa (§ 387 ods. 2 CSP

in fine) nasledovné:

8. V preskúmavanej veci založil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie na názore, že okamžité skončenie
pracovného pomeru je neplatné z dôvodu neprerokovania ho zamestnávateľom so zástupcami
zamestnancov podľa § 74 Zákonníka práce.

9. Podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer
výnimočne a to iba vtedy, ak zamestnanec porušil závažne pracovnú disciplínu.

10. Podľa § 74 Zákonníka práce výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany

zamestnávateľa je zamestnávateľ povinný vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov, inak sú
výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru neplatné. Zástupca zamestnancov je povinný
prerokovať výpoveď zo strany zamestnávateľa do siedmich pracovných dní odo dňa doručenia písomnej
žiadosti zamestnávateľom a okamžité skončenie pracovného pomeru do dvoch pracovných dní odo dňa
doručenia písomnej žiadosti zamestnávateľom. Ak v uvedených lehotách nedôjde k prerokovaniu, platí,

že k prerokovaniu došlo.

11. Podľa § 17 ods. 2 Zákonníka práce právny úkon, na ktorý neudelil predpísaný súhlas príslušný
orgán alebo zákonný zástupca alebo na ktorý neudelili predpísaný súhlas zástupcovia zamestnancov,
právny úkon, ktorý nebol vopred prerokovaný so zástupcami zamestnancov, alebo právny úkon, ktorý

sa neurobil formou predpísanou týmto zákonom, je neplatný, len ak to výslovne ustanovuje tento zákon
alebo osobitný predpis.

12. Okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa predstavuje výnimočný spôsob
skončenia pracovného pomeru. Vychádzajúc zo závažnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru

pre oboch účastníkov, v praxi by sa mal tento dôvod uplatňovať len vo výnimočných prípadoch.

13. Z obsahu spisu okrem iného vyplýva, že predstavenstvo žalovaného dňa 4.9.2014 uznesením č.
205 (č. l. 28 spisu) odvolalo žalobcu z funkcie riaditeľa (písm. a/ predmetného uznesenia) s tým, že poprerokovaní so ZV OZ KOVO skončí pracovný pomer so žalobcom výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm.
d/ bod 2 Zákonníka práce (písm. d/ predmetného uznesenia; zamestnávateľ môže dať zamestnancovi
výpoveď iba z dôvodov, ak zamestnanec prestal spĺňať požiadavky podľa § 42 ods. 2 ZP podľa

ktorého, ak osobitný predpis ustanovuje voľbu alebo vymenovanie ako predpoklad vykonávania funkcie
štatutárneho orgánu alebo vnútorný predpis zamestnávateľa ustanovuje voľbu alebo vymenovanie ako
požiadavku vykonávania funkcie vedúceho zamestnanca v priamej riadiacej pôsobnosti štatutárneho
orgánu, pracovný pomer s týmto zamestnancom sa zakladá písomnou pracovnou zmluvou až po jeho
zvolení alebo vymenovaní).

Žalovaný ako zamestnávateľ okamžite skončil pracovný pomer listom (podpísaný podpredsedom a
členom predstavenstva žalovaného) zo dňa 8.10.2014 so žalobcom z dôvodu závažného porušenia
pracovnej disciplíny (vedomé porušenie povinností pri správe majetku žalovaného, základných
povinností zamestnanca formulovaných v § 81 písm. c/ Zákonníka práce - vyplatenie sumy Mgr. Y. R.
bez právneho dôvodu, § 81 písm. e/ - uzatvorenie nevýhodnej zmluvy na nákup auta, nevyúčtovanie
súkromných ciest vykonaných služobným motorovým vozidlom a spôsobenie škody zamestnávateľovi)

s tým, že tieto skutočnosti zistil žalovaný po odvolaní žalobcu z funkcie dňa 4.9.2014 a následnom
preberaní agendy v pôsobnosti riaditeľa dňa 30.9.2014 (č. l. 31 spisu).
Žalobca listom žalovanému oznámil, že trvá na ďalšom zamestnávaní.
Podľa zápisnice z 10.9.2014 (prítomní: Ing. M. Q., Q. R., T. F., E. Z.) „ZO pri BD so sídlom v Trnave“
bola doručená žiadosť o prerokovanie výpovede, ktorou sa odvoláva žalobca dňom 4.9.2014 z funkcie

riaditeľa a zároveň končí jeho pracovný pomer výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. d/ bod 2 ZP. Táto
žiadosťbolaprerokovanástým,žesaberienavedomieodvolaniežalobcuzfunkcieriaditeľaaskončenie
pracovného pomeru (č. l. 277 spisu).
Žalovaný listom z 5.9.2014 (adresovaný Q. R., predsedníčke ZV OZ) požiadal o prerokovanie
okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcu, keď po odvolaní žalobcu z funkcie riaditeľa, boli

zistené závažné porušenia pracovnej disciplíny. Uvádza sa, že na základe týchto skutočností je potrebné
skončiť jeho pracovný pomer okamžitým skončením podľa § 59 ods. 1 písm. c/ a § 68 ods. 1 písm. b/
Zákonníka práce (č. l. 311).

14. Spolupôsobenie zástupcov zamestnancov pri skončení pracovného pomeru zamestnanca v

zmysle Zákonníka práce je výrazným prejavom pracovnoprávnej ochrany zamestnanca. Prvky
pracovnoprávnej ochrany zamestnanca sa tak neviažu len na taxatívnosť vymedzenia dôvodov
skončenia pracovného pomeru v zmysle § 63 a 68 ZP, ale aj na povinnosť zamestnávateľa pred
tretím subjektom (iným ako sám zamestnanec) objasniť dôvody a ďalšie skutkové okolnosti situácie,
ktoré majú príčinnú súvislosť so vznikom dôvodu, na základe ktorého môže zamestnávateľ v súlade s

príslušnými ustanoveniami Zákonníka práce skončiť pracovný pomer so zamestnancom. Prerokovanie
výpovede a okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa v právnej forme
predchádzajúceho prerokovania so zástupcami zamestnancov je hmotnoprávnou podmienkou ich
platnosti. Po doručení písomnej žiadosti zamestnávateľa adresovanej zástupcom zamestnancov,
Zákonník práce ustanovuje lehotu siedmich pracovných dní na prerokovanie výpovede zo strany

zamestnávateľa a lehotu dvoch pracovných dní na prerokovanie okamžitého skončenia pracovného
pomeru. Ak zo strany zástupcov zamestnancov nedôjde k prerokovaniu v zákonom ustanovených
lehotách, Zákonník práce zakotvuje súčasne nevyvrátiteľnú právnu domnienku, že po márnom uplynutí
takejto lehoty sa predpokladá, že došlo k prerokovaniu zo strany zástupcov zamestnancov. Žiadosť
zamestnávateľa o prerokovanie by mala byť konkrétna. Mal by v nej byť skutkovo dostatočne vymedzený

dôvod skončenia, aby zástupcovia zamestnancov mali možnosť kvalifikovane sa vyjadriť ku skončeniu
pracovného pomeru na základe dostatočných informácií. Zástupcovia zamestnancov by tak mali mať
konkrétnu vedomosť o dôvodoch skončenia pracovného pomeru, a nielen všeobecnú informáciu, s
ktorým zamestnancom zamestnávateľ zamýšľa skončiť pracovný pomer. V opačnom prípade, ak by
zamestnávateľ informoval zástupcov zamestnancov len veľmi všeobecne, takéto konanie by bolo len

formálne (porov. Barancová, H. a kol.: Zákonník práce. Komentár. 2. vydanie. Bratislava: C. H. Beck,
2019, k § 74).

15. Najvyšší súd Slovenskej republiky už vo viacerých svojich rozhodnutiach (sp. zn. 1 Cdo 72/2006,
5 Cdo 255/2008, 5 Cdo 140/2010, 5 M Cdo 17/2008, 1 M Cdo 2/2008), od záverov ktorých nie je

dôvod sa odkloniť ani v prejednávanej veci, poukázal na to, že ustanovenie § 74 Zákonníka práce
určuje povinnosť zamestnávateľa vopred prerokovať s príslušným odborovým orgánom (ako zástupcom
zamestnancov) výpoveď, resp. okamžité skončenie pracovného pomeru ako hmotnoprávnu podmienku
platnosti takéhoto právneho úkonu zo strany zamestnávateľa a nesplnenie tejto podmienky spôsobujev zmysle ustanovenia § 17 ods. 2 Zákonníka práce jeho neplatnosť. Účinky splnenia tejto povinnosti
zamestnávateľa nastali len vtedy, ak žiadosť zamestnávateľa o prerokovanie skončenia pracovného
pomeru alebo priložený návrh výpovede/okamžitého skončenia k žiadosti o prerokovanie adresovanej

príslušnému odborovému orgánu obsahoval náležitosti určené ustanovením § 61 ods. 2, resp. § 70
Zákonníka práce, to znamená, že dôvod výpovede/okamžitého skončenia pracovného pomeru musel
byť vymedzený tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, keďže tento nemožno dodatočne
meniť.

16. Zákon však nevyjadruje, ktorým momentom nastávajú účinky samotného prerokovania. Obsah
pojmu prerokovanie logicky v sebe zahŕňa aj možnosť vyjadrenia sa k podanej žiadosti, nie je len
úkonom jednej strany, ale musí obsahovať aj prípadnú možnosť reakcie adresovanej strany. Cieľom
tejto zákonnej podmienky je, aby zámer zamestnávateľa skončiť pracovný pomer so zamestnancom bol
oznámený odborovej organizácii a zároveň aby jej bola daná možnosť sa (po vlastnom prerokovaní) k
tomuto zámeru vyjadriť (resp. nevyjadriť). Z požiadavky, že výpoveď (okamžité skončenie pracovného

pomeru) má byť vopred prerokovaná vyplýva to, že zamestnávateľ sa na odborovú organizáciu musí
obrátiť skôr, než k výpovedi (okamžitému skončeniu pracovného pomeru) pristúpi a že zároveň by medzi
doručením žiadosti odborovej organizácie o prerokovanie a vlastným vykonaním výpovede (okamžitého
skončenia pracovného pomeru) mala ubehnúť primeraná doba tak, aby odborová organizácia mala
reálnu možnosť vec prerokovať a zamestnávateľovi svoje stanovisko oznámiť. Citované zákonné

ustanovenie nie je totiž samoúčelné, ale smeruje k ochrane zamestnanca, aby zamestnávateľ nezneužil
svoje postavenie a nedôvodne prepúšťal zamestnancov z pracovného pomeru (porov. rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28.9.2010 sp. zn. 5 Cdo 140/2010).

17. Ak žiadosť o prerokovanie skončenia pracovného pomeru výpoveďou/okamžitým skončením

obsahuje len súhrn všeobecne opísaných skutkov a nie skutky konkrétne uvedené vo výpovedi/
okamžitom skončení pracovného pomeru, nie je splnená hmotnoprávna podmienka platnosti uvedenej
v ustanovení § 74 Zákonníka práce, ktorá má za následok neplatnosť právneho úkonu. Opačný
záver by viedol k tomu, že povinnosť zamestnávateľa vopred prerokovať s príslušným odborovým
orgánom výpoveď z pracovného pomeru (okamžité skončenie pracovného pomeru), ktorej nesplnenie

zákonodarca sankcionoval neplatnosťou, by bola len formálna, bez reálnej možnosti odborového orgánu
prerokovať so zamestnávateľom takúto výpoveď/okamžité skončenie pracovného pomeru a vyjadriť sa
k veci s kompletnou znalosťou problematiky (porov. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 4 Cdo 160/2012).

18. V danej veci k prerokovaniu v zmysle § 74 Zákonníka práce bola doručená žiadosť týkajúca sa
výpovede podľa § 63 ods. 1 písm. d/ bod 2 Zákonníka práce, tzn., že sa nejednalo o prerokovanie
okamžitého skončenia pracovného pomeru. Pokiaľ ide o druhú žiadosť z 5.9.2014 o prerokovanie
okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcu, táto uvádza ako dôvod skončenia pracovného
pomeru zistené závažné porušenie pracovnej disciplíny. K jej prerokovaniu nedošlo, čo tvrdil samotný

žalovaný, pričom predložil o tom i čestné vyhlásenia (č. l. 377, 378).

19. K námietke žalovaného ohľadom absencie skúmania súdom prvej inštancie nevyvrátiteľnej
domnienky, odvolací súd dodáva, že táto námietka nie je dôvodná. Súd prvej inštancie sa ňou zaoberal
a správne skonštatoval, že v danom prípade nastať nemohla.

20. Na prerokovanie v zmysle § 74 Zákonníka práce bolo predložené okamžité skončenie pracovného
pomeru podľa § 59 ods. 1 písm. c/ a § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce (bez bližšej konkretizácie
dôvodov).
Je však vylúčené, aby nastala domnienka prerokovania okamžitého skončenia pracovného pomeru

z 8.10.2014, na základe žiadosti z 5.9.2014, odborovým orgánom pre závažné porušenie pracovnej
disciplíny (vedomé porušenie povinností pri správe majetku žalovaného, základných povinností
zamestnanca formulovaných v § 81 písm. c/ Zákonníka práce - vyplatenie sumy Mgr. Y. R. bez právneho
dôvodu, § 81 písm. e/ - uzatvorenie nevýhodnej zmluvy na nákup auta, nevyúčtovanie súkromných
ciest vykonaných služobným motorovým vozidlom a spôsobenie škody zamestnávateľovi), keď tieto

skutočnosti zistil žalovaný po odvolaní žalobcu z funkcie dňa 4.9.2014 a následnom preberaní agendy v
pôsobnosti riaditeľa dňa 30.9.2014 (č. l. 31 spisu). Uvedené logicky vylučuje, že pred 30.9.2014 mohlo
dôjsť k prerokovaniu tohto okamžitého skončenia pracovného pomeru.Preto, keď nebola predložená žiadosť o prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru zo
dňa 8.10.2014 v súlade so zákonom, potom nemohla nastať ani nevyvrátiteľná domnienka prerokovania
tejto žiadosti.

Nemožno sa stotožniť ani s argumentom žalovaného, že došlo k prerokovaniu akéhokoľvek skončenia
pracovného pomeru so žalobcom.

21. Objektívne právo predpokladá, že výkon subjektívneho práva smeruje k cieľu sledovanému
právnou normou. Ak však účastník právneho vzťahu síce formálne koná v medziach svojho práva, ale

prostredníctvom jeho realizácie sleduje poškodenie druhého účastníka právneho vzťahu, ide síce o
výkon práva, ale o chybný výkon práva. Takéto konanie je totiž realizované nie za účelom dosiahnutia
výsledkov, ktoré má pozitívne právo v úmysle chrániť, ale len za tým účelom, aby sa formálne
dosiahol súlad so zákonom. Preto je potrebné považovať takýto výkon práva, aj keď je formálne v
súlade so zákonom, za výkon práva len zdanlivý. Účelom takéhoto konania nie je totiž výkon práva,
ale snaha poškodiť druhého účastníka právneho vzťahu. Takýto výkon práva v súlade so zákonnou

úpravou vyjadrenou v základných zásadách i ďalších ustanoveniach Zákonníka práce (porov. uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13.10.2009 sp. zn. 5 M Cdo 17/2008).

22. Na základe vyššie uvedeného súd prvej inštancie rozhodol správne, keď dospel k záveru, že
okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné z dôvodu nesplnenia hmotnoprávnej podmienky

podľa § 74 Zákonníka práce.

23. K námietke žalovaného ohľadom rozsiahleho dokazovania vo vzťahu k dôvodom skončenia
pracovného pomeru treba dodať, že po vyššie uvedenom závere o neplatnom okamžitom skončení
pracovného pomeru z dôvodu nesplnenia hmotnoprávnej podmienky podľa § 74 Zákonníka práce,

ostávajú konkrétne dôvody skončenia pracovného pomeru bez právneho významu. Bolo preto
nehospodárne sa nimi zaoberať. Odvolací súd považuje za nadbytočné i posudzovanie oprávnenia
osoby, osôb, ktoré predmetné okamžité skončenie pracovného pomeru podpísali.

24. Skutočnosti uvedené v odvolaní žalovaného neboli spôsobilé spochybniť správnosť skutkových a

právnych záverov, ku ktorým dospel súd prvej inštancie a vecnú správnosť napadnutého rozsudku,
preto odvolanie žalovaného z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov nemožno považovať za
opodstatnené. Žalovaný v odvolaní neprodukoval žiadne relevantné tvrdenia, s ktorými by sa
nevysporiadal už súd prvej inštancie.

25. Pre úplnosť sa dodáva, že do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo účastníka
konania (strany), aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením
dôkazov (porov. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04).

26. Odvolací súd, osvojujúci si aj dôvody súdu prvej inštancie, preto rozsudok súdu prvej inštancie podľa

§387ods.1,2CSPpotvrdil.Vzhľadomnavyššieuvedenédôvody,ktoréviedlikpotvrdeniunapadnutého
rozhodnutia, odvolací súd sa ďalšími námietkami uvádzanými v odvolacom konaní nezaoberal, keďže
neboli spôsobilé ovplyvniť jeho rozhodnutie.

27. V závere sa dodáva, že na vecnej správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie nič nemení

skutočnosť,žesúdprvejinštancienesprávneoznačilrozsudokakočiastočný,pričommaloísťorozsudok
medzitýmny /uvedené v odvolaní namietané nebolo, pričom dôležité je, že vo veci bolo rozhodnuté o
základe nároku (nie o časti nároku) rozsudkom, ktorý bol vyhlásený verejne/. Medzitýmny rozsudok
predstavuje totiž rozsudok o základe uplatneného nároku a súd ním rozhoduje o právnom základe veci.
Týmto rozsudkom sa súd vyjadruje k tomu, či žalobca má vôbec na požadované plnenie právo a v akom

rozsahu. Je to rozhodnutie o skutkovom základe sporu, ktorým je uplatnený nárok charakterizovaný a
z ktorého sa odvíja právne posúdenie základu veci. Ide o všetky skutkové a právne otázky, od ktorých
posúdenia závisí výška uplatneného nároku, s výnimkou okolností, ktoré sa týkajú samej výšky nároku.
Tak je tomu vtedy, keď súd na podklade žaloby o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a určenie, že
pracovný pomer trvá naďalej a o náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru posúdi, či

došlo k neplatnému skončeniu pracovného pomeru žalovaným, či žalobca trvá na ďalšom zamestnávaní
a odkedy a či žaloba bola podaná včas. Pri žalobách o určenie neplatnosti skončenia pracovného
pomeru pojem základ nároku nemožno chápať inak, než ako vyriešenie otázky (ne)platnosti skončenia
pracovného pomeru, a to tak, aby po právoplatnosti medzitýmneho rozsudku zostala na vyriešenie ibaotázka výšky nároku na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, pokiaľ bol i tento
nárok uplatnený (porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 78/2013).

28. O trovách odvolacieho konania (rovnako ako pred ním súd prvej inštancie o trovách konania
prvoinštančného) odvolací súd nerozhodoval, nakoľko tu šlo len o medzitýmne rozhodnutie v konaní
majúcom pokračovať, v ktorom o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 1 CSP).

29. Tento rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní

vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/.

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania

len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a/ a b/. Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie.

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľapredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.