Rozhodnuté bolo na súde Krajský súd Nitra
Rozhodutie vydal sudca Mgr. Erik Németh
Forma rozhodnutia – Uznesenie
Povaha rozhodnutia – Zrušujúce
Zdroj – pôvodný dokument (odkaz už nemusí byť funkčný)
Predpisy odkazované v rozhodnutí
Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 26Cob/93/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4415201846
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Erik Németh
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4415201846.1
Uznesenie
Krajský súd v Nitre v právnej veci žalobcu: Mgr. Ján Pasztorek - PJSOFT, Lúčna 4328/7, Nové Zámky,
IČO: 14 426 404, právne zastúpeného: Advokátska kancelária Marônek & Partners s. r. o., Bancíkovej
1/A, Bratislava, IČO: 47 234 661, proti žalovanému: HOZTECH s. r. o., Komočská cesta 1158/5, Nové
Zámky, IČO: 44 139 233, právne zastúpenému: STANO a partneri s.r.o., Nám. 1. mája 16, Bratislava,
IČO: 36 869 571, o zaplatenie 8.900,-- eur, paušálnej náhrady a príslušenstva, o odvolaní žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky č. k. 15Cb/75/2015 - 63 zo dňa 3. júna 2015, jednohlasne,
takto
r o z h o d o l :
Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Nové Zámky č. k. 15Cb/75/2015 - 63 zo dňa 3. júna 2015 r u
š í a vec v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
o d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Nové Zámky rozsudkom č. k. 15Cb/75/2015 - 63 zo dňa 03.06.2015 uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi 8.900,-- eur s 9,05 % ročnými úrokmi z omeškania od 14.11.2014 do
zaplatenia a 40,-- eur paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, všetko do 3 dní
od právoplatnosti rozsudku. Žalovanému tiež uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 534,-- eur náhradu iných
trov konania a 1.340,20 eura náhrady trov právneho zastúpenia na účet právneho zástupcu žalobcu,
taktiež do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Rozhodol tak na základe skutkových zistení, podľa ktorých faktúrou č. 5/2014 zo dňa 30.10.2014
žalobca vyúčtoval žalovanému programátorské práce vo výške 8.900,-- eur. Faktúra bola splatná dňa
13.11.2014. Prevzatie faktúry žalovaný písomne potvrdil. Fakturovanú sumu žalovaný v lehote splatnosti
a ani následne žalobcovi nezaplatil.
Žalovaný nereagoval ani na mimosúdnu výzvu na uhradenie dlhu, ktorú mu adresoval žalobca
prostredníctvom svojho právneho zástupcu listom zo dňa 15.12.2014, ktorý bol žalovanému doručený
dňa 02.05.2015.
Súd prvého stupňa ďalej poukazoval na výpoveď žalobcu, podľa ktorej záväzkový vzťah účastníkov
vznikolústnymspôsobom.Nazákladetejtozmluvyspoluprácamedziúčastníkmitrvalaod02.04.2012do
30.10.2014, kedy bola prerušená. Od 04.11.2014 do 19.11.2014 bol zamestnancom žalovaného, pričom
túto skutočnosť preukazoval potvrdením vystaveným žalovaným dňa 24.11.2014. Zmluvu konkrétne
uzavrel s konateľom žalovaného Hozlárom s dohodnutou mesačnou odmenou vo výške 1.300,-- eur.
Následne došlo k zmene obchodného mena žalovaného a zmenilo sa aj jeho sídlo z Trenčína do Nových
Zámkov. Vzájomná spolupráca medzi účastníkmi prebiehala naďalej. Žalobca pracoval pre žalovaného
ako programátor kamerových systémov, pričom prácu vykonával na rôznych miestach. Pokiaľ ide o
dohodnutú odmenu vo výške 1.300,-- eur mesačne, túto nefakturoval žalovanému pravidelne. Konateľ
žalovaného odmietal od neho prevziať faktúry, pretože nemal peniaze na ich výplatu. Spôsob úhradydohodnutej odmeny prebiehal tak, že žalovaný mu oznámil na akú sumu má vystaviť faktúru, on to urobil
a takto vystavenú faktúru mu zaplatil. Prevzatie faktúry žalovaný nie vždy potvrdil.
Žalobca ďalej uviedol, že ku koncu roku 2013, konkrétne v decembri 2013, mu žalovaný dlhoval sumu
900,-- eur. Od januára do októbra 2014 mu bol žalovaný povinný zaplatiť za každý mesiac sumu 1.300,--
eur, ktorú však žalovanému nefakturoval mesačne (už z uvedených dôvodov). Žalobca k 30.10.2014
ukončilsvojupodnikateľskúčinnosť,vdôsledkučohomuseldoriešiťvšetkyfinančnézáležitostizobdobia
svojej podnikateľskej činnosti. Za obdobie do 30.10.2014 preto dofakturoval žalovanému faktúrou č.
5/2014 celkový objem dohodnutej odmeny (dlžných 900,-- eur za december 2013 + 10 x 1.300,--
eur do konca októbra 2014), pričom od tejto sumy odpočítal čiastočne prijaté platby od žalovaného v
celkovej výške 5.000,-- eur, a tak výška fakturovanej sumy predstavovala 8.900,-- eur. Uvedenú faktúru
doručil konateľovi žalovaného E., ktorý ju osobne prevzal a jej prevzatie aj písomne potvrdil. Žalovaný
oprávnenosť fakturácie nikdy nenamietal ani u žalobcu vystavenú faktúru nereklamoval. Žalovaného
následne emailom vyzýval na úhradu dlžnej sumy. Žalovaný na uvedené reagoval prostredníctvom
svojho konateľa, V. E. emailom, z obsahu ktorého je zrejmé, že ak bude mať financie tak celú vec
doriešia.
V právnych záveroch svojho rozsudku súd prvého stupňa poukázal na § 269 ods. 2, § 407 ods. 3, §
369 ods. 1, § 369 ods. 2, § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka, § 2 Nariadenia vlády SR č. 21/2013
Z. z. a § 120 ods. 1 O. s. p..
Súd prvého stupňa skonštatoval, že účastníci uzatvorili nepomenovanú zmluvu podľa § 269 ods.
2 Obchodného zákonníka, pričom predmet svojich záväzkov určili dostatočne. Súd zdôraznil, že pre
platnosť tohto druhu zmluvného vzťahu zákon nevyžaduje obligatórne písomnú formu.
Súd akceptujúc tvrdenie žalobcu považoval za preukázané, že žalobca si splnil záväzok z uvedenej
zmluvy a dohodnutú prácu pre žalovaného vykonal. Skutočnosť, že takýto spôsob spolupráce (aj
fakturácie) bol medzi účastníkmi dohodnutý resp. bežný, súd považoval za preukázanú zo žalobcom
predložených faktúr za predchádzajúce obdobie spolupráce.
Zo žalobcom predložených listín (výpisov z jeho účtu a príjmového pokladničného dokladu) považoval
súd za preukázané, že mu žalovaný dňa 06.03.2014 uhradil 2.000,-- eur, dňa 23.05. 1.000,-- eur,
dňa 22.08. 14.000,-- eur a dňa 21.06.2014 tiež sumu 1.000,-- eur. Keďže žalovaný nepreukázal iný
účel úhrady uvedených súm, súd žalobcom vykonané úhrady vyhodnotil s poukazom na § 407 ods.
3 Obchodného zákonníka ako čiastočné plnenie záväzkov majúce účinky uznania zvyšku dlhu. Súd
neakceptoval obranu žalovaného, podľa ktorej si nepamätá prevzatie faktúry, ktorej zaplatenia sa
žalobca domáha. Žalovaný nepreukázal, že by oprávnenosť predmetnej faktúry u žalobcu reklamoval,
že by ju bol ako neoprávnene vystavenú vrátil alebo že ju nemá zaevidovanú vo svojom účtovníctve. Že
žalovaný bol dlžníkom žalobcu považoval súd prvého stupňa za preukázané aj z mailovej komunikácie
účastníkov. Konateľ žalovaného v nej 08.12.2014 žalobcovi poskytol prísľub, že ak bude mať financie,
tak veci doriešia.
Súd prvého stupňa akceptoval tvrdenie žalobcu, že mu žalovaný ku dňu 31.12.2013 dlhoval sumu 900,--
eur a od 01.01.2012 do 30.10.2014 mu bol povinný uhradiť sumu 13.000,-- eur, čo spolu činí 13.900,--
eur. Keďže z uvedenej sumy boli žalobcom následne odpočítané prijaté platby od žalovaného v celkovej
výške 5.000,-- eur, súd považoval žalobu v časti uplatnenej istiny 8.900,-- eur za dôvodnú.
Súd prvého stupňa ďalej dospel k záveru, že odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti faktúry, čiže dňom
14.11.2014 sa žalovaný dostal do omeškania a vznikla mu tak povinnosť zaplatiť žalobcovi aj úroky z
omeškania, ktorých výška 9,05 % vyplýva z právneho predpisu.
Žalobcovi tiež vzniklo právo na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v
zmysle § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka v nadväznosti na § 2 Nariadenia Vlády SR č. 21/2000 Z. z..
Z uvedených dôvodov súd prvého stupňa žalobe v celom rozsahu vyhovel.
O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol s poukazom na § 142 ods. 1 O. s. p. tak, že plne
úspešnému žalobcovi priznal ich náhradu proti neúspešnému žalovanému v celkovej výške 1.874,20eura (534,-- eur náhrady trov vzniknutých zaplatením súdneho poplatku z návrhu a 1.340,20 eura
náhrady trov právneho zastúpenia).
Proti tomuto rozsudku podal žalovaný včasné odvolanie. Namietal, že súd prvého stupňa svoj záver,
podľa ktorého medzi účastníkmi došlo k uzavretiu nepomenovanej zmluvy podľa § 269 ods. 2
Obchodného zákonníka, bližšie nezdôvodnil. Súd vychádzal výlučne z tvrdení žalobcu, pričom bez
vyjadreniažalovanéhonemoholhodnovernýmspôsobomzistiť,akýbolskutočnýobsahprávnehovzťahu
účastníkov, a či sa skutočne dohodli na tom, čo tvrdí žalobca, prípadne či vôbec došlo k vzniku nejakého
záväzkového vzťahu medzi účastníkmi. Súd prvého stupňa ani neuviedol obsah tohto právneho vzťahu,
pričom sa odvolával iba na výpoveď žalobcu. Súd nemal žiadnym spôsobom preukázanú výšku
dohodnutej odplaty a opätovne vychádzal iba z jednostranných tvrdení žalobcu. Výšku odplaty 1.300,--
eur mesačne nepreukazujú ani faktúry predložené žalobcom, keďže je v nich uvedená vždy iná suma.
Súd pochybil tiež v tom, že neskúmal, či zo strany žalobcu vôbec došlo k splneniu záväzku. Tvrdenia
žalobcu v tomto smere neboli ničím potvrdené.
Žalovaný ďalej poukazoval na nezrovnalosti vo výpovedi žalobcu, ktorý na pojednávaní dňa 03.06.2015
uviedol, že faktúrami číslo 1 až 4/2014 fakturoval žalovanému nezaplatené práce vykonané za dávno
uplynulé obdobie, pričom neuviedol, za ktoré konkrétne. Žalovanému preto nie je jasné, prečo plnenie
vo výške 5.000,-- euro, ktoré na jej základe prijal, započítal na dlh žalovaného vzniknutý v období
od 01.01.2014 do 30.10.2014. Na základe toho žalovaný usudzuje, že muselo ísť o práce vykonané
v tomto období, pričom uvedený záver potvrdzuje aj fakt, že samotný žalobca vo výpovedi uviedol,
že za predchádzajúce obdobie z pred 01.01.2014 mu žalovaný dlhoval iba 900,-- eur. Žalobca preto
podľa žalovaného neuviedol pravdu a predmetnými faktúrami vyúčtoval práce vykonané v období od
01.01.2014 do 30.10.2014. Otáznym tak zostáva, prečo žalobca nevystavil faktúry na údajne dohodnuté
plnenie vo výške 1.300,-- eur mesačne. Žalobca si podľa žalovaného skutkový stav prispôsoboval, aby
to vyhovovalo danej situácii s cieľom dosiahnuť plný úspech.
Z uvedených dôvodov sa žalovaný odvolaním domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
prvostupňového súdu zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie.
Žalobca sa k odvolaniu písomne vyjadril. Vyjadril názor, že právna kvalifikácia sporu v rámci súdneho
konania prislúcha súdu. Ak mal tento z listinných dôkazov a z výpovedí navrhovateľa a jeho právneho
zástupcu za preukázané, že v danom prípade malo ísť o uzavretie nepomenovanej zmluvy podľa § 269
ods. 2 Obchodného zákonníka, je žiaduce rešpektovať súdom ustálenú právnu kvalifikáciu záväzkového
vzťahu.
K námietke žalovaného, že súd prvého stupňa vychádza jednostranne z tvrdení žalobcu, tento uviedol,
že žalovaný mal brániť svoju pozíciu v súdnom konaní, pričom sa mal dostaviť na pojednávanie aspoň
jeho právny zástupca. Súd vec prejednal v neprítomnosti žalovanej strany v súlade § 101 ods. 2 O. s. p..
Žalobca preto považuje za pochopiteľné, že súd vzal pri hodnotení dôkazov a následnom rozhodovaní
na zreteľ len vyjadrenia žalujúcej strany.
Súdprvéhostupňadostatočneidentifikovalobsahzáväzkovéhovzťahuúčastníkovodkazomnavýpoveď
žalobcu. Otázku vzniku tohto záväzkového vzťahu považuje žalobca za zodpovedanú skutočnosťami
vyplývajúcimi z výpovede žalobcu a faktúrou č. 4/2012 zo dňa 02.07.2012, ktorej prevzatie je potvrdené
odtlačkom pečiatky žalovaného a osobou oprávnenou konať v jeho mene. Výška odplaty bola dohodnutá
ústne na sumu 1.300,-- eur za 8 hodín vykonávaných prác pre žalovaného v priebehu pracovného dňa.
Túto prax potvrdzuje spomínaná faktúra. Splnenie záväzku zo strany žalobcu mal súd prvého stupňa za
preukázané,pričomriadnevykonanieprogramátorskýchpráczostranyžalobcupotvrdzujeajpodpísanie
faktúr zo strany žalovaného.
Za strategický dôkaz žalobca označil mail od konateľa žalovaného, v ktorom bolo žalobcovi prisľúbené,
že finančné nároky budú doriešené s poukazom na nepriaznivú finančnú situáciu žalovaného. K tomuto
dôkazu sa žalovaná strana nevyjadrila a žalobca považuje za nepochopiteľné, prečo žalovaný popiera
žalobcov nárok, keď sa výslovne týmto spôsobom zaviazal k jeho splneniu. Skutočnosť potvrdenia
všetkých žalobcom vystavených faktúr odtlačkom pečiatky a podpisom štatutárneho orgánu žalovaného
považuje žalobca za vyjadrenie súhlasu s vystavenou faktúrou.Z uvedených dôvodov žalobca žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil.
Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací, vec prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s § 214 O. s.
p., pričom dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je potrebné podľa § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p. zrušiť.
Podľa § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p. odvolací súd rozhodnutie zruší, ak sa účastníkovi konania postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom.
Odvolací súd mal v danom prípade za to, že k odňatiu možnosti žalovaného konať pred súdom v danom
prípade došlo nedostatočným odôvodnením napadnutého rozsudku najmä v časti právneho posúdenia
veci.
Povinnosť súdu riadne odôvodniť svoje rozhodnutie vyplývajúce z ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p.
znamená právo účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia a jeho porušením
sa účastníkovi odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu,
voči ktorému chce využiť možnosť opravného prostriedku. Nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia je preto porušením práva na spravodlivé súdne konanie.
Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie obsiahnuté v práve na súdnu ochranu
podľa článku 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a
skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (takýto záver vyplýva aj z ustálenej
judikatúry Ústavného súdu SR, napr. III. ÚS 909/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 206/06).
Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. je súd v odôvodnení rozsudkov povinný okrem iného uviesť, ako vec právne
posúdil. Súčasťou príslušnej časti odôvodnenia rozsudku vo vzťahu k posúdeniu hmotnoprávnych
aspektov prejednávanej veci nepochybne musí byť právna kvalifikácia záväzkového vzťahu, ak sa
žalobca v konaní domáha od žalovaného zaplatenia peňažnej pohľadávky, ktorá podľa jeho tvrdení
vyplýva zo záväzkového vzťahu účastníkov. Súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku
síce uvádza, že záväzkový vzťah účastníkov posúdil ako nepomenovanú zmluvu v zmysle § 269 ods. 2
Obchodného zákonníka, v dôvodoch svojho rozhodnutia však vôbec nevysvetlil, ako k takémuto záveru
dospel.
Podľa§269ods.2Obchodnéhozákonníkaúčastnícimôžuuzavrieťajtakúzmluvu,ktorániejeupravená
ako typ zmluvy. Ak však účastníci dostatočne neurčia predmet svojich záväzkov, zmluva nie je uzavretá.
V odôvodnení prvostupňového rozsudku sa nenachádzajú žiadne vlastné závery prvostupňového súdu,
z ktorých by bolo zrejmé ako súd prvého stupňa ustálil uzavretie zmluvného vzťahu medzi účastníkmi
(kedy a s akým výsledkom prebehol kontraktačný proces, ktorého výsledkom malo byť uzavretie zmluvy
účastníkov). Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia takisto vôbec neuvádza, ako účastníci
určili predmet svojich záväzkov v rámci sporného zmluvného vzťahu, aké konkrétne zmluvné práva a
povinnosti jednotlivým zmluvným stranám z ich vzájomnej dohody mali vyplývať. Súd prvého stupňa v
odôvodneníibauvádza,žepredmetsvojichzáväzkovzmluvnéstranyurčilidostatočne.Vnadväznostina
úplnú absenciu ustálenia predmetu týchto záväzkov súdom sa však takéto konštatovanie javí minimálne
ako problematické.
Z dôvodu nedostatku dôvodov sa odvolaciemu súdu javí ako nepreskúmateľné tiež konštatovanie
prvostupňového súdu, že 5 peňažných plnení poskytnutých žalovaným žalobcovi v rozpätí od 06.03.
do 21.06.2014 v celkovej sume 5.000,-- eur má v zmysle § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka
účinky uznania zvyšku dlhu. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia žiadnym spôsobom
nevysvetlil, prečo majú byť tieto plnenia považované za čiastočné plnenie konkrétne toho záväzku,
ktorého zvyšok by mal byť predmetom konania. Ak by aj bol súd prvého stupňa jasne vysvetlil, že
predpoklad uvedený v predchádzajúcej vete zodpovedá skutočnosti, vyhol sa vysvetleniu, na základe
čoho možno usudzovať na to, že čiastočným plnením žalovaný uznáva aj zvyšok svojho záväzku, čo je
nevyhnutným predpokladom, aby čiastočné plnenie malo účinky uznania zvyšku dlhu.
Keďže vyššie popísané pochybenia prvostupňového súdu spôsobujúce nepreskúmateľnosť
napadnutého rozsudku pre nedostatok dôvodov mali podľa konštantnej judikatúry za následok odňatiemožnosti účastníka konať pred súdom, odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 221 ods. 1 písm. f) O.
s. p. zrušil a vec vrátil podľa § 221 ods. 2 O. s. p. súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa v novom rozhodnutí o veci (§ 224 ods. 3
O. s. p.)
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná . Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.