Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 31. marec 2020

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 6Co/123/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4116203410
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Polyáková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2020:4116203410.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Polyákovej a sudkýň

JUDr. Dagmar Podhorcovej a JUDr. Ingrid Doležajovej, v právnej veci žalobcu: T.. I.. L. K., C., nar.
XX.XX.XXXX, bytom M., Z. M. XXX/XX, zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. CIMRÁK s.r.o., so
sídlom Nitra, Štefánikova 7, IČO: 36 868 876, proti žalovanej: L.. L. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. L., D.
XXXX/XX, zastúpená: JUDr. Ivan Kochanský, advokát so sídlom Nitra, Farská 33, o ochranu osobnosti,
naodvolaniežalobcuprotirozsudkuOkresnéhosúduNitrazodňa27.marca2018č.k.25C/57/2016-158
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanej priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol návrh žalobcu a žalovanej priznal plnú náhradu
trov konania. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca sa podaným návrhom domáhal voči žalovanej
písomného ospravedlnenia v regionálnom mesačníku S. za výrok v článku uverejnenom v A. v novembri
2015. Žalovaná ako viceprimátorka L. S. L. dňa 11.11.2015 odňala žalobcovi poverenie na výkon
funkcie riaditeľa L. nemocnice. Okresná prokuratúra v Nitre konštatovala, že tento postup žalovanej
bol nezákonný. V článku žalovaná nepravdivo uviedla, že žalobca nemal s mestom uzavretú žiadnu

pracovnú zmluvu, čo bolo v rozpore so zákonom o výkone práce vo verejnom záujme, ako aj v
rozpore s advokátskymi predpismi a dobrými mravmi. Zverejnenie nepravdivých informácií poškodili
práva žalobcu. Neoprávneným zásahom mu vznikla ujma, narúša jeho česť, a preto ospravedlnenie
nepostačujúce napraviť jeho dôstojnosť a domáhal aj nemajetkovej ujmy v sume 20.000 eur. Po právnej
stránke súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 11, § 13 OZ, ako aj § 13 ods. 1, 5, § 13b
ods. 1, § 24 ods. 1, 2 zák. č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení. Po vykonanom dokazovaní zamietol
žalobu žalobcu z dôvodu, že žalovaná nebola pasívne legitimovaná. Žalobca smeroval žalobu o ochranu

osobnosti voči nesprávnemu subjektu. Autorom článku bola žalovaná ako zástupkyňa primátora L. S.
L., nepísala ho ako súkromná fyzická osoba, ale zástupkyňa mesta. A. nG. a mesto a jeho zástupcovia
informujú o tom, čo sa v meste deje. Ako fyzická osoba nemala žalovaná dôvod svoje kroky vysvetľovať
občanom. Informácie z článku boli predmetom jednaní zástupcov mesta a zjavne tak článok súvisel s
prácou žalobcu, ako aj žalovanej. Podľa názoru súdu, aj vzhľadom na celú situáciu ohľadne riaditeľskej
funkcie žalobcu zo strany žalovanej, napísaním daného článku nešlo o také konanie, ktoré by bolo
možné charakterizovať ako exces, teda niečo výstredné, prílišné, presahujúce bežnú normu. Nebolo

preukázané, že by žalovaná sledovala daným článkom vlastné záujmy. Žalovaná ako autorka článku
vystupovala ako zástupkyňa mesta, čo by bol správny žalovaný subjekt ohľadne podanej žaloby. Keďže
zamietolžalobuzdôvodunedostatkupasívnejlegitimácie,samotnýmnárokomžalobcusaužnezaoberal
a výška finančnej náhrady nebola ani dostatočne preukázaná. Náhrada nemajetkovej ujmy má síceplniť preventívno-satisfakčnú funkciu, ale je potrebné zdôvodniť jej konkrétnu výšku. O trovách konania
rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanej priznal plnú náhradu trov konania.

2. Rozsudok súdu prvej inštancie napadol v zákonnej lehote odvolaním žalobca a domáhal sa jeho
zrušenia a vrátenia veci na nové konanie, keď svoje odvolanie oprel o ust. § 365 ods.1 písm. h/ a
b/ CSP. V dôvodoch svojho odvolania uviedol, že v konaní nebolo sporné, že v novembrovom vydaní
regionálneho mesačníka L. S. L. - A. M. bol zverejnený článok na str. 4 s názvom „Vyjadrenie k
odvolaniu riaditeľa nemocnice I.. T.. L. K.“, ktorý bol podnetom na podanie návrhu zo strany žalobcu

na príslušný súd, tiež nebolo sporné, že autorkou predmetného článku je žalovaná, ktorá v tom čase
ako zástupca primátora vykonávala právomoci primátora mesta a v rovnakom období ho žalovaná
odvolala z funkcie riaditeľa nemocnice. Z výpovede svedkyne A. D. bolo preukázané, že článok dostala
od žalovanej e-mailom o 23.40 hod. pred uzávierkou, článok nemohla konzultovať, podľa názoru bol
nevyvážený a považuje ho za jednostranný v neprospech žalobcu. So žalovanou sa nedalo komunikovať
a všetky výhrady brala vždy osobne. Poukázal na ust. § 24 ods. 2, 13, 1 zák. č. 369/1990 Zb. V

prípade právnickej osoby, ktorou L. S. L. bezpochyby je táto koná navonok svojim štatutárnym orgánom,
ktorý bol v tomto prípade primátor mesta, resp. zástupca primátora - žalovaná. Skutočnosť, že koná
za právnickú osobu, ale musí byť zrejmá z celého obsahu právneho úkonu. Uvedené je podstatné
pri posúdení, či predmetný zásah do osobnosti (článkom) bol spôsobený právnickou osobou, alebo
niekým, kto prekročil svoje právomoci a sledoval len uspokojenie svojich záujmov, prípadne záujmov

iných osôb. Z hľadiska právnej praxe preto ide o konanie osoby, ktorá nekonala na priamu objednávku
vydavateľa, nebolo to náplňou jej práce a za tento článok nedostala odmenu. V podstate ide o exces.
O exces ide aj vtedy, ak škoda bola spôsobená pri takej činnosti, kde škodca sledoval vlastné záujmy,
či potreby. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25Cdo/482/2005,
25Cdo/2777/2004 alebo 25Cdo/2269/2006. Z celého znenia predmetného článku je zrejmé, že žalovaná

ho písala vo svojom mene zo subjektívneho hľadiska. Poukazuje na jednotlivé citácie ako napr. som
zrušila ..., bolo z mojej strany ..., mojou devízou ... a podobne. Samotný podpis v článku ... s úctou L.
Q., zástupca primátora mesta tiež svedčí o tom, že zo strany žalovanej ide o jej osobnú realizáciu a
prezentovanie osobných názorom na ochranu jej osoby, a nie na prezentácie činností mesta. Predmetný
článok je bez pochýb vysoko tendenčný, jednostranne zameraný a v žiadnom prípade sa nemôže

považovať za vyjadrenie právnickej osoby a tobôž nie na náplň práce primátora mesta a plnenie jeho
pracovných úloh. Vydavateľom A. M. je L. S. L. a žalovaná zneužila svoje postavenie za účelom
presadzovania uverejnenia svojich článkov, o ktorých sa nedalo s ňou konzultovať. Z uvedeného vyplýva
jednoznačný záver, že predmetné konanie žalovanej sa nedá považovať za činnosť v rámci plnenia
úloh pre právnickú osobu, ale ide o činnosť, ktorá vybočuje z rámca jej činností. Preto záver súdu

vychádza z nesprávnych skutkových zistení a z nesprávneho právneho posúdenia veci. Preto nie je
sporné, že žalovaná splnila definície excesu, kedy je za svoje konanie priamo zodpovedná, nakoľko
bolo preukázané, že konala mimo pracovnú dobu, komunikovala so súkromnej e-mailovej adresy,
zverejňovala svoje osobné stanovisko a nekonala v súlade so záujmami mesta, ale sledovala vlastný
politický záujem na očierňovaní žalobcu. Súd prvej inštancie tiež nevyhodnotil iný zásah žalovanej do

osobnosti žalobcu a to jeho nezákonným odvolaním z postu riaditeľa nemocnice. Ako bolo konštatované
v spise Okresnej prokuratúry v Nitre, žalovaná nemala právomoc odvolať žalobcu z funkcie riaditeľa.
Vzhľadom na uvedené je preto nesporné, že žalovaná vyššie uvedeným nulitným rozhodnutím zasiahla
do žalobcovho práva na ochranu osobnosti a tento zásah vykonala nie ako orgán, ale ako fyzická osoba.
S touto časťou skutkových tvrdení sa súd prvej inštancie vôbec nevysporiadal, pričom žiadna zákonná

úprava nevylučuje osobnú zodpovednosť politika za nezákonné rozhodnutie s ohľadom na ochranu
osobnosti poškodeného.

3. K odvolaniu sa vyjadrila žalovaná, ktorá navrhla rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
potvrdiť. Vo svojom vyjadrení uviedla, že s tvrdeniami žalobcu obsiahnutými v písomných dôvodoch

odvolania sa nemôže stotožniť. Nie je pravdou, že zverejnený článok vyvolal následky v tom, že žalobca
je v S. L. odpísaný, nevyvolal búrlivé reakcie občanov, a ani si ho nikto nezamieňal s osobou pána Y.. Boli
to len subjektívne tvrdenia svedkov navrhnutých k výsluchu žalobcom. Skutočnosti uvedené v článku
boli všeobecne známe a zákonite nemohli voči žalobcovi vyvolať, ani nevyvolali negatívne reakcie.
Tiež bolo preukázané, že L. S. L. sa žalobcovi za článok zverejnený v A. M. ospravedlnilo. Ona ako

zastupujúca primátorka vysvetľovala a popísala skutočnosti všetkým dávno známe, a to aj v súvislosti
s riaditeľovaním žalobcu a jeho odvolaním z postu riaditeľa nemocnice a žalobcovi nič nebránilo, aby
sa v prípade nesúhlasu domáhal svojich práv súdnou cestou. V konaní nebola pasívne legitimovaná a
nárok žalobcu mal smerovať voči inému subjektu, ktorý v konečnom dôsledku aj potvrdila svedkyňa A.D.. Rozhodnutie súdu prvej inštancie aj vo vzťahu k finančnej náhrade považuje za zákonné, nakoľko
žalobca v súvislosti s nemajetkovou ujmou nepreukázal vznik zákonného nároku na jej priznanie.

4. Prijatím zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP) s účinnosťou od 01. 07.
2016 došlo k zrušeniu zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (§ 473 CSP). Podľa prechodného
ust. § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom
nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní
nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované. Znamená to, že nová

právna úprava dôsledne dodržiava princíp okamžitej aplikability procesnoprávnych noriem a teda sa
použije na všetky konania a to i na konania začaté predo dňom účinnosti Civilného sporového poriadku
s výnimkami z tohto základného pravidla ustanovenými v § 470 ods. 2 CSP.

5. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou
osobou v zákonom stanovenej lehote (§ 362 CSP) a že spĺňa náležitosti § 365 a nasl. CSP preskúmal

rozsudok súdu prvej inštancie viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) prejednal
vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania a po prejednaní veci dospel k záveru, že rozsudok súdu
prvej inštancie je potrebné podľa § 387 ods. 1, 2 písm. b/ CSP potvrdiť.

6. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie týkajúce

sa žalobcom v odvolaní namietaných skutočností, je vyčerpávajúce, správne, skutkovo a právne
zdôvodnené a zodpovedá požiadavkám ust. § 220 CSP kladeným na odôvodnenie rozhodnutia.
Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným
spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská strán sporu k prejednávanej veci, výsledky vykonaného
dokazovania a právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje

právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva
jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,
ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Samotný fakt, že žalobca sa s dôvodmi
uvedenýmivrozhodnutísúduprvejinštancienestotožnilneznamená,žejehozdôvodnenienezodpovedá
požiadavkám, ktoré na túto časť rozhodnutia kladie cit. ust. § 220 CSP. Súd prvej inštancie totiž

zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobu zamietol.

7. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti odvolaním napadnutého rozhodnutia a stotožnenia sa
s dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení rozsudku súdom prvej inštancie, krajský súd podľa § 387
ods. 2 CSP v plnom rozsahu odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. Z

titulu aplikácie § 387 ods. 2 CSP v spojení s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 a
rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 170/2005 pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je
potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozhodnutia
okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančného súdu a
odvolacieho súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08) a tým je postačujúce len

odkázať cez § 387 ods. 2 CSP na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu. V
zásade sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.

8. V zmysle ust. § 380 ods. 1 CSP je odvolací súd odvolacími dôvodmi viazaný. Z uvedených dôvodov
preto odvolací súd preskúmaval rozsudok súdu prvej inštancie z dôvodov vymedzených v odvolaní.

Žalobca ako odvolacie dôvody uviedol ust. § 365 ods. 1 písm. b/ a h/ CSP. V zmysle ust. § 365 ods. 1
písm. b/ CSP možno odvolanie odôvodniť vtedy, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces.

9. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú túto procesnú vadu - porušenia práva na spravodlivý proces sú:
a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces,
b/ nesprávny procesný postup súdu.
Odvolací súd skúmal, či došlo k procesnej vade, ktorú namietal odvolateľ. Mal pritom na zreteli,
že podstatou práva na spravodlivý proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa

svojich práv na nezávislom a nestrannom súde a v konaní pred ním využiť všetky právne inštitúty
a záruky poskytované právnym poriadkom. Pod pojmom procesný postup sa rozumie len faktická,
vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra
prejednania veci (to, ako sa viedol spor ) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnenía mariaca sa možnosť jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R 1Cdo 202/2017, 5Cdo 112/2018).
Postupom súdu možno rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné rozhodnutia,
posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku.

10. Vady zakladajúce zmätočnosť súdneho rozhodnutia, ktoré zavinil súd svojim procesným postupom
v rozpore so zákonom strane v konaní spôsobujú porušenie jej práva na spravodlivý proces, odnímajú
jej možnosť konať pred súdom, pretože jej bránia v realizácii tých procesných práv, ktoré Civilný
sporový poriadok priznáva na účelné uplatnenie alebo bránenie práva proti druhej strane v spore.

Vydanie zmätočného rozhodnutia bez ďalšieho nemá svoje právne opodstatnenie a preto je vždy
nevyhnutnétakétorozhodnutiezrušiť,najmäzhľadiskaústavougarantovanéhoprávanasúdnuochranu
a spravodlivé súdne konanie. Pod porušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť taký závadný
procesný postup súdu, ktorým strane v konaní znemožní realizáciu jej procesných práv priznaných jej v
Civilnom sporovom konaní. O naplnenie tohto odvolacieho dôvodu ide vždy aj vtedy, ak je rozhodnutie
súdu nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, čo má za následok jeho nepresvedčivosť. Odvolateľ

vo svojom odvolaní nekonkretizuje, o akú procesnú vadu by malo v konaní ísť, o ktorú opiera svoj
odvolací dôvod a ktorej dôsledkom by bola vecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných
ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní. Odvolací súd po preskúmaní veci
dospel k záveru, že žiadna takáto vada uvedenej povahy nevyšla v odvolacom konaní najavo.

11. Žalobca v ďalšom vo svojom odvolaní namieta, že súd prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení
vyvodzujeprávnezáveryanazistenýskutkovýstavaplikujekonkrétnuprávnunormu.Nesprávneprávne
posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil
správny (náležitý) právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale

interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

12. V prejednávanej veci sa žalobca pred súdom prvej inštancie domáhal ochrany osobnosti v zmysle
ust. § 11 a 13 OZ. Občiansky zákonník v § 11 priznáva každej fyzickej osobe právo na ochranu proti
zásahom do osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti ako aj súkromia

svojho mena a prejavov osobnej povahy. Zákon nedefinuje pojem zásah, ani nepodáva výpočet
konkrétnych foriem zásahov, ktorými môžu byť dotknuté jej osobnostné práva. Je ním však bezpochyby
tak aktívne konanie ako aj pasívne správanie (zdržanie sa konania alebo jeho opomenutie), ktoré má
v zákone uvedené znaky. Týmito znakmi je predovšetkým neoprávnenosť zásahu (neoprávneným nie
je zásah do osobnostnej sféry, ak sú dané okolnosti vylučujúce protiprávnosť konania, napr. výkon

práva a plnenie povinností, nutná obrana, či krajná núdza) a tiež jeho objektívna spôsobilosť negatívne
dopadnúť na osobnosť fyzickej osoby. Ak určité konanie vykazuje zákonné znaky zásahu do chránených
osobnostnýchpráv,máfyzickáosobaprávenajmädomáhaťsa,abysaupustiloodoprávnenýchzásahov
a aby jej bolo poskytnuté primerané zadosťučinenie (§ 13 ods. 1 OZ). Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce
zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 OZ, najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť

fyzickej osoby ale jej vážnosť spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch (§ 13 ods. 2 OZ). Výšku náhrady určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a
na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo (§ 13 ods. 3 OZ).

13. Predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti je preto jednak to, že došlo

k neoprávnenému zásahu a jednak to, že tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na
chránených osobnostných právach. Obe náležitosti musia byť splnené, aby vznikol právny vzťah,
obsahom ktorého je na jednej strane právo domáhať sa ochrany podľa § 11 OZ a na druhej
strane povinnosť znášať sankcie uložené súdom. Účastníkom, ktorý je v rámci tohto právnej vzťahu
nositeľom uvedeného oprávnenia (subjektom ochrany) je fyzická osoba do osobnostných práv, ktorej

bolo zasiahnuté. Účastníkom, ktorý je nositeľom povinnosti upustiť od neoprávnených zásahov do práva
naochranujehoosobnosti,aleboodstrániťnásledkyzásahovaleboposkytnúťprimeranézadosťučinenie
jevždytáfyzickáaleboprávnickáosoba,ktorásadopustilaurčitéhokonanianeoprávnenezasahujúceho
do chránených osobnostných práv (je pôvodcom alebo subjektom zásahu).

14. Otázku, kto je v tom - ktorom prípade subjektom ochrany a kto je subjektom zásahu, musí
súd v konaní o ochranu osobnosti riešiť vždy medzi prvými. Pokiaľ súd nemá vyriešenú otázku do
práv koho bolo zasiahnuté a kto sa dopustil zásahu, nie je (ešte) opodstatnené riešenie otázky
nedovolenosti zásahu jeho intenzity a dôsledkov existencie príčinnej súvislosti medzi zásahom aspôsobenou nemajetkovou ujmou, adekvátnosti požadovanej formy nápravy spôsobenej ujmy, splnenia
podmienok pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, primeranosti výšky priznávaného
zadosťučinenia a pod. Je totiž logické, že spornosť v týchto otázkach môže byť v konaní o ochranu

osobnosti riešená len medzi subjektmi, ktorých sa táto spornosť týka - medzi subjektom ochrany a
subjektom zásahu. Z toho hľadiska je preto predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu
osobnosti nielen zistenie, že žalobca je fyzickou osobou, ktorej osobnostné práva boli porušené alebo
ohrozené, ale rovnako zistenie, že žalovaný (fyzická alebo právnická osoba) sa dopustil toho konania,
ktoré žalobca v konaní považoval za zásah do jeho chránených práv, a z ktorého vyvodzoval svoje právo

na ochranu osobnosti. Obe zisťovania sú súčasťou skúmania, kto je v konaní vecne legitimovaný. Z
hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo
právnická osoba len subjektívne cíti byť účastníkom určitého hmotnoprávneho vzťahu ale vždy iba to, či
účastníkomobjektívnejealebonieje.Nedostatokaktívnejvecnejlegitimácieznamená,žeten,ktoosebe
tvrdí, že je nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia (žalobca) nie je nositeľom tohto hmotnoprávneho
oprávnenia, o ktorého v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o

kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti (žalovaný) nie je nositeľom hmotnoprávnej
povinnosti, o ktorú v konaní ide. Nedostatok vecnej legitimácie (aktívnej alebo pasívnej) vedie vždy k
zamietnutiu návrhu na začatie konania meritórnym rozhodnutím.

15. Súd prvej inštancie zamietol žalobu z dôvodu, že žalovaná nie je vo veci vecne pasívne legitimovaná.

S takýmto právnym posúdením sa odvolací súd stotožňuje. Je nesporné, že autorom inkriminovaného
článku bola zástupkyňa primátora mesta S. L., čo je zrejmé zo samotného jeho obsahu, kde v závere
článku je uvedená žalovaná ako zástupca primátora mesta. Súd prvej inštancie správne poukázal na
ust. § 24 ods. 2 zák. č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, podľa ktorého je najvyšším výkonným
orgánom mesta primátor a v danom prípade žalovaná vystupovala namiesto primátora mesta ako jeho

zástupkyňa. Pokiaľ by bol neoprávnený zásah do osobnostných práv fyzickej osoby (§ 11 a nasl. OZ)
spôsobený najvyšším výkonným orgánom mesta, považuje sa takýto zásah za zásah spôsobený priamo
týmto subjektom a nie konkrétne primátorom (zástupcom primátora), ktorý by mohol vystupovať ako
fyzická osoba. Uvedený článok bol koncipovaný zástupkyňou primátora, pričom všetky údaje, ktoré
v článku boli uvedené, boli čerpané len z jej funkcie ako zástupkyne primátora, pričom práve pre

tento najvyšší výkonný orgán je charakteristické to, že svoju vôľu nevytvárajú samostatne ale len
sprostredkovávajúnázorysamotnéhomesta.Lenprostredníctvomsvojhoprimátoramôžemestoprejaviť
svoju vôľu navonok, ktorá robí právne úkony, zakladá právne vzťah, vstupuje do právnych vzťahov,
uplatňuje práva a plní povinnosti z týchto vzťahov. Žalobca sa vo svojom odvolaní bránil tým, že zo strany
žalovanej išlo o tzv. exces, kedy prekročila svoje právomoci. Ani s touto jeho námietkou sa odvolací súd

nestotožňuje. Samotná skutočnosť, že žalovaná posielala návrh článku zo svojho súkromného mailu,
nemá za následok, že by tento článok koncipovala ako fyzická osoba. Odvolací súd konštatuje, že
vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu, t. j. skutočnosť, že článok bol reakciou na predchádzajúce
články, ktoré boli publikované z dôvodu odňatia poverenia žalobcovi na výkon funkcie riaditeľa mestskej
nemocnice aj vzhľadom ku skutočnosti, že sa týmto spôsobom odňatia poverenia zaoberalo aj mestské

zastupiteľstvo, bolo len logickým dôsledkom toho, že žalovaná ako zástupkyňa primátora mesta sa
snažila uvedeným článkom objasniť dôvody, pre ktoré došlo k odňatiu poverenia na výkon funkcie
riaditeľa mestskej nemocnice žalobcu. Z uvedených dôvodov preto odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie ako vecne správny v zmysle ust. § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil, keď rozhodnutie je správne i
v časti o náhrade trov konania.

16. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. § 396 ods. 1 CSP, v spojení
s ust. § 255 ods. 1 CSP a úspešnej žalovanej priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania, o
ktorých rozhodne vyšší súdny úradník po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému

subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynieznovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP); dovolanie
je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§
427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP); povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba, jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).