Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 17. december 2019

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/69/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7817206828
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Maximová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7817206828.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Maximovej a
sudcov JUDr. Zuzany Matyiovej a JUDr. Martina Kolesára v spore žalobcu BENCONT COLLECTION,
a. s. so sídlom Bratislava, Vajnorská 100/A, Bratislava, IČO: 47 967 692, proti žalovaným 1. O.
K., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. I. XX, X. a 2. D. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom Š. XXX/XX, X.,
zastúpenej JUDr. Pavlom Kontrom, advokátom so sídlom Čučmianska dlhá 21, Rožňava, o zaplatenie

3.965,01 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Rožňava z 19.11.2018, č. k.
5Csp/111/2017-189

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok a vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1.Súdprvejinštancie(ďalejlen„súd“)napadnutýmrozsudkomžalovanýchv1.a2.radezaviazalzaplatiť
žalobcovi spoločne a nerozdielne istinu vo výške 3.965,01 Eur, úroky vo výške 202,35 Eur, úroky vo

výške 2.361,83 Eur, úroky zo zostatku nesplatenej istiny zo sumy 3.965,01 Eur vo výške 15,9 % ročne
od 16.05.2017 do zaplatenia, úroky z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 3.965,01 Eur od
16.05.2017 do zaplatenia s tým, že súd žalovanému povolil splatiť tieto sumy v mesačných splátkach
po 30,- Eur a žalovanej v mesačných splátkach po 30,- Eur, počnúc od právoplatnosti rozsudku až
do zaplatenia, pod následkami straty výhody splátok (I) a zaviazal žalovaných v 1. a 2. rade nahradiť
žalobcovi spoločne a nerozdielne trovy konania vo výške 100 % s tým, že o výške trov bude rozhodnuté

osobitným uznesením po právoplatnosti rozsudku (II).

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa pôvodne právny predchodca žalobcu Poštová banka, a.s. Bratislava,
domáhal uloženia povinnosti žalovaným v 1. a 2. rade zaplatiť mu spoločne a nerozdielne sumu 3.965,01
Eur, úroky vyčíslené v sume 202,35 Eur, vyčíslené v sume 2.361,83 Eur, úroky zo zostatku nesplatenej
istiny vo výške 15,90 % zo sumy 3.965,01 Eur od 16.5.2017 do zaplatenia, úroky z omeškania vo výške

5,25 % zo sumy 3.965,01 Eur od 16.5.2017 do zaplatenia, poplatky v sume 0 Eur a nahradiť trovy
konania. Skutkovo žalobu odôvodnil tým, že 29. novembra 2013 bola medzi jeho právnym predchodcom
Poštovou bankou a.s. a žalovanými v 1. a 2. rade uzavretá zmluva o úvere č. 443078086, súčasťou
ktorej boli aj všeobecné obchodné podmienky a obchodné podmienky pre úver, na základe ktorej
bol žalovanému v 1. rade ako dlžníkovi a žalovanej v 2. rade ako spoludlžníčke poskytnutý úver
vo výške 4.100,- Eur. Tento žalovaní nesplácali riadne a včas, dostali sa do omeškania s platením

splátok, preto boli veriteľom vyzvaní na predčasné splatenie úveru, vrátane príslušenstva. Žalobca
nadobudol úverovú pohľadávku na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok z 10. októbra 2017 a súd
prvej inštancie uznesením zo 16. novembra 2017, sp. zn. 5Csp/111/2017-70 pripustil zmenu na strane
žalobcutak,ženamiestopôvodnéhožalobcu,Poštovábanka,a.s.,vstúpidokonaniažalobcaBENCONT
COLLECTION, a. s..

3. Súd vykonaným dokazovaním zistil, že právny predchodca žalobcu uzavrel so žalovanými v 1. a 2.
rade 29. novembra 2013 spotrebiteľskú, formulárovú, typovú zmluvu o úvere, predmetom ktorej boloposkytnutie úveru vo výške 4.100,- Eur, že žalovaní v 1. a 2. rade sa úver zaviazali splácať v 72-ich
pravidelných mesačných splátkach ku 10. dňu toho ktorého mesiaca počnúc mesiacom december 2013
vo výške 92,95 Eur, konečná splatnosť úveru bola 10. novembra 2019, úroková sadzba bola dohodnutá

15,90 % ročne, RPMN 18,60 % a priemerná RPMN 19,35 % s tým, že celková výška nákladov činila
sumu 2.315,82 Eur a že k úveru bol dohodnutý základný súbor poistenia. Žalovaná v 2. rade vystupovala
ako spoludlžníčka. Žalovaní svoj záväzok splnili do 15.5.2017 len čiastočne v sume 134,99 Eur.

4. Po právnom posúdení zisteného skutkového stavu podľa § 52 ods. 1 až 3, § 53 ods. 1, 2 a 4, §

101, § 107 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb., Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), § 9 ods. 1 až 14
zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch súd právne posúdil vzťah strán ako záväzkový zo
spotrebiteľskej úverovej zmluvy, v rámci ktorého podľa záveru prvoinštančného súdu zmluva o úvere
uzavretá medzi stranami sporu nie je v rozpore s ust. § 9 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch, nakoľko zmluva obsahuje všetky náležitosti vyžadované citovanými ustanoveniami. Odplatu
za úver považoval za individuálne dohodnutú, nakoľko ide o jednorazový poplatok a nejde o žiadne

opakujúce sa plnenie, a preto nie je v rozpore s § 53 ods. 6 OZ. Žalobcovi teda priznal žalovaný nárok v
plnom rozsahu v sume 3.965,01 Eur (rozdiel medzi poskytnutým úverom 4.100 Eur a zaplatenou sumou
134,99 Eur. Zároveň žalobcovi priznal aj úroky do zosplatnenia úveru, úroky po zosplatnení úveru, ako
aj úroky z omeškania z dlžnej sumy, a to odo dňa 16.5.2017, ktorý stanovil na deň nasledujúci po dni
vystavenialistinyAktuálnystavúveruz15.mája2017.Priznanienárokužalobcunaúrokypozosplatnení

úveru odvodil od ust. § 16 zákona č. 129/2010 Z. z., z ktorého podľa jeho názoru vyplýva právo veriteľa
na úroky aj po zosplatnení úveru až do okamihu zaplatenia úveru. Žalovaných zaviazal na zaplatenie
žalovanej sumy v splátkach s odôvodnením, že žalovaný v 1. rade je starobný dôchodca a žalovaná
v 2. rade je nezamestnaná. Námietku premlčania nároku vznesenú žalovanou v 2. rade považoval
za nedôvodnú, nakoľko k začatiu plynutia subjektívnej premlčacej lehoty došlo v deň nasledujúci po

dni zosplatnenia úveru, t.j. dňa 15.5.2017 a žaloba bola podaná dňa 26.6.2017, teda v dvojročnej
subjektívnej lehote. Podľa pomeru úspechu vo veci súd (§ 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z., Civilný
sporový poriadok, ďalej len „CSP“) žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

5. Rozsudok napadla včas podaným odvolaním žalovaná v 2. rade z odvolacích dôvodov podľa §

podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobe
vyhovel v celom rozsahu. Vytkla súdu, že sa nevysporiadal so splatnosťou úveru poskytnutého právnym
predchodcom žalobcu Poštovou bankou, a.s.. Citovala ust. § 53 ods. 9 OZ a namietala, že súd prvej
inštancie uvedené ustanovenie necitoval a z vykonaného dokazovania nevyplýva, či si žalobca, resp.
jeho právny predchodca túto povinnosť splnil. Ak by tomu tak nebolo, tak by žalobca mal nárok len

na zaplatenie úroku do času podania zročných splátok. Argumentovala, že zmluvy o spotrebiteľských
úveroch sú spotrebiteľskými zmluvami a pri vyhlásení predčasnej splatnosti môže veriteľ postupovať
len za podmienok ustanovených v § 53 ods. 9 OZ v spojení s ust. § 565 OZ. Vyhlásením predčasnej
splatnosti zo strany veriteľa v zmysle ust. § 565 OZ zmluva o spotrebiteľskom úvere zaniká a zaniká
aj povinnosť spotrebiteľa splácať veriteľovi poskytnutý spotrebiteľský úver v dohodnutých splátkach a

platiť mu z poskytnutej istiny ďalšie (riadne, v zaniknutej zmluve dohodnuté) úroky. Vyššie uvedené
potvrdzuje tiež odborná literatúra, z ktorej citovala (napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn.
32Odo 466/2004). Podľa ustálenej rozhodovacej praxe dohodnuté úroky z poskytovaných peňažných
prostriedkov patria len do splatnosti dlhu, od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úrok z
omeškania. Takýto záver je logický, pretože z podstaty zmluvného úroku vyplýva, že je odplatou za

užívanie finančných prostriedkov, ktoré sa poskytujú veriteľovi do splatnosti dlhu. V opačnom prípade by
na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťaženiu, a to jednak v podobe úrokov z úveru,
ako aj úrokov z omeškania, čo by spôsobovalo značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi.
Nemožno sa stotožniť s argumentáciou, podľa ktorej má veriteľ právo na zmluvné úroky aj počas
doby, po ktorú je dlžník v omeškaní s vrátením pôžičky, pretože aj počas tejto doby veriteľ nemá

možnosť so svojimi prostriedkami nakladať a dlžník by mal mať povinnosť kompenzovať veriteľa za
celý čas, po ktorý istinu skutočne užíval až do jej faktického vrátenia veriteľovi. Zo zákona (§ 565 OZ)
spotrebiteľovi vzniká voči veriteľovi povinnosť zaplatiť celú pohľadávku, teda nesplatenú istinu a splatné
úroky, výška ktorých sa ku dňu účinnosti vyhlásenia predčasnej splatnosti zafixuje. Keďže zákon otázku
zvyšku splatnosti zvyšku pohľadávky nerieši, je potrebné aplikovať § 563 OZ, v zmysle ktorého treba

pohľadávku považovať za jednorázovo splatnú ako celok odo dňa nasledujúceho po žiadosti veriteľa,
pokiaľ sa účastníci nedohodnú inak. S poukazom na § 45 ods. 1 OZ povinnosť spotrebiteľa zaplatiť
veriteľovi celú pohľadávku vzniká deň nasledujúci po dni, kedy sa perfektný právny úkon veriteľa dostal
do dispozície spotrebiteľa. Nakoľko zmluva zaniká práve týmto okamihom a práve týmto okamihomnastupuje nová povinnosť spotrebiteľa platiť (riadne, v zaniknutej zmluve dohodnuté) úroky, ktoré boli
splatné k predčasnej splatnosti spotrebiteľského úveru. V prípade, že dlžník svoju povinnosť nesplní,
dostáva sa do omeškania a v zmysle ust. § 517 ods. 2 OZ má veriteľ právo od neho požadovať

úrok z omeškania, avšak nie riadne úroky. Obdobne, úroková sadzba, ktorá sa použije v prípade
omeškania spotrebiteľa so splácaním záväzku so zmluvy o spotrebiteľskom úvere sa bude aplikovať
len v prípade omeškania spotrebiteľa so splácaním záväzku zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a
len do vyhlásenia predčasnej splatnosti zo strany veriteľa, pričom požadovaná suma sa zafixuje k
účinnosti tohto zosplatnenia, a pre prípad omeškania spotrebiteľa a vrátením takto zafixovanej sumy

pristúpi k tomuto fixnému záväzku spotrebiteľa nová povinnosť, a to povinnosť platiť úroky z omeškania.
Odvolateľka ďalej poukázala aj na svoje vyjadrenie z 28. júna 2018 a uviedla, že poskytnutý úver je nutné
považovať za bezúročný a bez poplatkov, nakoľko nespĺňa náležitosti uvedené v § 9 písm. a) až k)
zák. č. 129/2010 Z.z., a podľa písm. d) je v zmluve nesprávne uvedená RPMN a nie je uvedená celková
čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť v zmysle písm. j) citovaného zákona. Záverom odvolateľka
namietla aktívnu legitimáciu žalobcu s poukazom na nesplnenie podmienok stanovených v § 92 ods.

8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom v čase postúpenia pohľadávky. Postúpenie
pohľadávky v danom prípade je potrebné považovať podľa § 39, resp. § 41 OZ za neplatné, nakoľko
žalobca nepreukázal, že by jeho právny predchodca zaslal žalovanej písomnú výzvu na splatenie dlhu,
s ktorým bola v omeškaní dlhšie ako 90 dní.

6. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu sa stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie a navrhol, aby
ho odvolací súd potvrdil ako vecne správny a zaviazal žalovanú na úhradu trov odvolacieho konania.
Argumentoval, že úroky z úveru sú odplatou za poskytnutie peňažných prostriedkov na základe úverovej
zmluvy a predstavujú cenu úveru. Dlžník je povinný platiť úroky od okamihu reálneho poskytnutia peňazí
do okamihu reálneho vrátenia, a to či už v lehote alebo v omeškaní. Na povinnosť platiť úroky z úveru

nemávplyvanizosplatnenieúveru.Tátopovinnosťzásadnetrvádočasureálnehovráteniaposkytnutého
úveru. Citoval bod 6.4 obchodných podmienok, v zmysle ktorého v prípade, ak sa stane úver predčasne
splatným, banka je oprávnená úročiť nesplatenú istinu úveru zmluvnou úrokovou sadzbou a sadzbou
úroku z omeškania až do úplného splatenia zmluvného záväzku. Podľa jeho názoru vzhľadom na
túto formuláciu musel byť žalovanej jasný úmysel žalobcu úročiť úver zmluvnou úrokovou sadzbou od

jeho poskytnutia až do jeho úplného splatenia. Žalovaná s obchodnými podmienkami súhlasila a svoj
súhlas potvrdila svojim podpisom na zmluve. Ad absurdum by nepoctivý dlžník mohol zo špekulatívnych
dôvodov bezprostredne po čerpaní úveru pristúpiť k neplateniu splátok, čím by spôsobil predčasnú
splatnosť úveru a vyhol by sa tak plateniu dohodnutých zmluvných úrokov v sadzbe určenej trhovým
mechanizmom a bol by viazaný len na platenie úrokov z omeškania v právnymi predpismi regulovanej

výške úrokovej sadzby a súd by mu poskytoval ochranu. Dal do pozornosti § 517 ods. 2 OZ, v
zmysle ktorého dlžníkovi, ktorý sa ocitne v omeškaní tak pribudne ďalšia platobná povinnosť popri
už existujúcom peňažnom dlhu. Hlavným záväzkovým právnym vzťahom je peňažný záväzkový vzťah
smerujúci priamo k zaplateniu, resp. k získaniu určitej sumy peňazí a vedľajším akcesorickým peňažným
záväzkovým právnym vzťahom je záväzkový právny vzťah úrokový. Dohodnuté úroky predstavujú

odmenu za požičanie peňazí a úroky z omeškania sú sankciou za porušenie povinnosti - nedodržanie
dohodnutej doby splatnosti. Povinnosť dlžníka platiť veriteľovi dohodnuté úroky vzniká zo zmluvy a
povinnosť platiť úroky z omeškania vyplýva zo zákona ako dôsledok omeškania dlžníka so splnením
dlhu. Veriteľ má právo žiadať dohodnuté úroky od dlžníka aj keď nie je v omeškaní a úroky z omeškania
môže veriteľ požadovať od dlžníka aj v prípade bezodplatnej pôžičky. Obidva úroky môže teda žiadať

popri sebe, a to bez ohľadu na skutočnosť, či ide alebo nejde o občianskoprávny vzťah. Zosplatnením
úveru nedochádza k zániku zmluvného vzťahu, ale dochádza k zmene obsahu záväzkov.

7. Žalovaná v reakcii na vyjadrenie žalobcu (replika) uviedla, že v odvolaní namietala neposkytnutie
súdnej ochrany spotrebiteľa a nevysporiadanie sa so splatnosťou úveru, zániku spotrebiteľskej zmluvy,

či jej bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou, zatiaľ čo žalobca sa vo vyjadrení vyjadruje len ku zákonnosti
úrokov z úveru, pričom nijako nereaguje na námietky vznesené v podanom odvolaní. Uviedla, že má
za to, že svoje argumenty dostatočným spôsobom rozviedla a podporila rozhodovacou praxou súdov v
skutkovo totožných veciach. Poukázala na čl. 2 ods. 2 CSP.

8. Žalobca v duplike uviedol, že sa pridržiava svojho vyjadrenia k odvolaniu žalovanej, na ktoré
odkázal. Žalovaná neuviedla v replike žiadne ďalšie relevantné skutočnosti, a preto podľa jeho názoru
nedisponuje právne významnými argumentmi na podporu jej tvrdení.9. Žalovaný v 1. rade bol v odvolacom konaní nečinný.

10. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovanej v 2. rade ako

včas podané oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario, v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 380
ods. 1, 2 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) a s
prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle ust. § 380 ods. 2 CSP
a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej v 2. rade je dôvodné.

11. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

12. Žalovaná v 2. rade v odvolaní uplatnila odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP.

13. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť
o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke, a

ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 ods. 1 CSP a to vzhľadom
na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov
nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo.

14. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvého stupňa založil na chybnom hodnotení
dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré
vyplynuli z prednesov účastníkov, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti),
zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá

tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 191 a nasl. CSP.

15.Kodvolaciemudôvodupodľa§365ods.1písm.h)CSPodvolacísúduvádza,žeprávnymposúdením
je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu
normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na

správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než
ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný
prípad.

16. Vo všeobecnosti možno povedať, že v rámci právneho posúdenia veci musí súd v odôvodnení

rozsudku vysvetliť, prečo určitú normu použil; ozrejmí zároveň obsah tejto normy a pokiaľ riešenie
sporu o právo nevyplýva priamo zo zákonného textu, nevyhnutne podá jeho výklad. Následne sa
právne posúdenie veci v odôvodnení rozhodnutia musí premietnuť vo vysvetlení spôsobu aplikácie
právnej normy, ktoré by malo presvedčivo vyjadrovať vzťah medzi skutkovým nálezom, pravidlom
správania sa vyplývajúcim z aplikovanej normy a medzi záverom o spornom práve alebo povinnosti strán

sporu. Pri uplatňovaní týchto kritérií sa v právnej praxi všeobecných súdov a v judikatúre Ústavného
súdu SR za odôvodnenie právneho posúdenia veci jednotne nepovažuje ani odkaz na použitú právnu
normu a ani jej citácia. Preto už vôbec nemožno akceptovať zdôvodnenie právneho posúdenia veci
súdom prvej inštancie, v ktorom sa pri posudzovaní, či uzavretá zmluva o úvere je bezúročná a
bezpoplatková, obmedzil výlučne len na konštatáciu, že „Súd dospel k záveru, že Zmluva o úvere

uzavretá medzi stranami sporu nie je v rozpore s ust. § 9 zákona o spotrebiteľských úveroch (v čase
podľa zákona č. 129/2010 Z.z.), nakoľko Zmluva obsahuje všetky náležitosti vyžadované citovanými
ustanoveniami. V predmetnej zmluve účastníci dohodli aj poplatky, pričom zákon výslovne nezakazuje
a ani z povahy jeho ustanovení o zmluve o pôžičke nevyplýva, že sa od týchto ustanovení nemožno
odchýliť, napr. aj dojednaním odplaty za poskytovanie úveru. Jednorazové poplatky sú primeraným

navýšením spotrebiteľského úveru, pretože nejde o žiadne opakujúce sa plnenia a teda nie je v rozpore
ani s ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka. Táto odplata bola dohodnutá vopred a žalobca pri
uzatvorení zmluvy o spotrebiteľskom úvere vedel v akej výške bude musieť odplatu za poskytnutý úveruhradiť. Táto odplata bola individuálne dohodnutá. Toto dojednanie nie je v neprospech spotrebiteľa,
pretože náklady žalovaného sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne.“

17. Odvolací súd dáva prvoinštančnému súdu zvlášť do pozornosti tvrdenie žalobkyne v odvolaní, podľa
ktorého má byť v zmluve nesprávne vypočítaná RPMN, pretože pri výpočte jej výšky nebol zahrnutý
poplatok za poskytnutie úveru. Súd prvej inštancie v tomto smere nevykonal žiadne dokazovanie,
nepodrobilvýškuRPMNsúdnejkontroleanevyvodilžiadenprávnyzáver,čivzmluveuvedenápriemerná
RPMN a RPMN boli v súlade s platnou právnou úpravou, jednoducho všeobecne skonštatoval, že

zmluva obsahuje všetky náležitosti vyžadované citovanými ustanoveniami. Odvolací súd považuje
za potrebné poznamenať, že vzhľadom na množstvo žalobcom vyvolaných sporov a opakovanosť
riešených právnych situácií, mu je známa takáto obchodná praktika žalobcu, a preto považuje za
potrebné zaujať právny názor k spôsobu jej posudzovania pre prípad, ak by ju súd prvej inštancie v
ďalšom konaní zistil.

18. Odvolací súd poznamenáva, že v okolnostiach prípadu je za takto spotrebiteľsky neprijateľnú
potrebné považovať dohodu o administratívnom poplatku, ktorá žalovanému zaisťovala prakticky ďalší
príjem v rozsahu presahujúcom cenu za ním poskytnuté peniaze bez akéhokoľvek materiálnej hodnoty
či hodnotovej výhody pre žalobkyňu a ktorá podľa posúdenia odvolacieho súdu nepredstavovala nič iné,
ako len ďalší zo známych spôsobov skreslenia ekonomických údajov úveru, s cieľom obísť zákonnú

reguláciu výšky úverovej odplaty. Žalobca si popri dôsledkoch obchádzania zákona touto obchodnou
praktikou neuvedomil tiež, že z hľadiska limitov úverového zaťaženia spotrebiteľov nie je ani tak
významné, ako je úverová odplata formálne označená v zmluve (či už ako úrok, alebo poplatok alebo
inak), ale to, aby svojou výškou nepresahovala zákonom určenú hranicu.

19. V súvislosti s odvolateľkou namietanou absenciou údaja celkovej čiastky úveru odvolací súd
poukazuje na ust. § 2 zák. č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom do 30. apríla 2014, v zmysle ktorého
na účely tohto zákona sa rozumie celkovou čiastkou, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, súčet celkovej
výšky spotrebiteľského úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom
[písm. h)] a celkovou výškou spotrebiteľského úveru maximálna výška alebo súčet všetkých finančných

prostriedkovposkytnutýchnazákladezmluvyospotrebiteľskomúvere[písm.l)].Vprejednávanomspore
z predloženej zmluvy o úvere nepochybne vyplynulo, že v nej nie je uvedená celková čiastka, ktorú
musí spotrebiteľ zaplatiť, a to ani jej presným vyčíslením, ani iným zrozumiteľným spôsobom v zmysle
článku 10 ods. 2 písm. g) smernice EP a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o spotrebiteľskom úvere,
ktorej úplnou transpozíciou je zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a

pôžičkách, ktorý túto povinnú náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere uvádza v § 9 ods. 1 písm. j)
v znení účinnom do 30. apríla 2014 a v súčasnosti účinnom znení v § 9 ods. 1 písm. h). V uzavretej
úverovej zmluve sú jej podstatné zákonné náležitosti uvedené v tabuľkovej forme, okrem uvedenia
celkovej čiastky, ktorú je povinný spotrebiteľ zaplatiť a ktorá je iba slovne popísaná ako „celková čiastka
úveru“ drobným písmom pod ostatnými náležitosťami tak, že ide o súčet úveru a celkových nákladov

spojenýchsúverom.Vychádzajúczvyššieuvedenéhoslovnéhovyjadreniaaúdajovvzmluve,keďvýška
úveru je 4.100,- Eur a celková výška nákladov je 2.312,82 Eur, celková čiastka (úveru), ktorú je povinný
spotrebiteľ zaplatiť, predstavuje čiastku 6.415,82 Eur. Vychádzajúc ale aj z počtu a výšky dohodnutých
splátok, t.j. 72 splátok po 92,95 Eur, celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, predstavuje sumu
6.692,40 Eur (72 x 92,95 Eur), čo je suma vyššia, než je súčet výšky úveru a celkových nákladov. Ak

by sme vychádzali z rozpisu splátok k zmluve o úvere (čl. 147), tak potom vychádzajúc z počtu splátok
71 po 92,95 Eur a poslednej splátky úveru vo výške 90,77 Eur, je celková čiastka úveru, ktorú musí
spotrebiteľ zaplatiť vo výške 6.690,22 Eur. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že údaj o celkovej čiastke,
ktorú je spotrebiteľ povinný zaplatiť, nie je vyjadrený dostatočne určitým a zrozumiteľným spôsobom,
nevyvolávajúcim pochybnosti u spotrebiteľa o celkovej čiastke, ktorú musí zaplatiť titulom uzavretej

zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Spotrebiteľ tak bez presného číselného uvedenia celkovej čiastky,
ktorú je povinný zaplatiť, nemá možnosť bez akýchkoľvek pochybností posúdiť rozsah svojho záväzku.
Vzhľadom na vyššie uvedené rozdielne možnosti určenia tohto údaja je namieste trvať na presnom
číselnom určení celkovej čiastky (vyčíslení), ktorú je spotrebiteľ povinný zaplatiť a v dôsledku absencie
tohto údaja je poskytnutý úver bezúročný a bez poplatkov v zmysle ust. § 11 ods. 1 písm. a) zákona

č. 129/2010 Z.z..

20. V ďalšom konaní bude úlohou súdu prvej inštancie predovšetkým zabezpečiť si pre svoje skutkové
závery dostatočný skutkový podklad procesne predpokladaným spôsobom. V tomto postupe sa najmänáležite vysporiada s listinnými dôkazmi, ktoré žalovaná v 2. rade v priebehu konania už predložila, ktoré
strany navrhnú v nastávajúcom priebehu konania, alebo ktoré sú pre rozhodnutie vo veci nevyhnutné a
ich vykonanie je možné aj bez iniciatívy spotrebiteľa s použitím ust. § 295 CSP. Pokiaľ niektoré z tvrdení

strán nebude pre súd prvej inštancie úplné, určité alebo zrozumiteľné, bude jeho povinnosťou procesne
predpokladaným spôsobom tento nedostatok napraviť (§ 128, § 129 alebo § 150 ods. 2 CSP); vyhne
sa pritom formalizmu a sústredí sa na dosiahnutie podstaty procesným poriadkom sledovaného cieľa
civilného sporového konania, ktorým je spravodlivá a účinná ochrana ohrozených alebo porušených
práv a chránených záujmov (čl. 2 ods. 11 CSP). Po prípadnom doplnení dokazovania súd prvej inštancie

vo veci opätovne rozhodne s tým, že v novom rozhodnutí vezme do úvahy len tie skutočnosti, ktoré
vyšli (vyjdú) v konaní najavo (čl. 11 ods. 4 CSP) procesne správnym postupom, vo svojich úvahách pri
posudzovaní veci vyjde z právneho názoru odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP) vyjadreného v tomto
uznesení a neopomenie sa vysporiadať s námietkami žalovanej v 2. rade uvedenými v jej odvolaní, ktoré
vzhľadom na ich spotrebiteľský charakter pri náležitej pozornosti už mali byť predmetom pozornosti súdu
prvej inštancie. Odvolací súd v tejto súvislosti pripomína prvoinštančnému súdu, že v súvislosti s ex offo

súdnou kontrolou zmluvných podmienok Súdny dvor Európskej únie (ESD) napríklad aj v rozhodnutí
C-76/10, POHOTOVOSŤ, s.r.o. proti Iveta Korčkovská, formuloval jednoznačnú požiadavku na ochranu
spotrebiteľa pred nečestnými klauzulami, a to vždy a za každých okolností. ESD tiež judikoval, že
vnútroštátny súd má aj bez návrhu posudzovať nekalú povahu zmluvnej podmienky (C-40/08, Asturcom
Telecomunicaciones) a že táto možnosť priznaná súdu sa považuje za nevyhnutnú na zabezpečenie

účinnej ochrany spotrebiteľa, najmä s ohľadom na nezanedbateľné nebezpečenstvo, že spotrebiteľ o
svojich právach nevie alebo má ťažkosti s ich uplatnením (C-168/05 Mostaza Claro, C-473/00 Cofidis).
Nové rozhodnutie súd prvej inštancie náležite odôvodní tak, aby sa dôsledne a presvedčivo vyporiadal
so všetkými skutkovo a právne relevantnými otázkami riešenými v konaní a argumentmi sporových strán
a zároveň, aby odôvodnenie nielen formálne spĺňalo náležitosti požadované ust. § 220 ods. 2 CSP, ale

aby i materiálne zodpovedalo kritériám spravodlivého odôvodnenia.

21. Ďalším dôvodom podaného odvolania proti rozsudku bol nesúhlas žalovanej v 2. rade s právnym
názorom súdu prvej inštancie, že dohodnutý zmluvný úrok patrí žalobcovi aj po zosplatnení dlhu spolu
s úrokom z omeškania. Prípustnosť kumulácie úroku a úroku z omeškania (resp. ich paralelného

uplatnenia)popredčasnejsplatnostiúveruprispotrebiteľskýchúverochjepredmetomriešeniamnožstva
súdnych sporov, ale aj akademickej obce. Doposiaľ táto otázka jednoznačne a definitívne vyriešená
nebola pre absenciu rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Známe sú rozhodnutia
Najvyššieho súdu Českej republiky, podľa ktorých je dohoda účastníkov zmluvy o úvere o povinnosti
dlžníka platiť úroky z úveru až do vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov možná (napr.

rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33 Odo 657/2005), ako aj o možnom súbehu dohodnutého
úroku a úroku z omeškania pri pôžičke (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33 Cdo
1401/2014). V rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 32 Cdo 3830/2014 možno zaznamenať názor,
že veriteľovi patrí úrok aj po zosplatnení úveru. V každom odvolaciemu súdu známom prípade však
riešenietejtootázkynadväzovalonazáveroplatnostidohodyveriteľaadlžníkaoúrokochpozosplatnení

úveru, pričom otázka výlučne zákonného rámca úročenia sa v týchto prípadoch neriešila. Uznesenie
Najvyššieho súdu SR z 1. júla 2000, sp. zn. 4 Obo 143/98, na ktoré sa v rozhodovacej praxi na
podporu názoru o úročení úveru len do jeho splatnosti frekventovane odkazuje, nerieši túto otázku ako
podstatnú, ťažiskovú a vyslovený právny názor k ďalšiemu postupu súdu prvej inštancie po zrušení
jeho rozhodnutia, v zmysle ktorého „Odvolací súd v tejto súvislosti upozorňuje, že dohodnuté úroky z

poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu (jeho splátok). Od splatnosti je dlžník v omeškaní
a musí platiť úroky z omeškania (§ 369 OBZ)“, v ňom nie je nijak bližšie zdôvodnený. Nemožno však
prehliadnuť, že zdôvodnenie založené i na tomto názore prešlo testom ústavnosti, pričom Ústavný súd
SR vo svojom uznesení z 18. septembra 2012, sp. zn. IV. ÚS 476/2012, jednak zmienené rozhodnutie
NajvyššiehosúduSRpovažovalzasúčasťštandardnejjudikatúryvšeobecnýchsúdovajednakvýkladvo

výsledkuzodpovedajúcitejtoalternatíveprávnehoposúdeniavecipovažovalzaústavneakceptovateľný.
Na podklade uvedených judikatórnych výstupov sa k takémuto názoru prikláňa aj odvolací súd, pričom
k formovaniu tejto jeho argumentačnej pozície došlo v podstatnom tiež na podklade týchto úvah:
Interpretácia trvania úročenia úveru musí odzrkadľovať tiež samotnú podstatu úroku a špecifickosť
právnejsituácie,ktorápozosplatneníúverunastáva.Právnateóriairozhodovaciapraxsúzajednovtom,

že úrok je cenou peňazí - odplatou veriteľovi za to, že peňažné prostriedky dočasne prenechá dlžníkovi a
ten ich v dohodou stanovenej alebo na základe zákona veriteľom určenej dobe môže využívať. Rovnako
nakoniec vníma podstatu úroku vo svojej právnej argumentácii žalobca. Práve možnosť disponovať
s peňažnou sumou na dosiahnutie vlastného hospodárskeho prospechu na strane dlžníka a získanieúroku za poskytnutie tejto možnosti na strane veriteľa, predstavujú bezprostredný ekonomický dôvod
vzniku právneho vzťahu z úverovej zmluvy. Účinným uplatnením práva mimoriadneho zosplatnenia
úveru veriteľom dochádza celkom nepochybne k narušeniu tohto dôvodu úverovej zmluvy; v ďalšom

čase už totiž dlžník nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, keďže veriteľ
mu túto možnosť už viac nedáva (odňal). Nevrátením prenechaných peňazí po zosplatnení úveru, bez
ohľadu na to aké účinky z hľadiska trvania úverového vzťahu právnemu úkonu zosplatnenia pripíšeme,
nepochybne vzniká protiprávny stav, s ktorým sú ako následok prípadne spojené sankčné (úroky z
omeškania), zodpovednostné (náhrada škody) a zabezpečovacie plnenia (zmluvná pokuta), na ktorých

sa účastníci pre tento prípad dohodli, alebo ktoré sú dané zákonom, a nie záväzky majúce povahu
odplaty, medzi ktoré úrok, ako už bolo vyjadrené skôr, rozhodne patrí. Nemožno v tejto súvislosti
prehliadnuť ani to, že otázka „odplaty“ za nesplnenie povinnosti dlžníkom nastala výlučne v súvislosti
s úverovými vzťahmi, pričom mimo nich odvolaciemu súdu nie sú zrejmé prípady, kedy by sa veriteľ
po zročnosti plnenia domáhal mimo sankčných, zabezpečovacích alebo zodpovednostných záväzkov,
tiež iných vedľajších plnení, majúcich povahu akejsi zmluvnej odplaty. Takto napríklad po skončení

nájmu prenajímatelia nežiadajú nájomné až do vydania predmetu nájmu i napriek tomu, že zákon
platenie nájomného len za obdobie trvania nájmu nelimituje (rovnako ako úrok pri úveroch). Možno
síce namietať, že náhradu za užívanie veci bez právneho dôvodu vlastníci bežne žiadajú, treba mať
ale na zreteli, že svojím charakterom sa nad akúkoľvek pochybnosť nejedná o odplatu, ale o náhradu
zo zodpovednostného vzťahu z bezdôvodného obohatenia, ktorú, ako už bolo skôr zmienené, odvolací

súd pripúšťa i v prípade úverových vzťahov. Odvolací súd teda nevzhliadol právny, ekonomický a v
svojej podstate ani žiaden iný racionálny dôvod, pre ktorý by výklad právnej úpravy mal smerovať k
úročeniu poskytnutých peňazí aj po zosplatnení úveru, teda v čase, kedy veriteľ dlžníkovi neposkytuje
možnosť užívať jeho peniaze, ale dlžník veriteľove peniaze protiprávne zadržiava. Celkom nepatričnou
je argumentácia zástancov opačného názoru, založená na interpretácii znenia poslednej vety ust. §

503 ods. 3 Obchodného zákonníka, podľa ktorého úrok je povinný (dlžník) zaplatiť len za dobu od
poskytnutia do vrátenia peňažných prostriedkov. Použitá formulácia na prvý pohľad evokuje u zástancov
úročenia úveru aj po splatnosti, že tým je otázka zodpovedaná „do vrátenia“, a teda nie do splatnosti;
tento argument však vo svojej podstate abstrahuje od toho, že jeho znenie, zvlášť však použité slovo
„len“ v tomto ustanovení jasne naznačuje, že tým bolo sledované obmedzenie dohodnutého úroku v

prípade skrátenia doby vrátenia peňazí, a nie rozšírenie úročenia nad túto dobu. Zástancovia názoru o
úročení úveru po splatnosti sa doposiaľ uspokojivo nevysporiadali ani s jeho zrejmou kolíziou s úpravou,
priznávajúcou veriteľovi za omeškanie dlžníka s peňažným plnením iba úrok z omeškania (poplatok z
omeškania), za situácie, keď možnosť kvantitatívneho rozšírenia tejto sankcie za oneskorené plnenie
v občianskoprávnych vzťahoch je v právnej praxi jednotne odmietaná. Úročenie zosplatneného úveru

zároveň nereflektuje ani skutočnosť, že právny poriadok úhrn sankcií za omeškanie spotrebiteľa so
splácanímpeňažnýchprostriedkov(podľaust.§3aods.2nar.vládySRč.87/1995Z.z.sanimirozumejú
úroky z omeškania, zmluvné pokuty a akékoľvek iné plnenia za omeškanie spotrebiteľa so splácaním
peňažných prostriedkov) limituje.

22. V prejednávanej veci bolo povinnosťou súdu prvej inštancie postupovať v súlade s prvým dielom
druhej hlavy tretej časti Civilného sporového poriadku, v ktorých ide o spory s ochranou slabšej strany
- spotrebiteľské spory. Pre túto právnu úpravu je charakteristické, že protežuje vybranú sporovú stranu,
čím vzbudzuje dojem zdanlivého rozporu s princípom rovnosti strán (Števček, M., Ficová, S., Baricová,
J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kolektív, Komentár. Praha: C.H.Beck,str. 1014).

Systém ochrany zavedený nielen vnútroštátnou úpravou, ale aj únijným právom (napr. Smernicou rady
93/13/EHS) vychádza z myšlienky znevýhodneného postavenia spotrebiteľa, pokiaľ ide o vyjednávaciu
silu aj o úroveň jeho informovanosti. Pri posudzovaní pozície dlžníka, ktorý podľa žalobcu porušením
svojej povinnosti získal výhodnejšie postavenie ako dlžníci, ktorí svoje záväzky plnia riadne, keďže sa
zbavil povinnosti platiť zmluvný úrok z úveru, je potrebné zohľadniť aj následok tohto porušenia, ktorým

je skoršia splatnosť ako bola pôvodne dohodnutá splatnosť pohľadávky. Dlžník v takomto prípade nemá
povinnosť platiť zmluvne dohodnutý úrok z úveru, na druhej strane stráca výhodu splátok a vzniká mu
povinnosť zaplatiť celý (zvyčajne nie malý) dlh naraz a to skôr, ako bolo dohodnuté. Z pozície veriteľa to
znamená, že síce stratí nárok na úrok z úveru, ale má nárok na zaplatenie celého dlhu naraz bez čakania
na jeho zaplatenie v splátkach ako bolo pôvodne dohodnuté v zmluve. Otázka vymoženia dlhu (skorého)

je potom spojená s otázkou predzmluvnej aktivity (zisťovanie platbyschopnosti klienta) a zabezpečením
úveru. Výklad žalobcu vedúci k záveru o oprávnenosti úroku zo spotrebiteľského úveru po predčasnom
zosplatnení je v rozpore so zásadou ochrany spotrebiteľa a výkladu v jeho prospech zakotvenou v § 52
ods. 2, § 53 ods. 1 a 5 a § 53 ods. 4 písm. k) OZ.23. V súvislosti s odvolacou námietkou žalobcu, že v bode 6.4 Obchodných podmienok úverovej zmluvy
sa strany dohodli, že banka je oprávnená úročiť nesplatenú istinu úveru zmluvnou úrokovou sadzbou a

sadzbou úroku z omeškania až do úplného splatenia zmluvného záväzku klienta voči banke, odvolací
súd pripomína žalobcovi, že opomenul brať do úvahy určite mu známu skutočnosť, že rozsudkom
Krajského súdu v Prešove z 28. novembra 2017, sp. zn. 22Co/2/2017 bola táto zmluvná podmienka v
obdobnej veci vyslovená za neprijateľnú.

24. Ďalšou a najpodstatnejšou odvolacou námietkou žalovaná v 2. rade namietala aktívnu legitimáciu
žalobcu, nakoľko žalobca nepreukázal, že by jeho právny predchodca, Poštová banka, a.s., zaslala
žalovanej v 2. rade výzvu na splatenie dlhu, s ktorým bola v omeškaní dlhšie ako 90 dní.

25. Súd prvej inštancie sa aktívnou legitimáciou žalobcu v spore bližšie nezaoberal, naopak uznesením
zo 16. novembra 2017, sp. zn. 5Csp/111/2017-70 pripustil zmenu na strane žalobcu tak, že namiesto

pôvodného žalobcu Poštová banka, a.s. vstúpi do konania žalobca BENCONT COLLECTION, a.
s.. Dôvodom tohto rozhodnutia súdu bol návrh pôvodného žalobcu Poštová banka, a.s., súhlas
nastupujúceho žalobcu BENCONT COLLECTION, a. s. a predloženie zmluvy o postúpení pohľadávky.
Súd sa však nezoberal podmienkami platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky stanovenými v ust. § 92
ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách, preto v tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva:

26. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jedna strana subjektom práva a druhá
strana subjektom tomuto právu zodpovedajúcej povinnosti, o plnenie ktorej v konaní ide, sa v sporovom
konaní používa pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či
a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť účastníkom určitého

hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej
vecnejlegitimácieznamená,žeten,ktoosebetvrdí,žemuuplatnenýnárokpatrí(žalobca),vskutočnosti
nie je nositeľom hmotno-právneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej
legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je povinný plniť (žalovaný), nie je nositeľom
hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide (por. napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo

192/2004, uverejnený v periodiku Zo súdnej praxe č. 46/2008). Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie
žalobcu v konaní je dôvodom na zamietnutie žaloby (por. napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR z
27. februára 2015, sp. zn. 4 Obdo 7/2014). Súd prvej inštancie sa pri posudzovaní aktívnej vecnej
legitimácie žalobcu, so zreteľom na spotrebiteľský charakter právneho vzťahu strán, v ktorom žalovaní
akospotrebiteliapožívajúzvýšenúochranu,medziinýmtiežiprednepriaznivýmidôsledkamidispozícies

pohľadávkou voči nim, opomenul sústrediť na otázku platnosti zmluvy o postúpení pohľadávok, od ktorej
žalobca uplatnený nárok odvíjal. V tejto súvislosti mimo všeobecných kritérií platnosti tohto právneho
úkonu mal skúmať, či vyhovuje tiež i osobitným požiadavkám, vzťahujúcich sa na postúpenie bankovej
pohľadávky; v tomto postupe opomenul aplikovať ust. § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z. v znení
neskorších zmien a doplnkov.

27. Podľa ust. § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnkov, ak je napriek
písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych
dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke
zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu

tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je
bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej
banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke
zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí,
ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči

banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo
pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu,
na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže
postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo
pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

28.Odvolacísúdmázato,žezcitovanéhoustanoveniavyplýva,žebankamôžepostúpiťinémusubjektu
len tú časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník v omeškaní aspoň 90 dní a banka ho na jeho splnenie
písomne vyzvala. Ak tieto predpoklady nie sú splnené, pohľadávka banky nie je postupiteľná, pretožetomu bráni ust. § 525 ods. 1 OZ. Takejto interpretácii podľa odvolacieho súdu zodpovedá i dôvodová
správa k tomuto ustanoveniu (pôvodne šlo o § 92 ods. 7), v ktorom je doslovne uvedené, že „V ods.
7 sa upravuje možnosť použiť inštitút postúpenia svojej pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému

dlhu a to aj osobe, ktorá nie je bankou.“ Z toho vyplýva, že sám zákonodarca mal pri tvorbe a prijatí
posudzovanej normy na mysli oprávnenie banky postúpiť len časť peňažného záväzku, s ktorým je
dlžník po stanovenú dobu napriek písomnej výzve banky v omeškaní. Takéto obmedzenie je podľa
úvahy odvolacieho súdu vyjadrením špecifickej povahy právneho vzťahu klienta s bankou, ktorý je
osobitne regulovaný a podlieha tiež osobitnej kontrole (dohľadom Národnej banky Slovenska). Preto

zákon pred postúpením bankovej pohľadávky predpokladá alebo skončenie tohto vzťahu, alebo aspoň
také jeho usporiadanie, ktoré vylúči možnosť realizácie takých práv postupníkom, ktoré spadajú do
rámca bankových činností, a ktoré podliehajú osobitnému režimu bankových pohľadávok. Je potrebné
mať v tejto súvislosti na pamäti, že s každou pohľadávkou banky voči klientovi sú neoddeliteľne spojené
špecifické povinnosti a požiadavky kladené na podnikanie bánk, predovšetkým podľa úpravy § 27 a
nasl. zák. č. 483/2001 Z. z., a tiež aj v porovnaní s inými veriteľmi pomerne rigorózne stanovené

bankové tajomstvo v zmysle § 91 a nasl. uvedeného zákona. Postúpením pohľadávky z banky na inú
osobu,ktorátýmtopožiadavkámnepodlieha,satakpodstatnýmspôsobommeníobsahprávnehovzťahu
medzi postupníkom a dlžníkom v porovnaní so vzťahom medzi bankou a klientom. Takéto postúpenie
bankovej pohľadávky je preto v rozpore tiež s ust. § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré zakazuje
postúpiť okrem iného tiež také pohľadávky, ktorých obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Z týchto

dôvodov možno konštatovať, že pokiaľ Poštová banka, a.s. postúpila na žalobcu splatnú pohľadávku
bez predchádzajúcej písomnej výzvy, doručenej žalovaným v 1. a 2. rade, došlo tým k porušeniu ust.
§ 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z.. Pokiaľ ide o následky tohto porušenia, túto otázku medzičasom už
definitívne zodpovedal Najvyšší súd SR najprv v rozsudku z 28. marca 2018, sp. zn. 7 Cdo 26/2017, v
ktorom formuloval záver, že „...podmienky podľa § 92 ods. 8 vety prvej zákona o bankách, za splnenia

ktorých môže banka postúpiť svoju pohľadávku inému subjektu, sú z povahy veci podmienkami, bez
splnenia ktorých k postúpeniu prísť nesmie (je zakázané). Nerešpektovanie takejto úpravy má potom
za následok neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky pre rozpor so zákonom (§ 39 OZ)“ a následne
tiež v rozsudku z 24. apríla 2018, sp. zn. 1 Cdo 147/2017, ktorý bol uverejnený v Zbierke rozhodnutí
a stanovísk Najvyššieho súdu SR pod č. R 60/2018, v ktorom vyjadril názor, že ust. § 92 ods. 8 zák.

č. 483/2001 Z. z. o bankách neupravuje len ochranu bankového tajomstva, ale tiež práva klienta v
súvislosti s postúpením pohľadávky a že postúpenie pohľadávky banky, ku ktorému došlo v rozpore
s týmto ustanovením, je neplatný právny úkon. Z už uvedeného vyplýva, že na rozpor postúpenia
s § 525 OZ, ktoré má za následok absolútnu neplatnosť postúpenia, prihliada súd aj bez námietky,
z úradnej povinnosti. Žalobca, ktorému bola pohľadávka postúpená bankou, je tak povinný dokázať,

že pred postúpením pohľadávky banka klienta (dlžníka) písomne vyzvala na splnenie jeho záväzku
a klient napriek tomu zostal v omeškaní so splatením svojho záväzku aspoň 90 dní. Nepreukázanie
týchto skutočností má za následok nedokázanie aktívnej legitimácie postupníka. V danom prípade zo
zisteného skutkového stavu je zrejmé, že žalobca nedokázal, že by v čase, kedy mala byť pohľadávka
Poštovej banky, a.s. postúpená naňho, boli tieto podmienky postúpenia splnené. Možno tak považovať

za dokázanú požiadavku 90 dňového omeškania, avšak nebolo dokázané, že by bola žalovaná v 2. rade
písomne vyzvaná bankou na splnenie svojho záväzku zo zmluvy o úvere. Žalobca síce v konaní predložil
vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru z 30. júna 2014, ktoré bolo adresované žalovanému v 1. rade,
avšak žiadnym spôsobom nepreukázal, jednak jeho doručenie žalovanému v 1. rade, ani doručenie
žalovanej v 2. rade. Zo spisu ani nevyplýva, že by žalovanej v 2. rade vôbec predmetné vyhlásenie

predčasnej splatnosti bolo adresované. Žalobca tak nepreukázal, že pohľadávka voči žalovaným v 1. a
2. rade bola spôsobilá na postúpenie v zmysle ust. § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z..

29. Z týchto dôvodov odvolací súd preskúmavaný rozsudok zrušil postupom podľa ust. § 389 ods. 1
písm. c) CSP a v zmysle ust. § 391 ods. 1 CSP vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

30. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie tiež o všetkých trovách, vrátane trov odvolacieho
konania (§ 396 ods. 3 CSP).

31. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým

sa konanie končí z dôvodov uvedených v ust. § 420 a nasl. CSP. Dovolanie sa podáva v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch uvedených v ust. § 429 ods. 2 CSP.