Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 12. marec 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 25Co/30/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8316204126
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 03. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Koščo

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8316204126.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Košča a členov senátu JUDr.

Viery Zoľákovej a JUDr. Milana Majerníka v právnej veci žalobcu: Ľ. Š., L.. XX.XX.XXXX, J. D. XXXX/
XX, Y., právne zastúpený Štefanom Strakom, advokát, Krmanova 1, 040 01 Košice, IČO: 35 527 064,
proti žalovanému: SR zastúpená Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky, Štúrova 2, Bratislava,
o zaplatenie 6.887,27 EUR s prísl., o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Humenné, č. k. 5C/169/2016-152 zo dňa 28.12.2017, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť titulom náhrady
škody sumu 1.184,07 eur s 5,05 % úrokom z omeškania ročne od 09.04.2016 do zaplatenia do 30 dní

od právoplatnosti rozsudku.

Vo zvyšujúcej časti rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a v rozsahu zrušenia v r a c i a mu vec
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Humenné (ďalej len súd prvej inštancie) rozhodol tak, že:

Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi z titulu náhrady škody sumu 1.184,07 eur s 5,05 % úrokom z
omeškania ročne z dlžnej sumy od 09.04.2016 do zaplatenia, v lehote do 30 dní od právoplatnosti tohto

rozsudku.

Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi z titulu náhrady nemajetkovej ujmy sumu 2.500,- eur, v lehote do
30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

V prevyšujúcej časti súd žalobu zamieta.

Žalobkyni priznáva vo vzťahu k žalovanej v konaní o náhradu škody náhradu trov konania v rozsahu
78% a v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy v plnom rozsahu.

O výške trov konania rozhodne súdny úradník po právoplatnosti tohto rozsudku.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobca žalobou podanou dňa
03.05.2016 a upresnenou podaním doručeným súdu dňa 29.05.2017 žiadal zaviazať žalovanú na

zaplatenie náhrady škody v sume 1.337,29 eur s 5,05 %-ným úrokom z omeškania od 09.04.2016 do
zaplatenia, ktoré žalobcovi vznikli na trovách právneho zastúpenia v konaní vedenom pred Okresným
súdom Humenné pod sp. zn. XT/XXX/XXXX, taktiež žiadal priznať aj náhradu nemajetkovej ujmy v
sume 5.000,- eur a samostatne žiadal žalovanú zaviazať aj na zaplatenie trov konania, ktoré muvznikli na trovách právneho zastúpenia pri predbežnom prerokovaní jeho nároku na náhradu škody v
celkovej výške 549,98 eur. Svoj žalobný návrh odôvodňoval tým, že dňa 30.11.2012 v Humennom vydal
vyšetrovateľ Okresného riaditeľstva PZ E. Y., odbor T. G., oddelenie E. T. Y., uznesenie o vznesení

obvinenia pod sp. zn. Č.: M.-XXX/OVK-Y.-XXXX, ktorým bolo voči žalobcovi vznesené obvinenie za
prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, 2 písm. a) Tr. zák. spáchaného formou spolupáchateľstva
podľa § 20 Tr. zákona. Rozsudkom Okresného súdu Humenné č. k. XT/XXX/XXXX-XXX zo dňa
14.10.2014 bol žalobca oslobodený spod obžaloby, a to z dôvodu, že nebolo preukázané, že sa skutok,
pre ktorý bol obžalovaný stal.

3. Súd prvej inštancie vo vzťahu k pasívnej legitimácii žalovanej poukázal na judikovaný názor
NajvyššiehosúduSR,ktorývosvojomrozsudkusp.zn.3Cdo194/2010konštatoval,ževprípade,akišlo
o trestné stíhanie na podklade obžaloby podanej prokurátorom, ktoré sa skončilo oslobodením žalobcu
spod obžaloby, prichádzali by do úvahy dva orgány verejnej moci, ktoré by mohli v tomto prípade niesť
zodpovednosť za škodu, ktorá žalobcovi vznikla, a to ministerstvo vnútra a generálna prokuratúra. Z

hľadiska určenia, ktorý z týchto orgánov je v tom - ktorom prípade, orgánom konajúcim v mene štátu,
je rozhodujúce, na ktorom z nich bola podaná žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody. Ak žiadosť bola podaná na oboch uvedených orgánoch je príslušným ten z nich, ktorý vo veci
začal konať ako prvý. Nárok na náhradu škody, ktorá bola spôsobená začatím a vedením trestného
stíhania,ktoréneskončiloprávoplatnýmodsúdením,ješpecifickýmpríkladomzodpovednostištátupodľa

Zákona č. 514/2003 Z. z., pri ktorom treba vychádzať z analogického výkladu úpravy najbližšej, a to
úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Rovnaký význam ako zrušenie
právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť, má v tomto zmysle tiež oslobodenie
spod obžaloby, pričom skutočnosť, že nedošlo k zrušeniu rozhodnutia, ktorým sa začína trestné stíhanie
je bez významu. Súd ma za to, že ak bol žalobca oslobodený spod obžaloby tak ako tomu bolo v

predmetnej veci, má právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia po splnení
ďalších podmienok vyžadovaných Zákonom č. 514/2003 Z. z. i napriek tomu, že k zrušeniu uznesenia o
vznesení obvinenia nedošlo. Pokiaľ ide o samotnú škodu, žalobca si uplatnil škodu pozostávajúcu z trov
právneho zastúpenia v trestnom konaní. Táto náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených
trov konania, ktoré poškodenému v konaní vznikli. Žalobca preukázal úhradu sumy 1.337,29 eur ako

trovy právneho zastúpenia v trestnom konaní, a to predložením výpisu z účtu právneho zástupcu
žalobcu. V konaní bola preukázaná aj príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a škodou.
Súd urobil úpravu pri výpočtovom základe, ktorý bol žalobcom zle vyčíslený za úkony po 01.07.2013, a
ktorý po úprave tohto výpočtového základu v súlade s aktuálnou právnou normou, predstavuje sumu
na trovách právneho zastúpenia vo výške 1.184,07 eur, pričom žalobca si v súvislosti s náhradou škody

uplatnil aj nárok na úrok z omeškania podľa § 517 ods. 1 veta prvá OZ, pretože dlžník svoj dlh riadne
a včas nesplnil a je tak v omeškaní. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie
s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení aj úroky z omeškania.
Žalovaná sa s plnením svojho peňažného záväzku dostala do omeškania po uplynutí 6 mesačnej lehoty
odo dňa prevzatia žiadosti o predbežné prerokovanie nároku žalobcu, ktorý v konaní bol nesporný, a to

deň 08.10.2015, a preto 6 mesačná lehota uplynula ku dňu 09.04.2016, a tento deň je dňom, kedy sa
aj žalovaná dostala do omeškania s plnením tohto peňažného dlhu.

4. Žalobca sa podanou žalobou domáhal aj ďalšieho nároku, a to priznania náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch vo výške 5.000,- eur. Súd prvej inštancie poukázal na ust. § 17 ods. 2, ods. 3 Zákona č.

514/2003 Z. z., ďalej na ust. § 11, § 13 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka, čl. 19 ods. 2 Ústavy SR
a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Súd pri rozhodovaní o nároku
žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy mal za to, že napriek tomu, že vo veci nebolo vykonané rozsiahle
dokazovanie, vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu je možné pri hodnotení nemajetkovej ujmy
vychádzať zo všeobecne známych a akceptovaných skutočností, že trestné stíhanie predstavuje vždy

závažný zásah do života jednotlivca, vystavuje ho stresu, emocionálnej, finančnej a časovej záťaži, ktorá
sa dĺžkou stíhania umocňuje. Viac ako dvojročné prežívanie uvedeného stavu spolu so skutočnosťou,
že nebol v súvislosti so žalovaným skutkom stíhaný len sám, ale aj jeho manželka, následne boli trestne
stíhaný aj dvaja synovia, všetky tieto konania vzájomne súviseli, čo je súdu aj všeobecne známe, keďže
v senáte 5C bola prejednávaná aj ďalšia vec syna žalobcu o náhradu škody a náhradu nemajetkovej

ujmy a vo veci manželky žalobcu už bolo na Okresnom súde Humenné aj právoplatne rozhodnuté, a to
v konaní vedenom pod sp. zn. XXC/XXX/XXXX, kde súd mal za to, že oslobodenie spod obžaloby bolo
založenénazávereonenaplneníznakovtrestnéhočinu žalobcu,aleajjehomanželkyanásledneajjeho
synov a žalobcovi nebolo poskytnuté žiadne ospravedlnenie odôvodňujúce záver o vzniku nemajetkovejujmy, ktorej náhrada kompenzáciou sumou 2.500,- eur je zodpovedajúca kritériám ustanovenia § 17
ods. 3 Zákona č. 514/2003, a preto súd rozhodol o náhrade nemajetkovej ujmy tak, že priznal žalobcovi
tento nárok vo výške 2.500,- eur. Ďalej uviedol, že vo vzťahu k náhrade nemajetkovej ujmy v dôsledku

nezákonného trestného stíhania žalobcu je pochybné, že nezákonné rozhodnutie predstavuje vážny
zásah do osobnej slobody jednotlivca a vyvoláva aj ďalšie negatívne dopady na jeho osobný život,
zasahuje do súkromného života, do jeho cti, do dobrej povesti a nezákonné rozhodnutie spôsobilo
porušenie práva garantované Ústavou SR ako je právo na rešpektovanie a ochranu súkromného
rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti ako to zaručuje čl. 19 ods. 1, 2 Ústavy SR.

Súd mal zároveň za to, že žalobca preukázal zásah a nepriaznivý dopad nezákonného rozhodnutia
vznesením obvinenia voči jeho osobe v rodinnom i súkromnom živote, a preto zaviazal žalovanú zaplatiť
žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 2.500,- eur s tým, že vo zvyšku nárok žalobcu o náhradu
nemajetkovej ujmy zamietol.

5. O trovách konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 2 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov

konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalobca si uplatňoval z titulu náhrady škody voči žalovanej
nárok na zaplatenie 1.337,29 eur, súd žalobcovi priznal sumu 1.184,07 eur, preto žalobca bol v tejto
časti konania vo vzťahu k žalovanej úspešný v rozsahu 78 % pri tomto nároku, ktorý je samostatne
žalovateľným, preto postupoval o náhrade trov konania podľa § 255 ods. 2 CSP. Pri rozhodovaní o
náhrade nemajetkovej ujmy postupoval tak, že išlo o typ konania, kde rozhodnutie záviselo na plnení od

úvahy súdu, pričom poukázal princíp vyjadrený v ust. 142 ods. 3 O.s.p., ktorý bude uplatňovaný naďalej,
a to na základe interpretácie všeobecného § 255 CSP v súlade s čl. 2 ods. 1, čl. 3 ods. 1, čl. 4 ods. 1, 2
CSP. Na základe uvedeného priznal súd prvej inštancie žalobcovi náhradu trov konania v časti konania
o náhradu nemajetkovej ujmy v celom rozsahu.

6. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala včas odvolanie žalovaná. Uviedla, že v prejednávanej
trestnej veci vedenej na Okresnom súde v Humenné pod č. k. XT/XXX/XXXX boli v čase vydania
uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia orgánmi činnými v trestnom konaní voči
žalobcovi, splnené všetky zákonné predpoklady. V čase vydania týchto uznesení existovala vo fáze
prípravného konania vykonaného dokazovania pravdepodobnosť o spáchaní tam definovaného skutku

žalobcom, ktorá sa však v trestnom konaní vedenom pred súdom napokon nepotvrdila. Vydaním
uznesenia o vznesení obvinenia žalobcovi orgánmi činnými v trestnom konaní, nedošlo k porušeniu
základných zásad trestného konania vyjadrených v ust. § 2 Tr. por., v zmysle ktorých pre vznesenie
obvinenia podľa zákona aj podľa rozsudkov ESĽP je postačujúce, že zistené okolnosti nasvedčujú
tomu, že bol spáchaný trestný čin, a že na podklade zistených skutočností je dostatočne odôvodnený

záver, že tento čin bol spáchaný určitou osobou, pričom preukázanie viny žalovaného je až vecou
dokazovania pred súdom. V predmetnom civilnom konaní tak nemohla byť a nebola preukázaná ani
príčinná súvislosť medzi vznikom uplatneného nároku v súvislosti s vydaním nezákonného rozhodnutia,
keďže žiadne z rozhodnutí orgánov verejnej moci nebolo príslušným orgánom pre nezákonnosť zrušené
v priebehu vedenia trestného konania. Má za to, že súd nezistil, aby žalovaná vydala nejaké nezákonné

rozhodnutie, alebo že by nesprávne úradne postupovala, a teda, aby žalovaná porušila svoje povinnosti
ako jeden z predpokladov na plnení a vzniku objektívnej zodpovednosti za škodu a z vykonaného
dokazovaniaanáslednéhoprávnehozhodnoteniamalsúdprvejinštanciedospieťkzáveru,ženeexistuje
právny titul pre priznanie náhrady škody podľa § 6 ods. 1 Zákon č. 514/2003 Z. z., a preto mal žalobu
v celom rozsahu zamietnuť. Čo sa týka nárokov uplatnených žalobcom a súdom priznanej náhrady

škody z titulu trov právneho zastúpenia, nemožno konštatovať, aby súd nesprávne postupoval pri
určení jej výšky. Ďalej uviedla, že ohľadne nároku náhrady škody z titulu nemajetkovej ujmy v konaní
nebolo preukázané, aby v priebehu trestného stíhania žalobcovi Ľubomírovi Štenkovi boli uložené
konkrétne primerané obmedzenia, ktorými by sa mal podrobiť pod dohľadom probačného súdneho
úradníka, nebolo mu uložené ani obmedzenie zákazu vycestovania do zahraničia, orgánom činným v

trestnom konaní nevydal pas a skutok, pre ktorý sa trestné stíhanie viedlo žiadnym spôsobom nesúvisel
s predmetom podnikania žalobcu ako SZČO a neobmedzovalo je podnikateľské aktivity, a nebol mu
ani zablokovaný podnikateľský účet. Trestné stíhanie nebolo vedené pre majetkový alebo hospodársky
protiprávnyskutok,nebolapreukázanážiadnaúzkaprávnevýznamnápríčinnásúvislosťmedziskutkom,
za ktorý sa trestné stíhanie viedlo a podnikaním žalobcu. Samotné oslobodenie spod obžaloby je treba

považovať za primerané zadosťučinenie ohľadne nároku nemajetkovej ujmy. Žiadala, aby odvolací súd
zrušil v celom rozsahu rozsudok súdu prvej inštancie a vec vrátil Okresnému súdu Humenné na ďalšie
konanie.7. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie aj žalobca, a to v časti týkajúcej sa priznanej výšky
nemajetkovej ujmy nad sumu 2.500,- eur. Uviedol, že súd prvej inštancie vôbec neprihliadol na zásadný
faktor, ktorý narušil jeho osobnú integritu a v podstate negatívne ovplyvnil jeho spoločenské postavenie,

t.j. že podľa nezákonného rozhodnutia mal ťažko ublížiť svojej vlastnej matke, čo však nebolo pravda
a o to viac na neho táto skutočnosť vplývala, s matkou sa snažil vychádzať dobre, pričom odmenou
z jej strany bolo krivé obvinenie jeho manželky, jeho synov spočívajúce v navádzaní oznamovateľa
P. C. na krivú výpoveď. Žalobca veľmi ťažko znášal, že jeho vlastná matka dostala svojich rodinných
príslušníkov do takej ťažkej situácie a ak by orgány činné v trestnom konaní riadne preverili jeho výpoveď

ešte pred vznesením obvinenia, nemohli by dospieť k záveru o vznesení obvinenia jeho osoby, a to ešte
opakovane. Má za to, že požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 5.000,- eur je opodstatnená
a žiadal preto, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil v tejto časti a uložil povinnosť
žalovanej zaplatiť žalobcovi z titulu náhrady nemajetkovej ujmy sumu 5.000,- eur.

8. Odvolanie žalovanej i odvolanie žalobcu boli doručené protistranám, tieto sa však k odvolaniam

písomne nevyjadrili.

9. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací v rámci kompetencií vyplývajúcich z ustanovení § 34 CSP
(Civilný sporový poriadok, zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej iba „CSP“, platný od 1.7.2016) preskúmal
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa zásad uvedených v ustanovení § 379 a nasl. CSP bez

nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP (a contrario) a zistil, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je
sčasti a to vo výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť titulom náhrady škody žalobcovi sumu 1.184,07
eur s 5,05 %-ným úrokom z omeškania ročne od 09.04.2016 do zaplatenia do 30 dní od právoplatnosti
rozsudku vecne správne.

10. Preto odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v tejto časti v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP
potvrdil.

11. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd konštatuje, že sa stotožňuje s odôvodnení napadnutého rozhodnutia a pre zdôraznenie
správnosti dodáva nasledovné. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon
aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 prvá veta CSP,
právneúčinkyúkonov,ktorévkonanínastalipredodňomnadobudnutiaúčinnostitohtozákona,zostávajú

zachované.

12. Uvedené ustanovenia § 470 ods. 1, 2 CSP, ktoré sú intertemporálnym ustanovením prijatým v
súvislosti s nadobudnutím účinnosti CSP treba aplikovať ako uvedenú normu aktuálne aj na konania,
ktoré začali predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Každopádne však treba procesné účinky

realizovaných úkonov predo dňom účinnosti tohto zákona posudzovať aj v súvislosti s právnou úpravou,
ktorá platila v čase ich realizácie. Uvedené má význam aj z pohľadu tých ustanovení O.s.p. (Občiansky
súdny poriadok, zákon platný do 30.06.2016), ktoré aplikoval súd prvej inštancie v súvislosti s realizáciou
dokazovania i prijatými skutkovými závermi.

13. Rozsudkom Okresného súdu Humenné č.k. XT/XXX/XXXX-XXX zo dňa 14.10.2014 bol žalobca
oslobodený spod obžaloby, pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol ako
obžalovaný stíhaný. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 30.1.2015. Rozhodujúcim meradlom
opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je tak neskorší výsledok trestného
konania. Pre správnu interpretáciu ust. § 6 ods. 1 vety 1 Zákona č. 514/2003 Z. z. nestačí vychádzať len

z jazykového znenia a doslovného gramatického výkladu, ale je nevyhnutné uplatniť výklad systematický
a teleologický. Z hľadiska systematického výkladu možno dospieť k záveru, že aplikácia ust. § 18 ods.
1 Zákona č. 514/2003 Z. z. prichádza do úvahy aj v prípade zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím. Z hľadiska teleologického výkladu nemožno vytknúť na formálnom zrušení
(zmene) namietaného nezákonného rozhodnutia, ale je potrebné splnenie tejto podmienky vykladať

extenzívne. Za správny tak treba považovať výklad, v zmysle ktorého z hľadiska zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania, vznesení obvinenia, má zastavenie
trestnéhostíhania,akktakémurozhodnutiudošlo,pretožesanenaplnilpredpokladospáchanítrestného
činu obvineným, rovnako dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vzneseníobvinenia pre nezákonnosť. Takýto právny záver vyplýva napr. z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 4 M Cdo/15/2009 z 18.10.2010, ktoré bolo zverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu
a rozhodnutí SR 2/2014. V zmysle uvedeného zastavenie trestného stíhania znamená, že výsledky

trestného (prípravného) konania ukazujú, že nejde o trestný čin, zároveň znamená, že podozrenie zo
spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla najavo nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného
stíhania. V danom prípade bol žalobca spod obžaloby oslobodený právoplatne, a preto odvolací súd je
toho názoru, že aj takýto výsledok trestného konania je možné považovať za nezákonné rozhodnutie,
lebonebolopreukázané,žesaskutokstal,atedapodozreniezospáchaniatrestnéhočinusanepotvrdilo.

Ak trestné stíhanie konkrétnej osoby skončilo vydaním oslobodzujúceho rozsudku bez ohľadu na dôvod,
pre ktorý sa tak stalo, uznesenie, ktorým bolo obvinenému vznesené obvinenie, je potrebné považovať
za takýchto okolností vždy za nezákonné a zasahujúce do základných práv jednotlivca.

14. Aj Ústavný súd zhodne s judikatúrou súdov poukázal na to, že v materiálnom právnom štáte
musí štát niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov ak nimi zasiahol do základných

práv občana. Pre posúdenie nezákonnosti rozhodnutia, resp. postupu orgánu činného v trestnom
konaní nie je rozhodujúce ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale
to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo (Nález ÚS SR sp. zn. I ÚS 540/2016-33 zo
dňa 13.12.2016). Posúdenie nezákonného rozhodnutia orgánu konajúceho v mene štátu súdom prvej
inštancie bolo správne, a preto uplatnená námietka nesprávneho posúdenia žalovanou tohto zákonného

predpokladu, pri uplatnenom nároku žalobcu na náhradu škody z titulu zodpovednosti štátu, bola
nedôvodná. Odvolací súd preto ďalej poukazuje na ustálenú judikatúru a na účely jej záväznosti a
potreby odôvodnenia , že má výpovednú hodnotu to, či bolo takéto rozhodnutie publikované v Zbierke
stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR, teda ho odsúhlasilo aj príslušné kolégium, bolo
pripomienkované predpísaným spôsobom a je považované za súčasť ustálenej rozhodovacej praxe v

obdobných veciach. Napadnuté rozhodnutie je tak aj v súlade s princípom právnej istoty vyplývajúcim
z čl. 2 ods. 1, 2 CSP.

15. Odvolací súd sa preto stotožňuje s právnym posúdením súdu prvej inštancie týkajúcej sa časti
náhrady škody vyjadrenej v prvej časti rozsudku spolu aj s príslušenstvom.

16. Ďalej poznamenáva, že podľa § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu
svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti ako súkromia, svojho mena
a prejavu osobnej povahy. Generálna klauzula ochrany osobnosti obsiahnutá v ust. § 11 Občianskeho
zákonníka bola prispôsobená listine základných práv a slobôd Zákonom č. 509/1991 Zb. účinným od

1. januára 1992 a odvtedy až do súčasnosti, toto ustanovenie znie tak, že fyzická osoba má právo na
ochranu svojej osobnosti najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti ako aj súkromia,
svojho mena a prejavu osobnej povahy. Účinnosťou tohto zákona bola pod ochranu osobnosti zahrnutá
aj ochrana súkromia, ktorá zahŕňa právo na nerušený osobný život, duševný pokoj, nedotknuteľnosť
života jednotlivca v kruhu jeho najbližších. Jednou z hodnôt osobnosti každej fyzickej osoby ako celku,

ktorej rešpektovanie musí občianske právo voči subjektom v takom postavení zabezpečovať je právo na
súkromie. Obsahom práva na súkromie je nutné určovať so zreteľom na ústavné predpisy a ustanovenia
medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách uvedených v čl. 154c ods. 1 Ústavy
SR, v ktorých má pozitívna zákonná úprava práva občana na súkromie prirodzenoprávny zdroj.

17. Z ust. § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že fyzická osoba má právo najmä sa domáhať,
aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, a aby sa odstránili
následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.

18. Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa

odseku 1, najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť
v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

19. Z obsahu preskúmavaného spisu vyplýva, že žalobca si v konaní uplatňuje dva samostatné nároky,
prvým je nárok na náhradu škody a druhým je nemajetková ujma vyjadrená v peniazoch.

20. Odvolací súd poukazuje, že jednotlivé prostriedky na ochranu osobnosti sú relatívne samostatné,
je možné ich použiť jednotlivo alebo kumulovane, taktiež v závislosti od intenzity protiprávneho zásahu
do osobnostnej sféry fyzickej osoby. Zákon výslovne pripúšťa možnosť podania návrhu na upustenieod neoprávnených zásahov, výslovne je prípustný aj návrh na odstránenie následkov už uskutočnených
zásahov a návrh na poskytnutie primeraného zadosťučinenia (satisfakčná žaloba), ktorá nemá charakter
peňažnejnáhrady,tedanejdeomajetkovéplnenie,alejevýlučneprostriedkommorálnehoimateriálneho

pôsobenia. Svojou povahou nejde o prostriedok represívny ani reparačný, ale o špeciálny prostriedok
ochrany osobnosti so satisfakčnou povahou, ktorá sa bezprostredne nepremieta do majetkovej sféry
postihnutej fyzickej osoby, preto ju nemožno vyjadriť a vyčísliť v peniazoch. V prípade ak by sa nezdalo
morálne zadosťučinenie postačujúce, umožňuje Občiansky zákonník v § 13 ods. 2 priznať náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorej účelom je vyvážiť a zmierniť nemajetkovú ujmu peňažnou formou

a plní tiež satisfakčnú funkciu.

21.Podľa§13ods.3Občianskehozákonníka, výškunáhradypodľaodseku2určísúdsprihliadnutímna
závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Odvolací súd pripomína,
že osobnosť človeka je chránená prostredníctvom všeobecného osobnostného práva a v prípade
neoprávneného zásahu do určitého absolútneho osobnostného práva vznikne poškodenej osobe právo

domáhať sa svojej ochrany.

22. Je taktiež potrebné konštatovať, že v konaniach o žalobách o náhradu škody majú súdy nejednotný
prístup, o čom svedčia protichodné súdne rozhodnutia a nepredvídateľné kritéria na určenie výšky
nemajetkovej ujmy. Posúdenie výšky škody je závislé od úvahy súdu, ktorý má možnosť zvážiť všetky

relevantné skutočnosti konkrétneho prípadu.

23. Odvolací súd jeho toho názoru, že výška nemajetkovej ujmy nemôže presiahnuť výšku odškodnenia
obete násilného trestného činu. Nakoľko v prípadoch obetí násilných trestných činov môže dôjsť aj k
závažnému zásadu do zdravia, či dokonca života, je možné považovať za primerané, aby odškodnenie

za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci nebolo vyššie ako odškodňovanie za trvalé následky
na zdraví, či dokonca za život. V opačnom prípade by vznikol rozpor s poukazovaním na ľudský život
ako najvyššiu hodnotu, od ktorej sa odvodzujú ostatné hodnoty. Aj podľa Európskeho súdu pre ľudské
práva by priznaná finančná náhrada v konaniach o ochranu osobnosti nemala byť neprimeraná iným
finančným kompenzáciám, napr. výške náhrady za utrpenie a bolesť. Priznania premrštených súm by

tak mohlo viesť k bezdôvodnému obohacovaniu sa a dokonca by mohlo bagatelizovať niektoré ujmy na
iných základných právach (viď rozsudok NS SR, sp. zn. 4 Cdo 171/2005 zo dňa 27.4.2006).

24. Je preto potrebné, aby súd prvej inštancie pri určovaní konkrétnej výšky náhrady za spôsobenú ujmu
zohľadňoval nielen primeranosť k iným finančným kompenzáciám, ale naďalej aj prihliadal na osobu

poškodeného i jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a na
okolností, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

25. Tento princíp primeranosti k iným formám finančných kompenzácií spolu s ponechaním

možnosti súdu prihliadať na osobitosti jednotlivého prípadu umožňuje, aby výška náhrady na jednej
strane nevytvárala priestor pre obohacovanie sa, ale na druhej strane umožňovala „spravodlivé
zadosťučinenie“.

26. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia v časti o náhradu škody i konania, ktoré

mu predchádzalo dospel k záveru, že súd prvej inštancie v tejto časti dostatočnej zistil skutkový stav
v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností a na podklade vykonaného dokazovania
dospel ku správnym skutkovým zisteniam a návrh žalobcu aj správne právne posúdil.

27. Nakoľko i odôvodnenie písomného vyhotovenia tejto časti rozsudku zodpovedá kritériám uvedeným

v ust. § 220 CSP, odvolací súd konštatuje v zmysle ust. § 387 ods. 1, 2 CSP správnosť týchto dôvodov a v
podstatných bodoch na ne odkazuje. Námietky žalovanej v tejto časti považuje za nedôvodné a súčasne
poukazuje, že tieto v konečnom dôsledku nemôžu privodiť zmenu zisteného skutkového i právneho
stavu.

28. Čo sa týka druhej časti rozhodnutia, odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej
inštanciejevtejtočasti(onáhradunemajetkovejujmy)nepreskúmateľné.Idetutakovadukonania,ktorá
sa prejavila v takom nesprávnom procesnom postupe, ktorým súd znemožnil strane, aby uskutočňovalajej procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a tento nedostatok
nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom.

29. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť
v konaní pred odvolacím súdom.

30. Podľa § 391 ods. 1 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť konanie
alebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí.

31. Podľa § 391 ods. 2 CSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

32. Podľa § 391 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a vráti mu vec na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je povinný v odôvodnení rozhodnutia uviesť aj to, ako má súd prvej
inštancie vo veci ďalej postupovať.

33. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto
súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument. Taktiež aj Ústavný súd SR

vyjadril povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutia v množstve nálezoch, pričom vždy vyslovil,
že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a
skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. uplatnením nárokov a obranou
proti takémuto uplatneniu. Tieto požiadavky napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti náhrady

nemajetkovej ujmy nespĺňa.

34. Súd prvej inštancie tak pri svojom novom rozhodnutí bude musieť, už okrem vyššie uvedeného,
prihliadať na osobu žalobcu ako poškodeného, jeho doterajší život, prostredie, v ktorom žil a pracoval,
závažnosť vzniknutej ujmy, okolnosti za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, bude sa musieť bližšie

venovať následkom, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, v jeho pracovnej či podnikateľskej
sfére a aj, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení a aj ich bližšie popísať.

35. Bude musieť prihliadať na skutočnosť, že dôsledkom každého neoprávneného zásahu do práv
chránených ust. § 11 Občianskeho zákonníka je určitá ujma. Z hľadiska intenzity zásahu, okolností, za

ktorých k nej došlo a stupňa negatívnych dôsledkov dopadu zásahu na chránené práva sa v praxi môžu
vyskytnúť ujmy, ktoré svojou povahou alebo stupňom závažnosti a) neopodstatňujú ani nemateriálnu ani
materiálnu satisfakciu, b) opodstatňujú (len) nemateriálnu satisfakciu, c) opodstatňujú tak nemateriálnu
ako aj materiálnu satisfakciu.

36. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, t.j. materiálnej satisfakcie je vždy, a
tovzávislostinaindividuálnychokolnostiachdanéhoprípaduexistenciazávažnejujmy.Zazávažnúujmu
treba potom považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva
došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledok sa považuje za ujmu značnú, pritom však
nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v

danom mieste a v čase (tej istej situácie, prípadne spoločenskom postavení a pod.) vnímala aj každá iná
fyzická osoba. Súd prvej inštancie tak v novom rozhodnutí bude musieť uviesť aj to, či so zreteľom na
čiastkové práva, do ktorých žalovaná zasiahla, bolo treba pri riešení otázky opodstatnenosti návrhu na
priznanienemateriálnejsatisfakcie(§13ods.1Občianskehozákonníka) považovaťzníženiedôstojnosti
aj vážnosti spoločnosti v značnej miere, pričom bude musieť prihliadnuť na to, že v prejednávanej veci

ide len o jeden z viacerých (prípadne) do úvahy prichádzajúcich následkov neoprávneného zásahu
do osobnostných práv, nie však za jediný určujúci následok, výlučne ktorý by opodstatňoval priznanie
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch a vo výške vyjadrenej súdom prvej inštancie.35. Rozhodnutie súdu prvej inštancie týkajúce sa rozsahu priznanej náhrady nemajetkovej ujmy sa
preto v tejto časti, bez ďalšieho, javí neúplným, nepreskúmateľným, predčasným a preto aj vecne
nesprávnym.

36. Pre úplnosť odvolací súd poukazuje aj na zmätočné závery súdu prvej inštancie uvedené v bode 39
rozsudku, ktorým sa bude musieť opätovne venovať.

37. Súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci rozhodne aj o náhrade trov (aj odvolacieho) konania,

čo vyplýva z ust. § 396 ods.3 CSP.

38. Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).