Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. máj 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 18Co/144/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8119206816
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 05. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniela Babinová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8119206816.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Daniely Babinovej a členov

senátu JUDr. Mariany Muránskej a Mgr. Miloša Koleka v spore žalobcu: COFIDIS SA, so sídlom: Parc
de la Haute Borne, avenue Halley 61, Villeneuve-d´Ascq CEDEX, Francúzska republika, zapísaný
v Obchodnom registri Obchodného súdu v Lille pod číslom 325 307 106, na území SR konajúci
prostredníctvom jeho organizačnej zložky: COFIDIS SA, pobočka zahraničnej banky, IČO: 50595628,
so sídlom: Einsteinova 11/3677, 851 01 Bratislava, právne zastúpený: URBÁNI & Partners s.r.o., so
sídlom Skuteckého 17, 974 01 Banská Bystrica proti žalovanému: S. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom V..
O.. K. XXXX/XX, XXX XX S., právny zastúpený: JAKUBIS & PARTNERS s.r.o., so sídlom Zámocká 36,

811 01 Bratislava, o zaplatenie sumy vo výške 1.272,30 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 9Csp/86/2019-83 zo dňa 05.09.2019, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje sa rozsudok.

II. Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % voči žalobcovi, o výške
ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej len ,,súd prvej inštancie“) zamietol žalobu a
vyslovil, že žalobca je povinný zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100%, a to do 3 dní

odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu 1. inštancie o výške týchto trov.

2. Citoval ustanovenia § 1 ods. 2, § 2 písm. d), § 7 ods. 1 a § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (ďalej len ,,ZoSÚ“).

3. V odôvodnení rozhodnutia okrem iného uviedol, že dňa 16.07.2012 bola medzi žalobcom ako
veriteľom a žalovaným ako dlžníkom uzatvorená zmluva o úvere - individuálne podmienky, na základe

ktorej bol žalovanému poskytnutý spotrebiteľský úver vo výške 5.330 eura. Považoval za neplatné
všeobecné obchodné podmienky, ktoré spolu s individuálnymi podmienkami predstavujú úverovú
zmluvu. Považoval ich za nezrozumiteľné pre veľkosť písma, čo predstavuje nekalú obchodnú praktiku.
Súd prvej inštancie sa zaoberal splnením zákonných podmienok pre predčasné zosplatnenie úveru
a teda k strate výhody splátok u dlžníka - žalovaného a dospel k záveru k nemu nedošlo z dôvodu
nedodržania postupu podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno
pokiaľ ide doručenie samotného zosplatnenia úveru žalovanému. Na základe toho bol žalovaný povinný

aj naďalej plniť svoj záväzok v splátkach. Súd prvej inštancie sa ďalej posudzoval, že žalobca pri
žalovanom skúmal podmienky, ktoré pri postupe s odbornou starostlivosťou mohli viesť k záveru,
že v jeho silách bolo splácať poskytnutý úver riadne a včas. Dospel k záveru, že žalobcu žiadnym
spôsobom nezaujímalo aké má žalovaný výdavky na živobytie a či mu teda zostáva dostatok finančnýchprostriedkov na splácanie úveru. Žalobca žiadne závery nevyvodil ani z toho, že žalovaný uviedol, že
je zamestnaný iba 4 mesiace a už žiada úver ako ani z toho, že mu boli odmietnuté 4 úvery vo výške
nižšej ako poskytol žalobca. Na základe uvedeného dospel k záveru, že poskytnutý úver je bez úrokov,

bez poplatkov a k jeho platnému predčasnému zosplatneniu nedošlo. Uvedené ho viedlo k záveru, že
nakoľko žalovanému bola poskytnutá suma 5.330 eura a tento vrátil sumu 11.505,15 eura, je zrejmé že
už nič nedlhuje a žaloba tak musela byť v celom rozsahu zamietnutá.

4. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015

Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len ,,CSP“) tak, že v konaní plne úspešný žalovaný má nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodov uvedených v § 365 ods.
1 písm. b), d), f) a h) CSP. Považoval rozhodnutie súdu prvej inštancie za nesprávne, nespravodlivé
a v rozpore s príslušnými ustanoveniami zákona. Uviedol, že zmluva o úvere č. XXXXX., ako aj

Všeobecné podmienky boli uzavreté v roku 2012, teda v čase keď neexistovala zákonná požiadavka na
veľkosť písma zmluvných ustanovení. Je presvedčený, že úverová zmluva spolu s ďalšími zmluvnými
dokumentmi by aj v súčasnosti stanovenú požiadavku veľkosti písma spĺňala, nakoľko veľkosť písma
v úverovej zmluve, či už rámci individuálnych alebo Všeobecných podmienok prevyšujú zákonom
stanovenú výšku 1,9 mm. Ďalej poukázal na to, že súdu neprináleží hodnotiť samotný priebeh

mimosúdnych rokovaní medzi žalobcom a žalovaným, ktoré predchádzali podaniu samotnej žaloby, ale
má sa naopak zaoberať samotnou hmotno - právnou stránkou veci. Uviedol, že síce nevedel doložiť
dôkaz, ktorý by preukázal doručenie upozornenia žalovanému, avšak žalovaný bol preukázateľné na
svojeomeškaniesúhradoumesačnýchsplátokupozornenýamožnostivyhláseniapredčasnejsplatnosti
mal vedomosť. Táto skutočnosť vyplýva zo samotného listinného dôkazu predloženého žalovaným,

a to odpovede na mimosúdnu dohodu, v ktorom žalobca poukazuje na omeškanie žalovaného so
splátkami pod poradovým číslom XX. a XX.. Odvolateľ nesúhlasil ani so záverom súdu prvej inštancie, že
nepostupovalvsúlades§7ods.1ZoSÚ.Trvalnato,žesisvojuzákonnúpovinnosťsplnilapredloženými
dôkazmi preukázal, že pomery žalovaného zisťoval a overoval. Poukázal na to, že má prístup k
spoločnému registru bankových informácii, z ktorého žalobca získava údaje v súlade s ust. § 92 ods. 1

Zákona o bankách, vrátane údajov o bonite a dôveryhodnosti klienta z hľadiska splácania ich záväzkov
z poskytnutých úverov a bankových záruk. Žalobca v konaní opakoval na skutočnosť, že žalovanému
bol poskytnutý úver na základe Žiadosti o poskytnutie úveru, v zmysle ktorej žalovaný súhlasil s tým,
že Sociálna poisťovňa poskytla jeho údaje o zamestnaní. Žalobca predložil konajúcemu súdu výpis z
príslušných registrov, ktorými overoval bonitu žalovaného. Podotkol, že len v prípade hrubého porušenia

povinnosti podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Dodal, že súd prvej
inštancie sa nevysporiadal s jeho námietkou, že žalovaný v čase uzavretia zmluvy ma príjem nielen
zo závislej činnosti, ale aj podnikateľskej činnosti, keďže tento popri zamestnaní vykonával živnosť v
oblasti sprostredkovania poskytovania úverov alebo pôžičiek z peňažných zdrojov získaných výlučne
bez verejnej výzvy a bez verejnej ponuky majetkových hodnôt. Jeho právne vedomosti boli na vyššej

úrovni ako u priemerného spotrebiteľa. Rozsudok súdu prvej inštancie zároveň považoval za arbitrárny
a nepreskúmateľný, nakoľko pri posudzovaní žalobcovho nároku vôbec nebral do úvahy tvrdenia
uvádzané žalobcom.Zodôvodneniarozhodnutia,niejezrejméakosasnimsúdprvejinštancievyrovnal.
V súvislosti s tým namieta výrok o trovách konania. Na základe uvedených skutočnosti navrhol zmeniť
rozsudok tak, že sa vyhovie žalobe, alternatívne zrušiť rozsudok a vec vrátiť súdu prvej inštancie na

ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

6. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný. Považoval ho za vecne správny. Navrhol ho potvrdiť ako
vecne správny a zaviazať žalobcu na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

7. K vyjadreniu žalovaného podal vyjadrenie žalobca. Uviedol, že žalovaný neuviedol žiadne relevantné
skutočnosti, ktoré by spochybňovali dôvody, o ktoré on oprel svoje odvolanie. Zotrval na svojich
odvolacích dôvodoch a odvolacom návrhu.

8. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v

zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu,
proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania(§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli a webovej
stránke odvolacieho súdu a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

9. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o

odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).

10. Z vykonaného dokazovania súdu prvej inštancie vyplýva, že právny predchodca žalobcu ako
veriteľ a žalovaný ako dlžník uzavreli dňa 16.07.2012 Zmluvu o úvere - individuálne podmienky, pričom
neoddeliteľnou súčasťou tejto úverovej zmluvy boli všeobecné obchodné podmienky označené ako
Zmluva o úvere - Všeobecné podmienky. Predmetom Zmluvy bolo poskytnutie spotrebiteľského úveru

zo strany právneho predchodcu žalobcu (ďalej len „veriteľ“) žalovanému v celkovej výške 7.709,68 eura
za účelom kúpy motorového vozidla.

11. V prvom rade považuje odvolací súd za nevyhnutné sa vyjadriť sa k samotnej veľkosti písma použitej
žalobcom vo Všeobecných obchodných podmienkach. Odvolací súd súhlasí s tvrdením žalobcu, že

v čase uzatvorenia zmluvy nebola ešte stanovená minimálna veľkosť písma textu v spotrebiteľskej
zmluve, ale jednoznačne možno súhlasiť so súdom prvej inštancie, že text všeobecných obchodných
podmienok je nezrozumiteľný. Veľkosť písma je minimálna (určite menšia ako 1,9 mm, približne 1 mm),
že je reálne nenaplniteľné, aby sa priemerný spotrebiteľ dokázal čo i len oboznámiť s dotknutým textom,
nieto ešte mu porozumieť a vyhodnotiť jeho dôsledky dopadajúce na neho ako spotrebiteľa. Žalobca v

predtlačenom texte formulárovej zmluvy použil drobné, ťažko čitateľné písmo, ktoré sa ani nedá riadne
prečítať pri vynaložení úsilia, ktoré možno od spotrebiteľa bežne vyžadovať.

12. Drobné písmo, ktoré vyvoláva potrebu používania technických pomôcok na čítanie je podľa názoru
odvolacieho súdu jednoducho neprijateľné a predstavuje pre spotrebiteľa klamlivé opomenutie, a teda

klamlivú obchodnú praktiku podľa § 8 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Ide o klamlivú
praktiku, ktorou žalobca dosahuje, že spotrebiteľ bude viazaný zmluvnými podmienkami, s ktorými sa
nemohol reálne fakticky ani oboznámiť, práve z dôvodu používania drobného písma.

13. Takéto praktiky dodávateľov už všeobecné súdy SR opakovane vyhlásili za nekalé obchodné

praktiky, napr. aj Okresný súd Žilina č. k. 13C/69/2011-43 zo dňa 10.01.2012, ktorý ustálil, že cit.: „už len
drobné písmo použité v tejto zmluve a v úverových podmienkach, ktoré tvoria jej neoddeliteľnú súčasť,
ktoré písmo má za následok, že aj súd musel použiť optickú pomôcku, aby vôbec sa oboznámil s jej
obsahom, prekračuje mieru únosnosti, mieru slušnosti, ohľaduplnosti a podľa názoru súdu je použité
zo strany žalovaného výlučne s cieľom doslovne ,,odradiť“ spotrebiteľa, aby sa vôbec riadne oboznámil

s jej cieľom využívajúc jeho slabšie postavenie. Za neprijateľné určil početné zmluvné podmienky
dojednávané zo žalovaným a predkladané na podpis spotrebiteľom.“

14. Odvolací súd je toho názoru, že dodávateľovi nič nebráni v tom, aby pri vynaložení odbornej
starostlivosti predložil spotrebiteľom také vyhotovenie zmluvných podmienok, ktoré umožní oboznámiť

sa s obsahom zmluvy tak mladému človeku ako aj dôchodcovi so silnými dioptriami.

15. V tejto súvislosti odvolací súd podporne poukazuje na argumentáciu obsiahnutú v náleze Ústavného
súdu ČR, sp. zn. I. ÚS 3512/11, ktorý poukázal na to, že samotným východiskom spotrebiteľskej
ochrany je postulát, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym

dodávateľom, a to aj so zreteľom na možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou
formulárových zmlúv. Zákonodarca sa preto pokúsil vyrovnať túto faktickú nerovnosť cestou práva, a to
formou obmedzení autonómie vôle (por. nález Ústavního soudu z 15.6.2009, sp. zn. I. ÚS 342/09). V
spotrebiteľskom práve je dodávateľ vo fakticky výhodnejšom postavení, pretože má odbornú prevahu
nad spotrebiteľom, ktorému svoje služby poskytuje. A preto okrem obmedzení vyplývajúcich z princípu

rovností prostriedkov možno od dodávateľa tiež očakávať (prípadne i vyžadovať), že sa vo vzťahu
k spotrebiteľovi bude správať vo všeobecnej rovine poctivo. Pokiaľ nepostupuje týmto spôsobom,
spreneverí sa dôvere druhého účastníka zmluvného vzťahu v poctivosť jeho správania, a takémuto
nepoctivému správaniu nemožno poskytnúť právnu ochranu. V praxi sa zásada poctivosti prejavujeokrem iného tým, že text spotrebiteľskej zmluvy, obzvlášť ak ide o zmluvu formulárovú, má byť pre
priemerného spotrebiteľa dostatočne čitateľný, prehľadný a logicky usporiadaný. Napríklad zmluvné
dojednania musia mať dostatočnú veľkosť písma, nesmú byť vo výrazne menšej veľkosti než okolitý

text, nesmú byť umiestnené v oddieloch, ktoré vzbudzujú dojem nepodstatného charakteru. Uvedená
zásada poctivosti dopadá i na aplikáciu všeobecných obchodných podmienok. Je potrebné zdôrazniť,
že obchodné podmienky v spotrebiteľských zmluvách na rozdiel napríklad od obchodných zmlúv majú
slúžiť predovšetkým na to, aby nebolo potrebné do každej zmluvy prepisovať dojednania technického
a vysvetľujúceho charakteru. Naopak nemôžu slúžiť na to, aby do nich v často neprehľadnej, zložito

formulovanej a malým písmom písanej forme ukryl dodávateľ dojednania, ktoré sú pre spotrebiteľa
nevýhodné a o ktorých predpokladá, že pozornosti spotrebiteľa najskôr uniknú (napríklad rozhodcovská
doložka alebo dojednanie o zmluvnej pokute). Pokiaľ tak i napriek tomu dodávateľ postupuje, nepočína
si v právnom vzťahu poctivo a takému konaniu nemožno priznať právnu ochranu.

16. Pokiaľ ide o mimoriadnu splatnosť vyhlásenú žalobcom zo dňa 20.06.2018, v tejto súvislosti je nutné

poukázať na ust. § 53 ods. 9 OZ, podľa ktorého ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má
vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od
omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní
na uplatnenie tohto práva.

17. Ustanovenie § 53 ods. 9 OZ modifikuje § 565 OZ vo vzťahu k spotrebiteľským zmluvám. Podľa
neho je strata výhody splátok podmienená splnením, že musí ísť o a) spotrebiteľskú zmluvu, b) strata
výhody splátok nenastáva automaticky pre nesplnenie niektorej splátky, ale až po uplatnení práva
veriteľa; veriteľ môže toto právo uplatniť najskôr až po uplynutí lehoty 3 mesiacov od omeškania dlžníka
so zaplatením splátky, c) veriteľ upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie

práva na zaplatenie celej pohľadávky. Obsahom upozornenia dlžníka je, že veriteľ si uplatňuje právo na
jednorazové zaplatenej celej pohľadávky naraz.

18. V zmysle vyššie uvedeného správne súd prvej inštancie skúmal splnenie zákonných podmienok
na vyhlásenie predčasnej splatnosti spotrebiteľskej zmluvy podľa § 53 ods. 9 OZ. Žalobca k žalobe,

ako aj na základe výzvy súdu prvej inštancie na preukázanie splnenia podmienok podľa § 53 ods. 9
OZ predložil jediné dokument označený ako Vyhlásenie predčasnej splatnosti a výzva na úhradu dlžnej
sumy zo dňa 20.06.2018 spoločne s poštovým dokumentom, ktorý označil ako doručenka k vyhláseniu
splatnosti. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca výzvu, ktorou by
upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie práva na zaplatenie celej pohľadávky

nepredložil. V tomto smere neuniesol dôkazné bremeno, čo napokon aj sám priznal vo svojom vyjadrení
zo dňa 07.06.2019, že sa mu nepodarilo zaobstarať upozorňujúcu výzvu, ktorú by v prejednavanej veci
predložil ako dôkaz.

19. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že žalovaný bol preukázateľné na svoje omeškanie s úhradou

mesačných splátok upozornený s poukazom na listinný dôkaz predložený žalovaným, a to odpovede
na mimosúdnu dohodu, v ktorom žalobca poukazuje na omeškanie žalovaného so splátkami pod
poradovým číslom 65 a 66, odvolací súd sa s touto námietkou nestotožňuje.

20. Odvolací súd konštatuje, že upozornením má zákonodarca na mysli adresovanú písomnosť,

ktorá sa musí nevyhnutne dostať do sféry dispozície spotrebiteľa, a z ktorej obsahu musí byť
zrejmé jednak splnenie zákonných podmienok uplatnenia režimu odseku 9, a jednak výslovné
upozornenie spotrebiteľa na vykonanie práva dodávateľa podľa § 565 OZ a v súlade s odsekom 9
§ 53 OZ. Zákonom požadovaný úkon dodávateľa po splnení kumulatívnych podmienok predstavuje
hmotnoprávny jednostranný adresovaný právny úkon, ktorý musí predovšetkým spĺňať zákonné znaky,

náležitosti a podmienky bezvadnosti právneho úkonu. Úkon dodávateľa musí spĺňať podmienky jasnosti,
určitosti a zrozumiteľnosti právneho úkonu a jeho forma musí korešpondovať s formou právneho úkonu,
ktorým sa zakladal spotrebiteľský záväzok.

21. Odvolací súd sa oboznámil s predmetným listinným dôkazom označeným ako odpoveď žalobcu na

mimosúdnu dohodu (č. l. 48 spisu) a dospel k záveru, že z obsahu tejto listiny vôbec nevyplýva, či bol
žalovaný výslovné upozornený na vykonanie práva dodávateľa podľa § 565 OZ a v súlade s odsekom 9 §
53 OZ. Odvolací súd preto považoval túto odvolaciu námietku za nedôvodnú. Z dôvodu nepreukázania
splnenia zákonných podmienok pre uplatnenie práva postupom podľa § 565 Občianskeho zákonníka vspojení s § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka tak nedošlo k platnému vyhláseniu predčasnej splatnosti
úveru.

22. Podľa § 7 ods.1 ZoSÚ veriteľ je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred
zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s odbornou
starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä
dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa
a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru. Povinnosť podľa prvej vety sa považuje za splnenú, ak

je splatenie spotrebiteľského úveru v celom rozsahu zabezpečené peňažnými prostriedkami alebo
cennými papiermi; tým nie je dotknuté ustanovenie § 17 ods. 3.

23. Podľa § 11 ods.2 ZoSÚ ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie je
oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. V prípade hrubého
porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Za hrubé

porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom
bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez nahliadnutia
do príslušnej databázy údajov o spotrebiteľoch na účely posudzovania ich schopnosti splácania úverov.

24. Podľa čl. 8 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o

spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS, členské štáty zabezpečia, že veriteľ
pred uzavretím zmluvy o úvere posúdi úverovú bonitu spotrebiteľa na základe dostatočných informácií
získaných, ak je to vhodné, od spotrebiteľa a v prípade potreby na základe nahliadnutia do príslušnej
databázy. Členské štáty, ktorých právne predpisy ukladajú veriteľovi povinnosť posúdiť úverovú bonitu
spotrebiteľa na základe nahliadnutia do príslušnej databázy, si môžu túto povinnosť zachovať.

25. V zmysle bodu 26. preambuly smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách
o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS členské štáty by mali prijať vhodné
opatrenia na podporu zodpovedných postupov počas všetkých fáz úverového vzťahu, berúc do úvahy
osobitný charakter svojho trhu s úvermi. Tieto opatrenia môžu napríklad zahŕňať poskytovanie informácií

a vzdelávanie spotrebiteľov vrátane upozornení o rizikách spojených s neplnením zmluvných ustanovení
týkajúcich sa splátok a s nadmernou zadlženosťou. Najmä na rozvíjajúcom sa trhu s úvermi je dôležité,
abyveritelianeposkytovaliúverynezodpovednealebobezpredchádzajúcehoposúdeniaúverovejbonity
a aby členské štáty vykonávali potrebný dohľad na vyvarovanie sa takémuto správaniu a aby stanovili
potrebné opatrenia na sankcionovanie veriteľov v takýchto prípadoch. Bez toho, aby boli dotknuté

ustanovenia o kreditnom riziku uvedené v smernici Európskeho parlamentu a Rady 2006/48/ES zo 14.
júna 2006 o začatí a vykonávaní činností úverových inštitúcií (1), veritelia by mali byť zodpovední za
individuálne kontroly úverovej bonity spotrebiteľa. Na tento účel by mali mať možnosť využiť informácie,
ktoré im poskytol spotrebiteľ nielen počas prípravy príslušnej zmluvy o úvere, ale aj počas dlhodobého
obchodného vzťahu. Orgány členských štátov by tiež mohli veriteľom poskytnúť vhodné pokyny a

usmernenia. Aj spotrebitelia by mali konať obozretne a dodržiavať svoje zmluvné povinnosti.

26. V tejto súvislosti Súdny dvor v rozsudku z 27. marca 2014, LCL Le Crédit Lyonnais (C-565/12,
EU:C:2014:190) posudzoval dodržanie hraníc vymedzených pre režim sankcií, ktorý bol stanovený zo
strany členského štátu, v danom prípade v súvislosti so sankciou spočívajúcou v zániku v zásade

celého nároku veriteľa na úroky v prípade porušenia povinnosti upravenej v článku 8 smernice 2008/48,
t.j. preveriť pred uzavretím zmluvy úverovú bonitu spotrebiteľa. Vzhľadom na dôležitosť cieľa ochrany
spotrebiteľov, ktorý je nerozlučne spojený s povinnosťou veriteľa preveriť úverovú bonitu dlžníka, Súdny
dvorrozhodol,žeakbysasankciazánikunárokunaúrokyoslabilaaleboúplneznefunkčnila,nevyhnutne
by z toho vyplývalo, že nemá skutočne odrádzajúcu povahu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. marca

2014, LCL Le Crédit Lyonnais, C-565/12, EU:C:2014:190, body 52 a 53) (bod 64., 65. Rozsudku SD vo
veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Biróovej).

27. Vzhľadom na vyššie uvedené nároky, ktoré na dodávateľa kladie únijné právo a s poukazom na ust.
§ 7 ods. 1 ZoSÚ je plne opodstatnené vyžadovať v súdnom konaní preukázanie skúmania bonity klienta

žalobcom. Pokiaľ si žalobca uplatňuje právo na plnenie zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, je nutné
vyhodnotiť, či pri uzatvorení zmluvy boli splnené všetky povinnosti a podmienky, ktoré na tieto zmluvné
vzťahy kladie právna úprava zameraná na ochranu spotrebiteľa, t.j. § 52 a nasl. OZ, ZoSÚ a ďalšie.Bolo na žalobcovi, aby tento preukázal, že bonitu žalovaného náležite skúmal, že si splnil povinnosť
vyplývajúcu mu z ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ .

28. Žalobca tvrdil a v konaní aj preukazoval, že bonitu žalovaného zisťoval na základe žiadosti o
poskytnutie úveru (č. l. 36) a informácií zo Spoločného registra bankových informácií (SRBI) ( čl. 37 -
40 spisu).

29. Zo žiadosti o úver zo dňa 16.07.1212 vyplýva výška mesačnej mzdy 500 eur a doba trvania

pracovného pomeru 4 mesiace. Zo Spoločného registra bankových informácií (SRBI) vyplýva existujúci
spotrebný úver vo výške 10.000 eur s mesačnou splátkou 162 eur, ako aj 4 odmietnuté žiadosti
žalovaného o úver v priebehu rokov 2010 a 2011, ako zistil súd prvej inštancie.

30. Vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania odvolací súd v súlade so súdom prvej inštancie
dospel k záveru, že žalobca ako veriteľ v danej veci hrubo porušil svoje povinnosti pri overovaní bonity

žalovaného ako spotrebiteľa v zmysle § 7 ods. 1 v spojení s § 11 ods. 2 druhá veta ZoSÚ. Žalobca si na
základe nim získaných informácií nemohol vytvoriť dostatočný obraz o platobnej schopnosti žalovaného.
Poznal síce jeho pravidelný mesačný príjem, ale aj to len z jeho žiadosti o úver. Zo spisu nevyplýva, že
by žalobca iným spôsobom zisťoval a overoval prijem žalovaného. Žalobca síce zhromaždil o žalovanom
isté množstvo informácií vrátané poskytnutého úveru, tieto však dostatočne nevyhodnotil, ak poskytol

uver s mesačnou splátkou 171,98 eura osobe so zisteným mesačným príjmom 500 eur, ktorá v čase
keď požiadala o uver, už splácala uver vo výške 10.000 eur s mesačnou splátkou 162 eur. Zároveň
pokiaľ ide o údaje zo SRBI, ako správne poznamenal súd prvej inštancie, žalovanému bola opakovane
zamietnutá žiadosť o úver, čo mohlo u žalobcu vzbudiť isté podozrenie. Zisťovanie bonity klienta zo
Sociálnej poisťovne žalobca tvrdil, ale nepreukázal.

31. Odvolací súd zastáva názor, že pokiaľ veriteľ nepozná celkový objem výdavkov klienta, nemôže
urobiť záver o tom, či klient je alebo nie je schopný splácať požadovaný úver. Bez toho, aby žalobca
skúmal aj iné aspekty, nemohol si utvoriť reálny obraz o majetkovej situácii žalovaného, potrebnej
pre posúdenie schopnosti žalovaného splácať dlh zo zmluvy. Skúmanie výdavkov len nahliadnutím

do databáz bánk nie je dostatočné, pretože záväzky klienta nemusia vyplývať z verejných databáz,
môže sa jednať o súkromné pôžičky. Tieto databázy nemôžu dať obraz ani o výdavkoch klienta. Aj
keď žalobca uviedol, že výdavky žalovaného boli overené dopytom do úverového registra, splátky a
výdavky jednoznačne pojmovo nepredstavujú to isté, teda zo strany žalobcu v súvislosti s poskytnutím
úveru žalovanému došlo iba k zisťovaniu príjmov žalovaného a výdavky riadne skúmané neboli. Splátky

totiž pojmovo predstavujú iba časť výdavkov, teda žalobca bonitu žalovaného náležite neskúmal. Pri
overovaní bonity žalovaného nemal žalobca k dispozícii údaje o výdavkoch žalovaného, čo vedie k
záveru, že pri posudzovaní žiadosti žalovaného o úver mal k dispozícii všetky relevantné údaje. Z dikcie
zákona: „posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver“ logicky
vyplýva, že s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver nie je možné

bez porovnania mesačných príjmov a výdavkov žiadateľa.

32. Za tohto stavu je nutné konštatovať, že v konaní žalobca nepreukázal splnenie si povinnosti uloženej
mu ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ. Pre účely posúdenia splnenia povinnosti uloženej dodávateľovi v ust. 7 ods. 1
ZoSÚ nie je smerodajné, aká bola reálna finančná, majetková, sociálna situácia spotrebiteľa, ale akým

spôsobom dodávateľ (žalobca) pristupoval k zisťovaniu a hodnoteniu bonity klienta. Za daného stavu
odvolací súd konštatuje, že záver súdu prvej inštancie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, ako aj
straty práva na jednorazové zosplatnenie spotrebiteľského úveru je správny.

33. Ďalší postup súdu prvej inštancie spočívajúci v tom, že úhrady žalovaného v sume 11.505,15 eura

boli zarátané oproti poskytnutej sumy 5.330 eur žalobca v odvolaní nenamietal, preto ho odvolací súd
nepreskúmaval a postupoval rovnako. Pri vyššie popísanom postupe odvolacieho súdu pri posudzovaní
bezúročnostiabezpoplatkovostiúveru,akoajstratyprávanajednorazovézosplatneniespotrebiteľského
úveru tak bolo dôvodné zamietnuť žalobu žalobcu.

34. Vychádzajúc z dôvodov, ktoré uviedol, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny, postupom podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP, potvrdil.35. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Dôvodom
takéhotorozhodnutiaotrováchkonaniabolaskutočnosť,žežalobcavkonanínebolúspešný,pretonárok
na náhradu trov odvolacieho konania vznikol plne úspešnému žalovanému v rozsahu 100 %. O výške

náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 CSP).

36. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).