Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 26. máj 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 3To/22/2020
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2319010905

Dátum vydania rozhodnutia: 26. 05. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Stanislavská

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2319010905.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Stanislavskej a sudcov
JUDr. Janky Klčovej a JUDr. Rastislava Kresla, v trestnej veci obžalovaného O. G., nar. XX.X.XXXX v
B., pre prečin krádeže podľa § 212 ods. 1 písm. a), písm. d) Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného

proti rozsudku Okresného súdu Galanta sp.zn. 31T/85/2019 zo dňa 28.10.2019, na verejnom zasadnutí
konanom dňa 26.mája 2020 v Trnave, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 odsek 1 písm. e), odsek 3 Trestného poriadku zrušuje napadnutý rozsudok vo výroku o
treste a spôsobe jeho výkonu.

Na základe § 322 odsek 3 Trestného poriadku sa

obžalovaný O. G., nar. XX.X.XXXX v B., bytom S. XXX/XX, C., t.č. R. X, okr. Šaľa,

o d s u d z u j e :

Podľa § 212 odsek 1 Trestného zákona s použitím § 38 odsek 2 Trestného zákona na trest odňatia
slobody v trvaní 1 (jeden) rok.

Podľa § 49 odsek 1 písm. a) Trestného zákona výkon uloženého trestu odňatia slobody podmienečne
odkladá.

Podľa § 50 odsek 1 Trestného zákona určuje skúšobnú dobu vo výmere 2 (dvoch) rokov.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Galanta sp. zn. 31T/85/2019 zo dňa 28.10.2019 bol obžalovaný uznaný
za vinného z prečinu krádeže podľa § 212 ods. 1 písm. a), písm. d) Trestného zákona na tom skutkovom
základe, že

dňa 27.3.2019 v čase okolo 21.30 hod. v priestoroch železničnej stanice v Galante pod krytým perónom,
nezisteným spôsobom spolu s najmenej ďalšími troma neznámymi osobami ženského pohlavia zobrali
G. M., nar. XX.XX.XXXX, peňaženku s finančnou hotovosťou vo výške 670 €.

Za tento trestný čin okresný súd uložil obžalovanému podľa § 212 ods. 1 s použitím § 37 písm. m) a §
38 ods. 4 Trestného zákona trest odňatia slobody v trvaní 8 (osem) mesiacov.Podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona okresný súd obžalovaného na výkon trestu zaradil do
ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia.

Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku uložil obžalovanému nahradiť poškodenej G. M., nar.
XX.XX.XXXX, trvalý pobyt W. Z. XX, okr. Veľký Krtíš, škodu vo výške 670 €.

Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil v rozsahu č.l. 99-101 spisu.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že okresný súd vyhodnotil vykonané dôkazy jednotlivo
aj v ich súhrne. Poškodená jednoznačne a presvedčivo opísala, že peňaženka jej zmizla v čase,
keď ju obkolesili tri ženy spolu s obžalovaným a začali rozptyľovať jej pozornosť pod zámienkou
predaja parfumov, pričom človek nemusí byť žiadny génius, aby mu bolo zrejmé, že sa jedná o typický
spôsob činnosti vreckových zlodejov. Poškodená ďalej videla, ako jej obžalovaný túto peňaženku vkladá
späť do tašky a keď ju pozrela, už bola bez peňazí. Obrane obžalovaného naopak okresný súd

neuveril, keďže svoje výpovede prispôsoboval aktuálnej dôkaznej situácii, najprv mal zo stanice odísť
vlakom, po výpovedi svedka O. už 100 € bankovkou, ako aj najprv nevidel, že by poškodená platila,
a potom počas jej výsluchu drzo komentoval, že platila. Obžalovaného z klamstva ďalej jednoznačne
usvedčuje aj videozáznam, na ktorom zreteľne vidno, že vychádza zo stanice s troma ženami, bavia
sa spolu a niečo si aj podávajú. Obrana obžalovaného, že on nie je tá osoba, ktorá s nimi vchádza,

je nepravdivá, keďže výzor a oblečenie tejto osoby (čierne tenisky s bielymi podrážkami, mikina s
bielym znakom na ľavej strane) je totožné s osobou, ktorá neskôr na zázname nastúpila k svedkovi
O., a ktorá je v zmysle výpovedí jednoznačne obžalovaným. Okresný súd taktiež nemal pochybnosti
o výške škody, keďže poškodená konzistentne vypovedala o tom, aký obnos mala mať v peňaženke.
Čo sa týka obrany uvedenej v záverečnej reči obhajcu, okresný súd poukázal na spôsob spáchania

skutku spolupáchateľstvom obžalovaným a ďalšími troma neznámymi ženami, čiže k naplneniu znaku
skutkovej podstaty nedošlo konaním jedného páchateľa, ale spoločným konaním viacerých. Preto aj
nepreukázanie, že to bol priamo obžalovaný, ktorý peňaženku zobral z tašky, je pre vinu bezpredmetné,
keďže k tomu trestnému činu prispel svojou spoluprácou a rozptyľovaním poškodenej. Variant, že
došlo ku kúpe parfumov poškodenou, ktorej potom bolo ľúto peňazí a preto obvinila obžalovaného

z krádeže, nemá absolútne žiaden základ vo vykonanom dokazovaní, poškodená ho jednoznačne
vyvrátila a aj predstava, že predaj parfumov tvorí živobytie uvedených žien, je značne naivná, keďže
ako okresný súd uviedol, jedná sa o typický spôsob páchania krádeže. Obžalovaný taktiež nie je
súdený pre svoju mentálnu subnormu, ktorá inak nebola žiadnym spôsobom preukázaná. Vymýšľanie
a udržiavanie klamstiev je samo o sebe značne intelektovo náročná činnosť, ktorá má v konečnom

dôsledku za následok vnútornú rozpornosť prejavov, keď sa klamár zamotá do pavučiny lží. Naopak
hovorenie pravdy je jednoduchá činnosť, ktorá spočíva len v reprodukovaní skutočne zažitého, preto
nie je priestor na vnútorné rozpory. Obžalovaný nemal rozporné výpovede pre nejakú mentálnu
subnormu, ale jednoducho preto, že klamal a vymýšľal si. Takto zistený skutkový stav veci a okolnosti,
ktoré predchádzali spáchaniu trestný činov, i ich konkrétne spáchanie, boli na hlavnom pojednávaní

jednoznačne preukázané vyššie uvedenými dôkazmi. Na základe vykonania a zhodnotenia týchto
dôkazov týkajúcich sa skutkových zistení dospel okresný súd k záveru, že skutok tak, ako je uvedený
vo výrokovej časti rozsudku, sa stal, že ho spáchal obžalovaný a tak svojim protiprávnym konaním
naplnil uvedené zákonné znaky trestného činu. Okresný súd nezistil nepatrnú závažnosť konania na
použitie špecifického materiálneho korektívu podľa § 10 ods. 2 TZ (R 23/2008), najmä vzhľadom na

recidívu páchateľa ako aj postoj ku svojmu konaniu. Okresný súd mohol obžalovanému uložiť trest
odňatia slobody v zákonnej sadzbe do 2 rokov, pričom u neho nezistil žiadnu poľahčujúcu okolnosť a 1
priťažujúcu okolnosť - bol už za trestný čin odsúdený, a to trestným rozkazom Okresného súdu Galanta
sp.zn. 3T/47/2013 a rozsudkom Okresného súdu Galanta sp. zn. 3T/117/2014. Pri prevahe priťažujúcich
okolností sa dolná hranica trestnej sadzby zvýšila o jednu tretinu rozdielu hornej a dolnej hranice

trestnej sadzby na 8 mesiacov. Čo sa týka druhu trestu, okresný súd nezistil podmienky na uloženie
alternatívneho trestu ako ani na uloženie podmienečného trestu odňatia slobody, či nebodaj upustenie
od potrestania. Obžalovaný svoju trestnú činnosť zapiera a nepriznáva si ju, čiže cesta rehabilitácie
miernejšími druhmi trestov je zarúbaná, a ostáva jedine nepodmienečný trest odňatia slobody, v ktorom
bude mať obžalovaný čas na svoju nápravu a kým k nej príde, spoločnosť bude pred ním chránená,

pričom priemerná doba je na spodnej hranici zvýšenej trestnej sadzby v trvaní 8 mesiacov. Keďže
obžalovaný bol v posledných 10 rokoch pred spáchaním trestného činu vo výkone trestu odňatia slobody
za úmyselný trestný čin, z ktorého bol prepustený 16.4.2017, zaradil ho okresný súd na jeho výkon
do ústavu so stredným stupňom stráženia. Okresný súd v rámci adhézného konania rozhodol o riadnea včas uplatnených nárokoch poškodených na náhradu spôsobenej škody v súvislosti s ukradnutými
vecami, ktorú mal okresný súd pri nároku poškodenej preukázanú jej výpoveďou, a preto zaviazal
obžalovaného na úhradu v celom rozsahu 670 eur.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovej lehote (ihneď na hlavnom pojednávaní po vyhlásení rozsudku
č.l. 95 spisu) zahlásil obžalovaný odvolanie.

Prokurátor krajskej prokuratúry odvolanie proti rozsudku okresného súdu nepodal.

Odvolanie obžalovaného obhajca písomne doplnil (č.l. 103-105 a 113-115 spisu).

V odvolaní uviedol, že v danom prípade nebolo dostatočne preukázané konanie obžalovaného tak ako je
prezentované v skutkovej vete. Konanie páchateľa totiž nemožno založiť na domnienkach a hypotézach
bez opory v produkovanom dôkaznom stave. Faktom teda ostáva, že žiadnym spôsobom nedošlo k

preukázaniu zmocnenia sa cudzej veci obžalovaným (ani poškodenou - nevidela kto vybral peňaženku,
ani svedkami, ani kamerovým záznamom).

Rovnako v uvedenom smere neobstojí ani tvrdenie súdu prvého stupňa, ktorým sa snaží prezentovať
konanie obžalovaného vo forme spoločného postupu so zatiaľ nestotožnenými subjektmi, nakoľko

túto premisu vyvracajú viaceré prezentované skutočnosti protokolovaného deja. Nestotožnené subjekty
totiž podľa súhlasných vyjadrení zúčastnených subjektov tvorili samostatnú a oddelenú skupinu od
obžalovaného. Táto skupina pristúpila k poškodenej bez obžalovaného, ktorý sa k nim pričlenil až v
neskoršom štádiu, uvedená skupina cestovala oddelene od obžalovaného, čo preukazuje aj skutočnosť,
že táto skupina vyčkávala na stanici na svoj spoj a obžalovaný odchádzal sám formou taxi služby.

Rovnaké penzum pochybností následne vzhliadal aj v rámci kvalifikačného znaku škody a jej ustálenej
výšky. Jej ustálenie pre potreby odhalenia objektívnej pravdy vyžadovanej pre trestnoprávne účely
nemôže byť založené len na určení poškodenou, keďže tá má priamy vzťah k veci aj osobe (nemožno
preto opomenúť tendenciu k hyperbolizácii a nadhodnoteniu škody v záujme vlastného prospechu).

Daná pochybnosť je zostrená aj samotnou výpoveďou poškodenej, ktorá rozhodne nevykazovala
presvedčivosť a stálosť v otázke preukázania pôvodu daných prostriedkov a možnosti disponovať
takýmto obnosom. Pri mzde vo výške 800 Eur mesačne považovali za málo pravdepodobné, že by
poškodenámalavdanomčasekdispozíciitakúveľkúsumu.Majoritnúčasťvýplatytedamalakdispozícii
v daný deň na účely jej minutia, hoci ešte nezohľadnil ani je výdavky na bývanie (v tom čase ešte v N.)

či stravu, ktoré musia odčerpať ďalšiu značnú časť zo sumy výplaty. Nevidíme teda ako hodnoverné, že
poškodená mohla za daných okolností, ktoré sama odprezentovala, disponovať takou vysokou sumou.
Dôvod prítomnosti danej sumy sa následne snažila zdôveryhodniť aj poukazom na skutočnosť, že daná
suma bola určená pre jej matku. Tú však navštívila pred samotným incidentom a pravdou ostáva, že jej
takmer žiadne prostriedky z danej sumy neprenechala, hoci mali byť určené pre ňu. Pri konfrontácii s

danýmmomentomsasnažiladanúvecobjasniťtýmžezvyšokpeňazímalanechaťprematkuubrata.Ani
k tejto forme odovzdania však nedošlo a súčasne by to nevysvetľovalo prečo vybrala celú sumu v S. pred
návštevou matky v O., potom jej časť peňazí nechala a časť chcela dodatočne nechať u brata (ak by sa
daný sled udalostí zakladal na pravde, tak by najskôr vybrala menšiu časť peňazí a následne by urobila
dodatočný výber pre následnú potrebu jej matky, ktoré by nechala u brata). Nakoľko teda nedošlo k

jasnému preukázaniu účelu daného obnosu, tak až dodatočne došlo k opisu, že časť týchto prostriedkov
mala byť určená na nákupy. V čase incidentu však poškodená už disponovala nákupnými taškami a
teda zrealizovala aj tento zámer, preto by jej reálne nemala ostať už takmer žiadnu hotovosť (časť
určená mame, odovzdala mame; časť určená na nákupy bola spotrebovaná nákupmi). Považoval preto
za nedôveryhodné, že poškodená disponovala v čase incidentu sumou, ktorú tvrdí, a to aj s poukazom

na to, že aj v minulosti v N. nosila na nákupy maximálne 300 Eur. Neprítomnosť obnosu v danej výške
v konečnom dôsledku nepriamo potvrdzuje aj výpoveď O., ktorý videl iba jednu bankovku s nominálnou
hodnotou100Eur.Hocitedaodmietame,žebyobžalovanýodcudzilakékoľvekprostriedky,takajnapriek
tomu poukazujeme aj na tento moment, ktorý pojednáva o sume v inej výške a vylučuje existenciu skutku
s vyššou škodou. V dikcii prezumpcie neviny a zásady in dubio pro reo bolo nevyhnutné vyhodnotiť

danú náležitosť v prospech obžalovaného a teda v smere, že nebola spôsobená ani škoda malá. Hoci
obžalovanývdanomsmereopakovanenavrhovaldoplneniedokazovania,súdprvejinštancienepodrobil
previerke pravdivosti explicitný prejav poškodenej, že prostriedky, ktorými mala disponovať nadobudlaich výberom na pobočke banky F. v S.. V dikcii zásad trestného poriadku mali daný prostriedok realizovať
už orgány činné v trestnom konaní v priebehu prípravného konania.

Pri posudzovaní daného prípadu považoval rovnako za málo pravdepodobné, že by jej zatiaľ
nestotožnenésubjektynechaliparfémy,ktorétvoriaichobživulentakzadarmo,akosasnažíprezentovať
poškodená. Skôr vzhliadal ako pravdepodobnejšie, že sa im rôznymi nátlakovými predajným formami
podarilo skutočne predať viaceré parfémy a keď si poškodená uvedomila nesprávnosť svojho úsudku,
tak sa pokúsila zjednať nápravu cestou ich obvinenia z krádeže.

Mentálna subnorma obžalovaného nemôže byť dôvodom na odsúdenie. Obžalovaný má teda objektívne
znížené komunikačné schopnosti, ktoré boli dôsledkom niektorých vnútorných rozporov v jeho
prejavoch.

Obžalovaný aktívne sprevádza svojho zdravotne ťažko chorého otca, ktorý je odkázaný na pravidelnú

formu liečenia, pri ktorej vyžaduje asistenciu člena svojej rodiny, pričom túto funkciu zastáva práve
osoba obžalovaného. Obžalovaný súčasne žije v spoločnej domácnosti a vo vzťahu druha a družky
s osobou I. Z., ktorá je v dôsledku choroby pohybového ústrojenstva odkázaná tiež na nepretržitú
pomoc obžalovaného. Uloženie nepodmienečného trestu by preto znamenal aj hlbší zásah do rodinných
pomerov, ktorý následok trest taktiež nemá sledovať. Skutočnosť, že obžalovaný odmieta svoju vinu

nemôže byť podkladom na odôvodnenie nepodmienečného trestu odňatia slobody, nakoľko v danom
prípade vyznieva zvolená forma trestnej represie výlučne ako sankcia za nepriznanie sa k trestnej
činnosti. Prísnosť a nevhodnosť danej formy trestu je zostrená aj samotným konečným návrhom
zo strany prokuratúry k výške trestu, ktorý pojednával o podmienečnom treste odňatia slobody so
skúšobnou dobou 14 mesiacov. Poukázal na dikciu nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn.

PL.ÚS 106/2011. Uloženie podmienečného trestu by malo pre obžalovaného dostatočný výchovný
a odstrašujúci vplyv, nakoľko by si bol plne vedomý nevyhnutnosti premeny daného trestu na jeho
nepodmienečnú formu v prípade spáchania trestného činu.

V rámci režimu ukladania trestu vo vzťahu k podmienečným trestom uloženým obžalovanému skôr došlo

k ich zahladeniu a na obžalovaného sa v danej oblasti hľadí ako na neodsúdeného (§ 50 ods. 7 TZ). Pri
posudzovaní nepodmienečného trestu obžalovaného OS Galanta pod spisovou značkou 3T/117/14 zas
došlokvykonaniudanéhotrestukudňu30.4.2016,atedaajvrámcidanéhotrestusúsplnenépodmienky
na jeho zahladenie s poukazom na dikciu § 92 ods. 1 písm. c). V zmysle uvedeného by sa preto na
obžalovaného malo nazerať ako na nedosúdeného, z ktorého dôvodu by preto ani nemala prichádzať do

úvahy aplikácia danej priťažujúcej okolnosti. Následne by z daného titulu ani nebolo možné pojednávať
o prevyšujúcom pomere priťažujúcich okolností a nedochádzalo by k zostreniu trestnej sadzby.

Navrhol, aby odvolací súd napadnuté výroky rozsudku súdu prvého stupňa zrušil a sám vo veci rozhodol
rozsudkom vo veci v dikcii jeho odvolania alebo aby v dotknutej časti vrátil vec súdu prvého stupňa.

Krajský súd vo veci vykonal verejné zasadnutie za prítomnosti obžalovaného, obhajcu a prokurátora
krajskej prokuratúry.

Prokurátor krajskej prokuratúry uviedol, že rozsudok okresného súdu považuje za zákonný, výšku trestu

za primeranú a lekárske správy predložené na verejnom zasadnutí nesmerujú k tomu, že by nebol
obžalovaný trestne zodpovedný.

Obhajca obžalovaného predložil na verejnom zasadnutí lekárske správy k zdravotné-mu stavu
obžalovaného a navrhol, aby krajský súd vec vrátil súdu I. stupňa, aby bol skúmaný duševný stav

obžalovaného a súčasne sa touto cestou odstráni možnosť,resp. pochybnosť o správnosti skutkových
zistení v podobe previerky výšky škody a prípadné daktyloskopické previerky peňaženky poškodenej.

Obžalovaný O. G.uviedol,že poškodenej nezobral nič. Ponúkali parfémy a hádzali jej do tašky 3 cigánky.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací nezistil dôvody pre zamietnutie odvolania obžalovaného
podľa § 316 Trestného poriadku ani dôvody pre zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 316 odsek
3 Trestného poriadku. Postupom podľa § 317 odsek 1 Trestného poriadku preskúmal zákonnosť
a dôvodnosť napadnutého rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo.Uvedeným postupom zistil, že odvolanie obžalovaného v časti výroku o vine nie je dôvodné, avšak v
časti výroku o treste a spôsobe jeho výkonu bolo nevyhnutné napadnutý rozsudok zrušiť podľa § 321
ods. 1 písm. e), ods. 3 Trestného poriadku, pričom odvolací súd v uvedenej časti sám rozhodol podľa

§ 322 ods. 3 Trestného poriadku.

Z obsahu spisového materiálu odvolací súd zhodne ako súd I. stupňa zistil :

· prokurátor okresnej prokuratúry podal dňa 10.7.2019 pod č. 3 Pv 176/19/2202-10 obžalobu na O. G.

pre prečin krádeže podľa § 212 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31.7.2019
· okresný súd vykonal na hlavnom pojednávaní dokazovanie výsluchom obžalovaného, výsluchom
svedka - poškodenej G. M., výsluchom svedka T. O., čítaním zápisnice o skoršej výpovedi obžalovaného
zo dňa 13.5.2019 na č.l. 10, oboznámením video záznamu získaného od MsP Galanta vydaním veci
č.l. 32, oboznámením zápisnice o vydaní veci z č.l. 32, zápisnice o rekognícii osoby z č.l. 33, zápisnice
o rekognícii osoby z č.l. 37, odpisu z RT z č.l. 47, výpisu z evidencie priestupkov z č.l. 48, správy o

povesti mesta C. z č.l. 54

Ani odvolací súd nemá pochybnosti o tom, že obžalovaný spáchal skutky v rozsahu skutkových zistení
napadnutého prvostupňového rozsudku. Z toho dôvodu si všetky závery prvostupňového súdu osvojuje,
a keďže sa s nimi stotožňuje, v celom rozsahu na ne ako na správne odkazuje.

Odvolací súd mal jednoznačne a nepochybne preukázané, že obžalovaný sa dopustil prečinu krádeže
podľa § 212 odsek 1 písm. a), písm. d) Trestného zákona v znení účinnom od 1.8.2019 tým, že
obžalovaný pod krytým nástupišťom železničnej stanice v Galante spolu s najmenej ďalšími troma
neznámymi ženami odcudzil poškodenej peňaženku, z ktorej peňaženky si prisvojil sumu 670 eur.

Z trestnej činnosti uvedenej v obžalobe je obžalovaný usvedčovaný najmä výpoveďou poškodenej,
nakoľko poškodená spoľahlivo označila obžalovaného ako páchateľa, keďže obžalovaný pristúpil k
poškodenej v čase krádeže a keďže neskôr obžalovaný sa postavil pri poškodenú a poškodená si všimla,
že jej vhodil peňaženku naspäť do tašky (č.l. 92 spisu). Jej výpoveď podporuje výpoveď svedka T.

O. (č.l. 88 spisu) a kamerový záznam vydaný Mestskou políciou Galanta (č.l. 64-A v spojení s č.l. 88
spisu), z ktorých vyplýva, že zo stanice vybehol obžalovaný s troma ďalšími ženami a jedným mužom.
Naproti tomu výpoveď obžalovaného je nevierohodná, nakoľko obžalovaný pod ťarchou dôkazov zmenil
výpoveď (č.l. 10-12 a č.l. 87-88 spisu), čo sa týka spôsobu odcestovania zo železničnej stanice v
relevantnom čase a čo sa týka výšky hotovosti, ktorou disponoval v relevantnom čase.

K odvolacím námietkam obžalovaného:

K výroku o vine:

Kodvolacejnámietkeobžalovaného,žežiadnymspôsobomnedošlokpreukázaniuzmocneniasacudzej
veci obžalovaným (ani poškodenou - nevidela kto vybral peňaženku, ani svedkami, ani kamerovým
záznamom), je na mieste uviesť, že poškodená spoľahlivo označila obžalovaného ako páchateľa,
nakoľko obžalovaný pristúpil k poškodenej v čase krádeže a keďže neskôr obžalovaný sa postavil pri
poškodenú a poškodená si všimla, že jej vhodil peňaženku do tašky (č.l. 92 spisu). Z uvedeného je

zrejmé, že to bol práve obžalovaný, ktorý sa dopustil trestného činu krádeže, nakoľko neexistuje iné
rozumné vysvetlenie, ako inak by sa obžalovaný dostal k peňaženke poškodenej. V tejto súvislosti je
dôležité, že obžalovaný mohol získať informáciu o tom, kde bola uvedená peňaženka, ktorú sa pokúsil
vhodiť do tašky, pôvodne umiestnená, len tak, že ju predtým odtiaľ vybral. Okrem toho je zrejmé, že
jednoznačný motívom obžalovaného pri nenápadnom vrátení uvedenej peňaženky bolo zahladenie stôp

v otázke miesta a času spáchania krádeže.

K odvolaciemu argumentu obžalovaného, že neobstojí tvrdenie súdu prvého stupňa, ktorým sa snaží
prezentovať konanie obžalovaného vo forme spoločného postupu so zatiaľ nestotožnenými subjektmi,
je nevyhnutné sa vyjadriť, že poškodená vnímala priebeh skutku jednoznačne tak, že celá skupina

osôb pristúpila k nej na krytom nástupišti súčasne (č.l. 92 spisu). Z kamerového záznamu vyplýva, že
obžalovaný a zvyšná skupina osôb opustili budovu železničnej stanice spoločne. Okrem toho aj svedok
T. O. uviedol, že zo stanice vybehli obžalovaný s troma ďalšími ženami a jedným mužom (č.l. 88 spisu).
Na základe uvedených skutočností je zrejmé, že útok obžalovaného spolu so zvyškom skupiny bolspoločný a koordinovaný, nakoľko bolo by nepochopiteľné, aby toľko cudzích ľudí pristúpilo spoločne
v tom istom čase k jednej poškodenej a následne spoločne urýchlene sa pokúsili opustiť budovu
železničnej stanice, pričom by nastúpili na parkovisku do áut, ktoré boli zaparkované na parkovisku

bezprostredne vedľa seba.

K odvolacej námietke obžalovaného, že ustálenie výšky škody nemôže byť založené len na určení
poškodenou, keďže tá má priamy vzťah k veci aj osobe, pričom výpoveď poškodenej rozhodne
nevykazovalapresvedčivosť,jenamiestekonštatovať,ževýpoveďpoškodenejohľadomvýškyhotovosti

uloženej v peňaženke pred krádežou 675 eur a po krádeži 5 eur je vierohodná (č.l. 92 spisu),
nakoľko poškodená aj na hlavnom pojednávaní zotrvala na výpovedi z prípravného konania, že jej bola
spôsobená škoda 670 eur. Okrem toho poškodená je v pozícii svedka subjektom trestného procesu,
ktorý je viazaný prísahou a povinnosťou vypovedať pravdu v zmysle § 131 ods. 1 a 3 Trestného poriadku.
Naproti tomu obžalovaný ako strana trestného konania sa môže obhajovať spôsobom, aký uzná za
vhodný, napr. aj klamať. Nie je vôbec prekvapivé, že poškodená mala pred krádežou v peňaženke sumu

675 eur, nakoľko ako poškodená uviedla, je zamestnaná, pracuje v DHL, má plat do 800 eur mesačne
(č.l 92 spisu), pričom u starostlivého človeka s takýmto platom je na mieste dôvodne očakávať tvorbu
úspor, ktoré sa môže rozhodnúť použiť kedykoľvek neskôr na darovanie matke alebo na bežne dostupné
tovary v obchodoch. Nemožno priznať úspech obhajobe obžalovaného, že poškodená mala najskôr
vybrať menšiu časť peňazí a následne urobiť dodatočný výber, nakoľko poškodená má právo ľubovoľne

disponovať s finančnými prostriedkami na svojom bankovom účtu. V tejto súvislosti je nevyhnutné
zdôrazniť, že postup poškodenej pri výbere hotovosti z banky je pochopiteľný v tom, že nemusela ísť dva
krát po sebe osobne do pobočky banky, pričom je dôvodné očakávať, že takto ušetrila aj na bankových
poplatkoch za bankové transakcie. Okrem toho poškodená vysvetlila, že matke neodovzdala pôvodne
zamýšľanú hotovosť, nakoľko sa pohádali, a v Galante nenakúpila všetko, čo chcela pôvodne kúpiť (č.l.

92 spisu). Vo svetle týchto faktov je zrejmé, že výška spôsobenej škody bola spoľahlivo preukázaná.
Odvolací súd sa stotožňuje s právnym názorom súdu prvej inštancie, keď odmietol obhajcom navrhnutý
dôkaz výpisom z účtu poškodenej, keďže sa jednalo o krádež hotovosti a nie je zrejmé, ako by to mohlo
pomôcť objasneniu skutkového stavu.

K odvolaciemu argumentu obžalovaného, že je málo pravdepodobné, že by poškodenej zatiaľ
nestotožnenésubjektynechaliparfémy,ktorétvoriaichobživulentakzadarmo,akosasnažíprezentovať
poškodená, je dôležité uviesť, že nemožno označiť za riadny prístup, aby neznámi predavači obkolesili
poškodenú a vhadzovali jej do tašky parfémy. V tomto smere je vierohodné vyjadrenie poškodenej,
že nemala záujem o kúpu parfémov a nekupovala parfémy, nakoľko poškodená týchto neznámych

predavačov sama iniciatívne nevyhľadala, práve naopak, neznámi predavači prišli za poškodenou,
pričom keďže poškodená nevedela odohnať neznámych predavačov presunula sa z krytého nástupišťa
do interiéru železničnej stanice.

K odvolacej námietke obžalovaného, že obžalovaný má objektívne znížené komunikačné schopnosti,

ktoré boli dôsledkom niektorých vnútorných rozporov v jeho prejavoch, je na mieste uviesť, že znížené
komunikačné schopnosti obžalovaného nemôžu spôsobiť vnútorné rozpory v jeho výpovedi, nakoľko
aj jednoduchým jazykom sa dajú vyjadriť pravdivé údaje o priebehu skutku, ktoré budú vzájomne
korešpondovať. Naproti tomu vnútorné rozpory výpovede obžalovaného sú výsledkom tendencií k
zakrytiu trestného činu krádeže vymyslenými skutočnosťami, ktoré boli neskôr vyvrátené vykonaným

dokazovaním. Konkrétne ide o to, že obžalovaný nemohol odcestovať vlakom, tak ako to tvrdil
obžalovaný vo výpovedi zo dňa 13.5.2019, keď z kamerového záznamu a z výpovede svedka T. O.
vyplýva, že odišiel na aute (č.l. 88 spisu). Ďalej je jasné, že obžalovaný nemohol mať pri sebe približne
iba 50 eur, tak ako to uviedol vo výpovedi zo dňa 13.5.2019, keď svedok T. O. videl, že obžalovaný
disponoval bankovou s nominálnou hodnotou 100 eur (č.l. 88 spisu).

Obhajca obžalovaného na verejnom zasadnutí predložil lekársku správu obžalovaného zo dňa
11.05.2020, z ktorej vyplýva, že utrpel úraz hlavy, ktorý si vyžaduje monitorovanie po dobu 48 hodín
a v prípade zhoršenia stavu je potrebné, aby okamžite vyhľadal lekárke ošetrenie. Z lekárskej správy
zo dňa 08.06.2016 vyplýva, že obžalovaný trpí stredným stupňom mentálnej retardácie a odkázaná na

pomoc inej osoby, nerozumie po slovensky.K uvedenému krajský súd uvádza, že k úrazu obžalovaného prišlo až v konaní pred odvolacím súdom,
teda jeho zdravotný stav spojený s úrazom hlavy nesúvisí s konaním pred súdom I. stupňa a z lekárskej
správy nevyplývajú žiadne obmedzenia, ktoré by bránili obžalovanému účasti na verejnom zasadnutí.

Podľa lekárskej správy zo dňa 08.06.2016 , že obžalovaný nerozumie po slovensky sa nepreukázalo,
pretože počas prípravného konania, konania na súde I. stupňa ako i v odvolacom konaní nenamietal
túto skutočnosť a ani z jeho odpovedí nevznikli žiadne pochybnosti o tom, že neovláda slovenský jazyk.
Zo zápisnice o výsluchu obvineného, registra trestov vyplýva, že obžalovaný je slovenskej národnosti.
K odkázanosti obžalovaného na pomoc inej osoby je potrebné poukázať na písomné zdôvodnenie

odvolania obžalovaného, z ktorého vyplýva, že je to práve obžalovaný, ktorý poskytuje starostlivosť
svojmu chorému otcovi v podobe jeho sprevádzania na lekárske vyšetrenia a taktiež starostlivosť
poskytuje i svojej družke, ktorá je na jeho nepretržitú pomoc odkázaná z dôvodu choroby pohybového
ústrojenstva. Uvedené nenasvedčuje skutočnosti, že je to obžalovaný, kto vyžaduje opateru inej osoby.
Do spisu nebolo zo strany obžalovaného resp. jeho obhajcu predložené rozhodnutie o pozbavení
spôsobilosti na právne úkony alebo obmedzení jeho spôsobilosti na právne úkony a taktiež zo

spisového materiálu nevyplýva, že obžalovaný trpí duševnou poruchou, pre ktorú by nemohol rozpoznať
protiprávnosť svojho konania resp. ovládať svoje konanie. Práva na obhajobu obžalovaného porušené
neboli, nakoľko počas celého konanie pred súdom bol zastúpený obhajcom.

K výroku o treste:

K odvolacej námietke obžalovaného, že skutočnosť, že obžalovaný odmieta svoju vinu nemôže byť
podkladom na odôvodnenie nepodmienečného trestu odňatia slobody, je nevyhnutné uviesť, že súd
prvej inštancie nemal na mysli nepriznanie viny obžalovaným, ale súd prvej inštancie mienil poukázať na

arogantný postoj obžalovaného k spáchanej trestnej činnosti, keď obžalovaný na hlavnom pojednávaní
zo dňa 21.10.2019 (č.l. 92 spisu) v priebehu výpovede svedkyne a poškodenej G. M., že jej parfumy
hádzali do tašiek, obžalovaný bez vyzvania poznamenal: „áno, platila si.“

Navyše, obligatórnou náležitosťou obžaloby v zmysle § 235 Trestného poriadku nie je návrh konkrétnej

výmery trestu odňatia slobody v rámci ustanovenej trestnej sadzby pre trest odňatia slobody a ani návrh
na zaradenie odsúdeného do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s konkrétnym stupňom stráženia.
Ide o fakultatívnu možnosť prokurátora uviesť takýto návrh v obžalobe. A fortiori nemôže byť tento návrh
záväzný pre príslušné súdy. Z historického a komparatívneho náhľadu na problematiku možno doplniť,
že podľa § 315 ods. 1 zákonného článku č. 33/1986 o súdnom trestnom poriadku v znení neskorších

predpisov [platný na území Slovenskej republiky do 1. augusta 1950, kedy nadobudol účinnosť zákon č.
87/1950 Sb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok)] sa prokurátor (žalobca) nesmel v obžalobe
(návrhu) o výške trestu, ktorý má byť uložený, vyjadriť. (47/2014, uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp.zn. II.ÚS 253/2014 zo dňa 6.5.2014)

K odvolaciemu argumentu obžalovaného, že prísnosť a nevhodnosť danej formy trestu je zostrená aj
samotným konečným návrhom zo strany prokuratúry k výške trestu, ktorý pojednával o podmienečnom
treste odňatia slobody so skúšobnou dobou 14 mesiacov, je na mieste uviesť, že súd nie je viazaný
návrhom prokurátora na uloženie trestu, nakoľko v zmysle čl. 50 Ústavy Slovenskej republiky len súd
rozhoduje o vine a treste za trestné činy, pričom návrh výšky trestu nie je ani obligatórnou náležitosťou

obžaloby.

Pri hodnotení recidívy páchateľa z hľadiska možnosti jeho nápravy musí súd prihliadať k povahe
predchádzajúcej trestnej činnosti, k odstupu doby od posledného odsúdenia, k celkovému spôsobu jeho
života a k pohnútke jeho ďalšieho trestného činu, aby mohol urobiť správny záver o treste v zmysle

ustanovenia § 23 ods. 1, § 31 ods. 1, § 58 ods. 1 písm. a) tr.zák. (R 39/1965, rozhodnutie Krajského
soudu v Hradci Králové zo dňa 30. apríla 1965, sp. zn. 1 To 96/65.)

K odvolacej námietke obžalovaného, že sa na obžalovaného malo nazerať ako na neodsúdeného,
z ktorého dôvodu by preto ani nemala prichádzať do úvahy aplikácia priťažujúcej okolnosti v zmysle

§ 37 písm. m) Trestného zákona, je na mieste uviesť, že pri trestoch uložených Okresným súdom
Galanta trestným rozkazom sp.zn. 3T/47/13 zo dňa 11.4.2013 a Okresným súdom Galanta rozsudkom
sp.zn. 3T/117/14 zo dňa 5.12.2014 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave sp.zn. 3To/11/2015
zo dňa 3.3.2015 nie je síce v odpise registra trestov vyznačené, že na páchateľa sa hľadí, akobynebol odsúdený, ale je nevyhnutné prihliadnuť na okolnosť, že od spáchania týchto skutkov uplynul
dlhší čas, keďže ku skutku, za ktorý bol odsúdený trestným rozkazom Okresného súdu Galanta sp.zn.
3T/47/13 zo dňa 11.4.2013 došlo dňa 13.11.2012 a ku skutku, za ktorý bolo odsúdený rozsudkom

Okresného súdu Galanta sp.zn. 3T/117/14 zo dňa 5.12.2014 v spojení s uznesením Krajského súdu
v Trnave sp.zn. 3To/11/2015 zo dňa 3.3.2015 došlo dňa 5.4.2014. To znamená, že existuje dôvod,
pre ktorý súd vzhľadom na povahu predchádzajúceho odsúdenia na túto okolnosť nebude prihliadať,
nakoľko vzhľadom na výrazný časový odstup od predchádzajúcich odsúdení nie je možné pričítať
obžalovanému priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. m) Trestného zákona. Táto zmena sa prejaví aj

v pomere poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, nakoľko obžalovanému nemožno pričítať žiadnu ani
poľahčujúcu a ani priťažujúcu okolnosť, čo znamená, že na mieste je aplikovať § 38 ods. 2 Trestného
zákona, a teda zákonná trestná sadzba zostane nezmenená.

K odvolaciemu argumentu obžalovaného, že uloženie nepodmienečného trestu by preto znamenalo aj
hlbší zásah od rodinných pomerov, ktorý následok trest taktiež nemá sledovať, je potrebné sa vyjadriť,

že súd prvej inštancie uvedenú skutočnosť dostatočne nezohľadnil.

Podľa § 34 ods. 1 Trestného zákona : Trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým,
že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby
viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne

odsúdenie páchateľa spoločnosťou.

Podľa § 34 ods. 4 Trestného zákona : Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä
na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce
okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy.

Trestný zákon vychádza z jednoty individuálnej a generálnej prevencie trestu, pričom obe tieto zložky sa
navzájom dopĺňajú a podmieňujú. Individuálna prevencia spočíva vo vytvorení podmienok na výchovu
odsúdeného k tomu, aby viedol riadny život. Generálna prevencia má zabezpečiť nielen odradenie
ostatných potencionálnych páchateľov od spáchania trestných činov, ale má viesť i k utvrdeniu pocitu

právnej istoty a spravodlivosti u ostatných členov spoločnosti. Disproporcia medzi jednotlivými druhmi
prevencie v zásade vedie k nedostatočnému výchovnému pôsobeniu trestu tak na páchateľa trestného
činu, ako i na ostatných členov spoločnosti. Požiadavka primeranosti trestu a jeho individualizácia tak
núti súd prihliadať na okolnosti konkrétneho prípadu, na jeho zvláštnosti, a teda bráni mechanickému
postupu súdu pri rozhodovaní o treste (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 13. mája 2014, sp. zn. 4 To

7/2013).

Prvostupňový súd sa týmito ustanoveniami pri ukladaní trestu obžalovanému dôsledne neriadil. Pri
úvahách, aký druh trestu by spravodlivo zohľadňovaľ konanie obžalovaného, jeho zavinenie, následok,
pohnútku, osobu, pomery a možnosti jeho nápravy a v neposlednom rade aj poľahčujúce a priťažujúce

okolnosti, vychádzal aj odvolací súd zo zásady, že trest je právnym následkom trestného činu, a teda
musí byť úmerný k spáchanému trestnému činu (zásada proporcionálnosti trestu). Tým je určená aj jeho
funkcia v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť na ochranu spoločnosti jednak pred páchateľom trestného
činu, voči ktorému sa prejavuje prvok represie (zabránenie trestnej činnosti) a prvok individuálnej
prevencie (výchova k riadnemu životu - rehabilitácia) a jednak aj voči ďalším členom spoločnosti -

potencionálnym páchateľom, voči ktorým sa prejavuje prvok generálnej prevencie (výchovne pôsobenie
trestu na ostatných členov spoločnosti). Ochrana spoločnosti sa teda uskutočňuje dvoma prvkami, a to
prvkom donútenia (represia) a prvkom výchovy (prevencia). Oba prvky sa uplatňujú zásadne súčasne
v každom treste, pričom treba mať na zreteli dôležitosť vzájomného pomeru medzi trestnou represiou
a prevenciou.

Vychádzajúc z uvedených skutočností v ich súhrne je potrebné konštatovať, že nepodmienečný trest
odňatia slobody uložený obžalovanému vo výmere 8 (osem) mesiacov by nebol primeraný a v danom
prípade ani spravodlivý, keďže nebola zistená ani poľahčujúca a ani priťažujúca okolnosť, pričom
obžalovaný sa osobne stará o rodinného príslušníka tým, že aktívne sprevádza svojho zdravotne ťažko

chorého otca a zároveň jeho družka je v dôsledku choroby pohybového ústrojenstva odkázaná tiež na
nepretržitú pomoc obžalovaného.Krajskýsúdztýchtodôvodovzrušilcelývýrokotrestenapadnutéhorozsudkuasámuložilobžalovanému
trest odňatia slobody vo výmere 1 (jeden) rok, teda v strede zákonnej trestnej sadzby, ktorá bola v
prípade obžalovaného v rozpätí 0 až 2 roky.

Krajský súd v súlade s ustanovením § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona výkon trestu odňatia slobody
podmienečne odložil, nakoľko vzhľadom na osobu páchateľa mal dôvodne za to, že na zabezpečenie
ochrany spoločnosti a nápravu páchateľa výkon trestu odňatia slobody nie je nevyhnutný, pričom podľa
§ 50 odsek 1 Trestného zákona určil skúšobnú dobu vo výmere 2 (dvoch) rokov, ktorú považoval za

dostatočnú.

Zvyššieuvedenýchdôvodovkrajskýsúdpovažovaltrestuloženýprvostupňovýmsúdomzaneprimeraný
a preto v zmysle § 321 ods. 1 písm. e), ods. 3 Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok vo výroku
o treste a spôsobe jeho výkonu a podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku rozhodol sám rozsudkom o
treste a spôsobe jeho výkonu tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

K výroku o náhrade škody odvolací súd len poznamenáva, že poškodená si uplatnila nárok na náhradu
škody riadne a včas, pričom ide o nárok, ktorý je v príčinnej súvislosti s protiprávnym konaním
obžalovaného. V súvislosti s otázku výšky spôsobenej škody je nevyhnutné vychádzať z vierohodného
vyjadrenia poškodenej, ktorá aj na hlavnom pojednávaní zotrvala na výpovedi z prípravného konania,

že jej bola spôsobená škoda 670 eur.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.