Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 23. január 2019

Súd: Okresný súd Prievidza
Spisová značka: 9Csp/57/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3818202743
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 01. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beata Gešvantnerová

ECLI: ECLI:SK:OSPD:2019:3818202743.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prievidza v právnej veci žalobcu: E. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. XXX/X, XXX XX F.,

zast.: JUDr. Vladimír Sidor, advokát so sídlom Železničná 4/A, 920 01 Hlohovec, proti žalovanému:
Home Credit Slovakia, a.s., IČO: 36 234 176, so sídlom Teplická 7434/147, Piešťany, zast.: Advokátska
kancelária GOLIAŠOVÁ GABRIELA s.r.o., so sídlom 1. mája 173/11, 911 01 Trenčín, o zaplatenie
2.398,01 eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 1.936,28 eur spolu s úrokom z omeškania vo
výške 5% ročne zo sumy 1.936,28 eur od 13.5.2017 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
II. Vo zvyšnej časti súd žalobu zamieta.

III. Žalobca má nárok na náhradu trov konania od žalovaného v rozsahu 61,5%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou z 11.6.2018 domáhal zaplatenia sumy 2398,01 eur, čo odôvodnil tým,
že dňa 10.01.2014 žalobca uzatvoril so žalovaným Zmluvu o hotovostnom úvere a zmluvu o
revolvingovom úvere č. 4401021265 (ďalej len „Zmluva“), ktorej predmetom bolo poskytnutie účelového
spotrebiteľského úveru na úhradu záväzkov uvedených v prílohe Zmluvy. V zmysle uvedenej zmluvy
bol žalobcovi poskytnutý úver s nasledujúcou špecifikáciou: Celková výška úveru - 6.660,- EUR,
celková výška mesačnej splátky - 284,07 EUR, počet splátok - 36, ročná úroková sadzba - 28,10%,
RPMN - 31,4% do 33,8%, priemerná hodnota RPMN - 12,84%, celková čiastka splatná spotrebiteľom

- 9.982,08 EUR Predmetná Zmluva nie je v súlade s právnou úpravou ochrany spotrebiteľa a so
zákonom č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „zákon o
spotrebiteľských úveroch“) a s ďalšími predpismi slovenského právneho poriadku. Podľa zákona o
spotrebiteľských úveroch má spotrebiteľská zmluva v rámci ochrany a informovanosti spotrebiteľa
obsahovať predpísané povinné náležitosti. Ich absencia alebo prípadný nesúlad spôsobujú sankcie
podľa zákona o spotrebiteľských úveroch. V zmluve sú nesprávne uvedené náležitosti Úverovej

zmluvy: Výška RPMN uvedená v predmetnej Zmluve nezodpovedá (v neprospech spotrebiteľa)
zákonným náležitostiam zmluvy o spotrebiteľskom úvere, konkrétne ust. § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010
Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Výška RPMN musí byť v zmluve uvedená
jednoznačne a nie v žalobcom určenom percentuálnom rozmedzí. Označenie RPMN v podobe
percentuálnehorozpätiadolnejahornejhranicenespĺňaazpovahyveci(RPMNakopresnýúdajovýške
nákladov vzťahujúcich sa na úver v rámci jedného kalendárneho roku) ani nemôže spĺňať požiadavku

presnosti a jednoznačnosti vyjadrenia RPMN. Takúto požiadavku by splnil len prípad, ak by bola výška
RPMN v čase uzavretia úverovej zmluvy uvedená v zmluve presným a jednoznačným spôsobom
(presnou hodnotou). Ide pritom o zmluvnú podmienku, ktorá je zákonom stanovená a nemožno ju
naplniť takou úpravou, ktorá by vyvolávala pochybnosti v právach a povinnostiach slabšej zmluvnejstrany (spotrebiteľa). Ak aj bolo v Zmluve dohodnuté, že presná výška RPMN bude klientovi oznámená
po poskytnutí úveru (t.j. po uzatvorení zmluvy), opätovne ide o porušenie zákona o spotrebiteľských
úveroch; takáto úprava totiž už nevie spätne napraviť nedostatok už podpísanej úverovej zmluvy (v

ktorej tento údaj nebol uvedený jednoznačne a teda sa spotrebiteľ v čase jej podpisu nevedel oboznámiť
s jej presnou výškou) a okrem toho je zmluvnou klauzulou, ktorá je v danom zmluvnom vzťahu
vynútená a zakomponovaná do spotrebiteľskej zmluvy tak, že spotrebiteľ daný dokument (vyhotovený
vo formulárovej podobe) musí prijať ako celok, ak chce úver získať. Podobne sa vyjadrili vo svojich
rozhodnutiach opakovane aj súdy Slovenskej republiky: napríklad v rozhodnutí sp. zn. 10Co/895/2014

Krajský súd v Žiline zo dňa 25.06.2015 uvádza „Je jednoznačné, že v prejednávanej veci, dotknutá
zmluva neobsahuje údaj o RPMN v zmysle zákonných požiadaviek. Označenie údaja o RPMN v
podobe percentuálneho rozpätia dolnej a hornej hranice nespĺňa požiadavku presnosti a jednoznačnosti
údaja vyjadrujúceho RPMN. V čase (v deň uzavretia úverovej zmluvy) musí byť uvedený v zmluve
presný údaj o RPMN. Ide o zmluvnú podmienku, ktorá je zákonom stanovená a nemožno uvedenú
zmluvnú podmienku obísť tak, aby vyvolala pochybnosti v právach a povinnostiach slabšej zmluvnej

strany (spotrebiteľa). Uvedenú požiadavku zdôrazňuje samotný zákon o spotrebiteľských úveroch,
ktorý absenciu či už údaja o ročnej úrokovej sadzbe úveru alebo údaja o RPMN za úver sankcionuje
(vo vzťahu k dodávateľovi - poskytovateľovi úveru) bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou“, Krajský súd
Bratislava Spisová značka, sp. zn. 3Co/51/2016 zo dňa 25. 05. 2017: „Konštatoval, že úverová zmluva
uzavretá medzi spoločnosťou Home Credit Slovakia, a.s. a žalovaným, neobsahuje konkrétne uvedenie

RPMN, nakoľko v zmluve je uvedené len rozmedzie od 27,9 % do 29,2%. Zákon uvádza, že RPMN
má byť vypočítaná na základe údajov, platných v čase uzavretia zmluvy spolu s uvedením všetkých
predpokladov použitých na jej výpočet. Logickým a systematickým výkladom § 9 ods. 2 písm. j) zák.
č. 129/2010 Z.z. dospel k záveru, že RPMN má byť v zmluve vyjadrená jedným konkrétnym číslom za
tým účelom, aby spotrebiteľ mal už pri podpise zmluvy možnosť zvážiť dopad zmluvných podmienok

na následný vznik povinností vyplývajúcich zo zmluvy a hlavne vedel posúdiť všetky podmienky určenia
výšky plnenia voči veriteľovi. Hoci v osobitnom dojednaní zmluvy spotrebiteľ vyhlasuje, že presnú výšku
RPMN mu veriteľ oznámi po poskytnutí úveru, toto zmluvné dojednanie je v rozpore s § 9 ods. 6 zák.
č. 129/2010Z.z. Zdôraznil, že spotrebiteľ má právo poznať výšku RPMN ešte pred podpisom zmluvy a
jej výška musí byť v zmluve špecifikovaná konkrétnym číslom, bez následnej možnosti jej modifikácie.

V zmysle zákona sa spotrebiteľ nemôže vzdať práv, ktoré mu zaručuje a poskytuje zák. č. 129/2010
Z.z. S ohľadom na uvedené vyvodil, že predmetné vyhlásenie je neúčinné, v rozpore so zákonom a
preto na jeho znenie nemôže prihliadnuť.“ Krajský súd Žilina sp. zn. 10Co/398/2015 zo dňa 10. 12. 2015
zdôraznil, že obligatórnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 9 ods. 2 písm. j/ zák.
č. 129/2010 Z.z. je aj údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov (ďalej len RPMN). V dotknutej zmluve je

tento údaj vymedzený rozpätím 48,90% - 51,80%. Hoci zmluva obsahuje vysvetlivku, že presná hodnota
RPMN závisí na dni poskytnutia úveru a klient súhlasí s tým, že mu bude oznámená veriteľom, okresný
súd konštatoval, že označený zákon takúto možnosť dojednania RPMN nepripúšťa. Je pritom výlučne
vecou veriteľa, kedy z titulu úveru poukáže peniaze dlžníkovi. Zákonným následkom nedodržania
kogentnej právnej úpravy je fikcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského

úveru.... Krajský súd sa stotožnil so záverom okresného súdu, že výška RPMN musí byť v zmluve o
spotrebiteľskom úvere vyjadrená jediným údajom, a nie rozpätím, resp. intervalom. Ak by sa akceptoval
výklad (minimálne) naznačovaný odvolateľom, že postačí uviesť minimálnu a maximálnu výšku RPMN,
potom by pri použití tohto argumentu ad absurdum postačovalo uvedenie RPMN napríklad od 0%
do 100%. Je nepochybné, že takéto vyjadrenie by úplne negovalo význam RPMN. Vzhľadom na

doktrinálny charakter ochrany spotrebiteľa je nutné pri výklade právnych noriem zvoliť taký prístup,
ktorý ani za použitia argumentu ad absurdum neumožní znevýhodnenie spotrebiteľa. Presne takýmto
výkladom je trvanie na požiadavke presne definovaného - jediného - číselného údaju o RPMN; čo
presne zodpovedá i textu zákona. Nadväzne je potrebné mať za to, že predmetná zmluva o úvere
neobsahovala údaj o RPMN, keďže uvedenie nepresného, eventuálne nepravdivého, údaju o RPMN

sa vo svojich dôsledkoch rovná neuvedeniu tohto údaju vôbec. Len na okraj krajský súd dodal, že údaj
o RPMN je jedným z rozhodujúcich, podľa ktorých sa spotrebiteľ môže orientovať v ponuke úverov od
rôznych poskytovateľov a rozhodnúť sa pre využitie ponuky toho z nich, ktorá mu najviac vyhovuje.
Navyše, je nepochybné, že stranou záväzkového vzťahu, ktorá v plnej miere určuje spôsob uzatvárania
zmluvy, jej obsah a v neposlednom rade i deň (reálneho) poskytnutia úveru, je navrhovateľ. Preto možno

od neho požadovať, aby jednotlivé procesy prispôsobil potrebe dôsledného rešpektovania zákonných
ustanovení - okrem iného - tiež o RPMN a v ďalších prípadoch, pričom v mnohých týchto prípadoch
bol práve žalovaný stranou súdneho konania, kde súdy uvedeným spôsobom rozhodli a konštatovali
nezákonnosť podmienok uvedených v zmluvách uzatváraných zo strany žalovaného. Vzhľadom navyššie uvedené sa Zmluva a úver z nej vyplývajúci považuje v zmysle ust. § 11 ods. 1 v spojení s ust.
§ 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch za bezúročný a bez poplatkov. Žalobca bol v zmysle
Zmluvy povinný uhrádzať na účet žalovaného každý mesiac tiež určitú sumu poplatkov, ktoré však

zjavne nezohľadnil do celkových nákladov spotrebiteľského úveru, a teda aj z tohto dôvodu je zrejmé,
že výška RPMN nie je a ani nemôže byť určená správne (keďže žalovaný tieto poplatky v rámci výpočtu
nezohľadnil). Uvedené je absolútne akceptovaný záver aj v rámci súdnych rozhodnutí (súdy pritom
posudzovali aj priamo zmluvy uzatvorené medzi žalovaným a jeho klientami a zhodnotili nezákonnosť
takého postupu žalovaného). Napríklad Okresný súd Prievidza, sp. zn. 15C/43/2015 „V tejto súvislosti

súd poukazuje na § 19 odt. 2 citovaného zákona, ktorý uvádza, že pre účely RPMN sa použijú celkové
náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom s výnimkou poplatkov, ktoré musí spotrebiteľ
zaplatiť za nedodržanie akýchkoľvek záväzkov ustanovených v zmluve o spotrebiteľskom úvere, a
iných poplatkov a podobne. Je zrejmé, že odporca mal platiť aj poplatok za zmenu výšky splátok v
každej splátke, ďalej je povinný platiť poplatok za službu - odloženie splátky, ktoré sumy zjavne neboli
zohľadnené v celkových nákladoch spotrebiteľa. Možno mať dôvodné pochybnosti o tom, či odporca

ako spotrebiteľ mal záujem o takúto „službu“, keď v čase uzatvárania zmluvy nie je zrejmé, či bude
nútený žiadať o zmenu výšky splátok, počte splátok a podobne, nehovoriac o tom, že navrhovateľ ako
veriteľ nevyvažuje tento poplatok žiadnym protiplnením. Dojednanie takéhoto poplatku, ako i poplatku
za vedenie účtu / bod 41.zmluvy/ je v rozpore s § 9 odst. 10 zákona o spotrebiteľských úveroch, podľa
ktorého veriteľovi sa zakazuje požadovať od spotrebiteľa úhradu poplatkov, náhradu nákladov alebo

inú odplatu za vedenie, evidenciu alebo správu spotrebiteľského úveru alebo účtu alebo zrušenie účtu,
na ktorom je vedený spotrebiteľský úver a ktorého zriadenie alebo vedenie je podmienkou poskytnutia
spotrebiteľského úveru alebo poskytnutia spotrebiteľského úveru za ponúkaných podmienok. Aj z týchto
dôvodov musí byť údaj o výške RPMN zjavne určený nesprávne, pretože celková čiastka splatená
spotrebiteľom nezohľadňuje aj tieto výdavky, tieto poplatky sú evidentne zahrnuté v splátkach. V zmysle

uvedeného súd považuje úver za bezúročný a bez poplatkov v zmysle § 11 ods. 1 zákona.“ Poukázal
na rozhodnutie Krajského súdu Trenčín, sp. zn. 4Co/725/2015: „Z predmetnej zmluvy vyplýva, že
odporkyňa mala platiť aj poplatok za zmenu výšky splátok 0,30 eur v každej splátke, čo predstavuje
pri počte 48 splátok sumu 14,40 eur, ktorá suma nebola evidentne zohľadnená v celkových nákladoch
spotrebiteľa. Možno mať aj dôvodné pochybnosti o tom, či odporkyňa ako spotrebiteľ mala záujem

o takúto „službu“, keď v čase uzavretia zmluvy nie je zrejmé, či bude nútená žiadať o zmenu výšky
splátok, ich počet. V tejto súvislosti je tiež potrebné uviesť, že navrhovateľ ako veriteľ nevyžaduje tento
poplatok žiadnym protiplnením. S poukazom na tieto dôvody, súd považuje úver za bezúročný a bez
poplatkov v zmysle § 11 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z., preto má navrhovateľ nárok len na zaplatenie sumy
rozdielu medzi skutočne poskytnutým úverom a splatenou jeho časťou.“ Ďalšou podstatnou náležitosťou

zmlúv o spotrebiteľskom úvere je aj uvedenie doby trvania zmluvy. V Zmluve nie je uvedená žiadna
informácia, kedy sa predmetná Zmluva končí, preto podľa ust. § 11 odst. 1 zákona o spotrebiteľských
úveroch to spôsobuje, že úver vyplývajúci z takejto zmluvy sa považuje za bezúročný a bez poplatkový.
Napríklad podľa rozhodnutia Krajského súdu v Trnave zo dňa 24.02.2014, sp. zn. 23Co/158/2013 -
57: „V zmluve chýba aj druhá náležitosť a to doba trvania zmluvy podľa ust. § 9 ods. 2 písm. f/ zák.

o spotrebiteľských úveroch č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzavretia zmlúv, je tam len údaj
o konečnej splatnosti, pričom uvedené zákonné ustanovenie vyžaduje dve náležitosti a v zmluve je
len jedna z nich... spôsobuje to bezúročnosť a bezpoplatkovosť.“ Rovnako aj v prípade doby trvania
zmluvy zákonodarca celkom jednoznačne zakotvil, že v prípade jej absencie sa úverová zmluva a úver
z nej vyplývajúci považuje za bezúročný a bez poplatkov. V zmluve nie je dojednaná konečná splatnosť

úveru. Táto podstatná náležitosť musí byť v Zmluve jasne určená pevným dátumom, aby spotrebiteľ
pri podpise zmluvy mal dostatočné informácie na kvalifikované rozhodnutie. Neuvedenie tejto zákonnej
náležitosti môže do značnej miery narušiť ekonomické správanie spotrebiteľa. Uvedené vyplýva aj z
judikatúry slovenských súdov, napríklad Rozhodnutie Krajského súdu Prešov zo dňa 14.07.2015, sp.
zn. 17Co/2/2015 „Súd prvého stupňa správne konštatoval, že v zmluve nie je uvedený údaj o konečnej

splatnosti. V zmysle § 4 ods. 2 písm. g) ZoSÚ je však tento údaj obligatórnou náležitosťou zmluvy, pričom
jeho absencia v zmluve spôsobuje, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Tento údaj musí
byť v zmluve výslovne uvedený, nemožno ho vyvodzovať z ďalších zmluvných náležitostí (napr. z počtu
splátok úveru). Počet a výška splátok úveru je samostatnou zmluvnou náležitosťou, ktorú nemožno
stotožňovať s chýbajúcim údajom o konečnej splatnosti úveru. Nepochybne zákonodarca pod konečnou

splatnosťou úveru nemyslel len stanovenie počtu mesačných splátok, pretože inak by sa uspokojil s
náležitosťou pod písm. i/, kde sa uvádza aj počet splátok. Počet splátok teda nemožno stotožniť s
konečnou splatnosťou úveru a preto pri písm. g/ citovaného ustanovenia iný výklad než ten, že konečná
splatnosťúverumusíbyťurčenádátumovo,neprichádzadoúvahy.Uvedenieúdajaokonečnejsplatnostiv listine označenej ako oznámenie veriteľa o schválení úveru nie je postačujúce, nakoľko predmetnú
listinu nie je možné považovať za súčasť zmluvy o úvere, keďže predstavuje jednostranné oznámenie
veriteľa, ktoré žalovaný písomne neodsúhlasil.“ Poukázal i na rozhodnutie Krajského súdu Košice zo

dňa 29.01.2016, sp. zn. 2C/72/2015: „Z obsahu zmluvy nie je možné zistiť údaj o jej trvaní a termín
konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, pritom zo znenia zákona aj z jeho účelu je nepochybné,
že údaj o konečnej splatnosti má byť uvedený zreteľne a jasne pre každého, aj pre tzv. priemerného
spotrebiteľa. Významom zákonného ustanovenia o termíne konečnej splatnosti je, aby spotrebiteľ bol
už pri podpise zmluvy informovaný, v akých termínoch, kedy, v akej výške a ako dlho je povinný plniť

si povinnosti (splácať istinu, úroky a iné poplatky) vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere.“
Ďalej cituje rozhodnutie Krajského súdu Košice zo dňa 18.02.2016, sp. zn. 16Co/267/2015 „Vyžaduje
sa teda presná časová špecifikácia termínov splatnosti jednotlivých splátok a konečnej splatnosti celého
úveru, ktorá je dodávateľom určená na základe vstupných údajov. Je potom úlohou dodávateľa, aby
uvedené vstupné údaje matematicko-logickými operáciami premietol do konkrétnych časových údajov,
ktoré budú termíny splátok a konečnú splatnosť úveru predstavovať. Pokiaľ teda samotná zmluva tieto

presné údaje neobsahuje, nemožno mať za to, že tieto nedostatky možno nahradiť apelovaním na
potencionálnu aktivitu spotrebiteľa vedúcu k určeniu termínu konečnej splatnosti úveru matematickými
operáciami z iných dostupných údajov v zmluve.“ Poukázal na rozhodnutie Okresného súdu v Trenčíne
zo dňa 11.04.2014, sp.zn. 20C/136/2013: „Zákonodarca požiadavku na uvádzanie konkrétneho dátumu
konečnej splatnosti úveru zaviedol s cieľom zvyšovania informovanosti spotrebiteľov. Zákonodarca

okrem údajov o ročnej percentuálnej miere nákladov, o výške, počte a termíne splátok, ktoré predmetná
zmluva obsahuje, vyžaduje pre riadnu zmluvu o spotrebiteľskom úvere i uvedenie osobitného údaja o
dátume konečnej splatnosti úveru, pričom podľa názoru súdu nestačí len všeobecný odkaz na úhradu
poslednej splátky v obchodných podmienkach. Ustanovenie § 4 ods. 3 Zákona č. 258/2001 Z. z.
sankcionuje absenciu termínu konečnej splatnosti úveru v zmluve bezúročnosťou a bezodplatnosťou

úveru.“. Absencia termínu konečnej splatnosti spôsobuje, že úver zo Zmluvy je podľa § 11 ods. 1 zákona
o spotrebiteľských úveroch bezúročný a bez poplatkov. Nesprávne uvedená celková čiastka splatná
spotrebiteľom a neplatne uzatvorené poistenie V zmysle § 9 ods. 2 písm. j) zákona o spotrebiteľských
úveroch, náležitosťou zmluvy musí byť údaj aj o celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť,
vypočítaný na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy. Pri vynásobení počtu splátok 36

x 284,07 EUR je zrejmé, že žalobca mal zaplatiť celkovú čiastku 10.226,52 EUR, pričom žalovaný v
zmluve udáva celkovú čiastku splatnú spotrebiteľom 9.982,08 EUR. Tento rozdiel vyplýva z toho, že v
žalovaným uvádzanej celkovej splatnej čiastke nie je zahrnutá časť splátky, ktorá predstavuje poistné,
ako úhradu za poistenie v sume 5,30 EUR mesačne (čo predstavuje 1,90 % z pravidelnej mesačnej
splátky úveru bez poistenia) označené ako „dobrovoľné“ poistenie Balíček ŠTANDARD a poplatky za

službuvovýške1,49EURmesačne(bod51Zmluvy).Žalovanýjednostrannenanútilžalobcovipoistenie,
pričom zo Zmluvy je zrejmé, že jednak žalobca nemal možnosť odmietnuť poistenie, rovnako voľba
poistenia je vopred vpísaná do žalovaným pripravenej formulárovej Zmluvy. Celková suma poistného
vzhľadom k počtu splátok 36x5,30 predstavuje 190,80 EUR, ktoré žalovaný zinkasoval od žalobcu za
službu, resp. poistenie z poistnej zmluvy, ktorá nebola riadne uzatvorená. Z vyššie uvedeného vyplýva,

že celková suma splatná spotrebiteľom predstavuje sumu 10.226,52 EUR a nie 9.982,08 EUR (ako
je uvedené nesprávne v Zmluve). Podobnými prípadmi sa už zaoberali opakovane aj súdy Slovenskej
republiky a dospeli k nasledovným záverom; napríklad Krajský súd Trenčín zo dňa 17.12.2013, sp.
zn. 6Co/390/2013 „...v zmluve nie je správne uvedená celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť,
pričom táto je uvedená v neprospech spotrebiteľa, t. j. nižšou sumou, než ktorú mal odporca podľa

zmluvy zaplatiť. Nie je splnením zákonnej požiadavky uviesť náležitosť zmluvy, pokiaľ je táto v zmluve
uvedená len formálne alebo nepresne, pokiaľ nezodpovedá skutočnosti a v zmluve je uvedená v
neprospech spotrebiteľa.“ alebo tiež Krajský súd Trenčín zo dňa 13.05.2015, sp. zn. 17Co/1035/2014
„...Podľa súdnej praxe sa za uvedenie celkovej konečnej sumy nepovažuje uvedenie výšky jednotlivých
splátok a počet ako sa toho dovoláva navrhovateľ ale v záujme správnej informovanosti dlžníka je

potrebné uviesť jednoznačne jednu výslednú sumu úveru a príslušenstva, a to jednou sumou aby mu
tak bolo vopred jednoznačne zrejmé, na zaplatenie akej sumy sa zaväzuje. Už samotná táto okolnosť
v dôsledku znenia ust. § 11 ods. 1 Zákona č. 129/2010 Z.z., postačuje pre záver o tom, že poskytnutý
spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, v dôsledku čoho dlžník má povinnosť
vrátiť len sumu úveru zníženú o sumy, ktoré medzi časom zaplatil.“ Poistenie upravené v Zmluve je

neplatne dohodnuté z dôvodu, že nespĺňa ani základné požiadavky v zmysle právnej úpravy, ktorých
splnenie je potrebné za účelom vzniku platného záväzkového vzťahu - poistnej zmluvy. Uvedené bolo
konštatované opakovane v množstve súdnych rozhodnutí, ktoré posudzovali aj rovnaký zmluvný vzťah
uzatvorený medzi žalovaným a jeho klientami; Okresný súd v Dunajskej Strede zo dňa 10.03.2015, sp.zn. 9C/16/2015 „Vo vzťahu k uplatnenému poistnému vo výške 26,06 eur súd považoval toto dojednanie
za neplatné, jedná sa o uzatvorenie poistnej zmluvy na základe textu uvedeného v zmluve v bode
5.1 „ poistenie výdavkov ( dobrovoľné)“ Balíček Premium : klient podpisom zmluvy súhlasí s tým,

aby bol poistníkom poistený pre prípad dlhodobej pracovnej neschopnosti, strany pravidelného zdroja
príjmu a ďalej len pre prípad invalidity alebo smrť následkom úrazu. Úhrada za poistenie Premium 5,30
eur mesačne 7,50 % z pravidelnej mesačnej splátky bez poistenia)“. Predmetný nárok je nedôvodný
nakoľko nezodpovedá ust. § 788 a nasl. OZ o poistných zmluvách. Žalobca nepredložil súdu žiadny iný
doklad preukazujúci vznik poistenia, preto súd aj v tejto časti návrh zamietol.“ Okresný súd Svidník zo

dňa 04.03.2015, sp. zn. 2C/219/2014 :„Údaje o prijatí súboru poistenia boli súčasťou zmluvy o úvere
vopred pripravenej zo strany žalobcu, pričom bod 63 Zmluvy (označený ako balíček +) je vyznačený len
výpočtovou technikou bez podpisu spotrebiteľa), a to hneď vedľa bodu 62 Zmluvy (balíček Prémium),
ktorý vyznačený nie je. Takéto znenie zmluvy sa súdu javí ako stanovenie alternatívnej možnosti
spotrebiteľa vybrať si z dvoch balíčkov poistenia, keď žalobca (resp. jeho splnomocnený zástupca) pri
uzatváraní zmluvy následne vyznačí v zmluve jednu (spotrebiteľom zvolenú) alternatívu (balíček + alebo

balíček Prémium). Súd tak mal pochybnosti o skutočnom oboznámení sa žalovaného (spotrebiteľa) s
obsahom poistenia a znením mal pochybnosti o skutočnom oboznámení sa žalovaného (spotrebiteľa)
s obsahom poistenia a znením všeobecných poistných podmienok, pričom priemernému spotrebiteľovi
nemusí byť zrejmý ani význam tohto pojmu. Len samotné zaškrtnutie vyznačenia poisteného balíčka
zástupcom žalobcu do formuláru Úverovej zmluvy v časti, ktorá splýva s ostatnými bodmi Úverovej

zmluvy nie je možné považovať za poistnú zmluvu platne uzavretú.“ alebo tiež Okresný súd Prievidza,
sp. zn. 15C/43/2015 „Spôsob, akým „ právny predchodca navrhovateľa“ dojednáva poistenie, nemôže
požívať právnu ochranu. Podmienky poistenia, rozsah poistenia, výšku poistného, splatnosť a podobne
zmluva vôbec neupravuje, bližšie podmienky sú upravené až v hlave 15. Poistenie, pričom nie je zrejmé,
či sa odporca s týmito podmienkami oboznámil v čase akceptácie zmluvy, t.j. jej podpisu 13.5.2013.

Okrem toho ak sa má výška poistného odvíjať od výšky mesačnej splátky, keďže súd považuje úver
za bezúročný a bez poplatkov a nemožno uvažovať o správnosti výšky mesačnej splátky, nie je možné
považovať ani výšku poistného za platne dojednanú, čo odporuje i náležitostiam poistnej zmluvy podľa
§ 788 Občianskeho zákonníka, keď zmluva neposkytuje ani taký základný ako je poisťovňa, s ktorou
sa má poistný vzťah dojednávať. Odporca pritom vôbec nemal vedomosť aký druh poistenia mal

byť dojednaný. Z tohto dôvodu považuje súd poistenie dohodnuté za neplatne /§ 39 Občianskeho
zákonníka/.“ Výška úrokovej sadzby uvedená v Zmluve nezodpovedá (v neprospech spotrebiteľa) výške
priemernej úrokovej miery z úverov peňažných ústavov v čase uzavretia predmetnej zmluvy. Podľa
tabuľky priemerných úrokových mier z úverov obchodných bánk uverejnenej na internetovej stránke
Národnej banky Slovenska ( financne-trhy/urokove-sadzby/

priemerne-urokove-miery-z-uverov-obchodnych-bank) bola priemerná hodnota ročnej úrokovej sadzby
11,71 % pre podobné typy úverov so začiatočnou fixáciou úrokovej sadzby v mesiaci január 2014. V
zmysle Zmluvy je dohodnutá ročná úroková sadzba úveru 28,10 %. Dohoda o výške úrokov musí byť
v súlade s ust. § 39 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, čo znamená, že výška úrokov
sa nesmie priečiť dobrým mravom, inak je právny úkon absolútne neplatný. Keďže dohodnutá výška

úrokovej sadzby viac ako dvojnásobne prevyšuje mieru z úverov obchodných bánk v čase uzavretia
predmetných zmlúv, ide o neplatný právny úkon. Takýto rozpor s dobrými mravmi a neplatnosť právneho
úkonu judikovali opakovane súdy Slovenskej republiky, vrátane Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
v rozhodnutí zo dňa 31.07.2009, sp. zn. 1 M Cdo 1/2009 „V tejto súvislosti sa dovolací súd stotožňuje
s názorom prezentovaným v mimoriadnom dovolaní, že právny úkon sa prieči dobrým mravom, ak

sa jeho obsah, bez ohľadu na zmluvnú voľnosť ho stanoviť a bez ohľadu na to, kto rozpor s dobrými
mravmi zavinil, ako i na to, či druhá strana pri vzniku zmluvy bola v dobrej viere, dostane do rozporu so
všeobecne uznávaným názorom, ktorý vo vzťahu medzi ľuďmi určuje (niekedy aj v právnych normách),
aký má byť obsah tohto právneho úkonu tak, aby bol v súlade so základnými morálnymi zásadami.
Hoci maximálna výška úrokov (ako odplaty za užívanie požičanej finančnej čiastky) pri peňažných

pôžičkách ani pri úveroch nie je žiadnym právnym predpisom limitovaná a je ponechaná výlučne na
dohodu zmluvných strán, nie je neobmedzená. Dohoda o výške úrokov totiž musí byť v súlade s
ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka, teda nesmie sa priečiť dobrým mravom. Právny úkon
postihnutý takouto vadou je absolútne neplatný.“ Podľa rozhodnutia Krajského súdu Prešov zo dňa
05.11.2014, sp. zn. 3Co/114/2014 „Doterajšia judikatúra súdov nespochybnila, že neprimerané úroky sú

v rozpore s pravidlami správania sa, ktoré sú v spoločnosti v prevažnej miere uznávané a predstavujú
základný hodnotový poriadok. Cena plnenia tak teda nie je vyňatá zo súdnej kontroly, pokiaľ ide o rozsah
jej primeranosti a ani kontroly podľa generálnej klauzuly (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Výška
zmluvných úrokov, pokiaľ tieto úroky prevýšia priemer úrokov na trhu pri porovnateľnom úvere o viac ako100 % je neprijateľná a odporuje dobrým mravom. Prevýšenie úrokov o 100 % oproti priemeru úrokov
za úvery poskytované bankami je netolerovateľné za žiadnych okolností a preto správne postupoval
súd prvého stupňa, ak nepriznal žalobcovi žiadané úroky predstavujúce viac ako 100 % oproti priemeru

úrokov na trhu pri porovnateľnom úvere (v tom čase 12,67 % ročne). V tejto súvislosti odvolací súd
zároveň zdôrazňuje, že pokiaľ sú úroky neplatné v celom rozsahu, nemožno ich ďalej ani moderovať,
a preto súd prvého stupňa nesprávne postupoval, ak považoval dohodu o výške úrokov nad 12,67
% ročne za absolútne neplatnú. Správne mal ustáliť, že úroky sú neplatné v celom rozsahu. Táto
okolnosť totiž spôsobuje značnú nerovnováhu v postavení účastníkov v neprospech spotrebiteľa v

zmysle § 53 ods. 1, 5 Občianskeho zákonníka a za týchto okolností je potrebné hodnotiť dohodu o
výške úrokov ako absolútne neplatnú.“ Podľa rozhodnutia Krajského súdu Prešov, sp. zn. 20Co/3/2015
„Odvolateľ síce dôvodne poukazuje na špecifiká nebankového sektoru, no podľa názoru odvolacieho
súdu aj prevýšenie úrokov o 50 % oproti priemeru úrokov za úvery poskytované bankami plne pokrýva
obavy poskytovateľov úverov nebankového typu, najmä ak majú rovnakú povinnosť posudzovať bonitu
spotrebiteľa. Prevýšenie úročenia o viac ako 50% priemeru v bankách je už netolerovateľné a odvolací

súd sa stotožňuje s prvostupňovým súdom, ktorý odmietol chrániť úroky prevyšujúce úroky v bankách
viac ako o polovicu. Úroky vyššie ako polovicu oproti priemeru v bankách za porovnateľný produkt
sú zvlášť v spotrebiteľských zmluvách neprijateľné, v rozpore s dobrými mravmi. Na základe vyššie
uvedeného je potrebné vnímať dohodu o výške úrokovej sadzby v zmysle § 39 zákona č. 40/1964
Zb. Občianskeho zákonníka ako priečiacu sa s dobrým mravom, tým pádom ako absolútne neplatnú.

Nakoľko ide o neplatné zmluvné dojednanie, treba naň prihliadať akoby vôbec nebolo obsahom Zmluvy.
Zmluva tak neobsahuje určenie výšky úrokovej sadzby, ako povinnú náležitosť spotrebiteľského úveru
podľa ust. § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Vzhľadom na uvedené
sa Zmluva a úver z nej vyplývajúci považuje v zmysle ust. § 11 ods. 1 v spojení s ust. § 9 ods.
2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch za bezúročný a bez poplatkov. Absencia

úrokovej sadzby (alebo jej neplatnosť) môže byť dokonca považovaná za taký vážny nedostatok, ktorý
spôsobuje neplatnosť Zmluvy ako takej (keďže podstatnou náležitosťou zmluvy je práve dohoda o výške
úrokovej sadzby, ktorá v tomto prípade nie je platná); na základe uvedeného je teda Zmluvu dokonca
možné považovať za neplatnú pre absenciu jej podstatnej náležitosti (platné dojednanie o úroku),
čoho dôsledkom je podľa zásad o bezdôvodnom obohatení povinnosť vrátiť si navzájom poskytnuté

plnenia - teda výlučne povinnosť vrátenia istiny poskytnutého úveru (obdobne bolo konštatované napr. v
rozhodnutíKrajskéhosúduPrešovzodňa18.12.2014,sp.zn.8Co/112/2014).Žalobcasazrejmýnesúlad
Zmluvysozákonompokúsilsožalovanýmriešiťmimosúdnoucestou.Žalovanýbolpredsporovouvýzvou
zo dňa 13.04.2017 upozornený na nedostatky a zrejmé rozpory zmluvy so zákonom. Žalovaný do
dnešného dňa nevyjadril svoj postoj k doriešeniu danej veci mimosúdnou cestou. Na základe vyššie

uvedeného sa poskytnutý úver zo Zmluvy považuje za bezúročný a bez poplatkov, čo znamená, že
žalobca má povinnosť splatiť úver len do výšky skutočnej istiny. Ku dňu vypracovania žaloby žalobca
splatil žalovanému sumu vo výške 9.058,01 EUR. Z toho vyplýva, že žalobca uhradil nad rámec istiny
sumu vo výške 2.398,01 EUR. Táto čiastka prevyšujúca istinu predstavuje preplatok, ktorý žalobca
uhradil. Preplatok zakladá bezdôvodné obohatenie žalovaného na úkor žalobcu. Podľa ust. § 451

ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, bezdôvodným obohatením je majetkový prospech
získanýplnenímbezprávnehodôvodu,plnenímzneplatnéhoprávnehoúkonualeboplnenímzprávneho
dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech z nepoctivých zdrojov. Žalobca požaduje vrátiť
preplatok späť z titulu bezdôvodného obohatenia žalovaného spolu so zákonným úrokom z omeškania
vo výške 5 % ročne zo sumy 2.398,01 EUR odo dňa 13.05.2017 (t.j. 30 dní po vypracovaní predsporovej

výzvy, pričom táto doba zohľadňuje aj čas prepravy a primeranú dobu pre žalovaného na to, aby
bezdôvodné obohatenie vydal), až do zaplatenia. Ďalej žiadal priznať trovy konania.

2.Platobnýmrozkazom9Csp57/2018zodňa12.06.2018zaviazalsúdžalovaného,abyzaplatilžalobcovi
sumu 2.398,01 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 2.398,01 eur od 13.05.2017

do zaplatenia a nahradil žalobcovi trovy právneho zastúpenia vo výške 265,10 eur a to k rukám
právneho zástupcu žalobcu.

3. Proti doručenému platobnému rozkazu podal žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu
včas odpor, a to z nasledovných dôvodov: Podstatou bezdôvodného obohatenia je zákonom stanovená

povinnosť toho, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, toto obohatenie vydať tomu, na koho úkor
bol predmet bezdôvodného obohatenia získaný (§ 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Bezdôvodné
obohatenie je právny inštitút, ktorý vznik obohatenia viaže na to, že na takéto obohatenie nie je právny
dôvod, žiadna zmluva resp. dohoda alebo zákonné ustanovenie, čiže ide o obohatenie neoprávnené.Bezdôvodným obohatením je predovšetkým majetkový prospech získaný: plnením bez právneho
dôvodu, alebo plnením z neplatného právneho úkonu, alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol,
alebo z nepoctivých zdrojov (§ 451 ods. 2 ObčZ) alebo ak sa bezdôvodne obohatil ten, za koho sa

plnilo, čo podľa práva mal plniť sám (§ 454 ObčZ). Záväzkový právny vzťah z bezdôvodného obohatenia
vznikne však len za splnenia zákonných predpokladov, ktorými sú získanie bezdôvodného obohatenia
na strane určitej osoby (obohateného), protiprávnosť získania bezdôvodného obohatenia, majetková
ujma, ktorá postihuje inú určitú osobu (postihnutého) a príčinná súvislosť medzi protiprávnym získaním
bezdôvodného obohatenia určitou osobou a majetkovou ujmou inej určitej osoby. Splnenie týchto

predpokladov musí preukázať ten, kto tvrdí, že na jeho úkor bolo bezdôvodné obohatenie získané.
(uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. Mája 2012, sp. zn. 7 Cdo 117/2011) Žalovaný je presvedčený,
že z jeho strany nedošlo a ani nemohlo dôjsť k bezdôvodnému obohateniu, keďže prijímal platby
(splátky úveru) žalobcu oprávnene, a to na základe platne uzavretej úverovej zmluvy a v súlade s
riadne dohodnutými zmluvnými podmienkami. Zmluvné strany sa na základe úverovej zmluvy dohodli na
bežných mesačných splátkach vo výške 284,07 eur. Žalobca teda uhrádzal jednotlivé mesačné splátky

na základe platne uzatvorenej úverovej zmluvy. V danom prípade nie sú splnené zákonné predpoklady
vydania bezdôvodného obohatenia, a to: a) získanie bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného -
žalovaný prijatím splátok uhrádzaných žalobcom len rešpektoval a dodržiaval zmluvný vzťah založený
úverovou zmluvou, keď prijímal plnenie, na ktoré mal v zmysle úverovej zmluvy riadny nárok. (Podľa
§ 566 Občianskeho zákonníka, veriteľ je povinný prijať aj čiastočné plnenie, ak to neodporuje dohode

alebo povahe pohľadávky.) b) protiprávnosť získania bezdôvodného obohatenia - žalovaný prijímal
platby žalobcu oprávnene a v súlade so zákonom, a to na základe platne uzavretej úverovej zmluvy a
v súlade s riadne dohodnutými zmluvnými podmienkami c) majetková ujma, ktorá postihuje žalobcu
- riadnym plnením splátok žalovanému nemohla vzniknúť žiadna majetková ujma, nakoľko žalobca
sa podpísaním úverovej zmluvy slobodne zaviazal k povinnosti platiť žalovanému sumu 284,07 eur

mesačne. d) príčinná súvislosť medzi protiprávnym získaním bezdôvodného obohatenia žalovaným a
majetkovou ujmou žalobcu - nakoľko nedošlo k protiprávnemu získaniu bezdôvodného obohatenia ani k
majetkovej ujme na strane žalobcu, uvedený predpoklad nemôže byť naplnený. Pre záver o dôvodnosti
nároku uplatňovaného žalobcom voči žalovanému titulom bezdôvodného obohatenia je potrebné, aby
žalobca preukázal, že medzi ním a žalovaným právny vzťah z bezdôvodného obohatenia vznikol t.

j. aby preukázal, že žalovaný bezdôvodné obohatenie získal, že mu vznikla majetková ujma ako aj
príčinnú súvislosť medzi získaním bezdôvodného obohatenia a vznikom majetkovej ujmy. Na základe
vyššie uvedených argumentov je zrejmé, že žalobca uvedené skutočnosti nepreukázal, a preto žalovaný
považuje žalobu za nedôvodnú. Vzhľadom na uvedené je žalovaný presvedčený o tom, že žalobcovi
nemohla a ani nevznikla žiadna pohľadávka z titulu bezdôvodného obohatenia, nakoľko nedošlo 1) ani

k plneniu bez právneho dôvodu - žalobca plnil na základe úverovej zmluvy, ktorá je riadnym právnym
dôvodom 2) ani plnením z neplatného právneho úkonu - úverová zmluva nebola súdom vyhlásená za
neplatnú. 3) ani plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol - úverová zmluva nebola v čase plnenia
súdom vyhlásená za bezúročnú a ani bez poplatkov Žalovaný sa podporne bráni voči uplatnenému
nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia aj námietkou premlčania v zmysle ust. § 100 ods. 1) v

spojitosti s ods. 2) Občianskeho zákonníka o premlčaní majetkových práv žalobcu. Ohľadne plynutia
subjektívnej dvojročnej premlčacej doby, žalovaný uvádza, že za jej začiatok možno považovať práve
deň, kedy sa vykonali prvýkrát úhrady bez domnelého právneho dôvodu, keďže skutkové okolnosti boli
žalobcovi známe. Žalobca vedel, že plní zo zmluvného vzťahu, vedel koľko plní a komu plní, keďže pri
posudzovaní subjektívnej doby sa nevyžaduje mať znalosť právneho posúdenia veci , ale mať znalosť

skutkových okolností vzťahu z ktorého sa žiada bezdôvodné obohatenie vydať (obdobne Ro NS SR,
sp. zn. 1 Cdo 67/2011 a uznesenie NS SR z 10.1.2018 sp. zn. 3Cdo/169/2017). Žalobca uhradil sumu
požičanej istiny splátkou splatnou dňa 18.03.2016. S ohľadom na vyššie uvedené nárok žalobcu na
vydanie bezdôvodného obohatenia je po dátume 18.03.2018 premlčaný. Pokiaľ ide o spochybnenie
správnosti hodnoty RPMN, žalovaný poukazuje na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní

vedenom pod sp.zn. 43Co/24/2017, v ktorom súd vyhodnotil náležitosť RPMN uvedenú v rozmedzí od
do za správnu a uvedenú korektne v zmysle zákonných náležitostí. „Odvolací súd však nesúhlasí s
hodnotením súdu prvej inštancie, že údaje uvedené v zmluve o ročnej percentuálnej miere nákladov
(RPMN) nespĺňajú požiadavku presnosti a jednoznačnosti údaju vyjadrujúceho RPMN a označenie tohto
údajuvzmluvevpodobepercentuálnehorozpätiadolnejahornejhraniceniejevsúladesúpravouvyššie

citovaného § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z.z. Dokazovaním vykonaným súdom prvej inštancie
bolo zistené, že v zmluve uzavretej medzi stranami sporu sú pokiaľ ide o RPMN uvedené nasledovné
údaje : „RPMN od 39,94 - 41, 7%, priemerná hodnota RPMN 19,53%, presná hodnota RPMN závisí na
dni poskytnutia úveru, klient súhlasí s tým, že presnú výšku RPMN mu spoločnosť oznámi po poskytnutíúveru.“ Odvolací súd dospel k záveru, že uvedené údaje o RPMN spĺňajú požiadavku ustanovenú v
§ 9 ods. 2 písm. j) zákona o spotrebiteľských úveroch, žalovaný v zmluve uviedol rozmedzie RPMN
z ktorého vychádzal s tým, že pri podpise úverovej zmluvy nie je presne uvedený termín reálneho

poskytnutia finančných prostriedkov ( v zmluve bola dohodnutá výplata úveru bankovým prevodom
klientovi), v zmluve je tiež uvedené, že presná hodnota RPMN závisí na dni poskytnutia úveru, s čím
žalobkyňa súhlasila s tým, že presnú výšku RPMN jej spoločnosť oznámi po poskytnutí úveru. Ako
na to poukazoval žalovaný, z úpravy § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z.z. nevyplýva, že výška
RPMN musí byť v zmluve uvedená jednoznačne konkrétnym číslom. Podľa názoru odvolacieho súdu sú

v zmluve uvedené všetky predpoklady použité na výpočet RPMN a skutočnosť, že je v zmluve uvedená
RPMN v percentuálnom rozmedzí, s priemernou hodnotou RPMN a s tým, že presná hodnota RPMN
podľadňaposkytnutiaúverubolažalobkynioznámená,spĺňajúúdajeoRPMNvyššiecitovanúúpravu§9
ods. 2 písm. j) zákona, v zmluve je uvedená aj celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť.“ Obdobný
názor uviedol vo svojom rozsudku zo dňa 21.03.2018 aj Okresný súd Senica v konaní vedenom pod
sp.zn. 9Csp/188/2017 v znení: „Uvedenie RPMN v zmluve je potrebné z dôvodu, aby mal spotrebiteľ

informáciu o tom, aké sú celkové náklady spojené s poskytnutým úverom, nakoľko úroková sadzba
častokrát nie je jediným nákladom spojeným s úverom. V danom prípade mal spotrebiteľ, teda žalobca
v čase, keď sa rozhodoval, či uzatvorí so žalovaným predmetnú zmluvu o úvere, jasnú informáciu, že
RPMN spojená s úverom je najviac vo výške 22,4%, príp. môže byť až o 0,9% nižšia, a na základe
uvedeného mal možnosť sa rozhodnúť, či úver s RPMN vo výške 22,4% uzatvorí, alebo nie. Uvedené

rozpätie je minimálne, žiadnym spôsobom spotrebiteľa nezavádza. Navyše, suma, o ktorú žalobca úver
preplatil, teda suma celkových nákladov spojených s úverom bola v zmluve uvedená jednoznačne,
presnou sumou už v čase jej podpisu, a teda spotrebiteľ mal k dispozícii informáciu, na základe ktorej
sa mohol kvalifikovane rozhodnúť. Navyše, tak ako vo svojom rozhodnutí sp. zn. 43Co 24/2017 uvádza
Krajský súd v Banskej Bystrici, z ustanovenia § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z.z. nevyplýva, že

výška RPMN musí byť v zmluve uvedená jednoznačne jedným konkrétnym číslom, s čím sa stotožňuje aj
tunajší súd. Podľa názoru súdu nebolo by v súlade s princípom spravodlivosti z dôvodu uvedenia RPMN
vo forme percentuálneho rozpätia, ktoré nemalo pre žalobcu akékoľvek negatívne následky, postihovať
úver sankciou bezúročnosti a bezpoplatkovosti. Takýto nepochybne nebol ani zámer zákonodarcu pri
implementácii európskej smernice do slovenského právneho systému. Na základe uvedeného súd

dospel k záveru, že predmetná úverová zmluva obsahuje všetky náležitosti požadované zákonom,
plnením na základe zmluvy k bezdôvodnému obohateniu žalovaného neprišlo a preto súd žalobu
v celom rozsahu zamietol.“ V tejto súvislosti žalovaný poukázal aj na Uznesenie Ústavného súdu
SR zo dňa 22.11.2011, č.k. IV. ÚS 499/2011-25, ktorým súd vyslovil názor, že jedným z princípov
právneho štátu je aj zachovávanie istoty pri rovnakom posudzovaní totožných otázok v obdobných

prípadoch. Aj z novely zákona o spotrebiteľských úveroch č. 129/2010 zreteľne vyplýva spôsob, akým sa
majú konajúce súdy vysporiadavať s posudzovaním jednotlivých náležitostí spotrebiteľských úverových
zmlúv. Je preto nekorektným a nezákonným sankcionovať veriteľov bezúročnosťou a bez poplatnosťou
úveru na základe výkladu, ktorý je v rozpore so samotným zákonom o spotrebiteľských úveroch.
„Obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku

sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95
a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom
rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva,
keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb
a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť

všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ
ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m. PL.
ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v
ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by
ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu

protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného
účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06,
III. ÚS 300/06).“ K trvaniu zmluvy a termínu konečnej splatnosti uviedol: Cieľom ustanovenia § 9 ods. 2
písm. f) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch bolo, aby mal spotrebiteľ informáciu, aká
je doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a kedy je konečná splatnosť poskytnutého úveru (podľa

znenia účinného ku dňu vyhotovenia úverovej zmluvy). Aj keď Zmluva neuvádza presný číselný dátum
ukončenia zmluvy, veriteľ použil objektívne zistiteľné kritéria, podľa ktorých spotrebiteľ musí vedieť, aká
jedobatrvaniazmluvyospotrebiteľskomúvereakedyjekonečnásplatnosťposkytnutéhoúveru.Zmluva
o spotrebiteľskom úvere obsahuje náležitosti podľa ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010Z.z.ajvtedy,pokiaľveriteľpoužijeobjektívnezistiteľnékritériá,zktorýchjenepochybnemožnéurčiťdobu
trvania zmluvy a termín konečnej splatnosti úveru, tak ako je tomu v danom prípade. Spotrebiteľ teda
disponuje informáciou, aká je doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a kedy je konečná splatnosť

poskytnutého úveru, a preto je cieľ sledovaný ustanovením § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2001 Z.z.
dosiahnutý.Napodporusvojichtvrdenížalovanýpoukázalajnanovúlegislatívnuúpravu,ktorúreflektuje
v odôvodnení svojho rozsudku zo dňa 15.01.2018 aj Okresný súd Rimavská Sobota v konaní sp.zn.
10Csp/90/2017 v znení: „Okrem toho do pozornosti súd dáva, že už aj právna úprava SR reflektuje na
nový vývoj rozhodovacej praxe (s odkazom na vyššie citovaný rozsudok súdneho dvora), keď zákon o

spotrebiteľských úveroch v § 9 od 01.05.2018 v rámci jej novely vykonanej zákonom č. 279/2017 Z.z.
upravuje, že v § 9 ods. 2 písm. d) sa vypúšťajú slová "a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského
úveru“ a v § 9 ods. 2 písm. i) sa slová "a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov" nahrádzajú
slovami "frekvenciu splátok a". Nakoľko teda zmluva obsahuje všetky náležitosti, nie je možné určiť, že
je bez poplatkov a úrokov, preto súd žalobu zamietol.“ Zákon č. 129/2010 Z.z. v znení platnom a účinnom
ku dňu 01.05.2018 zmenil znenie ustanovenia § 9 ods. 2 písm. d) tak, že povinnou náležitosťou je už

len uvádzanie doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorá je nepochybne v úverovej zmluve
dodržaná. Väčšina doterajšej rozhodovacej praxe všeobecných súdov je datovaná skôr, ako došlo k
rozhodnutiu Súdneho dvora EÚ ohľadne sporného výkladu nevyhnutných náležitosti úverovej zmluvy
v zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. Aj na základe tohto rozsudku by sa mal prispôsobiť
výklad vnútroštátnych súdov pri vyhodnocovaní bezúročnosti a bezpoplatnosti jednotlivých úverových

zmlúv v prípade žalôb týkajúcich sa neuvedenia nevyhnutných zákonných náležitostí v spotrebiteľských
zmluvách, aby to v konečnom dôsledku nebol dodávateľ, komu nesprávnym výkladom zákonných
ustanovení bude vznikať nedôvodne škoda. Pokiaľ ide o úrokovú sadzbu nie je sporné, že úroky za
poskytnutie úveru sú vo svojej podstate „cenou“ za poskytnutie peňazí. Ekonomicky teda plnia podobnú
funkciu ako cena v kúpnej zmluve, alebo nájomné v nájomnej zmluve. Súdna kontrola výšky úrokov

prostredníctvom širokého výkladu dobrých mravov teda fakticky znamená, že súd sa púšťa do kontroly
primeranosti zmluvných plnení - inými slovami, súd hľadá odpoveď na otázku, či je dohodnutá cena
primeraná dohodnutému vzájomnému plneniu. Otázka, či by súdy mali kontrolovať primeranosť plnení
je v právnej vede diskutovaná od čias rímskeho práva. Existujú právne poriadky, ktoré podobnú kontrolu
pripúšťajú napr. cez inštitút laesio enormis. Slovenská právna úprava však kontrolu primeranosti plnení

pripúšťa len v prípade, ak zároveň došlo k vade v kontraktačnom procese (napr. jedna zmluvná strana
využila tieseň, neskúsenosť, atď. druhej zmluvnej strany). Samotný nepomer plnení na konštatovanie
neplatnosti nepostačuje. Konkrétne ustanovenia § 39a a § 49 Občianskeho zákonníka upravujú hrubý
nepomervzájomnýchplneníalebonápadnenevýhodnépodmienky,avšakvždylenspoluskumulatívnou
podmienkou využitia tiesne, závislosti, alebo inej vady v kontraktačnom procese. Ak by bolo úlohou

súdov zneplatňovať zmluvy pre hrubý nepomer vzájomných plnení (v tomto prípade nepomer výšky
úrokov k poskytnutiu úveru) na základe § 39, boli by ustanovenia §§ 39a a 49 Občianskeho zákonníka
obsolentné. Tento záver potvrdzuje napr. judikatúra Najvyššieho súdu ČR za platnosti Občianskeho
zákonníka z roku 1964, podľa ktorej „okolnost hrubého nepoměru plnění jedné ze stran k tomu, co
poskytla druhá strana, může ve spojitosti s dalšími okolnostmi toho kterého případu naplňovat znaky

jednání, které již koliduje s dobrými mravy. Avšak sama o sobě taková okolnost absolutní neplatnost
právního úkonu, jímž mělo dojít k uvedenému hrubému nepoměru v plnění, ve smyslu § 39 obč. zák.
(pro jednání contra bonos mores) založit nemůže“ (sp. zn. 30 Cdo 1776/2007). Identický záver vyplýva
aj z odbornej literatúry. Komentár k Občianskemu zákonníku k tejto otázke uvádza, že „na základe
rozporu s dobrými mravmi nemožno sankcionovať čistý nepomer medzi hodnotou zmluvných plnení.

Súdy by sa nemali púšťať do materiálnej korekcie zmluvných podmienok, ak nie je možné identifikovať
procedurálnu vadu v kontraktačnom procese“. Výška odplaty, ktorú súdy akceptujú je rôznorodá a jej
výška nie je striktne daná, žalovaný má však za to, že súdy vo všeobecnosti akceptujú výšku odplaty do
2,5 násobku priemeru. Uvedené vyplýva aj z rozsudku Okresného súdu Veľký Krtíš zo dňa 01.02.2017
vo veci vedenej pod sp.zn. 10Csp/119/2016, v ktorom súd v odôvodnení konštatuje nasledovné: „Súd

v zásade toleruje zvýšenú úrokovú sadzbu u problémových klientov, nepriechodných u bánk, ale len
vo výške , ktorá nie je v rozpore s dobrými mravmi. Súd by v konkrétnom prípade akceptoval úrokovú
sadzbu do max. 2,5 násobku tohto priemeru. V čase uzatvorenia úverovej zmluvy bola priemerná
úroková sadzba pre daný typ úveru vo výške 11,71% v úverovej zmluve je 28,10% z čoho vyplýva,
že aj v zmysle vyššie prezentovaného názoru súdu je akceptovateľná a v súlade s dobrými mravmi. V

danej súvislosti je taktiež potrebným si uvedomiť, že súd porovnával úrokové sadzby bánk s úrokovou
sadzbou nebankovej spoločnosti, ktorou žalovaný je, čo nepovažuje žalovaný za správne a korektné.
Je všeobecne známe, že nebankové subjekty poskytujú úvery s vyšším rizikom ako banky, pričom cena
rizika sa prejavuje práve vo výške odplaty za poskytnutý úver. Aj zo štatistík uvedených na internetovejstránke NBS vyplýva, že úroky, resp. odplaty za poskytnuté úvery budú vždy pri bankách rádovo nižšie
ako pri poskytovaní úverov nebankovými spoločnosťami. Je to aj z dôvodu prísnejších kritérií bánk
pri poskytovaní úverov. Úvery v nebankovkách preto využívajú najmä klienti, ktorým by úver banky

z dôvodu zvýšeného rizika nesplácania neposkytli. Táto okolnosť je reálnym faktom na finančnom
trhu a z toho dôvodu spoločnosť nemožno za uvedené sankcionovať, nakoľko bolo na slobodnej vôli
klienta, či zmluvu s uvedenou výškou úrokovej sadzby uzatvorí alebo nie. Pokiaľ ide o sporné uvedenie
celkovej čiastky splatnej spotrebiteľom, poukázal na nasledovné ustanovenia zákona o spotrebiteľských
úveroch. Podľa § 2 písm. h) zákona č. 129/2010 Z.z.: celkovou čiastkou, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť

sa rozumie súčet celkovej výšky spotrebiteľského úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených
so spotrebiteľským úverom. V § 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z.z., celkovými nákladmi spotrebiteľa
spojenými so spotrebiteľským úverov sa rozumejú všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a
poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom
úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov; do celkových nákladov patria aj náklady
na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to najmä poistné, ak spotrebiteľ

musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver
alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok. V samotnej úverovej zmluve je tak poistenie, ako aj
ďalšie alternatívne služby upravené v časti „DOPLNKOVÉ SLUŽBY.“ Klient je pri uzatváraní úverovej
zmluvy dopytovaný okrem požadovanej výšky úveru a výšky splátok aj ohľadne možnosti uzatvorenia
poistného, či iných doplnkových služieb a je len na slobodnom rozhodnutí samotného klienta, či sa

pre niektorú z doplnkových služieb rozhodne alebo nie. V uvedenom prípade si klient mohol okrem
poistenia zvoliť službu „zmenu výškya počtu splátok“ a tiež službu „odložené splátky“. Klient si v prípade
úverovej zmluvy č. 4401021265 zvolil poistné spoplatnené sumou 5,30 eur mesačne ( zahrnuté v
splátke). A tiež ďalšiu alternatívnu služby: Zmenu výšky a počtu splátok, spoplatnenú sumou 1,49 eur
mesačne. Ďalšiu alternatívnu službu Odložené splátky si klient nezvolil, preto je v políčku pod bodom 52.

uvedené slovo NIE. Aj táto skutočnosť preukazuje slobodnú vôľu klienta pri dojednávaní dobrovoľných
služieb. S tým súvisí nevyhnutnosť pri prepočte celkovej čiastky splatnej spotrebiteľom odpočítať od
sumy 10.226,52 eur (36x284,07 ) úhradu za poistné 190,80 eur ( 36x5,30) a tiež úhradu za službu
zmena výšky a počtu splátok 53,64( 36x1,49 eur) a výsledkom je suma uvedená v úverovej zmluve č.
4401021265 ako celková čiastka splatná spotrebiteľom 9982,08 eur. K predmetnému konaniu právny

zástupca žalovaného poukázal na právny názor Okresného súdu Senica v odôvodnení rozsudku zo
dňa 21.03.2018 v konaní vedenom pod sp.zn. 9Csp/188/2017 v znení: „Súd považuje za potrebné
zdôrazniť, že cieľom zákonnej úpravy spotrebiteľských úverov je ochrana spotrebiteľov pred nekalými
praktikami poskytovateľov úverov, pred neprehľadnými, nejasnými, nezrozumiteľnými zmluvami, kedy
spotrebiteľ pri podpise zmluvy nemá poňatia, koľko ho napokon úver bude stáť. Nie je to ale nástroj

pre špekulácie spotrebiteľa za účelom získania úveru zadarmo a bez akýchkoľvek poplatkov v prípade,
keď úver získal na základe jasnej, prehľadnej a zrozumiteľnej zmluvy. Ochrana spotrebiteľa ako slabšej
zo zmluvných strán má nepochybne v právnom systéme svoje opodstatnenie, avšak zároveň aj svoje
hranice dané zásadou spravodlivosti a účinnosti ochrany ohrozeného, príp. porušeného práva, zásadou
rovnosti strán, ako aj ďalšími zásadami a princípmi ako sú vigilantibus iura, neminem laedere a pod.

Bez rešpektovania uvedených zásad a princípov by súd skĺzol k formalistickému, nevýchovnému a
paternalistickému postupu vo výsledku s neprípustným zvýhodňovaním dlžníka oproti veriteľovi.“ Na
základe vyššie uvedených skutočností možno konštatovať, že zmluva o úvere spĺňa všetky náležitosti
platného právneho úkonu, bola uzatvorená v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi a
neobsahujú žiadne ustanovenia, ktoré by spôsobovali značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach

zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Z uvedených dôvodov preto nepovažuje žalobu za dôvodnú.

4. Vo vyjadrení k odporu žalobca poukázal na judikáty najvyšších súdnych autorít, napríklad rozsudok
Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 33 Odo 882/2006 z 24. júna 2008, v ktorom súd vyslovil názor,
že zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie je objektívneho charakteru a predpokladom jeho vzniku

nie je protiprávny úkon obohateného ani jeho zavinenie, podstatné je iba to, že stav obohatenia vznikol,
alebo uznesenie Najvyššieho súdu SR z 23. 11. 2010, sp. zn. 5 M Cdo 17/2009, keď súd konštatoval,
že podstatou bezdôvodného obohatenia je zákonom stanovená povinnosť toho, kto sa na úkor iného
bezdôvodne obohatí, toto obohatenie vydať tomu, na koho úkor bol predmet bezdôvodného obohatenia
získaný. Predpokladom zodpovednosti za získané bezdôvodné obohatenie nie je protiprávne konanie

obohateného ani jeho zavinenie, ale objektívne vzniknutý stav obohatenia, ku ktorému došlo spôsobom,
ktorý právny poriadok neuznáva. Skutková podstata bezdôvodného obohatenia získaného plnením z
právneho dôvodu, ktorý odpadol, dopadá na tie prípady, keď v okamžiku poskytnutia plnenia existoval
právny dôvod plnenia, ktorý však následne, v dôsledku ďalšej právnej skutočnosti, stratil svoje právneúčinky (odpadol). Okamžikom odpadnutia právneho dôvodu sa poskytnuté plnenie stáva bezdôvodným
obohatením. Inštitút bezdôvodného obohatenia vyjadruje totiž zásadu občianskeho práva, že nikto sa
nesmie bezdôvodne obohatiť na úkor iného, a pokiaľ k tomu dôjde, je povinný takto získaný prospech

vrátiť. prípadne rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4 Cdo 46/2009, zo dňa 30. Júna 2010, v
ktorom súd judikoval, že povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie získané plnením z právneho dôvodu,
ktorý odpadol vzniká podľa zákona tomu, kto ho získal. Tým, kto plnenie získal nie je osoba, ktorá
predmet plnenia aktuálne drží, prípadne ktorá ho skutočne spotrebovala. Takýmto subjektom nie je
ani osoba, ktorá ho získala na základe platne uzavretej dohody s adresátom plnenia a osobou, ktorá

plnenie poskytla. Osobou povinnou vydať majetkový prospech získaný plnením z právneho dôvodu,
ktorý odpadol, je výlučne osoba, ktorej plnenie bolo adresované. Nie je preto podstatné, že žalovaný sa
domnieva, že prijímanie splátok je oprávnené, keďže dôležitý je objektívne vzniknutý stav. Nie je dôležité
ani to, že zmluva bola platne uzavretá. Relevantné vo veci totiž je to, že zmluva neobsahuje podstatné
náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch pre tento typ zmluvy a na základe toho sa
úver vyplývajúci zo zmluvy zo zákona považuje za bezúročný a bez poplatkov. Možno preto uzavrieť,

že : • žalovaný prijímal platby nad rámec istiny, t.j. vznik obohatenia na strane žalovaného, • prijímanie
platieb bolo bezdôvodné, nakoľko žalovaný na tieto platby nemal nárok v dôsledku absencie zákonných
náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorých absencia je sankcionovaná bezúročnosťou a
bezpoplatkovosťou úveru, • platením splátok žalobcom nad rámec istiny sa zmenšoval jeho majetok,
hoci na to nebol • vzhľadom na uvedené body existuje aj príčinná súvislosť medzi medzi bezdôvodným

obohatením sa žalovaného a ujmou na majetku žalobcu. V zmluve absentuje aj údaj o termíne konečnej
splatnosti, resp. tento nie je uvedený v súlade so zákonom tak, aby ho informoval o rozsahu jeho
záväzkov. Žalovaným uvádzaná argumentácia, ktorou sa snaží obhájiť (ne)súlad predmetnej náležitosti
so zákonom, pričom argumentácia žalovaného je opakovane súdmi odmietaná, napr. Konečnú splatnosť
úveru musí jeho poskytovateľ vymedziť konkrétnym dátumom, pričom v tomto smere nepostačuje údaj

o celkovom počte splátok (v danom prípade 72), keď z obsahu úverovej zmluvy ďalej nie je zrejmé ani
to, kedy tieto splátky začínajú plynúť, resp. majú splatnosť (Krajský súd Nitra zo dňa 11.05.2016, sp. zn.
5Co/403/2015). Súd po vykonanom dokazovaní mal za to, že v zmluve absentuje aj náležitosť podľa
§ 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z., a to termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru,
keďže v zmluve je uvedená len „lehota splatnosti 48 mesiacov po poskytnutí úveru a to do 15. dňa v

poslednom mesiaci. Veriteľ bol povinný špecifikovať konečnú splatnosť konkrétnym dátumom, pretože
spotrebiteľ už pri podpise zmluvy musí byť informovaný, v akých termínoch, resp. kedy, v akej výške a
ako dlho je povinný plniť si povinnosti splácať istinu, úroky a iné poplatky vyplývajúce mu zo zmluvy o
spotrebiteľskom úvere. Preto je nutné, aby dodávateľ v zmluve časovo (dátumovo) špecifikoval konečnú
splatnosť úveru, a to na základe vstupných údajov, ktorými sú: dátum poskytnutia úveru spotrebiteľovi,

splatnosť prvej splátky, frekvencia, výška a počet splátok. Navyše, v danom prípade podľa názoru
okresného súdu nie je jednoznačne určený ani termín splatnosti prvej splátky...(rozhodnutie Krajského
súdu Banská Bystrica zo dňa 12.01.2017, sp. zn. 16Co/782/2015). Pokiaľ ide o konečnú splatnosť úveru,
podľa okresného súdu sa vyžaduje časová dátumová špecifikácia konečnej splatnosti úveru, ktorá je
dodávateľom určená na základe vstupných údajov, ktorými sú dátum poskytnutia úveru spotrebiteľovi,

splatnosť prvej splátky, frekvencia, ako aj výška a počet splátok. Je potom úlohou dodávateľa, aby
uvedené vstupné údaje matematicko-logickými operáciami premietol do konkrétneho časového údaja,
ktorý bude konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru predstavovať, ktorý údaj však zmluva neobsahuje
(rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica zo dňa 18.02.2016, sp. zn. 16Co/178/2015). Údaj o
termíne konečnej splatnosti úveru má byť uvedený presne, a to uvedením minimálne konkrétneho

mesiaca a roku, kedy spotrebiteľský úver nadobudne konečnú splatnosť. Význam uvedenej zmluvnej
náležitosti súvisí aj s ďalšími nárokmi veriteľa vyplývajúcimi zo zmluvy o úvere. Súd pripomína, že
v zmysle ustálenej súdnej praxe (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obo
143/1998, rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 19.11.2013, sp. zn. 5Co 165/2013, rozsudok
Krajského súdu v Prešove zo dňa 30.05.2012, sp. zn. 1Co 30/2012, rozsudok Krajského súdu v

Žiline zo dňa 25.02.2014, sp. zn. 5Co 567/2013) veriteľovi prislúchajú zmluvné úroky ako odplata za
poskytnutie peňažných prostriedkov do splatnosti úveru a po jeho splatnosti má veriteľ nárok na úrok
z omeškania. Uvedený údaj preto slúži na rozlíšenie do kedy je dlžník povinný platiť zmluvné úroky a
od kedy úroky z omeškania. Nič teda veriteľovi nebránilo uviesť konkrétny dátum tak, aby aj spotrebiteľ
vedel, od ktorého dátumu už nebude musieť (v prípade omeškania) platiť dohodnuté úroky, ale iba

úroky z omeškania. Žalobca trvá na tom, že v zmluve nie je správne uvedená RPMN. Rozpätie RPMN
uvádzané žalovaným je opakovane súdmi odmietané. V konečnom dôsledku žalovaný neuviedol jediný
argument, prečo by mala byť RPMN v zmluve uvedená správne, iba na dvoch stranách cituje dva
rozsudky (z toho OS Senica 9Csp/188/2017 je neprávoplatný, nakoľko žalobca podal odvolanie), ktorémožno z pohľadu doterajšej súdne praxe považovať za prekvapivé a právne neudržateľné. Nad rámec
uvedeného, RPMN aj tak nemôže byť správna, pretože žalovaný do nej nezapočítal poplatky a poistné.
Povedané inými slovami, ani žalovaným uvedené rozpätie nie je správne. Podľa indikatívneho výpočtu

RPMN je výsledná hodnota RPMN vo výške 35,79% (po zohľadnení výšky splátky, počtu splátok a
výšky istiny). Podľa ustanovenia § 2 písm. i) zákona č. 129/2010 Z. z. sa ročnou percentuálnou mierou
nákladov rozumejú celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, vyjadrené ako
ročné percento z celkovej výšky spotrebiteľského úveru podľa § 19. Podľa ustanovenia § 2 písm. g)
zákona č. 129/2010 Z. z. sa celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom

rozumejú všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí
spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem
notárskych poplatkov; do celkových nákladov patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace so
zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to najmä poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o
poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných
podmienok. Žalovaný iba formálne tvrdí, že poistenie a poplatky nebol povinný navoliť, avšak zo

zmluvy vyplýva opak, a síce, že tieto sú už súčasťou formulárovej zmluvy, bez možnosti odmietnutia
predmetných poplatkov zo strany spotrebiteľa. Žalobca si tak nemal možnosť zvoliť medzi viacerými
typmi poistenia, resp. nezvoliť si žiadny, ale jednoducho mu poistenie a poplatky boli už do zmluvy
vopredvpísané.Podľaustanovenia§53ods.3Občianskehozákonníka,akdodávateľnepreukážeopak,
zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne

dojednané. Pokiaľ žalovaný uvádza, že by sa malo jednať o dobrovoľné uzatvorenie poistenia a
dobrovoľné pristúpenie k doplnkovým službám, je povinný tieto skutočnosti preukázať, nakoľko mu táto
povinnosť vyplýva priamo zo zákona. Na preukázanie uvedených skutočností však nestačí iba tvrdenie
žalovaného, nakoľko toto strana žalobcu popiera. Do predloženia relevantného dôkazu sa preto musí
uplatniť zákonná domnienka o tom, že napádané dojednania v zmluve neboli individuálne dojednané,

t.j. žalobcovi boli nanútené a z toho dôvodu mali tvoriť celkové náklady spojené so spotrebiteľským
úverom. Podľa ustanovenia § 788 ods. 2 Občianskeho zákonníka, poistná zmluva obsahuje najmä
výšku poistnej sumy, v prípade poistenia osôb výšku zaručenej poistnej sumy, výšku poistného, jeho
splatnosť a či ide o jednorazové poistné alebo bežné poistné, poistnú dobu, údaj o tom, či je dohodnuté,
že v prípade poistenia osôb sa bude oprávnená osoba podieľať na výnosoch poisťovateľa a akým

spôsobom, práva a povinnosti poisťovateľa, poisteného a toho, kto s poisťovateľom uzaviera poistnú
zmluvu, výšku odkupnej hodnoty, ktorú poisťovateľ vyplatí v prípade poistenia osôb pri predčasnom
ukončení poistenia. Nad rámec vyššie uvedeného, zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje ani
základné náležitosti vyžadované pre platnosť poistnej zmluvy, preto nemožno hovoriť o jej platnom
uzatvorení. V nadväznosti na uvedené je tak v zmluve nesprávne uvedený údaj nielen o RPMN, ale

aj o celkovej čiastke splatnej spotrebiteľom, čo sú údaje podstatného významu pre spotrebiteľa a ich
uvedenie v rozpore so zákonom je objektívne spôsobilé spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah
svojho záväzku. Do zmluvy o spotrebiteľskom úvere nestačí uvádzať akékoľvek údaje, ale len také, ktoré
zodpovedajú skutočnosti. Žalobca napáda neplatnosť dohodnutej úrokovej sadzby pre rozpor s dobrými
mravmi,tedapodľaustanovenia§39Občianskehozákonníka,pričompodľatohtoustanoveniavyslovujú

neplatnosť dohodnutej úrokovej sadzby aj súdy SR (viď rozhodnutia citované v žalobe). Žalobca preto
opakovane poukazuje na niektoré rozhodnutia súdov: Krajský súd Prešov zo dňa 05.11.2014, sp.
zn. 3Co/114/2014 „Doterajšia judikatúra súdov nespochybnila, že neprimerané úroky sú v rozpore s
pravidlami správania sa, ktoré sú v spoločnosti v prevažnej miere uznávané a predstavujú základný
hodnotový poriadok. Cena plnenia tak teda nie je vyňatá zo súdnej kontroly, pokiaľ ide o rozsah jej

primeranosti a ani kontroly podľa generálnej klauzuly (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Výška
zmluvných úrokov, pokiaľ tieto úroky prevýšia priemer úrokov na trhu pri porovnateľnom úvere o viac ako
100 % je neprijateľná a odporuje dobrým mravom. Prevýšenie úrokov o 100 % oproti priemeru úrokov
za úvery poskytované bankami je netolerovateľné za žiadnych okolností a preto správne postupoval
súd prvého stupňa, ak nepriznal žalobcovi žiadané úroky predstavujúce viac ako 100 % oproti priemeru

úrokov na trhu pri porovnateľnom úvere (v tom čase 12,67 % ročne). V tejto súvislosti odvolací súd
zároveň zdôrazňuje, že pokiaľ sú úroky neplatné v celom rozsahu, nemožno ich ďalej ani moderovať,
a preto súd prvého stupňa nesprávne postupoval, ak považoval dohodu o výške úrokov nad 12,67
% ročne za absolútne neplatnú. Správne mal ustáliť, že úroky sú neplatné v celom rozsahu. Táto
okolnosť totiž spôsobuje značnú nerovnováhu v postavení účastníkov v neprospech spotrebiteľa v

zmysle § 53 ods. 1, 5 Občianskeho zákonníka a za týchto okolností je potrebné hodnotiť dohodu o výške
úrokov ako absolútne neplatnú.“ Poukázal i na rozhodnutie Krajského súdu Prešov, sp. zn. 20Co/3/2015
„Odvolateľ síce dôvodne poukazuje na špecifiká nebankového sektoru, no podľa názoru odvolacieho
súdu aj prevýšenie úrokov o 50 % oproti priemeru úrokov za úvery poskytované bankami plne pokrývaobavy poskytovateľov úverov nebankového typu, najmä ak majú rovnakú povinnosť posudzovať bonitu
spotrebiteľa. Prevýšenie úročenia o viac ako 50% priemeru v bankách je už netolerovateľné a odvolací
súd sa stotožňuje s prvostupňovým súdom, ktorý odmietol chrániť úroky prevyšujúce úroky v bankách

viac ako o polovicu. Úroky vyššie ako polovicu oproti priemeru v bankách za porovnateľný produkt
sú zvlášť v spotrebiteľských zmluvách neprijateľné, v rozpore s dobrými mravmi. Ak je v zmluve úrok
dohodnutý vo výške 28,10% a banky v čase poskytnutia úveru mali priemernú úrokovú sadzbu vo
výške 11,71% pre podobné typy úverov so začiatočnou fixáciou úrokovej sadzby v mesiaci január
2014, možno jednoznačne konštatovať, že tento je v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko viac ako

dvojnásobne prevyšuje priemernú úrokovú sadzbu bánk. Žalovaný prezentuje jeho zmluvu ako súladnú
so zákonom, no napriek tomu vznáša námietku premlčanie. Teda tvrdí, že nárok nevznikol (keďže
jeho zmluvy nepovažuje za bezúročné) a zároveň tvrdí, že je premlčaný. K posúdeniu existencie
skutočnej vedomosti o bezdôvodnom obohatení uviedol, že v prípade subjektívnej premlčacej doby
je jej začiatok viazaný na skutočnú vedomosť žalobcu o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu
a o osobe, ktorá sa na jeho úkor obohatila. Slová „keď sa oprávnený dozvie“ je potrebné vykladať v

tom zmysle, že žalobca musel nadobudnúť vedomosť o skutočnostiach uvedených v ustanovení § 107
ods. 1 OZ. Nie je možné len predpokladať, že by žalobca mohol skutkové okolnosti vedieť alebo že by
sa to mohol dozvedieť alebo mal dozvedieť, ak by vynaložil potrebnú starostlivosť. Uvedený základný
predpoklad je potvrdený v desiatkach rozhodnutí súdov, vrátane rozhodnutí Najvyššieho súdu SR a
Najvyššieho súdu ČR (napríklad NS SR pod sp. zn. 2 Cz 35/77 v spojení s uznesením ÚS SR pod

sp. zn. III. ÚS 413/2013, NS ČR pod sp. zn. 30 Cdo 4366/2007, NS SR pod sp. zn. 5 Cdo 121/2009,
NS ČR pod sp. zn. 33 Odo 477/2001). Rozsah požadovanej skutočnej vedomosti žalobcu vyplýva
priamo z právnej úpravy a rozdeľuje sa na dve základné časti, ktorými sú vedomosť o osobe ktorá
sa obohatila a vedomosť o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu. Ak má byť dodržaný výklad
posúdenia vedomosti žalobcu o bezdôvodnom obohatení, ako ho opakovane konštatujú Najvyšší súd

SR a Najvyšší súd ČR (t.j. požiadavka skutočnej, nie len predpokladanej alebo možnej vedomosti),
potom môžeme zároveň tvrdiť, že ak žalobca mal získať skutočnú (nie len predpokladanú) vedomosť
o bezdôvodnom obohatení, musel poznať nasledovné skutočnosti: (i) existencia (uzatvorenie) zmluvy;
(ii) rozsah povinností vyplývajúcich mu zo zmluvy (obsah zmluvy) a samotné plnenie zo zmluvy na účet
žalovaného; (iii) skutočnosť, že jeho zmluva o úvere je vadná (v rozpore so zákonom) a preto sa na

ňu vzťahuje zákonná fikcia bezúročnosti a bez poplatkovosti; Ani samotná vedomosť o skutočnostiach
podľa ods. (i) a (ii) by ešte sama o sebe neznamenala aj skutočnú vedomosť žalobcu o tom, že vzniklo
bezdôvodné obohatenie. Na to, aby bezdôvodné obohatenie vzniklo je totiž zo zákona potrebné, aby sa
uplatnila fikcia bezúročnosti a bez poplatkovosti úveru a na uplatnenie tejto fikcie je zase potrebné, aby
boli splnené predpoklady presne špecifikované v zákone o spotrebiteľských úveroch (vadnosť zmluvy).

Teda na to, aby sa žalobca skutočne dozvedel o bezdôvodnom obohatení, musel by skutočne vedieť,
že na zmluvu o úvere sa vzťahuje fikcia bezúročnosti a bez poplatkovosti vyplývajúca zo zákona.
Teda v tomto prípade je nadobodnutie skutočnej vedomosti spotrebiteľa o vadnosti jeho zmluvy o
úvere jednou z podstatných okolností o ktorých sa musí dozvedieť, aby bola naplnená subjektívna
stránka jeho vedomosti o bezdôvodnom obohatení; následne už právna kvalifikácia plnenia na účet

tretej osoby (žalovaného) nie je žiadnym spôsobom významná, a to aj v prípade, ak by spotrebiteľ
nevedel o tom, že takéto plnenie je možné považovať za bezdôvodné obohatenie. V tejto súvislosti
poukázal aj na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu ČR a Najvyššieho súdu SR, ktoré v prípade
neplatného právneho úkony konštatovali rovnaký záver: „V danej veci správne odvolací súd posúdil
vznesenú námietku premlčania nároku, nakoľko z dokazovania je nepochybné, že o tom, že na strane

žalovanej došlo k bezdôvodnému obohateniu, a to užívaním nehnuteľnosti bez právneho dôvodu,
došlo najneskôr dňom právoplatnosti rozsudku súdu, ktorým bola vyslovená neplatnosť kúpnej zmluvy,
týkajúcej sa predmetných žalovanou užívaných nehnuteľností...“.- rozhodnutie NS SR so sp. zn. 5
Cdo 121/2009 Podľa Rozhodnutia NS ČR sp. zn. 25 Cdo 3306/2007: „Odvolací soud sice vycházel
z uvedených závěrů, avšak jeho právní posouzení počátku běhu subjektivní promlčecí doby nelze

považovat za správné, pokud dovodil, že žalobce znal dostatek relevantních skutkových okolností
pro závěr, že se na jeho úkor žalovaní bezdůvodně obohatili, resp. že mu v důsledku jejich jednání
vznikla škoda, již v okamžiku podpisu prohlášení o přistoupení k BSH, tedy absolutně neplatného
právního úkonu. Z jednání žalobce po podpisu prohlášení je zřejmé, že žalobce tento právní úkon
považoval za platný, předpokládal, že se stal členem BSH, odvedl na účet BSH požadované platby,

přičemž očekával, že mu ze strany BSH bude obstarána nemovitost. Za subjektivní moment, kdy
žalobce jako oprávněný zjistil skutečnosti, z nichž mohl dovodit, že právní úkon, na jehož základě
plnil, je neplatný, tj. zjistil, že prostředky vynaložil marně a že se mu nedostane očekávané (sjednané)
protiplnění, je možno považovat jak vyplývá z obsahu spisu až společnou schůzku členů BSH konanoudne 22. 1. 2004.“ Dôvodom prečo v prípade zmluvy o spotrebiteľskom úvere prichádza k bezdôvodnému
obohateniu na strane poskytovateľa úveru je práve a výlučne to, že zákon o spotrebiteľských úveroch
upravuje v presne špecifikovaných prípadoch fikciu bezúročnosti a bez poplatkovosti úveru. Teda bez

toho, aby ktokoľvek (či už žalobca alebo hoci aj sudca Ústavného súdu SR) vedel, že na zmluvu o
úvere sa vzťahuje táto fikcia, by nebolo možné v žiadnom prípade hovoriť o skutočnej vedomosti o
bezdôvodnom obohatení (vedomosť by mohla byť len prezumovaná). V prípade, ak žalobca (alebo
ktokoľvek iný, vrátane sudcu Ústaveného súdu SR) informáciu o uplatnení fikcie bezúročnosti a bez
poplatkovosti na zmluvu o úvere nemá, potom sa jeho skutočná vedomosť obmedzuje na vedomosť o

existencii zmluvy o úvere, v ktorej boli dohodnuté zmluvné podmienky, ktoré by mali byť dodržiavané
- t.j. najmä plniť splátky v presne určenej výške a lehotách na účet veriteľa. Z judikatúry niektorých
súdov vyplýva, že pri požiadavke na skutočnú vedomosť o bezdôvodnom obohatení sa nemá na mysli
znalosť právnej kvalifikácie. Základným pochybením pri použití argumentu „pri vedomosti o skutkových
okolnostiach získania bezdôvodného obohatenia sa nemá na mysli znalosť právnej kvalifikácie“ je
jeho výklad spôsobom ako uplatňuje žalovaný, kedy sa na základe neho automaticky odôvodňuje

existencia skutočnej vedomosti každého subjektu v akomkoľvek právnom vzťahu o bezdôvodnom
obohatení (s použitím predpokladu vedomosti o právnej úprave, o jej aplikácii na dotknutý právny
vzťah a o všetkých dôsledkoch, ktoré z toho vyplývajú). Zmyslom tohto argumentu je relevantne
obhájiť skutočnosť, že subjektívna premlčacia doba začína plynúť momentom, kedy sa oprávnená
osoba skutočne dozvie také okolnosti, ktoré sú relevantné pre uplatnenie jej práva na súde. Pri

subjektívnej premlčacej dobe je vždy nevyhnutné skúmať subjektívny moment, ako to zdôrazňujú takmer
všetky rozhodnutia sudov najvyššieho stupňa; teda v žiadnom prípade nejde o pokus o automatizáciu
posúdenia začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby, ako je to prezentované pri spotrebiteľských
vzťahoch najmä zo strany poskytovateľov úverov a následne bez ďalšieho aj nesprávne prevzaté
niektorými súdmi. Teda tvrdenie, že právna kvalifikácia nie je podstatná, žiadnym spôsobom nepopiera

zásadu nevyhnutnej existencie skutočnej vedomosti oprávneného subjektu o bezdôvodnom obohatení,
ale sa uplatní len ako podporné výkladové pravidlo. Pri posúdení plynutia subjektívnej premlčacej doby
nie je bez významu ani určenie toho či v konkrétnom prípade ide o plnenie získané bez právneho
dôvodu alebo o plnenie získané z neplatného právneho úkonu. V tomto prípade jednoznačne na
začiatku existoval právny dôvod plnenia, ktorým je samotná písomná zmluva o úvere uzatvorená

medzi žalobcom a žalovaným, na základe ktorej žalobca plnil svoje povinnosti (ako mu vyplývajú
zo zmluvy). Vzhľadom na uvedené teda nemožno hovoriť o bezdôvodnom obohatení získanom bez
právneho dôvodu (keďže právny dôvod existuje a je ním zmluva). Ako konštatoval aj Najvyšší súd SR
vo svojom rozsudku pod sp. zn. 4 Cdo 237 / 2005 „O plnenie bez právneho dôvodu ide tam, kde právny
dôvod od samého začiatku neexistoval, ale aj vtedy, ak dodatočne odpadol. Neexistencia právneho

dôvodu od počiatku znamená, že vôbec nenastala právna skutočnosť, ktorá by mala za následok vznik
právneho vzťahu, obsahom ktorého by bola povinnosť, a zároveň právo na poskytnuté plnenie.“ Ak
berieme do úvahy povahu jednotlivých dôvodov vzniku bezdôvodného obohatenia, a to (i) plnenia z
neplatného právneho úkonu, napríklad zmluvy, ktorá je absolútne neplatná z dôvodu jej rozporu so
zákonom; a (ii) plnenia z dôvodu uplatnenia fikcie bezúročnosti a bez poplatkovosti zmluvy o úvere,

ktorá (fikcia) sa uplatní z dôvodu rozporu zmluvy o úvere so zákonom, pričom zároveň platí, že v oboch
prípadoch existuje písomná zmluva, na základe ktorej zmluvné strany plnili, potom by sa na bezdôvodné
obohatenie získané plnením žalobcu z úverovej zmluvy (na ktorú sa vzťahuje fikcia bezúročnosti a bez
poplatkovosti) malo nazerať ako na bezdôvodné obohatenie získané plnením z neplatného právneho
úkonu. Ako je uvedené aj v rozsudku Najvyššeho súdu SR, sp. zn. 4 Cdo 237 / 2005 „V prípade

plnenia z neplatného právneho úkonu, právna skutočnosť, ktorou je v tomto prípade právny úkon, síce
nastala, ale právny úkon je postihnutý neplatnosťou (je vadný). To znamá, že právny úkon nemal za
následok vznik práva ani povinnosti na poskytnuté plnenie.“ Pritom v prípade bezdôvodného obohatenia
získaného z neplatného právneho úkonu je absolútnou nevyhnutnosťou a štandardným postupom
potvrdeným zo strany najvyšších súdnych autorít posudzovanie momentu, kedy sa oprávnený subjekt

(žalobca) reálne o vadnosti úkonu (ako skutočnosti rozhodnej pre vznik bezdôvodného obohatenia)
dozvedel. Prihliadanie na spotrebiteľský charakter získaného bezdôvodného obohatenia: V rámci
spotrebiteľských vzťahov sa niektoré právne zásady uplatňujú odlišným spôsobom (v civilnom práve
sú obchodnoprávne vzťahy s najnižším stupňom ochrany, nasledujú občianskoprávne vzťahy a po
nich spotrebiteľské vzťahy, ktoré nesú najvyšší stupeň právnej ochrany na strane spotrebiteľa). V tejto

súvislosti je zásadným faktom existencia ustáleného názoru Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu
SR, ktorý bol vyslovený v mnohých rozhodnutiach a podľa ktorého zásada vigilantibus iura sripta
sunt (neznalosť zákona neospravedlňuje) v spotrebiteľských veciach ustupuje dôležitejšiemu princípu,
ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. V konaní vedenom Najvyšším súdom SR pod sp. zn. 6 M Cdo9/2012 na podnet navrhovateľa (právneho nástupcu banky) podal generálny prokurátor mimoriadne
dovolanie odôvodnené tým, že podľa § 93b zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v čase uzavretia zmluvy o úvere povinný ako spotrebiteľ nemal povinnosť prijať

návrh rozhodcovskej zmluvy, a že o tejto možnosti mal vedieť so zreteľom na nevyvrátiteľnú domnienku
o znalosti vyhlásených všeobecne záväzných právnych predpisov. Najvyšší súd však po posúdení veci
konštatoval, že zásada „neznalosť zákona neospravedlňuje“ musí v spotrebiteľských vzťahoch ustúpiť
ochrane spotrebiteľa ako slabšej strany. Najvyšší súd tiež konštatoval, že „Aj v prípade tohto princípu
totiž platí, že v konkrétnych súvislostiach ustupuje na strane spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu,

ktorým je princíp ochrany spotrebiteľa. Vychádzajúc z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov,
realite praktického života, a teda aj zdravému rozumu, odporuje požiadavka podrobnej (až detailnej)
znalosti právnych predpisov (akým je v danej veci zákon o bankách) zo strany spotrebiteľa. Preto
neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť v tejto oblasti, mu nemôže byť
na ujmu.“ Premlčanie a plynutie premlčacích lehôt je pritom jedným z ukážkových príkladov právneho
inštitútu, ktorý spadá pod použitie zásady vigilantibus iura sripta sunt. Napríklad NS SR v konaní pod

sp. zn. 1 M Cdo 8/2008 vyslovil záver, že „V inštitúte premlčania sa premieta pravidlo vigilantibus iura
scripta sunt (že zákony sú písané pre bdelých, teda pre tých, ktorí o svoje práva dbajú; alebo inak
povedané, že právo patrí bdelým)“. Teda ak by aj bol správny výklad žalovaného o spôsobe plynutia
subjektívnej premlčacej doby (čo nie je), potom by tento jednoznačne nebolo možné uplatniť v prípade,
ak na strane oprávneného subjektu vystupuje spotrebiteľ. V rámci civilného konania sa v spore uplatňuje

zásada tzv. dôkazného bremena, ktorá vyjadruje skutočnosť, že podstatu uplatneného nároku musí
žalujúca strana preukázať, podložiť dôkazmi. Uvedené však neznamená pasivitu žalovanej strany v
spore. Teória v tejto súvislosti hovorí o tzv. presúvaní dôkazného bremena. Ide tu o rozdelenie bremena
tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkov konania v závislosti na aktuálnom stave (priebehu)
konania a na tom, ako právna norma vymedzuje práva a povinnosti účastníkov hmotnoprávneho vzťahu

(rozsudok Najvyššieho súdu SR z 22. 9. 2010, sp. zn. 3 M Cdo 6/2010). V nadväznosti na uvedené je
potom na žalovanom, ako v spore preukáže, že žalobca už v čase podpísania zmluvy (resp. zaplatenia
poslednej splátky) vedel, že zmluva je v rozpore so zákonom (pričom túto skutočnosť sám žalovaný
vyvracia, keď považuje zmluvu za súladnú so zákonom), ako preukáže, že žalobca mal už od 18.03.2016
vedomosť o bezdôvodnom obohatení. Tieto tvrdenia žalovaného popiera a v súlade s ustanovením

§ 151 CSP uviedol, že žalobca v žalovaným deklarovanom čase nemal vedomosť o bezúročnosti
zmluvy z nasledujúcich dôvodov: - sám žalovaný neuznáva argumentáciu žalobcu, že by mal byť úver
bezúročný a bez poplatkov, preto neexistuje racionálny argument, prečo by mal spotrebiteľ mať o
bezúročnosti vedomosť, - je v rozpore so zdravým uvažovaním, aby akákoľvek osoba vstupovala a plnila
v právnom vzťahu, o ktorom vie, že je v rozpore so zákonom a v tomto zotrvala do splatenia všetkých

záväzkov, čím by „dobrovoľne“ znižovala svoj životný štandard, - tým, že žalobca plní svoje povinnosti
zo zmluvy a uhrádza všetky splátky znamená, že považuje zmluvu za súladnú so zákonom o vzniku
bezdôvodného nemal vedomosť. Dôkazná povinnosť účastníkov v sporovom konaní, t.j. povinnosť
označiť dôkazy na svoje tvrdenia, znamená, že iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na
účastníkoch konania. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie

nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu
zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho účastníka, ktorý síce
navrhol dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do
záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné
bremeno ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom

vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané (v tom zmysle, že
súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré
súd vykonal bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo
dňa 24.02.2010, sp. zn. 4 Cdo 285/2008). Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo
musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Bremeno

tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu
sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pri posudzovaní dôkazného bremena
na strane toho - ktorého účastníka treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t.j. pravidlo, že
neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno
spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexisteciu určitej právnej skutočnosti (Uznesenie Najvyššieho

súdu SR zo dňa 24.02.2010, sp. zn. 4 Cdo 13/2009). Zhrnúc vyššie uvedené, možno konštatovať,
že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno ohľadom preukázania skutočností, ktoré sú mu na prospech
(premlčanie nároku). Námietka premlčania je tak len formálna, žalovaný nepredložil jediný dôkaz o
vedomosti žalobcu o vzniku bezdôvodného obohatenia (práve naopak, zistené skutočnosti nasvedčujútomu, že túto vedomosť nemal) a dokonca ani len neoznačil žiadny dôkaz na podporu svojich tvrdení.
Žalovaný teda len predpokladá, že by žalobca mohol mať tieto vedomosti, pričom len ich predpoklad nie
je dostatočný na vyslovenie záveru, že by mala začať plynúť subjektívna premlčacia doba, čo podporuje

i žalovaným citovaná judikatúra. Žalobca v tejto súvislosti poukazuje na niektoré aktuálne rozhodnutia
súdov SR, ktoré sa nestotožnili s argumentáciou, ako je predniesol žalovaný. Konkrétne sa jedná o
rozhodnutie Krajského súdu Prešov zo dňa 18.01.2018, sp. zn. 25Co/75/2017: „odvolací súd poukazuje,
že zásadne nemôže súhlasiť s názorom súdu prvej inštancie, že v danom prípade sa žalobkyňa o
skutkových okolnostiach bezdôvodného obohatenia dozvedela najneskôr dňa 5.5.2014, kedy zaplatila

žalovanému posledný poplatok za upomienku, a je nemysliteľné, aby súd akceptoval jej názor o plynutí
2-ročnej premlčacej doby od januára 2016, kedy sa mala dozvedieť o bezdôvodnom obohatení na
základe právnej analýzy spotrebiteľského združenia .Súd prvej inštancie citoval viacero rozsudkov,
avšak ani jedno rozhodnutie však súd neuviedol na ochranu morálky, či dobrých mravov, ktorými sú
tak vysoké úroky v rozpore, pričom sú známe aj súdne rozhodnutia o rozpore námietky premlčania
s dobrými mravmi. Taktiež zdá sa, že viaceré súdy posudzujú začiatok subjektívnej premlčacej doby

už od času, kedy spotrebiteľ plní s odôvodnením, že má poznať právo, ( čo je zrejme aj táto vec ) a
preto už v tom čase sa spotrebiteľ dozvedá o bezdôvodnom obohatení. Odvolací súd sa ani s týmto
názorom nestotožňuje. Každý je totiž povinný poznať právo, no nikomu nemožno nanútiť povinnosť,
aby to právo vedel aj správne aplikovať. Zákon pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby
predpokladá to, aby sa dotknutá osoba dozvedela o bezdôvodnom obohatení a kto ho získal, nie teda

čas, odkedy sa dozvedieť mala a mohla s poukazom na to, že mala poznať právo. Právny poriadok
slová „vedieť, mal a mohol“ pritom obsahuje v iných prípadoch, no na účely začiatku premlčacej
doby ich nestanovil. Existuje preto obava, že nedôsledným výkladom zákonného termínu „dozvie“ sa
potiera rozdiel medzi objektívnou a subjektívnou dobou.“ Tiež poukázal na rozhodnutie Okresného súdu
Svidník zo dňa 22.02.2018, sp. zn. 7Csp/144/2017, v ktorom súd uviedol, že „subjektívna premlčacia

doba je preto subjektívna, lebo je založená na skutočnej vedomosti (subjektívnej) oprávneného o
tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Pokiaľ žalovaný v konaní
nepreukáže skoršiu skutočnú vedomosť žalobkyne o bezdôvodnom obohatení, nemôže súd jeho
námietku premlčania vo vzťahu k uplynutiu subjektívnej premlčacej doby považovať za dôvodnú. Súd
preto nevyhovel námietke premlčania, subjektívnu dvojročnú lehotu považoval za zachovanú a žalobu

podanú včas.“ V tomto konaní žalobkyňa tvrdila, že sa o bezdôvodnom obohatení dozvedela až po
poradesprávnymzástupcom,čosúdakceptoval,pretožežalovanýnepreukázaljehotvrdeniaoskoršom
plynutí subjektívnej premlčacej doby. Tiež ďalej poukázal na rozhodnutie Okresného súdu Čadca
zo dňa 22.02.2018, sp. zn. 5C/31/2017, kde súd uviedol, že „Je logické, že ak by mala žalobkyňa
vedomosť o tom, že zaplatením splátky sa žalovaný bezdôvodne obohacuje, a tým mu začína plynúť

dvojročná subjektívna lehota, nikdy by predčasne takúto splátku neuhradil. Súd sa stotožňuje s právnym
názorom právneho zástupcu žalobkyne, že splatením splátok úveru začína plynúť objektívna lehota, a
začiatok plynutia subjektívnej lehoty je možné najskôr spájať so skutočnosťou, kedy právny zástupca
žalobcu mu oznámil, že zmluva má také nedostatky, s ktorými zákon spája sankciu, a to bezúročnosť
a bezpoplatkovosť úveru... Súd má zato, že priemerný spotrebiteľ nemá právnické vzdelanie, a celé

spotrebiteľské právo je založené na princípe ochrany práv spotrebiteľa, a z tohto dôvodu nedostatočná
informovanosť spotrebiteľa v tejto oblasti mu nemôže byť na ujmu. Súd má zato, že pokiaľ by aj právny
zástupca oznámil žalobkyni svoj názor týkajúci sa bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru v rámci porady,
nie je ešte stále konečným spôsobom vyriešená otázka, či žalobkyňa mala vedomosť o tom, kto a v
akej výške sa bezdôvodne na jej úkor obohatil, keďže až právoplatným rozhodnutím súdu sa definitívne

ustáli skutkový s tav a upravia pomery medzi stranami sporu. Žalovaný v konaní nedoložil jediný dôkaz
o tom, že by žalobkyňa mala získať zaplatením poslednej splátky vedomosť o tom, že začala plynúť
subjektívna lehota, alebo že by žalobkyňa mala vedomosť o bezúročnosti úveru, keďže sám žalovaný
ako profesionál v oblasti poskytovania úverov počas celého konania tvrdil, že zmluva je v súlade so
zákonom, a má všetky zákonom predpísané náležitosti. Z týchto dôvodov súd považoval námietku

premlčania za nedôvodnú.“ Poukázal i na rozhodnutie Krajského súdu Žilina zo dňa 31.05.2018, sp. zn.
9Co/104/2018: „v danom prípade súd prvej inštancie stotožnil začiatok plynutia subjektívnej premlčacej
doby s objektívnou premlčacou dobou, čo vyhodnotil odvolací súd ako nesprávny záver... pre začiatok
subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia je rozhodujúce
subjektívny moment, kedy sa oprávnený dozvedel o okolnostiach, ktorú sú rozhodujúce pre uplatnenie

jeho práva. Vedomosť oprávneného o tom, že na jeho úkor bolo získané bezdôvodné obohatenie a
o tom, kto ho získal, musí byť skutočná a nielen predpokladaná, pričom rozhodujúce nie je ani to,
či sa oprávnený o svojom práve nedozvedel vlastným zavinením, teda či sa mohol o svojom práve
dozvedieť alebo mal dozvedieť pri vynaložení potrebnej starostlivosti. Subjektívna premlčacia doba upráva na vydanie plnenia z neplatnej zmluvy potom začína plynúť odo dňa, kedy účastník zmluvy zistil
jej neplatnosť.“ Poukázal i na rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica zo dňa 21.03.2018, sp. zn.
15Co/428/2016: „Okresný súd mal za preukázané uplynutie obidvoch vyššie uvedených premlčacích

dôb, objektívnej trojročnej a subjektívnej dvojročnej. S námietkou žalovaného, že žalobkyňou uplatnené
právo je premlčané, a to aj v dvojročnej subjektívnej premlčacej dobe, čo opakovane namieta žalovaný
v odvolaní, sa náležite vysporiadal už okresný súd v odôvodnení rozhodnutia. Odvolací súd iba
dodáva, že pre začiatok plynutia premlčacej doby je rozhodujúca vedomosť o tom, že došlo k získaniu
bezdôvodného obohatenia a kto ho získal. Z hľadiska ust. § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka

subjektívna premlčacia doba začína plynúť od okamihu, kedy oprávnený zistí skutkové okolnosti, z
ktorých možno vyvodiť vznik bezdôvodného obohatenia na strane zodpovedného subjektu a orientačne
aj jeho rozsah tak, aby bolo možné približne určiť výšku náhrady v peniazoch. Pre určenie začiatku
plynutia subjektívnej premlčacej doby sa vyžaduje skutočná (preukázaná) a nielen predpokladaná
vedomosť oprávneného. V danom prípade aj odvolací súd považuje za preukázaný počiatok plynutia
subjektívnejpremlčacejdobyodokamihu,kedyžalobkyňapožiadalaoporadenstvoobčianskezdruženie

zriadené na ochranu spotrebiteľov (Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS). Skutočnosť, že
žalobkyňa uhrádzala žalovanému splátky aj nad rozsah istiny úveru svedčí o tom, že žalovaná nevedela,
že žalovaný nemá na tieto sumy právny nárok. (viď. judikatúra NS ČR, aj závery NS SR v uznesení sp.
zn. 4Cdo/256/2010 zo dňa 28.08.2010, kde sa okrem iného uvádza, že začiatok subjektívnej premlčacej
doby práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa neviaže k dátumu splatnosti, ako je to

pri začiatku všeobecnej premlčacej doby podľa § 101 Občianskeho zákonníka, ale k inej skutočnosti,
ktorou je vedomosť oprávneného o tom, že na jeho úkor došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto
sa obohatil.)“.Podľa rozsudku Krajského súdu Žilina zo dňa 24.04.2018, sp. zn. 5Co/49/2018: „Takto
vyslovený názor (ako ho prezentuje žalovaný v tomto konaní - pozn.) prvoinštančného súdu neobstojí,
a to nielen z hľadiska ustálenej rozhodovacej praxe všeobecných súdov, ale ani z hľadiska znenia

zákonného ustanovenia § 107 ods. 1 OZ. Naviac z rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR, ako
i súdu ústavného jednoznačne vyplýva, že v spotrebiteľských veciach ustupuje princíp - neznalosť
zákona neospravedlňuje, dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. Najvyšší súd SR
v konaní vedenom pod 6NCdo/9/2012 uviedol, že realite praktického života, teda aj zdravému rozumu
odporuje požiadavka na podrobnú až detailnú znalosť právnych predpisov zo strany spotrebiteľa, preto

neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť v tejto oblasti mu nemôže byť na
ujmu... podľa názoru odvolacieho súdu až do konečného právoplatného rozhodnutia súdu v predmetnej
právnej veci nemôže mať žalobca skutočnú vedomosť o tom, že na jeho úkor došlo k bezdôvodnému
obohateniu, nakoľko táto otázka bude definitívne posúdená až v konečnom rozhodnutí o veci samej.“
Žalobca tiež poukázal na rozhodovaciu prax Najvyšších súdov, ktoré sa dostatočne vysporiadali s

otázkou začiatku behu subjektívnej premlčacej doby pri bezdôvodnom obohatení: Začiatok plynutia
subjektívnej premlčacej doby na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa neviaže na dátum
splatnosti tak, ako je tomu v prípade začiatku plynutia všeobecnej premlčacej doby podľa § 101 OZ,
ale k inej skutočnosti, ktorou je vedomosť oprávneného o tom, že na jeho úkor došlo k získaniu
bezdôvodného obohatenia a kto sa obohatil (Rozsudok NS ČR z 30. 1. 2001, sp. zn. 25 Cdo 968/1999).

Počiatok subjektívnej premlčacej doby práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa neviaže
k dátumu splatnosti, ako je to pri začiatku všeobecnej premlčacej doby podľa § 101 Občianskeho
zákonníka, ale k inej skutočnosti, ktorou je vedomosť oprávneného o tom, že na jeho úkor došlo k
bezdôvodnému obohateniu a kto sa obohatil (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.09.2011,
sp. zn. 4Cdo 256/2010). Posúdenie námietky premlčania vo svetle dobrých mravov Uznanie námietky

premlčania s prihliadnutím na okolnosti tejto veci (porušenie zákona zo strany žalovaného za účelom
obohatenia sa na úkor spotrebiteľa) by sa totiž jednoznačne priečilo dobrým mravom. Uznanie námietky
premlčania by bolo výrazom zneužitia tohto práva na úkor účastníka, ktorý márne uplynutie premlčacej
doby nezavinil; spotrebiteľovi by tak za danej situácie zanikol nárok na plnenie v dôsledku uplynutia
premlčacej doby, čo by bolo neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom ním

uplatňovaného práva a s dôvodmi, pre ktoré svoje právo včas neuplatnil (pozri napríklad rozhodnutie KS
Prešov sp. zn. 19Co/254/2014 zo dňa 22.10.2015 alebo tiež rozhodnutie NS ČR sp. zn. 28Cdo/53/2009).
Zhrnúc uvedené, súd uprednostnil záujmy veriteľa, a to aj napriek tomu, že sám pripravil nezákonnú
zmluvu (čo potvrdil aj sám súd prvej inštancie), z ktorej inkasoval plnenia zo strany inak čestného
spotrebiteľa, ktorý očakával, že rovnako čestný bude aj veriteľ, pred záujmami spotrebiteľa, ako osoby,

ktorej bolo žalovaným ublížené. Cez prizmu vyššie citovaného ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho
zákonníka je potom v tejto veci nevyhnutné posúdiť i to, o to viac ak ide o spotrebiteľa, či výkon práva
odporcu, ktorý vzniesol námietku premlčania, nie je taký výkon práva, ktorý by bol zneužitím práva
v rozpore s dobrými mravmi s prihliadnutím na všetky okolnosti daného vzťahu. Treba prihliadnuť napoctivosť žalobcu a zároveň jeho dôveru v poctivosť žalovaného, ktoré vo svojej podstate predstavovali
pre žalobcu dôvod, pre ktorý si vydanie bezdôvodného obohatenia od žalobcu doposiaľ neuplatňoval
ani na súde, a ani inou formou, naopak žalovaný nevyvinul žiadne úsilie vrátiť neoprávnene prijatú

sumu, ktoré je prejavom a obsahom pojmu odborná starostlivosť, a to aj napriek ustálenej súdnej
praxi z hľadiska posudzovania zmlúv žalovaného a jeho nekalých obchodných praktík. Nie je možné,
aby žalovaný nevedel (pri starostlivom vedení zoznamu svojich klientov), že prijal bezdôvodne sumu
nad rámec poskytnutého úveru bez ohľadu na to, či na základe právneho dôvodu, ktorý odpadol alebo
bez právneho dôvodu (rozsudok Okresného súdu Trnava zo dňa 13.10.2016, sp. zn. 16C/185/2016

potvrdený Krajským súdom Trnava dňa 27.02.2018, sp. zn. 26Co/55/2017).

5. Súd vo veci vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi pripojenými v spise výpisom z úverového účtu,
úverovou zmluvou, úverovými zmluvnými podmienkami, úhradami žalobcu čl. 31-34, predsporovou
výzvou čl. 37, zmluvou o hotovostnom úvere čl. 38, odporom čl. 44 - 55, vyjadrením čl. 65 - 71. Na
pojednávaní zotrvali strany na svojich vyjadreniach.

6.Právnyzástupcažalobcunapojednávaníuviedol,žezmluvajebezúročnáabezpoplatkov.Vzmluveje
nejasne uvedená RPMN, ktoré súdy neakceptujú, pričom výsledná RPMN aj tak presahuje toto rozpätie,
a to o výške 35,79% o čom žalobca predložil dôkaz. V zmluve je neplatne dohodnuté poistenie, toto
bolo žalobcovi vnútené, pretože je už súčasťou formulárovej zmluvy a zo zmluvy nevyplýva, že by mal

žalobca možnosť poistenie odmietnuť. To isté platí aj o poplatku uvedenom v bode 50 zmluvy, ktorý bol
do zmluvy vopred vpísaný, teda nie je výsledkom slobodnej vôle zmluvných strán. Aj z toho dôvodu, že
žalovaný nezapočítal poplatky a poistenie do nákladov úveru, je RPMN nesprávna a aj celková čiastka je
nesprávna, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť. V zmluve je tiež neurčito uvedený termín konečnej splatnosti.
V súvislosti s námietkou premlčania poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn.

25Cdo/968/1999, tak isto aj uznesenie NS SR sp.zn. 4Cdo/256/2010. Oba súdy zhodne uviedli, že
počiatok subjektívnej premlčacej doby práva na vydanie plnenia bezdôvodného obohatenia sa neviaže
k dátumu splatnosti, ako je to pri začiatku všeobecnej premlčacej doby ale viaže sa k inej skutočnosti,
ktorou je vedomosť oprávneného o tom, že na jeho úkor došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto
sa obohatil. Pokiaľ žalovaný tvrdí skutočnosti významné z hľadiska hmotného práva, teda premlčania

nároku, je povinný svoje tvrdenia preukázať. Takýto dôkaz žalovaný nepredložil a vo svojom vyjadrení zo
dňa28.6.2018ibauviedol,žezazačiatoksubjektívnejpremlčacejdobymožnopovažovaťprávedeň,keď
sa vykonali prvýkrát úhrady bez domnelého právneho dôvodu. Žalovaný poukázal na predsporovú výzvu
žalobcu zo dňa 13.4.2017, teda mu bola doručená a práve v tomto okamihu sa začal žalobca domnievať,
že jeho zmluva môže byť vadná. Poprel tvrdenia, že žalobca uhradil sumu požičanej istiny splátkou

splatnou dňa 18.3.2016, ktoré tvrdenie uviedol žalovaný vo svojom vyjadrení, pretože zo štandardných
európskychinformáciiospotrebiteľskomúverevyplýva,žeúrokapoplatkysabudúsplácaťtakto:anuitné
splácanie, teda úrok a poplatky sú zahrnuté v splátkach. Pokiaľ splátka zahŕňala úroky a poplatky,
znamenáto,ževčase,keďžalobcazaplatilžalovanémusumunaúver6.660eurtedasumurovnajúcusa
istine úveru, v tejto sume nebola zahrnutá len istina ale aj ďalšie poplatky a úrok, teda v čase preplatenia

sumy 6.660 eur nemohol mať žalobca vedomosť o tom, že má splatenú istinu. Žalovaný ani nepredložil
dôkaz, z ktorého by bolo zrejmé, koľko sa započítavalo zo sumy splátky na istinu, úrok a poplatky, bolo
by potom zrejmé, kedy by došlo k splateniu istiny. Argumentácia žalovaného je účelová.

7. Súd vykonaným dokazovaním zistil tento skutkový stav: Žalovaný ako obchodná spoločnosť s

predmetom podnikania okrem iného aj poskytovanie spotrebiteľských úverov a pôžičiek nebankovým
spôsobom uzavrel dňa 10.1.2014 so žalobcom ako fyzickou osobou zmluvu o hotovostnom úvere a
zmluvuorevolvingovomúvere,nazákladektorejposkytolžalobcoviúvervovýške6660eur,ktorýúversa
zaviazal žalobca zaplatiť v mesačných splátkach po 284,07 eur, pri počte splátok 36, pri ročnej úrokovej
sadzbe 28,1%, RPMN od 31,4% do 33,8%, priemernej hodnote RPMN 12,84 % a celkových nákladoch

spotrebiteľa 9982,08 eur, v lehote splatnosti 36 mesiacov po poskytnutí úveru a to do 15-teho dňa v
poslednom mesiaci pričom v bode 41 zmluvy pri termínoch splatnosti splátok je odkaz pod hviezdičkou,
kde je uvedené, že klient je povinný splácať úver, a to v pravidelných mesačných splátkach, a to
počínajúc kalendárnym mesiacom bezprostredne nasledujúcim po dátume poskytnutia úveru, pričom
prvá splátka je splatná práve po prvom mesiaci od dátumu poskytnutia úveru. Ak nasledujúci kalendárny

mesiac po poskytnutí úveru neobsahuje poradové číslo dňa poskytnutia úveru, je splatnosť prvej splátky
posledný deň v tomto kalendárnom mesiaci. Dátum splatnosti druhej a nasledujúcich splátok je vždy 15.-
ty deň v kalendárnom mesiaci, počínajúc kalendárnym mesiacom nasledujúcim po mesiaci, v ktorom je
splatná prvá splátka. Pod bodom 49 zmluvy sa dohodlo poistenie výdavkov, že klient podpisom zmluvyzároveň súhlasí s tým, aby bol poistníkom poistený pre prípad smrti následkom úrazu alebo invalidity
následkom úrazu. Úhrada za poistenie štandard je 5,3 eur, 1,9 % z pravidelnej mesačnej splátky bez
poistenia. Tiež uzavreli dohodu o možnosti zmeny výšky a počtu splátok. Výška kreditného limitu bola

dohodnutá 500 eur, ročná úroková sadzba 26,28%, RPMN 43,40%, priemerná hodnota RPMN 25,09%.
V závere uvedenej úverovej zmluvy sa drobným a ťažko čitateľným písmom dohodlo, že neoddeliteľnou
súčasťou tejto úverovej zmluvy sú úverové podmienky spoločnosti Home Credit Slovakia, a.s. uvedené
na rube tejto listiny, strana 1 a na samostatnom liste strane 2,3.

8. V konaní nebolo sporné, že nebolo sporné že celkovo žalobca zaplatil na zmluvu 9058,01 eur. Z
poštových poukážok predložených žalobcom mal súd preukázané, že žalobca z titulu uvedeného úveru
zaplatil žalovanému v období od 11.6.2016 do 16.5.2018 sumu 1936,28 eur, platbami čl. 33-34:
- dňa 22.6.2016 vo výške 50 eur, v dňoch 21.7.2016, 16.8., 26.9.,17.10.,24.11.,19.12.2016,
- tiež v dňoch 15.1.,3.2.,23.2.,16.3.,17.4.,13.6.14.7.,15.8.,14.9.,13.10.,15.12.2017,
- ďalej 16.1.,22.2.,26.3.,19.4. a 16.5.2018 všetko vo výške po 85,74 eur.

9. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na
právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné

ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na
prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých
obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.

Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, spotrebiteľským úverom na

účelytohtozákonajedočasnéposkytnutiepeňažnýchprostriedkovnazákladezmluvyospotrebiteľskom
úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom
spotrebiteľovi.

Podľa § 2 písm. a), b) a d) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, na účely tohto zákona sa

rozumiespotrebiteľomfyzickáosoba,ktoránekonávrámcipredmetusvojhopodnikaniaalebopovolania,
veriteľomfyzickáosobaaleboprávnickáosoba,ktoráponúkaaleboposkytujespotrebiteľskýúvervrámci
svojej podnikateľskej činnosti a zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje
poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky
vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, zmluva o spotrebiteľskom úvere
musí mať písomnú formu. Každá zmluvná strana dostane najmenej jedno jej vyhotovenie v listinnej
podobe alebo na inom trvanlivom médiu, ktoré je dostupné spotrebiteľovi.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, zmluva o spotrebiteľskom úvere
okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka 18) musí obsahovať tieto náležitosti:
a) druh spotrebiteľského úveru,
b) obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o právnickú osobu, alebo meno, priezvisko,
miesto podnikania alebo adresu trvalého pobytu a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o fyzickú osobu;

ak je spotrebiteľský úver ponúkaný alebo zmluva o spotrebiteľskom úvere uzavieraná prostredníctvom
finančného agenta, zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje aj údaje o ňom v rozsahu údajov ako u
veriteľa, podľa toho, či ide o finančného agenta právnickú osobu alebo fyzickú osobu,
c) adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť,
d) meno, priezvisko a adresu trvalého pobytu spotrebiteľa,

e) identifikáciu osoby, ktorej vlastnícke právo k tovaru alebo službe neprechádza na spotrebiteľa
okamihom odovzdania a prevzatia tovaru alebo služby, a podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva
k tomuto tovaru alebo službe spotrebiteľom,
f) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru,
g) celkovú výšku a konkrétnu menu spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie,

h) opis tovaru alebo služby, na ktoré sa zmluva o spotrebiteľskom úvere vzťahuje, a cenu tovaru alebo
služby, ak ide o spotrebiteľský úver vo forme odloženej platby za tovar alebo poskytnutú službu alebo
ak ide o zmluvu o viazanom spotrebiteľskom úvere,i) úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, podmienky, ktoré upravujú jej uplatňovanie, index alebo
referenčnú úrokovú sadzbu, na ktorý je výška úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru naviazaná,
ako aj časové obdobia, v ktorých dochádza k zmene výšky úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru,

podmienky a spôsob vykonania tejto zmeny; ak sa za rôznych podmienok uplatňujú rôzne úrokové
sadzby spotrebiteľského úveru, uvádzajú sa tieto informácie o všetkých uplatniteľných úrokových
sadzbách spotrebiteľského úveru,
j) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané
na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky

predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov,
k) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom
sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia...
Podľa § 11 citovaného zákona, ods.(1) poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a
bez poplatkov, ak

a) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1,
b) zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y),
c) zmluva o spotrebiteľskom úvere formou povoleného prečerpania, ktorý sa musí splatiť na požiadanie
alebo do troch mesiacov, neobsahuje náležitosti podľa § 10 ods. 1 alebo
d) v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v

neprospech spotrebiteľa.

Podľa § 451 ods. 1,2 cit. zákona, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.
Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením
z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový

prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

Podľa ust. § 456 Občianskeho zákonníka: „Predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na
úkor koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.“

Podľa ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka: „Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má
veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný
platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací
predpis.“

Podľa § 100 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka v platnom znení, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v
dobe v tomto zákone ustanovenej ( § 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka.
Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

Podľa § 107 ods. 1,2,3 cit. zákona, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí

za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho
úkor obohatil. Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a
ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo. Ak sú účastníci
neplatnej alebo zrušenej zmluvy povinní navzájom si vrátiť všetko, čo podľa nej dostali, prihliadne súd
na námietku premlčania len vtedy, ak by aj druhý účastník mohol premlčanie namietať.

10. Vychádzajúc zo skutkových zistení v predmetnej veci a zhodnotiac vykonané dôkazy s poukazom na
uvedenézákonnéustanovenia,súddospelkzáveru,že návrhžalobcujedôvodnýlenčiastočne.Žalobca
uplatňuje sumu 2398,01 eura, s úrokom z omeškania 5% ročne od 13.5.2017 do zaplatenia, ktorá
suma má predstavovať sumu o ktorú sa žalovaný bezdôvodne obohatil s poukazom na bezúročnosť

a bezpoplatkovosť úverovej zmluvy. Je nepochybné, že žalobca konal pri uzavretí a plnení zmluvy
ako spotrebiteľ, pretože nekonal v rámci výkonu podnikania, povolania, resp. zamestnania. Rovnako je
nepochybné, že veriteľ konal v rámci svojej podnikateľskej činnosti, ktorou je i poskytovanie pôžičiek a
úverov nebankovým spôsobom. Súd podrobil kontrole zmluvu o spotrebiteľskom úvere a zistil, že táto
nemá všetky zákonné náležitosti predpokladané v § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských

úveroch, v čom sa stotožňuje s argumentáciou žalobcu a preto sa predmetný spotrebiteľský úver
považuje za bezúročný a bez poplatkov v zmysle § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch, pretože zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. f), j),k),l).Podľa§11ods.2cit.zákonavzmluveospotrebiteľskomúverejeuvedenánesprávneročnápercentuálna
miera nákladov v neprospech spotrebiteľa.
Zmluva uzavretá medzi účastníkmi konania teda neobsahuje údaj o dobu trvania zmluvy o

spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, ročnú percentuálnu mieru
nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v
čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných
poplatkov, podľa názoru súdu nie je podľa § 11 ods. 2 uvedený ani údaj o ročnej percentuálnej miere
nákladov.

Je potrebné poukázať na skutočnosť, že v zmluve uvedený údaj: lehota splatnosti 48 mesiacov po
poskytnutí úveru a to do 15.dňa v poslednom mesiaci a veta následne uvedená malým písmom: „Prvá
splátka je splatná po mesiaci od dátumu poskytnutia úveru. Pokiaľ kalendárny mesiac nasledujúci po
poskytnutí úveru neobsahuje poradové číslo dňa poskytnutia úveru, je splatnosť prvej splátky posledný
deň v tomto kalendárnom mesiaci. Dátum splatnosti druhej a nasledujúcej splátky je vždy 15.deň v
kalendárnom mesiaci, počínajúc kalendárnym mesiacom nasledujúcim po mesiaci, v ktorom je splatná

prvá splátka“, nie je naplnením v predchádzajúcej vete uvedených chýbajúcich zákonných náležitosti
zmluvy. Konečná splatnosť úveru musí byť dátumovo presne špecifikovaná, teda musí byť vyjadrená
presným dátumom, aby spotrebiteľ mal jasnú predstavuje o presnom časovom období, dokedy bude
úver splácať.
Zmluva neobsahuje správny údaj o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov,

splácania úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým
nesplatenýmzostatkom srôznymiúrokovýmisadzbamispotrebiteľského úverunaúčely jehosplatenia.
V úverovej zmluve sa takýto podrobný údaj nenachádza a pokiaľ takýto údaj poskytuje veriteľ až v
samotnom splátkovom kalendári po uzavretí zmluvy, nie je tento údaj obsiahnutý v zmluve v čase
akceptácie zmluvy oboma zmluvnými stranami.

V zmluve je ďalej uvedený údaj o RPMN v rozpätí od 31,4% do 33,8 %, pričom následne je uvedená
poznámka, že presná hodnota RPMN závisí na dni poskytnutia úveru s tým, že klient súhlasí, že
presnú výšku RPMN mu spoločnosť oznámi po poskytnutí úveru. V zmysle zákona sa údaj o RPMN
musí uvádzať údajom ako ročné percento z celkovej výšky spotrebiteľského úveru a nie ako rozpätie
tohto údaju, pretože v tom prípade tento údaj nie je určitý a konkrétny. Je vecou veriteľa, že poskytuje

úver bezhotovostne na účet spotrebiteľa s tým, že nevie s presnosťou určiť termín poskytnutia úveru.
V Hlave 4. Úverových zmluvných podmienok spoločnosti Home Credit Slovakia a.s. má navrhovateľ
predformulované, že úver je klientovi poskytnutý v okamihu prijatia finančnej čiastky v hotovosti alebo
tretím dňom odo dňa odoslania predmetnej čiastky z účtu spoločnosti na bankový účet určený klientom.
V danej veci bol úver poskytnutý na účet žalobcu, preto žalovanému musel byť známy presný

dátum poskytnutia úveru tak ako má určené v úverových podmienkach. Žalovanému - veriteľovi nič
nemohlo brániť pri jasne stanovených podmienkach a nákladoch úveru uviesť takýto presný údaj o
RPMN. Rovnako nemohla byť individuálne vyjednaná dohoda, že klient, teda spotrebiteľ súhlasí
s tým, že presnú výšku RPMN mu spoločnosť oznámi po poskytnutí úveru. Takáto zmluvná dohoda
je v neprospech spotrebiteľa, ktorý v čase keď podpisuje zmluvu nemá jasnú predstavu o celkových

nákladoch spojených so spotrebiteľským úverom tak ako je v zákone definovaná ročná percentuálna
miera nákladov a táto môže byť dodatočne určená jednostranne len stranou veriteľa. Podľa výpočtu
RPMN /viď kalkulačne na výpočet RPMN - zdroj internet/ na daný úver, sumu, ktorú mal odporca
splatiť a dobu splácania predstavuje RPMN 34,97 %, čo je údaj, ktorý je uvedený nesprávne v
neprospech spotrebiteľa /§ 11 ods. 1 písm. d/ zákona/.

Okrem toho žalobca má pri počte splátok 36 a výške splátky 284,07 eur splatiť celkom 10226,52
eur, pričom v zmluve je uvedená celková čiastka splatná spotrebiteľom 9982,08 eur, čo je evidentne
nesprávny údaj. V tejto súvislosti súd poukazuje na § 19 ods. 2 citovaného zákona, ktorý uvádza, že
preúčelyRPMNsa použijúcelkovénákladyspotrebiteľaspojenésospotrebiteľskýmúveromsvýnimkou
poplatkov, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť za nedodržanie akýchkoľvek záväzkov ustanovených v zmluve

o spotrebiteľskom úvere, a iných poplatkov a podobne. V žalovaným uvádzanej celkovej splatnej čiastke
nie je zahrnutá časť splátky, ktorá predstavuje poistné, ako úhradu za poistenie v sume 5,30 EUR
mesačne (čo predstavuje 1,90 % z pravidelnej mesačnej splátky úveru bez poistenia) označené ako
„dobrovoľné“ poistenie Balíček ŠTANDARD a poplatky za službu vo výške 1,49 EUR mesačne (bod 51
Zmluvy).Žalovanýpodľaobsahuzmluvyjednostrannenanútilžalobcovipoistenie,žalobcapodľaobsahu

formuláru nemal možnosť odmietnuť poistenie, hoci je tu uvedené, že je dobrovoľné. Voľba poistenia je
vopred vpísaná do žalovaným pripravenej formulárovej Zmluvy. . Žalobca si tak nemal možnosť zvoliť
medzi viacerými typmi poistenia, resp. nezvoliť si žiadny, ale jednoducho mu poistenie a poplatky boli
už do zmluvy vopred vpísané. Celková suma poistného vzhľadom k počtu splátok 36 x 5,30 predstavuje190,80 EUR, ako poistné z poistnej zmluvy, ktorá nebola vzhľadom na absenciu podstatných náležitostí
poistnej zmluvy riadne uzatvorená Je zrejmé, že žalobca mal platiť aj poplatok za zmenu výšky
splátok 1,49 eur v každej splátke, čo predstavuje pri počte splátok 36 eur sumu 53,64 eur, ktorá suma

zjavne nebola zohľadnená v celkových nákladoch spotrebiteľa. Možno mať dôvodné pochybnosti o
tom, či ako spotrebiteľ mal záujem o takúto „službu“, keď v čase uzatvárania zmluvy nie je zrejmé, či
bude nútený žiadať o zmenu výšky splátok, počte splátok a podobne, nehovoriac o tom, že žalovaný
ako veriteľ nevyvažuje tento poplatok žiadnym protiplnením. I z týchto dôvodov musí byť údaj o
výške RPMN zjavne určený nesprávne.

11. V zmysle uvedeného súd považuje úver za bezúročný a bez poplatkov v zmysle § 11 ods.
1 zákona, preto patrí žalovanému len suma rozdielu medzi skutočne poskytnutým úverom a splatenou
časťou úveru, zvyšok sumy, ktorú mu žalobca zaplatil je bezdôvodné obohatenie. Ako konštatoval
aj Najvyšší súd SR vo svojom rozsudku pod sp. zn. 4 Cdo 237 / 2005 „O plnenie bez právneho
dôvodu ide tam, kde právny dôvod od samého začiatku neexistoval, ale aj vtedy, ak dodatočne odpadol.

Neexistencia právneho dôvodu od počiatku znamená, že vôbec nenastala právna skutočnosť, ktorá by
mala za následok vznik právneho vzťahu, obsahom ktorého by bola povinnosť, a zároveň právo na
poskytnuté plnenie.“ Pre uplatnený nárok založený na bezdôvodnom plnení nad rámec poskytnutej istiny
úveru, sú podstatné tri zložky, o ktorých musel žalobca vedieť, aby na jeho strane mohlo byť usudzované
na vedomosť o bezdôvodnom obohatení:

a)Vedomosťotom,ževdôsledkuneuvedenianáležitostípodľa§9ods.2zák. č.129/2010Z.z.vzmluve
o spotrebiteľskom úvere je poskytnutý úver bezúročný a bez poplatkov, teda vedomosť o obsahu práva.
b) Vedomosť o obsahu zmluvy, teda že zmluva niektoré údaje podľa § 9 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z.z.
neobsahuje.

c) Vedomosť o tom, že zo strany žalobcu došlo pri splácaní úveru k plneniu nad rámec poskytnutej istiny.
Ad a) Vedomosť o obsahu práva je ovládaná zásadou „Neznalosť práva neospravedlňuje.“ Znalosť
práva sa u jeho adresátov nevyvrátiteľne predpokladá a inak tomu nemôže byť ani v prípade
posudzovania jeho znalosti, ako východiska pre vedomosť o bezdôvodnom obohatení. Za okamih vzniku
skutočnej vedomosti o obsahu práva je potrebné považovať deň účinnosti právneho predpisu. Pre

uvedenú zložku vedomia oprávneného o bezdôvodnom obohatení platí, že aj pri posudzovaní skutočnej
vedomosti oprávneného o bezdôvodnom obohatení v zmysle § 107 ods. 1 OZ je potrebné vychádzať z
normatívnych konštrukcií právnych domnienok a nimi predpokladaný stav je potrené považovať za daný
aj z hľadiska skutočnej vedomosti oprávneného. V prípade právnej domnienky, akou je znalosť práva,
dokonca nevyvrátiteľne.

Ad b) Vedomosť o tom, že zmluva neobsahuje údaje podľa § 9 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z.z. je potrebné
na strane žalobkyne viazať k okamihu podpisu zmluvy. Podpis predstavuje prejav súhlasu s písomným
právnym úkonom. Ako prejav súhlasu teda logicky zahŕňa aj prejav znalosti obsahu.
Ad c) Pre posúdenie okamžiku vzniku vedomosti žalobkyne o tom, že žalovanému uhrádza platby nad
rámec poskytnutej istiny je významné, kedy žalobkyňa preukázateľne získala informácie, na základe

ktorých si mohla urobiť dostatočný úsudok o tom, že jej platby titulom predmetných úverových zmlúv
presiahli v úhrne výšku istiny úveru poskytnutej zo strany žalovaného. Tým, že splátky úveru uhrádza
sám dlžník v jemu známej výške, je možné úsudok o okamžiku zaplatenia sumy zodpovedajúcej istine
urobiť na základe jednoduchého matematického výpočtu. Preto sa dlžník musí dozvedieť o tom, že platí
veriteľovi nad rámec poskytnutej istiny súčasne s okamihom, kedy uhradí splátku, ktorou poskytnutú

istinu prvýkrát preplatí. (rovnaký názor vyplýva aj z rozhodnutia KS v Trenčíne sp.zn. 17Co/315/2017).

12. Avšak vzhľadom k tomu, že v predmetnej veci žalovaný ako veriteľ vzniesol námietku premlčania
uplatneného nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia, súd sa zaoberal posúdením, či je
tento nárok premlčaný resp. nie. Súd sa nestotožnil s námietkou žalobcu, že súd by na premlčanie

práva nemal prihliadať s poukazom na rozpor takto uplatnenej námietky s dobrými mravmi podľa
§ 3 občianskeho zákonníka. Žalovaný námietku vzniesol v konaní, v ktorom je predmetom sporu i
posúdenie spotrebiteľskej zmluvy a jej súladu s § 9 ods. 2 Zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch, pričom zistenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru je podmienka uplatňovaného nároku
na plnenie. Preto uplatnenie tejto námietky nevykazuje znaky priameho úmyslu poškodiť spotrebiteľa

a preto nie je dôvodný tak významný zásah do princípu právnej istoty, aký je odopretie práva uplatniť
námietku premlčania. Z výsledkov vykonaného dokazovania v tejto veci nesporne vyplýva, že vyššie
uvedený úver sa v zmysle vyššie uvedeného považuje za bezúročný a bez poplatkov, preto všetky
platby, ktoré vykonával žalobca nad rámec sumy 6660 eur sú bezdôvodným obohatením na stranežalovaného. V tej súvislosti súd udáva, že nebolo sporné, že žalobca zaplatil na zmluvu 9058,01 eur,
nad rámec sumy 6660 eur uhradil 2398,01 eur. V danom prípade platí trojročná objektívna a dvojročná
subjektívna premlčacia lehota na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia. Plnenia ktoré nie sú

premlčané sú plnenia žalobcu uhradené v období do dvoch rokov pred podaním žaloby. Pre každé z
týchto plnení plynie samostatná premlčacia doba. Pre začiatok behu dvojročnej subjektívnej premlčacej
doby je rozhodný deň, kedy sa oprávnený v konkrétnom prípade skutočne dozvie o tom, že došlo
na jeho úkor k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal. Táto vedomosť teda mohla vo
vzťahu k jednotlivým úhradám nad rámec sumy 6660 eur existovať u žalobcu len v čase uskutočnenia

každého plnenia. Súd sa nestotožňuje s názorom žalobcu, že v tomto prípade je nadobodnutie skutočnej
vedomosti spotrebiteľa o vadnosti jeho zmluvy o úvere jednou z podstatných okolností o ktorých sa musí
dozvedieť, aby bola naplnená subjektívna stránka jeho vedomosti o bezdôvodnom obohatení. Žaloba
v predmetnej veci bola doručená tun. súdu 11.6.2018, preto nároky žalobcu na vydanie bezdôvodného
obohatenia, ktoré si mohol uplatniť pred lehotou 11.6.2016, sú podľa názoru súdu s poukazom na vyššie
uvedené, premlčané. Keďže k bezdôvodnému obohateniu v tejto časti došlo na strane žalovaného v deň

každej vykonanej platby nad sumu 6660 eur, súd konštatuje, že žalobcom uplatnený nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia nie je v celom rozsahu premlčaný dňom 18.3.2018, ako to tvrdil žalovaný
s poukazom na to, že pre každú splátku nad rámec sumy 6660 eur plynie samostatná doba (žalovaný
tvrdil že keďže žalobca uhradil sumu požičanej sumy splátkou splatnou 18.3.2016, uplynula mu lehota
na vydanie bezdôvodného obohatenia 18.3.2018 a žaloba bola preto podaná po jej uplynutí) . Preto súd

v časti o zaplatenie sumy 1936,28 eur - súm uhradených od 11.6.2016, do dňa podania žaloby ako to
vyplýva z poštových poukážok, vyhovel, a to v zmysle cit. ustanovenia § 451 ods. 1,2 cit. zákona, vo
zvyšnej časti súd žalobu z dôvodu premlčania nároku žalobu zamietol.

13. Žalovaný sa dostal do omeškania s vydaním bezdôvodného obohatenia dňom nasledujúcim po

tom, čo mu vzniklo bezdôvodné obohatenie. Žalobca však uplatnil úrok z omeškania od 13.5.2017 s
poukazom na doručenie výzvy žalovanému, preto súd priznal úrok z omeškania len v tomto rozsahu v
zmysle § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. v znení neskorších predpisov.

14.Otrováchkonaniasporovýchstránvpredmetnejvecirozhodolsúdpodľa§255ods.1,2,§262ods.1

C.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 veta druhá C.s.p., v zmysle ktorého vo výroku súd rozhodne tiež o nároku
na náhradu trov konania, ak sa o ňom nerozhoduje samostatne. Z cit. ustanovenia § 255 ods. 1 C.s.p.
vyplýva, že súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. V predmetnej veci
bol žalobca úspešný v 80,75%-tách, neúspešný v 19,25 %-tách, čistý úspech predstavuje 61,5 %. Preto
mu súd priznal v tomto rozsahu náhradu trov konania, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne

súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia písomne na Krajský
súd v Trenčíne. Odvolanie sa podáva na Okresný súd Prievidza v dvoch vyhotoveniach. Odvolanie

musí obsahovať okrem všeobecných náležitostí ( ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa
týka, spisovú značku, čo sa ním sleduje a podpis), označenie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa toto rozhodnutie považuje za nesprávne
( odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie môže byť odôvodnené len skutočnosťami
uvedenými v § 365 ods. 1,2 CSP.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať
návrh na vykonanie exekúcie podľa ustanovení o výkone rozhodnutia Civilného sporového poriadku a
Exekučného poriadku.