Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 31. marec 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/186/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2318205139
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Renáta Gavalcová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2318205139.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Renáta Gavalcová a sudcov:

JUDr. Martin Holič a JUDr. Bibiána Ťažiarová, v právnej veci žalobkyne: P. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom
C. W. XXX, proti žalovanému: Prima Banka Slovensko, a.s., so sídlom Hodžova 11, Žilina, IČO: 31 575
951, o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 4.929,88 Eur, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku
Okresného súdu Galanta zo dňa 10. apríla 2019, č.k. 35Csp/129/2018 - 289, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému sa voči žalobkyni p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania

v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.NapadnutýmrozsudkomsúdprvejinštancievovýrokuI.žalobuzamietolavovýrokuII. uložilžalobkyni
povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100%, pričom o výške tejto náhrady
bude rozhodnuté samostatným uznesením.

2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ustanovenia § 497, § 501 ods. 1, 2, § 502 ods. 1
Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, 2, 3, 5, § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka,
§ 1 ods. 2, § 2 písm. a), b), d) zákona č. 129/2010 Z.z., § 2 písm. g) a h), § 9 ods. 2 písm. j) a k), § 11

zákona č. 129/2010 Z.z., § 39, § 41, § 9 ods. 2 písm. m) a n) zákona č. 129/2010 Z.z., § 9 ods. 10 cit.
zákona, § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 CSP.

3. Vecne svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že súd preskúmal obsahové náležitosti úverovej zmluvy
zo dňa 14.12.2010 a zistil, že táto obsahuje všetky podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom
úvere v zmysle § 9 ods. 1 a 2 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom
v čase uzavretia zmluvy. Práva a povinnosti strán sú špecifikované jednak v zmluve o spotrebnom

úvere a ďalej v jej prílohe - podmienkach úveru, ktoré boli podpísané oboma zmluvnými stranami.
Povinnosťou žalobkyne bolo splácať úver v splátkach mesačne dohodnutých vo výške 132,53 Eur
so splatnosťou vždy k 20. dňu v mesiaci, splatnosťou 1. splátky 20.1.2011, konečnou splatnosťou
20.12.2017, pri úrokovej sadzbe 16,92%, RPMN 19,76%, priemernej RPMN 13,63%. Okrem istiny a
úrokov sa žalobkyňa zaviazala zaplatiť právnemu predchodcovi žalovaného poplatok za poskytnutie
úveru vo výške 130,- Eur a mesačne platiť poplatok za vedenie a správu úverového účtu vo výške
1,99 Eur. Tvrdenie žalobkyne, že zmluva neobsahuje údaj o celkových nákladoch spojených s úverom

uvedené v žalobe je nepravdivé, keďže tento údaj je uvedený v podmienkach úveru vo výške 11.429,88
Eur. Zároveň súd dospel k záveru, že tento údaj bol v prílohe zmluvy vyčíslený správne ku dňu uzavretia
zmluvy, keďže predstavuje súčet násobku výšky splátok s ich počtom (132,53 Eur x 84 = 11.132,52 Eur)
+ poplatok za poskytnutie úveru (130,- Eur) + násobok výšky poplatku za vedenie a správu úverovéhoúčtu s počtom mesiacov trvania zmluvy (1,99 x 84 = 167,16 Eur), teda súčet istiny, úrokov a ostatných
nákladov známych v čase uzavretia zmluvy, ktoré sa žalobkyňa v zmluve zaviazala v súvislosti s
čerpaním úveru vrátiť. Pokiaľ ide o argumentáciu žalobkyne, že zmluva neobsahuje rozpis výšky a

splatnosti istiny, úrokov a poplatkov, súd v tomto smere v súlade s argumentáciou žalovaného poukazuje
na odklon od pôvodnej rozhodovacej praxe, podľa ktorej absencia rozpísania zložiek splátok bola
považovaná na nedostatok majúci za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť spotrebiteľských úverov.
NajvyššísúdSRvnadväznostinarozsudokSúdnehodvoraEÚvoveciC/42/15vosvojichrozhodnutiach
pod sp. zn. 3Cdo/146/2017 z 22.2.2018, sp. zn. 4Cdo/211/2017 z 23.4.2018, sp. zn. 4Cdo/187/2017 z

23.4.2018 a sp. zn. 3Cdo/56/2018 zo 17.4.2018 opakovane konštatoval, že nie je potrebné, aby zmluva
o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej
ktorej anuitnej splátky. Podľa presvedčenia dovolacieho súdu zohľadňujúceho aj účel zákona vyjadrený
v dôvodovej správe teda § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. nestanovuje požiadavku odlišnú
od toho, ako ju vymedzuje článok 10 ods. 2 písm. h/ Smernice. Vzhľadom k uvedeným záverom má
súd za to, že zmluva o spotrebnom úvere zo 14.12.2010 obsahuje aj náležitosť stanovenú § 9 ods.

2 písm. k) zák. č. 129/2010 Z.z.. Len na doplnenie súd uvádza, že ako príloha zmluvy je označená a
žalobkyňou bola k žalobe aj pripojená amortizačná tabuľka obsahujúca rozpis 84 mesačných splátok
s rozlíšením splátky úroku a splátky istiny. Nakoľko po oboznámení sa s predloženou zmluvou dospel
súd k záveru, že táto obsahuje všetky náležitosti stanovené zákonom o spotrebiteľských úveroch,
konštatuje, že nie sú splnené predpoklady stanovené § 11 zák. č. 129/2010 Z.z. pre posúdenie úveru ako

bezúročného a bez poplatkov. Žalobkyňa vo svojej žalobe ako neprijateľné podmienky označila poplatok
za poskytnutie úveru, poplatky za správu a vedenie úverového účtu a poplatky za upomienky. Tieto
poplatky sú určite a zrozumiteľne špecifikované v podmienkach úveru, ktoré žalobkyňa spolu so zmluvou
podpísala, ako poplatky platné ku dňu uzavretia zmluvy podľa článku 6 zmluvy. Vzhľadom k tomu, podľa
názoru súdu možno tieto podmienky považovať za individuálne dojednané, a to bez ohľadu na to, že

ich výška bola stanovená bankou pre rovnaké produkty podľa Sadzobníka poplatkov. Dojednanie týchto
poplatkov v čase uzatvorenia zmluvy, t.j. ku 14.12.2010, nebolo v rozpore zákonom, keďže samotný
zákon o spotrebiteľských úveroch vo vyššie citovaných ustanoveniach § 9 ods. 2 písm. m) a n) poplatky
upravoval ako náležitosť zmluvy o úvere a špecifikoval spôsob ich vymedzenia v zmluve. Poplatok za
poskytnutie úveru vo výške 130,- Eur bol žalobkyňou zaplatený z prostriedkov úveru až potom, ako

jej tieto boli v rozsahu 6.500,- Eur dňa 14.12.2010 pripísané na ňou označený účet. V tejto súvislosti
súd uvádza, že žalovaný doložením výpisov z účtu jednoznačne vyvrátil tvrdenie žalobkyne, že jej bol
poskytnutý úver len vo výške 6.370,- Eur. Ako uviedla zástupkyňa žalovaného, konanie žalobkyne, ktorá
po uzavretí zmluvy vložila na účet sumu 140,- Eur, potvrdzuje, že si bola vedomá povinnosti zaplatiť
poplatok za poskytnutie úveru a tento zrejme chcela zaplatiť z iných prostriedkov, než z prostriedkov

úveru. V zmluve a podmienkach úveru sa žalobkyňa zaviazala platiť banke aj poplatky za vedenie
a správu úverového účtu vo výške 1,99 Eur mesačne, prípustnosť dojednania ktorých jednoznačne
vyplývaz§9ods.2písm.n)zákonaospotrebiteľskýchúveroch.Ztohtoustanoveniazároveňvyplýva,že
tieto poplatky nemuseli mať konštantnú výšku počas celého trvania zmluvy, pokiaľ si strany podmienky
za akých sa tieto poplatky môžu meniť. V tejto súvislosti súd opätovne odkazuje na článok 6 zmluvy,

v ktorom sa žalobkyňa zaviazala platiť poplatky podľa aktuálneho sadzobníka poplatkov. Zároveň z
predloženého výpisu z účtu za január 2011 a Sadzobníka poplatkov účinného od 3.1.2011 predloženého
na nahliadnutie zástupkyňou žalovaného na pojednávaní mal súd za preukázané, že žalobkyňa bola
informovaná o zmene Sadzobníka poplatkov, na základe ktorej sa zvýšil poplatok za správu a vedenie
úverového účtu (podľa výpisov poplatok za spotrebný úver) na 2,20 Eur a zároveň bola upovedomená,

že sa s ním môže oboznámiť na všetkých pracoviskách banky a na internetovej stránke. Z výpisov
bolo zistené, že poplatok za spotrebný úver bol žalobkyni účtovaný len do apríla 2013, z čoho je
zrejmé, že právny predchodca žalovaného rešpektoval zmenu právnej úpravy (ustanovenie §9 ods.10
zák. č. 129/2010 Z.z. účinné od 9.6.2013) zakazujúcu požadovať od spotrebiteľa úhradu poplatkov za
vedenie a správu spotrebiteľského úveru. Pokiaľ ide o námietku žalobkyne týkajúcu sa dojednania o

práve dlžníka predčasne splatiť úver na základe jeho písomnej žiadosti (článok 4 bod 6) podľa názoru
súdu takéto dojednanie neobmedzuje právo spotrebiteľa garantované v §16 zák. č. 129/2010 Z.z.,
špecifikuje len formu, akou si má dlžník toto právo voči banke uplatniť. Forma navrhnutej zmeny obsahu
zmluvy, ktorou predčasné splatenie úveru bezpochyby je, zodpovedá forme samotného právneho úkonu
- zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorá v zmysle § 9 ods.1 zákona č. 129/2010 Z.z. musí mať

písomnú formu. Pokiaľ ide o vyhlásenia dlžníka upravené v článku 8 zmluvy, konkrétne vyhlásenie
o oboznámení sa s obchodnými podmienkami a vyhlásenie, že nie je osobou s osobitným vzťahom
k banke, podľa názoru súdu tieto nie sú zmluvnými dojednaniami, ktoré by bolo možné vyhodnotiť
ako neprijateľné zmluvné podmienky, keďže tieto neupravujú práva alebo povinnosti spotrebiteľa čibanky. Súd nepovažoval za potrebné sa podrobnejšie námietkam žalobkyne venovať, keďže predmetné
dojednania sú v konečnom dôsledku oddeliteľné od ostatného obsahu zmluvy, a ak by sa na ne aj
vzťahoval dôvod neplatnosti, v žiadnom prípade by nemali za následok neplatnosti zmluvy o úvere ako

celku a tým vznik nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Súd tak neposúdil zmluvu o úvere ako
bezúročnú a bez poplatkov, resp. za neplatnú ako celok z dôvodu neprijateľných zmluvných podmienok,
rozporu so zákonom či dobrými mravmi, ako to navrhovala žalobkyňa. Súd ďalej konštatuje, že zo
skutkových tvrdení žalobkyne nevyplývajú žiadne ďalšie skutočnosti odôvodňujúce vydanie plnenia,
ktoré od nej mal žalovaný, resp. jeho právny predchodca získať bez právneho dôvodu. Súd považuje

za nesprávny samotný spôsob, akým žalobkyňa stanovila výšku svojho nároku, keď podľa vyjadrenia
jej zástupkyne odpočítala výšku celkových nákladov spojených s úverom uvedenú v podmienkach
úveru od výšky poskytnutých prostriedkov. Je potrebné si uvedomiť, že suma celkových nákladov
stanovených pri uzatváraní zmluvy, nemusí zodpovedať konečnej sume, ktorú dlžník bude povinný v
súvislosti so zmluvou o úvere zaplatiť. V prejednávanej veci došlo napr. k zmene výšky poplatku za
vedeniu účtu, neskôr ho banka prestala v dôsledku legislatívnej zmeny účtovať úplne. Žalobkyňa na

pojednávaní potvrdila, že svoje povinnosti si neplnila riadne a včas, v súvislosti s čím, si banka uplatnila
nároky na úroky z omeškania, poplatky za upomienky a podľa predloženého výpisu pristúpila aj k
vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru. Napriek týmto okolnostiam majúcim vplyv na výšku záväzkov
žalobkyne voči žalovanému, žalobkyňa v priebehu konania svoje skutkové tvrdenia a ani uplatnený
nárok nemodifikovala. Súd má za to, že si splnil povinnosť vymedzenú v § 295 CSP, keď vzhľadom na

postaveniežalobkyneakoslabšejstrany,vykonalajdokazovanie,ktorésamotnáspotrebiteľkanenavrhla
a dôkazy potrebné na rozhodnutie vo veci vyžiadal od žalovaného a tieto dal žalobkyni k dispozícii a
oboznámil ich na pojednávaní. Súd však nemôže v prospech strany, ktorá je spotrebiteľom, dopĺňať
skutkové tvrdenia, či meniť uplatnený nárok. Pokiaľ žalobkyňa aj po zabezpečení dôkazov v podobe
výpisov z úverového účtu, osobného účtu, zotrvala na tvrdení, že na splatenie nárokov súvisiacich s

úverom zaplatila 11.429,88 Eur a ak zaplatila viac, nebude to riešiť (vyjadrenie zástupkyne žalobkyne
na pojednávaní 25.3.2019), súd musí vychádzať z týchto tvrdení. Žalovaný v konaní preukázal, že
mu v súvislosti so zmluvou úvere vznikol nárok na vrátenie istiny 6.500,- Eur, zmluvných úrokov vo
výške 4.805,37 Eur a úrokov z omeškania vo výške 170,18 Eur, ako to vyplýva z výpisu z úverového
účtu, v ktorom sú rozpísané nároky žalovaného a platby žalobkyne. Len súčet týchto nárokov (ktoré

boli žalobkyňou uhradené, čo žalovaný nespochybňuje) predstavuje sumu 11.475,55 Eur, teda sumu
prekračujúcu čiastku, z ktorej žalobkyňa v žalobe vychádzala (11.429,88 Eur). Z účtu žalobkyne boli
zároveň zúčtované poplatky za poskytnutie úveru a v období od decembra 2010 do apríla 2013 poplatky
za vedenie úverového účtu, ktoré súd vyhodnotil ako platne dojednané. Vzhľadom k uvedenému musí
súd konštatovať, že úhrady vo výške žalobkyňou špecifikovanej sumy 11.429,88 Eur boli žalovaným v

plnom rozsahu započítané na dôvodne vzniknuté nároky žalovaného v súvislosti s uzavretou zmluvou
o spotrebnom úvere. Akékoľvek iné úhrady vykonané žalobkyňou nad rámec tejto sumy, hoci by aj
vyplynuli zo zabezpečených dôkazov, by súd nemohol posudzovať, keďže to vylúčila samotná žalobkyňa
prostredníctvom svojej zástupkyne (nechceli ich riešiť) a zároveň by došlo k zásahu do práv žalovaného,
ktorý sa vzhľadom na absenciu skutkových tvrdení žalobkyne, nemohol relevantne brániť. Z týchto

dôvodov súd žalobu žalobkyne v celom rozsahu zamietol. Žalovanému, ktorý mal vo veci plný úspech,
vzniklo v zmysle ust. § 255 ods. 1 CSP právo na plnú náhradu trov konania potrebných na účelné
uplatňovanie svojich práv voči žalobkyni.

4. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa a žiadala odvolací súd,

aby rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, resp. aby jej žalobe v
celom rozsahu vyhovel a to s poukazom na odvolacie dôvody podľa § 365 CSP. Rozsudok súdu
prvej inštancie považuje za nezákonný, keď bol povinný rozhodnúť o navrhovanom nároku, pričom
jej právo ignoroval hrubým spôsobom, čo je neprípustné v demokratickom právnom štáte, keďže
súd je viazaný medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. Uviedla, že sú tu

skutočnosti rozhodujúce v predmetnom konaní, s ktorými sa súd prvej inštancie nevyporiadal, hoci na
ne bol povinný z úradnej povinnosti. Súd prvej inštancie nepodrobil zmluvu súdnej kontrole z úradnej
povinnostianeposkytoldostatočnépoučenie.Akbyzmluvupodrobilsúdnejkontrole,zistilbyskutočnosti
nižšie uvedené, ktoré sú rozhodujúce pre spravodlivé rozhodnutie vo veci. Ďalej žalobkyňa uviedla, že
žalovaný ako dodávateľ, ako zmluvná strana uviedol ju ako spotrebiteľku do omylu a s poukazom na

ustanovenie § 49a Občianskeho zákonníka právny úkon je neplatný, ak ho konajúca osoba urobila v
omyle vychádzajúcom zo skutočnosti, ktorá je pre jeho uskutočnenie rozhodujúca a osoba, ktorej bol
právne úkon určený tento omyl vyvoláva, alebo o ňom musela vedieť, pretože žalovaný dodávateľ jej
dal podpísať takú zmluvu, ktorá je formulárová zmluva, obsahujúca neprijateľné podmienky a ktorejobsah nemohla ovplyvniť, pričom v zmluve absentujú povinné náležitosti podľa zákona č. 129/2010
Z.z. a preto mal súd určiť, že úver je bezúročný a bez poplatkov a na strane žalovaného dodávateľa
došlo k bezdôvodnému obohateniu. Súd prvej inštancie nesprávne právne vec posúdil, dospel na

základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a to malo za následok, že vydaný
rozsudok je nezákonný a je potrebné ho zrušiť a vec znova prejednať a vydať nové rozhodnutie.
Ďalej žalobkyňa vytýkala súdu prvej inštancie, že neurčil vo výroku rozhodnuté neprijateľné podmienky,
ktorými spotrebiteľ nie je viazaný, pričom spôsobujú hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Súd prvej inštancie konštatoval v bodoch 8 a 9 odôvodnenia

napadnutého rozsudku, že dodávateľ účtoval poplatky na ťarchu spotrebiteľa, za ktoré jej reálne
neposkytol žiadne plnenie a ani si neobjednala žiadne služby, za ktoré by bol dodávateľ oprávnený
účtovaťpoplatkyatopoplatokzaposkytnutieúveruvovýške130,-Eurapoplatkymesačnévovýške1,99
Eur za vedenie a správu úveru a upomienky, avšak ostalo to len pri konštatovaní, pričom nebola povinná
také poplatky platiť a s poukazom na únijné právo a tiež ustanovenie § 53 ods. 8 OZ sú vylúčené aj ďalšie
nároky dodávateľa voči spotrebiteľovi. Má za to, že jedinou odplatou, na ktorú má dodávateľ právo je

úrok, v ktorom sú zohľadnené všetky náklady dodávateľa spojené s úverom. Ďalej žalobkyňa poukázala
na to, že napadnutý rozsudok považuje za nezákonný, zjavne neodôvodnený, neprimerane prísny,
nevyvážený a nezohľadňujúci argumenty ani okolnosti v predmetnej veci. Odôvodnenie predmetného
rozhodnutia zákonom stanovené podmienky v zmysle § 220 ods. 2, 3 CSP nespĺňa. Ďalej namietala,
že súd si nesplnil povinnosť vymedzenú v § 295 CSP a to vzhľadom na postavenie žalobkyne ako

slabšej strany. Má za to, že súd prvej inštancie nesprávne konštatoval, že úhrady vo výške žalobkyňou
špecifikovanej sumy 11.429,88 Eur boli žalovaným v plnom rozsahu započítané na dôvodne vzniknuté
nároky žalovaného v súvislosti s uzavretou zmluvou o spotrebnom úvere a v tejto súvislosti poukázal
na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III.ÚS/107/07.

5. K odvolaniu žalobkyne zaslal písomné vyjadrenie žalovaný v ktorom uviedol, že odvolaním napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny a súd prvej inštancie nekonal arbitrárne. Je toho názoru,
že odvolanie žalobkyne je neopodstatnené, pretože žalobkyňa iba formálne využila možnosť podať proti
rozsudku riadny opravný prostriedok, ktorý však neodôvodňovala žiadnymi relevantnými argumentmi.
Z obsahu odvolania vyplýva, že je žalobkyňa subjektívne nespokojná s právnymi závermi súdu, pričom

naďalejzotrvávanasvojejpôvodnejprocesnejobrane.Zaúčelomzisteniaskutkovéhostavu vykonalsúd
náležitédokazovanie,snámietkamisporovýchstránsadostatočneapreskúmateľnevysporiadal,pričom
svoj postup riadne a presvedčivo odôvodnil. Akcentuje, že súd na pojednávaní dňa 11.02.2019 zohľadnil
postavenie žalobkyne ako slabšej strany a v súlade s § 295 CSP zaviazal žalovaného na predloženie
dôkazov, ktoré žalobkyňa sama nezabezpečila. Následne bol vykonaný výsluch žalobkyne, ktorej

tvrdenie žiadnym spôsobom nepotvrdil skutočnosti odôvodňujúce vydanie bezdôvodného obohatenia
ani vyhlásenie neprijateľných zmluvných podmienok. Žalovaný uviedol, že žalobkyňa v priebehu konania
nenamietala, že v zmluve o spotrebnom úvere zo dňa 14.12.2010 chýba rozpis výšky a splatnosti
jednotlivých splátok na istinu, úroky a iné poplatky. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku a to
v odseku 33 poukázal na odklon rozhodovacej činnosti od pôvodnej rozhodovacej praxe a správne

doplnil, že žalobkyňa mala k dispozícii amortizačnú tabuľku s rozpisom všetkých 84 splátok, pričom túto
pripojila k samotnej žalobe. Žalovaný je toho názoru, že zmluva obsahuje údaj o celkových nákladoch
spojených s úverom a samotná žalobkyňa v priebehu konania uviedla viacero zmätočných vyjadrení
ohľadnecelkovejčiastky,ktorúmusíuhradiť.Vzáverečnejrečižalobkyňauviedla,žepokiaľideocelkové
náklady, ak sa spočíta násobok výšky splátok s ich počtom a násobok výšky poplatkov za vedenie

účtu s počtom 84 mesiacov, výsledkom je odlišná suma, ako bola uvedená v podmienkach úveru. Z
tohto všeobecného skutkového vyjadrenia žalobkyne však stále nie je zrejmé, aký výsledok by mal byť
podľa nej pri danom výpočte správny. Iba holé tvrdenie, že výsledok výpočtu celkových nákladov je
odlišný od výsledku uvedeného v podmienkach úveru je samo osebe nedostatočné. Súd prvej inštancie
dospel k záveru, že tento údaj bol v prílohe zmluvy vyčíslený správne ku dňu uzavretiu zmluvy, keďže

predstavuje súčet násobku výšky splátok s ich počtom plus poplatok za poskytnutie úveru plus násobok
výšky poplatku za vedenie a správu úverového účtu s počtom mesiacov trvania zmluvy (odsek 32
rozsudku). Dojednanie poplatku za poskytnutie úveru, poplatku za správu a vedenie úverového účtu a
poplatkov za upomienky nebolo v rozpore so zákonom a v tejto súvislosti žalovaný poukazuje na odsek
4 napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. V čase podpisu zmluvy bolo dojednanie týchto poplatkov

bežnou bankovou praxou, ktorú predpokladá aj v tom čase účinná právna úprava. Z rozhodnutia
jasne vyplýva, že po zmene legislatívy žalovaný okamžite prestal od žalobkyne požadovať dojednaný
poplatok za vedenie a správu spotrebiteľského úveru a zároveň bolo preukázané, že žalobkyni bola
poskytnutá celá suma požadovaného úveru bez predchádzajúceho započítania poplatku za poskytnutieúveru vo výške 130,- Eur. Ďalšie žalobkyňou napádané ustanovenia zmluvy nepredstavujú neprijateľné
zmluvné podmienky, sú oddeliteľné od ostatného obsahu zmluvy a nemajú vplyv na platnosť zmluvy
ako celku. Z právnych ani skutkových tvrdení žalobkyne nevyplývajú skutočnosti odôvodňujúce vydanie

bezdôvodného obohatenia. Uplatnený nárok žalobkyňa vyčíslila ako rozdiel medzi celkovými nákladmi
vyčíslenými v podmienkach úveru vo výške 11.429,88 Eur, keď nedisponovala listinami, z ktorých by
vyplynula výška ňou vykonaných úhrad. V odvolaní žalobkyňa dodatočne naznačuje, že výpočet ročnej
percentuálnej miery nákladov v zmluve nie je správny, avšak v priebehu celého prvoinštančného konania
ani raz nerozporovala túto náležitosť zmluvy, ale až v odvolacom konaní.

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§
359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods.
1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 365 CSP) a že odvolateľ
použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP), preskúmal rozsudok v

napadnutých výrokoch v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods.
1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§
380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby
zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na

úradnej tabuli a na webovej stránke odvolacieho súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods.
3 CSP) a dospel k záveru, že boli splnené podmienky pre potvrdenie rozsudku súdu prvej inštancie v
napadnutých výrokoch (§ 387 ods. 1 CSP).

7. Predmetom konania pred súdom prvej inštancie je nárok žalobkyne, ktorým sa domáha od žalobcu

zaplatenia sumy 4.929,88 Eur titulom bezdôvodného obohatenia.

8. Predmetom odvolacieho konania vzhľadom na rozsah a odvolacie námietky žalobkyne je posúdiť
správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým žalobu v celom rozsahu zamietol.

9. Odvolací súd v zmysle ustanovení § 379 a § 380 Civilného sporového poriadku viazaný rozsahom
a dôvodmi odvolaní sa plne stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie, keďže jeho argumentácia
bola vecne správna, objektívna, presvedčivá a v neposlednom rade v súlade s judikatúrou Najvyššieho
súdu SR ako aj nálezmi Ústavného súdu SR. Mal za to, že všetky dôvody, ktoré žalobca uvádzal v
odvolaní,vyriešilužsúdprvejinštancievnapadnutomrozsudku,pričomrozhodnutiasúduprvejinštancie

a odvolacieho súdu nie je možné posudzovať izolovane, pretože prvoinštančné a odvolacie konanie
tvoria jeden celok.

10. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,

ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi
podaného odvolania (ktoré strana môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ
v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody
preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. V odvolacom konaní sa dispozičná zásada prejavuje tým,

že odvolací súd je viazaný rozsahom odvolania, t.j. že odvolanie prejedná len v medziach, v ktorých
ho odvolateľ napáda. Ustanovenie § 379 Civilného sporového poriadku zároveň vymedzuje výnimky,
kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania, pričom ide o výnimky len vo vzťahu k
rozsahu podaného odvolania. Odvolací súd je podľa ustanovenia § 380 ods. 1 Civilného sporového
poriadku viazaný aj dôvodmi odvolania, t.j. na iné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by mohli byť v

súlade s ustanovením § 365 Civilného sporového poriadku dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd
pri svojom rozhodovaní o odvolaní prihliadať nemôže, aj keby takéto porušenie zistil. Jedinú výnimku
predstavuje podľa ustanovenia § 380 ods. 2 Civilného sporového poriadku oprávnenie odvolacieho súdu
preskúmavať vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, a to z úradnej moci.

11. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie žalobcom tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu
vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i
vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospelk správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci,
keď vec i správne právne posúdil, s poukazom na ustanovenie 387 ods. 2 Civilného sporového
poriadku odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia

preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov
súdu prvej inštancie odchýliť, a preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti
záverov súdu prvej inštancie sa potom žiada dodať už len nasledovné:

12. Žalobkyňa podala odvolanie z dôvodov podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) a h) Civilného

sporového poriadku.

13. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, sa rozumie taký výsledok
hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 191 ods.
1 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo za

konania najavo, včítane toho, čo uviedli strany. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť
súdu prvej inštancie v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo
prednesov strán nevyplynuli, alebo inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné
skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto,
že pri hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo vyšli najavo

inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti je logický rozpor, alebo ak
hodnotenie dôkazov odporuje hore uvedenému zákonnému ustanoveniu. Odvolacím dôvodom podľa
ustanovenia § 365 ods. písm. f) Civilného sporového poriadku je možné teda napadnúť výsledok činnosti
súdu pri hodnotení dôkazov, nesprávnosť ktorého možno usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd
dospel. Ak nie je možné súdu v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať

s jeho skutkovými závermi.
14. K odvolaciemu dôvodu žalobkyne podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového
poriadku o nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť
súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na
zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne

zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Treba uviesť, že nesprávne právne
posúdenie veci (omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav) je síce relevantným odvolacím
dôvodom, ale v danom prípade táto námietka nie je opodstatnená, pretože súd prvej inštancie jasne

a dostatočne vysvetlil právne dôvody, pre ktoré žalobu v celom rozsahu zamietol. Odvolací súd sa
stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že zmluva o spotrebnom úvere zo 14.12.2010 obsahuje
všetky náležitosti stanovené zákonom o spotrebiteľských úveroch a že nie sú splnené predpoklady
stanovené § 11 zák. č. 129/2010 Z.z. pre posúdenie úveru ako bezúročného a bez poplatkov. Poplatky
za poskytnutie úveru, poplatky za správu a vedenie úverového účtu a poplatky za upomienky sú určite

a zrozumiteľne špecifikované v podmienkach úveru, ktoré žalobkyňa spolu so zmluvou podpísala, ako
poplatky platné ku dňu uzavretia zmluvy podľa článku 6 zmluvy a dojednanie týchto poplatkov v čase
uzatvorenia zmluvy, t.j. ku 14.12.2010, nebolo v rozpore zákonom /§ 9 ods. 2 písm. m) a n) zák. č.
129/2010 Z.z. a z výpisov bolo zistené, že poplatok za spotrebný úver bol žalobkyni účtovaný len do
apríla 2013, z čoho je zrejmé, že právny predchodca žalovaného rešpektoval zmenu právnej úpravy

(ustanovenie §9 ods.10 zák. č. 129/2010 Z.z. účinné od 9.6.2013).Súd prvej inštancie správne právne
vec posúdil.

15. Rozsudok súdu prvej inštancie dáva jasne a zrozumiteľne odpovede na právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s uplatneným nárokom žalobkyne. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho

rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, zistený po náležite vykonanom dokazovaní a vysporiadal
sa aj so všetkými pre vec rozhodujúcimi argumentmi strán. Pritom sa odvolal na konkrétne právne
predpisy, ktoré správne aplikoval na prejednávaný spor. Zo zisteného skutkového stavu teda vyvodil
správny právny záver o zamietnutí nároku uplatneného žalobkyňou.

16. Ďalšie odvolacie argumenty žalobkyne považoval odvolací súd pre rozhodnutie o podanej žalobe
za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry tak
národných,akoajnadnárodnýchsúdov,súdnemusídaťodpoveďnavšetkyotázkynastolenéúčastníkmi
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový aprávny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku
účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné

argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II.
ÚS 200/09 a podobne).

17. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že odvolacie dôvody uvádzané žalobkyňou
nie sú naplnené a preto rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 387 Civilného sporového

poriadku z dôvodu vecnej správnosti potvrdil.

18. Na záver odvolací súd dodáva, že skutočnosť, že súd nerozhodol podľa predstáv a očakávaní
odvolateľa nemožno považovať za porušenie či nerešpektovanie jeho práv. Odvolací súd v tejto
súvislosti upriamuje pozornosť na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 218/2010, podľa
ktorého obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť

v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné
konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí
právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a
hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na
to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s

jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním
navrhnutýchdôkazovsúdom,prípadnesadožadovaťnímnavrhnutéhospôsobuhodnoteniavykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných

predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

19. Žalovaný má voči žalobkyni podľa § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov
odvolaciehokonaniavplnejvýške,vzhľadomnato,žežalovanýbolvodvolacomkonanívcelomrozsahu
úspešný a neboli tu dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočne im

náhradu trov konania nepriznať (§ 257 CSP). O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa
§ 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku, a to samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník.

20. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strananemalaspôsobilosťsamostatnekonaťpredsúdomvplnomrozsahuanekonalzaňuzákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, aka) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej
mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľvsporochsochranouslabšejstranypodľadruhejhlavytretejčastitohtozákonazastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).