Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 28. apríl 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/129/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2517202882
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Arnouldová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2517202882.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Arnouldovej a sudcov
JUDr. Silvie Hýbelovej a Mgr. Fedora Benku, v spore žalobkyne: N. G., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom
G.. A.. M. XXX/XX, C., proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25,
Bratislava, IČO: 35 792 752, právne zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s. r. o., so
sídlom Kubániho 16, Bratislava, IČO: 47 233 516, o určenie neplatnosti zmluvy, o vydanie bezdôvodného

obohatenia a o primerané finančné zadosťučinenie vo výške 500 eur, o odvolaní žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Piešťany zo dňa 13. decembra 2018 č.k. 19Csp/53/2017-83, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch I., IV., V. a VII. m e n í tak,
že žalobu o určenie neplatnosti Zmluvy o revolvingovom úvere č. 8000054703 zo dňa 07.11.2006
zamieta, žalobu o zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia zamieta, žalovanému priznáva
nárok na náhradu trov konania o určenie neplatnosti Zmluvy o revolvingovom úvere č. 8000054703 zo
dňa 07.11.2006 v rozsahu 100 % a žalovanému priznáva nárok na náhradu trov konania o zaplatenie

primeraného finančného zadosťučinenia v rozsahu 100%.

II. Vo zvyšných napadnutých výrokoch II. a VI. odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r
d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom, napadnutým odvolaním, súd prvej inštancie výrokom I. určil, že zmluva o revolvingovom
úvere č. 8000054703 zo dňa 07.11.2006 uzatvorená medzi žalobkyňou a žalovaným je neplatná,

výrokom II. uložil žalovanému povinnosť vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie vo výške 645 eur
a to do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku, výrokom III. vo zvyšnej časti súd žalobu
o vydanie bezdôvodného obohatenia zamietol, výrokom IV. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobkyni primerané finančné zadosťučinenie vo výške 500 eur a to do troch dní odo dňa právoplatnosti
tohto rozsudku, výrokom V. určil, že žalobkyňa má nárok na náhradu trov konania v konaní o určenie,
že Zmluva o revolvingovom úvere č. 8000054703 zo dňa 07.11.2006 uzatvorená medzi žalobkyňou
a žalovaným je neplatná v rozsahu 100 %, výrokom VI. určil, že žalovaný má nárok na náhradu trov

konania v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia v rozsahu 65,26% a výrokom VII. určil, že
žalobkyňa má nárok na náhradu trov konania v konaní a primerané finančné zadosťučinenie v rozsahu
100%.

2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil aplikáciou ust. § 137, § 161 ods. 1 až 3, § 298 ods. 1
Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP), § 3 ods. 3 a ods. 5 veta prvá zákona č. 250/2007 Z.z.

o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona o priestupkoch, ust. § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch, ust. § 52 ods. 1 až 3, § 53 ods. 1 ods. 2, ods. 4, § 54 ods. 1 a 2, § 3 ods. 1, § 37
ods. 1, § 39, § 40 ods. 1 a 2, § 41, § 44 ods. 1 a 2, § 46 ods. 2, § 451 ods. 1 a 2, § 456, § 457, § 100 ods. 1,§ 107 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka a ustanoveniami § 1 ods. 1, § 2 písm. a), písm. b) a písm. d), §
4 ods. 1 a 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, Smernicou Rady 93/13/EHS z 5. apríla
1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, vecne súd dôvodil, že predmetom sporu

sú nároky zo zmluvy o úvere, uzavretej medzi stranami sporu. Súd mal za to, že ide o spotrebiteľskú
zmluvu v podľa § 52 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka, keďže žalovaný pri uzatváraní predmetnej
zmluvy vystupoval ako veriteľ s poukazom na predmet jeho podnikania a žalobkyňa vystupovala ako
spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah zmluvy, vopred pripravenej na predtlačenom
formulári, rovnako ako Zmluvné dojednania, ktoré sú súčasťou zmluvy. V súlade s princípmi ochrany

spotrebiteľa je preto v prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov (premlčanie, odstúpenie od
zmluvy) treba na tieto vzťahy aplikovať právnu úpravu o občianskych právach a nie podnikateľské právo.

3. Súd prvej inštancie sa zaoberal prípustnosťou žaloby, ktorou sa žalobkyňa domáhala určenia, že
zmluva revolvingovom úvere je neplatná a dospel k záveru, že uvedená žaloba je žalobou o určenie
právnej skutočnosti v zmysle § 137 písm. d) CSP, a nie je určovacou žalobu podľa § 137 písm.

c) CSP (preto súd neskúmal námietky žalovaného o neexistencii naliehavého právneho záujmu
na určení neplatnosti predmetnej zmluvy). Pri posúdení splnenia podmienok na podanie uvedenej
žaloby súd vychádzal z ustanovenia § 3 ods. 3 a 5 prvá veta zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane
spotrebiteľa, § 298 CSP a § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom od 01.01.2018, v
zmysle ktorých sa spotrebiteľ môže pred súdom domáhať určenia neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom

úvere alebo určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského úveru žalobou. V
posudzovanom spore tak naliehavý právny záujem na podaní predmetnej žaloby vyplýval priamo zo
zákona a žalobkyňa ho nemusela preukazovať.

4. Žalobkyňa sa domáhala určenia neplatnosti zmluvy o revolvingovom úvere a žiadala vydať

bezdôvodné obohatenie, ktoré malo vzniknúť na strane žalovaného z titulu prijatia plnenia v súvislosti
s neplatnou zmluvou o revolvingovom úvere. Po vykonanom dokazovaní dospel súd k záveru, že
predmetnázmluvaorevolvingovomúverejeneplatnáprenedodržaniepísomnejformyatopreobsahovú
nezhodnosť písomných prejavov vôle zmluvných strán v časti údaju týkajúceho sa výšky RPMN.
Žalobkyňou predložený návrh zmluvy zo dňa 03.11.2006, oproti schválenému revolvingovému úveru a

Oznámeniu o schválení úveru zo dňa 07.11.2006 neobsahovali zhodné údaje o RPMN, čo znamená, že
v zmysle ust. § 46 ods. 2 veta prvá OZ nedošlo k uzavretiu zmluvy písomnou formou. Súd poukázal na
ust. § 44 ods. 2 OZ, podľa ktorého prijatie návrhu, ktoré obsahuje dodatky, výhrady, obmedzenia alebo
iné zmeny je odmietnutím návrhu a považuje sa za nový návrh, pričom z obsahu zmluvy je zrejmé, že
žalobkyňa najskôr dňa 03.11.2006 požiadala o úver na základe písomnej žiadosti, kde uviedla údaje k

požadovanému úveru v sume 80.028,-Sk (t.j. 2.656,44 eur), počet splátok 36, výšku mesačnej splátky
úveru 2.223,-Sk (t.j. 73,79 eur), RPMN za úver 72,47 % a poplatok za uzatvorenie zmluvy 1.500,-Sk
(t.j. 49,79 eur). Zo zmluvy vyplýva, že bod 6. zmluvy žalobkyňa nevypĺňala, túto časť zmluvy doplnil
žalovaný. Žalovaný v tomto bode označenom ako „údaje o schválenom revolvingovom úvere“ zmenil pri
schvaľovaní úveru základný údaj o výške RPMN, pôvodne žalobkyňou uvedený pri podpise zmluvy dňa

03.11.2006 vo výške 72,47 % a po jej podpise žalobcom zmenený na 69,95 %. Takúto zmenu v zmysle §
44 ods. 2 Občianskeho zákonníka súd považoval za nový návrh, ktorý už žalobkyni nebol predložený k
prijatiu, a teda nemohla ani vzniknúť platná zmluva. Okrem toho žalovaný zaslal žalobkyni ako dlžníkovi
aj oznámenie veriteľa o schválení úveru, ktoré malo tvoriť súčasť zmluvy a v tomto oznámení uvádza i
ďalšie údaje ( náležitosti zmluvy, ktoré vyžaduje zákon o spotrebiteľských úveroch), ale toto oznámenie

tiež nemožno považovať za prijatie návrhu predloženého dlžníkom. Údaj o RPMN nemôže byť zmenený
jednostranným úkonom zo strany žalovaného. Podmienky platného uzavretia zmluvy preto splnené
neboli a preto súd žalobe o určenie jej neplatnosti vyhovel. Žalovanému potom prislúcha len plnenie z
titulu vrátenia bezdôvodného obohatenia, ktoré poskytnutím peňažných prostriedkov nastalo na strane
žalobkyne. Žalovaný poskytol žalobkyni na základe zmluvy úver vo výške 2.656,44 Eur a mal právo iba

na vrátenie tejto sumy. Každou úhradou žalobkyne nad poskytnutú sumu vznikalo na strane žalovaného
bezdôvodné obohatenie. Vzhľadom k výške a termínom vykonaných úhrad s prihliadnutím na vznesenú
námietku premlčania žalovaným, mal súd pri aplikácii ust. § § 107 ods. 1, 2 OZ za to, že priznať žalobkyni
možno iba sumu 645 eur, pretože ostatná časť ňou žalovaného nároku je premlčaná, preto vo zvyšku
žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia zamietol.

5. Žalobkyňa sa domáhala aj primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 500 eur. Súd
vychádzajúc z ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona o
priestupkoch, mal za to, že základným zákonným predpokladom úspešného uplatnenia primeranéhofinančného zadosťučinenia je teda porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007
Z.z. o ochrane spotrebiteľa a osobitných predpisov, ktorými sú predpisy na ochranu spotrebiteľa. Podľa
názoru súdu prvej inštancie uvedený nárok je teda daný, ak dodávateľ porušil osobitnú právnu úpravu

predstavujúcu normy na ochranu spotrebiteľov, ktorými sú osobitná úprava spotrebiteľských zmlúv v
§ 52 až 54 Občianskeho zákonníka, zákony o spotrebiteľských úveroch, o finančných službách na
diaľku a podobne. Účelom týchto právnych noriem je zvýšená ochrana spotrebiteľa ako slabšieho
účastníka zmluvného vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou a citované zákonné ustanovenie § 3
ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. má postihnúť nečestného dodávateľa, ktorý tieto osobitné právne normy

nerešpektuje. V prejednávanej veci žalobkyňa úspešne uplatnila porušenie jej práva ustanoveného
osobitným predpisom, keďže súd I. výrokom určil, že zmluva o revolvingovom úvere je neplatná. V
konaní bolo preukázané, že žalovaný poskytol žalobkyni spotrebiteľský úver za iných podmienok,
ako boli uvedené v žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru, a uvedeným konaním došlo zo
strany žalovaného k porušeniu spotrebiteľského práva, ktoré bolo bez ďalšieho spôsobilé privodiť ujmu
spotrebiteľovi spočívajúcu v nezákonnom preplatení úveru, a teda stratu finančných prostriedkov. V

prípade žalovaného nešlo len o hrozbu akademickú, možnú v budúcnosti, ale išlo už o priame naplnenie
hrozby tým, že uvedené finančné prostriedky boli žalovaným prijímané nad rámec toho, na čo mal
žalovaný nárok. Žalobkyňa v dôsledku toho nemohla disponovať finančnými prostriedkami, ktoré boli
potrebné k živobytiu nielen jej samotnej, ale aj jej rodiny, keď dochádzalo k nedôvodnému vykonávaniu
zrážok zo mzdy žalobkyne za obdobie od 11/2009 až do 06/2013, navyše v apríli 2015 navštevovala

inkasná pracovníčka žalovaného žalobkyňu v prác s cieľom vymáhať dlžné splátky. Závery, ktoré súviseli
s priznaním nároku žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia, svedčia o tom, že spotrebiteľka na
súde úspešne uplatnila porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa
i osobitnými predpismi. Preto má žalobkyňa právo na primerané finančné zadosťučinenie v sume
500,- eur, ktorá je podľa názoru súdu adekvátna s ohľadom na intenzitu zásahu žalovaného do práva

žalobkyne ako spotrebiteľa a je aj sankciou postihujúcou žalovaného, ktorý ako dodávateľ finančnej
služby závadne konal.

6. O trovách konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1, § 257 a 262 ods. 1 CSP a to zvlášť pri každom
žalovanom nároku.

7. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný a to voči výroku I., II., IV., V. a VII. dôvodiac
tým, že súd dospel k nesprávnym záverom. Nesprávny je záver súdu o neplatnosti úverovej z dôvodu,
že medzi návrhom na jej uzavretie a prijatím návrhu je rozdiel v hodnote RPMN, pretože hodnota RPMN
sa v zmysle spôsobu úpravy jej výpočtu a teda určenia, dohodnúť nedá. Nejde o údaj dohodnuteľný,

ale spôsob určenia tohto údaju je stanovený kogentnými pravidlami v zákone. Ak by žalovaný neurčil
údaj RPMN schváleného úveru postupom podľa zákona č. 258/2001 Z.z., teda by ho neurčil výpočtom
podľa vzorca stanoveného zákonom v čase uzavretia zmluvy, ale uviedol by hodnotu zhodnú s
„predpokladanou RPMN“ uvedenou v bode 5 zmluvy, potom by porušil zákon č. 258/2001 Z.z., pretože
v takom prípade by určená RPMN nebola vypočítaná podľa zákona. Súd teda nesprávne posúdil otázku

vzniku zmluvných vzťahov a v tejto súvislosti odvolateľ poukazuje na uznesenie Krajského súdu v
Trenčíne č.k. 5Co/839/2016 zo dňa 29.06.2016, ktorý sa touto otázkou zaoberal a tiež odôvodnenie
rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 12Co/60/2017-74 zo dňa 31.05.2017. Odvolateľ je
toho názoru, že súd prvej inštancie teda dospel k nesprávnemu záveru o tom, že nedošlo k platnému
uzavretiu zmluvy o revolvingovom úvere v písomnej forme a preto dospel aj k nesprávnemu záveru o

vzniku bezdôvodného obohatenia. Súd tiež nesprávne posúdil prípustnosť žaloby o určenie neplatnosti
zmluvy o revolvingovom úvere s odkazom na § 11 zákona č. 129/2010 Z.z., keď uvedený zákon
sa na predmetnú zmluvu nevzťahuje, nakoľko táto bola uzavretá pred jeho prijatím a účinnosťou.
Odvolanie proti výroku o povinnosti zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie žalovaný odôvodňuje
nezákonnosťou tohto rozhodnutia, nakoľko neboli splnené a preukázané podmienky pre jeho priznanie.

Systematickým a jazykovým výkladom ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. možno dospieť k záveru,
žeprávonaprimeranéfinančnézadosťučinenie možnospotrebiteľovipriznať,aksiakožalobcaúspešne
uplatnil nárok z porušenia práva a povinnosti, pričom toto úspešné uplatnenie práva musí vyplývať
z právoplatného rozhodnutia. Tento záver vyplýva z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6 Cdo
389/2015. V čase vyhlásenia napádaného rozsudku neboli splnené uvedené podmienky, nakoľko žiadne

právoplatné rozhodnutie o porušení ustanovení určených na ochranu spotrebiteľa neexistovalo a k
dnešnémudňuanineexistuje.Navyšepokiaľsúdspájanároknafinančnézadosťučineniesneplatnosťou
zmluvy, potom nemohol rozhodovať podľa zákona č. 250/2007 Z.z., keďže uvedený zákon nadobudol
účinnosť 01.07.2007, čiže v čase neplatného uzavretia zmluvy ako dôvodu údajného porušenia zákonadaný zákon neplatil a neexistoval. Z prechodných ustanovení tohto zákona nevyplýva jediný dôvod, pre
ktorý by sa zákon z roku 2007 mal akokoľvek vzťahovať na zmluvu z roku 2006. Záver súdu o porušení
práva spotrebiteľa je navyše formálny a arbitrárny, keďže v rozsudku sa neuvádza, aké konkrétne právo

určené na ochranu spotrebiteľa bolo porušené. Ak by aj požiadavka žalobcu bola oprávnená, je zjavne
neprimeraná, pričom odvolateľ poukazuje na rôzne odškodnenia v prípadoch poškodení zdravia a výšku
priznávaných zadosťučinení. Vychádzajúc z uvedeného, žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozsudok
v napadnutej časti zmenil tak, že žalobu zamietne a žalovanému prizná nárok na náhradu trov konania
v plnom rozsahu, alternatívne navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti zrušil a vrátil vec

súdu prvej inštancie na nové konanie.
8. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhla napadnutý rozsudok ako vecne
správny potvrdiť.
9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená
osoba (§ 359 a § 362 ods. 1 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný
(§ 355 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia ústneho odvolacieho pojednávania preskúmal napadnutý

rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379
a § 380 CSP), a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je čiastočne dôvodné.

10. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 19Csp/53/2017 bolo
určenie neplatnosti úverovej zmluvy, vydanie bezdôvodného obohatenia a zaplatenie finančného

zadosťučinenia. Rozsudkom, napadnutým odvolaním, súd prvej inštancie žalobe vyhovel v časti určenia
neplatnosti úverovej zmluvy uzatvorenej medzi žalobkyňou a žalovaným (výrok I.) aj požadovaného
finančného zadosťučinenia (výrok IV), pokiaľ ide o žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia, tej
vyhovel iba čiastočne (výrok II) a vo zvyšku ju zamietol ( výrok III) a o nároku na náhradu trov konania
súd rozhodol podľa pomeru úspechu v spore ( výroky V. až VII).

11. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvej inštancie
v časti, v ktorej bola žalobkyňa úspešná, teda odvolací súd preskúmaval celý rozsudok s výnimkou tzv.
čiastočného zamietnutia žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia (výrok III).

12. Odvolací súd v celom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal
dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatnených nárokov, výsledky dokazovania
však nie celkom správne vyhodnotil a vec nesprávne právne posúdil v otázke neplatnosti úverovej
zmluvy a nároku na primerané finančné zadosťučinenie, výsledkom čoho bolo nesprávne rozhodnutie
v dotknutých častiach.

13. Právnym posúdením veci je aplikácia práva na zistený skutkový stav. Je to činnosť súdu spočívajúca
v podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach
a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Právne posúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd
dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav

nedopadá, alebo správne určenú právnu normu nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav
nesprávne aplikoval.
14. V preskúmavanej veci žalovaný namietal nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom pokiaľ
ide o určenie neplatnosti úverovej zmluvy. Jednak bol toho názoru, že žalobca nepreukázal naliehavý
právny záujem na takejto žalobe a jednak súd nesprávne zistil dôvody neplatnosti zmluvy.

15. Pokiaľ ide o prvú námietku žalovaného, táto je podľa názoru odvolacieho súdu nedôvodná. Súd
prvej inštancie správne posudzoval vec podľa ustanovenia § 137 písm. d) CSP, podľa ktorého žalobou
možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného
predpisu a v súvislosti s uvedeným prvoinštančný súd tiež správne konštatoval, že výhrady žalovaného
o nedostatku naliehavého právneho záujmu žalobcu na požadovanom určení sú vzhľadom na tento

druh žaloby irelevantné, keď naliehavý právny záujem nie je treba skúmať. S týmto názorom sa
odvolací súd plne stotožňuje a dodáva, že pri posudzovaní tejto otázky bolo treba vychádzať z platnej
právnej úpravy zakotvenej v CSP, pričom z jeho ustanovenia § 137 vyplýva členenie súkromnoprávnych
žalôb na viaceré druhy, a žaloby na určenie neplatného právneho úkonu sú žalobami spadajúcimi pod
písm. d) citovaného ustanovenia. Podmienkou prípustnosti takejto žaloby však je, aby hmotné právo

(osobitný predpis) pripúšťalo takúto žalobu. Oproti predchádzajúcej právnej úprave podľa Občianskeho
súdneho poriadku, ktorý bol účinný do 30.06.2016, rozlišuje Civilný sporový poriadok žaloby na určenie
práva (§ 137 písm. c/ C. s. p.) a žaloby na určenie právnej skutočnosti (§ 137 písm. d/ C. s. p.). U
žalôb na určenie práva nová právna úprava zotrvala na preukázaní naliehavého právneho záujmu napožadovanom určení (s výnimkou ak tento naliehavý záujem vyplýva z osobitného predpisu). U žalôb na
určenie právnej skutočnosti podmienila nová právna úprava možnosť ich podania vtedy, ak požadované
určenie právnej skutočnosti vyplýva z osobitného predpisu. Podľa tejto právnej úpravy tak nie je možné

žalovať neplatnosť právnych úkonov, ak to nevyplýva z osobitného predpisu. V danom prípade zo
zákona č. 129/2010 Z.z. priamo vyplýva právo spotrebiteľa domáhať sa určenia neplatnosti zmluvy o
spotrebiteľskom úvere a to z jeho ustanovenia § 11 ods. 4. Toto ustanovenie bolo zavedené zákonom
č. 279/2017 Z.z. a nadobudlo účinnosť dňa 01.januára 2018, takže v čase rozhodovania súdu prvej
inštancie zo zákona vyplývala možnosť podať žalobu o neplatnosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

Hoci toto ustanovenie ešte neplatilo v čase podania žaloby na súd, uvedený nedostatok prípustnosti
bol konvalidovaný počas konania a správne preto súd prvej inštancie posúdil túto žalobu ako prípustnú.
Pokiaľ žalovaný namietal, že zákon č. 129/2010 Z.z. sa na predmetnú zmluvu nevzťahuje, nakoľko
zmluva bola uzavretá pred jeho prijatím a účinnosťou, tento argument neobstojí, pretože ustanovenie
§ 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z.z. je ustanovením procesnej povahy (aj predpisy hmotného práva
môžu obsahovať procesné normy) s účinkami aj na právne vzťahy, ktoré majú pôvod v skoršom období,

cieľom tejto právnej úpravy bolo reagovať na úpravu kategórii žalôb podľa ich obsahu zavedenú Civilným
sporovým poriadkom a sprístupniť spotrebiteľovi možnosť podať žalobu o určenie neplatnosti zmluvy
o spotrebiteľskom úvere. Nosným pojmovým znakom procesnej intertemporality je princíp okamžitej
použiteľnosti novej procesnej úpravy na všetky konania prebiehajúce na súde a začaté podľa doterajších
predpisov. Zmyslom tohto princípu je zabezpečiť hladký a bezproblémový procesný režim súdnych

konaní. Súd ani účastníci konania nemajú hľadať procesný režim v spleti prechodných ustanovení, ale
sústrediť sa na hmotnoprávnu podstatu veci. Tento princíp je procesnému právu natoľko imanentný,
že sa nemusí explicitne vyjadrovať v prechodných ustanoveniach procesnej úpravy. Vychádzajúc z
vyššieuvedenéhoodvolacísúduzavrel,žepodmienkaprípustnostižalobyourčenieneplatnostiúverovej
zmluvy uzavretej medzi žalobkyňou a žalovaným v danom prípade splnená bola.

16. Za pravdu však bolo treba dať žalovanému v tom, že záver súdu prvej inštancie o neplatnosti
predmetnejúverovejzmluvyprenedostatokdohodyohodnoteRPMN,nebolsprávny.Nesprávnosťtohto
záveru je dôsledkom nesprávnej právnej aplikácie ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch.
17. V preskúmavanej veci nebolo medzi stranami sporné, že nároky žalobkyne uplatnené v tomto konaní
sú nárokmi zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzavretej podľa zákona č. 258/2001 Z.z. s tým, že na

predmetný vzťah dopadajú aj ostatné právne normy prijaté na ochranu spotrebiteľa.
18. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona
Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov,
vzneníúčinnomvčaseuzavretiapredmetnejzmluvy,zmluvaospotrebiteľskomúveremusímaťpísomnú
formu, inak je neplatná.

19. Podľa § 4 ods. 2 písm. g) citovaného zákona, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných
náležitostí obsahuje najmä ročnú percentuálnu mieru nákladov; ak nie je uvedená, spotrebiteľský úver
sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.
20. Podľa § 4 ods. 4 písm. a) citovaného zákona, pri nesplnení podmienok podľa odsekov 2 a 3 je
zmluva o spotrebiteľskom úvere platná, ak bol spotrebiteľovi na jej základe poskytnutý spotrebiteľský

úver a spotrebiteľ ho začal čerpať.
21. Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.04.2015, ustanovenia o
spotrebiteľských zmluvách,ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom
je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné
zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia,

sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú
ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.
22. Zmluva o spotrebiteľskom úvere, od ktorej žalobkyňa odvodzuje svoje nároky, vzhľadom na vyššie
uvedené podliehala režimu úpravy obsiahnutej v zákone o spotrebiteľských úveroch, ktorý v § 4
vyžadoval určité obsahové náležitosti každej takejto úverovej zmluvy, medzi nimi aj ročnú percentuálnu

mierunákladov(RPMN).Trebapritomsúhlasiťsodvolateľom,žeúdajoRPMNsavypočítavanazáklade
údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy podľa matematického vzorca uvedeného prílohe č.2 zákona
o spotrebiteľských úveroch, teda spôsob jeho výpočtu je stanovený zákonom a nie je možné sa o jeho
výške dojednávať. Spotrebiteľ však jeho výšku musí v čase uzavretia zmluvy poznať. Každá zmluva
o spotrebiteľskom úvere preto musí takýto údaj obsahovať a tento predstavuje jednu z obligatórnych

náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere. RPMN vyjadruje reálnu cenu spotrebiteľského úveru a
je kľúčovým ukazovateľom pre porovnanie výhodnosti úverov od rôznych úverových inštitúcií. Okrem
úrokovej miery v sebe zahŕňa aj ďalšie iné poplatky súvisiace s úverom, ako napr. poplatok za vybavenie
účtu, poistenie úveru, ak je podmienkou pre získanie výhodnejšieho úroku, a iné, prepočítané na jedenkalendárny rok. Platí základné pravidlo, čím nižšie RPMN, tým je úver pre spotrebiteľa výhodnejší.
Vzhľadom na význam informácie, vyplývajúcej pre spotrebiteľa z údaja o RPMN úverovej zmluvy, zákon
o spotrebiteľských úveroch sankcionuje veriteľa pri jeho neuvedení zákonnou sankciou spočívajúcou v

tom, že úver sa podľa § 4 ods. 2 písm. g) zákona považuje za bezúročný a bez poplatkov. Súd prvej
inštancie správne poukázal na závadnosť kontraktačného procesu v prípade predmetnej zmluvy, kedy
údaj o RPMN nebol súčasťou uzavretej zmluvy ( návrh veriteľa tento údaj obsahujúci, nebol následne
druhou stranou akceptovaný), avšak túto vadu podľa názoru odvolacieho súdu v konečnom dôsledku
nemožno považovať za dôvod neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ale za dôvod bezodplatnosti

úveru podľa § 4 ods. 2 písm. g) zákona o spotrebiteľských úveroch, podľa ktorého ak nie je RPMN
v zmluve uvedená, spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Nebolo pochýb o
tom, že v danom prípade spotrebiteľovi na základe tejto zmluvy bol poskytnutý spotrebiteľský úver a
spotrebiteľ ho začal čerpať, a v takom prípade právna úprava ( § 4 ods. 4 písm. a/ citovaného zákona)
výslovne trvá na platnosti zmluvy aj pri nesplnení podmienky uvedenia tejto obligatórnej náležitosti
zmluvy. Určenie neplatnosti úverovej zmluvy súdom prvej inštancie tak vychádzalo z nesprávneho

právneho posúdenia ustanovení zákona č. 258/2001 Z.z. a preto odvolací súd vyhodnotil odvolanie v
tejto časti ako dôvodné a napadnutý rozsudok v tejto časti zmenil.
23. Napriek vyššie uvedenému záveru, v zmysle ktorého zmluva bola uzavretá platne, bolo však
treba za správny považovať záver prvoinštančného súdu o vzniku bezdôvodného obohatenia na
strane žalovaného. Predmetný úver totiž pre absenciu obligatórnej náležitosti zmluvy podľa § 4 ods.

2 písm. g) zákona č. 258/2001 Z.z. odvolací súd považoval za bezúročný a bez poplatkov, takže
veriteľovi prislúchalo zo strany dlžníka vrátenie iba skutočne poskytnutých peňažných prostriedkov
a keďže žalobkyňa mu uhradila sumy nad rámec poskytnutého úveru, došlo u žalovaného k
bezdôvodnému obohateniu. Správne bolo preto rozhodnutie prvoinštančného súdu, ktorý výrokom II.
zaviazal žalovaného na jeho vydanie vo výške zistenej v zmysle vykonaného dokazovania, ktorá nebola

odvolaním osobitne namietaná.
24. V preskúmavanej veci bol predmetom konania aj nárok žalobkyne opierajúci sa o ust. § 3 ods. 5
zákona č. 250/2007 Z. z. <. a osobitnými predpismi ( s tým, že je treba
preukázať k porušeniu ktorých konkrétnych práv alebo povinností ustanovených v zákone o ochrane
spotrebiteľa a osobitných predpisoch v uvedenom prípade došlo) a spôsobilosť takéhoto porušenia

práva alebo povinnosti privodiť spotrebiteľovi ujmu. V preskúmavanej veci žalobkyňa poukazovala na
porušenie svojich práv veriteľom pri uzatváraní zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Svoje právo na finančné
zadosťučinenie odvodzovala pritom zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, uzatvorenej v roku 2006, teda
v čase, kedy zákon č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa ešte neexistoval, preto treba prisvedčiť
argumentácii žalovaného, že ako dodávateľ nemohol pri uzatváraní zmluvy v roku 2006 porušiť práva

alebo povinnosti ustanovené zákonom č.250/2007 Z.z, ktorý bol prijatý až následne a žalobkyňa ani
žiadne konkrétne porušenie práva či povinnosti vyplývajúce z tohto zákona nepreukázala. Z uvedených
dôvodov neboli podľa názoru odvolacieho súdu splnené základné podmienky na priznanie finančného
zadosťučinenia žalobkyni a preto žaloba v tejto časti nemohla byť úspešná.27. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, vyhodnotil odvolací súd podané odvolanie žalovaného ako
čiastočne dôvodné a napravil pochybenie súdu prvej inštancie tým, že nesprávne rozhodnutie v časti

o určenie neplatnosti úverovej zmluvy (výrok I) ako aj v časti priznania primeraného finančného
zadosťučinenia (výrok IV) za použitia ustanovenia § 388 CSP zmenil a žalobu zamietol, zatiaľ čo v
ostatnej napadnutej časti (výrok II.) z dôvodu vecnej správnosti podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil, rovnako
ako aj v závislom výroku VI. o nároku na náhradu trov konania o vydanie bezdôvodného obohatenia,
ktorý bol vecne správny.

28. S prihliadnutím na zmenu rozsudku súdu prvej inštancie vo výrokoch I. a IV. bolo potrebné v zmysle
§ 396 ods. 1 a 2 CSP rozhodnúť aj o nároku na náhradu trov konania ( teda prvoinštančného aj
odvolacieho) a zmeniť závislé výroky V. a VII napadnutého rozsudku o náhrade trov konania. Odvolací
súd o nich rozhodol podľa pomeru úspechu strán vo veci v zmysle ustanovenia § 255 CSP. Žalobkyňa
bola neúspešná tak v konaní o určenie neplatnosti úverovej zmluvy, ako aj v konaní o zaplatenie
primeraného finančného zadosťučinenia, preto nárok na náhradu trov konania súd v oboch prípadoch

priznal plne úspešnému žalovanému v rozsahu 100%.

29. Senát krajského súdu uvedený rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).