Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 30. august 2019

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/281/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7518206428
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 08. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Čabaiová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7518206428.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudcov
JUDr. Martina Kolesára a JUDr. Zuzany Matyiovej v spore žalobcu: Poštová banka, a.s., so sídlom
Dvořákovo nábrežie 4, Bratislava, IČO: 31 340 890, proti žalovanému: R. O., nar. X.X.XXXX, bytom
J. XXX, o zaplatenie 451,07 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Košice - okolie z 25. marca 2019, č. k. 20Csp/674/2018-87

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok v napadnutom zamietavom výroku a vo výroku o trovách konania a v rozsahu
zrušenia vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice - okolie (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd")
napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 214,24 Eur s úrokmi z
omeškania vo výške 5 % ročne od 1.10.2018 do zaplatenia (I), v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (II)

a rozhodol o trovách konania tak, že žiadnej zo strán nárok na ich náhradu nepriznal (III).

2. Súdprvejinštancietakrozhodoložalobe,ktorousažalobcadomáhaluloženiapovinnostižalovanému
zaplatiť mu úverovú pohľadávku v sume 451,07 Eur, úroky vyčíslené ku dňu 30.9.2018 v sume 483,53
Euraododňa1.10.2018aždozaplateniavovýške29,50%ročnezosumy451,07Eur,bankovépoplatky
v sume 22,65 Eur a napokon tiež úroky z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 451,07 Eur od

1.10.2018 do zaplatenia. Uplatnená pohľadávka, podľa jej skutkového vymedzenia v žalobe, vznikla zo
Zmluvy o úvere dostupná pôžička č. 1367470628 zo dňa 28.11.2013, uzavretej medzi žalobcom ako
veriteľom a žalovaným v hmotnoprávnom postavení dlžníka (ďalej tiež len „úverová zmluva“), na základe
ktorejžalobcaposkytol žalovanémupeňažnéprostriedkyvsume500,- Eur,ktorésazaviazalvrátiťspolu
s dohodnutými úrokmi vo výške 29,50 % ročne a s poplatkami, pri ročnej percentuálnej miere nákladov
(RPMN) 41,43 % v 72 mesačných splátkach po 15,- Eur. Žalovaný podľa tvrdenia žalobcu neplatil splátky

úveru podľa dohodnutých podmienok a omeškaný záväzok nesplnil ani na základe dodatočnej písomnej
výzvy veriteľa. Za tohto stavu listom zo dňa 5.1.2016 uplatnil právo na okamžité zosplatnenie celého
úverového záväzku.

3. Prvoinštančný súd v napadnutom rozsudku bez zvyšku vyšiel z takto žalobcom tvrdeného skutkového
stavu;naviactiežzistil,ženasplnenieúverovéhozáväzkužalovanýzaplatilžalobcovispolusumu285,76

Eur.

4. Súd prvej inštancie na takto zistený skutkový stav aplikoval ust. § 497 zák. č. 513/1991 Zb., Obchodný
zákonník, v znení neskorších zmien a doplnkov, § 3 ods. 1, § 39, § 52 ods. 1 až 4 a § 53 ods. 6
zák. č. 40/1964 Zb., Občiansky zákonník, v znení účinnom do 31.5.2014 a § 1 ods. 2, a § 2 písm.
a), b) a d) zák. č. 129/2010 Z. z., o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre

spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších zmien a doplnkov. S ich
použitím právne posúdil vzťah strán ako záväzkový zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere a na podkladezáveru, že úverová zmluva je v časti upravujúcej úroky neplatná pre rozpor so zákonom, a tiež kolíziu s
dobrými mravmi podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka, uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi
na splnenie úverového záväzku len sumu zodpovedajúcu skutočne mu poskytnutým peniazom 500,-

Eur, zníženú o sumu 285,76 Eur, ktorú na úver dobrovoľne plnil; vo zvyšku (čo do úrokov) žalobu
zamietol. Súd prvej inštancie odôvodnil záver o neplatnosti dojednania strán o úroku myšlienkovou
konštrukciou založenou na porovnaní, že v čase uzavretia úverovej zmluvy bola priemerná úroková
miera pri obdobných spotrebiteľských úveroch poskytnutých obchodnými bankami na obdobie nad 5
rokov14,27%vúverovejzmluvedohodnutýúrokvovýške29,50%takpodľanázorusúduprvejinštancie

podstatne (viac ako dvojnásobne) presiahol tento úrokový priemer, a preto je v rozpore so zákonom i s
dobrými mravmi. Za omeškanie žalovaného so zaplatením sumy 214,24 Eur súd prvej inštancie priznal
žalobcovi tiež úroky z omeškania s použitím ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v percentuálnej
výške 5 % vyplývajúcej z ust. § 3 ods. 1 nar. vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré
ustanovenia Občianskeho zákonníka, v znení neskorších zmien a doplnkov. Nad tento rozsah súd prvej
inštancie žalobu v časti o zaplatenie úrokov z omeškania, uplatnených za omeškanie žalovaného so

zaplatením priznanej sumy, zamietol. Súd prvej inštancie zamietol žalobu aj pokiaľ ide o uplatnené
bankové poplatky v sume 22,65 Eur, podľa odôvodnenia tohto rozhodnutia z dôvodu, že žalobca tento
nárok nešpecifikoval a nepreukázal. Rozhodnutie o trovách konania súd prvej inštancie odôvodnil s
poukazom na ust. § 255 ods. 2 C.s.p. čiastočným úspechom oboch procesných strán s prevahou na
strane žalovaného (v percentuálnom vyjadrení predstavoval procesný úspech žalovaného 52,50 % a

žalobcu 47,50 %) a zároveň skutočnosťou, že procesne úspešnejšej sporovej strane v konaní žiadne
trovy nevznikli.

5. Proti zamietavému výroku napadnutého rozsudku (II) podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie
s návrhom, aby ho odvolací súd v tejto časti a tiež i v závislom výroku o trovách konania zrušil a

v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V odvolaní žalobca ťažiskovo
vytkol napadnutému rozsudku nesprávnosť spôsobu právneho posúdenia otázky platnosti/neplatnosti
dojednania strán o výške úroku v úverovej zmluve. Nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že
úrok vo výške 29,50 % ročne podstatne prevyšuje odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za
spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch a vo svojej argumentácii upriamil pozornosť predovšetkým

na nevyhnutnosť posudzovať výšku úroku v kontexte aj ostatných úverových nákladov, spadajúcich pod
pojem odplaty za spotrebiteľský úver v zmysle ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka v znení účinnom
do 31.5.2014. Celkové náklady úveru, premietnuté v údaji o RPMN, podľa odvolacej argumentácie
žalobcu, neprevyšujú dvojnásobok priemernej hodnoty RPMN na trhu, ktorá podľa zverejnených
štatistických údajov činila 25,84 %. Žalobca v odvolaní nesúhlasil ani so závermi súdu prvej inštancie,

na podklade ktorých zamietol jeho žalobu v časti o zaplatenie poplatkov. Argumentoval, že uplatňovanie
poplatkov za upomienky v prípade omeškania dlžníka s plnením jeho záväzkov vyplýva zo všeobecných
obchodnýchpodmienok,sktorýmisažalovanýpriuzavretíúverovejzmluvyriadneoboznámilaichvýška
je upravená sadzobníkom poplatkov, ktorý je podľa tvrdenia žalobcu, rovnako ako všeobecné obchodné
podmienky, súčasťou zmluvnej dokumentácie. Žalobca vo svojej odvolacej argumentácii akcentoval, že

poplatkyzaupomienkypredstavujúdlžníkomvyvolanénáklady,predstavujúcepríslušenstvopohľadávky
(§ 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka) a nie odplatu za poskytnutie úveru alebo sankciu za omeškanie
s jeho splácaním. Odvolateľ v tejto súvislosti upriamil pozornosť na skutočnosť, že zákon (napr. tiež
ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka) mu priamo ukladá zaslať dlžníkovi list upozorňujúci na
možnosť predčasného zosplatnenia úveru. Svojimi odvolacími námietkami, vytýkajúcimi napadnutému

rozsudku skutkové nedostatky a poukazujúcimi tiež na nesprávnosť právneho posúdenia veci súdom
prvej inštancie, žalobca uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) C.s.p.

6. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

7. Vyhovujúci výrok rozsudku (I) nakoľko nebol odvolaním napadnutý a nadobudol právoplatnosť (§
227 ods. 1 C.s.p a ust. § 367 ods. 1 a contrario C.s.p.), nebol v odvolacom konaní preskúmavaný.

8. Vo vzťahu k ostatným výrokom napadnutého rozsudku (II a III) Krajský súd v Košiciach ako súd
odvolací (§ 34 C.s.p.) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas (§ 362 C.s.p.), oprávnenou osobou

(§§ 359 až 361 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§§ 355 až 358 C.s.p.),
bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 a contrario C.s.p., v rozsahu vyplývajúcom z
ust. § 379 C.s.p., z hľadiska odvolaním uplatnených odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm.f) a h) C.s.p. a s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle ust. §
380 ods. 2 C.s.p a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.

9. Žalobca svojimi odvolacími námietkami v intenciách uplatneného odvolacieho dôvodu podľa ust. §
365 ods. 1 písm. h) C.s.p. nastolil predmetom odvolacieho prieskumu správnosť právneho posúdenia
súdom prvej inštancie otázky platnosti dohody strán v úverovej zmluve o výške úroku. Vo všeobecnosti
právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikáciou konkrétnej právnej normy na zistený skutkový
stav vyvodzuje zo skutkových zistení aké práva a povinnosti majú subjekty konania podľa hmotného

práva. Nesprávnym právnym posúdením je potom potrebné rozumieť omyl v tomto postupe a teda
nesprávnosť pri aplikácii práva na skutkové zistenia. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd
neaplikoval právnu normu vôbec, alebo ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť,
alebo ak aj aplikoval správny predpis, ktorý tiež správne interpretoval, avšak právnu normu nesprávne
na zistený skutkový stav aplikoval, teda v skutkových okolnostiach z právnej normy vodil nesprávne
závery o právach a povinnostiach strán.

10. Súd prvej inštancie vystaval záver o neplatnosti dojednania strán o úroku v úverovej zmluve vo
výške 29,50 % na zistení, že podľa zverejnených štatistických údajov predstavovala v rozhodnom čase
(v čase uzavretia úverovej zmluvy) priemerná úroková sadzba pri obdobných úveroch poskytovaných
obchodnými bankami 14,27 % a na bližšie nevysvetlenej úvahe, že táto disproporcia predstavuje

podstatné prevýšenie oproti obvykle uplatňovaným bankovým úrokom, a preto odporuje zákonu (§ 53
ods. 6 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.5.2014) a zároveň i dobrým mravom. Tomuto
spôsobuprávnehoposúdeniavecijepotrebnépredovšetkýmvytknúť,ževňomsúdprvejinštancievôbec
konfrontoval dohodu o úrokoch s dobrými mravmi, ktoré nepredstavujú alternatívu zákonnosti, ale vždy
len krajný spôsob právneho posúdenia veci, pokiaľ zákonná úprava inak nevytvára priestor pre účinnú

ochranu ohrozených alebo porušených práv. V danom prípade výšku odplaty za poskytnutie peňažných
prostriedkov na základe spotrebiteľských zmlúv upravovalo ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka,
v znení účinnom v čase uzavretia úverovej zmluvy, ktoré v spotrebiteľských vzťahoch limitovalo výšku
odplaty za poskytnutie peňažných prostriedkov zákazom podstatného prevýšenia odplaty obvykle
požadovanej na finančnom trhu a stanovovalo, hoc len demonštratívne, tiež kritéria pre posudzovanie

obdobnostiprípadov- finančnúsituáciuspotrebiteľa,spôsobamieruzabezpečeniajehozáväzku,objem
poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti. Predovšetkým týmito parametrami sa teda
mal súd prvej inštancie v závere o značnom prevýšení priemernej úrokovej miery vysporiadať. Čo je ale
nemenej dôležité, pri určení hranice podstatného prevýšenia odplaty obvykle požadovanej na finančnom
trhu v zmysle ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia úverovej

zmluvy, nemožno podľa úvahy odvolacieho súdu ponechať stranou ani skutočnosť, že s účinnosťou
od 1.9.2014 je na základe odkazu v novelizovanom ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka najvyššia
prípustná výška odplaty už konkrétne ustanovená vykonávacím predpisom. V tomto smere odvolací
súd akcentuje, že hoc túto novú úpravu, exaktne určujúcu nákladový strop, nemožno na posudzovaný
prípad aplikovať, treba ju však mať pri interpretácii na vec sa vzťahujúcej normy bezpochyby na

zreteli. Podľa názoru odvolacieho súdu totiž i v takomto precizovaní skoršej menej konkrétnej úpravy,
treba v širších súvislostiach vidieť kontúry vôle zákonodarcu pri tvorbe normy, zmysel a význam ktorej
sa v procese jej interpretácie hľadá, treba v ňom vidieť tiež spätnú väzbu k odbornej diskusii a k
nejednotnému uplatňovaniu v praxi, ktoré takáto nejednoznačná úprava vyvolala alebo pripustila, a
napokon i požiadavka právnej istoty a z nej vyplývajúca potreba konzistentnosti právneho posúdenia

rovnakých právnych situácii rozumne a spravodlivo predpokladajú, že výklad bude rozdielne úpravy
skôr zbližovať ako významový rozdiel v legislatívnom vyjadrení medzi nimi prehlbovať. Odvolaciemu
súdu sa v tejto súvislosti žiada pre objektívnosť dodať, že rovnaký spôsob určovania nákladového
stropu v prípade spotrebiteľských úverov bol v našom právnom poriadku výslovne upravený už v čase
od 1.7.2008 do 11.6.2010 v § 1 vládneho nariadenia č. 238/2001 Z. z. v nadväznosti na ust. § 3 ods.

10 zák. č. 258/2001 Z. z. Po zavedení novej úpravy spotrebiteľských úverov zák. č. 129/2010 Z. z.
zákonodarca od tejto konštrukcie exaktne vyjadreného nákladového stropu upustil a zaviedol aj na
vec sa vzťahujúci len všeobecne formulovaný limit odplaty, odvíjajúci sa od výšky odplaty obvykle
požadovanej na finančnom trhu, ktorý vzhľadom na spôsob zákonného vymedzenia v praxi viedol
k výkladovým problémom. V súčasnosti platnou úpravou, opäť vystavanou na presne stanovenom

nákladovom strope, sa teda zákonodarca vrátil k v praxi osvedčenému modelu, ktorý výšku úverového
zaťaženia spotrebiteľa v prípade štandardného spotrebiteľského úveru limituje cez rozsah úverových
nákladovdvojnásobkomRPMN.Ztohtoexkurzuvývojaprávnejregulácievyplýva,ženielenvsúčasnosti
platná právna úprava, ale aj právna tradícia, dá sa povedať už od 1.1.2008 (až na obdobie od 1.6.2014do 1.9.2014, v ktorom bola v zmysle ust. § 10d nar. vlády č. 87/1995 Z. z. celkom výnimočne
čo do obdobia i dôvodov, zavedená regulácia úverového zaťaženia cez úrokový limit odvíjajúci sa
od bankového priemeru) opodstatňuje v interpretácii rozhodujúcej právnej úpravy zohľadniť, že miera

únosnosti úverového zaťaženia spotrebiteľa je a bola v našom právnom poriadku koncepčne založená
na porovnaní „odplaty“ za poskytnutie peňažných prostriedkov v ponímaní úverových nákladov, čo
zároveň opodstatňuje záver, že etalónom pre posúdenie ich primeranosti by mali byť obvyklé úverové
náklady, a teda v ročnom vyjadrení štatisticky vykazovaný priemer RPMN a nie len úroky bez ďalších
úverových nákladov, ktoré sú i tak v dôsledku kreativity predovšetkým, bohužiaľ ale nie len nebankových

finančných subjektov, často len skrytým prostriedkom ďalšieho úverového zaťaženia dlžníka.

11. Podľa ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, v znení neskorších zmien a doplnkov, ak predmetom
spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata prevyšovať najvyššiu
prípustnú odplatu, ktorú možno od spotrebiteľa pri poskytnutí peňažných prostriedkov požadovať.
Odplatu, podrobnosti o stanovení odplaty, kritériách jej stanovenia a najvyššiu prípustnú výšku odplaty

ustanovuje vykonávací predpis.

12. Podľa ust. § 1 ods. 1 veta prvá nar. vl. č. 87/1995 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnkov, odplatu
pri poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi tvoria úrok, poplatky a akékoľvek iné odplatné
plnenia alebo iné náklady, ktoré sú dohodnuté pri podpise spotrebiteľskej zmluvy a ktoré sú spojené s

poskytnutím peňažných prostriedkov alebo vyžadované pri poskytnutí peňažných prostriedkov.

13. Podľa ust. § 1a ods. 1 nar. vl. č. 87/1995 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnkov, ak odseky
2 a 3 neustanovujú inak, odplata pri poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi nesmie prevýšiť
dvojnásobok priemernej ročnej percentuálnej miery nákladov podľa § 1 ods. 4 pri obdobnom úvere alebo

pôžičke ročne. Na účely tohto nariadenia vlády sa obdobným úverom alebo pôžičkou rozumie obdobný
produkt,ktorýjesvojoupovahounajbližšíformeposkytnutiapeňažnýchprostriedkovspotrebiteľovipodľa
predchádzajúcej vety.

14. Pokiaľ priemerná ročná percentuálna miera nákladov pri obdobnom úvere alebo pôžičke v danom

prípade predstavuje podľa zverejnených štatistických údajov 25,84 %, v prípade aplikovateľnosti
citovanej právnej úpravy na posudzovaný prípad by zákonný limit ročnej odplaty (teda RPMN úveru)
zodpovedal dvojnásobku tejto hodnoty a činil by 51,68 %. Už len z toho je evidentné, že predstava súdu
prvej inštancie o nezákonnosti (tiež amorálnosti úroku) vo výške 29,50 % ročne za situácie, keď spolu
s inými nákladmi predstavovala RPMN úveru 41,43 %, a teda úverová zaťaženosť žalovaného zďaleka

neprevýšila predstavu zákonodarcu o nákladovom strope, sama o sebe nemôže obstáť.

15. Odvolací súd sa nemohol stotožniť ani s dôvodmi, pre ktoré súd prvej inštancie zamietol žalobu v
časti o zaplatenie poplatkov za upomienky. Súd prvej inštancie vysvetlil svoje zamietavé rozhodnutie
vo vzťahu k tejto časti uplatneného nároku v podstatnom neúplnosťou skutkových tvrdení žalobcu

(...„nakoľko ich žalobca bližšie nešpecifikoval“) a neunesením dôkazného bremena. Z toho možno
vyvodiť, že súd prvej inštancie detailné vymedzenie výšky uplatneného nároku (špecifikáciu poplatkov )
celkom zrejme nepovažoval za vadu žaloby, ktorá vedie k osobitnému postupu súdu podľa ust. § 129
C.s.p., a ktorej procesným následkom je možnosť odmietnutia žaloby (nie jej zamietnutie), ale (len)
za taký nedostatok v skutkových tvrdeniach žalobcu, ktorý na určitosť a zrozumiteľnosť žaloby nemá

vplyv. Zároveň súd prvej inštancie vyšiel z toho, že špecifikácia výšky uplatnenej pohľadávky musí byť
súčasťou tvrdení žalobcu a teda nepostačuje, pokiaľ je zrejmá len z dôkazu, na ktorý žalobca odkázal
(čl. 4). Pokiaľ s prvým z týchto myšlienkových pilierov súdu prvej inštancie možno súhlasiť, druhému z
nich, ktorý vo svojej podstate predstavuje ťažisko nesprávnosti skutkových záverov súdu prvej inštancie,
už odvolací súd nemohol prisvedčiť

16. Podľa ust. § 132 ods. 1 a 2 C.s.p., v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie
označenie strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich
preukázanie a žalobný návrh. (2) Opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na
označené dôkazy.

17. Gramatickým i systematickým výkladom citovanej úpravy možno vyvodiť a podľa názoru odvolacieho
súdu i zo samotnej podstaty veci vyplýva, že neprípustnosť nahrádzania tvrdení odkazom na dôkazy
zákon vzťahuje výlučne na opis skutkového deja vo význame osobitnej náležitosti žaloby. Znamenáto teda, že žalobca musí v žalobe výslovne tvrdiť skutočnosti v rozsahu umožňujúcom jasné, určité
a zrozumiteľné poznanie čoho a na akom skutkovom základe sa domáha. Pokiaľ preto v žalobe o
plnenie žalobca uvedie sumu žalovanej pohľadávky a skutkovo nezameniteľne vyjadrí tiež právny dôvod

jej vzniku, vymedzí tým predmet konania a jeho žalobu preto z hľadiska úplnosti opisu rozhodujúcich
skutočností možno prejednať. Uvedenie alebo neuvedenie ďalších tvrdení už nemá bezprostredný vplyv
na prejednateľnosť žaloby, ale význam len pre procesný úspech žalobcu v spore, a preto je potrebné
ich od opisu rozhodujúcich skutočností, vo význame osobitnej obsahovej náležitosti žaloby, odlíšiť.
Do tejto kategórie tvrdení podľa názoru odvolacieho súdu možno zahrnúť tiež detailnú špecifikáciu

úverovej pohľadávky, alebo jej časti (včítane príslušenstva) vo vzťahu ku ktorej, nakoľko nespadá
pod základný rozsah skutkového vymedzenia predmetu konania, zákon neobmedzuje, a preto ani
súd nemôže odmietnuť tvrdenia žalobcu, založené na odkaze na ním označený dôkaz. Takýto výklad
rozhodujúcej úpravy má podľa úvahy odvolacieho súdu jasnú oporu tiež v jej rozumných praktických
dôsledkoch. Odvolací súd v tomto zmysle silno pochybuje o tom, že si súd prvej inštancie uvedomil
možný dosah realizácie ním implicitne formulovanej požiadavky vždy nevyhnutne tvrdiť v konaní aj to,

čo vyplýva z dôkazov. Znamenalo by to, že strany by museli svojimi tvrdeniami podrobne reprodukovať
obsah napríklad aj každej faktúry, periodického vyúčtovania, znaleckého posudku výpisov z verejných
registrov a pod. Takýto postup by pre ochranu zákonnosti nemal vôbec žiaden význam a neznamenal
by nič iné ako v právnej praxi súdov (všeobecných i ústavného súdu) doktrinálne odmietnutý prehnaný
formalizmus. V tejto súvislosti odvolací súd upriamuje pozornosť na záver formulovaný NS SR v jeho

uznesení sp. zn. 5 Cdo 122/2010 zo dňa 21.7.2010, v zmysle ktorého „Účelom právnej úpravy týkajúcej
sa formalít a podmienok konania, ktoré musia byť dodržané, je zaistiť riadny chod spravodlivosti a
najmä rešpektovanie právnej istoty, ktorá je jedným zo základných prvkov výsadného postavenia práva.
Uplatnené obmedzenia a výklad však nesmú obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom,
alebo v takej miere, že by uvedené právo bolo zasiahnuté v samej svojej podstate. Aj keď právo

podlieha zákonným podmienkam, súdy sa musia pri aplikácii procesných pravidiel vyhnúť prehnanému
formalizmu, ktorý by zasahoval do zásad spravodlivého procesu“. Odvolaciemu súdu sa na tomto mieste
žiada pripomenúť tiež záver vyplývajúci z nálezu ÚS SR sp. zn. V. ÚS 1/02- 23 zo dňa 26.9.2002, v
ktorom ústavný súd okrem iného uviedol, že „prílišný formalizmus pri posudzovaní úkonov účastníkov
občianskeho súdneho konania a nadmerný tlak na dopĺňanie takých náležitostí do procesných úkonov

účastníkov, ktoré nemajú oporu v zákone, ktoré idú nad rámec zákona alebo nemajú základný význam
pre ochranu zákonnosti, nie sú v súlade s ústavnými princípmi spravodlivého procesu“.

18. Súd prvej inštancie vedený nesprávnymi právnymi úvahami pri posudzovaní dohody strán o úroku
v úverovej zmluve, neposúdil je platnosť v spektre rozhodujúcich zákonných kritérií a tiež nevenoval

náležitú pozornosť, a preto neustálil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre záver o dôvodnosti tejto
časti uplatneného nároku, ako aj nároku smerujúceho k zaplateniu poplatkov za upomienky. Nakoľko
tento nedostatok, vzhľadom na povahu a rozsah jeho procesných dôsledkov, nebolo možné efektívne
napraviť v odvolacom konaní, došlo tým k naplneniu dôvodu, pre ktorý odvolaciemu súdu z pohľadu ust.
§ 389 ods. 1 písm. c) C.s.p. neostávalo iné ako rozhodnutie súdu prvej inštancie v zamietavom výroku a

tiež v závislom výroku o trovách konania (§ 396 ods. 3 C.s.p.), zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

19. V ďalšom konaní bude úlohou súdu prvej inštancie zabezpečiť si dostatočný skutkový podklad
pre posúdenie dôvodnosti ostávajúcej časti predmetu konania (úrokov a poplatkov za upomienky). K
tomu v intenciách v tomto uznesení vytknutých nesprávností vyvodí zodpovedajúce skutkové zistenia z

už vykonaných dôkazov, eventuálne umožní stranám uplatniť i ďalšie prostriedky procesného útoku a
procesnej obrany a po prípadnom doplnení dokazovania, či už dôkazmi ktoré strany navrhli alebo ešte
navrhnú v nastávajúcom priebehu konania, alebo ktoré sú pre rozhodnutie vo veci nevyhnutné a ich
vykonanie je možné aj bez iniciatívy spotrebiteľa s použitím ust. § 295 C.s.p., súd prvej inštancie vo
veci opätovne rozhodne. V novom rozhodnutí prvoinštančný súd vezme do úvahy len tie skutočnosti,

ktoré vyšli (vyjdú) v konaní najavo (Čl. 11 ods. 4 C.s.p.) procesne správnym postupom, pričom vo svojich
úvahách pri právnom posudzovaní veci vyjde z názoru odvolacieho súdu (§391 ods. 2 C.s.p.), tak ako ho
vyjadril v tomto uznesení. Nové rozhodnutie súd prvej inštancie náležite odôvodní tak, aby sa dôsledne
a presvedčivo vysporiadal so všetkými skutkovo a právne relevantnými otázkami riešenými v konaní a
argumentmisporovýchstránazároveňabyodôvodnenienielenformálnespĺňalonáležitostipožadované

ust. § 220 ods. 2 C.s.p., ale aby i materiálne zodpovedalo kritériám spravodlivého odôvodnenia.

20. V záujme vyhnúť sa prípadným (v praxi okresných súdov pomerne frekventovaným) pochybeniam
pri riešení otázok úročenia splatného úveru a spotrebiteľskej prijateľnosti zmluvných podmienok (tiežpoplatku za upomienky), považuje odvolací súd za potrebné zaujať právny názor k nim pre prípad, ak
by v ďalšom konaní vznikla potreba ich riešenia.

21. Pokiaľ ide o úročenie splatného úveru ( riadnej alebo mimoriadnej v dôsledku uplatnenia práva
zosplatniť úver veriteľom) odvolací súd na prvom mieste konštatuje, že právna úprava odplaty za
dočasné prenechanie peňažných prostriedkov úverovou zmluvou, z ktorej je potrebné, vzhľadom na
absenciu inej občianskoprávnej úpravy (§ 52 ods. 2 posledná veta Občianskeho zákonníka) vyjsť i pri
posudzovaní spôsobu úročenia spotrebiteľských úverov, je obsiahnutá v ust. §§ 502 a 503 Obchodného

zákonníka.

22. Podľa ust. § 502 ods. 1 veta prvá Obchodného zákonníka, od doby poskytnutia peňažných
prostriedkov je dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške
ustanovenej zákonom alebo na základe zákona.

23. Podľa ust. § 503 Obchodného zákonníka, záväzok platiť úroky je splatný spolu so záväzkom vrátiť
použité peňažné prostriedky. Ak lehota na vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov je dlhšia ako
rok, sú úroky splatné koncom každého kalendárneho roka. V čase, keď sa má vrátiť zvyšok poskytnutých
peňažnýchprostriedkov,súsplatnéajúroky,ktorésahotýkajú.(2)Aksaposkytnutépeňažnéprostriedky
majú vrátiť v splátkach, sú v deň splatnosti každej splátky splatné aj úroky z tejto splátky. (3) Dlžník

je oprávnený vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky pred dobou určenou v zmluve. Úroky je povinný
zaplatiť len za dobu od poskytnutia do vrátenia peňažných prostriedkov.

24. Z citovaných ustanovení je zrejmé, že zákon naproti času, od kedy je úverový dlžník povinný
platiť úroky (od poskytnutia) výslovne neupravuje, až na prípad keď dlžník vráti poskytnuté peňažné

prostriedky pred dobou určenou v zmluve, tiež, do kedy úroky veriteľovi patria. To v praxi vyvolalo
interpretačný spor, či sa poskytnuté peniaze úročia až do skutočného vrátenia poskytnutých peňazí
alebo či povinnosť platiť úroky zaniká so splatnosťou úveru alebo jeho časti. Túto názorovú nezhodu,
a to je potrebné zdôrazniť, i keď v jeho riešení možno zaznamenať istý trend, v smere dávajúcom
za pravdu odporcom úročenia splatného úverového dlhu, doposiaľ jednoznačne, a z pohľadu právnej

argumentácie rozhodne nie spôsobom, ktorý by bolo možné považovať za ustálenú prax, doposiaľ
ukončený nebol. Pre objektívnosť je potrebné konštatovať, že predovšetkým v rozhodovacej praxi
Najvyššieho súdu ČR ( napr. rozsudok sp. zn. 32 Cdo 3830/2014) možno zaznamenať názor, že
veriteľovi patria úroky aj po zosplatnení úveru. V každom z odvolaciemu súdu známych prípadov však
riešenietejtootázkynadväzovalonazáveroplatnostidohodyveriteľaadlžníkaoúrokochpozosplatnení

v úveru pričom otázka výlučne zákonného rámca úročenia (teda o situáciu keď sa veriteľ s dlžníkom
na úročení úveru po zosplatnení nedohodli), sa v týchto, len na prvý pohľad obdobných prípadoch,
neriešila. V podmienkach Slovenskej republiky síce uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Obo
143/98 zo dňa 1.7.2000, na ktoré sa v rozhodovacej praxi na podporu názoru o úročení úveru len
do jeho splatnosti frekventovane odkazuje, nerieši túto otázku ťažiskovo a vyslovený právny názor k

ďalšiemu postupu súdu prvej inštancie po zrušení jeho rozhodnutia. „Odvolací súd v tejto súvislosti
upozorňuje, že dohodnuté úroky z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu (jeho splátok).
Od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania (§ 369 OBZ)“, v ňom nie je nijak
bližšie zdôvodnený. Na strane druhej však nemožno prehliadať, že zdôvodnenie založené i na tomto
názore prešlo testom ústavnosti, pričom Ústavný súd SR vo svojom uznesení sp. zn. IV. ÚS 476/2012

z 18.9.2012, jednak zmienené rozhodnutie Najvyššieho súdu SR považoval za súčasť štandardnej
judikatúry všeobecných súdov a jednak výklad vo výsledku zodpovedajúci tejto alternatíve právneho
posúdenia veci, považoval za ústavne akceptovateľný. Na podklade uvedených judikatórnych výstupov
sa k tomuto názoru prikláňa tiež odvolací súd, pričom k formovaniu tejto jeho argumentačnej pozície
došlo v podstatnom tiež na podklade ďalších úvah. Interpretácia trvania úročenia úveru musí podľa

úsudku odvolacieho súdu odzrkadľovať tiež samotnú podstatu úroku a špecifickosť právnej situácie,
ktorá po zosplatnení úveru nastáva. Právna teória i rozhodovacia prax sú v tomto zmysle zajedno v tom,
že úrok je cenou peňazí - odplatou veriteľa za to, že peňažné prostriedky dočasne prenechá dlžníkovi
a ten ich v dohodou stanovenej alebo na základe zákona veriteľom určenej dobe môže využívať. Práve
možnosť disponovať s peňažnou sumou na dosiahnutie vlastného hospodárskeho prospechu na strane

dlžníka a získanie úroku za poskytnutie tejto možnosti na strane veriteľa predstavujú bezprostredný
ekonomický dôvod (kauzu) vzniku právneho vzťahu z úverovej zmluvy. Účinným uplatnením práva
mimoriadneho zosplatnenia úveru veriteľom dochádza celkom nepochybne k narušeniu tejto kauzy
úverovej zmluvy; v ďalšom čase už totiž dlžník nemá právny dôvod mať peňažné prostriedky u sebaa tieto užívať keďže veriteľ mu túto možnosť už viac nedáva (odňal). Nevrátením prenechaných peňazí
po zosplatnení úveru, bez ohľadu na to aké účinky z hľadiska trvania úverového vzťahu právnemu
úkonu zosplatnenia pripíšeme, nepochybne vzniká protiprávny stav, s ktorým sú ako následok prípadne

spojené sankčné (úroky z omeškania), zodpovednostné (náhrada škody) a zabezpečovacie plnenia
(zmluvná pokuta), na ktorých sa účastníci pre tento prípad dohodli, alebo ktoré súd dané zákonom
a nie záväzky majúce povahu odplaty, medzi ktoré úrok, ako už bolo vyjadrené skôr, rozhodne patrí.
Nemožno v tejto súvislosti prehliadnuť ani, že otázka „odplaty“ za nesplnenie povinnosti dlžníkom
vyvstala výlučne v súvislosti s úverovými vzťahmi, pričom mimo nich odvolaciemu súdu nie sú zrejmé

prípady, kedy by sa veriteľ po zročnosti plnenia domáhal mimo sankčných, zabezpečovacích alebo
zodpovednostných záväzkov tiež plnení majúcich povahu akejsi zmluvnej odplaty. Takto napríklad po
skončení nájmu prenajímatelia nežiadajú nájomné až do vydania predmetu nájmu i napriek tomu, že
zákon platenie nájomného len za obdobie trvania nájmu nelimituje (rovnako ako úrok pri úveroch).
Pokiaľ v tejto súvislosti názoroví oponenti na podporu svojho presvedčenia o legislatívnom zámere
neupraviť úročenie úveru po zosplatnení odkazuje na úpravu ust. § 723 Občianskeho zákonníka žiada

sa odvolaciemu poopraviť túto argumentáciu v tom smere, že právna teória (por. napr. Jehlička, O.,
Švestka, J., Škárová, M., a kol. Občanský zákonník. Komentář, 8 vydanie, Praha: C.H.Beck, 2003,
1219 s., str. 951) len potvrdzuje, že plnenie i podľa tohto ustanovenia po skončení podnikateľského
nájmu hnuteľných vecí nemá zmluvnú povahu (nie je odplatou) i keď vychádza z výšky zaniknutou
zmluvou dohodnutého nájomného, ale má výlučne zodpovednostný základ. Obdobne je potrebné podľa

úvahy odvolacieho súdu nazerať tiež na názorovými oponentmi zdôrazňovanú skutočnosť, že v čase od
zosplatneniaúverudoskutočnéhovráteniapeňazíveriteľnevievyužiťichekonomickúhodnotu.Odvolací
súd veriteľom neupiera právo na adekvátnu náhradu za takúto hodnotovú ujmu, nemyslí si však, že
svojím charakterom sa jedná o odplatu, ale je presvedčený o tom, že takéto plnenie má rozhodne
zodpovednostný základ. Odvolací súd teda nevidí právny, ekonomický a v svojej podstate ani žiaden

iný racionálny dôvod, pre ktorý by výklad právnej úpravy mal smerovať k úročeniu poskytnutých peňazí
aj po zosplatnení úveru, teda v čase, kedy veriteľ dlžníkovi neposkytuje možnosť užívať jeho peniaze,
ale dlžník veriteľove peniaze protiprávne zadržiava. Celkom nepatričnou je tiež argumentácia zástancov
opačného názoru, založená na interpretácii znenia poslednej vety ust. § 503 ods. 3 Obchodného
zákonníka, podľa ktorého úroky je povinný (dlžník) zaplatiť len za dobu od poskytnutia do vrátenia

peňažných prostriedkov. Použitá formulácia na prvý pohľad evokuje u zástancov úročenia úveru aj po
splatnosti, že tým je otázka zodpovedaná „do vrátenia“, a teda nie do splatnosti; tento argument však vo
svojej podstate abstrahuje od toho, že jeho znenie, zvlášť však použité slovo „len“ v tomto ustanovení
jasne naznačuje, že tým bolo sledované obmedzenie dohodnutého úroku v prípade skrátenia doby
vrátenia peňazí a nie rozšírenie úročenia nad túto dobu. Názoroví oponenti sa doposiaľ uspokojivo

nevysporiadali ani so zrejmou kolíziou úročenia po splatnosti úveru s úpravou, priznávajúcou veriteľovi
za omeškanie dlžníka s peňažným plnením iba úroky z omeškania (poplatok z omeškania), za situácie,
keď možnosť kvantitatívneho rozšírenia tejto sankcie za oneskorené plnenie v občianskoprávnych
vzťahoch je v právnej praxi jednotne odmietané. Úročenie zosplatneného úveru zároveň nereflektuje
ani skutočnosť, že právny poriadok úhrn sankcií za omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných

prostriedkov (podľa ust. § 3a ods. 2 nar. vlády SR č. 87/1995 Z. z. sa nimi rozumejú úroky z
omeškania,zmluvnépokutyaakékoľvekinéplneniazaomeškaniespotrebiteľasosplácanímpeňažných
prostriedkov limituje.

25. K prípadnému posudzovaniu spotrebiteľskej prijateľnosti zmluvných podmienok (tiež aj poplatku za

upomienky) v ďalšom konaní odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že účelom spotrebiteľskej
ochrany je eliminovať dopady nerovnovážneho postavenia spotrebiteľa oproti dodávateľovi a nie
ochrana spotrebiteľa pred dôsledkami neplnenia si povinností, ktoré za spotrebiteľsky prijateľných
podmienok prevzal. Preto spôsob posudzovania hmotnoprávnych oprávnení a povinností spotrebiteľa,
ale aj rozsah procesných ohľadov, ktorých sa spotrebiteľovi v sporovom konaní dostáva (§ 290 a

nasl. C.s.p.) má svoje limity; v žiadnom prípade neznamenajú úplné vylúčenie základných atribútov
právnej istoty, a v nadväzujúcich procesných podmienkach ani kontradiktórnosti konania. Procesná
ochrana spotrebiteľa musí vždy nadväzovať na podstatu spotrebiteľského hmotného práva, ktorým je
ochrana spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami, nekalými obchodnými praktikami a
závadnými výrobkami. Aj v spotrebiteľských sporoch musí rozhodnutie súdu smerovať k spravodlivému

a vyváženému usporiadaniu pomerov strán, tak aby sa spotrebiteľovi v okolnostiach prípadu
dostalo primeranej spotrebiteľskej ochrany za súčasného rešpektovania poctivo nadobudnutých práv
dodávateľa. Záver o neprijateľnosti zmluvnej podmienky nemôže byť vystavaný len na subjektívnom
hodnotení sudcu, ale musí byť vždy preskúmateľným výsledkom vyhodnotenia rozhodujúcehospotrebiteľského kritéria, ktorým je primeraná rovnováha v právach a povinnostiach zmluvných strán (§
53 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka). Nakoľko je dôvodom neprijateľnosti zmluvnej podmienky
značná nerovnováha, ktorú v právnom vzťahu v neprospech spotrebiteľa zakladá, záver o neprijateľnosti

zmluvnej podmienky sa nevyhnutne bez kvalifikovaného zdôvodnenia takejto nerovnováhy nezaobíde.

26. V novom rozhodnutí vo veci rozhodne súd prvej inštancie tiež o všetkých trovách konania, vrátane
trov konania odvolacieho (§ 396 ods. 3 C.s.p.).

27. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné (§ 355 C.s.p.).
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Táto povinnosť neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba
a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.