Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 19. máj 2020

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/90/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6217205555
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 05. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Podhorová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2020:6217205555.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Podhorovej a

členiek senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a JUDr. Anny Snopčokovej, v právnej veci žalobcu: H. H., nar.
XX. XX. XXXX, bytom XXX XX R. P., D.D. U. XXX/XX, zastúpený splnomocneným advokátom JUDr.
Jozefom Veselým, so sídlom Advokátska kancelária 990 01 Veľký Krtíš, Mierová 1, proti žalovanému:
Prvá stavebná sporiteľňa, a. s., so sídlom 829 48 Bratislava, Bajkalská 30, IČO: 31 335 004, o zaplatenie
5.078,91 eur istiny s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Veľký Krtíš
číslo konania 3C/28/2017-90 zo dňa 22.11.2018, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd p r i p ú š ť a čiastočné späťvzatie žaloby v časti istiny 1.677,25 eur, z r u š u j e

rozsudok okresného súdu v časti zamietnutia žaloby o zaplatenie istiny 1.677,25 eur a v tomto rozsahu
o zaplatenie sumy 1.677,25 eur konanie z a s t a v u j e.

II. Rozsudok Okresného súdu Veľký Krtíš číslo konania 3C/28/2017-90 zo dňa 22.11.2018 v zostávajúcej
časti (tzn. v rozsahu zamietnutej žaloby o 3.401,66 Eur) p o t v r d z u j e.

III. Žalobca j e p o v i n n ý zaplatiť žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100

% v lehote troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobu žalobcu zamietol v celom rozsahu ako nedôvodnú
(výrok I.) a rozhodol o trovách prvoinštančného konania výrokom II. tak, že žalovanému priznal proti
žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnej výške. V odôvodnení rozsudku súd konštatoval
právny a skutkový základ uplatneného nároku, ktorým sa žalobca domáhal, aby súd uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť mu sumu 5.078,91 eur istiny z titulu vydania bezdôvodného obohatenia. V žalobe
žalobca uviedol, že v dedičskej veci po poručiteľovi Q. H., nar. XX. XX. XXXX, ktorý zomrel XX. XX.
XXXX, naposledy bytom J. XXX, bolo na základe poverenia Okresného súdu Veľký Krtíš notárom JUDr.

Pavlom Tóthom vydané Osvedčenie o dedičstve zo dňa 24. 10. 2013, č. k. XD/XXX/XXXX-XX a C../
XXX/XXXX, ktoré nadobudlo účinky právoplatného uznesenia o dedičstve dňa 08. 11. 2013, kde sa
stal jediným dedičom po poručiteľovi, svojom otcovi. V rámci dedičského konania si žalovaný, ako
veriteľ, prihlásil svoju pohľadávku prostredníctvom súdnej exekútorky JUDr. Andrey Cimermanovej,
Exekútorský úrad Zvolen pod číslom EX 380/10 zo dňa 09. 09. 2013 vo výške 1.964.77 eur, ktorú
dedičia neuznali ani do dôvodu vzniku, ani do výšky. Žalobca zdôraznil v žalobe, že súdny komisár
pri výpočte čistej hodnoty dedičstva do výpočtu dlhov nezaradil pohľadávku žalovaného ako veriteľa a

preto nebolo prihliadané na toto sporné pasívum. Aj napriek tejto skutočnosti súdna exekútorka JUDr.
Andrea Cimermanová vykonávala danú exekúciu na jeho osobu ako povinného, kde by údajne tento
dlh mal prejsť na neho v rámci univerzálnej sukcesie. Exekúcia sa vykonala prikázaním pohľadávky z
účtu žalobcu v banke vo výške 5.078.91 eur, čím podľa žalobných tvrdení došlo na strane žalovanéhok bezdôvodnému obohateniu, pretože súdna exekútorka nebola oprávnená vymáhať od žalobcu žiadne
finančné prostriedky, nakoľko nedošlo k prechodu dlhu na neho a nikdy sa nestal povinným namiesto
poručiteľa. Keďže ako právny nástupca poručiteľa a povinného nikdy neuznal spornú pohľadávku

žalovaného, na túto pohľadávku sa v dedičskom konaní neprihliadalo, prejednali sa len nesporné
pohľadávky a žalovaný si mal uplatniť svoju pohľadávku v samostatnom konaní. Žalovaný v procesnej
obrane žalobcove tvrdenia označil za nedôvodné, poprel, že by došlo na jeho strane k bezdôvodnému
obohateniu sa na úkor žalobcu, tvrdil, že si riadne vymohol svoju pohľadávku v exekučnom konaní.
Poukázalnato,žedňa07.02.2008vydalOkresnýsúdVeľkýKrtíšplatobnýrozkazč.k.7Rob/3/2008-31,

ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 02. 05. 2008 a ktorým súd, v spojení s opravným uznesením č.
k. 7Rob/3/2008-46 zo dňa 24. 09. 2009, zaviazal spoločne a nerozdielne dlžníkov R. U., Q. H. a I.
E. na zaplatenie sumy vo výške 5.894,31 eur s príslušenstvom a na náhradu trov konania vo výške
353,52 eur z titulu neuhradeného záväzku zo Zmluvy o mimoriadnom medziúvere č. 2219219 1 02 a
stavebnom úvere č. 2219219 4 01 zo dňa 09. 03. 2005. Na základe tohto vykonateľného exekučného
titulu podal návrh na začatie exekúcie a pohľadávka priznaná vykonateľným exekučným titulom bola

vymáhaná proti povinným 1/ R. U., 2/ Q. H. a 3/ I. E. v exekučnom konaní vedenom na Okresnom
súde Veľký Krtíš pod sp. zn. 3Er/88/2010 súdnou exekútorkou JUDr. Andreou Cimermanovou. Proti
povinnému Q. H. tak bola v súlade so zákonom na základe poverenia súdu riadne vedená exekúcia.
Povinný Q. H. dňa XX. XX. XXXX zomrel, preto si zostatok pohľadávky vymáhanej v tomto exekučnom
konaní prihlásil do dedičského konania. Hoci z Osvedčenia o dedičstve zo dňa 24. 10. 2013 č. k. XD/

XXX/XXXX-XX C..XXX/XXXX súdneho komisára JUDr. Pavla Tótha vyplýva, že dediči jeho pohľadávku
neuznali ani do dôvodu vzniku, ani do výšky, žalovaný nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že nedošlo k
prechodu dlhu priznaného exekučným titulom z poručiteľa Q. H. na žalobcu H. H. len z dôvodu, že
žalobca nikdy neuznal pohľadávku a v dedičskom konaní sa na ňu neprihliadalo. Žalovaný v procesnej
obrane taktiež zdôrazňoval, že na základe exekučného príkazu síce došlo k prikázaniu sumy z účtu

žalobcu vo výške 5.078,91 eur v prospech účtu súdneho exekútora, avšak jemu, ako oprávnenému,
súdny exekútor poukázal len jediný vklad zo dňa 10. 01. 2017 vo výške 4.104,68 eur, ktorým bol zostatok
jeho pohľadávky splatený a zanikla pohľadávka priznaná mu exekučným titulom. Rozdiel sumy 5.078,91
eur a sumy 4.104,68 eur vo výške 974,23 eur predstavujú trovy exekúcie, preto sa žalovaný o sumu
974,23 eur nikdy ani nemohol obohatiť. Súd prvej inštancie uplatnený nárok právne posúdil podľa

ustanovení § 451, § 456, § 458 ods. 1 a § 470 Občianskeho zákonníka, v spojení s ustanoveniami § 33
ods. 1 a § 37 ods. 1, 3 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti. Súd mal
z vykonaného dokazovania preukázané, že žalovaný, ako veriteľ, dňa 07. 03. 2005 uzavrel s 1/R. U.
ako dlžníkom (stavebným sporiteľom), 2/ I. W. ako spoludlžníkom a ako ďalším dlžníkom a 3/ Z. R. ako
ručiteľom Zmluvu o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere. Z dôvodu podstatného porušenia

zmluvnej povinnosti dlžníkmi 1/ - 3/ na základe žaloby žalovaného (ako žalobcu) Okresný súd Veľký Krtíš
dňa 07. 02. 2008 vydal platobný rozkaz č. k. 7Rob/3/2008-31, ktorým uložil dlžníkom (ako žalovaným)
1/ R. U., 2/ Q. H. a 3/ I. E. povinnosť zaplatiť spoločne a nerozdielne žalovanému sumu vo výške
5.894,31 eur (predtým 177.572,- Sk) s úrokom z omeškania v istiny 5.437,06 eur (predtým 163.796,80
Sk) od 01. 12. 2008 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania vo výške 353,52 eur (predtým 10.650,-

Sk). Platobný rozkaz nadobudol právoplatnosť dňa 02. 05. 2008. Okresný súd Veľký Krtíš Opravným
uznesením zo dňa 24. septembra 2009 č. k. 7Rob/3/2008-46 opravil výrok platobného rozkazu tak, že
žalovaní 1/ R. U., 2/ Q. H. a 3/ I. E. sú povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne žalovanému sumu vo
výške 5.894,31 eur (177.572,- Sk) s 12,79 % úrokom z omeškania v istiny 5.437,06 eur (163.796,80
Sk) od 01. 12. 2008 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania vo výške 353,52 eur (predtým 10.650,-

Sk). Opravné uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 12. 11. 2009. Z Osvedčenia o dedičstve notára
JUDr. Pavla Tótha ako súdneho komisára zo dňa 24. 10. 2013 č. k. XD/XXX/XXXX-XX C..XXX/XXXX
tak súd taktiež preukázané, že dedičia pohľadávku veriteľa Prvá stavebná sporiteľňa, a. s., prihlásenú
súdnou exekútorkou JUDr. Andreou Cimermanovou pod EX 380/10 vo výške 1.964,77 eur, neuznali
ani do dôvodu vzniku, ani do výšky. Ohľadne vyporiadania dedičstva po poručiteľovi Q. H. uzavreli

dedičiadedičskúdohodu,nazákladektorejcelédedičstvopoporučiteľovinadobudolsynH.H.(žalobca).
Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku s poukazom na ustanovenie § 470 Občianskeho zákonníka
uviedol, že dedič zodpovedá do výšky ceny nadobudnutého dedičstva za primerané náklady spojené
s pohrebom poručiteľa a za poručiteľove dlhy, ktoré na neho prešli poručiteľovou smrťou. U fyzickej
osoby k právnemu nástupníctvu dochádza smrťou poručiteľa, pričom na dediča prechádzajú zásadne

všetky práva a povinnosti poručiteľa, neprechádzajú len tie, ktoré smrťou zanikajú alebo prechádzajú
na ďalšie subjekty inak, než dedením. Súd konštatoval, že nebolo sporné, že dedičom poručiteľa Q. H.,
ktorý bol povinným 2/ v exekučnom konaní, vedenom pod sp. zn. Er/88/2010, EX 380/10, je žalobca,
ktorý na základe rozhodnutia súdu v konaní o dedičstve - Osvedčenia o dedičstve notára JUDr. PavlaTótha, ako súdneho komisára zo dňa 24.10.2013 č. k. XD/XXX/XXXX-XX C..XXX/XXXX nadobudol
celé dedičstvo po poručiteľovi. Podľa názoru súdu právna úprava dedičského práva neobsahuje žiadne
ustanovenie, podľa ktorého by dlh poručiteľa, priznaný právoplatným exekučným titulom zanikol, ak

nebol veriteľom do dedičského konania prihlásený, prípadne, ak nebol v dedičskom konaní prejednaný
alebo uznaný. Na základe tohto právneho názoru potom tvrdenie žalobcu, že pohľadávku žalovaného
nikdy neuznal a preto vymáhanie takejto pohľadávky bolo zo strany žalovaného nezákonné, súd
vyhodnotil ako nedôvodné a nesprávne. Ani tvrdenie žalobcu, že by sa mal žalovaný domáhať vydania
rozsudku podaním novej žaloby v civilnom procese pre tú istú pohľadávku, ktorú už mal právoplatne

priznanú, nepovažoval súd prvej inštancie sa dôvodné, nakoľko by išlo o konanie medzi zhodnými
stranami sporu, pretože dedič je právnym nástupcom poručiteľa, teda pôvodného dlžníka a jednalo
by sa tak o prekážku právoplatne rozhodnutej veci (rei iudicata). Súd mal za nesporné, že žalovaný,
ako oprávnený, sa dôvodne domáhal proti poručiteľovi Q. H., ako povinnému 2/ v exekučnom konaní,
povinnosti zaplatiť mu dlh, ktorý mal priznaný právoplatným exekučným titulom. Z dôvodu, že povinný
2/ zomrel a povinnosť uvedená v exekučnom titule nebola splnená a na základe dohody dedičov

dedičstvo nadobudol žalobca, súd uviedol, že v exekučnom konaní mal byť aplikovaný postup podľa
ustanovenia § 37 ods. 3 Exekučného poriadku. V danom konaní došlo k prechodu povinností po začatí
exekučného konania, t. j. došlo k hmotnoprávnej zmene po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie a
potom podľa ustanovenia § 37 ods. 3 Exekučného poriadku boli účastníci exekučného konania povinní
bez zbytočného odkladu písomne oznámiť túto skutočnosť súdnej exekútorke, toto oznámenie doložiť

listinou, ktorá preukazuje prechod povinností, v danom prípade Osvedčením o dedičstve zo dňa 24.
10. 2013 č. k. XD/XXX/XXXX-XX C..XXX/XXXX a súdna exekútorka bola povinná podať exekučnému
súdu návrh na pripustenie zmeny účastníkov konania a doručiť ho súdu v lehote 14 dní odo dňa, keď
sa o týchto skutočnostiach dozvedela. Súd mal o návrhu rozhodnúť do 60 dní od doručenia návrhu
uznesením, ktoré sa doručuje exekútorovi, oprávnenému, povinným, označeným v exekučnom titule a

tiež žalobcovi, na ktorého povinnosť prešla. Tento postup však nebol dodržaný a pokiaľ nebolo súdom
rozhodnuté o pripustení zmeny povinného 2/ Q. H. (na žalobcu H. H. ako povinného 2/) uznesením,
žalobca sa nestal povinným v exekučnom konaní. Následne potom súd prvej inštancie zhrnul svoje
úvahy a konštatoval, že pokiaľ súdna exekútorka konala so žalobcom ako s povinným 2/ v exekučnom
konaní, zodpovedá za ujmu, ktorá nastala na strane žalobcu z titulu náhrady škody podľa ustanovenia §

33 ods. 1 Exekučného poriadku, ak osobitný zákon, ktorým je zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, neustanovuje inak. V rámci exekučnej činnosti prichádza
do úvahy zodpovednosť exekútora za nezákonné rozhodnutie, ale aj nesprávny úradný postup, pričom
podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. sa za nesprávny úradný postup považuje okrem iných aj
porušenie povinnosti súdneho exekútora urobiť úkon v zákonom ustanovenej lehote, jeho nečinnosť pri

výkone verejnej moci, alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb
a právnických osôb. Z tohto dôvodu potom súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol. O náhrade
trov konania strán sporu súd rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP na základe zásady úspechu
a keďže žalovaný mal vo veci plný úspech, súd mu priznal proti neúspešnému žalobcovi nárok na
náhradu trov konania v plnej výške, o ktorej rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku

samostatným uznesením so zreteľom na ustanovenie § 262 ods. 2 CSP.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu podľa
ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) CSP a má za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Medzi stranami nebolo sporné, že v dedičskej veci po

poručiteľovi Q. H., nar. XX.XX.XXXX, r.č. XXXXXX/XXX, zomr. XX.XX.XXXX, naposledy bytom J. XXX,
okr. R. P., bolo na základe poverenia Okresného súdu Veľký Krtíš JUDr. Pavlom Tóthom, notárom
ako súdnym komisárom, so sídlom Banícka 10, Veľký Krtíš, vydané osvedčenie o dedičstve zo dňa
24.10.2013 sp. zn. XX.XX.XXXX, XXX/XXXX-XX, C..XXX/XXXX, ktoré nadobudlo účinky právoplatného
uznesenia o dedičstve dňa 08.11.2013, kde sa žalobca stal jediným dedičom po poručiteľovi. V rámci

dedičského konania si veriteľ - žalovaný prihlásil svoju pohľadávku súdnym exekútorom JUDr. Andreou
Cimmermanovou, Exekútorský úrad Zvolen, Francisciho 1044/6, 960 01 Zvolen, pod číslom EX 380/10
zo dňa 09.09.2013 vo výške 1.964,77 eur, ktorú dedičia neuznali ani čo do dôvodu vzniku, ani čo
do výšky. Aj napriek týmto skutočnostiam bol dňa 20.12.2016 vydaný exekučný príkaz na vykonanie
exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke, kde ako povinný 2/ figuruje žalobca a dňa 21.12.2016

boli tieto finančné prostriedky vo výške 5.078,91 eur poukázané na účet exekútora z účtu žalobcu.
Ešte pred vydaním exekučného príkazu sa žalobca aktívne bránil v exekučnom konaní a podal návrh
na zastavenie exekúcie, ktorý bol uznesením Okresného súdu Veľký Krtíš č.k. 3Er/88/2010-64 zo dňa
30.06.2016 zamietnutý. Vzhľadom na odvolanie rozhodoval vo veci Krajský súd v Banskej Bystrici, akosúd odvolací, ktorý napadnuté uznesenie zrušil, nakoľko vec sa právoplatne skončila a to vrátením
povereniazostranysúdnehoexekútoraokresnémusúdu,nakoľkopohľadávkaveriteľaspríslušenstvom,
ako aj trovy exekúcie, boli vymožené. Za pochybenie súdu žalobca pokladá to, že aj napriek tomu, že

ustanovenie § 470 ods. 1 Občianskeho zákonníka je citované v rozsudku, súd, žalovaný a ani súdny
exekútor neskúmali, aké dlhy a v akej výške dedič - žalobca už hradil a do akej sumy by sa eventuálne
mohli uhradiť iné dlhy poručiteľa. V návrhu na zastavenie exekúcie uviedol, aké dlhy za poručiteľa
platil a v akej výške, táto písomnosť je súčasťou exekučného spisu a o tomto návrhu mal vedomosť aj
súdny exekútor, ako aj oprávnený, ktorý sa k návrhu na zastavenie exekúcie aj vyjadril. Čistá hodnota

dedičstva v zmysle osvedčenia o dedičstve bola v sume 3.401,66 eur po odpočítaní všetkých dlhov, ktoré
uhradil za poručiteľa a z danej hodnoty mal žalovaný vychádzať. V prípade, ak boli vymožené finančné
prostriedky vo výške 5.078,91 eur, tieto jednoznačne prevyšovali čistú hodnotu dedičstva, resp. zvyšok
finančných prostriedkov po odpočítaní už predtým zaplatených dlhov. Je bezpredmetné, aká suma bola
v konečnom dôsledku vyplatená priamo žalovanému. V ďalšom texte odvolania žalobca citoval zákonné
znenie ustanovenia § 37 ods. 3 Exekučného poriadku platnému ku dňu začatia exekúcie a uviedol, že

oprávnený mal vedomosť o úmrtí poručiteľa - dlžníka a svoju pohľadávku si prostredníctvom súdneho
exekútora prihlásil do dedičstva a napriek tomu, že oprávnený - žalovaný nikdy od súdu neobdržal
rozhodnutie o pripustení zmeny účastníka, bez právneho dôvodu si ponechal finančné prostriedky od
žalobcu. Odvolateľ zdôraznil, že nikdy nebol účastníkom exekučného konania, kde ani nemal žiadnu
povinnosť voči súdnemu exekútorovi. Nie je teda zrejmé, prečo podľa názoru súdu nie sú splnené

zákonné predpoklady pre vznik bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného, keď preukázateľne
prijal finančné prostriedky, tieto si bez právneho dôvodu ponechal a trovy exekútora taktiež hradil
žalobca. Pokiaľ súd citoval § 33 ods. 1 Exekučného poriadku a vyjadril právny názor, že žalobca by si
mal uplatniť náhradu škody od súdneho exekútora, nakoľko súdny exekútor konal so žalobcom ako s
povinným 2/ v exekučnom konaní, s predmetným názorom žalobca nesúhlasí, nakoľko súdny exekútor

koná v mene a v prospech oprávneného a v danej súvislosti poukázal na nález Ústavného súdu SR z
13. februára 2013, č.k. II. ÚS 165/2012-45, v ktorom tento vyslovil, že :„Nárok na náhradu škody môže
byť v občianskom súdnom konaní uplatnený až vtedy, ak žalobca nemohol dosiahnuť uspokojenie svojej
pohľadávky z titulu bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento prospech získal a je povinný ho
vydať. Pokiaľ má účastník pohľadávku na vydanie bezdôvodného obohatenia, škoda mu ešte nevznikla

a preto nemôže byť daná zodpovednosť štátu za škodu podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len
„zákon č. 58/1969 Zb.). Nárok na náhradu škody od štátu by mohol úspešne uplatniť iba vtedy, ak
by preukázal, že sa bezúspešne domáhal vydania bezdôvodného obohatenia. Existencia pohľadávky
na vydanie bezdôvodného obohatenia vylučuje vznik škody ako majetkovej ujmy a tým aj konkurenciu

právnej úpravy zodpovednosti za škodu s právnou úpravou bezdôvodného obohatenia“. Aj napriek
tvrdenej univerzálnej sukcesii ohľadne prechodu dlhov na dediča žalobca tvrdí, že žalovaný v prípade,
ak chcel pohľadávku vymáhať od dediča - žalobcu v danej situácii, mal si v osobitnom konaní uplatniť
svoje práva, nakoľko aj napriek exekučnému titulu nebol oprávnený si finančné prostriedky ponechať
v rámci exekúcie. Na základe vyššie uvedeného žalobca navrhuje odvolaciemu súdu, aby rozsudok

súdu prvej inštancie zmenil a rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 5.078,91 eur a
žalobcovi voči žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania na súde prvej inštancie, ako aj nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške.

3. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uvádza, že sa v plnej miere stotožňuje s rozsudkom súdu

a poukazuje na svoje predošlé vyjadrenia. Žalovaný naďalej zotrváva na názore, že k bezdôvodnému
obohateniu nemohlo dôjsť, nakoľko neboli naplnené predpoklady pre vznik bezdôvodného obohatenia.
Žalovaný mal voči predchodcovi žalobcu pohľadávku priznanú exekučným titulom, pohľadávka prešla
ku dňu smrti na žalobcu na základe univerzálnej sukcesie, pričom žalobca dedičstvo neodmietol a
nadobudnutie dedičstva bolo deklarované osvedčením o dedičstve. Veriteľ - žalovaný nemal dôvod

podávať akúkoľvek žalobu na plnenie voči žalobcovi, nakoľko súd by takúto žalobu zamietol z dôvodu
veci rozhodnutej, keďže súd by rozhodoval o tej istej veci a medzi tými istými osobami (konanie sa
týka tých istých osôb v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov
či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie). Žalovaný mal teda právny dôvod na prijatie
peňažného plnenia z dôvodu existencie splatnej pohľadávky priznanej exekučným titulom. Žalovaný

opätovne zdôraznil, že sa nemohol obohatiť o sumu 974,23 eur, ktorá predstavuje trovy exekúcie,
ktoré prijal súdny exekútor. Táto suma nikdy nebola žalovanému vyplatená a ani nikdy s touto sumou
nedisponoval. Chýba tak základný predpoklad na vznik bezdôvodného obohatenia a to majetkový
prospech na strane žalovaného ohľadom sumy 974,23 eur. V zmysle § 470 ods. 1 Občianskehozákonníka za primerané náklady spojené s pohrebom poručiteľa a za poručiteľove dlhy, ktoré na dediča
prešli smrťou poručiteľa, zodpovedajú dedičia do výšky ceny nadobudnutého dedičstva, z čoho je
zrejmé, že žalobca, ako ako dedič, bol zodpovedný za dlhy poručiteľa do ceny nadobudnutého dedičstva

4822,55 eur, pričom žalovaný prijal prostredníctvom súdneho exekútora len sumu 4104,68 eur. Žalobca
žiadnym spôsobom nepreukázal, že by nemal byť zodpovedný za poručiteľove dlhy minimálne vo výške
4104,68 eur. Civilné konanie je pritom sporovým konaním a súd preto nie je povinný ex offo skúmať, či
žalobca už uhradil dlhy poručiteľa a do akej sumy, naopak, je povinnosťou žalobcu uvedené skutočnosti
preukázať najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí, čo žalobca neurobil. Čo sa

týka postupu súdneho exekútora, žalovaný podotkol, že Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením sp.
zn. 41CoE/517/2017 zo dňa 31.01.2018 nepovažoval postup súdneho exekútora za nesprávny a mal
za to, že pohľadávka bola riadne vymožená voči žalobcovi. Vzhľadom na uvedené žalovaný navrhuje,
aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.

4. Žalobca v reakcii na vyjadrenie žalovaného k jeho odvolaniu uviedol, že ak žalovaný vychádza z

premisy, že mal právny titul na prijatie peňažného plnenia z dôvodu existencie splatnej pohľadávky
priznanej exekučným titulom z dôvodu univerzálnej sukcesie, jednoznačne je možné uviesť, že chýba
právny dôvod na prijatie akýchkoľvek finančných prostriedkov od žalobcu v rámci exekúcie, keďže
žalobca nikdy nebol a nemohol byť účastníkom exekučného konania. V danom prípade, ak žalovaný
akceptoval stav a prijal finančné prostriedky od osoby, ktorá nebola účastníkom exekučného konania,

došlonajehostranekbezdôvodnémuobohateniu,kdezískalmajetkovýprospechplnenímbezprávneho
dôvodu. Pokiaľ ide o sumu 974,23 eur, ktorá bola vymožená ako trovy exekútora, žalobca zdôraznil, že
nikdy nedal príčinu na exekučné konanie a nie jeho chybou, ale pochybením oprávneného - žalovaného,
mu boli aj uvedené finančné prostriedky stiahnuté z účtu. Čo sa týka námietky žalovaného, že žalobca
nepreukázal, že zaplatil za poručiteľa aj iné dlhy, podotkol, že súčasťou spisu bol aj pripojený exekučný

spis 3Er/88/2010, z ktorého vyplývajú jednotlivé sumy, ktoré predtým uhradil za poručiteľa, z čoho
vyplýva, že námietka nedodržania zásady v rámci koncentrácie konania nie je na mieste. Rovnako tak
je zrejmé, že žalovaný preukázateľne vedel o úhrade týchto dlžných súm vzhľadom na to, že k návrhu
na zastavenie exekúcie sa sám vyjadroval. Čo sa týka postupu súdneho exekútora, žalovaný len v
skratke uviedol, že Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením sp.zn. 41CoE/517/2017 zo dňa 31.01.2018

nepovažoval postup súdneho exekútora za nesprávny a mal mať údajne za to, že pohľadávka bola
riadne vymožená voči žalobcovi. K uvedenému stanovisku žalobca uviedol, že uznesením Krajský súd
v Banskej Bystrici rozhodol tak, že uznesenie Okresného súdu Veľký Krtíš č.k. 3Er/88/2010-64 zo dňa
30.06.2016 zrušil, a to z toho dôvodu, že exekúcia sa medzičasom skončila vymožením pohľadávky.
Za zmienku stojí aj fakt, že v označenom uznesení krajského súdu sám odvolací súd neoznačil ako

povinného 2./ žalobcu, ale uviedol samotného poručiteľa. Odvolací súd v žiadnom prípade ani vo svojom
odôvodnení sa nevyjadroval k správnosti, resp. nesprávnosti postupu súdneho exekútora a ani sa
nevyjadroval k tomu, či bola pohľadávka zákonne vymožená. Žalovaný sa taktiež žiadnym spôsobom
nevyjadril k meritu veci a to k namietanému porušeniu § 37 ods. 3 Exekučného poriadku platnému ku dňu
začatia exekúcie a taktiež sa nevyjadril k tomu, prečo si ponechal finančné prostriedky aj napriek tomu,

že nikdy nedošlo k pripusteniu zmeny účastníkov v exekučnom konaní. V ostatnom v plnom rozsahu
zotrváva žalobca na dôvodoch uvedených v odvolaní a zotrváva na odvolacom návrhu.

5. V štádiu odvolacieho konania žalobca podaním datovaným dňa 11.04.2019 adresoval súdu čiastočné
späťvzatie žaloby. Uviedol, že dňa 05.04.2019 súdna exekútorka JUDr. Andrea Cimermanová,

Exekútorský úrad Zvolen, v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. EX 380/10, v ktorom bola poverená
na vykonanie exekúcie proti žalobcovi, ako povinnému v prospech žalovaného, doručila žalobcovi
prostredníctvom jeho právneho zástupcu vyjadrenie k žiadosti zo dňa 20.12.2018, v ktorom uviedla,
že po opätovnom nahliadnutí a preštudovaní celého exekučného spisu dospela k záveru, že z jej
strany došlo pri vyčíslení výšky vymáhaného nárok v exekučnom príkaze zo dňa 20.12.2016 omylom

k nesprávnemu uvedeniu vymáhanej sumy, pričom finančný rozdiel predstavuje sumu 1.677,25 eur. S
poukazom na vyššie uvedené skutočnosti sa povinnému ospravedlnila za spôsobenú chybu a poukázala
mu na oznámené číslo účtu sumu 1.677,25 eur, ktorá predstavovala rozdiel vo výpočte vymáhanej sumy.
Z dôvodu, že žalobcovi bola vrátená táto časť finančných prostriedkov zo strany súdnej exekútorky a
keby trval na žalobe v celom rozsahu, došlo by k duplicitnému nároku, z týchto dôvodov vzal žalobca

žalobu v rozsahu 1.677,25 eur späť a žiadal, aby súd konanie v tejto časti zastavil s tým, že naďalej
si uplatňuje voči žalovanému nárok - istinu vo výške 3.401,66 eur a trovy konania a trovy právneho
zastúpenia. Pokiaľ sa týka podaného odvolania voči rozsudku Okresného súdu Veľký Krtíš, č. k.
3C/28/2017-90 zo dňa 22.11.2018, tak po čiastočnom späťvzatí žaloby žalobca žiada, aby odvolací súdrozsudok súdu prvej inštancie zmenil a rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo
výške 3.401,66 eur a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania na súde prvej inštancie v plnej
výške a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške. K čiastočnému späťvzatiu žaloby

žalobca pripojil ako listinný dôkaz potvrdenie banky o pripísaní SEPA platby vo výške 1.677,25 eur na
účet žalobcu zo dňa 08.04.2019.

6. Žalovaný na základe výzvy súdu zo dňa 15.04.2019 uviedol, že súhlasí s čiastočným späťvzatím
žaloby v zmysle podania žalobcu zo dňa 11.04.2019.

7. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku - ďalej „CSP“), vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 CSP a bez
nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 385 ods. 1 CSP a contrario, podľa ustanovenia
§ 370 ods. 1, 2 a 3 CSP výrokom I. pripustil čiastočné späťvzatie žaloby v časti istiny 1.677,25 eur,
zrušil rozsudok okresného súdu v časti zamietnutia žaloby o zaplatenie istiny 1.677,25 eur a v tomto

rozsahu konanie o zaplatenie sumy 1.677,25 eur zastavil a výrokom II. rozsudok okresného súdu podľa
ustanovenia § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

8. Odvolací súd sa v prvom rade procesne vysporiadal s čiastočným späťvzatím žaloby v štádiu
odvolacieho konania.

9. Podľa ustanovenia § 370 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku, ak je žaloba vzatá späť po
rozhodnutí súdu prvej inštancie, ale skôr, ako rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, odvolací súd
rozhodne o pripustení späťvzatia. Súd späťvzatie žaloby nepripustí, ak s tým protistrana z vážnych
dôvodov nesúhlasí. Ak späťvzatie žaloby pripustí, odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie

a konanie zastaví.

10. Ak je žaloba vzatá späť sčasti, použijú sa ustanovenia predchádzajúcich odsekov primerane (§ 370
ods. 3 CSP).

11. Žalobu možno účinne zobrať späť v štádiu odvolacieho konania len za predpokladu, že rozhodnutie
prvoinštančného súdu nenadobudlo právoplatnosť. Účinnosť dispozičného úkonu späťvzatia žaloby
žalobcom v tomto štádiu konania je podmienený súhlasom protistrany. Odvolací súd pripustí späťvzatie
žaloby (čiastočné späťvzatie žaloby) len za predpokladu, ak došlo k procesne účinnému úkonu o
späťvzatí, ako aj (kumulatívne) neexistenciou procesne účinnému nesúhlasu z vážnych dôvodov s

takýmto procesným úkonom a so zastavením konania zo strany žalovaného. Žalovaný na základe
výzvy súdu zo dňa 15.04.2019 uviedol, že súhlasí s čiastočným späťvzatím žaloby v zmysle podania
žalobcu zo dňa 11.04.2019 a boli tak naplnené zákonné predpoklady na to, aby odvolací súd v dôsledku
dispozičného úkonu strany sporu - žalobcu, v súlade s ustanovením § 370 ods. 1, 2 a 3 Civilného
sporového poriadku pripustil čiastočné späťvzatie žaloby tak, ako to vyplýva z výroku I. tohto rozsudku.

12. Následne sa odvolací súd zameral na vecný prieskum odvolaním napadnutého rozsudku ohľadom
časti nároku, v ktorom konanie zastavené nebolo.

13.Podľa§451ods.1Občianskehozákonníka(ďalejaj„OZ“),ktosanaúkorinéhobezdôvodneobohatí,
musí obohatenie vydať.

14. Podľa ustanovenia § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, bezdôvodným obohatením je majetkový
prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením
z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

15. Podľa § 456 Občianskeho zákonníka, predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na
úkor koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.

16. Podľa § 460 Občianskeho zákonníka, dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa.

17. Podľa § 470 ods. 1 Občianskeho zákonníka, dedič zodpovedá do výšky ceny nadobudnutého
dedičstva za primerané náklady spojené s pohrebom poručiteľa a za poručiteľove dlhy, ktoré na neho
prešli poručiteľovou smrťou.18. Podľa § 579 ods. 1 Občianskeho zákonníka, smrťou dlžníka povinnosť nezanikne, ibaže jej obsahom
bolo plnenie, ktoré mal osobne vykonať dlžník.

19. Odvolací súd vzhľadom na obsah spisového materiálu, ako aj dôvody odvolania konštatuje, že súd
prvejinštancienáležitea správnezistilskutkovýstavveciav zmysleustanovenia§383CSPjeohľadom
skutkových tvrdení žalobcu i žalovaného viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil prvoinštančný súd.
Je potrebné zdôrazniť, že žalobca, ako odvolateľ, neuviedol v odvolaní žiadne nové skutočnosti, ktoré
by neboli známe súdu prvej inštancie, ani nežiadal doplniť dokazovanie za podmienok stanovených v

ustanovení § 384 ods. 2 a 3 Civilného sporového poriadku o ďalšie nové relevantné skutočnosti, ktoré
nemohli byť bez jeho viny prezentované v prvoinštančnom konaní. Odvolaním len spochybnil vyvodený
právny názor súdu prvej inštancie na podklade vykonaného dokazovania a namietal dôvody a právne
posúdenie veci, pokiaľ prvoinštančný súd uviedol, akými úvahami sa spravoval a na podklade ktorých
skutočností zaujal právny názor vyslovený vo výroku rozsudku, ktorým žalobu zamietol. Odvolací súd
preto pri rozhodovaní vychádzal zo súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu a neboli naplnené

procesné predpoklady doplňovať dokazovanie, prípadne nariaďovať odvolacie pojednávanie zo strany
odvolacieho súdu (§ 383, § 384 ods. 1, 2 a 3, v spojení s ustanovením § 366 Civilného sporového
poriadku).

20. Odvolací súd, viazaný dôvodmi a rozsahom odvolania a reagujúc na konkrétne odvolacie dôvody

(§ 387 ods. 3 veta posledná CSP), po oboznámení sa s obsahom spisu, procesnými vyjadreniami strán
sporu, právnymi i skutkovými okolnosťami ktoré tvorili procesný útok žalobcu, ako aj tvrdeniami, na
ktorých bola postavená procesná obrana žalovaného, v nadväznosti na čiastočné späťvzatie žaloby v
štádiu odvolacieho konania, sa stotožňuje s prijatých záverom súdu prvej inštancie o nedôvodnosti
podanej žaloby, hoci odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť nasledujúce okolnosti :

21. Z obsahu žaloby, ako aj následných procesných vyjadrení žalobcu je zrejmé, že žalobca sa domáhal
voči žalovanému nároku na zaplatenie pôvodne sumy 5.078,91 eur s príslušenstvom, ako nároku na
vydanie bezdôvodného obohatenia podľa ustanovenia § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka titulom
prijatia plnenia bez právneho dôvodu tým, že tvrdil, že ako jediný dedič po poručiteľovi D. H., nar.

XX.XX.XXXX,ktorýzomreldňaXX.XX.XXXX,nezodpovedázajehodlhyanestalsaprávnymnástupcom
posvojompredchodcovi,nakoľkovrámcidedičskéhokonaniasižalovaný,akoveriteľ,síceprihlásilsvoju
pohľadávku prostredníctvom súdnej exekútorky JUDr. Andrey Cimermanovej pod číslom EX 380/10 zo
dňa 09. 09. 2013 vo výške 1.964.77 eur ako pasívum dedičstva, avšak ktorú dedičia neuznali ani čo do
dôvodu vzniku, ani do výšky.

22. Odvolací súd konštatuje, že nebolo sporné, že žalovaný mal voči Q. H., nar. XX.XX.XXXX,
ktorým zomrel dňa XX.XX.XXXX, pohľadávku, ktorej hmotnoprávny základ bola uzatvorená Zmluvu o
mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere medzi žalovaným, ako veriteľom, zo dňa 07. 03. 2005 s
1/ R. U. ako dlžníkom (stavebným sporiteľom), 2/ Q. H. ako spoludlžníkom a ako ďalším dlžníkom a 3/ I.

E. ako ručiteľom. Ďalšou zásadnou skutočnosťou je, že predmetnú pohľadávku, vyplývajúcu z uvedenej
zmluvy, má žalovaný judikovanú právoplatným a vykonateľným súdnym rozhodnutím, vydaným voči
pôvodným úverovým dlžníkom (teda aj voči Q. H.- otcovi žalobcu). Z dôvodu podstatného porušenia
zmluvnej povinnosti dlžníkmi 1/ - 3/ na základe žaloby žalovaného (ako žalobcu) Okresný súd Veľký Krtíš
dňa 07. 02. 2008 vydal platobný rozkaz č. k. 7Rob/3/2008-31, ktorým uložil dlžníkom (ako žalovaným)

1/ R. U., 2/ Q. H. a 3/ I. E. povinnosť zaplatiť spoločne a nerozdielne žalovanému sumu vo výške
5.894,31 eur (predtým 177.572,- Sk) s úrokom z omeškania z istiny 5.437,06 eur (predtým 163.796,80
Sk) od 01. 12. 2008 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania vo výške 353,52 eur (predtým 10.650,-
Sk). Platobný rozkaz nadobudol právoplatnosť dňa 02. 05. 2008. Okresný súd Veľký Krtíš opravným
uznesením zo dňa 24. septembra 2009 č. k. 7Rob/3/2008-46 opravil výrok platobného rozkazu tak, že

žalovaní 1/ R. U., 2/ Q. H. a 3/ I. E. sú povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne žalovanému sumu vo
výške 5.894,31 eur (177.572,- Sk) s 12,79 % úrokom z omeškania v istiny 5.437,06 eur (163.796,80 Sk)
od 01. 12. 2008 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania vo výške 353,52 eur (predtým 10.650,- Sk).
Opravné uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 12. 11. 2009. Žalobca postavil svoj procesný útok a
skutkové a právne tvrdenia preukazujúce nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia žalovaného na

tom tvrdení, že podľa jeho názoru ako jediný dedič nevstupuje do právnych vzťahov ako právny nástupca
poručiteľa, nakoľko v konkrétnom prípade tým, že v dedičskom konaní pohľadávka žalovaného, ako
prihlásené pasívum dedičstva, bola dedičmi neuznaná a nebolo na ňu v rámci dedičského rozhodnutia
prihliadané, čím ani podľa mienky žalobcu nedošlo k prechodu dlhu poručiteľa na dediča - žalobcu. Stakýmto názorom a s týmito odvolacími argumentami sa odvolací súd, s poukazom na právnu úpravu
obsiahnutú v Občianskom zákonníku, stotožniť nemôže a nemôže tak priznať odvolacím dôvodom
právnu relevanciu.

23. V prvom rade, odvolací súd s poukazom na ustanovenie § 460 a § 470 ods. 1 Občianskeho
zákonníka vyvracia argument odvolateľa, ktorý uviedol, že podľa jeho názoru ako dedič nevstupuje do
právnych vzťahov ako právny nástupca poručiteľa, pokiaľ v dedičskom konaní nebola určitá konkrétna
pohľadávka veriteľa poručiteľa prejednaná ako pasívum dedičstva. Z Osvedčenia o dedičstve notára

JUDr. Pavla Tótha, ako súdneho komisára, zo dňa 24. 10. 2013, č. k. XD/XXX/XXXX-XX, C..XXX/XXXX,
mal odvolací súd preukázané, že došlo k zákonnému dedeniu, pričom ako dedičia po poručiteľovi Q.
H. boli povolaní jeho štyria potomkovia (dve dcéry a dvaja synovia), ktorí dedičstvo neodmietli. Súdny
komisár - notár vykonal súpis aktív a pasív dedičstva, na základe ktorého stanovil všeobecnú cenu
majetku na sumu 4.822,55 eur. Z obsahu predmetného dedičského osvedčenia vyplýva aj to, že bola
skutočne prihlásená pohľadávka žalovaného prostredníctvom súdnej exekútorky, ktorá na podklade už

vyššie spomínaného platobného rozkazu, ako exekučného titulu, v čase úmrtia poručiteľa už viedla
exekučné konanie pod sp. zn. EX 380/2010, v ktorom poručiteľ vystupoval ako povinný 2/. Z osvedčenia
o dedičstve je taktiež zrejmé, že túto pohľadávku žalovaného dedičia neuznali ani čo do dôvodu vzniku,
ani čo do výšky a notár, ako poverený súdny komisár, na ňu neprihliadol a stanovil čistú hodnotu
dedičstva v sume 3.401,66 eur. Ohľadne vyporiadania dedičstva po poručiteľovi Q. H. uzavreli dedičia

dedičskú dohodu, na základe ktorej celé dedičstvo po poručiteľovi nadobudol syn H. H. (žalobca). V
zmysle právnej úpravy dedič prijatím dedičstva sa stáva univerzálnym sukcesorom do práv a povinností
jeho právneho predchodcu - poručiteľa, aj keď je nutné dať za pravdu ďalšiemu argumentu žalobcu, že
dedič zodpovedá za dlhy poručiteľa len do výšky nadobudnutého dedičstva a v zmysle právoplatného
dedičského rozhodnutia, čo však sporné v konaní ani nie je. Uvedené však neznamená ( z ničoho

takýto právny záver nemožno vyvodiť), že zodpovednosť dediča za dlhy poručiteľa, ako univerzálneho
sukcesora do práv a povinností svojho právneho predchodcu, je obmedzená len a výlučne rozsahom
pohľadávok uplatnených veriteľmi v dedičskom konaní a teda, nie je správny názor odvolateľa, ktorý
sa mylne domnieva, že pokiaľ určitá pohľadávka poručiteľa, zomrelého dlžníka, nebola v dedičskom
konaní prejednanáadedičmiuznaná,dedičzaňunezodpovedá.Súd,respektívesúdompoverenýnotár,

ako súdny komisár, v dedičskom konaní vyporiadava dedičstvo k stavu v čase smrti poručiteľa, kedy
ustaľuje tak výšku aktív, ako aj pasív dedičstva aktuálne ku dňu smrti poručiteľa, vykonáva ich súpis a
určuje všeobecnú hodnotu majetku poručiteľa a takto ustálenú masu dedičstva po poručiteľovi následne
vyporiada niektorým zo spôsobov upravených v ustanovení § 203 Civilného mimosporového poriadku.
Takto zistené údaje aktív a pasív sú potom aj výsledkom vyporiadania dedičstva po poručiteľovi, čo

však neznamená, že smrťou dlžníka- poručiteľa, jeho dlh- a teda ďalšie pasíva dedičstva, automaticky
zanikajú. Takýto názor by bol v priamom rozpore so zákonným ustanovením § 579 ods. 1 OZ, v
zmysle ktorého smrťou dlžníka dlh nezaniká, ibaže by bol viazaný výlučne na osobu dlžníka - ide o
tzv. osobné záväzky, ktoré sú plniteľné výlučne a len osobou dlžníka (napr. vyhotovenie umeleckého
diela a podobne), kedy by plnenie inou osobou za dlžníka strácalo sledovaný cieľ, zmysel a účel

pôvodného záväzku a nezodpovedalo by obsahu záväzku. O takýto osobný záväzok dlžníka však v
danom prípade nejde. Práva a povinnosti zo záväzkových vzťahov, predmetom ktorých bolo peňažné
plnenie, smrťou dlžníka zásadne nezanikajú, ale prechádzajú na ich právnych nástupcov, samozrejme,
limitované ustanovením § 470 ods. 1 OZ. Preto neobstojí ani námietka odvolateľa, že neprejednaním
pohľadávky žalovaného, ako veriteľa poručiteľa, respektíve jej neuznaním, jeho pohľadávka na dediča

neprešla, teda ohľadom nej nedošlo k univerzálnej sukcesii dediča do práv a povinností poručiteľa a
žalovaný si voči žalobcovi nemohol zákonne nárokovať už žiadne pohľadávky. Odvolací súd zdôrazňuje,
že dedičské rozhodnutie je s poukazom na ustanovenie § 470 ods. 1 Občianskeho zákonníka zásadné
v tom zmysle, že určuje právne nástupníctvo po poručiteľovi a taktiež limituje zodpovednosť dediča za
dlhy poručiteľa a to do výšky ceny nadobudnutého dedičstva. V tejto súvislosti odvolací súd koriguje

názor žalovaného, že žalobca, ako jediný a univerzálny dedič po poručiteľovi, zodpovedá veriteľom
do výšky 4.822,55 eur. Ako už odvoalcí súd konštatoval z obsahu Osvedčenia od dedičstve sp. zn.
XD XXX/XXXX - XX, C. XXX/XXXX, uvedená suma bola ustálená ako všeobecná hodnota majetku
poručiteľa, avšak dedič zodpovedá za dlhy poručiteľa do výšky čistej hodnoty dedičstva, ktorá bola v
danej veci vyčíslená na sumu 3.401,66 eur. Uvedené dedičské rozhodnutie tak limituje a určuje rozsah

zodpovednosti žalobcu, ako jediného dediča, za dlhy poručiteľa v rámci univerzálnej sukcesie. Keďže ide
o pohľadávku žalovaného, ktorá bola priznaná aj právoplatným a vykonateľným súdnym rozhodnutím,
išlo o peňažnú pohľadávku - dlh zomrelého dlžníka, ktorý nebol ku dňu smrti poručiteľa uspokojený a pri
zákonnej dikcii, že smrťou dlžníka dlh nezaniká, ale prechádza na jeho právnych nástupcov, je zrejmé,že aj tento dlh po smrti dlžníka - pôvodného žalovaného 2/ v konaní Okresného súdu Veľký Krtíš, ktorý
vydal platobný rozkaz č.k. 7Rob/3/2008-31 zo dňa 07.02.2008, v znení opravného uznesenia č.k. 7Rob
3/2008-46 zo dňa 24.09.2009, prešiel jeho smrťou na dediča - žalobcu a ten za neho zodpovedá do

výškysvojhonadobudnutéhodedičstvavčistejhodnote3.401,66eur.Ohľadomzdôrazneniazákladného
postulátu, že z hľadiska zodpovednosti dediča za dlhy poručiteľa nie je rozhodujúce, v akej výške a
dokonca ani či vôbec prihlásil veriteľ svoje pohľadávky do dedičského konania odvolací súd upriamuje
pozornosť odvolateľa na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4MCdo 18/2009 zo dňa 22.07.2010,
v ktorom táto vyššia súdna autorita uviedla, že „skutočnosť, v akom rozsahu dedič zodpovedá za dlhy

poručiteľa a teda v akom rozsahu prechádzajú na neho povinnosti poručiteľa, je zrejmá z rozhodnutia
súdu o dedičstve alebo z osvedčenia o dedičstve vydaného notárom bez ohľadu na to, či veriteľ
do dedičstva pohľadávku prihlásil a či v rozhodnutí bol tento dlh v súpise pasív uvedený. Ak preto
oprávnený v exekučnom konaní má exekučný titul ukladajúci povinnosť fyzickej osobe, ktorá po vydaní
exekučného titulu zomrela, je možné prechod povinnosti (dlhu) z exekučného titulu v zmysle § 37 ods.
3 Exekučného poriadku z poručiteľa na dediča preukázať rozhodnutím o dedičstve po poručiteľovi, hoci

tento dlh nebol v rozhodnutí v súpise pasív dedičstva uvedený“. Rovnaký záver vyplýva aj z uznesenia
Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 356/2014 zo dňa 01.06.2014, ktorý vyslovil, že závery krajského
súdu, ktorý vyslovil, že „K prechodu práv a povinností dochádza na základe právneho nástupníctva,
ktorého následkom je buď to, že do všetkých práv a povinností pôvodného subjektu nastupuje iná
osoba (univerzálna sukcesia - prichádza do úvahy, ak právny predchodca zaniká) alebo zmena subjektu

nastáva len u niektorých práv a povinností poručiteľa (neprechádzajú iba tie, ktoré smrťou zanikajú
alebo prechádzajú na ďalšie subjekty inak, než podľa dedičského práva). To znamená, že predmetom
dedičského nástupníctva sú nielen práva, ale aj povinnosti, t. j. aj poručiteľove dlhy. Právna úprava
týkajúca sa dedičského práva, neobsahuje žiadne ustanovenie, podľa ktorého by dlh poručiteľa zanikol,
aknebolveriteľomdodedičskéhokonaniaprihlásený.Možnodospieťkzáveru,žeajtakýtoneprihlásený,

resp. neprejednaný dlh po poručiteľovi prechádza priamo zo zákona na dedičov. Ak k vyporiadaniu
dlhu dohodou medzi dedičmi a veriteľom nedôjde, spôsob, akým zodpovedajú za poručiteľove dlhy
vyplýva priamo z ustanovenia § 470 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Ide o delenú zodpovednosť, podľa ktorej zodpovedajú za dlhy
v pomere k hodnote, v akej nadobudli dedičstvo (zodpovednosť má iba ten dedič, ktorý skutočne

dedičstvo nadobudol)“, takýto záver súdov a ich argumentáciu možno považovať za dostatočnú a
presvedčivú a nemožno teda dospieť k záveru, podľa ktorého by takéto rozhodnutie malo byť arbitrárne
či zjavne neodôvodnené. S poukazom na uvedené závery vyšších súdnych autorít potom celkom zjavne
argumenty odvolateľa obsiahnuté v žalobe, že nedošlo k prechodu dlhu poručiteľa na neho a žalobca,
hoci jediný dedič, sa nestal jeho právnym nástupcom ohľadom dlhu, ktorý nebol v dedičskom konaní

uznaný, právne neobstoja.

24. Odvolací súd pri nutnosti zodpovedať otázku, či došlo k bezdôvodnému obohateniu sa žalovaného
na úkor žalobcu jeho plnením údajne bez právneho dôvodu konštatuje, že je dôvodná úvaha súdu
prvej inštancie obsiahnutá v odôvodnení rozsudku, že celkom zjavne nedošlo k zákonnému postupu v

exekučnomkonaní,keďpotom,čo došlokprechodupovinnostípozačatíexekučnéhokonania,t.j.došlo
k hmotnoprávnej zmene po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie, v súlade s ustanovením § 37 ods.
3 Exekučného poriadku boli účastníci exekučného konania povinní bez zbytočného odkladu písomne
oznámiť túto skutočnosť súdnej exekútorke, toto oznámenie doložiť listinou, ktorá preukazuje prechod
povinností, v danom prípade Osvedčením o dedičstve zo dňa 24. 10. 2013 č. k. XD/XXX/XXXX-XX

C..XXX/XXXX a súdna exekútorka bola povinná podať exekučnému súdu návrh na pripustenie zmeny
účastníkov konania a doručiť ho súdu v lehote 14 dní odo dňa, keď sa o týchto skutočnostiach dozvedel.
Súd mal o návrhu rozhodnúť do 60 dní od doručenia návrhu uznesením. Odvolací súd zdôrazňuje,
že je síce pravdou, že tento postup nebol dodržaný a pokiaľ nebolo exekučným súdom rozhodnuté
o pripustení zmeny povinného 2/ Q. H. (na žalobcu H. H. ako povinného 2/) uznesením, žalobca sa

nestal povinným v exekučnom konaní, avšak táto okolnosť z hľadiska merita tejto konkrétnej veci a
z hľadiska potreby posúdiť, či došlo alebo nedošlo k bezdôvodnému obohateniu sa žalovaného na
úkor žalobcu, nie je zásadná a relevantná. Zásadné je, že pokiaľ prijal žalovaný od žalobcu peňažné
prostriedky titulom jeho sukcesie do povinností pôvodného dlžníka, ako poručiteľa žalobcu, ktorý ako
jediný dedič zodpovedá za dlhy poručiteľa do výšky nadobudnutého dedičstva, pričom nebolo sporné,

že žalovaný mal pohľadávku voči právnemu predchodcovi žalobcu, ktorá bola aj priznaná právoplatným
a vykonateľným súdnym rozhodnutím, nemožno konštatovať, že by žalovaný prijal plnenie od žalobcu
bez právneho titulu, prípadne, že by prijal plnenie z iného zákonom predpokladaného dôvodu ako
majetkový prospech zakladajúci nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v zmysle ustanovenia §451 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Ohľadom výšky, do ktorej žalobca zodpovedá za dlhy poručiteľa,
je relevantný údaj v dedičskom osvedčení, ktorý už odvolací súd vyššie uviedol a to čistá hodnota
dedičstva - vyčíslená v sume 3.401,66 eur. Pokiaľ s poukazom na ustanovenie § 470 ods. 1 Občianskeho

zákonníka zodpovedá žalobca veriteľovi poručiteľa výlučne len do tejto sumy a pôvodne v žalobe tvrdil,
že mu bola z účtu odpísaná pohľadávka vymáhaná titulom pôvodného dlhu jeho právneho predchodcu
až vo výške 5.078,91 eur, pričom aj keby sa zohľadnilo, že žalovanému bola pripísaná z tejto čiastky
súdnou exekútorkou len suma 4.104,68 eur, je tak zrejmé, že žaloba by bola v časti plnenia žalobcu
v prospech žalovaného nad sumu hodnoty čistého dedičstva - teda nad sumu 3.401,66 eur, dôvodná.

Avšak vzhľadom na čiastočné späťvzatie žaloby žalobcom v štádiu odvolacieho konania, po pripustení
čiastočného späťvzatia žaloby ohľadom sumy 1.677,25 eur, zostal predmetom sporu nárok žalobcu
na vydanie bezdôvodného obohatenia už len v sume 3.401,66 eur, ktorý zodpovedá presne sume
čistej hodnoty nadobudnutého dedičstva žalobcu po jeho právnom predchodcovi. Je zrejmé, že do
tejto sumy zodpovedá žalobca za dlhy poručiteľa a pokiaľ plnil v prospech žalovaného peňažný nárok,
ktorý mal žalovaný ako veriteľ voči právnemu predchodcovi žalobcu, nebolo to plnenie bez právneho

dôvodu a po pripustení čiastočného späťvzatia žaloby v odvolacom konaní už ani plnenie nad rámec
dedičskej zodpovednosti dediča za dlhy poručiteľa vyplývajúcej z ustanovenia § 470 ods. 1 Občianskeho
zákonníka.

25. Na základe vyššie uvedených zásadných skutočností tak odvolací súd zdôrazňuje, že nie je dôvodná

argumentáciažalobcu,naktorejpostavilprávnudôvodnosťazákonnosťsvojhonárokuvočižalovanému,
že by plnil ako dedič bez právneho dôvodu a nad rámec svojej zodpovednosti ako dediča v rámci
univerzálnej sukcesie do práv a povinností poručiteľa.

26. Odvolací súd prisviedča správnosti záveru súdu prvej inštancie, že neboli preukázané dôvody

plnenia žalobcu žalovanému bez právneho dôvodu tak, aby bolo možné konštatovať bezdôvodné
obohatenie sa žalovaného na úkor žalobcu podľa ustanovenia § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka,
v nadväznosti na ustanovenie § 470 ods. 1 Občianskeho zákonníka a súd prvej inštancie preto rozhodol
vecne správne, keď nárok žalobcu na takom skutkovom a právnom základe, ako bol tvrdený a ustálený
v prvoinštančnom konaní, zamietol ako nedôvodný.

27. Možno potom zhrnúť, že právne a skutkové závery, na základe ktorých súd prvej inštancie meritórne
rozhodol o žalobe výrokom I. boli vecne správne. Rovnako potom, v nadväznosti na procesný úspech
jednotlivých strán sporu, súd správne vyhodnotil mieru procesného úspechu tak žalobcu, ako aj
žalovaného a postupom podľa ustanovenia § 255 ods. 1 a 2 CSP priznal žalovanému, ako procesne

úspešnejstranesporu, nároknanáhradutrovprvoinštančnéhokonaniavočižalobcoviv rozsahu100%.

28. Odvolací súd preto, po oboznámení sa s dôvodmi odvolania, po zvážení všetkých relevantných
skutočností v nadväznosti na čiastočné späťvzatie žaloby, potom rozsudok súdu prvej inštancie v
meritórnom výroku I., ako aj v závislom výroku II. o náhrade trov konania podľa ustanovenia § 387 ods.

1 CSP ako vecne správny potvrdil.

29. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 262
ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 CSP podľa pomeru úspechu strán v konaní (§ 255
CSP) a vyslovil, že žalobca, ako procesne neúspešná strana sporu, je povinný zaplatiť žalovanému,

ako procesne plne úspešnej strane v odvolacom konaní, náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 % v lehote troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške
v súlade s ustanovením § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí a
to samostatným uznesením.

30. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).