Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 30. marec 2020

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Cdo/289/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1313222635
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 03. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Siebenstichová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2020:1313222635.2

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 1/ X.. Q. X., bývajúcej v D., T. Č.. XX, 2/ A. Z.,
bývajúcej v B. H., R. W. Č.. XXX, Č. W., 3/ Q. Š., bývajúceho v H., H. Č., XXX/X,zastúpených JUDr.
Andrejom Garom, advokátom so sídlom v Bratislave, Štefánikova č. 14, proti žalovanému Okresnému
súdu Bratislava III, so sídlom v Bratislave, Námestie Biely kríž 7, o určenie platnosti závetu a určenie
dedičov, vedenej na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 7 C 213/2013, o dovolaní žalobcov proti

rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 28. júna 2016 sp. zn. 5 Co 4/2018, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.
Žalovanému nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava III (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 29. septembra 2014 č.k. 7
C 213/2013-57 zamietol návrh o určenie platnosti závetu zo 14. decembra 1987 a tiež návrh o určenie,

že žalobcovia 1/, 2/ a 3/ sú dedičmi po K. J., zomrelej XX. O. XXXX. Žalovanému nepriznal náhradu
trov konania. Rozhodol tak po zistení, že bývalé Štátne notárstvo Bratislava 3 začalo ex offo na základe
oznámenia o úmrtí poručiteľky p. K. J. dedičské konanie. Zo zápisnice o predbežnom vyšetrení v
dedičskom konaní po poručiteľke spísanej poverenou notárkou vyplýva, že sa šetrenia zúčastnila aj
žalobkyňa 1/ X.. Q. X. (neter poručiteľky), ktorá notárke predložila listinu (vlastnou rukou poručiteľky
spísaný závet), v ktorej nebol uvedený dátum, a preto bola notárkou poučená o tom, že táto listina

je neplatná (§ 476 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Štátne notárstvo Bratislava 3 teda samo vyriešilo
predbežnú otázku platnosti predloženej listiny označenej ako závet, a konštatovalo, že predmetná
listina (závet) je z dôvodu nesplnenia formálnych náležitostí (v listine - závete nebol uvedený dátum
spísania závetu poručiteľkou) bola neplatná, následne určilo okruh účastníkov konania, s ktorými ďalej
konalo. Nakoľko poručiteľka zákonných dedičov nezanechala, konalo Štátne notárstvo Bratislava 3 v
zmysle§462Občianskehozákonníkasozástupkyňoučeskoslovenskéhoštátu.Priprejednanídedičstva

po poručiteľke p. K. J. dňa 26. mája 1989 bola osobne prítomná aj žalobkyňa 1/ X.. Q. X., ktorá
žiadala zaradiť svoju pohľadávku vo výške 2.692,- Sk (89,36 €) z titulu úhrady pohrebných trov do
pasív dedičstva. Predmetná pohľadávka žalobkyne 1/ bola pojatá do pasív dedičstva po poručiteľke.
Štátne notárstvo Bratislava 3 rozhodnutím z 26. mája 1989 č.k. D 488/1988-46 potvrdilo nadobudnutie
celého dedičstva (aktív a pasív) v prospech československého štátu v zastúpení ObNV Bratislava 3,
zast. finančným odborom. Účastníkom pôvodného dedičského konania bol len Československý štát,

pretobolorozhodnutieŠtátnehonotárstvaBratislava3doručenélenzástupkyničeskoslovenskéhoštátu.
Zástupkyňa československého štátu sa vzdala práva na odvolanie proti predmetnému rozhodnutiu.
Žalobkyňa 1/ X.. Q. X. nebola účastníčkou pôvodného dedičského konania, a to ani z titulu uplatnenia
si pohrebných trov, preto jej predmetné rozhodnutie štátneho notárstva nebolo doručené. Nakoľko
žalobcovia X.. Q. X., p. A. Z. a p. Q. Š. neboli dedičmi poručiteľky a neboli účastníkmi pôvodného
dedičského konania v dedičskej veci sp. zn. D 488/1988, predmetné rozhodnutie štátneho notárstva

im nebolo doručované, napriek tomu, že o doručenie predmetného rozhodnutia štátneho notárstva
viackrát písomne požiadali. Proti rozhodnutiu Štátneho notárstva Bratislava 3 z 26. mája 1989 č.k. D488/1988-46 podali žalobcovia odvolanie, ktoré odôvodnili tým, že v predmetnom dedičskom konaní
došlo k závažným vadám, nakoľko žalobcovia, ktorých označila poručiteľka p. K. J. vo svojom závete
ako dedičov, boli v predmetnom dedičskom konaní úplne opomenutí a v rozpore s príslušnými právnymi

predpismi sa nimi nekonalo ako s účastníkmi dedičského konania. Krajský súd v Bratislave rozhodol o
odvolaní žalobcov uznesením zo dňa 24. mája 2012 sp. zn. 16 CoD 68/2011 tak, že odvolanie žalobcov
podľa § 218 ods. 1 písm. b) O.s.p. odmietol ako podané neoprávnenými osobami, nakoľko neboli
účastníkmi (pôvodného) dedičského konania po poručiteľke p. K. J.Č.. Vzhľadom na vyššie uvedené,
súd mal za to, že žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno svojich tvrdení týkajúcich sa ich dedičského

práva na dedenie zo závetu po poručiteľke p. K. J.. Keďže žalobcovia neosvedčili súdu dostačujúcimi
dôkazmi, že ich dedičské právo ako závetných dedičov je nepochybné, súd nemal preukázaný ani
naliehavý právny záujem (§ 80 písm. c/ O.s.p.) žalobcov na určení platnosti závetu po poručiteľke p. K.
J.. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti a citované zákonné ustanovenie, súd žalobu o
určenie platnosti závetu zo dňa 14. decembra 1987 zamietol. Z tých istých dôvodov v nadväznosti na
zamietnutie žaloby o určenie platnosti závetu súd zamietol aj návrh o určenie, že žalobcovia 1/,2/a 3/ sú

dedičmi po K. J., zomrelej XX. O. XXXX. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
2. Krajský súd v Bratislave (ďalej len “odvolací súd“) na odvolanie žalobcov rozsudkom z 28. júna
2016 sp. zn. 5 Co 4/2015 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Žalovanému nepriznal
náhradu trov odvolacieho konania. Na odôvodnenie rozhodnutia uviedol, že súd prvej inštancie riadne
zistil skutkový stav, vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností,

výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil a na ich základe dospel k správnym skutkovým
a právnym záverom, ktoré aj náležite odôvodnil. Vzhľadom na to, že odvolací súd sa v celom
rozsahustotožnilsodôvodnenímprvoinštančnéhorozsudku,obmedzilodvolacísúdodôvodneniesvojho
rozhodnutia na konštatovanie správnosti dôvodov uvedených súdom prvej inštancie v zmysle § 219
ods. 2 O.s.p. Na doplnenie správnosti rozhodnutia uviedol, že zhodne s názorom súdu prvej inštancie

dospel k záveru, že žalobcovia neosvedčili existenciu naliehavého právneho záujmu ako podmienky
úspešnosti žalobcov v konaní o určenie platnosti závetu okruhu závetných dedičov. Podľa jeho názoru
ani prípadné uznanie ich nároku súdom prvej inštancie by žiadnym spôsobom neriešilo ich možnosť
dedenia po zomrelej K. J.. Žalovaný Okresný súd Bratislava III nebol účastníkom dedičského konania,
ktoréžalobcoviaspochybňujú,atedanezískalzdedičskéhokonaniažiadenprospech.Keďžežalobcovia

nepreukázali existenciu naliehavého právneho záujmu na predmetnej určovacej žalobe, odvolací
súd rozsudok súdu prvej inštancie z jeho vecne správnych dôvodov potvrdil. Rozhodnutie o trovách
odvolacieho konania odôvodnil § 224 ods. 1 v spojení s § 141 ods. 1 O.s.p.
3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu žalobcovia podali dovolanie, prípustnosť ktorého odôvodnili
§ 421 ods. 1 písm. a/ a § 420 písm. f/ CSP. Uviedli, že odvolací súd sa pri svojom rozhodovaní odklonil

od ustálenej praxe dovolacieho súdu. Tým, že žalobu zamietol pre údajný nedostatok naliehavého
právneho záujmu žalobcov, došlo k odopretiu ich procesných práv, a to v miere nasvedčujúcej
porušeniu ich práva na spravodlivý proces. Poukázali na to, že v odvolaní namietali nesprávne právne
posúdenie tým, že súd konštatoval nedostatok naliehavého právneho záujmu z dôvodu, že žalobcovia
nepreukázali nepochybnosť svojho práva ako závetných dedičov, nepreukázali pochybenie štátneho

notárstva pri posudzovaní platnosti závetu. Súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam, nakoľko odvolací súd v konaní č.k. 1 6 CoD 68/2011 vôbec neskúmal meritum veci a nemohol
zistiť správnosť či nesprávnosť postupu štátneho notárstva v dedičskej veci po poručiteľke J.. Odvolací
súd sa v odôvodnení rozhodnutia stotožnil s rozsudkom súdu prvej inštancie a postupoval v zmysle
§ 219 ods. 2 O.s.p. a dodal, že aj prípadné uznanie ich nároku súdom prvej inštancie by žiadnym

spôsobom neriešilo ich možnosť dedenia po zosnulej K.W. J.. Odvolací súd síce v rozhodnutí poukázal
na rozhodnutie NS SR zo 6. decembra 2012 sp. zn. 5 Cdo 31/2011, avšak rozhodol v rozpore s týmto
rozhodnutím. Žalobcovia trvali na tom, že ich právny záujem na požadovanom určení spočíva v tom,
že rozhodnutie v danej veci by určilo pevný právny základ pre budúce vzťahy, pričom bez takéhoto
rozhodnutia by zostalo ich právo ohrozené. Ak by sa na závet prihliadalo ako na platný, na žalobcov

by sa muselo hľadieť ako na účastníkov konania pred Štátnym notárstvom Bratislava 3 v dedičskom
konaní sp. zn. D 488/1988. Táto skutočnosť by zmenila ich doterajšie procesné postavenie - muselo
by im byť doručené rozhodnutie v uvedenom dedičskom konaní a ako účastníci dedičského konania
by mohli podať voči rozhodnutiu štátneho notárstva odvolanie. Žalobcovia momentálne nemajú inú
možnosť dosiahnutia ochrany svojich práv a oprávnených záujmov ako predmetnou určovacou žalobou.

Odvolací súd sa svojím rozhodnutím o nedostatku naliehavého právneho záujmu odklonil od ustálenej
praxe dovolacieho súdu, čím vec nesprávne právne posúdil. Dovolatelia poukázali aj na rozsudok NS
ČR sp. zn. Cdon 1338/96, v súlade s ktorým rozhoduje aj dovolací súd v SR „ak súd zamieta žalobu na
určenie, či tu právo alebo právny vzťah je, alebo nie je pre nedostatok naliehavého právneho záujmu natakomto určení, je vylúčené, aby súd súčasne preskúmal žalobu z vecnej stránky“. V danom prípade súd
prvej inštancie najskôr skúmal dôkazy - závet, konanie štátneho notárstva a to s akcentom na platnosť,
či neplatnosť závetu a až na základe tohto skúmania rozhodol o nedostatku naliehavého právneho

záujmu, teda rozhodol v rozpore s ustálenou praxou dovolacieho súdu, keď skúmal najprv vecnú stránku
- (ne) platnosť závetu a následne rozhodol o zamietnutí žaloby pre nepreukázanie naliehavého právneho
záujmu. Keďže odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením prvoinštančného súdu, jeho rozhodnutie
sa odkláňa od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. S argumentom žalobcov sa súd prvej inštancie
nijako nevysporiadal aj napriek tomu, že ide o zjavne relevantný argument. Odvolací súd sa stotožnil

s nesprávnym odôvodnením súdu prvej inštancie, čím zasiahol do procesných práv žalobcov v takej
miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Z uvedených dôvodov žiadal zrušiť napadnutý
rozsudok krajského súdu spolu s rozsudkom súdu prvej inštancie a vec vrátiť tomuto súdu na ďalšie
konanie.
4. Žalovaný sa k dovolaniu písomne nevyjadril.
5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení,

že dovolanie podali v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) účastníci konania zastúpení v súlade
so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), bez nariadenia pojednávania dospel k záveru, že dovolanie treba
odmietnuť. Na stručné odôvodnenie (§ 451 ods. 3 CSP) dovolací súd uvádza nasledovné:
6. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna
úpravajehoprípustnosti.Vzmysle§419CSPjeprotirozhodnutiuodvolaciehosúdudovolanieprípustné,

(len) ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú
vymenované v ustanoveniach § 420 a 421 CSP (poznámka dovolacieho súdu: pokiaľ sa v ďalšom texte
odkazuje v zátvorke na „Cdo“, ide o odkaz na rozhodnutie najvyššieho súdu príslušnej spisovej značky;
obdobne, pokiaľ sa v zátvorke uvádza „ÚS“, ide o odkaz na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej
republiky - ďalej len „ústavný súd“).

7. Prípustnosť svojho dovolania vyvodzujú žalobcovia z § 420 písm. f/ CSP, v zmysle ktorého je
dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie
končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Z hľadiska prípustnosti
dovolania podľa tohto ustanovenia nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd

dopustil vady zmätočnosti; rozhodujúce je výlučne zistenie dovolacieho súdu, že k tvrdenej procesnej
vade skutočne došlo (1 Cdo 42/2017, 2 Cdo 20/2017, 3 Cdo 41/2017, 4 Cdo 131/2017, 7 Cdo 113/2017,
8 Cdo 73/2017). Dovolací súd preto aj v danom prípade skúmal opodstatnenosť dovolacej argumentácie
žalobcov o vade zmätočnosti.

7.1. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f/ CSP, sú a/ zásah
súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej
strane,abysvojouprocesnouaktivitouuskutočňovalajejpatriaceprocesnéoprávnenia.Podstatoupráva
na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na
nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym

poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne
konanie. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným
výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov a rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami.
Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia

vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04,
I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).
7.2. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu tak, že
sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť
súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to, ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu

realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R
129/1999 a rozhodnutia 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012). Tento
pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť
súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné
rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku. Pokiaľ „postupom súdu“

nie je rozhodnutie súdu - finálny (meritórny) produkt prejednania veci v civilnom sporovom konaní, potom
už „postupom súdu“ vôbec nemôže byť ani časť rozhodnutia - jeho odôvodnenie (obsah, spôsob, kvalita,
výstižnosť, presvedčivosť a úplnosť odôvodnenia), úlohou ktorej je vysvetliť dôvody, so zreteľom na
ktoré súd rozhodol. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia trebarozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných
procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré
(porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so

súdnou ochranou práva.
7.3. Z obsahu dovolania vyplýva, že dovolatelia v súvislosti s týmto dovolacím dôvodom namietali
správnosť právnych záverov, čiže právne posúdenie veci odvolacím súdom, pokiaľ ide o existenciu
naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. V tejto súvislosti dovolací súd poznamenáva,
že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie rozhodnutia z hľadiska namietanej

zmätočnostnej vady v zmysle § 420 písm. f/ CSP, správnosť právnych záverov, ku ktorým odvolací
súd dospel, nie je relevantná, lebo prípadne nesprávne právne posúdenie prípustnosť dovolania podľa
ustanovenia § 420 písm. f/ CSP nezakladá. Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej
republiky, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom odvolacieho súdu nestotožňuje, nemôže
viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho rozhodnutia (napr. I. ÚS 188/06).
7.4. Z uvedeného vyplýva, že zo strany odvolacieho súdu nedošlo k nesprávnemu procesnému postupu,

ktorý by znemožnil dovolateľom, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že by došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces, a preto dovolací súd konštatuje, že vyššie uvedený dovolací
dôvod neexistuje (nie je daný).
7.5. Z vyššie uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že v danom prípade prípustnosť
dovolania z § 420 písm. f/ CSP nevyplýva.

8. Podľa presvedčenia žalobcov je ich dovolanie prípustné tiež podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm.
a/ CSP, v zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu.

9. V zmysle judikátu R 71/2018 patria pojmu „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu“ (§
421 ods. 1 CSP) predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú (ako
judikáty) publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky.
Súčasťou ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu je tiež prax vyjadrená opakovane vo
viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ

nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho
súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a z
hľadiska vecného na ne nadviazali. Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle §
421 ods. 1 CSP treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou
neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk

vydávaných Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere
rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o
rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené Zborníkoch najvyšších súdov č. I, II. a IV vydaných SEVT
Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986.
10. Podľa § 35 CSP o dovolaní rozhoduje najvyšší súd; za dovolací súd v zmysle ustanovenia § 421 ods.

1písm.a/CSPtrebapretopovažovaťtentosúd.Krovnakémuzáverudospelnajvyššísúdajvrozhodnutí
sp.zn.6Cdo79/2017,vktoromuviedol,že„vzhľadomnateritoriálnupôsobnosťCSPmožnopodpojmom
dovolací súd rozumieť len Najvyšší súd Slovenskej republiky, a nie aj Najvyšší súd Českej republiky“.
Obdobne dovolacím súdom v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ CSP bezpochyby nie je ani Ústavný súd
Českej republiky, ani Európsky súd pre ľudské práva.

11. V zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ CSP je relevantná výlučne „právna otázka“, teda nie skutková otázka.
Môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka,
Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej
riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). V prípade dovolania podaného v
zmysle tohto ustanovenia je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje

prípustnosťdovolania(1Cdo126/2017,2Cdo20/2017,3Cdo235/2016,4Cdo89/2017,5Cdo12/2017,
7 Cdo 42/2017, 8 Cdo 73/2017).
12. Aby na základe dovolania podaného podľa uvedeného ustanovenia mohlo byť rozhodnutie
odvolacieho súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu prieskumu z hľadiska namietaného
nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 432 ods. 1 CSP), musia byť (najskôr) splnené predpoklady

prípustnosti dovolania zodpovedajúce niektorému zo spôsobov riešenia tej právnej otázky, od vyriešenia
ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a tiež podmienky dovolacieho konania, medzi ktoré
okrem iného patrí riadne odôvodnenie dovolania prípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom
vymedzeným v ustanoveniach § 431 až § 435 CSP (porovnaj 2 Cdo 203/2016 a 6 Cdo 113/2017).K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na
nesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť, len ak sú splnené uvedené predpoklady
(po prijatí záveru o prípustnosti dovolania). Aj právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v CSP,

podobne ako predchádzajúca právna úprava, dôsledne odlišuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania.
13. V dovolaní, prípustnosť ktorého je vyvodzovaná z § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, musí
dovolateľ špecifikovať ním tvrdený odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu
bližšou konkretizáciou rozhodnutia (rozhodnutí) dovolacieho súdu, ktoré napĺňa pojem ustálená prax
dovolacieho súdu (R 83/2018 a 1 Cdo 206/2016, 2 Cdo 203/2016, 3 Cdo 27/2017, 4 Cdo 95/2017, 6 Cdo

27/2017, 6 Cdo 35/2017, 7 Cdo 7/2018). Sama polemika dovolateľa s právnymi závermi odvolacieho
súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo len kritika toho, ako odvolací súd
pristupovalkriešeniuniektoréhoproblému,významovonezodpovedajúkritériuuvedenémuvustanovení
§ 421 ods. 1 písm. a/ CSP. Pokiaľ dovolateľ v dovolaní neoznačí ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho
súdu, od ktorej sa podľa jeho názoru odvolací súd odklonil, dovolací súd nemôže svoje rozhodnutie
založiť na domnienkach (predpokladoch) o tom, ktorý judikát, stanovisko alebo rozhodnutie dovolacieho

súdu mal dovolateľ na mysli; v opačnom prípade by jeho rozhodnutie mohlo minúť zákonom určený
cieľ a mohlo by viesť k procesne neprípustnému bezbrehému dovolaciemu prieskumu priečiacemu sa
nielen (všeobecne) novej koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania zvolenej v CSP, ale
aj (konkrétne) cieľu sledovanému ustanovením § 421 ods. 1 písm. a/ CSP (porovnaj tiež Števček M.,
Ficová S., Baricová J., Mesiarkinová S., Bajánková J., Tomašovič M. a kol., Civilný sporový poriadok,

Komentár, Praha: C. H. BECK 2016, str. 1382 a tiež 3 Cdo 28/2017, 4 Cdo 95/2017, 7 Cdo 140/2017,
8 Cdo 50/2017, 8 Cdo 78/2017).
14. Bez konkretizovania podstaty odklonu odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu nemôže najvyšší súd pristúpiť k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a
hmotnoprávnychotázok,ktoréprednímriešiliprvoinštančnýaodvolacísúdavsúvislostistým„suplovať“

aktivitu dovolateľa, resp. advokáta, ktorý spísal dovolanie a zastupuje dovolateľa (2 Cdo 167/2017, 3
Cdo 235/2016, 5 Cdo 13/2018, 7 Cdo 114/2018, 8 Cdo 78/2017).
15. Pri skúmaní, či je dovolanie prípustné podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, sa dovolací súd zameriava
na zistenie a posúdenie vzťahu medzi dovolateľom označeným existujúcim rozhodnutím dovolacieho
súdu (judikátom), ktoré tvorí súčasť jeho ustálenej rozhodovacej praxe, a novým prípadom. Vychádzajúc

z kontextu skoršieho rozhodnutia (judikátu) a jeho skutkového vymedzenia pri tom za pomoci abstrakcie
interpretuje v judikáte vyjadrené právne pravidlo (ratio). Táto činnosť dovolacieho súdu je zameraná
na zistenie (prijatie záveru), či nový prípad je s ohľadom na jeho skutkový rámec v relevantných
otázkach (okolnostiach) podobný alebo odlišný od skoršieho prípadu. Pokiaľ dovolateľ nevysvetlí, ktoré
rozhodnutie treba považovať za „skorší prípad“, dovolací súd nemá podklad pre takéto posudzovanie,

čo v konečnom dôsledku znamená, že nemôže prikročiť k meritórnemu dovolaciemu prieskumu.
16. V danom prípade po posúdení dovolania žalobcov podľa obsahu (§ 124 ods. 1 CSP) z neho možno
vyvodiť, že žalobcovia za právnu otázku riešenú odvolacím súdom považovali otázku určenia existencie
naliehavého právneho záujmu žalobcov na určení platnosti závetu a na určení, že sú závetnými dedičmi
po poručiteľke. Žalobcovia v dovolaní neoznačili ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, od ktorej

sa podľa ich názoru odvolací súd odklonil. Poukázali iba na to, že odvolací súd v odôvodnení svojho
rozhodnutia síce označil rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 31/2011,
ktoré riešilo otázku naliehavého právneho záujmu na určovacej žalobe, ale rozhodol podľa žalobcov v
rozpore s týmto rozhodnutím, a preto nesúhlasili s jeho právnymi závermi.
16.1. Aj keď žalobcovia v dovolaní neoznačili žiadne rozhodnutia predstavujúce ustálenú rozhodovaciu

prax dovolacieho súdu, dovolací súd so zreteľom na ich dovolaciu námietku skúmal, či sa odvolací
súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorú podľa neho predstavuje
rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 31/2011. Predmetom konania v uvedenom spore bolo
určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Z odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, že najvyšší súd v
ňom zaujal stanovisko k otázke existencie naliehavého právneho záujmu na určení vlastníckeho práva k

nehnuteľnostiavšeobecne konštatoval,že: „Právnyzáujem,ktorýjepodmienkouprocesnejprípustnosti
určovacej žaloby v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p., musí byť naliehavý. Pri skúmaní existencie naliehavého
právneho záujmu ide o posúdenie, či podaná žaloba je vhodný (účinný a správne zvolený) procesný
nástroj ochrany práva žalobcu, či sa ňou môže dosiahnuť odstránenie spornosti práva, a či snáď len
zbytočne nevyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné (ďalšie) súdne konanie

alebo konania. Naliehavý právny záujem je daný v prípade, ak by bez tohto určenia bolo právo žalobcu
ohrozené, alebo ak by sa bez tohto určenia stalo jeho postavenie neistým (porovnaj R 17/1972). Za
nedovolenú možno považovať určovaciu žalobu, pokiaľ neslúži potrebám praktického života, ale len k
zbytočnému rozmnožovaniu sporov; ak však určovacia žaloba vytvára pevný základ pre právny vzťahúčastníkov sporu, je prípustná aj napriek tomu, že je možná (prípadne) aj iná žaloba (viď rozhodnutie
NS SR publikované v časopise zo Súdnej praxe pod č. 40/1996)“.
17. Podľa názoru dovolacieho súdu nemožno konštatovať, že odvolací súd rozhodol v rozpore s

uvedenými všeobecnými závermi tohto rozhodnutia (ohľadom existencie naliehavého právneho záujmu
pri žalobách podľa § 80 písm. O.s.p., resp. § 137 CSP) týmto rozhodnutím, ktoré uviedol v odôvodnení
svojho rozhodnutia. Treba dodať, že existenciu naliehavého právneho záujmu na určení platnosti
právneho úkonu (závetu) je potrebné skúmať vždy so zreteľom na individuálne okolnosti prípadu,
predovšetkým na cieľ sledovaný podaním určovacej žaloby a konečný zmysel rozhodnutia sledovaný

žalobcami. Teda podstatné a rozhodujúce sú vždy individuálne skutkové a právne okolnosti daného
sporu.
18. Rozhodnutie najvyššieho súdu, na ktoré odkázal vo svojom rozhodnutí odvolací súd, o ktorom
žalobcovia tvrdia, že „odvolací súd rozhodol v rozpore s ním“, nie je vzhľadom na iné skutkové a právne
okolnosti súvisiace s určením vlastníctva k nehnuteľnosti vo vzťahu k sporu o určenie platnosti závetu
a okruhu závetných dedičov takým rozhodnutím, ktoré by malo zakladať odklon odvolacieho súdu pri

riešení otázky existencie naliehavého právneho záujmu na určení platnosti závetu a určení závetných
dedičov (t.j. otázky, od ktorej záviselo dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu) od ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.
19. Ďalej dovolatelia poukázali na rozhodnutie NS ČR sp. zn. Cdon 1338/96 a tvrdili, že odvolací
súd rozhodol v rozpore s týmto rozhodnutím. V tejto súvislosti dovolací súd konštatuje, že rozhodnutia

českého najvyššieho súdu nepredstavujú ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu (viď bod 9.
odôvodnenia).
20. Z týchto dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, že dovolacie dôvody nie sú v dovolaní vymedzené
spôsobom zodpovedajúcim § 431 až § 435 CSP. Vzhľadom na to nemohol pristúpiť k meritórnemu
dovolaciemu prieskumu.

21. Podľa § 447 CSP dovolací súd odmietne dovolanie, ak a/ bolo podané oneskorene, b/ bolo podané
neoprávnenou osobou, c/ smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné, d/ nemá
náležitosti podľa § 428, e/ neboli splnené podmienky podľa § 429 alebo f/ nie je odôvodnené prípustnými
dovolacími dôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až 435.
22. Najvyšší súd odmietol dovolanie žalobcov podľa § 447 písm. c/ CSP (v časti, v ktorej namietal

existenciu procesnej vady konania v zmysle § 420 písm. f/ CSP), a vo zvyšku podľa § 447 písm. f/ CSP.
23. Najvyšší súd rozhodnutie o trovách dovolacieho konania neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá
CSP).
24. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.