Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 20. február 2020

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/56/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6118217695
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 02. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2020:6118217695.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a

sudcov Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša v právnej veci žalobcu: O., spol. s r. o., so sídlom
D. XA, XXX XX M. M., E.: XX XXX XXX, právne zastúpeného Advokátska kancelária SZARSZOI, s. r.
o., so sídlom Bakossova 14464/3C, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 47 254 491 proti žalovaným: 1/ R. G.,
na. XX. XX. XXXX, bytom R. XXXX/XX, XXX XX M. M., právne zastúpenému JUDr. Petrom Škrabákom,
advokátom, Advokátska kancelária so sídlom Skuteckého 30, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 186
421, 2/ Z. poisťovňa, a. s. W. E. Group, so sídlom W. 4, XXX XX M. - V. X., E.: XX XXX XXX, právne
zastúpenému Advokátska kancelária Miroslav Maďar, s. r. o., so sídlom Robotnícka 6, 974 01 Banská

Bystrica, IČO: 36 868 299, v konaní o zaplatenie 13.886,64 € s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 9C/10/2018-128 zo dňa 24. 08. 2018, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

II. Žalobca j e p o v i n n ý zaplatiť žalovaným 1/ a 2/ trovy odvolacieho konania v rozsahu 100
%, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným
uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal titulom náhrady

škody, ku ktorej došlo následkom dopravnej nehody. Žalobca svoj nárok voči žalovanému 1/ odvodzoval
v zmysle ust. § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka a od žalovaného 2/ v zmysle zákona č. 381/2001
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (ďalej v texte „zákon č.
381/2001 Z. z.“).

2. Žalobca svoj nárok uplatňoval na základe ním tvrdeného skutkového stavu, v zmysle ktorého žalovaný
1/ spôsobil dopravnú nehodu dňa 29. 04. 2016, za ktorý skutok bol uznaný vinným rozhodnutím

Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 1T/90/2016 zo dňa 18. 11. 20016, keď pri uvedenej dopravnej
nehode došlo k poškodeniu zdravia zamestnanca žalobcu Z. D., a to pri plnení jeho pracovných úloh,
ktoré poškodenie zdravia bolo potom kvalifikované ako pracovný úraz. Zamestnanec žalobcu Z. D.
bol práceneschopný od 29. 04. 2016 do 20. 04. 2017 a po skončení práceneschopnosti už nemohol
vykonávať svoju doterajšiu prácu, žalobca mu nemal možnosť prideliť inú prácu. Zamestnanec žalobcu
Z.D.predložilžalobcovilekárskyposudok,zktoréhovyplynulo,ženiejeschopnývdôsledkupracovného
úrazu vykonávať práce servisného technika, na ktorú bol zaradený. Z týchto dôvodov bol žalobca

nútený dať mu dňa 22. 06. 2017 výpoveď v zmysle § 63 ods. 1 písm. c) Zákonníka práce a pracovný
pomer skončil uplynutím výpovednej doby dňa 03. 09. 2017, pričom zamestnancovi vznikol nárok na
10-mesačné odstupné. Odstupné, vrátane odvodov, predstavovalo výdavky na strane žalobcu vo výške
12.651,41 €, ktorý nárok si uplatnil žalobca voči žalovaným ako vzniknutú škodu v príčinnej súvislosti sdopravnou nehodou a v priebehu konania následne rozšíril žalobu aj o nárok na náhradu škody z titulu
vyplateného odchodného vo výške 1.235,23 €.

3. Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia po vykonanom dokazovaní konštatoval, že v
konaní nebolo sporné, že zo strany žalovaného 1/ došlo k porušeniu jeho povinnosti upravenej v Zákone
o cestnej premávke tým, že nedal prednosť v jazde vozidlu na hlavnej ceste, za ktoré konanie bol aj
uznaný vinným rozhodnutím Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 1T/90/2016. Spornou v konaní
bola existencia príčinnej súvislosti medzi porušením jeho povinnosti a vzniknutou škodou na strane

žalobcu. V prejednávanom prípade podľa okresného súdu bolo ďalej nesporné, že priamou príčinou,
pre ktorú žalobca musel vyplatiť odstupné svojmu zamestnancovi bola skutočnosť, že mu dal výpoveď
z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. c) Zákonníka práce, ktorej dôvodom bola dlhodobá strata
zdravotnej spôsobilosti zamestnanca bez ohľadu na príčinu tejto straty (t. j. môže sa jednať o vonkajšie
vplyvy, ale aj otázku dedičnosti, prípadne dôvody na strane samotného zamestnanca). K ukončeniu
pracovného pomeru výpoveďou zo strany žalobcu danej poškodenému zamestnancovi Z. D. v zmysle §

63 ods. 1 písm. c) Zákonníka práce došlo z dôvodu, že zamestnávateľ nemal možnosť ponúknuť svojmu
zamestnancovi inú vodnú prácu. Okresný súd sa preto stotožnil s názorom zástupcu žalovaného 1/, že
splnenie si zákonnej povinnosti upravenej v ust. § 76 ods. 3 Zákonníka práce, t. j. povinnosť vyplatiť
odstupné nemôže predstavovať zároveň nárok na náhradu škody voči tretej osobe.

4. K rovnakému záveru, vzhľadom na skutkový a právny stav veci, dospel okresný súd aj vo vzťahu k
nároku žalobcu na náhradu za vyplatené odchodné. Pokiaľ sa žalobca domáhal náhrady za vyplatené
odchodné, ktoré vyplatil svojmu zamestnancovi - poškodenému Z. D., ktorý o to požiadal na základe
priznaného invalidného dôchodku rozhodnutím Sociálnej poisťovne zo dňa 07. 09. 2017, ktorú sumu
žalobca vyplatil svojmu zamestnancovi 13. 04. 2018, okresný súd aj v tomto prípade konštatoval, že

splnenie si zákonnej povinnosti upravenej v § 76a Zákonníka práce vyplatiť odchodné za splnenia
zákonných podmienok, nemôže predstavovať zároveň nárok na náhradu škody voči tretej osobe.

5. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti preto okresný súd nárok žalobcu voči žalovanému 1/ v
celom rozsahu zamietol ako nedôvodný, nakoľko nemal za preukázanú priamu príčinnú súvislosť medzi

porušením právnej povinnosti žalovaného 1/ a vznikom škody na strane žalobcu, ak k plneniu, ktoré
žalobca považoval za škodu, došlo na základe povinnosti žalobcu vyplývajúcu pre neho z ustanovení
Zákonníka práce.

6. Vo vzťahu k žalovanému 2/ si nárok žalobca odvodzoval v zmysle zákona č. 381/2001 Z. z.. Okresný

súd zdôraznil, že nároky v zmysle tohto zákona podľa ust. § 15 ods. 1, ktoré má žalovaný 2/ povinnosť
nahradiť sú taxatívne vymedzené v § 4 ods. 2, 3 tohto zákona. Z ust. § 4 ods. 2,3 zákona č. 381/2001
Z. z. vyplýva, že sa nejedná o demonštratívny výpočet plnení, ktorý má hradiť za poistenca žalovaný 2/
v prípade povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla, ale sa jedná o taxatívne vymedzené nároky. Požadovaný nárok z titulu vyplateného odstupného,

ako aj odchodného zamestnávateľom poškodenému Z. D. však nemožno subsumovať pod žiaden z
uvedenýchplnení.Naviacokresnýsúddoplnil,ženadanýprípadniejemožnéaplikovaťaninažalobcom
uvádzané závery vyplývajúce z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci A., ktorý sa týkal náhrady
nemajetkovej ujmy, a nie vecnej škody vo vzťahu k pozostalým usmrtených obetí dopravnými nehodami,
čo nie je daný prípad. Okresný súd preto žalobu zamietol aj vo vzťahu k žalovanému 2/ v celom rozsahu.

7. O náhrade trov konania rozhodol okresný súd v zmysle § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok (ďalej v texte „CSP“).

8. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, a to z dôvodov uvedených v § 365

ods. 1 písm. b), d) a h) CSP.

9. Vo vzťahu k žalovanému 1/ žalobca v odvolaní namietal, že sa nestotožňuje s argumentáciou
súdu, považuje ju za nesprávnu a nedostatočnú. On ako zamestnávateľ nenamieta svoje povinnosti
stanovené Zákonníkom práce voči svojim zamestnancom, avšak nevidí žiaden dôvod, resp. rozpor

s právnymi predpismi, prečo by si voči tretej osobe nemohol uplatňovať nárok na náhradu škody v
zmysle § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pokiaľ sú splnené všetky zákonné náležitosti. Trvá na
tom, že v danom prípade došlo k naplneniu všetkých zákonných podmienok pre vznik jeho nároku
na náhradu škody voči žalovanému 1/, nakoľko žalovaný 1/ bol riadne uznaný vinným z porušeniapredpisov o cestnej premávke, v dôsledku čoho vznikla jeho zamestnancovi ako poškodenému škoda
na zdraví, v dôsledku ktorej bol povinný žalobca vyplatiť svojmu zamestnancovi 10-mesačné odstupné
a odchodné, čo považuje za škodu na jeho strane. Zároveň má za to, že bola naplnená i ďalšia

podmienka pre vznik zodpovednosti za škodu, a to príčinná súvislosť, ktorú preukázal tým, že v dôsledku
dopravnej nehody došlo k vážnemu úrazu jeho zamestnanca, a to v takom rozsahu, že sa stal dlhodobo
nespôsobilý na výkon posudzovanej práce pre pracovný úraz, a preto mu bol nútený dať výpoveď a
zamestnancovi vyplatiť odstupné a odchodné. V prípade, že by k dopravnej nehode nedošlo, žalobca
by takúto povinnosť voči svojmu zamestnancovi nemal, a tento by aj naďalej bol v pracovnom pomere

u neho. Naviac u poškodeného išlo o dlhodobého a spoľahlivého zamestnanca, ktorý u neho pracoval
od roku 2006.
10. Vo vzťahu k žalovanému 2/ zotrval žalobca na odvolacom dôvode, a to nedostatočnom odôvodnení
napadnutého rozhodnutia, nakoľko okresný súd sa s jeho argumentáciou o európskej legislatíve
týkajúcej sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou dopravného prostriedku,
vrátane rozhodnutia Ústavného súdu SR vôbec nevysporiadal. Namietal, že okresný súd opomenul

ústavnoprávne súvislosti integrácie Slovenskej republiky do Európskej únie a poukázal na rozhodnutie
Ústavného súdu SR č.k. III. ÚS 666/2016 zo dňa 11. 10. 2016. V tejto súvislosti zdôraznil, že poškodený
znamená akúkoľvek osobu oprávnenú na náhradu, pokiaľ ide o akúkoľvek škodu spôsobenú motorovým
vozidlom, a to s poukazom na Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo dňa 16.
09. 2009. Zastáva tak názor, že predmetom poistného plnenia by mala byť náhrada akejkoľvek škody

poškodeného,majetkovejalebonemajetkovej,ktorejvznikjevpríčinnejsúvislostispoistnouudalosťoua
nazákladezodpovednostizaškodujeuplatniteľnávočisamotnémupoistenému(žalovanému1/)napriek
skutočnosti, že zákonodarca to v zákone č. 381/2001 Z. z. taxatívne nevymedzuje.

11. Na záver žalobca v odvolaní zdôraznil, že odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu považuje za

nedostatočné, poukázal na viaceré rozhodnutia Ústavného súdu SR, v dôsledku čoho došlo k porušeniu
jeho práva na spravodlivý proces. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

12. Žalovaný 1/ v písomnom vyjadrení k odvolaniu konštatoval, že odvolanie žalobcu neobstojí po

právnej stránke. Žalobca vo svojom odvolaní poukazuje, podľa neho, na porušenie jeho práva na
spravodlivý proces, avšak nijako nevysvetľuje, akým spôsobom mali byť jeho procesné práva porušené,
preto je jeho odvolanie nedôvodné. Ak aj žalobca v odvolaní cituje niekoľko judikátov súdov a najmä
rozsudok Súdneho dvora EÚ, tieto s predmetnou kauzou nemajú po skutkovej stránke nič spoločné a
uvedené rozhodnutie nemožno na predmetný spor aplikovať. Rozhodnutie okresného súdu považuje za

vecne správne a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil.

13. Žalovaný 2/ k odvolaniu žalobcu v písomnom vyjadrení uviedol, že sa s odvolacími dôvodmi
žalobcu nestotožňuje, nesúhlasí s nimi, pričom v prvom rade poukázal na to, že žalobca v odvolaní
ani žiadnym spôsobom nevysvetlil, v čom konkrétne spočíva nesprávny procesný postup súdu, ktorým

malo byť žalobcovi znemožnené uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. Stotožnil sa s právnymi závermi okresného súdu, v zmysle
ktorých žalobca vyplatil poškodenému zamestnancovi odchodné a odstupné za splnenia zákonných
podmienok predpokladaných Zákonníkom práce, preto nemožno vyplatenie odchodného a odstupného
považovať za nárok, ktorý zároveň predstavuje nárok žalobcu na náhradu škody. Vyplatenie odstupného

a odchodného je zákonnou povinnosťou žalobcu, ktorá mu vyplýva z príslušných ustanovení Zákonníka
práce.

14. Žalovaný v uvedenom vyjadrení taktiež poukázal na ust. § 4 ods. 2 zákona č. 381/2004 Z. z.,
v ktorom sú taxatívne uvedené prípady, kedy má škodca právo, aby poisťovateľ za neho nahradil

poškodenému uplatnené a preukázané nároky na náhradu škody, ako aj prípady dávok vyplývajúcich
z ust. § 4 ods. 3 tohto zákona. Z ust. § 4 ods. 2, ale ani z ust. § 4 ods. 3 zákona č. 381/2004 Z.
z. mu ako poisťovateľovi nevyplýva povinnosť uhradiť náklady zamestnávateľovi - žalobcu, spojené s
vyplatením odstupného, či odchodného ako poistné plnenie z povinného zmluvného poistenia vozidla
škodcu. V tejto súvislosti poukázal aj na list označený ako „Oznámenie o riešení škodovej udalosti“ zo

dňa 27. 09. 2017, v ktorom oznámil žalobcovi, že nie je možné poskytnúť mu refundáciu odstupného
vyplateného žalobcom z povinného zmluvného poistenia, nakoľko takýto nárok žalobcu nie je možné
poskytnúť zo zákona č. 381/2001 Z. z.. Všeobecne je teda možné konštatovať, že ust. § 4 ods. 2 a ods.
3 zákona č. 381/2001 Z. z. presne vymedzuje, čo môže byť uplatneným nárokom v zmysle uvedenéhozákonného ustanovenia, pričom prezentovaný nárok žalobcu nie je možné za žiadnych okolností pod
uvedené ustanovenie subsumovať. Nestotožnil sa s právnym záverom žalobcu, že zákonom č. 381/2001
Z. z. je krytá akákoľvek škoda spôsobená vozidlom, ktoré je poistené na základe zmluvy o povinnom

zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla.

15. Na záver žalovaný 2/ v písomnom vyjadrení k odvolaniu vo vzťahu k rozsudku Súdneho dvora EÚ
vo veci Haasová/Petrik, Holingová sp. zn. C-22/12 zdôraznil, že základom tejto žaloby bola náhrada
nemajetkovej ujmy, a nie náhrada vecnej škody, či jej refundácia. Vzhľadom na vyššie uvedené považuje

žalovaný 2/ rozhodnutie okresného súdu za vecne správne, a preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok potvrdil ako vecne správny.

16. Krajský súd ako súd odvolací v zmysle § 34 CSP včas podané odvolanie žalobcu prejednal,
rozhodnutie súdu prvej inštancie viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania v zmysle § 379 CSP a § 380
CSPpreskúmalabeznariadeniapojednávaniapodľa§385ods.1CSP(acontrario)rozsudokokresného

súdu podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil ako vecne správny.

17. Úvodom odvolací súd zdôrazňuje, že je viazaný v zmysle § 379 a § 380 CSP rozsahom odvolania,
ako aj odvolacími dôvodmi. Žalobca prioritne v odvolaní namietal, že rozhodnutie okresného súdu je
nedostatočne odôvodnené, čím došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. K základným

právam strany sporu obsiahnutým v práve na spravodlivý proces patrí právo na uvedenie dostatočných
dôvodov,naktorýchjerozhodnutiezaložené.Povinnosťsúdurozhodnutienáležiteodôvodniťjeodrazom
práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa
zaoberá so všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj špecifickými námietkami
strany sporu.

18. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že okresný súd sa v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia správne zameral len na argumenty, ktoré sú z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia
považované za rozhodujúce, pretože všeobecný súd - súd prvej inštancie, nemusí dať odpoveď na
všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

19. Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia výslovne konštatoval, že k zamietnutiu žaloby
vo vzťahu k žalovanému 1/ je nielen to, že nebol naplnený zákonný predpoklad pre vznik zodpovednosti
za škodu v zmysle § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka pre neexistenciu priamej príčinnej súvislosti

medzi porušením právnej povinnosti žalovaným 1/ a vznikom škody na strane žalobcu, ale i z dôvodu,
že jeho nárok - odstupné, odchodné vyplatené poškodenému zamestnancovi nemôže predstavovať
zároveň nárok na náhradu škody voči tretej osobe, ak ide o plnenie povinnosti ustanovenej Zákonníkom
práce. Súčasne okresný súd dôvodne poukázal na to, že žalobu bolo nutné zamietnuť i vo vzťahu k
žalovanému 2/, ak nárok žalobcu na náhradu škody v súvislosti s vyplatením odstupného a odchodného

poškodenému zamestnancovi nie je možné uplatniť v súlade so zákonom č. 381/2001 Z. z., ak
požadovaný nárok žalobcu z titulu vyplateného odstupného, ako aj odchodného zamestnávateľom
poškodenému, nemožno subsumovať pod ust. § 4 ods. 2,3 tohto zákona. Naviac, okresný súd výslovne
poukázal i na tú skutočnosť, z akého dôvodu nepristúpil k aplikácii rozhodnutia Európskeho súdneho
dvora vo veci Haasová, na ktoré žalobca poukazoval už v priebehu konania.

20. Odvolací súd preto dospel k záveru, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia napriek tomu,
že je stručné, je zároveň jasným a zrozumiteľným odôvodnením rozhodnutia vo veci samej a to tak
vo vzťahu k zamietnutiu nároku proti žalovanému 1/ ako i voči žalovanému 2/. Uvedenú skutočnosť
potvrdzuje i rozsiahle odôvodnenie odvolania samotného žalobcu, ktorý na argumentáciu okresného

súdu reagoval v odvolaní, s právnymi závermi okresného súdu polemizoval, nestotožnil sa s nimi, preto v
žiadnom prípade nemožno dospieť k záveru, že v prípade odôvodnenia napadnutého rozhodnutia ide o
odôvodnenie nedostatočné či arbitrárne. Žalobcovi tak nebola z tohto dôvodu odňatá možnosť náležite,
skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia jeho opravného prostriedku,
nakoľko v odôvodnení napadnutého rozhodnutia existujú dôvody, na základe ktorých je rozhodnutie

založené a nemožno mať za to, že by v ňom absentovalo zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných
pre rozhodnutie vo veci, príp. že by jeho argumentácia bola vnútorne rozporná (viď aj rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/98/2017 zo dňa 31. januára 2019).21. Odvolací súd v tejto súvislosti tiež dopĺňa, že žalobca v odvolaní neuvádza žiadne nové
skutočnosti, ktoré by neboli predmetom posúdenia okresným súdom alebo s ktorými by sa okresný súd
nevysporiadal,pričomtrebadodať,žeajpodľajudikatúryÚstavnéhosúdunepatrídoobsahuzákladného

práva podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa článku
6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd právo strany sporu vyjadrovať sa k
spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, príp. sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu
hodnotenia vykonaných dôkazov resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne
záväzných právnych predpisov, ktoré predkladá strana sporu (viď napr. rozhodnutie Ústavného súdu

Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

22. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O
nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery.

23.Ďalším odvolacímdôvodomžalobcubolonesprávneprávneposúdenieokresnýmsúdom,ktorémalo
podľa žalobcu spočívať v tom, že „nevidí žiaden dôvod, resp. rozpor s právnymi predpismi, prečo by si
voči tretej osobe nemohol uplatňovať nárok na náhradu škody v zmysle ust. § 420 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, pokiaľ sú splnené všetky zákonné náležitosti“.

24. Odvolací súd však poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, a to jednak vo vzťahu k
nároku žalobcu, ktorý si uplatňoval voči žalovanému 1/, keď okresný súd výslovne poukázal na to, že
predpokladom vzniku zodpovednosti za vzniknutú škodu v zmysle § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka
je predovšetkým porušenie právnej povinnosti, vznik škody a priama príčinná súvislosť medzi porušením

právnej povinnosti a vznikom škody a v prípade zodpovednosti za škodu podľa § 420 Občianskeho
zákonníka i zavinenie. Okresný súd v tomto smere výslovne konštatoval, že v konaní nebolo sporné, že
zo strany žalovaného 1/ došlo k porušeniu jeho povinnosti upravenej v zákone o cestnej premávke tým,
že nedal prednosť v jazde vozidlu na hlavnej ceste, za ktoré konanie bol aj uznaný vinným rozhodnutím
Okresného súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 1T/90/2016, pričom spornou bola práve existencia priamej

príčinnej súvislosti medzi porušením povinnosti žalovaného 1/ a vzniknutou škodou na strane žalobcu.
Okresný súd výslovne v bode 18 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia konštatoval, že priamou
príčinnou, pre ktorú žalobca musel vyplatiť odstupné a následne i odchodné svojmu zamestnancovi,
nebola dopravná nehoda, ale skutočnosť, že žalobca dal svojmu zamestnancovi výpoveď z pracovného
pomeru v zmysle § 63 ods. 1 písm. c) Zákonníka práce. I keď dôvodom pre výpoveď zamestnávateľa

bola dlhodobá strata zdravotnej spôsobilosti poškodeného zamestnanca žalobcu, napriek tomu bez
ohľadu na príčinu tejto straty dlhodobej spôsobilosti, vznikla žalobcovi povinnosť vyplatiť nároky jeho
zamestnancovi v zmysle ustanovení Zákonníka práce. Je teda zrejmé, že medzi poškodením zdravia
na strane zamestnanca žalobcu, v dôsledku ktorej došlo k jeho dlhodobej strate zdravotnej spôsobilosti
a škode na strane žalobcu, ktorá mala predstavovať ním vyplatené odstupné a odchodné, došlo k

prerušeniu priamej príčinnej súvislosti, a to tým, že žalobca plnil svoje povinnosti vyplývajúce mu zo
Zákonníka práce.

25. Odvolací súd zdôrazňuje, že v právnej teórii sa vzťah príčinnej súvislosti označuje priama väzba
javov, v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti

ide, ak je medzi protiprávnym úkonom a škodou vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku
škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu
izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové
hľadisko,alevecnásúvislosťpríčinyanásledku;časovásúvislosť,alenapomáhapriposudzovanívecnej
súvislosti. V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná a každý ňou spôsobený následok

sastávapríčinouďalšiehojavu.Zodpovednosťvšaknemožnorobiťzávislounaneobmedzenejkauzalite.
Atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo
bezprostredne predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamo,
bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba
v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako príčina škody existuje

skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu.

26. Je nutné doplniť, že k pristúpeniu ukončenia pracovného pomeru výpoveďou v zmysle § 63
ods. 1 písm. c) Zákonníka práce môže však dôjsť len v prípade, ak zamestnávateľ nemá možnosťponúknuť zamestnancovi inú vhodnú prácu napriek tomu, že došlo k dlhodobej strate zdravotnej
spôsobilosti zamestnanca. I uvedená skutočnosť, neexistencia inej vhodnej práce u žalobcu pretrhla
priamu príčinnú súvislosť medzi poškodením zdravia jeho zamestnanca a vyplatením odstupného a

odchodného žalobcom, nakoľko v prípade, ak by zamestnávateľ mal možnosť, tak by uvedenú inú
vhodnú prácu svojmu zamestnancovi ponúkol a k ukončeniu pracovného pomeru by nedošlo. Aj z tohto
dôvodu následne okresný súd poukázal na ďalšiu okolnosť a to, že aj keď uvedená situácia, teda že
žalobca ako zamestnávateľ nemal možnosť poškodenému zamestnancovi ponúknuť inú vhodnú prácu,
nastala, nemôže to byť na ujmu tretím osobám, pokiaľ zákonodarca sám stanovil takúto povinnosť v

Zákonníku práce pre zamestnávateľa a uvedené sa vzťahuje i k nároku na odchodné, ktoré bolo taktiež
zo strany žalobcu vyplatené poškodenému zamestnancovi v zmysle zákonných ustanovení Zákonníka
práce, teda nie v priamej príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou, pri ktorej došlo k poškodeniu
zdravia zamestnanca žalobcu. I odvolací súd zdôrazňuje, že príčinná súvislosť je podstatným prvkom
zodpovednostnej skutkovej podstaty a vyžaduje sa, aby protiprávne konanie a vznik škody boli v
logickomslede,teda,abyprotiprávnekonaniebolopríčinouavznikškodyvrátanejejrozsahunásledkom

tejto príčiny, pričom nestačí iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti, rozhodujúca je vecná súvislosť
príčiny a následku.

27. Ako už bolo vyššie uvedené, tak okresný ako aj odvolací súd sa stotožňuje s tým, že príčinná
súvislosť medzi porušením právnej povinnosti žalovaného, ktorá nebola sporná a vznikom tvrdenej

škody žalobcom neexistuje, táto bola narušená vyššie uvedenou výpoveďou z pracovného pomeru
podľa § 63 ods. 1 písm. c) Zákonníka práce danou žalobcom poškodenému zamestnancovi, ak nemohol
zamestnancovi poskytnúť inú vhodnú prácu. Naviac, ak povinnosť žalobcu vyplatiť zamestnancovi
odstupné a odchodné vyplynula z právnej úpravy Zákonníka práce bez ohľadu na to, čo spôsobilo
dlhodobú práceneschopnosť zamestnanca a splnenie tejto povinnosti nemôže zároveň predstavovať

nárok na náhradu škody voči tretej osobe.

28. Vo vzťahu k žalovanému 2/ okresný súd dôvodne poukázal na aplikáciu ustanovení zákona č.
381/2001 Z. z., v ktorom uvedené ust. § 4 ods. 2,3 náhradu škody, ktorá by mala zodpovedať
vyplatenému odstupného či odchodnému zamestnávateľom zamestnancovi nie je obsiahnutá. V

prejednávanom prípade nejde na strane žalobcu, ktoré by bola škodou na jeho zdraví a nákladmi pri
usmrtení, ani o škodu vzniknutú poškodením, zničením, odcudzením alebo stratou veci, ale ani účelne
vynaloženými nákladmi spojenými s právnym zastúpením pri uplatňovaní týchto nárokov a ani o náhradu
ušlého zisku. Nárok žalobcu nie je možné subsumovať ani pod ust. § 4 ods. 3 tohto zákona, ak nárokom
žalobcu nie sú preukázané a vyplatené náklady zdravotnej starostlivosti, nemocenské dávky, dávky

nemocenského zabezpečenia, úrazové dávky, ani dávky úrazového zabezpečenia, dôchodkové dávky,
dávky výsluhového zabezpečenia a dôchodky starobného dôchodkového sporenia, a to tiež len v tom
prípade, ak je poistený povinný ich nahradiť v zákone uvedeným subjektom. Okresný súd preto správne
zdôraznil, že ide o taxatívne vymedzené nároky, ktoré je žalovaný 2/ povinný uhrádzať, avšak medzi
ktorými nárok žalobcu daný nie je.

29. Vo vzťahu k aplikácii rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, a to vo veci C-22/12, na ktorý poukazoval
žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie ako aj v odvolacom konaní, je nutné uviesť, že predmetné
rozhodnutie bolo vydané na základe žaloby, ktorej predmetom bola náhrada nemajetkovej ujmy, nie
náhradavecnejškody,čijejrefundácia,pretonazákladeuvedenéhonebolomožnéuvedenérozhodnutie

Súdneho dvora EÚ v danej veci aplikovať. Vo veci, o ktorej rozhodoval Súdny dvor EÚ, išlo o posúdenie
vnútroštátnej právnej úpravy poistného krytia povinného zmluvného poistenia a to, či je v ňom zahrnutá
aj náhrada nemajetkovej ujmy spôsobená blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode. Aj v
rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 666/2016 zo dňa 11. 10. 2016 Ústavný
súd konštatoval, že v prejudiciálnom konaní Súdny dvor nemá právomoc vykladať vnútroštátne predpisy,

ale len predpisy únijného práva. A pokiaľ ide o aplikáciu smernice Európskeho parlamentu a Rady
2009/103/ESzodňa16.09.2009odvolacísúdpoukazujenarozhodnutieSúdnehodvoraEurópskejúnie
vo veci Marshall 152/84, ktorým rozhodnutím bolo judikované, že smernica nemôže priamo zakladať
práva a povinnosti jednotlivcom a ustanovení smerníc sa nemôže dovolávať jednotlivec v spore proti
jednotlivcovi. Ide o stabilnú rozhodovaciu prax Súdneho dvora EÚ.

30. Odvolací súd preto na záver konštatuje, že sa nestotožňuje s právnym záverom žalobcu, v zmysle
ktorého predmetom poistného plnenia by mala byť náhrada akejkoľvek škody poškodeného, ktorej vznik
je v príčinnej súvislosti s poistnou udalosťou.31. Aj v prípade rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 666/2016, ktoré je
vyššie citované, išlo o posúdenie obsahu pojmu „škoda na zdraví“, ktorá v konečnom dôsledku ako

nemajetková ujma bola subsumovaná pod ust. § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z. z.. Žalobca
však v konaní pred súdom prvej inštancie ani v rámci odvolacieho konania nepoukázal na tú okolnosť,
pod ktoré z ust. § 4 ods. 2 príp. § 4 ods. 3 tohto zákona by jeho nárok mal byť posudzovaný, a to ani
na základe eurokonformného výkladu tohto zákona.

32. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd konštatuje, že odvolanie žalobcu nie je
dôvodné, preto rozhodnutie okresného súdu v celom rozsahu ako vecne správne v zmysle § 387 CSP
potvrdil.

33. Okresný súd rozhodol vecne správne i o náhrade trov konania, nakoľko dôsledne postupoval v
zmysle § 255 ods. 1 CSP, teda podľa úspechu strany v konaní. Odvolaním nebolo rozhodnutie o náhrade

trov konania konkrétnymi dôvodmi napadnuté, avšak uvedené odvolací súd konštatuje, nakoľko ide o
výrok závislý.

34. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255
ods.1CSP,tedapodľaúspechustranyvodvolacomkonaní.Žalobcavodvolacomkonanínebolúspešný,

preto mu nevznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Nárok na náhradu trov odvolacieho
konania vznikol úspešným žalovaným, a to žalovanému 1/ a 2/, preto odvolací súd rozhodol, že žalobca
je povinný nahradiť žalovaným 1/ a 2/ trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením v zmysle §
262 CSP.

35. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerov hlasov 3 : 0.
Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerov hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej

veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).