Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 4. marec 2020

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/53/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4417210149
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 03. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Boris Minks
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2020:4417210149.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Borisa Minksa a sudcov JUDr.
Vladimíra Pribulu a JUDr. Olivera Kolenčíka v spore žalobcov: 1. E. V., nar. XX.XX.XXXX, 2. Y. V., nar.
XX.XX.XXXX, obidvaja bytom L. X., I. XXXX/XX, zastúpení C. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. - E., Y.
XXXX/XX,protižalovanému:PROFICREDITSlovakia,s.r.o.,sosídlomBratislava,Pribinova25,IČO:35
792 752, zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková s.r.o., so sídlom Bratislava, Kubániho

16, IČO: 47 233 516, o určenie, že úver je bez poplatkov a bez úrokov, že úverová zmluva je neplatná,
o vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 1.965,92 eura a o zaplatenie finančného zadosťučinenia v
sume 500 eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 16. októbra
2018 č. k. 5Csp/61/2017-240, takto

r o z h o d o l :

OdvolacísúdrozsudoksúduprvejinštancievnapadnutomvyhovujúcomvýrokuII.avýrokuIV.onáhrade
trov konania z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie (Okresný súd Nové Zámky) rozsudkom zo dňa 16. októbra 2018 č. k.
5Csp/61/2017-240 pri právnom posúdení podľa § 451 ods. 1, 2, § 100 ods. 1, § 107 ods. 1, 2, § 52 ods.
1 až 4, § 52a ods. 1, 2, § 53 ods. 1 až 3, § 54 ods. 1, 2, § 34, § 37 ods. 1, 2, § 41 ods. 1 OZ, § 1 ods.
1, 2, § 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z. z., o spotrebiteľských úveroch a § 3 ods. 5 zák. č.
250/2007 Z. z., o ochrane spotrebiteľa, konanie v časti o určenie neplatnosti spotrebiteľskej zmluvy č.

8500024875 zo dňa 09.05.2013, uzavretej medzi žalobcami 1 a 2 a žalovaným pre čiastočné späťvzatie
žaloby žalobcom 1 v tejto časti konanie podľa § 145 ods. 2 CSP zastavil. (výrok I.). Žalovanému uložil
povinnosť zaplatiť žalobcom 1 a 2 spoločne a nerozdielne sumu 2.465,92 eura v lehote do troch dní od
právoplatnosti rozsudku. (výrok II.). Vo zvyšku súd podanú žalobu zamietol. (výrok III.).
2. O náhrade trov prvoinštančného konania rozhodol súd podľa § 251, § 255 ods. 1, 2, § 256 ods. 1
a § 262 ods. 2 CSP tak, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania, berúc do úvahy tú

skutočnosť, že žalobcovia mali v konaní iba čiastočný úspech.

3. Pokiaľ ide o rozhodnutie vo veci samej, tak s poukazom na závery vykonaného dokazovania mal
súd za preukázané, že zmluva o spotrebiteľskom úvere mala byť uzavretá medzi žalobcami 1 a 2
ako spoludlžníkmi a spotrebiteľmi a žalovaným ako veriteľom a obchodníkom poskytujúcim nebankové
úvery. Predmetný úver nebol poskytnutý na podnikanie, ale na spotrebu. Predmetnú zmluvu preto súd

posúdil ako typovú, formulárovú zmluvu, pre ktorú je charakteristické, že jej obsah spotrebitelia výrazne
ovplyvniť nemôžu, pričom ide o zmluvu spotrebiteľskú, spadajúcu pod režim zák. č. 129/2010 Z. z., o
spotrebiteľských úveroch a súčasne sa spravujúcu aj príslušnými ust. OZ. Z vyjadrenia žalobcov, ktoré
žalovaný v priebehu sporu relevantným spôsobom nespochybnil, mal súd za nesporné to, že vyššie
spomínanou úverovou zmluvou bol žalobcom poskytnutý úver v sume 1.207,18 eura, ktorý žalovaný v
tejto výške vložil na účet žalobcov dňa 10.05.2013 a žalobcovia doposiaľ žalovanému z titulu úhrady

tohto úveru zaplatili spolu sumu 3.173,10 eura, čo takisto žalovaný žiadnym relevantným spôsobomnespochybnil. Rozdiel medzi týmito dvomi sumami (3.173,10 eura - 1.207,18 eura), t.j. sumu 1.965,92
eura považovali žalobcovia za bezdôvodné obohatenie.

4. Súd zisťoval, či zmluva o revolvingovom úvere č. 8500024875 obsahuje tie esenciálne náležitosti,
ktoré jej predpisuje zák. č. 129/2010 Z. z. Po posúdení obsahu tejto zmluvy súd uviedol, že
predmetný úver je potrebné považovať za bezúročný a bezpoplatkový, nakoľko neobsahuje náležitosti
predpokladané ust. § 9 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z. z., o spotrebiteľských úveroch. Ročnú úrokovú sadzbu
dohodnutú v tomto úvere vo výške 70,02 % je potrebné považovať za neprimerane vysokú v porovnaní

s úrokovými sadzbami, za aké poskytovali úvery v tom čase komerčné banky. V roku 2013, t. j. v
čase uzavretia danej revolvingovej zmluvy sa úrokové sadzby spotrebiteľských úverov poskytovaných
komerčnými bankami pohybovali v rozmedzí 13 % až 20 % za rok. Predmetný úrok, ktorý poskytol
žalovaný žalobcom bol na základe tohto porovnania viac ako trojnásobný. Súd takto dohodnutú výšku
úroku posúdil ak odporujúcu dobrým mravom. O nedovolenosť a tým aj absolútnu neplatnosť právneho
úkonu ide, keď sa právny úkon prieči dobrým mravom (§ 37 ods. 1 OZ). Vychádzajúc z obsahu ust.

§ 41 ods. 1 OZ súd považoval zmluvu o spotrebiteľskom úvere v časti dohodnutého úroku z úveru za
absolútne neplatnú, pričom na túto neplatnosť prihliadol súd z úradnej povinnosti (ex offo). Ak teda súd
vyhodnotil, že zmluva o úvere je v časti dohodnutého úroku absolútne neplatná, je potom aj RPMN
tak, ako je uvedené v tejto zmluve, uvedené v nesprávnej výške v neprospech spotrebiteľa. Podľa §
11 ods. 1 písm. d/ zákona o spotrebiteľských úveroch uvedenie nesprávnej výšky RPMN v neprospech

spotrebiteľa spôsobuje, že úver je bez poplatkov.

5. Vzhľadom k tomu, že predmetný úver poskytnutý žalobcom 1 a 2 je potrebné považovať za úver
bez poplatkov a úrokov, povinnosťou žalobcov bolo vrátiť žalovanému iba to, čo im žalovaný ako úver
na základe úverovej zmluvy poskytol. Podľa tvrdenia žalobcov, ktoré žalovaný relevantným spôsobom

nespochybnil, žalovaný žalobcom dňa 10.05.2013 poskytol úver v sume 1.207,18 eura, o čom svedčí
žalobcami predložený prehľad transakcií. Žalobcovia 1 a 2 zaplatili do 02.11.2016 žalovanému sumu
3.173,10 eura. Vzhľadom k tomu, že zo sumy 3.173,10 eura mali žalovanému žalobcovia zaplatiť iba
sumu 1.965,92 eura, pretože úverová zmluva je bez poplatkov a bez úrokov, žalovaný sumu 1.965,92
eura (3.173,10 eura - 1.207,18 eura) prijal bez právneho dôvodu a o túto sumu sa na úkor žalobcov v

zmysle § 451 ods. 1, 2 OZ obohatil. Podľa § 451 ods. 1 OZ je žalovaný, ako osoba, ktorá sa na úkor
žalobcov obohatila, toto bezdôvodné obohatenie vo výške 1.965,92 eura žalobcom vydať.

6. V súvislosti s premlčaním je na daný právny vzťah potrebné aplikovať ust. § 107 ods. 1, 2 OZ, podľa
ktorého je subjektívna premlčacia lehota dvojročná a začína plynúť odo dňa keď sa oprávnený dozvie,

že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil. Podľa odseku 2
tohto ustanovenia sa právo na vydanie bezdôvodného obohatenia premlčí najneskôr za tri roky a ak
ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, tak za 10 rokov odkedy k nemu došlo. Z dokazovania v tomto
spore vykonanom vyplýva, že žalobcovia sa o vzniku a výške bezdôvodného obohatenia dozvedeli
dňa 02.11.2016, kedy v prospech žalovaného realizovali poslednú úhradu. Dňa 02.11.2016 sa potom

žalobcovia subjektívne dozvedeli, koľko zaplatili žalovanému na základe zmluvy, t. j. až týmto dňom
zistili, resp. mohli zistiť, o koľko predmetný úver, ktorý je bez úrokov a bez poplatkov vlastne žalovanému
preplatili. Od 02.11.2016 do podania žaloby na Okresný súd Nové Zámky, t. j. do dňa 11.05.2017
subjektívna dvojročná premlčacia lehota (odvolací súd poznamenáva, že správne sa uvádza premlčacia
doba) neuplynula. S poukazom na vznesenú námietku premlčania zo strany žalovaného súd prvej

inštancie skúmal, či žalobcovia svoj nárok uplatnili aj v rámci trojročnej premlčacej doby v zmysle §
107 ods. 2 OZ. Z prehľadu úhrad realizovanými žalobcami na základe úverovej zmluvy súd zistil, že
všetky platby realizovali žalobcovia v období od 05.09.2013 do 02.11.2016, v ktorom období žalovanému
uhradili spolu sumu 3.173,10 eura, pričom z tejto sumy žalovaný prijal bezdôvodné obohatenie 1.965,92
eura. Je teda zrejmé, že posledných 26 splátok a časť zo splátky predchádzajúcej týmto 26 splátkam

prijal žalovaný už ako bezdôvodné obohatenie. Už časť úhrady splátky vykonanej dňa 03.09.2014
predstavuje bezdôvodné obohatenie. Vzhľadom k tomu, že žaloba bola v danej veci podaná na súde
prvej inštancie dňa 11.05.2017, premlčacia doba podľa § 107 ods. 2 OZ je 3 ročná a žalobcovia to,
čo považujú za bezdôvodné obohatenie, začali plniť dňa 03.09.2014 a 26 nasledujúcich splátok bolo
realizovaných neskôr po tomto dátume, je možné prijať ten záver, že túto sumu uhradili v rámci trojročnej

objektívnej premlčacej doby, pretože od podania žaloby na prvoinštančnom súde, t. j. od 11.05.2017 do
splátky realizovanej dňa 03.09.2014 neubehla doba 3 rokov v zmysle § 107 ods. 2 OZ. Vzhľadom na
nepremlčanie nároku žalobcov na vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 1.965,92 eura, súd prvej
inštancie takto uplatnený nárok žalobcom aj priznal.7. Pokiaľ ide o uplatnený nárok žalobcami na finančné zadosťučinenie v sume 500 eur v zmysle §
3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa, tak žalobcovia 1 a 2 boli plne úspešní pri uplatnení svojho

práva v súvislosti s porušením ich spotrebiteľského práva zo strany dodávateľa, resp. v súvislosti
s porušením povinností dodávateľa voči spotrebiteľovi. Súd, ako je vyššie uvedené, skonštatoval
porušenie povinností zo strany žalovaného pri uzatváraní zmluvy o revolvingovom (spotrebiteľskom)
úvere, ktorá neobsahovala všetky zákonné náležitosti podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, resp.
tieto boli uvedené v nesprávnej výške. Keďže žalobcovia ako spotrebitelia boli v tomto konaní pri

uplatnenísiuvedenéhoúspešní,majúprávonaprimeranéfinančnézadosťučinenieodžalovaného,ktorý
za porušenie práva alebo povinností ustanovenej týmto zákonom a zákonom o spotrebiteľských úveroch
zodpovedá. Je nepochybné, že zmluvu o spotrebiteľskom úvere, ktorá mala charakter formulárovej
zmluvy vopred pripravil žalovaný a naformuloval ju tak, že neobsahovala všetky zákonom požadované
údaje, čím spôsobil, že táto zmluva je zo zákona bez úrokov a poplatkov. Napriek tomu žalovaný od
žalobcov prijal plnenie aj nad rámec ich povinností, čím sa bezdôvodne na úkor žalobcov obohatil.

Podľa názoru súdu výška finančného zadosťučinenia 500 eur uplatnená žalobcami v tomto spore je
vzhľadom na výšku prijatého bezdôvodného obohatenia prijatého žalovaným vo výške 1.965,92 eura,
ktoré zatiaľ žalovaný nevydal a užíva ho, primeraná. V tejto súvislosti súd vychádzal aj z výšky ročného
úroku z úveru 70,02 %, ktorý úrok bol vyhodnotený ako dohodnutý v rozpore s dobrými mravmi a v tejto
časti bola zmluva vyhlásená za neplatnú. Preto žalobcami uplatnené a zároveň aj im priznané finančné

zadosťučinenie vo výške 500 eur, ktoré predstavuje 25 % zo sumy bezdôvodného obohatenia prijatého
žalovaným, nie je možné považovať za neprimerané, pretože má zároveň aj satisfakčnú funkciu vo
vzťahu k žalobcom a žalovaného má zároveň odradiť od takéhoto konania v budúcnosti.

8. Priznaná suma žalobcom 1 a 2 spoločne a nerozdielne 2.465,92 eura predstavuje súčet priznaného

bezdôvodného obohatenia 1.965,92 eura + priznanie finančného zadosťučinenia v sume 500 eur.
Aktívna vecná legitimácia žalobcov 1 a 2 rezultuje z tej skutočnosti, že predmetnú spotrebiteľskú zmluvu
uzatvorili ako manželia, spoludlžníci. Ich solidarita z titulu manželského zväzku vyplýva z ust. § 145 ods.
2 OZ. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti uviedol, že nesúhlasí s názorom žalovaného v tom smere, že
žalobca 2 by mal v tomto spore vystupovať ako spoludlžník podľa § 533 ods. 1 OZ.

9. Vo zvyšku, t. j. v časti, v ktorej žalobcovia žiadali, aby súd určil, že poskytnutý úver je bezúročný
a bezpoplatkový, súd žalobu zamietol majúc za to, že vzhľadom k tomu, že sa žalobcovia v tomto
konaní súčasne domáhali aj finančného plnenia z úveru, tak na takomto požadovanom určení neexistuje
naliehavý právny záujem podľa § 137 písm. c/ CSP. Otázku bezúročnosti a bezpoplatkovosti daného

úveru riešil súd v rámci predbežnej otázky v súvislosti s požadovaným vydaním bezdôvodného
obohatenia.

10. Námietky žalovaného v tom smere, že žalobcovia sú zastúpení zástupcom, ktorý opakovane
zastupuje účastníkov aj v iných konaniach a že žalovanému nebolo doručené uznesenie o pripustení

zmeny žaloby, považoval prvoinštančný súd za nedôvodné.

11. Proti tomuto rozsudku v častiach výroku II. a IV. podal včas odvolanie žalovaný, odvolávajúc sa na
ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP, t. j. poukázal na nesprávne skutkové zistenia a závery a nesprávne
právneposúdenie.Navrholodvolaciemusúdu,abynapadnutýrozsudokzmenilstým,žeovecirozhodne

tak, že žalobu zamietne aj v tej časti, v ktorej bolo žalobe vyhovené. Zároveň žiadal priznať právo na
náhradu trov prvoinštančného a aj odvolacieho konania.

12. Ako prvý odvolací dôvod uvádza, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil aktívnu vecnú legitimáciu
na strane žalobcov. Súd prvej inštancie rozhodol vecne nesprávne, keď vyhovel žalobe aj ohľadne

žalobcu 2, ktorý nie je zmluvnou stranou ani dlžníkom, pričom na jeho úkor ani žiadne bezdôvodné
obohatenie vzniknúť nemohlo. Povaha právneho pomeru žalobcu 2 vo vzťahu k žalobcovi 1 a
žalovanému vyplýva z obsahu ust. § 533 ods. 1 OZ tak, že spoločne a nerozdielne je iba zaviazaným
spoludlžníkom. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok NS ČR sp. zn. 25 Cdo 2715/2000.

13. Ako druhý odvolací dôvod uplatnil námietku voči posúdeniu premlčania, pretože žalobca 2 vstúpil
do konania až dňa 11.09.2018, pričom žalobca 1 podal žalobu na OS Nové Zámky dňa 11.05.2017.
Uvedené znamená, že všetky platby zahrnuté do bezdôvodného obohatenia sú v prípade žalobcu 2
premlčané uplynutím subjektívnej premlčacej doby (2 roky), ak boli uhradené pred 10.09.2016. Akbezdôvodné obohatenie pozostáva z jednotlivých čiastkových plnení (úhrad), potom sa každé plnenie
(splátka) premlčuje v samostatnej premlčacej dobe. Uvedené znamená, že všetky úhrady realizované
žalobcami pred 11.09.2018 sú premlčané v rámci objektívnej 3-ročnej premlčacej doby a všetky úhrady

realizované pred 11.09.2015 sú zasa premlčané kvôli uplynutiu 2-ročnej subjektívnej premlčacej doby.
Nesprávne právne posúdenie námietky premlčania po stránke skutkovej a aj právnej je dôvodom
nesprávneho rozhodnutia súdu.

14. Ako tretí odvolací dôvod uviedol, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu právnemu záveru

v tom smere, že zmluva je neplatná z dôvodu neprimeranej výšky úrokovej sadzby, čo je v rozpore so
zákonom. Ak súd prvej inštancie bol schopný určiť, že výška úrokov je v rozpore s dobrými mravmi (čo
bolo dôvodom posúdenia úverovej zmluvy ako neplatnej v danom prípade), potom logicky mal určiť od
akej hodnoty (výšky úroku) dochádza k rozporu s dobrými mravmi. Takéto určenie bude korešpondovať
s ust. § 42 OZ a zároveň bude spĺňať aj podmienku oddeliteľnosti od ostatného obsahu, pretože ak
ide určiť hranicu, kde rozpor nastal a kde nie, tak potom tým súd zároveň vyjadruje vlastné právne

posúdenie o tom, v akej časti sa dohoda o úroku považuje ešte za platnú (tam, kde rozpor s dobrými
mravmi nie je) a kde už platná takáto dohoda o úrokoch nie je. Poukázal na rozsudok NS ČR sp. zn.
321 Cdo 45/2013 zo dňa 26.10.2015. Zmluva o revolvingovom úvere č. 85000 je zmluvou úverovou,
ktorá sa riadi ustanoveniami Obch. zákonníka. Vzhľadom k tomu, že jednou zo zmluvných strán je
spotrebiteľ, vzťahujú sa na ňu aj ustanovenia zák. č. 129/2010 Z. z. a ustanovenia OZ o spotrebiteľských

zmluvách. Súd neposudzoval zmluvu (výšku úrokov) podľa príslušného zákonného ustanovenia, ale
namiesto toho odkazuje na priemerné úrokové sadzby bánk. K takémuto kroku ho zákon neoprávňuje.
Vyslovenie neplatnosti celej úverovej zmluvy odporuje zákonu aj z toho dôvodu, že ak si strany výšku
úroku nedohodnú, podľa zákona nejde o neplatnú zmluvu, pretože v takom prípade by mal dlžník platiť
len úroky požadované bankami. Výška odplaty za poskytnutý úver bola upravená podľa § 53 ods. 6 OZ,

pričompriposudzovaníobdobnýchprípadovsaprihliadanajmänafinančnúsituáciuspotrebiteľa,spôsob
a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých finančných prostriedkov a lehotu splatnosti.
Tu poukázal na obsah rozhodnutia KS v Banskej Bystrici č. k. 14Co/1016/2014 zo dňa 30.03.2016.

15. Ako štvrtý odvolací dôvod žalovaný uviedol priznanie nároku žalobcom 1 a 2 na finančné

zadosťučinenie, pričom rozhodnutie súdu prvej inštancie v tejto časti považuje sa predčasné.
Rozhodnutie je v tejto časti v rozpore s ust. § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z. z., pretože systematickým
a jazykovým výkladom tohto ustanovenia (§ 3 ods. 5 cit. zákona) je možné dôjsť k tomu záveru, že
finančné zadosťučinenie možno spotrebiteľovi priznať, ak si žalobca úspešne uplatnil nárok z porušenia
práva a povinnosti, pričom toto úspešné uplatnenie práva musí vychádzať z právoplatného rozhodnutia.

Kým takéto podmienky nie sú splnené, žiadne právo na primerané finančné zadosťučinenie spotrebiteľ
nemá. Uvedený názor podložil obsahom rozhodnutia NS SR sp. zn. 6 Cdo 389/2015. V čase vyhlásenia
napadnutého rozsudku uvedené podmienky splnené neboli, pretože žiadne právoplatné rozhodnutie
o porušení ustanovení na ochranu spotrebiteľa neexistovalo. V rozsudku absentuje odôvodnenie aké
konkrétne právo bolo porušené v prípade každého zo žalobcov 1 a 2.

16. Žalobcovia v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedli, že odvolaciemu súdu s poukazom
na slovenskú rozhodovaciu činnosť súdov všetkých inštancií navrhujú, aby potvrdil rozsudok súdu prvej
inštancie ako vecne správny. Súd prvej inštancie sa správne vysporiadal s otázkou pripustenia žalobcu 2
dokonanianielenzpohľaduochranyspotrebiteľov,aletakistoajzpohľaduobčianskehopráva.Vprípade

subjektívnej premlčacej doby je jej začiatok viazaný na skutočnú vedomosť oprávneného (spotrebiteľa)
o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a o osobe, ktorá sa na jeho úkor bezdôvodne obohatila
(napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. 2 Cz 35/77 v spojení s uznesením ÚS SR sp. zn. III. ÚS 413/2013, NS
ČR sp. zn. 30 Cdo 4366/2007, NS SR sp. zn. 5Cdo 121/2009). Pri posudzovaní platnosti spotrebiteľskej
zmluvy sa všeobecné súdy musia zaoberať celkovou vyváženosťou práv účastníkov zmluvy a vychádzať

z princípu ochrany spotrebiteľa ako jedného z kľúčových princípov občianskeho práva. Opačný postup
vedie k porušeniu práva na spravodlivý proces zaručený čl. 46 Ústavy SR (rozhodnutie KS v Trenčíne sp.
zn. 4Co/93/2017, KS v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co/39/2016 a KS v Prešove sp. zn. 20Co/111/2014).
Zákon teda nevyžaduje pre vznik práva na finančné zadosťučinenie, aby spotrebiteľovi bola privodená
nejaká ujma. Postačuje, ak k takémuto porušeniu práva alebo povinnosti dôjde.

17. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 CSP) pri zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou
osobou v zákonom stanovenej lehote, preskúmal napadnuté rozhodnutie, viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania (§ 379, § 380 CSP) prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods.1 CSP a contrario) následne dospejúc k tomu záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je potrebné
v napadnutých výrokoch II. (vyhovujúci) a IV. (o náhrade trov konania) podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP
zrušiť a vec vrátiť tomuto súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP).

18. Podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť
v konaní pred odvolacím súdom.

Podľa § 391 ods. 1 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť konanie
alebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí.

Podľa § 217 ods. 1 veta prvá CSP, pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia.

Podľa § 220 ods. 2 veta tretia CSP, súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa § 378 ods. 1 CSP, na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní
pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 191 ods. 1 CSP, dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.

19. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami

stranou sporu, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia,
pričom štruktúra odôvodnenia súdneho rozhodnutia je rámcovo upravená v zákone. Výkladom tohto
ustanovenia treba dospieť k záveru, že s tam uvedenými požiadavkami je v rozpore nielen úplný, či
čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napr. aj existencia extrémneho nesúladu
medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, resp. prípad, keď právne závery zo

skutkových zistení pri riadnej možnej interpretácii nevyplývajú a napokon tiež len všeobecné súhrnné
zistenia bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť vyvodené. Právo (strany sporu) a
povinnosť (súdu) na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti
služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Súd
je povinný rozsudok odôvodniť spôsobom zakotveným v ust. § 220 ods. 2 CSP, čo je jedným z princípov

riadneho a spravodlivého procesu vyplývajúceho z Listiny základných práv a slobôd ako aj z článku 1
Ústavy SR, ktorý predstavuje súčasť práva na spravodlivý proces.

20. V prejednávanej veci vzhľadom na uvedené je možné ustáliť, že súd prvej inštancie v súvislosti s
koncipovaním odôvodnenia napadnutého rozsudku nepostupoval dôsledne v zmysle vpredu citovaných

zásad, čo sa prejavilo v tom, že niektoré zo zaujatých právnych záverov nemajú oporu vo vykonanom
dokazovaní a tým pádom pôsobia predčasne, resp. súd vychádzal zo zjednodušených záverov, čo
stavia napadnutý rozsudok do rozporu s treťou vetou § 220 ods. 2 CSP, ktorá hovorí o „presvedčivosti“
odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

21. V súvislosti s konštatovaním súdu o neprimeranosti RPMN obsiahnutého v predmetnej zmluve o
revolvingovom úvere, je potrebné uviesť, že odôvodnenie rozsudku postráda akékoľvek konkrétne údaje
o výške RPMN a takisto aj údaje v tom smere z akého dôvodu má byť takto určená výška v neprospech
spotrebiteľa, keď nie je možné zistiť, aká pripadá do úvahy správna výška RPMN a či táto bola určená
vo vyššej alebo nižšej hodnote oproti správnej výške RPMN, tak, aby bolo možné prijať záver, či je to

na prospech alebo v neprospech spotrebiteľa.

22. Pokiaľ ide o časť odôvodnenia napadnutého rozsudku vzťahujúcu sa na dohodnutú úrokovú sadzbu
z úveru vo výške 70,02 %, ktorú súd pri aplikácii ust. § 41 ods. 1 OZ a § 37 ods. 1 OZ vyhodnotil za
odporujúcudobrýmmravom(§3ods.1OZ),apretovtejtočastipovažovalzmluvu,vktorejboldohodnutý

úver za neplatný právny úkon, tak potom sa mal v rámci odôvodnenia zaoberať určením hranice pokiaľ
z dojednaných 70,02 % takýto rozpor s dobrými mravmi neexistuje a následne aj tým od akej výšky z
dojednaných 70,02 % takýto rozpor existuje a z toho vyvodiť právne následky. V tejto súvislosti odvolací
súd poznamenáva, že samotná neplatnosť dojednaní úrokoch v rámci zmluvy o úvere ešte nespôsobujeneplatnosť tejto zmluvy ako celku, pričom veriteľ má v takomto prípade právo na obvyklé úroky. Pri
posudzovaní dôvodnosti dojednaných úrokov (ich výšky) mal postupovať súd v zmysle § 53 ods. 6 OZ
a súčasne aj prihliadať na finančnú situáciu spotrebiteľa a mieru zabezpečenia jeho záväzku, ako aj

objem poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti. Dôvodom pre nové znenie ust. § 53
ods. 6 OZ účinného od 01.07.2016 bolo to, že má ísť o spresnenie ukazovateľa, z ktorého sa vychádza
pri posudzovaní primeranosti odplaty za poskytnutý úver. Odvolací súd poznamenáva, že súd prvej
inštancie práve s poukazom na ust. § 41 OZ nevyhlásil celú úverovú zmluvu za absolútne nesprávny
úkon, ako tvrdí v podanom odvolaní žalovaný, ale iba v časti dohodnutého úroku, ktorá je oddeliteľná

od ostatného obsahu úverovej zmluvy, a to s poukazom na ust. § 37 ods. 1 v spojení s § 41 OZ, pre
rozpor výšky úroku (odplaty) s dobrými mravmi.

23. Pokiaľ ide o posudzovanie začiatku plynutia 2-ročnej subjektívnej premlčacej doby, je potrebné
považovať odvolaciu námietku žalovaného v tom smere, že ak bezdôvodné obohatenie pozostáva z
jednotlivých čiastkových plnení (splátok), potom každé plnenie (splátka) sa premlčí v samostatnej dobe

vzhľadom na podanie žaloby na prvoinštančnom súde, za dôvodnú. Spôsob počítania subjektívnej
premlčacej doby, tak ako ho zvolil prvoinštančný súd, odvolací súd nepovažuje za správny.

24. Na margo odôvodnenia finančného zadosťučinenia pre žalobcov 1 a 2 v sume 500 eur odvolací súd
poznamenáva, že bude povinnosťou súdu prvej inštancie, aby sa v ďalšom konaní z hľadiska právne -

argumentačného a aj s poukazom na štandardne platnú judikatúru v tejto oblasti vysporiadal s odvolacou
námietkou žalovaného, t. j. či priznanie tohto nároku je podmienené existenciou právoplatného
rozhodnutia konštatujúceho porušenie práv a povinností spotrebiteľa, alebo nie. V prípade zaujatia
negatívneho stanoviska súd aj náležite odôvodní, za predpokladu priznania určitého finančného
zadosťučinenia, aké konkrétne práva boli porušené na strane žalobcov 1 a 2.

25. Odvolací súd považoval za nedôvodené odvolacie námietky žalovaného ohľadne nesprávneho
posúdenia aktívnej legitimácie na strane žalobcov 1 a 2 zo strany súdu, resp. že počítanie počiatku
subjektívnej premlčacej doby (jej začiatok) na strane žalobcu 2 sa musí odvíjať od iného dátumu
(neskoršieho) ako v prípade žalobcu 1.

26. V kontexte týchto dôvodov odvolací súd rozhodol o podanom odvolaní žalovaného, ako o čiastočne
dôvodnom, tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

27. Vo svojom novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne aj o náhrade trov tohto odvolacieho

konania (§ 396 ods. 3 CSP).

28. Toto rozhodnutie prijal odvolací senát pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj

vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/

dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpenýosobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).