Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 31. marec 2020

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/69/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4418200718
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Andrea Szombathová-Poláková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2020:4418200718.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej a

členiek senátu JUDr. Kataríny Marčekovej, JUDr. Denisy Šaligovej, v právnej veci žalobcov: 1. F.. Z.
H., nar. XX. XX. XXXX, bytom E., N. XX/C, 2. S. I., nar. XX. XX. XXXX, bytom E., Ľ. K. X/A, 3. S. I.,
nar. XX. XX. XXXX, bytom E., K. XXXX/XX, všetci žalobcovia zastúpení JAVOR-TOKÁR advokátska
kancelária, s. r. o., Bratislava, Stará Vajnorská cesta 37, IČO: 36 264 750 proti žalovaným: 1. S. I., nar.
XX. XX. XXXX, bytom J. L., S. H. I. XXXX/XX, prechodne bytom Y., G. XXXX/XX, 2. Union poisťovňa, a.
s., so sídlom Bratislava, Karadžičova 10, IČO: 31 322 051, o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, o
odvolaní žalovaného v 2. rade proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 15. novembra 2018

č. k. 10C/10/2018-93 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým medzitýmnym rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tak, že nárok žalobcov v 1.
rade až v 3. rade je daný. O výške nároku a o náhrade nákladov konania rozhodol tak, že o týchto
bude rozhodnuté v konečnom rozsudku. Rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ustanoveniami §
427 ods. 1, 2, § 428, § 429, § 420 ods. 1, 2, 3, § 13 ods. 1, 2, 3, § 427 Občianskeho zákonníka,
§ 1 ods. 1, § 4 ods. 1, ods. 2 písm. a/, § 15 ods. 1 zák. č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom
poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení

niektorých zákonov. Uviedol, že žalobcovia v 1. až v 3. rade sa svojou žalobou domáhali voči žalovaným
v 1. a v 2. rade náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch /každý zo žalobcov po 30 000 eur/, keď
poukázali na skutočnosti, v zmysle ktorých dňa 03. 10. 2015 v čase okolo 7:45 hod. v E. mal pri
dopravnej nehode zahynúť ich otec K. I.. Dopravnú nehodu mal spôsobiť žalovaný v 1. rade, ktorý mal
niesť zodpovednosť zároveň aj podľa § 427 Občianskeho zákonníka, pretože mal byť prevádzateľom
motorového vozidla, s ktorým mal zapríčiniť dopravnú nehodu. Pasívna legitimácia žalovaného v 2. rade
má vyplývať z § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. v znení neskorších predpisov. V súvislosti s nárokom

na náhradu nemajetkovej ujmy žalobcovia poukázali aj na ustanovenie § 13 ods. 2, 3 Občianskeho
zákonníka, ďalej na ustanovenie § 4 a § 15 zákona č. 381/2001 Z. z. v znení neskorších predpisov,
ako aj na rozsudok Súdneho dvora EÚ C-22/12. V danom prípade súd rozhodol za splnenia podmienky
účelnosti medzitýmnym rozsudkom podľa § 214 ods. 1 CSP. Účelnosť medzitýmneho rozsudku bola
vzhliadnutá v skutočnosti, že je hospodárnejšie sa v prvom rade vysporiadať so základom uplatneného
procesného nároku, obzvlášť po tom, čo žalovaný v 2. rade počas celého sporu so žalobou nesúhlasil,
namietal základ uplatneného procesného nároku predovšetkým pre nedostatok jeho pasívnej vecnej

legitimácie. Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že K. I., otec žalobcov v 1. až v 3. rade,
zomrel dňa XX. XX. XXXX po tom, čo dňa XX. XX. XXXX bol účastníkom dopravnej nehody v meste
E.. Dopravná nehoda bola spôsobená zavineným správaním žalovaného v 1. rade, ktorý nevenoval
pozornosť premávke na pozemných komunikáciách a z nedbanlivosti so svojím motorovým vozidlomVolkswagen Passat prešiel do protismeru, kde sa čelne zrazil s motorovým vozidlom Citroën Berlingo,
ktoré riadil K. I.. Hoci nárazové rýchlosti jedného aj druhého vozidla sa nejavia vysoké, dopravná
nehoda mala voči K. I. tragické následky, pretože následne dňa XX. XX. XXXX zomrel. Skutočnosť,

že dopravnú nehodu zavinil žalovaný v 1. rade je zrejmá nielen z rozsudku Okresného súdu Trnava
1T/84/2016 zo dňa 08. 12. 2016, ktorého výrokovou časťou o tom, že bol spáchaný trestný čin, je
súd viazaný, ale aj ďalšími listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise Okresného súdu Trnava
1T/84/2016. Motorové vozidlo žalovaného v 1. rade bolo podľa výpisu hľadania poisťovateľa ku dňu
03. 10. 2015, teda ku dňu dopravnej nehody, povinne zmluvne poistené zodpovednosťou za škodu

spôsobenú prevádzkou motorového vozidla u žalovaného v 2. rade, ktorý nakoniec túto skutočnosť
ani nespochybnil. Na základe vykonaného dokazovania vo vzťahu k nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy sa bolo potrebné vysporiadať s otázkou tak aktívnej vecnej legitimácie, ako aj s otázkou pasívnej
vecnej legitimácie. Žalobcovia v 1. až v 3. rade sú v súdenej veci aktívne vecne legitimovaní v konaní
o náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 13 Občianskeho zákonníka, pretože v ich prípade ide o plnoleté
deti po nebohom K. I., ktorý zomrel dňa XX. XX. XXXX v dôsledku zranení, ktoré utrpel pri dopravnej

nehode dňa XX. XX. XXXX. Žalovaný v 1. rade ku dňu dopravnej nehody bol prevádzateľom motorového
vozidla Volkswagen Passat, EČV: NZ XXX FL. Z ustanovenia § 427 a nasledujúce Občianskeho
zákonníka je tým daná jeho objektívna zodpovednosť, pričom v konaní neboli preukázané skutočnosti,
ktoré by mali za následok jeho zbavenie sa objektívnej zodpovednosti za vzniknutú škodu podľa §
428 Občianskeho zákonníka. Pasívna vecná legitimácia žalovaného v 1. rade vyplýva aj z právnej

vety vyslovenej v rozsudku Najvyššieho súdu SR 3 Cdo 228/2012 zo dňa 29. 09. 2013 a ďalej aj z
právnej vety v rozsudku Najvyššieho súdu ČR 30Cdo 814/2003 zo dňa 29. 04. 2004. Pasívna vecná
legitimácia žalovaného v 1. rade je daná aj podľa § 420 Občianskeho zákonníka. Splnené sú totiž všetky
predpoklady uvedenej všeobecnej zodpovednosti, ktorými sú porušenie právnej povinnosti - porušenie
pravidiel cestnej premávky, existencia škody - nemajetková ujma v dôsledku úmrtia K. I., tak isto je

daná príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou. Niet totiž pochýb o tom, že
pokiaľ by žalovaný v 1. rade ako vodič motorového vozidla Volkswagen Passat riadne venoval svoju
pozornosť cestnej premávke a nevyšiel by do protismeru, nedošlo by k zrážke s motorovým vozidlom
Citroën Berlingo už nebohého K. I., a tým pádom by nedošlo ani k vzniku škody. Štvrtý predpoklad -
zavinenie, je daný vo forme nedbanlivosti. Okrem toho, súd poukázal aj na ustanovenie § 193 CSP o

tom, že súd je viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, v tomto
prípade tak poukázal na právoplatný a vykonateľný rozsudok Okresného súdu Trnava 1T/84/2016 zo
dňa 08. 02. 2016. Rozhodovacia činnosť ohľadom pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v 2. rade,
teda poisťovateľa, v prípade náhrady nemajetkovej ujmy vyplývajúcej z úmrtia blízkej osoby vo vzťahu k
povinnému zmluvnému poisteniu zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla,

bola donedávna pomerne nie celkom jednoznačná. Žalovaný v 2. rade na jednej strane potvrdil vo
svojom vyjadrení, že ku dňu 03. 10. 2015 bolo motorové vozidlo Volkswagen Passat, EČV: NZ XXX FL
poistené povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla, no na druhej strane rázne popieral svoju pasívnu vecnú legitimáciu vo vzťahu k nároku žalobcov
v 1. až v 3. rade na náhradu nemajetkovej ujmy s odôvodnením, že uvedený nárok nespadá pod

režim povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla a v tejto súvislosti odkázal aj na niektoré súdne rozhodnutia. So stanoviskom a postojom
žalovaného v 2. rade sa súd nestotožňuje. Podstatným z hľadiska ustálenia, či žalobcovia v 1. až v 3.
rade uplatnili svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch voči žalovanému v 2. rade, ako
poisťovateľovi z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu dôvodne, bolo ustáliť, či je

nárok žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch možné subsumovať na plnenie žalovaného
v 2. rade podľa ustanovenia § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 381/2001 Z. z. v platnom znení a či je
tak žalovaný v 2. rade súčasne pasívne legitimovanou stranou sporu. V tejto súvislosti súd udáva,
že použitím eurokonformného výkladu pojmov „ náhrada škody na zdraví“ v ustanovení § 4 a § 15
ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú

prevádzkou motorového vozidla v platnom znení a s prihliadnutím k samotnému účelu povinného
zmluvného poistenia, z hľadiska zodpovednosti za neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby
vyvolaný prevádzkou motorového vozidla sa v rámci náhrady škody odškodňuje aj nemajetková ujma
spôsobená pozostalým po obeti dopravnej nehody, za ktorú možno priznať náhradu peňažnou formou
podľa § 13 Občianskeho zákonníka, ktorú v širšom ponímaní treba považovať za škodu na zdraví

podľa § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 381/2001 Z. z. v platnom znení. Takáto náhrada nemajetkovej
ujmy v peniazoch preto spadá do rozsahu povinného zmluvného poistenia. Z hľadiska výkladu smerníc
Rady 72/166/EHS, č. 84/5/EHS, č. 90/232/EHS, je potrebné ustáliť len taký právny záver, že povinné
poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradunemajetkovej ujmy spôsobenú blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, pretože jej
náhradunazákladezodpovednostipoistenéhozaškoduupravujevnútroštátneprávo,atovustanovení§
11 a § 13 Občianskeho zákonníka. K uvedenému súd taktiež dal do pozornosti rozsudok Súdneho dvora

Európskej únie C-277/2012 z 24. 10. 2013, v ktorom Súdny dvor obdobne ako v rozsudku C-22/2012
uviedol, že ak vnútroštátne právo umožňuje rodinným príslušníkom obete dopravnej nehody požadovať
náhradu utrpenej nemajetkovej ujmy, náhrada tejto ujmy musí byť krytá povinným poistením motorového
vozidla, pričom súčasne rozhodol, že ak členský štát priznáva nárok na náhradu nemajetkovej ujmy,
nemôže pre túto osobitnú kategóriu škôd, ktoré sa v zmysle druhej smernice považujú za ujmu na

zdraví, stanoviť maximálne sumy poistného krytia, ktoré sú nižšie ako minimálne sumy poistného krytia
stanovené druhou smernicou. S poukazom na uvedené súd ustálil, že nárok žalobcov v 1. až v 3. rade
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je aj vo vzťahu k žalovanému v 2. rade ako poisťovateľovi
zodpovednej osoby daný, a tento je krytý povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, keď v zmysle ustanovenia § 4 ods. 2 písm. a/ zákona
č. 381/2001 Z. z. v platnom znení je za škodu na zdraví potrebné považovať aj nemajetkovú ujmu.

Tým je prekonaný odlišný právny názor vyjadrený v uznesení NS SR sp. zn. 4 Cdo 168/09 zo dňa 20.
04. 2011. Najvyššiemu súdu SR totiž nemohlo byť známe stanovisko Súdneho dvora Európskej únie,
obsiahnuté aj v jeho rozsudku vo veci C-22/12 zo dňa 24. 10. 2013. Záverom k pasívnej vecnej legitimácii
žalovaného v 2. rade súd dodal, že súdu je známy obsah zápisnice zo zasadnutia Občianskoprávneho
kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 09. 10. 2018, ktorého súčasťou je aj rozhodnutie

pod poradovým číslom 2 na uverejnenie v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
ktorého právna veta znie: Škodou pre účely zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších zmien a doplnení je aj nemajetková ujma spočívajúca v zásahu do
osobnostných práv pozostalých obete dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla.

V spore o náhradu takejto ujmy je poisťovňa pasívne legitimovaná. Výsledkom tejto argumentácie je
konštatovanie, že pri nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je daná aktívna legitimácia žalobcov v
1. rade až v 3. rade a zároveň aj pasívna legitimácia žalovaných v 1. rade a v 2. rade. Vykonaným
dokazovaním je ďalej preukázané, že žalobcovia v 1. až v 3. rade, hoci už ako dospelé a zaopatrené deti,
tvorili s nebohým fungujúce rodinné spoločenstvo s dobre vyvinutými sociálnymi a citovými väzbami.

Uvedené skutočnosti potvrdili žalobcovia vo svojich výpovediach. Na základe dopravnej nehody zo
dňa 03. 10. 2015 prišlo k nezvratnej deštrukcii týchto medziľudských väzieb tvoriacich základ a rámec
súkromného života žalobcov v 1. až v 3. rade a tým k zásahu do ich osobnostných práv, keď vzniknutá
trauma je fakticky neodstrániteľná. Po zvážení všetkých skutočností tak dospel súd k záveru, že nárok
žalobcov v 1. rade až v 3. rade je daný, a to tak voči žalovanému v 1. rade, ako aj voči žalovanému v

2. rade. Rešpektujúc právny názor vyslovený v uznesení Najvyššieho súdu SR 4 Cdo78/2013 zo dňa
24. 10. 2013 súd vyslovil samostatným výrokom, že o výške nároku na trovy konania bude rozhodnuté
v rozsudku, ktorým súd rozhodne o celom uplatnenom procesnom nároku.
o
2. Proti tomuto medzitýmnemu rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný

v 2. rade, namietajúc nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie. Tiež namietal, že
prvoinštančný súd sa v odôvodnení rozhodnutia opomenul náležite vysporiadať s jeho tvrdeniami
uvedenými vo vyjadrení k žalobe zo dňa 02. 05. 2018. Každé rozhodnutie súdu musí byť náležite
odôvodnené a musí byť z neho dostatočne zrejmé, na základe čoho súd dospel k svojmu rozhodnutiu.
Poukázal na zákon o PZP a jeho § 2, ktorý vymedzuje základné pojmy, pričom v písm. g) sa uvádza,

že poškodeným je ten, kto utrpel prevádzkou motorového vozidla škodu a má nárok na náhradu
škody podľa tohto zákona. Žalobcovia v 1. až 3. rade neutrpeli prevádzkou motorového vozidla
žiadnu škodu. Škodu na zdraví utrpel ich nebohý otec, ktorý na následky zranení zomrel. Žalobcovia
v 1. až 3. rade utrpeli škodu smrťou poškodeného, čo je sekundárny následok. V danom prípade
chýba príčinná súvislosť medzi škodou žalobcov v 1. až 3. rade a prevádzkou motorového vozidla.

Prvoinštančný súd sa vo svojom vyjadrení odvolával na eurokonformný výklad zákona o PZP. Pri
aplikácii komunitárneho práva treba brať zreteľ na to, že priamo aplikovateľné sú len nariadenia.
Smernice nie sú priamo aplikovateľné. Smernica je teda adresovaná členským štátom (a nie všetkým
fyzickým a právnickým osobám ako nariadenie), ktoré majú povinnosť ju transponovať (prebrať) v
predpísanej lehote do svojho vnútroštátneho právneho poriadku. Pokiaľ teda nedošlo k úplnej a/

alebo správnej transpozícii smerníc Rady 72/166/EHS, 84/5/EHS, 205/14/ES, 90/232/EHS týkajúcich
sa aproximácie právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti,
nie je možné súdnym výkladom zabezpečiť nepriamy účinok úniovému právu. Súd navyše nemôžerozhodnúť proti výslovne deklarovanej vôli zákonodarcu nezahŕňať nemajetkovú ujmu do rozsahu krytia
poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, čím by zároveň bol v
rozpore so zásadou právnej istoty. Taktiež treba vziať do úvahy aj skutočnosť, že nielen v Slovenskej

republike nie je nemajetková ujma pozostalých rodinných príslušníkov poškodeného krytá povinným
zmluvným poisteným motorového vozidla, ale aj v štátoch ako Holandsko, Švédsko, či Bulharsko.
Prvoinštančný súd sa vo svojom odôvodnení odvolával aj na uznesenie č. 2/2018 Občianskeho kolégia
NS SR. Žalovaný v 2. rade nie je stotožnený s vecnou správnosťou tohto rozhodnutia a toto rozhodnutie
nepovažuje za postačujúce pre zjednotenie rozhodovania senátov Najvyššieho súdu SR. I naďalej vidí

nejednotnosť v rozhodovaní jednotlivých senátov NS SR a jedinou cestou zjednotenia je aplikácia § 48
ods. 1 CSP. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vrátil vec súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. K odvolaniu žalovaného v 2. rade sa písomne vyjadrili žalobcovia v 1. až 3. rade, udávajúc, že súd
prvej inštancie dostatočne a správne odôvodnil ich aktívnu legitimáciu ako pozostalých obete dopravnej

nehody, pasívnu legitimáciu žalovaného v 2. rade, ktorý je povinnou zmluvnou poisťovňou a príčinnú
súvislosť medzi škodou žalobcov a prevádzkou motorového vozidla. Vo svojom rozhodnutí súd prvej
inštancie zároveň odkázal na judikatúru, ktorá podporuje jeho právny názor. Opakovane poukázali
na rozsudok NS SR sp. zn. 6MCdo/1/2016 z 31. 07. 2017, z ktorého vyplýva, že škodou pre účely
zákonajeajnemajetkováujmaspôsobenázásahomdoosobnostnýchprávpozostalýchobetedopravnej

nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla a že v spore o náhradu takejto ujmy je poisťovňa
pasívne legitimovaná (uverejnené aj v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR č. 8/2018). Spornú
otázku riešil aj Ústavný súd Slovenskej republiky. Ten nielenže už vo viacerých dosiaľ posudzovaných
veciach odmietol sťažnosti poisťovní namietajúcich porušenie svojich základných práv rozhodnutiami
všeobecných súdov ustaľujúcimi krytie aj nemajetkovej ujmy pozostalých poistením podľa zákona, ale

dokonca pri rozhodovaní v rámci odôvodnenia uznesenia z 11. októbra 2016 sp. zn. III. ÚS 666/2016
uzavrel, že pojem „škoda“ použitý v zákone je ústavne konformným spôsobom interpretovateľný
extenzívne tak, že zahŕňa aj nemajetkovú ujmu podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane
osobnosti s cieľom maximálnej možnej miery rešpektovania cieľov relevantnej únijnej regulácie. Takýto
záver treba mimo akúkoľvek pochybnosť považovať i za obraznú vnútroštátnu bodku v diskusii na

tému krytia nárokov pozostalých po obetiach dopravných nehôd na náhradu nemajetkovej ujmy
povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu a na tému pasívnej legitimácie povinných
zmluvných poisťovní v konaniach o náhradu nemajetkovej ujmy pred všeobecnými súdmi. Tiež uviedli,
že súd napádané rozhodnutie nezaložil na priamej aplikácii smernice, ale na eurokonformnom výklade
vnútroštátnej právnej úpravy povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú

prevádzkou motorového vozidla. Takýto eurokonformný výklad, ako vyplýva z rozsudku NS SR sp.
zn. 6MCdo/1/2016 z 31. 07. 2017, je možný a je namieste. Pri výklade pojmu škoda pre účely PZP
treba vychádzať z chápania tohto pojmu v európskom práve. Európske právo chápe pojem škoda ako
majetkovú, ako aj nemajetkovú ujmu (rozsudok SD EÚ zo 06. 05. 2010 vo veci C-63/09 Axel Walz proti
Clickair SA). Pri výklade a aplikácii právnych predpisov nemožno opomínať ich účel, pričom platí, že

súd nie je viazaný doslovným znením zákona. Súd sa od doslovného znenia zákona musí odchýliť,
ak to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku systematická súvislosť a pod. Rozširujúci výklad
pojmu škoda pre účely zodpovednostného zákona zároveň odstraňuje disproporciu medzi zákonným
úrazovým poistením a povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla. Argument, že v Holandsku, Švédsku a Bulharsku nemajetková ujma pozostalých

nie je krytá systémom povinného zmluvného poistenia, sám o sebe nie je dôvodom na nekrytie náhrady
nemajetkovej ujmy systémom povinného zmluvného poistenia v Slovenskej republike. Ďalej poukázali
na to, že sporná otázka krytia náhrady nemajetkovej ujmy systémom povinného zmluvného poistenia
bola už predložená veľkému senátu na prejednanie a rozhodnutie, v právnej veci vedenej na NS SR
pod sp. zn. 1VCdo/3/2018, pričom predmetné konanie bolo uznesením NS SR sp. zn. 1 VCdo/3/2018 zo

dňa 21. 11. 2018 zastavené z dôvodu, že dovolanie vzala poisťovňa späť. Navrhli napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie potvrdiť.

4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), viazaný rozsahom a dôvodmi podaného
odvolania žalovaného v 2. rade (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), prejednal vec bez nariadenia odvolacieho

pojednávania, s verejným vyhlásením rozsudku a po prejednaní veci dospel k záveru, že odvolanie
žalovaného v 2. rade nie je dôvodné, preto napadnutý medzitýmny rozsudok súdu prvej inštancie podľa
§ 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil, keďže súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav
veci a vec aj správne právne posúdil.5. Predmetom konania v tejto veci na základe podanej žaloby žalobcov v 1. až 3. rade je uplatnený
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to na tom skutkovom základe, že dňa 03. 10. 2015

v čase o 7.45 hod. bol otec žalobcov - nebohý K. I., nar. XX. XX. XXXX účastníkom dopravnej nehody,
pri ktorej utrpel početné zranenia a poúrazové komplikácie, ktorým dňa XX. XX. XXXX vo Fakultnej
nemocnici Y. podľahol. Za tento skutok bol žalovaný v 1. rade v konaní vedenom na OS Trnava pod
sp. zn. 1T/84/2016 uznaný vinným zo spáchania prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm.
a/ Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. h/ Trestného zákona a bol mu uložený trest odňatia

slobody vo výmere 2 roky s podmienečným odkladom so skúšobnou dobou v trvaní 4 roky a trest
zákazu činnosti viesť motorové vozidlá každého druhu na 4 roky. Rozsudok nadobudol právoplatnosť a
vykonateľnosť dňa 08. 12. 2016. Nároky žalobcom uplatnené v tomto konaní pozostávali z nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorý si každý zo žalobcov uplatnil v rozsahu sumy 30.000 eur,
udávajúc, že dopravná nehoda a jej následky veľmi výrazne zasiahli do ich života, do ich súkromia a
deň smrti ich otca predstavuje jeden z najhorších, najsmutnejších a najbolestivejších dní v ich životoch,

ktorý dodnes nedokázali prijať. Uviedli, že výšku náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch stanovili s
prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy, ako aj s ohľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu
práva došlo. Predmetom prejednania odvolacieho súdu je v dôsledku podaného odvolania žalovaného
v 2. rade medzitýmny rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým súd prvej inštancie rozhodol o základe
uplatneného nároku žalobcov v 1. až 3. rade tak, že tento je daný.

6. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

7. Podľa § 380 ods. 1 CSP odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

8. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania (okrem prípadov

uvedenýchvustanovení§379CSP),takajdôvodmipodanéhoodvolania.Odvolateľvpodanomodvolaní
fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti
odvolacieho súdu.

9. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a z takto zisteného

skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie aj správne odôvodnil. S poukazom
na uvedené dôvody, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil,
majúc pritom súčasne za to, že v základe uplatneného nároku žalobcov sa súd prvej inštancie v
dôvodochnapadnutéhorozsudkuvysporiadalsovšetkýmiprávnerelevantnýmiskutočnosťami majúcimi
vplyv na posúdenie tohto nároku.

10. Z hľadiska dôvodov podaného odvolania žalovaného v 2. rade, ktorý namietal absenciu príčinnej
súvislosti medzi protiprávnym konaním a vznikom škody odvolací súd poukazuje na to, že o vzťah
príčinnej súvislosti ide vtedy, ak protiprávne konanie a vznik škody sú v logickom slede. Príčinou vzniku
škody môže byť len také konanie, bez ktorého by škodný následok nevznikol, teda nebyť protiprávneho

konania, škodlivý následok by nenastal. Na rozdiel od žalovaného v 2. rade, odvolací súd nemal
pochybnosti o existencii príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a porušením právnej povinnosti, keď
k zásahu do osobnostných práv žalobcov došlo jednoznačne v dôsledku smrteľnej dopravnej nehody a
nebyť tejto tragickej udalosti, škodlivý následok by u žalobcov nenastal. Teda, práve porušením práva
žalovaného v 1. rade došlo k bezprostrednému zásahu do osobnostných práv žalobcov v 1. až 3.

rade, a tak vzťah medzi porušením práva a vznikom škody je priamy, bezprostredný a neprerušený.
Práve poistná udalosť spôsobila zásah do práva žalobcov na súkromie a rodinný život, a teda tvrdenie
žalovaného v 2. rade, že chýba príčinná súvislosť medzi škodou žalobcov a prevádzkou motorového
vozidla, nie je správne. Podľa názoru odvolacieho súdu nespochybniteľnou je tá skutočnosť, že do
zásahu do osobnostných práv žalobcov došlo len a jedine porušením práva žalovaného v 1. rade, ktorý

spôsobil smrteľnú dopravnú nehodu a smrť otca žalobcov a tým bezprostredne a priamo zasiahol do
práva žalobcov na súkromie a rodinný život.11. K námietke nepriameho účinku smerníc odvolací súd uvádza, že táto charakteristika smerníc nič
nemení na potrebe uplatňovania princípu prednosti práva ES pred národným poriadkom za každých
okolností. Aj v prípade, že nedochádza k priamej aplikácii konkrétnej právnej normy ES, to znamená, keď

sa na určitý právny prípad aplikuje norma vnútroštátna, mala by byť interpretovaná a použitá v súlade
s právom ES (tzv. nepriamy účinok práva ES; pozri prípad Von Colson a Kamann - rozsudok ESD z 10.
04. 1984 vo veci 14/82, prípad Marleasing - rozsudok ESD z 13. 11. 1990 vo veci C-106/89). Z judikatúry
Európskeho súdneho dvora vyplýva, že členské štáty musia pri výkone svojich právomocí v tejto oblasti
rešpektovať právo Únie a že vnútroštátne ustanovenia, ktoré upravujú náhradu škody pri dopravných

nehodách spôsobených prevádzkou motorových vozidiel, nemôžu odňať smernici jej potrebný účinok
(rozsudok ESD z 9. júna 2011 vo veci C-409 2009). Z bodu 55. rozsudku ESD vo veci Haasová (C
-22/12) taktiež vyplýva, že pojem škody treba vykladať extenzívne v tom zmysle, že tento pojem zahŕňa
aj náhradu nemajetkovej ujmy z titulu občianskoprávnej zodpovednosti za zásah do osobnostných práv
pozostalých, spočívajúci v zásahu do práva na súkromný a rodinný život spôsobený usmrtením blízkej
osoby pri prevádzke dopravných prostriedkov. V danom bode totiž ESD nehovorí o samostatnom, od

pojmu škoda oddelenom pojme nemajetkovej ujmy, ale hovorí o „škode z dôvodu nemajetkovej ujmy“.
Z tohto slovného spojenia je zrejmé, že aj v prípade nemajetkovej ujmy ide o škodu. Nasledujúce
body rozsudku ESD vo veci Haasová odpovedajú na námietky pojmovej a obsahovej odlišnosti práva
na náhradu nemajetkovej ujmy a práva na náhradu škody (napr. systematika úpravy v Občianskom
zákonníkuapod.)VetazačiarkouvovýrokurozsudkuESDvoveciHaasová,ktorástanovujepodmienku,

za ktorej je náhrada nemajetkovej ujmy predmetom krytia z povinného poistenia „... ak vnútroštátne
právo uplatniteľné vo veci samej upravuje jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu,“
neznamená, že ustanovenia § 11 a 13 slovenského Občianskeho zákonníka, podľa ktorých súd prvej
inštancie správne vec posúdil, sú týmto požadovaným „vnútroštátnym právom uplatňovaným na základe
zodpovednosti za škodu“, skonštatoval ESD v bode 56. rozsudku vo veci Haasová. Za rozhodujúci pre

uvedené konštatovanie považoval podľa bodu 59. fakt, že zodpovednosť poisteného vznikla na základe
dopravnej nehody a mala občianskoprávnu povahu. Vo svetle uvedeného (eurokonformného) výkladu
ustanovenia § 4 ods. 2 zákona o povinnom zmluvnom poistení potom platí, že náhrada škody z dôvodu
nemajetkovej ujmy spadá do rozsahu krytia povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou dopravného prostriedku, a preto je poistiteľ zodpovednosti za škodu pasívne

vecne legitimovaným subjektom, ktorému vznikla povinnosť uhradiť škodu žalobcom.

12. K uvedenému je potrebné doplniť to, že aj keď rozhodovacia činnosť súdov SR (vrátane NS SR)
v tomto smere v minulosti jednotná nebola, aktuálne možno uviesť, že už za ustálenú prax Najvyššieho
súdu SR treba považovať rozhodnutie vydané NS SR pod sp. zn. 6MCdo1/2016 z 31. 07. 2017,

ktoré rozhodnutie bolo publikované v Zbierke rozhodnutí a stanovísk NS SR pod č. R 61/2018, ďalej
rozhodnutia sp. zn. 6Cdo 143/2017 z 27. 02. 2018, sp. zn. 6Cdo/206/2017 z 27. 02. 2018, sp. zn.
8Cdo/6/2018 z 27. 07. 2018, 6Cdo 207/2018 z 17. 04. 2019. V uvedených rozhodnutiach Najvyšší
súd SR zhodne konštatoval, že: „Pri posúdení právnej otázky pasívnej legitimácie žalovanej nemožno
opomenúť rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-22/12 vo veci Haasová zo dňa 24. októbra 2013,

v ktorom Súdny dvor vyslovil záver, že príslušné ustanovenia smerníc (Rady 72/166/EHS z 24. apríla
1972, Rady 84/5/EHS z 30. decembra 1983 zmenenej a doplnenej smernicou Európskeho parlamentu
a Rady 2005/14/ES z 11. mája 2005 a Rady 90/232/EHS zo 14. mája 1990) o aproximácii právnych
predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorových vozidiel sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu

spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej
blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti
poistenéhozaujmu(hmotnúinehmotnú)upravujevnútroštátneprávouplatniteľnévsporevovecisamej.
Na závery uvedené v tomto rozsudku Súdneho dvora nadviazal najvyšší súd v spomínanom rozsudku
sp. zn. 6 MCdo 1/2016 z 31. júla 2017 (publikovanom pod R 61/2018), kde vysvetlil, že „pri výklade

pojmuškodapreúčelyzákonač.381/2001Z.z.trebavychádzaťzchápaniatohtopojmuvkomunitárnom
práve, pretože citovaný zákon bol výsledkom transpozície smerníc Európskej únie, ktoré boli nahradené
toho času platnou smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo 16. septembra 2009
o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia
povinnosti poistenia tejto zodpovednosti. Táto smernica síce nedefinuje pojem škoda, ale z jej textu je

zrejmé, že pod týmto pojmom rozumie osobnú ujmu a škodu na majetku, resp. používa slovné spojenie
utrpenie „ujmy alebo škody“, či používa pojmy „akákoľvek ujma alebo škoda“ alebo „akákoľvek škoda“,
z čoho je zrejmé, že komunitárne právo chápe škodu ako majetkovú a aj nemajetkovú ujmu. Najvyšší
súd v tomto rozsudku vychádza z eurokonformného výkladu pojmu škoda na zdraví, upraveného vustanovení § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z. z., ktorý je súladný s názorom Ústavného súdu
Slovenskej republiky, prezentovaným v jeho uznesení sp. zn. I. ÚS 474/2016 zo 17. augusta 2016,
kde ústavný súd uviedol, že „hoci Súdny dvor Európskej únie viackrát zdôraznil, že nie je oprávnený

vykladať ustanovenia vnútroštátneho práva, je zjavné, že ako vnútroštátne právo Českej republiky,
tak aj vnútroštátne právo Slovenskej republiky prostredníctvom konkrétnych ustanovení Občianskeho
zákonníka umožňuje blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravných nehodách priznať náhradu
nemajetkovej ujmy, ktorá má byť krytá z povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorových vozidiel. V Slovenskej republike povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za

škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel upravuje zákon č. 381/2001 Z. z., podľa ktorého
má aj sťažovateľka (poisťovňa) ako poistiteľ oprávnenie vykonávať poistenie zodpovednosti na území
Slovenskej republiky.“ V nadväznosti na uvedené dospel s prihliadnutím na samotný účel povinného
zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, zohľadňujúc
skutočnosť, že neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby bol vyvolaný prevádzkou motorového
vozidla, v súvislosti s ktorou vzniknutá zodpovednosť za spôsobené škody k záveru, že aj nemajetková

ujma za zásah do osobnostných práv pozostalých, je predmetom povinného zmluvného poistenia v
zmysle zákona č. 381/2001 Z. z., a že v spore o náhradu takejto ujmy je daná pasívna legitimácia
poisťovne vykonávajúcej povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škody spôsobené prevádzkou
motorových vozidiel. Na označené rozhodnutia Súdneho dvora, Ústavného súdu, ako aj najvyššieho
súdu nadviazali ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, a to sp. zn. 6 Cdo 143/2017, sp. zn. 6 Cdo

219/2017, sp. zn. 6 Cdo 206/2017, 6 Cdo 212/2017 a sp. zn. 8 Cdo 6/2018. Z uvedeného je zrejmé, že
právny názor v otázke pasívnej legitimácie poisťovne uvedený v rozhodnutiach najvyššieho súdu z 31.
marca 2016 sp. zn. 3 Cdo 301/2012, z 20. apríla 2011 sp. zn. 4 Cdo 168/2009 a z 15. mája 2017 sp. zn. 8
Cdo219/2016boljehoneskoršoujudikatúrouprekonaný.Votázkevecnejpasívnejlegitimáciepoisťovne
v spore o náhradu nemajetkovej ujmy uplatnenej pozostalými obete dopravnej nehody spôsobenej

prevádzkou motorového vozidla treba preto za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu považovať
vyššie uvedený právny názor prijatý neskoršou judikatúrou najvyššieho súdu.“

13. K uvedenému odvolací súd len dopĺňa, že NS SR vo svojich rozhodnutiach opakovane konštatoval,
že do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 CSP treba zahrnúť aj

naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia
a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi
ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho
súdu SSR, a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené v
Zborníkoch najvyšších súdov č. I, II a IV vydaných SEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986 (R 71/2018).

V tomto ohľade potom neobstojí námietka žalovaného v 2. rade, že pokiaľ daná vec nebude prejednaná
a rozhodnutá Veľkým senátom NS SR, tak nie je možné hovoriť o tom, že pasívna legitimácia poisťovne
je daná v sporoch o nemajetkovú ujmu spočívajúcu v zásahu do osobnostných práv pozostalých obete
dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla. Rovnako treba uviesť, že v tomto smere
je bez akejkoľvek relevancie aj argument žalovaného v 2. rade, že nemajetková ujma pozostalých

rodinných príslušníkov poškodeného nie je krytá povinným zmluvným poistením motorového vozidla v
štátoch Holandsko, Švédsko, či Bulharsko.

14. S ohľadom na vyššie uvedené je potom možné konštatovať len to, že odvolanie žalovaného v
2. rade je nedôvodné, keď rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny a odvolací súd ho preto v

zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

15. O trovách odvolacieho konania odvolací súd s poukazom na ustanovenie § 262 ods. 1 CSP
nerozhodol a o týchto bude rozhodnuté v rozhodnutí, ktorým sa konanie v danej veci končí, keď
medzitýmnym rozsudkom bol vyriešený len základ uplatneného nároku, pričom súd prvej inštancie bude

v konaní pokračovať a posudzovať uplatnený nárok žalobcov z hľadiska jeho výšky, o ktorom nároku
následne rozhodne konečným rozhodnutím.

Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§
419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu
na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od

doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).