Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. apríl 2020

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25Co/19/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4418204714
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lýdia Gálisová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2020:4418204714.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lýdie Gálisovej a členiek senátu
JUDr. Márie Malíkovej a JUDr. Sone Vackovej v právnej veci žalobkyne: D. O., nar. XX.X.XXXX, bytom
J., M.R. I. XXXX, zastúpenej: BANÍK & Partners s.r.o., advokátska kancelária so sídlom v Bratislave,
Košická 46, IČO: 51329972, proti žalovaným: v 1.rade Z. L., nar. XX.X.XXXX, bytom J. L., T. I. XX,
zastúpenom: JUDr. Tibor Elzer, advokát so sídlom J. L., Hlavné námestie 7, v 2. rade FAZEKAS Trans

s.r.o.,J.L.,Michalskábašta9,IČO:46690573,zastúpenom:JUDr.SoňaSoboňová,advokátkasosídlom
J. L., F. Kapisztóryho 2 , v 3. rade Allianz - Slovenská poisťovňa, a. s., Dostojevského rad 4, IČO:
00151700, o náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobkyne a žalovanej v 3. rade proti rozsudku
Okresného súdu J. zámky zo dňa 22.novembra 2019 pod č.k. 13C/61/2018-226 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r
a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1.1.Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol, že žalovaní v 1. -3. rade sú povinní zaplatiť
žalobkyni spoločne a nerozdielne 7500 eur do 3 dní po právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením
jedného z nich zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť ostatných žalovaných. V zostávajúcej časti súd
žalobu zamietol. Žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovaným v 1. - 3. rade v rozsahu
100%. V dôvodoch písomného rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa sa žalobou voči žalovaným domáhala

ochrany osobnosti a náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá jej mala vzniknúť tým, že dňa 24.9.2015 došlo
k dopravnej nehode medzi motorovým vozidlom vedeným žalovaným v I. rade a patriacim žalovanému
v II. rade. Pri nehode bol usmrtený O. S. jej druh . Žalovaný v I. rade bol právoplatne uznaný
vinným rozsudkom Okresného súdu Trnava 3T/6/2017-300 zo dňa 26.7.2017 (nárok si uplatnila voči
žalovanému v 1. rade ako vodičovi vozidla, voči žalovanému v 2. rade ako prevádzkovateľovi vozidla a
voči žalovanému v 3. rade ako poisťovateľovi z PZP vozidla, ktorým bola škoda spôsobená).

1.2. Z vykonaného dokazovania zistil, že rozsudkom Okresného súdu Trnava 3T/6/2017-300 zo
dňa 26.7.2017 bol žalovaný v I. rade odsúdený zo spáchania trestného činu usmrtenia z dôvodu, že dňa
24.9.2015 počas jazdy sa nevenoval plne riadeniu nákladného vozidla, ktoré viedol. Prešiel s ním do
protismeru, zachytil oproti idúce osobné motorové vozidlo, ktoré viedol O. S., ktorý následkom zranení
utrpených pri nehode zomrel. Jeho spolujazdkyňa (žalobkyňa) utrpela ľahšie zranenia. Žalobkyňa žila

so zosnulým v druhovskom pomere viac ako 23 rokov.

1.3.Na daný skutkový stav aplikoval ustanovenie § 11, § 13, § 15, § 16, § 415, § 427, § 428, § 429,
§ 448 OZ, § 92 zákona č. 461/2003 Zb., § 93 zákona č. 461/2003 Zb., § 4 zákona č. 381/2001 Zb., § 62
Zákona o rodine, § 75 ods. 1 Zákona o rodine § 193 CSP čl. 3 ods. 1 smernice 76/166/EHS,§ 5 zákona č.
381/2001 Zb. ,§ 511 OZ ,§ 116 OZ a uviedol, že z vykonaného dokazovania (najmä rozsudku Okresného

súdu Trnava 3T/6/2017-300 zo dňa 26.7.2017) mal preukázané, že k usmrteniu druha žalobkyne O.a S.došlo v dôsledku dopravnej nehody zo dňa 24.9.2015 (následkom ktorej podľahol dňa 26.9.2015). Za
spôsobenie uvedenej dopravnej nehody bol žalovaný v 1. rade právoplatne odsúdený.

V prípade existencie takéhoto neoprávneného zásahu ide o objektívnu zodpovednosť bez ohľadu na
zavinenie. Právoplatným rozhodnutím súdu bola preukázaná zodpovednosť žalovaného v 1. rade za
neoprávnený zásah do práv na ochranu osobnosti žalobkyne, a to do práv na jej súkromný, rodinný
život, ktorý bol smrťou blízkej osoby trvalo narušený. Predpokladom pre priznanie náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch je § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, keďže takýto zásah je svojou povahou trvalý

a neodstrániteľný.

Voči žalovanému v 2. rade je daná zodpovednosť podľa § 427 OZ. Vykonával ako právnická osoba
dopravu (ktorú činnosť má ako predmet podnikania uvedenú i vo svojom obchodnom registri) a ako
taký objektívne zodpovedá za škodu, ktorá pri prevádzke jeho dopravného prostriedku (práve zavinením
vodiča jeho motorového vozidla) vznikla. Žalovaný v 2. rade zodpovedá za škodu objektívne, bez

ohľadu na to, kto bol vodičom motorového vozidla, prevádzkou ktorého bola škoda spôsobená. Jeho
zodpovednosťakovlastníkaaprevádzkovateľadopravnéhoprostriedkujenespornápopreukázanítoho,
že išlo o škodu vyvolanú osobitnou povahou tejto prevádzky, toho, že bola spôsobená škoda, keď je
nesporné, že medzi týmito predpokladmi je príčinná súvislosť.
Voči žalovanej v 3. rade poukázal na eurokonformný výklad (Smernica EP a Rady 2009/103/ES zo

16.9.2009) pojmov „náhrada škody, škoda na zdraví „v ust. § 4 ods. 1, 2, 4 a § 15 ods. 1 zákona
č. 381/2001 Zb. a s prihliadnutím k samotnému účelu povinného zmluvného poistenia, z hľadiska
zodpovednosti za neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby vyvolaný prevádzkou motorových
vozidiel sa v rámci náhrady škody odškodňuje aj nemajetková ujma spôsobená pozostalým po obeti
dopravnej nehody, za ktorú možno priznať náhradu peňažnou formou podľa § 13 OZ, ktorú v širšom

ponímaní treba považovať za škodu na zdraví podľa § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001
Zb.. Takáto náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch preto spadá do rozsahu povinného zmluvného
poistenia. Analogické použitie § 420 ods. 2 a § 427 a nasl. OZ sa uplatní len pri určení osoby
zodpovednej za zásah proti osobnosti fyzickej osoby vyvolaný osobitou povahou prevádzky motorového
vozidla, avšak pri skúmaní predpokladov tejto zodpovednosti treba postupovať podľa § 13 OZ. Zákon

č .381/2001 Zb. v § 15 ods. 1 zaviedol všeobecný priamy nárok poškodeného na náhradu škody proti
poisťovateľovi zodpovednej osoby tak, ako to poznajú všetky obdobné právne úpravy v Európe, preto si
poškodený môže vybrať, či svoj nárok na náhradu škody uplatní voči škodcovi (poistenému), alebo voči
poisťovateľovi alebo voči obom súčasne. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný v III. rade
je v danej veci pasívne legitimovaný. Zodpovednosť poisteného, ktorá podľa vnútroštátnych predpisov

vyplýva z § 11 a § 13 OZ vznikla na základe dopravnej nehody a mala občianskoprávnu povahu a nič
nenasvedčuje tomu, že na túto zodpovednosť sa nevzťahuje vnútroštátne hmotné právo zodpovednosti
za škodu, na ktoré odkazujú Smernice Rady 72/166/EHS, 84/5/EHS a 90/232/EHS. Žalovaná v 3. rade
zodpovedá za uvedenú škodu z PZP.
Vychádzajúczvyššieuvedenéhopretokonštatovaldôvodnosťžalobyvčastináhradynemajetkovejujmy

čo do jej základu vo vzťahu ku všetkým žalovaným.
V časti výšky priznanej nemajetkovej ujmy uviedol, že medzi žalobkyňou a jej zomrelým druhom bolo
pomerne silné puto v rámci ich súkromného života, dlhodobo žili v jednej domácnosti a tvorili pár
žijúci spolu a fungujúci na základe vzájomnej náklonnosti a lásky, manželský zväzok spolu neuzavreli.
Z nečakanej smrti druha mala žalobkyňa pocit úzkosti, smútku, šoku, stratila možnosť viesť s ním

súkromný život, pričom táto jej strata bola spojená s určitými, a to stále pretrvávajúcimi ťažkosťami.
Protiprávnym konaním žalovaného v 1. rade došlo k nenávratnej deštrukcii medziľudských väzieb medzi
žalobkyňou a jej druhom, ktoré tvorili základ a rámec ich súkromného života, a tým aj k intenzívnemu
zásahu do osobnostných práv žalobkyne, jej práva na súkromie a právo na ochranu osobnosti, ktoré
následky nie je možné odstrániť len morálnou satisfakciou.

Pre žalobkyňu bol zomrelý O. S. nepochybne osobou blízkou tak, ako to má na mysli § 116 OZ z
dôvodu, že medzi nimi napriek absencii manželstva existoval citový vzťah, a to tak silný a intenzívny,
že by ujmu jedného z nich druhý pociťoval ako ujmu vlastnú. Išlo o dvoch ľudí dlhodobo (najmenej 23
rokov) tvoriacich jeden pár, spolu žili, pomáhali si, plnili si svoje predstavy o živote a svojím spôsobom
spoločne uspokojovali svoje životné potreby z hľadiska materiálneho. Išlo nepochybne o vzťah podobný

manželskému, plniaci približne rovnaké funkcie (s výnimkou výchovy detí). Ich vzťah bol založený na
vzájomnej náklonnosti, láske a rešpekte, spoločnom vedení života. Neboli zistené akékoľvek morálne a
kultúrne rozdiely v hodnotách, prioritách a životných zásadách. Ich spolužitie zjavne nebolo poznačené
žiadnymi konfliktami, či inými prekážkami. Žalobkyňa a jej zosnulý druh viedli spoločnú domácnosť ato dlhodobo, trávili spolu čas a spoločne sa podieľali na nákladoch na ich živobytie. U žalobkyne sa
prejavili aj následky spočívajúce v zhoršení jej psychického stavu. Smrť partnera mala nepochybne
dopad aj na jej finančné zabezpečenie. Tragická, neočakávaná a nesporne šokujúca smrť jej partnera

mala u žalobkyne okrem prirodzených a všeobecných traumatizujúcich stavov (šok, prežívanie strachu,
hľadanie príčin, pocitov straty) aj ďalšie následky, ako sú emočné napätie, zaoberanie sa sama sebou
a podobne.
Ďalej uviedol, že pojem „škoda“ použitý v zák. č. 381/2001 Zb. je treba vykladať extenzívne tak, že
tento pojem zahŕňa i náhradu nemajetkovej ujmy z titulu občianskoprávnej zodpovednosti za zásah

do osobnostných práv pozostalých, ktorý spočíva v zásahu do práva na súkromný a rodinný život
spôsobený usmrtením blízkej osoby pri prevádzke dopravných prostriedkov. Účelom poistenia za
škody spôsobené prevádzkou dopravných prostriedkov je zmierniť dôsledky škôd, ku ktorým došlo v
súvislosti s ich prevádzkou. Usmrtenie pri dopravnej nehode je nesporne najzávažnejším dôsledkom.
Pokiaľ usmrtenie pri dopravnej nehode vyvoláva nielen občianskoprávnu zodpovednosť za škodu ale
aj občianskoprávnu zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných práv musí byť aj táto

zodpovednosť predmetom poistného krytia. Extenzívny výklad pojmu škoda pre účely zák. č. 381/2001
Zb. odstraňuje disproporciu medzi zákonným úrazovým poistením, t. j. poistením pri pracovných
úrazoch a povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škody spôsobené prevádzkou dopravných
prostriedkov. Pri výklade pojmu „škoda“ pre účely zák. č. 381/2001 Zb. navyše treba vychádzať z
chápania tohto pojmu v komunitárnom práve, kde z textu Smernice európskeho parlamentu a rady

2009/103/ES je zrejmé, že pod pojmom škoda sa rozumie osobná ujma a škodu na majetku, resp.
používa slovné spojenie utrpenie „ ujmy alebo škody “, „ akákoľvek ujma alebo škoda “ alebo „ akákoľvek
škoda “.V zmysle uvedených smerníc použitím eurokonformného výkladu pojmu „náhrada škody“ v zák.
č. 381/2001 Zb. ako aj s prihliadnutím na účel povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel mal súd za to, že v rámci náhrady škody sa odškodňuje aj

nemajetková ujma spôsobená pozostalým po obeti dopravnej nehody ako poškodeným, za ktorú možno
priznať náhradu peňažnou formou podľa § 13 ods. 2,3 OZ. Dospel k záveru, že požadovaná náhrada
nemajetkovej ujmy v peniazoch spadá do rozsahu povinného zmluvného poistenia žalovaného v I. rade
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového jeho vozidla.
Pri posudzovaní výšky náhrady prihliadol na závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k

porušeniu osobnostných práv žalobkyne došlo. K porušeniu osobnostných práv došlo zo strany
žalovaného v I. rade trestným činom, za ktorý bol v trestnom konaní odsúdený a bol mu uložený trest. S
prihliadnutím na skutkové okolnosti zomrelému O.ovi S. nemožno pričítať spoluvinu za vznik dopravnej
nehody. Smrť menovaného bola v trestnom konaní ustálená jednoznačne ako v príčinnej súvislosti s
dopravnou nehodou. Za okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu osobnostných práv žalobkyne, je možné

považovať i to, že k smrti jej druha došlo náhle a nečakane, čo v žalobkyni nesporne vyvolalo
pocity šoku zo straty blízkej osoby. Následky porušenia osobnostných práv vyvolaných smrťou blízkeho
príbuzného je možné charakterizovať vo všeobecnosti ako aj konkrétne s prihliadnutím na okolnosti
prípadu. Tieto následky súd zistil výsluchom účastníkov konania, výsluchom svedkyne a znaleckým
dokazovaním.

Na základe uvedeného dospel k záveru, že bolo porušené osobnostné právo žalobkyne - právo na
súkromie a právo na rodinný život a to tragickou smrťou jej partnera. Došlo k nezvratnému
a nenahraditeľnému narušeniu ich zväzku, k pocitom smútku, strádania, k narušeniu
riadnych a fungujúcich vzťahov partnerov. Nemajetkovú ujma nejde presne vyjadriť v peniazoch, pretože
ju nemožno nikdy reálne nahradiť. Poukázal na rozsudky súdov v obdobných veciach, napr. rozsudok

KS Trnava z 21. 5. 2014 č.k. 11 Co 116/2013 (priznaná suma 33 000 €), rozsudok KS Banská Bystrica
zo dňa 30.07.2015 č.k. 12Co 465/2014 (priznaná suma 3 x 33 500 € pre manželku a deti), rozsudok KS
Trnava z 25. 2. 2013 č.k. 9 Co 423/2012 (priznaných 1x 20 000 € (manžel) + 2x 30 000 €
deti), rozsudok NS SR z 22. 6. 2016 č.k. 3 Cdo 18/2016 (3x 23 000 €). Z nich je výška
v takomto prípade obvykle priznávanej nemajetkovej ujmy zrejmá.

Vychádzajúc z uvedeného a s poukazom na ustálenú judikatúru súdov Slovenskej republiky ustálil
záver (pokiaľ ide o výšku náhrady za nemajetkovú ujmu), že požadovaná výška nemajetkovej ujmy je
neprimerane vysoká. Za sumu primeranú ako odškodnenie by v prípade, že
by žalobkyňa bola manželkou zomrelého bola suma 25 000 eur. Napriek konštatovaniu, že zomrelý
O. S. nepochybne bol osobou blízkou tak, ako to má na mysli § 116 OZ je treba poukázať na to, že

vzťah týchto nedosiahol úroveň vzťahu manželského, nech už tomu bolo z akýchkoľvek dôvodov. Preto
nemožno tento vzťah klásť až na úroveň manželského vzťahu ako najvyššej formy spolužitia muža a
ženy. Výška odškodnenia manželky a družky poškodeného musí byť odstupňovaná a svojou výškou
odlišná (nižšia).Pri primeranom finančnom zadosťučinení manželky poškodeného v sume 25000 eur, považoval za sumu primeranú v prípade družky poškodeného sumu vo výške 1 tejto sumy, t.
j. sumu 12 500 eur.
Takto ustálenú výšku náhrady však znížil a za sumu primeranú okolnostiam prípadu považoval sumu

7500 eur. V tejto časti zdôvodnil rozhodnutie poukazom na výpoveď žalobkyne samotnej, jej dcéry
O. X. a obsah lekárskych správ MUDr. I. I.), z ktorých mal preukázané, že žalobkyňa síce navštívila
psychiatra dňa 18.1.2016, teda približne 4 mesiace po nehode, jej ďalšia návšteva u neho však bola
až dňa 4.10.2019. Jej priebeh liečenia vyhodnotil ako „samoliečbu“, prístup k liečbe laxný, nesprávny a
zrejme i neúčinný, že jej psychiatrická liečba s najvyššou pravdepodobnosťou nebola nutná,

čo svedčí o vplyve tragických okolností na jej psychiku nižšej intenzity. Jej správanie na pojednávaniach
nenaznačovalo žiaden výrazný zásah do jej psychiky a nesvedčilo o tak vážnych následkoch, ktoré
by viedli k záveru o nutnosti priznania vyššej peňažnej náhrady. Preto za primerané zadosťučinenie
považoval sumu 7500 eur.

K namietanému premlčaniu nároku citoval ustanovenia § 100 ods. 1 OZ a uviedol, že počiatok

plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby náhrady za nemateriálnu ujmu podľa § 101 Občianskeho
zákonníka je viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť
alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby (ktorým je deň smrti poškodeného - 26.9.2015).
Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po tomto dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu
do osobnostných práv, t. j. dňom 27.9.2015, pritom žalobkyňa svoju žalobu na súde podala dňa

14.9.2018, t. j. pred uplynutím všeobecná trojročná premlčacia doba od neoprávneného zásahu do jej
osobnostných práv, táto lehota by bola márne uplynula až dňa 27.9.2018

O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a žalobkyni v konaní úspešnej (hoci iba v
rozsahu 33% oproti výške náhrady nemajetkovej ujmy ktorú si uplatnila - t. j. 15 000 €) priznal súd nárok

na plnú náhradu trov konania z dôvodu, že výška jej nepochybne dôvodne uplatneného nároku závisela
v plnej miere výlučne od posúdenia súdom. O výške jej nároku na náhradu trov konania súd rozhodne
podľa § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti tohto rozsudku.

2. Žalovaná v 3. rade podala proti rozsudku odvolanie. Odvolanie zdôvodnila ustanovením § 365

ods.1 písm. f), h) CSP namietajúc nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci.
Nestotožnila sa s posúdením pasívnej solidarity žalovaných podľa § 511 OZ. Poukázala na zákon
č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla, z ktorého nevyplýva založenie pasívnej solidarity. Ustanovenie § 15 zákona
umožňuje uplatniť nárok na náhradu škody voči škodcovi a poisťovni, ale voči každému z iného

právneho titulu. Žalovaní mali byť zaviazaní k náhrade škody samostatne, a tak to žiadala žalobkyňa v
žalobnom petite. Ďalej namietala aktívne vecnú legitimáciu žalobkyne poukazujúc na zákon č. 461/2003
Z. z., zákon č. 215/2006 Z. z. z ktorých znení vyplýva, že nároky z nich vyplývajúce prislúchajú len
úzkemu kruhu rodiny, manželovi, nezaopatreným deťom. Žalobkyňa nepatrí do tejto kategórie, nebola
ani dedičkou zo zákona. V ďalšej časti odvolania sa nestotožnila s priznanou výškou nemajetkovej

ujmy. Žalobkyňa neutrpela výrazný zásah do jej psychiky, nemala vplyv na jej finančné zabezpečenie,
nebola hmotne závislá na partnerovi. Nebohý nezanechal žiaden majetok, len dlhy. Obaja boli pracujúci
dôchodcovia. Súd prvej inštancie sa nevyporiadal s tým, že neprispela na pohreb a truhlu a neposkytla
pomoc pri vybavovaní pohrebu. V závere poukázala na odškodňovanie podľa zákona č. 215/2006 Z. z.,
ktorého výška v rok u 2015 činila pri 50 násobku minimálnej mzdy 380 sumu 19 000 eur, z čoho by na

žalobkyňu pripadala suma 6 333 eur a nesprávne rozhodnutie v časti náhrady trov konania, pretože
CSPnemáustanovenieobdobnéustanoveniu§142ods.2OSP,pretomalsúdrozhodovaťpodľazásady
úspechu.

3.Žalobkyňa podala odvolanie v zamietajúcej časti rozsudku. Odvolanie zdôvodnila nesprávnymi

skutkovými zisteniami a nesprávnym právnym posúdením veci (§ 365 ods. 1 písm. f), h) CSP. Stotožnila
sa s posúdením objektívnej zodpovednosti žalovaných a ich vecnou pasívnou legitimáciou. Nestotožnila
sa s posúdením jej nároku ako neprimerane vysokého. Súd prvej inštancie zdôvodneniu rozhodnutia
v tejto časti nevenoval dostatočnú pozornosť. Poukázal na rozhodnutia 4 súdov v obdobných veciach
a z rozhodnutia nie je zrejmé, prečo pri družke považoval za primerané finančné zadosťučinenie len

polovicu sumy a v tejto časti rozhodnutie vôbec nezdôvodnil. Ďalej uviedla, že neoprávneným zásahom
dochádza do súkromia fyzickej osoby, čo sa prejavuje v jeho psychickej stránke bez nutnosti vyhľadať
odbornúpomoc,psychiatra.Pokiaľnavštívilapsychiatraiba2krátapredpísanéliekyjejboloodporúčané
užívať iba v prípade potreby, nemožno z toho vyvodiť záver o nižšom vplyve tragických udalostí na jejpsychiku. Z jej výpovede a svedkov vyplýva, že so zosnulým mala harmonický vzťah, žili spolu 23 rokov.
V ďalšej časti uviedla, že jej nie je zrejmé, prečo súd prvej inštancie v rozsudku citoval ustanovenie
§ 62 a § 75 ods.1 Zákona o rodine, § 92 a § 93 zákona č.461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, § 15 ,

§ 16 OZ, pretože predmetom nároku nie je úrazová renta, postmortálna ochrana osobnosti zomrelej
fyzickej osoby, ani úprava výživného. Nesúhlasila s rozhodnutím súdu o založení pasívnej solidarity,
pretože žalovaní majú postavenie samostatných spoločníkov. Súd prvej inštancie nepostupoval vo veci
správne, keď zaviazal žalovaných na zaplatenie spoločne a nerozdielne a zároveň, že plnením jedného
z nich zaniká povinnosť plnenia ostatných. Napadnutý rozsudok žiadala zmeniť, žalobe vyhovieť v celom

rozsahu.

4. Žalovaný v 1. rade podal písomné vyjadrenie k odvolaniu žalobkyne a žalovanej v 3. rade. Nestotožnil
sa s dôvodmi odvolania žalobkyne, že medzi stranami nevzniká pasívna solidarita a že jedným
rozhodnutím môže byť každý zaviazaný na zaplatenie celého dlhu. Citoval ustanovenie § 511 OZ a
stotožnil sa s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie aj v časti priznanej výšky plnenia. Nestotožnil sa

s odvolaním žalovanej v 3. rade popierajúcej jej vecnú pasívnu legitimáciu poukazujúc na rozhodnutie
ÚS SR III.ÚS 666/2016 a rozsudok EÚ vo veci E.. Obe odvolania považoval za nedôvodné. Rozsudok
navrhol ako vecne správny potvrdiť.

5.Žalovaný v 2. rade podal písomné vyjadrenie k odvolaniam . K odvolaniu žalobkyne uviedol, že súd

prvej inštancie sa správne vysporiadal so všetkými okolnosťami majúcimi vplyv na výšku priznanej
satisfakcie. Poukázal na liečbu žalobkyne, ktorá nepotrebovala odbornú pomoc, a táto skutočnosť
musela byť zohľadnená pri rozhodovaní o výške priznanej nemajetkovej ujmy. Rozhodnutie súdu v
časti zdôvodnenia výšky priznanej náhrady považoval za dostatočné. Súd prvej inštancie sa opomenul
vysporiadať s tým, že žalobkyňa neprispela na pohreb, čo bolo potrebné zohľadniť pri priznaní

nemajetkovejujmy.Okremtohonemaldobrévzťahysnajbližšímipríbuznýmizosnulého.Výškupriznanej
náhrady považoval za dostatočnú. Stotožnil sa s dôvodmi odvolania žalovanej v 3. rade. Napadnutý
rozsudok žiadal potvrdiť.

6. Žalobkyňa podala vyjadrenie k odvolaniu žalovanej v 3. rade. Nestotožnila sa s jej názorom o

nedostatku vecnej aktívnej legitimácie, pretože aktívne legitimovaná je vždy osoba, voči ktorej smeroval
neoprávnený zásah. V konaní bol preukázaný jej dlhodobý druhovský vzťah so zosnulým, preto je
nositeľkou hmotnoprávneho oprávnenia. Námietka žalovanej je nedôvodná. Nestotožnila sa s dôvodmi
odvolania ani v časti výšky, pretože limit nároku nemajetkovej ujmy v zmysle § 12 ods. 2 zákona č.
274/2017 Z. z. nemožno považovať za spravodlivé zadosťučinenie, ktorý limit vylučuje zohľadnenie

osobitosti každého prípadu. Zákon č. 274/2017 Z. z. nezakazuje obetiam násilných trestných činov
domáhať sa na súde náhrady nemajetkovej ujmy a súbežné uplatňovanie práv nie je vylúčené. Súd
prvej inštancie zohľadnil jej vek, hmotnú závislosť od zosnulého, dopad do jej duševnej sféry, formu
zavinenia, ale za ad absurdum považovala tvrdenie žalovanej, že neprispela na pohreb, neposkytla
pomoc pri vybavovaní pohrebu, čo zdôvodnila na pojednávaní. Nestotožnila sa s dôvodmi odvolania v

časti náhrady trov konania, pretože napriek tomu, že CSP nemá úpravu ako § 142 ods.2,3 OSP, nejde
o procesne neúspešnú žalobu, ak bola priznaná aspoň časť nároku. Preto má nárok na náhradu trov
konania z priznanej sumy. Úspech mala čo do základu, nie plnenia.

7.Žalovaná v 3. rade k odvolaniu žalobkyne vo vyjadrení poukázala na dôvody svojho odvolania.

8. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolania boli podané stranami sporu v
zákonomstanovenejlehotenapodanieodvolania(§359,362ods.1CSP)azistení,žespĺňajúnáležitosti
§ 363 CSP, viazaný dôvodmi a rozsahom odvolania (§ 379, § 380 CSP), bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP) vec prejednal. Dospel k záveru, že odvolania sú dôvodné. Preto

rozsudok súdu prvej inštancie v podľa § 389 ods. 1 písm. c) zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd prvej
inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace práva v

takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť
v konaní pred odvolacím súdom.Podľa § 391 ods. 1 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť konanie
alebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí.

9. Súd prvej inštancie zaviazal žalovaných v1.- 3.rade zaplatiť žalobkyni spoločne a nerozdielne
sumu 7500 eur a zároveň uviedol, že plnením jedného z nich zaniká v rozsahu tohto plnenia
povinnosť ostatných žalovaných. Rozhodnutie v tejto časti zdôvodnil ustanovením § 511 OZ..V
povinnom zmluvnom poistení platí zásada, že poškodený môže náhradu škody spôsobenú prevádzkou

motorového vozidla požadovať buď od poisteného škodcu, alebo od poisťovateľa (priamy nárok).
Poškodený má síce právo na plnenie tak proti škodcovi, ako aj proti jeho poisťovateľovi, avšak plnenie
môže dostať iba raz. Ide teda o situáciu, keď jeden subjekt má nárok na to isté plnenie proti dvom
subjektom, pričom proti každému z nich z iného právneho dôvodu; proti škodcovi ide o nárok z
titulu náhrady škody, proti jeho poisťovateľovi ide o osobitné právo na plnenie založené všeobecne
záväzným právnym predpisom (§ 15 zákona o povinnom zmluvnom poistení). Postavenie škodcu a

jeho poisťovateľa voči poškodenému je v takom prípade obdobné postaveniu dlžníka a ručiteľa voči
veriteľovi, t.j., že ide o dva záväzky zaplatiť veriteľovi ten istý dlh, pričom veriteľ nemôže dostať to isté
plnenie dvakrát, od dlžníka aj od ručiteľa. Ich vzájomný vzťah je taký, že v tom rozsahu, v akom splnil
veriteľovi (poškodenému) jeden z nich, zaniká dlh a tým aj povinnosť druhého. Ak sú obaja žalovaní v
jednom konaní, majú postavenie samostatných spoločníkov, nevzniká medzi nimi pasívna solidarita a

jedným súdnym rozhodnutím môže byť každý z nich zaviazaný na plnenie celého dlhu, resp. záväzku,
avšak vo výroku rozhodnutia musí byť vymedzený ich vzájomný vzťah, t.j. že plnením jedného z nich
zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého. Bez tohto určenia by sa pri záväzku s deliteľným
plnením uplatnila pri súdnom výkone rozhodnutia zásada rovných podielov dlžníkov na celkovom dlhu
voči veriteľovi. Obaja povinní môžu byť, pravda, žalovaní veriteľom na splnenie dlhu každý osobitne

v inom konaní a oba hmotnoprávne nároky môžu byť tiež právoplatne priznané (rozsudok Najvyššieho
súdu SR sp.zn. 2Cdo 202/2004). Ustanovenie § 438 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého,
ak škodu spôsobí viac škodcov, zodpovedajú za ňu spoločne a nerozdielne, stanovuje solidaritu ako
princíp len pre nároky na náhradu škody a nevzťahuje sa na nároky na poistné plnenie, pre ktoré
solidarita nie je stanovená ani iným právnym predpisom. V prípade, ak poškodený žaluje škodcu a

súčasne i poisťovateľa, pasívna solidarita nie je možná, pretože vo vzťahu žalobcu ku škodcovi a
žalovanému poisťovateľovi ide o dva rozdielne nároky. Zatiaľ čo nárok žalobcu voči škodcovi je nárokom
nanáhraduškody,nárokžalobcunavýplatupoistnéhoplneniauplatnenývočižalovanémupoisťovateľovi
je originárnym nárokom na plnenie založeným osobitným právnym predpisom.
Z uvedeného záveru vyplýva, že škodca a poisťovňa, z ktorých každý má vo vzťahu k žalobkyni plniť z

iného titulu, nie je možné, aby bolo súdom založené ich procesné nerozlučné spoločenstvo a aby teda
boli zaviazaní na plnenie spoločne a nerozdielne. Ak súd prvej inštancie zaviazal oboch účastníkov plniť
spoločne a nerozdielne, nebol tento postup v súlade s vyššie uvedeným záverom odvolacieho súdu, pre
ktorý procesný nedostatok odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil.
Pre posúdenie, či ide o samostatné spoločenstvo alebo nerozlučné spoločenstvo, je rozhodujúca

povaha predmetu konania vyplývajúca z hmotného práva, tam, kde hmotné právo neumožňuje, aby
predmet konania bol prejednaný a rozhodnutý samostatne voči každému spoločníkovi, ide o nerozlučné
spoločenstvo.nie je daná. Súd prvej inštancie v rozpore s dôvodmi svojho rozhodnutia, keď vecnú
pasívnu legitimáciu žalovaného v 1. rade založil na ustanovení § 13 ods. 2 OZ, žalovaného v. 2 rade
na ustanovení § 427 OZ a žalovanej v 3. rade na § 13 OZ a PZP, teda rozdielnych právnych normách

posúdil ich solidaritu podľa § 511 OZ. Uviedol, že náhrada nemajetkovej ujmy čo do jej základu voči
všetkým žalovaným je daná.

10.Žalovanýv1.radenenamietalvecnúpasívnulegitimáciu.Podľanázoruodvolaciehosúduniejedaná,
pretože zodpovednosť je daná prevádzkovateľovi vozidla, ktorým žalovaný v 1. rade spôsobil dopravnú

nehodu. Žalobkyňa nezdôvodnila okrem odsudzujúceho rozsudku pasívnu legitimáciu žalovaného v1.
rade.Pokiaľvykonávalčinnosťprežalovanéhov2.rade,alebobolunehovpracovnompomere,nemôže
byť zodpovednostným subjektom a vecne pasívne legitimovaným.

11.Súd prvej inštancie od strany 7 po stranu 14 teoretizoval o uplatnenom nároku a pasívnej legitimácii

žalovanej v 3. rade, citoval z rozhodnutí krajských súdov, ústavného súdu SR. Rozhodnutie vydal
22.11.2019. Pokiaľ by venoval pozornosť judikatúre, na ktorú sa v rozhodnutí odvolával ,ale konkrétne
necitoval, zistil by, že NS SR publikoval v Zbierke súdnych rozhodnutí pod R 61/2018 právnu vetu
v nasledovnom znení: “ Škodou pre účely zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistenízodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších zmien a doplnení je aj nemajetková ujma spočívajúca v zásahu do
osobnostných práv pozostalých obete dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla.

V spore o náhradu takejto ujmy je poisťovňa pasívne legitimovaná.“ Preto viazaný publikovaným
rozhodnutím zbytočne odôvodňoval rozsudok ním citovanými rozhodnutiami. Odvolací súd len dodáva,
že ústavný súd riešil otázku ústavnoprávnych aspektov právnych úvah senátov NS SR ktoré boli
vyjadrené v judikáte R 61/2018. V uznesení z 20.08. 2019 pod sp. zn. I.ÚS 310/2019 v súvislosti s
právnou otázkou (ne)možnosti euronformného výkladu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 381/2011 Z.

z. odkázal na nález ÚS II.695/2017, v ktorom sa podrobne zaoberal touto otázkou a dospel k záveru, že
aplikáciou práva Európskej únie všeobecným súdom v obdobných prípadoch nemožno považovať za
aplikáciu“ contra legem“, škoda totiž nemôže byť v zmysle zákona č. 381/2001 Z. z. popretím ústavného
princípu, podľa ktorého majú byť vnútroštátne právne predpisy interpretované v súlade s princípmi
európskej spolupráce a integrácie. Prijatý judikát R 61/2018 je výsledkom ustáleného právneho názoru
najvyššej súdnej inštancie všeobecného súdnictva. Odvolací súd preto nepovažuje za potrebné v tejto

časti podrobne zdôvodňovať námietku žalovanej v 3. rade o nedostatku jej vecnej pasívnej legitimácie,
pretože publikovaný judikát jej musí byť z rozhodovacej činnosti súdov známy, napriek tomu opakovane
zotrváva na nedostatku vecnej pasívnej legitimácie.

12.Žalovaná v 3. rade namietala aktívnu vecnú legitimáciu žalobkyne a citáciu ustanovení § 15 a 116 OZ.

Ustanovenie § 15 OZ presne vymedzuje osoby oprávnené domáhať sa práva na ochranu osobnosti po
smrtifyzickejosoby.Umožňujeinýmosobám,akotým,doprávktorýchbolozasiahnuté,uplatňovaťprávo
naochranuosobnosti,subjektu,ktorýzomrel.Ideoposmrtnú(postmortálnu)ochranuosobnostnýchpráv
fyzickej osoby, ktorá sa už v dôsledku smrti nemôže brániť voči neoprávneným zásahom. Iný je nárok
posudzovaný podľa § 13 OZ, kedy k zásahu nedochádza nebohému, ale zásah bol spôsobený jeho

smrťou príbuzným alebo osobám obdobného pomeru s usmrteným. Preto ani táto námietka žalovanej
v3. rade v odvolaní nie je dôvodná a súd prvej inštancie správne posúdil aktívnu vecnú legitimáciu
žalobkyne.

13. Žalobkyňa v odvolaní namietala nedostatok dôvodov odvolania v časti priznanej sumy a zamietajúcej

časti rozsudku, pretože z obsahu rozhodnutia nie je možné zistiť na základe čoho dospel súd prvej
inštancie k základnej sume 25 000 eur a jej zníženiu na sumu 12 500 eur z dôvodu druhovského
pomeru a ešte následnému zníženiu na sumu 7500 eur. Žalovaná v 3. rade v odvolaní namietala výšku
priznaného plnenia poukazujúc na zdravotný stav nebohého, vek žalobkyne a nebohého, že nešlo o
úmyselný trestný čin, zákon č. 215/2006 Z.z., podľa ktorého by mala žalobkyňa nárok len na sumu

6333 eur a trovy konania. Z obsahu spisu nie je možné zistiť, ako súd prvej inštancie dospel k sume
25 000 eur ako základu. Rozporné sa javí jeho zdôvodnenie rozsudku, keď na jednej strane v bode
44 hodnotil vzťah žalobkyne a nebohého kladne a v bode 45 vzťah druhovský ako vzťah intenzívnejší
a bližší než je vzťah manželský a následne v bode 54 uviedol, že ak by bola manželkou, mala by
nárok na sumu 25 000 eur, ale jej vzťah so zosnulým nedosiahol úroveň vzťahu manželského, preto ho

nemožno klásť na úroveň vzťahu ako najvyššej formy spolužitia muža a ženy. Preto musí byť výška
odškodnenia manželky a družky poškodeného odstupňovaná a svojou výškou odlišná. Určenie výšky
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za neoprávnený zásah do osobnostných práv fyzickej osoby
je v zmysle § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka vecou voľnej úvahy, ktorá ale musí byť odôvodnená a
musí mať základ v skutkových zisteniach, ku ktorým sa dospelo v priebehu dokazovania. Priznaná výška

tejto náhrady musí byť primeraná závažnosti (podstate, intenzite, trvalosti, šírke a oblasti negatívneho
dopadu, možnostiam eliminácie dôsledkov a pod.) vzniknutej ujmy a musí zohľadňovať okolnosti, za
ktorých došlo k porušeniu práva tak na strane toho, do chránených práv koho bolo zasiahnuté, ako
aj na strane toho, kto do týchto práv zasiahol. Prístup súdu prvej inštancie, nech by bol akokoľvek
motivovaný pozitívnou snahou o dosiahnutie rovnakého posúdenia veci v rovnakých prípadoch, nemôže

bez ďalšieho v potrebnej miere vystihnúť to, ako široko, mnohovrstevne a rozmanito je vnútorne
rozčlenená (štruktúrovaná) osobnosť každej fyzickej osoby, aké individuálne a neopakovateľné vzťahy
vznikajú medzi ňou a jej rodinnými príslušníkmi a aké dôsledky spôsobuje násilné pretrhnutie väzieb
vo vnútri rodiny, ku ktorému dochádza stratou člena rodiny. Je nespochybniteľné, že negatívny zásah
do tejto osobnostnej sféry pôsobí zraňujúco individuálne a rozmanito u každej fyzickej osoby inak,

lebo každý človek, sama jeho podstata, jeho emócie, vzťahy k iným, sú veľmi individuálne. Ľudia
nevnímajú vždy rovnako okolnosti vonkajšieho sveta a aj ich vzťahy s inými vykazujú znaky osobitosti,
neopakovateľnosti a jedinečnosti. Vzhľadom na to aj dôsledky zásahov do týchto osobnostných sfér
života každého človeka sú vysoko individuálne. Na vyjadrenie rozsahu a intenzity ujmy, ktorú vyvolalizásahy do týchto oblastí súkromného a rodinného života je nepostačujúce (paušálne) prirovnanie
s inými, i keď obdobnými prípadmi.

14. Žalovaná v 3. rade namietala rozhodnutie v časti náhrady trov konania namietajúc aplikáciu nového
sporového poriadku. V prejednávanej veci sa žalobkyňa v konaní o zaplatenie náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch za neoprávnený zásah do jej osobnostných práv úspešne domohla ochrany svojich
práv. Výška priznaného plnenia 7500 eur ako náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch za zásah do jej
osobnostných práv bola určená úvahou súdu s prihliadnutím na zákonné kritéria (§ 13 ods. 3 OZ), teda s

prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Konanie
o zaplatenie náhrady za nemajetkovú ujmu v peniazoch za neoprávnený zásah do osobnostných práv, je
tedakonaním,vktoromvýškapriznanéhoplneniazávisíodúvahysúdu.Základomrozhodnutiaotrovách
konania je rozhodnutie, že do žalobcovho práva bol zasiahnuté a výška nemajetkovej ujmy je druhoradá
(viď Veľký komentár CSP k § 255 strana 926). Súd prvej inštancie v novom rozhodnutí rozhodne aj o
náhrade trov odvolacieho konania(§ 396 ods. 3 CSP).

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).