Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 18. október 2018

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 1Cob/90/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1309200528
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Sedláčková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1309200528.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Sedlačkovej a členiek

senátu Mgr. Soni Pekarčíkovej a JUDr. Andrey Haitovej v právnej veci žalobcu: Slovenská konsolidačná,
a.s., Cintorínska 21 Bratislava, IČO: 35 776 005 proti žalovanému: REMPO, s.r.o., Stará Vajnorská
19, Bratislava, IČO: 35 819 081, zast.: JUDr. Peter Petrán, advokát, Odborárske nám. 3, Bratislava o
zaplatenie sumy 926.461,73 eura s príslušenstvom a o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Bratislava III, č.k. 23Cb/18/2009-440 zo dňa 29.6.2016 takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave medzitýmny rozsudok Okresného súdu Bratislava III, č.k. 23Cb/18/2009-440
zo dňa 29.6.2016 v znení opravného uznesenia Okresného súdu Bratislava III, č.k. 23Cb/18/2009-508

zo dňa 23.1.2017 a v znení opravného uznesenia Okresného súdu Bratislava III, č.k. 23Cb/18/2009-514
zo dňa 16.3.2017 p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým medzitýmnym rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol, že ručiteľský záväzok
žalovaného za záväzky spoločnosti Aurelius s.r.o., IČO: 35 819 090, ktoré na ňu prešli zo zaniknutej
spoločnosti r&empo s.r.o., IČO: 31 367 968 z titulu zmluvy o reštrukturalizácii úveru č. 22/1998/2 zo dňa
10.9.1998 v znení dodatku č. 1 zo dňa 26.1.2000 a dodatku č. 2 zo dňa 22.6.2000 nie je premlčaný.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 3.2.2009 domáhal, aby súd

zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 926.461,73 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 19 %
ročne od 8.11.2005 do zaplatenia. Súd prvej inštancie rozhodol vo veci rozsudkom (prvým v poradí) č.k.
23Cb/18/2009-203 zo dňa 14.3.2011 tak, že žalobu žalobcu zamietol. Krajský súd v Bratislave ako súd
odvolací prvoinštančný rozsudok uznesením č.k. 1Cob/196/2011-236 zo dňa 27.3.2013 zrušil a vec vrátil
na ďalšie konanie. Po doplnení dokazovania súd prvej inštancie rozhodol vo veci rozsudkom (druhým v
poradí) č.k. 23Cb/18/2009-359 zo dňa 20.1.2014 tak, že žalobu žalobcu zamietol. Na odvolanie žalobcu
Krajský súd v Bratislave uznesením č.k. 1Cob/73/2014-409 zo dňa 3.12.2015 rozsudok súdu prvej

inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

3. Prvoinštančný súd po vrátení veci a doplnení dokazovania dospel k záveru, že medzi právnym
predchodcom žalobcu a spoločnosťou r&empo s.r.o., IČO: 31 367 968 vznikol uzavretím zmluvy o
reštrukturalizáciiúveruč.22/1998/2zodňa10.9.1998vznenídodatkuč.1zodňa26.1.2000adodatkuč.
2 zo dňa 22.6.2000 (ďalej len „zmluva o úvere zo dňa 10.9.1998“) absolútny obchodnoprávny záväzkový
vzťah podľa 261 ods. 6 písm. d) Obchodného zákonníka, na ktorý sa bez ohľadu na povahu účastníkov

použil právny režim Obchodného zákonníka (napr. na premlčanie, ktoré je v Obchodnom zákonníku
upravené komplexne), okrem tých práv a povinností, ktoré Obchodný zákonníka neupravuje a na úpravu
ktorýchsapodľa§1ods.2Obchodnéhozákonníkavspojenís§1ods.2Občianskehozákonníkapoužila
právna úprava (režim) Občianskeho zákonníka. Podľa svojho obsahu išlo o nový záväzok (záväzkovývzťah) spoločnosti r&empo s.r.o. a žalobcu prameniaci z pôvodného úverového vzťahu (uzavretého
ešte za účinnosti Hospodárskeho zákonníka) medzi spoločnosťou Konsolidačná banka s. p. ú. Praha
a spoločnosťou Rempo štátny podnik, IČO: 00 153 672 z roku 1991 v celkovej výške 205.200.000 Sk,

ktorý tento pôvodný záväzok (záväzkový vzťah) nahradil, čím podľa 570 ods. 1 Občianskeho zákonníka
pôvodný záväzok (záväzkový vzťah) zanikol a spoločnosť r&empo s.r.o. ako dlžník a právny nástupca
pôvodného dlžníka Rempo štátny podnik bol povinný plniť už len tento nový záväzok, resp. bol povinný
plniť už len na základe tohto nového záväzkového vzťahu. Konajúci súd ďalej uviedol, že uvedené
právne posúdenie nepovažoval za nesprávne ani odvolací súd vo svojich zrušujúcich rozhodnutiach, v

ktorých potvrdil nutnosť aplikácie právneho režimu Obchodného zákonníka na daný záväzkový vzťah aj
na následné posúdenie premlčania práv z neho vyplývajúcich. Tým, že bola spoločnosť r&empo s.r.o.
ako dlžník z tejto úverovej zmluvy dňa 30.7.2001 zrušená bez likvidácie rozdelením na dve spoločnosti,
a to Aurelius, s.r.o., IČO: 35 819 090 (ďalej len „Aurelius, s.r.o.“) a rempo s.r.o., IČO: 35 819 081 (t.j.
žalovaný), vznikla týmto jednotlivým právnym nástupcom podľa § 69 ods. 4 Obchodného zákonníka
(platného a účinného do 31.8.2002 s odkazom na § 768d Obchodného zákonníka) povinnosť zákonného

ručenia za záväzky rozdelenej spoločnosti (t.j. za záväzok spoločnosti r&empo s.r.o. splatiť úver z titulu
vyššie uvedenej zmluvy o úvere), avšak len do výšky čistého obchodného imania, ktoré na nástupnícku
spoločnosť prešlo z rozdelenej spoločnosti. To znamená, že žalovaný podľa § 69 ods. 4 Obchodného
zákonníka v znení účinnom do 31.8.2002 ručil za záväzok spoločnosti Aurelius, s.r.o. splatiť úver v sume
20.900.000 Sk, ktorý na túto spoločnosť prešiel v zmysle delimitačného protokolu zo spoločnosti r&empo

s.r.o. a ktorý vyplýval zo zmluvy o úvere zo dňa 10.9.1998, pričom jeho ručenie bol obmedzené do výšky
čistého obchodného imania, ktoré na neho zo spoločnosti r&empo s.r.o. jej rozdelením prešlo. Za základ
sporu považoval súd prvej inštancie posúdenie, či vyššie uvedeného právo žalobcu, resp. ručiteľská
povinnosť žalovaného je alebo nie je premlčaná s odkazom na predchádzajúce zrušujúce rozhodnutia
odvolacieho súdu a argumentáciu účastníkov konania.

4. V súvislosti s premlčaním ručiteľského záväzku prvoinštančný súd konštatoval, že právo veriteľa voči
ručiteľovi sa nepremlčí pred premlčaním práva voči dlžníkovi. Ide o premietnutie akcesorickej povahy
takéhoto ručiteľského záväzku aj na účinky premlčania, keďže premlčanie ručiteľského záväzku nemôže
nastať skôr ako premlčanie hlavného záväzku. Preto pred zodpovedaním otázky, či vyššie uvedený

ručiteľský záväzok žalovaného bol premlčaný, bolo potrebné posúdiť, či prišlo k premlčaniu vyššie
uvedenému záväzku spoločnosti Aurelius, s.r.o. voči žalobcovi.

5.Hlavnýmkritériomurčujúcimzačiatokplynutiapremlčaniapriprávanaplnenie(t.j.zaplateniepeňažnej
sumy z titulu úveru spoločnosťou Aurelius, s.r.o.) podľa § 392 ods. 1 Obchodného zákonníka je určenie

momentu splatnosti tohto peňažného záväzku. Zo skutkového stavu vyplývalo, že najskoršia splatnosť
celého peňažného záväzku spoločnosti Aurelius, s.r.o. nastala dňa 1.1.2002, t.j. deň, kedy sa spoločnosť
Aurelius, s.r.o. dostala do omeškania s platením úveru, čím sa v zmysle zmluvy o spôsobe splácania
úveru na TOZ zo dňa 18.9.2001 stal splatný celý úver, resp. najneskoršia splatnosť celého peňažného
záväzku spoločnosti Aurelius, s.r.o. nastala dňa 29.1.2004, t.j. deň vyhlásenia konkurzu na majetok

spoločnosti Aurelius, s.r.o. Tým, že žalobca si predmetnú pohľadávku voči spoločnosti Aurelius, s.r.o.
uplatnil v konkurznom konaní prihláškou zo dňa 23.3.2004, premlčacia doba týmto uplatnením prestala
podľa § 402 Obchodného zákonníka plynúť, pretože prihláška pohľadávky má pre plynutie premlčacej
doby podľa § 20 ods. 7 zákona č. 328/1991 Zb. rovnaké účinky ako uplatnenie práve na súde, s ktorým
vyššie uvedené ustanovenie Obchodného zákonníka spája práve spočívanie plynutia premlčacej doby.

Zároveň konajúci sú doplnil, že aj vzhľadom na najskoršiu splatnosť pohľadávky navrhovateľa voči
spoločnosti Aurelius, s.r.o., bola pohľadávka do konkurzu prihlásená pred jej premlčaním, teda pred
uplynutím 4 rokov podľa § 397 Obchodného zákonníka, od kedy začala premlčacia doba prvýkrát plynúť.

6. Ďalej uviedol, že po uplatnení pohľadávky na súde, či už návrhom na začatie konania, vzájomným

návrhom alebo ako v tomto prípade prihláškou v konkurzne, môžu nastať dve situácie závisiace od
toho, či sa predmetným súdnym konaním rozhodne vo veci samej alebo sa vo veci samej nerozhodne
(resp. či výsledkom konania je rozhodnutie, na základe ktorého možno hmotnoprávny nárok v ňom
uplatnený vymáhať = exekučný titul). Ak sa konanie neskončilo rozhodnutím vo veci samej, platí podľa
§ 405 ods. 1 Obchodného zákonníka, že premlčacia doba neprestala plynúť. To znamená, že ak by

konkurzné konanie neskončilo rozhodnutím vo veci samej, resp. ak by výsledkom konkurzného konania
nebol exekučný titul na žalobcom uplatnenú pohľadávku, premlčacia doba by neprestala plynúť a
najskôr dňa 1.1.2006 a najneskôr dňa 29.1.2008 by márne uplynula. Súd prvej inštancie mal za to, že
uvedenú hypotézu nemožno aplikovať na konkrétny prípad, pretože výsledkom konkurzného konaniabol exekučný titul na pohľadávku žalobcu voči spoločnosti Aurelius, s.r.o., pretože tá bola správcom
konkurznej podstaty na prieskumnom pojednávaní dňa 5.4.2004 uznaná (zistená) v plnej výške, pričom
sodkazomna§45ods.2zákonač.328/1991Zb.možnonazákladezoznamuprihlášokviesťprezistenú

pohľadávku exekúciu na majetok úpadcu (teda spoločnosti Aurelius, s.r.o.).

7. Ak sa konanie skončilo rozhodnutím vo veci samej ako v tomto prípade, situácia je zložitejšia, pretože
Obchodný zákonník neupravuje situáciu, čo sa stane s premlčacou dobou, ktorá prestala uplatnením
pohľadávky na súde plynúť, pričom výkladom a contrario k § 405 ods. 1 Obchodného zákonníka

možno dospieť k záveru, že na jej spočívanie sa nenazerá, ako keby nikdy nenastalo, ale účinok
uplatnenia pohľadávky, teda spočívanie nastalo, avšak otázne podľa názoru súdu prvej inštancie je,
či (1) začne premlčacia doba začne plynúť tam, kde skončila, alebo (2) sa pretrhne a začne plynúť
nová 4 ročná premlčacia doba podľa § 397 Obchodného zákonníka, keďže uplatnené právo bolo
priznané súdnym rozhodnutím, čím veriteľ získava tzv. „nové“ judikované právo, alebo (3) premlčacia
doba už ostane navždy spočívať a právo sa premlčí až uplynutím absolútnej premlčacej doby podľa

§ 408 ods. 1 Obchodného zákonníka, t.j. 10 rokov odkedy sa pohľadávka stala splatná, resp. začala
prvý raz premlčacia doba plynúť; pričom touto absolútnou premlčacou dobou sú ohraničené všetky
vyššie uvedené hypotézy. Pri zvolení najvhodnejšieho riešenia je potrebné akceptovať skutočnosť,
že právna úprava premlčania je v Obchodnom zákonníku komplexná a z tohto dôvodu je vylúčené
akékoľvekpriamepoužitieprávnejúpravypremlčaniaupravenéhovObčianskomzákonníku,ajkeďdaná

situácia nie je v Obchodnom zákonníku vôbec upravená. Do úvahy však prichádza použitie výkladu
per analogiam legis alebo per analogiam iuris, vďaka ktorým si túto skutkovú podstatu, ktorú Obchodný
zákonník vôbec neupravuje, možno vyložiť. Rovnako ako Obchodný zákonník, aj Občiansky zákonník
okrem všeobecnej dĺžky premlčacej doby upravuje aj osobitné dĺžky premlčacej doby podľa „typu“
práva. Keďže obidve právne úpravy sú komplexné v oboch prípadoch platí, že ak zákon neustanovuje

pre jednotlivé typy inak, platí všeobecná premlčacia doba, ktorá je v prípade Obchodného zákonníka
stanovená na 4 roky a v prípade Občianskeho zákonníka na 3 roky. Jedným z typov práva, ktorému
Obchodný zákonník nepriznáva osobitnú dĺžku premlčacej doby je aj právo na vydanie bezdôvodného
obohatenia z obchodnoprávnych záväzkových vzťahov. Aj napriek značnej výkladovej nezhodne sa v
súdnej praxi ustálil právny názor, že právo na vydanie bezdôvodného obohatenia (z obchodnoprávnych

vzťahov), aj keď ide o právo vyslovene upravené len v Občianskom zákonníku a ktorý upravuje aj
jeho premlčanie prostredníctvom osobitnej premlčacej doby, sa jeho premlčanie vždy bude spravovať
Obchodným zákonníkom. Keďže Obchodný zákonník dĺžku premlčania osobitne neurčuje platí, že je
štvorročná s odkazom na § 397 Obchodného zákonníka. Rovnaká situácia nastáva aj pri judikovanom
práve, resp. práve, ktoré bolo priznané právoplatným rozhodnutím súdu. Ani tento typ práva Obchodný

zákonník v rámci dĺžky premlčacej doby neupravuje, pričom Občiansky zákonník takémuto právu
priznáva až 10 ročnú premlčaciu dobu, dokonca rovnakú, akú priznáva právu, ktoré dlžník uznal (§ 558
Občianskeho zákonníka). To znamená, že judikovanému právu vyplývajúcemu z občianskoprávneho
vzťahu zákonodarca poskytol novú premlčaciu dobu, teda uplatnením práva na súde premlčacia doba
práva (ešte súdom nepriznaného) prestala plynúť a po jeho judikovaní sa premlčacia doba pretrhla

a začala plynúť nová 10 - ročná, keďže takémuto právu Občiansky zákonník priznal osobitnú dĺžku
premlčacej doby. Z uvedeného by mohlo vyplývať, že tak ako Obchodný zákonník nepozná/neupravuje
dĺžku premlčacej doby práva na vydanie bezdôvodného obohatenia (z obchodnoprávnych vzťahov), ale
aj napriek tomu sa na jeho premlčanie použije všeobecná 4 ročná premlčacia doba podľa Obchodného
zákonníka, to isté musí obdobne platiť aj pre premlčanie tzv. judikovaného práva, pričom rovnako musí

platiť aj to, že priznaním takto uplatneného právo v súdnom konaní sa plynutie premlčacej doby pretrhne
a začne plynúť nová 4 ročná premlčacia doba podľa § 397 Obchodného zákonníka, ktorá je zároveň
limitovaná absolútnou premlčacou dobou podľa § 408 ods. 1 Obchodného zákonníka. Treba zdôrazniť,
že inštitút premlčania pred právoplatným rozhodnutím súdu o danom práve slúži predovšetkým na
ochranu dlžníka tým, že limituje veriteľa v lehote, v akej môže od dlžníka vymáhať splatnú pohľadávku

na súde. Pretrhnutie a plynutie novej premlčacej doby po judikovaní tohto práva má zase chrániť a
zvýhodniť veriteľa voči nezodpovednému dlžníkovi. Zároveň neexistuje žiaden dôvod, prečo by veritelia
z judikovaných občianskoprávnych pohľadávok mali byť zvýhodnení oproti veriteľom z judikovaných
obchodnoprávnych pohľadávok tým, že by sa pri judikovaní obchodnoprávnej pohľadávky premlčacia
doba nepretrhla a nezačala plynúť nová 4 ročná doba, ohraničená absolútnou premlčacou dobou podľa

§ 408 ods. 1 Obchodného zákonníka, ktorej účelom bolo stanovenie časového mantinelu pre vzťahy
medzi podnikateľmi (do 10 rokov od momentu, kedy premlčacia doba začala po prvý raz plynúť, by mala
byť pohľadávka nielen súdom priznaná, ale už vymáhaná). Otázku premlčania judikovaných pohľadávok
z obchodnoprávnych vzťahov riešil už aj Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý v konaní 6 Obdo2/2007 uviedol, že: „Ak bolo právo priznané v súdnom alebo v rozhodcovskom konaní, premlčacia
doba ďalej neplynie. Štvorročná premlčacia doba začne plynúť odznova. Premlčanie však nastane
uplynutím desaťročnej doby podľa § 408 ods. 1 Obchodného zákonníka.“ Úvahu o pretrhnutí premlčacej

doby však už Najvyšší súd Slovenskej republiky ďalej nerozviedol. Na základe vyššie uvedených úvah
sa súdu ako najvhodnejšie javilo použiť hypotézu č. 2, teda že prihlásením pohľadávky žalobcu voči
spoločnosti Aurelius s.r.o. v konkurznom konaní premlčacia doba prestala podľa § 402 Obchodného
zákonníka plynúť, pričom zistením tejto pohľadávky a zrušením konkurzu dňa 25.11.2005, na základe
čoho sa zoznam takto zistených pohľadávok stal exekučným titulom, čím pohľadávka žalobcu získala

atribúty právoplatne priznaného práva v súdnom konaní, sa spočívajúca premlčacia doba pretrhla a
dňom právoplatného skončenia konkurzu (25.11.2005) začala plynúť nová 4 - ročná premlčacia doba,
z čoho vyplýva, že k premlčaniu už judikovaného práva žalobcu voči spoločnosti Aurelius s.r.o., by
prišlo najneskôr dňa 25.11.2009, čo je zároveň stále v rámci absolútnej premlčacej doby podľa § 408
ods. 1 Obchodného zákonníka, keďže tá by márne uplynula najskôr dňa 1.1.2012, resp. najneskôr dňa
29.1.2014.Keďžežalobcasiuplatnilprávovočižalovanémužalobouzodňa3.2.2009,pričompremlčacia

doba by uplynula až dňa 25.11.2009 mal súd prvej inštancie za to, že právo žalobcu uplatnené v tomto
konaní voči žalovanému vyplývajúce z § 69 ods. 4 Obchodného zákonníka nebolo v čase jeho uplatnenia
na súde premlčané.

8. V zmysle vyššie uvedeného teda podľa názoru súdu prvej inštancie neexistuje prekážka v podobe

premlčania, ktorá by bránila priznať žalobcovi jeho právo na zaplatenie peňažnej pohľadávky z titulu
zmluvy o úvere zo dňa 10.9.1998 a zákonného ručenia žalovaného podľa § 69 ods. 4 Obchodného
zákonníka (v znení účinnom do 31.8.2002).

9. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Súhlasil s právnym záverom súdu,

že uzavretím zmluvy o reštrukturalizácii úveru č. 22/1998/2 zo dňa 10.9.1998 v znení dodatku č. l zo
dňa 26.1.2000 a dodatku č. 2 zo dňa 22.6.2000 medzi právnym predchodcom žalobcu (Konsolidačná
banka, š. p. ú.) a právnym predchodcom žalovaného (r&empo s.r.o., IČO: 31 367 968) vznikol absolútny
obchodnoprávny záväzkový vzťah podľa § 261 ods.6 písm. d) Obchodného zákonníka. Hlavným
kritériom určujúcim začiatok plynutia premlčania práva na plnenie podľa § 392 ods. 1 Obchodného

zákonníka je určenie momentu splatnosti peňažného záväzku spoločnosti Aurelius s.r.o. Zo skutkového
stavu vyplývalo, že najskoršia splatnosť celého peňažného záväzku spoločnosti Aurelius s.r.o. nastala
dňa 1.1.2002, t.j. deň, kedy sa Aurelius, s.r.o. dostal do omeškania s platením úveru, čím sa stal splatný
celý úver, resp. najneskoršia splatnosť celého záväzku nastala dňom 29.1.2004, t.j. dňom vyhlásenia
konkurzu na majetok spoločnosti Aurelius, s.r.o. Žalovaný ďalej uviedol, že súd prvej inštancie sa pri

posudzovaní nároku žalobcu priklonil k právnej hypotéze, teda že prihlásením pohľadávky žalobcu voči
spoločnosti Aurelius s.r.o. v konkurze premlčacia doba prestala podľa § 402 Obchodného zákonníka
plynúť, pričom zistením tejto pohľadávky a zrušením konkurzu dňa 25.11.2005, táto pohľadávka
žalobcu v podobe zoznamu prihlášok získala atribúty právoplatne priznaného práva v súdnom konaní,
spočívajúca premlčacia doba sa pretrhla a dňom právoplatného skončenia konkurzu začala plynúť

nová 4 ročná premlčacia doba, z čoho vyplýva, že k premlčaniu už judikovaného práva žalobcu voči
spoločnosti Aurelius s.r.o. by prišlo najneskôr dňa 25.11.2009. Keďže žalobca si uplatnil právo voči
žalovanému žalobou zo dňa 3.2.2009 mal prvoinštančný súd za to, že právo žalobcu uplatnené v tomto
konaní voči žalovanému vyplývajúce z § 69 ods. 4 Obchodného zákonníka nebolo v čase jeho uplatnenia
na súde premlčané. S týmto právnym názorom súdu prvej inštancie žalovaný nesúhlasí. Pri posúdení

otázky premlčania resp. nepremlčania práva žalobcu je potrebné podľa názoru žalovaného vziať do
úvahy nasledovné právne skutočnosti:
- právny predchodca žalobcu Konsolidačná banka, štátny peňažný ústav ako veriteľ a právny
predchodca žalovaného r&empo s.r.o., IČO: 31 367 968 ako dlžník uzatvorili zmluvu o reštrukturalizácii
úveru na TOZ č. 22/1998/2 zo dňa 10.9.1998 v znení dodatku č. 1 zo dňa 26.1.2001 a dodatku č. 2 zo

dňa 22.6.2000 (ďalej len „úverová zmluva“)
- dňa 30.7.2001 valné zhromaždenie r&empo s.r.o. rozhodlo o zrušení spoločnosti bez likvidácie
rozdelením na dve spoločnosti - Aurelius s.r.o., IČO: 35 819 090 a rempo s.r.o., IČO: 35 819 081, na
ktoré prešli všetky práva a záväzky zrušenej spoločnosti
- dňa 3.9.2001 boli obe nástupnícke spoločnosti zapísané do obchodného registra, záväzok r&empo

s.r.o. z úverovej zmluvy voči právnemu predchodcovi žalobcu prešiel na žalovaného v sume 9.195.525
Sk a na spoločnosť Aurelius s.r.o. v sume 20.900.000 Sk (čl. II. bod 2 písm. e) súhrnného delimitačného
protokolu)- dňa 18.9.2001 právny predchodca žalobcu ako veriteľ a Aurelius s.r.o. ako dlžník uzatvorili zmluvu o
spôsobe splácania úveru na TOZ, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou Notárskej zápisnice Nz 756/2001
spísanej dňa 18.9.2001, v ktorej Aurelius s.r.o. uznal svoj záväzok voči právnemu predchodcovi žalobcu

vo výške 21.200.000 Sk s prísl. a vyhlásil, že v prípade nevyrovnania dlhu v dohodnutej lehote splatnosti
je veriteľ oprávnený použiť túto notársku zápisnicu ako exekučný titul na vymočenie svojej pohľadávky
- zmluvné strany v čl. III. ods. l až 3 predmetnej zmluvy dohodli lehoty splatnosti jednotlivých splátok
istiny a úrokov a v čl. IV. ods. l až 3 sankcie za porušenie dlžníkovej povinnosti platiť splátky v určených
lehotách splatnosti, pričom ak by k takémuto porušeniu došlo, v zmysle týchto sankčných mechanizmov

by sa stal splatný celý dlh
- Aurelius s.r.o. sa dostal do omeškania s platením bežných úrokov v zmysle čl. III ods. 3 zmluvy o
spôsobe splácania úveru na TOZ a právny predchodca žalobcu ho vyzval na ich zaplatenie najneskôr
do 31.12.2001; keďže dlžník Aurelius s.r.o. bežné úroky do stanoveného dátumu nezaplatil a veriteľ mu
lehoty splatnosti nepredĺžil, dňom 1.1.2002 sa stal splatný celý dlh
- dňa 17.7.2002 žalobca (ako právny nástupca Konsolidačnej banky, š. p. ú.) doručil súdnemu

exekútorovi M.. F. C. návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému Aurelius s.r.o. na základe
exekučného titulu - vykonateľnej notárskej zápisnice Nz 756/2001 zo dňa 18.9.2001
- súd dňa 7.7.2003 poveril súdneho exekútora M.. F. C. vykonaním exekúcie na majetok povinného
Aurelius s.r.o., ktorú vykonával pod č. k. EX 278/02
- Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 4K/1/2004 -11 právoplatným dňa 29.1.2004 vyhlásil konkurz

na majetok dlžníka Aurelius s.r.o., čo v zmysle § 14 ods. l písm. d) zákona č. 328/1991 Zb. malo za
účinok, že exekučné konanie č. EX 278/02. bolo prerušené v čase od 29.1.2004 do 25.11.2005
- žalobca dňa 23.3.2004 v konkurze prihlásil zabezpečenú pohľadávku proti úpadcovi Aurelius s.r.o.,
ktorú správca konkurznej podstaty uznal vo výške 26.121.331,59 Sk. Prihlásená pohľadávka bola
zabezpečená hnuteľnými majetkom úpadcu na základe záložnej zmluvy č. 7/2001-H zo dňa 18.9.2001

(hotovévýrobkyvúčtovnejhodnote21.990.066,10Sk).Tentomajetokúpadcubolzapísanýdooddelenej
podstaty
- Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 4K/1/2004-173 zo dňa 17.10.2005 právoplatným dňa
25.11.2005 udelil správcovi súhlas s vylúčením predmetného majetku z podstaty a zároveň zrušil
konkurz pre nemajetnosť úpadcu podľa § 44 ods. l písm. d) zákona č. 328/1991 Zb.

- po zrušení konkurzu súdny exekútor M.. F. C. pokračoval v exekúcii č. EX 278/02 a speňažil všetok
majetok úpadcu Aurelius s.r.o. (ktorý bol pred zrušením konkurzu vylúčený z podstaty) a výťažku
exekúcie bola čiastočne vo výške 200.000 Sk uspokojená pohľadávka žalobcu voči úpadcovi
- uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k. 34Exre/2077/2005, Sro 24811/B-ll zo dňa 12.12.2005,
právoplatným dňa 10.2.2006 bola spoločnosť Aurelius, s.r.o., IČO: 35 819 090 vymazaná dňom

12.12.2005 z obchodného registra bez právneho nástupcu
- dňa 3.2.2009 žalobca doručil súdu návrh na začatie konania o zaplatenie pohľadávky 926.461,73 eur
proti žalovanému ako zákonnému ručiteľovi za záväzok zaniknutej spoločnosti Aurelius s.r.o. podľa § 64
ods. 4 Obchodného zákonníka, žalovaný v konaní vzniesol námietku premlčania žalobcom uplatneného
nároku.

10. Žalovaný ďalej uviedol, že zákonná úprava zoznamu prihlášok ako exekučného titulu je z hľadiska
aplikačnej praxe nedostatočná. Podľa jeho názoru zoznam zistených pohľadávok po zrušení konkurzu
v zmysle ustanovenia § 45 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. nespĺňa náležitosti všeobecného exekučného
titulu definovaného v Exekučnom poriadku. Zoznam prihlášok je upravený výlučne len v ustanovení

§ 45 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní (ZKV), a to nasledovne: na základe
zoznamu prihlášok možno po právoplatnosti uznesenia o zrušení konkurzu viesť pre zistenú pohľadávku
výkon rozhodnutia alebo exekúciu na majetok úpadcu. Z gramatického a logického výkladu tohto
zákonného ustanovenia vyplýva, že žalobca ako konkurzný veriteľ úpadcu Aurelius, s.r.o. získal po
zrušení konkurzu pre svoju zistenú pohľadávku exekučný titul voči úpadcovi, na základe ktorého však

možno postihnúť výlučne len konkrétny existujúci majetok úpadcu po zrušení konkurzu. V doterajšom
konaní bolo preukázané, že všetok majetok úpadcu po zrušení konkurzu bol speňažený v exekúcii v
prospech žalobcu a úpadca Aurelius s.r.o. bol dňom 12.12.2005 vymazaný z obchodného registra bez
právneho nástupcu. Preto má žalovaný za to, že zoznam zistených pohľadávok sa stal neúčinný a
nevykonateľný.

11.Žalovanývytýkalprovinštančnémusúdu,žepriopätovnomposudzovanívecinevzaldoúvahyprávne
relevantnú skutočnosť, že po zrušení konkurzu na majetok Aurelius, s.r.o. pokračoval súdny exekútor
M.. F. C. v exekúcii majetku úpadcu v prospech oprávneného žalobcu. Exekútor v rámci exekúcie č.EX 278/02 speňažil všetok majetok spoločnosti Aurelius s.r.o., ktorý zostal po zrušení konkurzu a z
výťažku exekúcie bola čiastočne (vo výške 200.000 Sk) uspokojená prihlásená pohľadávka žalobcu voči
úpadcovi. „Zoznam prihlášok“ túto skutočnosť vôbec nezohľadňuje.

12. Ďalej poukázal na skutočnosť, že v konkurze na majetok Aurelius s.r.o. bol tento majetok úpadcu v
súpisovej hodnote 21.990.066,10 Sk zaradený do oddelenej podstaty žalobcu. V tejto súvislosti dal do
pozornosti, že práve na pokyn žalobcu ako oddeleného veriteľa požiadal správca súd o vylúčenie tohto
majetku z podstaty (pričom mal povinnosť tento majetok speňažiť, za čo by získal odmenu z výťažku).

Krajský súd v Bratislave uznesením č.k. 4K/1/2004-173 zo dňa 17.10.2005 právoplatným 25.11.2005
udelil správcovi súhlas s vylúčením predmetného majetku z podstaty a zároveň zrušil konkurz pre
nemajetnosť úpadcu podľa § 44 ods. l písm. d) zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní (ZKV).
Konkurzný súd by bez predchádzajúceho vylúčenia majetku z podstaty konkurz na majetok úpadcu
Aurelius s.r.o. nezrušil. Žalobca po zrušení konkurzu mohol pokračovať v prerušenej exekúcii na majetok
úpadcu, ktorý bol speňažený v jeho prospech. Vzhľadom na uvedené má žalovaný za to, že pohľadávka

žalobcu zapísaná v zozname prihlášok po zrušení konkurzu nezískala atribúty exekučného titulu, ktorý
by bol vykonateľný proti žalovanému, pričom opačný názor nemá oporu v zákone.

13. Žalovaný považoval za potrebné opätovne zdôrazniť, že ak sa žalobca domnieval, že právny
predchodca dlžníka a žalovaného, resp. dlžník a žalovaný ako právni nástupcovia spoločnosti r&empo

s.r.o. ho svojimi právnymi úkonmi (rozdelením právneho predchodcu a následným rozdelením aktív
a pasív medzi dlžníka a žalovaného alebo nevýhodným rozdelením záväzku právneho predchodcu
z reštrukturalizovanej úverovej zmluvy na TOZ medzi dlžníka a žalovaného) akýmkoľvek spôsobom
ukrátili na jeho právach, mal k dispozícii zákonné nástroje, ktorými sa mal a mohol domáhať svojich
práv. Žalobca ako konkurzný veriteľ (alebo správca) bol oprávnený kedykoľvek počas konkurzu podať

incidenčnú žalobu proti žalovanému, o ktorom sa domnieval, že v súčinnosti s dlžníkom ukrátili
majetok podliehajúci konkurzu a takto mohol účinne odporovať ukracujúcim právnym úkonom dlžníka so
žalovaným, ktoré boli urobené v posledných troch rokoch pred vyhlásením konkurzu. Súd by v prípade
úspechu žalobcu zaviazal žalovaného vrátiť do podstaty všetko, o čo sa odporovateľným úkonom
dlžníkov majetok ukrátil a tento majetok by bol zapísaný do súpisu majetku konkurznej podstaty. Podľa

názoru žalovaného až po úspešnom uplatnení odporovacieho práva proti žalovanom a zápise tohto
majetku do konkurznej podstaty úpadcu by bol žalobca oprávnený použiť proti žalovanému zoznam
pohľadávok po zrušení konkurzu ako exekučný titul v zmysle § 45 ods. 2 ZKV. Žalobca si však ako
veriteľ v konkurze na majetok dlžníka Aurelius, s.r.o. svoje práva proti žalovanému neuplatnil zákonom
požadovaným spôsobom, ani v zákonom ustanovenej prekluzívnej lehote (čo je základný predpoklad

pre uplatnenie akéhokoľvek práva), a preto tieto práva voči žalovanému zanikli.

14. Žalovaný sa stotožňuje sa správnym záverom súdu prvej inštancie v zrušenom rozsudku č. k. 23Cb/
l 8/2009- 359 zo dňa 20.1.2014, že štvorročná premlčacia doba nároku žalobcu voči dlžníkovi Aurelius,
s.r.o. začala plynúť dňom 1.1.2002, ktorým sa dlžník dostal do omeškania s platením bežných úrokov

v zmysle čl. III bodu 3 zmluvy o spôsobe splácania úveru na TOZ, zo dňa 18.9.2001 a nezaplatil
ich ani v žalobcom poskytnutej náhradnej lehote do 31.12.2001, pričom spočívala od 23.3.2004
(deň doručenia prihlášky pohľadávky proti dlžníkovi v konkurze) do 25.11.2005 (deň nadobudnutia
právoplatnosti rozhodnutia súdu o zrušení konkurzu na majetok dlžníka) a uplynula dňa 3.9.2007. Na
základe uvedeného žalovaný žiadal, aby odvolací súd prihliadol na námietku premlčania vznesenú

žalovaným a aby žalobu žalobcu zamietol.

15. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu zo dňa 10.8.2016 poukázal na skutočnosť, že podané
odvolaniežalovanéhonespĺňanáležitostivyžadované§363CSP,nakoľkožalovanývpodanomodvolaní
nekonkretizoval odvolacie dôvody v zmysle § 365 ods. 1 CSP. S poukazom na § 124 ods. 1 CSP však

možno dovodiť, že žalovaný odvolací dôvod vymedzil len § 365 ods. 1 písm. h) CSP.

16. Ďalej uviedol, že žalovaný v podanom odvolaní spochybňuje právny záver súdu prvej inštancie
o nepremlčaní žalovaného záväzku v podstate poukazom na nesprávne právne posúdenie veci,
a to otázky, či dňom právoplatného skončenia konkurzného konania a po zrušení konkurzu na

majetok úpadcu Aurelius s.r.o., t.j. dňom 25.11.2005 došlo k pretrhnutiu premlčacej doby záväzku,
ktorý je zabezpečený zákonným ručením žalovaného, čím zároveň došlo k začatiu plynutia novej 4
ročnej premlčacej doby, ktorá by uplynula dňa 25.11.2009. Žalovaný tento záver súdu (o pretrhnutí
premlčacej doby) spochybňuje len veľmi všeobecne bez toho, aby logickými argumentmi vyvrátilpresvedčivú právnu argumentáciu súdu prvej inštancie. Žalovaný tvrdí, že k pretrhnutiu premlčacej
doby nedošlo, ale po právoplatnom skončení konkurzu premlčacia doba, ktorá spočívala odo dňa
podania prihlášky, t.j. od 23.3.2004 po ukončení konkurzu odo dňa 25.11.2005 pokračovala a uplynula

dňa 3.9.2007. Tento záver žalovaný opiera o tvrdenie, že zoznam zistených pohľadávok po zrušení
konkurzu v zmysle § 45 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní nespĺňa náležitosti
všeobecného exekučného titulu definovaného v Exekučnom poriadku. S týmto tvrdením žalovaného
žalobca nesúhlasí. Z § 41 ods. 2 prvá veta zákona č. 233/1995 Z.z. o exekútoroch a exekučnej
činnosti v znení účinnom ku dňu právoplatnosti zrušenia konkurzu na majetok úpadcu Aurelius s.r.o.

jednoznačne vyplýva, že exekúciu podľa Exekučného poriadku možno vykonať aj na podklade iných
vykonateľných rozhodnutí, ktorých súdnu exekúciu pripúšťa zákon. Zákonom sa v kontexte tejto právnej
normy rozumie aj ZKV, nie len EP. Na základe § 45 ods. 2 ZKV je zoznam prihlášok v spojení s
§ 41 ods. 2 EP exekučným titulom pre prihlásenú pohľadávku veriteľa. Z tejto skutočnosti súd prvej
inštancie vyvodil správny záver (strana 27 až 30 napadnutého rozsudku), že keďže výsledkom konania
je rozhodnutie vo veci samej a exekučný titul na pohľadávku uplatnenú v konkurznom konaní, týmto

zároveň dochádza k pretrhnutiu plynutia premlčacej doby a po získaní exekučného titulu (judikovaní
uplatneného práva) začína veriteľovi plynúť nová premlčacia doba, počas ktorej je oprávnený pristúpiť
k vymáhaniu judikovaného práva. Svoju právnu argumentáciu súd prvej inštancie podporil aj poukazom
na rozhodovaciu prax (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, č.k. 6 Obdo 2/2007), pričom žalovaný túto
presvedčivú právnu argumentáciu nijakým relevantným spôsobom v podanom odvolaní nevyvrátil a

svoje tvrdenie o nepretrhnutí premlčacej doby po judikovaní práva nijakým spôsobom nezdôvodnil. Jeho
tvrdenie o pokračovaní plynutia pôvodne spočívajúcej premlčacej doby po ukončení konkurzu nie je
správne.

17. K tvrdeniu žalovaného uvedenému na strane 5 v odseku 4 podaného odvolania, v ktorom namieta,

že súd prvej inštancie nevzal do úvahy právne relevantnú skutočnosť, že po zrušení konkurzu na
majetok Aurelius s.r.o. pokračoval súdny exekútor v exekúcii a speňažením majetku spoločnosti po
zrušení konkurzu dosiahol výťažok vo výške 200.000 Sk, pričom „zoznam prihlášok“ túto skutočnosť
vôbec nezohľadňuje“ žalobca uviedol, že toto tvrdenie žalovaného je bez právneho významu, nelogické
a odporuje časovej následnosti skutkových okolností, nakoľko uvedená skutočnosť ani nemohla byť

zohľadnená v „zozname prihlášok“, keďže k nej došlo až po zrušení konkurzu.

18. Rovnako má žalobca za to, že bez právneho významu sú aj tvrdenia žalovaného o práve
žalobcu ako konkurzného veriteľa odporovať právnym úkonom v konkurze. Skutočnosť, či konkurzný
veriteľ v konkurznom konaní uplatní svoje práva odporovacou žalobou, resp. zánik tohto práva

(práva konkurzného veriteľa odporovať právnym úkonom úpadcu), nemá žiaden súvis s uplatneným
nárokom, nakoľko podanou žalobou sú voči žalovanému uplatnené práva z titulu zákonného ručenia
za pohľadávku z úveru na TOZ. Pre úspešnosť žaloby z titulu zákonného ručenia podľa § 69 ods.
4 Obchodného zákonníka je bez právneho významu, či žalobca uplatnil svoje práva odporovacou
žalobou v konkurznom konaní, ako aj skutočnosť v akom rozsahu by bol v prípade úspechu uspokojený

z konkurznej podstaty úpadcu. Zánik práva odporovať právnemu úkonu úpadcu nemá žiaden vplyv
na existenciu záväzku žalovaného z titulu jeho zákonného ručenia podľa § 69 ods. 4 Obchodného
zákonníka za záväzky úpadcu. Jedná sa o navzájom odlišné a nezávislé práva.

19. Na záver žalobca uviedol, že hoci sa nestotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, považuje

rozhodnutie súdu prvej inštancie za vecne správne, nakoľko právny záver o nepremlčaní žalobou
uplatneného nároku by bol rovnaký, aj keby súd prvej inštancie neposudzoval záväzkový vzťah
medzi žalobcom a úpadcom podľa ustanovení Obchodného zákonníka, ale by tento vzťah posúdil
podľa zákona č. 109/1964 Zb. Hospodárskeho zákonníka. Podľa jeho názoru je potrebné rozlišovať
právny vzťah založený medzi žalobcom a pôvodným dlžníkom, ktorý vznikol z úveru na TOZ za

účinnosti Hospodárskeho zákonníka, t.j. ešte pred účinnosťou Obchodného zákonníka. Tento právny
vzťah je s poukazom na kogentné ustanovenie § 763 Obchodného zákonníka a súdnu judikatúru
Najvyššieho súdu SR (napr. rozsudok č.k. 6 Obo 244/97 alebo č.k. 5 Cdo 36/1993) potrebné posudzovať
podľa ustanovení Hospodárskeho zákonníka. Nakoľko Hospodársky zákonník neobsahuje ustanovenie
ekvivalentné ustanoveniu § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka, preto naň nemožno aplikovať ustanovenia

Občianskeho zákonníka o novácii záväzku podľa § 570, a to ani subsidiárne. Žalobca opätovne poukázal
na skutočnosť, že uzavretím zmluvy o reštrukturalizácii úveru č.22/1998/2 zo dňa 10.9.1998 nemohlo
dôjsť k novácii záväzku ako to uviedol súd prvej inštancie, nakoľko z obsahu predmetnej zmluvy takýto
záver nevyplýva a Hospodárky zákonník, ktorý sa na daný vzťah aplikuje, obsahuje vlastné ustanoveniao zmenách a zániku záväzkov. Z obsahu tejto zmluvy a jej dodatkov vôbec nevyplýva súdom prvej
inštancie tvrdený záver o úmysle zmluvných strán nahradiť pôvodný záväzok z úveru na TOZ novým
záväzkom a spôsobiť tak zánik pôvodného záväzku z úveru na TOZ a jeho nahradenie novým úverovým

záväzkom. Z obsahu zmluvy č.22/1998/2 a jej dodatkov jednoznačne vyplýva, že ich obsahom bolo
len uznanie existujúceho záväzku dlžníka z úveru na TOZ a upravenie jeho novej lehoty splatnosti.
Záver súdu prvej inštancie o tom, že uzavretím zmluvy o reštrukturalizácii úveru č. 22/1998/2 zo dňa
10.9.1998 došlo k novácii záväzku, a preto sa aj právny vzťah medzi žalobcom a spoločnosťou Aurelius
s.r.o. spravuje právnou úpravou Obchodného zákonníka nepovažuje žalobca za správny. Vzhľadom

na vyššie uvedené má žalobca za to, že právny vzťah založený zmluvou o úvere na TOZ sa stále
spravuje ustanoveniami Hospodárskeho zákonníka, a keďže spoločnosť r&empo s.r.o. v dodatku č. 2
zo dňa 22.6.2000 svoj záväzok dňa 22.6.2000 uznala, týmto dňom došlo k začiatku plynutia novej 10
ročnej premlčacej doby podľa § 131b ods. 6 Hospodárskeho zákonníka, ktorá by uplynula najskôr dňa
22.6.2010. Následne po rozdelení spoločnosti r&empo s.r.o., nástupnícka spoločnosť Aurelius s.r.o.
notárskou zápisnicou NZ 756/2001 zo dňa 18.9.2001 uznala svoj dlh k 31.08.2001. Aj keby ako najskorší

dátum splatnosti celého dlhu bol deň 1.1.2002 ako to tvrdí žalovaný, vzhľadom na § 132 v spojení s §
131b ods. 6 Hospodárskeho zákonníka by k premlčaniu došlo najskôr dňom 1.1.2012. S poukazom na
vyššie uvedené je zrejmé, že záväzok spoločnosti Aurélius, s.r.o. nie je premlčaný, pričom vzhľadom na
§ 310 Obchodného zákonníka nie je premlčaný ani ručiteľský záväzok žalovaného.

20. Žalovaný v rámci svojej repliky zo dňa 2.9.2016 zotrval na svojich argumentoch uvedených v
odvolaní, pričom súčasne uviedol, že podľa jeho názoru v danom prípade premlčacia doba na uplatnenie
práva žalobcu voči žalovanému ako ručiteľovi za záväzok úpadcu po zrušení konkurzu začala plynúť
dňom 26.11.2005 tam, kde skončila (premlčacia doba spočívala v čase od 23.3.2004, kedy žalobca
prihlásil v konkurze pohľadávku proti úpadcovi až do právoplatnosti rozhodnutia súdu o zrušení

konkurzu na majetok úpadcu dňa 25.11.2005). Za vecne správny považuje právny záver súdu prvej
inštancie uvedený v rozsudku č. k. 23Cb/l 8/2009-359 zo dňa 20.1.2014, že štvorročná premlčacia doba
nároku žalobcu voči dlžníkovi Aurelius, s.r.o. začala plynúť dňom 1.1.2002, ktorým sa dlžník dostal do
omeškania s platením bežných úrokov v zmysle čl. III bodu 3 zmluvy o spôsobe splácania úveru na TOZ,
zo dňa 18.9.2001 a nezaplatil ich ani v žalobcom poskytnutej náhradnej lehote do 31.12.2001, pričom

spočívala od 23.3.2004 (deň doručenia prihlášky pohľadávky žalobcu proti úpadcovi v konkurze) do
25.11.2005 (deň nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia súdu o zrušení konkurzu na majetok úpadcu
Aurelius, s.r.o.) a márne uplynula dňa 3.9.2007.

21. Žalobca vo svojom písomnom stanovisku zo dňa 30.9.2016 zopakoval svoju vecnú a právnu

argumentáciu.

22. Odvolací súd konštatuje, že konanie na súde prvej inštancie sa viedlo a odvolanie bolo podané v
rámci účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, avšak o odvolaní rozhodoval odvolací
súd po nadobudnutí účinnosti zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok dňa 1.7.2016, a preto

postupoval podľa zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok s poukazom na § 470 ods. 1, podľa
ktorého ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia
jeho účinnosti.

23. Odvolací súd prejednal vec v rozsahu a v medziach podľa § 379 - 380 CSP a dospel k záveru, že

rozsudok je vecne správny, keď súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav, správne vyhodnotil
vykonané dôkazy a vec posúdil správne aj po právnej stránke.

24. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia,prípadnedoplniťnazdôrazneniesprávnostinapadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu
prvej inštancie, ktoré považuje za vecne správne a v súlade s § 220 ods. 2 CSP.

25. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie konštatoval, že hlavným kritériom určujúcim
začiatok plynutia premlčania pri práva na plnenie (t.j. zaplatenie peňažnej sumy z titulu úveru
spoločnosťou Aurelius, s.r.o.) podľa § 392 ods. 1 Obchodného zákonníka je určenie momentu splatnosti
tohto peňažného záväzku. Zo skutkového stavu vyplývalo, že najskoršia splatnosť celého peňažnéhozáväzku spoločnosti Aurelius, s.r.o. nastala dňa 1.1.2002, t.j. deň, kedy sa spoločnosť Aurelius, s.r.o.
dostala do omeškania s platením úveru, čím sa v zmysle zmluvy o spôsobe splácania úveru na
TOZ zo dňa 18.9.2001 stal splatný celý úver, resp. najneskoršia splatnosť celého peňažného záväzku

spoločnosti Aurelius, s.r.o. nastala dňa 29.1.2004, t.j. deň vyhlásenia konkurzu na majetok spoločnosti
Aurelius, s.r.o. Tým, že žalobca si predmetnú pohľadávku voči spoločnosti Aurelius, s.r.o. uplatnil v
konkurznom konaní prihláškou zo dňa 23.3.2004, premlčacia doba týmto uplatnením prestala podľa §
402 Obchodného zákonníka plynúť. Ďalej konštatoval, že ak sa konanie skončilo rozhodnutím vo veci
samej ako v tomto prípade, situácia je zložitejšia, pretože Obchodný zákonník neupravuje situáciu, čo

sa stane s premlčacou dobou, ktorá prestala uplatnením pohľadávky na súde plynúť, pričom výkladom
a contrario k § 405 ods. 1 Obchodného zákonníka možno dospieť k záveru, že na jej spočívanie sa
nenazerá, ako keby nikdy nenastalo, ale účinok uplatnenia pohľadávky, teda spočívanie nastalo. Za
použitia výkladu pre analogiam legis a per analogiam iuris dospel konajúci súd k záveru, že prihlásením
pohľadávky žalobcu voči spoločnosti Aurelius s.r.o. v konkurznom konaní premlčacia doba prestala
podľa § 402 Obchodného zákonníka plynúť, pričom zistením tejto pohľadávky a zrušením konkurzu

dňa 25.11.2005, na základe čoho sa zoznam takto zistených pohľadávok stal exekučným titulom, čím
pohľadávka žalobcu získala atribúty právoplatne priznaného práva v súdnom konaní, sa spočívajúca
premlčacia doba pretrhla a dňom právoplatného skončenia konkurzu (25.11.2005) začala plynúť nová 4 -
ročná premlčacia doba, z čoho vyplýva, že k premlčaniu už judikovaného práva žalobcu voči spoločnosti
Aurelius s.r.o., by prišlo najneskôr dňa 25.11.2009, čo je zároveň stále v rámci absolútnej premlčacej

doby podľa § 408 ods. 1 Obchodného zákonníka, keďže tá by márne uplynula najskôr dňa 1.1.2012,
resp. najneskôr dňa 29.1.2014.

26. Z odvolania žalovaného vyplýva, že žalovaný spochybňuje právny záver súdu prvej inštancie o
nepremlčaní žalovaného záväzku poukazom na nesprávne právne posúdenie veci, a to otázky, či dňom

právoplatnéhoskončeniakonkurznéhokonaniaapozrušeníkonkurzunamajetokúpadcuAureliuss.r.o.,
t.j. dňom 25.11.2005 došlo k pretrhnutiu premlčacej doby záväzku, ktorý je zabezpečený zákonným
ručením žalovaného, čím zároveň došlo k začatiu plynutia novej 4 ročnej premlčacej doby, ktorá by
uplynula dňa 25.11.2009. V tejto súvislosti je však potrebné uviesť, že žalovaný tento záver súdu
(o pretrhnutí premlčacej doby) spochybňuje všeobecne bez toho, aby logickými argumentmi vyvrátil

presvedčivú právnu argumentáciu súdu prvej inštancie. Žalovaný zastáva názor, že k pretrhnutiu
premlčacej doby nedošlo, ale po právoplatnom skončení konkurzu premlčacia doba, ktorá spočívala
odo dňa podania prihlášky, t.j. od 23.3.2004 po ukončení konkurzu odo dňa 25.11.2005 pokračovala a
uplynula dňa 3.9.2007. Tento záver žalovaný opiera o tvrdenie, že zoznam zistených pohľadávok po
zrušeníkonkurzuvzmysle§45ods.2zákonač.328/1991Zb.okonkurzeavyrovnanínespĺňanáležitosti

všeobecného exekučného titulu definovaného v Exekučnom poriadku.

27.Súdprvejinštancienazáklade§45ods.2ZKVvspojenís§41ods.2EPdospelkzáveru,žezoznam
pohľadávokjeexekučnýmtitulompreprihlásenúpohľadávkuveriteľa.Ďalejdôvodil,žekeďževýsledkom
konania je rozhodnutie vo veci samej a exekučný titul na pohľadávku uplatnenú v konkurznom konaní,

týmto zároveň dochádza k pretrhnutiu plynutia premlčacej doby a po získaní exekučného titulu začína
veriteľovi plynúť nová premlčacia doba, počas ktorej je oprávnený pristúpiť k vymáhaniu judikovaného
práva. Svoju právnu argumentáciu súd prvej inštancie podporil aj poukazom na rozhodovaciu prax
(rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, č.k. 6 Obdo 2/2007), pričom túto právnu argumentáciu žalovaný
relevantným spôsobom v podanom odvolaní nevyvrátil a svoje tvrdenie o nepretrhnutí premlčacej doby

po judikovaní práva relevantným spôsobom nezdôvodnil.

28. Žalovaný v podanom odvolaní prezentoval názor, v zmysle ktorého na základe zoznamu prihlášok
možno po právoplatnosti uznesenia o zrušení konkurzu viesť pre zistenú pohľadávku výkon rozhodnutia
alebo exekúciu na majetok úpadcu, avšak možno postihnúť výlučne len konkrétny existujúci majetok

úpadcu po zrušení konkurzu. Žalovaný mal ďalej za to, že v danom prípade sa zoznam zistených
pohľadávok sa stal neúčinný a nevykonateľný, pretože všetok majetok úpadcu po zrušení konkurzu bol
speňažený v exekúcii v prospech žalobcu a úpadca Aurelius s.r.o. bol dňom 12.12.2005 vymazaný z
obchodného registra bez právneho nástupcu. K uvedenému odvolací súd poznamenáva, že polemika
ohľadom neúčinnosti a nevykonateľnosti zoznamu pohľadávok v dôsledku neexistencie majetku úpadcu

je pre vyriešenie otázky plynutia, spočívania a pretrhnutia premlčacej doby irelevantná. Podľa názoru
odvolacieho súdu žalovaný právne nezdôvodnil názor vyplývajúci z jeho argumentov, že za danej
situácie, kedy na základe zoznamu zistených pohľadávok podľa názoru žalovaného nebolo možné viesť
exekúciu proti úpadcovi, pretože všetok jeho majetok bol v konkurze speňažený, nedošlo k pretrhnutiupremlčacej doby, ale po právoplatnom skončení konkurzu premlčacia doba, ktorá spočívala odo dňa
podania prihlášky, t.j. od 23.3.2004 po ukončení konkurzu odo dňa 25.11.2005 pokračovala a uplynula
dňa 3.9.2007.

29. Odvolací súd ďalej dopĺňa, že nepovažuje za správny názor žalovaného, v zmysle ktorého v danom
prípade nebolo možné na základe zoznamu prihlásených pohľadávok viesť exekúciu, pretože zoznam
pohľadávok nespĺňa atribúty exekučného titulu. Zákon č. 233/1995 Z.z. Exekučný poriadok v § 41 ods. 2
v spojení s § 45 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní kladie na roveň vykonateľnému

rozhodnutiu súdu zoznam zistených pohľadávok, pričom pre účely posúdenia prípadného premlčania
je rozhodujúci okamžik nadobudnutia právoplatnosti uznesenia o zrušení konkurzu (k tomu porovnaj
uznesenietzv.VeľkéhosenátuNajvyššiehosúduČeskejrepublikyz14.3.2012,sp.zn.31Cdo374/2010).

30. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie konštatuje, že otázka premlčania judikovaných
pohľadávok v obchodných vzťahoch nie je exaktne riešená ako napr. v Občianskom zákonníka, kde

je vyslovene v § 110 uvedené, že po skončení súdneho konania sa premlčacia lehota pretrhne
a právoplatnosťou rozhodnutia začne plynúť nová 10 - ročná premlčacia lehota. Odborná prax je
však jednotná v tom, že na premlčanie práva priznaného rozsudkom, rozhodcovským nálezom,
prípadne schváleným zmierom nemožno podporne aplikovať 10 - ročnú premlčaciu lehotu podľa §
110 Občianskeho zákonníka, keď Obchodný zákonník obsahuje špeciálne vecné riešenie, keď podľa

§ 402, § 403 ods. 1 Obchodného zákonníka dochádza k tomu, že zahájením príslušného konania
prestala premlčacia lehota plynúť. Podľa § 408 ods. 1 Obchodného zákonníka potom bez ohľadu
na iné ustanovenia Obchodného zákonníka skončí premlčacia doba najneskôr po uplynutí 10 rokov
odo dňa, kedy začalo znova plynúť. Premlčacia doba, ktorá prestala bežať a nie je určené, že by jej
beh pokračoval, nemôže pre právo priznané rozhodnutím súdu skončiť skôr ako uplynutím uvedenej

obmedzujúcej doby 10 rokov.

31. Tak ako prvoinštančnému súdu, aj odvolaciemu súdu sa javilo za najvhodnejšiu metódu výkladu na
zodpovedanie otázky premlčania judikovaných pohľadávok z obchodno-záväzkových vzťahov aplikovať
metódu argumentum analogia legis a vzhľadom na podobnosť významu uznania záväzku v spojení s

následkami adjudikovania práva aplikovať na judikované pohľadávky z obchodno-záväzkových vzťahov
analogickú úpravu uznania záväzku v Obchodnom zákonníku.

32.Nespornevýznamnájevtejtosúvislostiiskutočnosť,ževyššieprezentovanýprávnynázorsúduprvej
inštancie korešponduje s právnym názorom prijatým Najvyšším súdom Slovenskej republiky v konaní

sp. zn. 6 Obo 2/2007 a sp. zn. 6 Obo 312/2006.

33. Keďže rozhodnutie súdu prvej inštancie považoval odvolací súd, preskúmajúc ho v rozsahu a z
dôvodov uvedených v odvolaní, za vecne správne, preto ho podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.

34. O nároku na náhradu trov konania rozhodne podľa § 262 ods. 3 CSP súd prvej inštancie v rozsudku,
ktorým rozhodne o celom uplatnenom nároku.

35. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č.
757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).