Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 19. máj 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 3To/3/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2118010464
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 05. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Stanislavská
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2118010464.3

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Stanislavskej a sudcov
JUDr. Rastislava Kresla a JUDr. Ladislava Révesa, v trestnej veci proti obžalovanej E. V., pre prečin
zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b) Trestného zákona s poukazom na §
138 písm. b) Trestného zákona, o odvolaní obžalovanej proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa
20.06.2019 pod sp. zn. 9T/15/2018, na verejnom zasadnutí konanom dňa 19.05.2020, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. sa odvolanie obžalovanej E. V., nar. XX.XX.XXXX, z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Trnava zo dňa 20.06.2019 pod sp. zn. 9T/15/2018 bola obžalovaná E. V.
uznaná vinnou pre prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b) Trestného
zákona s poukazom na § 138 písm. b) Trestného zákona, na tom skutkovom základe, že

si v období od decembra 2016 vrátane až do 20.06.2019 v mieste trvalého bydliska v K. a ani na iných
miestach na území Slovenskej republiky, riadne neplnila vyživovaciu povinnosť na svojho syna F. B.,
nar. XX.XX.XXXX, ktorý bol zverený do starostlivosti otca F. B., bytom U.. U. XX, K. a výška vyživovacej
povinnosti jej bola určená rozsudkom Okresného súdu Trnava zo dňa 26.10.2016, č.k. 19P/7/2013-268,
ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 24.11.2016 tak, že je povinná prispievať na syna F. sumou vo výške
80,- Eur mesačne, vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám otca, obžalovaná hoci vedela o existencii

svojej vyživovacej povinnosti, túto si pravidelne a v plnej výške neplnila, na výživnom uhradila iba sumu
845,86 Eur, obžalovaná v tomto období poberala invalidný dôchodok a nevyužila všetky možnosti a
svoje schopnosti k zvýšeniu si svojho príjmu, hoci bola schopná pracovať, tak sa nezamestnala a ani sa
nezaevidovala ako uchádzač o zamestnanie, čím jej vznikol dlh na výživnom vo výške 1.634,14 Eur.

Za tento trestný čin uložil okresný súd obžalovanej podľa § 207 ods.3 Trestného zákona, za použitia §

36 písm. j) Trestného zákona , § 38 ods. 3 Trestného zákona, trest odňatia slobody v trvaní 1 (jeden)
rok, ktorý jej zároveň podľa § 49 odsek 1 písm. a) a § 51 ods. 1 Trestného zákona podmienečne odložil
za súčasného určenia skúšobnej doby v trvaní 2 (dva) roky.

Podľa § 50 ods. 2 Trestného zákona okresný súd obžalovanej zároveň uložil, aby v skúšobnej
dobe zaplatila zameškané výživné na syna F. B., nar. XX.XX.XXXX, vo výške 1.634,14Eur k rukám

poškodeného F. B., nar. XX.XX.XXXX v B., trvale bytom K..

Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil v rozsahu č.l. 184-186 spisu.

Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovej lehote odvolanie obžalovaná, ktorá v písomne
podanom odvolaní prostredníctvom svojho obhajcu (č. l. 190-193 spisu) namietala správnosť

napadnutého rozsudku vo výroku o vine a treste s poukazom na tú skutočnosť, že súd prvého stupňa
pri ustálení viny nesprávne vychádzal z jej majetkových pomerov (v rokoch 2013 až 2015-kedy predala byt, bola na dovolenke v zahraničí a pod.), mimo času žalovaného obdobia (ktoré sa
datuje až od decembra roku 2016), a tiež nesprávne vyhodnotil jej majetkové pomery, keď z dokazovania
jasne vyplynulo, že má zníženú schopnosť vykonávať zárobkovú činnosť o viac ako 70 % a preto výška

výživného na jej maloletého syna vo výške 80 Eur mesačne sa nejaví byť primeranou pri jej objektívnom
príjme - invalidného dôchodku vo výške 200 Eur a jej ďalšej vyživovacej povinnosti na dcéru X.. Súd v
danom prípade nevykonal náležité dokazovanie. Má za to, že výška výživného ( v danom prípade) by
mala byť určená na sumu minimálneho výživného, čo by zodpovedalo aj súdnej praxi ( dve vyživovacie
povinnosti po cca 28 Eur, čo je v rozpätí 20-30% jej príjmu) z čoho vyplýva, že dlh na výživnom by

bol k dnešnému dňu už splatený a teda by aj zanikla trestnosť činu. S poukazom na uvedené preto
navrhla zrušiť napadnutý rozsudok okresného súdu a vec mu vrátiť na nové konanie, príp. rozhodnúť
o jej oslobodení spod obžaloby.

Prokurátor okresnej prokuratúry odvolanie proti rozsudku okresného súdu nepodal.

Krajský súd vo veci vykonal verejné zasadnutie za prítomnosti obžalovanej, obhajcu a prokurátora
krajskej prokuratúry.

Obžalovaná ako i jej obhajca na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu zotrvali na podanom odvolaní
s poukazom na dôvody v ňom uvedené a zároveň žiadali o oslobodenie obžalovanej spod obžaloby

okresného prokurátora.

Prokurátor krajskej prokuratúry navrhol odvolanie obžalovanej ako nedôvodné zamietnuť, nakoľko
považuje napadnutý rozsudok za správny a zákonný.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací nezistil dôvody pre zamietnutie odvolania obžalovanej podľa
§ 316 Trestného poriadku ani dôvody pre zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 316 odsek
3 Trestného poriadku. Postupom podľa § 317 odsek 1 Trestného poriadku preskúmal zákonnosť
a dôvodnosť napadnutého rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo.
Uvedeným postupom zistil, že odvolanie obžalovanej nie je dôvodné.

Po preskúmaní obsahu spisového materiálu krajský súd dospel k záveru, že okresný súd v konaní,
ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku, postupoval v súlade s Trestným poriadkom, na hlavnom
pojednávaní vykonal všetky dostupné dôkazy v rozsahu potrebnom pre náležité zistenie skutočného
stavu veci nevyhnutného pre zákonné a objektívne rozhodnutie. Okresný súd tiež dodržal všetky

zákonné ustanovenia zmyslom ktorých je zabezpečenie práva obžalovanej na obhajobu, následne v
súlade s ustanovením § 2 ods.12 Trestného poriadku vykonané dôkazy vyhodnotil po uvážení všetkých
okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne a dospel tak ku správnym skutkovým zisteniam, ktoré
zodpovedajú vykonaným dôkazom.

V odôvodnení napadnutého rozsudku potom okresný súd v súlade s ustanovením § 168 ods.1 Trestného
poriadku jasne vyložil, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel, existenciu ktorých skutočností
pokladal so zreteľom na výsledky dokazovania za vylúčenú alebo pochybnú, akými úvahami sa
spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä pokiaľ si vzájomne odporujú. Z odôvodnenia
napadnutého rozsudku je tiež zrejmé, ako sa prvostupňový súd vyrovnal s obhajobou obžalovanej a

akými právnymi úvahami sa riadil, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení
zákona v otázke viny a trestu.

Krajský súd vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému a ustálenému okresným súdom v napadnutom
rozsudku nemá žiadne výhrady, závery okresného súdu v celom rozsahu osvojuje a v podrobnostiach

odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku.

V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého
a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí
všetky správne skutkové a právne závery súdu prvého stupňa (ktorý tento v napadnutom rozsudku veľmi

podrobným spôsobom odôvodnil).

V širších súvislostiach krajský súd poukazuje na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky
(II.US 78/05, III.US 264/08, IV.US 372/08) a judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, v zmyslektorej pri zamietnutí odvolania sa odvolací súd môže obmedziť i na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu
(rozsudok vo veci Helle v. Fínsko z 19.12.1997, sťažnosť č. 20772/92, body 59-60). Predpokladom tohto
postupu je splnenie podmienky založenej na zistení, že samotné rozhodnutie podriadeného súdu možno

pokladať za dostatočne odôvodnené (Boldea v. Romania, rozsudok z 15.2.2017 k sťažnosti č. 19997/02,
§ 33; Hirvisaari v. Finland, rozsudok z 27.9.2001 k sťažnosti č. 49684/99, § 31, § 33).
Ak si potom nadriadený súd osvojuje správnosť záverov napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa,
je jeho úlohou zamerať sa výlučne na riešenie odvolacích námietok odvolateľa.

K odvolacím námietkam obžalovanej:

Na posúdenie schopnosti a možnosti rodiča v zmysle ustanovenia § 75 ods. I ZR nie sú rozhodujúce jeho
skutočné zárobkové (pripadne aj majetkové pomery), ale jeho reálne zárobkové (prípadne aj majetkové)
možnosti, dané okrem iného jeho fyzickým stavom, nadaním, množstvom získaných vedomostí a pra-
covných skúseností a pod. Ak súd zistí, že rodič zamenil doterajšie zamestnanie za menej výhodné,

starostlivo skúma, či sa tak stalo z dôležitého dôvodu (napr. zo zdravotných dôvodov, z dôvodu odchodu
rodiča z funkcie, na ktorej výkon nemá kvalifikáciu, z dôvodu organizačných zmien, zmeny bydliska),
ak to tak nie je, vychádza z príjmov rodiča pred zmenou zamestnania /R 27/1970/.

Krajský súd považuje za potrebné zdôrazniť, že v napadnutom rozsudku boli zohľadnené všetky

skutočnosti ohľadne osobných a majetkových pomeroch obžalovanej ako aj odôvodnených potrieb
jej maloletého syna F., ako tieto boli preukázané, na základe týchto skutočností bola ustálená celková
suma zaostalého výživného, pričom z hľadiska subjektívnej stránky vo vzťahu k predmetnému prečinu
obžalovaná neuviedla žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by jej vinu zmierňovali, prípadne eliminovali.
Keďže obžalovaná neuviedla na svoju obhajobu nič podstatné až na to, že má zníženú schopnosť

vykonávať zárobkovú činnosť o viac ako 70 % a výška výživného na jej maloletého syna vo výške
80 Eur mesačne sa nejaví byť primeranou pri jej objektívnom príjme - invalidného dôchodku vo výške
200 Eur, ktorú obhajobu z hľadiska trestnej zodpovednosti nie je možné prijať (nakoľko tieto skutočnosti
boli objektívne posudzované už pri rozhodovaní Okresného súdu Trnava v konaní o určení výšky
výživného na mal. F. v rozsudku pod sp. zn. 19P/7/2013 zo dňa 26.10.2016), krajský súd nepovažuje za

potrebné dôkaznú situáciu naďalej podrobne rozoberať, pretože táto je koniec koncov obsiahnutá veľmi
podrobným a dostatočným spôsobom v napadnutom rozsudku.

V danej súvislosti má odvolací súd za potrebné uviesť, že povinnosťou rodiča, ktorému deti nie sú
zverené do osobnej starostlivosti, je prispievať na ich výživu a to aj na úkor svojich vlastných potrieb

a neprenechávať ich výživu len na rodiča, ktorému je dieťa zverené, pričom je odvolací súd toho
názoru, že obžalovaná svojim laxným správaním sa k týmto povinnostiam, kedy bolo jednoznačne
preukázané, že v tzv. „predobžalobnom“ období rokoch 2013-2014 disponovala väčším objemom
finančných prostriedkov získaných opätovným predajom bytov, ktoré prostriedky použila výlučne pre
svojej osobné potreby bez ohľadu na svoje finančné záväzky ohľadne vyživovacej povinnosti do budúca,

pričom nepreukázala žiadnu zodpovednosť zodpovedajúcu dospelej fyzickej osobe v súvislosti s jej
starostlivosťou o nezaopatrené dieťa tak, ako jej to vyplýva aj zo Zákona o rodine.

Rovnako je potrebné uviesť, a to i s poukazom na námietky obžalovanej ohľadom jej nízkeho reálneho
príjmu pozostávaného výlučne s invalidného dôchodku vo výške 200 Eur, že obžalovaná má s ohľadom

na svoj vek a i napriek čiastočnej zdravotnej nespôsobilosti rôzne možnosti pracovného uplatnenia,
nakoľko žije v oblasti Slovenska, kde je vysoká miera uplatnenia na trhu práce a kde je jedna z
najnižších mier nezamestnanosti v súvislosti s najväčšiu koncentráciu pracovných miest v súkromnom
ako i štátnom sektore. Odvolací súd nevzhliadol žiadnu výraznú prekážku, pre ktorú by sa obžalovaná
aj napriek nižšej zdravotnej spôsobilosti ( ktorá ju v zmysle civilného rozhodnutia obmedzuje na prácu

v stoji s tým, že môže pracovať len 4 hodiny denne) neuplatnila na trhu práce s možnosťou zamestnať
sa i za mzdu, ktorá by spolu s jej príjmom z invalidného dôchodku postačovala na zaplatenie výživného
na syna F. vo výške 80 eur a tiež by postačovala na jej osobné výdavky (vzhľadom na jej osobné a
majetkové pomery).

Po preskúmaní obsahu spisového materiálu preto aj odvolací súd dospel k zisteniu, že konanie
obžalovanej tak, ako je opísané v súlade so zisteným skutočným stavom veci vo výrokovej časti
napadnutého rozsudku, napĺňa znaky prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § § 207 ods. 1, ods.3 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b) Trestného zákona, ako to správne ustálil
okresný súd v napadnutom rozsudku.

V súlade so zákonom postupoval prvostupňový súd aj pri ukladaní trestu obžalovanej. Prihliadal pritom
ku všetkým okolnostiam, ktoré sú rozhodujúce z hľadiska naplnenia účelu trestu a jeho výmery, pričom
starostlivo a uvážene prihliadol na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku,
priťažujúce okolnosti ( ktoré neboli zistené žiadne), poľahčujúce okolnosti ( boli zistené v zmysle § 36
písm. j) Tr. zák. a teda , že obžalovaná viedla pred spáchaním trestného činu riadny život) a na osobu

páchateľky, jej pomery a možnosti nápravy.

Rešpektujúc tieto hľadiská považuje odvolací súd trest odňatia slobody vo výmere 1 (jeden) rok s
podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu 2 (dva ) roky (za súčasného uloženia
povinnosti uhradiť v skúšobnej dobe celý zameškaný dlh na výživnom) ukladaný obžalovanej na samej
spodnej trestnej sadzby stanovenej v ustanovení § 207 ods.3 Trestného zákona za použitia § 36 písm.

j), § 38 ods.3 Trestného zákona za zákonný a primeraný tak k závažnosti spáchanej trestnej činnosti, ako
aj možnostiam nápravy a prevýchovy obžalovanej. Takto uložený trest zodpovedá požiadavke nielen
individuálnej, ale i generálnej prevencie.

Z uvedeného vyplýva, že krajský súd nepovažoval odvolanie obžalovanej proti napadnutému rozsudku

za dôvodné, preto ho zamietol podľa § 319 Trestného poriadku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.