Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 10. jún 2020

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 2To/28/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4217010952
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 06. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Libantová Medvecká, PhD.
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2020:4217010952.3

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Libantovej Medveckej, PhD.
a sudkýň JUDr. Ľubomíry Kubáňovej a JUDr. Lenky Kováčovej, v trestnej veci obžalovaného V. Y., pre
prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písmeno b/, písmeno c/ Tr. zák., o odvolaní
obžalovaného V. Y. proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 05.11.2019, sp. zn. 3T/116/2019
na verejnom zasadnutí konanom v Nitre dňa 10. 06. 2020, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie obžalovaného z a m i e t a, pretože nie je dôvodné.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresný súd Komárno (ďalej len súd I. stupňa) uznal obžalovaného V. Y. (ďalej
len obžalovaný) vinným z prečinu zanedbania povinnej výživy podvodu podľa § 207 ods.1, odsek 3
písmeno b/, písmeno c/ Tr. zák. na tom skutkovom základe, že:
hoci mu zo Zákona o rodine vyplýva povinnosť vyživovať svoje nezaopatrené maloleté deti C. Y., nar.

XX.XX.XXXX, Y. Y., nar. XX.XX.XXXX a R. Y., nar. XX.XX.XXXX, pričom rozsudkom Okresného súdu
Komárno sp. zn. 9P/59/2015 zo dňa 23.11.2015, s právoplatnosťou od 28.12.2015, ktorým súd schválil
dohodu oboch rodičov týchto detí, sa obvinený zaviazal prispievať na ich výživu mesačne sumou vo
výške 50,- € na obe dcéry a sumou 30,- € na syna R., ktoré výživné mal platiť vždy do 15-teho dňa toho
ktorého mesiaca vopred do rúk matky oprávnených detí J. R., bytom F. X. č. XX, túto svoju zákonnú
povinnosť si od 1. decembra 2015 až doposiaľ bezdôvodne zavinene neplní, nakoľko hoc počas celého

zavineného obdobia pracuje len na dohodu o vykonaní práce s nedostatočným príjmom, z ktorého
objektívne nemôže uhrádzať súdom schválenú čiastku výživného bez ohrozenia vlastnej existencie,
tento stav finančnej núdze však žiadnym spôsobom neriešil už niekoľko rokov, nezaevidoval sa ani na
príslušnom úrade práce ako možnom sprostredkovateľovi zamestnania, ktorou by si zvýšil svoje reálne
možnostinatrhupráceatedaajmožnosťprimeranéhoadostatočnéhopríjmunato,abyvýživnénasvoje
nezaopatrené deti platiť mohol, pričom okrem rôznych čiastok výživného, ktoré v uvedenom období na

svoje deti zaplatil oprávnenej v celkovej sume 1.160,- €, v období od 1. decembra 2015 až doposiaľ teda
do 22. januára 2019, zaostal na výživnom celkovo v sume 3.540,- €, ktoré dlhuje oprávnenej J. R., a
tohto konania sa dopustil napriek tomu, že bol rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV sp. zn.
3T/33/2016 zo dňa 16.3.2017, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 6.3.2017 uznaný vinným z prečinu
zanedbania povinnej výživy podľa § 207 odsek 1, odsek 3 písmeno b), písmeno c) Trestného zákona
spáchaného v úmyselnej forme zavinenia a bol mu uložený trest odňatia slobody v trvaní 15 mesiacov

s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu v trvaní 2 roky.

Súd I. stupňa za to uložil obžalovanému podľa § 207 ods. 3 Tr. zák., postupom podľa § 38 ods.
2, ods. 4 Tr. zák., nezistiac žiadnu poľahčujúcu okolnosť, uvedenú v § 36 Tr. zák. a s prihliadnutím na
priťažujúcuokolnosť,uvedenúv§37písm.m/Tr.zák.,trestodňatiaslobodyvovýmere2roky4mesiace,
na výkon ktorého obžalovaného podľa § 48 odsek 2 písmeno b/ Trestného zákona zaradil do ústavu na

výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia.Rozhodnutie súd I. stupňa odôvodnil tým, že obžalovaný svojim konaním naplnil všetky zákonné znaky
skutkovej podstaty prečinu zanedbania povinnej výživy, keďže najmenej tri mesiace v období 2 rokov
neplnil zákonnú povinnosť vyživovať iného, taký čin spáchal závažnejším spôsobom konania a to na

viacerých osobách, hoci bol v predchádzajúcich 24 mesiacoch za taký čin odsúdený.
Poukázal na výpoveď svedkyne J. R., z ktorej mal preukázané, že obžalovaný si riadne neplnil
vyživovaciu povinnosť. Uvedená svedkyňa opakovane vo svojej výpovedi potvrdila, že skutočne
podpísala papier, že dostala od obžalovaného z titulu zameškaného výživného 2150,- eur, ale v
skutočnosti jej obžalovaný nezaplatil nič. Tento papier podpísala len preto, lebo jej dcéra mala psychické

problémy, na ktoré sa aj liečila a aby bola kľudná a obžalovaného nezavreli do väzenia. Po tomto sa s
obžalovaným dohodla, že jej bude platiť týždenne 30,- eur. Súd I. stupňa zistil, že obžalovaný jej takto
poslal dva krát po 30,- eur a raz 40,- eur a v júli a v auguste spolu 80,- eur, v septembri 50,- eur a
v januári 30,- eur. Následne poukázal na skutočnosť, že obžalovaný bol v období od 24.01.2014 do
12.07.2015 evidovaný ako uchádzač o zamestnanie, pričom dňa 13.07.2015 bol vyradený z evidencie
nezamestnaných pre nespoluprácu. Obžalovaný ďalej pracoval na základe dohody o pracovnej činnosti

v rôznych firmách, pričom pracoval aj na pracovný pomer, ktorý bol zakaždým ukončený dohodou.
Vzhľadom na zrušujúce uznesenie Krajského súdu v Nitre, ako odvolacieho súdu, zo dňa 03.07.2019,
sp. zn. 2To/46/2019, doplnil dokazovanie v indíciách tohto uznesenia a dospel k rovnakému záveru.
Spomínanú dohodu nepovažoval za hodnoverný dôkaz, vzhľadom na výpoveď matky maloletých detí,
svedkyne J. H. (predtým R.), ktorá nebola žiadnym spôsobom vyvrátená.

Súd I. stupňa pri ukladaní trestu obžalovanému, prihliadal na jednu priťažujúcu okolnosť, a to uvedenú v
§ 37 písm. m/ Tr. zák., že už bol za trestný čin odsúdený. Ďalej konštatoval, že obžalovaný je špeciálny
recidivista, keďže doposiaľ bol odsúdený len pre prečiny zanedbania povinnej výživy. Takto ukladal trest
odňatia slobody za použitia ustanovenia § 38 ods. 4 Tr. zák., teda dolnú hranicu trestnej sadzby zvýšil
o jednu tretinu. V prípade obžalovaného považoval za postačujúce uloženie trestu odňatia slobody na

samej dolnej hranici takto určenej trestnej sadzby, a keďže bol v posledných 10 rokoch pred spáchaním
trestného činu vo výkone trestu odňatia slobody za iný úmyselný trestný čin, na výkon tohto trestu ho
zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.
Uvedený rozsudok, ihneď po jeho vyhlásení, odvolaním napadol obžalovaný, pričom do zápisnice o
hlavnom pojednávaní uviedol, že napáda rozsudok súdu I. stupňa ako celok, pričom napádal aj konanie,

ktoré mu predchádzalo.
V písomnom odvolaní, ktoré odôvodnila obhajkyňa obžalovaného, sa domáhal zrušenia napadnutého
rozsudku súdu I. stupňa a oslobodenia spod obžaloby podľa § 285 písm. f/ Tr. por., pretože trestnosť
činu, ktorý sa mu kladie za vinu s poukazom na § 86 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. zanikla.
Vyslovil nesúhlas s niektorými tvrdeniami odvolacieho súdu, uvedenými v uznesení Krajského súdu v

Nitre zo dňa 03.07.2019, sp. zn. 2To/46/2019, ktorým bola trestná vec obžalovaného vrátená na nové
konanie.
Uviedol, že nemôže súhlasiť s tvrdením krajského súdu, že trestnosť činu nezanikla zaplatením
zaostalého výživného, pretože zaostalé výživné bolo po vydaní trestného rozkazu vyplatené. Trestný
rozkaz bol vydaný 22.11.2017, odpor proti nemu podal 05.12.2017 a následne predložil dohodu o

vyplatení výživného. V tejto dohode nie je uvedené, kedy bolo výživné zaplatené, vyplýva z neho iba
deň podpísania. V prípade vydania trestného rozkazu nie je možné hovoriť o odobratí sa na záverečnú
poradu, nakoľko po podaní odporu a prednesení obžaloby prokurátorom na hlavnom pojednávaní sa
trestný rozkaz ruší. Z daného dôvodu vyslovil názor, že sa v jeho prípade vzťahujú na jeho osobu
ustanovenia o účinnej ľútosti. Zároveň uviedol, že v Upovedomení o podaní obžaloby nebol upozornený

na inštitút účinnej ľútosti.
Ďalej uviedol, že z dikcie ustanovenia § 37 písm. m/ Tr. zák. vyplýva, že použitie priťažujúcej okolnosti,
že už bol za trestný čin odsúdený je fakultatívne, čo je vyjadrené, že úsd môže podľa povahy veci
predchádzajúceho odsúdenia na túto okolnosť neprihliadať. Opakovane poukázal na predchádzajúce
odsúdenie Okresným súdom Malacky zo dňa 10.03.2009, sp. zn. 1T/88/2008 (podmienečné prepustenie

s probačným dohľadom Okresným súdom Rimavská Sobota zo dňa 23.01.2014 sp. zn. 1Pp/31/2013)
a na skutočnosť, že dňa 22.10.2019 podal žiadosť o zahladenie odsúdenia uvedeného rozhodnutia.
Uviedol aj skutočnosť, že do podania písomných dôvodov odvolania nedostal žiadnu odpoveď.
Čo sa týka podaného odvolania uviedol, že smeruje proti výroku o vine, výroku o treste, ako aj voči
konaniu, ktoré rozhodnutiu predchádzalo. Konanie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu, podľa jeho názoru,

vykazuje podstatné chyby, nakoľko boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie
veci. Jediný vecný dôkaz súd I. stupňa vyhodnotil ako nehodnoverný, pričom sa nevysporiadal s
hodnovernosťou samotnej svedkyne, ako ani tým, že svedkyňa svoje tvrdenia neoprela o žiadny
nespochybniteľný dôkaz. Súd I. stupňa porušil aj ustanovenie § 86 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. pretožetrestnosť činu zanikla ešte pred začatím hlavného pojednávania. Podľa jeho názoru súd I. stupňa porušil
aj zásadu spravodlivého konania. Rozsudok je neprimeraný a nesprávny a to vo výroku o treste, ako aj
vo výroku o vine. Opakovane poukázal na „Dohodu“ o vyplatení zaostalého výživného v sume 2.150,-

Eur, ktorú zaplatil za nezaopatrené deti C., Y. a R.. G. je vlastnoručne podpísaná svedkyňou, pričom
toto prehlásenie bolo doručené aj na Okresný súd Komárno dňa 26.03.2018. Svedkyňa sama potvrdila,
že podpísala túto dohodu, pričom v trestnom konaní tvrdila, že síce túto dohodu podpísala, ale peniaze
od neho nedostala. Svedkyňa nijakým spôsobom nepreukázala jej tvrdenie, že predmetnú sumu jej
nezaplatil a súd I. stupňa sa vôbec nezaoberal tým, či je jej výpoveď hodnoverná, alebo nie. Jednoducho

riadne vlastnoručne podpísanú dohodu vyhodnotil ako nehodnoverný dôkaz, hoci samotná svedkyňa
nepopieralajejpodpísanie.Svedkyňauviedla,žedohodupodpísalalenzdôvodupsychickýchproblémov
dcéry. Poukázal nato, že so všetkých lekárskych správ, ktoré boli v konaní predložené vyplýva, že
psychické problémy dcéry vyplynuli z konfliktu medzi dievčatami v škole a z opustenia ich dcéry
priateľom. Dohodu svedkyňa podpísala, pretože jej zaostalé výživné uhradil. Súd I. stupňa rozhodol
len na základe nepravdivej výpovedi svedkyne, ktorá svoje tvrdenie nijakým spôsobom nepreukázala,

hoci bola na preukázanie vyzvaná jeho obhajkyňou. Zároveň vyjadril názor, že súd I. stupňa nesprávne
vyhodnotil obsah lekárskych správ ako dôkazných prostriedkov, pretože chýba spojitosť psychických
problémov ich dcéry a podpísaním dohody. Poukázal aj na svoju životnú situáciu, keď sa snažil udržať si
súčasnú prácu, pričom sa snaží hľadať si lepšie platenú prácu a zaobstarať si prostriedky na živobytie.
Zarába málo peňazí kvôli zdravotným ťažkostiam.

V konaní žiadnym spôsobom nebolo preukázané, že by trestnosť činu účinnou ľútosťou t.j. zaplatením
výživného nezanikla. Súd I. stupňa ho odsúdil na základe pochybnej a neoverenej výpovede svedkyne.
V odôvodnení napadnutého rozsudku súd I. stupňa uviedol, že úmyselne neplatil riadne výživné, hoci bol
odsúdený za nedbanlivostné trestné činy. Tvrdenie súdu I. stupňa, že mohol platiť výživné bez ohrozenia
svojej existencie nepovažoval za férové, nakoľko mal dôkazy o tom, že si prácu, vzhľadom na jeho

pomery a zdravotné ťažkosti, hľadal.
Z dôvodu nízkeho právneho vedomia nevedel, že môže požiadať o zmenu rozsudku o výživnom, kde
môže navrhovať nižšie výživné.
Opakovanie poukázal nato, že má zato, že dohoda vlastnoručne podpísaná svedkyňou, ktorý podpis
aj potvrdila, je hodnoverným dôkazom, ktorý svedčí v jeho prospech. Svedkyňa nijakým dôkazom

nepreukázala, že by sumu výživného neprevzala, práve naopak svojim vlastnoručným podpisom
potvrdila prevzatie tejto sumy. Z doterajšieho dokazovania teda vyplývajú jednoznačné pochybnosti,
ktoré svedčia v jeho prospech.

Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu obžalovaný zotrval na podanom odvolaní a uviedol, že dlžné

výživné ku dňu konania verejného zasadnutia v sume 5.860,- Eur neuhradil, nakoľko nato nemá finančné
prostriedky. Zároveň predložil poštové poukážky o zaplatení výživného zo dňa 07.06.2019, 31.08.2019,
21.01.2020 a 06.03.2020 v celkovej sume 180,- Eur. Zároveň uviedol, že pracuje na dohodu ako
pomocný pracovník v kuchyni, pričom jeho príjem je približne 150 - 170,- Eur.

Obhajkyňa obžalovaného na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu zotrvala na písomných dôvodoch
odvolania, avšak tieto upravila v smere námietok týkajúcich sa zahľadenia odsúdenia, pretože o
podanom návrhu obžalovaného na zahľadenie odsúdenia bolo rozhodnuté a to tým, že obžalovaný
zobral svoj návrh späť. V konečnom návrhu navrhla zrušiť napadnutý rozsudok súdu I. stupňa vo výroku
o vine ako aj vo výroku o treste a obžalovaného oslobodiť spod obžaloby, pretože trestnosť činu zanikla

účinnou ľútosťou.

Matka maloletých detí, svedkyňa J. H. (R.), ktorá sa dostavila na verejné zasadnutie odvolacieho súdu
uviedla, že čo sa týka spornej dohody, túto mal napísať kamarát obžalovaného, ktorý pri jej podpise
prítomný nebol a boli prítomní ich dcéra a syn. Opätovne uviedla, že dohodu podpísala kvôli zdravotným

problémom dcéry. S obžalovaným sa dohodli na tom, že sumu, ktorá bola uvedená v dohode jej bude
splácať po 30,- Eur týždenne s tým, že keď jej ju nezaplatí dohodli sa aj na tom, že na súde povie pravdu,
teda že jej nič nezaplatil. Zároveň potvrdila, že obžalovaný jej zaslal poštovými poukážkami sumy tak,
ako predložil na verejnom zasadnutí.

Zástupkyňa krajského prokurátora uviedla, že súd I. stupňa po doplnení dokazovania v intenciách
rozhodnutia odvolacieho súdu doplnil dokazovanie a dospel k správnym skutkovým a právnym záverom.
Námietky uvádzané obžalovaným považovala za neopodstatnené. Trest uložený súdom I. stupňaobžalovanému považovala za zákonný, primeraný a zodpovedajúci všetkým zásadám pri ukladaní
trestu. Odvolanie obžalovaného navrhla ako nedôvodné zamietnuť.

Krajský súd, ako súd odvolací, na základe riadne a včas podaného odvolania oprávnenou osobou -
obžalovaným, preskúmal podľa § 317 ods.1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého výroku
rozsudku o treste, proti ktorému mohol odvolateľ podať odvolanie ako aj správnosť postupu konania,
ktoré mu predchádzalo, rešpektujúc zásadu „reformatio in peius“ zákaz zmeny k horšiemu (pretože
odvolanie v neprospech obžalovaného nepodal prokurátor) a zistil, že odvolanie obžalovaného nie je

dôvodné.
Podľa § 2 ods. 10 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav
veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy
obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány činné v trestnom
konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti,
ktorésvedčiavjehoprospech, avobochsmerochvykonávajúdôkazytak,abyumožnilisúduspravodlivé

rozhodnutie.
Podľa § 2 ods. 12 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným
spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých
okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom
konaní alebo niektorá zo strán.

Predmetná trestná vec obžalovaného bola už predmetom rozhodovacej činnosti odvolacieho súdu, keď
na podklade odvolania obžalovaného odvolací súd zrušil predchádzajúci rozsudok súdu I. stupňa podľa
§ 321 ods. 1 písm. b/, písm. c/ Tr. por. a podľa § 322 Tr. por. vec vrátil súdu I. stupňa, aby ju v potrebnom
rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Úlohou súdu I. stupňa bolo precízne zistiť výšku uhradenej časti
zaostalého výživného obžalovaným a preveriť tvrdenie obžalovaného o úhrade dlžného výživného v

sume 2.150,- Eur. Súd I. stupňa mal preveriť aj okolnosti za akých mala byť sporná dohoda podpísaná,
či vôbec došlo k jej naplneniu, teda k vyplateniu sumy 2.150,- Eur. Súd I. stupňa mal preverovať aj
skutočnosť, či dcéra svedkyne a obžalované sa skutočne liečila u psychiatra, kedy a po akú dlhú dobu.

Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku, po doplnení dokazovania súdom I. stupňa v medziach intencií

uvedených v zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu, odvolací súd zistil, že súd I. stupňa po doplnení
dokazovania dospel k rovnakému záveru ako v predchádzajúcom rozsudku. Na základe výsledkov
vykonaného dokazovania mal za preukázané, že skutok sa stal, a že sa ho dopustil obžalovaný. Bolo
jednoznačne preukázané, že obžalovaný úmyselne neplatiť výživné na svoje maloleté deti v období
uvedenom v skutku napadnutého rozsudku. Obžalovaný preložil tzv.“ Dohodu o vyplatení odškodného“

v ktorej matka maloletých detí mala potvrdiť, že od obžalovaného dňa 25.02.2018 prevzala sumu
2.150,- Eur z titulu výživného na deti. V tomto smere je poukázať na to, že súd I. stupňa vydal dňa
22.11.2017 trestný rozkaz, ktorého účinky jeho vyhlásenia nastali jeho doručením obžalovanému dňa
30.11.2017. Obžalovaný dňa 05.12.2017 podal voči trestnému rozkazu odpor, ktorý podal na poštu dňa
06.12.2017 a súdu bol doručený dňa 08.12.2017. Dňa 26.03.2018 bola súdu prvého stupňa predložená

dohoda o vyplatení odškodného spísaná medzi obžalovaným a matkou maloletých detí. Vzhľadom na
podaný odpor obžalovaného voči trestnému rozkazu súd I. stupňa následne dňa 17.04.2018 určil termín
hlavného pojednávania na 24.05.2018. Následne súd I. stupňa vykonával dokazovanie týkajúce sa
trestnej veci obžalovaného. Aj odvolací súd, rovnako ako súd I. stupňa dospel k záveru, že tvrdenie
obžalovaného o uhradení dlžného výživného v sume 2.150,- Eur, uvedenej tak v podanej obžalobe, ako

aj v skutku uvedenom v trestnom rozkaze, nie je pravdivé. Samotná svedkyňa, matka maloletých detí
v rámci svojej výpovedi pred súdom I. stupňa uviedla, že spornú dohodu spísanú s obžalovaným síce
podpísala, avšak obžalovaný jej žiadne peniaze v čase podpísania dohody nevyplatil. Zároveň uviedla,
že po spísaní dohody sa s obžalovaným dohodli na tom, že sumu tam uvedenú jej bude splácať týždenne
po 30,- Eur. Túto ich ústnu dohodu však obžalovaný nedodržal a výživné jej uhrádzal sporadicky a to 2x

po 30,- Eur, raz 60,- a potom ešte 40,- Eur ( v tomto smere odvolací súd poukazuje na výpoveď svedkyne
J. H. vtedy R. pred súdom I. stupňa na č. listu 147 a 288 - 289). To, že obžalovaný v čase podpísania
spornej dohody matke maloletých detí neuhradil dlžné výživné, považoval aj odvolací súd za preukázané
tvrdením svedkyne, že sa s obžalovaným dohodli o týždennom splácaní v dohode uvedenej sumy ako
aj o tom, že v prípade neplatenia podľa ústnej dohody, povie svedkyňa pred súdom pravdu. Taktiež

nie je zrejmé vzhľadom na finančnú situáciu obžalovaného, ktorú uvádzal na verejnom zasadnutí pred
odvolacím súdom, ako by mohol zaostalé výživné uhradiť. Vzhľadom na jeho tvrdenie o zlej finančnej
situácii mal už dávno podať návrh na zníženie výživného voči svojim maloletým deťom.Na základe vykonaného dokazovania tak súd I. stupňa, a to aj po doplnení dokazovania, dospel k
správnym tak k skutkovým ako a právnym záverom, že obžalovaný sa dopustil konania kladeného
mu za vinu v skutku napadnutého rozsudku a že svojim konaním tak naplnil všetky zákonné znaky

prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods.1, ods. 3 písm. b/, písm. c/ Tr. zák. s poukazom
na ustanovenie § 138 písm. j/ Tr. zák., pretože najmenej tri mesiace v období dvoch rokov si neplnil
úmyselne zákonnú povinnosť vyživovať iného, spáchal taký čin závažnejším spôsobom konania a to
na viacerých osobách, hoci bol v predchádzajúcich 24 mesiacoch za taký čin odsúdený rozsudkom
Okresného súdu Bratislava IV. zo dňa 16.03.2017 sp. zn. 3T/33/2016 pre prečin zanedbania povinnej

výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b/, písm. c/ Tr. zák., za čo mu bol uložený trest odňatia slobody
vo výmere 15 mesiacov s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu v trvaní dvoch
rokov. Obžalovaný vedel, že mu bola rozsudkom Okresného súdu Komárno zo dňa 23.11.2015 sp. zn.
9P/59/2015schválenárodičovskádohoda,kdesaobžalovanýzaviazalprispievaťmesačnenaobedcéry
sumou vo výške 50,- Eur a 30,- Eur na syna.

Čo sa týka výroku o uloženom treste obžalovanému, tu je potrebné uviesť, že súd I. stupňa vychádzal
z kritérií uvedených v §34 ods. 4 Tr. zák. a teda prihliadal najmä na spôsob spáchania činu a jeho
následok, ale aj na zavinenie pohnútku priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, ako aj na osobu páchateľa
jeho pomery a možnosť jeho nápravy. Ani odvolací súd v prípade obžalovaného nezistil existenciu
poľahčujúcej okolnosti uvedenej v §36 Tr. zák. Tak ako súd I. stupňa zistil však existenciu priťažujúcej

okolnosti uvedenej v § 37 písm. m/ Tr. zák. teda že obžalovaný bol už za trestný čin odsúdený. V
tomto smere odvolací súd poukazuje na odpis z registra trestov, z ktorého vyplýva, že obžalovaný sa
doposiaľ dostal do rozporu so zákonom, okrem prejednávanej trestnej veci, celkovo 4x. V prvom prípade
ide o odsúdenie Okresným súdom Ostrava, na ktorý sa neprihliada. V druhom prípade bol obžalovaný
odsúdený trestným rozkazom Okresného súdu Malacky zo dňa 10.03.2009 sp. zn. 1T/88/2008 za prečin

zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods.1, ods.3 písm. a/, písm. b/ Tr. zák. začo mu bol uložený
podmienečný trest odňatia slobody vo výmere jeden rok so skúšobnou dobou v trvaní tri roky, pričom
v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia sa neosvedčil a bol mu nariadení výkon trestu. Z výkonu
tohto trestu bol uznesením Okresného súdu Rimavská Sobota zo dňa 23.01.2014 sp. zn. 1Pp/31/2013
podmienečne prepustený s probačným dohľadom na skúšobnú dobu v trvaní 18 mesiacov a v rámci

skúšobnej doby podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody sa obžalovaný osvedčil
dňa 20.10.2016. V prípade tohto odsúdenia nie je možné konštatovať jeho zahladenie v zmysle §
92 Tr. zák. pretože nie sú nato splnené zákonné podmienky. Samotná obhajkyňa obžalovaného na
verejnom zasadnutí odvolacieho súdu zobrala späť tento odvolací dôvod vzhľadom na rozhodnutie o
žiadosti obžalovaného o zahladenie vyššie uvedeného odsúdenia Ďalším odsúdením ako vyplýva z

odpisu registra trestov je odsúdenie obžalovaného trestným rozkazom Okresného súdu Malacky zo
dňa 05.10.2010 sp. zn. 3T/117/2010, opätovne za prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods.
1, ods.3 písm. b/, písm. c/ Tr. zák. ktorým bol obžalovanému uložený nepodmienečný trest odňatia
slobody vo výmere jedného roka so zaradením na jeho výkon do ústavu na výkon trestu s minimálnym
stupňom stráženia. S odpisu registra trestov pri danom odsúdení je uvedené, že s výkonu tohto trestu

bol obžalovaný podmienečne prepustený, pričom sa v skúšobnej dobe určenej na jeden rok osvedčil
a hľadí sa na páchateľa akoby nebol odsúdený. Posledným odsúdením obžalovaného je odsúdenie
Okresným súdom Bratislava IV. rozsudkom zo dňa 16.03.2017 sp. zn. 3T/33/2016 opätovne za prečin
zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods.3 písm. b/ písm. c/ Tr. zák. pričom toto odsúdenie je
uvedené aj v skutku uvedenom v napadnutom rozsudku a tvorí kvalifikačný znak trestného činu, ktorým

bol obžalovaný uznaní vinným a to uvedení v § 207 ods.3 písm. c/ Tr. zák. teda že bol v predchádzajúcich
24 mesiacoch za taký čin odsúdený. Je pravdou, že na priťažujúcu okolnosť, uvedenú v § 37 písm. m/
Tr. zák. súd môže podľa povahy predchádzajúceho odsúdenia na túto okolnosť neprihliadať. V prípade
obžalovaného však aj odvolací súd považoval za potrebné prihliadnuť na túto priťažujúcu okolnosť
vzhľadom na skutočnosť, že ide o špeciálneho recidivistu.

Súd prvého stupňa správne upravoval zákonom stanovenú trestnú sadzbu pri prečine zanedbania
povinnej výživy uvedenej v § 37 ods. 3 Tr. zák. podľa § 38 ods. 4 Tr. zák. keď dolnú hranicu zákonom
stanovenej trestnej sadzby zvýšil o dolnú hranicu. Takto ukladal trest odňatia slobody v sadzbe dva roky
a štyri mesiace až päť rokov. Pokiaľ súd I. stupňa ukladal obžalovanému trest odňatia slobody v trvaní
dva roky a štyri mesiace, teda na samej dolnej hranici upravenej trestnej sadzby, takto uložený trest nie

je možné považovať za neprimerane prísny.
Čo sa týka zaradenia obžalovaného na výkon tohto trestu súd I. stupňa ho správne zaradil podľa § 48
ods. 2 písm. b/ Tr. zák. do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia, pretože obžalovaný vposledných desiatich rokoch pred spáchaním trestného činu bol vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý
mu bol uložený za iný úmyselný trestný čin.

Vneposlednomradeodvolacísúduvádza,žeobžalovanýbolniekoľkokrátpoučenýonásledkochúčinnej
ľútosti a teda nie je možné konštatovať, že by bolo porušené jeho právo v danom smere.

S poukazom na hore uvedené skutočnosti odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti
tohto uznesenia.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.