Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 24. október 2019

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Sžfk/48/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6013201433
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 10. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Hargaš

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:6013201433.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Hargaša a z

členov senátu JUDr. Kataríny Benczovej a JUDr. Marty Molnárovej, v právnej veci sťažovateľa (pôvodne
žalobcu): Ľudovít Divéky AUTODESING, Novohradská 966/2, 990 01 Veľký Krtíš, IČO: 44 270 151,
právne zastúpeného JUDr. Jozefom Veselým, advokátom, so sídlom Mierová 1, 990 01 Veľký Krtíš
proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica o
preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100301/1/315416/2013/4989 zo dňa 3. júla 2013, o
kasačnej sťažnosti sťažovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 24S/266/2013-117
zo dňa 16. februára 2017 takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť proti právoplatnému rozsudku Krajského súdu v
Banskej Bystrici č. k. 24S/266/2013-117 zo dňa 16. februára 2017 zamieta.

Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej aj „krajský súd, alebo správny súd")
podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP") žalobu, ako nedôvodnú
zamietol. Žalobca sa žalobou podanou 06.09.2013 domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia
žalovaného č. 1100301/1/315416/2013/4989 zo dňa 03.07.2013 (ďalej „napadnuté rozhodnutie

žalovaného"), ktorým žalovaný zmenil rozhodnutie Daňového úradu Banská Bystrica, pobočka Lučenec
(ďalej „prvostupňový orgán verejnej správy" alebo „správca dane") č. 9611401/5/1188965/2013/Gas zo
dňa 28.03.2013, ktorým podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1. zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov
a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. č.
511/1992 Zb.") v nadväznosti na § 165 ods. 2 zák. č. 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový poriadok)
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok")
správca dane žalobcovi ako platiteľovi dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH") za zdaňovacie obdobie

IV. štvrťrok 2010 vyrubil rozdiel DPH vo výške 3.715,15 Eur.

2. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd príslušný na konanie podľa § 246 ods. 1 a § 246a ods. 1 O.s.p.
preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie a rozhodnutie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu a
z dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.) a po prejednaní veci na nariadenom pojednávaní
rozsudkom č. k. 24S/266/2013-60 zo dňa 05.06.2014 podľa § 250j ods. 2 písm. c/ O.s.p. zrušil
rozhodnutie žalovaného z 03.07.2013 i prvostupňové rozhodnutie správcu dane z 28.03.2013 a vec vrátil

žalovanému na ďalšie konanie, pretože dospel k záveru, že tvrdenie žalovaného, že taliansky dodávateľ
AXUS ITALIANA S.r.l. dodal žalobcovi tovar oslobodený od dane v rámci EÚ, t. j. nepoužil osobitný
režim zdanenia, je výsledkom nedostatočne zisteného skutkového stavu. V odôvodnení rozhodnutia
poukázal na to, že z odpovede talianskej daňovej správy doručenej správcovi dane 07.01.2013 vyplýva,žezískanáinformáciaodaňovomrežimepoužitomspoločnosťouAXUSITALIANAS.r.l.satýkasubjektu,
ktorý je odlišný od dodávateľa žalobcu, keďže žalobcom predložené dodávateľské faktúry boli vystavené
spoločnosťou ALD AUTOMOTIVE ITALIA, ktorá bola dodávateľom ojazdených motorových vozidiel pre

žalobcu, ktorý subjekt nebol talianskou daňovou správou preverovaný.

3. Na základe podaného odvolania žalovaného proti vyššie uvedenému rozsudku Krajského súdu v
BanskejBystricizodňa05.06.2014rozhodolvoveciNajvyššísúdSRuznesenímč.k.2Sžf/118/2014-102
zo dňa 14.12.2016 tak, že rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 05.06.2014 zrušil a vec

mu vrátil na ďalšie konanie s odôvodnením, že zistený a zadokumentovaný skutkový stav svedčí v
prospech tvrdení žalovaného, že daňový subjekt, ktorý bol dodávateľom žalobcu, bol v medzinárodnom
dožiadaní identifikovaný správne. Na predpísanom formulári správca dane identifikoval talianskeho
dodávateľa okrem uvedenia obchodného mena aj prostredníctvom identifikačného čísla pre DPH, ktoré
je identické s tým, ktoré je uvedené na dodávateľských faktúrach predložených žalobcom. Informácia
talianskej daňovej správy poskytnutá slovenskému správcovi dane v medzinárodnom dožiadaní sa týka

dodávateľa žalobcu. Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí uložil krajskému súdu prejednať vec v medziach
podanej žaloby a argumentácie žalovaného v napadnutom rozhodnutí v spojení s jeho argumentáciou
v podanom odvolaní. Predmetné rozhodnutie Najvyššieho súdu SR nadobudlo právoplatnosť dňa
25.01.2017.

4. Krajský súd v Banskej Bystrici s poukazom na § 491 ods. 1 SSP preskúmal napadnuté rozhodnutia
žalovaného a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, a preto ju v zmysle § 190 SSP zamietol.

5. Krajský súd uviedol, že žalovaný sa so všetkými odvolacími námietkami žalobcu uvedenými v
odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane vysporiadal, zaujal k nim svoje stanovisko a aplikoval príslušné

ustanovenia Daňového poriadku, zákona č. 511/1992 Zb. a Zákona o DPH, pričom vyslovil v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia konkrétne právne závery. Skutočnosť, že žalobca s týmito závermi nesúhlasil,
nemohlo spôsobiť nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ žalobca namietal, že správca dane
nebral do úvahy jeho vyjadrenie k Protokolu o výsledku daňovej kontroly, pričom správca dane podľa
neho ignoroval jeho dôkazy uvedené v tomto vyjadrení, krajský súd poukázal na to, že žalobca v žalobe

tieto dôkazy konkrétne nešpecifikoval. Vo svojom vyjadrení (doručenom správcovi dane 13.03.2013) k
Protokolu však žalobca žiadne dôkazy ani neoznačil, ani nepredložil. Uviedol len, že dokáže, že použitie
osobitnéhorežimuzdaňovaniamaržepodľa§66ZákonaoDPHdodržalavýpočet,priznanieazaplatené
dane vykonal správne. Žalobca k svojim tvrdeniam vo vyjadrení, že spoločnosť AXUS ITALIANA
S.r.l. (dodávateľ žalobcu) používala osobitný režim zdaňovania marže podľa legislatívy Európskeho

spoločenstva, ani tvrdenie, že správnosť zdaňovania v osobitnom režime konzultoval so správcom dane,
nepredložil žiadne dôkazy. Krajský súd uviedol, že žiadne dôkazy na tieto svoje tvrdenia nepredložil
žalobca ani pri prerokovaní Protokolu, ani v odvolacom konaní a napokon ani v preskúmavacom konaní
na krajskom súde. Uvedená námietka bola preto nedôvodná.

6. Žalobca v žalobe namietal, že žalovaný svoje rozhodnutie o tom, že použité predmety mali byť
zdaňovanéakodovoznovéhotovarusamozdanenímpodľa§11ZákonaoDPH,nepreukázalrelevantne.
Z dôkazov predložených samotným žalobcom (dodávateľské faktúry od talianskeho dodávateľa), ako aj
zadovážených správcom dane (odpoveď talianskej daňovej správy, údaje zo systéme VIES) vyplývalo,
že dodávateľ žalobcu AXUS ITALIANA S.r.l. nepostupoval podľa osobitného režimu (ako to tvrdil

žalobca), ale dodal žalobcovi tovar ako oslobodený od dane v rámci EÚ podľa čl. 41 DL.3, a preto
žalobca mal pri nákupe ojazdených motorových vozidiel postupovať v zmysle § 11 v spojení s § 69 ods.
6 a § 20 Zákona o DPH, toto nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného členského štátu zdaniť a uviesť do
daňového priznania (zároveň mu vzniklo právo na odpočítanie DPH) a pri následnom predaji ojazdených
motorových vozidiel, ktoré boli nadobudnuté od dodávateľa identifikovaného pre DPH v inom členskom

štáte (Taliansko) v režime oslobodenia od dane (z dôvodu, že nadobudnutie tovaru bude zdanené
v SR), postupoval nesprávne, keď pri ich predaji aplikoval osobitnú úpravu uplatňovania dane podľa
§ 66 Zákona o DPH. Podstatnou skutočnosťou pre vydanie napadnutého rozhodnutia žalovaného (i
predchádzajúceho rozhodnutia správcu dane) bolo, že žalobca nepreukázal, že boli splnené podmienky
stanovené v Zákone o DPH na to, aby mohol pri následnom predaji použitých osobných motorových

vozidiel aplikovať osobitnú úpravu uplatňovania dane podľa § 66 Zákona o DPH. Žalovaný vo svojom
rozhodnutí konštatoval, že žalobca nepredložil žiadne dôkazy oprávňujúce aplikáciu ust. § 66 Zákona o
DPH,(tedaneuniesoldôkaznébremeno)atentozávervosvojomrozhodnutíajodôvodnil.Krajskýsúdsa
stotožnil so záverom žalovaného, že žalobca dôkazy o splnení podmienok na aplikáciu ust. § 66 Zákonao DPH nepredložil, a to ani počas daňovej kontroly, ani vo vyrubovacom konaní, ani v odvolacom konaní
a napokon ani v preskúmavacom konaní. Pokiaľ žalobca v žalobe tvrdil, že so svojím dodávateľom
komunikoval(elektronickákomunikácia),pričompoukázalnaobsahe-mailu,ktorýmalobdržaťodsvojho

dodávateľa, jednak takýto dôkaz žalobca nepredložil a jednak z jeho obsahu (vyplývajúceho z textu /
neoverený preklad z talianskeho jazyka/ uvedeného v žalobe) ani nevyplývajú závery, ktoré z neho
žalobca vyvodil. Bolo preto úlohou žalobcu, aby si zadovážil dostatok dôkazov pre osvedčenie jeho
tvrdenia, že prijal plnenie od dodávateľa z iného členského štátu, ktorý používa osobitný režim zdanenia.
Vzhľadom na to, že dôkazné bremeno je na žalobcovi, nesplnením si svojich povinností a nepredložením

dôkazov osvedčujúcich splnenie podmienok na preukázanie oprávnenosti postupu podľa § 66 Zákona
o DPH, žalobca neuniesol dôkazné bremeno. K prenosu dôkazného bremena na správcu dane tak, ako
to uvádza žalobca v žalobe, nedošlo. Žalobcom označené rozhodnutie Najvyššieho súdu SR nebolo
možné na tento prípad aplikovať, keďže sa týka prípadu, keď daňový subjekt vyčerpal svoje vlastné
dôkazné bremeno, avšak správca dane to spochybnil. Len v takomto prípade dochádza k prenosu
dôkazného bremena zo žalobcu na správcu dane. Krajský súd preto túto námietku žalobcu vyhodnotil

ako nedôvodnú.

7. K námietkam žalobcu uvedeným v žalobe týkajúcim sa uplatneného režimu zdaňovania pri dovoze
ojazdených motorových vozidiel od žalobcovho dodávateľa z Talianska, krajský súd uviedol, že
správca dane na základe údajov z centrálneho informačného systému v rámci EÚ (VIES), ako aj z

výsledkov MVI od talianskej daňovej správy a predložených dodávateľských faktúr zistil, že žalobca
ako osoba identifikovaná na DPH nadobudol použitý tovar z Talianska (osobné motorové vozidlá) od
dodávateľa AXUS Automotive S.r.l. identifikovaného na DPH v tomto štáte EÚ (Taliansko). Išlo teda o
intrakomunitárny obchod medzi osobami identifikovanými na DPH v rôznych štátoch EÚ, ktorý prebieha
tak, že na strane dodávateľa dochádza k intrakomunitárnemu dodaniu tovaru (miesto dodania tovaru

je v členskom štáte dodávateľa), ktoré je oslobodené od dane a na strane odberateľa dochádza k
intrakomunitárnemu nadobudnutiu tovaru (miesto nadobudnutia je v členskom štáte odberateľa), ktoré
je zdaňované. V systéme uplatňovania DPH v členských štátoch EÚ platí základný princíp výberu tejto
dane členským štátom určenia, pričom tento princíp zdaňovania tovaru v štáte určenia sa uplatňuje
pri splnení určitých podmienok a znamená zdanenie tovaru v tom členskom štáte, v ktorom sa skončí

odoslanie alebo preprava tovaru (napr. Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/26/2012 zo
dňa 26.03.2013). Z vykonaného dokazovania i predložených listín vyplýva, že dodávateľ žalobcu v
inom členskom štáte pri predaji ojazdených motorových vozidiel (použitý tovar) používal „bežný režim
zdaňovania", teda uplatnil oslobodenie od dane z titulu dodania týchto vozidiel do iného členského
štátu (podľa čl. 41 DL.3) a žalobcovi ako osobe identifikovanej pre DPH fakturoval dodanie týchto

vozidiel v cenách bez DPH (čo nepochybne vyplýva z predložených dodávateľských faktúr), takéto
intrakomunitárnedodanieuviedolivsúhrnnomvýkaze,čosanáslednepremietlodosystémuVIES,ktorý
má správca dane k dispozícii. Za účelom preverenia potrebných údajov správca dane požiadal príslušnú
daňovú správu v Taliansku (členského štátu EÚ) o preverenie, či pri dodaní tovaru skutočne išlo o bežný
režim uplatňovania dane, a teda o intrakomunitárne dodanie tovaru. Na faktúrach, ktoré dodávateľ AXUS

ITALIANA S.r.l. vystavil pre žalobcu a ktoré sa týkajú dodania ojazdených motorových vozidiel, nie je
DPH uvedená, čo znamená, že motorové vozidlá boli žalobcovi fakturované bez DPH a jeho dodávateľ
uplatnil v prípade žalobcu bežný spôsob zdaňovania dodávaného tovaru, ktorý musí rešpektovať i
žalobca ako odberateľ tohto tovaru. Z odpovede talianskej daňovej správy vyplýva, že režim používania
spoločnosťou AXUS ITALIANA S.r.l. (dodávateľ žalobcu) za predaj ojazdených motorových vozidiel

nie je predmetom DPH podľa čl. 41 DL.331/93. Vykonaným preverovaním a dokazovaním bolo teda
preukázané, že v predmetnej veci došlo k uplatneniu mechanizmu DPH, pri ktorom je dodávka u
dodávateľa oslobodená od tejto dane a k zdaneniu dochádza až nadobúdateľom v SR, a to v zmysle
§ 11 ods. 1 a 2 a § 20 ods. 1, 2 v spojení s § 69 ods. 6 Zákona o DPH a jedná sa teda o tzv. bežný
režim zdanenia tovaru. V predmetnej veci bol teda rozhodujúci postup, ktorý použil zahraničný dodávateľ

vo vzťahu k žalobcovi ako kupujúcemu. V prípade, že tento použil bežný režim zdanenia (podmienky
pre použitie tzv. osobitného spôsobu zdaňovania neboli preukázané), takýto režim s určením základu
dane podľa § 22 ods. 1 Zákona o DPH bol povinný pri predaji ojazdených motorových vozidiel použiť
i žalobca. Napriek tomu však v rozpore s vyššie citovaným ustanovením Zákona o DPH, tento tzv.
osobitný režim zdanenia pri predaji ojazdených motorových vozidiel žalobca použil a postupoval podľa

§ 66 ods. 2, 3 Zákona o DPH bez toho, aby na použitie tohto režimu zdanenia boli splnené podmienky.
Podstata osobitného režimu zdanenia pri predaji použitého tovaru v tuzemsku spočíva v tom, že platiteľ
dane má právo uplatniť tento režim zdanenia len v prípade, ak na predchádzajúcom stupni nebola DPH
uplatnená, čo vyplýva z ust. § 66 ods. 2 vyššie cit. zákona, v ktorom sú zakotvené podmienky pre použitieosobitného režimu zdanenia. Žalobca splnenie týchto podmienok nepreukázal, nakoľko použitý tovar mu
bol dodaný osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte, dodanie tovaru nebolo oslobodené
od dane podľa § 42, resp. § 43 zák. č. 222/2004 Z.z. alebo podľa zodpovedajúceho ustanovenia

zákona platného v inom členskom štáte (Taliansku) a dodávateľ žalobcu neuplatnil daň podľa osobitnej
úpravy tohto zákona alebo zákona platného v inom členskom štáte (Taliansku). Vzhľadom na vyššie
uvedené zistenia potom krajský súd dospel k záveru, že žalobca nepostupoval v súlade so Zákonom o
DPH, keď pri predaji ojazdených motorových vozidiel použil osobitný režim zdaňovania a daň odviedol
podľa § 66 ods. 3 Zákona o DPH, teda zdanil len rozdiel medzi predajnou a kúpnou cenou týchto

vozidiel znížený o daň, napriek tomu, že bol povinný použiť bežný spôsob zdanenia podľa § 22 ods. 1
Zákona o DPH, a teda daň, ktorú mal žalobca priznať z predaja týchto motorových vozidiel, mala byť
uplatnená z celkovej predajnej ceny (prijatej protihodnoty za jednotlivé motorové vozidlá) zníženej o
daň. Pokiaľ žalobca tvrdil, že pri použití osobitného režimu zdanenia vychádzal z informácií o použití
osobitnéhorežimuzdanenia,ktorémuposkytoljehododávateľvinomčlenskomštáte,totosvojetvrdenie
žiadnym spôsobom nepreukázal a nepredložil žiadny dôkaz, ktorý by ho oprávňoval uplatňovať ním

jednostranne zvolený režim zdanenia pri predaji použitých motorových vozidiel podľa § 66 ods. 2 a
3 Zákona o DPH. Za takýto dôkaz nemožno podľa názoru krajského súdu považovať ani v žalobe
označený e-mail dodávateľa, ktorý navyše nebol ani počas daňovej kontroly, ani v daňovom konaní a ani
v preskúmavacom konaní predložený. V prípade, ak by zahraničný dodávateľ žalobcu použil osobitný
režim zdanenia, ktorý spočíva v zdanení rozdielu medzi predajnou cenou a kúpnou cenou tovaru, bol

by povinný túto skutočnosť uviesť v texte faktúry, a to s poukazom na ustanovenie čl. 226, bod 11 a 14
Smernice rady 2006/112/ES, pričom predajná cena by potom obsahovala i daň, ktorá by bola odvedená
v členskom štáte predaja. Potom by už u nadobúdateľa v SR (teda u žalobcu) k zdaneniu nedošlo.
Predloženéfaktúryodzahraničnéhododávateľavšaktvrdeniažalobcunepreukazujú,pričomniejevnich
uvedená DPH a neobsahujú ani žiadny odkaz na vyššie uvedené ustanovenie, resp. ustanovenia čl. 312

až 332 Smernice rady 2006/112/ES. Nemožno preto súhlasiť ani s námietkou žalobcu, že správca dane
nezistil v potrebnom rozsahu skutkový stav, pretože správca dane aj napriek údajom na faktúrach, ktoré
neuvádzajú výslovne použitý spôsob zdaňovania (a práve preto mal žalobca povinnosť použiť tzv. bežný
spôsob zdaňovania), vykonal zisťovanie prostredníctvom medzinárodného systému VIES a aj formou
medzinárodnej výmeny informácií od talianskej daňovej správy, z ktorých nepochybne zistil, že išlo o

nadobudnutie tovaru z iného členského štátu, a teda o intrakomunitárne nadobudnutie tovaru podľa § 11
ods. 1, 2 Zákona o DPH, ktoré podlieha dani a že dodávateľ žalobcu pri dodaní tovaru postupoval podľa
všeobecnej úpravy DPH. Skutkový stav v predmetnej veci bol podľa názoru krajského súdu zistený v
potrebnom rozsahu, zákonným spôsobom a správca dane ho správne i logicky vyhodnotil.

8. Žalobcovi ako daňovému subjektu vznikla povinnosť priznať a odviesť daň z nadobudnutia tovaru v
tuzemsku z iného členského štátu a pri následnom predaji vozidiel použiť bežný režim, teda uplatniť
daň z celej predajnej sumy v zmysle § 69 ods. 6 Zákona o DPH, pretože podmienky na postup podľa
§ 66 ods. 2 a 3 Zákona o DPH splnené neboli. Správca dane preto postupoval v súlade s vyššie
citovanými ustanoveniami Zákona o DPH, keď žalobcovi rozhodnutím z 28.03.2013 vyrubil rozdiel

DPH za zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 2010, avšak pokiaľ sa týka výšky vyrubeného rozdielu DPH,
pochybil, keď jeho postup pri vyčíslení vyrubeného rozdielu nebol v súlade s ust. § 22 ods. 1 Zákona
o DPH. Preto žalovaný postupoval v súlade s § 74 ods. 2 Daňového poriadku, keď tento nedostatok
v rámci odvolacieho konania odstránil s tým, že znížil správcom dane vyrubený rozdiel dane v sume
3.715,15 € na sumu 3.702,61 €, t. j. znížil vyrubený rozdiel dane o sumu 12,54 € a tento postup, ako aj

spôsob výpočtu dane v napadnutom rozhodnutí riadne odôvodnil. Podľa krajského súdu orgány verejnej
správy zistili skutkový stav správne a v dostatočnom rozsahu tak, aby bolo možné na jeho základe
vyvodiť záver o povinnosti žalobcu zaplatiť rozdiel dane vo výške 3.702,61 €. Záver správcu dane i
žalovaného, zodpovedá zásadám logického myslenia a je v súlade s hmotnoprávnymi ustanoveniami
Zákona o DPH v znení platnom v čase posudzovaného zdaňovacieho obdobia (4. štvrťrok 2010). Krajský

súd preto uviedol, že žalobca nemohol byť ukrátený na svojich právach, pretože sa dôsledne neriadil
ustanoveniami Zákona o DPH a nevedel preukázať, že ojazdené motorové vozidlá mu boli dodané
osobou uvedenou v § 66 ods. 2 Zákona o DPH alebo za podmienok tam uvedených, a preto nemohol
uplatniť osobitnú úpravu dane pri ich následnom predaji.

9. Vo vzťahu k námietke žalobcu, že napadnuté rozhodnutie žalovaného i správcu dane je nezákonné,
pretože správca dane viedol daňovú kontrolu v rozpore so zákonom č. 511/1992 Zb. tým, že nedodržal
zákonom stanovenú lehotu (dĺžku) daňovej kontroly, a preto protokol z takejto daňovej kontroly
predstavuje nezákonne získaný dôkazný prostriedok, ktorý v daňovom konaní nemôže byť použitý,poukazujúc na nález Ústavného súdu SR č. III. ÚS/24/2010 z 29.6.2010, krajský súd uviedol, že správca
dane doručil žalobcovi dňa 23.10.2011 Oznámenie o daňovej kontrole zo dňa 29.09.2011, v ktorom
určil ako deň začatia kontroly 14.10.2011. Správca dane následne telefonicky dohodol so zástupcom

žalobcu nový termín začatia daňovej kontroly 14.11.2011. Zo Zápisnice č. 681/320/31296/2011/Dan
zo dňa 14.11.2011, ktorá je súčasťou administratívneho spisu vyplýva, že predmetná daňová kontrola
začala dňa 14.11.2011 (po vzájomnej dohode správcu dane a žalobcu v súlade s § 15 ods. 2 zákona
č.511/1992 Zb.). Správca dane následne Rozhodnutím č. 681/320/39882/2011/Dan zo dňa 01.12.2011,
ktoré bolo žalobcovi doručené 14.12.2011 daňovú kontrolu prerušil s poukazom na § 25a ods. 1 zákona

č. 511/1992 Zb. z dôvodu zaslania žiadosti o medzinárodnú výmenu daňových informácií do Talianska.
Zamestnankyňasprávcudaneodoslalažiadosťč.681/320/39917/2011/Dandňa01.12.2011naformulári
„SCAC 2004" o výmenu informácií adresovanú talianskej daňovej správe za účelom preverenia obchodu
medzi žalobcom (IČ DPH: SK1041017659) a ALD Automotive Italia (IČ DPH: IT01924961004, ktoré
bolo pridelené subjektu AXUS Automotive S.r.l.), vrátane potvrdenia uplatňovaného režimu DPH za IV.
štvrťrok 2010. Dňa 19.07.2012 Finančné riaditeľstvo SR doručilo správcovi dane odpoveď talianskej

daňovej správy na žiadosť správcu dane o MVI týkajúcu sa žalobcu - tlačivo ústredného kontaktného
úradu - referenčný dokument č. 481187/12/Ulb s dátumom zaslania žiadosti 09.03.2012, pričom z
následnej e-mailovej komunikácie medzi zamestnankyňou správcu dane a Finančného riaditeľstva
SR (e-maily z 24.07., 26.07., 26.11. a 27.11.2012) nachádzajúcej sa v administratívnom spise,
vyplýva, že v odpovedi talianskej daňovej správy na predmetnú žiadosť neboli uvedené požadované

informácie, a preto bola talianska daňová správa opätovne požiadaná o zodpovedanie požadovaných
otázok (prostredníctvom príslušnej zamestnankyne Finančného riaditeľstva SR). Správcovi dane bola
konečná odpoveď talianskej daňovej správy (MVI odpoveď č. 481187/12/Ulb) doručená prostredníctvom
Finančného riaditeľstva SR v prílohe e-mailu dňa 07.01.2013, pričom na pôvodnom referenčnom
dokumente bol uvedený pôvodný dátum zaslania žiadosti (09.03.2012) a pôvodný dátum zaslania

odpovede (31.05.2012). Porovnaním uvedených referenčných dokumentov č. 481187/12/Ulb bolo
zistené, že formulár doručený správcovi dane 07.01.2013 už obsahoval v časti E/ odpoveď talianskej
daňovej správy, t. j. požadované informácie (formulár doručený správcovi dane 18.07.2012 v časti E/
nebol vôbec vyplnený). Pokiaľ teda žalobca v žalobe tvrdil, že z kópií z MVI a odpovedí na dožiadanie
vyplýva, že žiadosť o MVI bola podaná 09.03.2012 a odpoveď bola doručená 31.05.2012, a preto mala

byť daňová kontrola prerušená len v období od 09.03.2012 do 31.05.2013, t. j. 3 mesiace, toto tvrdenie
je v rozpore s obsahom administratívneho spisu. Správca dane žalobcovi listom z 28.01.2013 oznámil,
že dňa 07.01.2013 pominuli prekážky, pre ktoré bola daňová kontrola prerušená. Predmetná daňová
kontrolavzhľadomnavyššieuvedenéskutočnostitrvalaod14.11.2011do14.12.2011(t.j.jedenmesiac),
od 14.12.2011 do 07.01.2013 bola s poukazom na § 25 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. prerušená,

pričom počas prerušenia konania lehoty podľa zákona neplynú (§ 25a ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb.) a
následne pokračovala od 07.01.2013 do 21.03.2013 (t. j. 2 mesiace a 14 dní), kedy bola prerokovaním
Protokolu o daňovej kontrole ukončená v súlade s § 15 ods. 13 zákona č. 511/1992 Zb. Z uvedeného
vyplývalo, že daňová kontrola bola ukončená v zákonnej 6 mesačnej lehote stanovenej v § 15 ods.
17 zákona č. 511/1992 Zb. Námietka žalobcu, že rozhodnutie a postup žalovaného sú nezákonné z

dôvodu, že správca dane viedol daňovú kontrolu v rozpore so zákonom tým, že nedodržal zákonom
stanovené lehoty, nebola preto dôvodná. Pokiaľ teda žalobca v žalobe poukázal na Nález Ústavného
súdu SR sp. zn. III. ÚS 24/2010 z 29.06.2010, tento nie je možné na daný prípad aplikovať. Vzhľadom na
vyššieuvedenéskutočnostinebolomožnékonštatovať,žedaňovákontrolanebolavykonanávsúladeso
zákonom.Protokolznejtaknemoholnadobudnúťpovahunezákonnéhodôkaznéhoprostriedku,ktorýby

v daňovom konaní nebolo možné použiť. Nebolo teda možné ani konštatovať, že daňové konanie v tejto
veci by bolo zaťažené vadou nezákonnosti a ani to, že rozhodnutie žalovaného, ktoré je jeho zavŕšením
a vychádza zo skutočností zistených počas daňovej kontroly, by bolo nezákonné. Správca dane dodržal
zákonné ustanovenia ukladajúce mu povinnosť ukončiť daňovú kontrolu v lehote do šiestich mesiacov
odo dňa jej začatia (§ 15 ods. 17 zákona č. 511/1992 Zb.).

10. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ riadne a včas kasačnú sťažnosť z dôvodu podľa §
440 SSP a navrhol aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil rozsudok krajského súdu a vec vráti
na ďalšie konanie.

11. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti uviedol, že pokiaľ krajský súd zrušil rozhodnutie žalovaného v
prvom prípade postupoval zákonne a správne, t. j. že nebol riadne zistený skutkový stav, na základe
ktorého bolo možné vo veci rozhodnúť. Sťažovateľ zistil v neskorších obdobiach, nakupoval autá od
sprostredkovateľa predaja motorových vozidiel, ktorý nebol nikdy vlastníkom predmetných motorovýchvozidiel, ale došlo len k sprostredkovaniu predaja týchto motorových vozidiel a teda v podstate tieto
motorové vozidlá pochádzajú od fyzických osôb, ktoré tieto motorové vozidlá dali do predaja a označená
spoločnosť iba sprostredkovala predaj motorových vozidiel, ktorých vlastníkmi sú aj konkrétni občania

Talianska a títo už raz takúto daň zaplatili a preto teda sťažovateľ nemal povinnosť už druhýkrát takúto
daň zaplatiť na základe zákazu dvojitého zdanenia. Sťažovateľ sa cíti byť postupom daňových orgánom
poškodený, pretože na jednej strane je vyrubovaná daň, ktorú mal teoreticky zaplatiť a na druhej je
len konštatované, že si mohol uplatniť v tomto smere vrátenie DPH pri predaji motorových vozidiel, čo
neurobil a táto situácia je riešená v jeho neprospech. Orgány finančnej správy sa zamerali len na jednu

spoločnosť a to Axus a nezisťovali všetky konkrétne podrobnosti u iných dodávateľov, resp. majiteľov.
Napriek odkladu na základe správnej žaloby daňový úrad vykonal exekúciu tejto pohľadávky, čím došlo
k porušeniu zákonov v jeho neprospech.

12. Podľa sťažovateľa je potrebné preveriť či bolo vozidlo predávané spoločnosťou ALD Automotive
odvedená DPH v Taliansku.

13. Pred nákupom vozidiel v roku 2010 sa sťažovateľ informoval na Daňovom úrade vo veľkom Krtíši či
si môžem od firmy ALD Automotive uplatniť osobitnú úpravu, u pracovníka daňového úradu p. M., kde
uviedla, že môže, pričom neskôr mu bola 11.12.2014 daňovým úradom vyrubená pokuta 370,20 Eur za
nesprávne odvedenie nižšej dane.

14. Podľa sťažovateľa nebol náležite zistený skutkový stav a preto nemohlo byť žiadne rozhodnutie
zákonné a správne. V prílohe sťažovateľ predložil stav predaja motorových vozidiel aj v súčasnej dobe,
čo korešponduje so stavom v inkriminovanom období, kde v podstate tvrdí, že postupoval len na základe
informácií zo strany predávajúceho a stanovísk daňového úradu. Žiada aby došlo k vyhoveniu kasačnej

sťažnosti, a aby najvyšší súd zrušil napadnuté rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
24S/266/ zo dňa 16.02.2017 a vec vrátil súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.

15. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol, že súhlasí so závermi napadnutého rozsudku
krajského súdu. Žalovaný trvá na svojom rozhodnutí a odôvodnení, trvá na vyjadrení k žalobe. Žalovaný

navrhovalabyodvolacísúdkasačnousťažnosťounapadnutýrozsudokkrajskéhosúdupotvrdilažalobcu
zaviazal znášaním trov konania.

16. Najvyšší súd Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 Správneho súdneho
poriadku, ďalej len „SSP") preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v

medziach dôvodov podanej kasačnej sťažnosti v zmysle § 440 SSP, kasačnú sťažnosť prejednal bez
nariadenia pojednávania (§ 455 SSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní
vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (§ 137 ods.
2 a 3 SSP).

17. Podľa § 2 ods.1 písm. c/ zák. č. 222/2004 Z.z. v znení úč. k 31.12.2010 (ďalej len „Zákon o
DPH") predmetom dane je nadobudnutie tovaru za protihodnotu v tuzemsku z iného členského štátu
Európskeho spoločenstva (ďalej len „členský štát").

18. Podľa § 11 ods. 4 Zákona o DPH nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného členského štátu nie je

predmetom dane, ak
a) dodanie takého tovaru v tuzemsku by bolo oslobodené od dane podľa § 47 ods. 7 až 10,
b) nadobúdateľom je zdaniteľná osoba, ktorá nie je platiteľom a ktorá nie je registrovaná pre daň podľa
§ 7, alebo právnická osoba, ktorá nie je zdaniteľnou osobou a ktorá nie je registrovaná pre daň podľa
§ 7, a súčasne celková hodnota nadobudnutého tovaru nedosiahla 13 941,45 eura za predchádzajúci

kalendárny rok a ani v prebiehajúcom kalendárnom roku túto hodnotu nedosiahne.

19. Podľa § 11 ods. 3 Zákona o DPH predmetom dane je aj nadobudnutie nového dopravného
prostriedku za protihodnotu v tuzemsku z iného členského štátu každou osobou. Za nadobudnutie
nového dopravného prostriedku podľa prvej vety sa považuje aj prevzatie nového dopravného

prostriedku na základe nájomnej zmluvy s dojednaným právom kúpy prenajatej veci, ak sa v členskom
štáte prenajímateľa považuje odovzdanie predmetu nájmu za dodanie tovaru do iného členského štátu
s oslobodením od dane.20. Podľa § 20 ods. 1 Zákona o DPH daňová povinnosť pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného
členského štátu vzniká
a) 15. deň kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, keď sa uskutočnilo

nadobudnutie tovaru, alebo
b) dňom vyhotovenia faktúry, ak bola faktúra vyhotovená pre nadobúdateľa tovaru pred 15. dňom podľa
písmena a).

21. Podľa § 66 ods. 1 písm. c/, d/ Zákona o DPH na účely tohto ustanovenia

c) použitým tovarom sa rozumie hnuteľný hmotný majetok, ktorý je vhodný na ďalšie použitie v
nezmenenom stave alebo po oprave, iný ako umelecké diela, zberateľské predmety, starožitnosti, drahé
kovy a drahé kamene,
d) obchodníkom je zdaniteľná osoba, ktorá v rámci svojho podnikania kupuje, nadobúda v tuzemsku z
inéhočlenskéhoštátualebodovážanaúčelyďalšiehopredajapoužitýtovar,umeleckédiela,zberateľské
predmety alebo starožitnosti, a pri tom koná vo svojom mene na svoj účet alebo vo svojom mene na

účet inej osoby na základe zmluvy, podľa ktorej má právo na odplatu za obstaranie kúpy alebo predaja,

22. Podľa § 66 ods. 3 Zákona o DPH základom dane pri predaji tovaru podľa odseku 2 je kladný rozdiel
medzi predajnou cenou a kúpnou cenou znížený o daň. Ak ide o predaj použitého tovaru podľa odseku 1
písm. e), základ dane podľa prvej vety sa rozdelí pomerne podľa výšky jednotlivých splátok a na daňovú

povinnosť sa vzťahuje § 19 ods. 3.

23. Kasačný súd sa oboznámil s obsahom spisu a zistil, že predmetom súdneho prieskumu v
prejednávanej veci bolo rozhodnutie žalovaného (v spojení s rozhodnutím správcu dane), ktorým bol
sťažovateľovi vyrubený rozdiel DPH, nakoľko žalovaný dospel k záveru, že sťažovateľ pri nákupe

ojazdených motorových vozidiel z Talianska (iného členského štátu Európskej únie) porušil § 69 ods. 6
a § 20 ods.1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z., keď neodviedol daň z nadobudnutia tovaru.

24. Kasačný súd mal za to, že podmienky, za ktorých platiteľovi dane (sťažovateľovi) vznikol nárok na
uplatnenie osobitnej úpravy podľa § 66 Zákona o DPH, bol teda povinný preukázať. Tieto podmienky

sú hmotnoprávnej povahy a k záveru, či sú tieto podmienky splnené, nepostačuje len samotné tvrdenie
sťažovateľa, že jeho dodávateľ ústne i písomne potvrdil, že motorové vozidlá nakupuje v osobitnom
režime. Splnenie týchto podmienok mal preukázať (dôkazné bremeno) a to zákonom stanoveným
spôsobom. Sťažovateľ splnenie týchto podmienok nepreukázal. Naopak, z dôkazov predložených
samotným sťažovateľom (dodávateľské faktúry od talianskeho dodávateľa), ako aj zadovážených

správcom dane (odpoveď talianskej daňovej správy, údaje zo systéme VIES) vyplývalo, že dodávateľ
sťažovateľa AXUS ITALIANA S.r.l. nepostupoval podľa osobitného režimu (ako to tvrdil sťažovateľ), ale
dodal sťažovateľovi tovar ako oslobodený od dane v rámci EÚ podľa čl. 41 DL.3, a preto sťažovateľ
mal pri nákupe ojazdených motorových vozidiel postupovať v zmysle § 11 v spojení s § 69 ods. 6 a §
20 Zákona o DPH, toto nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného členského štátu zdaniť a uviesť do

daňového priznania (zároveň mu vzniklo právo na odpočítanie DPH) a pri následnom predaji ojazdených
motorových vozidiel, ktoré boli nadobudnuté od dodávateľa identifikovaného pre DPH v inom členskom
štáte (Taliansko) v režime oslobodenia od dane (z dôvodu, že nadobudnutie tovaru bude zdanené
v SR), postupoval nesprávne, keď pri ich predaji aplikoval osobitnú úpravu uplatňovania dane podľa
§ 66 Zákona o DPH. Podstatnou skutočnosťou pre vydanie napadnutého rozhodnutia žalovaného

(i predchádzajúceho rozhodnutia správcu dane) bolo, že sťažovateľ nepreukázal, že boli splnené
podmienky stanovené v Zákone o DPH na to, aby mohol pri následnom predaji použitých osobných
motorových vozidiel aplikovať osobitnú úpravu uplatňovania dane podľa § 66 Zákona o DPH. Žalovaný
vo svojom rozhodnutí konštatoval, že sťažovateľ nepredložil žiadne dôkazy oprávňujúce aplikáciu ust. §
66 Zákona o DPH, (teda neuniesol dôkazné bremeno) a tento záver vo svojom rozhodnutí aj odôvodnil.

25. Kasačný súd uvádza, že sťažovateľ ako osoba identifikovaná na DPH nadobudol použitý tovar z
Talianska (osobné motorové vozidlá) od dodávateľa AXUS Automotive S.r.l. identifikovaného na DPH v
tomto štáte EÚ (Taliansko). Išlo teda o intrakomunitárny obchod medzi osobami identifikovanými na DPH
v rôznych štátoch EÚ, ktorý prebiehal tak, že na strane dodávateľa dochádzalo k intrakomunitárnemu

dodaniu tovaru (miesto dodania tovaru je v členskom štáte dodávateľa), ktoré je oslobodené od dane
a na strane odberateľa dochádzalo k intrakomunitárnemu nadobudnutiu tovaru (miesto nadobudnutia
je v členskom štáte odberateľa), ktoré je zdaňované. Dodávateľ sťažovateľa v inom členskom štáte
pri predaji ojazdených motorových vozidiel (použitý tovar) používal „bežný režim zdaňovania", tedauplatnil oslobodenie od dane z titulu dodania týchto vozidiel do iného členského štátu (podľa čl. 41
DL.3) a sťažovateľovi ako osobe identifikovanej pre DPH fakturoval dodanie týchto vozidiel v cenách
bez DPH (čo nepochybne vyplýva z predložených dodávateľských faktúr), takéto intrakomunitárne

dodanie uviedol i v súhrnnom výkaze, čo sa následne premietlo do systému VIES, ktorý má správca
dane k dispozícii. Za účelom preverenia potrebných údajov správca dane požiadal príslušnú daňovú
správu v Taliansku (členského štátu EÚ) o preverenie, či pri dodaní tovaru skutočne išlo o bežný režim
uplatňovania dane, a teda o intrakomunitárne dodanie tovaru. Na faktúrach, ktoré dodávateľ AXUS
ITALIANA S.r.l. vystavil pre sťažovateľa a ktoré sa týkajú dodania ojazdených motorových vozidiel, nie

je DPH uvedená, čo znamená, že motorové vozidlá boli sťažovateľovi fakturované bez DPH a jeho
dodávateľ uplatnil v prípade sťažovateľa bežný spôsob zdaňovania dodávaného tovaru, ktorý musí
rešpektovať i sťažovateľ ako odberateľ tohto tovaru. Z odpovede talianskej daňovej správy vyplývalo,
že režim používania spoločnosťou AXUS ITALIANA S.r.l. (dodávateľ sťažovateľa) za predaj ojazdených
motorových vozidiel nie je predmetom DPH podľa čl. 41 DL.331/93. Vykonaným preverovaním a
dokazovaním bolo teda preukázané, že v predmetnej veci došlo k uplatneniu mechanizmu DPH, pri

ktorom je dodávka u dodávateľa oslobodená od tejto dane a k zdaneniu dochádza až nadobúdateľom
v SR, a to v zmysle § 11 ods. 1 a 2 a § 20 ods. 1, 2 v spojení s § 69 ods. 6 Zákona o DPH a jedná
sa teda o tzv. bežný režim zdanenia tovaru. V predmetnej veci bol teda rozhodujúci postup, ktorý použil
zahraničný dodávateľ vo vzťahu k sťažovateľovi ako kupujúcemu. V prípade, že tento použil bežný režim
zdanenia (podmienky pre použitie tzv. osobitného spôsobu zdaňovania neboli preukázané), takýto režim

s určením základu dane podľa § 22 ods. 1 Zákona o DPH bol povinný pri predaji ojazdených motorových
vozidiel použiť i sťažovateľ. Napriek tomu však v rozpore s vyššie citovaným ustanovením Zákona o
DPH, tento tzv. osobitný režim zdanenia pri predaji ojazdených motorových vozidiel sťažovateľ použil
a postupoval podľa § 66 ods. 2, 3 Zákona o DPH bez toho, aby na použitie tohto režimu zdanenia boli
splnené podmienky.

26. Kasačný súd dospel k záveru, že sťažovateľ nepostupoval v súlade so Zákonom o DPH, keď
pri predaji ojazdených motorových vozidiel použil osobitný režim zdaňovania a daň odviedol podľa §
66 ods. 3 Zákona o DPH, teda zdanil len rozdiel medzi predajnou a kúpnou cenou týchto vozidiel
znížený o daň, napriek tomu, že bol povinný použiť bežný spôsob zdanenia podľa § 22 ods. 1 Zákona

o DPH, a teda daň, ktorú mal sťažovateľ priznať z predaja týchto motorových vozidiel, mala byť
uplatnená z celkovej predajnej ceny (prijatej protihodnoty za jednotlivé motorové vozidlá) zníženej
o daň. Pokiaľ sťažovateľ tvrdil, že pri použití osobitného režimu zdanenia vychádzal z informácií o
použití osobitného režimu zdanenia, ktoré mu poskytol jeho dodávateľ v inom členskom štáte, toto
svoje tvrdenie žiadnym spôsobom nepreukázal a nepredložil žiadny dôkaz, ktorý by ho oprávňoval

uplatňovať ním jednostranne zvolený režim zdanenia pri predaji použitých motorových vozidiel podľa §
66 ods. 2 a 3 Zákona o DPH. Za takýto dôkaz nemožno podľa názoru kasačného súdu považovať ani
v žalobe označený e-mail dodávateľa, ktorý navyše nebol ani počas daňovej kontroly, ani v daňovom
konaní a ani v preskúmavacom konaní predložený. Predložené faktúry od zahraničného dodávateľa
však tvrdenia sťažovateľa nepreukazujú, pričom nie je v nich uvedená DPH a neobsahujú ani žiadny

odkaz na vyššie uvedené ustanovenie, resp. ustanovenia čl. 312 až 332 Smernice rady 2006/112/ES.
Nemožno preto súhlasiť ani s námietkou sťažovateľa, že správca dane nezistil v potrebnom rozsahu
skutkový stav, pretože správca dane aj napriek údajom na faktúrach, ktoré neuvádzajú výslovne použitý
spôsob zdaňovania (a práve preto mal sťažovateľ povinnosť použiť tzv. bežný spôsob zdaňovania),
vykonal zisťovanie prostredníctvom medzinárodného systému VIES a aj formou medzinárodnej výmeny

informácií od talianskej daňovej správy, z ktorých nepochybne zistil, že išlo o nadobudnutie tovaru z
iného členského štátu, a teda o intrakomunitárne nadobudnutie tovaru podľa § 11 ods. 1, 2 zákona o
DPH, ktoré podlieha dani a že dodávateľ sťažovateľa pri dodaní tovaru postupoval podľa všeobecnej
úpravy DPH. Skutkový stav v predmetnej veci bol podľa názoru kasačného súdu zistený v potrebnom
rozsahu, zákonným spôsobom a správca dane ho správne i logicky vyhodnotil.

27. Kasačný súd podľa údajov z VIES zistil, že daňový subjekt AXUS ITALIANA S.R.L., ALD Automotive
Italia dodal oslobodený tovar od dane pre sťažovateľa za IV. štvrťrok 2010. Dodanie tovaru daňový
subjekt bol povinný zahrnúť do daňového priznania. Talianska daňová kontrola po vykonanom šetrení
zistila, že všetky dodania tovarov boli uskutočnené do sídla platiteľa dane na Slovensko. Platiteľ dane

si toto nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného členského štátu nezahrnul do daňového priznania za
príslušné zdaňovacie obdobie, čím porušil § 20 zákona č. 222/2004 Z.z. V odpovedi talianskej daňovej
kontroly bolo uvedené: DPH nie je predmetom dane podľa čl. 41 DL331/93. Nakoľko dodávateľ pri
dodaní ojazdených motorových vozidiel uplatnil oslobodenie od dane z titulu jeho dodania do inéhočlenského štátu osobe identifikovanej pre daň, daňový subjekt mal zdaniť nadobudnutie, pretože išlo o
nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 zákona o DPH.

28. Sťažovateľ namietal , že nakupoval motorové vozidlá od sprostredkovateľa predaja takýchto
motorových vozidiel, ktorý nebol nikdy vlastníkom predmetných motorových vozidiel, ale došlo len
k sprostredkovaniu predaja týchto motorových vozidiel a teda v podstate tieto motorové vozidlá
pochádzajú od fyzických osôb, ktoré tieto motorové vozidlá dali do predaja a označená spoločnosť iba
sprostredkovala predaj motorových vozidiel, ktorých vlastníkmi sú aj konkrétni občania Talianska a títo

už raz takúto daň zaplatili a preto teda nemal povinnosť už druhý krát takúto daň zaplatiť na základe
zákazu dvojitého zdanenia.

29. Kasačný súd nepovažuje túto námietku za opodstatnenú. Je síce v praxi obvyklé, že použitý tovar,
napr. predaj použitých motorových vozidiel je založený na zmluvách o komisionárskom predaji, kedy
prechádza vlastnícke právo z komitenta (ktorý spravidla nie je osobou identifikovanou pre daň) na

nadobúdateľa a prevádzkovateľ autobazára vystupuje v právnom vzťahu ako komisionár obstarávajúci
predaj použitého vozidla na účet komintenta. Z daňového hľadiska však dodanie tovaru má vlastný
autonómny obsah, ktorý je daňový subjekt povinný deklarovať vo faktúre. V oblasti DPH nepostačuje
len materiálna existencia zdaniteľného plnenia, ale aj deklarácia faktúrou. Faktúru vystavuje dodávateľ.
Dodanie tovaru v zmysle § 8 ods. 1 zákona o DPH, ktoré spočíva v prevode práva nakladať s tovarom

ako vlastník, už svojou dikciou odlišuje prevod vlastníckeho práva z právneho hľadiska od prevodu
vlastníctva v zmysle ekonomickom. Teda zákon o DPH nepoužíva termín „prevod práva nakladať s
tovarom od vlastníka", ale „ako vlastník". Nepoužíva teda termín prevod vlastníckeho práva vlastníkom.
Každý členský štát EU má vlastný právny poriadok upravujúci jeho vlastný spôsob (modus) a právny
dôvod (titulus) na nadobudnutie vlastníckeho práva. Oblasť DPH je harmonizovaná a ekonomický

koncept prevodu vlastníctva v oblasti DPH je predmetom výkladu Súdneho dvora EU a má nezávislý
a autonómny obsah.

30. Zákon o DPH exciplitne ustanovuje nevyvrátiteľnú domnienku (právnu fikciu) v § 8 ods. 6, podľa
ktorej „ak zdaniteľná osoby na základe komisionárskej zmluvy alebo inej obdobnej zmluvy, podľa ktorej

koná vo svojom mene na účet inej osoby (ďalej len „komisionárska zmluvy"), obstará kúpou tovaru alebo
predaja tovaru, platí, že táto zdaniteľná osoby tovar kúpila a predala". Z tohto dôvodu platí právna fikcia,
že dodávateľ uvedený na faktúre o keď obstaral tovar na základe komisionárskej zmluvy alebo osobnej
zmluvy je z daňového hľadiska jeho vlastníkom.

31. Kasačný súd sa preto s poukazom na vyššie uvedené závery s napadnutým rozsudkom krajského
súdu stotožnil a kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.

32. O náhrade trov kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s §
467 ods. 1 SSP tak, že žalobcovi nepriznal voči žalovanému nárok na náhradu trov kasačného konania,

keďže v konaní nebol úspešný.
33. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd SR v senáte pomerom hlasov 3:0. (§ 147 ods. 2 v spojení s §
139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.