Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 19. december 2019

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Co/193/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1617200478
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 12. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Posluchová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1617200478.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a členov

senátuJUDr.RomanaHuszáraaJUDr.MagdalényFlorekovejvprávnejvecižalobcu:RCollectors,s.r.o.,
so sídlom Dvořákovo nábrežie 8A, Bratislava, IČO: 50 094 297, zastúpeného Advokátskou kanceláriou
RELEVANS, s.r.o., so sídlom Dvořákovo nábrežie 8A, Bratislava ,IČO : 47 232 471 proti žalovanému:
Š. Š., naC.. X.XX.XXXX, bytom H. XX/XXX, A. U., o zaplatenie sumy 2 828,- € s príslušenstvom, na
odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Malacky č. k. 7Csp/9/2017-81 zo dňa 15. júna 2018
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti a v časti trov

prvoinštančného konania p o t v r d z u j e.

Žalovaný nemá voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu vo výške
215,21 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 187,16 € od 12.1.2017 do
zaplatenia. Súd povolil žalovanému priznanú sumu uhrádzať v pravidelných mesačných splátkach po
40,- € mesačne, vždy do 20. dňa každého mesiaca, počnúc právoplatnosťou rozsudku, pod stratou
výhody splátok. V prevyšujúcej časti súd prvej inštancie žalobu zamietol. Žalovanému náhradu trov

konania nepriznal.

1.1. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 497, § 502 ods. 1, § 503 ods. 1 a 2 a § 504
Obchodného zákonníka a § 1 ods. 1, § 2 písm. a/, b/, d/, g/, h/, § 9 ods. 1 a 2, § 11 ods. 1 písm. b/
a § 19 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy (ďalej
len ako „zákon o spotrebiteľských úveroch“). Na základe vykonaného dokazovania mal prvoinštančný

súd za preukázané, že dňa 5.9.2011 právny predchodca žalobcu a žalovaný uzatvorili zmluvu o úvere na
základe ktorej žalobca poskytol žalovanému úver vo výške 2 000,- €, ktorý sa žalovaný zaviazal splácať
v 70-tich mesačných splátkach vo výške 57,29 € počnúc dňom 5.10.2011 pri úrokovej sadzbe vo výške
24,5 % ročne. Dátum konečnej splatnosti bol v zmluve stanovený na deň 5.7.2017. Splatnosť splátok
bola stanovená k 5. dňu v mesiaci. RPMN banky bola vo výške 29,08 %, priemerná hodnota RPMN bola
vo výške 17,88 %, celková výška nákladov na úver bola v predmetnej zmluve určená v sume 1 856,87
€. Z výzvy na úhradu dlžnej sumy zo dňa 5.3.2014 vyplýva, že právny predchodca žalobcu touto listinou

žalovanému oznámil, že ku dňu 5.3.2014 sa stáva úverová pohľadávka z predmetnej zmluvy predčasne
splatnou v celom rozsahu s uvedením dlžnej sumy v celkovej výške 1 822,15 €. Právny predchodca
žalobcu zároveň vyzval žalovaného na úhradu uvedenej sumy v lehote do 10 kalendárnych dní odo dňa
doručenia výzvy. Výzva bola žalovanému doručená dňa 17.3.2014. Z predloženej špecifikácie dlžnejsumy súd prvej inštancie zistil, že žalovaný do dňa predčasného zosplatnenia (5.3.2014) uhradil celkovo
sumu 1 426,08 € a po zosplatnení uhradil žalovaný sumu 386,76 €, spolu uhradil sumu 1 812,84 €. Zo
sumy uhradenej žalovaným právny predchodca žalobcu započítal na úhradu poplatkov sumu 143,82 €,

na úhradu zmluvných úrokov a úrokov z omeškania sumu 1 323,83 € a na istinu sumu 345,19 €. Žalobca
teda žalobou požadoval zaplatenie sumy istiny vo výške 1 654,81 € (úver vo výške 2 000,- € mínus suma
345,19 € započítaná na istinu) a vyčíslené neuhradené úroky vo výške 1 173,19 €. Suma neuhradených
úrokov predstavuje zmluvný úrok 24,5 % ročne vo výške 2 247,77 € účtovaný od poskytnutia úveru do
31.12.2016 zo sumy istiny po započítaní splátok uhradených žalovaným a sumy úrokov z omeškania

249,36 € zo súm neuhradených splátok od 20.3.2012 (kedy sa žalovaný prvýkrát dostal do omeškania s
platením splátky úveru) do 31.12.2016, t.j spolu suma 2 497,13 € mínus splátky žalovaného započítané
na úroky v sume 1 323,83 €. Zo špecifikácie ďalej vyplýva, že žalovaný platil úhradu za poistenie v
zmysle sadzobníka poplatkov v sume 3,29 € mesačne a anuitnú splátku úveru vo výške 54,- €. Okrem
tohto platil žalovaný poplatok za splátku úveru v hotovosti vo výške 0,76 €, spolu mesačná splátka
predstavovala sumu 58,05 €.

1.2. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania a po zhodnotení jeho výsledkov dospel
k záveru, že žaloba je čiastočne dôvodná. Posúdil predmetnú zmluvu uzatvorenú medzi žalobcom
a žalovaným podľa jej obsahu a dospel k záveru, že ide o zmluvu o úvere podľa § 497 a nasl.
ustanovení Obchodného zákonníka a zároveň o spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 ods. 1 Občianskeho

zákonníka a predmetná zmluva spĺňa tiež náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 2 písm.
a/, b/ a d/ zákona o spotrebiteľských úveroch. Žalovaný vystupoval v predmetných zmluvných vzťahoch
ako fyzická osoba - nepodnikateľ, pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonal v rámci
predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, čerpaním úveru uspokojoval
svoje osobné potreby. Právny predchodca žalobcu je bankou, vystupoval nepochybne v zmluvnom

vzťahu so žalovaným ako podnikateľ poskytujúci klientom spotrebiteľské úvery v rámci predmetu svojej
podnikateľskej činnosti - dodávateľ. Spotrebiteľský charakter predmetnej zmluvy je nepochybný aj tým,
že zmluva bola žalobcom pripravená vopred na formulári vrátane znenia pripojených všeobecných
obchodných podmienok bez možnosti zasiahnuť do ich znenia žalovaným ako spotrebiteľom. Súd na
základe uvedeného na predmetnú zmluvu aplikoval aj príslušné právne normy chrániace spotrebiteľa,

teda najmä príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka a zákona o spotrebiteľských úveroch.
Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy,
ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je
spotrebiteľom.

1.3. Po preskúmaní zmluvy súd prvej inštancie zistil, že pri počte splátok 70 a výške splátky 57,29 € tak,
ako to bolo stanovené v predmetnej zmluve, celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ veriteľovi (žalobcovi)
zaplatiť predstavuje sumu 4 010,30 €, a teda nie sumu 3 856,87 € (výška úveru 2 000,- € + celková výška
nákladov na úver 1 856,87 €) ako to uviedol veriteľ v predmetnej zmluve. Podľa názoru prvoinštančného
súdu ide o nesprávne stanovenie celkových nákladov spojených so spotrebiteľským úverom a tým aj

nesprávne určenie celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ veriteľovi zaplatiť tak, ako to definuje § 2 písm.
g/, h/ zákona o spotrebiteľských úveroch, čím je priemernému spotrebiteľovi poskytnutý klamlivý údaj
o celkovej sume „preplatenia“ úveru“. V predmetnej zmluve tak nebola správne uvedená ani náležitosť
podľa § 9 ods. 2 písm. j/ zákona o spotrebiteľských úveroch. Uvedené je významné i pre správne
stanovenie RPMN. Je nepochybné, že ak sú celkové náklady na úver stanovené v predmetnej zmluve

v nižšej sume, ako sú v skutočnosti, je následne aj RPMN stanovená v nižšej percentuálnej výške (pri
úvere vo výške 2 000,- €, počte splátok 70 a výške splátky 57,29 €, predstavuje RPMN hodnotu 30,89
% a nie ako uvádza veriteľ v predmetnej zmluve 29,08 %). Okrem toho, žalovaný reálne splácal splátku
vo výške 58,05 € (v zmluve uvedená výška splátky 57,29 €), ktorá zahŕňala okrem poistenia 3,29 € aj
poplatok 0,76 € za splátku úveru v hotovosti. Poplatok za takúto službu (úhrada splátok v hotovosti) je

taktiež potrebné započítať do celkových nákladov úveru, a teda premietnuť aj do RPMN (§ 2 písm. g/
zákona o spotrebiteľských úveroch). Vzhľadom na nesprávne určenie RPMN v neprospech spotrebiteľa
v zmluve súd prvej inštancie považoval úver poskytnutý právnym predchodcom žalobcu ako veriteľom
žalovanému za poskytnutý bez úroku a bez poplatkov (§ 11 ods. 1 písm. b/ zákona o spotrebiteľských
úveroch).

1.4. Pre úplnosť súd prvej inštancie uviedol, že ustanovenie § 2 písm. g/ zákona o spotrebiteľských
úveroch uvádza aj poistné ako súčasť celkových nákladov spotrebiteľa spojených s poskytnutím úveru,
pokiaľ spotrebiteľ musel uzavrieť túto doplnkovú službu. Z doloženej zmluvy o úvere nebolo preukázané,že by žalovaný ako spotrebiteľ mal možnosť výberu poistenie odmietnuť. V zmluve sa nachádzajú dve
možnosti - vybrať si základný súbor poistenia alebo komplexný súbor poistenia. Poistenie bolo vopred
naformulované v zmluve a teda povinnou súčasťou úveru, a preto bolo povinnosťou žalobcu poistné

zahrnúť do celkových nákladov spojených s úverom, a teda aj započítať do ročnej percentuálnej miery
nákladov (RPMN) tak, ako to ustanovuje § 19 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Spôsob,
akým žalobca dojednal poistné, nemôže požívať právnu ochranu. Poistenie ako také bolo žalovanému
nanútené, je vopred predformulované v zmluve o úvere. Podmienky poistenia, rozsah poistenia, výšku
poistného, splatnosť a podobne zmluva vôbec neupravuje, nie je možné považovať poistné za platne

dojednané, čo odporuje i náležitostiam poistnej zmluvy podľa § 788 Občianskeho zákonníka. Z tohto
dôvodu považoval súd dohodnuté poistenie za neplatné v súlade s § 39 Občianskeho zákonníka. Keďže
sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov, je žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi len rozdiel medzi
sumou poskytnutého úveru 2 000,- € a sumou zaplatených splátok 1 812,84 €, t.j. sumu 187,16 €, ktorú
povinnosť uložil žalovanému vo výroku rozhodnutia a vo zvyšku žalobu zamietol.

1.5. Vo vzťahu k uplatnenému kontinuálnemu zmluvnému úroku prvoinštančný súd uviedol, že takýto
úrok žalobcovi podľa názoru súdu nepatrí. Podľa ustanovenia § 503 ods. 1 Obchodného zákonníka
je záväzok vrátiť úrok splatný „spolu so záväzkom vrátiť použité peňažné prostriedky“. Citované
ustanovenie podľa názoru súdu vychádza zo zásady, že veriteľ má nárok na úroky ako zmluvnú odplatu
za užívanie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o úvere. Inak povedané, zmluvná odplata

patrí veriteľovi len za čas, počas ktorého dlžník užíva peňažné prostriedky v súlade so zmluvou. V
momente, kedy užívanie peňažných prostriedkov zo strany dlžníka je v rozpore so zmluvou (lebo ich
nevrátil v lehote splatnosti, či už dohodnutej v zmluve alebo v dôsledku predčasného zosplatnenia), ide
o omeškanie upravené osobitnými predpismi, na ktoré sa viažu iné (zákonné) nároky, a tieto možno
zmluvne upraviť (modifikovať) len v tom rozsahu, v akom to zákon pripúšťa. Opačný výklad by podľa

názoru súdu viedol k neprimeranému a nedôvodnému zvýhodneniu veriteľov poskytujúcich peňažné
prostriedky na základe zmluvy o úvere (§ 497 a nasl. Obchodného zákonníka) alebo zmluvy o pôžičke (§
657 a nasl. Občianskeho zákonníka) oproti všetkým iným veriteľom peňažných prostriedkov. Maximálna
sadzba úrokov z omeškania v spotrebiteľských zmluvách je pritom kogentná a nemožno sa od nej
dohodou odchýliť (porovnaj R 5/2000). Tým, že by sa veriteľovi dovolilo žiadať za dobu omeškania popri

úrokoch z omeškania aj zmluvné úroky, by sa táto kogentnosť v podstate obchádzala.

1.6. O úrokoch z omeškania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka
a § 3 ods. 1 nariadenia Vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z. Nakoľko žalovaný bol v omeškaní
s plnením peňažného dlhu, súd priznal žalobcovi aj úroky z omeškania. Žalobca si spolu s vyčíslenými

úrokmi z úveru uplatnil aj vyčíslené úroky z omeškania tak, ako to vyplýva zo špecifikácie dlžnej sumy a
kontinuálny zmluvný úrok 5,25 % ročne zo sumy istiny 1 654,81 € od 12.1.2017 do zaplatenia. Súd mal
preukázané z výzvy zo dňa 5.3.2014, že úver bol k tomuto dňu zosplatnený (výzva bola žalovanému
doručená dňa 17.3.2014), žalovaný bol v omeškaní odo dňa 6.3.2014. Súd priznal žalobcovi vyčíslený
úrok z omeškania 5,25 % ročne z priznanej sumy 187,16 € od 6.3.2014 do 11.1.2017 vo výške 28,05

€ a kontinuálny úrok z omeškania 5,25 % ročne zo sumy 187,16 € od 12.1.2017 do zaplatenia. Výška
úroku z omeškania bola ku dňu 6.3.2014 podľa § 517 Občianskeho zákonníka v spojení s 3 ods. 1
nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. účinného do 31.1.2013 vo výške 8,25 % ročne, žalobca žiadal úrok 5,25
%ročne,súdžalobcoviúrokzomeškaniavtejtovýškepriznal.Spolusistinousúdprvejinštanciezaviazal
žalovaného na zaplatenie sumy 215,21 € (suma 187,16 € ako istina a suma 28,05 € ako vyčíslený úrok

z omeškania).

1.7. Podľa § 232 ods. 3 C.s.p. súd povolil žalovanému dlžnú sumu, na ktorú ho súd zaviazal, uhradiť
v mesačných splátkach po 40,- €, a to vždy k 20. dňu v mesiaci. Žalovaný vzhľadom na svoj príjem a
majetkové pomery nie je schopný uhradiť celú dlžnú sumu naraz. V danom prípade bude istina priznanej

sumy uhradená pri výške povolených splátok do 5 mesiacov, čo prvoinštančný súd vyhodnotil ako
primeranú dobu aj z pohľadu žalobcu. Na ochranu žalobcu však súd povolil splátky pod hrozbou straty
výhody splátok, a to tak že ak čo i len jednu splátku žalovaný nezaplatí, má žalobca právo domáhať sa
zaplatenia celého dlhu, nakoľko sa stane splatným celý dlh.

1.8. O trovách konania súd rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 2 C.s.p.. Žalobca sa žalobou
domáhal zaplatenia sumy 2 828,- € (istina a úroky), úspešný bol v časti 215,21 € (istina a úroky), t.j.
7,60 %, v časti o zaplatenie sumy 2 612,79 € bol úspešný žalovaný, t.j. 92,40 %. Úspech žalovaného
predstavuje 92,40 % a úspech žalobcu 7,60 %. Celkový úspech žalovaného bol teda 84,80 % (92,40% - 7,60 %). Keďže žalovaný si náhradu trov konania neuplatnil a iné trovy mu zo spisu nevyplývajú,
rozhodol tak, že žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

2.Protitomutorozsudkuvjehozamietajúcejčastipodalvzákonomstanovenejlehoteodvolaniežalobca.
Žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zrušil a vec vrátil súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie alebo aby ho zmenil a vyhovel žalobe v celom rozsahu. Vytkol súdu
prvej inštancie nesprávne právne posúdenie veci, a že súd na základe vykonaných dôkazov dospel
k nesprávnym skutkovým zisteniam. Mal za to, že uvedenie sumy, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, nie

je zavádzajúce, je presné a opakovane uvedené v zmluvnej dokumentácii tak, aby bol spotrebiteľ
dostatočne informovaný o tom, aká bude jeho celková čiastka, ktorú nakoniec zaplatí. Priemerný
spotrebiteľ si vie spočítať predmetné dva údaje, a to výšku úveru a celkovú výšku nákladov. Tieto údaje
sú v zmluve o úvere uvedené bez akýchkoľvek pochybností, dokonca sú zvýraznené. Priemerného
spotrebiteľa skôr zaujíma bez toho, aby nemusel od celkovej sumy, ktorú má zaplatiť, odpočítaval výšku
úveru, koľko preplatí nad výšku poskytnutého úveru, a teda ho zaujíma práve suma celkových nákladov

spojených s úverom.

2.1. Žalobca tiež predpokladal, že súd nesprávne zhodnotil povinnosť platiť poistenie započítavajúc
ju do sumy mesačnej splátky. Z gramatického výkladu ustanovenia § 2 písm. g/ zákona o
spotrebiteľských úveroch platného a účinného do 31.3.2015 vyplýva, že poistné je potrebné započítať do

celkových nákladov len v tom prípade, pokiaľ jeho uzatvorenie bolo podmienkou na uzatvorenie zmluvy
o úvere. Súd sa nesprávne domnieva, že ak spotrebiteľ musí platiť poistné, o ktoré žiadal dobrovoľne, a
ktoré nebolo podmienkou uzatvorenia zmluvy o úvere, automaticky sa daná suma započítava do výšky
celkových nákladov. Takýto výklad súdu odporuje ustanoveniu § 2 písm. g/ zákona o spotrebiteľských
úveroch platného a účinného v čase uzatvorenia zmluvy o úvere. Nepodmienenosť uzatvorenia zmluvy

resp. zmluvy za daných podmienok povinnosťou platiť poistné vyplýva z Obchodných podmienok, podľa
ktorých ak dlžník v návrhu požiada o poistenie, spĺňa požiadavky podľa OP a banka prijme návrh,
dôjde k uzatvoreniu poistenia. Zo znenia zákona: „ak spotrebiteľ musí, aby získal“, je dôvodný jediný
správny záver, a to tak podľa logického, ako aj gramatického výkladu, že ak spotrebiteľ nemusí navyše
úver poistiť, aby ho získal, nie je zákonom daná povinnosť započítať náklady na poistné do celkových

nákladov úveru. Slobodná voľba žalovaného o možnosti, no nie povinnosti, poistiť svoj úver vyplýva
napríklad z Obchodných podmienok a Formulára pre štandardné informácie o spotrebiteľskom úvere.

2.2. Pokiaľ išlo o nárok žalobcu na zmluvné úroky po zosplatnení úveru, žalobca nesúhlasil s názorom
prezentovaným i Ústavným súdom SR, podľa ktorého zosplatnenie je zánikom pôvodného záväzku,

na ktorého miesto nastupuje záväzok úplne nový. Žalobca mal za to, že zosplatnenie úveru spôsobuje
len jedinú zmenu v záväzku, a to v lehote konečnej splatnosti a straty práva platiť v splátkach. Žiaden
zákon neupravuje, že zosplatnenie úveru spôsobuje zmenu všetkých zmluvných podmienok. Práve z
tohto dôvodu a logickosti výkladu Najvyššieho súdu Českej republiky sa žalobca oprel aj o judikatúru
tohto súdu. Alternatíva plnenia dlhu v splátkach je výhodou, ktorá je dlžníkovi poskytnutá na úkor

veriteľa, keďže možno predpokladať, že záujmom veriteľa je uspokojenie celej pohľadávky v najkratšom
možnom čase. Vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru je možné označiť rôznymi synonymami, pričom
v právnej praxi sa často používa pojem „strata výhody splátok“. Predčasné vyhlásenie splatnosti úveru
sa týka len zmeny v lehote splatnosti úveru a straty výhody splátok, nie však ostatných dojednaných
podmienok. Nejde tak o privatívnu nováciu celého záväzku. Vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru

veriteľom je prejavom vôle veriteľa smerujúcim k zániku povinnosti dlžníka platiť svoj dlh v splátkach a
vzniku novej povinnosti, zaplatiť celý dlh jednorazovo v stanovený termín. Z tohto prejavu vôle žiadnym
spôsobom nevyplýva, že veriteľ mení záväzok dlžníka v ostatných jeho právach a povinnostiach. Je
účelovo viazaný výlučne na termín splatenia a spôsob splatenia úveru. Výklad zákona tým spôsobom, k
akému dospel aj súd v prvoinštančnom konaní, že vyhlásením predčasnej splatnosti zaniká záväzok v

širšom rozsahu, t.j. aj čo do zmluvného úroku, sa neopiera tak o vyjadrenú vôľu veriteľa, o ustanovenia
zákona o zmene záväzku, o ustanovenia zákona o zmluvách o úvere. Súdom prezentovaná koncepcia
je podľa žalobcu priam absurdná a veriteľa stavia v porovnaní s dlžníkom do obzvlášť nevýhodného
postavenia. Nielen že veriteľ nemá v dispozícii vlastné finančné prostriedky z úveru, nakoľko ich dlžník
zatiaľ nezaplatil, ale ani za toto obmedzenie nemôže poberať dohodnutý zákonný úrok. Súd pri svojom

rozhodovaní nevzal do úvahy tú skutočnosť, že vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru sa týka len istiny
úveru. Zmluvný úrok nebol kapitalizovaný do celkovej dlžnej sumy. Súd tak de facto napriek uzatvorenej
platnej zmluve o úvere rozhodol o zániku zmluvnej podmienky v rozpore s platnou právnou úpravou, čím
žalobcubezdôvodneukrátiločasťzmluvnejodmenyzaposkytnutieúveru.Pokiaľpredčasomvyhláseniapredčasného splatenia úveru v prípade omeškania dlžníka s úhradou je možné od neho požadovať
tak zmluvný úrok, ako i úrok z omeškania, vzniká otázka, z akého dôvodu po vyhlásení predčasnej
splatnosti úveru sa zrazu súdu javí vzťah medzi dvoma úrokmi, zmluvným a zákonným z omeškania iný.

Ide o totožné právne i skutkové situácie, ktoré nemožno posudzovať rozdielne. Žalobca poukázal v tejto
súvislosti na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 43co/1/2018 zo dňa 25.1.2018,

2.3. Žalobca vo svojom odvolaní poznamenal, že od žalovaného nežiadal viac, ako prináleží na sumy
uvedené v zmluve o úvere. Aj z daného dôvodu mal za to, že údaje uvedené v zmluve o úvere sú

uvedenésprávneasúdprirozhodovanípoprávnejiskutkovejstránkepochybil.Zmluvaoúvereobsahuje
všetkypožiadavky,ktorézákonospotrebiteľskýchúverochvyžadujevychádzajúcpritomzpreSlovenskú
republikuzáväznéhorozsudkuSúdnehodvoravovecič.C-42/15,HomeCreditSlovakia.Vpredmetnom
rozsudku Súdny dvor EÚ uviedol, že v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti podľa
čl. 10 ods. 2 smernice, sankcia v podobe toho, že zmluva sa považuje za zmluvu bez úrokov a poplatkov
je primeraná len v prípade, ak ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa

posúdiť rozsah svojho záväzku.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

4. Odvolací súd preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaného odvolania v zmysle § 379 a § 380 ods.

1 C.s.p. (teda vo rozsahu, v ktorom súd prvej inštancie žalobu zamietol) bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3
C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, pretože súd prvej inštancie náležite zistil
skutkový stav v zmysle § 215 ods. 1 C.s.p., vec posúdil správne po právnej stránke a svoje rozhodnutie
i náležitým spôsobom odôvodnil (§ 220 ods. 2 C.s.p.).

5. Podľa ustanovenia § 387 ods. 2 C.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody. Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie (§ 387 ods. 2 C.s.p.),

pričom námietky žalobcu nepovažoval za dôvodné.

6. Podľa § 11 ods. 1 písm. b/ zákona o spotrebiteľských úveroch poskytnutý spotrebiteľský úver sa
považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak je v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvedená nesprávne
ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa.

7. Z obsahu spisu vyplýva, že právny predchodca žalobcu Poštová banka, a.s. a žalovaný dňa 15.8.2011
uzavreli Zmluvu o úvere „dostupná pôžička“ s výškou istiny úveru 2 000,- €, ktorý bol splatný v 70-
tich mesačných splátkach vo výške 57,29 €. Celková výška nákladov predstavovala v zmysle zmluvy
1 856,87 €, dátum konečnej splatnosti úveru bol určený na 5.7.2017, pričom dátum prvej platby bol

5.10.2011 a splatnosť každej nasledujúcej splátky bola stanovená na 5. deň v mesiaci. Úver bol
dojednaný s úrokovou sadzbou 24,5 % ročne, RPMN bola v zmluve uvedená vo výške 29,08 % pri
priemernej RPMN na trhu 17,88 %. V zmluve o úvere bol tiež dojednaný „základný súbor poistenia“.
Posudzovaná zmluva je formulárová, pričom v časti označenej ako [3] Žiadosť o poskytnutie úveru má
klient možnosť označiť jedno z dvoch políčok, kde má na výber medzi základným súborom poistenia a

komplexným súborom poistenia, rovnako ako si môže vybrať formu poskytnutie úveru v hotovosti alebo
prevodom na účet a formu splácania rovnako v hotovosti alebo prevodom z účtu.

8. V zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 písm. j/ zákona o spotrebiteľských úveroch je povinnou náležitosťou
zmluvy o spotrebiteľskom úvere uvedenie ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN) vypočítanej na

základe údajov platných v čase uzavretia zmluvy. Odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie dospel
k záveru, že vzhľadom na parametre daného úveru (istina 2 000,- €, výška splátok 57,29 €, periodicita
splátok mesačne a počet splátok 70) dosahuje RPMN výšku 30,89 % a nie 29,08 %, ako uviedol pôvodný
veriteľ v posudzovanej zmluve o spotrebiteľskom úvere.

8.1. Údaj o RPMN má v zmluve o spotrebiteľskom úvere zvlášť dôležitú funkciu, nakoľko spotrebiteľovi
umožňuje orientovať sa medzi ponukami jednotlivých úverových produktov. Porovnať jednotlivé ponuky
úverov nie je možné iba na základe úrokových sadzieb, nakoľko úverové inštitúcie spravidla (tak ako
i v tomto prípade) ponúkajú pre priemerného spotrebiteľa ťažko v plnej miere pochopiteľné produktyzaťažené okrem úrokov i rôznymi jednorazovými či pravidelnými poplatkami a dokonca kombinácie
úverových a poistných produktov. Iba na základe v zmluve (resp. v predchádzajúcej ponuke) správne
uvedenéhoRPMNmôžespotrebiteľurobiťinformovanérozhodnutieouzavretízmluvyospotrebiteľskom

úvere, nakoľko tento údaj mu umožňuje lepšie spoznať a porovnať náklady, ktoré mu vzniknú v
súvislosti s úverom. Z týchto dôvodov je potrebné bezpodmienečne trvať na tom, aby inštitúcie, ktorých
predmetom podnikania je poskytovanie spotrebiteľských úverov, konali s odbornou starostlivosťou a
spotrebiteľa správne informovali o výške RPMN dojednávaného úveru, teda aby do jej výpočtu zahrnuli
všetky zákonom požadované vstupné údaje a daný výpočet i korektne vykonali. Zákon pri údaji RPMN

nestanovuje žiadnu povolenú odchýlku okrem matematického zaokrúhlenia.

8.2. Žalobca v odvolaní tvrdil, že výpočet RPMN uvedený v zmluve je správny, bližšie ho však
nekonkretizoval,aninešpecifikoval,zakýchvstupnýchúdajovvychádzal.Zjehoargumentáciejezrejmé,
že do výpočtu RPMN pôvodný veriteľ nezahrnul poplatky za „základný súbor poistenia“, ktoré bolo
dojednané spolu so spotrebiteľským úverom. Takáto odvolacia argumentácia žalobcu však nemôže

obstáť, nakoľko aj v prípade, ak by súd akceptoval, že rozdiel medzi výškou RPMN vypočítanou súdom
a pôvodným veriteľom je spôsobený nezahrnutím poplatkov za poistenie do výpočtu, tieto poplatky do
výpočtu RPMN zahrnuté byť mali. Z § 19 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch vyplýva, že na
účely výpočtu RPMN sa použijú celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom. V
súlade s § 2 písm. g/ zákona o spotrebiteľských úveroch do celkových nákladov patria aj náklady na

doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to najmä poistné, ak spotrebiteľ
musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver
alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok. Z obsahu zmluvy vyplýva, že poistenie ako doplnková
služba k spotrebiteľskému úveru nebolo zo strany dlžníka (žalovaného) dojednané dobrovoľne, či
dokonca z jeho iniciatívy, ako účelovo tvrdil žalobca. Spotrebiteľ mal v zmysle zmluvy iba možnosť

vybrať si medzi „základným súborom poistenia“ a „komplexným súborom poistenia“. Na tomto závere
nemôže nič zmeniť ani skutočnosť, že v Obchodných podmienkach, ktoré sú súčasťou zmluvy, ich čl. 11
„Osobitné ustanovenia o poistení“ veriteľ formuloval tak, ako keby dlžník mal možnosť neprejaviť záujem
o poistenie. Podstatné je, že zo spôsobu, akým bola formulovaná samotná zmluva, možnosť nezvoliť si
poistenie nevyplývala, resp. priemerný spotrebiteľ si dôvodne nemusel byť vedomý toho, že má takúto

možnosť. Zo zmluvy tiež nevyplývalo, že by veriteľ poskytol dlžníkovi úver za daných podmienok, aj
keby dlžník nesúhlasil s poistením.

8.3. Okrem poistného pôvodný veriteľ nezahrnul do výpočtu RPMN ani poplatok za splácanie úveru v
hotovosti. Tento poplatok zo samotnej zmluvy ani nevyplýva, nakoľko v zmluve je uvedená mesačná

splátka len vo výške 57,29 €, z čoho čiastka 54,- € je podľa žalobcu vlastná splátka úveru a čiastka 3,29
€ je poplatok za poistenie. Zo špecifikácie žalovanej pohľadávky predloženej žalobcom však vyplýva, že
žalovaný uhrádzal mesačné splátky až vo výške 58,05 €, navýšené o spomínaný poplatok za splácanie
úveru v hotovosti 0,76 €. Tento poplatok mal byť podľa názoru súdu prvej inštancie, s ktorým sa odvolací
súd stotožňuje, rovnako zahrnutý do výpočtu RPMN, nakoľko ide o náklad nevyhnutne spojený s

dojednaným spotrebiteľským úverom. Po zahrnutí poplatku 0,76 € do výpočtu RPMN by táto dosahovala
až 31,67 % oproti v zmluve uvedenej výške 29,08 %.

8.4. Nakoľko nesprávne uvedenie RPMN v zmluve o spotrebiteľskom úvere podľa § 11
ods. 1 písm. b/ zákona o spotrebiteľských úveroch bez ďalšieho spôsobuje, že poskytnutý spotrebiteľský

úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, mal žalobca voči žalovanému nárok iba na zaplatenie
doposiaľ neuhradenej časti dlžnej istiny úveru, ktorú mu súd prvej inštancie priznal. Hoci súd prvej
inštancie i žalobca sa v rozsudku, resp. v odvolaní pomerne obsiahlo zaoberali otázkami absencie
uvedenia celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť (§ 9 ods. 2 písm. g/ zákona o spotrebiteľských
úveroch) a nároku veriteľa na zmluvný úrok po zosplatnení úveru, tieto vzhľadom na bezúročnosť a

bezpoplatkovosť úveru nemajú význam pre rozhodnutie vo veci.

9. Odvolací súd z uvedených dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti ako
vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1, 2 C.s.p.) vrátane výroku o náhrade trov prvoinštančného konania
o ktorých súd prvej inštancie správne rozhodol podľa § 255 ods. 1,2 C.s.p vzhľadom na pomer úspechu

žalovaného v konaní.

10. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 , v spojení s §
255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p.. Civilný sporový poriadok výslovne nerieši situáciu ak strana, ktorá nazáklade procesných ustanovení má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila
záujem, bola v konaní pasívna a podľa obsahu spisu jej v odvolacom konaní ani žiadne trovy nevznikli.
Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia Civilného sporového poriadku

alebo iného zákona (analogia legis alebo iuris). Ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej
podľa obsahu spisu v konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov Civilného
sporového poriadku, rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov konania nepriznáva. (Pozri
UznesenieNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikyz28.februára2018sp.zn.7Cdo14/2018).Vzhľadom
na uvedené, keďže z obsahu vyplýva, že žalovanému v odvolacom konaní trovy nevznikli, rozhodol

odvolací súd tak, že žalovaný nemá voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania a preto
už o výške náhrady týchto trov konania v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. nebude potrebné rozhodnúť súdom
prvej inštancie.

11. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9

zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov,
§ 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/jepredmetomdovolaciehokonanialenpríslušenstvopohľadávkyavýškapríslušenstva včasezačatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 C.s.p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta C.s.p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods.2 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľapredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods.2 C.s.p.).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods.1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).

Dovolacídôvodsavymedzítak,že dovolateľuvedieprávneposúdenieveci,ktorépokladázanesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 C.s.p.).