Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. január 2020

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Cob/61/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7118201412
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Vanca

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7118201412.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvKošiciachvsenátezloženomzpredsedusenátuJUDr.JozefaVancuačlenovsenátuJUDr.

Drahomíry Brixiovej a JUDr. František Čisovský v spore žalobcu: JUDr. Štefan Dedák, Mostová 2, 811
02 Bratislava, správca úpadcu: ALLFINE s. r. o., Karadžičova 8/A, 821 08 Bratislava, IČO: 45 401 136,
proti žalovanému v 1/ rade: Východoslovenská distribučná, a.s., Mlynská 31, 042 91 Košice, IČO: 36
599 361, práv. zast.: KVASŇOVSKÝ & PARTNERS | ADVOKÁTI s.r.o., Dunajská 32, 811 08 Bratislava -
mestská časť Staré Mesto, IČO: 51 003 848, žalovanému v 2/ rade: Východoslovenská energetika, a.s.,
Mlynská 31, 042 91 Košice, IČO: 44 483 767, o zaplatenie 246.640,22 eur s príslušenstvom, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice I č.k. 31Cb/6/2018-223 z 13.12.2018 takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u jrozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti.
II. Žalovanému v 1/ rade priznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100%.
III. Žalovanému v 2/ rade náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol (výrok I.); žalobcu zaviazal nahradiť
žalovanému v 1/ rade trovy konania v rozsahu 100%, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným
rozhodnutím (výrok II.) a zároveň vyslovil, že žalovanému v 2/ rade náhradu trov konania nepriznáva
(výrok III.).

2. Svoje rozhodnutie v podstate odôvodnil tým, že žalobca sa podanou žalobou domáhal voči
žalovanému v 1/ rade zaplatenia sumy 153.282,39 eur, voči žalovanému v 2/ rade zaplatenia sumy
93.357,83 eur s 8,05% úrokom z omeškania ročne zo súm a za obdobia presne špecifikované v
žalobe a zároveň žiadal priznať náhradu trov konania. Uviedol, že zariadenie úpadcu na výrobu elektriny
(bioplynová stanica) bolo uvedené do prevádzky 15.11.2012; úpadca uzatvoril so žalovanými sériu
zmlúv, na základe ktorých došlo k pripojeniu zariadenia na výrobu elektriny a odberného miesta do

distribučnej sústavy a k dodávke elektriny; že úpadcovi bolo vydané Cenové rozhodnutie pre roky 2014 -
2016, z ktorého je zrejmé, že úpadca mal právo na podporu podľa Zákona o podpore OZE na obdobie do
roku 2027 a preto si v zmysle § 3 Zákona o podpore OZE až do polovice roka 2015 faktúrami toto právo
uplatňoval. Úpadca dodával vyrobenú elektrinu žalovanému v 2/ rade za cenu elektriny na straty na
základe Zmluvy o dodávke elektriny, prevzatí zodpovednosti za odchýlku a doplatku, zo dňa 09.12.2014,
keďže uvedená zmluva nahradila pôvodnú zmluvu. Na základe uvedenej zmluvy si žalobca uplatnil aj
podporuformoudoplatkuatoužalovanéhov1/radedaňovýmdokladom. Listomz15.12.2014 žalovaný

v 1/ rade oznámil úpadcovi, že nemôže požívať podporu vyrobenej a dodanej elektriny v kalendárnom
roku 2015, keďže zo strany úpadcu neboli naplnené podmienky upravené v § 4 Zákona o podpore. Podľa
žalobcu úpadca si splnil všetky zákonné povinnosti ustanovené v § 4 Zákona o podpore OZE riadne avčas, jednak voči žalovanému v 1/ rade ako prevádzkovateľovi distribučnej sústavy ako aj voči úradu,
a preto považoval postup žalovaného v 1/ rade za protiprávny.
Podľa žalobcu je neprípustné, aby žalovaný v 1/ rade obyčajným listom a bez rozhodnutia príslušného

orgánu, odňal úpadcovi zákonom garantovanú podporu. Žalovaný v 1/ rade odňatie práva na uplatnenie
podpory oprel o porušenie oznamovacej povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore
OZE, ktorá bola zavedená s účinnosťou 1.1.2010, avšak až do 1.1.2014 Zákon o podpore OZE
neobsahoval žiadnu sankciu za porušenie uvedenej povinnosti. Porušenie vyššie uvedenej povinnosti
nebolo správnym deliktom; správnym deliktom bolo porušenie povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. a) a

b). V tejto súvislosti žalobca zdôraznil, že zákon „oznámenie, jeho obsah a formu“ bližšie nešpecifikuje,
a teda zákonnú povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c) splní každý, kto akýmkoľvek spôsobom a v
akejkoľvek forme vykoná prejav vôle, ktorým prevádzkovateľovi distribučnej sústavy a úradu poskytne
informácie požadované zákonom. Takýto prejav vôle je potrebné posudzovať podľa všeobecných
princípov stanovených v § 34 a nasl. Občianskeho zákonníka.
Žalobca mal za to, že samotná oznamovacia povinnosť zavedená § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o

podpore OZE je zbytočná, šikanózna a nelegitímna. Pri zariadeniach na výrobu elektriny z OZE je
totiž nemožné presne určiť predpokladané množstvo vyrobenej elektriny na nasledujúci kalendárny rok,
keďže výroba výrazným spôsobom závisí od skutočnosti, ktoré nie je možné predvídať a ktoré vôbec
nezávisia od výrobcu elektriny (počasie, počet slnečných dní a pod.). Údaje o predpokladanej výrobe
sú tak absolútne nepresné a môžu sa výrazne odlišovať od skutočného stavu. Rovnako nelegitímna je

aj požiadavka na zaslanie oznámenia o uplatnení podpory. Zákon garantuje výrobcom elektriny právo
na podporu na obdobie 15 rokov. Podobne aj cenové rozhodnutia a potvrdenia o pôvode elektriny z
OZE sú pre dotknutých výrobcov vydávané na celé obdobie podpory. Samotní výrobcovia elektriny si
na výstavbu svojich zariadení požičali značnú časť finančných prostriedkov od bánk a pri realizácií
investície vychádzali z predpokladu, že Zákon o podpore OZE im garantuje podporu na 15 rokov.

Je preto zrejmé, že výrobca elektriny, ktorému právny poriadok priznáva právo na podporu v presne
stanovenej výške na 15 rokov, má úmysel a vôľu túto podporu aj reálne čerpať. Právna úprava, ktorá
vychádza z opačného predpokladu (teda, že výrobca si podporu uplatniť nechce a preto je povinný
každoročne uplatnenie podpory oznámiť), znižuje právnu istotu a odporuje samotnej podstate podpory
výroby elektriny z OZE, a legitímnym očakávaniam výrobcov elektriny. Vzhľadom na vyššie uvedené

žalobca poukázal na absurdnosť, nepotrebnosť a šikanóznosť oznamovacej povinnosti. Na základe
novely Zákona o podpore OZE č. 382/2013 Z. z., bola s účinnosťou od 1.1.2014 zavedená sankcia
za porušenie vyššie uvedenej oznamovacej povinnosti a bolo vložené nové ustanovenie § 4 ods. 3.
Uvedená sankcia bola zavedená až po štyroch rokoch existencie oznamovacej povinnosti, teda do
01.01.2014 nebolo porušenie oznamovacej povinnosti žiadnym spôsobom sankcionované a porušenie

tejto povinnosti nebolo označené ani za správny delikt. Aplikáciu sankcie na úpadcu v podobe straty
nároku na uplatnenie podpory na kalendárny rok 2015 jednoznačne vylučujú prechodné ustanovenia k
novele Zákona o podpore OZE, ktorou bola predmetná sankcia zavedená. Podľa § 18e ods. 1 Zákona o
podpore OZE, ktorý obsahuje prechodné ustanovenia k predmetnej novele „podmienky podpory výroby
elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a podpory výroby elektriny vysoko účinnou kombinovanou

výrobou pri zariadení výrobcu elektriny, ktoré bolo uvedené do prevádzky pred 1.1.2014 zostávajú
zachované podľa doterajších predpisov“. Z uvedeného ustanovenia je zrejmé, že na zariadenie, ktoré
bolo uvedené do prevádzky pred 1.1.2014 sa vzťahujú podmienky podpory tak, ako bolo v zákone
upravené do účinnosti predmetnej novely. Uvedené vyplýva aj z dôvodovej správy k § 18e ods. 1 Zákona
o podpore OZE. Nakoľko zariadenie úpadcu bolo uvedené do prevádzky dávno pred 01.01.2014 je

zjavné, že v jeho prípade nemožno aplikovať sankciu zavedenú novelizáciou podmienok podpory výroby
elektriny podľa § 4 ods. 3 Zákona o podpore OZE. Podľa žalobcu, ak by zákonodarca chcel obmedziť
platnosť ustanovenia § 18e ods. 1 len na podmienky podpory uvedené v § 3, uviedol by to priamo v
texte prechodného ustanovenia („podmienky podpory výroby elektriny podľa § 3"), podobne ako tak
urobil v iných prípadoch (napr. § 18b ods. 2, §18c ods. 2 a 3, § 18e ods. 5). Podmienky podpory sa

v Zákone o podpore OZE nenachádzajú iba v § 3, ale aj v iných zákonných ustanoveniach. Jednu z
takýchto podmienok podpory obsahuje aj samotné ustanovenie § 4 ods. 3, nakoľko reálne podmieňuje
podporusplnenímoznamovacejpovinnosti.Akbychcelzákonodarcaobmedzilalebošpecifikovaťdosah
prechodného ustanovenia § 18e ods. 1, urobil by tak rovnako ako v prípade ostatných prechodných
ustanovení uvedených v odsekoch 2 až 5 ust. § 18e Zákona o podpore OZE. Pojem „podmienky

podpory" nie ej explicitne definovaný v Zákone o podpore OZE. Fakticky sú však podmienky obsiahnuté
v celom Zákone o podpore OZE. Žalobca zároveň uviedol, že nárok výrobcu elektriny na podporu vo
výške stanovenej a garantovanej na základe Zákona o podpore OZE na obdobie 15 rokov je potrebné
považovať za majetok resp. vlastníctvo chránené čl. 20 Ústavy a čl. 1 Dodatkového protokolu. Odňatiepráva a uplatnenie podpory je preto potrebné považovať, za zásah do vlastníckeho práva. Navyše
žalovaní nie sú subjektmi oprávnenými rozhodovať o tom, či úpadcovi zaniklo právo na podporu a nie sú
oprávnení posudzovať splnenie podmienok pre vznik, alebo zánik podpory. Takéto oprávnenie Zákon o

podpore OZE žalovaným nezveruje a nie je možné, aby si toto oprávnenie samovoľne atrahovali a na
základe neho odopreli zákonné práva úpadcu.
Podľa žalobcu nie je možné aplikovať zákonnú sankciu ani z dôvodu, že si úpadca voči úradu ako
aj žalovanému v 1/ rade všetky svoje povinnosti podľa § 4 ods. 2 Zákona o podpore OZE riadne
a včas nesplnil. Dňa 13.12.2012 úrad vydal úpadcovi Potvrdenie o pôvode elektriny z obnoviteľných

zdrojov energie č. 1815/2012/PoP-OZE pre obdobie 2012 až 2027, v ktorom uviedol, že predpokladané
ročné množstvo vyrobenej elektriny je 7950 MWh. Dňa 20.11.2013 úpadca predložil úradu návrh ceny
výrobcu elektriny z obnoviteľných zdrojov energie pre roky 2014 až 2025, ktorý obsahuje predpoklad
ročnej výroby elektriny ako aj údaj o ročnom množstve elektriny, na ktorú si výrobca uplatní doplatok a
ktoré dodá do distribučnej sústavy. Na základe uvedeného úrad vydal úpadcovi Cenové rozhodnutie č.
1691/2014/E-OZ dňa 27.01.2014, v ktorom schválil pevnú cenu elektriny pre stanovenie doplatku pre

roky 2014 až 2016 a uviedol, že predpokladaná ročná výroba elektriny pre roky 2014 až 2016 je 8 000
MWh, technologická vlastná spotreba 448 MWh a že výrobca si uplatní doplatok na 7 552 MWh elektriny.
Dňa 28.5.2014 úpadca emailom odoslal úradu vyplnený „Formulár - Povinnosť výrobcov elektriny
predložiť údaje do 30.05.2014", ktorý bol zverejnený na internetovej stránke úradu. Z vyplneného
formulára je zrejmé, že v roku 2015 úpadca plánuje vyrobiť 7 900,00 MWh elektriny, že doplatok sa

vzťahuje na 7347 MWh, a že rovnaké množstvo dodá do distribučnej sústavy. Vzhľadom na vyššie
uvedené mal žalobca za to, že úpadca si splnil svoju oznamovaciu povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm.
c) Zákona o OZE.
Žalobca ďalej poukázal na skutočnosť, že úmysel a vôľa úpadcu uplatniť si podporu formou doplatku
a odberu elektriny za cenu elektriny na straty na jasne špecifikovaný objem elektriny počas celého

obdobia trvania nároku (a teda aj počas roku 2015) vyplýva zo Zmluvy o dodávke elektriny, prevzatí
zodpovednosti za odchýlku a doplatku z 9.12.2014, ktorá nahradila Zmluvu o dodávke elektriny a
doplatkuzaelektrinuvyrobenúzobnoviteľnýchzdrojovenergieavysokoúčinnoukombinovanouvýrobou
aprevzatízodpovednostizaodchýlkuz13.11.2012uzavretúmedziúpadcomažalovanýmiv1/a2/rade.
Teda prejav vôle žalobcu obsahuje všetky náležitosti vyžadované § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore

OZE a je v súlade s § 35 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Úpadca žalovaným poskytol informáciu
o predpokladanom množstve dodanej elektriny pre kalendárny rok 2015, ako aj informáciu o tom, že
na rovnaké množstvo elektriny si plánuje uplatniť podporu doplatkom a že rovnaké predpokladané
množstvo elektriny plánuje dodávať na straty žalovaného v 1/ rade, ako prevádzkovateľovi distribučnej
sústavy. Teda žalovanému v 1/ rade predložil informácie v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore

OZE, pričom tieto informácie boli predložené pred 15.8.2014 a že sa týkali kalendárneho roka 2015.
Vzhľadom na preukázanie splnenia povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore OZE, ako
voči úradu, tak aj voči žalovanému v 1/ rade mal žalobca za to, že predmetná zákonná povinnosť bola
splnená. Na úpadcu sa rovnako nevzťahuje povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. b) Zákona o podpore OZE,
nakoľko úpadcovi nebol vyplatený doplatok v rozpore s podmienkami podpory podľa Zákona o podpore

OZE. Preto podľa žalobcu neexistuje žiaden zákonný dôvod pre konštatovanie porušenia povinnosti
podľa § 4 ods. 2 Zákona o podpore OZE, a teda neexistuje ani žiaden základ pre odopretie podpory v
zmysle § 3 Zákona o podpore OZE. S argumentáciou žalovaného v 1/ rade, že úpadca si oznamovaciu
povinnosť splnil neurčito a nezrozumiteľne, žalobca nesúhlasí a uviedol, že práve konanie žalovaného
v 1/ rade má za následok neprehľadnosť súčasného stavu. Úpadca si plnil všetky svoje povinnosti

najlepšie ako vedel a v súlade so Zákonom o podpore, ako aj v súlade s prevádzkovým poriadkom
žalovaného v 1/ rade, ktorý schválil Úrad rozhodnutím č. 0002/2013/E-PP dňa 24.1.2013 a ktorý bol
platný a účinný v čase, keď si úpadca plnil oznamovaciu povinnosť' na rok 2015. Úpadca si oznamovaciu
povinnosť splnil aj pri uzatváraní Zmluvy o dodávke a doplatku v roku 2012, čo potvrdil aj samotný
Prevádzkový poriadok žalovaného v 1/ rade. V súlade s vyššie uvedeným si úpadca uplatnil právo na

obe formy podpory zaslaním niekoľkých osobitných dokumentov a to už v roku 2012, pričom je zrejmé,
že toto právo si neuplatnil len na jeden rok, ale na celé obdobie trvania podpory. Uvedené vyplýva aj
zo Zmluvy o dodávke elektriny a doplatku, ktorá bola v roku 2012 uzatvorená na dobu neurčitú a podľa
tejto zmluvy sa plnilo až do konca roku 2014.
Žalobca ako správca pri výkone svojej funkcie zistil, že žalovaný v 1/ rade neuhradil úpadcovi faktúry

na doplatok za mesiace február - jún 2015 (č. 20153004, č. 20153006, č. 20153008, č. 20153012, č.
20153014), a to ani len čiastočne.
Rovnako poukázal na nezákonnosť postupu žalovaného v 2/ rade spočívajúceho v odmietnutí poskytnúť
úpadcovi podporu podľa Zákona o podpore, pričom taktiež pri výkone svojej funkcie zistil, že žalovanýv 2/ rade neuhradil úpadcovi faktúry na odber elektriny za cenu elektriny na straty za mesiace január
2015 až jún 2015 (č. 20153001, č. 20153003, č. 20153005, č. 20153007, č. 20153011 a č. 20153013),
a to ani len čiastočne.

3. Žalovaný v 1/ rade žiadal žalobu v celom rozsahu zamietnuť ako nedôvodnú. Uviedol, že žalobcom
uplatnený nárok nemá oporu v platných právnych predpisoch z dôvodu, že si žalobca riadne a
včas nesplnil svoju povinnosť, ktorú mu ukladá § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o OZE, t.j. v zákonom
stanovenej lehote do 15.8.2014 oznámiť žalovanému v 1/ rade ako prevádzkovateľovi regionálnej

distribučnej sústavy uplatnenie podpory podľa ust. § 3 ods. 1 písm. b) a c) Zákona o OZE vrátane
predpokladaného množstva dodanej elektriny na rok 2015. Teda žalobca vlastnou pasivitou stratil
možnosť úspešne si v roku 2015 uplatniť právo na podporu podľa ust. § 4 ods. 1 písm. b) a c) zák.
o OZE. Žalovaný v 1/ rade uviedol, že je prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy podľa
zákona č. 251/2012 Z.z. o energetike a o zmene a doplnení niektorých zákonov (Zákon o energetike)
na území Košického, Prešovského a časti Banskobystrického kraja, a to na základe a v súlade s

povolením vydaným Úradom pre reguláciu sieťových odvetví č. 2007E 0257. Podľa zákona o OZE
je žalovanému ako prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy určená povinnosť poskytovať
podporu výrobcom elektriny z obnoviteľných zdrojov, a to najmä vo forme doplatku a odberom elektriny
za cenu elektriny na straty. Jednotlivé formy podpory výroby elektriny ako aj podmienky podpory výroby
elektriny sú uvedené v ustanovení § 3 zákona o OZE. Predmetom úpravy zákona o OZE je teda úprava

podmienok poskytovania podpory pre výrobcov elektriny, a to najmä tým spôsobom, že výrobcovia
majú, ,,garantované výkupné ceny“ za vyrobenú a dodanú elektrinu počas doby 15 rokov. Výška týchto
cien je určená na základe rozhodnutia ÚRSO. Finančné prostriedky určené na podporu výroby elektriny
z obnoviteľných zdrojov sú pre žalovaného prideľované každoročne zo strany ÚRSO, a to na základe
predikcie výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov na jednotlivé kalendárne roky. Práve z tohto dôvodu

je na strane výrobcov elektriny okrem iného daná povinnosť oznamovať zákonom stanovené informácie,
pričom následkom nesplnenia si uvedených povinností môže byť v určitých prípadoch aj strata nároku
výrobcu na podporu v nasledujúcom roku. Keďže žalovaný v 1/ rade ako prevádzkovateľ regionálnej
distribučnej sústavy neeviduje voči žalobcovi splnenie povinnosti podľa ust. § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o
OZE (t.j. oznámiť ÚRSO a tiež prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy uplatnenie si podpory

podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c), vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny vždy k 15.
augustu na nasledujúci kalendárny rok), splnenie si oznamovacej povinnosti zo strany žalobcu tak
ostáva len v rovine tvrdenia. Cieľom týchto tvrdení zo strany žalobcu je pritom len navodenie dojmu
neoprávneného postupu zo strany žalovaného v 1/ rade a vyvolanie obavy o vzniku škody na strane
žalobcu zapríčineného neoprávneným postupom žalovaného v 1/ rade.

Taktiež sa žalovaný v 1/ rade nestotožnil s výkladom žalobcu ohľadne § 18e ods. 1 zák. o OZE,
nakoľko pri výklade zákonov, teda aj prechodných ustanovení zákona o OZE je potrebné vychádzať
z ich účelu. Podľa žalovaného v 1/ rade pre ustanovenie § 18e sa má aplikovať systematický a užší
výklad pojmu „podmienky podpory“, t.j. dané ust. § 18e zák. o OZE sa vzťahuje na podmienky podpory
uvedené v § 3 zák. o OZE, a nie na práva a povinnosti výrobcov vrátane právnych následkov ich

nesplnenia upravené v § 4 zák. o OZE. V prospech tohto užšieho výkladu svedčí aj skutočnosť, že
žalobca ako výrobca, ktorému zákon o OZE poskytuje konkrétne práva a ukladá povinnosti, splnil
podmienky podľa § 3 a teda má právo na podporu. Z gramatickej formulácie § 4 ods. 3 možno tiež
vyvodiť, že nejde o zánik práva na podporu, ale ide iba o dočasnú nemožnosť uplatniť si nárok na
podporu ako dôsledok nesplnenia povinnosti požadovanej zákonom. V tejto súvislosti žalovaný v 1/

rade uviedol, že legislatívno-administratívne povinnosti výrobcov zakotvené v § 4 odseku 2 zákona o
OZE sú nevyhnutným predpokladom pre správne nastavenie a následné fungovanie systému podpory
a výpočet regulovaných položiek, povinnosti nie sú nové a výrobcovia elektriny s právom na podporu
mali povinnosť ich dodržiavať aj v minulosti. Novela zákona o OZE č. 382/2013 Z.z., ktorou sa zaviedol
následok za nesplnenie si notifikačných povinností v podobe straty nároku na uplatnenie si podpory

na jeden kalendárny rok nadobudla platnosť dňa 20.11.2013 a účinnosť dňa 01.01.2014. Lehota na
splnenie zákonom stanovených povinností výrobcov elektriny s právom na doplatok obsiahnutý v § 4
odseku 2 zákona o OZE pritom uplynula až dňa 15.08.2014, z čoho je zrejmé, že výrobcovia elektriny
s právom na doplatok mali pred samotným nadobudnutím účinnosti predmetnej novely zákona o OZE
a obzvlášť pred uplynutím lehoty na splnenie svojich zákonom stanovených povinností, dostatok času

na oboznámenie sa so svojimi zákonom stanovenými povinnosťami a rovnako tak s následkom ich
nesplnenia predpokladaným v § 4 odseku zákona o OZE a taktiež dostatok času na ich splnenie. V
nadväznosti na uvedené žalovaný v 1/ rade zdôraznil všeobecne platnú a rokmi aplikovanú zásadu,
že „neznalosť zákona neospravedlňuje“, ktorej podstata je obsiahnutá v zákone č. 1/1993 Z.z. oZbierke zákonov SR, ktorý v ustanovení § 2 zakotvuje, že „o všetkom, čo bolo v Zbierke zákonov
zverejnené, platí domnienka, že dňom uverejnenia sa stalo známym každému, koho sa týka, domnienka
o znalosti vyhlásených všeobecne záväzných právnych predpisov je nevyvrátiteľná“. V súlade s

citovanou zákonnou zásadou sa od žalobcu očakáva, že bude poznať svoje zákonom stanovené
práva a povinnosti vrátane prípadných následkov ich nesplnenia a že zlučiteľnosť svojho správania s
právnymi predpismi upravujúcimi práva a povinnosti subjektov na úseku energetiky, posúdi na vlastnú
zodpovednosť. Žalobca, ako výrobca elektriny, tým v zásade sám nesie riziko prípadného nesprávneho
posúdenia právneho stavu a neplnenia niektorej zo svojich zákonom stanovených povinností. Aplikáciu

uvedeného zákonného princípu potvrdil aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. III. ÚS
21/07, z ktorého vyplýva, že „navrhovateľka tvrdila, že ústavný zákon neporušila, pretože nevedela, že
aj na ňu sa vzťahuje uvedená povinnosť, pričom hneď, ako sa o nej dozvedela, ju splnila, aj keď po
zákonom stanovenej lehote. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na jednu zo základných zásad
práva, ktorú si aj samotná navrhovateľka uvedomuje, a síce „ignorantia legis non excusat“ (neznalosť
zákona neospravedlňuje),“ a tiež v uznesení sp. zn. II. ÚS 52/2011.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, že nesplnenie si zákonných povinností zo strany žalobcu
jednoznačné, pričom v dôsledku nesplnenia si týchto povinností v zmysle ustanovenia § 4 ods. 2
písm. c) zákona o OZE zaniklo žalobcovi právo uplatňovať si v roku 2015, na elektrinu vyrobenú v
príslušných zariadeniach na výrobu elektriny, nárok na podporu podľa ustanovenia § 4 ods. 1 písm.
b) a c) zákona o OZE. Toto právo žalobcu zaniklo automaticky priamo zo zákona (§ 4 ods. 3 zákona

o OZE). Odňatie podpory tak nenastalo v dôsledku rozhodnutia žalovaného v 1/ rade, ale vyplynulo
z rozhodujúcej skutočnosti, že v danom prípade nedošlo k splneniu zákonných povinností žalobcu.
Preto nároky uplatňované žalobcom v predmetnom konaní nie sú skutkovo ani právne odôvodnené a
vychádzajú z nesprávne interpretovaných ustanovení právnych predpisov.

4. Žalovaný v 2/ rade žiadal rovnako žalobu zamietnuť ako nedôvodnú, pričom sa stotožnil s
argumentáciou žalovaného v 1/ rade.

5. Súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania (písomnými vyjadreniami žalobcu a žalovaného,
Potvrdením o pôvode elektriny z obnoviteľných zdrojov č. 1815/2012/PoP-OZE z 13.12.2012,

Rozhodnutím ÚRSO č. 1691/2014/E-OZ z 27.1.2014, Zmluvou o dodávke elektriny, prevzatí
zodpovednosti za odchýlku a doplatku č. PDS: OZE-499-2012-15, číslo zmluvy VSE: OZE-499-2012-15-
VSE s prílohou č. 1 z 11.11.2014, Zmluvou o dodávke elektriny, prevzatí zodpovednosti za odchýlku
a doplatku, číslo zmluvy PDS: OZE-499-2012 (podpísaná žalobcom 8.11.2012 a žalovaným v 1/ rade
13.11.2012), Rozhodnutiami ÚRSO zo 4.6.2007, 11.5.2009 a 6.6.2011, listom žalovaného v 1/ rade z

15.12.2014, e-mailovou komunikáciou žalobcu, listom žalobcu z 18.12.2014, faktúrami č. 20153004, č.
20153006, č. 20153008, č. 20153012, č. 20153014 (vystavené žalobcom pre žalovaného v 1/ rade) a
faktúrami č. 20153001, č. 20153003, č. 20153005, č. 20153007, č. 20153011, č. 20153013 (vystavené
žalobcom žalovanému v 2/ rade), Návrhom ceny výrobcu elektriny z obnoviteľných zdrojov energie
pre roky 2014 až 2025, Uznesením Okresného súdu Bratislava I uverejneným v Obchodnom vestníku

č. 160/2017 z 21.8.2017, Nálezom Ústavného súdu SR č. PL. ÚS 50/2015-148 z 22.3.2017) mal za
preukázané, že medzi stranami vznikol právny vzťah na základe uvedených jednotlivých zmlúv a ich
dodatkov. Medzi stranami nebolo sporné, že žalobca je výrobcom elektriny z obnoviteľných zdrojov. Z
Potvrdenia o pôvode elektriny z obnoviteľných zdrojov číslo 1815/2012/PoP-OZE, vydaného 13.12.2012
ÚRSO-m pre žalobcu, súd zistil, že potvrdenie ÚRSO o pôvode elektriny z obnoviteľných zdrojov

bolo vydané pre zariadenie s celkovým inštalačným výkonom 0,999 MW, s uvedením do prevádzky
15.11.2012, s predpokladaným množstvom vyrobenej elektriny za kalendárny rok 7950 MWh. Dňa
27.1.2014 bolo pre uvedené zariadenie vydané aj rozhodnutie č. 1691/2014/E-OZ na rok 2014 a bola
určená pevna cenu elektriny pre stanovenie doplatku vo výške 136,33 Eur/MWh. Ďalej mal súd prvej
inštancie listom žalovaného v 1/ rade z 15.12.2014 preukázané, že žalobca bol zo strany žalovaného v 1/

rade upozornený, že si pre kalendárny rok 2015 nemôže uplatniť podporu, pretože v roku 2014 nedošlo
k splneniu všetkých zákonných náležitostí upravených § 4 zákona o OZE, a preto došlo vylúčeniu
možnosti zaradiť v roku 2015 žalobcom prevádzkované zariadenie do systému podpory, a teda elektrina
vyrobená v tomto zariadení sa bude považovať za vyrobenú elektrinu, na ktorú nie je možnosť uplatniť
si právo podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c) zákona o OZE. Z jednotlivých faktúr č. 20153004, č. 20153006, č.

20153008, č. 20153012, č. 20153014, súd zistil, že boli vystavené žalobcom pre žalovaného v 1/ rade
za mesiac február až jún 2015 na zaplatenie doplatku a cenu elektriny na straty, ktoré mu ako výrobcovi
elektriny z obnoviteľných zdrojov prináležia v zmysle príslušných cenových rozhodnutí ÚRSO a faktúry
č. 20153001, č. 20153003, č. 20153005, č. 20153007, v č. 20153011, č. 20153013, boli vystavené prežalovaného v 2 rade za mesiace január až jún 2015 za dodávku elektriny do distribučnej sústavy na
straty. Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd konštatoval, že stranami sporu nebolo namietané tvrdenie
žalobcu, že žalovaní žiadnu z uvedených faktúr žalobcovi nezaplatili, a preto sa uvedená skutočnosť

javí súdu prvej inštancie ako nepochybná.

6. Poukazujúc na novelu ust. § 4 ods. 3 zák.č. 309/2009 Z.z. účinnú od 1.1.2014 mal súd prvej inštancie
za to, že uvedenou novelou nedošlo k zmene podmienok podpory výroby elektriny z obnoviteľných
zdrojov energie a teda podmienky podpory ako také ostali aj po 01.01.2014 nezmenené. Došlo len k

zmene následkov nesplnenia si povinností výrobcov uvedených v ust. § 4 ods. 2 zákona o podpore a
to tak, že výrobca elektriny s právom na podporu, ktorý nesplní povinnosti podľa odseku 2, si nemôže
na elektrinu vyrobenú v danom zariadení na výrobu elektriny uplatniť právo podľa odseku 1 písm. b) a
c) na nasledujúci kalendárny rok. Navyše ani v zmysle Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č.
PL.ÚS 50/2015-148 zo dňa 22.03.2017 táto sankcia uvedená v ust. § 4 ods. 3 zák. č. 309/2009 Z.z. v
znení platnom a účinnom od 01.01.2014 nie je neprimeraná a nie je ani v rozpore s ústavou. Jedná sa

o špecifickú sankciu, ktorá má súkromnoprávny charakter.

7. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti dospel súd k záveru, že žalovaný v 1/ rade (ako
prevádzkovateľ regionálnej distribučnej sústavy) neevidoval voči žalobcovi k predmetnému dátumu 15.
augusta príslušného roka (2014) včasné splnenie si povinnosti ako výrobcu v zmysle ust. § 4 ods.

2 písm. c) zák. o OZE. Žalobca v konaní nepreukázal, že si terajší úpadca zákonom požadovanú
povinnosť splnil riadne a včas. Návrh ceny výrobcu elektriny z obnoviteľných zdrojov energie pre roky
2014 až 2025 s predpokladanými údajmi o výrobe a dodávke elektriny z obnoviteľných zdrojov energie
nemožno považovať za dôkaz preukazujúci splnenie si uvedenej povinnosti úpadcom. Z listu žalobcu
z 18.12.2014 adresovaného a doručeného žalovanému v 1/ rade dňa 22.12.2014 však mal súd prvej

inštancie preukázaný opak, keďže z neho vyplýva, že žalobca preposlal doklad o plánovanej výrobe
za rok 2015 a súčasne sa ospravedlnil za opomenutie odoslania údajov aj do VSD. Zároveň žalobca
konštatoval, že týmto podaním boli jeho povinnosti hlásenia k plánovaným údajom v roku 2015 splnené.
Prílohou tohto listu bola listina obsahujúca plánované údaje za rok 2015 daného zariadenia. Nakoľko
žalobca svoju povinnosť podľa ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore nesplnil voči ÚRSO, ani

žalovanému v 1/ rade v zákonom stanovenej lehote (do 15.08.2014), nemôže si na elektrinu vyrobenú
vo svojom zariadení na výrobu elektriny uplatniť právo podľa odseku 1 písm. b) a c) na nasledujúci
kalendárny rok, t.j. na rok 2015. Keďže oznamovaciu povinnosť je potrebné splniť periodicky každý rok,
nie je možné akceptovať názor žalobcu, že si svoju povinnosť splnil predložením cenového rozhodnutia,
uzavretím zmluvy, Návrhom ceny výrobcu elektriny z obnoviteľných zdrojov energie pre roky 2014 až

2025, resp. iným dokladom obsahujúcim aj údaje, ktoré majú byť predmetom oznámenia. Aj keď zákon
neustanovuje formu oznámenia, s prihliadnutím na požiadavku určitosti a zrozumiteľnosti prejavu vôle,
z jednostranného právneho úkonu, ktorým sa oznamovacia povinnosť plní, musí byť zrejmé, kto ho
robí, komu je určený a čo sa ním sleduje, k čomu smeruje, resp. aké práva a povinnosti z neho majú
vzniknúť.ÚstavnýsúdSlovenskejrepublikyvnálezeč.PL.ÚS50/2015-148zodňa22.03.2017zdôraznil,

že neplnenie zákonom ustanovených povinností nemôže v právnom štáte požívať právnu ochranu.
Naopak, v podmienkach právneho štátu je vo všeobecnosti akceptovateľné a v zásade vždy aj z dôvodu
zabezpečovania efektívnosti právnej úpravy žiaduce, aby nesplnenie zákonom ustanovených povinností
bolo sankcionovateľné, resp. mohlo (potenciálne) vyvolať negatívne právne dôsledky na subjekt práva,
ktorý si zákonom ustanovenú povinnosť nesplnil.

8. Čo sa týka tvrdenia žalobcu, že si splnil všetky podmienky podpory na rok 2015 v intenciách
ustanovenia§18ezák.č.309/2009Z.z.vplatnomznení,pričomsanestotožnilstvrdenímžalovaných,že
ust. § 18e zák. o podpore sa vzťahuje len na podmienky podpory uvedené v ust. § 3 zák. č. 309/2009 Z.z.
v platnom znení, súd prvej inštancie uviedol, že v zmysle zmlúv sa žalovaní zaviazali žalobcovi zaplatiť

doplatok v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Podľa ust. § 18e ods. 1 zákona o OZE
podmienky podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a podpory výroby elektriny vysoko
účinnou kombinovanou výrobou pri zariadení výrobcu elektriny, ktoré bolo uvedené do prevádzky pred
1. januárom 2014, zostávajú zachované podľa doterajších predpisov. Novelou ust. § 4 ods. 3 zákona
o OZE účinnou od 01.01.2014 nedošlo k zmene podmienok podpory výroby elektriny z obnoviteľných

zdrojov energie. Podmienky podpory ako také ostali aj po 01.01.2014 nezmenené. Došlo len k zmene
následkov nesplnenia si povinností výrobcov uvedených v ust. § 4 ods. 2 zákona o podpore a to tak,
že výrobca elektriny s právom na podporu, ktorý nesplní povinnosti podľa odseku 2, si nemôže na
elektrinu vyrobenú v danom zariadení na výrobu elektriny uplatniť právo podľa odseku 1 písm. b) a c)na nasledujúci kalendárny rok. Ani v zmysle Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. PL.ÚS
50/2015-148 zo dňa 22.03.2017 táto sankcia uvedená v ust. § 4 ods. 3 zák. č. 309/2009 Z.z. v znení
platnom a účinnom od 01.01.2014 nie je neprimeraná a nie je ani v rozpore s ústavou.

9. Vo vzťahu k tvrdeniu žalobcu (resp. spoločnosti ALLFINE s.r.o.), že boli porušené jeho práva vlastniť
majetok, že bolo obmedzené jeho vlastnícke právo a právo podnikať a že absentuje rozhodnutie
vo veci súd prvej inštancie opätovne poukázal na vyššie uvedený nález Ústavného súdu, podľa
ktorého ani tieto práva dotknutých výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov neboli porušené. Totiž

zákonodarca neustanovuje subjektom práva právne povinnosti samoúčelne, ale naopak, so zjavným
zámerom, aby tieto právne povinnosti boli dodržiavané. Je pritom nespochybniteľné, že záujem na
dôslednom dodržiavaní právnych povinností vyplývajúcich z právnych noriem treba považovať za
dôležitý všeobecne akceptovaný verejný záujem, ktorý môže za určitých okolností ospravedlňovať
aj neštandardné postupy pri koncipovaní právnych noriem. Za situácie, keď výrobcovia elektriny z
obnoviteľných zdrojov energie majú nárok na zákonom ustanovené formy podpory, ktorých hodnota je

aj podľa tvrdenia skupiny poslancov mimoriadne vysoká („... predstavujú ročné náklady na prevádzku
a údržbu elektrárne a náklady na splácanie záväzkov voči bankám 70 % až 90 % ročnej podpory.
V niektorých prípadoch tieto náklady dokonca prevyšujú 90 %.“), je celkom prirodzené a legitímne,
ak zákonodarca viaže poskytnutie tejto podpory na dôsledné dodržiavanie povinností ustanovených
zákonom o podpore výrobcami elektriny. Povinnosti podľa § 4 ods. 2 zákona o podpore majú výrobcovia

elektriny primárne vo vzťahu k prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy ako subjektom
súkromného práva. Na tom nič nemení skutočnosť, že povinnosť oznámiť skutočnosti, resp. informácie
uvedené v § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore majú výrobcovia elektriny z obnoviteľných zdrojov
energie nielen vo vzťahu k prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, ale aj vo vzťahu k
ÚRSO. Z koncepcie posudzovanej právnej úpravy ale zjavne vyplýva, že z hľadiska aplikácie § 4 ods.

3 zákona o podpore je podstatný vzťah medzi výrobcami elektriny a prevádzkovateľmi regionálnych
distribučných sústav. Tento záver potvrdzuje predovšetkým skutočnosť, že práva podľa § 4 ods. 1
písm. b) a c) zákona o podpore si výrobcovia elektriny môžu uplatňovať vo vzťahu k prevádzkovateľom
regionálnej distribučnej sústavy, a nie ÚRSO, príp. inému orgánu verejnej správy. Za okolností, keď
sa uplatnenie inštitútu ustanoveného v napadnutom ustanovení zákona o podpore týka vzťahu dvoch

subjektov súkromného práva, t. j. ide o súkromnoprávny vzťah, sa podľa názoru ústavného súdu
nejaví žiaduce a ani vhodné, aby zákon ustanovoval orgán verejnej správy, ktorý by bol oprávnený
rozhodovať o nesplnení zákonom ustanovených povinností jedného subjektu súkromného práva voči
druhému subjektu súkromného práva, a to aj s ohľadom na charakter týchto povinností (ak by to tak bolo,
nešlo by už o súkromnoprávny vzťah, ale verejnoprávny vzťah). Nakoľko v konaní nebolo žalobcom

nepochybne preukázané, že úpadca svoju povinnosť podľa ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore
splnil voči žalovanému v 1/ rade v zákonom stanovenej lehote (do 15.08.2014), jeho právo na podporu
v nasledujúcom kalendárnom roku - vo vzťahu k žalovaným v 1/ a 2/ rade - na daný nasledujúci
kalendárny rok zaniklo - nemôže si teda na elektrinu vyrobenú vo svojom zariadení na výrobu elektriny
uplatniť právo podľa odseku 1 písm. b) a c) na nasledujúci kalendárny rok, t.j. na rok 2015. Sankcia

za nesplnenie povinnosti vyplýva priamo zo zákona a aj v zmysle predmetného nálezu Ústavného
súdu SR nie je potrebné o nej rozhodnúť v správnom konaní, keďže sa jedná o vzťah medzi subjektmi
súkromného práva. Žalobcovi teda ani nevznikol nárok na zaplatenie žalovanej sumy s príslušenstvom
voči žalovanému v 1/ rade, ani voči žalovanému v 2/ rade.

10. Preto súd prvej inštancie citujúc ustanovenia § 3 ods. 1 Zákona o OZE, § 4 Zákona o OZE v znení
platnom a účinnom do 31.12.2013, § 4 zák.č. 309/2009 Z.z. v znení platnom a účinnom od 1.1.2014, §
17 ods. 1 Zákona o OZE, § 18e zák.č. 309/2009, § 269 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka rozhodol tak,
ako je uvedené vo výroku I. napadnutého rozsudku.

11. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 CSP a keďže
súd žalobu zamietol, úspech žalovaných v 1/ a 2/ rade je v rozsahu 100% a keďže si žalovaný v 1/ rade
náhradu trov konania uplatnil a žalovaný v 2/ rade si náhradu trov konania neuplatnil rozhodol súd prvej
inštancie tak, ako je uvedené vo výroku II. a III. napadnutého rozsudku.

12. Proti tomuto rozsudku (výroku I. a II.) podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Navrhol, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, alebo ak dospeje k názoru, že sú naplnené podmienky pre rozhodnutie vo veci, aby
napadnutý rozsudok zmenil a žalovaného v 1/ rade zaviazal do troch dní odo dňa právoplatnostirozsudku zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 163 160,28 eur spolu s úrokom z omeškania zo sumy
9.877,89 eur vo výške 8,05 % ročne odo dňa 23.12.2015 do zaplatenia; úrokom z omeškania zo sumy
37.836,69 eur vo výške 8,05 % ročne odo dňa 19.03.2015 do zaplatenia; úrokom z omeškania zo sumy

46.248,25 eur vo výške 8,05 % ročne odo dňa 18.04.2015 do zaplatenia; úrokom z omeškania zo sumy
49.874,84 eur vo výške 8,05 % ročne odo dňa 20.05.2015 do zaplatenia; úrokom z omeškania zo sumy
13.321,21 eur vo výške 8,05 % ročne odo dňa 18.06.2015 do zaplatenia; úrokom z omeškania zo sumy
6.001,40 eur vo výške 8,05 % ročne odo dňa 21.07.2015 do zaplatenia. Zároveň žiadal zaviazať aj
žalovaného v 2/ rade do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku zaplatiť žalobcovi sumu vo výške

95.930,25 eur spolu s úrokom z omeškania zo sumy 5.651,63 eur vo výške 8,05 % ročne odo dňa
20.02.2015 do zaplatenia; úrokom z omeškania zo sumy 21.648,25 eur vo výške 8,05 % ročne odo dňa
19.03.2015 do zaplatenia; úrokom z omeškania zo sumy 26.460,92 eur vo výške 8,05 % ročne odo dňa
18.04.2015 do zaplatenia; úrokom z omeškania zo sumy 28.535,88 eur vo výške 8,05 % ročne odo dňa
21.05.2015 do zaplatenia; úrokom z omeškania zo sumy 7.627,45 eur vo výške 8,05 % ročne odo dňa
18.06.2015 do zaplatenia; úrokom z omeškania zo sumy 3.433,70 eur vo výške 8,05 % ročne odo dňa

21.07.2015 do zaplatenia; úrokom z omeškania zo sumy 2.563,52 eur vo výške 8,05 % ročne odo dňa
21.01.2016 do zaplatenia. Zároveň žiadal zaviazať žalovaných v 1/ a 2/ rade spoločne a nerozdielne
zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v celom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov konania bude
rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.

13. Uviedol, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; že konanie má inú
vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; že súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci čo zakladá odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365

ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP.

14. Poukázal na to, že aj napriek tomu, že požiadal súd prvej inštancie o odročenie pojednávania
konaného 13.12.2018 (prvé pojednávanie), a teda svoju neprítomnosť na pojednávaní riadne a včas
ospravedlnil, súd prvej inštancie nepovažoval dôvod žalobcu za tak dôležitý, aby pojednávanie odročil.

Podľa záveru súdu, situáciu popísanú žalobcom mal a mohol žalobca riešiť tak, aby si splnil svoju
povinnosť dostaviť sa na pojednávanie nariadené súdom a to i s poukazom na ust. § 7 zákona
č. 8/2005 Z.z. o správcoch. Žalobca svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnil z dôvodu, že deň
pred pojednávaním žalobcu telefonicky kontaktoval p. Petrinec, pracovník spoločnosti C m c, spol.
s r.o., Detva, ktorá má prenajatý generátor, ktorý je namontovaný a tvorí súčasť kogeneračného

zariadenia Jenbacher, JMS 320 GS.B.L. nachádzajúci sa v Bioplynovej stanici v Kamenici nad Cirochou
a informoval ho, že dňa 13.12.2018 sa uskutoční montáž generátora. Zároveň ho ako správcu
majetku úpadcu požiadal o osobnú účasť pri tejto montáži, nakoľko bolo potrebné zabezpečiť aj
vstup do Bioplynovej stanici v Kamenici nad Cirochou a osvetlenie, keďže priestor je bez elektriny.
Túto skutočnosť žalobcovi p. Petrinec potvrdil nasledujúci deň (t.j. v deň konania pojednávania) aj

prostredníctvom e-mailovej komunikácie, ktorú žalobca predložil súdu spolu so žiadosťou o odročenie
pojednávania. Montáže sa zúčastnili aj pracovníci zo spoločnosti Jenbacher z Nemecka a o vykonaní
montáže (dňa 13.12.2018) bol spísaný záznam z montáže, ktorý podpísal konateľ spoločnosti C m c
spol. s r.o.).

15. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti dal žalobca do pozornosti súdu, že súpisová hodnota
Bioplynovej stanici je vo výške 505.000,00 eur a predstavuje podstatnú časť majetku patriaceho
úpadcovi. Nakoľko bola účasť žalobcu na predmetnej montáži nevyhnutná, žaloba nemal možnosť za
taký krátky čas zvoliť si právneho zástupcu. Žalobca má za to, že ako správca úpadcu postupoval
s odbornou starostlivosťou za účelom ochrany majetku úpadcu, ktorý v spore vystupuje na strane

žalobcu. Vtejtosúvislostižalobcapoukázalustálenújudikatúru-uznesenieNSSRsp.zn.3Obdo/1/2009
z 20.7.2010 a zdôraznil, že ochrana majetku úpadcu je vážnym a ospravedlniteľným dôvodom
na odročenie pojednávania, pričom vzhľadom na čas kedy sa dozvedel o predmetnej montáži aj
nepredvídateľným, neodvrátiteľným a náhlym dôvodom. Žalobca sa pri tomto úkone nemohol nechať
zastúpiť inou osobou, rovnako ako nemal možnosť za taký krátky čas zvoliť si právneho zástupcu na

pojednávanie.

16. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti sa názor súdu prvej inštancie, že žalobca mohol a mal
vzniknutú situáciu riešiť tak, aby si splnil svoju povinnosť s poukazom na ust. § 7 zák.č. 8/2005 Z.z.o správcoch javí ako nedostatočný a nepreskúmateľný, nakoľko uvedený paragraf upravuje povinnosť
správcov mať zriadenú kanceláriu.

17. S poukazom na bod 29., 38. prvá veta a 39. odôvodnenia napadnutého rozsudku ako aj rozhodnutia
ÚS SR sp.zn. III. ÚS 328/05, III. ÚS 116/06 žalobca zdôraznil, že riadne odôvodnenie súdneho
rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vyžaduje,
aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a
právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné. Súd prvej

inštancie v odôvodnení rozsudku (bod 29. a 35.) len konštatoval svoj subjektívny názor, že novelou ust.
§ 4 ods. 3 Zákona o podpore účinnou od 1.1.2014 nedošlo k zmene podmienok podpory výroby elektriny
z obnoviteľných zdrojov energie, ale došlo len k zmene následkov nesplnenia si povinností výrobcov
uvedených v ust. § 4 ods. 2 Zákona o podpore. Pritom sa súd relevantným spôsobom nevysporiadal
s tvrdením žalobcu ohľadom ust. § 18e zákona o podpore, ktorý obsahuje prechodné ustanovenia k
predmetnej novele. Totiž z uvedeného ustanovenia je zrejmé, že na zariadenie, ktoré bolo uvedené do

prevádzky pred 1.1.2014 sa vzťahujú podmienky podpory tak, ako bolo v zákone upravené do účinnosti
predmetnej novely. Nakoľko zariadenie úpadcu bolo uvedené do prevádzky dávno pred 1.1.2014
je zjavné, že v jeho prípade nemožno aplikovať sankciu zavedenú novelizáciou podmienok podpory
výroby elektriny podľa § 4 ods. 3 zákona o podpore. Navyše súd prvej inštancie relevantným spôsobom
neozrejmil svoje myšlienkové pochody a vyvodené právne závery, že novelou ust. § 4 ods. 3 zákona

o podpore účinnou od 1.1.2014 nedošlo k zmene podmienok podpory takým spôsobom, aby výsledok
rozhodovacej činnosti bol jasný, zrozumiteľný a dostatočne odôvodnený a aby strany sporu nemuseli
hľadať odpoveď na nastolenú problematiku v rovine dohadov, aby sa s prijatými závermi bolo možné
stotožniť ako s logickým záverom procesu poznania nielen právnych záverov, ale aj záverov skutkových,
z ktorých právne závery vychádzajú.

18. Podľa žalobcu teda súd prvej inštancie nesprávne interpretoval ako novelu zákona o podpore účinnú
od 1.1.2014 tak aj samotné ust. § 18e predmetného zákona. Ustanovenie § 18e zákona o podpore
totiž obsahuje len všeobecný pojem „podmienky podpory“ výroby elektriny z OZE, pritom neodkazuje
na konkrétny paragraf, na ktorý by sa malo toto prechodné ustanovenie vzťahovať. Podmienky podpory

výroby elektriny z OZE sú upravené nielen v § 3 ale aj v § 4 zákona o podpore, ktoré od seba nemožno
oddeľovať, nakoľko sú navzájom previazané. Ak bola novelou zákona o podpore zavedená sankcia v
podobe nemožnosti uplatniť si právo na doplatok, stala sa z tejto povinnosti zároveň podmienka na
získanie podpory výroby elektriny z OZE, nakoľko bez jej splnenia výrobca elektriny stráca právo na
podporu. Predmetnou novelou teda došlo aj k zmene podmienok podpory výroby elektriny z OZE, a preto

sa v súlade s ust. § 18e zákona o podpore nemôže takáto podmienka vzťahovať aj na úpadcu, ktorého
zariadenie bolo do prevádzky uvedené dávno pred 1.1.2014. Zdôraznil, že pred účinnosťou 1.1.2014
existovala len povinnosť oznámenia, avšak takáto povinnosť nebola podmienkou na získanie podpory
pre výrobu elektriny, preto súd nemôže tieto dva pojmy stotožňovať.

19. Vzhľadom na uvedené nie je pravdou tvrdenie súdu prvej inštancie, že novelou ust. § 4 ods. 3 zákona
o podpore účinnou od 1.1.2014 nedošlo k zmene podmienok podpory výroby elektriny z obnoviteľných
zdrojov energie, ale došlo len k zmene následkov nesplnenia si povinností výrobcov uvedených v
ust. § 4 ods. 2 zákona o podpore. Ak by zákonodarca chcel vylúčiť len podmienky podpory výroby
elektriny špecifikované § 3 zákona o podpore tak by toto ustanovenie špecifikoval v § 18e zákona o

podpore. Vzhľadom na to, že zákonodarca tak neučinil je nesporné, že z účinnosti zákona o podpore v
znení účinnom od 1.1.2014 boli vyňaté všetky podmienky (vrátane povinnosti splnenia si oznamovacej
povinnosti), ktoré neboli v zákone upravené do 1.1.2014.

20. Citujúc čl. 13 ods.4 Ústavy SR, v zmysle ktorého „pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí

dbať na ich podstatu a zmysle. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ“, žalobca
uviedol, že takýmto obmedzením by bolo i odňatie práva úpadcu (výrobcu elektriny) na doplatky a za
odber elektriny za cenu elektriny na straty od žalovaných v prípade uloženia sankcie v zmysle ust. § 4
ods. 3 zákona o podpore, ktoré sa naňho nemá vzťahovať.

21. Žalobca tiež poukázal na to, že zo zásady ústavne konformného výkladu vyplýva požiadavka, aby v
prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich
právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú resp. plnohodnotnejšiu
realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických osôb alebo právnických osôb. Všetky orgány verejnejmoci sú preto povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie ústavou (a tiež
medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd.

22. V závere odvolania žalobca uviedol, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal ani s argumentom
žalobcu poukazujúcim na rozhodnutia súdov (judikatúru) alebo názory právnej vedy, ktoré sa na
prejednávanú vec vzťahujú.

23. Preto považuje rozsudok súdu prvej inštancie za arbitrárny, neúplný a hlavne nepresvedčivý, čo je v

rozpore nielen s požadovaným účelom súdneho konania, ale tiež aj so zásadami spravodlivého procesu
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

24. Žalovaný v 1/ rade vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu s poukazom na ust. § 183 ods. 1 CSP uviedol,
že montáž kogeneračného zariadenia je výlučne technickou záležitosťou, a preto má za to, že súd
prvej inštancie posúdil žalobcom uvedené dôvody na odročenie pojednávania správne. Žalovanému

v 1/ rade nie je zrejmé, akú súčinnosť mal pri realizácii montáže poskytovať žalobca ako správca
konkurznej podstaty a prečo si žalobca na montáž nemohol namiesto svojej osobnej účasti zabezpečiť
prítomnosť odborne technicky spôsobilej osoby, ktorá by na priebeh montáže kvalifikovane dohliadla.
Navyše žalobca tvrdil, že úpadca na jeho osobnej účasti na montáži kogeneračnej jednotky a rovnako
aj na ústnom pojednávaní, výslovne trval, čo však nevyplýva zo žiadnych žalobcom predložených

dôkazov. Naopak, viaceré skutočnosti nasvedčujú účelovosti takéhoto tvrdenia žalobcu. V tejto súvislosti
dal žalovaný v 1/ rade do pozornosti súdu skutočnosť, že žalobca ako správca konkurznej podstaty
zastupujeúpadcuajvďalšíchsporochvedenýchprotižalovanémuv1/rade,kdesaústnychpojednávaní
nezúčastňuje sám žalobca, ale ním splnomocnení advokáti alebo ich advokátski koncipienti (napr.
konanie vedené pod sp.zn. 26Cb/19/2016 a sp.zn. 31Cb/49/2018). Ani v jednom z uvedených prípadov,

bez ohľadu na predmet sporu a jeho hodnotu, úpadca netrval na osobnej účasti žalobcu, a to dokonca
ani v prípade sporu s úplne totožným predmetom sporu ako je spor vo veci samej. Úpadca netrvá ani na
osobnom riešení sporu vo veci samej v odvolacom konaní, čo vyplýva z predloženého plnomocenstva
udeleného JUDr. Nikolete Gallovej z 24.1.2019. Preto tvrdenia žalobcu o nevyhnutnosti jeho osobnej
účasti na ústnom pojednávaní práve vo veci samej, vyznievajú vzhľadom k uvedenému viac ako

nepresvedčivo a účelovo. Taktiež aj z webovej stránky žalobcu vyplýva, že žalobca nepôsobí sám,
ako má väčší tím spolupracovníkov vrátane právnikov a bežne spolupracuje s advokátskou kanceláriou
DEDÁK & Partners s.r.o. a využíva služby poskytované jej partnermi, advokátmi a advokátskymi
koncipientmi. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že žalobca je zastupiteľný a úpadca na jeho osobnej
účasti na ústnych pojednávaniach netrvá. Pokiaľ zo strany žalobcu sa nejednalo o prvý pokus o

odročenie pojednávania, keďže už z dôvodov na strane žalobcu bolo odročené aj ústne pojednávanie
vo veci samej vytýčené na deň 22.10.2018, má žalovaný v 1/ rade za to, že postup súdu prvej inštancie
bol správny, a opakované žalobcom požadované odročovania ústnych pojednávaní by viedli len k
nehospodárnosti a bezdôvodným prieťahom konania.

25. Ďalej žalovaný v 1/ rade zdôraznil, že základným predmetom sporu bolo preukázanie splnenia
povinností žalobcu v zmysle § 4 ods. 2 písm.c/ zákona o oZE voči žalovanému v 1/ rade a voči ÚRSO.
Podľa žalovaného v 1/ rade názor súdu prvej inštancie, že žalobca v celom konaní žiadnym relevantným
spôsobom nepreukázal splnenie svojej oznamovacej povinností v zmysle § 4 ods. 2 písm.c/ zákona o
OZE riadne a včas v zákonom stanovenej lehote a že sám vo svojich písomných vyjadreniach ako aj

predložených dôkazoch konštatoval, že zo strany žalobcu k splneniu zákonom stanovenej povinnosti
požadovanými spôsobmi v zákonom stanovenej lehote nedošlo a táto bola z jeho strany plnená až
dodatočne v decembri roku 2014, je správny. Totiž žalovanému v 1/ rade nebolo zo strany žalobcu
doručené žiadne podanie v zákonom stanovenej lehote, z ktorého by vyplývala vôľa žalobcu oznámiť
žalovanémuv1/radepredpokladanémnožstvododávkyelektrinyvroku2015arovnakoanivôľažalobcu

oznámiť žalovanému v 1/ rade uplatnenie podpory v roku 2015. Uvedené vyplýva aj z bodu 16. a 31.
odôvodnenia napadnutého rozsudku, že oznámenie žalobcu o predpokladanej ročnej charakteristike
dodávky elektriny vyrobenej v zariadení žalobcu v roku 2015 vrátane oznámenia o uplatnení podpory
na rok 2015 bolo žalovanému v 1/ rade doručené až dňa 22.12.2014, t.j. štyri mesiace po zákonom
stanovenom termíne, ktorá skutočnosť bola medzi stranami nesporná. V tejto súvislosti žalovaný v

1/ rade opakovane poukázal na to, že splnenie oznamovacej povinnosti výrobcu bolo zo strany súdu
prvej inštancie už posudzované v konaní vedenom pod sp.zn. 26Cb/19/2016, kde bolo jednoznačne
preukázané, že zo strany žalobcu voči žalovanému v 1/ rade jeho povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 písm.c/
zákona o OZE nebola splnená a žalobný návrh žalobcu bol (právoplatným) rozsudkom súdu prvejinštancievplnomrozsahuzamietnutý.Keďžeuvedenáskutočnosťbolasúduprvejinštancienepochybne
známa jeho vlastnej činnosti, nebolo ju potrebné dokazovať.

26. Pokiaľ žalobca napáda rozsudok súdu prvej inštancie aj z dôvodu údajnej nesprávnej aplikácie
účinkov § 4 ods. 3 zákona o OZE a nesprávneho výkladu a aplikácie prechodného ustanovenia §
18e ods. 1 zákona o OZE, pričom v rozpore so závermi ÚS SR publikovanými v náleze sp.zn. PL.
ÚS 50/2015 sa snaží odôvodniť svoju argumentáciu, že v zmysle prechodného ustanovenia § 18e
ods. 1 zákona o OZE sa na žalobcu vzťahujú predpisy pred 1.1.2014, t.j. ani prípadné nesplnenie

oznamovacej povinnosti k 15.8. nemá za následok sankcie v podobe nemožnosti uplatniť si právo na
podporu vo forme odberu elektriny za cenu na straty a vo forme doplatku, žalovaný v 1/ rade uviedol,
že výklad aplikovaný súdom prvej inštancie je správny a právne súladný a tento v plnom rozsahu
zohľadňuje závery vyššie uvedeného nálezu Ústavného súdu SR. Cieľom prechodného ustanovenia
§ 18e ods. 1 zákona o OZE bolo zakotviť nemennosť podmienok vzniku práva na podporu pre
subjekty, ktorých zariadenia boli uvedené do prevádzky pred 1.1.2014 z dôvodu zachovania právnej

istoty, stability, ochrany už nadobudnutých práv a dodržania zásady zákazu retroaktivity. Zdôraznil,
že zásada právnej istoty a právnej stability neznamená nemennosť zákona a nemennosť práv a
povinností vyplývajúcich oprávneným subjektom alebo ich právnych následkov. Novelou zákona o OZE
s účinnosťou od 1.1.2014 došlo len k zmene resp. rozšíreniu právnych následkov nesplnenia niektorých
zákonom o OZE stanovených povinností zo strany tých výrobcov, ktorí majú priznané právo na podporu,

pričom povinnosti, ktorých sa novela týka, nie sú pre žalobcu nové, a tieto boli žalobcovi riadne známe
už pred nadobudnutím účinnosti predmetnej novely. Otázkou účinkov predmetnej novely vrátane ust.
§ 4 ods. 3 zákona o OZE sa zaoberal, ako už bolo v konaní pred súdom prvej inštancie uvedené aj
ÚS SR v náleze sp.zn. PL. ÚS 50/2015, pričom dospel k záveru, že sa jedná o nepravú retroaktivitu.
Ústavný súd SR sa v predmetnom náleze venoval komplexnému posudzovaniu ust. § 4 ods. 3 zákona

o OZE vrátane jeho účinkov a pôsobnosti, v súvislosti s čím dospel k záveru, že v prípade aplikácie
predmetného ustanovenia § 4 ods. 3 zákona o OZE sa jedná o nepravú retroaktivitu, t.j. že sankcia
obsiahnutá v ust. § 4 ods. 3 zákona o OZE sa má v prípade nesplnenia povinnosti aplikovať nielen v
prípade zariadení novo uvedených do prevádzky počnúc dňom účinnosti predmetnej novely zákona o
OZE, ale aj na už existujúce zariadenia, ktoré sú v danom čase už v prevádzke. Z uvedeného výkladu

ÚS SR je jednoznačne zrejmé, že prechodné ustanovenie § 18e ods. 1 zákona o OZE sa nevzťahuje
na aplikáciu ustanovenia § 4 ods. 3 zákona o OZE, a teda sankcia obsiahnutá v ust. § 4 ods. 3 zákona
o OZE nemôže byť považovaná za „podmienky podpory“ tak ako to vykladá žalobca.

27. Ďalej žalovaný v 1/ rade zdôraznil, že po preskúmaní dôvodnosti použitia nepravej retroaktivity

pri prijímaní predmetnej novely zo strany zákonodarcov ÚS SR dospel k záveru, že možno
identifikovať viacero dôvodov verejného záujmu, ktoré ospravedlňujú zavedenie nepravej retroaktivity
do napadnutého ustanovenia. Na prvom mieste pripomenul, že za dôležitý verejný záujem treba
bez ďalšieho považovať záujem na dôslednom dodržiavaní právnych povinností vyplývajúcich z
právnych noriem, ktorý môže za určitých okolností ospravedlniť aj neštandardné postupy pri koncipovaní

právnych noriem. Za situácie, keď výrobcovia elektriny z obnoviteľných zdrojov energie majú nárok
na zákonom stanovené formy podpory, ktorých hodnota je mimoriadne vysoká, je preto celkom
prirodzené a legitímne, že zákonodarca viaže poskytnutie tejto podpory na dôsledné dodržiavanie
povinností ustanovených zákonom o OZE výrobcami elektriny. ÚS SR zároveň zdôraznil, že vďaka
organickej previazanosti práv a povinností výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov energie, ktoré

sa prejavuje práve v ustanovení § 4 ods. 3 zákona o OZE, možno považovať právnu reguláciu
podpory výroby elektrickej energie z obnoviteľných zdrojov energie za transparentnú a zároveň ústavne
akceptovateľnú aj z hľadiska tých výrobcov elektriny, ktorí nárok na takúto podporu nemajú a mohli
by sa preto považovať za diskriminovaných. ÚS SR v súvislosti s uvedeným ďalej zdôraznil, že
transparentnosť a efektívnosť právneho mechanizmu, ktorý stimuluje výrobcov elektriny z obnoviteľných

zdrojov energie k dodržiavaniu zákonom ustanovených povinností, je v záujme všetkých odberateľov
elektriny, všetkých fyzických a právnických osôb, keďže podpora poskytovaná výrobcom elektriny z
obnoviteľných zdrojov energie sa nutne musí premietnuť do výslednej ceny elektriny, zohľadňujúc účel a
cieľ sledované napadnutou právnou úpravou. ÚS SR zastáva názor, že zavedenie nepravej retroaktivity
prostredníctvom nového znenia § 4 ods. 3 zákona o OZE je z hľadiska požiadaviek vyvoditeľných z čl.

1 ods. 1 Ústavy SR z ústavného hľadiska nie len akceptovateľné, ale aj žiaduce.
28. Ústavný súd SR v citovanom náleze bez akýchkoľvek pochybností v nadväznosti na vymedzenie
predmetu a účelu zákona o OZE konštatuje, že „.... v § 3 sú ustanovené (okrem iného) spôsoby a
podmienky podpory výroby elektriny z OZE a v § 4 sú ustanovené práva a povinností výrobcov elektriny.“29.ZuvedenéhonázoruprezentovanéhoÚSSRjezrejmé,ževprípadeprechodnéhoustanovenia§18e
ods. 1 zákona o OZE nie je možné aplikovať výklad prezentovaný žalobcom, nakoľko ak by ÚS SR mal

za to, že § 18e ods. 1 zákona o OZE sa vzťahuje nielen na podmienky podpory výroby elektriny upravené
zo systematického hľadiska v § 3 zákona o OZE nazvaného „Spôsob podpory a podmienky podpory
výroby elektriny“, ale aj na práva a povinnosti výrobcov elektriny s právnom na podporu obsiahnutú v
§ 4 zákona o OZE, nemohol by v súvislosti s účinnosťou § 4 ods. 3 zákona o OZE konštatovať vyššie
uvedený záver týkajúci sa systematického členenia zákona o OZE ako ani záver, že sa jedná o nepravú

retroaktivitu. V prípade aplikácie žalobcom prezentovaného výkladu, by sa nielen podmienky podpory
výroby elektriny obsiahnuté v § 3 zákona o OZE ale aj všetky práva a povinnosti výrobcov elektriny s
právom na podporu obsiahnuté v § 4 zákona o OZE, ktoré boli dotknuté predmetnou novelou zákona o
OZE, aplikovali len na zariadenia uvedené do prevádzky odo dňa účinnosti predmetnej novely, t.j. len do
budúcna a teda žiadnym spôsobom by nedošlo k zmenám akýchkoľvek práv ani povinností vzniknutých
za platnosti predchádzajúcej právnej úpravy t.j. nemohlo by sa jednať o nepravú retroaktivitu.

30. Právny následok nesplnenia niektorej zo zákonom explicitne stanovených povinností obsiahnutý v §
4 ods. 3 zákon o OZE sa má vzťahovať nielen na zariadenia výrobcov elektriny uvedené do prevádzky od
účinnostipredmetnejnovely,t.j.1.1.2014,alenavšetkyzariadeniavýrobcovelektriny,tedaajnatie,ktoré
boli uvedené do prevádzky pred nadobudnutím účinnosti predmetnej novely, a teda aj na samotného

žalobcu.

31. Podľa žalovaného vzniknutá situácia je následkom pasivity samotného žalobcu, ako aj niektorých
ďalších výrobcov, spočívajúcej v tom, že títo v rozhodnej dobe nepredložili potvrdenie o pôvode elektriny,
neoznámili charakteristiky svojej dodávky a predovšetkým neoznámili uplatnenie si podpory, čím sa

ich legitímne očakávanie, že podporu vo forme doplatku nadobudnú, značne oslabilo. K dočasnej
strate nároku žalobcu na uplatnenie si podpory pre kalendárny rok 2015 nedošlo priamo nadobudnutím
účinnosti predmetného zákonného ustanovenia obsiahnutého v § 4 ods. 3 zákona o OZE, ale k tomuto
došlo z dôvodu pasivity samotného žalobcu. Zo vzájomnej väzby jednotlivých ustanovení § 4 zákona
o OZE vyplýva, že právom na jednotlivé formy podpory disponuje žalobca len za podmienky, že si

riadne plní svoje zákonom stanovené povinnosti, pričom prepojením medzi zákonom ustanovenými
právami a povinnosťami žalobcu je práve ustanovenie § 4 ods. 3 zákona o OZE, ktorého účelom
už podľa jeho pôvodného znenia bolo ustanoviť právne dôsledky nesplnenia niektorých povinností,
ktoré tento zákon žalobcovi ukladá. Ústavný súd SR vo vyššie uvedenom náleze považuje vzájomné
prepojenie práv výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov energií na podporu a plnenia ich zákonom

ustanovených povinností za legitímne s odôvodnením, že vo všeobecnosti platí, že nesplnenie zákonom
ustanovených povinností nemôže v právnom štáte požívať právnu ochranu. Naopak, v podmienkach
právneho štátu je podľa názoru ÚS SR vo všeobecnosti akceptovateľné a v zásade vždy aj z dôvodu
zabezpečenia efektívnosti právnej úpravy žiaduce, aby nesplnenie zákonom ustanovených povinností
bolo sankcionovateľné. V tejto súvislosti žalovaný v 1/ rade poukázal aj na nález ÚS SR sp.zn. PL.

ÚS 17/2014 z 22.6.2016. Pri vnímaní samotného trhu s elektroenergetikou a pôsobenia výrobcov
elektriny na tomto trhu je podľa názoru ÚS SR potrebné akceptovať všetky podmienky pôsobenia na trhu
stanovené normatívnymi právnymi aktmi, t.j. aj tie, ktoré zabezpečujú výrobcom elektriny podporu zo
strany štátu, aj tie, ktoré ukladajú výrobcom elektriny určité povinnosti. K žalobcom namietanému zásahu
do už nadobudnutých majetkových práv žalobcu garantovaných právnymi predpismi a jeho legitímnych

očakávaní, ústavný súd zdôraznil, že výrobcovia elektriny „nemôžu očakávať, že sa podmienky ich
pôsobenia na trhu v rámci regulovaného odvetvia nebudú meniť resp. že nebudú prijímané nové právne
predpisy, ktoré do budúcna zavedú nové podmienky podnikania v danom regulovanom odvetví. Teda
výrobcovia elektriny nemôžu legitímne očakávať, že počas určitého právnou normou vymedzeného
obdobia nebude zavedená určitá poplatková povinnosť, ktorá navyše vyplýva zo samotného zákona

o energetike. Vzhľadom na uvedené žalovaný v 1/ rade považuje úvahy súdu prvej inštancie ako aj
prezentovaný právny názor aplikácie a výkladu § 4 ods. 3 zákona o OZE ako aj § 18e ods. 1 zákona o
OZE za správny a súladný s platnou právnou úpravou ako aj ustálenou súdnou praxou.

32. Čo sa týka námietky žalobcu ohľadne arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti rozsudku súdu prvej

inštancie v dôsledku nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku, žalovaný v 1/ rade zdôraznil,
že rozsudok súdu prvej inštancie je zrozumiteľný, jasný a riadne odôvodnený. V odôvodnení rozsudku sa
súd prvej inštancie dostatočne vysporiadal so všetkými skutočnosťami významnými pre rozhodnutie vo
vecisamejasvojeprávneúvahyaposúdenianáležitezdôvodnil.Právonaspravodlivýsúdnyprocesanaodôvodnenie rozhodnutia nie je možné vykladať tak extenzívnym výkladom (ako to uviedol žalobca), že
by bol súd povinný reagovať na každý argument ktorejkoľvek zo strán sporu. V tejto súvislosti žalovaný
v 1/ rade poukázal na rozhodnutia ÚS SR napr. sp.zn. III. ÚS 199/09, sp.zn. II. ÚS 251/04, sp.zn. III.

ÚS 209/04, sp.zn. II. ÚS 193/06, sp.zn. III. ÚS 198/07 a má za to, že súd prvej inštancie pri svojom
rozhodovaní o celom žalobnom návrhu postupoval správne a odôvodnene, v súlade s platnou právnou
úpravou aj doterajšou ustálenou súdnou praxou, a preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
ako vecne správny v plnom rozsahu potvrdil. Zároveň žiadal priznať náhradu trov odvolacieho konania
v rozsahu 100%.

33. Žalobca vo svojom stanovisku z 9.4.2019 k vyjadreniu žalovaného opätovne zdôraznil nutnosť svojej
prítomnosti na predmetnej montáži, keďže na osobnej účasti žalobcu na montáži kogeneračnej jednotky
trval p. Petrinec, pracovník spoločnosti, ktorá mu prenajatý predmetný generátor, a nie úpadca. Na
osobnej účasti na ústnom pojednávaní trval samotný žalobca (nie úpadca) ako strana sporu, pre prípad,
že na ňom bude vykonané dokazovanie tak, aby mohol reagovať na jeho priebeh ako osoba, ktorá má na

rozdiel od akéhokoľvek právneho zástupcu osobné poznatky ohľadom predmetu sporu a relevantných
skutkových okolností. Tvrdenie žalovaného v 1/ rade, že žalobca v obdobných veciach spolupracuje s
inými osobami, ktoré ho na pojednávaniach zastupujú, považuje žalobca za irelevantné pre toto konanie.
Trvá na tom, že súd prvej inštancie procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Tvrdenia

žalovaného v 1/ rade uvedené v bodoch III., IV. a V. vyjadrenia žalobcu v plnom rozsahu popiera a
odkazuje na svoje odvolanie, na ktorom trvá a žiada rozhodnúť tak, ako je uvedené v predmetnom
odvolaní žalobcu.

34. Podaním zo dňa 5.6.2019 žalovaný uviedol, že nesúhlasí tak s odvolaním a rovnako ani s vyjadrením

žalobcu z 9.4.2019 a v plnom rozsahu sa pridržiava svojho vyjadrenia zo dňa 20.2.2019 k odvolaniu
žalobcu.

35. Výrok rozsudku, ktorým vyslovil, že žalovanému v 2/ rade náhradu trov konania nepriznáva
(výrok III.), nebol napadnutý odvolaním, nadobudol právoplatnosť, a preto nebol odvolacím súdom

preskúmavaný. Predmetom odvolacieho prieskumu bol výrok I. a II. rozsudku súdu prvej inštancie
zo dňa 13.12.2018, ktorým súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalobcovi uložil povinnosť nahradiť
žalovanémuv1/radetrovykonaniavrozsahu100%stým,žeoichvýškebuderozhodnutésamostatným
rozhodnutím.

36. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu, ktoré bolo podané v zákonnej
lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia
pojednávania, pretože nejde o odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť
odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 zák.č. 160/2015 Z.z. - Civilného sporového poriadku (ďalej
len „CSP“). Vec prejednal podľa § 379 - § 385 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je

dôvodné.

37. Po preskúmaní obsahu spisu a odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolací súd dospel k záveru,
že žalobcom tvrdené odvolacie dôvody nie sú dané. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je v súlade so
zákonom a ustálenou súdnou praxou.

38. S odôvodnením napadnutého rozhodnutia sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje (§ 387 ods.
2 CSP), na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a k odvolacím dôvodom žalobcu odvolací
súd uvádza:

39. Predmetom tohto konania je nárok žalobcu na podporu výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov
energie podľa § 3 zák.č. 309/2009 Z.z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej
kombinovanej výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len Zákon o podpore OZE).

40. Súd prvej inštancie zamietol žalobu z toho dôvodu, že žalobca nepreukázal splnenie všetkých

povinnosti potrebných na preukázanie nároku (nepreukázal, že oznámil žalobcovi predpokladané
množstvo dodanej elektriny k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok).41. Odvolací súd konštatuje, že ust. § 3 citovaného zákona upravuje spôsob a podmienky podpory
výroby elektriny a ust. § 4 cit. zák. určuje práva a povinnosti výrobcu elektriny, ktoré musí splniť na to,
aby mal zabezpečenú podporu výroby.

42. Vychádzajúc z ust. § 18e cit. zák., novela účinná od 1.1.2014, ktorá zaviedla povinnosť oznámiť aj
predpokladanú dodávku elektriny k 15. augustu platí aj na tento prípad, i keď zariadenie bolo uvedené
do prevádzky pred týmto dátumom.

43. Spôsob podpory a podmienky podpory výroby elektriny podľa § 3 ods. 1 cit. zák. v znení
účinnom od 1.1.2014 sa zabezpečuje podľa písm.a/ prednostným pripojením zariadenia na výrobu
elektriny, distribúciou elektriny a dodávkou elektriny; písm.b/ odberom elektriny prevádzkovateľom
regionálnej distribučnej sústavy, do ktorej je zariadenie výrobcu elektriny pripojené za cenu elektriny na
straty; písm.c/ doplatkom; písm.d/ prevzatím zodpovednosti za odchýlku prevádzkovateľom regionálnej
distribučnej sústavy.

44.Výrobcaelektriny,ktorýspĺňavyššieuvedenépodmienkymusínato,abydostalpodporuokreminých
povinností oznámiť Úradu pre reguláciu sieťových odvetví a prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej
sústavy uplatnenie podpory podľa § 3 ods. 1 písm.b/, c/ vrátane predpokladaného množstva dodanej
elektriny, vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok (§ 4 ods. 2 písm.c/ cit.zák.).

45. Žalobca v konaní nepreukázal, že žalovanému oznámil predpokladané množstvo dodávky elektriny
podľa vyššie uvedeného ustanovenia na rok 2015 a to do 15. augusta 2014.

46. Žalobca preto nemal právo na uplatnenie nárokov podľa § 4 ods. 1 písm.b/, c/ Zákona o OZE na

rok 2015.

47. Odvolací súd nepovažuje za procesné pochybenie súdu prvej inštancie skutočnosť, že žiadosť
žalobcu o odročenie pojednávania nepovažoval za odôvodnenú.

48. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je odôvodnený v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP a v
žiadnom prípade ho nemožno považovať za nepreskúmateľný.

49. Napokon treba poznamenať, že pri právnom posúdení súd prvej inštancie dôsledne aplikoval zákon
o OZE a platnosť jeho normy posúdil v súlade s ust. § 18e ods. 1 zák. o OZE.

50. Úrok a náhrada trov konania zodpovedá ust. § 255 ods. 1 CSP.

51. Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti,
ako vecne správny (§ 387 ods. 1 CSP).

52. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v
spojení s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol plne úspešný žalovaný v
1/ rade, preto má nárok na náhradu trov odvolacieho konania. O výške priznaných trov odvolacieho
konania rozhodne súd prvej inštancie v zmysle § 262 ods. 2 CSP. Žalobca nebol v odvolacom konaní

úspešný, žalovanému v 2/ rade trovy odvolacieho konania nevznikli, preto nemajú nárok na náhradu
trov odvolacieho konania.

53. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v ustanovení
§ 419 C.s.p.Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na
súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana sporu v ktorej neprospech bolo toto
rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval,

tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota
plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1
C.s.p.

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom,dovolanieainépodaniadovolateľamusia

byť spísané advokátom, okrem prípadov uvedených v § 429 ods. 2 C.s.p., ak má dovolateľ sám, alebo
jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Inak dovolací súd
dovolanie odmietne podľa § 447 písm. c) C.s.p.

V dovolaní podľa § 428 C.s.p. sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).