Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 24. apríl 2020

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/36/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5716201744
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 04. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Zuzana Hartelová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2020:5716201744.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Zuzany Hartelovej

a členiek senátu Mgr. Kataríny Beniačovej a JUDr. Táne Rapčanovej, v právnom spore žalobcu: N. K.,
nar.XX.XX.XXXX,bytomV.XXX,L.,zastúpenéhosplnomocnenýmzástupcomMgr.JánomPáchnikom,
advokátom so sídlom M. G. XX/X, J., proti žalovanému: Ing. M. Y., nar. XX. XX. XXXX, bytom C. I.
XXXX/XXX, M., zastúpenému splnomocnenou zástupkyňou JUDr. Milotou Ferenčíkovou, advokátkou
so sídlom M. Y. X, o zaplatenie 12.600,- eur s príslušenstvom, o odvolaniach žalobcu a žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 5C/52/2016-341 zo dňa 18. apríla 2018, v spojení s dopĺňacím
rozsudkom Okresného súdu Martin č. k. 5C/52/2016-466 zo dňa 06. 02. 2020, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu, v spojení s dopĺňacím rozsudkom, vo výroku I., ktorým súd žalovanému
uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 5.750,- eur od 06. 05.
2015 do 28. 01. 2017 a zmluvnú pokutu vo výške 0,08 % denne zo sumy 5.750,- eur od 06. 05. 2015
do 28. 01. 2017, do troch dní od právoplatnosti rozsudku, vo výroku III., ktorým súd žalobu vo zvyšnej
časti zamietol a vo výroku VI. o trovách konania potvrdzuje.

Vo zvyšnej časti zostáva rozsudok okresného súdu, v spojení s dopĺňacím rozsudkom, nedotknutý.

Žiadna zo strán konania nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Martin rozsudkom č. k. 5C/52/2016-341 zo dňa 18. apríla 2018 uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 5.750,- eur od 06. 05.
2015 do 28. 01. 2017 spolu so zmluvnou pokutou vo výške 0,08 % denne zo sumy 5.750,- eur od
06. 05. 2015 do 28. 01. 2017, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.). Konanie v
časti o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 5.750,- eur od 29. 01. 2017 do
zaplatenia, v časti zaplatenia zmluvnej pokuty 0,08 % denne zo sumy 5.750,- eur od 29. 01. 2017 do

zaplatenia a úroku z omeškania vo výške 3,05 % ročne zo sumy 5.750,- eur od 06. 05. 2015 do 28. 01.
2017 a 3,05 % ročne zo sumy 6.850,- eur od 17. 02. 2015 do zaplatenia zastavil (výrok II.). Vo zvyšnej
časti žalobu žalobcu zamietol (výrok III.). Žalovanému voči žalobcovi priznal nárok na náhradu účelne
vynaložených trov konania v rozsahu 25 %, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím
po právoplatnosti rozsudku (výrok VI., správne IV. poznámka odvolacieho súdu). Dopĺňacím rozsudkom
č.k.5C/52/2016-466zodňa06.02.2020konanievčastiozaplateniesumyvovýške5.750,-eurzastavil.
V odôvodnení konštatoval, že žalobca sa žalobou podanou dňa 16. 02. 2016, v zmysle čiastočného

späťvzatia zo dňa 07. 06. 2016, realizovaného pred vydaním platobného rozkazu, domáhal voči
žalovanému zaplatenia sumy 12.600,- eur titulom zmlúv o pôžičke, a to sumy 6.850,- eur na základe
zmluvy o pôžičke zo dňa 16. 02. 2014 a sumy 5.750,- eur na základe zmluvy o pôžičke zo dňa 05. 05.2014, s príslušenstvom predstavujúcim úrok z omeškania vo výške 8,05 % ročne a zmluvnú pokutu vo
výške 0,08 % denne.
V priebehu konania žalovaný pôžičku zo zmluvy o pôžičke zo dňa 05. 05. 2014 vo výške 5.750,- eur

žalobcovi vrátil, z ktorého dôvodu zobral žalobca žalobu v časti sumy 5.750,- eur s úrokom z omeškania
od 29. 01. 2017 do zaplatenia a v časti zmluvnej pokuty 0,08 % denne zo sumy 5.750,- eur od 29. 01.
2017 do zaplatenia späť, zároveň zobral späť žalobu aj v časti úroku z omeškania vo výške 3,05 % ročne
zo sumy 6.850,- eur od 17. 02. 2015 do zaplatenia a zo sumy 5.750,- eur od 06. 05. 2015 do 28. 01.
2017. Žalovaný so späťvzatím žaloby v tejto časti súhlasil, preto súd konanie v tejto časti podľa § 145

ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „C. s. p.“) zastavil.
Súd zo zmluvy o pôžičke zo dňa 05. 05. 2014 priznal žalobcovi úrok z omeškania vo výške 5 %
ročne, keď pôžička mala byť v zmysle zmluvy vrátená do 05. 05. 2015, pričom k vráteniu pôžičky došlo
žalovaným poštovou poukážkou vo februári 2017, keď žalobca sumu 5.750,- eur prevzal dňa 02. 02.
2017. Žalobca si uplatňoval úrok z omeškania len do 28. 01. 2017, preto súd žalobe v časti uplatneného
úroku z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 5.750,- eur od 06. 05. 2015 do 28. 01. 2017 vyhovel.

Súd žalobcovi v súvislosti s oneskoreným vrátením pôžičky priznal žalobcovi aj uplatnenú zmluvnú
pokutu vo výške 0,08 % denne. Konštatoval, že obvyklým spôsobom vrátenia pôžičiek v minulosti bolo,
že sa žalobca dostavil k žalovanému, k čomu v tomto prípade, vzhľadom na nezhody, ktoré medzi
stranami konania nastali, nedošlo, žalovaný však mohol pôžičku vrátiť aj poštovou poukážkou, keď
spôsob vrátenia pôžičky v zmluve nebol dohodnutý. Žalovaný, ktorý pracoval pre stavebnú sporiteľňu

bol vo financiách zbehlý, a teda nesporne vedel, akým spôsobom je možné zaslať financie za účelom
splnenia si dlhu.
Žalobu žalobcu v časti nároku na zaplatenie sumy 6.850,- eur titulom zmluvy o pôžičke zo dňa 16.
02. 2014, spolu s príslušenstvom, zamietol, keď nemal preukázané uzavretie tejto zmluvy. Na základe
vykonaného dokazovania súd uveril tvrdeniu žalovaného, že dňa 17. 02. 2014 došlo k požičaniu peňazí

od žalobcu, pričom bola spísaná zmluva, ktorá bola datovaná dňom 16. 02. 2014 a následne, po
zistení chybného dátumu, bola vyhotovená nová zmluva s dátumom 17. 02. 2014, pričom žalobca si
odniesol i zmluvu s nesprávnym dátumom a na základe tejto sa domáha uplatneného nároku, hoci k
požičaniu peňazí dňa 16. 02. 2014 nedošlo. Súd nemal preukázanú skutočnosť tvrdenú žalobcom, že
priniesol finančné prostriedky vo výške 12.000,- eur a tieto rozdelil na dve zmluvy s tým, že jedna časť

finančných prostriedkom mala byť financiami jeho manželky, pričom zmluvy boli odlíšené uvedením
rôznych dátumov (16. 02. a 17. 02. 2014), keď zmluva bola uzavretá len na žalobcu, bez toho, že by
uviedol svoje meno ako zástupcu manželky, keď nebolo zároveň logické, aby sa uzatvárali zmluvy s
rozdielnymi dátumami.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 C. s. p. podľa pomeru úspechu strán konania. Pri

zohľadnení uplatnenej istiny a príslušenstva vypočítaného ku dňu rozhodnutia súdu (resp. k dátumu
plnenia) súd konštatoval čistý úspech žalovaného vo výške 25 %, v ktorom rozsahu mu voči žalobcovi
priznal i nárok na náhradu trov konania.

2. Proti tomuto rozsudku čo do zamietajúcej časti podal žalobca osobne a aj prostredníctvom

splnomocneného zástupcu odvolanie, ktorým sa domáhal jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie.
V osobne podanom odvolaní namietal nepreskúmateľnosť rozsudku. Mal zato, že súd neuviedol prečo
prihliadol na krivé výpovede svedkov, ktorí sú žalovanými a sú manželia. Títo svedkovia vôbec netvrdia,
že odcudzenie zmluvy videli, ale sa iba domnievajú, resp. si to myslia. Súd dal prednosť klamárom

pred listinnými dôkazmi, napriek tomu, že svedkovia klamali a si navzájom protirečili. Súd nezabezpečil
dôkazový materiál vo forme výpočtovej techniky žalovaného, ktorý ako jediný mohol rozhodujúcou
mierou podoprieť jeho výpoveď.
Namietal tiež, že rozhodnutie okresného súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

3. Odvolanie podané prostredníctvom splnomocneného zástupcu odôvodnil dôvodmi podľa § 365 ods.
1 písm. f), h) C. s. p.
Uviedol, že súd mal v priebehu konania preukázané, že došlo k uzavretiu písomnej zmluvy o pôžičke dňa
16. 02. 2014, rovnako mal v konaní preukázané aj potvrdenie o prevzatí uvedenej sumy. V odôvodnení
rozsudkuvčasti12.konštatuje,žežalovanýbolvofinanciáchzbehlý,aleprizmluvezodňa16.02.2014o

okolnostiachjejuzavretiaužuvedenúzbehlosťnebraldoúvahy,pričomvkonanímalpreukázané,žetáto
zmluva bola vytlačená žalovaným, na jeho počítači. V časti 15. rozsudku súd uvádza, že uveril tvrdeniam
žalovaného, odôvodnenie rozsudku však neobsahuje žiadne úvahy, ktoré by bolo možné považovať
za odôvodnenie jeho „viery“ v tvrdenia žalovaného. Súd sa nevysporiadal s písomnými dôkazmi asvedeckými výpoveďami ním produkovanými počas konania, z ktorého dôvodu považuje odôvodnenie
napadnutého rozsudku za nedostatočné.
V celom rozsahu poprel tvrdenia žalovaného, ktorými sa snaží spochybniť jeho nárok. K tvrdeniu

žalovaného, že dňa 16. 02. 2014 od neho neprevzal žiadne peniaze, keďže bola nedeľa a v nedeľu
nemá prístup do svojej kancelárie, uviedol, že on dňa 17. 02. 2014 požičal žalovanému dvakrát sumu
6.850,- eur, pričom o každej jednotlivej čiastke bola spísaná samostatná zmluva. Na jeho požiadavku,
aby boli zmluvy odlíšiteľné, žalovaný navrhol, aby ich odlíšili dátumom, že to bude najjednoduchšie, a
že on pracuje aj doma, tak nedeľný dátum nebude nelogický. Z toho dôvodu je na zmluve, z ktorej si

uplatňuje vrátenie dlžnej sumy, dátum 16. 02. 2014, aj keď reálne bola uzavretá 17. 02. 2014. Pokiaľ ide
o omyl žalovaného, poukázal na to, že dátum 16. 02. 2014 bol uvedený v dokladoch trikrát, zároveň sa
tam nachádza dátum vrátenia pôžičky 16. 02. 2015.
Poprel i tvrdenie žalovaného, že zmluvu s dátumom 16. 02. 2014 mal protiprávne odniesť z kancelárie
žalovaného, tvrdiac, že uvedená zmluva je platným dokladom o pôžičke sumy 6.850,- eur, ktorý
doklad mu žalovaný po prevzatí peňazí odovzdal a jedno vyhotovenie si ponechal. Je podľa neho

nepochopiteľné, aby žalovaný s manželkou necítili potrebu „odcudzenie“ zmluvy riešiť, keď podľa
tvrdenia manželky žalovaného sa mal pokúsiť ich podviesť už v r. 2012.
Uplatnený nárok opiera o listinné dôkazy, ako aj o svoj výsluch a výsluch svojej manželky. Zo zmluvy s
dátumom 16. 02. 2014, ako aj z potvrdenia o prevzatí požičanej sumy zo dňa 16. 02. 2014 jednoznačne
vyplýva, že žalovaný od neho peniaze prevzal a tieto sa zaviazal vrátiť v dohodnutom termíne. Obrana

žalovaného podporovaná výpoveďou jeho manželky je účelová, ako taká je vnútorne rozporná a
nesúrodá. Poukázal tiež na trestné oznámenie, ktoré na neho podal žalovaný pre podozrenie z trestného
činu vydierania a podvodu, ku ktorým malo dôjsť v súvislosti s predmetnou zmluvou a ktoré orgány činné
v trestnom konaní ako nedôvodné odmietli. V ďalšom sa v celom rozsahu pridržal svojich písomných
prednesov, podaní a vyjadrení prezentovaných v priebehu konania.

4. Proti rozsudku okresného súdu v časti, v ktorej súd žalobe v časti uplatneného príslušenstva vyhovel,
podal odvolanie z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f), h) C. s. p. aj žalovaný, ktorým odvolaním sa
domáhal jeho zmeny v tejto časti spočívajúcej v zamietnutí žaloby v celom rozsahu.
Rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti týkajúcej sa žalovaného nároku na zmluvnú pokutu považoval

za nesprávne, keď súd neznížil zmluvnú pokutu a nepoužil moderačné právo. Zmluvná pokuta podľa
neho nezodpovedá zabezpečovanej povinnosti a pri posudzovaní primeranosti dojednanej zmluvnej
pokuty je potrebné prihliadať k celkovým okolnostiam, za ktorých došlo k omeškaniu žalovaného, k
pohnútkam žalobcu, ktorý zámerne uvádzal nesprávne bankové účty, resp. bankové účty, ktorých nebol
majiteľom, čím úmyselne naťahoval čas a predlžoval jeho omeškanie s vrátením pôžičky zo zmluvy zo

dňa 05. 05. 2014 za účelom získania vlastného prospechu. Opätovne poukázal na uzatvorenie zmluvy
zo dňa 17. 02. 2014, ako aj administratívnu chybu pri jej vyhotovení, čo žalobca zneužil a pri vrátení
pôžičky zo zmluvy uzatvorenej dňa 17. 02. 2014 si uplatnil nárok aj na vrátenie peňazí zo zmluvy o
pôžičke zo dňa 16. 02. 2014, ktoré mu žalobca nikdy nepožičal a reálne neodovzdal. Sumu 6.000,-
eur na základe pôžičky zo dňa 17. 02. 2014, vrátane dohodnutej odplaty, chcel žalobcovi vrátiť v deň

splatnosti pôžičky, kedy sa žalobca dostavil do jeho kancelárie, ale peniaze si neprevzal, robil obštrukcie
pri vrátení pôžičky a peniaze si prevzal až na tretí deň po jej splatnosti.
V deň splatnosti pôžičky zo zmluvy o pôžičke splatnej dňa 05. 05. 2015 sa žalobca nedostavil do jeho
kancelárie, ani deň po splatnosti, ako to obvykle robil pri predchádzajúcich pôžičkách, kedy miestom
plnenia bola vždy jeho kancelária. Žalobca sa nedostavil na obvyklé miesto k prevzatiu požičaných

peňazí. Vzhľadom na zlé skúsenosti s vrátením pôžičky zo zmluvy zo dňa 17. 02. 2014 žiadal žalobcu o
oznámenie bankového účtu, na ktorý mu môže vrátiť požičané peniaze, tento mu však do dňa splatnosti
pôžičky neoznámil. Následne mu uviedol účty, ktorých nebol žalobca majiteľom, preto peniaze na tieto
účty nevložil. Vzhľadom na časový odstup datovania výzvy právneho zástupcu žalobu na zaplatenie dlhu
zo dňa 25. 11. 2014, ktorá mu vola doručená až dňa 21. 12. 2015, z obavy neplnil ani na účet uvedený

v tejto výzve. Následne sa mu žalobca vyhrážal, na základe čoho mal obavy o svoj život a život svojej
rodiny, preto dal podnet na trestné stíhanie. Uvedené skutočnosti boli podstatné a vysvetľujúce prečo
neplnil v lehote pre správanie sa žalobcu.
Zmluvnúpokutu,kuktorejbolzaviazaný,považujezarozpornúsdobrýmimravmi,pretožedoomeškania
sa dostal práve pre uvedené správanie sa žalobcu. Poukázal na účel zmluvnej pokuty, ako aj ust. § 545a

Občianskeho zákonníka umožňujúce súdu znížiť neprimerane vysokú zmluvnú pokutu s prihliadnutím
na hodnotu a význam zabezpečovanej povinnosti.
Žiadal, aby súd zvážil ním uvedené dôvody a v prípade, ak sa nestotožní s jeho názorom a nebude
považovať zmluvnú pokutu za rozpornú s dobrými mravmi a ustanovenia zmluvy o zmluvnej pokute zaneplatné, žiadal, aby uplatnený nárok žalobcu na zmluvnú pokutu primerane znížil maximálne na 0,04 %
denne, čo je 14,60 % ročne z dlžnej sumy, pretože žalobca si okrem zmluvnej pokuty uplatňuje aj úrok z
omeškania vo výške 5 % ročne a po spočítaní úroku z omeškania a zmluvnej pokuty je v percentuálnom

vyjadrení uplatnený nárok 34,2 % ročne, čo považuje za neprimerané k výške zabezpečenej pohľadávky
a v rozpore s dobrými mravmi, hlavne s ohľadom na správanie sa a konanie žalobu, ktorý si ako prvý
neprišiel prevziať pôžičku na obvyklé miesto tak, ako to urobil predtým trikrát, poskytol mu čestné
vyhlásenie o účte, na ktorý žiadal plniť, avšak účet nebol jeho a opakovane mu poskytoval bankové
účty, ktorých nebol majiteľom. Veľký podiel na nemožnosti vrátenia pôžičky zo dňa 05. 05. 2014 mal

žalobca, preto považuje za nespravodlivé, aby musel pre jeho správanie znášať okrem úroku aj zmluvnú
pokutu a všetky náklady spojené s týmto súdnym konaním, hoci on súdny spor nevyvolal, ani svojim
správaním nedal žalobcovi dôvod na vyvolanie súdneho sporu. Ak by sa žalobca dostavil, ako obvykle,
na miesto plnenia alebo by oznámil riadnym spôsobom bankový účet, ktorého je majiteľom, neodstal
by sa do omeškania. Obštrukcie zo strany žalobu považuje za účelové, pretože žalobca si bol vedomý
výšky zmluvnej pokuty, ktorá bola pôvodne 0,5 % denne a oddiaľovaním možnosti plnenia zo zmluvy si

len zvyšoval svoj prospech z úrokov a najmä zmluvnej pokuty.

5. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného poukázal na to, že v zmluve o pôžičke zo dňa 05.
05. 2014 bola dohodnutá zmluvná pokuta pre prípad omeškania vo výške 0,5 % denne, túto sumu
však dobrovoľne znížil a žiadal len zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 0,08 % denne zo sumy

5.750,- eur. Takto požadovaná zmluvná pokuta je primeraná a je uplatňovaná vo výške, ktorá je v
súlade s ustálenou rozhodovacou praxou súdov, pričom je primeraná aj pri zohľadnení povinnosti, ktorej
splnenie zabezpečuje. Žalovaný v odvolaní neuvádza žiadne konkrétne dôvody, prečo by mala byť ním
uplatnená zmluvná pokuta neprimeraná s ohľadom na zabezpečovanú povinnosť. Keďže si neuplatňuje
neprimerane vysokú zmluvnú pokutu, považuje rozhodnutie súdu o jej priznaní za správne.

Pokiaľ žalovaný v odvolaní poukazoval na okolnosti, za ktorých došlo k omeškaniu, tvrdenia žalovaného
považuje za účelové. Zo zmluvy o pôžičke nevyplýva spôsob vrátenia pôžičky, preto nevidí súvislosť
medzi jeho nedostavením sa k žalovanému a jeho omeškaním. Žalovaný mohol pôžičku vrátiť
akýmkoľvek ním zvoleným spôsobom. Dňa 27. 10. 2015 žalovanému predložil číslo účtu s pokynom a
podpisom, aby mu žalovaný poukázal dlžnú sumu na uvedený účet, čím žalovanému dostatočne určil

platobné miesto. Na tomto osobnom stretnutí žalovanému zároveň nič nebránilo odovzdať mu dlžnú
sumu osobne.
Tvrdenie žalovaného, že sa mu mal vyhrážať je nepravdivé, o čom svedčí aj rozhodnutie o odmietnutí
trestného oznámenia žalovaného v tejto veci.
Pokiaľ žalovaný uvádzal, že ho nenapadlo vrátiť mu pôžičku poštovou poukážkou, poukázal na

vyjadrenie manželky žalovaného na pojednávaní dňa 30. 11. 2017, kde svedkyňa uviedla, že poštou
to nechceli posielať, aby nemali ďalšie výdavky. Uvedené svedčí o účelovosti a nepravdivosti tvrdení
žalovaného.
Uplatnenú zmluvnú pokutu, spolu s úrokom z omeškania, považuje za primeranú a nesúhlasí s tvrdením
žalovaného, že súd by mal znížiť výšku ním uplatnenej zmluvnej pokuty, pretože táto v súčte s

priznaným úrokom z omeškania predstavuje 34,2 % ročne. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 3Cdo 1002/2008, v zmysle ktorého nie je možné použitie
moderačného oprávnenia založiť na zistení, že popri práve na zmluvnú pokutu vznikli oprávnenému
ďalšie majetkové práva z toho istého porušenia zabezpečovanej povinnosti. Žalovaný podpisom zmluvy
o pôžičke dobrovoľne akceptoval svoj záväzok, že ak v dohodnutej dobe nevráti pôžičku, bude povinný

platiť zmluvnú pokutu.

6. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniam žalobcu navrhol napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu žalobcu
v celom rozsahu zamietnuť.
Nestotožnil sa s tvrdeniami žalobcu uvedenými v odvolaní. Žalobca považuje za najdôležitejšiu

skutočnosť, či bolo preukázané, že zobral zmluvu, avšak on za zásadné považoval skutočnosť, že
žalobca mu požičal len 6.000,- eur, žiadne iné peniaze dňa 17. 02. 2014 nedoniesol do ich kancelárie,
preto nemohol medzi nimi vzniknúť zmluvný vzťah. Poukázal na skutočnosť, že žalobca až v priebehu
konania zmenil svoju teóriu o dôvodoch rozdelenia finančných prostriedkov na dve zmluvy o pôžičke
dňa 17. 02. 2014, dovtedy tvrdil, že sa jedná o zmluvu o pôžičke zo dňa 16. 02. 2014 a zmluvu o pôžičke

zo dňa 17. 02. 2014 a žiadnym spôsobom sa nezmienil, že peniaze reálne odovzdal z oboch zmlúv až
17. 02. 2014.
K zabezpečeniu dôkazu výpočtovej techniky uviedol, že tento návrh na vykonanie dokazovania žalobca
nepredniesol, preto ho súd nevykonal.Nestotožnil sa s tvrdeniami žalobcu týkajúcimi sa vzniku vzťahu a reálneho odovzdania peňazí.
Opakovane tvrdil pred súdom prvej inštancie, že sa pomýlil v dátume pri písaní zmluvy o pôžička zo dňa
17. 02. 2014, kde v prvom znení uviedol dátum 16. 02. 2014, ktorý bol deň predtým, teda nie v čase

odovzdania peňazí. Po upozornení manželkou spísal novú zmluvu so správnym dátumom.
K tvrdeniam preukázania nárokov žalobcu uviedol, že práve výpoveď manželky žalobcu sa rozchádza
s jeho tvrdeniami, pretože manželka uviedla, že mali peniaze doma dlhšie zo zrušeného stavebného
sporenia a žalobca uviedol, že peniaze mali doma a boli v obálkach, čo mal ešte predtým vrátené od
neho. Žalobca žiadnym relevantným spôsobom nepreukázal, že odovzdal reálne 13.700,- eur dňa 17.

02. 2014. Poukázal na to, že on stále uvádza tie isté skutočnosti, tak ako sa stali v slede udalosti a je
to práve žalobca, ktorý mení dôvody pôžičky.
Rozhodnutie súdu prvej inštancie považoval za nesprávne v časti týkajúcej sa žalovaného nároku na
zmluvnú pokutu, keď súd prvej inštancie nesprávne rozhodol, keď neznížil zmluvnú pokutu a nepoužil
moderačné právo. Zmluvnú pokutu, ku ktorej bol zaviazaný a ktorú si uplatňuje žalobca vo výške 0,08
% denne, čo je ročne 29,2 % považuje za rozpornú s dobrými mravmi, pretože práve pre správanie sa

žalobcu sa dostal do omeškania, pričom opätovne poukázal na okolnosti vrátenia pôžičky zo dňa 05.
05. 2014 ako ich uviedol i v odvolaní.

7. Žalobca v reakcii na vyjadrenie žalovaného k jeho odvolaniu (v tzv. replike) sa v celom rozsahu pridržal
tvrdení uvedených v odvolaní.

Nad rámec týchto tvrdení uviedol, že nie je pravdou tvrdenie, že požičal žalovanému sumu 6.000,- eur,
o čom svedčí najmä tá skutočnosť, že žalovaný mu dobrovoľne vrátil sumu 6.850,- eur požičanú na
základe zmluvy o pôžičke s dátumom 17. 02. 2014 a sumu 5.750,- eur zo zmluvy o pôžičke zo dňa 05.
05. 2014. Ak by požičal žalovanému nižšie sumy ako sú uvedené na zmluvách, nemal by dôvod vracať
mu sumy uvedené v zmluvách. Toto správanie sa žalovaného je v rozpore s jeho tvrdeniami.

Uviedol, že nemenil svoju argumentáciu týkajúcu sa rozdelenia sumy, ktorú požičal žalovanému.
Okolnosti, za ktorých došlo k rozdeleniu predmetnej sumy na dve časti v priebehu konania len spresnil
a vysvetlil. To, prečo došlo k podpísaniu dvoch zmlúv a k uvedeniu dvoch rozdielnych dátumov vysvetlil
počas konania a podrobné zdôvodnenie obsahuje aj jeho odvolanie.
Čo sa týka preukázania toho, že došlo k požičaniu sumy 13.700,- eur na základe dvoch zmlúv s

dátumami 16. 02. 2014 a 17. 02. 2014, opätovne poukázal na existenciu písomných vyhotovení zmlúv,
písomných potvrdení o prevzatí požičaných súm, jeho svedeckú výpoveď, svedeckú výpoveď jeho
manželky, a to v protiklade s nepresvedčivými tvrdeniami žalovaného a jeho manželky.
Pokiaľ ide o odvolanie žalovaného čo do priznanej zmluvnej pokuty, uviedol, že nežiadal zaplatenie
zmluvnej pokuty v dohodnutej výške 0,5 % denne, ale sám túto dobrovoľne znížil a žiadal ju len vo výške

0,08 % denne. Ním požadovaná zmluvná pokuta je primeraná a je uplatňovaná vo výške, ktorá je v
súlade s ustálenou rozhodovacou praxou súdu.
Tvrdenia žalovaného ohľadne okolností, za ktorých došlo k omeškaniu žalovaného, považuje za účelové
a v značnej miere za nepravdivé, prekrucujúce skutočnosť, pričom v tomto smere zopakoval svoje
tvrdenia uvedené vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného.

8.Žalovanývreakciinavyjadreniežalobcukodvolaniužalovaného(vtzv.replike)nesúhlasilstvrdeniami
žalobcu vo vyjadrení k jeho odvolaniu.
Uviedol, že k zníženiu zmluvnej pokuty zo strany žalobcu došlo na základe výzvy súdu pred vydaním
platobnéhorozkazu,kedyžalobcaupravilzmluvnúpokutuz0,5%dennena0,08%denne.Tedatvrdenia

o tom, že sám žalobca dobrovoľne znížil zmluvnú pokutu nie sú pravdivé.
Opätovne poukázal na okolnosti uzavretia pôžičky zo dňa 05. 05. 2014, kedy bola spísaná zmluva
na poskytnutie pôžičky v sume 5.750,- eur, teda vrátane dohodnutej odplaty za požičanie peňazí, so
splatnosťou 05. 05. 2015, ako to robili aj predtým, teda úroky zahrnuli do požičanej sumy. Rovnako
zopakoval svoje tvrdenia ohľadne vrátenia pôžičky zo zmluvy zo dňa 17. 02. 2014, a s tým súvisiace

okolnosti spôsobu vrátenia pôžičky zo dňa 05. 05. 2014.
Konanie žalobcu v súvislosti s vrátením pôžičky zo dňa 05. 05. 2014 opätovne označil za konanie v
rozpore s dobrými mravmi a v rozpore s účelom zmluvnej pokuty, preto ju žiadal zamietnuť v celom
rozsahu, prípadne využiť moderačné právo a primerane znížiť zmluvnú pokutu práve pre správanie sa
žalobcu a znemožnenie plnenia žalovanému.

9. Žalovaný v duplike (vyjadrení k replike žalobcu) sa nestotožnil s tvrdeniami žalobcu.
Popreltvrdeniežalobcu,žemupožičalsumu6.850,-eur.Požičalsipeniazenazákladezmlúvopôžičkev
sumách 6.000,- eur, 4.000,- eur, 6.000,- eur a 5.000,- eur, hodnoty navyše boli úroky. Výnos pre žalobcuboli úroky z požičaných súm, a to 720,- eur pri zmluve zo dňa 18. 07. 2012, 840,- eur pri zmluve zo dňa
10. 10. 2012, 850,- eur pri zmluve zo dňa 17. 02. 2014 a 750,- eur pri zmluve zo dňa 05. 05. 2014. Úrok
žalobcovi dobrovoľne vyplatil, lebo sa tak dohodli.

Dôvody, ktoré uvádza žalobca pri delení požičanej sumy na dve zmluvy sa nezakladajú na pravde,
predtým vždy požičiaval peniaze patriace do BSM. V žalobnom návrhu vôbec neuvádzal skutočnosť, že
sajednáodvepôžičkyztohoistéhodňaažereálneodovzdalpeniazelenvjedendeň,tútoargumentáciu
začal používať až v priebehu konania.
Poprel i tvrdenie žalobcu, že k zníženiu zmluvnej pokuty došlo zo strany žalobcu dobrovoľne, keď k

zníženiu zmluvnej pokuty došlo na základe výzvy súdu pred vydaním platobného rozkazu.
K poznámke žalobcu, že nie je zrejmé, čo mal na mysli a aký vzťah má mať k posudzovaniu primeranosti
zmluvnejpokutyuviedol,žemalnamyslizmluvnývzťahtýkajúcisazmluvnejpokutyaprijejposudzovaní
a oprávnenosti nároku, omeškania žalovaného, hlavne správanie sa žalobcu, ktorý predovšetkým
spôsobilsvojimnekonanímomeškanieaudalosti,ktorésastaliododňasplatnostipôžičky,predovšetkým
nedostavenie sa na miesto obvyklé pre vrátenie peňazí tak, ako to vždy robil predtým, oznámenie

bankových účtov s odstupom 6 mesiacov po splatnosti pôžičky, pričom nebol majiteľom uvedených
bankových účtov ani disponentom a ďalšie obštrukcie, ktoré uviedol v odvolaní, mali vplyv na dôvodnosť
nepriznania zmluvnej pokuty, prípadne jej zníženie.

10. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 C. s. p.), po zistení, že odvolania žalobcu a žalovaného boli

podané včas, oprávnenou stranou konania (§ 362, § 359 C. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno
napadnúťtýmtoopravnýmprostriedkom(§355ods.1C.s.p.),beznariadeniaodvolaciehopojednávania
(§ 385 ods. 1 a contrario C. s. p.) preskúmal rozsudok okresného súdu v napadnutom rozsahu a z
dôvodov uvedených v odvolaniach (§ 380, § 379 C. s. p.) a rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých
častiach podľa § 387 ods. 1 C. s. p. ako vecne správny potvrdil, vyhodnotiac odvolania žalobcu a

žalovaného ako nedôvodné.

11. Žalobca sa podanou žalobou domáhal voči žalovanému, mimo iného, zaplatenia sumy 6.870,- eur
titulom zmluvy o pôžičke zo dňa 16. 02. 2014. Súd žalobu žalobcu v tejto časti zamietol, pričom z
odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu je zrejmé, že dôvodom zamietnutia žaloby bol právny záver

súdu o neunesení dôkazného bremena žalobcom o uzavretí predmetnej zmluvy o pôžičke. Odvolací súd
sa s uvedeným záverom súdu prvej inštancie stotožňuje.

12.Prezdôrazneniesprávnostinapadnutéhorozsudkuodvolacísúduvádza,žeteóriaprocesnéhopráva
podmieňuje úspech strany konania v spore unesením dvoch bremien. Ide jednak o bremeno tvrdiť

skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho úspech v spore a jednak bremeno tieto skutočnosti preukázať.

13. Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania je ustanovenie čl. 8 C. s. p.,
podľa ktorého strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a
podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu a §

150 C. s. p., podľa ktorého strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce
skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Ustanovenie čl. 8 C. s. p. stanovuje dôkaznú povinnosť strán
v sporovom konaní, t. j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní
dôkazov leží zásadne na strane konania. Strana, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie
svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať

zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i tú stranu
konania, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov
súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení strany. Zákon
určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany za výsledok konania, pokiaľ je určovaný
výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany nie je preukázané (v tom

zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) na základe navrhnutých dôkazov, je pre stranu nepriaznivé
rozhodnutie.

14. Aby strana mohla splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým
splniť svoju povinnosť tvrdenia. Zákon stranám ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti;

potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá
upravuje sporný právny pomer strán konania. Táto norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného
bremena, t. j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného
bremena.15. Vychádzajúc z dispozície právnej normy § 657 a nasl. Občianskeho zákonníka upravujúcej pôžičku,
mal v prejednávanom spore žalobca bremeno tvrdenia, že so žalovaným uzavrel zmluvu o pôžičke

a túto pôžičku aj reálne poskytol (nakoľko v prípade zmluvy o pôžičke ide o reálny kontrakt a k jej
uzavretiu teda dochádza až reálnym plnením) a že žalovaný túto nevrátil. Z tohto bremena tvrdenia
mal dôkaznú povinnosť preukázať uzavretie zmluvy, teda existenciu právneho vzťahu z pôžičky a jej
skutočné poskytnutie.

16. Uzavretie zmluvy o pôžičke dňa 16. 02. 2014 bolo medzi stranami konania sporné. Žalobca uzavretie
zmluvy a poskytnutie peňažných prostriedkov žalovanému dňa 16. 02. 2014 preukazoval predložením
zmluvy o pôžičke datovanej dňom 16. 02. 2014 a potvrdením o prevzatí finančnej hotovosti v zmysle
uvedenej zmluvy, datovaným rovnakým dňom. Žalovaný pravdivosť tvrdení žalobcu a predložených listín
rozporoval, s tým, že dňa 16. 02. 2014 mu žalobca žiadnu pôžičku neposkytol a v prípade predloženej
zmluvy ide o vadné vyhotovenie zmluvy o pôžičke zo dňa 17. 02. 2014, ktorú pôžičku už žalobcovi

vrátil. Vada mala spočívať v uvedení nesprávneho dátumu v zmluve, z ktorého dôvodu bola vyhotovená
nová, totožná zmluva s uvedením správneho dátumu. Za účelom preukázania svojich tvrdení žalovaný
predložil listinu - potvrdenie Pošty Martin ako prenajímateľa nebytových priestorov, v ktorých žalovaný
vykonával svoju činnosť a kde malo dôjsť k odovzdaniu finančných prostriedkov o tom, že dňa 16.
02. 2014 žalovaný nemal vstup do objektu budovy pošty, nakoľko išlo o nedeľu a vstup má len počas

otváracích hodín pošty a navrhol výsluch svojej manželky Ing. M. Y., ktorá mala byť pri uzavretí zmluvy o
pôžičke dňa 17. 02. 2014 prítomná a ktorá tvrdenia žalovaného pri svojom výsluchu na pojednávaní pred
súdom prvej inštancie potvrdila. Na základe obrany žalovaného a dôkazov prezentovaných žalovaným v
priebehu konania žalobca zmenil svoje skutkové tvrdenia, pričom netrval na tom, že k uzavretiu zmluvy
a k odovzdaniu finančných prostriedkov došlo dňa 16. 02. 2014, ale uviedol, že k uzavretiu predmetnej

zmluvy a odovzdaniu finančných prostriedkov došlo dňa 17. 02. 2014 s tým, že došlo k antidatovaniu
zmluvy z dôvodu jej odlíšenia od druhej, totožnej zmluvy, uzavretej dňa 17. 02. 2014. Z uvedeného
vyplýva, že sám žalobca pripustil, že dňa 16. 02. 2014 k uzavretiu zmluvy o pôžičke nedošlo, nakoľko
daného dňa ani nedošlo k reálnemu odovzdaniu finančných prostriedkov žalovanému. Z uvedeného je
zrejmé, že pravdivosť listiny predloženej žalobcom - zmluvy o pôžičke zo dňa 16. 02. 2014 a potvrdenia

o prevzatí finančnej hotovosti dňa 16. 02. 2014 bola vyvrátená.

17. Pokiaľ žalobca tvrdil, že dňa 17. 02. 2014 došlo k uzavretiu dvoch zmlúv o pôžičke, pričom zmluva
datovaná dňom 16. 02. 2014 mala slúžiť len za účelom odlíšenia oboch zmlúv, kde na jednu zmluvu mali
byť požičané prostriedky jeho manželky, odvolací súd, rovnako ako súd prvej inštancie nemal tvrdenia

žalobcu za preukázané. Žalobca na preukázanie svojich tvrdení v tomto smere navrhol vypočuť svedka
- manželku M. K., ktorá uviedla, že súhlasila, aby žalobca spoločné peniaze dal žalovanému tak, aby
podiel bol napísanú aj na ňu. V súvislosti s uvedeným dôkazom odvolací súd odkazuje na vyhodnotenie
dôkazov súdom prvej inštancie v bode 16. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, s ktorým sa v celom
rozsahu stotožňuje, považujúc toto za správne.

18. Odvolací súd za daného dôkazného stavu, keď v konaní bola vyvrátená pravdivosť listín
osvedčujúcich poskytnutie pôžičky žalobcom žalovanému dňa 16. 02. 2014 a proti sebe stoja na jednej
strane tvrdenia žalobcu a jeho manželky a na druhej strane tvrdenia žalovaného a jeho manželky,
považuje za logický a odôvodnený záver okresného súdu, ktorý za vierohodnejšiu považoval obranu

žalovaného, nakoľko tento v priebehu celého konania produkoval rovnaké tvrdenia, ktoré boli v súlade
s tvrdeniami svedkyne Ing. M. Y., zatiaľ čo žalobca v priebehu konania menil skutkové tvrdenia ohľadne
okolností, za ktorých malo dôjsť k uzavretiu pôžičky, z ktorého dôvodu následne dospel k záveru o
nepreukázaní uzavretia zmluvy o pôžičke, z ktorej si žalobca uplatnil nárok na zaplatenie sumy 6.850,-
eur s príslušenstvom.

19. Keďže dôkazné bremeno v danom prípade zaťažuje žalobcu a tomuto sa dôkazmi navrhnutými v
konaní nepodarilo preukázať uzavretie zmluvy o pôžičke a reálne odovzdanie finančných prostriedkov
dňa 16. 02. 2014, ani uzavretie dvoch zmlúv o pôžičke dňa 17. 02. 2014, súd prvej inštancie správne
žalobu žalobcu v tejto časti (t. j. čo do istiny 6.850,- eur a príslušenstva z tejto sumy) zamietol.

20. Ako vecne správny odvolací súd vyhodnotil i rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti prvého
výroku, ktorým súd žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi zmluvnú pokutu vo výške 0,08 %
denne zo sumy 5.750,- eur od 06. 05. 2015 do 28. 01. 2017.21. V nadväznosti na odvolacie námietky žalovaného odvolací súd uvádza, že zmluvná pokuta je
zmluvou určená peňažná suma, ktorú je dlžník povinný zaplatiť veriteľovi alebo veriteľ dlžníkovi, ak

dôjde k porušeniu povinností, ktoré na seba zmluvou prevzali, a to aj vtedy, keď porušením povinnosti
veriteľovi alebo dlžníkovi žiadna škoda nevznikla. Účelom zmluvnej pokuty je donútiť dlžníka hrozbou
majetkovej sankcie k riadnemu splneniu záväzku. Zároveň má sankčný charakter, lebo účastníka, ktorý
poruší zmluvnú povinnosť, trestá nepriaznivým následkom v podobe vzniku ďalšej povinnosti zaplatiť
peňažnú čiastku v dohodnutej výške. Dohoda o zmluvnej pokute a jej výške je zásadne vecou vzájomnej

dohody strán zmluvy. Neznamená to však, že by mohla byť v každom jednotlivom prípade zmluvná
pokuta dohodnutá v neobmedzenej výške. Zákon výšku zmluvnej pokuty výslovne neupravuje, avšak
umožňuje zmluvnú pokutu znížiť, prípadne posúdiť platnosť dohody o zmluvnej pokute z hľadiska súladu
s dobrými mravmi (§ 545a, § 39 Občianskeho zákonníka).

22. Vychádzajúc z uvedeného, odvolací súd zmluvnú pokutu vo výške 0,08 % z istiny za každý deň

omeškania, čo v danom prípade predstavuje 4,60 eur denne, nepovažuje za rozpornú s dobrými mravmi
ani neprimeranú účelu, ktorý bol dohodou o zmluvnej pokute účastníkmi konania sledovaný, teda
včasné plnenie si povinností dlžníka zo zmluvy o pôžičke. V danom prípade bola zmluvnou pokutou
zabezpečená hlavná povinnosť dohodnutá účastníkmi zmluvy o pôžičke, pričom zmluvnú pokuta bola
dohodnutá vo forme sadzby za určené časové obdobie. Jej výška teda závisela od postoja dlžníka,

ktorý nesplnil povinnosť, ktorú na seba zmluvne prevzal. Je potrebné poukázať na to, že dlžník môže
kedykoľvek zabrániť rastu celkovej výšky zmluvnej pokuty tým, že svoju zmluvnú povinnosť dodatočne
splní, čím dôjde k naplneniu účelu zmluvnej pokuty (t. j. splneniu zabezpečeného záväzku).

23. Pokiaľ ide o okolnosti uvádzané žalovaným, ktoré mali viesť k vzniku jeho omeškania s plnením dlhu,

tieto odvolací súd nepovažoval za také, ktoré by odôvodňovali zníženie žalobcom uplatnenej zmluvnej
pokuty,pričomvtomtosmereodkazujenabod12.odôvodnenianapadnutéhorozsudkuokresnéhosúdu.
Akosprávnekonštatovalsúdprvejinštancie,nakoľkospôsobvráteniapôžičkynebolzmluvnýmistranami
dohodnutý, mohol žalovaný svoj dlh splniť akýmkoľvek spôsobom, vrátane využitia poštovej poukážky,
najmä za stavu, kedy vzťah medzi žalobcom a žalovaným bol už vážne narušený práve v súvislosti s

nárokmi uplatňovanými žalobcom zo zmluvy zo dňa 16. 02. 2014. Odvolací súd zároveň dodáva, že
pokiaľ žalobca žalovaného písomne vyzval na plnenie na účet uvedený vo výzve, ktorá bola podpísaná
žalobcom, mohol sa žalovaný účinne svojho dlhu zbaviť i plnením na účet, ktorý mu na tento účel priamo
označil žalobca (i keď tento nebol vlastníkom tohto účtu).

24. Vychádzajúc z vyššie uvedených záverov odvolací súd rozsudok okresného súdu v odvolaním
napadnutých častiach, vrátane výroku o trovách konania, ktorý nebol osobitne napadnutý odvolaním
žiadnej zo strán konania, ako vecne správny potvrdil.

25. Vo zvyšnej časti (čo do výrokov o čiastočnom zastavení konania), ktorá nebola napadnutá odvolaním

žiadnej zo strán konania, ponechal odvolací súd rozsudok okresného súdu, v spojení s dopĺňacím
rozsudkom, nedotknutý.

26. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 262 ods.
1, § 255 ods. 2 C. s. p. Nakoľko každá zo strán konania bola v odvolacom konaní čiastočne úspešná

(vo vzťahu k odvolaniu protistrany) a zároveň neúspešná (vo vzťahu k vlastnému odvolaniu), odvolací
súd žiadnej zo strán konania nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

27. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 (za) : 0 (proti).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 C. s. p.)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, aka) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 C. s. p.)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1, 2 C. s. p.)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 C. s. p.)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 C. s. p.)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.
1 C. s. p.)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 C. s. p.)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C. s. p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania. (§ 430 C. s. p.)