Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 21. máj 2020

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/21/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4316214869
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 05. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2020:4316214869.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek

senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v spore žalobkyne: X. I.,
nar. XX. XX. XXXX, bytom N. XXX/X, XXX XX Q. M., zast. JUDr. Vladimírom Sidorom, advokátom, so
sídlom Železničná 4/A, Hlohovec, IČO: 42 256 593, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s. r. o.,
Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 792 752, zast. Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s. r. o.,
so sídlom Kubániho 16, Bratislava, IČO: 47 233 516, o zaplatenie 1.535,84 eura, o odvolaní žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Levice zo dňa 11. júna 2019 č. k. 8Csp/62/2016-148 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobkyni sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.1.Napadnutýmrozsudkomsúdprvejinštancieuložilžalovanémupovinnosťzaplatiťžalobkyni1.535,84
eura do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Rozhodol, že žalobkyňa má nárok na náhradu trov
konania voči žalovanému v rozsahu 100% s tým, že o výške trov konania súd rozhodne samostatným
uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 1 ods. 2, § 7
ods. 1, § 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 1 písm. a) b), § 11 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1 až 3, § 54 ods. 1, § 39, § 451 ods. 1, 2, § 454 Občianskeho

zákonníka, § 391 ods. 2 CSP, § 2 ods. 3, 4 zák. č. 385/2000 Z. z. a uviedol, že dňa 14. 05. 2014 medzi
žalobkyňou ako dlžníkom ako žalovaným ako veriteľom bola uzatvorená Zmluva o revolvingovom úvere
číslo 8500048291. V bode 5 Zmluvy o revolvingovom úvere boli „údaje o požadovanom revolvingovom
úvere v Eur" a v bode 6 Zmluvy boli „údaje o schválenom revolvingovom úvere", z ktorého je zrejmé, že
žalobkyni ako dlžníčke bola poskytnutá čiastka úveru 1.500 eur pri počte splátok 42, výška mesačnej
splátkyvrátaneúrokov80,37eura,celkováčiastka,ktorúmusídlžníkzaplatiť3.375,54eura,výškaročnej
úrokovej sadzby 70,01 %, RPMN za úver 70,01%, výška priemernej RPMN 46,30 %. Taktiež z tohto

bodu je zrejmé, že žalobkyni mala byť poskytnutá výška revolvingu 790,84 eura, celková čiastka pri
revolvingu, ktorú musí dlžník zaplatiť 1.928,88 eura, predpokladanej RPMN 63,32 % a ročnej úrokovej
sadzbe 76,21%. Z bodu 8 zmluvy má vyplývať dohoda o poskytnutí služby uzatvorená podľa § 269
ods. 2 Obchodného zákonníka, ktorej predmetom je služba, a to záväzok veriteľa poskytnúť dlžníkovi
na jeho žiadosť službu spočívajúcu v možnosti odkladu maximálne troch akýchkoľvek splátok úveru,
resp. revolvingu na základe žiadosti, resp. zmluvy uzatvorenej medzi veriteľom a dlžníkom za odplatu za
poskytnutie služby spočívajúcej v možnosti odkladu splatnosti splátok úveru vo výške 215,75 eura, za

poskytnutie služby spočívajúcej v možnosti odkladu splatnosti splátok revolvingu vo výške 112,08 eura
v prípade, ak bude dlžníkovi revolving poskytnutý. Z bodu 8.6 zmluvy má vyplývať, že uzavretie tejto
dohody o poskytnutí služby nie je podmienkou uzatvorenia zmluvy o revolvingovom úvere a dlžník ju
uzatváranazákladeslobodnejvôle,jejobsahuporozumelavyjadrujesúhlassovšetkýmiustanoveniami.Z oznámenia veriteľa o schválení úveru dlžníkovi zo dňa 14. 05. 2014 mal súd preukázané, že ide o
samostatnú listinu, z ktorej vyplývajú rovnaké údaje týkajúce sa schváleného úveru, splatnosti úveru,
výšky mesačnej splátky, úrokovej sadzby, RPMN, priemernej hodnoty RPMN a taktiež údaje, ktoré sa

týkajú revolvingu. Tiež je tu uvedený dátum prvej splátky a poslednej splátky úveru. Žalobkyňou ako
dlžníčkou nie je táto listina podpísaná. Zo stanoviska zo dňa 02. 05. 2017, ktorým žalobca? žiadal o
predčasné splatenie úveru č. 8500048291 vyplýva, že výška mimoriadnej splátky bola 339,70 eura.
Listom zo dňa 26. 05. 2016 žalobkyňa?? vyzvala žalovaného na mimosúdne riešenie sporu.

1.2. Na základe vykonaného dokazovania súd zistil, že žalovaný poskytol žalobkyni finančné prostriedky
z titulu uzavretej úverovej zmluvy v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a žalobkyňa pri
uzatváraní zmluvy mala postavenie fyzickej osoby - nepodnikateľa. V konaní nebolo tvrdené a ani
preukázané, že žalobkyňa pri uzatváraní a plnení úverovej zmluvy konala v rámci predmetu svojej
obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Zároveň bola medzi stranami sporu uzavretá
formulárová zmluva, ktorej obsah bol vopred pripravený žalovaným a žalobkyňa nemohla ovplyvniť

obsah takejto zmluvy. Z uvedených dôvodov tak súd dospel k názoru, že ide o spotrebiteľsko-právny
vzťah a žalobkyňa má postavenie spotrebiteľa v zmysle § 52 Občianskeho zákonníka a žalovaný má
postavenie dodávateľa v zmysle § 52 Občianskeho zákonníka. Je teda nepochybné, že Zmluva o
revolvingovom úvere číslo 8500048291 zo dňa 14. 05. 2014, uzatvorená medzi stranami sporu, je
spotrebiteľkou zmluvou, preto sa vzťahujú na ňu ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a

zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľskom úvere v znení ku dňu uzatvorenia zmluvy o úvere. Tento
právny názor vyslovil aj odvolací súd v zrušujúcom uznesení.

1.3. Po preskúmaní predmetnej Zmluvy o revolvingovom úvere č. 8500048291, uzatvorenej medzi
stranami sporu, mal súd za to, že zmluva neobsahuje náležitosti uvedené v § 9 ods. 2 písm. f), i)

zákona č. 129/2010 Z. z. účinného ku dňu uzatvorenia zmluvy. Tak, ako súd už konštatoval vyššie, z
bodu 6 zmluvy o revolvingovom úvere je len zrejmá výška úveru, ktorá bola žalobkyni ako dlžníkovi
poskytnutá, počet splátok, deň splatnosti splátok, výška mesačnej splátky, výška RPMN, ročná úroková
sadzba a priemerná hodnota RPMN. Ďalej zmluva obsahuje časti, ktoré sa týkajú revolvingu. Termín
konečnej splatnosti však nie je súčasťou zmluvy, ale len oznámenia veriteľa o schválení úveru, ktoré

však súd vyhodnotil ako listinu, ktorá súčasťou zmluvy nie je, nakoľko ide o oznámenie, nie o zmluvu
a nie je ani podpísané žalobkyňou ako účastníkom zmluvy. Žalovaný žiadnym dôkazom nepreukázal,
že oznámenie veriteľa o schválení úveru bolo aj žalobkyni ako dlžníkovi doručené a odovzdané spolu
so zmluvou o revolvingovom úvere. Súd poznamenal, že zmluva uzatvorená medzi stranami sporu
má síce názov zmluva o revolvingovom úvere, avšak jej súčasťou je zmluva o klasickom úvere. Súd

považoval ustanovenie o ročnej úrokovej sadzbe pri úvere so splatnosťou 42 mesiacov vo výške 69,53
% za neprimeranú zmluvnú podmienku a nekalú obchodnú praktiku žalovaného, vrátane praktiky takmer
nečitateľného textu v časti všeobecných obchodných podmienok. Hoci úver je odplatný právny úkon,
odplata vo výške 70,01 %, ktorá predstavuje ročný úrok, je v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko
trojnásobne prevyšuje úrokovú sadzbu poskytovanú bankami v čase podpisu zmluvy, pretože pri

spotrebiteľských úveroch od 1 do 5 rokov sa v mesiaci máj 2014 pohybovali na úrovni 12,67 % a súd
mal za to, že dohodnutá úroková miera podstatne prevyšuje obvyklú úrokovú mieru a je v zmysle §
39 Občianskeho zákonníka neplatná (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31.
07. 2009 vydané vo veci 1MCdo1/2009). Súd preto dospel v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka k
neplatnosti zmluvy v časti dojednanej odplaty, t.j. úročenia úveru 70,01 % ročne, pretože nie je možné

akceptovať, aby spotrebiteľ dostal úverové prostriedky vo výške 1.500 eur a zaplatil v priebehu 42
mesiacov sumu 3.375,54 eura. Vzhľadom k tomu, že v zmluve o spotrebiteľskom úvere absentujú údaje
o konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru a výška úrokovej sadzby je v rozpore s dobrými mravmi,
úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov v zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.
z. V zmluve je uvedená RPMN a to vo výške 70,01 %, avšak táto nie je uvedená správne, čo je už

zrejmé aj z toho, že žalovaný uviedol v zmluve rovnakú výšku úroku ako RPMN, pričom do RPMN by
okrem úrokovej sadzby mali byť zahrnuté aj iné poplatky, žalovaný taktiež nezapočítal náklady v sume
215,75 eura, ktoré vznikli žalobkyni na základe dohody o poskytnutí služby upravenej v bode 8 zmluvy
o revolvingovom úvere, pričom súd mal za to, že ide o náklady spojené so spotrebiteľským úverom. Na
základe uvedených dôvodov, keďže súd považoval poskytnutý úver za bezúročný a bez poplatkov a

medzi stranami sporu nebola sporná skutočnosť, že z poskytnutého úveru 1.500 eur žalobkyňa uhradila
žalovanému celkovo sumu 3.035,84 eura, žalovaný ako veriteľ sa bezdôvodne obohatil, čo do sumy
rozdielu medzi poskytnutým úverom a zaplatenou sumou, t. j. žalovanou sumou 1.535,84 eura. Žalovanýsa bezdôvodne obohatil a získal majetkový prospech bez právneho dôvodu, ktorý musí vydať žalobkyni.
A preto súd dôvodnej žalobe vyhovel.

1.4. O trovách konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1, 2 a § 255 ods. 1 CSP podľa pomeru jej úspechu
vo veci, a keďže žalobkyňa mala v spore plný úspech, súd jej priznal nárok na náhradu trov konania voči
žalovanému v rozsahu 100%. V zmysle § 262 ods. 1, 2 CSP súd rozhodol len o nároku na náhradu trov
konania a o výške bude rozhodovať samostatným uznesením vyšší súdny úradník, po právoplatnosti
tohto rozhodnutia.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný v zákonom stanovenej lehote odvolanie,
odôvodniac ho tým, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú
vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože súd rozhodol na základe nepríslušnej

právnej normy. Ohľadne neuvedenia konečnej splatnosti úveru uviedol, že súd dospel k nesprávnym
skutkovým i právnym záverom. V zmysle výkladu Súdneho dvora EÚ vo veci C - 42/15 bráni únijné
právo takému výkladu vnútroštátneho práva, v zmysle ktorého je bezúročnosť úveru možné spájať s
náležitosťou, ktorú únijné právo neurčuje ako povinnú náležitosť zmluvy, údaj o konečnej splatnosti
všetky uzavreté zmluvy obsahujú a hoci na túto skutočnosť žalovaný vo svojom vyjadrení poukázal,

konajúci súd v napádanom rozsudku uviedol len všeobecné, šablónovité vyjadrenie bez toho, aby sa
argumentom žalovaného vôbec zaoberal, súdna prax ohľadne uvádzania konečnej splatnosti nie je
jednotná a je preto neprípustné, aby nejednoznačný a sporný výklad zákona bol na ťarchu sporovej
strany a zmena zákona č. 129/210 Z. z., ktorá je účinná od 01. 05. 2018, a ktorá bola prijatá z
dôvodu odstránenia nepresností implementácie smernice potvrdzuje fakt, že s konečnou splatnosťou

nie je možné spájať žiadny následok. Ak by tento údaj a jeho uvádzanie malo byť súčasťou ochrany
spotrebiteľa, potom jeho vypustenie z ustanovení zákona je vlastne popretím takéhoto cieľa. Súdny
dvor EÚ svojím výkladom vymedzil dve podstatné skutočnosti, a to, že s inou náležitosťou, akou je
náležitosť uvedená v článku 10 ods. 2 smernice 2008/48/ES nie je možné spájať záver o bezúročnosti,
pretože takúto inú náležitosť nie je možné do vnútroštátnej úpravy ani uviesť. Druhou skutočnosťou je,

že bezúročnosť úveru je možné spájať len s náležitosťou, ktorá spochybňuje možnosť posúdiť rozsah
záväzku spotrebiteľa (čo termín konečnej splatnosti nie je, pretože ten žiadny rozsah nedefinuje. Rozsah
záväzku vymedzuje počet a výška splátky, celková čiastka na splatenie a RPMN). Náležitosť konečná
splatnosť úveru nepozná únijné právo, čo napokon viedlo k tomu, že došlo k zmene zákona č. 129/2010
Z. z. a táto náležitosť práve z dôvodu dodržiavania únijného práva bola vylúčená. Stalo sa tak novelou

č. 279/2017 Z. z. (článok XII.), pričom jej prijatie bolo odôvodnené tým, že ide o zohľadnenie záverov
Súdneho dvora Európskej únie z 9. novembra 2016 vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a. s./
Klára Bíróová a v nadväznosti naň upravuje náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere a upravuje
okolnosti, za ktorých sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Ak by „konečná splatnosť“ mala
byť náležitosťou zmluvy v rámci zabezpečenia ochrany spotrebiteľa, potom nedáva ani zmena zákona

a ani samotné rozhodnutie Súdneho dvora EÚ racionálny význam. Ak uvádzanie konečnej splatnosti
úveru bolo zo zákonnej úpravy vypustené, potom pri aplikácii znenia zákona do spomenutej novely je
potrebné zachovať požiadavku na eurokonformný výklad zákona. Konkrétne vo vzťahu k uvádzaniu
termínu konečnej splatnosti to znamená, že s týmto údajom nemôže byť spájaný následok v podobe
bezúročnosti, pretože členský štát takúto skutočnosť nemôže upraviť vo vnútroštátnom práve ako dôvod

bezúročnosti a ďalej ani preto, lebo údaj o konečnej splatnosti nie je spôsobilý ovplyvniť posúdenie
rozsahu záväzku spotrebiteľa. Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 3Cdo/146/2017, ktoré sa týkalo
práve výkladu ustanovení zákona č. 129/2010 Z. z. v kontexte unijného práva, konštatoval (bod 24.
odôvodnenia), že Smernica ako špecifický prameň práva (norma práva) Európskej únie vyžaduje od
členských štátov, aby dosiahli cieľ sledovaný smernicou prijatím transpozičných opatrení vo svojom

právnom poriadku. Členský štát musí transpozíciu smernice uskutočniť spôsobom plne zodpovedajúcim
potrebám jasnosti a určitosti. Na tento účel musia byť ustanovenia smernice vykonané tak, aby bola ich
záväznosťnespochybniteľnáaabysazachovalaichkonkrétnosť,presnosťajasnosť.Nakoľkovsporoch
medzi jednotlivcami je priamy účinok smernice v zásade vylúčený, vnútroštátne súdy musia skúmať,
či môžu normu práva Európskej únie transponovanú určitým zákonom vykladať eurokonformne. Tento

nepriamy účinok smernice nie je absolútny - eurokonformný výklad zákona nemôže nahradiť výslovné
znenie zákona; v opačnom prípade by išlo o výklad contra legem. To však nič nemení na tom, že zásada
konformného výkladu vyžaduje, aby sa súdy pri interpretácii vnútroštátneho práva usilovali dospieť k
riešeniu, ktoré je v súlade s účelom sledovaným smernicou a zaručuje jej úplnú účinnosť (pozri bližšierozsudok Európskeho súdneho dvora C-212/07, bod 110). Poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ
vo veci Pfeiffer (C-397/01 až C-403/01), ktoré sa zaoberalo požiadavkou výkladu vnútroštátneho práva
v súlade s právom Spoločenstva vyplýva zo systému zmluvy, ktorá tým umožňuje vnútroštátnemu súdu,

aby v rámci svojich právomocí zabezpečil plnú účinnosť práva Spoločenstva pri rozhodovaní o spore.
Náležitosť konečná splatnosť nepozná ani únijné právo a od 01. 05. 2018 ani vnútroštátne právo. Tejto
náležitosti tak nie je možné priradiť žiadny účel, ktorý by malo plniť, pretože ak by daný údaj nejaký účel
plnil, potom by nebol vypustený zo zákona bez náhrady. Absencia účelu pri uvádzaní konečnej splatnosti
tak znamená aj to, že pri úvere do 30. 04. 2018 neuvedenie tohto údaju by pri formalistickom výklade

zákona znamenalo bezúročnosť úveru a od 01. 05. 2018 pri rovnakom úvere a pri jeho neuvedení by
to neznamenalo nič. Je preukázané (aj obsahom rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15),
že spôsob výkladu vnútroštátneho práva a implementácia smernice 2008/48/ES nebola správna, a
teda zo samotného neprávneho stavu, resp. stavu, ktorý odporuje cieľu, aký mal byť implementáciou
smerníc EÚ dosiahnutý, nie je možné vyvodzovať záver o protiprávnosti. Súd prvej inštancie sa po
právnej stránke nesprávne vyporiadal s relevantnými skutočnosťami, podľa ktorých je prípustný záver o

bezúročnosti úveru. Žalovaný namietol aj skutkové závery súdu o tom, že uzavreté zmluvy neobsahujú
uvedenie konečnej splatnosti úveru. Požiadavka uvedenia termínu konečnej splatnosti úveru bola v
posudzovanom zmluvnom vzťahu splnená viacerými spôsobmi, a to určením podľa dátumu splatnosti
splátok v jednotlivých mesiacoch a počtu mesačných splátok, spôsobom vyplývajúcim z článku 4., ods.
4.5 zmluvných dojednaní, v zmysle ktorých dátum splatnosti poslednej splátky uvedený v oznámení o

schválení úveru je zároveň termínom konečnej splatnosti. Uvedenie konečnej splatnosti treba vykladať
vo vzájomných súvislostiach. Zmluva o revolvingovom úvere požadované informácie obsahovala,
a to spôsobom vyplývajúcim z obsahu jednotlivých dokumentov, ktoré podľa vôle zmluvných strán
predstavovali jej neoddeliteľnú súčasť. Z uvedených dôvodov mal za to, že súd prvej inštancie dospel k
nesprávnym skutkovým záverom a vec nesprávne posúdil aj po právnej stránke. Záver o bezúročnosti

úveru odporuje vykonanému dokazovaniu a relevantným ustanoveniam právneho poriadku. Žalovaný
napadol tiež závery súdu, ktorý nesprávne vychádzal z neplatnosti celého dojednania o odplate. Pri
použití príslušnej právnej normy nepovažuje za zákonný uvedený záver súdu. Zmluva o revolvingovom
úvere bola medzi účastníkmi konania uzavretá dňa 14. 05. 2014. Úverová zmluva, kam patrí aj
zmluva uzavretá medzi účastníkmi, sa riadi ustanoveniami Obchodného zákonníka a v otázkach, ktoré

neupravuje Obchodný zákonník, ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Základná úprava regulácie
výšky úrokov pre úverovú zmluvu bola v čase uzavretia zmluvy o revolvingovom úvere uvedená v § 502
Obchodného zákonníka. Podľa daného ustanovenia, ak strany dojednajú úroky vyššie než je prípustné
podľa zákona alebo na základe zákona, je dlžník povinný platiť úroky v najvyššie prípustnej výške. Z
uvedeného vyplýva, že argument žalobkyne zneplatňujúci dojednanie o úroku je nielen nedôvodný,

ale v rozpore s ustanoveniami zákona. Uvedené zákonné ustanovenie teda reguluje otázku platnosti
dohody o úrokoch a právne dôsledky spojené s tým, ak je dohodnutý úrok vyšší než určuje zákon. Na
základe tohto ustanovenia nie je možné považovať za neplatné celé dojednanie o odplate tak, ako to
spravil súd prvej inštancie. Pre posúdenie, aká výška úroku je prípustná, je rozhodujúce ustanovenie
§ 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ku dňu 14. 05. 2014 platilo, že ak predmetom

spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať
odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Pri
posudzovaní obdobných prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru
zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti. Postup
a rozhodnutie súdu, ktorý považoval za neplatné ustanovenie o odplate ako celku, je v rozpore s

§ 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, ako aj s ust. § 502 ods. 2 Obchodného zákonníka. Ak je
totiž určitá otázka riešená v právnom poriadku osobitným ustanovením, potom aplikácia všeobecného
ustanovenia (použiteľného pre prípad absencie konkrétnej, špeciálnej úpravy) je vylúčená. To platí aj
pre otázku posudzovania výšky odplaty, ktorá bola v čase uzatvárania zmluvy regulovaná osobitnou
právnou úpravou (lex specialis), a nie na základe všeobecnej regulácie (lex generalis). Odplata, ktorá

je regulovaná v zmysle ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, vyjadruje celkovú nákladovosť úveru
pre spotrebiteľa (teda, okrem úroku, aj prípadne ďalšie poplatky, ktoré v súvislosti s úverom má zaplatiť,
s výnimkou tých, ktoré nie sú povinné, a teda predpokladom pre získanie úveru). Pri porovnaní výšky
odplaty s hodnotou priemernej odplaty za spotrebiteľské úvery je na mieste záver, že táto nebola
podstatne prevýšená. Obvyklou odplatou, vzhľadom na spôsob jej určovania v korelácii s tým, že ide

o odplatu na finančnom trhu, je práve hodnota priemernej odplaty určovanej Ministerstvom financií SR.
Tá bola v rozhodnom období, t. j. ku dňu 14. 05. 2014, vo výške 49,67 %. Dohodnutá odplata v zmluve
priemernú odplatu na finančnom trhu podstatným spôsobom neprevyšovala. Z uvedených dôvodovnavrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok v napadnutom rozsahu a žalobu zamietol alebo,
aby vrátil celú vec na ďalšie konanie súdu prvej inštancie. Žiadal priznať trovy odvolacieho konania.

3. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že rozsudok súdu prvej inštancie považuje
za vecne správny, dostatočne odôvodnený, sledujúci prevládajúcu názorovú líniu všeobecných súdov
Slovenskej republiky. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami
a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného
rozhodnutia, pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky

spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich
súvislostiach. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že v zmluve absentuje náležitosť
podľa ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. účinného v čase podpísania zmluvy,
teda v zmluve absentuje údaj o termíne konečnej splatnosti a dobe trvania zmluvy. Je nesporné, že
zákon v čase uzatvorenia zmluvy predmetnú náležitosť vyžadoval. Nemôže obstáť odvolacia námietka
žalovaného, že zákon bol s účinnosťou od 01. 05. 2018 zmenený a

vyžadovalo sa už len uvedenie doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Nie je právne možné,
aby dve gramaticky výrazne odlišné texty zákona mali rovnaký výklad, teda, že výklad ustanovenia § 9
ods. 2 písm. f) zákona účinného v čase uzatvorenia zmluvy by mal byť totožný s jeho výkladom po 01.
05. 2018. K imanentným znakom právneho štátu neodmysliteľne patrí aj požiadavka ,,princíp právnej
istoty" a ochrany dôvery občanov v právny poriadok, súčasťou čoho je i zákaz spätného (retroaktívneho)

pôsobenia právnych predpisov. V podmienkach demokratického štátu, kde vládnu zákony, a nie
subjektívne predstavy ľudí a z požiadavky právnej istoty jednoznačne vyplýva záver, že právny predpis,
resp. jeho ustanovenia pôsobia iba do budúcnosti, a nie do minulosti. V prípade ich spätného pôsobenia
by sa vážne narušila požiadavka na ich bezrozpornosť, ďalej na všeobecnú prístupnosť (poznateľnosť),
čím by nevyhnutne dochádzalo k situácii, že ten, kto postupuje podľa práva, by nemal žiadnu možnosť

zoznámiť sa s obsahom budúcej právnej normy, ktorá by napríklad jeho konanie podľa platného práva
v minulosti vyhlásila za protiprávne, resp. za právne neúčinne. To by teda znamenalo, že jednotlivé
subjekty práva by nemali istotu, či ich konanie podľa platného a účinného práva v dobe, kedy došlo k
nemu, nebude neskoršie (po prijatí nového právneho predpisu) ex tunc posudzované ako protiprávne
alebo právne neúčinné, s vylúčením ochrany nimi riadne nadobudnutých práv v minulosti (rozhodnutie

Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Sž/20/2010). Predmetné možno aplikovať aj opačne, teda, že spotrebiteľ
sa v súlade s platnými a účinnými právnymi normami v čase uzatvorenia zmluvy mohol dôvodne
spoliehať, že zmluva musí obsahovať aj termín konečnej splatnosti, aby mal informáciu, kedy nastáva
konečnásplatnosťúveruadostávasadoomeškania.Odnikohonemožnospravodlivožiadať,abypoznal
obsah budúcich noriem, ktoré neskôr vylúčia termín konečnej splatnosti ako obligatórnu náležitosť

a spotrebiteľ sa až niekoľko rokov od uzatvorenia zmluvy dozvie, že náležitosť, ktorá bola v čase
uzatvoreniazmluvypovinná,užvlastneniejepotrebná.Vpredmetnejzmluvetedatentoúdajabsentoval,
pričom správne súd prvej inštancie poukázal na to, že tento sa nachádzal iba v oznámení veriteľa
o schválení úveru, ktoré ale nie je súčasťou zmluvy, pretože ho žalobkyňa nepodpísala, teda nie je
preukázané, či a kedy s ním bola oboznámená. Treba pripomenúť, že iba fyzická existencia údajnej

časti zmluvy v papierovej podobe nemôže tvoriť súčasť zmluvy, pokiaľ s ňou nie sú zmluvné strany
riadne a včas oboznámené. V konaní nebolo preukázané, že by žalovaný odovzdal alebo doručil
oznámenie, teda dokument, ktorý sa nachádza iba v evidencii a archíve jednej strany, nemôže založiť
práva a povinnosti, resp. nemôže preukázať splnenie si zákonných informačných povinností. Na základe
uvedeného možno konštatovať, že zmluva údaj o termíne konečnej splatnosti úveru neobsahovala,

čo je dôvodom na vyslovenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Ak sa žalovaný domnieva, že
zákonodarca nesprávne prevzal únijné právo, nemôže mať táto skutočnosť dopad na tento spor v
neprospech spotrebiteľa. Svojich prípadných nárokov sa žalovaný môže domáhať od zodpovedných
subjektov. K posúdeniu dojednanej úrokovej sadzbe ako neplatnej pre rozpor s dobrými mravmi uviedla,
že odvolacie námietky žalovaného v tomto smere sú absolútne nesprávne a účelové, odporujúce súdnej

praxi, vrátane praxe Najvyššieho súdu SR. Súdna prax, vrátane praxe Najvyššieho súdu SR (napr. 5
Cdo 26/2011), sú konštantné v tom smere, že hľadiskom pre posúdenie primeranosti úrokovej sadzby
dohodnutej v spotrebiteľskom úvere je priemerná úroková sadzba poskytovaná bankami. Pokiaľ dôjde
k viac ako dvojnásobnému prevýšeniu, je potrebné úrokovú sadzbu označiť ako neplatnú pre rozpor s
dobrýmimravmi.Žalovanýsiopakovanezamieňapojmyodplata,úrokaRPMN,ktorénesprávnevykladá

a aplikuje na tento spor. Žalobkyňa počas konania nenamietala výšku odplaty ako takú (ustanovenie §
53 ods. 6 Občianskeho zákonníka), ale iba výšku úrokovej sadzby, ako jednej zložky odplaty. Odplatou
sa pritom rozumie RPMN (tvoria ju všetky náklady, vrátane úrokov, poplatkov a iných plnení akéhokoľvek
druhu). Posúdeniu, či je právny úkon v súlade s dobrými mravmi, nebráni skutočnosť, že právnyúkon bol výsledkom zmluvnej voľnosti strán v rámci ich profesionálneho podnikania, prípadne rizika
spojeného s týmto podnikaním (R 86/2018). Poukázala na rozhodnutia Krajského súdu v Prešove sp.
zn.18Co/109/2011,Okresnéhosúdu Humennésp.zn.9Csp/16/2018,KrajskéhosúduvBanskejBystrici

vo veci sp. zn. 16Co/404/2017 a Krajského súdu v Žiline vo veci sp. zn. 7Co/569/2015. Podobne ako
súdna prax, aj právna veda považuje za celkovú odplatu na účely ustanovenia § 53 ods. 6 Občianskeho
zákonníka ročnú percentuálnu mieru nákladov (RPMN). Argumentácia žalovaného je teda zavádzajúca
a mätúca. Aj Krajský súd v Nitre ako odvolací súd už vo viacerých rozhodnutiach dospel k záveru
o neplatnosti úrokovej sadzby, ktorá dosahovala hodnotu 70% (napr. rozhodnutie KS v Nitre sp. zn.

25Co/119/2018, 6Co/17/2018). Bolo by neprijateľné, aby sa úroková sadzba, ako jedna zložka odplaty
(RPMN), porovnávala s priemernou RPMN nebankových subjektov na trhu, keď RPMN okrem úroku
obsahuje aj ďalšie náklady a súvisiace plnenia s úverom. Ak by sa mali akceptovať tvrdenia žalovaného,
mala by byť výška úrokovej sadzby až 99,34% (49,67% x 2) v súlade s dobrými mravmi a právnymi
predpismi. Teda, ak si spotrebiteľ požičia sumu 1.000 eur, táto bude ročne zhodnotená takmer o ďalších
800 eur, teda spotrebiteľ by napr. za 5 rokov splácania na úver vo výške 1.000 eur splatil sumu asi

5.000 eur. Súd prvej inštancie tiež správne poukázal na skutočnosť, že RPMN uvedená v zmluve nie je
správna, nakoľko je nižšia ako samotný úrok, čo v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z. nie je možné, pretože
RPMN (ako celková odplata) zahŕňa všetky náklady, vrátane úroku a poplatkov akéhokoľvek druhu, teda
nikdy nemôže byť nižšia ako úrok, pretože úrok je len jednou zložkou RPMN. Okrem úroku sa v zmluve
ale nachádzali aj iné poplatky, napr. poplatok z dohody o poskytnutí služby, čo nutne vedie k záveru,

že RPMN musí byť vyššia ako úrok, pretože platí, že úrok + poplatok za dohodu = RPMN, pričom v
danom prípade je úrok (jeden parameter) vyšší ako samotný výsledok (RPMN). Predmetná skutočnosť
preukazuje objektívnu nesprávnosť RPMN, a to bez potreby osobitného výpočtu. Z uvedených dôvodov
navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a žalobkyni priznal
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

4. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku - ďalej
len CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou stranou - žalovaným, v neprospech
ktoréhobolorozhodnutievydané(§359CSP)protirozhodnutiusúduprvejinštancie,protiktorémuzákon
odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a §

163 CSP) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom podaného
odvolania (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), viazaný skutkovým stavom, ako ho
zistil súd prvej inštancie, bez potreby jeho zopakovania alebo doplnenia (§ 383 CSP), postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a po preskúmaní zákonnosti a
vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa §

387 ods. 1 CSP potvrdil.

5. Žalobkyňa sa pripustenej zmene petitu súdom prvej inštancie domáhala od žalovaného zaplatenia
sumy 1.535,84 eura titulom bezdôvodného obohatenia. Žalobu odôvodnila tým, že dňa 14. 05. 2014
uzavreli žalobkyňa so žalovaným zmluvu o revolvingovom úvere č. 8500048291, predmetom ktorej

bolo poskytnutie finančných prostriedkov vo výške 1.500 eur, za týchto podmienok: počet splátok
42, mesačná splátka 80,37 eura, celková čiastka, ktorú musí dlžník zaplatiť 3.375,54 eura, RPMN
69,53%, ročná úroková sadzba úveru 70,01%, priemerná RPMN 46,30%, poskytnutá čiastka revolvingu
790,84 eura, celková čiastka pri revolvingu, ktorú musí dlžník zaplatiť 1.928,58 eura, predpokladaná
RPMN úveru po poskytnutí revolvingu 70,01%, ročná úroková sadzba revolvingu 76,21%. Žalobkyňa

považovala predmetnú zmluvu za spotrebiteľskú zmluvu a pre absenciu náležitostí vyžadovaných
zákonom za zmluvu bezúročnú a bez poplatkov, a keďže žalovanému zaplatila už sumu 3.375,54
eura, pričom úver bol poskytnutý v sume 1.500 eur, domáhala sa vydania sumy 1.535,84 eura titulom
bezdôvodného obohatenia.

6. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

7. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,

ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi
podaného odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacejlehoty. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah,
ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu.

8. Odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvej
inštancie z pohľadu skutočností podstatných pre rozhodnutie veci v dostatočnom rozsahu zistil skutkový
stav veci a záver súdu prvej inštancie o vyhovení žalobe je správny, preto odvolací súd napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil, aj keď s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia sa nestotožnil v celom rozsahu. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je v danej

veci rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie sa zaoberal
námietkami žalovaného uvedenými v odvolaní. Na potvrdenie záverov súdu prvej inštancie, k dôvodom
odvolania žalovaného odvolací súd dodáva nasledovné.

9. Podľa § 9 ods. 2 písm. f) zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a
pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov účinného v čase uzavretia zmluvy

o revolvingovom úvere (14. 05. 2014) zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí
podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom
úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.

10. Keďže žalovaný napadol odvolaním záver súdu prvej inštancie o nutnosti uviesť v zmluve termín

konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru a pre jeho absenciu aj záver súdu o bezúročnosti a
bezpoplatkovosti úveru z tohto dôvodu, odvolací súd sa v zmysle dôvodov odvolania žalovaného
zaoberal týmito námietkami. Rozhodovacia činnosť súdov SR je ohľadom výkladu tohto ustanovenia
rozdielna,pričomNSSRsavosvojichrozhodnutiachtoutootázkouavýkladom,akýposkytovalžalovaný
v odvolaní, ešte nezaoberal. Odvolací súd, posudzujúc dôvodnosť argumentácie žalovaného, vychádzal

z toho, že účinkami smernice ako prameňa práva sa NS SR vo svojej rozhodovacej činnosti už zaoberal,
a to pri výklade ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) (neskôr i)) zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
účinného v čase uzavretia zmluvy o revolvingovom úvere, pričom táto argumentácia NS SR je aj pre
výklad ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f) tohto zákona použiteľná.

11. V týchto rozhodnutiach NS SR uviedol, že smernica ako špecifický prameň práva (norma
práva) Európskej únie vyžaduje od členských štátov, aby dosiahli cieľ sledovaný smernicou prijatím
transpozičných opatrení vo svojom právnom poriadku. Členský štát musí transpozíciu smernice
uskutočniť spôsobom plne zodpovedajúcim potrebám jasnosti a určitosti. Na tento účel musia byť

ustanovenia smernice vykonané tak, aby bola ich záväznosť nespochybniteľná a aby sa zachovala
ich konkrétnosť, presnosť a jasnosť. Nakoľko v sporoch medzi jednotlivcami je priamy účinok
smernice v zásade vylúčený, vnútroštátne súdy musia skúmať, či môžu normu práva Európskej únie
transponovanú určitým zákonom vykladať eurokonformne. Tento nepriamy účinok smernice nie je
absolútny - eurokonformný výklad zákona nemôže nahradiť výslovné znenie zákona; v opačnom prípade

by išlo o výklad contra legem. To však nič nemení na tom, že zásada konformného výkladu vyžaduje,
aby sa súdy pri interpretácii vnútroštátneho práva usilovali dospieť k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom
sledovaným smernicou a zaručuje jej úplnú účinnosť (pozri bližšie rozsudok Európskeho súdneho dvora
C-212/07, bod 110).

12. Rozsudok konštatoval, že smernica bráni členským štátom, aby vo svojej vnútroštátnej právnej
úprave stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti, než sú tie, ktoré vymenúva článok
10 ods. 2 smernice. Aj so zreteľom na to sa v praxi všeobecných súdov Slovenskej republiky vyskytujú
(resp. vyskytovali) pochybnosti o tom, či textu „zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza výšku,
počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k

jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia“ (článok
10 ods. 2 písm. h) smernice) obsahovo zodpovedá text „zmluva o spotrebiteľskom úvere ... musí
obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom
sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia“. Ako už bolo uvedené, úmyslom zákonodarcu, ktorý

zreteľne vyjadril aj v úvodnej časti dôvodovej správy k zákonu č. 129/2010 Z. z., bolo transponovať
smernicu v celom rozsahu. Zámerom zákonodarcu teda bezpochyby nebolo, aby novo prijímané
ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. bolo v rozpore s článkom 10 ods. 2 smernice.
To je skutočnosť, na ktorú musí vziať zreteľ vnútroštátny súd pri aplikácii ustanovenia § 9 ods. 2 písm.k) zákona č. 129/2010 Z. z. (rozsudky NS SR sp. zn. 3Cdo 146/2017, 3 Cdo 45/2018, 4 Cdo 65/2018,
2 Cdo 186/2018, 6 Cdo 113/2018 a sp. zn. 1Cdo 46/2019).

13. V rozhodnutiach NS SR sp. zn. 3 Cdo 146/2017 z 28. februára 2018, sp. zn. 3 Cdo 56/2018
zo 17. apríla 2018, sp. zn. 3 Cdo 126/2018 z 24. júla 2018, sp. zn. 6 Cdo 113/2018 z 30. júla 2019,
sp. zn. 1Cdo 46/2019 z 30. októbra 2019 a sp. zn. 1Cdo 183/2019 z 25. februára 2020 dospel dovolací
súd eurokonformným výkladom predmetného ustanovenia zákona č. 129/2010 Z. z., ktorý je v danom
prípade nielen možný, ale aj potrebný, k záveru, že v zmluvách uzatváraných podľa zákona č. 129/2010

Z. z. nemožno od dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu,
teda rozpis splátok po častiach (samostatne vo väzbe na istinu, úrok a poplatky).
14. Vychádzajúc z rovnakého výkladu ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f) zák. č. 129/2010 Z.
z., teda upravujúceho dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti
spotrebiteľského úveru, dospel odvolací súd k záveru, že ak podľa článku 10 bodu 2 písm. c) smernice
2008/48/ES má zmluva o úvere obsahovať dĺžku trvania zmluvy o úvere, v zmysle eurokonformného

výkladu tohto ustanovenia je potrebný taký výklad, podľa ktorého aj za účinnosti zák. č. 129/2010 Z.
z. účinného do jeho novely účinnej od 01. 05. 2018, je potrebné toto ustanovenie vykladať tak, že
nemožno od dodávateľov žiadať, aby v zmluve uvádzali tak dĺžku trvania zmluvy o úvere, ako aj termín
konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, ale pre splnenie jej náležitostí postačuje uvedenie dĺžky
trvania zmluvy o úvere a neuvedenie termínu konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru nespôsobuje

jeho bezúročnosť a bezpoplatkovosť, ako to posúdil prvej inštancie. Uvedenie takéhoto údaja alebo
iného nad rámec zákona môže len pomôcť spotrebiteľovi pochopiť rozsah jeho záväzku, ale nie je nutne
vyžadované uviesť ho v zmluve. Z uvedených dôvodov považoval odvolací súd námietku žalovaného
v tejto časti za dôvodnú, čo však nemá vplyv na správny záver súdu prvej inštancie z iných dôvodov.

15. Takýto výklad tohto ustanovenia potvrdzuje aj dôvodová správa k zák. č. 279/2017 Z. z., ktorým
sa mení a dopĺňa okrem iných aj Zákon o spotrebiteľských úveroch, účinná od 01. 05. 2018, v ktorej
sa uvádza, že dôvodom na prijatie tohto zákona je legislatívno-technická úprava v nadväznosti na
zabezpečenie súladu so smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES ES z 23. apríla 2008 o
zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (ďalej len „smernica 2008/48/

ES") aj v spojitosti s úpravou náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere v § 9 ods. 2. Vypustenie
náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere bolo nevyhnuté z dôvodu záverov rozsudku Súdneho dvora
Európskej únie z 9. novembra 2016 vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a. s./Klára Bíróová. V zmysle
uvedeného rozsudku zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať len náležitosti výslovne uvedené
v čl. 10 ods. 2 smernice 2008/48/ES, a to vzhľadom k tomu, že touto smernicou sa zabezpečuje úplná

harmonizácia v oblasti spotrebiteľských úverov (v článku 22 ods. 1 smernice 2008/48/ES je uvedené,
že ,,členské štáty nesmú zachovať, ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa
odchyľujú od ustanovení tejto smernice.“ Zmluva o spotrebiteľskom úvere môže obsahovať aj prípadné
iné zmluvné podmienky zakotvené v čl. 10 ods. 2 písm. u) smernice 2008/48/ES, avšak tieto podmienky
musia byť individuálne dohodnuté so spotrebiteľom v rámci ich úverového zmluvného vzťahu, ako to

vyplýva z bodu 57. predmetného rozsudku. Ustanovenie čl. 10 ods. 2 písm. u) smernice 2008/48/
ES by sa nemalo podľa bodu 58. rozsudku vykladať tak, že oprávňuje členské štáty, aby vo svojej
vnútroštátnej právnej úprave stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti, než sú tie,
ktoré vymenúva článok 10 ods. 2 uvedenej smernice. Ak by bolo predmetné ustanovenia ponechané v
zákone č. 129/2010 Z. z., Slovenská republika by išla nad rámec podmienok stanovených smernicou.

Súčasne zákon neobmedzuje veriteľa v tom, aby nad rámec zákona dohodol so spotrebiteľom doplnenie
ustanovení, ktoré pomáhajú spotrebiteľovi pochopiť rozsah jeho záväzku. V záujme každého veriteľa,
ktorého zámerom je zodpovedné podnikanie a poskytovanie spotrebiteľských úverov je poskytnutie čo
najkomplexnejšiehorozsahuinformácií.Veriteľmôžedozmluvyuviesťajďalšiuinformáciu,napr.odplatu
pre daný spotrebiteľský úver.

16. Čo sa týka ďalšieho odvolacieho dôvodu, a to záveru súdu prvej inštancie o výške úrokovej sadzby
v rozpore s dobrými mravmi, k tomu odvolací súd uvádza, že sa stotožňuje so záverom súdu prvej
inštancie, že dohodnutá úroková miera 69,53% podstatne prevyšuje obvyklú úrokovú mieru a z toho
dôvodu je podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatná a na dôvody rozhodnutia v tejto časti podľa

§ 387 ods. 2 CSP odkazuje. K odvolacím dôvodom v tejto časti odvolací súd dodáva, že súd prvej
inštancie nepovažoval za neplatné celé dojednanie o odplate, ale o dohodnutej úrokovej miere, čo
je rozdiel. Odplata môže okrem úroku zahŕňať aj poplatok, teda môže byť rovná alebo väčšia ako
úrok. Súd prvej inštancie nevyhodnotil za neplatné celé dojednanie o odplate, teda podľa § 53 ods. 6Občianskeho zákonníka, ale vyhodnotil za neplatné dojednanie o úrokoch a to podľa § 39 Občianskeho
zákonníka, čo je v súlade s rozhodovacou činnosťou súdov SR a okrem už uvádzaného rozhodnutia
NS SR súdom prvej inštancie aj v súlade s rozhodnutím NS SR sp. zn. 5Cdo 26/2011. Z uvedených

dôvodov nepovažoval odvolací súd odvolanie žalovaného v tejto časti za dôvodné.

17. Súd prvej inštancie v závere svojho rozhodnutia uviedol, že v zmluve je uvedená RPMN a to vo výške
70,01 %, avšak táto nie je uvedená správne, čo je už zrejmé aj z toho, že žalovaný uviedol v zmluve
rovnakú výšku úroku ako RPMN, pričom do RPMN by okrem úrokovej sadzby mali byť zahrnuté aj iné

poplatky, žalovaný taktiež nezapočítal náklady v sume 215,75 eura, ktoré vznikli žalobkyni na základe
dohody o poskytnutí služby upravenej v bode 8 zmluvy o revolvingovom úvere, pričom súd mal za to,
že ide o náklady spojené so spotrebiteľským úverom. Z tohto odôvodnenia súdu prvej inštancie vyplýva,
že predmetná zmluva uzavretá medzi stranami nemá ďalšiu náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
resp. to, že je uvedená nesprávne, je potrebné posúdiť, ako keby ju nemala a to ročnú percentuálnu
mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť (§ 9 ods. 2 písm. j) zák. č. 129/2010

Z. z. účinného v čase uzavretia úverovej zmluvy). Z uvedeného dôvodu je potom potrebné, vychádzajúc
zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie, rozhodnutie súdu prvej inštancie doplniť o ďalšie
právne zdôvodnenie toho, prečo je zmluvu potrebné považovať za bezúročnú a bez poplatkov, čo záver
súdu prvej inštancie o vyhovení žaloby potvrdzuje. K záveru súdu prvej inštancie v časti, keď súd uviedol,
že v zmluve je nesprávne uvedená RPMN, žalovaný v odvolaní neuviedol žiadne dôvody, preto nebolo z

akých dôvodov rozhodnutie súdu prvej inštancie v tejto časti preskúmavať. V tejto časti sa odvolací súd
s dôvodmi napadnutého rozsudku stotožňuje, pričom už samotný tento dôvod postačoval na potvrdenie
správnosti záverov súdu prvej inštancie. Aj keď výška RPMN nie je predmetom dohody strán, jej výpočet
ovplyvňujú vstupné údaje, ktoré musia byť stranami dohodnuté. Odvolací súd ešte dodáva, že pokiaľ z
údajovoschválenomrevolvingovomúverevyplýva,žepredpokladanáRPMNje69,53%aročnáúroková

sadzba revolvingu je 70,01%, už z tohto je zrejmé, že RPMN bola určená nesprávne, pretože RPMN
určuje percentá z dlžnej čiastky, ktoré musí dlžník za úver zaplatiť za obdobie jedného roka vrátane
správy úveru a ďalších nákladov s ním spojených, ako napríklad poplatky súvisiace s poskytnutím úveru,
poplatok za úverový účet, poistenie úveru, zatiaľ čo percento úroku znázorňuje len cenu požičaných
peňazí bez ďalších nákladov, RPMN zahŕňa všetky reálne náklady. RPMN teda nemôže byť nižšia

ako úrok, keďže okrem úroku zahŕňa aj iné poplatky. Ak potom bol údaj o RPMN uvedený nesprávne,
zmluva nespĺňa náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. j) zák. č 129/2010 Z. z. v čase uzavretia zmluvy
o revolvingovom úvere, a preto ju treba považovať aj za bezúročnú a bez poplatkov v zmysle tohto
ustanovenia. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP ako
vecne správny potvrdil.

20. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP, a
vzhľadom k tomu, že žalobkyňa bola v odvolacom konaní úspešná, priznal jej nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v plnom rozsahu.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).