Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 31. október 2019

Súd: Okresný súd Trenčín
Spisová značka: 23C/248/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3116219779
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Tatiana Porubänová

ECLI: ECLI:SK:OSTN:2019:3116219779.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trenčín sudkyňou JUDr. Tatianou Porubänovou v spore žalobcu SlovZink a.s., so sídlom

v Bratislave, Dúbravská cesta 2, IČO 35 772 204, proti žalovanému Slovenská republika, v zastúpení
Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, o
zaplatenie 32 394 724,00 eur takto

r o z h o d o l :

I. Žaloba s a z a m i e t a .

II. Žalovanému sa voči žalobcovi priznáva náhrada trov konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa domáhal, aby súd žalovanému uložil povinnosť zaplatiť mu 32.394.724,00 eur. Uviedol,
že dňa 25. 9. 2012 vydal Okresný súd Trenčín v konaní sp. zn. 28R/3/2012 uznesenie, zverejnené v

Obchodnom vestníku 1. 10. 2012, ktorým rozhodol, že reštrukturalizačné konanie vedené voči žalobcovi
akodlžníkovisazastavujeazačínasakonkurznékonanievočižalobcoviakodlžníkovivreštrukturalizácii
a vyhlasuje sa konkurz na majetok žalobcu ako dlžníka. Dňa 5. 4. 2013 Ústavný súd SR vydal nález
č. IV. ÚS 8/2013-99, ktorým uvedené rozhodnutie zrušil a potvrdil nezákonnosť uvedeného rozhodnutia
Okresného súdu Trenčín, tento nález nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť 7. 5. 2013. Žalobca si
žiadanú sumu uplatnil ako nárok na náhradu škody, ktorá mu takto vznikla, 6.5.2016 podal Ministerstvu
spravodlivosti SR žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, bezvýsledne.

2. Žalobca ďalej uviedol, že ako dlžník 10. 4. 2012 požiadal o reštrukturalizáciu na Okresnom súde
Trenčín, tento súd uznesením v konaní 28R/3/2012 zo dňa 16. 5. 2012 reštrukturalizáciu povolil.
Následne bolo reštrukturalizačné konanie zastavené a konvertované do konkurzného konania. V
dôsledku nálezu Ústavného súdu SR podľa názoru žalobcu došlo k porušeniu práv žalobcu na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva žalobcu na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný súd SR svojim nálezom potvrdil nezákonnosť rozhodnutia Okresného súdu Trenčín, ktorým
bolo zmenené reštrukturalizačné konanie na konkurzné konanie, s účinkami zverejnenia 2. 10. 2012.
Ďalším uznesením Okresného súdu Trenčín č. k. 28R/3/2012-1380 zo dňa 17. 9. 2013, zverejneného
v Obchodnom vestníku č. 184 z roku 2013 24. 9. 2013, došlo k potvrdeniu reštrukturalizačného plánu
žalobcu a k skončeniu reštrukturalizácie žalobcu. Záväzná časť reštrukturalizačného plánu zaviedla nad
žalobcom dozornú správu až do úplného splnenia reštrukturalizačného plánu, ktorá trvala aj v čase
podania žaloby.

3. Žalobca mal za to, že týmto postupom boli splnené všetky podmienky na uplatnenie si náhrady
škody, konkrétne vznik škody v dôsledku nezákonného rozhodnutia štátneho orgánu, reálna škoda
na strane žalobcu, včasné podanie žiadosti o predbežné prerokovanie tohto nároku. Rovnako podľažalobcu je nepochybná príčinná súvislosť medzi vydaním nezákonného rozhodnutia a vznikom
škody. Nezákonná konverzia reštrukturalizačného konania na konkurzné konanie vo svojom dôsledku
zmenila postavenie žalobcu na trhu, došlo k postupnému zániku jeho činnosti, zhoršeniu jeho

ekonomickej situácie, rušeniu objednávok odberateľov, nerealizovaniu podnikateľských zámerov,
zmareniu podnikateľských príležitostí a ďalším skutočnostiam, ktoré by inak neboli nastali. Je zásadný
rozdiel medzi reštrukturalizačným konaním, ktorého účelom je ozdravenie dlžníka a pokračovanie v
jeho činnosti a konkurzným konaním, ktorého účelom je iba pomerné uspokojenie veriteľov a ukončenie
existencie úpadcu. Stav konkurzného konania teda mal jednoznačný likvidačný vplyv na žalobcu.

4. Žalobca poukázal na to, že je výrobcom zinkovej bieloby s mnohoročnou tradíciou, táto sa
využíva v gumárenskom, keramickom, chemickom a farmaceutickom priemysle a v poľnohospodárstve.
Spoločnosťžalobcudosahovalapredspustenímnovejtechnológienavýrobutohtoproduktuekonomickú
výkonnosť EBITDA na úrovni 700 tis. eur ročne. Novou technológiou, a teda novou produkčnou
kapacitou žalobca mal záujem reagovať na výrazný nárast spotreby tohto produktu a v r. 2013

predpokladal nárast výroby na úrovni 10 500 MT zinkovej bieloby a nárast ekonomickej výkonnosti
EBITDA nad 1 milión eur. S uvedením novej technológie do plnej prevádzky sa do r. 2015 očakával
nárast produkcie nad 15.000 MT ročne a nárast EBITDA na úroveň 2 mil. eur. Z hospodárskych
výsledkov v období r. 2006 - 2012 vyplynul objem výroby v MT a predaja zinkovej bieloby v roku 2006
4992, EBITDA 12 521, v roku 2007 bol objem výroby 5580, EBITDA 983503, v roku 2008 bol objem

výroby 7566 a EBITDA 674 667, v roku 2009 bol objem výroby 6987 a EBITDA 680 197, v roku 2010
bol objem výroby 8181 a EBITDA 694 279, v roku 2011 bol objem výroby 7740 a EBITDA 698 484,
v roku 2012 bol objem výroby 7125, EBITDA nebol účtovaný v dôsledku prebiehajúceho konkurzu.
V roku 2011 žalobca zrealizoval investičný projekt novej technológie v hodnote 8 mil. eur formou
dodávky na kľúč, spustenie novej technológie z technických dôvodov na strane generálneho dodávateľa

sa dostalo do takmer ročného omeškania, čo spôsobilo, že nová technológia nebola schopná včas
vygenerovať výnosy potrebné na pokrytie dlhovej služby z poskytnutých investičných úverov. Žalobca
sa preto rozhodol využiť zákonný prostriedok na ochranu pred veriteľmi, a to reštrukturalizáciu s cieľom
získať časový priestor na nápravu stavu. Spoločnosť žalobcu sa nedostala do úpadku, jej manažment
iba s odbornou starostlivosťou eliminoval riziko úpadku, v dôsledku časového nesúladu nábehu novej

technológie a splácania investičných úverov, pričom spoločnosť žalobcu si po celý čas riadne plnila svoje
záväzky. V rámci reštrukturalizačného plánu žalobca ponúkol pri väčšine záväzkov 100 %, schválenie
reštrukturalizačného plánu
bolo plánované na november 2012. V septembri 2012 Okresný súd Trenčín rozhodol na základe
údajných formálnych pochybení reštrukturalizačného správcu o konkurze žalobcu ako úpadcu. Žalobca

ale nebol insolventný, výroba a odbyt bežali v plnej kontinuálnej prevádzke, v auguste 2012 sa
podarilo úspešne rozbehnúť aj novú technológiu. V čase vyhlásenia konkurzu bol teda žalobca v
plnej prevádzke a dosahoval zisk, veritelia preto písomne vyzvali správkyňu konkurznej podstaty, aby
pokračovala v prevádzkovaní žalobcu a predišla tak jeho znehodnoteniu. Na začiatku konkurzného
konania bol celkový objem prednostných pohľadávok voči žalobcovi na úrovni 3,47 mil. eur, objem

inkasovateľných pohľadávok žalobcu voči odberateľom bol 6,75 mil. eur. V čase ukončenia konkurzu
prednostné pohľadávky voči žalobcovi narástli na 4,0 mil. eur a objem inkasovateľných pohľadávok
klesol na menej ako 0,2 mil. eur.

5. Po vyhlásení konkurzu začali odberatelia postupne rušiť objednávky, žalobca stratil objednávky od

všetkých významných odberateľov, nedostatok objednávok viedol k zastaveniu výroby. Žalobca bol však
naďalej zaťažovaný režijnými nákladmi, dostal sa do straty a prestal načas plniť svoje záväzky. Z obavy
o budúcu prevádzkyschopnosť žalobcu väčšina odberateľov odmietla podpísať kontrakty na rok 2013
a miesto žalobcu na trhu prevzali konkurenční dodávatelia. Po skončení konkurzu zostal žalobca bez
finančných prostriedkov, zaťažený množstvom nezaplatených záväzkov a pokút, voči zamestnancom,

za neodobrané energie, voči daňovým orgánom, sociálnej a zdravotnej poisťovni a dodávateľom. Stratil
zamestnancov, ktorí dali výpovede pre nevyplácanie miezd. Došlo tak k poškodeniu dobrého mena
žalobcu u všetkých uvedených inštitúcii. Ani v súčasnosti dodávatelia kľúčových, ťažko nahraditeľných
surovín, nie sú ochotní spolupracovať so žalobcom. Žalobca sa stal nefinancovateľným a dlhodobo nie
je schopný zabezpečiť prevádzkové zdroje na financovanie pracovného kapitálu, ktoré sú nevyhnuté pre

výrobu a najmä predaj zinkovej bieloby. Nahromadené záväzky viedli k úplnému vyčerpaniu finančných
zdrojov žalobcu a strate dôvery odberateľov. Jediný spôsob ako získať späť aspoň časť výrobného
personálu a čiastočne tak zachrániť roky budované know-how, viažuce sa k výrobnému zariadeniu vo
výrobnom areáli závodu Košeca, bolo poskytnutie spracovateľskej kapacity v prospech iného subjektu,ktorý pôsobí na trhu uvedeného produktu. Až do konkurzu bol žalobca renomovaným výrobcom zinkovej
bieloby, po konkurze jeho značka stratila hodnotu a žalobca ako dodávateľ na európskom trhu prestal
úplne existovať. Všetky registrácie u významných odberateľov stratili platnosť. V súčasnosti funguje

žalobca len ako spracovateľská prevádzka bez postavenia na trhu, nepredáva produkty, ale len službu
prepracovania pre iné spoločnosti, registrované ako certifikovaní dodávatelia. Poškodenie dobrého
mena žalobcu na trhu má trvalý charakter a žalobca nemá silu ani zdroje na zvrátenie tejto situácie.

6. Žalovaný navrhol žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Žalobcom uplatnený nárok na zaplatenie

peňažného plnenia považoval za nárok na náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len "zák. č. 514/2003 Z. z."), kedy
žalobca svoj nárok odvodil od nezákonného rozhodnutia Okresného súdu Trenčín, sp. zn. 28R/3/2012
zo dňa 25.9.2012 v zmysle § 3 ods. 1 písm. a) zák. č. 514/2003 Z. z., a to v súvislosti so skutočnosťou,
že nálezom Ústavného súdu SR č. k. IV. ÚS 8/2013-99, bolo konštatované porušenie základných práv
žalobcu, napadnuté uznesenie bolo zrušené a vec vrátená Okresnému súdu Trenčín na ďalšie konanie.

7. Žalovaný poukázal na to, že základnými predpokladmi pre vznik nároku na náhradu škody sú právny
titul nároku podľa § 3 zák. č. 514/2003 Z. z. (existencia nezákonného
rozhodnutia), škoda v podobe skutočnej škody, ušlého zisku alebo nemajetkovej ujmy a príčinná
súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným

postupom a vzniknutou škodou. Pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa zák. č.
514/2003 Z. z. sa vyžaduje preukázanie kumulatívnej existencie týchto predpokladov, a contrario pri
nesplnení čo aj len jedného z týchto predpokladov náhrada škody nemôže byť priznaná. Existencia
týchto podmienok musí byť v súdnom konaní bezpečne preukázaná a nestačí len pravdepodobnostný
záver o splnení niektorej z nich. Dôkazné bremeno v tomto smere leží na poškodenom, ktorý si svoj

nárok musí uplatniť riadne a včas.

8. K právnemu titulu uplatneného nároku žalovaný uviedol, že v zmysle § 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.
z. ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené

alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je
viazaný rozhodnutím tohto orgánu. V zmysle vyššie citovaného ustanovenia zákona, je jednou z
primárnychpodmienokprevzniknárokunanáhraduškodyztitulunezákonnéhorozhodnutiaskutočnosť,
aby napadnuté rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť a zároveň bolo zrušené alebo zmenené pre
nezákonnosť príslušným orgánom. Hoci zákon č. 514/2003 Z. z. výslovne nedefinuje pojem "nezákonné

rozhodnutie", žalovaný mal za to, že nie každé rozhodnutie, ktoré bolo zrušené alebo zmenené
príslušným orgánom, možno automaticky považovať za nezákonné. Ak by súd akceptoval opačný
výklad, fakticky by prezumoval záver, že každé právoplatné rozhodnutie, ktoré bolo zrušené alebo
zmenené je potrebné automaticky označiť za nezákonné. V tejto súvislosti poukázal na iné rozhodnutie
ÚstavnéhosúduSR,podľaktorého"podľadôvodovejsprávykvládnemunávrhuzákonaozodpovednosti

za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (Osobitná časť k § 1 ods. 1 návrhu zákona, parlamentná
tlač č. 342) je nezákonným rozhodnutím "rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktoré je v rozpore s právnym
poriadkom Slovenskej republiky... Toto rozhodnutie môže byť vydané najmä v občianskom súdnom
konaní, v správnom konaní alebo v trestnom konaní. Nový zákon však explicitne nedefinuje pojem
"nezákonné rozhodnutie". Nezákonnosť rozhodnutia môže byť tak rozmanitá, že jeho zovšeobecnené

vyjadrenie v definícii ako i zovšeobecňujúci popis naráža na neprekonateľné prekážky. Otázka, či
bolo vydané nezákonné rozhodnutie, sa bude vždy posudzovať so zreteľom na okolnosti konkrétneho
prípadu.". Z citovaného vyplýva, že aj zákonodarca neponíma pojem "nezákonné rozhodnutie" prísne
formalisticky, ale širšie" (nález Ústavného súdu SR, sp. zn. IV. ÚS 159/2012 z 3. júla 2012). Načrtnutá
argumentáciavychádzapredovšetkýmzpremisy,žekaždérozhodnutiejenevyhnutnéskúmaťvzhľadom

na individuálne okolnosti konkrétneho prípadu, pričom nekritický záver o nezákonnosti každého
právoplatného rozhodnutia, ktoré bolo zrušené alebo zmenené, by nepochybne viedol k prílišnému
formalizmu. Žalovaný vyslovil názor, že v tomto prípade nedošlo k naplneniu podmienky stanovenej
v citovanom zákonnom ustanovení. Ústavný súd SR v predmetnom náleze priamo nekonštatoval
nezákonnosť napadnutého uznesenia a žalovaný mal za to, že Okresný súd Trenčín postupoval v

zmysle zákonných predpokladov. Samotný Ústavný súd SR v predmetnom náleze č. k. IV. ÚS 8/2013-99
konštatuje, že: "Ústavný súd zotrváva na stanovisku (IV. ÚS 1/02, IV. ÚS 156/03), že zásadne nie je
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov, ktoré ich viedli k rozhodnutiu
vo veci samej alebo k inému súdnemu rozhodnutiu, ktorým končí konanie pred nimi. Tento prístup jedôsledkom toho, že všeobecné súdy vychádzajú pri prerokovaní a rozhodovaní vecí patriacich do ich
právomoci zo zákonnej úpravy a z vlastnej interpretácie zákonov a podzákonných úprav." Zároveň z
odôvodnenia nálezu Ústavného súdu SR vyplýva, že Okresný súd Trenčín sa dopustil porušenia práva

sťažovateľov (a v tomto prípade aj žalobcu) tým, že napadnuté uznesenie bolo nedostatočne
odôvodnené: "Za týchto okolností ústavný súd považuje tento právny záver okresného súdu za prejav
formalistického prístupu k interpretácii relevantnej právnej normy, ktorý má vo svojich dôsledkoch
prvky arbitrárnosti, resp. ide o právny záver, ktorý možno považovať z ústavného hľadiska za zjavne
neodôvodnený a neposkytujúci spravodlivú súdnu ochranu účastníkom reštrukturalizačného konania

(veriteľom)." Z citovaného je zrejmé, že Ústavný súd SR sa nezaoberal otázkou posudzovania
zákonnostinapadnutéhorozhodnutiaakocelku,aleskúmallenporušeniezákladnýchprávsťažovateľov.
Tie, zohľadňujúc nález Ústavného súdu SR, porušené boli, avšak žalovaný mal za to, že samotné
napadnuté rozhodnutie nebolo nezákonné, a ani Ústavný súd SR to nekonštatoval, preto pri
posudzovaní splnenia podmienok potrebných pre úspešné priznanie nároku na náhradu škody je
nutné brať do úvahy aj iné, ďalšie okolnosti, v dôsledku ktorých nemusí zrušenie právoplatného

rozhodnutia súdu, nevyhnutne vyplývať z nezákonnej povahy tohto rozhodnutia, prípadne z jeho rozporu
s objektívnym právom. Uvedený záver vychádza z rozhodovacej činnosti tak Ústavného súdu SR ako
aj Ústavného súdu ČR, na ktorú poukázal okrem iných aj Krajský súd v Bratislave v uznesení, č. k.
14Co/355/2012-78 z 30.04.2013, kedy Ústavný súd SR konštatoval nasledovné:
"Ústavný súd nad rámec uvedeného dodal, že všeobecný súd musí skúmať všetky podmienky nároku

na náhradu škody, ktorý vzniká až po splnení všetkých jeho predpokladov, teda až po tom, ako sa ukázali
byť neúčinné iné prostriedky ochrany, resp. kompenzácie majetkovej ujmy na základe iných právnych
nárokov (k tomu pozri aj rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 361/09). Rovnako ostáva úlohou všeobecných
súdov zhodnotiť možnosť existencie mimoriadnych výnimočných okolností prípadu, v dôsledku ktorých
nemusí zrušenie právoplatného rozhodnutia súdu nevyhnutne vyplývať z nezákonnej povahy tohto

rozhodnutia či z jeho rozporu s objektívnym právom, ale môže byť odôvodnené napríklad spornosťou
právnej otázky zásadného významu vo veci, ktorá doteraz nebola riešená, resp. sa na jej riešenie
rôznia kvalifikované názory, pričom žiadny z týchto názorov nemôže byť posúdený ako rozporný s
objektívnym právom (rovnako Ústavný súd Českej republiky v náleze sp. zn. IV. ÚS 1391/09 z 27.
decembra 2011). Takýmito výnimočnými okolnosťami sa nepopiera objektívny charakter zodpovednosti

štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu štátu, iba sa vymedzuje rozsah pojmu
nezákonné rozhodnutie, ktorého interpretácia je v zmysle uvedených ústavnoprávnych limitov zverená
všeobecným súdom." (nález Ústavného súdu SR, sp. zn. IV. ÚS 159/2012 z 3. júla 2012). Rešpektujúc
uvedené, mal žalovaný za to, že v konaní nie je splnená už prvá podmienka pre úspešné priznanie
nároku na náhradu škody, a to existencia titulu v podobe nezákonného rozhodnutia v zmysle § 3 ods. 1

písm. a) v spojení s § 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z.. Navyše poukázal na skutočnosť, že vykonateľnosť
rozhodnutia Okresného súdu Trenčín sp. zn. 28R/3/2012 zo dňa 25. 9. 2012, bola dňa 10. 1. 2013
odložená na základe rozhodnutia Ústavného súdu SR. Z uvedeného vyplýva, že namietané rozhodnutie
mohlo mať reálne svoje účinky len vo veľmi obmedzenom časovom úseku.

9.Kotázkevýškyuplatnenejškodyžalovanýnamietol,žežalobcasivkonaníuplatňujenároknanáhradu
škody v sume 32 394 724,00 eur, pričom v žalobe nie je explicitne vyjadrené, či sa má jednať o náhradu
škody vo forme ušlého zisku, majetkovej škody, prípadne nemajetkovej ujmy. Zo skutkových okolností
popísaných v žalobe prichádzajú do úvahy všetky formy náhrady škody, nakoľko žalobca uviedol, že: "...
do konca roka stratil objednávky od všetkých významných odberateľov... nedostatok objednávok viedol k

zastaveniu výroby... žalobca bol však naďalej zaťažovaný režijnými nákladmi, upadol do straty a prestal
plniť načas svoje záväzky. (...) V dôsledku konkurzu došlo k poškodeniu
dobrého mena žalobcu u všetkých odberateľov, dodávateľov a finančných inštitúcií..." . V civilnom
sporovom konaní zaťažuje žalobcu dôkazné bremeno a bremeno tvrdenia. Vzhľadom na to, že žalobca
nešpecifikoval, ktorú z foriem škody si v konaní uplatňuje, žalovaný sa nemôže adekvátne vyjadriť

k tej-ktorej forme. Uvedenie konkrétnej formy škody v špecifickej výške je podstatné aj s poukazom
na rozdielne zákonné ustanovenia, ktoré upravujú rôzne formy škody v zák. č. 514/2003 Z. z., najmä
vo vzťahu k majetkovej škode a nemajetkovej ujme. Žalobca navyše absolútne žiadnym spôsobom
nepreukázal škodu v danej výške. Tento nárok skutkovo vôbec nie je preukázaný a možnosť posúdenia
príčinnej súvislosti je vylúčená. Tvrdenie žalobcu, že mu vznikla škoda práve vo výške 32 394 724,00

eur sa neopiera o žiadne preskúmateľné hľadiská a súčasťou žaloby neboli ani žiadne dôkazy, ktoré by
odôvodňovali takúto výšku škody. Vzhľadom na uvedené, žalovaný považoval výšku škody za účelovú,
špekulatívnu a fiktívnu. V zmysle § 153 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len "CSP") strany
sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedkyprocesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť
už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. V zmysle § 153 ods.
2 CSP na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas,

nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie
ďalších úkonov súdu. Vzhľadom na vyššie citované zákonné ustanovenia mal žalovaný za to, že žalobca
mal reálnu možnosť k žalobe, resp. už k žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody
pripojiť dôkazy, ktoré by preukazovali škodu v požadovanej výške, toto doposiaľ nedoplnil. Súd už v
tomto štádiu konania má možnosť žalobu o náhradu škody v celom rozsahu zamietnuť pre nesplnenie

podmienok v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z., a zároveň aj vzhľadom na neunesenie dôkazného bremena
v podobe preukázania výšky požadovanej škody.

10. Príčinná súvislosť medzi právnou skutočnosťou, za ktorú sa zodpovedá, a medzi vznikom škody je
jednou zo základných podmienok zodpovednosti za škodu v občianskom práve, a to bez ohľadu na to,
či ide o zodpovednosť založenú na princípe zavinenia alebo o zodpovednosť objektívnu (bez zreteľa na

zavinenie). O vzťah príčinnej súvislosti (tzv. kauzálny nexus) v prípade objektívnej zodpovednosti štátu
za škodu sa jedná, ak vznikla škoda následkom nezákonného rozhodnutia či nesprávneho úradného
postupu, teda, ak je doložené, že nebyť vydania nezákonného rozhodnutia či nesprávneho úradného
postupu, ku škode by nedošlo. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu
nenastáva; príčinou vzniku škody môže byť len tá okolnosť, ktorá škodu spôsobila a bez ktorej by

škodlivý následok nenastal. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba skúmať, či v komplexe skutočností
prichádzajúcich do úvahy ako príčiny škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon zodpovednosť v danom
prípade spája. Príčina musí mať nepochybnú vecnú väzbu na vznik škody; príčinná súvislosť medzi
nezákonným rozhodnutím či nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou nie je naopak daná
tam, kde do deja vstúpila iná - od právne kvalifikovanej okolnosti na strane štátu nezávislá - skutočnosť,

ktorá je pre vznik škody rozhodujúca, teda ak je vznik ujmy vyvolaný bezprostredne okolnosťou,
ktorá nemá vecný vzťah k vydaniu rozhodnutia či k nesprávnemu úradnému postupu." (Rozsudok
Najvyššieho súdu ČR zo dňa 26.4.2007, sp. zn. 25Cdo/915/2005.) Žalobca existenciu príčinnej súvislosti
medzi nezákonným rozhodnutím a údajnou škodou odôvodnil tým, že: "konverziou reštrukturalizačného
konania na konkurzné konanie bolo zmenené postavenie žalobcu na trhu a došlo k postupnému zániku

jeho činností, zhoršeniu jeho ekonomickej situácie, rušeniu objednávok odberateľov, nerealizovaniu
podnikateľských zámerov, zmareniu podnikateľských príležitostí a ďalším skutočnostiam, ktoré by inak
neboli nastali."
Žalovaný bol názoru, že neexistuje príčinná súvislosť medzi namietaným nezákonným rozhodnutím a
údajným vznikom škody, resp. ako žalobca uviedol, že v dôsledku vyhlásenia konkurzného konania

došlo k zhoršeniu postavenia žalobcu na podnikateľskom trhu, čo následne viedlo k vzniku škody u
žalobcu. Už samotný vstup dlžníka do reštrukturalizácie, teda objektívna skutočnosť, že dlžník je v
úpadku, resp. tento mu hrozí a nie je schopný plniť si svoje záväzky, musí mať vplyv na jeho postavenie
na trhu a správanie sa jeho dodávateľov a odberateľov. Po zhodnotení svojej finančnej a podnikateľskej
činnosti, žalobca predložil súdu reštrukturalizačný plán, v zmysle ktorého ponúkal uspokojenie svojim

veriteľom podľa záväznej časti plánu, to znamená že žalobca musel byť v stave schopnom plán splniť.
Zhoršenie situácie žalobcu po schválení plánu je potom bezpodmienečne v príčinnej súvislosti so
skutočnosťami spojenými s podnikaním ako takým, a nie s rozhodnutím OS Trenčín sp. zn. 28R/3/2012
zo dňa 25.9.2012. Je nesporné, že samotný vstup obchodnej spoločnosti do reštrukturalizácie je
pre jej obchodných partnerov v každom prípade negatívnym signálom o stave danej spoločnosti a

fakt, že veritelia dlžníka prídu o podstatnú časť svojich pohľadávok voči obchodnej spoločnosti, musí
mať bez pochýb vplyv na dodávateľov i odberateľov pri rozhodovaní o vstupe do zmluvného vzťahu
s dlžníkom i v prípade reštrukturalizácie. Konkurz ako taký v prípade, že sa jedná o zabehnutý a
revitalizovateľný podnik, ponúka možnosť prevádzkovať podnik úpadcu a tento speňažiť jeho predajom
ako podniku. V takom prípade podnik riadne funguje i počas konkurzu pod kontrolou správcu. Samotný

fakt, že dlžník vstúpil do konkurzu, preto podľa názoru žalovanej, neznamená bez ďalšieho koniec
podnikateľských aktivít. Vzhľadom na vyššie uvedené, sa podľa žalovaného nemožno stotožniť s
účelovým a špekulatívnym tvrdením žalobcu, že v príčinnej súvislosti s namietaným nezákonným
rozhodnutím došlo k vzniku škody vo výške 32 394 724,00 eur. Z uvedeného vyplýva, že v tomto prípade
absentuje i ďalšia obligatórna podmienka potrebná pre úspešné preukázanie nároku na náhradu škody.

11. Žalovaný mal na základe vyššie uvedeného za to, že v tomto prípade nedošlo ku kumulatívnemu
splneniu obligatórnych podmienok potrebných pre priznanie nároku na náhradu škody v zmysle zák.
č. 514/2003 Z. z. V prvom rade, uznesenie Okresného súdu Trenčín sp. zn. 28R/3/2012 zo dňa25.9.2012, ktoré žalobca označil za nezákonné rozhodnutie, žalovaný nepovažuje za spôsobilý titul
nároku na náhradu škody, nakoľko nedošlo k jeho výslovnému zrušeniu pre nezákonnosť. Vznik a
výška požadovanej škody nebola absolútne preukázaná a odôvodnená a zároveň absentuje aj príčinná

súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody.

12. Nebolo medzi stranami sporné, že Okresný súd Trenčín v právnej veci navrhovateľa, dlžníka
SlovZink a.s., o návrhu na povolenie reštrukturalizácie dlžníka dňa 10. apríla 2012, v konaní sp. zn.
28R/3/2012, rozhodol tak, že začal voči tomuto dlžníkovi reštrukturalizačné konanie. 16. mája 2012

Okresný súd Trenčín v rovnakej veci rozhodol tak, že povolil reštrukturalizáciu dlžníka SlovZink, a.s., do
funkcie správcu ustanovil Mgr. X. M., vyzval veriteľov dlžníka, aby v lehote 30 dní odo dňa povolenia
reštrukturalizácieprihlásilisvojepohľadávkyusprávcu.Zadeňpovoleniareštrukturalizáciesapovažoval
deň nasledujúci po zverejnení uznesenia o povolení reštrukturalizácie v Obchodnom vestníku. 25.
septembra 2012 Okresný súd Trenčín v rovnakom konaní v právnej veci povolenej reštrukturalizácie
dlžníka SlovZink, a.s. v reštrukturalizácii rozhodol tak, že reštrukturalizačné konanie vedené voči

dlžníkovi SlovZink, a.s. v reštrukturalizácii zastavil, začal konkurzné konanie voči dlžníkovi SlovZink, a.s.
v reštrukturalizácii a vyhlásil konkurz na majetok dlžníka SlovZink, a.s. v reštrukturalizácii. Do funkcie
správcu ustanovil Mgr. F. L.. Veritelia dlžníka boli vyzvaní, aby v lehote 45 dní odo dňa vyhlásenia
konkurzu
prihlásili svoje pohľadávky na Okresný súd Trenčín k sp. zn. 28R/3/2012. Za deň vyhlásenia konkurzu

sa považoval deň nasledujúci po zverejnení uznesenia o vyhlásení konkurzu v Obchodnom vestníku. V
odôvodnení tohto rozhodnutia je uvedené, že dňa 22. 8. 2012 bola súdu doručená sťažnosť veriteľa X.
Z., na správcu X.. X. M.. Veriteľ uviedol, že ako účastník reštrukturalizačného konania sa niekoľkokrát
pokúšal nahliadnuť do správcovského spisu vedeného X.. X. M., a to ešte v dobe pred konaním schôdze
veriteľov z dôvodu, že chcel zistiť obsah reštrukturalizačného posudku a zoznamu veriteľov. Veriteľovi

sa nepodarilo osobne dostať do kancelárie správcu, pretože táto bola stále zatvorená. Následne veriteľ
chcel nahliadnuť do správcovského spisu za účelom zistenia podrobností o prihlásených veriteľoch,
pričomopätovnesanemoholdostaťdokancelárieMgr.X.M.atýmanidosprávcovskéhospisu.Dopytom
na vlastníka budovy na JE., v ktorej má správca vedenú kanceláriu, veriteľ zistil, že správca nemá
prenajaté priestory priamo svojou osobou, ale má sídlo v kancelárii, ktorú má od vlastníka budovy

prenajatú F.. P. R., ktorá v čase podania tejto sťažnosti pracuje v Bratislave a svoju kanceláriu nepoužíva.
V tejto kancelárii sa nikto nezdržiava a je trvale uzamknutá. Veriteľ túto skutočnosť zistil opakovane za
prítomnosti svedkov (veriteľov dlžníka - E.. W. Z., E.. F. C. a zamestnancov kancelárie priľahlých ku
kancelárii správcu) v dňoch 31. 7. 2012 o 10,45 hod., 1. 8. 2012 o 9,15 hod., 2. 8. 2012 o 9,50 hod., 3.
8. 2012 o 12,45 hod., 7. 8. 2012 o 14,50 hod., 8. 8. 2012 o 9,00 hod., 10. 8. 2012 o 14,10 hod.

a 13. 8. 2012 o 14,55 hod. Veriteľ má za to, že ako účastníkovi reštrukturalizačného konania mu bolo
zabránené nahliadať do zoznamu veriteľov a zistiť podstatné skutočnosti k popretiu pohľadávok, ktoré
sa javia pochybnými, pričom podľa názoru veriteľa sa pochybným javí i celá reštrukturalizácia dlžníka,
ktorábolazačatáprehrozbuúpadku.Veriteľmánazákladedokladov,ktorézískalzpríslušnéhosúdneho
spisu podozrenie zo spáchania trestného činu podvodného úpadku, tak, aby v rámci reštrukturalizácie

dlžník zaplatil svojim veriteľom namiesto 100% ich pohľadávok iba 10% hodnoty. Dňa 21. 8. 2012 došlo
k opätovnej snahe zastihnúť reštrukturalizačného správcu na adrese jeho registrovaného sídla JE., a
to za prítomnosti notára X.. Q. X., o čom bola spísaná notárska zápisnica NZ 29888/2012. Veriteľ sa
domnieva, že uzatvorená správcovská kancelária, neprítomnosť správcu alebo ním poverenej osoby
v správcovskej kancelárii, nemožnosť nahliadať do správcovského spisu a nereagovanie na výzvy

veriteľov na predloženie listín zo správcovského spisu je hrubým porušením základných povinností
správcu. Preto veriteľ požiadal, aby tunajší súd po prešetrení sťažnosti odvolal Mgr. X. M. z funkcie
reštrukturalizačného správcu dlžníka SlovZink, a.s.. Súčasne so sťažnosťou veriteľ predložil fotokópiu
žiadosti o zaslanie podkladov zo dňa 1. 8. 2012 spolu s fotokópiou podacieho lístka zo dňa 1. 8. 2012 a
fotokópiou mailovej správy zaslanej na adresu správcu dňa 1. 8. 2012 a fotokópiu notárskej zápisnice N

527/2012, Nz 29888/2012 zo dňa 21. 8. 2012. Podanie veriteľa zo dňa 22. 8. 2012 bolo dňa 30. 8. 2012
zaslané správcovi X.. X. M., aby sa k nemu vyjadril v lehote 10 dní, pričom správca predmetné podanie
prevzal až dňa 11. 9. 2012. Správca sa v určenej lehote k podaniu nevyjadril. V zmysle ustanovení zák.
č. 8/2005 Z. z. o správcoch, vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 666/2005 Z. z. o Kancelárskom
poriadku pre správcov a zák. č. 7/2005 Z. z. súd v rámci dohľadu nad činnosťou správcu zistil, že

správca opakovane a závažne porušil tieto svoje zákonom ustanovené povinnosti: v zákonnej lehote
nepredložil zoznam pohľadávok zostavený v súlade s ustanoveniami zák. č. 7/2005 Z.. a vyhlášky č.
665/2005Z.z.,zoznampohľadávokpredloženývzákonnejlehoteokreminýchnedostatkovneobsahoval
vôbec zabezpečených veriteľov a ich jednotlivé prihlásené pohľadávky s popisom ich zabezpečenia,kompletný zoznam pohľadávok vyhotovený v súlade so zákonom správca doručil až dňa 19. 7. 2012,
teda po uplynutí zákonnej lehoty na
jeho predloženie, aj to až na výzvu súdu, správca sa v popísaných dňoch nezdržiaval v kancelárii

v úradných hodinách ani nezabezpečil riadne vykonávanie správcovskej činnosti ním poverenými
osobami, čím závažne porušil svoju povinnosť. Porušením týchto povinností správca neumožnil
veriteľom riadne vykonať a uplatniť svoje práva, a to najmä právo nahliadať do správcovského spisu
a zistiť tak zoznam všetkých prihlásených pohľadávok, rozsah ich zistenia, prípadne popretia ako aj
oboznámiť sa s právnym dôvodom vzniku prihlásených pohľadávok a v dôsledku toho podať správcovi

podnet na popretie pohľadávok iných veriteľov a podobne. Správca v súdom určenej lehote nereagoval
ani na výzvu súdu, ktorou ho tento vyzval na vyjadrenie sa k podanej sťažnosti. Správca teda
nekomunikoval nielen s účastníkmi konania, ale ani s dozorujúcim súdom. Vzhľadom na opakované
a závažné porušenie povinnosti správcu súd bezodkladne rozhodol o zastavení reštrukturalizačného
konania, začatí konkurzného konania a vyhlásení konkurzu na majetok dlžníka.

13. Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom IV. ÚS 8/2013 zo dňa 5. apríla 2013 rozhodol tak, že
základné právo obchodnej spoločnosti SlovZink a. s. v konkurze porušené bolo, uznesenie Okresného
súdu Trenčín sp. zn. 28R/3/2012 zo dňa 25. 9. 2012 zrušil a vrátil Okresnému súdu Trenčín na ďalšie
konanie a Okresnému súdu Trenčín uložil uhradiť trovy konania, vo zvyšnej časti sťažnosti nevyhovel.
Z obsahu tohto rozhodnutia vyplýva, že spoločnosť SlovZink a. s. v konkurze ako sťažovateľ v 1. rade

(a ďalšie obchodné spoločnosti) namietala porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods.
1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu uznesením
okresného súdu sp. zn. 28 R 3/2012 z 25. septembra 2012, ktorým bolo zastavené reštrukturalizačné
konanie vedené proti sťažovateľke v 1. rade a bol vyhlásený konkurz na jej majetok. K namietanému
porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti
vzal predovšetkým do úvahy, že je namietané porušenie základného právo na súdnu ochranu, ktoré
je v demokratickej spoločnosti do tej miery favorizované, že pri jeho uplatňovaní neprichádza do
úvahy (zo strany súdov) ani jeho zužujúci výklad, ani také formálne interpretačné postupy, následkom
ktorých by mohlo byť jeho neodôvodnené (svojvoľné) obmedzenie, či dokonca jeho popretie (I. ÚS

2/08). Z odôvodnenia každého súdneho rozhodnutia musí vyplývať vnútorný súlad medzi skutkovými
zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej.
V posudzovanej veci však podľa názoru ústavného súdu existuje disharmónia medzi skutkovými a
právnymi závermi okresného súdu. Odôvodnenie napadnutého uznesenia okresného súdu, ktorým bolo
zastavené reštrukturalizačné konanie vedené proti sťažovateľke v 1. rade a bol vyhlásený konkurz

na jej majetok, je z hľadiska uvedenej požiadavky podľa názoru ústavného súdu nedostatočné a
nepresvedčivé.

14. Podľa sťažovateľov kľúčové pochybenia okresného súdu spočívali najmä v tom, že:
a)konštatovalopakovanéazávažnéporušeniepovinnostísprávcuprizostavovanízoznamupohľadávok

a jeho predkladaní súdu v zákonnej lehote (údajné nedoručenie zoznamu pohľadávok v zákonnej
podobe a forme);
b) aj napriek výslovnému zneniu § 131 ods. 2 ZKR odôvodnil konverziu reštrukturalizácie na konkurz
údajným neplnením všeobecných povinností, ktoré správcovi ukladá zákon č. 8 /2005 Z. z. o správcoch
(ďalej len "zákon o správcoch"), teda iný zákon ako ZKR, ktorý upravuje všeobecné administratívne

povinnosti správcu pri vedení jeho kancelárie vo vzťahu ku všetkým konkurzom a reštrukturalizáciám,
v ktorých správca vykonáva funkciu správcu
(nezdržiaval sa v kancelárii v úradných hodinách ani nezabezpečil riadne vykonávanie správcovskej
činnosti ním poverenými osobami, nereagoval na telefonáty a výzvy súdu a veriteľov). Okresný súd
sa tak podľa sťažovateľov dopustil neprípustnej svojvôle pri aplikácii § 131 ods. 2 písm. a) ZKR, keď

svoje rozhodnutie o konverzii reštrukturalizácie na konkurz založil na porušení povinností ustanovených
zákonom o správcoch, a nie na porušení povinnosti ustanovených ZKR, ako to ZKR výslovne vyžaduje;
c) postupoval formalisticky a vôbec neskúmal primeranosť a závažnosť pochybení vytýkaných správcovi
vo vzťahu k značne negatívnym následkom, ktoré konkurz na rozdiel od reštrukturalizácie môže
spôsobiť (napr. definitívny zánik sťažovateľa v 1. rade ako úpadcu, nižšia miera uspokojenia veriteľov,

znehodnotenie majetku akcionárov). Ústavný súd zotrval na stanovisku (IV. ÚS 1/02, IV. ÚS 156/03),
že zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov, ktoré ich
viedli k rozhodnutiu vo veci samej alebo k inému súdnemu rozhodnutiu, ktorým končí konanie pred nimi.
Tento prístup je dôsledkom toho, že všeobecné súdy vychádzajú pri prerokúvaní a rozhodovaní vecípatriacichdoichprávomocizozákonnejúpravyazvlastnejinterpretáciezákonovapodzákonnýchúprav.
Ústavný súd je však oprávnený a povinný posúdiť neústavnosť konania a rozhodovania všeobecných
súdov vo veciach, v ktorých niet iného, nadriadeného alebo opravného súdu, ktorý by chránil základné

právo účastníka konania pred súdom nižšieho stupňa. Tak je to bolo v posudzovanom prípade.
Právomoc súdov rozhodovať v konkurznom a reštrukturalizačnom konaní vyplýva z čl. 142 ods. 1
ústavy. Podrobnosti o pôsobnosti súdov a konaní pred nimi aj vo vymedzených veciach ustanoví v
zmysle splnomocňovacej ústavnej normy zákon (čl. 143 ods. 2 ústavy). Týmto zákonom je ZKR, ktorý
v rámci tretej časti nazvanej "Reštrukturalizácia" upravuje v jej piatej hlave aj ingerenciu všeobecných

súdov v procese reštrukturalizácie formou dohľadu súdu nad činnosťou dlžníka, správcu a veriteľských
orgánov (§ 131 ods. 1 ZKR) a v taxatívne vymenovaných prípadoch ex offo rozhodnutím o zastavení
reštrukturalizačného konania, o začatí konkurzného konania a o vyhlásení konkurzu (§ 131 ods. 2
ZKR). V rámci reštrukturalizácie dlžníka (sťažovateľa v 1. rade), o ktorej okresný súd rozhodoval
v tomto prípade, došlo k situácii, že napriek jej povoleniu uznesením sp. zn. 28 R 3/2012 zo 16.
mája 2012 po zistení splnenia zákonných podmienok, po tom, ako bol schôdzou veriteľov zvolený

veriteľský výbor, okresný súd jedným uznesením sp. zn. 28 R 3/2012 z 25. septembra 2012 zastavil
reštrukturalizačné konanie vedené proti sťažovateľovi v 1. rade, začal konkurzné konanie a vyhlásil
konkurz na majetok sťažovateľa v 1. rade (dlžníka). V okolnostiach posudzovanej veci okresný súd
zastavenie reštrukturalizácie a vyhlásenie konkurzu podľa § 131 ods. 2 písm. a) ZKR založil na svojom
zistení, že správca opakovane a závažne porušil povinnosti správcu ustanovené ZKR, v dôsledku

čoho neumožnil účastníkom konania uplatniť ich práva v tomto konaní. Podstata prvej námietky
sťažovateľov spočívala v tom, že okresný súd zastavenie reštrukturalizácie a vyhlásenie konkurzu
na majetok sťažovateľa v 1. rade odôvodnil opakovaným a závažným porušením povinností správcu
pri zostavovaní zoznamu pohľadávok a jeho predkladaní súdu v zákonnej lehote. Táto skutočnosť
vyplýva z odôvodnenia napadnutého uznesenia okresného súdu, podľa ktorého "správca v zákonnej

lehote nepredložil zoznam pohľadávok zostavený v súlade s ustanoveniami zák. č. 7/2005 Z. z. a
vyhlášky č. 665/2005 Z. z.. Zoznam pohľadávok predložený v zákonnej lehote okrem iných nedostatkov
neobsahoval vôbec zabezpečených veriteľov a ich jednotlivé prihlásené pohľadávky s popisom ich
zabezpečenia. Kompletný zoznam pohľadávok vyhotovený v súlade so zákonom správca doručil až dňa
19. 7. 2012 (teda po uplynutí zákonnej lehoty na jeho predloženie, keďže táto uplynula dňa 3. 7. 2012),

aj to až na výzvu súdu.".

V nadväznosti na citované ústavný súd upriamuje pozornosť na to, že okresný súd pri konštatovaní
opakovaného a závažného porušenia povinností správcu pri zostavovaní zoznamu pohľadávok a

jeho predkladaní súdu v zákonnej lehote neprihliadol bez akéhokoľvek odôvodnenia na skutočnosť,
že v prípise z 11. júla 2012 adresovanom správcovi, v ktorom sa okrem iného uvádza, že "v
právnej veci povolenej reštrukturalizácie dlžníka... správca... doručil elektronickým spôsobom časť
zoznamu pohľadávok, v ktorom boli zapísané len nezabezpečené pohľadávky. Dňa 06. 07. 2012
predložil...správcaďalšízoznampohľadávokrozdelenýnadvečastiprenezabezpečenéazabezpečené

pohľadávky, každý zvlášť... Zo správcom predloženého zoznamu súd zistil, že tento neobsahuje
náležitosti, ktoré vyžaduje ustanovenie § 25a vyhlášky... č. 665/2005 Z. z... Predložený zoznam
pohľadávok neobsahuje uznané a zistené (obsahuje len prihlásené) poradie uspokojovania prihlásenej
pohľadávky zo všeobecnej podstaty s uvedením dňa jeho zistenia a deň zistenia právneho dôvodu
pohľadávky (obsahuje len prihlásený dôvod vzniku pohľadávky). Správcom predložený zoznam

pohľadávok nemá náležitosti podľa § 25a ods. 1 písm. e), f), g), h), i), j), k), l), m) vyhl. 665/2005
Z. z. Súčasne v zmysle § 25a ods. 3 vyhl. č. 665/2005 Z. z. neobsahuje označenie dlžníka a
dátum vyhotovenia... Súd poukazuje na skutočnosť, že takto predložený zoznam pohľadávok je
nezrozumiteľný, keď nie je totožný zoznam pohľadávok doručený elektronickým spôsobom a so
zoznamom pohľadávok doručeným 6. 7. 2012 ako jeho písomné doplnenie...", upozornil správcu na

porušovanie povinnosti v súvislosti s vedením zoznamu pohľadávok, vyzval ho, aby v lehote 3 dní
predložil zoznam pohľadávok v zákonom ustanovenej forme s tým, že v opačnom prípade bude toto
považovať za opakované porušenie povinnosti správcu a v súlade s § 131 ods. 2 písm. a) ZKR zastaví
reštrukturalizačné konanie, začne konkurzné konanie a vyhlási na majetok dlžníka konkurz. Okresný
súd výzvu správcovi zverejnil v Obchodnom vestníku č. 136/2012 zo 17. júla 2012 (v zmysle § 199

ods. 9 ZKR sa za deň doručenia písomnosti považuje nasledujúci deň po zverejnení v Obchodnom
vestníku, t. j. výzva bola správcovi doručená 18. júla 2012). Ústavný súd zistil, že správca osobne 19.
júla 2012 a elektronickou formou - mailom 20. júla 2012, t. j. v určenej lehote, doručil okresnému súdu
doplnený zoznam pohľadávok v zmysle výzvy okresného súdu. Napokon aj okresný súd v odôvodnenínapadnutého uznesenia, ako aj vo vyjadrení k sťažnosti potvrdil, že správca vyhotovil kompletný zoznam
pohľadávok v súlade so zákonom.

15. Na tomto základe podľa ústavného súdu bolo možné len stotožniť s argumentáciou sťažovateľov,
že aj bez ohľadu na nesúhlas s názorom okresného súdu týkajúcim sa nesprávne podaného zoznamu
pohľadávok zo strany správcu je z vyjadrenia okresného súdu zrejmé, že správca si túto svoju povinnosť
podľa ZKR riadne splnil. Aj vzhľadom na túto skutočnosť je potrebné považovať túto povinnosť správcu z
jeho strany za riadne splnenú. Okresný súd ale na uvedené a listinnými dôkazmi preukázané skutočnosti

o tom, že zo strany správcu nedošlo k opakovanému porušeniu zákonných povinností v súvislosti s
vedením zoznamu pohľadávok, pri svojom rozhodovaní bez relevantného dôvodu neprihliadol. Podľa
§ 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len "OSP") v odôvodnení rozhodnutia uvedie súd
podstatný obsah prednesov, stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré
nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal i
ďalšie dôkazy, a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil. Toto zákonné

ustanovenie je z hľadiska základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorému
vecne zodpovedá aj právo na spravodlivé súdne konanie garantované čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorého
porušenie sťažovatelia tiež namietajú, potrebné vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva [ďalej len "ESĽP" (napr. rozsudok ESĽP vo veci Garcia
Ruiz v. Španielsko z

21. januára 1999, § 26)] tak, že v rozhodnutí súdu musia byť uvedené dostatočné dôvody, na ktorých
je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť
vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (napr. rozsudky ESĽP vo veciach

Georgidias c. Grécko z 29. mája 1997 a Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Z práva na
spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi
a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (rozsudok
ESĽP vo veci Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993). Podľa názoru ústavného súdu okresný súd
pri rozhodovaní v predmetnej veci nepostupoval v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z § 157

ods. 2 OSP a relevantnej judikatúry ESĽP, ktorou je pri svojom rozhodovaní tiež nespochybniteľne
viazaný. Tento svoj názor zakladá ústavný súd aj na skutočnosti, ktorá tvorí podstatu druhej námietky
sťažovateľov. Podstata druhej námietky sťažovateľov spočívala v tom, že okresný súd svoje rozhodnutie
o konverzii reštrukturalizácie na konkurz založil na porušení povinností ustanovených zákonom o
správcoch, a nie na porušení povinností ustanovených v ZKR, ako to ZKR výslovne vyžaduje. Na účely

posúdenia tejto kľúčovej námietky sťažovateľov sa ústavný súd musel zaoberať ústavnou konformitou
interpretácie relevantných ustanovení ZKR a zákona o správcoch okresným súdom ako konkurzným
súdom. V posudzovanom prípade okresný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia vyslovil právny
záver, že v dôsledku závažného porušenia povinností správcu podľa § 7 a § 8 zákona o správcoch
(nezdržiaval sa v kancelárii v úradných hodinách ani nezabezpečil riadne vykonávanie správcovskej

činnosti ním poverenými osobami, nemá v kancelárii zriadenú verejne dostupnú podateľňu, pozn.)
správca neumožnil veriteľom riadne vykonať a uplatniť svoje práva (najmä nahliadať do správcovského
spisu), z čoho s poukazom na § 131 ods. 1 písm. a) ZKR okresný súd vyvodil, že uvádzané dôvody na
strane správcu sú také právne skutočnosti, ktoré obligatórne spôsobujú zastavenie reštrukturalizačného
konania, začatie konkurzného konania a vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka. Tento právny

záver formuloval okresný súd v namietanom uznesení bez primeraného odôvodnenia, t. j. ústavne
akceptovateľným spôsobom neodôvodnil, prečo porušenie všeobecných administratívnych povinností
správcu podľa zákona o správcoch subsumoval pod porušenie povinností správcu ustanovených ZKR.
Za týchto okolností ústavný súd považuje tento právny záver okresného súdu za prejav formalistického
prístupu k interpretácii relevantnej právnej normy, ktorý má vo svojich dôsledkoch prvky arbitrárnosti,

resp. ide o právny záver, ktorý možno považovať z ústavného hľadiska za zjavne neodôvodnený
a neposkytujúci spravodlivú súdnu ochranu účastníkom reštrukturalizačného konania (veriteľom). V
okolnostiach posudzovanej veci treba námietku sťažovateľov o tom, že účelom § 131 ods. 2 písm. a)
ZKR je postihnúť nečinnosť správcu len v konkrétnej reštrukturalizácii z dôvodu neplnenia konkrétnych
povinností ustanovených priamo ZKR iba vo vzťahu k tejto konkrétnej reštrukturalizácii [napr. zvolávanie

schôdzí veriteľov (§ 126 ods. 1, § 146 ods. 1 ZKR), predkladanie zoznamov súdu (§ 123 ZKR), dohľad
nad dlžníkom a sledovanie jeho obchodnej a finančnej situácie (§ 129 ZKR), kontrola a schvaľovanie
dlžníkových úkonov (§ 130 ZKR) a pod.], považovať za argument, ktorý je pre rozhodovanie súdu
v príslušnej časti posudzovanej veci rozhodujúci, t. j. taký, ku ktorému bolo nevyhnutné formulovaťv odôvodnení napadnutého rozhodnutia špecifickú (konkrétnu) odpoveď. Nedostatočné odôvodnenie
uznesenia okresného súdu aj vo vzťahu k druhej námietke sťažovateľov treba preto považovať podľa
názoru ústavného súdu za také pochybenie, ktoré má za následok porušenie ich základného práva

podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Súčasťou
uvedených práv je totiž nepochybne aj požiadavka, aby sa príslušný všeobecný súd v konaní právne
korektným
spôsobom a zrozumiteľne vyrovnal nielen so skutkovými okolnosťami prípadu, ale aj s vlastnými
právnymi závermi, ktoré ho viedli ku konkrétnemu rozhodnutiu. Podľa názoru ústavného súdu však

napadnuté uznesenie okresného súdu a postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu, uvedené atribúty
nespĺňa. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov zaručeného im čl. 20
ods. 1 ústavy a práva zaručeného im čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd vychádzal z princípu
minimalizácie svojich zásahov do právomoci všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní o
sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy preskúmavané (IV. ÚS 303/04, IV. ÚS 64/2010), ktorý vyplýva
z jeho subsidiárneho postavenia pri ochrane základných páv a slobôd. Vychádzal pritom v súlade so

svojou doterajšou judikatúrou (napr. II. ÚS 182/06, IV. ÚS 311/08) z toho, že v nadväznosti na vyslovenie
porušenia základného práva sťažovateľov v 1. až 20. rade podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 47 ods.
3 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu a na jeho
zrušenie (pozri ďalej odôvodnenie k bodu 2 výroku tohto nálezu v časti IV tohto nálezu, pozn.) sa
otvára priestor na to, aby sa okresný súd v ďalšom konaní sám vysporiadal s ochranou uvedených práv

hmotného charakteru. Ústavný súd preto tejto časti sťažnosti sťažovateľov nevyhovel uprednostňujúc
právomoc všeobecného súdu na ochranu subjektívnych hmotných práv účastníkov konania pred ich
ochranou v konaní pred ústavným súdom.

16. X., generálny riaditeľ spoločnosti žalobcu na súdom určenom pojednávaní uviedol, že z formálnych

dôvodov, ktoré sa napokon ukázali ako nepodstatné, došlo k zmene reštrukturalizácie spoločnosti
žalobcu na konkurz. Spoločnosť žalobcu pôvodne mala záujem zabezpečiť novú technológiu na výrobu
svojich produktov, cieľom bolo zvýšiť produktivitu, keďže došlo k určitým problémom technického
rázu, nedošlo k spusteniu novej technológie v dohodnutom čase, rovnako vzrástli náklady z pôvodne
zamýšľaných cca 5 - 6 mil. eur na 8 mil. eur. Keďže takmer všetko bolo financované prostredníctvom

bankových úverov, ktoré mali byť splácané z následnej produkcie, dostala sa spoločnosť žalobcu do
ťažkostí so splácaním svojich záväzkov a pristúpila k reštrukturalizácii, s cieľom získať odklad, kým sa
technické nedostatky neodstránia. Žalobca mal záujem vyplácať svoje záväzky v 100 % hodnote, čo
sa mu takmer darilo. Priemerne dochádzalo k plneniu záväzkov na 90 %. Problémy pre spoločnosť
nastali po začatí konkurzného konania a súviseli s neodborným postupom pri vedení spoločnosti,

riadením správkyne konkurznej podstaty. Spoločnosť mala pokračovať v činnosti, ale správkyňa najala
manažérov, ktorí neboli dostatočne odborné zdatní a robila ďalšie opatrenia, ktoré mali za následok
navyšovanie záväzkov, napr. uzavrela zmluvy na odber energií v rozsahu, ktorý nebol potrebný, nerobila
úsporné opatrenia pri vyplácaní miezd zamestnancom a pod. Keďže sa to dialo ku koncu kalendárneho
roka, ktoré je hlavným kontraktačným obdobím jej neodborným prístupom spoločnosť prišla o všetky

zákazky. Navyše žalobca začal strácať renomé ako spoločnosť v konkurznom konaní. Neodborným
prístupom zo strany správkyne došlo aj k poškodeniu zariadení, napr. v zimnom období nebola odborne
zakonzervovaná chladiaca batéria, aj napriek viacerým upozorneniam zo strany žalobcu, došlo k jej
poškodeniu. Na neodborné zásahy správkyne spoločnosť viackrát poukazovala aj písomne aj súd, ale
bezvýsledne. V konečnom dôsledku sa spoločnosť žalobcu dostala do situácie, kedy musela uhradiť

množstvo záväzkov, ale nemala k tomu dostatočnú produkciu a príjmy. V snahe riešiť túto situáciu
komplikoval činnosť spoločnosti fakt, že banky neboli ochotné poskytovať úvery takémuto subjektu,
pričom bez krátkodobých úverov nie je možné reálne zabezpečiť produkciu spoločnosti. Postupne došlo
k tomu, že spoločnosť hľadala investorov, situácia v súčasnosti je taká, že spoločnosť viac menej
nepodniká v celom rozsahu svojím menom, ale iba realizuje výrobu subjektom, ktorý jej produkty

predávajú na trhu. Pritom spoločnosť ako celok mala
pôvodnú hodnotu, ktorú tvoril nielen technologické zariadenia, know-how, ale aj odbornosť
zamestnancov, takáto hodnota sa nedala v rámci konkurzu dosiahnuť rozpredajom jednotlivých častí.
Žalobca mal snahu vyčísliť konkrétnym spôsobom vzniknutú škodu, obrátil sa na konkrétnych znalcov,
ktorým boli poskytnuté príslušné technické a ekonomické dáta a uplatnil si žalovanú sumu na základe

záverov odborníkov. V podstate ide o škodu ako takú, ale aj ušlý zisk. V dnešnej dobe je dokonca možno
lepšie posúdiť, k akej škode vôbec došlo, ako v čase podania žaloby. Sumu 32 394 724,00 eur možno
považovať za rozdiel medzi hodnotou spoločnosti žalobcu, ktorá by existovala bez konkurzného konania
a hodnotou spoločnosti, ktorú spoločnosť má teraz po konkurznom konaní. Škoda v čase podania žalobybola vyčíslená nie presne, pretože v tej dobe nebolo možné predvídať, akým spôsobom sa bude vyvíjať
trh, akým spôsobom presne sa budú vyvíjať všetky položky nákladov a výdavkov. Suma bola výsledkom
presného výpočtu vykonaného na základe predpokladaných parametrov a predpokladaného vývoja.

Ďalej je to otázka nákladov na reparáciu už vzniknutých škôd, pričom tieto náklady možno vyčísliť až
vo chvíli keď skutočne vznikli, výška nákladov na reparáciu škody v čase žaloby nebola známa. Škoda
je reprodukčná hodnota, teda hodnota vložená do reprodukcie zariadenia tak, aby mohlo produkovať
konkrétny výrobok. K tomu patrí súhrn všetkých penálov a pokút, ktoré dodatočne dochádzali, ktoré bolo
treba zaplatiť a ktoré boli dôsledkom nerealizovaných platieb počas konkurzu.

17. Podľa § 3 ods. 1 písm. a/, d/ ods. 2, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, 17 ods. 1 zákona č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci štát zodpovedá za podmienok
ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej
časti toho zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, d) nesprávnym úradným
postupom. Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť. Právo na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia
vydaného v tomto konaní. Ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda
spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o
náhradeškody,jeviazanýrozhodnutímtohtoorgánu.Uhrádzasaskutočnáškodaaušlýzisk,akosobitný

predpis neustanovuje inak.

18. V konaní o náhradu škody spôsobenej orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci je
súd povinný na základe opisu rozhodujúcich skutočností posúdiť, či si žalobca uplatňuje nárok na
náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným

postupom. Predpokladom vzniku objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom je kumulatívne splnenie
troch podmienok: - nezákonné rozhodnutie orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávny úradný postup,
- existencia škody, príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho
nesprávnym úradným postupom a škodou.

19. Súd sa zameral na to, či k uplatneniu nároku boli splnené podmienky, dané zákonom, ktoré sú vyššie
popísané.

20. Žalobca si nárok na náhradu škody uplatnil ako dôsledok vydania nezákonného rozhodnutia, čomu

zodpovedá obsah žaloby. Až počas pojednávania naznačil, že k škode došlo aj neodborným prístupom
zo strany správkyne konkurznej podstaty, čo by mohlo
znamenať, že namieta aj nesprávny úradný postup, zostalo ale iba pri náznakoch, bez uvedenia
konkrétnych tvrdení. Súd sa preto zaoberal ako predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu len
existenciou nezákonného rozhodnutia.

21. K nezákonnému rozhodnutiu:

21.1."Podľačl.46ods.1ústavykaždýsamôžedomáhaťzákonomustanovenýmpostupomsvojhopráva
na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej

republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý
rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch. V obsahu základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jemu porovnateľnom práve na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností a ich prípadné porušenie je potrebné posudzovať spoločne.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom, že každý sa
môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle
a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v
medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods.
4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj

právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,
ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02).
Článok 6 ods. 1 dohovoru zaručuje každému právo podať žalobu o uplatnenie svojich občianskych práva záväzkov na súde. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup
k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie
súdu a vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci (rozhodnutie

Európskeho súdu pre ľudské práva z 21. 2. 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé
prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo byť
prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého
procesu (III. ÚS 199/08). Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby
sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda za

porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred
všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je
naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po
použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie
sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na dostatočné
odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. II. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 206/07), t. j. na také
odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
konania na spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Skutkové a právne závery súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a
neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS

13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú neodôvodnenosť alebo
arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí takú interpretáciu a aplikáciu
právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera jej účel a význam, alebo ak dôvody, na ktorých
je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a
právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi

spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06)." (Z rozhodnutia Ústavného súdu SR I. ÚS
131/2017.)

21.2. "Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym
úradným postupom patrí v zmysle doterajšej judikatúry ústavného súdu v zásade do právomoci

všeobecných súdov (napr. II. ÚS 71/04, IV. ÚS 170/2012, IV. ÚS 1/2012), pričom nezastupiteľnú
funkciu pri výklade a zjednocovaní judikatúry má najvyšší súd. Preto ústavný súd poukazuje na
uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 M Cdo20/2009 z 30. mája 2011 . podľa ktorého "Zákonnosť
či nezákonnosť rozhodnutia vo všeobecnosti je otázkou súladu rozhodnutia s objektívnym právom.
Tak rozhodnutie, ktoré bolo zrušené z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia, z dôvodu nesprávne

alebo nedostatočne zisteného skutkového stavu ako i z dôvodu vady konania je nezákonné a za
splnenia ostatných zákonných podmienok môže zakladať zodpovednosť štátu za škodu, ktorá prípadne
z takéhoto rozhodnutia vznikla účastníkovi. Aj napriek tomu, že pojem nezákonné rozhodnutie nie je
v zákone definovaný, je však možné konštatovať, že pod nezákonným rozhodnutím sa dá rozumieť
akékoľvek rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktoré je v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej

republiky, alebo záväzkami Slovenskej republiky, vyplývajúcimi z platnej medzinárodnej zmluvy, ktorou
je Slovenská republika viazaná a bolo z dôvodu nezákonnosti zrušené alebo zmenené príslušným
orgánom. Právna úprava sa síce osobitne nezmieňuje o tom, či nezákonnosť rozhodnutia musí
byť konštatovaná priamo vo výroku zrušujúceho (zmeňujúceho) rozhodnutia, avšak podľa názoru
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, pokiaľ príslušný orgán určité rozhodnutie zrušil (zmenil) z

dôvodov uvedených v odôvodnení rozhodnutia, je možné uzavrieť, že sa tak mohlo stať jedine z dôvodu
jeho rozporu s platnými právnymi predpismi, a teda z dôvodu jeho nezákonnosti.". Citované rozhodnutie
zodpovedá zmyslu a účelu inštitútu náhrady škody podľa zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a ústavný súd sa so závermi v ňom vyslovenými stotožňuje. Ústavný súd
poukazuje na to, že neexistuje ustálená, v právnej teórii či praxi bežne používaná definícia pojmu

nezákonné rozhodnutie pre účely zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú takýmto rozhodnutím.
Ani zákon o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci výslovne nedefinuje, čo
sa má považovať za nezákonné súdne rozhodnutie. Podľa dôvodovej správy k vládnemu návrhu
zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (Osobitná časť k § 1 ods. 1návrhu zákona, parlamentná tlač č. 342) je nezákonným rozhodnutím "rozhodnutie orgánu verejnej
moci, ktoré je v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky... Toto rozhodnutie môže byť
vydané najmä v občianskom súdnom konaní, v správnom konaní alebo v trestnom konaní. Nový

zákon však explicitne nedefinuje pojem "nezákonné rozhodnutie". Nezákonnosť rozhodnutia môže byť
tak rozmanitá, že jeho zovšeobecnené vyjadrenie v definícii ako i zovšeobecňujúci popis naráža na
neprekonateľné prekážky. Otázka, či bolo vydané nezákonné rozhodnutie, sa bude vždy posudzovať
so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu.". Z citovaného vyplýva, že aj zákonodarca neponíma
pojem "nezákonné rozhodnutie" prísne formalisticky, ale širšie. Nezákonnosť zrušeného rozhodnutia

je preto materiálnou vlastnosťou zrušeného rozhodnutia, a nie formálnou vlastnosťou zrušujúceho
rozhodnutia, hoci dôvod zrušenia musí z tohto zrušujúceho rozhodnutia nepochybne vyplývať (v tomto
zmysle pozri aj rozhodnutie vo veci sp. zn. II. ÚS 25/2011). ... Rovnako ostáva úlohou všeobecných
súdov zhodnotiť možnosť existencie mimoriadnych výnimočných okolností prípadu, v dôsledku ktorých
nemusí zrušenie právoplatného rozhodnutia súdu nevyhnutne vyplývať z nezákonnej povahy tohto
rozhodnutia či z jeho rozporu s objektívnym právom, ale môže byť odôvodnené napríklad spornosťou

právnej otázky zásadného významu vo veci, ktorá doteraz nebola riešená, resp. sa na jej riešenie
rôznia kvalifikované názory, pričom žiadny z týchto názorov nemôže byť posúdený ako rozporný s
objektívnym právom (rovnako Ústavný súd Českej republiky v náleze sp. zn. IV. ÚS 1391/09 z 27.
decembra 2011). Takýmito výnimočnými okolnosťami sa nepopiera objektívny charakter zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu štátu, iba sa vymedzuje rozsah pojmu

nezákonné rozhodnutie, ktorého interpretácia je v zmysle uvedených ústavnoprávnych limitov zverená
všeobecným súdom." ( Z rozhodnutia Ústavného súdu SR IV. ÚS 159/2012.)

21.3. V danej veci malo byť nezákonným rozhodnutím rozhodnutie, ktoré dňa 25. 9. 2012 vydal
Okresný súd Trenčín v konaní sp. zn. 28R/3/2012, zverejnené v Obchodnom vestníku 1. 10. 2012,

ktorým rozhodol, že reštrukturalizačné konanie vedené voči žalobcovi ako dlžníkovi sa zastavuje a
začína sa konkurzné konanie voči žalobcovi ako dlžníkovi v reštrukturalizácii a vyhlasuje sa konkurz na
majetok žalobcu ako dlžníka. Dňa 5. 4. 2013 Ústavný súd SR vydal nález č. IV. ÚS 8/2013-99, ktorým
uvedené rozhodnutie zrušil a potvrdil nezákonnosť uvedeného rozhodnutia Okresného súdu Trenčín,
tento nález nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť 7. 5. 2013. Z odôvodnenia nálezu ústavného súdu

vyplýva, že okresný súd formuloval svoje právne závery bez primeraného odôvodnenia, t. j. ústavne
akceptovateľným spôsobom neodôvodnil, prečo porušenie všeobecných administratívnych povinností
správcu podľa zákona o správcoch subsumoval pod porušenie povinností správcu ustanovených ZKR.
Za týchto okolností ústavný súd považoval tento právny záver okresného súdu za prejav formalistického
prístupu k interpretácii relevantnej právnej normy, ktorý má vo svojich dôsledkoch prvky arbitrárnosti,

resp. ide o právny záver, ktorý možno považovať z ústavného hľadiska za zjavne neodôvodnený
a neposkytujúci spravodlivú súdnu ochranu účastníkom reštrukturalizačného konania (veriteľom).
Nedostatočné odôvodnenie uznesenia okresného súdu treba preto považovať podľa názoru ústavného
súdu za také pochybenie, ktoré má za následok porušenie ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy v spojení s čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Súčasťou uvedených práv je

totiž nepochybne aj požiadavka, aby sa príslušný všeobecný súd v konaní právne korektným spôsobom
a zrozumiteľne vyrovnal nielen so skutkovými okolnosťami prípadu, ale aj s vlastnými právnymi závermi,
ktoré ho viedli ku konkrétnemu rozhodnutiu. Podľa názoru ústavného súdu však napadnuté uznesenie
okresného súdu a postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu, uvedené atribúty nesplnil.

21.4. Zákon č. 514/2003 Z. z. explicitne nezakotvuje, čo sa považuje za nezákonné rozhodnutie
štátu. Je tomu tak najmä preto, že nezákonnosť rozhodnutia môže vyplývať z tak rozmanitej škály
okolností, že jeho všeobecné vymedzenie alebo popis si zrejme nemožno dosť dobre predstaviť, pretože
uvedené by mohlo spôsobovať ťažko prekonateľné formulačné problémy. Aj napriek tomu je však
možné konštatovať, že pod nezákonným rozhodnutím sa dá rozumieť akékoľvek rozhodnutie orgánu

verejnej moci, ktoré je v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky, prípadne so záväzkami,
ktoré vyplývajú z medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná a ktoré bolo z dôvodu
nezákonnosti zrušené alebo zmenené príslušným orgánom. Nezákonnosť rozhodnutia nie je možné
preskúmavať
v samotnom konaní o náhradu škody. Pre konanie o náhradu škody platí, že nezákonnosť rozhodnutia

musí v čase prejednávania nároku poškodeného subjektu už vysloviť príslušný orgán, ktorý je v zmysle
príslušných procesných predpisov oprávnený nezákonné rozhodnutie zrušiť alebo zmeniť. Potom platí,
že súd rozhodujúci o uplatnenom nároku na náhradu škody nie je oprávnený posudzovať zákonnosť
(nezákonnosť) rozhodnutia, v ktorého dôsledku malo dôjsť k vzniku škody. Túto otázku nemôže riešiť aniako predbežnú, keďže tú už dostatočne preukazne vyriešil orgán určený platnými právnymi predpismi,
ktorého autoritu musí rešpektovať aj súd rozhodujúci v konaní o náhradu škody. Tým sa zabezpečuje,
že otázku, či je v posudzovanom prípade právoplatné rozhodnutie nezákonné, zodpovedne zvážil už

pred začatím konania o náhradu škody kvalifikovaný orgán. V tomto prípade otázku nezákonnosti
predmetného rozhodnutia vyriešil Ústavný súd SR dôvodmi vyššie popísanými. Súd mal teda za to, že
prvá podmienka k uplatneniu náhrady škody bola splnená. Pokiaľ žalovaný poukazoval na to, že sa
Ústavný súd SR nezaoberal otázkou posudzovania zákonnosti napadnutého rozhodnutia ako celku, ale
skúmal len porušenie základných práv sťažovateľov, túto námietku súd neakceptoval, pretože ústavným

súdom konštatované nedostatky rozhodnutia okresného súdu sám ústavný súd považoval za také, ktoré
okrem iného spôsobili nezákonnosť predmetného rozhodnutia.

22. K existencii škody:

22.1. "Pojem škody zákon č. 514/2003 Z. z. bližšie nedefinuje, a ani neupravuje rozsah jej náhrady.

Preto treba aj v tomto smere aplikovať príslušné ustanovenia všeobecnej úpravy (§ 442 Občianskeho
zákonníka) a škodu vo všeobecnosti chápať ako ujmu, ktorá a/ nastala v majetkovej sfére poškodeného
b/ je objektívne vyjadriteľná v peniazoch a c/ je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia,
predovšetkým peňažného. Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa uhrádza skutočná škoda
a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk). Skutočnou škodou je ujma, ktorá znamená zničenie, stratu,

zmenšenie, zníženie, či iné znehodnotenie existujúceho majetkového stavu poškodeného oproti stavu
pred škodnou udalosťou a ktorá predstavuje majetkové hodnoty, ktoré treba vynaložiť pre uvedenie
veci do predošlého stavu (pokiaľ nie je vylúčené). Ušlý zisk predstavuje zmarený majetkový prospech
(prekazené zväčšenie alebo budúce rozmnoženie majetku poškodeného), ktorý bolo možné očakávať
s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu, no nenastalo v dôsledku škodnej udalosti. Ušlý zisk je

ujmou spočívajúcou v tom, že u poškodeného nedošlo v dôsledku škodnej udalosti k rozmnoženiu
majetkovýchhodnôt,hocisatosohľadomnapravidelnýbehvecídaloočakávať.Ušlýzisksaneprejavuje
zmenšením majetku poškodeného (úbytkom aktív, ako je to u skutočnej škody), ale stratou očakávaného
prínosu (výnosu). Nestačí pritom iba pravdepodobnosť rozmnoženia majetku, lebo musí byť naisto
postavené, že pri pravidelnom behu vecí (nebyť protiprávneho konania škodcu alebo škodnej udalosti)

mohol poškodený dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku, ku ktorému nedošlo práve v dôsledku
konania škodcu (porovnaj napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. apríla 2010,
sp.zn. 4 Cdo 319/2008). Len všeobecné tvrdenie o strate podnikateľskej príležitosti alebo zmarení
podnikateľského zámeru bez ďalšieho nikdy nemôže byť základom pre vznik nároku na náhradu ušlého
zisku, a to ani v prípade, ak by boli dôsledkom protiprávnej udalosti. Je tomu tak preto, že zákon

nezakladá vznik nároku na náhradu škody paušálne a automaticky v každom jednotlivom prípade
porušenia povinnosti zo strany orgánov štátu, ale len celkom výnimočne za predpokladu súčasného
naplnenia aj ďalších predpokladov vzniku a existencie zodpovednostného vzťahu, ktorými sú existencia
škody (ušlého zisku) a príčinnej súvislosti medzi škodou a protiprávnym konaním alebo opomenutím
orgánov štátu. Dôkazné bremeno ohľadom naplnenia týchto podmienok vzniku zodpovednosti štátu za

škodu pritom zaťažuje poškodeného. Aj existencia ušlého zisku musí byť vždy bezpečne preukázaná.
V prípade ušlého zisku nie je možné preukázať jeho reálnu existenciu, ale musia byť dokazované také
konkrétne skutkové okolnosti (tvrdené poškodeným), ktoré pri logickej úvahe povedú súd k záveru, že
ušlý zisk by skutočne vznikol nebyť protiprávnej udalosti, t.j. dokazuje sa pravdepodobnosť dosiahnutia
ušlého zisku u poškodeného v danom čase a podľa miery dokázanej pravdepodobnosti, je potom možné

urobiťzáverotom,čibyzadanýchokolnostíbolžalovanýušlýziskajreálnym.Nepreukázanieexistencie
takýchto skutkových okolností by potom mohlo viesť len k záveru, že ušlý zisk, ktorého sa žalobca v
konaní domáha, je skutočne iba "fikciou" (uznesenie najvyššieho súdu 3 Cdo 513/2014). ,Aj v prípade
ušlého zisku musí ísť o ujmu už nastalú (vzniklú) a nie o ujmu, ktorá by hypoteticky mohla vzniknúť v
budúcnosti" (z uznesenia najvyššieho súdu 4 MCdo 23/2008). Za ušlý zisk teda nemožno považovať

hypotetický ušlý zisk, ktorý nemá žiadny konkrétny preukázateľný základ. Ušlý zisk je teda stratou
konkrétnej, reálnej a preukázateľnej príležitosti zhodnotenia majetku, avšak len za predpokladu, že
pravdepodobnosť dosiahnutia zisku u poškodeného je s ohľadom na existujúce okolnosti toho ktorého
konkrétneho prípadu vysoko pravdepodobná až blížiaca sa k istote (uznesenie najvyššieho súdu 4 Cdo
319/2008, 1 Cdo 76/2008, 5 Cdo 195/2015). Pokiaľ poškodený nepreukáže existenciu týchto okolností

a výšku ušlého zisku, ktorý mohol pri bežnom chode vecí očakávať, nemôže byť v konaní úspešný." (Z
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5MCdo/5/2015.)22.2. Podľa § 149, § 150 ods. 1 Civilného sporového poriadku prostriedkami procesného útoku a
prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany,
návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne

námietky. Strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia
týkajúce sa sporu.

22.3. Citované ustanovenia procesného predpisu uvádzajú formou demonštratívneho výpočtu
prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany. Už samotnými pojmami "procesný útok"

a "procesná obrana" zákonodarca zdôrazňuje kontradiktórnosť procesného postavenia protistrán v
sporovom konaní, pričom ich cieľom je prispieť k zefektívneniu, zrýchleniu a zhospodárneniu sporového
konania. Právna úprava v ustanovení § 150 Civilného sporového poriadku zakotvuje tzv. povinnosť
tvrdenia, teda procesnú povinnosť, ktorej nesplnenie je sankcionované procesnými prostriedkami,
predovšetkým vo forme rýchlej straty sporu. Strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné
a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Táto povinnosť tvrdenia sa vzťahuje na skutkové

okolnosti súvisiace s procesným útokom alebo procesnou obranou strany sporu a je koncepčným
predpokladom tzv. sudcovskej koncentrácie civilného sporového konania. Strany sporu majú rovnako
dôkaznú povinnosť, t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní
dôkazov leží zásadne na stranách. Tá strana sporu, ktorá neoznačila a nepredložila dôkazy potrebné
na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe pre ňu nepriaznivého rozhodnutia

súdu. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Ak strana sporu
nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, potom spravidla
ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo
musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Strany
nesú zodpovednosť za dostatočné zhromaždenie skutkového materiálu potrebného k posúdeniu a

rozhodnutiu sporu. Na základe bremena tvrdenia a dôkazného bremena majú vniesť do konania
potrebné informácie o rozhodujúcich skutočnostiach.
Dôkazné bremeno ohľadne rozhodujúcich skutočností leží len na tej strane sporu, ktorá z existencie
týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky.

22.4. Z obsahu žaloby vyplynulo, že žalobca si uplatňuje škodu vo výške 32 394 724,00 eur. Žalobca
v žalobe nerozoznával škodu a ušlý zisk, len na pojednávaní všeobecne naznačil, že ide tak o škodu
ako o ušlý zisk. Žalobca ohľadne možnej škody a ušlého zisku neprodukoval konkrétne skutkové
tvrdenia, ktoré by mohli byť základom pre posúdenie oprávnenosti ním uplatneného nároku a je potrebné
poukázať aj na to, že nepredložil žiadne dôkazy ani na podporu tých tvrdení, zásadne neurčitých,

ktoré uviedol. Uplatnená suma 32 394 724,00 eur sa neopierala o žiadne preskúmateľné hľadiská, ani
žalovaný ani súd nemali možnosť posúdiť, akým spôsobom žalobca dospel k takejto sume. Údaje o
hospodárskych výsledkoch, resp. objeme pohľadávok či záväzkov žalobcu nebolo možné s touto sumou
dať do súvisu. Len z všeobecného tvrdenia o strate všetkých významných odberateľov a nútenému
zníženiuvýrobysúdnemalmožnosťposúdiťkakejkonkrétnejškodedošlo,zakýchdôvodovaprípadnev

akej výške bol uplatnený ušlý zisk. Tieto nedostatky žalobca neodstránil ani po podaní žaloby v priebehu
konania, ani na súdom určenom pojednávaní. Súd tak mohol konštatovať, že existenciu škody žalobca
nepreukázal.

23. K príčinnej súvislosti:

23.1. Vzťah príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho
nesprávnym úradným postupom a vznikom škody zákon č. 514/2003 Z. z. ani Občiansky zákonník
nevysvetľujú. Z rozhodnutí súdov Slovenskej republiky vo veciach uplatňovania práva na náhradu škody
voči štátu z titulu nezákonného rozhodnutia orgánu verejnej moci vyplýva, že bez ohľadu na skutkové

okolnosti individuálnej právnej veci (t. j. bez ohľadu na to, v čom malo spočívať protiprávne konanie
orgánu verejnej moci a v čom mala spočívať škoda) nezákonné rozhodnutie orgánu verejnej moci musí
byť priamou, bezprostrednou a nesprostredkovanou príčinou škody (bez ohľadu na to, či ide o skutočnú
škodu, alebo ušlý zisk); nestačí, ak je iba sprostredkovanou príčinou škody. Nezákonné rozhodnutie
orgánu štátu, resp. orgánu verejnej moci môže mať za následok vznik zodpovednosti za škodu podľa

zákona č. 514/2003 Z. z. len vo vzťahu k takej škode, ktorá bola priamo a nesprostredkovane spôsobená
práve (iba) týmto rozhodnutím. To, že vzťah medzi príčinou a jej následkom musí byť bezpečne
preukázaný a bezprostredný, konštatoval aj Ústavný súd Slovenskej republiky (nález Ústavného súdu
SR pod sp. zn. I. ÚS 177/08). Otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovúotázku. Zhodne s vyššie uvedeným vyložil pojem "príčinná súvislosť" Najvyšší súd SR aj v rozsudku
sp. zn. 3 Cdo 130/2010. Najvyšší súd SR konštatoval, že pre záver o existencii príčinnej súvislosti
nestačí pravdepodobnosť; príčinná súvislosť musí byť vždy s istotou preukázaná (bezpečne zistená),

pričom dôkazné bremeno zaťažuje poškodeného, teda žalobcu. Štát nezodpovedá "automaticky" za
každú ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére určitej fyzickej osoby alebo právnickej osoby po vydaní
nezákonného rozhodnutia orgánu verejnej moci. Nezákonné rozhodnutie musí byť bezprostrednou
príčinou škody. Žalobca musí preukázať v konaní existenciu podmienok zodpovednosti žalovaného za
škodu (vrátane existencie príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním a škodou), a nie žalovaný

musí preukazovať, že za škodu nezodpovedá. To znamená, že existenciu nezákonného rozhodnutia
orgánu verejnej moci, ako aj existenciu škody a príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím
orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom a škodou musí preukázať žalobca.

23.2. "V právnej teórii sa vzťahom príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) označuje priama väzba javov
(objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah

príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku.
Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva. Otázka príčinnej
súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych
súvislostiach. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a
skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť

príčiny a následku; časová súvislosť ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti (porovnaj R
21/1992). Príčinou vzniku škody nie je skutočnosť, ktorá je už sama následkom (porovnaj R 7/1979).
V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou
spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na
neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž "priamosť" pôsobenia príčiny na následok,

pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku
musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní
príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy
ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu." (Z
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5MCdo/5/2015.)

23.3. Pokiaľ bolo vyššie konštatované, že žalobca nepreukázal existenciu škody, je možné konštatovať
aj to, že nepreukázal ani príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody v
intenciách vyššie citovaných rozhodnutí. Jediným argumentom žalobcu bolo, že v dôsledku konverzie
reštrukturalizácienakonkurzsadostaldosituácie,kedystratildôverusvojichdodávateľovaodberateľov,

zhoršila sa jeho ekonomická situácia, boli zmarené jeho podnikateľské zámery a príležitosti. V tejto
súvislosti súd považoval za dôvodnú námietku žalovaného, že vstup žalobcu do reštrukturalizácie v
dôsledku úpadku alebo jeho hrozby, neschopnosti plniť svoje záväzky v plnom rozsahu muselo mať
vplyv na postavenie žalobcu na trhu a správanie jeho dodávateľov a odberateľov. Vstup obchodnej
spoločnosti do reštrukturalizácie je nesporne negatívnym signálom pre partnerov tejto obchodnej

spoločnosti. Formálna resp. neformálna reštrukturalizácia je jedným zo spôsobov riešenia hroziaceho
alebo existujúceho úpadku, teda stavu, kedy podnikateľ nie je schopný plniť si v stanovenom čase
svoje peňažné záväzky viac ako jednému veriteľovi, pričom jej cieľom je ozdravný proces, ktorý má
viesť k uzdraveniu podniku. Jej výsledkom musí byť aspoň čiastočné uspokojenie pohľadávok veriteľov.
Počas celého procesu je spoločnosť dlžníka chránená od exekúcií. Znamená to pozastavenie všetkých

exekučných a iných súdnych konaní voči dlžníkovi. Vstup do reštrukturalizácie je tak signálom pre
partnerov takejto spoločnosti, že jej obchodné vzťahy a aktivity sú ohrozené. Žalobca konkrétnymi
skutkovými tvrdeniami ani dôkazmi nedoložil, že škoda resp. ušlý zisk boli spôsobené priamo a
nesprostredkovane práve rozhodnutím súdu, ktorým došlo k zmene z reštrukturalizácie na konkurz.
Príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody bola spochybnená aj samotným

žalobcom, keď vznik určitej časti škody (bez bližšieho vymedzenia) dával za vinu správcovi konkurznej
podstaty, kedy žalobca opomenul osobnú zodpovednosť správcu konkurznej podstaty za škodu ním
spôsobenú. Za týchto okolností mal súd za to, že pre úspešné uplatnenie nároku žalobcu nebola splnená
ani tretia zákonná podmienka, príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody.

24. Pretože žalobca nepreukázal splnenie všetkých podmienok pre vznik objektívnej zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci, súd žalobu zamietol.25. Podľa § 153 ods. 1 - 3 Civilného sporového poriadku strany sú povinné uplatniť prostriedky
procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnejobranyniesúuplatnenévčas,akichstranamohlapredložiťužskôr,akbykonalastarostlivoso

zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie
ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu. Ak súd na prostriedky procesného útoku
alebo prostriedky procesnej obrany neprihliadne, uvedie to v odôvodnení rozhodnutia vo veci samej.

26. V danej veci bola žaloba podaná tunajšiemu súdu 7. 11. 2016. K žalobe žiadne listinné dôkazy,
preukazujúce výšku škody, priložené neboli. Písomné vyjadrenie žalovaného bolo žalobcovi doručené
spolu s poučením v zmysle § 153 Civilného sporového poriadku 29. 11. 2017, na vyjadrenie žalovaného
žalobca nereagoval. Až na pojednávaní 31. 10. 2019 žalobca navrhol vykonať znalecké dokazovanie
na výšku škody, resp. uviedol, prípadný znalecký posudok na výšku škody súdu predloží. Na tento
návrh, prostriedok procesného útoku, súd neprihliadol. Žalobca, pokiaľ by konal vo veci s náležitou

starostlivosťou, zabezpečil by si dôkazy včas. V novembri 2017 už žalobca mal vedomosť z vyjadrenia
žalovaného o tom, aké sú jeho výhrady voči žalobou uplatnenému nároku, žiadnym spôsobom na to viac
ako dva roky nereagoval aj napriek tomu, že o spôsobe uplatnenia prostriedkov procesného útoku bol
náležite poučený. Súd preto na návrh odročiť pojednávanie za účelom doloženia znaleckého posudku
a ďalšieho dokazovania neprihliadal a rozhodol na základe dôkazov žalobcom predložených.

27. Žalovaný bol v konaní plne úspešnou stranou sporu, súd mu preto priznal podľa § 255 ods. 1
Civilného sporového poriadku náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom

tunajšieho súdu písomne dvojmo.

Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty
na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1, 2, 3 CSP "odvolacie dôvody" (ods.1) odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

(ods.2) Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie
súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak
táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

(ods.3) Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty
na podanie odvolania.

Podľa § 366 CSP "Novoty v odvolacom konaní" - prostriedky procesného útoku alebo prostriedky
procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť

len vtedy, aka) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.