Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia, Odmietajúce podanie Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 25. apríl 2019

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Cdo/46/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1113207808
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 04. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Gandžala
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:1113207808.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu C. J. H., trvalým pobytom v L., P. XX, zastúpeného
Mgr. Petrom Hargašom, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom v Bratislave, Košická 56, proti
žalovanému Petit Press, a.s., so sídlom v Bratislave, Lazaretská 12, IČO: 35 790 253, zastúpenému
spoločnosťou Advokátska kancelária Paul Q, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Karadžičova 2, IČO: 35 906
464, o ochranu osobnosti, vedenom na Okresnom súde Bratislava I, pod sp. zn. 8C/46/2013, o dovolaní

žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 25. mája 2017 sp. zn. 3Co/349/2015, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a .
Žalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. 1. Okresný súd Bratislava I (ďalej len „súd prvej inštancie“ event. „prvoinštančný súd“) rozsudkom z
12. februára 2015 č. k. 8C/46/2013-163 žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol (prvý výrok). Žalobcovi

uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania vzniknuté z titulu trov právneho zastúpenia vo výške
1 087,58 Eur, k rukám jeho právneho zástupcu, v lehote troch dní od právoplatnosti rozhodnutia (druhý
výrok).
1. 2. V odôvodnení rozhodnutia prvoinštančný súd konštatoval, že žalobca podanou žalobou žiadal, aby
súduložilžalovanémupovinnosťnasvojenákladyzverejniťvnajbližšompiatkovomvydanídenníkaSME
po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku na stránke 5 na rovnakej ploche ako bol uverejnený článok „H.

chudobu iba predstieral“ ospravedlnenie nasledovného znenia: „Dňa 15. 6. 2012 sme v denníku SME,
v čísle 138, ročník 20, na stránke 5 uviedli viaceré nepravdivé a znevažujúce údaje, ktoré zasiahli do
cti, súkromia a dôstojnosti L.. J.. Spolu s uvedeným článkom sme v rozpore so zákonom uverejnili aj
jeho obrazovú snímku. Pánovi H. sa za tieto tvrdenia, ako aj za nezákonné uverejnenie jeho obrazovej
snímkyospravedlňujeme.NazákladeprávoplatnéhorozhodnutiaOkresnéhosúduBratislavaIvydavateľ
denníka SME je povinný uhradiť pánovi H. nemajetkovú ujmu vo výške 10 000 Eur“. Zároveň žiadal

uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť mu 10 000 Eur z titulu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za
zverejnenie nepravdivých a pravdu skresľujúcich tvrdení v predmetnom článku.
1. 3. Po vykonanom dokazovaní dospel prvoinštančný súd k záveru, že žalobca v konaní nepreukázal,
že žalovaný v súvislosti s článkom uverejneným v denníku SME dňa 15. 6. 2012 zasiahol neprimerane
do jeho osobnostných práv, keď vykonával právo na slobodu prejavu a šírenie informácií; nebol preto
dôvod zaviazať žalovaného k povinnosti ospravedlniť sa žalobcovi ani k povinnosti zaplatiť mu náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch. Žalobu preto ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.
1. 4. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil aplikáciou v tej dobe platného a účinného ustanovenia §
142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „O.s.p.“) a žalovanému, ktorý bol v spore úspešný
priznalvovzťahukneúspešnémužalobcovináhradutrovkonaniazapresnešpecifikovanéúkonyprávnej
služby jeho právneho zástupcu.2. 1. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 25. mája 2017 sp. zn. 3Co/349/2015
na základe odvolania žalobcu rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil (prvý výrok) a žalovanému priznal
voči žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania (druhý výrok).

2. 2. V odôvodnení rozhodnutia odvolací súd konštatoval, že súd prvej inštancie vykonal náležité
dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti
žaloby na ochranu osobnosti, zhodnotenie výsledkov vykonaného dokazovania vykonal v súlade s
ustanovením § 191 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“), dospel k
správnym skutkovým záverom a na ich základe vyvodil aj správne závery o tom, že článok uverejnený

v denníku SME dňa 15.6.2012 s názvom „H. chudobu iba predstieral“ neobsahoval žiadne znevažujúce
a difamujúce tvrdenia o osobe žalobcu a neobsahoval ani hodnotiace úsudky neprimeranej povahy,
ktoré by mohli žalobcovi spôsobiť ujmu. Cieľom článku bolo informovať verejnosť o tom, že sa vyskytujú
prípady osôb, ktoré sa snažia priviesť do hmotnej núdze, aby im na základe toho boli odpustené súdne
poplatky v konaniach, ktoré vedú, príp. iné peňažné povinnosti, ktoré vyplývali najmä z rozhodnutí súdov.
Na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia § 11, § 12 ods. 1, ods. 3, § 13 ods. 1, ods. 2 Občianskeho

zákonníka a čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy SR, ktoré aj správne vyložil, a dôvody, ktoré ho viedli k zamietnutiu
žaloby aj náležite, v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP odôvodnil, pričom sa vysporiadal s
rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými
argumentmi sporových strán. Z uvedeného dôvodu považoval rozsudok súdu prvej inštancie za vecne
správny a preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

2. 3. V reakcii na argumentáciu žalobcu, ktorou zdôvodnil odvolanie, odvolací súd v odôvodnení
rozhodnutia vo veci samej uviedol:
„Odvolací súd po preskúmaní veci zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že
žalovaný vykonaním svojho práva na slobodu prejavu a šírenie informácií nezasiahol neprimerane
do osobnostných práv žalobcu. Sloboda prejavu je základným znakom demokratickej pluralitnej

spoločnosti, v ktorej je každému dovolené vyjadrovať sa k veciam verejným a vynášať o nich hodnotiace
prejavy. Jej rešpektovanie vytvára priestor k tomu, aby sa v zásade akákoľvek otázka mohla stať
predmetom verejnej debaty, v rámci ktorej prezentované tvrdenia a názory budú môcť byť konfrontované
zo strany jej ďalších účastníkov. (...) Proti nedovolenému zásahu do osobnosti verejným prejavom je
možné, okrem iného, brániť sa žalobou, aby boli odstránené následky neoprávneného zásahu (§ 13

Obč. zák.).
V danej veci tak ide o kolíziu dvoch základných ústavných práv, a to slobody prejavu a právo na
informácie garantovaného čl. 26 ods. 1 Ústavy SR, svedčiace žalovanému, a práva na ochranu
osobnostných práv garantovaných čl. 19 Ústavy SR, svedčiacemu žalobcovi. Podľa čl. 19 Ústavy SR
má každý právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Podľa ods. 2 tohto článku má potom každý právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do
súkromného a rodinného života. Podľa čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy SR je zaručená sloboda prejavu a právo
na informácie, pričom každý má, okrem iného, právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou,
obrazom alebo iným spôsobom. Obmedzenie slobody prejavu, vrátane práva zastávať názory zakotvuje
čl. 16 ods. 4 Ústavy SR, v ktorom sa uvádza, že slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie

možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenie v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv
a slobôd druhých, bezpečnosť štátu, verejnú bezpečnosť, ochranu verejného zdravia a mravnosti.
Obmedzenie práva na slobodu prejavu v prípade jeho stretu s právom na ochranu osobnosti má
vo všeobecnosti v slovenskej právnej úprave zákonný podklad najmä v ustanoveniach § 11 a nasl.
Občianskeho zákonníka a sleduje aj legitímny cieľ, ktorým je ochrana osobnosti (občianskej cti, resp.

dobrej povesti). Rozhodujúcou otázkou pre posúdenie jeho akceptovateľnosti v konkrétnom prípade
je preto otázka jeho primeranosti, teda či obmedzenie práva na slobodu prejavu zodpovedá zásade
proporcionality. Na tento účel judikatúra (ESĽP i Ústavný súd SR) využíva test proporcionality založený
na hľadaní odpovedí na otázky KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO v danom prípade „hovoril“, resp.
uverejnil informáciu (nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 492/2012 z 18. 4. 2013).

Riešenie predmetného sporu spočíva v určení, ktoré z týchto dvoch garantovaných práv má prednosť.
Súdu prvej inštancie a následne odvolaciemu súdu zostalo posúdiť, či mohol byť uverejnený text
v článku ?H. chudobu iba predstieral? v čase, keď došlo k jeho uverejneniu (15. 6. 2012), t.j. či
sloboda prejavu mala prednosť v tomto konkrétnom prípade pred ochranou osobnostných práv žalobcu.
Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie pristupoval k posúdeniu proporcionality (aj keď to súd

prvej inštancie výslovne neuviedol), zmyslom ktorého je posúdenie primeranosti zásahu prejavu do
základného práva dotknutej osoby s ohľadom na jeho účel. Vychádzal z toho, že verejná diskusia o
verejných veciach by mala podliehať, pokiaľ ide o prezentované subjektívne názory, len minimálnejmiere zásahu zo strany súdov, keďže je vecou príjemcov informácii (čitateľov), aby si o aktéroch verejnej
diskusie sami urobili obraz, a to ako na základe formy, tak aj obsahu prezentovaných názorov.
ZrelevantnejjudikatúryESĽPaÚstavnéhosúduSRvjejprepojenískonkrétnymiokolnosťamidanejveci

možno vyvodiť základné princípy a kritériá, z ktorých treba vychádzať pri riešení kolízie práva na slobodu
prejavu s právom na ochranu osobnosti. Tá zdôrazňuje kľúčovú úlohu médií, ktoré sú ?strážnym psom?
demokracie (?public watchdog?) a veľmi prísne posudzuje každý zásah do slobody prejavu médií,
priznáva zvýšenú ochranu šíreniu informácií a myšlienok o veciach verejného záujmu, uznáva väčšiu
mieru kritiky osôb verejne známych a verejne činných; rozlišuje, či informácia je skutkovým tvrdením

alebo hodnotiacim úsudkom, a poskytuje vysokú mieru ochrany hodnotiacich úsudkov, či hodnotiace
úsudky vychádzajú z určitého skutkového základu a poskytuje ochranu nielen obsahu prejavu, tvrdenia,
či myšlienky, ale aj spôsobu, resp. formy, ktorými sú vyjadrované.
Súd prvej inštancie zohľadnil, že žalovaný (KTO) je vydavateľom denníka SME, kde bol zverejnený
predmetný článok, čím sa na neho vzťahuje zvýšená ochrana poskytovaná novinárom, resp. médiám.
Pri rozhodovaní sa riadil aj ďalšími uvedenými kritériami a k namietanému statusu žalobcu (odpoveď

na otázku O KOM) v rozhodnej dobe uviedol, že žalobca tým, že prestal byť poslancom národnej
rady a teda politicky činný, neprestal byť osobou verejného záujmu z dôvodu jeho negatívnych činov a
konania, najmä spáchania trestných činov (dokonca počas výkonu poslaneckého mandátu), čo mal za
preukázané právoplatnými rozhodnutiami súdov. V odôvodnení napadnutého rozsudku objasnil, že za
osobu verejného záujmu možno považovať osobu, ktorá je stredobodom pozornosti verejnosti, v súhrne

všetky osoby, ktoré na seba upútavajú pozornosť. Osobou verejného záujmu sa fyzická osoba stáva
nielen svojou pozitívnou, ale aj negatívnou činnosťou dosahujúcou určitú intenzitu, a to aj bez vlastného
pričinenia, ako tomu podľa neho bolo i v prípade žalobcu. Žalobca tým, že sa v čase, keď bol politik a
podnikal, spáchal trestné činy, za ktoré bol aj právoplatne odsúdený, sa dostal do povedomia širokej
verejnosti a stal sa osobou verejného záujmu a dokonca sa práve pri tomto svojom konaní domáhal

ochrany vyplývajúcej z jeho postavenia poslanca parlamentu, čím práve on sám vzbudil u verejnosti
záujem o svoju osobu. Odvolací súd nepovažoval za možné stotožniť sa s námietkou žalobcu vo vzťahu
k posúdeniu jeho statusu, že zverejnené informácie sa netýkajú jeho minulej trestnej činnosti, keď práve
to bolo podstatou článku, že žalobcovi vyhovuje byť nemajetným, pretože má peňažné povinnosti voči
štátu a to aj z jeho trestnej činnosti (peňažný trest a povinnosť nahradiť daňovému úradu škodu).

S otázkou posúdenia postavenia žalobcu súvisí aj hodnotenie ďalšieho kritéria proporcionality
obmedzenia práva na slobodu prejavu v strete s právom na ochranu osobnosti; súd prvej inštancie
správne hodnotil aj to, ČO bolo jeho obsahom uverejneného článku a dospel správnemu záveru, že
išlo o vec verejného záujmu. Práve v súvislosti s hodnotením tohto kritéria je potrebné nazerať na
predchádzajúci záver súdu prvej inštancie o statuse žalobcu v danej veci, ktorý tak obstojí i s ohľadom

na názor Krajského súdu v Bratislave v odôvodnení rozhodnutia sp. zn. 6Co/561/2014 (...). Podstatným
tu je, že v tomto inom konaní súd posudzoval postavenie žalobcu s ohľadom na iné okolnosti ako v
danej veci, konkrétne na tie, ktoré sa týkali jeho štúdia, a dospel k takému záveru, že otázka jeho
štúdia nie je témou verejného záujmu. Treba však opätovne zdôrazniť, že v prejednávanej veci sa
o osobe žalobcu uverejňovali informácie o jeho konaní, ktoré malo vzťah k verejným otázkam, t.j. k

oslobodzovaniu od súdnych poplatkov, resp. čiastočne k priznaniu statusu osoby poberajúcej dávky v
hmotnej núdzi, ktoré majú jednoznačne charakter verejných záležitosti, keď sa mal žalobca snažiť o
oslobodenie od peňažného plnenia v prospech štátneho rozpočtu, príp. priznania plnenia z verejných
prostriedkov. V súlade s názorom Ústavného súdu SR vyjadreným v náleze sp. zn. IV. ÚS 302/2010,
význam informovania o otázkach verejného záujmu sa zvyšuje vtedy, ak ide o spravodlivosť v širšom

zmysle slova, resp. zabezpečenie jej výkonu, ktorý nevyhnutne musí byť predmetom verejnej kontroly.
Pretoajkeďžalovanývnapadnutomčlánkuzasiaholdoosobnostnýchprávžalobcutým,žeopisovaljeho
osobné a majetkové pomery, resp. ich zmeny, nie je možné ich považovať za bezdôvodné a bezúčelné.
Tým dôvodom bolo práve to, že išlo o podstatné okolnosti, ktoré ovplyvňovali peňažné povinnosti v
súvislostisožalobcomvedenýmisúdnymikonaniami.Vdanejvecitaknešlooprípad,kedybynovinárska

sloboda prejavu musela ustúpiť právu na ochranu súkromného života, nakoľko neinformovala verejnosť
o súkromnom živote verejne známej osoby len za účelom vyvolania senzácie, ale sledovala legitímny
cieľ prispieť k debate o otázkach verejného záujmu.
Súd prvej inštancie správne vyhodnotil aj to, KDE došlo k zverejneniu informácií, zasahujúcich do práv
žalobcu, keď správne uviedol, že v danej veci bol článok zverejnený v denníku SME, bol určený širokej

laickej verejnosti a preto boli prípustné určité zjednodušenia. V tejto súvislosti odvolací súd dodáva, že
išlo o denník s celoslovenskou pôsobnosťou, čo na druhej strane zvyšuje ochranu osobnostných práv
žalobcu. V prospech žalovaného ďalej svedčí aj to, že predmetný článok z 15. 6. 2012 bol reakciou
na rozhodnutie NS SR (sp. zn. 5Cdo 76/2012) zo dňa 15. 5. 2012, takže išlo o aktuálne informovanie(KEDY)o záležitosti verejného významu, pri ktorom súd prvej inštancie správne akcentoval skutočnosť,
že zverejnené informácie o žalobcovi sú prevzaté (takmer doslova) z rozhodnutí súdov. Rovnako nie je
možné v tejto súvislosti mať za dôvodnú námietku žalobcu, že v prípade tohto článku išlo o bezdôvodné

a bezúčelné pripomínanie prehreškov žalobcu z minulosti, keďže išlo o reakciu na vyššieuvedené
rozhodnutie najvyššieho súdu.
Aj v prípade namietanej skutočnosti, že článok neobsahoval informáciou o odmietnutí trestného
oznámenia pre podozrenie zo subvenčného podvodu, odvolací súd dospel k rovnakému záveru ako
súd prvej inštancie, že táto skutočnosť nemá za následok, že by zverejnený článok vyznel ako celok

nepravdivo, alebo pravdu skresľujúco. V tomto prípade išlo o prevzatú informáciu z časopisu Plus
7 dní a žalovaný pri jej zverejnení neprezentoval vlastné subjektívne názory. Prevzatú informáciu
neupravoval vlastnými pravdu skresľujúcimi hodnotiacimi úsudkami o konaní predmetného štátneho
orgánu a samotná informácia o tom, že ?časopis Plus 7 dní informoval, že ústredie práce podalo trestné
oznámenie pre podozrenie zo subvenčného podvodu?, je pravdivá. Odvolací súd dáva do pozornosti
v tejto súvislosti aj to, že žalovaný záverom predmetného článku doplnil túto informáciu a výslovne

uviedol, že o výsledku tohto konania nemá od príslušného orgánu (polície) informáciu. Za situácie,
keď sa skutkové tvrdenia, ktoré sú uvádzané v predmetnom článku nepreukázali ako nepravdivé, a
existuje dostatočný podklad pre namietané vyjadrenia žalovaného v predmetnom článku, s ohľadom na
status žalobcu ako osoby verejného záujmu, nie je daný priestor pre zásah súdu. Odvolací súd sa tak
stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že v danej veci nemožno uvažovať o neoprávnenosti zásahu

do osobnosti žalobcu, ak k zásahu došlo v rámci výkonu práva na slobodu prejavu a šírenie informácii
a vyslovenia kritického názoru.
K uverejnenej podobizni žalobcu v predmetnom článku, odvolací súd uvádza, že aj v tejto časti považuje
rozhodnutie súdu prvej inštancie za správne. Právo na ochranu osobnosti zahŕňa i právo na podobu.
Ide tu o zachytenie vlastnej podoby fyzickej osoby všeobecne identifikovateľným a tým rozpoznateľným

zobrazením. Zákonná licencia v zmysle § 12 ods. 3 Občianskeho zákonníka (tzv. spravodajská alebo
reportážna licencia) je taxatívne obmedzená na tlačové, filmové, rozhlasové a televízne spravodajstvo
spočívajúce v informovaní verejnosti o veciach oprávneného verejného záujmu vrátane ich kritického
hodnotenia. Predmetný článok podľa názoru odvolacieho súdu možno zahrnúť pod spravodajstvo vo
vyššie uvedenom zmysle a preto sa na fotografiu žalobcu uverejnenú v predmetnom vydaní denníka

SME,zobrazujúcuosobuverejnéhozáujmu,ktorájepredmetomtohtočlánku,vzťahujeustanovenie§12
ods. 3 Občianskeho zákonníka. Žalovaný preto mohol použiť fotografiu žalobcu aj bez súhlasu žalobcu.
K námietke nevykonania všetkých žalobcom navrhnutých dôkazov odvolací súd pripomína, že
rozhodovanie o tom, ktoré z navrhovaných dôkazov budú vykonané patrí výlučne súdu, a nie strane
sporu(§185ods.1CSP).Nevykonaniedôkazovnavrhnutýchžalobcompretoniejepostupom,ktorýmby

musúdprvejinštancieodňalmožnosťkonaťpredsúdom.Súdprvejinštancievodôvodnenínapadnutého
rozsudku v súlade s § 220 ods. 2 CSP uviedol, prečo niektoré žalobcom navrhnuté dôkazy nevykonal,
pričom odvolací súd sa s vyhodnotením relevantnosti navrhovaných dôkazov pre rozhodnutie súdu v
prejednávanej veci stotožnil.“
2. 4. V odôvodnení rozhodnutia týkajúcom sa náhrady trov prvoinštančného konania v reakcii na

odvolací argument žalobcu, že žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázal, že uhradil odmenu za právne
zastúpenie odvolací súd konštatoval, že rozhodovanie súdu o náhrade trov sporového konania podľa
§ 142 O.s.p. platného do 30. 6. 2016 bolo upravené tak, že strane, ktorá mala vo veci plný úspech,
súd priznal náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti strane, ktorá
vo veci úspech nemala. Súd prvej inštancie sa riadil týmto ustanovením a keďže priznanie náhrady

trov konania úspešnej strane sporu nebolo právnou normou podmienené preukazovaním, že táto strana
svojmu právnemu zástupcovi uhradila sumu, ktorú si v konaní uplatnila ako trovy právneho zastúpenia,
nebol dôvod, aby súd prvej inštancie v konaní pred rozhodnutím o trovách konania túto skutočnosť
zisťoval.
2. 5. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov odvolacieho konania odôvodnil aplikáciou ustanovení §

396 ods. 1 v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP.

3. 1. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie, z obsahu ktorého
možno vyvodiť, že žiadal, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu i súdu prvej inštancie zrušil a
vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, eventuálne, aby rozsudok odvolacieho súdu zmenil a

vo veci rozhodol „v súlade s petitom žaloby“.
3. 2. Prípustnosť dovolania odôvodnil poukazom na ustanovenie § 420 CSP argumentujúc tým, že mu
súd nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces, na základe čoho možno konštatovať,že prípustnosť dovolania vyvodil konkrétne z ustanovenia § 420 písm. f/ CSP. Zároveň prípustnosť
dovolania odôvodnil i s poukazom na ustanovenie § 421 CSP, bez toho, aby bližšie špecifikoval, ktorý
z v uvedenom ustanovení taxatívne uvedených dôvodov prípustnosti dovolania konkrétne uplatňuje. V

súvislostistýmtodôvodomprípustnostidovolanialenkonštatoval,že„odvolacísúdsaodmietolzaoberať
otázkou definovania pojmu ?osoba verejného záujmu?, respektíve tento pojem vyhodnotil arbitrárne, a
bez odôvodnenia:“
3. 3. V odôvodnení dovolania, ktorého prípustnosť vyvodil z ustanovenia § 420 písm. f/ CSP namietal
nevykonanie ním navrhovaných dôkazov (konkrétne výsluch jeho manželky a C., a oboznámenie sa s

presne špecifikovaným listom vlastníctva) a riadne nevysporiadanie sa s týmito jeho procesnými návrhmi
na doplnenie dokazovania, teda nedostatočné odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia
odvolacieho súdu, týkajúce sa tohto aspektu, a taktiež, že „odvolací súd povýšil bez akéhokoľvek
odôvodnenia právo na slobodu prejavu (...) nad právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života
(...)“, teda de facto namietal právne posúdenie veci odvolacím súdom. V odôvodnení dovolania, ktorého
prípustnosť vyvodil všeobecne - poukazom na ustanovenie § 421 CSP namietal, že zo strany súdu

prvej inštancie i odvolacieho súdu došlo k nesprávnemu záveru, keď ho (z hľadiska rozsahu a intenzity
ochranyosobnosti)považovalizaosobuverejnéhozáujmu,hocivčaseuverejneniapredmetnéhočlánku
už nebol politicky činný. V tejto súvislosti uviedol, že „doposielať nebol pojem ?osoba verejného záujmu?
definovaný s ohľadom na dočasnosť tohto statusu“, a žiadal, aby „dovolací súd posúdil a určil hranice
dočasnosti, t. j., aby uviedol, že jednotlivec nezískava status osoby verejného záujmu doživotne, ale len

dočasne a tento jeho status sa končí momentom ukončenia jeho pôsobenia vo verejnej funkcii“. Okrem
toho namietal, že odvolací súd pri rozhodovaní neuskutočnil test proporcionality.

4. Z obsahu spisu vyplýva, že súd prvej inštancie výzvu na písomné vyjadrenie k dovolaniu žalobcu
(č.l. 235 spisu), v ktorej bolo uvedené, aby sa žalovaný k dovolaniu písomne vyjadril v lehote 15 dní

odo dňa jej doručenia, pretože na neskôr podané vyjadrenie sa neprihliada, bola elektronicky doručená
žalovanému 26. 10. 2017 (č.l. 237 spisu). Žalovaný sa však k dovolaniu písomne vyjadril podaním z
20. 12. 2017, ktoré bolo odovzdané doručovaciemu orgánu - poštovému podniku (§ 107 ods. 1 CSP)
až dňa 20. 12. 2007 (č.l. 244 spisu) a prvoinštančnému súdu bolo doručené dňa 21. 12. 2017, čiže po
uplynutí vyššie uvedenej lehoty a preto na toto vyjadrenie žalovaného k dovolaniu nemohol dovolací súd

prihliadať (druhá veta § 436 ods. 3 CSP). Z tohto dôvodu preto ani nebolo potrebné uvedené vyjadrenie
žalovaného k dovolaniu doručovať dovolateľovi (§ 436 ods. 4 CSP a contrario).

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ event. „dovolací súd“) ako súd dovolací (§
35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v zákonnej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v ktorej

neprospechbolonapadnutérozhodnutievydané(§424CSP),zastúpenáadvokátom(§429ods.1CSP),
skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania
a bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné a preto ho
podľa § 447 písm. c/ a f/ CSP odmietol.

6. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného
sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť
vnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania
ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu (viď napríklad rozhodnutia
najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013, 5 Cdo

275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012, ktoré sú aktuálne aj za súčasnej procesnoprávnej úpravy).

7. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu
spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na
príslušnomsúdenápravychýbanedostatkovvkonaníarozhodovanísúdunižšiehostupňa,savcivilnom

sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých
môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho
konania (rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 357/2015, 4 Cdo 1176/2015,
5 Cdo 255/2014, 8 Cdo 400/2015). Otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za
ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu. Právnu

úpravu dovolania a dovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých sa môže táto výnimka
uplatniť, nemožno v žiadnom prípade interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad
(rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 319/2013, 1 Cdo 348/2013, 3 Cdo 357/2016, 3ECdo
154/2013,3Cdo208/2014).Narušenieprincípuprávnejistotystrán,ktorýchprávnavecbolaprávoplatneskončená (meritórnym rozhodnutím) musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti - to platí
o všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch. Ak by dovolací súd bez ohľadu na neprípustnosť
dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho

prípadne zrušil, porušil by základné právo na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane
(porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 172/03).

8. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. Z
ustanovenia § 419 CSP vyplýva, že proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je dovolanie prípustné, (len) ak

to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému
rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním.
Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú špecifikované v ustanoveniach
§ 420 a 421 CSP.

9. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať

nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f/ CSP, je
(procesnou) povinnosťou dovolateľa v dovolaní uviesť, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a
náležitým spôsobom označiť dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a §
432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah,
ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom

10. 1. V danom prípade dovolateľ vyvodil prípustnosť dovolania (i) z ustanovenia § 420 písm. f/ CSP,
z ktorého vyplýva, že dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 1 CSP).
10. 2. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f/ CSP, sú a/ zásah
súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej

strane,abysvojouprocesnouaktivitouuskutočňovalajejpatriaceprocesnéoprávnenia.Podstatoupráva
na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na
nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym
poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne
konanie. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným
výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov a rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami.
Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia
vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 252/04,
I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

10. 3. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu
tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo
nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor) znemožňujúca
strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní
(porovnaj R 129/1999 a rozhodnutia 1 Cdo 6/2014, 3Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012).

Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu
činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné
rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku. Pokiaľ „postupom súdu“
nie je rozhodnutie súdu - finálny (meritórny) produkt prejednania veci v civilnom sporovom konaní, potom
už „postupom súdu“ vôbec nemôže byť ani časť rozhodnutia - jeho odôvodnenie (obsah, spôsob, kvalita,

výstižnosť, presvedčivosť a úplnosť odôvodnenia), úlohou ktorej je vysvetliť dôvody, so zreteľom na
ktoré súd rozhodol. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba
rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných
procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré
(porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so

súdnou ochranou práva.
10. 4. Z obsahu dovolania vyplýva, že dovolateľ v súvislosti s týmto dovolacím dôvodom namietal
nevykonanie ním navrhovaných dôkazov (konkrétne výsluch jeho manželky a C., a oboznámenie sa s
presne špecifikovaným listom vlastníctva) a riadne nevysporiadanie sa s týmito jeho procesnými návrhmina doplnenie dokazovania, teda nedostatočné odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia
odvolacieho súdu, týkajúce sa tohto aspektu. Zároveň namietal, že „odvolací súd povýšil bez
akéhokoľvek odôvodnenia právo na slobodu prejavu (...) nad právo na rešpektovanie súkromného a

rodinného života (...)“, teda de facto namietal právne posúdenie veci odvolacím súdom.
10. 5. V súvislosti s dovolacou námietkou dovolateľa, týkajúcou sa nevykonania ním navrhnutých
dôkazov dovolací súd poukazuje na ustanovenie § 185 ods. 1 CSP, v ktorom je uvedené, že súd
rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Z tohto ustanovenia vyplýva, že súd nemusí vykonať
všetky stranami sporu navrhnuté dôkazy a výber dôkazov, ktoré sa budú v rámci dokazovania vykonávať

je výlučne na súde, ktorý musí dbať na to, aby nevylúčil taký dôkaz, ktorý má potenciál preukázať
relevantný skutkový poznatok. Táto, súdu respektíve sudcovi zákonom daná možnosť výberu dôkazov,
ktoré sa budú v rámci dokazovania vykonávať je súčasťou princípu voľného hodnotenia dôkazov (viď
napr. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 64/1997, resp. Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn.4 Cdo/13/2012). O tom, či súd vykoná alebo nevykoná navrhovaný dôkaz
nevydáva žiadne rozhodnutie, má iba povinnosť v odôvodnení rozhodnutia vo veci samej uviesť, z akého

dôvodunavrhovanýdôkaznevykonal(rozhodnutieNajvyššiehosúduSlovenskejrepubliky sp.zn. 2Cdo
242/2013). V tomto prípade súd prvej inštancie i odvolací súd túto podmienku v odôvodneniach svojich
rozhodnutí splnili procesnoprávne akceptovateľným spôsobom. Keďže uvedená dovolacia námietka sa
týkala de facto hodnotenia dôkazov, z hľadiska prípustnosti dovolania podľa ustanovenia § 420 písm.
f/ je neakceptovateľná, teda neprípustná.

10. 6. Pokiaľ dovolateľ v rámci tejto podmienky dovolania namietal nedostatočné odôvodnenie
dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, týkajúce sa uvedeného aspektu (nevykonania
ním navrhnutých dôkazov), tak v tejto súvislosti dovolací súd uvádza, že už dávnejšia judikatúra
najvyššieho súdu (R 111/1998) zastávala názor, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia nezakladá
zmätočnosť a prípustnosť dovolania; nepreskúmateľnosť bola považovaná len za vlastnosť (vyjadrujúcu

stupeň kvality) rozhodnutia súdu, v ktorej sa navonok prejavila tzv. iná vada konania majúca za
následok nesprávne rozhodnutie veci (viď § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku),
ktorá prípustnosť dovolania nezakladala. S týmto názorom sa stotožnil aj Ústavný súd Slovenskej
republiky (pozri rozhodnutia sp.zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015, III. ÚS 288/2015 a I. ÚS 547/2016).
Na zásade, podľa ktorej nepreskúmateľnosť zakladá (len) „inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2

písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku“, zotrvalo aj zjednocujúce stanovisko R 2/2016, právna veta
ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm.
b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje
zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá
prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Zmeny v právnej

úprave dovolania a dovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu
tohto stanoviska (rovnako ako v prípade nesprávneho hodnotenia dôkazov) nedotkli, preto ho treba
považovať aj naďalej za aktuálne.
10. 7. V danom prípade odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu (nielen v časti týkajúcej sa
odôvodnenia nevykonania dovolateľom navrhnutých dôkazov, ale i v celom rozsahu) nedáva žiadny

podklad pre uplatnenie druhej vety zjednocujúceho stanoviska R2/2016, ktorá predstavuje krajnú
výnimku z prvej vety a týka sa len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov. O taký prípad ide napríklad
vtedy, keď dovolaním napadnuté rozhodnutie neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa
vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok
z roku 2009), prípadne keď odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia má také nedostatky,

že sa svojou povahou, intenzitou, významom a právnymi dôsledkami predstavuje exces, ktorý možno
charakterizovať ako „justičný omyl“ v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri
napr. Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). Odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu však nedáva podklad pre tvrdenie dovolateľa, že nespĺňa požiadavku riadneho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Odvolací súd v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol ako vo veci

rozhodol súd prvej inštancie, zhrnul podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty sporových strán,
pričom jasne a zrozumiteľne vysvetlil, prečo rozsudok súdu prvej inštancie považuje za vecne správny.
Nad rámec dôvodov uvedených súdom prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku uviedol podrobný
test proporcionality, nevyhnutný pre rozhodnutie v spore, v ktorom dochádza ku kolízii (konkurencii)
práva na ochranu osobnosti a práva na slobodu slova. Argumentácia dovolateľa o absencii testu

proporcionality je preto absolútne nedôvodná a neopodstatnená.
10. 8. Odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu má podľa názoru dovolacieho
súdu všetky zákonom vyžadované náležitosti v zmysle ustanovenia § 393 CSP. Dovolací súd uvádza,
že za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f/ CSP nemožno považovať to, že odvolací súdsvoje rozhodnutie neodôvodnil podľa predstáv dovolateľa, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne
uspokojivým spôsobom, čo nie je tento prípad. Dovolateľ preto nemôže dôvodne a opodstatnene
namietať, že mu odvolací súd nedostatočným a nepresvedčivým odôvodnením rozhodnutia znemožnil,

aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na
spravodlivý proces. V tejto súvislosti považuje dovolací súd za potrebné poznamenať, že odvolací súd v
odôvodnení svojho rozhodnutia nemusí dať odpoveď na všetky odvolacie námietky uvedené v odvolaní,
ale len na tie, ktoré majú pre rozhodnutie o odvolaní podstatný význam, ktoré zostali sporné alebo na
ktorépovažujeodvolacísúdzanevyhnutnédaťodpoveďzhľadiskadoplneniadôvodovrozhodnutiasúdu

prvej inštancie (II. ÚS 78/05). Pre úplnosť dovolací súd tiež poznamenáva, že pri posudzovaní splnenia
požiadaviek na riadne odôvodnenie rozhodnutia z hľadiska namietanej zmätočnostnej vady v zmysle
§ 420 písm. f/ CSP, správnosť právnych záverov, ku ktorým odvolací súd dospel, nie je relevantná,
lebo prípadne nesprávne právne posúdenie prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 420 písm. f/
CSP nezakladá. Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, iba skutočnosť, že
dovolateľ sa s právnym názorom odvolacieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho rozhodnutia (napr. I. ÚS 188/06). Tým dovolací súd reaguje
na ďalší argument dovolateľa uplatnený v rámci tohto dovolacieho dôvodu, že „odvolací súd povýšil bez
akéhokoľvek odôvodnenia právo na slobodu prejavu (...) nad právo na rešpektovanie súkromného a
rodinného života (...)“, teda ktorým de facto namietal právne posúdenie veci odvolacím súdom.
10. 9. Z uvedeného vyplýva, že zo strany odvolacieho súdu nedošlo k nesprávnemu procesnému

postupu, ktorý by znemožnil dovolateľovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere,
že by došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces a preto dovolací súd konštatuje, že vyššie
uvedený dovolací dôvod neexistuje (nie je daný).

11. 1. Ako už bolo uvedené, dovolateľ prípustnosť dovolania formálne odôvodnil (i) všeobecným

poukazom na ustanovenie § 421 CSP argumentujúc tým, že zo strany súdu prvej inštancie i odvolacieho
súdu došlo k nesprávnemu k záveru, keď ho (z hľadiska rozsahu a intenzity ochrany osobnosti)
považovali za osobu verejného záujmu, hoci v čase uverejnenia predmetného článku už nebol politicky
činný. V tejto súvislosti uviedol, že „doposielať nebol pojem ?osoba verejného záujmu? definovaný s
ohľadom na dočasnosť tohto statusu“, a žiadal, aby „dovolací súd posúdil a určil hranice dočasnosti, t.

j., aby uviedol, že jednotlivec nezískava status osoby verejného záujmu doživotne, ale len dočasne a
tento jeho status sa končí momentom ukončenia jeho pôsobenia vo verejnej funkcii“.
11.2.Abynazákladedovolaniapodanéhovzmysle§421ods.1CSPmohlobyťrozhodnutieodvolacieho
súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu prieskumu z hľadiska namietaného nesprávneho právneho
posúdenia veci, musia byť (najskôr) splnené predpoklady prípustnosti dovolania zodpovedajúce

niektorému zo spôsobov riešenia tej právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie
odvolacieho súdu a tiež podmienky dovolacieho konania, medzi ktoré okrem iného patrí riadne
odôvodnenie dovolania prípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným v ustanoveniach §
431 až § 435 CSP.
11. 3. Ak nemá dovolanie, prípustnosť ktorého strana sporu vyvodzuje z ustanovenia § 421 ods. 1 CSP

vykazovať nedostatky, ktoré by v konečnom dôsledku viedli k znemožneniu meritórneho dovolacieho
prieskumu a odmietnutiu dovolania podľa § 447 písm. f/ CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa v
dovolaní vysvetliť, o ktorú z možností uvedených v ustanoveniach v § 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP
ide, teda z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania (porovnaj rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo
206/2017, 1 Cdo 203/2016, 3 Cdo 235/2016, 4 Cdo 89/2017, 7 Cdo 20/2017, 8 Cdo 186/2016).

11. 4. Pre všetky procesné situácie, v ktorých § 421 ods. 1 CSP pripúšťa dovolanie, má mimoriadny
význam obsah pojmu „právna otázka“ a to, ako dovolateľ túto otázku v dovolaní zadefinuje a špecifikuje.
Otázkou relevantnou z hľadiska § 421 ods. 1 CSP môže byť pritom len otázka právna (teda v žiadnom
prípade nie skutková otázka). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že
môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka,

Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej
riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení).
11. 5. Právnou úpravou dovolania v Civilnom sporovom poriadku sa sleduje náprava nesprávností
v individuálnom spore dovolateľa, ale tiež dosiahnutie cieľov významných z hľadiska celkového
rozhodovania všeobecných súdov Slovenskej republiky. Ustanovením § 421 ods. 1 písm. a/ CSP sa

takto sleduje zámer minimalizovať nežiaduce odklony rozhodnutí odvolacích súdov od rozhodovacej
praxe dovolacieho súdu, a tým prispieť k ich jednotnému rozhodovaniu. Účelom ustanovenia § 421 ods.
1 písm. b/ CSP je dosiahnuť vyriešenie dosiaľ ešte nevyriešenej právnej otázky a prispieť k vytvoreniuustálenej rozhodovacej praxe. Ustanovenie § 421 ods. 1 písm. c/ CSP má za cieľ dosiahnutie jednoty
v rozhodovaní dovolacích senátov.
11. 6. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa ustanovenia § 421 ods. 1 CSP má tiež osobitný význam

korelačný vzťah medzi „právnou otázkou“ a „rozhodovacou praxou dovolacieho súdu“. Najvyšší súd
už v niektorých rozhodnutiach uviedol, že „ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu vyjadrujú
predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v
Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Do tohto pojmu však
možno zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho

súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané
(nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili,
prípadne tieto názory akceptovali a z hľadiska vecného na ne nadviazali“ (rozhodnutia najvyššieho súdu
sp. zn. 3 Cdo 6/2017, 3 Cdo 158/2017, 4 Cdo 95/2017, 5 Cdo 87/2017, 6 Cdo 21/2017 a tiež 6 Cdo
129/2017).
11. 7. Pre právnu otázku, ktorú má na mysli ustanovenie § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, je charakteristický

„odklon“ jej riešenia, ktorý zvolil odvolací súd od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide
tu teda o situáciu, v ktorej dovolací súd už určitú právnu otázku vyriešil, rozhodovanie jeho senátov sa
ustálilo na zvolenom riešení tejto otázky, odvolací súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu“. Najvyšší súd k tomu v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 6/2017 (podobne
tiež napríklad v rozhodnutiach sp. zn. 2 Cdo 203/2016, 3 Cdo 235/2016, 4 Cdo 95/2017 a 7 Cdo

140/2017) uviedol, že „v dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, by
mal dovolateľ: a/ konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací
súd, b/ vysvetliť (a označením konkrétneho stanoviska, judikátu alebo rozhodnutia najvyššieho súdu
doložiť), v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím súdom odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, c/ uviesť, ako mala byť táto otázka správne riešená“.

11. 8. Otázkou relevantnou v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b/ CSP je právna otázka, ktorá
ešte nebola riešená dovolacími senátmi najvyššieho súdu, takže vo vzťahu k nej sa ani nemohla vytvoriť
a ustáliť rozhodovacia prax dovolacieho súdu. Ak procesná strana vyvodzuje prípustnosť dovolania z
tohto ustanovenia, musí: a/ konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil
odvolací súd, b/ podať svoje vysvetlenie, ako mala byť táto otázka správne riešená.

11. 9. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 písm. c/ CSP je
relevantná právna otázka, pri riešení ktorej sa v rozhodovacej praxi vyskytla nejednotnosť navonok
prejavená v prijatí odlišných právnych názorov; ide o otázku, ktorú už dovolací súd riešil, v jej riešení
dovolacími senátmi sa ale prezentuje nejednotnosť brániaca vytvoreniu ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu. V prípade, že dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z tohto ustanovenia, je jeho

(procesnou) povinnosťou: a/ konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil
odvolací súd, b/ označením konkrétnych (odlišných, napríklad aj navzájom si protirečiacich) rozhodnutí
dovolacieho súdu doložiť, že predmetná právna otázka je dovolacím súdom skutočne rozhodovaná
rozdielne. V rozhodnutí sp. zn. 8 Cdo 78/2017 najvyšší súd doslovne uviedol, že v takom prípade je
dovolateľ„povinnýdovolacídôvodvymedziťoznačenímrozhodnutídovolaciehosúdu,vktorýchdovolací

súd o danej právnej otázke rozhodoval rozdielne (zaujal iné právne závery)“.
11. 10. V danom prípade dovolateľ vymedzil prípustnosť dovolania len všeobecným poukazom na
ustanovenie § 421 CSP, bez toho, aby konkrétne špecifikoval o ktorú z možností uvedených v
ustanoveniach v § 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP ide, teda z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania.
Ak by aj dovolací súd tento zásadný formálny nedostatok takto uplatnenej prípustnosti dovolania podľa

ustanovenia § 421 CSP „toleroval“, a cez výklad obsahu dovolania (čl. 11 ods. 1 Základných princípov
Civilného sporového poriadku a § 124 CSP) v ktorom dovolateľ uviedol, že „doposielať nebol pojem ?
osoba verejného záujmu? definovaný s ohľadom na dočasnosť tohto statusu“ ustálil, že de facto uplatnil
prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b) CSP, stále musí konštatovať, že z toho,
že žiadal, aby „dovolací súd posúdil a určil hranice dočasnosti, t. j., aby uviedol, že jednotlivec nezískala

statusu osoby verejného záujmu doživotne, ale len dočasne a tento jeho status sa končí momentom
ukončenia jeho pôsobenia vo verejnej funkcii“, v žiadnom prípade nemožno ustáliť presne definovanú
otázku zásadného právneho významu pre tento spor. Z odôvodnenia rozhodnutia prvoinštančného i
dovolacieho súdu totiž vyplýva, že za osobu verejného záujmu bol z hľadiska rozhodovania sporu
považovaný nie len preto, že v minulosti bol osobou verejne (politicky) činnou, ale i preto, že svojou

(presne špecifikovanou) negatívnou činnosťou počas verejnej činnosti ale i po nej vzbudzoval verejnú
pozornosť. Je potrebné si uvedomiť, že z hľadiska charakteru tohto sporu za osoby verejného záujmu
nemožno považovať len osoby aktuálne verejne (politicky) činné, ale i osoby verejne známe (napr.
i z predchádzajúcej verejnej, teda napr. i politickej, kultúrnej, športovej a podobnej činnosti), ak sazverejnené informácie o nich týkajú otázok verejného záujmu (ako to bolo v tomto prípade) a nie výlučne
len ich súkromnej sféry.
11. 11. Dovolací súd preto konštatuje, že v prípade uplatnenia prípustnosti dovolania podľa ustanovenia

§ 421 CSP nebolo dovolanie odôvodnené prípustnými dôvodmi a dovolacie dôvody neboli vymedzené
spôsobom uvedeným v ustanovení § 432 CSP.

12. Z uvedených dôvodov preto dovolací súd dovolanie žalobcu podľa § 447 písm. c/ a f/ CSP odmietol.
13. Žalovaný bol v dovolacom konaní úspešný a preto na základe ustanovenia § 453 ods. 1 s použitím

§ 255 ods. 1 CSP by mal (potenciálny) nárok na náhradu trov dovolacieho konania. Žalovanému však
žiadne účelne vynaložené trovy dovolacieho konania nevznikli (k dovolaniu žalobcu sa vyjadril po lehote
a preto dovolací súd nemohol na toto vyjadrenie prihliadať - podrobnejšie viď bod 4 odôvodnenia) a
preto mu dovolací súd náhradu trov dovolacieho konania nepriznal.

14. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.