Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. január 2020

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/19/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4114211416
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Boris Minks
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2020:4114211416.3

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Borisa Minksa a sudcov JUDr. Vladimíra
Pribulu a JUDr. Olivera Kolenčíka v spore žalobcu: L. N., nar. XX. XX. XXXX, bytom I., K. XX, zastúpený
Mgr. Silviou Kaveschánovou, advokátkou, so sídlom Bratislava, Trnavská cesta 104, proti žalovanému:
Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o
náhradu škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k.

19C/64/2014-207 z 2. októbra 2018, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku I. o zamietnutí žaloby a výroku III. o
náhrade trov konania z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Nitra (Nitra (súd prvej inštancie podľa § 12 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok, ďalej len „CSP“) rozsudkom č. k. 19C/64/2014-207 z 2. októbra 2018 zamietol žalobu. Ďalším

výrokom zastavil konanie v časti o zaplatenie sumy 882,36 eura titulom náhrady škody. O trovách
konania rozhodol tak, že žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na § 1 ods. 1, 2, § 2, § 4 ods. 1, § 9 ods. 1, § 10, § 20, §
22 ods. 2, 3 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutí orgánu štátu alebo
jeho nesprávnym úradným postupom, § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1, § 4 ods. 1 písm. b/ bod 1 a bod 2, § 4

ods. 1 písm. f/, § 27 ods. 2 zákona č. 513/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, § 145 ods. 2, § 146 ods. 1, § 255, § 262 ods. 1 a 2 CSP.

3. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že žalobca žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa
11. 04. 2014 žiadal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi titulom náhrady škody sumu
100 000 eur a titulom náhrady nemajetkovej ujmy sumu 50 000 eur, všetko do troch dní od právoplatnosti

rozsudku, zároveň si uplatnil trovy konania. Žalobu odôvodnil tým, že uznesením sp. zn. ČVS:KUV-40/
OVEK-O2-Han.z02.12.2002bolovočinemuvznesenéobvineniestaršímvyšetrovateľomPZKrajského
úradu vyšetrovania PZ v Bratislave pre trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa §
158 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, účinného do 31. 12. 2005 a trestný čin pomoci pri legalizácii
príjmu z trestnej činnosti spáchaný formou spolupáchateľstva podľa § 10 ods. 1 písm. c/ k § 252 ods.
1 písm. a/, ods. 5 Trestného zákona (ďalej len „TZ“), účinného do 31. 12. 2005 na tom skutkovom

základe,žeakoriaditeľodborukriminálnejpolícieOkresnéhoriaditeľstvaPZvNitrepopredchádzajúcom
dohovore, v úmysle zmariť vyšetrovanie prípadu podvodu s diaľničnými známkami na rok 2002, na
telefonickú žiadosť B. O. z 19. 08. 2002 o 22:04 hod., dňa 20. 08. 2002 zabezpečil z tzv. „mŕtvej
evidencie“ registra obyvateľov OR PZ Nitra fotografiu nebohého W. E., nar. XX. XX. XXXX, zomretého
XX. XX. XXXX, fotografiu ktorú potom odovzdal O. O., ktorý ju následne spolu s fiktívnymi faktúrami
vystavenými B. W. prostredníctvom ďalšej osoby odovzdal G. O., ktorý mal pred orgánmi Daňového

riaditeľstva SR a orgánmi polície vypovedať k okolnostiam nadobudnutia diaľničných nálepiek na rok
2002 v celkovej hodnote 4 000 000 Sk (132 775,68 eura). Uznesením vyšetrovateľa PZ Úradu justičneja kriminálnej polície OR PZ Levice sp. zn. ČVS: ORP-434/OEK-LV-2008 z 19. 03. 2009 bola podľa §
21 ods. 1 Trestného poriadku vylúčená na samostatné konanie predmetná vec vedená proti žalobcovi.
Uznesením Vojenskej obvodnej prokuratúry v Bratislave z 13. 04. 2011 sp. zn. OPv 186/09, ktoré

nadobudlo právoplatnosť dňa 22. 04. 2011, prokurátorka Vojenskej obvodnej prokuratúry podľa § 215
ods. 1 písm. a/ Trestného poriadku (ďalej len „TP“) zastavila trestné stíhanie žalobcu ako obvineného,
pretože je nepochybné, že sa nestal skutok, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie. Trestné konanie a
stíhanie žalobcu ako obvineného trvalo od 02. 12. 2002 do 22. 04. 2011, teda 8 rokov a 4 mesiace. Z
odôvodnenia uznesenia Vojenskej obvodnej prokuratúry v Bratislave vyplýva, že žalobca v postavení

obvineného bol vypočutý dňa 04. 12. 2002, pričom z jeho výsluchu vyplynuli mená osôb, ktoré boli
nakoniec vypočuté v roku 2011. Práve na základe výpovedí svedkov B. O. a B. W., konaných dňa 15.
03. 2011 skonštatovala prokurátorka, že skutok sa nestal. Žalobca má za to, že orgány činné v trestnom
konaní sa v tejto trestnej veci dopustili nesprávneho úradného postupu, pretože žalobcu bez vykonania
relevantných dôkazov stíhali ako obvineného od 02. 12. 2002 do 22. 04. 2011.

4. Dĺžka trestného stíhania sa nedá žiadnymi objektívnymi okolnosťami ospravedlniť a je zavinená
výlučne orgánmi činnými v trestnom konaní, vrátane dozorujúcich prokurátorov. Trestné stíhanie žalobcu
bolo vážnym zásahom do jeho života, a to vo sfére osobnej aj spoločenskej. Tento zásah bol o to
závažnejší, že žalobca pôsobil ako vysoký policajný funkcionár, riaditeľ odboru kriminálnej polície OR
PZ v Nitre a požíval všeobecnú úctu a rešpekt. V dôsledku nezákonného vznesenia obvinenia bol

prepustený zo služobného pomeru príslušníka PZ SR z dôvodu podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zák. č.
73/1998 Z. z., čo malo za následok, že mu podľa § 35 ods. 1 písm. c/ zák. č. 328/2002 Z. z. nevznikol
nároknaodchodné,ktorévčaseprepusteniapredstavovalovjehoprípade11-násobokzákladu.Výrazne
sa zhoršilo jeho spoločenské postavenie, v mieste bydliska bolo všeobecne známe, že je trestne stíhaný
za závažnú trestnú činnosť, v čom verejnosť utvrdzovali aj články uverejňované v tlačových médiách.

V dôsledku neskončeného trestného stíhania sa nemohol zamestnať na mieste zodpovedajúcom jeho
vzdelaniu a praxi, pretože napriek mnohým ponukám vo sfére súkromných bezpečnostných služieb
nespĺňal podmienku bezúhonnosti. Tento stav nakoniec vyústil do toho, že bol nútený hľadať si
zamestnanie mimo SR a hlboko pod úroveň svojho vzdelania, keď pracoval ako pomocný robotník na
stavbách. Neúmerná dĺžka trestného konania bola dôvodom, pre ktorý sa žalobca nemohol účinne brániť

proti personálnemu rozkazu ministra vnútra SR č. 20 z 21. 01. 2003, pretože dôvody prepustenia v
ňom uvedené pretrvávali až do zastavenia trestného stíhania. Medzičasom žalobcovi márne uplynuli
lehoty na riadne ako aj mimoriadne opravné prostriedky, ktorými mohol dosiahnuť vyslovenie neplatnosti
dôvodov prepustenia zo služobného pomeru.

5. Žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody bola žalovanému doručená dňa 14.
01. 2013, žalovaný listom z 12. 07. 2013 č. 19663/2013-34 oznámil žalobcovi, že jeho žiadosti nebolo
vyhovené. Keďže uznesenie o vznesení obvinenia, od ktorého sa odvíja nárok na náhradu škody (ako
aj vedenie samotného trestného konania voči žalobcovi) bolo vydané v trestnom konaní (po vydaní
uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesenia obvinenia, dokonca išlo o rozhodnutie vydané v

trestnom konaní proti osobe podliehajúcej vojenskej súdnej právomoci) pasívne vecne legitimovaným je
štátvzastúpeníústrednýmorgánom,atoMinisterstvomspravodlivostiSR.Žalobcovpriemernýslužobný
plat v roku 2002 bol Ministerstvom vnútra SR stanovený na sumu 33 190 Sk (1 101,71 eura), 11-
násobok by tvoril sumu 365 090 Sk, t.j. 12 118,76 eura. Taktiež bol počas mesiacov január a február
2002 pozbavený výkonu štátnej služby personálnym rozkazom s následným krátením služobného platu,

čím mu nebolo vyplatených minimálne 26 552 Sk, t.j. 882,36 eura. Vzhľadom na to, že žalobcovi mal
pôvodneslužobnýpomerskončiťdňa31.01.2013uvoľnenímzoslužobnéhopomerunavlastnúžiadosť,
mal už dojednané pracovné zaradenie v organizácii poskytujúcej služby súkromnej bezpečnosti v Nitre
na funkciu riadiaceho pracovníka od začiatku roku 2003 s funkčným platom vo výške 25 000 Sk, t.j.
829,85 eura netto. Po diskreditácii osoby žalobcu vzhľadom na trestné stíhanie žalobcu jeho budúci

zamestnávateľ od dohody ustúpil a žalobca vzhľadom na trestné stíhanie trvajúce 100 mesiacov si už
nikdy nenašiel zamestnanie zodpovedajúce jeho bezpečnostnému vzdelaniu a v praxi sa musel živiť
ako pomocný robotník na stavbách. Týmto bola žalobcovi spôsobená škoda vo výške minimálne 82 985
eur (100 mesiacov trvajúce trestné stíhanie x 829,85 eur). Majetková ujma žalobcu spočíva v krátení
služobného príjmu po dobu dvoch mesiacov pozbavenia výkonu štátnej služby vo výške 882,36 eura,

nevyplatení odchodného vo výške 12 118,76 eura, vyplatení advokátskych trov a predpokladaného
dosahovaného príjmu od 31. 01. 2003 do 22. 04. 2011 v SBS vo výške 82 985 eur. Nemajetkovú ujmu
vyčíslil vo výške 50 000 eur. Zákon č. 58/1969 Zb. platný v čase vydania uznesenia o vznesení obvinenia
síce priamo neumožňoval priznať náhradu nemajetkovej ujmy, priamo to umožnil až zákon č. 514/2003Z. z., ktorý vstúpil do platnosti až počas nezákonného trestného stíhania žalobcu. Tento nárok však
žalobcovi vznikol, pretože je potrebné posúdiť ho aj podľa príslušných článkov Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd. Žalobca si uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej

nesprávnym úradných postupom aj podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka.

6. Žalovaný vo vyjadrení z 12. 11. 2015 uviedol, že v prípadoch, keď škoda mala vzniknúť v trestnom
konaní, prichádza do úvahy príslušnosť troch orgánov konajúcich v mene štátu v závislosti od toho,
ktorý orgán mal nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím spôsobiť škodu.

V prípade pochybenia orgánu PZ SR, resp. vyšetrovateľa PZ za ním spôsobenú škodu zodpovedá
Ministerstvo vnútra SR (žalobca namieta nesprávny úradný postup orgánov činných v trestnom konaní
v súvislosti s neúmernou dĺžkou trestného stíhania), za pochybenia prokuratúry zodpovedá Generálna
prokuratúra SR (žalobca poukazuje na zanedbanie dozorových oprávnení prokurátora). Ministerstvo
spravodlivosti SR môže zodpovedať len za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím vydaným v
trestnom konaní za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb., t.j. do 30. 06. 2004. Ak došlo v tejto trestnej

veci k nesprávnemu úradnému postupu a následkom toho k vzniku škody, stalo sa tak dôsledkom
nesprávneho úradného postupu orgánov činných v trestnom konaní a prokuratúry a nie súdu, preto z
tohto titulu nie je daná príslušnosť Ministerstva spravodlivosti SR na konanie v mene štátu s poukazom
na § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1 zákona č. 514/2003 Z. z.. Žalobca predbežne prerokoval svoj nárok
na Ministerstve spravodlivosti SR ako na orgáne, ktorý zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom

štátu. Ministerstvo spravodlivosti SR sa zaoberalo iba tou časťou žiadosti, v ktorej žalobca namietal
pochybenia orgánov štátu v trestnom konaní za obdobia účinnosti zákona č. 58/1969 Zb.. Vzhľadom
na to, že Ministerstvo spravodlivosti SR nemalo za preukázané, že by orgán štátu vydal nezákonné
rozhodnutie, nárok žalobcu neuspokojilo. Keďže išlo o vec predbežne prerokovanú Ministerstvom vnútra
SR v minulosti, Ministerstvo spravodlivosti SR nadbytočne nepostupovalo túto žiadosť v časti, v ktorej

by bolo možné vyvodiť jeho príslušnosť. Z oznámenia Ministerstva vnútra SR č. SLV-PS-154/2012 z
15. 06. 2012 vyplýva, že totožnú žiadosť žalobcu predbežne prerokovalo v celom rozsahu, a to aj za
nesprávny úradný postup orgánov činných v trestnom konaní, preto si založilo príslušnosť na konanie
vo veci. Dĺžku vedenia trestného stíhania a časové odstupy medzi jednotlivými vyšetrovacími úkonmi
odôvodňovalo odstupovanie vyšetrovacieho spisu a realizácia úkonov medzi viacerými súčasťami PZ,

ako aj dozorovaním viacerými prokurátormi. Dňa 19. 05. 2014 postúpila Generálna prokuratúra SR
Ministerstvu spravodlivosti SR žiadosť žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, ale
iba v rozsahu, pokiaľ bol nárok uplatnený z titulu nezákonného rozhodnutia podľa zákona č. 58/1969 Zb.,
ktorá už bola v tom čase ministerstvom prerokovaná. Generálna prokuratúra SR sa musela zaoberať
predbežným prerokovaním nároku žalobcu titulom nesprávneho úradného postupu, pretože v žiadosti

žalobcapoukázalnazanedbaniedozorovýchoprávneníprokurátoraažiadosťpostúpiliministerstvuibav
časti nezákonného rozhodnutia. Nie je možné za nezákonné rozhodnutie považovať žiadne rozhodnutie
v trestnom konaní, keďže žiadne rozhodnutie nebolo po svojej právoplatnosti zrušené pre nezákonnosť
a nespĺňa preto atribúty nezákonného rozhodnutia tak, ako to vyžaduje § 4 ods. 1 zákona č. 58/1969
Zb. Uvedené sa nevzťahuje na uznesenie sp. zn. ČVS:KUV-40/OVEK-O2-Han. z 02. 12. 2002. Postup

orgánov v prípravnom konaní ešte nie je rozhodnutím o vine obvineného, ktorá sa v priebehu trestného
konania dokazuje, resp. preveruje. Nezákonnosť uznesenia o vznesení obvinenia žalobcu nemožno
vyvodiť len zo skutočností, že následne bolo trestné stíhanie zastavené, pričom je potrebné vychádzať
z toho, že doposiaľ nebolo preukázané porušenie zásad trestného konania, v zmysle ktorých pre
vznesenie obvinenia podľa zákona postačuje, že zistené okolnosti nasvedčujú tomu, že bol spáchaný

trestný čin a že na podklade zistených skutočnosti je dodatočne odôvodnený záver, že tento čin je
spáchaný určitou osobou. Uvedené závery vo svojom rozhodnutí č. k. 8Co/251/2012-103 z 22. mája
2012 konštatoval Krajský súd v Bratislave.

7. Nárok na náhradu odchodného, odvodzovaný od prepustenia zo služobného pomeru, nie je v

príčinnej súvislosti s trestným stíhaním žalobcu. Žalobca nevyužil prostriedok pre ochranu svojich práv
v samostatnom konaní o dočasnom pozbavení výkonu štátnej služby ako aj v konaní o prepustení zo
služobného pomeru, a z tohto dôvodu nemožno prenášať zodpovednosť na žalovaného v konaní o
zodpovednosti za škodu. Žalobcovi nemohla vzniknúť škoda z pracovného pomeru, ktorý ani nevznikol.
Žalobca nijakým spôsobom neosvedčil, že by úhradu trov v súvislosti s trestným stíhaním uskutočnil.

Nemajetkovú ujmu nie je možné žalobcovi nahradiť pretože zákon č. 58/1969 Zb. inštitút nemajetkovej
ujmy nepozná, a to ani za použitia Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Vzniesol
námietku premlčania, keďže žaloba bola podaná po uplynutí premlčacej doby. V prípade uznesenia o
vznesení obvinenia, ktoré žalobca považuje za nezákonné rozhodnutie v zmysle žalobného návrhu z09. 04. 2014, došlo k uplynutiu 10-ročnej premlčacej doby podľa § 22 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. pred
uplatnením nároku na súd, keďže ide o rozhodnutie, ktoré muselo byť žalobcovi doručené (oznámené) v
období viac ako 10 rokov a 6 mesiacov pred uplatnením nároku na súde, t.j. aj po prípadnom zohľadnení

obdobia predbežného prerokovania, počas ktorého premlčacia doba spočívala.

8. Žalobca vo vyjadrení z 21. 03. 2018 uviedol, že je dôvodné predpokladať, že ak by vyšetrovateľom
boli vykonané výsluchy svedkov O. a W. v uvedenej veci v čase primeranom (čo nie je obdobie od 04. 12.
2002 do 15. 03. 2011), došlo by k zastaveniu trestného stíhania podstatne skôr. Okrem iného uviedol,

že tak v súvislosti s rozhodnutím o dočasnom pozbavení výkonu štátnej služby ako aj s rozhodnutím
o prepustení využil všetky prípustné opravné prostriedky, o čom predložil listinné dôkazy. Naďalej trvá
na nároku ušlého zárobku s tým, že predkladá čestné prehlásenia R.. L. M. a O. W. z ktorých vyplýva,
že v roku 2003 a 2004 sa uchádzal o pracovnú pozíciu adekvátnu jeho vzdelaniu a praxi, avšak práve
z dôvodu trestného stíhania vedeného proti nemu a jeho medializácii, na žiadnu z týchto pracovných
ponúk nebol prijatý. Rovnako z predložených listín v ich častiach o výške mzdy vyplýva odôvodnenosť

výšky ním uplatneného nároku.

9. Súd prvej inštancie vo veci vykonal rozsiahle dokazovanie, z ktorého dospel k záveru, že žalobe
na náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy nie je možné vyhovieť pre nedostatok pasívnej vecnej
legitimácie na strane žalovaného. Žalobca sa v konaní domáhal náhrady škody a náhrady nemajetkovej

ujmy z dôvodu, že uznesením sp. zn. ČVS:KUV-40/OVEK-O2-Han. z 02. 12. 2002 bolo voči nemu
vznesenéobvineniestaršímvyšetrovateľomPZKrajskéhoúraduvyšetrovaniaPZvBratislavepretrestný
čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a/ TZ., účinného do 31. 12.
2005 a trestný čin pomoci pri legalizácii príjmu z trestnej činnosti spáchaný formou spolupáchateľstva
podľa § 10 ods. 1 písm. c/ k § 252 ods. 1 písm. a/, ods. 5 TZ, účinného do 31. 12. 2005. Uznesením

Vojenskej obvodnej prokuratúry v Bratislave zo dňa 13. 04. 2011 sp. zn. OPv 186/09, ktoré nadobudlo
právoplatnosť dňa 22. 04. 2011, prokurátorka Vojenskej obvodnej prokuratúry podľa § 215 ods. 1 písm.
a/ TP zastavila trestné stíhanie žalobcu ako obvineného, pretože je nepochybné, že sa nestal skutok,
pre ktorý sa vedie trestné stíhanie. Trestné konanie a stíhanie žalobcu ako obvineného trvalo od 02.
12. 2002 do 22. 04. 2011, teda 8 rokov a 4 mesiace. Orgány činné v trestnom konaní sa v tejto

trestnej veci dopustili nesprávneho úradného postupu, pretože žalobcu bez vykonania relevantných
dôkazov stíhali ako obvineného od 02. 12. 2002 do 22. 04. 2011. Dĺžka trestného stíhania sa nedá
žiadnymi objektívnymi okolnosťami ospravedlniť a je zavinená výlučne orgánmi činnými v trestnom
konaní, vrátane dozorujúcich prokurátorov. Žalobca v žalobe ako žalovaného označil SR - Ministerstvo
spravodlivosti SR. Pasívnu vecnú legitimáciu žalobca odvíja od § 9 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb.

o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným
postupom. Ak ide o rozhodnutie vydané v občianskom súdnom konaní, ako aj v konaní pred štátnym
notárstvom alebo miestnym ľudovým súdom, je ústredným orgánom Ministerstvo spravodlivosti tej
republiky, na území ktorej má sídlo orgán, ktorý rozhodol v prvom stupni. Uvedený zákon bol účinný do
30. 06. 2004, pričom od 01. 07. 2004 nadobudol účinnosť zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za

škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. V zmysle § 4 ods. 1 písm. a/
bod 1 zákona č. 514/2003 Z. z. vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci,
koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti SR, ak škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného
súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym úradným postupom súdu. Podľa § 4 ods. 1 písm. b/
bod 1 a bod 2 zákona č. 514/2003 Z. z., vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej

moci, koná v mene štátu Ministerstvo vnútra SR, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ
Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru, a prokurátor nezamietol sťažnosť proti
uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného príslušníka Policajného zboru a nepodal v
trestnej veci obžalobu príslušnému súdu alebo vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník
Policajného zboru nekonal na základe záväzného pokynu prokurátora. V zmysle § 4 ods. 1 písm. f/

zákona č. 514/2003 Z. z. vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci koná
v mene štátu Generálna prokuratúra SR, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v
občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo správnom konaní. Z vyššie citovaných zákonných
ustanovení možno vyvodiť, že Ministerstvo spravodlivosti SR môže zodpovedať len za škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím vydaným v trestnom konaní za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb., t.j. do 30. 06.

2004. Ak došlo v tejto trestnej veci k nesprávnemu úradnému postupu a následkom toho k vzniku škody,
stalo sa tak dôsledkom nesprávneho úradného postupu orgánov činných v trestnom konaní a nie súdu,
a preto nie je daná príslušnosť Ministerstva spravodlivosti SR na konanie v mene štátu s poukazom na
§ 4 ods. 1 písm. a/ bod 1 zákona č. 514/2003 Z. z. Žalobca namietal nesprávny úradný postup orgánovčinných v trestnom konaní v súvislosti s neúmernou dĺžkou trestného stíhania a taktiež poukázal na
zanedbanie dozorových oprávnení prokurátora.

10.Súdprvejinštanciekonštatoval,žezatakýtonesprávnyúradnýpostupapochybeniaorgánovčinných
v trestnom konaní (orgány Policajného zboru SR a prokuratúra), ktoré sa mali diať neúmerne dlho
t.j. od 02. 12. 2002 do 22. 04. 2011 zodpovedá v zmysle § 4 ods. 1 písm. b/ bod 1 a bod 2 zákona
č. 514/2003 Z. z. Ministerstvo vnútra SR a v zmysle § 4 ods. 1 písm. f/ zákona č. 514/2003 Z. z.
Generálna prokuratúra SR. Z tvrdení uvedených v žalobe nemožno vyvodiť, že škoda mala vzniknúť

nesprávnym úradným postupom orgánov činných v trestnom konaní práve v období od vznesenia
obvinenia dňa 02. 12. 2002 do 30. 06. 2004, t.j. do konca účinnosti zákona č. 58/1969 Zb., pretože
žalobca svoj nárok na náhradu škody odvodzuje od neprimeranej dĺžky trestného stíhania, ktoré trvalo
8 rokov a 4 mesiace. Žalobca predbežne prerokoval svoj nárok na Ministerstve spravodlivosti SR ako
na orgáne, ktorý zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom štátu. Ministerstvo spravodlivosti SR sa
zaoberalo iba tou časťou žiadosti, v ktorej žalobca namietal pochybenia orgánov štátu v trestnom konaní

za obdobia účinnosti zákona č. 58/1969 Zb.. Vzhľadom na to, že Ministerstvo spravodlivosti SR nemalo
za preukázané, že by orgán štátu vydal nezákonné rozhodnutie, nárok žalobcu neuspokojilo. Keďže
išlo o vec predbežne prerokovanú Ministerstvom vnútra SR v minulosti, Ministerstvo spravodlivosti SR
nadbytočne nepostupovalo túto žiadosť v časti, v ktorej by bolo možné vyvodiť jeho príslušnosť. Súd
mal za to, že záver o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného potvrdzuje aj tá skutočnosť, že

Ministerstvo vnútra SR (oznámenie č. SLV-PS-154/2012 zo dňa 15. 06. 2012) predbežne prerokovalo
totožnú žiadosť žalobcu v celom rozsahu a to aj za nesprávny úradný postup orgánov činných v trestnom
konaní. Dĺžku vedenia trestného stíhania a časové odstupy medzi jednotlivými vyšetrovacími úkonmi
odôvodňovalo odstupovanie vyšetrovacieho spisu a realizácia úkonov medzi viacerými súčasťami PZ,
ako aj dozorovaním viacerými prokurátormi. Dňa 19. 05. 2014 postúpila Generálna prokuratúra SR

Ministerstvu spravodlivosti SR žiadosť žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, ale
iba v rozsahu, pokiaľ bol nárok uplatnený z titulu nezákonného rozhodnutia podľa zákona č. 58/1969 Zb.,
ktorá už bola v tom čase ministerstvom prerokovaná. Z uvedeného je zrejmé, že Generálna prokuratúra
SR sa musela zaoberať predbežným prerokovaním nároku žalobcu titulom nesprávneho úradného
postupu, pretože v žiadosti žalobca poukázal na zanedbanie dozorových oprávnení prokurátora a

žiadosť postúpili ministerstvu iba v časti nezákonného rozhodnutia.

11. Súd prvej inštancie považoval tieto skutočnosti za nesporné, pretože žalobca nerozporoval, že
žiadosť o predbežné prerokovanie zaslal aj Ministerstvu vnútra SR a Generálnej prokuratúre SR.
Prvoinštančný súd sa stotožnil s názorom žalovaného, že nie je možné za nezákonné rozhodnutie

považovať žiadne rozhodnutie v trestnom konaní, keďže žiadne rozhodnutie nebolo po svojej
právoplatnosti zrušené pre nezákonnosť a nespĺňa preto atribúty nezákonného rozhodnutia tak, ako
to vyžaduje § 4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. Nezákonným je iba rozhodnutie, ktoré nadobudlo
právoplatnosť a následne bolo zrušené (zmenené) pre nezákonnosť. Uvedené sa nevzťahuje na
uznesenie sp. zn. ČVS:KUV-40/OVEK-O2-Han. z 02. 12. 2002. Postup orgánov v prípravnom konaní

ešte nie je rozhodnutím o vine obvineného, ktorá sa v priebehu trestného konania dokazuje, resp.
preveruje. Zastavenie trestného stíhania automaticky neznamená, že orgány činné v trestnom konaní
postupovali nezákonne, preto nemožno z uznesenia o zastavení trestného stíhania vyvodiť nezákonnosť
ich predchádzajúceho rozhodovania. Odhliadnuc od právneho názoru súdu uvedeného vyššie, súd by
nemohol nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím žalobcovi priznať ani z dôvodu

vznesenej námietky premlčania žalovaným. V prípade uznesenia o vznesení obvinenia, ktoré žalobca
považuje za nezákonné rozhodnutie v zmysle žalobného návrhu z 09. 04. 2014, došlo k uplynutiu 10-
ročnej premlčacej doby podľa § 22 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. Pred uplatnením nároku na súde,
keďže ide o rozhodnutie, ktoré muselo byť žalobcovi doručené (oznámené) v období viac ako 10 rokov a
šesť mesiacov pred uplatnením nároku na súde, t.j. aj po prípadnom zohľadnení obdobia predbežného

prerokovania, počas ktorého premlčacia doba spočívala. Uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané
dňa 02. 12. 2002, pričom žaloba bola podaná na súde až 11. 04. 2014. Z uvedeného dospel k záveru,
že od doručenia (oznámenia) predmetného uznesenia do uplatnenia nároku na súde preukázateľne
uplynula lehota viac ako 10 rokov a 6 mesiacov. Pre procesné nedostatky návrhu a nedostatok pasívnej
vecnej legitimácie na strane žalovaného, súd prvej inštancie nemohol žalobe vyhovieť, a preto žalobu

zamietol a nezaoberal sa otázkou či sú v danom prípade dôvody na priznanie náhrady škody a
náhrady nemajetkovej ujmy. Z uvedeného dôvodu zamietol aj návrh žalobcu na vykonanie dokazovania
výsluchom svedkov R.. L. M. a O. W. a ďalších dvoch svedkov.12. S poukazom na uvedené súd prvej inštancie rozhodol tak, ako uviedol vo výrokovej časti rozsudku.

13. Vzhľadom k tomu, že žalobca podaním z 21. 03. 2018 vzal žalobu v časti o zaplatenie sumy 882,36

eura titulom náhrady škody späť, súd konanie v tejto časti v súlade s § 145 ods. 2 CSP zastavil.
Súhlas žalovaného nebol potrebný, pretože k čiastočnému späťvzatiu došlo predtým, než sa začalo
pojednávanie.

14. Keďže žalovaný bol v spore úspešný, súd prvej inštancie mu priznal náhradu trov konania v plnom

rozsahu. V zmysle § 262 ods. 1, 2 CSP rozhodol súd len o nároku na náhradu trov konania a o výške
bude rozhodovať samostatným uznesením vyšší súdny úradník.

15. Proti tomuto rozsudku v časti výroku o zamietnutí žaloby a o náhrade trov konania podal v zákonnej
lehote žalobu žalobca, žiadajúc odvolací súd, aby rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti
zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň žiadal priznať

náhradu trov odvolacieho konania. Odvolanie odôvodnil s poukazom na § 365 ods. 1 písm. e/, d/, f/
a h/ CSP. Namietal, že súd prvej inštancie v bode 21 napadnutého rozhodnutie uviedol, že dospel k
záveru o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie na strane žalovaného, keď konštatoval, že pasívna
vecná legitimácia svedčí s poukazom na § 4 ods. 1 písm. b/ bod 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z.
Ministerstvo vnútra SR a v zmysle § 4 ods. 1 písm. f/ cit. zákona Generálna prokuratúra SR. Súd

prvej inštancie dôvodil tým, ktorý ústredný orgán štátnej správy v akom rozsahu predbežne prerokoval
žiadosti žalobcu, čo je vo vzťahu k otázke pasívnej legitimácie či jej nedostatku z hľadiska rozhodovania
súdu v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. a zákona č. 514/2003 Z. z. irelevantné. Ako prvoinštančný súd
správne konštatoval, žalobca sa domáhal náhrady škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym
úradným postupom, ktorý spočíval v tom, že orgány činné v trestnom konaní bez vykonania relevantných

dôkazov žalobcu trestne stíhali ako obvineného od 02. 12. 2002 do 22. 04. 2011, a to na základe
uznesenia o vznesení obvinenia. Trestné stíhanie bolo zastavené rozhodnutím prokurátorky vojenskej
obvodovej prokuratúry dňa 13. 04. 2011. Z výsluchu žalobcu ako obvineného dňa 04. 12. 2002, kde
obvinenie poprela a ako dôkaz svojej obhajoby žiadal vypočuť dvoch svedkov, ktorých výpovede
nakoniec odôvodnili zastavenie trestného stíhania z dôvodu zistenia, že sa skutok nestal. Nesúhlasil

so záverom súdu prvej inštancie, že sa domáha náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu
orgánov činných v trestnom konaní za obdobie od 02. 12. 2002 do 30. 06. 2004. Súd prvej inštancie
taktiež uviedol, že Ministerstvo spravodlivosti SR má legitimáciu zodpovedať za škodu spôsobenú len
počas účinnosti zákona č. 58/1969 Zb. V tomto smere poukázal na § 18 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., §
1 ods. 1 a § 9 cit. zákona, z ktorých vyplýva že pasívne vecne legitimovaným je žalovaný. Do pozornosti

odvolacieho súdu dal § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v zmysle ktorého sa zodpovednosť za škodu
spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje
doterajšími predpismi. S poukazom na uvedené súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil.

16. Ďalej uviedol, že súd prvej inštancie uvádza svoje úvahy o zákonnosti či nezákonnosti uznesenia
o vznesení obvinenia, pričom zodpovedajúcim spôsobom nerieši otázku správnosti či nesprávnosti
úradného postupu orgánov činných v trestnom konaní v predmetnom trestnom stíhaní, ktoré žalobca
v žalobe uvádzal ako základ ním uplatnených nárokov. Z uvedeného má odvolateľ za preukázané, že
súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil skutkový stav veci a zároveň zaťažil konanie inou vadou,

ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Záverom súd prvej inštancie posudzoval
vznesenú námietku premlčania žalovaným, pričom dospel k záveru že žalobcom uplatnený nárok
je premlčaný. Súd prvej inštancie opomenul žalobcom tvrdenú skutočnosť, ktorá tvorí základ jeho
žalobného nároku, a to nesprávnosť úradného postupu - predmetného trestného stíhania, kde § 22
ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb., týkajúce sa objektívnej premlčacej doby neriešia premlčanie (objektívnu

premlčaciu dobu) pri nárokoch uplatňovaných z dôvodu nesprávneho úradného postupu. Úvaha súdu
prvej inštancie, ktorý v tejto právnej veci vyslovil úvahu o tom, že žalobcom uplatnený nárok bol
uplatnený po uplynutí objektívnej premlčacej doby odvíjajúc sa pod dátumu vydania uznesenia o
vzneseníobvinenia,atedaposudzovanievčasnostiuplatnenianárokunanáhraduškodyanemajetkovej
ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom v závislosti od dátumu vydania uznesenia o

vznesení obvinenia nie je správna. S poukazom na uvedené súd prvej inštancie posúdenie premlčania
uplatneného nároku nesprávne právne posúdil.17. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok,
ďalej len „CSP“) po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonom stanovenej
lehote, preskúmal napadnuté rozhodnutie, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380

CSP), prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie
žalobcu smerujúce proti výrokom I. a III. je dôvodné, preto uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej
zamietajúcej časti rozsudku a v časti trov konania žalovaného podľa § 389 ods. 1 písm. b/ a c/ CSP v
spojení s § 391 ods. 1 CPS zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

18. S účinnosťou od 01. 07. 2016, prijatím zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len
„CSP“), došlo v súlade s § 473 CSP k zrušeniu zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok. Nová
právna úprava dôsledne dodržiava princíp okamžitej aplikovateľnosti procesnoprávnych noriem, ktorý
znamená, že nová procesná úprava sa použije na všetky konania, a to aj na konania začaté pred dňom
účinnosti CSP s ustanovenými výnimkami z tohto základného pravidla.

19. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

20. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom

nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

21. Podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd

nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť
v konaní pred odvolacím súdom.

22. Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký nežiaduci postup súdu v prejednávanej veci,

ktorým súd účastníkovi konania znemožní realizáciu tých práv, ktoré mu priznáva Občiansky súdny
poriadok za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Táto vada je významná najmä
vtedy, ak súd postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s inými všeobecne záväznými právnymi
predpismi, a tým odňal účastníkovi jeho procesné práva. Medzi najzávažnejšie prípady odňatia možnosti
konať pred súdom možno zaradiť situácie, keď súd rozhodoval bez nariadenia pojednávania a neboli

na to splnené podmienky, ak účastníka na pojednávanie riadne nepredvolal alebo ak rozhodol bez toho,
aby bola dodržaná zákonom ustanovená lehota na prípravu pojednávania (uznesenie Najvyššieho súdu
SR, sp. zn. 4 Cdo 96/2010, zo dňa 20. mája 2010).

23. Podľa § 389 ods. 1 písm. c/ CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd

prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie
je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.

24. Podľa § 391 ods. 1 CSP, k odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť konanie

alebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí.

25. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o

odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi
podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ
v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody
preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 379 CSP vymedzuje výnimky, kedy odvolací
súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného

odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy. V zmysle § 380 ods. 2
CSP na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, prihliadne odvolací súd, aj keď neboli v odvolacích
dôvodoch uplatnené.26. Rozsah odvolania predstavujú napadnuté výroky rozhodnutia súdu prvej inštancie, dôvody odvolania
sú námietky uvedené odvolateľom podľa ustanovení § 365 a 366 CSP. Odvolací súd je tiež viazaný
skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo

doplní. Odvolací súd však nie je viazaný odvolacím návrhom, t.j. petitom odvolania. Odvolací súd teda
pri svojom rozhodovaní môže napríklad rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušiť, aj keď sa navrhuje jeho
zmena, alebo ho zmeniť, keď sa navrhuje jeho zrušenie. Odvolací súd je vždy viazaný kvantitatívnou
stránkou odvolania (teda rozsahom a dôvodmi odvolania s výnimkami podľa § 379 CSP), nie je však
viazaný kvalitatívnou stránkou odvolania (teda odvolacím petitom).

27. Odvolací súd vychádzajúc z podaného odvolania ustálil, že predmetom odvolacieho konania je výrok
súdu prvej inštancie, ktorým žalobu žalobcu voči žalovanému v časti zamietol.

28. Pokiaľ odvolací súd vráti vec súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie, v odôvodnení
rozhodnutia je povinný uviesť aj to, ako má súd prvej inštancie vo veci ďalej postupovať. Súd prvej

inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. Odvolací súd teda musí jasne vysvetliť a
odôvodniť, prečo bolo napadnuté rozhodnutie zrušené, aké úvahy ho k tomu viedli a aké dôsledky z
toho pre nové rozhodnutie súdu prvej inštancie vyplývajú. Právny názor odvolacieho súdu je záväzný v
otázkach právnych aj skutkových. Viazanosť právnym názorom odvolacieho súdu sa vzťahuje len na ten
skutkový stav, z ktorého vychádza rozhodnutie súdu prvej inštancie a z ktorého vychádzal aj odvolací

súd, keď uviedol, ako ďalej postupovať.

29. Odvolací súd preskúmaním spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie aj napriek
dostatočnému a správnemu zisteniu skutkového stavu dospel k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci
v dôsledku toho, že nesprávne aplikoval právnu normu na zistený skutkový stav, v dôsledku čoho dospel

k nesprávnemu záveru v tom smere, že nárok žalobcu na náhradu škody a nemajetkovej ujmy považoval
za premlčaný, čo viedlo súd k záveru o zamietnutí žaloby v časti, v ktorej žalobca žalobu nevzal späť.

30.Nesprávnymprávnymposúdenímsarozumiesubsumovanieskutkovéhostavupodnormuhmotného
práva alebo procesného práva, ktorá v hypotéze nemá také predpoklady, aké vyplývajú zo zisteného

skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie veci konkrétne spočíva v tom, že odvolací súd použil
nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval správnu právnu normu, ale ju nesprávne interpretoval,
a napokon právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval
(citované z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR 2 M Cdo 4/2009).

31. Úvodom odvolací súd reagujúc na námietku žalobcu ohľadom nesprávneho posúdenia plynutia
premlčacej doby musí konštatovať, že predmetný nárok nemožno považovať za premlčaný a súd prvej
inštancie sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď správnu právnu normu nesprávne vyložil v
kontexte správne zisteného skutkového stavu. V tomto smere sa odvolací súd stotožňuje s odvolateľom
a musí konštatovať pochybenie na strane súdu prvej inštancie.

32. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu
štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom
konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o

rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie (ďalej len „štátny
orgán“). Štát zodpovedá taktiež za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu spoločenskej
organizácie vydaným pri plnení úloh štátneho orgánu, ktoré na túto organizáciu prešli.

33. Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb., zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

34. Podľa § 2 zákona č. 58/1969 Zb., právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
majú tí, ktorí sú účastníkmi konania a boli poškodení nezákonným rozhodnutím vydaným v tomto konaní.

35. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., nárok na náhradu škody nemožno uplatniť, dokiaľ

právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán.
Rozhodnutím tohto orgánu je súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný.36. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe alebo treste je potrebné
vopred prerokovať s ústredným orgánom. Ak ide o rozhodnutie vydané v občianskom súdnom konaní,

ako aj v konaní pred štátnym notárstvom alebo miestnym ľudovým súdom, je ústredným orgánom
Ministerstvo spravodlivosti tej republiky, na území ktorej má sídlo orgán, ktorý rozhodol v prvom stupni.
Ak však ide o rozhodnutie vydané v trestnom konaní proti osobám podliehajúcim vojenskej súdnej
právomoci, je týmto orgánom ústredný orgán, ktorý vykonáva správu vojenských súdov. V ostatných
prípadoch je týmto orgánom.

37. Podľa § 10 zákona č. 58/1969 Zb., ak ústredný orgán neuspokojí nárok poškodeného do šiestich
mesiacov odo dňa podania žiadosti, môže sa poškodený domáhať nároku alebo jeho neuspokojenej
časti na súde.

38.Podľa§20zákonač.58/1969Zb.,pokiaľniejeustanovenéinak,spravujúsaprávnevzťahyupravené

v tomto zákone Občianskym zákonníkom.

39. Podľa § 22 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb., najneskôr sa toto právo premlčí za desať rokov odo dňa,
keď poškodenému bolo doručené (oznámené) nezákonné rozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda;
to neplatí, ak ide o škodu na zdraví.

40. Podľa § 22 ods. 3 zákona č. 58/1969 Zb., ak je potrebné nárok predbežne prerokovať na ústrednom
orgáne (§ 9 ods. 1), premlčacia doba odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie
však po dobu šiestich mesiacov, neplynie.

41. Odvolací súd zdôrazňuje, že v predmetnej veci sa žalobca domáha náhrady škody a nemajetkovej
ujmy titulom nesprávneho úradného postupu orgánov činných v trestnom konaní, ktoré viedli voči
žalobcovitrestnéstíhanieneúmernedlho,čobolospôsobenéichnečinnosťou.Rozhodnutím,nazáklade
ktorého sa trestné stíhanie začalo bolo uznesenie sp. zn. ČVS:KUV-40/OVEK-O2-Han. z 02. 12. 2002,
ktorým bolo voči nemu vznesené obvinenie starším vyšetrovateľom PZ Krajského úradu vyšetrovania

PZ v Bratislave pre trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a)
Trestného zákona, účinného do 31. 12. 2005 a trestný čin pomoci pri legalizácii príjmu z trestnej činnosti
spáchaný formou spolupáchateľstva podľa § 10 ods. 1 písm. c/ k § 252 ods. 1 písm. a/, ods. 5 Trestného
zákona (ďalej len „TZ“), účinného do 31. 12. 2005 na tom skutkovom základe, že ako riaditeľ odboru
kriminálnej polície Okresného riaditeľstva PZ v Nitre po predchádzajúcom dohovore, v úmysle zmariť

vyšetrovanie prípadu podvodu s diaľničnými známkami na rok 2002, na telefonickú žiadosť B. O. z XX.
XX. 2002 o 22:04 hod., dňa 20. 08. 2002 zabezpečil z tzv. „mŕtvej evidencie“ registra obyvateľov OR PZ
Nitra fotografiu nebohého W. E., nar. XX. XX. XXXX, zomretého XX. XX. XXXX, fotografiu ktorú potom
odovzdal O. O., ktorý ju následne spolu s fiktívnymi faktúrami vystavenými B. W. prostredníctvom ďalšej
osoby odovzdal G. O., ktorý mal pred orgánmi Daňového riaditeľstva SR a orgánmi polície vypovedať

k okolnostiam nadobudnutia diaľničných nálepiek na rok 2002 v celkovej hodnote 4 000 000 Sk (132
775,68 eura). Predmetné trestné stíhanie bolo skončené uznesením Vojenskej obvodnej prokuratúry
v Bratislave z 13. 04. 2011 sp. zn. OPv 186/09, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 22. 04. 2011,
prokurátorka Vojenskej obvodnej prokuratúry podľa § 215 ods. 1 písm. a/ Trestného poriadku (ďalej len
„TP“) zastavila trestné stíhanie žalobcu ako obvineného, pretože je nepochybné, že sa nestal skutok,

pre ktorý sa vedie trestné stíhanie.

42. Odvolací súd poznamenáva, že premlčaním sa rozumie kvalifikované uplynutie času, v dôsledku
ktorého nárok možno odvrátiť námietkou premlčania. Oprávnene vznesená námietka premlčania má za
následokzániknároku,t.j.zánikjehosúdnejvymáhateľnosti,vdôsledkučohopremlčanéprávonemožno

veriteľovi súdne priznať. Premlčaním právo samo o sebe nezaniká, len sa oslabuje, a to práve v tej
zložke, ktorá predstavuje nárok. Právo naďalej existuje, avšak iba vo forme naturálnej obligácie, t.j.
dobrovoľného plnenia zo strany dlžníka. Ak na základe vznesenej námietky premlčania súd zistí, že
nárok je premlčaný, z hľadiska procesnej ekonomiky už súd neskúma samotné meritum veci. Základnú
úpravu premlčania obsahuje Občiansky zákonník v ustanoveniach § 100 až 114. V zmysle pravidla lex

specialis derogat legi generali sa predmetná úprava premlčania použije pri absencii lex specialis, t.j.
úpravy premlčania v osobitnom právnom predpise.43. V prípade zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci
zákonodarca v osobitnom právnom predpise (zákon č. 58/1969 Zb., zákon č. 514/2003 Z. z.) otázku
premlčania nárokov z tejto zodpovednosti upravil, čím vylúčil aplikáciu všeobecnej úpravy premlčania

podľa Občianskeho zákonníka. Začiatok premlčacej doby je v § 22 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb.
objektívne určený okamihom doručenia (oznámenia) nezákonného rozhodnutia, ktorým mala byť škoda
spôsobená.

44. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo

právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003
Z. z. účinného od 1. júla 2004 a rovnako aj podľa predtým platného zákona č. 58/1969 Zb. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným
postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“) účinného do 30. júna 2004. Súdna judikatúra dôvodila,
že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma
spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená.

Systematickým a logickým extenzívnym výkladom dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného
stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody
vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok
na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 23.

februára 1990 sp. zn. 1 Cz 6/90 publikovaný pod č. 35 v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk,
ročník 1991 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. júna 1993 sp. zn. 1 Cdo 53/93
publikovaný pod č. 70 v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky, ročník 1994).
Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší
výsledoktrestnéhokonania.Tietozáveryprijatévčaseplatnostizákonač.58/1969Zb.súnapriekzmene

právnej úpravy stále použiteľné (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 M Cdo
15/2009 z 18. augusta 2010).

45. Vychádzajúc z uvedeného je preto treba považovať výklad, podľa ktorého v prípade posudzovania
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia

zastavenie trestného stíhania, ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o
spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného
stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení trestného
stíhaniasatrestnékonaniekončí,toznamená,žezanikajúúčinkyrozhodnutiaozačatítrestnéhostíhania
a vznesení obvinenia. Zastavenie trestného stíhania znamená, že výsledky trestného (prípravného)

konania ukazujú, že nejde o trestný čin, zároveň znamená, že podozrenie zo spáchania trestného
činu sa nepotvrdilo a vyšla tak najavo nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného stíhania o vznesení
obvinenia.

46. Uvedenému záveru odvolacieho súdu nasvedčuje aj záver, ktorý vyjadril Ústavný súd SR v

náleze sp. zn. III. ÚS 44/2017 z 21. novembra 2017, v ktorom uviedol, že: „Tým, že trestné konanie
vedené proti sťažovateľovi prebiehalo viac ako 10 rokov a jeho výsledkom bolo zastavenie trestného
stíhania, objektívne nemohol uplatniť právo na náhradu škody podľa zákona o zodpovednosti za
škodu pred uplynutím desaťročnej lehoty od doručenia (oznámenia) nezákonného rozhodnutia, ktorým
bola spôsobená škoda. Pokiaľ by skoršie uplatnenie nároku na náhradu škody pred rozhodnutím o

zastavení trestného stíhania znamenalo jeho odmietnutie pre predčasnosť a neskoršie uplatnenie je už
premlčané, znamenalo by to, že štátne orgány by po uplynutí desiatich rokov od doručenia (oznámenia)
nezákonného rozhodnutia neboli za svoje nezákonné postupy a rozhodnutia žiadnym spôsobom
sankcionované a sťažovateľ by okrem viac ako desaťročného nezákonného stíhania nedosiahol žiadnu
satisfakciu zo strany štátu za nezákonné postupy a rozhodnutia, čo ale nebolo úmyslom zákonodarcu a

v neposlednom rade by takýto výklad zákona bol pre sťažovateľa neprimerane prísny a tvrdý“.

47. Odvolací súd poznamenáva, že premlčacia doba v súvislosti s uplatneným nárokom nebola
posúdená správne, keď súd prvej inštancie vyhodnotil ako okamih začatia plynutia 10 ročnej objektívnej
premlčacej doby okamih vydania uznesenia o vznesení obvinenia, ktoré bolo vydané 02. 12. 2002 v

dôsledku čoho dospel nesprávne k záveru, že tým, že si žalobca uplatnil svoje právo žalobou dourčenou
súdu prvej inštancie až 11. 04. 2014, bol tento jeho nárok premlčaný konštatujúc pritom, že od doručenia
(oznámenia) predmetného uznesenia do uplatnenia nároku na súde preukázateľne uplynula lehota viac
ako 10 rokov a 6 mesiacov.48. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na plynutie subjektívnej premlčacej doby, pričom
poznamenáva, že ak je podmienkou na uplatnenie práva na náhradu škody zrušenie rozhodnutia,

plynie premlčacia doba odo dňa doručenia (oznámenia) zrušujúceho rozhodnutia. preto ak uznesenie
o zastavení trestného stíhania nadobudlo právoplatnosť 22. 04. 2011, premlčacia doba podľa § 22 ods.
1. Zákona č. 58/1969 Zb. je 3 roky, a keďže žalobca podal žalobu na súde prvej inštancie 11. 04. 2014,
bola dodržaná aj subjektívna premlčacia doba, a teda jeho nárok nebol premlčaný ani s poukazom na
jej uplynutie.

49. Nadväzujúc na uvedené opätovne odvolací súd zdôrazňuje, že žalobca postupoval v súlade s
príslušnou právnou úpravou, ktorá mu nedovoľovala uplatniť nárok na náhradu škody skôr ako bolo
trestné stíhanie zastavené. V zmysle vyššie uvedeného, posudzovania uznesenia o zastavení trestného
stíhania ako rozhodnutia, ktorým zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení
obvinenia a rozhodnutia, ktorým sa v konečnom dôsledku konštatuje nezákonnosť rozhodnutia o začatí

trestného stíhania o vznesení obvinenia, preto až okamihom vydania uznesenia o zastavení trestnom
stíhaní možno hovoriť o uznesení o vznesení obvinenia ako o rozhodnutí nezákonnom a okamihom
oznámenia (doručenia) tohto uznesenia obvinenému začína plynúť premlčacia doba na uplatnenie si
svojich nárokov v zmysle zákona č. 58/1969. Premlčacia doba teda môže začať plynúť až odo dňa
nasledujúceho po doručení uznesenia o zastavení trestného stíhania, pretože pri skoršom uplatnení

tohto nároku by išlo o nárok uplatnený predčasne a bez splnenia základnej podmienky v zmysle § 4 ods.
1 cit. zákona, že nárok na náhradu škody nemožno uplatniť, dokiaľ právoplatné rozhodnutie, ktorým bola
škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán.

50. Pokiaľ ide o námietku žalobcu, že nie je stanovená premlčacia doba v súvislosti s nárokom na

náhradu škody titulom nesprávneho úradného postupu, v tomto smere odvolací súd poznamenáva, že
trvanie objektívnej premlčacej doby na náhradu škody, ktorá vznikla z nesprávneho úradného postupu,
je potrebné posudzovať výlučne podľa ustanovení § 22 ods. 1 a 2 zákona o zodpovednosti za škodu,
ktorý síce explicitne jej dĺžku nestanovuje, uvedenú medzeru je však možné vyplniť analógiou. V tejto
súvislosti poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 25 Cdo 4705/2007 z 28.

januára 2010, v ktorom bola riešená otázka začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby pri nároku
na náhradu škody spôsobenej trestným stíhaním, ktoré neskončilo odsudzujúcim trestným rozhodnutím,
obdobným spôsobom, t.j. analogicky aplikovaním lex specialis, t.j. ustanovení zákona o zodpovednosti
za škodu. V tomto smere súd tiež poukazuje na znenie dôvodovej správy k zákonu o zodpovednosti za
škodu vo vzťahu k ustanoveniam § 22 až § 24, z ktorej vyplýva, že „tak subjektívna ako aj objektívna

premlčacia doba“ je „stanovená jednotne pre konanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom, ako aj konanie o náhrade škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím“, a teda je
v danom prípade desaťročná.

51. Vzhľadom k uvedenému teda námietka žalobcu, že plynutie premlčacej doby v súvislosti s jeho

uplatneným nárokom nie upravené, nemožno považovať za správne, resp. také, ktoré nie je možné s
ohľadom na existujúcu platnú právnu úpravu vyriešiť a dospieť tak k záveru o dĺžke premlčacej doby.
Nemožno súhlasiť so záverom, ktoré žalobca zrejme sledoval, že explicitným neupravením premlčacej
doby akoby nárok premlčaniu nepodliehal.

52. Ďalej sa odvolací súd zaoberal námietkou žalobcu ohľadom nedostatku pasívnej vecnej legitimácie
žalovaného, keď súd prvej inštancie konštatoval, že Slovenská republika zastúpená Ministerstvom
spravodlivostiSRmávecnúlegitimáciulenvčastiuplatnenéhožalobnéhonároku,atopokiaľidevýlučne
o účinnosť zákona č. 58/1969 Zb. Nesprávny úradný postup pretrvávajúci aj za účinnosti zákona č.
514/2003 Z. z. už výslovne určuje, že oprávneným orgánom konať za štát v súdnych sporoch o nárokoch

v zmysle tohto zákona je pokiaľ ide o orgány činné v trestnom konaní Generálny prokuratúra, resp.
Ministerstvo vnútra SR.

53. Podľa § 4 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená

orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, ak škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená
nesprávnym úradným postupom súdu.54. Podľa § 4 ods. 1 písm. b) bod 1 a bod 2 zákona č. 514/2003 Z. z., vo veci náhrady škody, ktorá bola
spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník

Policajného zboru, a prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru
alebo povereného príslušníka Policajného zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu
alebo vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru nekonal na základe
záväzného pokynu prokurátora.

55. Podľa § 4 ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z. z., vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená
orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Generálna prokuratúra Slovenskej republiky,
ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v občianskom súdnom konaní, v trestnom
konaní alebo správnom konaní.

56. Podľa § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré

boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi.

57. Zákon č. 514/2003 Z. z. sa vzťahuje „len“ na prípady zodpovednosti za škodu spôsobenú
rozhodnutiami orgánov verejnej moci, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona,

t.j. od 1. júla 2004 a na škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom orgánov verejnej moci odo
dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona, t.j. od 1. júla 2004. Ak bola škoda spôsobená rozhodnutím
orgánu verejnej moci, ktoré bolo vydané pred 1. júlom 2004, alebo nesprávnym úradným postupom
orgánu verejnej moci pred 1. júlom 2004, zodpovednosť za škodu sa spravuje zákonom č. 58/1969 Zb.,
resp. doterajšími predpismi.

58. Určenie rozhodnej právnej úpravy, podľa ktorej sa má posudzovať uplatnený nárok na náhradu škody
spôsobenej pri výkone verejnej moci, je spravidla relatívne jednoduché vo veciach škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci - rozhodnutie orgánu verejnej moci totiž má obsahovať
dátum jeho vydania. Podstatne komplikovanejšia je situácia v prípade, keď škoda mala byť spôsobená

nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci. Mohla totiž nastať situácia, že nesprávny úradný
postup orgánu verejnej moci sa začal pred 1. júlom 2004, ale pretrvával aj v čase po nadobudnutí
účinnosti zákona č. 514/2003 Z. z. V takomto prípade bude potrebné individuálne posúdiť, či z hľadiska
vzniku škody bolo relevantné pretrvávanie nesprávneho úradného postupu aj v čase po nadobudnutí
účinnosti zákona č. 514/2003 Z. z.

59. Odvolací súd nepovažuje uvedené posúdenie súdu prvej inštancie za správne, vychádzajúc pritom
z § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. Odvolací súd má jednoznačne za preukázané, že pasívna
legitimácia Slovenskej republiky zostáva zachovaná. Žalobca sa domáha náhrady škody od štátu, ktorý
aj ako žalovaného v podanej žalobe označil. Skutočnosť, že nezákonné rozhodnutie (uznesenie o

vznesení obvinenia) bolo vydané za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb. založilo jednoznačne pasívnu
legitimáciu štátu, pričom v danom čase za Slovenskú republiku konalo Ministerstvo spravodlivosti SR a
poukazujúc na vyššie uvedené ustanovenie táto legitimácia zostala zachovaná.

60. Odvolací súd v nadväznosti na uvedenú námietku žalobcu v odvolaní reagujúc tak na právne

závery súdu prvej inštancie o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie považuje za potrebné zdôrazniť,
že žalobca v žalobe označil Slovenskú republiku ako štát za žalovaný subjekt. Z obsahu žaloby
vyplýva, že žaloba smeruje proti štátu, nie proti ústrednému orgánu štátnej správy, ktorý je oprávnený
za štát konať. V zmysle uvedeného ak mal súd prvej inštancie za to, že žalobca nesprávne označil
žalovaný subjekt, keď k jeho označeniu označil ako orgán konajúci za štát v predmetnom súdnom

spore Ministerstvo spravodlivosti, potom mal žalobcu vyzvať v zmysle vtedy platného a účinného §
43 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku na odstránenie vád žaloby. Pokiaľ súd zamietol žalobu pre
nedostatok vecnej pasívnej legitimácie, konanie zaťažil vadou zmätočnosti. Takýto formalizmus súdu
pri posudzovaní žaloby nemožno považovať za súladný s princípmi spravodlivého súdneho procesu a
právom na súdnu ochranu v materiálnom zmysle.

61. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti dospel odvolací súd k iným právnym záverom ako súd
prvej inštancie pokiaľ ide o dôvody zamietnutia žaloby žalobcu. Navyše odvolací súd poznamenáva,
že nesprávnym procesným postupom súdu prvej inštancie bolo rozhodnutie zaťažené aj vadou odňatiamožnosti konať pred súdom žalobcovi, keď takýmto nesprávnym právnym posúdením znemožnil
meritórne preskúmanie veci. Súd prvej inštancie v ďalšom konaní vykoná všetky potrebné procesné
úkony k tomu, aby mohol vo veci konať a rozhodnúť a až následne opätovne vec právne posúdi,

vychádzajúc pritom z už zisteného skutkového stavu viazaný právnym názorom uvádzaným v tomto
rozhodnutí. Súd prvej inštancie sa bude zaoberať tým, či sú splnené jednotlivé podmienky vzniku škody
ako aj nemajetkovej ujmy a v dôsledku toho, či je žaloba podaná dôvodne, resp. či je dôvodná v nejakej
časti a ak áno tak v akej.

62. Vychádzajúc z uvedených skutočností dospel odvolací súd k tomu záveru, že rozhodnutie súdu
prvej inštancie je v napadnutej zamietajúcej časti žaloby voči žalovanému v 1. rade a v časti výroku trov
konania žalovaného (pôvodne v 1. rade) ako výroku súvisiaceho potrebné s poukazom na § 389 ods.
1 písm. b/ a c/ CSP v celom rozsahu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie podľa
§ 391 ods. 1 CSP.

63. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta
Civilného sporového poriadku v spojení s § 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a
o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj

vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)

dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).