Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 8. február 2018

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/7/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7106209848
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 02. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Slovinská

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7106209848.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvKošiciachvsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.AnnySlovinskejasudcovJUDr.

Ľuboša Kunaya a JUDr. Aleny Mikovej, v spore žalobkyne M. Y., nar. XX.X.XXXX, bývajúcej v H., G.
XXXX,zastúpenejJUDr.ĽubošomBajužíkom,advokátomsosídlomvHumennom,Nám.Slobody2,proti
žalovanému: Slovenský vodohospodársky podnik, štátny podnik, Odštepný závod Košice, Ďumbierska
14, Košice, IČO: 3602204704, o zaplatenie 94.949 € s prísl., o odvolaniach žalobkyne i žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Košice I, č. k. 12C/68/2006-809 zo dňa 20.5.2016 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1.Okresný súd Košice I ako súd prvej inštancie rozsudkom uvedeným v záhlaví zaviazal žalovaného
povinnosťou do 3 dní od právoplatnosti rozsudku zaplatiť žalobkyni 1.200 € s 5,05 % -ným ročným
úrokom z omeškania od vykonateľnosti rozsudku do zaplatenia. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol a
o trovách konania rozhodol tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na ich náhradu.

2.Rozhodol tak o žalobe žalobkyne, ktorou sa domáhala od žalovaného zaplatenia sumy 94.949€ s
úrokom z omeškania vo výške 12 %ročne od 1.1.2006 až do zaplatenia, ako aj náhrady trov konania.

Uplatnenú sumu špecifikovala tak, že táto pozostáva z náhrady ušlej mzdy vo výške 7.584 € a náhrady
nemajetkovej ujmy vo výške 87.365 €. Svoj nárok žalobkyňa odôvodnila tým, že na základe pracovnej
zmluvy zo dňa 1.8.1987 pracovala u žalovaného v organizačnej súčasti závod Michalovce, VN Starina
vo funkcii vodohospodársky robotník prevádzky + merač. Na základe zhoršujúceho sa zdravotného
stavu a lekárskych odporučení požiadala o rozviazanie pracovného pomeru dňa 16.12.2005 dohodou
ku dňu 31.12.2005 z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. c) Zákonníka práce. Žalovaný reagoval
listom dňa 22.12.2005, kde súhlasil s rozviazaním pracovného pomeru dohodou, ale pripojenú lekársku

správu neakceptoval a odmietol uviesť požadovaný kvalifikovaný dôvod skončenia pracovného pomeru.
Odmietol to napriek opätovnému domáhaniu sa žalobkyne na doplnenie kvalifikovaného dôvodu
rozviazania pracovného pomeru písomnou formou. Žalobkyňa tvrdila, že počas jej pracovnoprávneho
pomeru zo strany žalovaného dochádzalo k porušovaniu zásad rovnakého zaobchádzania, bola na
pracovisku diskriminovaná a šikovaná, čo potvrdili aj lekárske správy, ktoré uvádzajú, že zhoršenie jej
zdravotného stavu je dôsledkom práve tohto zaobchádzania zo strany nadriadených s jej osobou. Toto
zaobchádzanie (protizákonné) opierala o nasledovné skutky:

Skutok 1: Dňa 30.4.1992 dostala popis pracovnej funkcie na stredisku vodohospodárskej činnosti v
Humennom, pričom trvala na tom, že popis pracovnej funkcie nebol vypracovaný v súlade s § 43 ods. 1
písm. a) Zákonníka práce a jej pracovné činnosti a charakteristiky funkcie tam uvedenej nezodpovedali
skutočnosti. Dňa 7.2.1991 bola menovaná do funkcie telefonistka v zmysle nariadenia vlády SRč. 32/1975 Zb. o ochrane pred povodňami na území POVODIA BODROGU A HORNÁDU, závodu
Michalovce - povodňový úsek vodná nádrž Starina. Dňa 6.2.1995 bola poverená zodpovednosťou
požiarnej hliadky podľa vyhlášky MV SR č. 446/1991 Zb. (§ 6 Požiarna hliadka pracoviska), na

pracovisku prevádzková budova Starina. Dňa 28.5.1996 bola menovacím dekrétom menovaná na
základe zákona NR SR č. 42/1994 Zb., v súlade s vyhláškou MV SR č. 27/95 v rámci organizácie civilnej
ochrany objektu do funkcie člen Spojovacia jednotka VN Starina. Dňa 12.4.1999 dostala pracovnú náplň
na stredisku Vodohospodárskej činnosti v Humennom, pričom táto pracovná náplň je opísaná z popisu
pracovnej náplne z roku 1992 a takisto tam nie je ani zmienka o skutočnej pracovnej činnosti, ktorú

žalobkyňa vykonávala, a to merania podľa programu TBD.
Skutok 2: Žalobkyňa uvádzala, že jej priamym nadriadeným bol M.. G. D., ktorý bol vedúci pracovník
obsluhy diela Vodná nádrž Starina, pričom po odchode Ing. D. do Humenného v roku 1989 sa stal z
vodohospodárskeho robotníka O. E. vedúci pracovník. Podľa nej bol však bol nekompetentný, ničomu,
čo sa týkalo prevádzky priehrady nerozumel a preto sa pracovníci naďalej naďalej obracali na M.. D..
O. E. bol ako vedúci pracovník v pracovnej dobe často opitý, nevozil pracovníkom obedy, nevozil ich

ani k autobusovému spoju do najbližšej dediny, pretože na pracovisku sa vyskytoval veľmi zriedka.
V opitosti bol E. na pracovisku čoraz agresívnejší, vulgárnejší vo vzťahu k žalobkyni a dokonca ju
začal na pracovisku aj sexuálne obťažovať. Poukazovala pritom na ust. § 2a ods. 5 zák. č. 365/2004
Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou v znení noviel
(antidiskriminačný zákon). Zodpovedný pracovník E. porušoval svoje povinnosti obsluhy Autonómneho

systému varovania a vyrozumenia obyvateľstva (ASVaVO), bol počítačovo negramotný a odmietal sa
v tomto smere odborne vzdelať. Tvrdila, že E. niekoľkokrát zobral zamestnanca z velína, ktorý na jeho
príkaz deaktivoval autonómny systém varovania, spolu nasadli do služobného auta a odišli, vrátili sa po
niekoľkých hodinách pod vplyvom alkoholu. Na takéto správanie E. upozornila ešte v jeseni 2003 M.. D.
žalobkyňa, pričom ukázala mu aj konkrétne dátumy, ktoré mala poznamenané v zápisníku, kedy O. E.

bol pod vplyvom alkoholu a systém varovania bol vypnutý.
Skutok 3: O jej sťažnosti M.. D. bol E. informovaný, začal jej vulgárne nadávať, vyhrážať sa
jej a šikanovať ju. Ako príklad uviedla, že ju poslal natierať kovovú konštrukciu, pričom jej dal k
tomu nespôsobilý materiál a ju samu poslal natierať na opačný koniec priehrady, pričom ostatných
zamestnancov bližšie, ktorí natierali spolu.

Skutok 4: Všetko vyvrcholilo tým, že E. naviedol upratovačku, ktorá jej v máji 2004 ukradla zápisník z
kabelky, kde okrem súkromných dôležitých zaznamenaní mala poznačené, kedy išiel E. s obsluhou
velína popíjať a systém varovania na priehrade bol deaktivovaný. Keď v tomto smere požiadala M.. D.
o nápravu, ten jej povedal, že s E. nič nemôže urobiť a o týchto problémoch má ísť informovať riaditeľa
závodu. Dňa 9.7.2004 ju poslal na pracovnú cestu na závod za riaditeľom M.. U., ktorého o všetkom

informovala a ktorý jej oznámil, že o ničom nevedel, bol z toho zhrozený a sľúbil nápravu. Dňa 14.7.2004
ráno zavolali službe na velíne zo závodu z Michaloviec, že prídu vykonať dychovú skúšku na alkohol,
ktorá bola vykonaná u všetkých zamestnancov okrem nej. Táto dychová skúška podľa nej nemala za
cieľ odstrániť pitie alkoholu na pracovisku, ale práve poštvať proti nej zamestnancov. Bola kontrolovaná
kniha dochádzky, kde sa zamerali iba na jej dochádzku a vytýkali jej, ako si dovolila dňa 9.7.2004, keď

bola za riaditeľom v Michalovciach, napísať v dochádzke služobnú cestu, už to bol podľa nej prvý znak
zastrašovania zo strany vedenia závodu.
Skutok 5: Žalobkyňa uviedla, že dňa 14.7.2004 požiadala o pomoc riaditeľa závodu písomne a na
základe jej žiadosti zriadil riaditeľ závodu M.. J.. U. odbornú komisiu, ktorá dňa 22.7.2004 prišla na
VN Starina prešetriť situáciu. Na požiadanie komisie spísala, na čo sa sťažuje a odovzdala písomné

vyjadrenie. V správe z preverenia, ktorú vypracovala odborná komisia bola potvrdená adekvátnosť
sťažnosti, keďže zamestnanci potvrdili E. správanie sa na pracovisku a aj deaktiváciu systému varovania
v prípade, keď sa čerpá presiakla voda pri výpadu elektrickej energie a podobne, čo však podľa
prevádzkového poriadku dovolené nebolo. Odborná komisia ale porušovanie prevádzkového poriadku
a Zákonníka práce ponechala bez povšimnutia a v správe neodporučila ani žiadne nápravné opatrenia.

V tejto súvislosti považovala tvrdenia preverovaných zamestnancov za nepravdivé v súvislosti s tým, že
deaktivácia počítača bola nutná a poukázala na to, že vypnutia systému, ktoré priznali pracovníci, neboli
nikde zaevidované. Podľa jej názoru poruchy, ktoré predložili súdu mali už dávno hlásiť zhotoviteľovi
systému. Žalobkyňa uviedla, že v tejto súvislosti chcela poukázať na skutočnosť, že zodpovední
pracovníci žalovaného vedome konali s mimoriadne vysokou spoločenskou nebezpečnosťou, keď kryli

konanie E., ktorý závažným spôsobom porušoval všetky predpisy. Namiesto vyvodenie dôsledkov voči
nemu začali diskriminovať a diskreditovať ju, ktorá na to poukázala. Odvádzali pozornosť aj tým, že sa
odvolávali na osobné vzťahy medzi žalobkyňou a E., pričom rozdiel bol v tom, že ona si poctivo plnila
svoje pracovné povinnosti, on si neplnil nič a bol ešte aj vulgárny. Dňa 9.8.2004 bola predvolaná aj s E.na stredisko do Humenného, kde odborná komisia im navrhla zmier, čo považovala za smiešne, keďže
v ich vzťahu nadriadeného a podriadeného platí v každom prípade Zákonník práce. Zmier odmietol aj
E. a preto jej navrhli zmenu miesta výkonu práce, a to pochôdzky po rôznych tokoch a zmenu funkcie

na vodohospodársky robotník. Dňa 13.8.2004 jej riaditeľ závodu poslal odpoveď, že diskriminácia na
pracovisku nebola preukázaná. Odignoroval aj výpoveď p. O., Ž. E. sa nepekne správa voči ženám, je
vulgárny, a že ho videla pod vplyvom alkoholu. Poukázala ďalej na to, že medzi prevádzkovou meračkou,
akou bola ona a vodohospodárskym robotníkom, čo jej navrhovali, je veľký rozdiel.
Skutok 6: Po odmietnutí podpísania dodatku k zmluve dňa 26.8.2004 jej písomne oznámili zmenu

priameho nadriadeného, ktorým sa od 1.9.2004 stal M.. D., ktorý bol vlastne stále jej vedúcim, čo sa
týkalo obsluhy vodného diela, pretože prevádzkový poriadok TBD nebol zmenený. Dostávala od neho
priame príkazy aj na pracovnú cestu mimo VN Starina, keď na merania a kontrolu sú potrebné dve
meračky. O tejto najdôležitejšej norme pre meračky nemalo vedenia podniku asi žiadne znalosti, lebo
žalobkyňa nebola o nej nikdy školená. Hydrometrické práce totiž nesmie zamestnanec vykonávať sám.
Po jej odchode z VN Starina boli prijatí dvaja noví zamestnanci p. O., ktorý bol sused M.. D. a p. E. - svat

E., ktorí vykonávali aj meracie práce. Je podivné, že na meranie už potrebovali zrazu troch pracovníkov,
keď výrobno-technický námestník M.. U.Á. vo svojej výpovedi uviedol, že 18 rokov žalobkyňa v podstate
nič nerobila a brala za to mzdu.
Skutok 7: Od 26.8.2004 bola proti jej vôli posielaná žalobkyňa na služobné cesty, kde musela vykonávať
iný druh práce a na iných miestach, ako mala dojednané v pracovnej zmluve. Nebola oboznámená

s rizikami, nebola školená z bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a neboli jej pridelené potrebné
ochranné pomôcky.
Skutok 8: V pracovných príkazoch mala nariadené kontrolovať vodné toky, aj keď tieto toky mali v
pracovných zmluvách pridelené jednotliví zamestnanci, ktorí v tom čase boli riadne v práci a sedeli na
prevádzke. Keď sa M.. D. sťažovala, že sa bojí chodiť po tokoch, pretože sa tam zdržiavajú bezdomovci,

tak ten sa jej vysmial, že maximálne jej môžu urobiť dobre a taktiež mala strach zo zvierat.
Skutok 9: Tiež mala nariadené aj upratovanie priestorov na prevádzke v Humennom, čiže musela
upratovať kancelárie, chodby, sociálne zariadenie, pričom na to nebola školená a neboli jej pridelené na
to ani ochranné pomôcky. Pritom v tom čase bola riadne zamestnaná na stredisku aj upratovačka, ktorá
v poobedňajších hodinách na prevádzke upratovala.

Skutok 10: Bolo jej nariadené pálenie krovia pri rôznych vodných tokoch, pričom nikdy takúto
prácu nevykonávala, často tam bola posielaná sama a bez poučenia. Vykonávala teda zakázané
a nebezpečné práce, spaľovať chodila na základe pracovných príkazov a plánov často sama bez
potrebného zaškolenia, pričom žalovaný na súde síce predložil rozhodnutia Okresného riaditeľstva
OkresnéhoriaditeľstvaPolicajnéhozboruvHumennomosúhlasesospaľovanímzapodmienok,žebudú

dodržané všetky protipožiarne opatrenia, avšak nepredložili rozhodnutie o súhlase súhlase spaľovania
od 1.6.2005 do 22.9.2005, ani o súhlase spaľovania na 1.12.2005. Poukázala, že v tematickom a
časovom pláne školenia zo dňa 10. - 14.2.2005 je okrem iného uvedené, že sú zakázané práce
osamotených pracovníkov na vode a pri vode. Na príkaz nadriadeného vykonávala vykonávala tieto
zakázané práce, ale aj protizákonne vykonávala pálenie krovia pri vode. M.. D. nevedel o žiadnych

dokumentoch, kde by bolo vypracované stanovenie rizík (zápisnica zo 17.3.2009) s tým, že nebola
zaškolená na prácu chodenie pred kosačkou. M.. L. totiž uviedla, že n takúto prácu sa školenie nerobí.
Samotný M.. D. uviedol, že na Starine žalobkyňa vykonávala skôr technickú prácu a potom, keď ju
preradili, tak skôr fyzickú prácu.
Skutok 11: Dňa 1.10.2004 dostala príkaz na pochôdzku hraničného vodného toku Ubľanka. Išla na

bicykli ako bolo bežne zaužívané, cestou tam spadla, vybila si zuby a poranila rameno, pričom ostala
práceneschopná a oznámila to M.. D., ktorý prišiel k nej domov spísať pracovný úraz. Na tlačive už mal
predznamenanú príčinu úrazu, a to štatistickú značku 8. skupinu, ktorou by bola poškodená. S tým
nesúhlasila, pretože neporušila žiadne predpisy. Dňa 4.10.2004 prišiel opäť s bezpečnostnou techničkou
p. L. a zástupcom zamestnancov p. Y., ktorý jej oznámili, že úraz nebol pracovný, a preto sa bola nútená

obrátiť sa na inšpektorát práce o prešetrenie. Keď jej bolo oznámené, že inšpektorát práce bude mať
rokovanie na VN Starina, riadne ráno o 6 hod. sa dostavila na miesto výkonu práce a M.. D. jej poslal
dňa 16.12.2004 upozornenie, že závažne porušila pracovnú disciplínu a Pracovný poriadok a dostala
od neho ústny zákaz vstupu na VN Starina, čím porušil pracovný poriadok. Až na podnet z inšpektorátu
práce bol s ňou 14.12.2004 spísaný pracovný úraz. Keď po úraze opätovne nastúpila do práce nebola

preškolená ani poučená a naďalej sa musela z hate v Snine prepravovať po štátnych komunikáciách na
určené miesto výkonu práce na bicykli.
Skutok 12: Dňa 9.11.2004 poslala sťažnosť generálnemu riaditeľovi Slovenského vodohospodárskeho
podniku, štátny podnik, v ktorej mu opísala celú situáciu, pričom táto sťažnosť bola postúpená naprešetrenie na odštepný závod Košice a bola na deň 9.12.2004 pozvaná na prerokovanie na odštepný
závod v Michalovciach. Sťažovala sa na to, že je posielaná na nezmyselné pracovné cesty na iné
pracoviská, ako keby bola nadbytočná na VN Starina a jej prácu meračky na vykonávajú ostatní

zamestnanci. Ona musí vykonávať prácu, ktorú majú vo svojej náplni práce iní zamestnanci, na iných
pracoviskách, ktorí v tom čase v práci nechýbajú. Pri ústnom pohovore jej potvrdili, že jej sťažnosť je
opodstatnená, G.. W. jej povedal, že nemala odísť zo Stariny, že on by na jej mieste behal po Starine
s transparentom, ale zároveň ju upozornil, či si uvedomuje, že môže byť obvinená zo šírenia poplašnej
správy, keď tvrdila, že E. dával príkaz deaktivovať autonómny systém varovania. Toto ona vnímala ako

zastrašovanie. Dňa 21.12.2004 dostala alibistickú odpoveď na jej sťažnosť, že všetko je v poriadku a
že jej sťažnosť je neopodstatnená.
Skutok 13: Od 15.2.2005 všetkým zamestnancom strediska Humenné bola zmenená pracovná zmluva.
Miestom výkonu práce sa stala územná pôsobnosť Prevádzkového strediska Humenné, nikomu sa ale
nič nezmenilo, nikto nebol pohadzovaný z miesta na miesto iba ona.
Skutok 14: Proti jej vôli bola preradená od 15.2.2005 na Stredisko Humenné - Laborec HT, pracovisko

hať Snina ako vodohospodársky robotník, teda na iný druh práce a na iné miesto, ako bolo dojednané
v pracovnej zmluve, opäť bez zaškolenia a lekárskeho vyšetrenia. Na pracovisku, kde bola preradená,
neboli vytvorené žiadne podmienky vyplývajúce zo Zákonníka práce. Nemala šatňu, skrinku na osobné
veci a nebolo tam ani WC a umyváreň pre ženy. Okrem nej nikdy nikto nebol tak ponižujúco preraďovaný.
Namiesto cestovných príkazov jej M.. D.U. vyhotovoval týždenný plán práce, ktorý dostávala zo

zamestnancov výlučne iba ona. Posledný plán práce jej M.. D. vyhotovil 9.5.2005 do 13.5.2005.
Skutok 15: Od 1.4.2005 bol p. E. preradený do Humenného ako technický pracovník a opäť sa stretávali
na jednom pracovisku, čo bolo pre ňu neznesiteľné. Od 12.5.2005 bola práceneschopná, pretože to
psychicky nezvládala. Dňa 7.7.2005 bola zvolaná výrobná porada, pričom žalobkyňa ako jediná z VN
Starina bola oboznámená so zmenou priameho nadriadeného vedúceho zamestnanca s účinnosťou

od 15.5.2005, pričom priamou nadriadenou pre všetkých zamestnancov Prevádzkového strediska
Humenné na úseku Laborec - HT sa stala M.. L. a žalobkyni ako jedinej zamestnankyni sa bezdôvodne
druhýkrát zmenil priamy nadriadený a jej spolupracovníčke D. O. sa v dodatku k zmluve zmenilo miesto
výkonu práce na to isté, čo žalobkyni, ale jej sa M.. L. nestala priamou nadriadenou. Na základe jej
sťažností M.. L. začala vyhotovovať plán práce pre všetkých zamestnancov na úseku Laborec - HT,

ale žalobkyňa bola vždy vyčlenená a uvedená v samostatnej kolónke. Na pláne práce bol v 27. týždni
uvedený ako úsekový technik O.. E., kvôli ktorému musela odísť z VN Starina a keď sa to zopakovalo
aj v 28. týždni, tak sa sťažovala M.. D. a žiadala ho o návrat na VN Starinu.
Skutok 16: Ako jediný pracovník bola zasielaná od 15.8.2005 do 9.9.2005 zo Stariny na odstraňovanie
drevnej hmoty a krovín pri výreze, výrube drevnej hmoty na VD Zemplínska Šírava. Keďže VZ

Zemplínska Šírava nepatrila do teritoriálnej pôsobnosti prevádzky Humenné požiadala napokon aj
riaditeľa závodu v zmysle zák. č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám o zaslaní
organizačnej štruktúry prevádzkového strediska Humenné, závodu povodie Laborca Michalovce.
Namiesto, aby jej túto štruktúru zaslali, bola pozvaná na Správu závodu Michalovce, kde jej bola
vysvetľovaná organizačná štruktúra prevádzkového strediska Humenné 4 zamestnancami.

Skutok 17: Dňa 2.3.2005 poslala žiadosť riaditeľovi závodu, kde ho požiadala, aby jej oznámil, ako
dlho bude ešte diskriminovaná týmto spôsobom, na čo dostala odpoveď od M.. U., že nejedná sa o
diskrimináciu jej osoby, ale že je to jej osobný výmysel.
Skutok 18: Dňa 14.3.2005 každý zamestnanec OZ Michalovce dostal dohodu o mzdových podmienkach,
jej bola dohoda zaslaná dňa 6.4.2005 doporučene poštou. V dohode boli nesprávne vyplnené údaje,

preto požiadala o nápravu, opätovne nebola dohoda správne vyplnená, preto poukázala na menej
priaznivé zaobchádzanie s ňou ako s ostatnými zamestnancami s tým, že majú porovnateľnú pracovnú
zmluvu s jej pracovnou zmluvou a ktorým údaje v dohode o mzdových podmienkach boli vyplnené
správne. Dňa 7.6.2005 dostala odpoveď vybavovanú G.. W. a G.. H., ktorí tvrdili, že na závode sa
dodržiava princíp rovnakého zaobchádzania a žiadnu dohodu o mzdových podmienkach jej už neposlali.

Skutok 19: Vzhľadom k tomu, že jej bolo oznámené, aby s otázkami týkajúcimi sa jej pracovnej náplne
sa obracala priamo na M.. D., tak mu poslala dňa 4.4.2005 žiadosť, prečo jej nie je umožnené vykonávať
prácu na vodnej nádrži Starina, odkedy je jej priamym nadriadeným a dokedy bude trvať tento stav.
Na to jej M.. D. oznámil, že na VN Starina sa uskutoční prejednanie petície podanej zamestnancami
tohto pracoviska. Bolo jej oznámené, že všetci zamestnanci vyjadrili nesúhlas s jej návratom na pôvodné

pracovisko. Keď však M.. D. požiadala o zaslanie kópie petície, uviedol, že riešenie petície nepatrí do
kompetencie závodu Povodia Laborca Michalovce a po poslaní žiadosti o zaslanie kópie petície M.. U.Á.
odpoveď od neho nedostala, následne až od G.. W., že predmet petície sa týkal osobno-pracovných
vzťahov medzi žalobkyňou a ostatnými spoluzamestnancami na vodnej nádrži Starina, preto pokladaliza správne zaoberať sa týmto problémom. Obsah petície bol prejednaný dňa 14.4.2005 za osobnej
účasti zamestnancov vodného strediska Starina, na ktoré prejednanie sa ona zrejme účelovo a bez
ospravedlnenianedostavila.AjG..H.odmietlajejposkytnúťakékoľvekinformáciepriosobnompohovore

s odôvodnením, že nie je povinná takéto informácie poskytovať, lebo nechce ubližovať nevinnému
človeku. Kópia petícia jej bola zaslaná až dňa 9.8.2005. Až tam sa dozvedela, že bola podaná aj
petícia proti odvolaniu E. z funkcie vedúceho vodnej nádrže Starina. Obsah petície obsahoval podľa nej
klamstváaurážkujejosoby,ktorénechcelaanikomentovať.Dňa6.5.2005poslalanaSlovenskénárodné
stredisko pre ľudské práva žiadosť o posúdenie situácie, ako sa ku nej správa vedenie závodu po tom,

čo si dovolila sťažovať sa na nadriadeného zamestnanca a poukázať na vážne porušenie pracovných
predpisov. Aj keď v tom čase nemali všetky potrebné informácie dňa 16.1.2006 dostala odpoveď, v ktorej
toto stredisko dospelo k záveru, že v jej pracovnoprávnom vzťahu došlo k porušeniu zásady rovnakého
zaobchádza.
Skutok 20: Tento dlhotrvajúci negatívny stav v práci jej privodil značné zdravotné problémy, ktoré nikdy
predtým nemala. Opakovane u nej dochádzalo k recidívam ochorení a tak na doporučenie odborného

lekára sa rozhodla dňa 16.12.2005 pracovný vzťah ku dňu 31.12.2005 ukončiť zo zdravotných dôvodov.
Aj pri rozväzovaní pracovného pomeru jej bol spôsobený neskutočný stres tým, že G.. H. jej najprv
telefonovala, aby prišla na závod medzi sviatkami a v ten istý deň opäť telefonovala, že nemá chodiť.
Napokon ju pozvali až 2.1.2006. Aj toto považovala zo strany zamestnávateľa za menej priaznivé
zaobchádzanie.

3.Žalobkyňa žiadala teda vyplatiť titulom nemajetkovej ujmy 87.365,-EUR s tým, že priznanie takejto
sumy bude plniť aj funkciu generálnej prevencie, respektíve odstrašenia od spoločensky neprípustného
a obzvlášť nebezpečného konania, a to najmä vedúcich pracovníkov, ktorí tam stále pracujú, dokonca
boli povýšení. Žalobkyňa utrpela na cti a mimoriadne negatívna odozva prakticky bude trvať stále.

4. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že v priebehu celého jej 18 rokov trvajúceho pracovného pomeru,
žalobkyňa nikdy nepoukázala a nepreukázala žiadne skutočnosti o nespôsobilosti jej zdravotného stavu
na výkon funkcie, či už fyzického alebo psychického charakteru. Ak by tak urobila, podnik by prijal všetky
možné opatrenia na odstránenie akýchkoľvek negatívnych vplyvov pri výkone práce. Žalobkyňa tak

urobila účelovo až po tom, keď sa sama rozhodla a dobrovoľne požiadala o ukončenie pracovného
pomeru. Žalobkyňa mala vo svojej pracovnej náplni uvedené, že vykonáva práce na tokoch, nie je teda
pravdou, čo uvádzala, že vodné toky sú presne zadelené jednotlivým vodohospodárskym robotníkom.
Presne zadelené podľa pracovnej zmluvy ich majú výlučne poriečni, a vôbec nie vodohospodárski
robotníci. Každý zamestnanec žalovaného má vo svojej pracovnej náplni ako posledný bod uvedené, že

plníďalšieúlohypodľapríkazunadriadenýchzamestnancovpopredchádzajúcompoučeníododržiavaní
bezpečnostných predpisov. Žalobkyňa namietala nesprávnosť označenia jej pracovných povinností, aj
keďtoabsolútnenesúvisísmeritomprávnejveci. Pokiaľžalobkyňaviackrátpoužilaslovnéspojenie,žev
podnikuvykonávalaprácumeračky,žalovanýuviedol,žesamotnáprácameračkyvKatalógupracovných
funkcií v podmienkach SVP š.p. nikdy neexistovala a ani neexistuje. Len niektorí zamestnanci a to

vodohospodárski robotníci mali v názve pracovnej funkcie poznámku merač, z dôvodu, že vo svojej
pracovnej náplni mali okrem pracovných činností vodohospodárskeho robotníka aj meračské práce.

5. Pokiaľ žalobkyňa napádala správanie O. E. počas pracovnej doby k jej osobe, toto sa nepreukázalo.

Všetci zamestnanci, ktorí v tom čase pracovali pod vedením p. E. ešte aj písomne vyjadrili svoj
nesúhlas s obvineniami žalobkyne na jeho adresu. Taktiež pri náhodne vykonaných kontrolách nikdy
nebolo potvrdené požitie alkoholu počas pracovnej doby u pána E., o čom svedčia písomné záznam
zodpovednej komisie. Pokiaľ žalobkyňa obviňovala E. aj z toho, že ju na pracovisku aj sexuálne
obťažoval, nikdy podrobnejšie neuviedla, akým spôsobom, čo to malo byť. Ide o veľmi závažné

obvinenie, preto je zarážajúce, že žalobkyňa nikdy na neho nepodala trestné oznámenie. Taktiež toto
obťažovanievosvojichsťažnostiachzamestnávateľovinikdenikdyneuvádzala,lenúčelovopredsúdom.
Práve naopak, pán E. uviedol, že žalobkyňa ho viackrát volala na miesta, kde boli sami, vždy pod
nejakou zámienkou a dokonca ho volala aj k sebe domov, keď jej manžel nebol doma, pričom ho aj
evidentne zvádzala, no on sa vždy zachoval čestne a slušne. Ďalej všetky tvrdenia žalobkyne týkajúce

sa autonómneho systému varovania a vyrozumenia obyvateľstva, výrazne odbočujú od meritu veci a
žalobkyňa účelovo a bezdôvodne očierňuje SVP, š.p..6.Žalobkyňa podľa žalovaného tiež ako príklad šikanovania poukazovala na natieranie kovovej
konštrukcie, podľa žalovaného nepotvrdil žiadny svedok, a nikdy v tomto prípade nedošlo ku
diskriminácie žalobkyne, pretože práve ona zastrašovala svojich kolegov svojím čudným správaním.

Viacerí zamestnanci vodnej nádrže Starina sa báli žalobkyne v tom zmysle, že ich neustále všetkých
sledovala, stále si niečo zapisovala a vyvolávala tak dusno medzi zamestnancami, preto sa niet čo
čudovať, že ani nechceli pracovať v jej blízkosti. Tiež jej tvrdenia o údajnej krádeži jej zápisníka a
nabádania upratovačky na tento čin p. E. nikdy neboli preukázané. Zvláštne je, že žalobkyňa tento
prípad ani nenahlásila polícii, keďže podľa nej obsahoval zápisník veľmi dôležité údaje. Tvrdenia

žalobkyne o poštvávaní zamestnancov proti nej pri kontrole sú opäť ničím nepodložené výplody jej
fantázie. Zo strany vedenia nešlo o žiadne zastrašovanie žalobkyne, ale len o upozorňovanie napr. na
nesprávne označenie pracovnej cesty, keďže nešlo o pracovnú cestu, pretože na nej nevykonávala
žiadny pracovný úkon (účasť u riaditeľa závodu M.. U. po jej osobnej sťažnosti). Na sťažnosti žalobkyne
naopak stále bolo reagované, dokonca riaditeľ zostavil komisiu zodpovedných zamestnancov na
prešetrenie situácie, avšak výsledky prešetrenia komisie na základe ústnych pohovorov so všetkými

zamestnancami VN Starina, boli iné ako to opisuje žalobkyňa. Komisia v závere prešetrenia
konštatovala, že ku žiadnej diskriminácii mužov ani žien na VN Starina nedošlo a nedochádza a
pracovnoprávnepredpisynapracoviskuniesúporušovanéanedošloani kporušeniuzásadyrovnakého
zaobchádzania. Konštatovala, že problematické sú osobné vzťahy medzi žalobkyňou a E., na základe
čoho komisia doporučila M.. D. uzavrieť aj písomný zmier medzi zamestnancami. Ani to sa však

žalobkyni nepáčilo, hoci na jej podnet bola zostavená komisia, ktorá ihneď konala a prijala potrebné
opatrenia a ďalej bezdôvodne hľadala dôvody na preukázanie diskriminácie jej osoby, diskriminácia sa
však nikdy nepotvrdila. Zamestnávateľ sa snažil pomôcť žalobkyni jej preložením na inú lokalitu, ktorá
by ju nijakým spôsobom neznevýhodňovala, práve naopak, do práce by mala rovnako blízko, čo sa
týka vzdialenosti a zároveň by sa v práci nestretávala s p. E., s ktorým mala osobné problémy a nie

pracovné, čo potvrdili aj zamestnanci. Nezmenila by sa jej ani náplň práce, poukázal pritom na to, že
skutočnosť, ktorý zamestnanec bude preradený, a ktorý nie, o tom rozhoduje samotný zamestnávateľ
v zmysle Zákonníka práce, má na to plné právo. Takisto to platí aj na výber zamestnanca v prípade
nadbytočnosti po zvážení všetkých prevádzkových dôvodov, ktoré mu to umožňujú. Aj túto pomoc
však žalobkyňa odmietla, brala ju ako trest a venovala sa naďalej svojej najobľúbenejšej činnosti

a to sťažovaniu sa na všetko a na všetkých. Na základe žiadosti žalobkyne z 28.08.2004 bola
zostavená ďalšia komisia na prešetrenie skutkového stavu so záverom prešetrenia, že diskriminácia
žien na pracovisku nebola preukázaná, ani žiadne porušenie pracovno-právnych predpisov. Naopak,
v správe bolo potvrdené svojvoľné a protiprávne zasahovanie žalobkyne do dochádzky ostatných
zamestnancov. Súkromná evidencia dochádzky žalobkyne o prítomnosti zamestnancov na VN Starina

je skreslená tým, že žalobkyňa nie je ich priama nadriadená, ktorej by mali oznamovať čerpanie
dovolenky. Nie je pravdivé ani tvrdenie žalobkyne o tom, že zamestnankyňa p. O. potvrdila nevhodné
správanie sa p. E. a že ho videla pod vplyvom alkoholu. Ide len o úmyselné zavádzanie súdu zo
strany žalobkyne. Nie je pravdivé ani tvrdenie žalobkyne, že E. bol neskôr „uprataný“ na lepšie
pracovné miesto, pretože bol degradovaný na nižšiu funkciu, s nižším platom. Pokiaľ žalobkyňa vytýkala

žalovanému prijatie dvoch nových zamestnancov po jej odchode z VN Starina, títo neboli prijatí na
miesto meračov, ako ona tvrdí, ale na funkciu poriečnych, ktorí vykonávali aj meračské práce podľa
potreby prevádzky a pokynov vedúceho. Nie je pravdivé ani tvrdenie žalobkyne, že by vysielaná na
pracovné cesty proti jej vôli, nikdy nevykonávala iný druh práce, ako mala dohodnutý v pracovnej
zmluve a rovnako ako všetci zamestnanci žalovaného, bola pravidelne školená z predpisov BOZP a

takisto bola posielaná na pravidelné lekárske prehliadky podľa potreby. Taktiež žalobkyňa sa mohla
sama a kedykoľvek oboznámiť so všetkými vnútropodnikovými predpismi, svoje práva zamestnanca
predsa dobre poznala, a preto nešlo o diskrimináciu jej osoby. Kontrolu vodných tokov majú v
pracovnej náplni všetci vodohospodárski robotníci, vrátane žalobkyne. Podľa pokynov vedúceho mohol
ktorýkoľvek z vodohospodárskych robotníkov zastúpiť pri kontrole iného vodohospodárskeho robotníka,

a to ktoréhokoľvek vodného toku. Pokiaľ žalobkyňa považovala za diskrimináciu aj upratovanie blata v
spoločných priestoroch všetkých zamestnancov, tak upratovali všetci, aj muži, keďže v doobedňajšom
čase upratovačka tam nebola. Pálenie krovia taktiež patrilo k vykonávaniu bežnej údržby tokov a túto
činnosť vykonávali všetci vodohospodárski robotníci podľa pokynov ich nadriadeného zamestnanca.
Pokiaľ neustále sa porovnáva žalobkyňa s pani O., tak žalovaný uviedol, že žalobkyňa vykonávala

všetky druhy prác v súlade s jej pracovnou náplňou a u svojho zamestnávateľa a vedenia podniku sa
nikdy nesťažovala na prideľované práce, robila to až v súdnom konaní. Pokiaľ sa žalobkyňa počas
pracovnej doby na určené miesta výkonu práce prepravovala na bicykli, nikto jej na to nedal žiadny
pokyn, rozhodla sa tak sama, rovnako to robili aj ostatní zamestnanci, podľa vlastného uváženia.7.Žalobkyňa podľa žalovaného tiež zavádzala súd, keď tvrdila, že proti jej vôli bola preradená na
Prevádzkové stredisko Humenné - Laborec HT - hať Snina, pretože sama dobrovoľne a bez nátlaku

podpísala dňa 07.02.2005 dohodu o zmene pracovnej zmluvy, rovnako aj všetci zamestnanci celého
OZ Košice. Ochranné pomôcky a to rukavice a montérky jej boli prideľované rovnako, ako aj ostatným
zamestnancom v rámci možností zamestnávateľa. Na zariadení na hati Snina nemal šatňu a skrinku na
osobné veci nikto, nielen žalobkyňa, pretože sa jednalo o vysunuté pracovisko menšieho charakteru. S
vykonanými úpravami v mieste výkonu práce u žalobkyne sa snažili žalobkyni pomôcť s jej problémom

a súčasne riešili aj jej nikdy nekončiace sa sťažnosti na všetko a na všetkých, preto sa jej vyhotovovali
týždennéplánypráce,keďžetakmernikdynebolaspokojnáspridelenýmipracovnýmiúlohami,narozdiel
od iných zamestnancov, ktorí sa nesťažovali, ale radšej pracovali. Tvrdenie žalobkyne o príčinnej
súvislosti jej psychických problémov na základe jej stretnutí s p. E. na pracovisku sú opäť zavádzajúce
a nepravdivé, pretože žalobkyňa bola na hati Snina a E. priamo v budove strediska Humenné, takže ich
spoločné stretnutia by ani neboli reálne, okrem toho vtedy tam pracovalo asi 20 zamestnancov. Zo strany

žalobkyne je zavádzajúce jej neustále označovanie seba v jej písomných vyjadrení ako zamestnanca
VN Starina a neustále porovnávanie sa s inými zamestnancami pridelenými na VN Starina, keďže po
podpísaní dohody o zmene pracovnej zmluvy bola už ako zamestnanec pridelená na úsek Laborec HT,
hať Snina. M.. L. sa stala jej priamou nadriadenou, ako aj pre všetkých zamestnancov na tomto úseku.
Nejednalo sa o teda o diskrimináciu, pretože p. O. pracovala v rámci teritoriálnej pôsobenia strediska

na VN Starina a mala iného priamo nadriadeného zamestnanca a to M.. D.. Týždenné plány práce sa
potom začali vyhotovovať aj pre ostatných zamestnancov na základe rozhodnutia riaditeľa OZ Košice
a nie na podnet žalobkyne. Pokiaľ v týždenných plánoch bola vždy vyčlenená žalobkyňa a uvedená v
samostatnej kolónke, tak si to podľa M.. L. výslovne želala, aby mala presný prehľad o prácach, ktoré
mala v daný týždeň vykonať.

8.Ďalšia sťažnosť týkajúca sa organizačnej štruktúry, ktorú požadovala, bola rýchlo vybavená a
to osobne na závode v Michalovciach. Žalobkyňa sa totiž sťažovala, že mala spolu s ostatnými
zamestnancamiísťvypomáhaťzamestnancomna vodnúnádržZemplínskaŠíravapodobuasi3týždne,
ktorévypomáhaniejeužalovanéhobežné.Navšetkysťažnostivšak žalovanýbezprostredneodpovedal

a vždy bol preverený skutkový stav zodpovednými zamestnancami, o čom svedčia aj písomné záznamy
a písomné odpovede.
V prípade vyplnenia dohody o mzdových podmienkach, žalovaný postupoval správne a nejednalo o
žiadnu diskrimináciu osoby žalobkyne.
Deaktivovanie Autonómneho systému varovania nikdy nebolo preukázané, všetko sú len účelové

tvrdenia zo strany žalobkyne, čo potvrdil aj príslušný orgán CO, ktorý to aj kontroloval.
V súvislosti s petíciou všetkých zamestnancov vodnej nádrže Starina proti návratu žalobkyne na toto
pracovisko žalovaný uviedol, že žalobkyňa nevyužila svoje právo zúčastniť sa osobného prejednania
petície dňa 14.04.2005 so všetkými zamestnancami. Aj keď riešenie petície nepatrí do kompetencie
zamestnávateľa, považoval za svoju povinnosť zaoberať sa jej podnetom, keďže išlo o osobno-pracovné

problémy medzi žalobkyňou a ostatnými spoluzamestnancami z dôvodu vyriešenia vzniknutého stavu.
Zamestnanci VN sa jednoznačne vyjadrili na adresu žalobkyne, že ju tam nechcú, pretože ich všetkých
neustále prenasleduje a kontroluje. Kvôli jednej nespokojnej zamestnankyni - žalobkyni trpeli všetci
zamestnanci a v takom pracovnom prostredí sa nedá plnohodnotne pracovať. Z uvedeného vyplýva,
teda že žalobkyňa bola práve tá, ktorá zastrašovala svojich kolegov svojim svojvoľným a protiprávnym

správaním na pracovisku a jej správanie bolo aj v rozpore s dobrými mravmi. Žalovaný tvrdil, že sa nikdy
nepreukázala príčinná súvislosť zdravotných problémov žalobkyne v súvislosti s pracovným pomerom u
žalovaného. Podľa jeho informácií totiž žalobkyňa v rovnakom čase mala vážne rodinné problémy, čo aj
sama potvrdila a dokonca žalovaný mal aj informácie o súbežnej pracovnej činnosti žalobkyne u iného
zamestnávateľa. Doložená lekárska správa žalobkyňou nespĺňala zákonné náležitosti, pretože lekársky

posudok a tlačivo bolo vystavené blízkym príbuzným a to švagrom žalobkyne, preto túto lekársku
správu žalovaný nemohol akceptovať a nemalo to nič spoločné s diskrimináciou osoby žalobkyne. Ani
ďalšia lekárska správa nespĺňala zákonom požadované náležitosti a navyše bola žalobkyňou doložená
neskoro, po skončení pracovného pomeru. Z lekárskej správy psychiatričky D.. G. U. vyplynulo, že
zamestnankyňa trpela už dva roky depresívno-úzkostnou poruchou, to znamená, že jej psychické

problémy trvali už rok predtým, ako začali jej osobné problémy s p. E.. Žalovaný v podstate navrhol
zamietnuť žalobu z viacerých objektívnych dôvodov, najmä že žalobkyňa vôbec neuniesla dôkazné
bremeno v súvislosti s tým, že nepreukázala porušenie zásad rovnakého zaobchádzania. Ani výpovede
svedkov v konaní nepotvrdili žiadnu z foriem diskriminácii, či už priamej alebo nepriamej, išlo len oobčasnékonfliktnésprávaniesadvochzamestnancovatožalobkyneapánaE., čoniejepovažovanéza
diskrimináciu v zmysle antidiskrimačného zákona a okrem toho žalovaný vzniesol námietku premlčania
voči celému nároku žalobkyne.

9.Žalobkyňa sa okrem nemajetkovej ujmy domáhala aj náhrady ušlej mzdy vo výške 7.584,€. V
tejto súvislosti súd poukázal, že Zákonník práce účinný do 31.12.2005 presne stanovoval, kedy má
zamestnanec nárok na náhradu mzdy. Upravuje to § 80, v ktorom sa uvádza, že pri neplatnej dohode
o skončení pracovného pomeru sa postupuje pri posudzovaní nároku zamestnanca na náhradu ušlej

mzdy, obdobne ako pri neplatnej výpovedi danej zamestnancovi zamestnávateľom. Zamestnávateľ
nemôže uplatňovať nárok na náhradu škody pre neplatnosť dohody. V tomto prípade však dohoda o
skončení pracovného pomeru žalobkyne so žalovaným nebola určená za neplatnú, a preto súd nárok
žalobkyne na náhradu ušlej mzdy nemohol priznať. V tejto časti bol teda jej nárok zamietnutý.

10.Súdposudzovaluplatnenúnáhradunemajetkovejujmyvovýške87.365€sprísl,ktorábolauplatnená

titulom nerovnakého zaobchádzania a titulom jej diskriminácie. Vzhľadom na vznesenú námietku
premlčania musel sa súd zaoberať najskôr tým, či skutočne uplatnený nárok žalobkyne je alebo nie je
premlčaný. Právne to posúdil podľa § 1 ods. 2 Zákonníka práce účinného v čase skončenia pracovného
pomeru, t.j. ku dňu 31.12.2005 s tým, že ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahuje sa na
tieto právne vzťahy Občiansky zákonník. Posudzoval teda premlčanie v zmysle ust. § 100 ods. 1,2, §

101 Občianskeho zákonníka. Poukázal na to, že účastníci konania boli riadne poučení v zmysle ust. §
120 ods. 4 O.s.p., pričom pri rozhodovaní súd vychádzal z listinných dôkazov, ktoré mu boli predložené
do vyhlásenia uznesenia, ktorým bolo dokazovanie ukončené. Súd posudzoval premlčanie všetkých
nárokov v 20 prípadoch skutkoch, kedy žalobkyňa namietala, že s ňou nebolo rovnako zaobchádzané
a že bola diskriminovaná.

11.Skutok označený bodom 1 a to nesprávny a nezákonný popis pracovnej funkcie a nesprávna
pracovná náplň, ide o premlčaný nárok, keďže naposledy dostala pracovnú náplň 12.04.1999 a žaloba
bola podaná 10.04.2006. Čo sa týka skutkov 2 a 3, ktoré spolu súvisia, tie sa mali stať v roku 2004
- 2005, žalobkyňa na ne poukázala už v žalobe, teda tieto skutky premlčané nie sú. Premlčaný je však

skutok pod bodom 4, ktorý sa mal stať v máji alebo v júli 2004, avšak žalobkyňa ho prvýkrát spomenula
až na pojednávaní 19.09.2008, teda je premlčaný. Premlčaný je aj skutok 5, ktorý sa mal stať v
mesiaci júl - august 2004, pričom žalobkyňa ho prvýkrát spomenula až na pojednávaní 19.09.2008,
teda je premlčaný. Premlčaný je aj skutok č. 6, ktorý sa mal stať v auguste 2004, aj ten spomenula
žalobkyňa až na pojednávaní 19.09.2008, obdobne je to aj u skutku č. 7,8 a 9. Čo sa týka skutku pod

č. 10, podľa dôkazov, ktoré predložila, súd mal preukázané, že naposledy pálila krovie 12.11.2005,
prvýkrát si však nárok uplatnila dňa 27.01.2009 na pojednávaní, teda po uplynutí premlčacej lehoty
a skutok je premlčaný. Skutok č. 11, ktorý sa mal stať v novembri až decembri 2004 tiež uviedla až
na pojednávaní 19.09.2008, ide o premlčaný nárok, skutok č. 12 je obdobne premlčaný z dôvodov ako
predchádzajúci.Skutokč.13posúdilsúdtaktiežakopremlčaný,pretožekzmenepracovnejzmluvymalo

dôjsť 15.02.2005 a žalobkyňa si prvýkrát uplatnila nárok až na pojednávaní 19.09.2008. Skutok pod
bodom č. 14 sa mal stať od 15.02.2005 do 13.05.2005, avšak spomenula ho až na prvom pojednávaní
19.09.2008 a tak márne uplynula premlčacia lehota. Skutok pod č. 15 je taktiež premlčaný, pretože
stal sa v období apríl - júl 2005 a prvýkrát ho spomenula žalobkyňa 19.09.2008. Skutok pod č. 16
týkajúci sa námietky žalobkyne, že od 15.08.2005 do 09.09.2005 bola posielaná ako jediný pracovník

zo Stariny na odstraňovanie drevnej hmoty a krovín pri výreze na vodné dielo Zemplínska Šírava, tak
prvýkrát namietala túto skutočnosť 19.09.2008, t.j. po uplynutí trojročnej premlčacej lehoty a ide o
premlčaný nárok. V tomto skutku však žalobkyňa uviedla, že dňa 19.09.2005 sa zúčastnila rokovania
na správe závodu Michalovce, pričom konanie žalovaného považuje za diskriminačné a v tejto časti
nárok premlčaný nie je, pretože si ho uplatnila prvýkrát 19.09.2008, teda posledný deň premlčacej

lehoty. Skutok pod č. 17 je premlčaný, pretože uplynula premlčacia doba, keďže si ho uplatnila na prvom
pojednávaní a stal v marci až apríli 2005. Premlčaný je aj skutok pod č. 18, ktorý bol taktiež uplatnený
až na prvom pojednávaní a mal sa stať od marca do júna 2005 (nesprávny je na č.l. 41 spisu rozsudku
uvedený rok 2006). Premlčaný je aj skutok pod č. 19, týkajúci sa správania M.. D., ktorý končí obdobím
augusta 2005, pričom nárok si uplatnila 19.09.2008. Aj skutok pod č.20, ktorý sa stal 22.12.2005 je

premlčaný, keďže žalobkyňa si ho neuplatnila do ukončenia trojročnej premlčacej lehoty 22.12.2008.
Vzhľadom na vznesenú námietku premlčania, teda súd prvej inštancie sa nezaoberal v ďalšom týmito
skutkami a z dôvodu premlčania v tejto časti žalobcu zamietol. V ďalšom sa zaoberal už len skutkami
č. 2, 3 a čiastočne skutkom pod bodom 16.12.Vec právne posúdil podľa § 13 ods. 1.2,3,4,5 Zákonníka práce podľa ust. § 2 ods. 1,2,3,4,5,6,7
Zákona č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred

diskrimináciou (antidiskriminačný zákon) účinného v čase skončenia pracovného pomeru, t.j. k
31.12.2005, pričom poukázal na to, že nemohol použiť ust. § 2a tohto zákona, ktoré nadobudlo účinnosť
až 1.4.2008, pretože pracovný pomer bol skončený medzi žalobkyňou a žalovaným 31.12.2005. Vec tiež
posúdil podľa § 3 ods. 1,2,3, § 6 ods. 1,2, § 8 ods. 1, § 9 ods. 1 až 4, § 11 ods. 1-3 citovaného zákona.

13.Súd prvej inštancie mal za preukázané, že na základe vykonaného dokazovania žalobkyňa pracovala
u žalovaného na základe pracovnej zmluvy uzatvorenej ešte dňa 1.8.1987, pričom pracovný pomer
skončila dohodou ku dňu 31.12.2005. Ako je uvedené v skutkoch pod č. 2 a 3, žalobkyňa na jeseň
2003 upozornila M.. D. na správanie sa p. E. ako vedúceho pracovníka na VN Starina, pričom mu
oznámila, že E. je často pod vplyvom alkoholu. Tiež na jeho príkaz sa deaktivuje autonómny systém
varovania, že E. je na pracovisku čoraz agresívnejší, vulgárnejší a že ju začal sexuálne obťažovať.

Sexuálne obťažovanie však žalobkyňa ničím preukázala a ani ničím nevedela preukázať. Súd prvej
inštancie však uviedol, že zlé pracovné a súkromné vzťahy medzi žalobkyňou a p. E. potvrdili výpovede
niektorých svedkov. Napr. svedkyňa E.. O. uviedla, že žalobkyňa sa s p. E. párkrát hádala, p. E. jej
viackrát povedal, že je sviňa jedna sprostá a použil aj ostrejšie slová. Keď kričal, použil aj vulgárnejšie
slovo. Žalobkyňa mu odpovedala niečím podobným. Svedkyňa pre komisiu, ktorá vypracovala správu

dňa 22.7.2004 uviedla, že vizuálne pozorovala, že p. E. bol v práci pod vplyvom alkoholu, že je náladový,
že prenáša náladu z domu na pracovisko. Raz aj jej povedal vulgárne a bola svedkom aj toho, ako
nepekne hovoril so žalobkyňou. Taktiež M.. D. potvrdil, že žalobkyňa sa mu viackrát sťažovala, že p. E.
sa ku nej choval vulgárne. Aj svedok H. potvrdil vulgárne správanie sa p. E. voči žalobkyni, ale aj voči
ostatným podriadeným, hlavne v čase, keď bol opitý. Bol svedkom, ako sa rukou zahnal voči žalobkyni,

keby nebol medzi nimi stôl, tak by ju udrel. Taktiež bol svedkom toho, ako jej nadával do svíň, že keď
nevie držať hubu, tak poletí. Hrubo sa správal aj voči ostatným. O konfliktoch medzi žalobkyňou a p. E.
z počutia vedel aj svedok C.. Osobne však žiadneho konfliktu svedkom nebol. Hádky medzi žalobkyňou
a p. E. počul aj svedok I., ktorý sedel vo vedľajšej kancelárii ako žalobkyňa. Viackrát mali na seba
hovoriť zvýšeným hlasom, o čom sa hádali, svedok nevedel povedať. Svedok M.. U.Á., ako vedúci úseku

vodohospodárskej prevádzky žalovaného potvrdil, že zistili na pracovisku zlé vzťahy medzi žalobkyňou
a p. E., ale malo ísť o osobné vzťahy. Tieto zlé vzťahy (pracovné) medzi žalobkyňou a E. muselo viackrát
riešiť vedenie žalovaného. Uvedené skutkové zistenia súd prvej inštancie posúdil podľa § 2 ods. 5
zák.č. 365/2004 Z.z., účinného do 31.12.2005. Vyvodil z toho, že je teda možné tvrdiť, že O. E.k ako
priamy nadriadený žalobkyne túto diskriminoval obťažovaním a to nepríjemným, nevhodným a urážlivým

správaním, ktorého následkom objektívne mohlo byť znížené dôstojnosti žalobkyne, ako aj vytvorenie
nepriateľského ponižujúceho alebo zastrašujúceho prostredia. V tejto súvislosti mal súd preukázané, že
žalobkyňa bola diskriminovaná formou obťažovania.

14.Pokiaľ v skutku č. 16 žalobkyňa uviedla, že na deň 19.9.2005 bola riaditeľom závodu Ing. U.

pozvaná na správu závodu Michalovce na vysvetlenie štruktúry prevádzkového strediska Humenné,
kde boli prítomní 4 zamestnanci, títo podľa nej účelovo a vedome klamali, keď tvrdili, že vodné
dielo Zemplínska Šírava patrí pod stredisko Humenné. Diskrimináciu pociťovala aj v tom, že oficiálne
schválenú organizačnú štruktúru strediska žalobkyňa nikdy nedostala a aj v tom, že keď chcela
informácie o organizačnej štruktúre, tak chcela vedieť, prečo ju posielajú na výkon prác na Šíravu.

V tejto súvislosti žalovaný súdu predložil organizačnú štruktúru odštepného závodu Košice Správy
povodia Laborca Michalovce, ktorým preukázal, že Zemplínska Šírava patrí v organizačnej štruktúre
pod Stredisko vodohospodárskej prevádzky Humenné. Aj keď predložená organizačná štruktúra nebola
opatrená pečiatkou, ani podpisom zo strany žalovaného a originalitu spochybnila žalobkyňa, žalobkyňa
nepredložila žiaden dôkaz, ktorý by túto organizačnú štruktúru vyvrátil. V tomto skutku teda súd

konanie žalovaného posúdil v zmysle ust. § 13 Zákonníka práce , ako aj § 2 antidiskriminačného
zákona účinného v čase skončenia pracovného pomeru žalobkyne. Aj keď vo všeobecnosti klamanie
zamestnávateľa by sa dalo považovať za konanie, ktoré nie je v súlade s dobrými mravmi, súd nemal
preukázané, že by žalovaný žalobkyni klamal, keď tvrdil, že vodné dielo Zemplínska Šírava patrí pod
stredisko Humenné. Opak žalobkyňa totiž nepreukázala. Za diskriminačné správanie žalovaného tiež

súd nepovažoval ani skutočnosť, že na žiadosť žalobkyne namiesto zaslania organizačnej štruktúry
prevádzkového strediska Humenné pozval ju žalovaný na správu závodu Michalovce, kde sa jej pokúsil
vysvetlil organizačnú štruktúru tohto prevádzkového strediska. Že žalovaný zvolil túto formu vybavenia
žiadosti a sťažnosti, tak v tomto súd nevidel prenasledovanie ani iný postih a ani zastrašovanie. Priosobnom rokovaní totiž mohli byť vyriešené aj prípadné iné nejasnosti. Skutočnosť, že žalovaný nedal
žalobkyni takú odpoveď , akú si ona želala, neznamená, že ju zavádzal alebo že ju diskriminoval. Súd
teda konanie žalovaného nepovažoval za priamu diskrimináciu, teda že by sa so žalobkyňou v tejto

situácii zaobchádzalo menej priaznivé, ako by sa mohlo zaobchádzať s inou osobou v porovnateľnej
situácii. Nebolo preukázané, že by sa voči nej nevhodne správal, alebo že by tak urobil s úmyslom
znížiť jej dôstojnosť alebo vytvoriť nepriateľské alebo ponižujúce alebo zastrašujúce prostredie. Osobné
rokovanie so žalobkyňou totiž súd považoval za primerané na dosiahnutie vyriešenia jej žiadosti. Tu
súd zdôraznil, že skúmal len možnú diskrimináciu žalobkyne v súvislosti s jej žiadosťou o zaslanie

organizačnej štruktúry prevádzkového strediska Humenné a jej pozvanie na osobné rokovanie dňa
19.9.2005, pretože len toto bolo nepremlčanou časťou skutku uvedeného pod bodom 16. Keďže v tejto
časti správanie žalovaného za diskriminačné súd nepovažoval, aj v tejto časti žalobu zamietol.

15. Súd v ďalšej časti odôvodnenia rozsudku poukázal na to, že žalobkyňa ukončila pracovný pomer
dohodou ku dňu 31.12.2005, pričom žiadala pritom priznať nemajetkovú ujmu vo výške 87.365 €

ako finančnú satisfakciu za zníženie jej cti a dôstojnosti, ktorá suma prevyšuje viac ako jej 18 ročný
plat. Súd poukázal na to, že náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch súd určuje s prihliadnutím na
závažnosťvzniknutejnemajetkovejujmyavšetkyokolnosti,zaktorýchdošlokjejvzniku.Vtomtoprípade
súd priznáva nemajetkovú ujmu len za skutky č. 2 a 3, v ktorých konštatoval diskriminačné konanie
žalovaného - jeho zamestnanca, nadriadeného žalobkyni. V týchto skutkoch súd mal za preukázané

viacnásobné obťažovanie žalobkyne zo strany jej priameho nadriadeného O. E. v tom, že jej vulgárne
nadával, vyhrážal sa jej, že ju pošpiní a že postará sa o to, aby bola prepustená z práce. Takéto konanie
považoval za objektívne spôsobilé značným spôsobom znížiť dôstojnosť žalobkyne na pracovisku, t.j.
VN Starina. Zároveň tým bola znížená aj spoločenská vážnosť žalobkyne medzi spolupracovníkmi,
keďže došlo k viacnásobným vulgárnym nadávkam aj pred kolegami. Toto správanie podľa názoru súdu

bolo spôsobilé privodiť žalobkyni aj psychické ťažkosti, na ktoré sa napokon aj liečila v psychiatrickej
ambulancii s tým, že podľa správy D.. U. žalobkyňu začala liečiť v septembri 2004 a jednou z príčin
psychickejporuchybolstresnapracovisku.Súdpriúvahevýškenemajetkovejujmyvzalajtúskutočnosť,
že žalobkyňa sa sama do istej miery podieľala na vytváraní konfliktov a nepríjemných situácii na
pracovisku. Taktiež aj tú skutočnosť, že keď na ňu O. E. kričal a použil vulgárne slovo, ona mu

odpovedala niečím podobným. Vzal do úvahy, že psychické problémy žalobkyne podľa preukázania
neboli spôsobené výlučne stresom na pracovisku, ale aj rodinnými problémami, ktoré v tom čase
mala a túto skutočnosť taktiež potvrdila D.. U.. Vzhľadom na uvedené súd priznal žalobkyni náhradu
nemajetkovej ujmy za každý skutok 3-násobkom jej vtedajšej mzdy. Priznal jej teda nemajetkovú ujmu vo
výške 1.200 €, čo je približne 3-mesačný zárobok za obdobia, keď končila pracovný pomer žalovaným.

V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Keďže žalobkyňa žiadala priznať s náhradou nemajetkovej ujmy aj
12 % ročný úrok z omeškania od 1.1.2006 do zaplatenia, súd tento jej nárok posúdil podľa § 517 ods. 1,2
Občianskeho zákonníka a § 3 vl. nar. č. 87/1995 Z.z. v znení účinnom od 1.2.2013. Súd o nemajetkovej
ujme žalobkyne rozhodol až týmto rozsudkom a preto povinnosť žalovaného zaplatiť nemajetkovú ujmu
je určená do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Dokiaľ sa rozsudok nestane vykonateľný, nemôže sa

teda žalovaný do omeškania s plnením. Zákonný úrok z omeškania je pritom 5,05 % ročne a na takúto
výšku úroku z omeškania omeškania súd žalovaného aj zaviazal.

16. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p. s tým, že z procesného hľadiska úspešný
žalovaný uviedol, že náhradu trov konania si neuplatňuje aj keď v konaní mal väčší úspech ako

žalobkyňa. Preto súd o náhrade trov konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich
náhradu. V tejto súvislosti ešte súd uviedol, že pri rozhodovaní o náhrade trov konania sa riadil úvahou,
že konečné rozhodnutie vo veci samej nezáviselo od úvahy súdu akú náhradu nemajetkovej ujmy prizná
žalobkyni, ale predovšetkým od toho, že žalovaný úspešne vzniesol námietku premlčania.

17. V zákonnej lehote podala odvolanie žalobkyňa z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm.
f/ a písm. h/ CSP. Poukázala na to, že v žalobe zo dňa 10.4.2006 si uplatnila nárok na náhradu
škody a nielen nárok na náhradu mzdy za diskriminačné skutky priameho nadriadeného vedúceho
VN Starina O. E. voči nej, tak ako rozhodol súd. Jednotlivé skutky zintenzívnenia diskriminácie zo
strany zamestnávateľa podľa nej sú popísané v prílohe, ktorá je súčasťou návrhu ako dôkaz zo dňa

10.4.2006, ktorý bol podaný na Okresnom súde Košice I, ide o sťažnosť zo dňa 6.5.2005, zaslanú
Slovenskému národnému stredisku pre ľudské práva, kde sú pravdivé opísané všetky skutočnosti. Preto
nie je možné považovať uvedené skutky za premlčané, lebo boli dané ako listinný dôkaz k žalobnému
návrhu ako jeho súčasť a teda neboli uplatnené až na pojednávaní dňa 19.9.2008 ako je to uvedené vrozsudku. Skutočnosť, že súd tento listinný dôkaz riadne akceptoval svedčí aj to, že samotný súd dal
pokyn na upresnenie, z čoho pozostáva náhrady škody, ktorej sa domáha žalobou. Dňa 6.2.2009 na
základe tohto pokynu súdu bolo zaslané upresnenie, z čoho pozostáva požadovaná náhrada škody aj

s matematickým výpočtom. Následne odôvodňovala svoje tvrdenie, že skutky, ktoré súd považoval za
premlčané, premlčané nie sú práve s poukazom na sťažnosť zaslanú na SNSĽP zo dňa 6.5.2005. Ku
skutkupodbodom20vsúvislostisjejzdravotnýmiproblémamipodľajejnázorutaktiežtentoskutoknieje
premlčaný, pretože na neho poukázala už v žalobe na strane 3. Z uvedeného dôvodu teda rozhodnutie
súdu je nesprávne, pretože súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovým zisteniam a taktiež aj napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci. Súd taktiež neoznámil žalobkyni, na ktoré skutky vzniesol žalovaný námietky premlčania, teda
jej ani neumožnil vyjadriť sa k námietke premlčania počas pojednávaní. Pokiaľ súd tvrdí, že sa podieľa
na vzniku konfliktných situácií, tak nebral do úvahy výpovede svedkov, ktorí vypovedali, že s ňou nikdy
žiadny konflikt nemali, alebo že by ona vyvolávala konflikty, alebo sa na nich podieľala. Poukázala
pritom na svedecké výpovede svedka U., E., U., W., ale i D.. U., ktorá ju charakterizovala ako normálnu

ambicióznu ženu, ktorá sa stará o rodinu. Skutočnosť, že svedkovia I., U. N. C. boli oproti ostatným
zamestnancom práce zvýhodňovaní, tak z toho dôvodu boli ich výpovede tendenčné. Zapisovanie
telefónnych hovorov ostatných zamestnancov pritom mala nariadené od vedúcich pracovníkov, aby
sa nezvyšovali účty za telefóny, pritom poukázala na výpovede svedkyne O., svedka U. a svedka
I.. Čo sa týka prejavovania nespokojnosti s pridelenou prácou, tak súd nebral do úvahy, že takýto

prejav zamestnanca by bol porušením pracovnej disciplíny a musí byť preukázané, že zamestnanca
zamestnávateľ na to upozornil, čo však žalovaný voči nej nikdy neurobil, t.j. nikdy nebola upozornená, že
porušuje pracovnú disciplínu alebo riadne nevykonáva pridelenú prácu. Čo sa týka sledovania evidencie
dochádzky všetkých zamestnancov, tak v podstate túto evidenciu sledovali všetci, pretože vedúci
zvýhodňoval svojich blízkych priateľov oproti ostatným tým, že im písal riadnu smenu, akoby pracovali

a pritom v práci neboli. Ak bolo povinnosťou súdu vziať do úvahy do úvahy psychické problémy aj pre
rodinné problémy, ktoré boli následkom diskriminácie, čo konštatoval súd prvej inštancie v odôvodnení
rozsudku, pritom však nebral do úvahy, že predtým nikdy nijaké závažné rodinné problémy nemala,
o tomto svedčila aj svedkyňa D.. U.Á.. Pokiaľ súd priznal náhradu nemajetkovej ujmy len za skutky
uvedené v bodoch 2 a 3, a tak jej vlastne po vyše 10 rokoch súdenia sa priznal diskrimináciu v štátnej

firme a prisúdil iba výšku odstupného, ktorú požadovala pri výpovedi a ktorá jej patrila zo zákona. Nebral
pritom do úvahy, že nikdy na pracovisku neporušovala žiadne predpisy a nevyvolávala žiadne konflikty.
Aj keď na viac ako 17 skutkov súd neprihliadal s tým, že konštatoval ich premlčanie, je pravda, že sa
týmto skutkami počas 10-tich rokov na pojednávaniach podrobne zaoberal, a teda konal nelogicky. Aj
dĺžka trvania celého konania veľmi zle vplývala na jej psychický stav a vzbudzovala v nej stav právnej

neistoty. Podľa jej názoru predložila súdu dostatok dôkazov, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k
porušeniuzásadyrovnakéhozaobchádzaniazostranyžalovanéhodošloabolopovinnosťoužalovaného
preukázať, že túto zásadu neporušil. Žalovaný sa nevyvinil a pri dokazovaní viackrát sám sebe a
odborne preukázal, že porušoval zásady rovnakého zaobchádzania. Hlavná príčina diskriminácie voči
nej spočívala totiž v tom, že zodpovední pracovníci žalovaného vedome konali s mimoriadne vysokou

spoločenskou nebezpečnosťou, aby zakryli konanie nezodpovedných pracovníkov, ktorí závažným
spôsobom porušovali všetky právne predpisy, čím vážne ohrozovali spravovaný majetok, ktorý podľa
Ústavy SR článku 4 je vo výhradnom vlastníctve štátu a hlavne obyvateľoch žijúcich pod priehradou.
Požaduje preto zaplatenie celej žalovanej sumy, pričom k výške náhrady škody použila ako pomôcku k
výpočtu výšku vtedajšej jej mzdy, t.j. 400 €, za obdobie, kedy u žalovaného mohla aj naďalej pracovať.

Za 20 rokov to predstavuje 96.000 € a požadovaná suma je 94.949,20 €. Pokiaľ by bola použila ako
pomôcku skutočnú najnižšiu mzdu zodpovedných pracovníkov žalovaného (napr. zníženú mzdu pána
E. 850 €), ktorí tam naďalej pracovali a pracujú minimálne 10 rokov do vynesenia rozsudku a ktorí
sa na diskriminácii podieľali, aby kryli ohrozovací trestný čin, suma by bola neporovnateľne vyššia.
Vzhľadom na uvedené navrhla, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že žalobe v celom

rozsahu vyhovie a zaviaže žalovaného aj na náhradu trov konania, vrátane odvolacieho konania. ak
by odvolací súd dospel k záveru, že zmena rozsudku nie je možná, potom nech napadnutý rozsudok
zruší v plnom rozsahu a vráti vec súdu prvej inštancie so záväzným právnym názorom vychádzajúcim
z tohto odvolania na nové konanie a rozhodnutie.

18. Proti rozsudku súdu prvej inštancie a to proti výroku, ktorým súd určil, že žalovaný je povinný zaplatiť
žalobkyni sumu 1.200 € s prísl., podal žalovaný odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a
h/ CSP. Podľa jeho názoru konanie v skutkoch označeným pod bodom 2 a 3 diskriminačné nebolo,
pretože tvrdenie žalobkyne, že v čase trvania jej pracovnoprávneho pomeru v podniku žalovaného nazáklade jej pracovnej zmluvy dochádzalo k porušeniu zásad rovnakého zaobchádzania, k diskriminácii a
šikanovaniu preukázané nebolo. Žalobkyňa nepreukázala porušenia zásad rovnakého zaobchádzania
a ani nebola značným spôsobom znížená jej dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské

uplatnenie. Keďže neboli splnené zákonné podmienky, žalobkyňa sa nemôže domáhať náhrady
nemajetkovej ujmy. Ani výpovede svedkov nepotvrdili žiadnu z jej tvrdených foriem diskriminácie na
pracovisku, či už v priamej alebo nepriamej forme, naopak jednalo sa iba občasné konfliktné správanie
sa dvoch subjektov a to žalobkyne a O. E., čo však nie je považované za diskrimináciu v zmysle
zákona č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní. Všetci zamestnanci, ktorí v tom čase pracovali pod

vedením pána E., ešte aj písomne vyjadrili svoj nesúhlas s obvineniami žalobkyne na jeho adresu, a
preto žalovaný považuje jej tvrdenia o správaní pána E. za nepreukázané. Žalovaný na VN Starina
takisto ako aj na ďalších iných pracoviskách v rámci podniku pravidelne, ale aj náhodne vykonával
kontroly na požitie alkoholu počas pracovnej doby, pričom u O. E. nikdy nebolo požitie alkoholu zistené,
o čom svedčia písomné záznamy zodpovedných komisií. Pokiaľ žalobkyňa obviňovala osobu O. E. z
toho, že ju na pracovisku aj sexuálne obťažoval, ani neuviedla akým spôsobom, kde to mal robiť a

podobne. Ide o veľmi závažné obvinenie, avšak nikdy na neho nedala trestné oznámenie a nesťažovala
sa ani u svojho zamestnávateľa, uviedla to až účelovo pred súdom. Práve naopak, za sexuálne
obťažovanie by mohol práve O. E. žalovať žalobkyňu, ktorá ako uviedol na pojednávaní vyhľadávala
situácie, kde boli sami a evidentne ho zvádzala. Takéto obvinenia z jej strany dokončia hraničia s
trestným činom ohovárania a krivého obvinenia, avšak vyvodenie zodpovednosti z takéhoto konania

je záležitosťou dotknutého subjektu. K diskriminácii žalobkyne nedošlo ani konaním jej nadriadeného
M.. G. D., ktorý sa snažil práve vyriešiť konflikt medzi žalobkyňou a E.. Pokiaľ žalobkyňa uviedla ako
príklad šikanovania pokyn zamestnávateľa natrieť plot, práve podľa výpovede svedka O. E. bolo zistené,
že namiesto samé prišiel manžel žalobkyne a vulgárne vynadal jemu pred ostatnými zamestnancami.
V prípade žalobkyne vôbec nešlo o diskrimináciu, naopak, ona zastrašovala svojich kolegov svojím

čudným správaním, ktorí sa dokonca báli pracovať v jej blízkosti, aby si na nich niečo nevymyslela. Ďalej
sa vo svojom žalovaný zaoberal už prednesenými argumentmi v súvislosti s obvineniami žalobkyne
podľa jednotlivých skutkov už vyššie v rozsudku uvedených. Tvrdil, že žalobkyňa svojím nevhodným
správaním voči vlastným kolegom si sama prisvojovala kompetencie vedúceho a sama sebe znižovala
svoju ľudskú dôstojnosť a tiež spoločenskú vážnosť, lebo bola neprispôsobivá a vyvolávala konflikty aj

kvôli napr. bežnému upratovaniu a práve ona konala v rozpore s dobrými mravmi. Pokiaľ žalobkyňa
viackrát spochybňovala aj fungovanie autonómneho systému varovania na VN Starina a namietala
jeho deaktivovanie, preukázalo sa že z technického hľadiska to ani nie je možné a tieto obvinenia
nepotvrdilo ani stanovisko Prešovského obvodného úradu odboru obrany. Pokiaľ mala zdravotné
problémy žalobkyňa počas trvania jej pracovného pomeru, tak zamestnávateľ o nich nemal vedomosť,

práve naopak žalobkyňa sa sama rozhodla skončiť pracovný pomer dohodou, pričom nepredložila
relevantné lekárske doklady, aby bol s ňou skončený pomer v súlade s § 63 ods. 1 pís. c/ Zákonníka
práce. Taktiež sa nikdy nepreukázala príčinná súvislosť zdravotných problémov žalobkyne v súvislosti s
pracovným pomerom u žalovaného, pretože podľa informácií žalovaného mala v rovnakom čase vážne
rodinné problémy, čo aj sama potvrdila. Lekárske správy, ktoré predložila neboli doložené odborným

lekárskym posudkom, ktorý by jednoznačne a v súlade s judikatúrou deklaroval tvrdené skutočnosti
žalobkyňou. Z lekárskej správy psychiatričky D.. G. U. vyplynulo, že zamestnankyňa - žalobkyňa trpela
už v čase vydania potvrdenia (8.11.2005) depresívno-úzkostnou poruchou a jej psychické problémy
trvali už rok predtým, ako začali jej osobné problémy s pánom E.. Ani výpoveď D.. U. na súdnom
pojednávaní nepotvrdila príčinnú súvislosť zdravotných problémov žalobkyne v súvislosti s pracovným

pomerom. Ďalej žalovaný popisoval výpoveď O. E. v súvislosti so vzťahmi so žalobkyňou, podľa
ktorého práve žalobkyňa chcela získať jeho funkciu a ich problémy začali po tom, čo ju ako nadriadený
pracovník ako prvú navrhol na prepustenie z pracovného pomeru z organizačných dôvodov. Ak
žalobkyňa v žalobe uviedla, že je absolútne nepravdepodobné, aby si opäť našla prácu, táto skutočnosť
sa nepotvrdila, pretože žalobkyňa podľa vlastného podania už po roku a dvoch mesiacoch sa stala

samostatne zárobkovou činnou osobou a podnikala štyri roky. Potom sa zamestnala a postupne mala
dvoch zamestnávateľov. Na základe uvedeného žiadal žalovaný, aby krajský súd žalobu žalobkyne
zamietol v celom rozsahu.

19. K odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadrila žalobkyňa, ktorá v prvom rade poukázala na to, že

žalovaný ignoruje fakty a dôkazy, ktoré vyplynuli z dokazovania pred súdom prvej inštancie, a to aj
prostredníctvom právnej zástupkyne JUDr. H., ktorá zavádza súd vlastnými výmyslami a klamstvami.
Práve z postavenia JUDr. H., ktorá je podnikovým právnikom žalovaného vyplýva jej povinnosť dbať na
dodržiavanie právnych noriem na zverenom úseku, a teda aby prešetrenie sťažnosti zamestnankyne(žalovanej) boli vybavované v súlade so zákonom, čo sa nestalo a preto bola žalobkyňa odkázaná na
súdne konanie. Poukázala tiež na to, že už pred podaním žaloby na súd SMSLP konštatovalo, že
v jej pracovnoprávnom vzťahu došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania súvisiacich s § 6

ods. 1 antidiskrimačného zákona v spojení s § 13 ods. 1 Zákonníka práce, a to formou obťažovania
a toto správanie nebola ničím spochybnená a súd túto diskrimináciu po 10-tich rokoch aj potvrdil.
Pokiaľ žalovaný tvrdí, že neuniesla v konaní dôkazné bremeno tak účelovo klame, pretože v zmysle
antidiskrimačného zákona § 11 ods. 2 je práve žalovaný povinný preukázať, že zásadu rovnakého
zaobchádzania neporušil a predložiť na to súdu dôkazy. Až do uznesenia súdu, ktorým vyhlásil

dokazovanie za skončené, nič také právna zástupkyňa žalovaného, resp. samotný žalovaný neurobil.
Tiež tvrdenie o občasnom konfliktnom správaní žalobkyne a E. sa nezakladá na pravde, pretože sa
u vedúceho strediska na sexuálne obťažovanie ožratým priamym nadriadeným O. E.Á. a na jeho
požívanie alkoholu na pracovisku a amorálne správanie sa sťažovala. Klamstvom je aj tvrdenie, že všetci
zamestnanci žalovaného mali písomne vyjadriť svoj nesúhlas s obvineniami žalobkyne na správanie
sa O.. E., pričom poukázala, že práve jej tvrdenia potvrdili svedkovia pán U., E. H., D. O. N. P.. U..

Títo potvrdili aj jeho požívanie alkoholu na pracovisku a na tom nič nemení, že formálne kontroly toto
neodhalili, lebo vedúci pracovníci osobu pána E. chránili. Tiež nie je pravdivé tvrdenie, že by sexuálne
obťažovanie začala uvádzať účelovo až pred súdom a poukázala na to, že keď nepochodil u nej, začal si
napracoviskusupratovačkoupaniE.,atentopomerajtrval. TaktiežM..G.D.nereagovalnajejsťažnosti
a problém neriešil v súlade so zákonom, pričom problém nebol medzi ňou a E. ako problém osobný, ale

spočívalvhrubomporušovaníprávnychnoriemapovinnostívedúceho zamestnancavštátnompodniku.
Nie je tiež pravdivé tvrdenie, že pred ostatnými zamestnancami jej manžel vynadal O. E.. Účelové je aj
tvrdenie žalovaného o tom, že zastrašovala svojich kolegov svojím čudným správaním, ktoré sa báli
pracovaťvjejblízkosti.Totojejnikdyniktonepovedalačosatýkaevidenciedochádzky,tútovykonávalO.
E., ona len poukázala na to, že falšuje dochádzku niektorým jemu vyvoleným zamestnancom, následne

sa kniha evidencie dochádzky stratila. Nie je pravdivé tiež tvrdenie, že ani po jej preradení na iné
miesto výkonu práce sa nepreukázalo nepriaznivé zaobchádzanie s ňou, pričom opätovne poukázala
na praktiky zamestnávateľa pri koncipovaní pracovnej náplne a na to, že ona ako jediný zamestnanec
strediska bola preradená na inú prácu a na iný úsek bez jej súhlasu. Žalovaný systémovo riadil
diskrimináciu jej osoby, na rozdiel od iných zamestnancov, pretože napr. O. E. taktiež podpísal dohodu

o zmene pracovnej zmluvy, avšak preradil ho až na základe novo uzatvorenej dohody s účinnosťou
od 1.4.2005 a k nej majú vypracovanú aj novú pracovnú náplň. Pokiaľ sa diskriminácia jej osoby mala
skúmať na základe porovnávacej metódy, tak ju možno porovnávať ako meračku z úseku VN Starina
žalobkyňu iba s pani D.. O.. Ona však netvrdila, že ju diskriminovali iní pracovníci z iného úseku, ktorí
sa k nej správali slušne. Taktiež sa neustále sťažovala na prideľované práce, čo ponechával žalovaný

bez odozvy. V ďalšom opätovne poukazovala na argumenty, ktoré uviedla počas celého konania a
ktoré sú už uvedené vyššie v tomto odôvodnení rozsudku. Opätovne poukazovala na porušovanie
právnych predpisov prevádzkového poriadku v súvislosti s autonómnym systémom varovania, lebo v
zásade ide o ohrozovací trestný čin a je naplnená jeho skutková podstata, pričom nemusí dôjsť ani k
poškodeniu zdravia alebo majetku, ale stačí samotné vykonávanie činností, spôsobilých ohroziť život,

zdravie alebo majetok pod vplyvom návykovej látky, pričom tento ohrozovaní trestný čin ostal komisiou
vytvorenoužalovanýmnepovšimnutýaneboliprijatéžiadneopatrenia.Šikanovanienapracoviskusapre
ňu preto stalo neznesiteľným zo strany pána E., ktorý sa jej neustále vyhrážal. Taktiež bolo preukázané,
že zdravotné problémy nastali práve z dôvodu diskriminácie na pracovisku, a to do takej miery, že sa
rozhodla ukončiť pracovný pomer. Nikdy nemala záujem získať funkciu pána E. a pokiaľ žalovaný tvrdí,

že v pracovnej hierarchii žalovaného funkcia meračky neexistovala, tak nehovorí pravdu, pretože M..
D. vo svojej výpovedi jednoznačne uviedol, že v súčasnej dobe je meračkou na VN Starina len pani
O.. Počas konania preto bol predložený dostatok potrebných dôkazov, ktoré usvedčili žalovaného z
toho, že neoprávnene zasiahol do jej práv a zároveň jej spôsobil ujmu, ktorú si uplatňuje v peniazoch.
Požadovaná čiastka je podľa nej reálna a nie je prehnaná a aspoň čiastočne by mala zmierniť krivdy,

ktoré pociťuje vo svojej osobnostnej sfére a aj počas súdneho procesu. Preto naďalej žiada o čiastku
94.949,2 € aj s úrokom z omeškania a náhradu celých trov konania.

20. Písomné vyjadrenie k odvolaniu žalobkyne podal žalovaný, ktorý v ňom taktiež v podstate uvádzal
svoje argumenty, použité v priebehu konania ale i v jeho odvolaní. Trval na názore, že súd prvej inštancie

správne posúdil premlčanie jednotlivých skutkov, na základe ktorých požaduje žalobkyňa odškodnenie
a ktoré mali diskriminovať žalobkyňu. V súvislosti so zdravotnými problémami žalobkyne poukázala na
výpoveďD..U.atújejčasť,kdelekárkaopisujeprejavydiagnózyauviedla,žepriduševnejporuchenikdy
nebýva len jedna príčina. Nie je tiež pravdivé tvrdenie, že súd neoboznámil žalobkyňu so vznesenounámietkou premlčania, pretože sa priamo na pojednávaní oznámil súd žalobkyni, že takáto námietka zo
strany žalovaného vznesená bola.

21. Súd prvej inštancie rozhodoval v čase účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho
poriadku účinného do 30.6.2016, odvolania boli podané a krajský súd vec prejednával v čase účinnosti
zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) účinného od 1.7.2016.

22. Podľa ust. § 470 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon

aj na konania začaté pred dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa ods. 2 vety prvej tohto ustanovenia
právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali pred dňom účinnosti tohto zákona zostávajú zachované.

23. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolania ako podané včas a oprávnenými
osobami bez nariadenia pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 CSP, preskúmal napadnutý rozsudok aj
konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 ods. 1,2 CSP a z hľadísk

uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolaniam žalobkyne ale i žalovaného nie je
možné vyhovieť. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 8.2.2018, pričom
miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli riadne zverejnené v zmysle ust. § 219 ods. 1, 3 CSP.

24. Odvolatelia použili odvolacie dôvody uvedené v § 365 ods. 1 písm. f/, h/ CSP. Podstata odvolacieho

dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP spočíva predovšetkým v nesprávnom postupe súdu prvého
stupňaprihodnotenívýsledkovdokazovania.Dôsledkomjeto,žesúdberiedoúvahyskutočnosti,ktoréz
dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne neprihliada na skutočnosti, ktoré boli
preukázané či vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom
logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť

získaných poznatkov. Odvolací dôvod 365 ods. 1 písm. h/ CSP je v praxi vykladaný tak, že právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení súd vyvodzuje právne závery a aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri
aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil
právny predpis iný, než ktorý použiť mal alebo ak síce použil správny právny predpis, ale nesprávne ho

interpretoval na daný prípad.

25. V prejednávanej veci odvolací súd dospel k záveru, že odvolacie dôvody nie sú naplnené. Rozsudku
súdu prvej inštancie nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov,
alebo z prednesov účastníkov nevyplynuli a ani inak nevyšli za konania najavo, alebo že by opomenul

niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho
hodnotení dôkazov bol logický rozpor. Tiež nebolo zistené, že by na zistený skutkový stav súd prvej
inštancie aplikoval nesprávne zákonné ustanovenie alebo použité zákonné ustanovenie nesprávne
vyložil. Súd vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, náležite zistil skutkový stav a vykonané
relevantné dôkazy hodnotil v súlade so zákonom a z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým

zisteniam na ktorých založil aj svoje rozhodnutie, zo zisteného stavu vyvodil aj správny právny záver.
Odvolacie námietky žalobkyne ale i žalovaného boli už predmetom dokazovania pred súdom prvej
inštancie, ktorý sa s nimi dôsledne vysporiadal pri rozhodovaní v danej veci. Ani ďalšie skutočnosti
uvedenévodvolaníneumožňujúodvolaciemusúduprijaťinézáveryaniesúspôsobiléspochybniťvecnú
správnosť napadnutého výroku rozsudku, preto odvolací súd rozsudok napadnutý odvolaním ako vecne

správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.

26. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozsudku, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, príp. doplniť na zdôraznenie správnosti ďalšie dôvody. Na doplnenie

správnosti rozhodnutia odvolací súd dodáva:

27. V plnom rozsahu poukazuje odvolací súd na správne odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie
ohľadne žalobkyňou uplatneného nároku na náhradu mzdy 7.584 € a k tomuto odôvodneniu nemá čo
dodať. Nijaké relevantné skutočnosti v tomto smere ani žalobkyňa v odvolaní neuviedla.

28. V plnom rozsahu sa stotožňuje odvolací súd i s posúdením premlčania uplatnených nárokov
žalobkyne súdom prvej inštancie. Nie je možné prijať argumentáciu žalobkyne, že si už v žalobnom
návrhu uplatnila nemajetkovú ujmu za skutky, ktoré ale v žalobe neboli uvedené a súd to mal vyvodiťz dôkazu k návrhu pripojenému ako príloha - Stanovisko vo veci dodržiavania zásad rovnakého
zaobchádzania zaslaného Slovenským národným strediskom pre ľudské práva. Žaloba opis týchto
skutočností neobsahovala, z prílohy však nie je možné aby súd sám vydedukoval, čo si žalobkyňa

uplatňuje a čo nie. V čase podania žaloby podľa vtedy účinného právneho predpisu Občianskeho
súdneho poriadku v § 79 ods. l boli uvedené náležitosti návrhu, okrem iného i opísanie rozhodujúcich
skutočností. Žalobkyňa opísala len časť rozhodujúcich skutočností a ostatné si uplatnila a opísala ich
až na pojednávaní. Z dôvodu premlčania nárokov z týchto skutkov odvodených sa preto už odvolací
súd ich podstatou nezaoberal.

29. V súvislosti s posúdením nepremlčaných nárokov odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že
právna úprava zásad rovnakého zaobchádzania je daná zákonom č. 365/2004 Z. z. o rovnakom
zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých
predpisov (antidiskriminačný zákon), účinným 1. júla 2004. Smernica Rady 2000/78/ES obsahuje
úpravu všeobecného rámca pre boj proti diskriminácii v zamestnaní a povolaní na základe náboženstva

alebo viery, zdravotného postihnutia, veku alebo sexuálnej orientácie, smernica Rady 2000/43/ES
stanovuje rámec boja proti diskriminácii na základe rasy alebo etnického pôvodu okrem zamestnania
a povolania aj v oblasti sociálnej ochrany, vrátane sociálneho zabezpečenia a zdravotnej starostlivosti;
v oblasti sociálnych výhod, vzdelávania a prístupu k tovaru a službám, ktoré sú k dispozícii verejnosti,
vrátane bývania, a ich poskytovania. V súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania zakazuje sa

diskrimináciaosôbvpracovnoprávnychvzťahoch,obdobnýchprávnychvzťahochavprávnychvzťahoch
s nimi súvisiacich zo všetkých dôvodoch v zákone uvedených. K osobitným predpisom v oblasti
pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahov patrí zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce.

30. Antidiskriminačný zákon definuje priamu diskrimináciu ako konanie alebo opomenutie, pri ktorom

sa s osobou zaobchádza menej priaznivo, ako sa zaobchádza, zaobchádzalo alebo by sa mohlo
zaobchádzať s inou osobou v porovnateľnej situácii. Definovaná priama diskriminácia umožňuje
porovnanie so súčasným („ako sa zaobchádza“), minulým („sa zaobchádzalo“) alebo hypotetickým
komparátorom („by sa mohlo zaobchádzať“) nachádzajúcim sa v porovnateľnej situácii.

31. Nepriama diskriminácia je v slovenskom právnom poriadku definovaná ako navonok neutrálny
predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax, ktoré znevýhodňujú osobu v porovnaní s inou osobou; nepriama
diskriminácia nie je, ak takýto predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax sú objektívne odôvodnené
sledovaním oprávneného záujmu a sú primerané a nevyhnutné na dosiahnutie takého záujmu.
Táto definícia sa od konceptu nepriamej diskriminácie definovanej na európskej úrovni líši použitím

jednotného čísla („znevýhodňujú osobu v porovnaní s inou osobou“), zatiaľ čo smernice hovoria o
osobáchvmnožnomčísle(„osoby...vporovnanísinýmiosobami“).Vkomentárochsamôžemestretnúťs
názorom,žepoužitiejednotnéhočíslajechybouzákonodarcu,použitieplurálusajavíakologické„okrem
iného aj z dôvodu, že nepriama diskriminácia sa oveľa ťažšie preukazuje. Aby sa dalo hodnoverne
preukázať jej existenciu nestačí, aby sa určité znevýhodnenie ako dôsledok navonok neutrálneho

predpisu prejavovalo len voči jednej jedinej osobe.“ (Barancová, H.: Zákonník práce : Komentár. 5. vyd.
Bratislava : SPRINT, 2007, s. 208.). Nepriamo diskriminačné ustanovenie, kritérium alebo prax možno
ospravedlniť v prípade, ak sú objektívne odôvodnené oprávneným cieľom a prostriedky na dosiahnutie
tohto cieľa sú primerané a nevyhnutné, zákon (rovnako ako smernice) vyžaduje, aby boli uvedené
podmienky splnené súčasne. Diskriminujúca osoba sa tak nemôže obhajovať samotnou existenciou

objektívneho cieľa, ak zároveň nepreukáže primeranosť a nevyhnutnosť použitých prostriedkov. Pri
posudzovaní takýchto dôvodov je potrebné kriticky skúmať, či neexistoval iný spôsob, ktorým by bolo
možné dosiahnuť oprávnený cieľ, či použité prostriedky nešli za hranicu nevyhnutnosti (teda požiadavka
čo najmenšieho zásahu) a pod. Pre konštatovanie nepriamej diskriminácie (rovnako ako v prípade
priamej) nie je dôležitý úmysel diskriminujúcej osoby.

32. Obťažovanie je na úrovni smerníc definované ako forma diskriminácie, kedy dochádza k
nežiaducemu správaniu súvisiacemu s niektorým z chránených dôvodov, s úmyslom alebo následkom
porušenia dôstojnosti osoby a vytvorenia zastrašujúceho, nepriateľského, ponižujúceho, pokorujúceho
alebo urážajúceho prostredia. V súčasnosti platná a účinná definícia obťažovania v antidiskriminačnom

zákone je výsledkom novely vykonanej zákonom č. 85/2008 Z. z.. Obťažovanie je definované ako
správanie, v dôsledku ktorého dochádza alebo môže dôjsť k vytváraniu zastrašujúceho, nepriateľského,
zahanbujúceho, ponižujúceho, potupujúceho, zneucťujúceho alebo urážajúceho prostredia a ktorého
úmyslom alebo následkom je alebo môže byť zásah do slobody alebo ľudskej dôstojnosti.33. Žalobkyňa v žalobe uvádza aj neoprávnený postih podľa § 2a antidiskriminačného zákona, súd prvej
inštancie správne aplikoval zákon v znení účinnom pre rozhodné obdobie.

34. Pri rozhodovaní o predmetnom nároku je potrebné prihliadať na to, že v konaní podľa
antidiskriminačného zákona platí zásada tzv. obráteného dôkazného bremena (§11 ods. 2
antidiskriminačného zákona), kde je ten, koho poškodená osoba žaluje povinný preukázať, že k
porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania nedošlo. Postačí, ak poškodený uvedie pred súdom

dôkazy, z ktorých možno usudzovať, že došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania.
Poškodený v súdnom konaní musí nielen tvrdiť, ale i preukázať, že s ním nebolo zaobchádzané
obvyklým, teda neznevýhodňujúcim spôsobom. Ak nepreukáže toto tvrdenie, nemôže v konaní uspieť.
Podľa súdu musí žalobca ďalej tvrdiť, že konanie bolo motivované na základe rasového, alebo aj
etnického pôvodu. Túto motiváciu preukazovať nemusí, tá sa v prípade odlišného zaobchádzania
predpokladá, je však vyvrátiteľná (ak sa preukáže opak).

35. Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie uzavrel, že skutočne žalovaný svoje dôkazné
bremeno uniesol, pretože dôkazmi bolo v konaní preukázané, že vo vzťahu k žalobkyni neporušil
zásadu rovnakého zaobchádzania a že k diskriminácii žalobkyne nedošlo žiadnou z jej foriem, ako to
tvrdila žalobkyňa pri časti nepremlčaného skutku uvedeného v tomto odôvodnení ako skutok č. 16.

Konanie žalovaného ju v ničom nepoškodzovalo a nerovnaký prístup v porovnaní s iným porovnateľným
zamestnancom neprichádza do úvahy, keďže iný zamestnanec organizačnú štruktúru nepožadoval.

36. Aj podľa názoru odvolacieho súdu však došlo vo vzťahu k žalobkyni k nežiaducemu správaniu sa

jej nadriadeného O. E.Á., ktoré možno z vykonaných dôkazov označiť ako obťažovanie, v dôsledku
ktorého bola žalobkyňa vystavená urážajúcemu, nepriateľskému, ponižujúcemu, zastrašujúcemu a
pokorujúcemu prostrediu. Napriek obrane žalovaného, že ide len o osobné vzťahy žalobkyne a p.
E., išlo o správanie sa na pracovisku a žalovaný ako zamestnávateľ nemohol tolerovať vulgárne
nadávky nadriadeného zamestnanca svojej podriadenej. Pokiaľ nebol spokojný s jej prácou a prístupom,

mal použiť iné zákonné prostriedky na upozornenie jej nedostatkov, nie nadávky. Naopak, napriek
prezentovanému subjektívnemu pocitu žalobkyne o existencii aj sexuálneho obťažovania, takéto zo
strany žalobkyne vôbec nebolo osvedčené a naopak, žalovaný toto jej tvrdenie vyvrátil. Je potrebné
totiž pocit žalobkyne objektivizovať v kontexte okolností celého prípadu. Objektivizácia bola vykonaná
dokazovaním v konaní pred súdom prvej inštancie so správnym záverom, že u žalobkyne k obťažovaniu

nedošlo.

37. Súd prvej inštancie správne posúdil aj výšku priznanej nemajetkovej ujmy a dôsledne svoje úvahy v
odôvodnení rozhodnutia prezentoval, s čím sa v plnom rozsahu stotožňuje aj odvolací súd.

38. Správne súd prvej inštancie rozhodol aj o nároku sporových strán na náhradu trov konania, preto
odvolací vzhľadom na vyššie uvedené rozsudok v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil.

39. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1,2 CSP v spojení
s § 225 ods. 1 CSP. Žalobkyňa i žalovaný neboli v odvolacom konaní úspešní, preto im nárok na náhradu

trov odvolacieho konania nevznikol.

40. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods.
2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).