Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. máj 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/67/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8318203311
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8318203311.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov

senátu JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Karola Krochtu v spore žalobcu: O.. W. B., nar. XX.XX.XXXX,
bytom N. XXXX/XX, XXX XX C., zast. Mgr. Ivan Chvostek, advokát so sídlom Štefánikova 17, 066 01
Humenné, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., Pribinova 25, 824 96 Bratislava 26, zast.
Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., Kubániho 16, 811 04 Bratislava, IČO: 47 233 516,
o vydanie bezdôvodného obohatenia, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Humenné
č. k. 12Csp/119/2018-55 zo dňa 28.01.2019 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

P r i z n á v a žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu s tým, že o výške
náhrady rozhodne súd 1.inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
1.832,12 Eur spolu s 5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 1.832,12 Eur od 15.08.2018 do zaplatenia,
a to v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

2. Priznal žalobcovi vo vzťahu k žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške

trov konania súd rozhodne samostatným uznesením po nadobudnutí právoplatnosti tohto rozsudku.

3. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť sumu 109,50 Eur na súdnom poplatku na účet Okresného súdu
Humenné v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

4. Rozhodnutie právne odôvodnil podľa ust. §§ 261 ods. 6 písm. d); 497 Obchodného zákonníka, §§ 9
ods. 2; 11 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre

spotrebiteľov, §§ 3 ods. 3; 8 ods. 3, 4 zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa §§ 52 ods. 1 až 4; 53
ods. 1 až 3;, ods. 5; 54 ods. 1, 2; 451 ods. 1, 2; 456; 458 ods. 1; 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka
a v zmysle nariadenia č. 87/1995 Z. z.

5. Konštatoval, že na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že medzi stranami sporu
konaniaboliuzavretédvezmluvyospotrebiteľskomúvere.Prespotrebiteľskúzmluvujecharakteristické,
že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom, ktorým je najčastejšie predávajúci,

za zmluvných podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ, pričom spotrebiteľ nemá možnosť tieto
podmienky individuálne ovplyvniť. Občiansky zákonník podrobnejšie špecifikuje všeobecné pravidlá
pre dojednanie podmienok v spotrebiteľských zmlúv a výslovne ustanovuje, že takéto ustanovenia
v zmluvách, ktoré spôsobujú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa súneprijateľné, a preto neplatné. Vychádza sa z toho, že predovšetkým spotrebiteľ v dobrej viere uzatvára
zmluvu s dodávateľom, od ktorého sa očakáva, že vzhľadom na jeho podnikanie a ponúkaný tovar a
služby koná profesionálne a v súlade s poctivým prístupom k podnikaniu. Predpokladá sa, že dodávateľ

mávedomostiaskúsenostiaoprotispotrebiteľovivystupujeakozvýhodnenýúčastníkzmluvnéhovzťahu
založeného spotrebiteľskou zmluvou. Pokiaľ dodávateľ požaduje od spotrebiteľa sankciu za porušenie
jeho zmluvných povinností a táto je v nepomere k jeho plneniu, je neplatná.

6. Zmluvy uzavreté medzi žalobcom a žalovaným sú nepochybne spotrebiteľskými zmluvami aj v

zmysle zákona o ochrane spotrebiteľa, pričom tento výklad je v súlade aj s komunitárnou úpravou
ochrany spotrebiteľa v zmysle smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách, v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch a v zmysle § 52 Občianskeho
zákonníka. Spotrebiteľ z povahy veci v súčasných podmienkach štandardizácie produktov bežnej
spotreby, ako aj zmluvných podmienok, má iba fiktívnu možnosť ovplyvniť podstatu zmluvných
podmienok, ktoré sú mu zo strany dodávateľa predložené, pričom často vzhľadom na ich rozsiahlosť a

použitú právnu terminológiu nemá možnosť, či už ich vôbec prečítať, resp. pochopiť ich obsah. Ide teda
o zákonný zákaz používania neprijateľných podmienok, ktoré vyvolá právoplatné súdne rozhodnutie a
dodávateľ je povinný zdržať sa ich používania. Ochrana spotrebiteľa sa týka iba formulárových zmlúv,
ktoré sú uzatvárané na základe predbežne formulovaného zmluvného formulára, ktorý má dodávateľ
vopred pripravený, a ktorý používa v dvoch alebo viacerých prípadoch, pričom spotrebiteľ spravidla

obsah zmluvy nemení.

7. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania tak mal za preukázané, že medzi žalobcom
a žalovaným bola uzatvorená zmluva o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 04.03.2016
(správne uvedený dátum uzavretia zmluvy z 04.03.2016 zo stanoviska predčasnej splatnosti, nie zmluvy,

žalobca podpísal zmluvu 16.04.2014 a žalovaný dňa 23.04.2014), ktorá je zmluvou o spotrebiteľskom
úvere, na základe ktorej žalobcovi bol reálne poskytnutý úver vo výške 1.450,- Eur a v prospech
žalovaného žalobca uhradil sumu 2.366,06 Eur a taktiež bola medzi stranami sporu uzavretá zmluva o
revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 04.03.2016 (správne uvedený dátum uzavretia zmluvy
z 04.03.2016 zo stanoviska predčasnej splatnosti, nie zmluvy, žalobca podpísal zmluvu 16.04.2014 a

žalovaný dňa 23.04.2014), ktorá je zmluvou o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej žalobcovi bol
reálne poskytnutý úver vo výške 1.450,- Eur a v prospech žalovaného žalobca uhradil rovnako sumu
2.366,06 Eur.

8. Uzatvorené úverové zmluvy sú tiež zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 129/2010 Z.

z. spotrebiteľských úveroch; uzavretá úverová zmluva nie je vylúčená z pôsobnosti citovaného zákona
(§1 ods. 2 zákona). Žalovaný je právnická osoba, ktorá v rámci predmetu svojho podnikania poskytuje
spotrebiteľský úver a žalobca je spotrebiteľom, keďže je fyzickou osobou, ktorému bol poskytnutý
spotrebiteľský úver na iný účel ako výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Podľa predmetného
zákona obligatórnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere je okrem iného aj údaj o dobe trvania

zmluvy a termíne konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, ročnej percentuálnej miere nákladov
(RPMN), výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (§ 9 ods. 2 písm. f), j), k)
zákona). V súlade s ustanovením § 11 ods. 1 zákona absencia vyššie uvedených údajov nespôsobuje
neplatnosť uzavretej zmluvy, avšak poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.

9. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že údaje určujúce základné parametre poskytnutého
spotrebiteľského úveru požadované kogentnými ustanoveniami zákona o spotrebiteľských úveroch
musia byť v zmluve definované jednoznačným a nespochybniteľným spôsobom tak, aby mal spotrebiteľ
možnosť jednoducho zistiť, aká je výška úveru, prípadne aj dojednaného revolvingu, výška úrokovej
sadzby, odmeny, ročnej percentuálnej miery nákladov atď.

10. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a na to, že medzi stranami sporu boli uzatvorené zmluvy
o spotrebiteľskom úvere, sa súd prvej inštancie ďalej zaoberal tým, či zmluvy obsahujú všetky
povinné náležitosti ustanovené zákonom č. 129/2010 Z.z., v súvislosti s čím konštatoval, že jednou z
obligatórnych náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere je údaj o konečnej splatnosti úveru. Pokiaľ je

súčasťou dojednanie, že dlžník je povinný splácať úver do okamihu úplného uhradenia čerpaného úveru
vrátane príslušenstva, takéto dojednanie nezodpovedá zákonnej požiadavke. Na základe uvedeného
možno konštatovať, že údaj o konečnej splatnosti úveru v zmluve absentuje. Zo žiadneho ustanoveniazákona o spotrebiteľských úveroch nevyplýva, že v prípade revolvingového úveru, ktorého zaplatenie je
predmetom konania, nemusí predmetná zmluva obsahovať údaj o konečnej splatnosti úveru.

11. Údaj o termíne konečnej splatnosti úveru má byť uvedený presne, a to uvedením konkrétneho dňa,
mesiaca a roku, kedy spotrebiteľský úver nadobudne konečnú splatnosť. Význam uvedenej zmluvnej
náležitosti súvisí aj s ďalšími nárokmi veriteľa vyplývajúcimi zo zmluvy o úvere. V zmysle ustálenej
súdnej praxe veriteľovi prislúchajú zmluvné úroky ako odplata za poskytnutie peňažných prostriedkov
do splatnosti úveru, po jeho splatnosti má nárok na úrok z omeškania. Uvedený údaj preto slúži na

rozlíšenie, dokedy je dlžník povinný platiť zmluvné úroky a odkedy úroky z omeškania.

12. Účelom zákona o spotrebiteľských úveroch a to jeho vyššie uvedených ustanovení je to, aby
spotrebiteľ už pri podpise zmluvy bol informovaný, v akých termínoch, resp. kedy, v akej výške a ako dlho
je povinný plniť povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Preto sa vyžaduje časová
(dátumová) špecifikácia konečnej splatnosti úveru, ktorá je dodávateľom určená na základe vstupných

údajov ( obdobný názor je vyslovený v rozhodnutí Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 19.9.2012,
sp. zn. 17Co/151/2012.

13. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním mal ďalej za preukázané, že v zmluve o úvere
absentuje údaj požadovaný zákonom o spotrebiteľských úveroch v zmysle § 9 ods. 2 písm. k), a to

údaj o termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. V zmluve je uvedený iba počet splátok a
výška mesačnej splátky. Takéto znenie zmluvy je pre bežného spotrebiteľa nejasné, neurčité a nie je
ani v súlade s uvedeným zákonným ustanovením. V oboch zmluvách sa uvádza len výška splátky
80,37 eur, ktorá zahŕňala aj odplatu podľa dohody o poskytovaní služieb, bez bližšej špecifikácie, t.j.
nie je splnená požiadavka, aby zmluva obsahovala výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných

poplatkov. Zákonom stanovené členenie a uvedenie jednotlivých čiastok úveru predstavuje prehľadné
vymedzenie povinností dlžníka tak, aby sa dokázal zorientovať v ponuke, a aby zároveň nebolo možné,
aby si veriteľ voči dlžníkovi uplatňoval aj nároky, na ktoré nemá právo. Z ustanovenia § 9 ods. 2 písm.
k) zákona o spotrebiteľských úveroch je zrejmé, že povinnými náležitosťami zmluvy o spotrebiteľskom
úvere podľa úpravy platnej v čase uzatvorenia zmluvy medzi žalobcom a žalovaným bola aj výška,

počet a termín splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, pričom slová výška, počet a termín splátok sa
viaže ku každej tam z uvedených zložiek spotrebiteľského úveru, teda tak k istine, ako aj k úrokom a
iným poplatkom. Je teda jednoznačne, že v každej zmluve musí byť uvedená tak výška istiny, ako aj
úrokov a iných poplatkov, taktiež aj ich počet a termín splátok. Musí byť bez akýchkoľvek pochybností
ustálené, že účelom uvedenej právnej úpravy je poskytnutie ochrany spotrebiteľovi. Spotrebiteľ má

byť totiž informovaný o výške úrokov z úveru a poplatkoch súvisiacich s úverom. Žalobca pritom ako
dodávateľ má zákonnú povinnosť v zmluve o spotrebiteľskom úvere uviesť údaje o výške úrokov a
poplatkov a to priamo v zmluve so sankciou straty práva na úroky a poplatky. Iba takáto informácia pre
spotrebiteľa prispieva k transparentnosti trhu a umožňuje spotrebiteľovi poznať rozsah svojho záväzku.
Žalovaný v predmetnom prípade však túto možnosť nemal, keďže výška úrokov a poplatkov nie je

uvedená v zmluve o spotrebiteľskom úvere.

14. Žalovaný odkázal na právny názor vyjadrený v Rozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa 09.11.2016 v
právnej veci C-42/15, HomeCredit Slovakia, a.s. c/a Klára Bíróová.

15. Vzhľadom na explicitné znenie zákona o spotrebiteľských úveroch v časti členenia splátok na
splátkyistiny,splátkyúrokovasplátkypoplatkov,nemožnopriznaťSmernicianinepriamyúčinok,jednalo
by sa o výklad vnútroštátneho Zákona contra legem. Napriek odkazu žalobcu (správne žalovaného)
na predmetné rozhodnutie Súdneho dvora EÚ, zákon o spotrebiteľských úverov jednoznačne určuje
náležitosti spotrebiteľskej zmluvy a v prípade absencie čo i len jednej z nich, tak ako to ustanovuje § 11

tohto zákona, je úver potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov.

16. Žalovanému tak vznikol nárok iba na vrátenie finančných prostriedkov ktoré z jeho strany boli
žalobcovi reálne poskytnuté a to vo výške 2.900,- Eur z oboch zmlúv. Doposiaľ však žalobca žalovanému
zaplatil už sumu 2.366,06 Eur pri zmluve č. 8500046112 a rovnako 2.366,06 Eur pri zmluve č.

8500046113, a na strane žalovaného tak vzniklo bezdôvodné obohatenie vo výške 916,06 Eur na každej
zmluve, teda celkovo v sume 1.832,12 Eur17. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd prvej inštancie dospel k záveru, že nárok žalobcu na
vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 1.832,12 Eur ( 916,06 eur z jednej zmluvy a 916,06 Eur z
druhej zmluvy ) je dôvodný, a preto žalovaného zaviazal túto sumu vydať žalobcovi.

18. Z dôvodu, že sa žalovaný dostal s plnením peňažného záväzku do omeškania, súd prvej inštancie
preto žalobcovi priznal aj nárok na úrok z omeškania v zákonnej výške 5 % ročne zo sumy 1832,12 Eur
od 15.08.2018 do jej zaplatenia.

19. Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie právne podľa ust. § 255 ods. 1 Civilného
sporového poriadku. Konštatoval, že v danom prípade žalobe vyhovel v celom rozsahu. Žalobca tak bol
úspešný v celom rozsahu. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania, preto priznal žalobcovi vo vzťahu
k žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške trov konania bude rozhodnuté
samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku (§ 262 ods. 1 CSP).

20. Výrok o povinnosti žalovaného zaplatiť súdny poplatok odôvodnil súd prvej inštancie tak, že žalobca
je podľa ust. § 4 ods. 2 písm. za) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis
z registra trestov, oslobodený od súdneho poplatku. Nakoľko bol žalobca v konaní úspešný, súdny
poplatok je povinný zaplatiť podľa § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za
výpis z registra trestov žalovaný. Preto súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť na účet

Okresného súdu Humenné súdny poplatok za podanú žalobu vo výške 109,50 eur ( položka 1 písm. a)
Sadzobníka súdnych poplatkov).

21. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný v celom rozsahu.
V odvolaní namietal, že existujú 4 základné výkladné metódy: jazyková, logická, systematická,

teleologická. Výklad právnej normy nemôžu byť založený len na jednom spôsobe výkladu, a už vôbec nie
iba na jazykovom. Jazykový doslovný výklad právnej normy (§9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z.)
podávaný súdom odporuje v prvom rade systematickému výkladu. Podstata systematického výkladu
spočívavtom,akývýznammáobsahurčitéhoustanoveniačiprizohľadneníinýchzákonnýchustanovení
(prípadne ustanovení iného zákona). V súvislostiach s výkladom § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010

Z.z. je prvým ustanovením, ktoré treba zohľadniť § 9 ods. 5. Podľa jeho znenia spotrebiteľ má právo
požadovať tzv. amortizačnú tabuľku obsahujúcu rozpis splátok, a členenie splátky. Ak by zmluva mala
obsahovať rozpísanie splátky, potom aký logický a opodstatnený by bol zmysel práva spotrebiteľa
požadovať amortizačnú tabuľku podľa § 9 ods. 5 zákona. Veď dané údaje by už mal priamo v zmluve.
To len potvrdzuje skutočnosť o tom, že záver založený na jazykovom výklade popiera význam § 9

ods. 5. Účelom právnej úpravy uvádzania splátky v spotrebiteľskej úverovej zmluve je to, aby bol
spotrebiteľinformovanýosvojejpovinnosti.Akbyzákonodarcasledoval,žezmluvamáobsahovaťrozpis
splátky na časť istina, úrok a vo vzťahu ku každej zložke by bolo nutné uvádzať termín splatnosti či
počet splátok, potom zákonná úprava práva spotrebiteľa vyžiadať si tzv. amortizačnú tabuľku by teda
nemala žiadny význam, keďže takáto amortizačná tabuľka by už bola súčasťou zmluvy. To znamená,

že zákonodarca by zbytočne konštruoval právo spotrebiteľa požadovať amortizačnú tabuľku, ak by tá
už musela byť uvedená v zmluve. Pri zachovaní princípu racionality zákonodarcu je preto na mieste
tvrdiť, že zákonodarca neuvažoval nad tým, aby právo na amortizačnú tabuľku konštruoval duplicitne. Pri
konflikte dvoch výkladových metód treba vychádzať z takého prístupu, ktorý umožňuje obidve metódy
rešpektovať. Z pohľadu jazykového výkladu je to potom taký prístup, ktorý žiadne členenie splátky

nepožaduje. Uvádzanie náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. platí pre všetky
úvery bez ohľadu na to, či je splácanie anuitné (t.j. pomer časti určenej na istinu a časti na úroky sa v
každej splátke mení, výška splátky ako celku zostáva zachovaná po celú dobu splácania) alebo lineárne
(pomer časti určenej na istinu a časti na úroky sa v každej splátke nemení, výška splátky ako celku
zostáva zachovaná po celú dobu splácania). Je však sotva predstaviteľné ako užitočné a v záujme

spotrebiteľa by bolo, aby sa v zmluve pri úvere s tzv. anuitnou splátkou uvádzalo x počet splátok s
rozdelením na časť istina a úrok, ak toto rozdelenie bude pre každú splátku iné. Čiže prakticky pri
úvere s maximálne povolenou dobou splácania 8 rokov (96 splátok) by išlo o 192 číselných údajov,
ktorých výpovedná hodnota pre spotrebiteľa by bola nulová. Alebo pri úvere, pri ktorom spotrebiteľ
spláca v splátkach len úrok a istinu uhrádza napríklad ku konkrétnemu dátumu. Takýto úver predpokladá

výslovne § 9 ods. 2 písm. n) zákona č. 129/2010 Z.z. Je pomerne obtiažne zistiť, aký význam by
malo uvádzanie rozpisu splátky pri takomto type úveru, ak je zo zmluvy jasné, že splátkou sa spláca
len úrok (istina sa neamortizuje) a aká je výška splátky. Napriek tomu by pri jazykovom výklade
právnej normy muselo byť uvádzané, že istina v splátke je 0,- Eur. Ide o zjavnú nesprávnosť a vurčitých situáciách až absurdnosť jazykového výkladu, ktorá však v napádanom rozsudku je uvádzaná
ako jediná, a správna. Povinnosť eurokonformného výkladu každému orgánu členského štátu ukladá
Zmluva o fungovaní európskej únie. Ide o právne záväzný predpis majúci prednosť pred zákonom.

V otázke výkladu smernice 2008/48/ES prijal Súdny dvor EÚ záver, že smernica 2008/48/ES žiadne
rozpisovanie splátky nevyžaduje. Smernica číslo 2008/48/ES o zmluve o spotrebiteľskom úvere je
v právnom poriadku SR implementovaná dnes platným zákonom č. 129/2010 Z.z. V prípade, ak sa
členský štát v rámci vnútroštátnej úpravy implementácie odchýli od smernice, prichádza do úvahy
nie priamy účinok smernice, ale nepriamy (tzv. súladný alebo eurokonformný). Jeho rešpektovanie

je povinnosťou vnútroštátneho súdu. Podstata nepriameho účinky spočíva v tom, že súd členského
štátu (resp. akýkoľvek jeho rozhodujúci orgán) má povinnosť vykladať vnútroštátne právo (a to nielen
implementované, ale právny poriadok ako celok, viď nižšie citované rozhodnutie Pfeiffer) v súlade so
smernicou.

22. Pokiaľ ide o uvádzanie sumy splátky ako náležitosti zmluvy, tento údaj bol riadne v zmluve uvedený

tak, ako vyžaduje zákon a aký výklad k ustanoveniu § 9 ods. 2 písmeno k) zákona č. 129/2010 Z.z.
zaujala aj súdna prax. Ak by rozpisovanie splátky malo byť súčasťou ochrany spotrebiteľa, potom by
zmena zákonného textu mala vlastne znamenať zmenu proti spotrebiteľovi. Takýto záver, s poukazom
na závery Súdneho dvora EÚ, Najvyššieho súdu SR a tiež systematický a logický výklad zákona, by
bol nedôvodný. Aj to ale potvrdzuje, že požiadavka na rozpisovanie splátky je postupom, ktorá nemá

oporu v právnom poriadku.

23. Žalovaný tiež namietal nezákonnosť záveru súdu prvej inštancie o neuvedení náležitosti o konečnej
splatnosti. Tvrdil, že súd prvej inštancie v tejto otázke dospel k nesprávnym záverom poukazujúc na
výklad Súdneho dvora EÚ vo veci C - 42/15, súdnu a zmenu zákona č. 129/210 Z.z., ktorá je účinná

od 01.05. 2018, a ktorá bola prijatá z dôvodu odstránenia nepresností implementácie smernice, a
ktorá potvrdzuje fakt, že s „konečnou splatnosťou“ nie je možné spájať žiadny následok. Ak by tento
údaj a jeho uvádzanie malo byť súčasťou ochrany spotrebiteľa, potom jeho vypustenie z ustanovení
zákona je vlastne popretím takéhoto cieľa. Žalovaný pritom poukázal na rozsudok vo veci C-42/15
Home credit / Bírová a uviedol, že súd prvej inštancie sa po právnej stránke nesprávne vyporiadal

s relevantnými skutočnosťami, na základe ktorých je prípustný záver o bezúročnosti úveru. Termín
konečnej splatnosti úveru vyplýva z článku 4., ods. 4.5 zmluvných dojednaní, v zmysle ktorých
dátum splatnosti poslednej splátky uvedený v oznámení o schválení úveru je zároveň termínom
konečnej splatnosti. Uvedenie konečnej splatnosti treba vykladať vo vzájomných súvislostiach. Zmluva
o revolvingovom úvere požadované informácie obsahovala, a to spôsobom vyplývajúcim z obsahu

jednotlivých dokumentov, ktoré podľa vôle zmluvných strán predstavovali jej neoddeliteľnú súčasť.

24. Na základe uvedeného žalovaný žiadal, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti zmenil tak, že
žalobuzamietneažalovanémupriznánároknanáhradutrovprvoinštančnéhokonaniavcelomrozsahua
tiež náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Alternatívne navrhol, aby odvolací súd rozsudok

v napadnutej časti zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na nové konanie.

25. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca. Vo vyjadrení uviedol, že súd prvej inštancie správne
zistil a vyhodnotil skutkový stav veci a vec správne právne posúdil. V SR platí princíp písaného práva,
čo je v protiklade s princípom sudcovskej tvorby práva. Na základe uvedeného ani rozhodnutie ESD (ani

rozhodnutia národných súdov) nemá subsidiárny právny účinok na právny poriadok SR v tom zmysle,
že ním alebo prostredníctvom neho majú vypĺňať medzery v platnom právnom poriadku SR, a tým
menej tam, kde je právo dané výslovnou právnou úpravou. Ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov platného a účinného v čase
uzatvárania predmetnej zmluvy o revolvingovom úvere, explicitne vyjadrujú, čo konkrétne musí každá

spotrebiteľská zmluva obsahovať pod následkom v tomto prípade bezúročnosti a bezpoplatkovosti tejto
zmluvy. Vzhľadom na explicitné znenie zákona o spotrebiteľských úveroch v časti členenia splátok na
splátkyistiny,splátkyúrokovasplátkypoplatkov,nemožnopriznaťSmernicianinepriamyúčinok,jednalo
by sa o výklad vnútroštátneho zákona contra legem. Napriek odkazu žalobcu (správne žalovaného)
na predmetné rozhodnutie Súdneho dvora EÚ, zákon o spotrebiteľských úveroch jednoznačne určuje

náležitosti spotrebiteľskej zmluvy a v prípade absencie čo i len jednej z nich, tak ako to ustanovuje §
11 tohto zákona, je úver potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Na základe uvedeného
žalobca žiadal, aby odvolací súd potvrdil žalovaným napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny a priznal žalobcovi voči žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.26. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu nevyjadril.

27. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP)
vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 362 ods. 1 CSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj
konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 378, § 379 a § 380 CSP, vec
prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia
rozsudku oznámil na úradnej tabuli aj webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 15.05.2020 a

dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

28. Podľa ust. § 9 ods. 2 písm. f), k), zák. č. 129/2010 Z. z. účinného ku dňu uzatvorenia zmluvy
- 23.04.2014, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho
zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti:
f) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru,

k) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom
sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.

29. Podľa ust- § 11 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z. z. , spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez

poplatkov, ak
a) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1,
b) zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y),
c) zmluva o spotrebiteľskom úvere formou povoleného prečerpania, ktorý sa musí splatiť na požiadanie
alebo do troch mesiacov, neobsahuje náležitosti podľa § 10 ods. 1 alebo

d) v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v
neprospech spotrebiteľa,
e) veriteľ spotrebiteľský úver poskytne finančnými prostriedkami v hotovosti.

30. Podľa ust. § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa o zmene zákona Slovenskej

národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,Zákon o
ochrane spotrebiteľa“), každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v
spotrebiteľských zmluvách.

31. Podľa ust. § 52 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka ( ďalej len ,, Občiansky

zákonník“) platného a účinného v rozhodnom období, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez
ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských
zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ,
použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné
dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú

neplatné.

32. Podľa ust. § 52 ods. 3 a 4 Občianskeho zákonníka, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a
plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu

svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

33. Podľa ustanovenia § 53 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú
obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o predmet

plnenia, cenu plnenia alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Za individuálne
dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť
sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné
ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.

34. Podľa ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné.35. Podľa ust. § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou
zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže
vopredvzdaťsvojichpráv,ktorémutentozákonpriznáva,alebosiinakzhoršiťsvojezmluvnépostavenie.

V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

36. Podľa ust. § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí
obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho
dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako

aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

37. Podľa ust. § 456 Občianskeho zákonníka, predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu,
na úkor koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.

38. Podľa ust. § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka, musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo

bezdôvodným obohatením. Ak to nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo
výkonoch, musí sa poskytnúť peňažná náhrada.

39. Podľa ust. § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak dlžník ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v
omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo

od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať
aj len jednotlivých plnení.

40. Podľa ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu,
má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona

povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje
vykonávací predpis.

41. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach,
v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu pnej

inštancie odvolateľ nie len vymedzuje to, ohľadne akých výrokov rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmavať.

42. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte

k namietaným nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, zároveň, či
súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti aplikoval príslušné právne predpisy, či
riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí
byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedky, ale iba na tie. ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu SR 11.ÚS78/05).

43. Žalovaný v odvolaní tvrdí, že na základe vykonaných dôkazov súd prvej inštancie dospel k
nesprávnym skutkovým zisteniam. K tomu odvolací súd uvádza, že vykonané dôkazy súd hodnotí
podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Hodnotenie
dôkazov súd uvedie v odôvodnení rozsudku. Voľné hodnotenie dôkazov súdom prirodzene neznamená

ľubovôľu hodnotenia. Zároveň žalovaný v odvolaní tvrdí, že rozsudok súdu prvej inštancie spočíva na
nesprávnom právnom posúdení veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových
zistení vyvodzuje právne závery, aplikuje konkrétnu právu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácií práva na zistený skutkový stav.

44. Odvolací súd má po oboznámení sa s obsahom spisu, výsledkami vykonaného dokazovania,
odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie za to, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci
správne zistil skutkový stav a v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností a na základe
vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam, že v zmluvách chýba termín
konečnej splatnosti úveru, a preto je potrebné úvery považovať za bezúročné a bezpoplatkové (bod 17.

a 21. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie), aj keď sa súd prvej inštancie dopustil chyby v písaní,
keď namiesto dátumu, keď boli zmluvy podpísané, uviedol dátum, kedy bolo vyhotovené stanovisko k
žiadosti o predčasné splatenie úveru. Súd prvej inštancie vec aj správne právne posúdil. Z odôvodnenia
rozsudku súdu prvej inštancie jednoznačne vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahamisúdu prvej inštancie pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že jednou z obligatórnych
náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere je údaj o konečnej splatnosti úveru. Zároveň, že údaj o

konečnej splatnosti úveru má byť uvedený presne, a to uvedením konkrétneho dňa, mesiaca, roku,
kedy spotrebiteľský úver nadobudne konečnú splatnosť. I odvolací súd má za to, že existuje ustálená
rozhodovacia prax, zároveň súhlasí s názorom, že účelom zákona o spotrebiteľských úveroch je to, aby
spotrebiteľ už pri podpise zmluvy bol informovaný, v akých termínoch, kedy a v akej výške a ako dlho
je povinný plniť povinnosti vyplývajúce zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Preto sa vyžaduje časová

špecifikácia, teda dátumová, konečnej splatnosti úveru, ktorá je určená na základe vstupných údajov.

45. Z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že strany sporu uzavreli dňa 23.04.2014 formulárovú
zmluvu o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX a toho istého dňa zmluvu o revolvingovom úvere
č. XXXXXXXXXX, a to tým spôsobom, že dňa 16.04.2014 najprv žalobca v zmluve č. XXXXXXXXXX
podpísal príslušný formulár s vyplnením údajov pod bodom 5 „údaje o požadovanom spotrebiteľskom

úvere“, ktorý obsahoval tieto náležitosti: poskytnutá čiastka 1.500,- Eur, splatnosť úveru (počet splátok
42, mesačná splátka (vrátane úrokov 80,37, celková čiastka, ktorú musí dlžník zaplatiť (t. j. úver +
úroky za celú dobu čerpania úveru) 3.375,54 Eur, predpokladaná RPMN za úver 70,01, ročná úroková
sadzba úveru 70,01 %, priemerná RPMN za úver 46,30 , poskytnutá čiastka revolvingu 790,84, celková
čiastka, ktorú musí dlžník zaplatiť (t. j. revolving + úroky za celú dobu čerpania revolvingu) 1.928,88

Eur, predpokladaná RPMN úveru po poskytnutí revolvingu 63,32 %, ročná úroková sadzba revolvingu
76,21 %. Žalovaný ako veriteľ formulár zmluvy č. XXXXXXXXXX podpísal až neskôr a to 23.04.2014,
pričom vyplnil údaje uvedené pod bodom 6 „údaje o schválenom revolvingovom úvere“, ktorý obsahoval
totožné údaje spotrebiteľského úveru ako v bode 5 okrem RPMN, ktorá je v tejto časti uvedená vo
výške 68,30 a okrem predpokladanej RPMN, ktorá je uvedená vo výške 70,01 % a zároveň je uvedený

údaj o ročnej úrokovej sadzbe úrokov z omeškania vo výške 5,25 %. V bode 13. zmluvy sa uvádza,
že riadnym vyplnením a následným podpísaním tejto žiadosti/zmluvy všetkými zúčastnenými stranami
uzatvorí veriteľ s dlžníkom zmluvu o revolvingovom úvere, ktorej neoddeliteľnou súčasťou sú zmluvné
dojednania(nazadnejstranežiadosti/zmluvy).Zmluvnéstranyprehlasujú.,žesižiadosť/zmluvuvrátane
zmluvných dojednaní prečítali, že bola uzatvorená zo slobodnej vôle, jej obsahu riadne porozumeli a na

dôkaz tejto skutočnosti pripojujú nižšie svoje podpisy. Pokiaľ ide o zmluvu č. XXXXXXXXXX, údaje v
bode 5. sú totožné s údajmi v bode 5. zmluvy č. XXXXXXXXXX a tiež sú totožné údaje v bode 6 tejto
zmluvy. Zároveň odvolací súd konštatuje, že nie je pravdou, aby boli zmluvné dojednania technickou
súčasťou zmluvy.

46. Odvolací súd znova uvádza, že súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že zmluvy o revolvingovom
úvere uzavreté medzi stranami je potrebné posúdiť predovšetkým podľa zákona č. 129/2010 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch a to podľa znenia účinného v čase uzavretia zmlúv, teda v znení účinnom ku
23.04.2014. Pokiaľ súd prvej inštancie vychádzal z premisy, že zmluvy je potrebné kvalifikovať ako
zmluvy spotrebiteľské a následne skúmal, či zmluvy obsahujú obligatórne náležitosti, postupoval vecne

správne. Skutočne Zákon o spotrebiteľských úveroch v ust.§ 9, tak ako to citoval súd prvej inštancie,
definuje, ktoré náležitosti musí zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať. Pokiaľ tieto náležitosti
neobsahuje, ich absenciu zákon spája s dôsledkami, ktoré definuje v ust.§ 11 a nasl. (zákon č. 129/2010
Z.z. o spotrebiteľských úveroch).

47. K odvolacej námietke žalovaného, že termín konečnej splatnosti úveru vyplýva z článku 4., ods.
4.5 zmluvných dojednaní, v zmysle ktorých dátum splatnosti poslednej splátky uvedený v oznámení
o schválení úveru je zároveň termínom konečnej splatnosti a že uvedenie konečnej splatnosti
treba vykladať vo vzájomných súvislostiach a že zmluva o revolvingovom úvere požadované údaje
obsahovala,atospôsobomvyplývajúcimzobsahujednotlivýchdokumentov,ktorépodľavôlezmluvných

strán predstavovali jej neoddeliteľnú súčasť, nie je nedôvodná. Zákon o spotrebiteľských úveroch
jednoznačne stanovuje obligatórne náležitosti zmluvy, medzi ktorými v čase uzavretia predmetných
zmlúv patril aj údaj o konečnej splatnosti úveru. V samotných zmluvách pri splatnosti úveru je uvedený
len údaj počet splátok 42. Zo zmlúv teda nie je zrejmé, kedy nastáva konečná splatnosť spotrebiteľských
úverov, tak ako to vyplýva z ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f/ zákona o spotrebiteľských úveroch. V

zmluvách je uvedená splatnosť úveru v počte splátok. Koniec splatnosti úveru zmluvy neobsahujú.
Nakoľko zmluvy koniec splatnosti úveru neobsahujú, z toho dôvodu sú oba úvery bezúročné a bez
poplatkov. S uvedením tejto náležitosti tak, ako to už odvolací súd uviedol vyššie zákon spája sankciu vo
forme bezúročnosti a bez poplatkovosti spotrebiteľského úveru. V samotnej zmluve o spotrebiteľskomúvere nie je ani zmienka o splatnosti mesačnej splátky a o termíne konečnej splatnosti úveru. Pokiaľ
tieto náležitosti žalovaný uviedol v ďalšom dokumente, teda v oznámení, bolo potrebné, aby žalobca
tento nový návrh žalovaného ohľadom týchto náležitosti písomne akceptoval. Tak, ako správne uviedol

súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia (body 15. a nasl).) nepochybne v zmluvách nie
sú uvedené termíny splatnosti splátok a ani termíny konečnej splatnosti úverov a doba trvania zmlúv
a aj keď žalovaný tvrdil, že tieto náležitosti sú uvedené v Oznámení veriteľa o schválení úveru, tieto
listiny ani súdu prvej inštancie, ani odvolaciemu súdu nepredložil. Preto odvolací súd konštatuje, že
súd prvej inštancie správne uzavrel, že pre absenciu obligatórnej náležitosti zmlúv o úvere, ktorou je

údaj o konečnej splatnosti úveru je potrebné uvedené zmluvy uzatvorené medzi žalobcom a žalovaným
považovať za bezúročné a bez poplatkov.

48. K ďalším odvolacím námietkam žalovaného, ktoré sa týkajú absencie rozlíšenia splátok istiny, úrokov
a iných poplatkov v zmluve, pričom súd 1. inštancie konštatoval, že táto obsahuje len výšku mesačnej
splátky bez špecifikácie, a z tejto splátky nevyplýva koľko z toho bude započítané na istinu úveru, koľko

na úroky a prípadné poplatky odvolací súd uvádza, že na to, aby úver bol považovaný za bezúročný a
bez poplatkov stačí, ak absentuje jedna náležitosť zmluvy. Z dôvodu rozpornej judikatúry, čo do absencie
rozlíšenia splátok, istiny, úrokov a iných poplatkov v zmluvách odvolací súd sa nezaoberal ďalšími
námietkami žalovaného uvedenými v odvolaní nakoľko aj keď by boli na mieste nespôsobili by pre
žalovaného priaznivejšie rozhodnutie vo veci.

49. Pretože žalovaný v odvolaní uviedol, že napáda rozsudok v celom rozsahu, odvolací súd sa zaoberal
aj tretím výrokom rozsudku, ktorým bolo uložené žalovanému zaplatiť sumu 109,50 Eur na súdnom
poplatku na účet Okresného súdu Humenné. K uvedenému odvolací súd konštatuje správny záver
súdu prvej inštancie, že žalobca je podľa § 4 ods. 2 písm. za) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych

poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, oslobodený od súdneho poplatku. Nakoľko bol žalobca
v konaní úspešný, súdny poplatok je povinný zaplatiť podľa § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov žalovaný. Preto súd prvej inštancie správne uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť na účet Okresného súdu Humenné súdny poplatok za podanú žalobu vo
výške 109,50 Eur podľa položky 1 písm. a) Sadzobníka súdnych poplatkov.

50. Správnemu rozhodnutiu vo veci samej zodpovedá správne rozhodnutie o trovách prvoinštančného
konania.

51. Preto odvolací súd napadnutý rozsudok v súlade s ust. § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny

potvrdil.

52. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 v spojení s ust. § 255 ods. 1
CSP tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. V odvolacom
konaní úspešný žalobca si uplatnil náhradu trov konania, preto bolo v odvolacom konaní neúspešnému

žalovanému uložené nahradiť mu trovy konania v plnom rozsahu. O výške trov konania rozhodne súd
prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník v zmysle § 262 ods. 2 CSP.

53.RozhodnutieboloprijatésenátomKrajskéhosúduvPrešovevpomerehlasov3:0(§393ods.2CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej

alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia

odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom

odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.