Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. apríl 2020

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14Cob/122/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6118295537
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2020:6118295537.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny

Nemravovej, členov senátu JUDr. Róberta Bebčáka a JUDr. Martiny Brniakovej, v sporovej právnej veci
žalobcu: ČSOB Leasing, a.s., so sídlom Žižkova 11, 815 10 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO:
35 704 713, právne zastúpeného: HMG LEGAL, s.r.o., so sídlom Červeňova 14, 811 03 Bratislava -
mestská časť Staré Mesto, IČO: 35 885 459, proti žalovanému: Q. Y., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom E.
XXXX/X, XXX XX N., do 1.4.2018 podnikajúci pod obchodným menom Ivan Nosák - CESTA, s miestom
podnikania Bezručova 9, 036 01 Martin, IČO: 35 073 616, právne zastúpenému: Advokátska kancelária
Hagara-Hagarová, s.r.o., so sídlom Daniela Dlabača 35, 010 01 Žilina, IČO: 36 806 498, v konaní o

zaplatenie 10.795,48 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Martin
č.k. 18Cb/96/2018-141 zo dňa 21. novembra 2018 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu
Martin č.k. 18Cb/96/2018-197 zo dňa 25.3.2019 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu
Martin č.k. 18Cb/96/2018-206 zo dňa 25.4.2019 a v spojení s opravným uznesením Okresného súdu
Martin č.k. 18Cb/96/2018-214 zo dňa 15.5.2019, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Martin č.k. 18Cb/96/2018-141 zo dňa 21. novembra 2018 v spojení s
opravným uznesením Okresného súdu Martin č.k. 18Cb/96/2018-197 zo dňa 25.3.2019 v spojení s

opravným uznesením Okresného súdu Martin č.k. 18Cb/96/2018-206 zo dňa 25.4.2019 a v spojení s
opravným uznesením Okresného súdu Martin č.k. 18Cb/96/2018-214 zo dňa 15.5.2019 p o t v r d
z u j e .

Žalovaný m á voči žalobcovi n á r o k na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Banská Bystrica rozhodol v upomínacom konaní platobným rozkazom sp. zn.
1Up/408/2018 zo dňa 11.7.2018. Žalovaný podal proti platobnému rozkazu odpor (č.l. 36 a nasl.).

2. S poukazom na právnu úpravu v § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka zák. č. 40/1964 Zb. (ďalej len
„OZ"), § 269 ods. 2 zák. č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka (ďalej len „OBZ") okresný súd žalobu
zamietol. Okresný súd mal na základe vykonaného dokazovania preukázané, že žalobca ako leasingový
prenajímateľ a žalovaný ako leasingový nájomca, uzatvorili dňa 5.3.2010 leasingovej zmluvy (ďalej aj
len „LZ") v znení Dodatkov zo dňa 26.10.2012 a 26.3.2014. Uvedenú zmluvu okresný súd vyhodnotil
ako nepomenovanú zmluvu v zmysle § 269 ods. 2 OBZ. Zmluvné strany dostatočne určito určili predmet
svojich záväzkov, PL - nové nákladné vozidlo Yutong ZK 6120 CRE, dobu finančného prenájmu v znení

posledného dodatku zo dňa 26.3.2014 na dobu 66 mesiacov, so splatnosťou prvej splátky 26.10.2010
a poslednej splátky 26.3.2016. Nebolo sporné, že predmet leasingu (ďalej aj len „PL") bol žalovanému
odovzdaný. Bolo preukázané zhodnými vyjadreniami strán sporu, listom žalobcu zo dňa 29.7.2014, že
došlo k predčasnému ukončeniu LZ podľa dojednania bodu 4.4.1 písm. a) VOP, podľa ktorého žalobcabol oprávnený vypovedať LZ, ak LN mešká 25 a viac dní so zaplatením leasingovej splátky. Žalovaný
v písomných vyjadreniach k žalobe a na pojednávaní dňa 21.11.2018 nepoprel omeškanie s úhradou
splátok, ako sú uvedené v ukončení LZ zo dňa 29.7.2014 (č.l. 22/rub spisu).

3. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že žalobca si uplatnil voči žalovanému
nedoplatok, ako vyplýva z finančného vyúčtovania predčasne ukončenej LZ zo dňa 17.8.2016, vo
výške 10.795,48 Eur. Predmetné vyúčtovanie zahŕňa aj nároky z faktúry č. 1032104801, kde bola
žalovanému vyúčtovaná na úhradu suma 77.350,04 Eur (č.l. 26/rub spisu), ktorá zahŕňa aj náhradu

škody vo výške 13.908,87 Eur ako náklady súvisiace s PL (služby externej agentúry, demontáž,
prevoz, skladovanie, oprava, poistenie, ohodnotenie, sprostredkovanie predaja, zmeny na dopravnom
inšpektoráte). Uplatnené nároky žalobca dokladoval faktúrami v zmysle č.l. 52 a nasl. spisu (viď odseky
45 - 61). Škoda z finančných nákladov 1.524,59 Eur predstavuje úrok so sadzbou 1,25 % ročne zo
zostatkuistiny61.916,58Eur,počítanýoddátumupredčasnéhoukončenia29.7.2014dodátumupredaja
17.7.2016, t.j. 719 dní. Na pojednávaní dňa 21.11.2018 žalovaný rozporoval úrok, na základe ktorého

bola vypočítaná dlžná suma 1.524,59 Eur. Právny zástupca žalobcu (ďalej aj len „PZ žalobcu") sa na
pojednávaní nevedel vyjadriť, prečo bola použitá práve sadzba 1,25 % pri výpočte škody vo výške
1.524,59 Eur zo zostatku istiny 61.916,58 Eur. Žalovaný uplatnené nároky poprel už v odpore proti
platobnému rozkazu, t. j., že škoda 13.908,87 Eur reálne vznikla a ak by aj vznikla, žalobca nepreukázal,
že táto vznikla v príčinnej súvislosti s konaním žalovaného.

4. Okresný súd uviedol, že uplatnený nárok, ako ho špecifikoval žalobca v žalobe a PZ žalobcu na
pojednávaní dňa 21.11.2018, bolo dôvodné vyhodnotiť ako škodu a aplikovať na tento nárok § 420
a nasl. OZ. Škodu vo všeobecnosti je potrebné chápať ako ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére
poškodeného, ktorá je objektívne vyjadriteľná v peniazoch a je napraviteľná poskytnutím majetkového

plnenia, predovšetkým peňažného. Pokiaľ aj PZ žalobcu na pojednávaní vypovedal, že nejde o škodu v
zmysle, ako to predpokladá zákon v tomto ustanovení, že nie je potrebné preukazovať tie predpoklady
vzniku tohto zodpovednostného vzťahu, ako to uvádzal vo svojej obrane žalovaný, tak okresný súd
sa s touto argumentáciou žalobcu nestotožnil. Žalobca nesporne uplatnil nárok, ako vyplývalo zo
záverečného vyúčtovania k LZ a ako ho označil na pojednávaní aj PZ žalobcu, podľa čl. 4.4.4 písm. b/

VOP,tedaakoujmu,ktorámalanastaťvmajetkovejsférepoškodeného,ktorájeobjektívnevyjadriteľnáv
peniazoch a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, teda škodu vo výške nákladov spojených
s odobratím, prepravou, skladovaním, ocenením, opravou, údržbou a ďalším predajom predmetu
leasingu, v zmysle vyúčtovania vo faktúrach, ktoré za „poskytnuté služby v súvislosti s PL vystavili
žalobcovi tretie subjekty, spol. D'Alarm, s.r.o., BUS servis s.r.o., AUKČNÉ CENTRUM, s.r.o. (č.l. 52 a

nasl., ods. 45 - 61). Žalobca tvrdil, že tieto náklady - škoda, vznikli žalobcovi práve porušením povinností
žalovaného, ktoré mu vyplývali z uzavretej LZ (viď ods. 25 - 27). Preto pre posúdenie predmetnej právnej
veci bolo významné, či škoda, ako predpoklad vzniku zodpovednosti žalovaného, vznikla, a ak vznikla,
či v príčinnej súvislosti s jeho protiprávnym úkonom, resp. s porušením jeho povinností, vyplývajúcich
mu zo záväzkového vzťahu - LZ."

5. Okresný súd sa stotožnil s argumentáciou žalovaného, že neboli naplnené zákonné predpoklady
zodpovednosti žalovaného za škodu, uplatnenú v tomto spore žalobcom proti žalovanému. „Žalobca
nepreukázal vznik škody, že faktúry zmluvným partnerom, D'Alarm, s.r.o., BUS servis s.r.o., AUKČNÉ
CENTRUM, s.r.o. (fa na č.l. 52 a nasl.), skutočne zaplatil, teda, že v jeho majetkovej sfére nastala

ujma v rozsahu vyúčtovania v uvedených faktúrach." V prípade, ak by žalobca preukázal, že došlo k
úhrade týchto faktúr, žalobca nepreukázal, že škoda, ktorá mu mala vzniknúť v súvislosti s opravami
na PL, žalobcovi vznikla v príčinnej súvislosti s tvrdeným porušením povinnosti žalovaného. Žalobca
porušenie povinnosti žalovaného (viď ods. 25 - 27), pre ktoré mal vykonať opravy na PL, okresnému
súdu nepreukázal.

6. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že vychádzal z odovzdávacieho protokolu
z 8.9.2014, ktorým bolo preukázané, že predmet LZ nemal také vady, ktoré súviseli s vyúčtovaním opráv
po odovzdaní PL žalovaným žalobcovi. Tento dôkaz spolu s výpoveďou žalovaného na pojednávaní
21.11.2018, preukazoval tvrdenie žalovaného o tom, že ak boli následne vykonané opravy, po odovzdaní

PL žalobcovi dňa 8.9.2014, tieto nesúviseli s konaním, resp. s nekonaním žalovaného, teda s tvrdeným
porušením jeho zmluvných povinností do ukončenia LZ, lebo PL bol odovzdaný dňa 8.9.2014 a
v preberacom protokole sa uvádza, že vozidlo je opotrebené v rámci kilometrov. Toto preukazuje
skutočnosť, že žalovaný si plnil povinnosť, ktorú vytkla PZ žalobcu na pojednávaní dňa 21.11.2018,t.j. udržiavať vozidlo v stave, aby na ňom nevznikali vady a škoda. Pokiaľ sú v preberacom protokole
uvedené vady (viď ods. 44), tak okresný súd uvádzal, že ani jedna oprava, ktorá bola vyúčtovaná
žalobcovi v rokoch 2015-2016, s týmito vadami nesúvisí. V tejto súvislosti bola logická obrana

žalovaného aj o časových súvislostiach odovzdania PL žalobcovi dňa 8.9.2014 a vykonaných opravách
až v januári 2016, keď po odovzdaní PL žalobcovi, žalovaný nijako nemohol ovplyvniť používanie PL
žalobcom, príp. tretími subjektmi, teda neodbornú manipuláciu s PL. O tom vypovedal žalovaný a
žalobca toto tvrdenie žalovaného nepoprel. Podľa § 151 ods. 1 CSP, skutkové tvrdenia strany, ktoré
protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné.

7. Zvýraznil okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku, že žalobca nepreukázal, že faktúry,
ktorými boli predmetné opravy vyúčtované, svojmu zmluvnému partnerovi reálne zaplatil. Rovnako
nepreukázal ani úhradu poskytnutých služieb od svojich zmluvných partnerov, spol. D'Alarm, s.r.o., BUS
servis s.r.o., AUKČNÉ CENTRUM, s.r.o., ktoré služby súviseli s odobratím PL. O tom nenavrhol vykonať,
ani neoznačil, žiadne dôkazy. Žalovaným rozporovaný „nárok 1.524,59 Eur (viď ods. 72), ako škoda z

finančných nákladov, úrok s úrokovou sadzbou 1,25 p. a. zo zostatku istiny 61.000,- Eur, ktorú žalovaný
nepoprel ako dlžnú istinu ku dňu predčasného ukončenia LZ, ktorá zodpovedá rozdielu medzi vstupnou
cenou PL a súčtom splátok istiny, zahrnutých splátok splatných do dňa ukončenia zmluvy; žalovaný však
namietal použitú úrokovú sadzbu a PZ žalobcu sa na pojednávaní dňa 21.11.2018 nevedel k tomuto
výpočtu vyjadriť". Preto okresný súd tento nárok vyhodnotil ako nepreukázaný v uvedenej výške. O

trovách konania okresný súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, § 262 ods. 2 CSP.

8. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1, písm. b), f) a
h) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP"), t. j. z dôvodu, že okresný súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v

takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ako aj z dôvodu, že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a zároveň rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Prvostupňový súd napadnutým
rozsudkom zamietol nárok žalobcu v celom rozsahu. Žalobca sa nestotožnil s právnym posúdením
prvostupňového súdu v napadnutom rozsudku, považoval ho za nesprávny v rovine nepreukázania

dôvodnosti uplatňovaného nároku, ako aj nepreukázania vzniku škody konaním žalovaného.

9. Žalobca v odvolaní poukázal na to, že súd prvého stupňa uvádzal, že žalobca v predmetnom spore
nepreukázaldôvodnosťnárokuuplatňovanéhovočižalovanému,nakoľkožalobcavkonanínepreukázal,
že predložené faktúry, na základe ktorých boli na predmete leasingu vykonané opravy, svojím zmluvným

partnerom reálne uhradil, teda nepreukázal ani úhradu poskytnutých služieb od svojich zmluvných
partnerov, ktoré súviseli s odobratím predmetu leasingu, jeho ocenením a následným predajom, pričom
o týchto tvrdeniach nenavrhol vykonať, ani neoznačil žiadne dôkazy. Tieto tvrdenia súdu prvého stupňa
sú podľa žalobcu nesprávne a priečiace sa skutočnému stavu veci, nakoľko sa odvíjajú od nesprávne
a nedostatočne zisteného skutkového stavu. Súd prvého stupňa odporujúc jednotlivým skutkovým

a právnym tvrdeniam žalobcu, ako aj reálnemu skutkovému stavu veci pristúpil k subjektívnemu
hodnoteniu dôkazov v prospech žalovaného, a to bez akéhokoľvek reálneho preukázania jednotlivých
tvrdení žalovaného. V súvislosti s tvrdeniami súdu prvého stupňa o nepreukázaní reálneho uhradenia
faktúr, ktoré boli žalobcovi vystavené v súvislosti s opravami predmetu leasingu, ako aj v súvislosti
s odobratím predmetu leasingu, jeho ocenením a následným predajom, týmto žalobca uvádzal, že

uvedená skutočnosť nemá žiaden súvis s predmetným konaním. Reálny vznik uplatňovaného nároku,
ktorý si žalobca uplatnil voči žalovanému a ktorý súvisí s čiastkovými nárokmi týkajúcimi sa „opráv
predmetu leasingu, jeho odobratím, ako aj jeho ocenením a následným predajom, preukazuje už
samotné vystavenie predmetných faktúr, ktoré žalobca doložil súdu prvého stupňa". „Uhradenie alebo
neuhradenie predmetných faktúr žalobcom jeho zmluvným partnerom však v súvislosti s uplatňovaním

tohto nároku voči žalovanému v predmetnom konaní nemá žiaden právne relevantný význam, nakoľko
aj prípadné neuhradenie týchto faktúr zakladá zodpovednostný vzťah žalobcu voči vystaviteľovi tej ktorej
faktúry, nie však voči žalovanému." Žalovaný v priebehu konania nikdy nepopieral, že tieto opravy
predmetu leasingu a služby súvisiace s odobratím predmetu leasingu, jeho ocenením a následným
predajom neboli aj reálne vykonané. Z uvedeného dôvodu je žalobca toho názoru, že právny záver súdu

prvého stupňa o nepreukázaní reálneho uhradenia sporných faktúr je právne nesprávny, nakoľko sa
zakladá na skutočnostiach, ktoré nemajú žiaden reálny súvis s predmetným konaním.10. V odvolaní žalobca mal za to, že záver okresného súdu, že žalobca nenavrhol vykonať, ani neoznačil
žiadne dôkazy, je nesprávny. Žalobca ako prílohy žaloby a doplňujúceho vyjadrenia k odporu doložil
okresnému súdu všetky faktúry s prílohami, ako aj ďalšie listinné dôkazy, na základe ktorých preukazuje

jednotlivé skutkové a právne tvrdenia, a teda aj dôvodnosť uplatňovaného nároku. Tvrdenia súdu prvého
stupňa o nepreukázaní reálneho uhradenia uplatňovaných nárokov, ako aj o nepredložení dôkazov, je
potrebné hodnotiť ako svojvoľné a odporujúce reálnemu stavu veci.

11. Žalobca namietal aj závery okresného súdu o nepreukázaní dôvodnosti výšky uplatňovanej úrokovej

sadzby vo výške 1,25 % p.a., na základe ktorej žalobca úročil sumu škody zo zostatku istiny vo
výške 61.916,58 Eur. Žalobca podaným vyjadrením k odporu žalovaného jasne a zrozumiteľne uviedol
okresnému súdu, na základe akých skutočností si voči žalovanému uplatnil aj tento čiastkový nárok,
pričom okresnému súdu zároveň ozrejmil, „z akých ustanovení Leasingovej zmluvy a Všeobecných
zmluvných podmienok tento nárok vyplýva a akým spôsobom žalobca dospel k jeho určeniu." Okresný
súd prihliadol na tvrdenia žalovaného, na základe ktorých žalovaný popieral výšku tejto uplatňovanej

úrokovej sadzby, avšak ďalej už žiadnym spôsobom nekonkretizuje, z akého dôvodu je výška tejto
úrokovej sadzby nesprávna. Súd prvého stupňa prihliadol k všeobecným a subjektívnym tvrdeniam
žalovaného, ktoré neboli podložené žiadnymi preukazujúcimi dôkazmi.

12. Žalobca sa v odvolaní nestotožnil ani s tvrdeniami súdu prvého stupňa, ktorými odôvodnil

nepreukázanie tohto nároku, keďže žalobca za účelom preukázania tohto nároku nedoložil súdu žiaden
dôkaz. Okresný súd vyzval žalobcu na doloženie preukazujúceho dôkazu až na pojednávaní konanom
dňa 28.11.2018 bez akejkoľvek možnosti jeho dodatočného doplnenia. Okresný súd pristúpil k spornému
a nezákonnému hodnoteniu jednotlivých tvrdení a dôkazov strán sporu jednostranne a subjektívne vo
vzťahu k žalovanému, a to nad rámec a v rozpore s jednotlivými ustanoveniami CSP.

13. V odvolaní namietal konštatovanie okresného súdu, že ako žalobca nepreukázal naplnenie
zákonných predpokladov zodpovednosti žalovaného za škodu, ktorú si žalobca v tomto spore uplatňuje
voči žalovanému, t.j. žalobca nepreukázal vznik škody, keďže nepreukázal, že faktúry zmluvným
partnerom skutočne zaplatil, teda, že v jeho majetkovej sfére nastala ujma v rozsahu vyúčtovania

v uvedených faktúrach a ak by aj žalobca preukázal, že došlo k úhrade týchto faktúr, tak nemal
preukázané, že škoda, ktorá mu mala vzniknúť v súvislosti s opravami predmetu leasingu, vznikla v
príčinnej súvislosti s porušením povinnosti žalovaného. Súd prvého stupňa podľa žalobcu vychádzal
iba zo subjektívnych tvrdení žalovaného prezentovaných na pojednávaní konanom dňa 28.11.2018,
ktoré žalovaný nedoložil žiadnymi preukazujúcimi dôkazmi. Okresný súd nemal na takéto nepodložené

tvrdenia žalovaného prihliadať, keďže ide o nepreukázané a subjektívne tvrdenia, pretože žalobca
v predmetnom konaní doložil okresnému súdu viaceré listinné dôkazy preukazujúce oprávnenosť a
dôvodnosť uplatňovaného nároku, ako aj dôkazy preukazujúce príčinné zavinenie žalovaného na
uplatňovanejškode.Vsúvislostispreukázanímpríčinnéhozavineniažalovanéhonavznikuuplatňovanej
škody týmto žalobca opätovne poukazoval na ustanovenie bodu 1.5.3 Všeobecných zmluvných

podmienok, podľa ktorého: „LN je povinný PL užívať jedine v rozsahu danom charakterom PL a výhradne
spôsobom stanoveným jeho dodávateľom; LN je hlavne povinný dodržiavať technické a prípadne
servisné podmienky, návody na obsluhu, príslušné normy a všeobecne záväzné právne predpisy
platné pre prevádzku PL." Citoval v odvolaní bod 1.5.4 Všeobecných zmluvných podmienok, bod 1.5.5
Všeobecných zmluvných podmienok, bod 4.4.3 Všeobecných zmluvných podmienok a zdôraznil, že

v zmysle uvedených ustanovení Všeobecných zmluvných podmienok sa žalovaný zaviazal predmet
financovania užívať v súlade s Leasingovou zmluvou a platnou právnou úpravou, avšak ako vyplývalo
z jednotlivých žalobcom predložených listinných dôkazov, tieto podmienky neboli zo strany žalovaného
dodržané, dôsledkom čoho bola nutnosť vykonávania dodatočných opráv. Príčinná súvislosť medzi
vznikom škody a konaním, resp. nekonaním žalovaného je podľa žalobcu daná tým, že žalovaný užíval

predmet leasingu v rozpore s Leasingovou zmluvou, kedy týmto užívaním nebol zachovaný výborný
technický stav predmetu leasingu, ako aj nekonaním žalovaného spôsobeným neodstránením všetkých
závad a porúch, ktoré na predmete leasingu existovali, a ktoré musel následne odstrániť žalobca. „V
súvislosti s tvrdeniami súdu prvého stupňa a odkazom na odovzdávací protokol, v zmysle ktorých
predmet leasingu nemal v čase jeho odovzdania také vady, ktoré súviseli s vyúčtovaním opráv po

jeho odovzdaní, žalobca opätovne poukazuje na skutočnosť, že na type predmetu leasingu, aký je v
danom prípade, nie je reálne možné zistiť všetky možné závady, ktoré takýto predmet leasingu v čase
odovzdávania môže mať, pričom reálny stav takéhoto predmetu leasingu je možné zistiť až odbornou
prehliadkou a diagnostikou v špecializovanou servise." Žalobca predložil okresnému súdu aj listinnédôkazy preukazujúce dôvodnosť a nutnosť opráv vykonaných na predmete leasingu, pričom žalovaný
mal vedomosť o všetkých opravách vykonaných na predmete leasingu.

14. Žalobca v odvolaní namietal, že okresný súd svojím procesným postupom v danej veci znemožnil
žalobcovi ako strane sporu uskutočňovanie jemu patriacich procesných práv v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces, tým že procesným postupom v „danej veci neumožnil žalobcovi
ako strane sporu preukázanie jednotlivých uvádzaných tvrdení, kedy za účelom preukázania dôvodnosti
výšky úrokovej sadzby 1,25 % p. a. vyzval žalobcu na jej zdôvodnenie až na pojednávaní konanom dňa

28.11.2018, pričom z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že uvedenú skutočnosť považoval
súd prvého stupňa za podstatnú pre rozhodnutie vo veci." K porušeniu práva žalobcu na spravodlivý
proces zakladá aj postup súdu prvého stupňa, ktorým súd pri skúmaní skutkového stavu veci a jeho
následnom právnom posúdení subjektívne vychádzal iba z nepreukázaných tvrdení žalovaného, bez ich
akejkoľvek bližšej komparácie s tvrdeniami a listinnými dôkazmi žalobcu.
Odôvodnenie napadnutého rozsudku podľa žalobcu neobsahuje zdôvodnenie ako sa okresný súd

vysporiadal s jednotlivými tvrdeniami žalobcu a doloženými listinnými dôkazmi, ktorými žalobca jednak
preukazuje dôvodnosť uplatňovaného nároku, a zároveň aj popiera jednotlivé tvrdenia žalovaného.
Nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku zakladá porušenie práva žalobcu na spravodlivý
proces. V tejto súvislosti žalobca poukázal na § 220 ods. 2 posledná veta CSP a tiež citoval z uznesenia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 So/222/2011 zo dňa 13.12.2012. Porušenie práva

žalobcu na spravodlivý proces je v danom prípade spôsobené aj postupom súdu prvého stupňa, kedy
okresnýsúdprihodnoteníjednotlivýchtvrdeníadôkazovstránsporupostupovalsvojvoľneasubjektívne.
Žalobca citoval i z uznesenia Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 16Cob/164/2017, zo dňa 30.04.2018.
Prvostupňový súd svojim procesným postupom mal odňať žalobcovi jeho právo na spravodlivý proces.
Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu v napadnutej časti zrušil a vec vrátil

súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie.

15. K doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý s dôvodmi odvolania nesúhlasil
a v celom rozsahu sa stotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie, ktorý je dôsledne odôvodnený
v písomne vyhotovenom rozsudku. Okresný súd vydal napadnutý rozsudok v úplnom súlade so

zákonnými ustanoveniami, ktoré citoval, správnosť aplikácie hmotného práva podrobne zdôvodnil,
pričom odôvodnenie obsahuje hodnotenie všetkých vykonaných dôkazných prostriedkov. Žalovaný
preto odvolacie dôvody považuje za nedôvodné. Žalovaný má za to, že žalobca neuniesol dôkazné
bremeno, keď nepreukázal splnenie zákonných predpokladov pre vznik zodpovednosti za škody, t.j.
nepreukázal, a) akého protiprávneho úkonu sa žalovaný dopustil, b) či vôbec vznikla žalobcovi škoda.

Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonník sa hradí skutočná škoda, a to, čo poškodenému ušlo.
Pojem škody je definovaný tak, že ide o ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je
objektívne vyjadriteľná peniazmi. Škoda znamená zmenšenie majetku poškodeného. Z obsahu spisu
nevyplýva, že majetok žalobcu bol zmenšený, keď nebolo preukázané zaplatenie faktúr vystavených od
jednotlivých dodávateľov. Iba v takomto prípade je možné dospieť k záveru, že žalobcovi vznikla škoda.

Predloženie faktúr, ktoré vystavil tretí subjekt žalobcovi, nie je dostatočným dôkazom na preukázanie
výšky škody. Žalobca nepreukázal ani „c) príčinnú súvislosť medzi protiprávnym konaním žalovaného a
vznikom škody". Žalovaný robil od počiatku sporným nárok žalobcu nielen čo do základu, ale aj čo do
výšky. Ak aj žalobcovi vznikla nejaká škoda (čo žalobca v konaní nepreukázal), žalovaný robil sporným
zodpovednosť za vznik tejto škody, t.j. že škoda vznikla v príčinnej súvislosti s jeho konaním. Žalovaný

nemal predmet leasingu v držbe a užívaní od 09/2014, od tejto doby s ním nakladal výlučne žalobca a
osoby, ktorým to umožnil. Nevyhnutné opravy, za ktoré má niesť zodpovednosť žalovaný, sa vykonali
až v 12/2015, 03/2016 a 06/2016, t.j. prvá oprava po viac ako 14 mesiacoch od odovzdania. Žalovaný
mal za to, že v rámci unesenia dôkazného bremena mal žalobca okrem iného napr. preukázať, prečo
vykonal prvú opravu až 14 mesiacov po odovzdaní, prečo boli vykonané až tri opravy, ako informoval

žalovaného o nutnosti týchto opráv, že nutnosť opráv vznikla výlučne ako reakcia na konanie, resp.
nekonanie žalovaného atď.

16. Vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu žalovaný uviedol, že nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že okresný súd
neumožnil žalobcovi ako strane sporu preukázanie jednotlivých uvádzaných tvrdení, kedy za účelom

preukázania dôvodnosti výšky úrokovej sadzby 1,25% p.a. vyzval na zdôvodnenie až na pojednávaní
konanom dňa 28.11.2018. O namietanie nároku, vo výške 1.524,59 Eur, predstavujúcom škodu z
finančných prostriedkov mal žalobca vedomosť už z podania žalovaného zo dňa 01.10.2018. Toto
vyjadrenie bolo žalovanému zaslané, a teda mal možnosť sa s jeho obsahom oboznámiť a pripraviť sariadne na pojednávanie dňa 28.11.2018, na ktorom bol zákonným sudcom aj vyzvaný, aby k tejto spornej
veci zaujal stanovisko. To, že sa k tomu nevedel vyjadriť právny zástupca žalobcu, nemôže byť dané za
vinu zákonnému sudcovi a už vôbec nemôže byť považované za porušenie práva na spravodlivý proces.

Okresný súd v prejednávanej veci zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich
skutočností, na podklade vykonaného dokazovania dospel ku správnym skutkovým zisteniam a žalobu
aj správne právne posúdil. Žiadal, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie v súlade s § 387 ods. 1 CSP
v celom rozsahu potvrdil.

17. K doručenému vyjadreniu žalovaného sa žalobca písomne nevyjadril (doručenka č.l. 201 spisu).

18. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej aj
len „CSP") prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia pojednávania v medziach odvolacích dôvodov za
aplikácie § 379, § 380 ods. 1 CSP a verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom za rešpektovania
§ 219 ods. 1, 3 CSP v spojení s § 378 ods. 1 CSP bol rozsudok okresného súdu potvrdený ako vecne

správne rozhodnutie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP. Rozhodnutie bolo prijaté v pomere hlasov 3:0.

19. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia ústneho
pojednávania sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/122/2019-227 zo dňa
7.4.2020, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli krajského

súdu v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením a na webovej stránke Krajského súdu v Žiline, na
základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku Krajským súdom v Žiline podľa
§ 219 ods. 1, 3 CSP v spojení s § 378 ods. 1 CSP.

20. Podľa § 379 CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia

o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo
podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi
stranami vyplýva z osobitného predpisu.

21. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

22. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

23.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

24. Podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

25. Podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.

26. Podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že súd nesprávnym

procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces .

27. Krajský súd uvádza, že základom jeho potvrdzujúceho rozhodnutia bola vyššie citovaná právna
úprava. Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalobca vymedzil v odvolaní a ktoré mali

väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci podľa výsledkov dokazovania v prvoinštančnom konaní
(§ 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP), krajský súd nezistil opodstatnenosť podaného odvolania žalobcom.
Okresný súd vykonal v intenciách návrhov účastníkov dostatočné dokazovanie, z neho vyvodil správne
skutkové zistenia a rovnako správne vec právne posúdil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti
napadnutého rozsudku okresného súdu a stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení

rozsudku okresným súdom, krajský súd za aplikácie § 387 ods. 2 CSP odkazuje na odôvodnenie
napadnutého rozsudku okresného súdu. Z titulu aplikácie § 387 ods. 2 CSP v spojení s uznesením
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09 a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp.zn. 2 Cdo 170/2005, pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajskýsúd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s
ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho súdu
tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a tým je postačujúce len odkázať cez

§ 387 ods. 2 CSP (do 30.06.2016 cez § 219 ods. 2 OSP) na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom
rozsudku okresného súdu. V zásade sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia
nižšieho súdu.

28. V podanom odvolaní žalobca namietal závery okresného súdu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b), f)

a h) CSP z dôvodu, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala
jej procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, z dôvodu, že súd
prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a zároveň
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

29. V podanom odvolaní žalobca namietal, že okresný súd konštatoval, že nepreukázal dôvodnosť

uplatňovaného nároku voči žalovanému, nakoľko žalobca v konaní nepreukázal, že predložené faktúry,
na základe ktorých boli na predmete leasingu vykonané opravy s jeho zmluvným partnerom reálne
uhradil a nepreukázal ani úhradu poskytnutých služieb. Žalobca zotrval na tvrdení, že predmetné faktúry
boli vystavené v súvislosti s opravami predmetu leasingu, ako aj v súvislosti s odobratím predmetu
leasingu v jeho ocenení a následným predajom. To, že okresný súd konštatoval, že žalobca nepreukázal

svoj nárok a že nenavrhol vykonať a neoznačil žiadne dôkazy, bol podľa žalobcu nesprávny vecný záver
okresného súdu, a preto ide o svojvoľné rozhodnutie okresného súdu. Žalobca v odvolaní zdôraznil, že
nemôže na nepodložené tvrdenia žalovaného okresný súd prihliadať a citoval ustanovenia všeobecných
zmluvných podmienok, a to bod 1.5.3 Všeobecných zmluvných podmienok, bod 1.5.4 Všeobecných
zmluvných podmienok, bod 1.5.5 Všeobecných zmluvných podmienok a ďalej bod 4.4.3 Všeobecných

zmluvných podmienok. V súvislosti s touto argumentáciou sa oboznámil odvolací súd s dôvodmi
rozhodnutia okresného súdu, pričom okresný súd vychádzal zo skutočností, jednak tvrdených žalobcom,
ale i zo skutočností, tvrdených žalovaným. Po vykonanom dokazovaní okresný súd dospel k záveru, že
žalobca ako leasingový prenajímateľ a žalovaný ako leasingový nájomca, uzatvorili zmluvu dňa 5.3.2010
v zmysle ďalších dodatkov. Uvedená zmluva bola vyhodnotená okresným súdom ako nepomenovaná

zmluva v zmysle § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, v ktorej zmluvné strany dostatočne určili predmet
svojich záväzkov. Bolo preukázané zhodnými tvrdeniami sporových strán, že došlo k predčasnému
ukončeniu leasingovej zmluvy podľa dojednania v bode 4.4.1 písm. a) Všeobecných obchodných
podmienok. Žalobca si voči žalovanému uplatnil nedoplatok, ako vyplýva z finančného vyúčtovania
predčasnej leasingovej zmluvy zo dňa 17.8.2016 a predmetné vyúčtovanie zahŕňa aj nároky z faktúry

č. 1032104801, kde bola žalovanému vyúčtovaná na úhradu suma 77.350,04 Eur (č.l. 26/rub), v rámci
ktorej je aj náhrada škody vo výške 13.908,87 Eur ako náklady súvisiace s PL (služby externej agentúry,
demontáž, prevoz, skladovanie, oprava, poistenie, ohodnotenie, sprostredkovanie predaja, zmeny na
dopravnom inšpektoráte). Uplatnené nároky žalobca dokladoval faktúrami v zmysle č.l. 52 a nasl. spisu
(viď odseky 45 - 61). Škoda z finančných nákladov 1.524,59 Eur predstavuje úrok so sadzbou 1,25

% ročne zo zostatku istiny 61.916,58 Eur, počítaný od dátumu predčasného ukončenia 29.7.2014 do
dátumu predaja 17.7.2016, t.j. 719 dní. Na pojednávaní dňa 21.11.2018 žalovaný rozporoval úrok, na
základe ktorého bola vypočítaná dlžná suma 1.524,59 Eur. Ak okresný súd uviedol, že PZ žalobcu
sa na pojednávaní nevedel vyjadriť, prečo bola použitá práve sadzba 1,25 % pri výpočte škody vo
výške 1.524,59 Eur zo zostatku istiny 61.916,58 Eur, tak uvedený záver, podľa odvolacieho súdu, nie

je nesúladný s obsahom spisového materiálu. Žalovaný uplatnené nároky poprel už v odpore proti
platobnému rozkazu, t. j., že škoda 13.908,87 Eur reálne vznikla a ak by aj vznikla, žalobca nepreukázal,
že táto vznikla v príčinnej súvislosti s konaním žalovaného.

30. Odvolací súd uvádza, že okresný súd správne vzhľadom na tvrdenia zo strany žalobcu vyhodnotil

nárok žalobcu ako škodu a aplikoval naň § 420 Občianskeho zákonníka. Právna zástupkyňa žalobcu
na pojednávaní vypovedala, že nejde o škodu v zmysle ako to predpokladá zákon a nie je potrebné
preukazovať predpoklady vzniku zodpovednostného vzťahu, ako uvádzal vo svojej obrane žalovaný.
Okresný súd však ustálil, teda podľa odvolacieho súdu správne konštatoval, že neboli naplnené zákonné
predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu, uplatnené žalobcom, keďže žalobca nepreukázal

vznik škody, a to, že faktúry zmluvným partnerom i skutočne zaplatil, a teda nepreukázal, že došlo v jeho
majetkovej sfére k ujme. S uvedenými závermi okresného súdu však podľa obsahu odvolania žalobca
nesúhlasil. Krajský súd na tomto mieste konštatuje, že pokiaľ žalobca uplatňoval nárok z titulu náhrady
škody a tento sa stal predmetom súdneho konania, tak je nepochybné, že pre preukázanie výšky tohtonároku vzniku nákladov, nemohlo byť postačujúce len predloženie vystavenej faktúry tretím subjektom,
ale predsa aj to, že v rozsahu takto uplatnenej výšky nákladov, ktoré náklady žalobca uplatňoval, sa
stali aj predmetom úhrady, teda ich vynaloženia žalobcom v rovine ich zaplatenia tretiemu subjektu. Ak

uvedené žalobca v rozsahu svojej dôkaznej povinnosti nepreukázal, tak potom nemohol byť vo výške
tohto uplatňovaného nároku v súdnom spore úspešný. Krajský súd dodáva, že vznik nákladov z titulu
náhrady škody nenastáva len ich deklarovaním vo vystavenej faktúre, ale až ich zaplatením. Pokiaľ
by postačovalo zo strany žalobcu len predloženie takejto faktúry vystavenej tretím subjektom, ktorú by
žalobca nezaplatil a žalovaný by bol zaviazaný na vyplatenie týchto nákladov žalobcovi, tak z tohto stavu

by mohlo dôjsť na strane žalobcu ku vzniku obohatenia.

31. Ak žalobca v podanom odvolaní tvrdil, že „nie je reálne možné zistiť všetky možné závady, ktoré
takýto predmet leasingu v čase odovzdávania môže mať, pričom reálny stav takéhoto predmetu leasingu
je možné zistiť až odbornou prehliadkou a diagnostikou v špecializovanom servise" (č.l. 163 rub spisu),
tak bol povinný tieto skutočnosti preukázať v rámci dôkaznej povinnosti sporovej strany, k čomu však

nedošlo. Ak z obsahu spisového materiálu vyplývalo predkladanie znaleckých posudkov žalobcom, tak v
tomto smere odvolací súd poukazuje na tie skutočnosti, ktoré z týchto znaleckých posudkov vyplynuli, a
to, že znalecké posudky boli zadávané za iným účelom ako rozsah náhrady škody uplatnenej žalobcom.
Poukazuje sa na č.l. 69 spisu, teda na znalecký úkon č. 48/2014, znalecký posudok vo veci výpočtu
hodnoty vozidla YUTONG ZK 6120 HE - autobus diaľkový, E.Č.:MT-IVAN2 a na č.l. 75 rub spisu je

znalecký posudok č. 22/2015 vo veci výpočtu hodnoty vozidla YUTONG ZK 6120 HE - autobus diaľkový,
E.Č.: MT-IVAN2. Ak žalobca vyčítal súdu prvého stupňa, že pri hodnotení skutkového stavu vychádzal
iba zo subjektívnych nepreukázaných tvrdení žalovaného, tak s týmto záverom uvedeným v odvolaní
sa nemohol odvolací súd, vzhľadom na obsah spisového materiálu, stotožniť ako s vecne správnym.
Okresný súd vyhodnocoval v konaní tak dôkazy predkladané žalobcom ako i žalovaným v zmysle

zásady voľného hodnotenia dôkazov. „...Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý
si sudca urobí o pravdivosti, či nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z
vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového
postupu. Z tejto zásady vyplýva, že na nesprávnosť hodnotenia dôkazov možno usudzovať len zo
spôsobu, akým súd hodnotenie vykonal. Ak nemožno v tomto smere vyčítať súdu žiadne pochybenia

(napr. že výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia, alebo že súd vzal
do úvahy skutočnosti, ktoré z dokazovania nevyplynuli alebo opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré vyšli
v konaní najavo), potom nie je ani možné polemizovať s jeho skutkovými závermi. To znamená, že
hodnotenie dôkazov, a teda ani skutkové zistenia ako jeho výsledok, z iných, než z vyššie uvedených
dôvodov nemožno dovolaním úspešne napadnúť" (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. 5Cdo/174/2013).

32. Krajský súd zdôrazňuje, že od momentu doručenia žaloby spolu s platobným rozkazom žalovanému,
mal žalovaný, ako aj žalobca, pred súdom danú rovnakú možnosť obhajovať svoje záujmy, napĺňať
procesné práva a povinnosti a súdu predkladať a označovať dôkazy, ktoré žiadali, aby boli vo veci

vykonané. Nie je možné, v zúženom slova zmysle, pri uplatňovaní procesných práv a napĺňaní
procesných povinností, toho ktorého účastníka konania, tieto viazať len na samotné pojednávanie 21.
novembra 2018, pretože v priebehu celého súdneho konania žalobca aj žalovaný môžu do spisového
materiálu dokladať dôkazy, ktoré žiadajú, resp. navrhujú vo veci vykonať. Tak žalobca, ako aj žalovaný
v tomto smere mali rovnakú procesnú pozíciu, a ak ju žalobca nenaplnil, nezrealizoval, tento postup

nemôže byť na ujmu práv druhého účastníka súdneho konania, a to žalovaného, ktorý z titulu rovnosti
má rovnaké právo ako žalobca. Krajský súd konštatuje, že v konaní pred okresným súdom Ústavou
Slovenskej republiky vyžadovanú rovnosť všetkých účastníkov v konaní okresný súd dodržal, a to na
základe záverov, ktoré uviedol krajský súd v odôvodnení tohto rozhodnutia.

33.Vovzťahukodvolaniužalobcu,odvolacísúduvádza,žezmyslomprávanasúdnuochranujeumožniť
každému reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúcu povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba (právnická
alebo fyzická) splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umožniť stať sa účastníkom konania
so všetkými procesnými oprávneniami ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú (viď
Nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. augusta 2001 sp.zn. II. ÚS 14/2001, z 13. novembra

2002 sp.zn. II. ÚS 132/02, sp.zn. III. ÚS 171/2006 z 5. apríla 2007).

34. V rámci podaného odvolania žalobca namietal, že procesným postupom v danej veci okresný
súd neumožnil žalobcovi ako strane preukázanie jednotlivých uvádzaných tvrdení, kedy za účelompreukázania dôvodnosti výšky úrokovej sadzby 1,25 % vyzval žalobcu na jej zdôvodnenie až na
pojednávaní konanom dňa 28.1.2018, napriek tomu, že uvedenú skutočnosť považoval súd prvého
stupňa za podstatnú pre rozhodnutie vo veci. V súvislosti s uvedenými skutočnosťami v odvolaní v tejto

rovine sa odvolací súd nemohol stotožniť s odvolaním a mať ho v tejto časti za dôvodné, pričom je
podstatné brať do úvahy najmä dôkaznú povinnosť zo strany žalobcu a zodpovednosť za preukázanie
tvrdení nemožno prenášať, ak bolo výsostne v dôkaznej povinnosti žalobcu dôkaznými prostriedkami
preukázať nárok uplatnený žalobou. Podľa krajského súdu je namieste pripomenúť že „Podľa § 101
ods. 1 O.s.p. sú účastníci povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo

a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a dbajú na pokyny súdu.
Podľa § 120 ods. 1 O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd
rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako
navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd rozhodne na základe
skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi
účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti (§ l53

ods. l O.s.p.). V sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Účastník má jednak povinnosť
tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého
rozhodnutia nesie ten účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil. Medzi povinnosťou tvrdenia
a povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ účastník konania
nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným

bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že v konaní neboli preukázané
jeho tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom
dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli
preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci (či už z dôvodu
nečinnosti účastníka, ktorý nesplnil povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení stanovenú

v § 101 a § 120 ods. 1 vety prvej O.s.p., alebo preto, že takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná
vôbec). Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov
na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer
účastníkov konania. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností,
ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. Otázku splnenia povinnosti tvrdenia

a povinnosti označiť na preukázanie tvrdení dôkazy musí súd vždy riešiť so zreteľom na individuálne
okolnosti prejednávanej veci" (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3M Cdo 6/2010
z 22.10.2010).

35. Žalobca v rámci podaného odvolania zároveň namietal i nedostatočné odôvodnenie napadnutého

rozsudku okresného súdu. Ani v tomto smere sa však odvolací súd nemohol stotožniť s odvolaním
žalobcu.

36. K naposledy uvedenému odvolaciemu dôvodu odvolací súd považuje primárne za potrebné uviesť,
že z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej

republiky vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods.
1 dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie
rozhodnutia (napr. II. ÚS 383/06). Podľa ustanovenia § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd
uvedie,čohosažalobcadomáhal,akéskutočnostitvrdil,akédôkazyoznačil,aképrostriedkyprocesného
útoku použil, ako sa k veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a

výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti
považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich
vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na
ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

37. Odvolací súd preskúmaním napadnutého rozsudku nezistil, že by jeho odôvodnenie nezodpovedalo
vyššie uvedenej právnej úprave. Podľa záverov zjednocujúceho Stanoviska Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky R 2/2016 „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle §
241 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia
neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť,

ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku". Zmeny
v právnej úprave dovolania a dovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa nedotkli
podstaty a zmyslu vyššie uvedeného stanoviska; vzhľadom na to treba toto stanovisko považovať za
aktuálne a pre súdnu prax použiteľné aj po uvedenom dni (uznesenie Veľkého senátu Najvyššieho súduSlovenskej republiky sp.zn. 1 V Cdo/2/2017 z 19. apríla 2017). Uvedené primerane platí aj pre odvolacie
konanie.

38. V danom prípade odôvodnenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie nedáva podklad pre
uplatnenie druhej vety Stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa
výlučne len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu
neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre

súdny systém" (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak
zásadnej, že mala za následok „justičný omyl" (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). Niet pochýb
ani o tom, že len subjektívny názor strany sporu o nedostatočnom odôvodnení súdneho rozhodnutia
nezakladá nesprávny procesný postup súdu, ktorým by bolo znemožnené strane uskutočňovať jej
patriace procesné práva, avšak to až do toho momentu, kým namietaný postup súdu nedosiahne takú
intenzitu, že dôjde k porušeniu práva na spravodlivý proces.

39. V danom prípade podľa názoru odvolacieho súdu k takej žalobcom namietanej vade procesného
postupu súdu prvej inštancie, nedošlo. Opätovne sa zdôrazňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené ,,účastníkom konania", ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a
právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné
právo účastníka na spravodlivý proces (k tomu pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd pre ľudské
práva(ďalejaj„ESĽP")vosvojejjudikatúrezdôrazňuje,žečl.6ods.1Dohovoruzaväzujesúdyodôvodniť
svoje rozhodnutia, ale nemožno to chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná

podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd
splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 Dohovoru, možno posúdiť len
so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument
strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.
Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A s. 12, § 29;
Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája
1997; Higius c. Francúzsko z 19. februára 1998) [pozri Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k.
IV. ÚS 345/2012-30 z 26.11.2012]. Uvedené kritériá pre dostatočné odôvodnenie napadnutý rozsudok
okresného súdu splnil. K tomuto záveru dospel odvolací súd po jeho preskúmaní, keď z rozsudku bolo

zrejmé, že súd prvej inštancie sa dostatočne vyjadril k skutkovým a právnym otázkam relevantným pre
rozhodnutie o spore. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku dostatočne uviedol, akými úvahami
sa spravoval pri hodnotení dôkazov, ktoré dôkazy vykonal, ktoré nevykonal a prečo, ako vykonané
dôkazy zhodnotil a v akých vzájomných súvislostiach. Rovnako dostatočné je aj odôvodnenie týkajúce
saprávnehoposúdeniaveci,keďžezodôvodneniarozsudkujezrejmé,podhypotézuakejprávnejnormy

bol subsumovaný zistený skutkový stav a podľa akej právnej normy bola vec posúdená. V tomto smere
je dostatočné nielen samotné vymenovanie a odcitovanie zákonných ustanovení, právnych noriem,
ale z odôvodnenia napadnutého rozsudku dostatočne vyplýva, akým spôsobom boli tieto ustanovenia
aplikovanéaakosapremietlidosamotnéhorozhodnutiasúduprvejinštancie(pozriIII.ÚS119/03).To,že
sa odvolateľ nestotožnil so skutkovým a právnym hodnotením veci a samotným meritórnym rozhodnutím

súdu prvej inštancie o spore, bez ďalšieho netvorí vadu procesného postupu súdu a v danom prípade
ani inú vadu konania, ktorá by mala za následok vecne nesprávne rozhodnutie vo veci.

40. Odvolateľ teda v podstate vytýka rozhodnutiu súdu prvej inštancie, že sa nestotožnil s ním
predkladaným hodnotením skutkového stavu a právnym názorom a že okresný súd v konečnom

dôsledku vychádzal zo záveru o neunesení dôkazného bremena žalobcom vo vzťahu k jeho nároku, na
náhradu škody. Nie je však možné dôvodne vytýkať súdu prvej inštancie, že sa vo svojom rozhodnutí v
odôvodnení nevysporiadal s argumentáciou sporových strán podľa predstáv odvolateľa. V rámci celého
prvoinštančného konania mal žalobca vytvorený dostatočný priestor pre produkovanie dôkazov v rovine
uplatneného nároku. To, že v konečnom dôsledku súd prvej inštancie dospel k záveru o neunesení

dôkazného bremena na preukázanie nároku uplatneného žalobcom a žalobu zamietol, teda, že žalobca
v spore neuspel, nie je možné interpretovať ako porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces.41. Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že v danom prípade nejde o nepreskúmateľné súdne
rozhodnutie, ale o rozhodnutie, s ktorého závermi, a to tak skutkovými ako aj právnymi, sa odvolateľ
nestotožňuje. Polemizovanie - nespokojnosť odvolateľa s hodnotením vykonaného dokazovania a

právnym posúdením sporu súdom prvej inštancie, pokiaľ sú dostatočne dodržané zákonné limity
preskúmateľnosti a zrozumiteľnosti dôvodov rozhodnutia (§ 220 ods. 2 CSP), nezakladá dôvodnosť
odvolania.

42. S námietkou nesprávnych skutkových zistení súvisí tiež otázka právneho posúdenia veci okresným

súdom. K námietke odvolateľa o nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd uvádza, že právnym
posudzovaním veci súd neporušuje žiadnu procesnú povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona, ani procesné
práva účastníka. Nesprávnym právnym posúdením sa rozumie subsumovanie skutkového stavu pod
normu hmotného práva alebo procesného práva, ktorá v hypotéze nemá také predpoklady, aké
vyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie veci konkrétne spočíva v tom,
že súd použil nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval správnu právnu normu, ale ju nesprávne

interpretoval, a napokon právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne
aplikoval (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2 M Cdo 4/2009). Takú
vadu napadnutého rozhodnutia v posudzovanej veci odvolací súd nezistil a konštatuje, že rozhodnutie
okresného súdu sa opiera o tvrdenia a relevantné dôkazy produkované stranami v prvoinštančnom
konaní a vychádza zo správne aplikovaných a interpretovaných právnych noriem na dostatočne a

správne zistený skutkový stav veci.

43. Rozhodnutie okresného súdu v rovine dokazovania a zisteného skutkového stavu bolo vecne
správne aj s poukazom na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 350/08, podľa ktorého ...
„dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez

jehozabezpečenie,vykonanieanáslednévyhodnotenie.Kýmnavrhovaniedôkazovjeprávomazároveň
procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých)
dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy
účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne
zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania

a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný". Odvolací
súd nezistil taký postup okresného súdu, ktorý by znamenal vybočenie z kritérií vyššie uvedeného
hodnotenia dôkazov.

44.KrajskýsúdpovažujezanevyhnutnépoukázaťinauznesenieNajvyššiehosúduSlovenskejrepubliky

sp.zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého, odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi
súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval správnosť
dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.

45. Z vyššie uvedených dôvodov bol napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdený ako vecne správne

rozhodnutie podľa § 387 ods. 1 CSP, a to v meritórnom výroku vo veci samej ako i v ňom závislom výroku
o náhrade trov prvoinštančného konania, ktorý nebol odvolaním osobitne napadnutý. V podrobnostiach
odvolací súd odkazuje za aplikácie § 387 ods. 2 CSP na odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvej
inštancie.

46. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, preto za aplikácie § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP v
spojení s § 396 ods. 1 CSP odvolací súd priznal žalovanému náhradu trov odvolacieho konania voči
žalobcovi v plnom rozsahu. Z úpravy v § 262 ods. 2 CSP vyplýva, že o výške náhrady trov konania
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia, keďže sa ním konanie končí, a to
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie
a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.
Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej

alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k
vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva
táto vada.

Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo

alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia.

Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania
pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania.

Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného
dovolania.