Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 28. apríl 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/6/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2118200687
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bibiána Ťažiarová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2118200687.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Bibiána Ťažiarová a sudcov:

JUDr. Martin Holič a Mgr. Renáta Gavalcová, v právnej veci žalobcov: 1. K. O., nar. XX.X.XXXX, bytom
L., I. XXX, 2. Y. O., nar. XX.X.XXXX, bytom L., I. XXX, 3. Mgr. L. P., nar. XX.X.XXXX, S., Y. XX, 4. K. O.,
nar. X.X.XXXX, bytom L., I. XXX, 5. V. O., nar. XX.X.XXXX, bytom L., P. H. XXX/XX, všetci zastúpení
AK: JUDr. Lucia Sklenárová, so sídlom, Žiar nad Hronom, SNP 94, proti žalovaným: 1. KOOPERATIVA
poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, IČO: 00 585 441, so sídlom Bratislava, Štefanovičova 4,
zastúpeného AK: JUDr. Baltazár Mucska, so sídlom Bratislava, Vajnorská 55, 2. Z. G., nar. XX.XX.XXXX,
bytom X. K. J., X. XXX, zastúpeného splnomocnencom: Advokátska kancelária JUDr. Slávik a partneri,

s.r.o., IČO: 36 861 375, so sídlom Topoľčany, Nám. M. R. Štefánika 3, 3. TRANSEXPRES, s.r.o., IČO: 36
551 163, so sídlom Nitra, Štúrova 140, o náhradu škody, na odvolanie žalobcov - XI. výrok, žalovaného 1.
-I.,II.,III.,IV.,V.,VI.,VIII.,IX.,X.,XI.,XII.výrok,žalovaného2.-VI.výrok,protirozsudkuOkresnéhosúdu
Trnava č. k. 19C/4/2018-153 zo dňa 10. júla 2019 v spojení s opravným uznesením č. k. 19C/4/2018-221
zo dňa 22. októbra 2019, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd odvolacie konanie o odvolaní žalovaného 2. z a s t a v u j e .

II. Odvolanie žalovaného 1. voči VIII. a XI. výroku napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie v spojení
s opravným uznesením o d m i e t a .

III. Napadnuté výroky I., II., III., IV., V., VI., IX., X., XII. vo vzťahu k žalovanému 1. p o t v r d z u j e .

IV. Napadnutý výrok XI. p o t v r d z u j e .

V. Žiadna zo strán n e m á právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom v spojení s opravným uznesením označenými v záhlaví, súd prvej inštancie
I. výrokom uložil žalovaným 1. a 3. povinnosť zaplatiť žalobcovi 1. sumu 4.434,63 Eur do 30 dní odo
dňa právoplatnosti rozsudku, s tým, že plnením jedným zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia
povinnosť druhého žalovaného, II. výrokom uložil žalovaným 1. a 3. povinnosť zaplatiť žalobcovi 1.
náhradu nemajetkovej ujmy v sume 20.000,- Eur do 30 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku, s tým,
že plnením jedným zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého žalovaného, III.
výrokom uložil žalovaným 1. a 3. povinnosť zaplatiť žalobkyni 2. náhradu nemajetkovej ujmy v sume

20.000,- Eur do 30 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku, s tým, že plnením jedným zo žalovaných zaniká
v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého žalovaného, IV. výrokom uložil žalovaným 1. a 3. povinnosť
zaplatiť žalobkyni 3. náhradu nemajetkovej ujmy v sume 15.000,- Eur do 30 dní odo dňa právoplatnosti
rozsudku, s tým, že plnením jedným zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhéhožalovaného, V. výrokom uložil žalovaným 1. a 3. povinnosť zaplatiť žalobcovi 4. náhradu nemajetkovej
ujmy v sume 15.000,- Eur do 30 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku, s tým, že plnením jedným zo
žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého žalovaného, VI. výrokom uložil žalovaným

1. a 3. povinnosť zaplatiť žalobkyni 5. náhradu nemajetkovej ujmy v sume 5.000,- Eur do 30 dní odo
dňa právoplatnosti rozsudku, s tým, že plnením jedným zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia
povinnosť druhého žalovaného, VII. výrokom žalobu žalobcov 1. až 5. voči žalovaným 1. a 3. vo zvyšku
zamietol, VIII. výrokom zamietol žalobu žalobcov 1. až 5. voči žalovanému 2., IX. výrokom priznal
žalobcovi 1. nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % v časti nároku na zaplatenie majetkovej

škody voči žalovaným 1. a 3. spoločne a nerozdielne, X. výrokom priznal žalobcom 1. až 5. spoločne a
nerozdielne nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % v časti nároku na zaplatenie nemajetkovej
ujmy voči žalovaným 1. a 3. spoločne a nerozdielne, XI. výrokom priznal žalovanému 2. voči žalobcom
1. až 5. spoločne a nerozdielne nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, XII. výrokom uložil
žalovaným 1. a 3. povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť Okresnému súdu Trnava súdny poplatok
vo výške 2.582,- Eur do 3 dní odo dňa právoplatnosti.

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, § 11, § 13 ods. 1, 2, 3, § 16, § 101, § 104, § 106 ods. 1, § 112, § 415, § 420,
§ 427, § 428 Občianskeho zákonníka, § 4 ods. 1, 2, § 15 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom
zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (ďalej aj „zákon

o povinnom zmluvnom poistení"), aj s poukazom na procesné ustanovenia § 251, § 255 Civilného
sporového poriadku, § 6 ods. 1 a § 7 ods. 1 prvá veta, v spojení s § 4 ods. 2, písm. i), j) a § 2 ods. 2
veta prvá zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len
zákon o súdnych poplatkoch), položky 1 písm. a) sadzobníka súdnych poplatkov.

3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že rozsudkom Okresného súdu Trnava č. k.
24T/18/2017-387 zo dňa 25.4.2017 bol Z. G. uznaný vinným, že dňa 11.2.2015 viedol v úseku cesty
medzi obcami Hlohovec a Kľačany nákladné motorové vozidlo, pričom sa plne nevenoval vedeniu
vozidla a dôsledne nesledoval situáciu v cestnej premávke a na rovnom úseku cesty plynule prešiel do
protismernej časti vozovky, na čo žiadnym spôsobom nereagoval, čelne sa zrazil s vozidlom zn. Škoda

Octavia, ktoré v tom čase viedol K. O., čím mu spôsobil viaceré poranenia, ktoré bezprostredne viedli
k mozgovej (cerebrálnej) smrti K. O.. Týmto konaním Z. G. inému z nedbanlivosti spôsobil smrť a čin
spáchal závažnejším spôsobom konania - porušením dôležitej povinnosti uloženej mu podľa zákona,
čím spáchal prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1, 2 písm. a) Trestného zákona s použitím § 138
písm. h) Trestného zákona. Za tento skutok bol Z. G. uložený trest odňatia slobody v trvaní dva roky

podmienečne so skúšobnou dobou 4 roky a trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá v trvaní 5 rokov.
Poškodený K. O. (žalobca 1.) bol s nárokom na náhradu škody odkázaný na civilný proces (rozsudok
nadobudol právoplatnosť dňa 25.4.2017). K. O. (žalobca 1.) si dňa 27.4.2016 uplatnil v trestnom konaní
nárok na náhradu majetkovej škody vo výške 4.434,63 Eur a nemajetkovej škody vo výške 20.000,-
Eur (spis okresného súdu sp. zn. 24T/18/2017). Z. G. bol v čase spáchania skutku zamestnancom

žalovaného 3., ktorý bol vlastníkom a prevádzkovateľom predmetného nákladného motorového vozidla
a v čase dopravnej nehody mal žalovaný 3. uzatvorené poistenie zodpovednosti za škodu so žalovaným
1. Nebohý K. O. v čase dopravnej nehody žil s priateľkou - žalobkyňou 5. v G., s ktorou tvorili pár od jej
17 rokov, z rodičovského domu sa odsťahoval niekedy v roku 2013, s rodičmi sa pravidelne stretával,
pomáhal im, trávili spolu všetky sviatky. Jeho vzťah so žalobkyňou 5. trval 6 rokov, začali uvažovať o

svadbe a založení rodiny. Žalobkyňa 3. v čase nehody žila so svojou rodinou - manželom a synom v
S., bola v 7. mesiaci tehotenstva. S nebohým bratom si telefonovali, komunikovali cez sociálne siete,
navštevovalisa.Žalobca4.-bratnebohéhoK.včasenehodyžilsrodičmi,snebohýmK.sanavštevovali,
chodili na spoločné dovolenky, akcie, stretávali sa. Žalobkyňa 5. v súčasnosti žije s otcom, približne
dva roky po nehode mala asi 8-mesačnú známosť, v súčasnosti má priateľa od mája 2018, očakáva

narodenie dieťaťa. Žalovaný 2. zaslal žalobkyni 5. cez Facebook dňa 13.2.2015 správu, ktorou žiadal
o odpustenie a prejavil sústrasť. Približne po dvoch rokoch bola doručená SMS správa i žalobcovi 1.,
žalovaný 2. sa ospravedlňoval. Žalovaný 2. v súčasnosti pracuje so mzdou vo výške cca 680,- Eur v
čistom, je rozvedený, bez vyživovacej povinnosti, vlastní rodinný dom, za ktorý spláca úvery v Q. G.,
a.s. (so zostatkom 60.000,- Eur, mesačnou splátkou 514,- Eur, s ktorou mu pomáha priateľka).

4. Prvoinštančný súd právne uzavrel, že vecná legitimácia žalovaného 1. je daná s poukazom rozsudok
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo 1/2016, keď žalovaný 1. jej nedostatok odôvodňoval tým, že
predmetom konania nie je nárok na náhradu škody, ale nárok vyplývajúci z ochrany osobnosti podľa §11 a nasl. Občianskeho zákonníka, na ktorý sa nevzťahuje povinné zmluvné poistenie zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, keď zákon o povinnom zmluvnom poistení
taxatívne uvádza, ktoré nároky poistením kryté sú, pričom nemajetkové ujmy nie je možné priradiť

pod žiadny zo zákonodarcom takto jednoznačne určených nárokov. Obdobne Občiansky zákonník
rozlišuje medzi kategóriami ako náhrada škody a nemajetková ujma a je zrejmé, že každá z týchto
kategórií požíva vlastnú právnu úpravu. To, že o „škodu" v danom prípade nejde je zrejmé o.i. z § 16
Občianskeho zákonníka. Naopak nie je daná pasívna vecná legitimácia žalovaného 2. ako vodiča, keď
je nepochybné, že v čase dopravnej nehody bol vlastníkom a

prevádzkovateľom predmetného motorového vozidla žalovaný 3., ktorý je podľa § 427 Občianskeho
zákonníka zodpovedný za škodu. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 3Cdo/228/2012, z ktorého odcitoval ,,Pri určení osoby zodpovednej za nemajetkovú ujmu je daná
analogická aplikácia ustanovenia § 420 ods. 2 O.z.. Znamená to, že zásah spôsobený zamestnancom,
ktorý bol použitý na realizáciu jej činností, sa považuje za zásah spôsobený priamo právnickou osobou.
Pokiaľ je namieste analogické použitie ustanovenia § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka pri určení,

či zodpovednosť za zásah do osobnostných práv nesie fyzická osoba bezprostredne konajúca alebo
právnická osoba, za ktorú fyzická osoba konala v rámci výkonu činností, ktorými bola poverená touto
právnickouosobou,jerovnakonamiesteanalogicképoužitieustanovenia§427Občianskehozákonníka
pri určení subjektu zodpovedného za zásah do osobnostných práv, ktorý bol spôsobený prevádzkou
dopravných prostriedkov. Vychádzajúc z uvedeného možno konštatovať, že tak ako podľa okolností

konkrétneho prípadu zodpovedá za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla prevádzkovateľ
vozidla poškodenému, zodpovedá tento prevádzkovateľ (aj) za nemajetkovú ujmu spôsobenú na
chránených osobnostných právach fyzickej osobe." V danom prípade vodič Z. G. použil motorové
vozidlo prevádzkovateľa, ktorým bol žalovaný 3. v rámci svojej činnosti ako zamestnanec žalovaného
3., teda pre prevádzkovateľa, zodpovedným subjektom za vzniknutú škodu je žalovaný 3., keď neboli

preukázané a nikto ani netvrdil v konaní, že by boli splnené podmienky v zmysle ustanovenia §
430 Občianskeho zákonník. Preto žalobu voči žalovanému 2. z dôvodu nedostatku vecnej legitimácie
zamietol.

5. Ďalej sa okresný súd zaoberal vznesenou námietkou premlčania uplatnených nárokov voči

žalovanému 1. a dospel k záveru, že tak nárok na náhradu vecnej škody, ako ani nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy nie sú premlčané. Poukázal na to, že žalobca 1. si uplatnil nárok na náhradu vecnej
škody a žalobcovia 1. až 5. nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Pre nárok na náhradu vecnej škody
platí kombinovaná premlčacia doba, a to trojročná objektívna a dvojročná subjektívna. Pri práve
na nemajetkovú ujmu platí iba trojročná objektívna doba. Všeobecná trojročná premlčacia doba začala

plynúť voči žalovanému 1. podľa § 104 Občianskeho zákonníka rok po poistnej udalosti, keďže oba
uplatnené nároky sú nárokmi z poistenia, teda premlčacia doba začala plynúť dňa 11.2.2016. Nárok bol
uplatnený dňa 23.1.2018 podaním žaloby, teda počas plynutia trojročnej premlčacej doby. Dvojročná
subjektívna premlčacia doba pri nároku žalobcu 1. na náhradu vecnej škody, začala plynúť dňom dňa
11.2.2015, keďže v tento deň bolo známe, kto škodu spôsobil. Žalobca 1. si uplatnil nárok na náhradu

tejto škody v adhéznom konaní dňa 27.4.2016 v rovnakej výške ako v predmetnom konaní (4.434,63
Eur). Konanie v trestnej veci bolo právoplatne ukončené dňa 25.4.2017, žalobca 1. bol s nárokom na
náhradu škody odkázaný na civilný proces. Podľa § 112 Občianskeho zákonníka, uplatnením náhrady
vecnej škody v adhéznom konaní, subjektívna premlčacia doba prestala plynúť, spočívala, a to až
do právoplatného skončenia konania v trestnej veci dňa 25.4.2017. Od začatia plynutia subjektívnej

premlčacej doby žalobcovi 1. uplynul od 11.2.2015 do 27.4.2016 jeden rok 2 mesiace a 16 dní. Následne
od právoplatnosti rozhodnutia v trestnej veci (dňa 25.4.2017) do podania žaloby (dňa 23.1.2018)
uplynula doba 8 mesiacov a 22 dní. Nárok žalobcu 1. na náhradu vecnej škody žalobcom bol uplatnený
v rámci plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej doby. Nároku žalobcu 1. na zaplatenie majetkovej
škody vo výške 4.434,63 Eur, okresný súd vyhovel, keď žalobca 1. Špecifikoval, z čoho vecná škoda

pozostáva, jej výška nebola v konaní žiadnym relevantným spôsobom spochybnená. Žalovaný 1. síce
poukazoval na to, že tieto náklady nie sú primerané, avšak toto svoje tvrdenie vôbec nekonkretizoval
ani nepreukázal.

6. Ohľadom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy mal okresný súd preukázané, že nečakaným

šokujúcim úmrtím najbližšieho príbuzného žalobcov 1. až 4. (syna a brata) došlo k závažnému
zásahu do ich osobnostných práv (práva na súkromie a rodinný život), pričom následok tohto zásahu je
nereparovateľný. Zákonom stanovené predpoklady pre vznik objektívnej zodpovednosti za protiprávny
zásah do osobnostných práv žalobcov, ako aj pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, bolinaplnené (neoprávnený zásah do chráneného osobnostného práva fyzickej osoby, ktorý je objektívne
spôsobilý porušiť osobnosť fyzickej osoby, nemajetková ujma v jej osobnostnej integrite a príčinná
súvislosť medzi nimi).

Výška peňažnej náhrady je predmetom voľnej úvahy súdu, keďže zákon nestanovuje ani rámcové
čiastky pre odškodnenie nemajetkovej ujmy. Základnými kritériami určenia výšky nemajetkovej ujmy v
peniazoch v dôsledku neoprávneného zásadu do práva na ochranu osobnosti sú závažnosť vzniknutej
ujmy, ako i okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo (ktoré môžu byť významné tak u osoby
postihnutej, ako aj u osoby, ktorá neoprávnený zásah spôsobila). V dôsledku neoprávneného zásahu

žalovaného 3. (prostredníctvom zamestnanca - vodiča) došlo k násilnému pretrhnutiu rodinných a
citových väzieb, vyplývajúcich predovšetkým z intenzity vzťahu so zomrelým. Táto intenzita bola daná
už tým, že išlo o mladého človeka, ktorý mal celý život pred sebou. Pre rodičov (žalobcov 1. a 2.)
bol nebohý syn osobou, s ktorej pomocou a podporou počítali do budúcnosti, najmä v starobe. Súrodenci
- žalobcovia 3. a 4. si s bratom vychádzali veľmi dobre, podľa ich vyjadrenia mali nadštandardné vzťahy.
Jeho náhle úmrtie je pre žalobcov 1. až 4. nepochybne mimoriadne traumatizujúce, keďže boli na seba

citovo naviazaní, žalobcovia stratou syna a brata utrpeli ťažkú citovú ujmu, spočívajúcu v pocitoch
úzkosti, smútku, straty radosti zo života. Citová ujma u nich stále pretrváva, stratili navždy možnosť
rozvíjať vzťah so synom a bratom, čím je rodina ochudobnená a ide o nezvratný a nenapraviteľný stav.
S úmrtím syna a brata sa žalobcovia 1. až 4. doposiaľ nevyrovnali, stále im veľmi chýba. Bolo potrebné
prihliadnuť aj na to, že žalobcovia 1. až 4. v čase nehody, už spolu nežili v spoločnej domácnosti, keď

nebohý K. sa v roku 2013 odsťahoval a žil so svojou priateľkou, ako aj na to, že nebohý nebol jediným
dieťaťom svojich rodičov. Požadovanú výške 25.000,- Eur každému z rodičov a 20.000,- Eur každému
zo súrodencov považoval okresný súd za neprimerane vysokú, nakoľko neboli preukázané žiadne
mimoriadne zvýšené nepriaznivé následky smrti K. O. na žalobcov 1. až 4. U žalobkyne 5. Rovnako,
ako aj u žalobcov 1. až 4. ako najbližších príbuzných, došlo k závažnému zásahu do jej osobnostných

práv (práva na súkromie a spoločný život), pričom následok tohto zásahu je nereparovateľný. Zákonom
stanovené predpoklady pre vznik objektívnej zodpovednosti za protiprávny zásah do osobnostných práv
žalobkyne 5., ako aj pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, boli naplnené. Požadovanú
výšku však považoval za neprimerane vysokú. Pri rozhodovaní zohľadnil skutočnosť, že v čase nehody
žalobkyňa 5. a nebohý K. spolu žili bezmála dva roky v spoločnej domácnosti, priateľmi boli 6 rokov.

Na druhej strane však plne akceptujúc fakt, že stratou takejto blízkej osoby došlo u žalobkyne 5. k
nenapraviteľnej strate, zohľadnil i skutočnosť, že v čase nehody boli žalobkyňa 5. a nebohý K. ,,len"
priatelia. Nemožno s istotou tvrdiť, že ich vzťah by pokračoval, že by uzavreli manželstvo a založili si
rodinu. Zohľadnil i to, že žalobkyňa 5. s odstupom času dokázala nadviazať známosť s iným mužom
a očakáva narodenie dieťatka. U žalobkyne 5. neboli preukázané mimoriadne zvýšené následky smrti

K. O..

7. Pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy vzal okresný súd do úvahy aj okolnosti na základe ktorých
došlo k dopravnej nehode, keď s najväčšou pravdepodobnosťou sa jedná o zlyhanie ľudského faktora
- vodiča dopravného prostriedku, keď podľa dokazovania vykonaného v trestnom konaní k dopravnej

nehode došlo v dôsledku nedostatočnej pozornosti pri vedení vozidla, na ktoré žalovaný 3. nemal priamy
dosah, a čiastočne tiež na príjmové a majetkové pomery žalovaného 2., ktorý je zamestnaný s príjmom
680,- Eur, vlastní rodinný dom, spláca úver na dom so zostatkom 60.000,- Eur. Za primerané považoval
priznanie nemajetkovej ujmy vo výške uvedenej vo výrokovej časti rozsudku a vo zvyšku uplatneného
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy žalobu zamietol. V súlade s ustanovením § 232 ods. 3 veta druhá

Civilného sporového poriadku určil dlhšiu lehotu na plnenie, a to v rozsahu 30 dní od právoplatnosti
rozsudku, keďže priznaná suma nepredstavuje zanedbateľnú čiastku.

8. Prejav ľútosti formou SMS správy, správy cez Facebook vodičom, resp. listom v priebehu konania,
nemal žiadny vplyv na výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, keď v danom prípade šokujúca

(navyše zbytočná) smrť syna, brata, priateľa, predstavuje udalosť mimoriadnu s nenapraviteľným
následkom, v ktorom prípade možno posúdiť vyslovenie ľútosti v akejkoľvek forme len za elementárny
prejav slušnosti bez adekvátneho vplyvu na výšku priznanej peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy
(rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Cdo 265/2009).

9. V časti nároku žalobcu 1. na zaplatenie majetkovej škody bol žalobca 1. plne úspešný, preto mu
okresný súd priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovaným 1. a 3. spoločne a nerozdielne
v rozsahu 100 %. Žalobe žalobcov 1. až 5. bolo čiastočne vyhovené, patrí im nárok na náhradu trov
konania voči žalovaným 1. a 3. spoločne a nerozdielne v rozsahu 100 %. Žalovanému 2., voči ktorémužalobu v celom rozsahu zamietol z dôvodu nedostatku vecnej legitimácie, priznal ako plne úspešnému v
konaní vo vzťahu k žalobcom 1. až 5. spoločne a nerozdielne nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100 %.

10.Okresnýsúduložilžalovaným1.a3.spoločneanerozdielnezaplatiťsúdnypoplatokvovýške2.582,-
Eur nakoľko žalobcovia 1. až 5. boli v konaní oslobodení od platenia súdneho poplatku (§ 4 ods. 2 písm.
i/, j/ zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch). V zmysle ustanovenia § 2 ods. 2 veta prvá zákona o
súdnych poplatkoch poplatková povinnosť prechádza v rozsahu prisúdenej sumy na žalovaných 1. a 3.

Z nároku na náhradu vecnej škody bol poplatok vyrubený podľa vo výške 266,- Eur (položka 1 písm. a/
Sadzobníka súdnych poplatkov tvoriaceho prílohu citovaného zákona t.j. 6 % zo sumy po zaokrúhlení
4.434,-Eur)aznárokunanáhradunemajetkovejujmyzprisúdenejsumyvovýške2.316,-Eur(zcelkovej
sumy 75.000,- Eur podľa Položky 7b Sadzobníka súdnych poplatkov tvoriaceho prílohu citovaného
zákona /66,- Eur a 3% z výšky priznanej nemajetkovej ujmy).

11. Proti rozsudku výlučne VI. výroku podal odvolanie žalovaný 2., ktorý navrhol zmeniť a žalobu
voči nemu zamietnuť s poukazom na ust. § 365 ods. 1 písm. b), f), h) Civilného sporového poriadku.
Argumentovali tým, že súd prvej inštancie v celom rozsudku uvažuje tak, že pasívne legitimovanými na
zaplatenie nemajetkovej ujmy žalobkyni 5. sú žalovaný 1. a žalovaný 3., takýto záver možno urobiť aj z
odôvodnenia rozsudku, najmä jeho bodov 21. až 30., takže v rozsudku došlo len k zrejmej nesprávnosti

v označení žalovaného (preklep). Dňa 11.7.2019 podal návrh na opravu zrejmej nesprávnosti podľa
§ 224 Civilného sporového poriadku. Výrok rozsudku a odôvodnenie sú navzájom v antagonistickom
rozpore. Všetky dôkazy, ktoré sa týkali pasívnej vecnej legitimácie žalovaných smerovali len k pasívnej
vecnej legitimácii žalovaných 1. až 3. nie žalovaného 2. Pri správnom právnom posúdení veci treba prísť
k záveru, že z ustanovenia hmotného práva nevyplýva zodpovednosť za žalovanú nemajetkovú ujmu

žalovanému 2.

12. Žalovaný 1. podal odvolanie výlučne proti I., II., III., IV., V., VI., VIII., IX., X., XI., XII. výroku,
ktoré navrhol zmeniť a žalobu voči žalovanému 1. zamietnuť a priznať mu nárok na náhradu aj trov
odvolacieho konania, alternatívne zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s poukazom na

§ 365 ods. 1 písm. d), f), h) Civilného sporového poriadku. Argumentoval tým, že prvoinštančný súd
sa nesprávne vysporiadal so vznesenou námietkou premlčania zo strany žalovaného 1. voči všetkým
nárokom. Vo vzťahu k uplatnenej vecnej škode nie je možné prijať záver o aplikácii § 104 Občianskeho
zákonníka, ktoré sa aplikuje iba vtedy, ak ide o plnenie z poistenia medzi účastníkmi poistného právneho
vzťahu (medzi poisteným a poisťovateľom). Záver okresného súdu je neudržateľný aj s poukazom

na § 15 ods. 2 zákona o povinnom zmluvnom poistení. Aplikácia § 104 Občianskeho zákonníka je
neprípustná aj vzhľadom na skutočnosť neexistencie poistného vzťahu medzi žalobcami a žalovaným
1. Rovnako ani vo vzťahu k nároku na nemajetkovú ujmu nie je možné aplikovať § 104 Občianskeho
zákonníka. Jedinou osobou, ktorá do práv žalobcov zasiahla a jedinou voči, ktorej mohol byť nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy uplatnený je žalovaný 2., voči ktorému bola žaloba zamietnutá. Záver súd

prvej inštancie nedostatočne odôvodnil, čo spôsobuje nepresvedčivosť a nepreskúmateľnosť rozsudku.
Voči žalovaným 1. a 3. mohlo dôjsť len k uplatneniu náhrady škody, kedy okresný súd mal a musel
aplikovať premlčacie doby, tak ako je tomu pre uplatnení nároku na náhradu škody. Nároky na náhradu
nemajetkovej ujmy sa považujú za premlčané v dvojročnej subjektívnej premlčacej dobe, na ktorú
okresný súd neprihliadol (poukaz na rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8Co/106/2018). Nárok

žalobcov je voči žalovanému 1. premlčaný, keď k dopravnej nehode došlo dňa 11.2.2015 a žaloba
bola doručená okresnému súdu až dňa 23.1.2018 po uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej dobe,
ktorá začala plynúť podľa § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Žalobcovia už v čase nehody mali
a museli mať vedomosť o tom, kto je zodpovedným subjektom za predmetnú nehodu, najneskoršou
objektívnoumožnosťouurčeniazodpovednéhosubjektunaúčelyuplatnenianáhradyškodybolovydanie

uznesenia o vznesení obvinenia žalovanému 2. Vo vzťahu k žalovanému 1. bola objektívna možnosť
zistenia participácie na škodovej udalosti okamžitá, keďže poisťovateľ vozidla účastného na nehode
je verejne dostupnou a ľahko zistiteľnou skutočnosťou. Okresný súd nezohľadnil, že poškodený bol
dospelým človekom, ktorý si budoval vlastný život a je zrejmé, že od svojej rodiny sa osamostatnil, čím
zjavne došlo k pretrhnutiu citových väzieb. Je prirodzené, že s rodinou sa stretával, bol s nimi v kontakte,

ale rozhodujúce je aká bola intenzita tohto vzťahu a ako ho narušil zásah vykonaný neoprávnene
treťou osobou. Súrodenci poškodeného boli v čase jeho úmrtia dospelými osobami budujúcimi si
vlastný život, je prirodzené, že citová väzba bola pretrhnutá a nedosahovala takú intenzitu akoby žili v
spoločnejdomácnosti.Priznanienárokužalobkyni5.považujezanesúladnésposlaníminštitútunáhradynemajetkovej ujmy, keď je v gravidnom stave a od úmrtia poškodeného nadviazala ďalšie partnerské
vzťahy. Bolo potrebné skúmať či nepostačujú ďalšie spôsoby náhrady ujmy bez náhrady v peniazoch.
Zamietnutie žaloby voči žalovaného 2. považuje za nesprávne, keď ako jediná osoba zasiahol do práv

žalobcov, pričom jej pomery a postoje sú rozhodné pre prípadné priznanie satisfakcie, čo do jej výšky.
Je potrebné skúmať osobné a majetkové pomery žalovaného 2., ako aj dopad škodovej udalosti do
sféry žalovaného 2. po stránke inej ako sú jeho majetkové pomery. Tieto okolnosti zamietnutím žaloby
voči žalovanému 2. okresný súd neskúmal. Súdy považujú aj odsúdenie škodcu za formu satisfakcie,
ktorá sa musí prejaviť na priznanej nemajetkovej ujme, resp. jej nepriznaní (rozsudok Krajského súdu v

Nitre sp. zn. 25Co/441/2016). Záver okresného súdu o existencii pasívnej vecnej legitimácie žalovaného
2. považuje za nedostatočný, keď nesprávne vec právne posúdil a nad rámec legislatívy Slovenskej
republiky aplikoval eurokonformný výklad slovenských zákonov. Bezdôvodne neakceptoval námietky,
že slovenská právna úprava nezahŕňa právo na ochranu osobnosti a z nej vyplývajúci nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy pri porušení tohto práva pod náhradu škody, ktorú je možné uplatniť z povinného
zmluvného poistenia. S poukazom na rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo/168/2009 pasívna vecná

legitimácia žalovaného 1. v konaní nie je daná. K tejto otázke absentuje rozhodnutie Veľkého senátu NS
SR v zmysle § 48 Civilného sporového poriadku. Okresný súd mal povinnosť svoje myšlienkové pochody
a odôvodnenie rozsudku dostatočne a presvedčivo vyjadriť a vysporiadať sa s námietkami žalovaného
1. Odôvodnenie rozsudku je nepreskúmateľné, absentuje uvedenie, aké skutočnosti považoval okresný
súd za preukázané, ktoré za nepreukázané, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri ich

hodnotení riadil.

13. Žalobcovia 1. až 5. podali odvolanie výlučne proti XI. výroku, ktorý navrhli zmeniť tak, že žalovanému
2. sa nárok na náhradu trov konania voči žalovaným 1. až 5. nepriznáva s poukazom na § 365 ods. 1
písm. d), f), h) Civilného sporového poriadku. Argumentovali tým, že na pojednávaní dňa 19.6.2019, čo

do rozhodnutia o trovách konania voči žalovanému 2. navrhli aplikáciu ust. § 257 Civilného sporového
poriadku z dôvodu hodného osobitného zreteľa, nakoľko žalovaný 2. spôsobil dopravnú nehodu. Z
vykonaného dokazovania vyplynuli skutočnosti, ktoré sú dôvodmi hodnými osobitného zreteľa a teda
okresný súd mal aplikovať § 257 Civilného sporového poriadku, nevyhovenie návrhu žalobcov, čo
do nepriznania nároku na náhradu trov konania žalovanému 2. bližšie nezdôvodnil, v tejto časti je

rozhodnutie súdu nepreskúmateľné.

14. K odvolaniu žalobcov 1. až 5. sa vyjadril žalovaný 2. a uviedol, že okolnosti, na ktoré poukazujú
v odvolaní žalobcovia nie sú okolnosťami hodnými osobitného zreteľa, ktoré by zakladali výnimočnosť
ust. § 257 Civilného sporového poriadku. Skutkový stav, že k ujme došlo za situácie, keď vykonával

s vozidlom pracovnú činnosť v rámci pracovného pomeru, bol známy už v trestnom konaní sp. zn.
24T/18/2017, ktorého sa žalobca 1. zúčastnil ako poškodený, zhodne si uplatnil nároky a táto skutočnosť
bola žalobcom známa už pri podaní žaloby, čo vyplýva aj z jej obsahu, keď žalujú aj zamestnávateľa
ako žalovaného 3. Teda tento skutkový stav nevyšiel najavo v priebehu konania.

15. K odvolaniu žalovaného 1. sa vyjadrili žalobcovia a uviedli, že napadnutý rozsudok navrhujú potvrdil
okrem výroku XI. (ktorý navrhujú zmeniť v zmysle ich odvolania). Nárok nie je premlčaný, nakoľko
počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby náhrady za nemateriálnu ujmu je podľa §
101 Občianskeho zákonníka je viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne
spôsobilého porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína plynúť

dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv. Okresný
súd správne aplikoval ustanovenie § 104 Občianskeho zákonníka, nakoľko ide o plnenie z poistenia
uplatnenévtomtokonaní,aplikáciatohtoustanoveniabolapotomzostranysúduprvejinštanciesprávna.
Nie je pravda, že už v čase nehody mali a museli mať vedomosť o tom, kto je zodpovedným subjektom
za predmetnú nehodu, keďže žalovaný 2. počas celého trestného konania svoju vinu popieral, až

po vyše dvoch rokov bol rozsudkom Okresného súdu Trnava v konaní sp. zn. 24T/18/2017 uznaný
vinným zo spáchania prečinu usmrtenia a poškodení boli zároveň odkázaní na civilný proces s náhradou
škody. Z fotografií, výpisov z komunikácie a napokon z výsluchu samotných žalobcov jednoznačne
bola preukázaná vzájomná silná citová väzba a to bez ohľadu na to, že si nebohý sám budoval svoj
vlastný život. Odchodom z domácnosti rodičov predsa väzby neboli pretrhnuté, väzby voči súrodencom

takisto zostali zachované a väzby s priateľkou žalobkyňou 5 sa práve tým zosilneli a to viac pociťovala
náhlu stratu svojho životného partnera. Žiadna forma morálneho zadosťučinenia podľa ust. § 13 ods.
1 Občianskeho zákonníka nepostačovala k tomu, aby bola primerane vyvážená a zmiernená vzniknutá
nemajetkováujma,uplatnilisižalobcovianároknanáhradunemajetkovejujmyvpeniazoch.Spoukazomna uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 666/2016 je potrebné pristúpiť k extenzívneho
výkladu pojmu škoda na zdraví podľa zákona o povinnom zmluvnom poistení. Odôvodnenie rozsudku
je preskúmateľné, okresný súd jasne a výstižne vysvetlil ako vec posúdil, aké ustanovenia zákonov

aplikoval a takisto zdôvodnil aj výšku náhrady, ktorú nakoniec priznal.

16. Skôr ako odvolací súd pristúpil k prieskumu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie odvolaniami
žalobcovažalovaného1.,zdôvoduhospodárnostirozhodolospäťvzatíodvolaniažalovaného2.,ktorým
napadol VI. výrok.

17. Podľa § 369 ods. 1 Civilného sporového poriadku, dokiaľ o odvolaní nebolo rozhodnuté, možno ho
vziať späť. Ak odvolateľ vzal odvolanie späť, nemôže ho podať znova, ods. 3 ak sa odvolanie, o ktorom
nebolo rozhodnuté, vzalo späť, odvolací súd odvolacie konanie zastaví.

18. Právo podať odvolanie, príp. vziať odvolanie späť je dispozičným právom strany sporu. Na účinnosť

späťvzatia odvolania nie je potrebný súhlas súdu ani iného subjektu, pričom podané odvolanie možno
vziať späť len dokiaľ o odvolaní nebolo rozhodnuté odvolacím súdom. Ak sa odvolanie, o ktorom
nebolo rozhodnuté, vzalo späť, odvolací súd odvolacie konanie zastaví a vec aj strany sporu sa
dostávajúdopostavenia,akokebyodvolanienebolopodané.Lehoty,ktorémajúplynúťodprávoplatnosti
napadnutého rozhodnutia, potom plynú až od právoplatnosti uznesenia o zastavení odvolacieho konania

(§ 369 Civilného sporového poriadku).

19. V priebehu odvolacieho konania žalovaný 2. podaním doručeným okresnému súdu (dňa 27.11.2019)
zobral svoje odvolanie (voči VI. výroku) späť a navrhol odvolacie konanie zastaviť, predtým než odvolací
súd o ňom rozhodol, a to z dôvodu, že zanikol vecný dôvod vydaním opravného uznesenia. O odvolacích

trovách navrhol rozhodnúť tak žiadna sporová strana nemá voči ostatným sporovým stranám nárok na
náhradu trov.

20. S ohľadom na popísanú procesnú situáciu a citované zákonné ustanovenie odvolací súd rozhodol
o zastavení odvolacieho konania vo vzťahu k odvolaniu žalovaného 2. v predmetnej veci (§ 369 ods.

3 CSP).

21. Zároveň odvolací súd, skôr ako mohol pristúpiť k meritórnemu preskúmaniu veci na základe
podaného odvolania žalovaného 1., musel sa zaoberať naplnením formálnych podmienok pre jeho
podanie, medzi nimi prednostne otázkou, či odvolanie v celom jeho rozsahu podal oprávnený subjekt -

strana (§ 359 Civilného sporového poriadku) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného 1. čo do výroku
VIII. (zamietnutie žaloby žalobcov voči žalovanému 2.), ako aj XI. výroku (žalovaný 2. má voči žalobcom
1. až 5. spoločne a nerozdielne nárok na náhradu trov konania 100 %) je nevyhnutné odmietnuť (386
písm. b/ Civilného sporového poriadku), nakoľko ide o rozhodnutie, proti ktorému podala odvolanie
(výroky VIII. a XI.) neoprávnená osoba.

22. Podľa § 359 CSP, odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

23. Citované ustanovenie obmedzuje právo strany podať odvolanie. Toto obmedzenie spočíva v tom, že
právo podať odvolanie priznáva strane len v tom prípade, ak bolo rozhodnutie vydané v jej neprospech.

Kedy je tomu tak, je už ponechané na výklad orgánov aplikujúcich právo (súd). Na strane žalovaného 1.
sazisťujetzv.materiálnaujma,ktorásaurčujetým,čivydanérozhodnutiesvojimobsahomznevýhodňuje
žalovaného 1., t. j. či právne účinky rozhodnutia zhoršujú jeho právne postavenie (zúžením jeho práv,
rozšírením jeho povinností) a či preto u neho existuje možnosť požadovať na súde vyššej inštancie
odchylné rozhodnutie vo svoj prospech. Rozhodnutie bolo vydané v neprospech strany, ak bola strane

spôsobená aj nepatrná ujma. Táto ujma však musí existovať objektívne, nestačí len subjektívne
presvedčenie strany, že jej bola spôsobená ujma.

24. Odvolací súd konštatuje, že žalovaný 1., žalovaný 2., žalovaný 3. majú postavenie samostatných
spoločníkov (§ 76 Civilného sporového poriadku), teda nevzniká medzi nimi pasívna solidarita.

25. V prejednávanej veci má odvolací súd ako orgán aplikujúci právo, teda aj citovaného ustanovenia
§ 359 Civilného sporového poriadku za to, že na strane žalovaného 1. vo vzťahu k VIII. a XI. výroku
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie nevznikla žiadna ani len nepatrná ujma, ktorá by bolaobjektívne zistiteľná, bez ohľadu na subjektívny pocit žalovaného 1. Takýto záver vyplýva z toho, že
týmto napadnutým výrokom bola žaloba žalobcov (iba) voči žalovanému 2. zamietnutá, pričom žalovaní
v tomto konaní majú postavenie samostatných spoločníkov (§ 76 Civilného sporového poriadku), teda

nevzniká medzi nimi pasívna solidarita, pričom žalovaného 1. sa tento napadnutý výrok nedotýka.

26. S poukazom na uvedené v odseku 25 odvolanie žalovaného 1. voči výrokom VIII. a XI. napadnutého
rozsudku podala neoprávnená osoba, odvolací súd, preto odvolanie žalovaného 1. voči týmto výrokom
s použitím ust. § 386 písm. b) Civilného sporového poriadku odmietol.

27. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.
z., ďalej CSP), po zistení, že odvolania (žalobcov 1. až 5 - XI. výrok a žalovaného 1. - I., II., III., IV., V.,
VI., IX., X., XII.) boli podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenými subjektami - zároveň stranami, v
ktorých neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti
ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolania majú

zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody
(§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a
dôvodmi všetkých odvolaní (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa
procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako
ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom

bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred
jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného 1.,
ani odvolaniu žalobcov 1. až 5., nie je možné priznať úspech, keďže rozsudok v napadnutom rozsahu
( I., II., III., IV., V., VI., IX., X., XII. vo vzťahu k žalovanému 1. a XI.) je vecne správny, preto postupom

podľa § 387 CSP tento potvrdil.

28. Predmetom konania na súde prvej inštancie bol nárok žalobcu 1. voči žalovaným v 1., 2. a 3.
spoločne a nerozdielne na zaplatenie sumy 4.434,63 Eur, nárok žalobcu 1. voči žalovaným 1., 2. a 3.
rade spoločne a nerozdielne na zaplatenie sumy sumu 25.000,- Eur, nárok žalobkyne 2. voči žalovaným

1., 2. a 3. rade spoločne a nerozdielne na zaplatenie sumy sumu 25.000,- Eur, nárok žalobkyne 3. voči
žalovaným 1., 2. a 3. rade spoločne a nerozdielne na zaplatenie sumy sumu 20.000,- Eur, nárok žalobcu
4. voči žalovaným 1., 2. a 3. rade spoločne a nerozdielne na zaplatenie sumy sumu 20.000,- Eur, nárok
žalobkyne 5. voči žalovaným 1., 2. a 3. rade spoločne a nerozdielne na zaplatenie sumy sumu 15.000,-
Eur.

29. Odvolací súd poukazuje na záver uvedený v odseku 24 s tým, že po zohľadnení vyššie uvedeného,
rozsudok bol napadnutý zo strany žalovaných, iba žalovaným 1., ktorý má samostatné postavenie podľa
§ 76 CSP, preto sa ním podané odvolanie netýka žalovaného 2. ani žalovaného 3.

30. Žalobcovia 1. až 5. ani žalovaní 1. a 3. nenapadli odvolaním VII. výrok (zamietnutie žaloby žalobcov
vo zvyšku voči žalovaným 1. a 3.), preto nadobudol právoplatnosť. Výrok I. vo vzťahu k žalovanému
3. (zaplatiť žalobcovi 1. sumu 4.434,63 Eur), výrok II. vo vzťahu k žalovanému 3. (zaplatiť žalobcovi
1. náhradu nemajetkovej ujmy v sume 20.000,- Eur), výrok III. vo vzťahu k žalovanému 3. (zaplatiť
žalobkyni 2. náhradu nemajetkovej ujmy v sume 20.000,- Eur), výrok IV. vo vzťahu k žalovanému

3. (zaplatiť žalobkyni 3. náhradu nemajetkovej ujmy v sume 15.000,- Eur), výrok V. vo vzťahu k
žalovanému 3. (zaplatiť žalobcovi 4. náhradu nemajetkovej ujmy v sume 15.000,- Eur), výrok VI. vo
vzťahu k žalovanému 3. (zaplatiť žalobkyni 5. náhradu nemajetkovej ujmy v sume 5.000,- Eur), výrok
IX. vo vzťahu k žalovanému 3. (priznaná náhrada trov konania žalobcov 1. až 5. v rozsahu 100 % v
časti nároku na zaplatenie majetkovej škody voči žalovaným 3.), výrok X. vo vzťahu k žalovanému 3.

(priznanie nároku na náhradu trov konania v rozsahu 100 % v časti nároku na zaplatenie nemajetkovej
ujmy voči žalovanému 3.), výrok XII. vo vzťahu k žalovanému 3. (uloženie povinnosti žalovanému 3.
zaplatiť Okresnému súdu Trnava súdny poplatok vo výške 2.582,- Eur) neboli napadnuté odvolaním
žalovaného 3. (ani inej strany) preto nadobudli právoplatnosť.

31. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolaní žalobcov
a žalovaného 1. bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne ak I. výrokom uložil
žalovanému 1. povinnosť zaplatiť žalobcovi 1. sumu 4.434,63 Eur, do 30 dní odo dňa právoplatnosti
rozsudku, s tým, že plnením jedným zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhéhožalovaného, II. výrokom uložil žalovanému 1. povinnosť zaplatiť žalobcovi 1. náhradu nemajetkovej
ujmy v sume 20.000,- Eur, do 30 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku, s tým, že plnením jedným
zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého žalovaného, III. výrokom uložil

žalovanému 1. povinnosť zaplatiť žalobkyni 2. náhradu nemajetkovej ujmy v sume 20.000,- Eur, do 30
dní odo dňa právoplatnosti rozsudku, s tým, že plnením jedným zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto
plnenia povinnosť druhého žalovaného, IV. výrokom uložil žalovanému 1. povinnosť zaplatiť žalobkyni
3. náhradu nemajetkovej ujmy v sume 15.000,- Eur, do 30 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku, s
tým, že plnením jedným zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého žalovaného,

V. výrokom uložil žalovanému 1. povinnosť zaplatiť žalobcovi 4. náhradu nemajetkovej ujmy v sume
15.000,- Eur, do 30 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku, s tým, že plnením jedným zo žalovaných zaniká
v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého žalovaného, VI. výrokom uložil žalovanému 1. povinnosť
zaplatiť žalobkyni 5. náhradu nemajetkovej ujmy v sume 5.000,- Eur, do 30 dní odo dňa právoplatnosti
rozsudku, s tým, že plnením jedným zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého
žalovaného, IX. výrokom priznal žalobcovi 1. nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % v časti

nároku na zaplatenie majetkovej škody voči žalovanému 1., X. výrokom priznal žalobcom 1. až 5.
spoločne a nerozdielne nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % v časti nároku na zaplatenie
nemajetkovej ujmy voči žalovanému 1., XI. výrokom priznal žalovanému 2. voči žalobcom 1. až 5.
spoločne a nerozdielne nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, XII. výrokom uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť Okresnému súdu Trnava súdny poplatok vo výške 2.582,- Eur do 3 dní odo dňa

právoplatnosti, a to s poukazom na odvolacie argumenty uplatnené žalobcami výlučne voči XI. výroku,
žalovaným 1. výlučne voči I., II., III., IV., V., VI., IX., X., XII. výroku.

32. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie žalobcami tvrdených nárokov, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu

vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatnených nárokov, výsledky dokazovania jednotlivo i
vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel
k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci,
keď vec v napadnutom rozsahu i správne právne posúdil (s výnimkou námietky premlčania vznesenej
žalovaným 1.), s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP, odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé

odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku v napadnutej časti (s uvedenou
výnimkou).Odvolacísúdnenachádzadôvod,prektorýbysamalodzáverovsúduprvejinštancieodchýliť
(s uvedenou výnimkou) a preto nemôže dať za pravdu žiadnemu z odvolateľov (žalobcom 1. až 5.,
žalovanému 1.)

33. Odvolací súd (na rozdiel od žalovaného 1.) sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že žalovaný
1. má pasívnu vecnú legitimáciu v danom spore. Zákon o povinnom zmluvnom poistení v ustanovení §
15 od 1.1.2002 zaviedol všeobecný priamy nárok poškodeného na náhradu škody proti poisťovateľovi
zodpovednej osoby, preto v prípade škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla si poškodený
môže vybrať, či nárok na náhradu škody uplatní voči škodcovi alebo voči poisťovateľovi alebo voči obom

súčasne. To, že citovaný zákon v § 15 ods. 1 umožňuje poškodenému uplatniť nárok na náhradu škody
priamo proti poisťovateľovi škodcu, nezbavuje poškodeného možnosti uplatniť tento nárok voči škodcovi
(resp. pôvodcovi zásahu). Pre posúdenie otázky pasívnej legitimácie žalovaného 1. ako poisťovateľa
žalovaného 3. je ale rozhodujúce vyriešenie otázky, čo treba rozumieť pod pojmom škoda použitým v
zákone o povinnom zmluvnom poistení, najmä v jeho ustanovení § 4 ods. 2 o. i. škody na zdraví a

nákladov pri usmrtení (§ 4 ods. 2 písm. a/ cit. zákona), ktorý upravuje vecný rozsah poistného krytia.
Právna teória prisudzuje zmysel škody (inej než materiálnej) aj iným ujmám nemajetkovej povahy, ktoré
môžu vzniknúť z porušenia práva v dôsledku zásahu do inej než majetkovej sféry poškodeného, t. j.
ujmám imateriálnym, morálnym, citovým, za ktoré prináleží poškodenému peňažná náhrada. V našom
právnom prostredí, ktoré je súčasťou európskeho spoločenstva práva, je potrebné vykladať pojem škoda

eurokonformne. Niet pochybností, že povinnosť krytia poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú
tretím osobám motorovými vozidlami je zabezpečená a definovaná právnou úpravou Európskej únie
(rozsudok SD EÚ C-22/12 Haasová, bod 39) a preto i v preskúmavanej veci je nutné riešiť spornú právnu
otázku v súlade s komunitárnym právom (právna oblasť je harmonizovaná právom Európskej únie).

34. Rozhodujúci v danej veci je rozsudok SD EÚ C-22/12 vo veci Haasová a tzv. „motorové smernice"
týkajúce sa povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel
(smernica Rady 72/166/EHS, smernica Rady 84/5/EHS /druhá smernica/, smernica rady 90/232/EHS
a smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2005/14/ES, a podľa odvolacieho súdu aj smernicaEurópskeho parlamentu a Rady 2000/26/ES zo 16. mája 2000 o aproximácii právnych predpisov
členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových
vozidiel a o zmene a doplnení smerníc Rady č. 73/239/EHS a 88/357/EHS /štvrtá smernica o poistení

motorových vozidiel/ a smernica Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo 16. septembra 2009
o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel /kodifikované znenie/,
v zmysle čl. 3 prvej vety a druhej vety, ktorej („Každý členský štát prijme v súlade s článkom 5 všetky
vhodné opatrenia, aby zabezpečil, že zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou vozidiel obvykle
sa nachádzajúcich na jeho území je pokrytá poistením. Rozsah krytia zodpovednosti a podmienky tohto

krytia sa určia na základe opatrení uvedených v prvom pododseku") ust. § 13 ods. 2 Občianskeho
zákonníka je podľa odvolacieho súdu opatrením určujúcim rozsah krytia zodpovednosti a podmienky
tohto krytia, a to bez ohľadu na jeho systematické zariadenie v národnom právnom predpise.

35. Citované smernice (v odseku 34) na účely účinnej realizácie spoločného trhu smerujú na jednej
strane k zabezpečeniu voľného pohybu motorových vozidiel nachádzajúcich sa na území Európskej

únie, ako aj osôb vo vozidle, a na druhej strane k zabezpečeniu porovnateľného zaobchádzania
s poškodenými účastníkmi nehôd spôsobených týmito vozidlami, bez ohľadu na miesto nehody na
únijnom území. Ukladajú preto členským štátom povinnosť zabezpečiť, aby zodpovednosť za škodu
spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel bola krytá poistením. Ustanovenia vnútroštátneho práva,
ktoré upravujú náhradu škody pri nehodách spôsobených prevádzkou motorových vozidiel, nemôžu

pritomodňaťdotknutýmsmerniciampotrebnýúčinok(rozsudokSDC-300/10MarquesAlmeida,C-22/12
Haasová, bod 42). Členské štáty majú tiež zaručiť, aby náhrada škody podľa ich vnútroštátneho práva
zodpovednosti za škodu z dôvodu nemajetkovej ujmy, ktorú utrpeli blízki rodinní príslušníci osôb, ktoré
sa stali obeťami dopravnej nehody, bola krytá povinným poistením (rozsudok SD C-22/12 Haasová, bod
55).

36. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že tzv. motorové smernice (upravujúce zodpovednosť za
škodu prevádzkou motorových vozidiel a citované v odseku 34) nemajú priamy účinok, a teda nemôžu
ukladať povinnosti jednotlivcom ale len členským štátom, čím je definovaný aj ich účinok vo vzťahu k
žalovanému 1. Neexistencia priameho účinku smerníc podľa názoru odvolacieho súdu nič nemení na

potrebe uplatňovania princípu prednosti práva EÚ pred národným poriadkom za každých okolností. V
tejto súvislosti odvolací súd upriamuje pozornosť na uznesenie ÚS SR III. 666/2016 z 11.10.2016 a
jeho odôvodnenie: „Aj v prípade, že nedochádza k priamej aplikácii konkrétnej právnej normy EÚ, to
znamená, keď sa na určitý právny prípad aplikuje norma vnútroštátna, mala by byť interpretovaná a
použitá v súlade s právom EÚ. Práve smernice ako typová kategória predpisov sekundárneho práva sú

(narozdiel od nariadení) typické absenciou priamej uplatniteľnosti voči fyzickým osobám a právnickým
osobám v jednotlivých členských štátoch. Podľa čl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
(ďalej len „zmluva o fungovaní EÚ") je smernica záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená,
a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva
vnútroštátnym orgánom. Citované ustanovenie primárneho práva Európskej únie vysiela zrozumiteľné

posolstvo vnútroštátnym orgánom členských štátov zaväzujúc ich na taký výkon ich vrchnostenských
kompetencií, ktorý zabezpečí dosiahnutie výsledku očakávaného smernicou. Inými slovami, ide tu o
povinnosť naplniť vôľu únijného tvorcu smernice vnútroštátnymi právnymi prostriedkami. Štandardným
prostriedkom dosahovania cieľa stanoveného smernicou je zmena právnej úpravy, ku ktorej pristúpi
vnútroštátny zákonodarca. Avšak pre prípad, že túto svoju povinnosť nesplní, vyvinula rozhodovacia

prax Súdneho dvora teóriu priameho účinku smerníc a nepriameho účinku smerníc. Vzhľadom na
závery rozsudku Súdneho dvora vo veci Marshall (C-152/84), podľa ktorého na základe vtedajšieho
čl. 189 ods. 3 Zmluvy o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva (v súčasnosti už citovaný
čl. 288 ods. 3 zmluvy o fungovaní EÚ) záväzná podstata smernice, ktorá konštituuje základňu pre
možnosť odvolať sa na smernicu pred vnútroštátnym súdom, existuje len vo vzťahu ku „každému

členskému štátu, ktorému je určená". Z toho vyplýva, že smernica nemôže sama osebe ukladať
povinnosti jednotlivcom a že ustanovenia smernice ako také nemožno uplatňovať voči jednotlivcom.
Možno tak uvažovať len o nepriamom účinku smerníc, ktorý zakladá rozhodnutie Súdneho dvora vo veci
Marleasing SA (C-106/89) s odvolaním sa na prejudikatúru vo veci Von Colson a Kamann (C-14/83).
Podľa tohto rozhodnutia pri aplikácii vnútroštátneho práva, bez ohľadu na to, či aplikované ustanovenia

boli schválené pred alebo po smernici, vnútroštátny súd povolaný na výklad vnútroštátneho práva je
povinný interpretovať ho, nakoľko je to možné vo svetle dikcie (textu) a účelu smernice, aby sa dosiahol
výsledok sledovaný smernicou, a tým zabezpečil súlad s tretím odsekom čl. 189 Zmluvy o založení
Európskeho hospodárskeho spoločenstva (čl. 288 ods. 3 zmluvy o fungovaní EÚ). Nepriamy účinoksmerníc Súdny dvor ešte konkrétnejšie objasnil vo veci Pfeiffer a ďalšie (C-397/01 až 403/01), v ktorej
zdôraznil, že „požiadavka výkladu vnútroštátneho práva v súlade s právom Únie sa síce v prvom rade
týka vnútroštátnych ustanovení prijatých na prebratie smernice, neobmedzuje sa však iba na výklad

týchto ustanovení, ale vyžaduje, aby vnútroštátny súd vzal do úvahy vnútroštátne právo ako celok a
posúdil, do akej miery ho možno použiť spôsobom, ktorý nevedie k výsledku, ktorý odporuje smernici
(bod 115). Ak vnútroštátne právo umožňuje za určitých okolností s použitím vlastných výkladových
metód vyložiť ustanovenie vnútroštátneho právneho predpisu tak, že bude možné vyhnúť sa rozporu s
inou normou vnútroštátneho práva alebo obmedziť oblasť pôsobnosti tohto ustanovenia na dosiahnutie

tohto účelu a použiť ho len do tej miery, aby bolo súladné s danou normou, tak je vnútroštátny súd
povinný použiť rovnaké metódy, aby sa dosiahol cieľ stanovený smernicou (bod 116)". S ohľadom na
citované má odvolací súd za to, že postup okresného súdu, ktorý vo vzťahu k žalovanému 1. s poukazom
na obsah smernice 2009/103/EHS (kodifikované znenie) s poukazom na rozsudok C-22/12 bol v tejto
otázke správny a námietka žalovaného 1., že okresný súd nesprávne právne vec posúdil a nad rámec
legislatívy SR aplikoval eurokonformný výklad slovenských zákonov neobstojí.

37. V dôsledku vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie je pre vnútroštátny orgán aplikácie
práva eurokonformný výklad vnútroštátneho práva záväzný, teda výklad v súlade s
komunitárnym právom, aby sa tak zabezpečil "reálny účinok" príslušnej smernice. Súd členského
štátu môže prostredníctvom eurokonformnej interpretácie vyplniť i medzery vnútroštátneho právneho

predpisu. Ak by sa úprava obsiahnutá v smerniciach prevzala do vnútroštátneho právneho poriadku
nesprávne, napr. zúžene, mohol by sa dotknutý subjekt domáhať ochrany svojich práv na Súdnom
dvore Európskej únie a žiadať o posúdenie nesúladu národnej úpravy s príslušnou smernicou.
Judikatúra Súdneho dvora Európskej únie (napr. rozhodnutie C-106/89 Marleasing SA v. La Commercial
International d Alimentation SA., C-334/92 Theodor Wagner Mired v. Fondo de Garantia Salarial alebo

C-91/92 Paola Faccini Dori a Recrep SRL) dovodila povinnosť vykladať vo svetle komunitárnych
noriem nielen ustanovenia národného práva implementujúceho komunitárny predpis (smernicu), ale
tiež národné právo ako celok, pričom vnútroštátny súd je povolaný k výkladu národného práva v čo
najväčšom možnom rozsahu vo svetle textu a účelu smerníc (tzv. nepriamy účinok smerníc).

38. Vzhľadom na nadradenosť komunitárneho práva ako rozhodujúceho faktora pri naplnení cieľa
smerníc, bolo potrebné vychádzať z rozšíreného výkladu definície škody. Odvolací súd sa nestotožnil
s argumentáciou žalovaného 1., že pasívna legitimácia poisťovateľov podľa zákona o povinnom
zmluvnou poistení v sporoch o zaplatenie nemajetkovej ujmy pozostalých nie je automaticky „daná",
keď z odpovede SD EÚ v rozsudku C-22/12 je zrejmé, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu

spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy, ak jej náhradu
na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo, keď práve ustanovenia
§ 11 ako
aj rozhodnutia v obdobných veciach (rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. 9Co/267/2016, rozsudok
Krajského súdu v Trnave sp. zn. 9Co/130/2016).

77. S ohľadom na uvedené v odseku 76 sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvej inštancie,
ktorý konštatoval naplnenie predpokladov pre vznik objektívnej zodpovednosti za protiprávny zásah do
osobnostných práv ako aj priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch aj vo vzťahu k žalobkyni 5.,
ktorá bola v čase smrti K. O., jeho dlhoročnou priateľkou. Súd prvej inštancie správne uzavrel aj, že u nej

nebolipreukázanémimoriadnezvýšenénásledkysmrtijejpriateľaK.O.,napriektomupodľaodvolacieho
súdu správne priznal sumu 5.000,- Eur, keďže emocionálna ujma (aj) žalobkyne 5. bola umocnená aj
tým, že s nebohým už aj žili v spoločnej domácnosti. Odvolací súd má za to, že stratou priateľa utrpela
žalobkyňa 5. nenapraviteľnú ujmu, bez ohľadu na to, že po smrti priateľa nadviazala iné známosti a
ku dňu rozhodovania súdu prvej inštancie bola tehotná s iným partnerom, čo sa v konečnom dôsledku

prejavilo vo výške priznanej sumy. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie NS SR
sp. zn. 5Cdo/32/2017, z ktorého odôvodnenia vyplýva, že ustanovenie § 116 veta za bodkočiarkou
Občianskeho zákonníka nedáva priamu odpoveď a nestanovuje žiadne presné kritériá, z ktorých by
záver o tom, že ide o osobu blízku, vyplýval. Je tomu tak preto, že každý jeden prípad je individuálny
a každý jeden vzťah medzi osobami jedinečný, založený na rôznych väzbách a okolnostiach. Aby tak

rozhodnutie o existencii blízkosti osôb bolo správne, zákonné a spravodlivé, nie je možné určiť presné
hranice, kedy vzťah týchto osôb už naberá charakter vzťahu blízkej osoby. Citované ustanovenie je totiž
jednou z právnych noriem, ktoré právna teória nazýva právnou normou s relatívne neurčitou hypotézou,
t.j. normou, ktorých hypotéza nie je stanovená právnym predpisom a ktorá tak prenecháva súdu na
zvážení v každom jednotlivom prípade, aby sám vymedzil hypotézu právnej normy zo širokého, vopred

neobmedzeného okruhu okolností. Napriek tomu je možné aspoň všeobecne uviesť, že pri prijímaní
záveru súdu budú podstatné napr. také okolnosti, aký druh vzájomného vzťahu je medzi osobami, či žijú
v spoločnej domácnosti (i keď tento znak nemusí byť ešte sám osebe určujúci), aké sú vzájomné pomery
v takejto domácnosti, či si osoby navzájom pomáhajú, zaujímajú sa o seba nielen z pohľadu majetkových
aspektov alebo ak ide o rozvedených manželov nielen z pohľadu starostlivosti o spoločné deti, či takéto

osoby prejavujú o seba záujem v závažných prípadoch, v chorobe, starobe a v núdzi. Zároveň je
dôležité a absolútne nevyhnutné zdôrazniť, že pre určenie vzťahu medzi osobami ako vzťahu blízkeho,
budú relevantné len tie okolnosti, ktoré tu existovali v rozhodnom čase. S poukazom na uvedené je
nutné konštatovať, že žalobkyňa 5. je blízkou osobou vo vzťahu k jej nebohému priateľovi, námietka
žalovaného 1., že priznanie nároku žalobkyne 5. je nesúladné s inštitútom náhrady nemajetkovej ujmy

podľa odvolacieho súdu neobstojí.

78. Žalovaný 1. nedôvodne namietal v odvolaní porušenie práva na spravodlivý proces v dôsledku
nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, v dôsledku ktorého malo
dôjsť k porušeniu jej práva na spravodlivý proces. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia

uviedol rozhodujúci skutkový stav, opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej
veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný
prípad a z ktorých vyvodil právne závery, ktoré primerane vysvetlil. Do práva na spravodlivý proces
nepatrí súčasne aj právo strany konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi,navrhovaním a hodnotením dôkazov (porov. rozhodnutie ÚS SR sp.zn. IV. ÚS 252/04). Rovnako
neznamenáanito,abystranakonaniabolapredvšeobecnýmsúdomúspešná,tedaabybolorozhodnuté
v súlade s jej požiadavkou a právnymi názormi (porov. rozhodnutie ÚS SR sp.zn. I. ÚS 50/04). Odvolací

súd sa preto nestotožnil s názorom žalovaného 1., že súd prvej inštancie svojím rozhodnutím zasiahol
do jej práva na spravodlivý proces.

79. Ústavný súd Slovenskej republiky v zhode s rozhodovacou praxou Európskeho súdu pre ľudské
práva stabilne judikuje, že povinnosť súdu odôvodniť svoje rozhodnutie neznamená automaticky

povinnosť poskytnúť podrobnú odpoveď na každý nastolený argument. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na
záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces
(napr. sp. zn. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, III. ÚS 191/2013). Rozsah povinnosti odôvodniť
súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzované s ohľadom na
okolnosti každého prípadu (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 163/2015

zo 17. marca 2016).

80. Podľa názoru odvolacieho súdu závažnosť vzniknutej ujmy u žalobcov v danom prípade, ako i
okolností, za ktorých k porušeniu práv došlo, preto plne opodstatňovali súdom prvej inštancie žalobcom
priznanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy každému zo žalobcov podľa napadnutého rozsudku, došlo

tak k naplneniu požiadavky primeranosti a proporcionálnej náhrady
strádania žalobcov (reštitučnej podstaty relutárnej náhrady a jej vyrovnávacieho charakteru). Odvolací
súd konštatuje, že priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy predstavuje základné štandardné
kompenzovanie zmiernenia ujmy žalobcov v prípade, kedy navrátenie do pôvodného stavu neprichádza
do úvahy. Náhrada nemajetkovej ujmy žalobcom, v zmysle zásad slušnosti a naplnenia požiadavky

morálnej správnosti, ktorá je predovšetkým požiadavkou spravodlivosti, je spôsobilá naplniť reštitučnú
podstatu kompenzácie.

81. S poukazom na uvedené, odvolací súd postupom podľa § 387 CSP napadnuté výroky I., II., III., IV.,
V., VI. vo vzťahu k žalovanému 1. ako vecne správne potvrdil vrátane napadnutých (závislých) výrokov

IX., X., XII. vo vzťahu k žalovanému 1., avšak bez uvedenia osobitnej odvolacej argumentácie (čím bola
znemožnená prieskumná činnosť vo vzťahu k týmto výrokom).

82. Žalobcovia 1. až 5. podali odvolanie výlučne proti XI. výroku s odôvodnením, že na pojednávaní dňa
19.6.2019, čo do rozhodnutia o trovách konania voči žalovanému 2. navrhli aplikáciu ust. § 257 CSP z

dôvodu hodného osobitného zreteľa, nakoľko žalovaný 2. spôsobil dopravnú nehodu, keď rozhodnutie
je v tejto časti nepreskúmateľné.

83. Podľa § 257 CSP, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov
konania celkom alebo z časti priznať. Odvolací súd má za to že ustanovenie § 257 CSP nemožno

vykladať tak, že možno kedykoľvek bez ohľadu na základné zásady rozhodovania o náhrade trov
konania nepriznať náhradu trov úspešnej strane; vždy musí ísť celkom výnimočný prípad, ktorý musí
byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa treba
prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých strán, a tiež na okolnosti, ktoré
viedli strany k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní (tu už s možnosťou zhodnotiť konkrétne

správanie sa strán pred podaním žaloby na súd, v priebehu konania). Nepriznanie náhrady trov konania
musí zodpovedať zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a jedným z rozhodujúcich hľadísk je
aj to, aby sa takéto rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči strane, a aby neodporovalo
dobrým mravom. V tomto ustanovení je zároveň fixované moderačné právo súdu zmierniť dôsledky
právnych noriem upravujúcich platenie a náhradu trov konania. Je výrazom toho, že tam, kde zákon

nemôže byť natoľko kauzistický, aby postihol celú rozmanitosť života, dotvára sa právo sudcovským
výkladom, pričom zákon stanovuje všeobecné podmienky, za ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu
k inému záveru, než by plynul z dispozície právnej normy. Zákon vyžaduje na také rozhodnutie dve
podmienky: musí ísť o dôvody hodné osobitného zreteľa a o výnimočné okolnosti, pričom výklad týchto
podmienok je ponechaný na súdnej praxi a je potom vecou konkrétneho prípadu, či došlo k takým

okolnostiam, ktoré môžu byť podkladom na rozhodnutie o zmiernení účinkov právnych noriem, ktoré
upravujú náhradu trov konania.84. Ustanovenie § 257 Civilného sporového poriadku predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za
výsledok a od zásady zodpovednosti za zavinenie. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza
doúvahyvprípadoch,keďsúnaplnenévšetkypredpokladynapriznanienáhradytrovkonania,avšaksúd

dospeje k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti
neprizná. Musí však ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený.
Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach na strane účastníkov
konania. Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové,
zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania a tiež na okolnosti, ktoré viedli účastníkov k

uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní. (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. M Cdo 14/99 z 01.09.2000).

85. Ustanovenie § 257 ods. 1 CSP je teda zákonné ustanovenie, ktoré z hľadiska náhrady trov konania
predstavuje určitú formu výnimky zo všeobecne platnej zásady zodpovednosti za výsledok i zo zásady
zodpovednosti za zavinenie a náhodu. Je odôvodnené tým, že prísna aplikácia ustanovení o náhrade

trov konania by mohla v konkrétnych prípadoch viesť k nežiaducim tvrdostiam. Zákon preto stanovuje
všeobecné podmienky, za ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k zmierneniu dôsledkov právnych
noriem upravujúcich platenie a náhradu trov konania. Toto zákonné ustanovenie vždy dopadá na tú
stranu sporu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania.

86. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či strana, ktorej sa priznáva náhrada trov konania uviedla
skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý jej patril. To neplatí, ak strana nemohla tieto skutočnosti a
dôkazy uplatniť. Cit. ust. § 257 CSP rovnako predstavuje odchýlku zo zásahy zodpovednosti za výsledok
aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie a náhodu. Znamená, že súd nemusí zaviazať neúspešnú
stranu nahradiť trovy konania úspešnej strane. Existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa musí

tvrdiť a preukázať strana inak povinná zaplatiť náhradu trov konania. Predmetné zákonné ustanovenie
tak rozširuje prvky, ktoré majú strany viesť k výraznému zvýšeniu zodpovednosti nielen za výsledok, ale
aj priebeh súdneho konania, najmä koncentráciu dokazovania. Aplikácia tohto ustanovenia musí preto
zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu.

87. Ďalšou zo skupín prípadov, v ktorých aplikácia ustanovenia § 257 CSP prichádza do úvahy, sú
prípady charakteristické sociálnym aspektom, ktorý vystupuje do popredia vtedy, keď povinná strana
sporunemôžeuhradiťnáhradutrovkonaniazdôvodov,ktorésamanezavinila,aleboichmôžeuhradiťlen
s veľkými ťažkosťami. V takýchto prípadoch súd zohľadňuje osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery
obochstrán,prihliadanapostojstránvkonaníaprípadneinéokolnostiamôžedospieťkzáveruoúplnom

nepriznaní trov konania úspešnej strane, a to práve s ohľadom na intenzitu preukázaných dôvodov
hodných osobitného zreteľa (citované z uznesenia Ústavného súdu SR z 8. decembra 2011, sp. zn. II.
ÚS 563/2011-14, a prispôsobené novej právnej úprave). V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to,
že samotní žalobcovia v priebehu konania na súde prvej inštancie (ani na odvolacom súde) netvrdil a ani
nepreukazovali svoju prípadnú nepriaznivú finančnú situáciu, resp. také osobné a majetkové pomery,

ktoré existenciu dôvodu hodného zreteľa odôvodňovali.

88. Súd prvej inštancie síce v odôvodnení svojho rozhodnutia výslovne neuviedol ustanovenie § 257
CSP a ani výslovne nekonštatoval, že v danej veci neexistujú dôvody hodné osobitného zreteľa, avšak
s poukazom na spôsob rozhodnutia o náhrade trov konania v napadnutom XI. výroku je zrejmé, že

v preskúmavanej veci aplikáciu daného ustanovenia nepovažoval za dôvodnú, s čím sa odvolací súd
stotožnil aj po zohľadnení uvedených východísk, ako aj s poukazom na nižšie uvedené. Námietku
žalobcov, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces v dôsledku nedostatočného odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie (XI. výrok), odvolací súd nepovažoval za dôvodnú, keďže
svojím rozhodnutím doplnil potrebnú argumentáciu odôvodňujúcu postup súdu prvej inštancie ohľadom

neaplikácie § 257 CSP.

89. Z obsahu spisu vyplýva, že na pojednávaní dňa 19.6.2019 žalobcovia prostredníctvom svojho
právneho zástupcu navrhli voči žalovanému 2. aplikovať postup podľa § 257 CSP z dôvodu, že
tento spôsobil dopravnú nehodu (zápisnica z pojednávania zo dňa 19.6.2019 na č.l. 147). Z obsahu

žaloby zo dňa 3.1.2018 na č.l.1 (podaná na okresnom súde dňa 23.1.2018) okrem iného vyplýva
skutkové tvrdenie, že žalovaný 2. bol v čase dopravnej nehody zamestnancom žalovaného 3., ktorý bol
vlastníkom nákladného motorového vozidla i návesu, ktorý vykonáva podnikateľskú činnosť o.i. v oblasti
nákladnej cestnej dopravy. Rozsudok Okresného súdu Trnava č. k. 24T/18/2017-387 zo dňa 25.4.2017,ktorým bol žalovaný 2. uznaný vinným, nadobudol právoplatnosť dňa 25.4.2017, keď aj žalobca 1. sa
trestnéhokonaniazúčastnilakopoškodený.Kžalobedoručenejžalovanému2.dňa23.7.2018savyjadril
prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyjadrením zo dňa 2.8.2018 (namietal nárok na nemajetkovú

ujmu ako aj jej výšku, poukázal na to, že prípadné plnenie patrí pod povinne zmluvné poistenie, preto
považuje za dôvodné zaviazať na plnenie žalovaného 1.). Na pojednávaní dňa 22.5.2019 okresný súd
konštatoval, že pasívna vecná legitimácia žalovaného 2. (ako zamestnanca žalovaného 3.) nie je daná.

90. Odvolací súd konštatuje, že samotnú skutočnosť, že žalovaný 2. spôsobil dopravnú nehodu, bez

ďalšieho nemožno považovať za dôvod hodný osobitného zreteľa. V tejto súvislosti poukazuje aj na
správanie sa žalovaného 2. v spore, ktorý sa sporu zúčastnil a bol nútený sa voči nárokom žalobcov
v prvom rade brániť. Teda bol v spore aktívny, keď po doručení žaloby sa k nej vyjadril, spôsobom
označeným v odseku 89. Ďalej je nutné poukázať aj na to, že žalobcovia už v čase podania žaloby na
okresný súd mali vedomosť o tom, že žalovaný 2. ako vodič bol v čase dopravnej nehode zamestnaný
u žalobcu 3. (vlastníka motorového vozidla), pričom právny zástupca žalobcov napriek tejto skutočnosti

podal žalobu aj voči žalovanému 2. Odvolací súd nevidí dôvod, prečo by žalobcovia nemali niesť
zodpovednosť za výsledok sporu, resp. prečo by naopak žalovaný 2., hoci bol v spore úspešný, mal
by niesť negatívny následok, keď výsledok dokazovania (nedostatok pasívnej vecnej legitimácie) nie je
dôvodom na aplikáciu ustanovenia § 257 CSP.

91. Vychádzajúc z vyššie uvedených východísk aplikácie ust. § 257 CSP, odvolací súd dospel k záveru,
že odvolacia argumentácia žalobcov nie je dôvodná, preto napadnutý XI. výrok postupom podľa § 387
CSP ako vecne správne potvrdil.

92. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí
dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však
nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj

napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Majú za to,
že bol zvolený vhodný a zákonom prijateľný procesný prostriedok, keďže sa jedná o originálny
spôsob nadobudnutia vlastníctva ex lege. Na ďalšiu argumentáciu odvolateľov už nespôsobilú ovplyvniť
posúdenie rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou
odpoveďou.

93. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 v spojení s
§ 256 ods. 1 per analogiam a v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 CSP, vychádzajúc z pomeru úspechu strán
v odvolacom konaní. V odvolacom konaní ani jeden z odvolateľov, teda žalobcovia 1. až 5. (XI. výrok),
žalovaný 1. (výroky I., II., III., IV., V., VI., VIII. IX., X., XI., XII.), ani žalovaný 2., ktorého by síce zaťažovala

povinnosť nahradiť trovy protistrane (žalobkyni 5.) podľa § 256 ods. 1 CSP, avšak dôvodom späťvzatia
bolo (iba) vydanie opravného uznesenia, pričom ani žalobkyňa nenamietala (žalovaným 2.) navrhnutý
spôsob rozhodnutia o náhrade trov konania a k jeho odvolaniu sa ani nevyjadrila, nebol úspešný, teda
žiadna zo strán (odvolateľov) nedosiahla to čoho sa odvolaním domáhala, preto žiadnej zo strán nebol
priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

94. Na záver odvolací súd dodáva, že skutočnosť, že súd nerozhodol podľa predstáv a očakávaní
sporovej strany, nemožno považovať za porušenie či nerešpektovanie jej práv. Odvolací súd v tejto
súvislosti upriamuje pozornosť na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 218/2010, podľa
ktorého obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť

v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné
konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí
právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a
hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na
to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s

jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním
navrhnutýchdôkazovsúdom,prípadnesadožadovaťnímnavrhnutéhospôsobuhodnoteniavykonanýchdôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných
predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

95. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).