Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 31. máj 2017

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/309/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3512210420
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Martináková

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3512210420.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Ivety Martinákovej a sudkýň JUDr. Oľgy

Lichnerovej a JUDr. Alice Beňovej v právnej veci žalobcu P., s.r.o. so sídlom V., P. XX, C.: XX XXX XXX,
zastúpeného Advokátskou kanceláriou I. P., s.r.o. so sídlom V., T. 4, proti žalovanému F. E. o náhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto
nad Váhom zo dňa 24. novembra 2014, č.k. 7C/295/2012-126 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaný n e m á proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol návrh na prerušenie konania a zároveň zamietol

ajnávrhvovecisamej.Vodôvodneníuviedol,žežalobcasadomáhal, abysúdmedzitýmnymrozsudkom
rozhodol o zodpovednosti žalovaného za škodu, ktorá vznikla žalobcovi nesprávnym úradným postupom
Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom, nakoľko nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie pre pohľadávku vzniknutú neplnením záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o úvere
č. XXXXXXX dlžníkom P. V., nar. XX.X.XXXX a rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi z titulu majetkovej škody sumu 125,- eur a z titulu nemajetkovej ujmy sumu 520,01 eur a
trovy konania. Vec nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala takú spoluprácu s

účastníkmi konania, ktorá by mohla mať podstatný vplyv na posúdenie a rozhodnutie súdu. Toto obdobie
musel žalobca prekrývať svojou aktivitou cielenou na udržanie bonity pohľadávky a jej zabezpečenia
usmerňovaním exekútora a ďalších účastných orgánov, čo predpokladalo aktívnu systémovú správu
pohľadávky navrhovateľom. Majetková škoda teda predstavuje náhradu účelne vynaložených nákladov
spojených s činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré
zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu exekútora a rozhodnutím o ňom. V tomto období
na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov pomocou informačného

systémuvynaložil70,-eur,naudržanieasprávuinformačnéhosystému40,-eur,ďalejnaadministratívne
spracovanie textov urgencií súdu, na publikačné výdaje spojené s urgenciami, na poštovné a
telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania vynaložil 15,- eur. Celkom
v období medzi podaním žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej
vynaložil márne 125,- eur. Ďalej žalobca vo svojich návrhoch uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch, pretože samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o návrhu na zmenu
súdneho exekútora v zákonom stanovenej dobe nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na

ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Pri určovaní primeranej náhrady nemajetkovej ujmy
vychádzalzdoktrínyprijatejústavnýmsúdom,pričomuskutočnilvýpočetalikvótnympomerom55-eurza
každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu, teda 660,- eur za rok: 12 mesiacov v roku = 55,-
eur za mesiac. Žalobca súčasne vzniesol námietku zaujatosti a žiadal, aby nadriadený súd rozhodol oprikázaní veci inému súdu, pretože sudcovia miestne a vecne príslušného Okresného súdu Nové Mesto
nad Váhom sú vylúčení z prejednania a rozhodovania veci. Uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo
dňa 17.10.2012, č.k. 19NcC/337/2012-11 súd rozhodol, že sudkyňa Okresného súdu v Novom Meste

nad Váhom Mgr. Stanislava Miklánková nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci vedenej
na tomto súde pod sp.zn.: 7C/295/2012. Rozhodnutie odôvodnil tým, že v posudzovanej veci neboli
zistené žiadne okolnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že je tu dôvod pochybovať o nezaujatosti
namietaného sudcu okresného súdu. Namietaná sudkyňa nemá k veci, k účastníkom ani k ich právnym
zástupcom žiadny významný vzťah z hľadiska § 14 ods. 1 O.s.p., ktorý by mohol predstavovať dôvod

na jej vylúčenie z prejednávania danej veci a takýto vzťah nie je možné odvodiť ani z údajov žalobcu.
Podaním zo dňa 02.05.2014, 21.08.2014 a 20.11.2014 žiadal právny zástupca žalobcu o zrušenie
nariadenéhopojednávaniazdôvoduobjektívnehoporušeniazásadynestrannostisúduasudcu.Uviedol,
že i napriek tomu, že uznesením Krajského súdu v Trenčíne bolo rozhodnuté, že sudcovia Okresného
súdu Nové Mesto nad Váhom nie sú vylúčení z rozhodovania veci, s týmto rozhodnutím žalobca
nesúhlasí. Žalobca opätovne podal návrh na prerušenie konania a to do právoplatného rozhodnutia

Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti. Nálezom Ústavného súdu Slovenskej
republiky zo dňa 30.04.2013, č.k. I.ÚS 250/2013-10 ústavný súd v Košiciach sťažnosť žalobcu pre
porušenie základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky odmietol pre
nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na prerokovanie a rozhodnutie. Súd prvej
inštancie preskúmal návrh žalobcu na prerušenie konania, pričom opätovne dospel k záveru, že

návrh nie je dôvodný. Žalobca vo svojom podaní na prerušenie konania neuviedol žiadne konkrétne
skutočnosti, ktoré by spochybnili správnosť postupu súdu konať nestranne a bez prieťahov. Samotné
podaniesťažnostižalobcunaÚstavnýsúdSRautomatickynemôžebyťdôvodomnaprerušeniekonania,
preto súd návrh žalobcu ako nedôvodný zamietol. Žalovaný v písomne podanom vyjadrení k podanému
návrhu poukázal na zmätočnosť návrhu na začatie konania, prenášanie dôkaznej povinnosti žalobcu na

súd napriek tomu, že dôkazné bremeno má znášať sám. Ďalej namietal, že dňa 23.4.2012 boli doručené
žalovanému prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, v ktorých boli obsiahnuté
aj žiadosti vo veciach, ktoré sú predmetom tohto konania. Návrhy na súd žalobca podal pred uplynutím
šesťmesačnej lehoty podľa § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z., preto ide o predčasne uplatnený nárok.
Žalobca napriek opakovaným výzvam na doplnenie žiadosti tieto nedoplnil, žalovaný preto nepovažuje

nárok žalobcu za predbežne prerokovaný. Ďalej uviedol, že otázku, či bolo alebo nebolo porušené
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, je pritom kompetentný preskúmať len ústavný
súd. Žalovaný zároveň vzniesol námietku premlčania v súvislosti s nesprávnym úradným postupom.
Na základe vykonaného dokazovania, považoval súd prvej inštancie návrh žalobcu v celom rozsahu za
nedôvodný. Žalobca sa domáha náhrady škody a nemajetkovej ujmy v dôsledku nesprávneho úradného

postupu Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom v exekučnom konaní. V zmysle § 15 ods. 1 zákona
č. 514/2003 Z.z. nárok na náhradu škody spôsobenej aj nesprávnym úradným postupom je potrebné
vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie
nároku s príslušným orgánom. Súd prvej inštancie nevidel v podaní predmetného návrhu pred uplynutím
šesťmesačnej lehoty prekážku v konaniach o nárokoch žalobcu, pretože uvedená šesťmesačná lehota

uplynula dňa 23.10.2012 a je zrejmé, že k uspokojeniu nároku žalobcu nedošlo. Podľa právnej úpravy
platnej v čase tvrdeného nesprávneho úradného postupu súdu a vzniku škody sa za nesprávny úradný
postup považuje porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v
zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné
prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a

právnických osôb. Právo na náhradu škody pritom má len ten, komu bola takým postupom spôsobená
škoda. Vo všeobecnosti v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. musia byť pre naplnenie zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci splnené všeobecné
podmienky, a to nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, vznik škody, príčinná súvislosť
medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Žalobca

ani v jednom uplatňovanom nároku nepreukázal splnenie ani jedného zo zákonných predpokladov
zodpovednostného právneho vzťahu. V prvom rade súd udáva, že žalobca mal možnosť domáhať sa
ochrany svojho práva na súdnu ochranu, práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov využitím
inštitútu ústavnej sťažnosti v súlade s § 127 ods. 1 Ústavy SR. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, žalobca
nepodalanisťažnosťnaprieťahykonanípredsedovisúdu.Vniektorýchveciachpodaloprávnenýžiadosť

o informáciu o stave konania namiesto toho, aby reagoval na výzvu súdu predložiť žiadané listiny.
Ďalej súd prvého poukázal na to, že žalobca uplatňuje svoj nárok na náhradu škody s poukazom
na exekučné konania, v ktorých navrhol vykonať exekúciu alebo viedol exekúciu na svoj návrh na
podklade exekučného titulu, a to vo väčšine prípadov rozhodcovského rozsudku, ktorý tak ako bol vmnohých súdnych rozhodnutiach prvostupňových ako i odvolacích súdov a nakoniec i súdu NS SR /
napríklad uznesenie NS SR 3Cdo 146/2011 z 13.10. 2011/ vyhodnotený ako nezákonný exekučný titul,
tzv. nulitné rozhodnutie, ktoré nikdy účinky vykonateľného rozhodnutia nemalo, nikdy platne nepriznalo

žalobcovi žiadne plnenie práve z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej doložky, ktorú má žalobca vo
všetkých úverových zmluvách upravenú identicky. V takýchto exekučných konaniach s prihliadnutím na
oprávneným predkladané exekučné tituly preto nemohol vzniknúť nesprávny úradný postup, v príčinnej
súvislosti s ktorým by žalobcovi mohla vzniknúť škoda alebo nemajetková ujma. Pokiaľ tvrdí žalobca,
že v období nečinnosti súdu mu vznikla škoda ako náklady na správu pohľadávky prostredníctvom

pracovných výkonov zamestnancov, na udržanie a správu informačného systém u, administráciu listín
a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom, ďalej na administratívne spracovanie textov urgencií
súdu, na publikačné výdaje spojené s urgenciami na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s
urgovaním a kontrolou stavu konania, toto svoje tvrdenie ničím nepreukázal. Z vykonaného dokazovania
vyplynulo, že navrhovateľ sa návrhom proti odporcovi domáhal zaplatenia škody vo výške 125 eur a
nemajetkovej ujmy vo výške 520,16 eur tvrdiac, že Okresný súd Nové Mesto ad Váhom v konaní,

v ktorom je navrhovateľ oprávneným proti povinnému P. V., EX/12023/2009 nerozhodol o žiadosti o
udelenie poverenia v zákonom stanovenej 15 dňovej lehote, pričom o žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie rozhodol až za 282 dní, dňa 16.08.2010/ konanie pritom začalo 07.11.2009/. Zo
spisu Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom, sp. zn. 1Er/650/2009, v exekučnej veci oprávneného
P. s.r.o. V. a povinný P. V., č.k. EX/XXXXX/XX súd zistil, že žiadosť o udelenie poverenia súdneho

exekútora JUDr. E. M. na vykonanie exekúcie bola súdu doručená dňa 25.11.2009. Výzvou zo dňa
09.12.2009 bol právny zástupca oprávneného vyzvaný na predloženie úverovej zmluvy a všeobecných
zmluvných podmienok. Uznesením Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 16.03.2010,
č.k. 1Er/650/2009-15 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 17.05.2010, č.k. 5
CoE/137/2010-26 súd exekučné konanie zastavil a oprávnenému uložil povinnosť zaplatiť súdnemu

exekútorovi trovy exekučného konania. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 21.06.2010. Ako
vyplýva z odôvodnenia rozhodnutia, oprávnený nepredložil úverovú zmluvu, čím neodstránil nedostatok
podmienok konania, preto súd konanie podľa § 104 O.s.p. konanie zastavil. Oprávnený teda zavinil
zastavenie konania. Z uvedeného skutkového tvrdenia žalobca právne vyvodzoval, že išlo o nesprávny
úradný postup. S týmto jeho právnym posúdením nemožno súhlasiť, keďže jeho skutkové tvrdenie o

konaní, ktoré vyvolalo zodpovednosť štátu sa nevzťahovalo k postupu, ale k rozhodnutiu súdu, pričom
z § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. vyplýva že, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo
zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. V danom prípade však bolo zistené,
že súd nevydal v predmetnej veci poverenie na vykonanie exekúcie, preto nebola v danom prípade

daná zodpovednosť štátu. Súd konal tak, že medzi doručeným žiadosti o udelenie poverenia a jeho
rozhodnutím ubehlo nie viac ako 282 dní, ale 110 dní. Takéto konanie súdu nebolo spôsobilé vyvolať u
žalobcu vznik škody, preto súd prvej inštancie žalobu ako nedôvodnú zamietol. O náhrade trov konania
bude podľa § 151 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku rozhodnuté z dôvodu väčšieho počtu nárokov
uplatňovaných v konaní do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodov, že v konaní došlo k
vadám uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. sa
mu postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., v
konaní rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g) O.s.p.),

súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s
ust. § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p., súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal
navrhnuté dôkazy, zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.
Doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli
uplatňované a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Namietal, že súd prvej inštancie vec prejednal v neprítomnosti žalovaného a jeho právneho zástupcu
postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že žalobca riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania.
Žalobca uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich k tomu, že sudcu,
ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu je potrebné z konania vylúčiť, pričom
okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie

sudcu nič nemení na tom, že v očiach žalobcu a objektívne v očiach verejnosti, nemožno tohto
sudcu považovať za nestranného. Uviedol, že názor krajského súdu vo veci nestrannosti pre rozpor
s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské
práva v Štrasburgu, neobstojí. Žalobca podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestrannýsúd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu. Čo sa týka konečného rozhodnutia
vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v
rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm.

c) O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za
ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť žalobcu o odročenie nariadeného pojednávania
z dôležitého dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd pri
svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil
viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli

dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie
svojhoprávanakontradiktórnekonanie,kedyžalobcaakostranakonanianeboloboznámenýsobsahom
dôkazov a prednesov, nemal možnosť k týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám nemal možnosť
navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje
len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie
voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej veci nebolo

možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal dokazovanie,
ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež na judikatúru
Ústavnéhosúdu,koncepciuspravodlivéhosúdnehokonaniastým,žekontradiktórnosťsúdnehoprocesu
sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie
voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli

známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je v
odôvodnenírozhodnutiapoznateľnýaniejezrejmé,čiišloolistinyzaloženévexekučnomspise.Súdbez
nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si určil sám, keď
žalobca žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný list. Súd sa v odôvodnení
rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a

opisujejuakoškodu,ktorávzniklavpríčinnejsúvislostikonanímdlžníka.Súdvšakúplneignorovalvšetky
tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu udržiavania a správy informačného systému a z titulu
výdajov, na administratívne spracovanie textov, publikačné výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje.
Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé akou úvahou súd dospel k presvedčeniu, že majetková
škoda nevznikla. Rovnako sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek

tomu, že skutkový dej a skutkový základ v tomto konaní je jedinečný, odôvodnil svoje negatívne
rozhodnutie rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami, ako v iných svojich rozhodnutiach.
Nesúhlasiltiežstvrdením,ženákladynasprávupohľadávkypočasnečinnostisúduzapríčinildlžník,teda
povinný. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten
dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Žalobca hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného

pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody a to aj prostredníctvom znaleckého posudku,
ktorého vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na skutočnosť, že aj po podaní žaloby škoda ďalej
narastá. Žalobca tiež namietal, že súd prvej inštancie nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením
sa s predloženým Znaleckým posudkom č. 1/2014 o výške vzniknutej škody. Súd vo svojom rozhodnutí
vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva žalobcu na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a
pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci
dôvod. Rozhodnutie súdu je preto vnútorne rozporné a napriek tomu, že súd zistil porušenie práva,
nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy žalobcovi.
Uviedol, že sú irelevantné úvahy súdu o tom aké spôsoby judikovania pohľadávky si žalobca zvolil a tiež

sú irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré
boli vyvolané v právnej sfére žalobcu nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu
svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva. Žiadal
preto, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na opätovné
prejednanie.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

4. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec v zmysle ust. § 379, § 380 ods. 1 CSP
bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový

poriadok (ďalej len ako "CSP") a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je
potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP. Odvolací súd sa v zmysle § 387 ods.
2 CSP v celom rozsahu stotožňuje s vecne správnym a vyčerpávajúcim odôvodnením rozsudku súdu
prvej inštancie, na ktoré v celom rozsahu poukazuje a pre zdôraznenie správnosti uvádza:5. V priebehu tohto konania došlo k zmene právnej úpravy občianskeho súdneho konania, keď dňa
01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ktorý okrem iného

zrušil zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok /O.s.p./.

6. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon /zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok účinný od 01.07.2016/ aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

7. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom účinnosti
tohto zákona, zostávajú zachované.

8. Súd prvej inštancie neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkovýchzisteníneabsentuježiadnarelevantnáskutočnosťalebookolnosť,naopaksúdprvejinštancie
ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil, a aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR

sp.zn. III ÚS 36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku žalobcu.
Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku ktorým na základe
týchto premís súd prvej inštancie dospel sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne
aj spravodlivé.
9. Žalobca, napriek úvodnému všeobecnému uvedeniu odvolacích dôvodov vo svojom odvolaní

neuviedol (nepochybne z dôvodu predkladania veľkého množstva typových podaní na súdy),
aké konkrétne nedostatky meritórnemu posúdeniu prejednávaného prípadu, teda vecnému dôvodu
zamietnutia žaloby, vytýka. Uvádza len všeobecné konštatovania (napr. "súd sa dopustil viacerých
omylov, keď konštatoval, že namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané"), ktoré uvádzal aj v
žalobe. Okrem toho uvedené odvolacie tvrdenie nevyplýva z predmetného rozhodnutia a nezodpovedá

ani skutkovým zisteniam ani právnemu hodnoteniu uvedenému v odôvodení rozhodnutia súdu prvej
inštancie.

10. Zároveň odvolací súd uvádza, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku prieťahov
v exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní môže

určiť len Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických a
právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR (1ÚS 27/02, 1ÚS
197/03, 1ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj
zistenie, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne

za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v
čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého súdu nemusí
vyznačovať takými významným prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. V
zmysle záverov Ústavného súdu potom možno konštatovať, že dobu od podania žiadosti o udelenie
poverenia do rozhodnutia súdu o tejto žiadosti nemožno považovať za prieťahy v konaní, ktoré by mohli

viesť k vzniku uplatnenej škody a nemajetkovej ujmy na strane žalobcu, ani za rozhodnutie v lehote,
ktorá by bola neprimeraná vo vzťahu k právu žalobcu na súdnu ochranu.

11. Preto odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že na to, aby bolo možné zaoberať sa samotnou
skutočnou škodou, prípadne ušlým ziskom by bolo potrebné v prvom rade konštatovať, že došlo k

nesprávnemu úradnému postupu tak, ako to predpokladá ustanovenie § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003
Z. z..

12. V nadväznosti na vyššie uvedené je potom nutné uviesť, že na to, aby sa ďalej súd mohol zaoberať
prípadnounemajetkovouujmou,takakotopredpokladáustanovenie§17ods.1,2,3zákonač.514/2003

Z. z., by v prvom rade muselo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ vychádzame zo základnej
premisy, že k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo, nie je dôvod
sa v prejednávanej veci zaoberať ani prípadnou výškou nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2
citovaného zákona.

13. Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola žalobcovi postupom
súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel knesprávnymskutkovýmzisteniamnazákladevykonanýchdôkazovažerozhodnutiesúduprvejinštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

14. K námietke žalobcu, že súd prvej inštancie nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením
sa s predloženým Znaleckým posudkom č. X/XXXX o výške vzniknutej škody, odvolací súd uvádza,
že nakoľko nebola preukázaná jedna z podmienok vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu a to
nesprávny úradný postup, nebolo potrebné skúmať splnenie ďalších podmienok a to vznik škody alebo
majetkovej či nemajetkovej ujmy a príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom

škody alebo majetkovej či nemajetkovej ujmy, nakoľko predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu je
splnenie všetkých troch základných predpokladov.

15. Súd prvej inštancie neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces s tým, že neobstojí
námietka zo strany žalobcu v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca. Ako
vyplýva z obsahu spisu súdu prvej inštancie o námietke žalobcu ohľadom námietky zaujatosti sudcu,

ktorému bola vec pridelená na prejednanie bolo právoplatne rozhodované uznesením Krajského súdu
v Trenčíne zo dňa 17.10.2012 pod č.k. 19NcC/337/2012-11, kedy krajský súd rozhodol, že sudkyňa
Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom Mgr. F. U. nie je vylúčená z prejednania a rozhodovania
veci. Odvolací súd skúmajúc dôvodnosť uplatneného odvolacieho dôvodu zo strany žalobcu dospel
k záveru, že na strane zákonnej sudkyne nie je existencia žiadnej okolnosti, ktorá by ju v zmysle §

14 a nasl. O.s.p. vylučovala z prejednávania a rozhodovania vo veci vzhľadom na pomer k veci a
účastníkom konania. Odvolací súd má teda za to, že ani zaujatosť sudcu rozhodujúceho vo veci, tvrdená
navrhovateľom a uplatnená ako odvolací dôvod daná nie je. Dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez
ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia žalobcu svojim nesprávnym
úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť žalovaného za majetkovú a nemajetkovú

ujmu v zmysle zákona 514/2003 Z.z.. Odvolací súd tiež poukazuje na to, že Ústavný súd SR opakovane
odmietol sťažnosti žalobcu, ktorými namietal porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu a
spravodlivý proces z dôvodu, že krajský súd nevylúčil všetkých sudcov okresných súdov, pričom svoj
nárok odvodzuje od postupu tohto okresného súdu.

16. Okrem toho nie je pravdivé tvrdenie v odvolaní, že súd prvej inštancie prejednal vec v neprítomnosti
žalobcu a žalovaného a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa ustanovenia § 101 ods. 2 OSP, hoci
tak urobiť nemohol. Súd prvej inštancie sa riadne zaoberal vyhodnotením žiadosti žalobcu o odročenie
pojednávania a taktiež v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, z akých dôvodov návrh žalobcu
na prerušenie konania zamietol.

17. Rovnako ďalšie odvolacie námietky zo strany žalobcu neobstoja z dôvodu, že súd prvej inštancie
na prejednanie veci nariadil opakovane pojednávanie, čím účastníkom konania vytvoril predpoklady pre
uplatnenie možnosti vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré považujú pre rozhodnutie vo veci za
podstatné. Žiadneho z nariadených pojednávaní sa žalobca napriek riadne doručenému predvolaniu

nezúčastnil, rovnako ako ani žalovaný, preto nemožno uzavrieť, že by v danej súvislosti žalobcovi bola
súdom prvej inštancie odňatá možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam žalovaného v konaní. Túto možnosť
žalobca nevyužil ani po poučení podľa ustanovenia § 120 ods. 4 O.s.p., ktoré bolo doručené právnemu
zástupcovi žalobcu, ako to vyplýva z obsahu spisu súdu prvej inštancie.

18. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

19. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že
procesne úspešnej žalovanej strane nepriznal nárok na náhradu trov konania, nakoľko jej v odvolacom

konaní žiadne trovy nevznikli.

20. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorýrozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).