Uznesenie – Vojenské trestné činy ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 15. jún 2020

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 23Tos/59/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8119012289
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 06. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ondrej Samaš
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2020:8119012289.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ondreja Samaša a sudcov JUDr.
Beáty Javorkovej a JUDr. Mariána Dunčka na neverejnom zasadnutí konanom dňa 15. júna 2020
prejednal sťažnosť prokurátora Okresnej prokuratúry Prešov v trestnej veci odsúdeného

R. R.,

nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom M. - K., t. č. bytom XXXX R. crescent, R., B.C., X XKX, M.,

ktorú podal proti uzneseniu Okresného súdu Prešov sp. zn. 15Nt/13/2019 zo dňa 10.03.2020 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. sa sťažnosť prokurátora zamieta, pretože nie je dôvodná.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom (bývalého) Vojenského obvodového súdu Košice sp. zn. 1T 15/60 zo dňa 13.09.1960 v
spojení s uznesením (bývalého) Vyššieho vojenského súdu Trenčín sp. zn. To-103/60 zo dňa 04.10.1960
bol R. R. uznaný vinným z trestného činu nenastúpenia služby v brannej moci podľa § 265 ods. 1 Tr.
zák. č. 86/1950 Sb. účinného do 31.12.1961, pretože v úmysle trvalo sa vyhnúť výkonu vojenskej služby
nenastúpil dňa 20.07.1960 vojenskú základnú službu u VÚ XXXX M. tak, ako bol povinný v zmysle
povolávacieho rozkazu, ktorý včas obdržal a neučinil tak ani do dvadsaťštyri hodín po uplynutí lehoty

stanovenej v povolávacom rozkaze, odvolávajúc sa ako príslušník sekty Svedkovia Jehovovi na svoje
náboženské presvedčenie, ktoré mu nedovoľuje vykonávať vojenskú službu.

Za to bol odsúdený podľa § 265 ods. 1 Tr. zák. č. 86/1950 Sb. účinného do 31.12.1961 k trestu odňatia
slobody vo výmere 3,5 roka nepodmienečne s vyslovením straty čestných práv občianskych uvedených
v § 44 ods. 1 Tr. zák. č. 86/1950 Sb. účinného do 31.12.1961 po dobu výkonu trestu odňatia slobody.

Uznesením súdu prvého stupňa bola podľa článku 4 ods. 2 protokolu č. 7 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd v spojení s § 394 ods. 1 Tr. por. povolená obnova konania v tejto trestnej veci
a podľa § 400 ods. 1 Tr. por. bol zrušený rozsudok Vojenského obvodového súdu Košice sp. zn. 1T
15/60 zo dňa 13.09.1960 vo výroku o vine, celom výroku o treste, ako aj ďalších výrokoch, ktoré majú vo
výroku o vine svoj podklad a zároveň všetky ďalšie rozhodnutia obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom

na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote sťažnosť prokurátor, ktorú zahlásil do zápisnice o
verejnom zasadnutí ihneď po vyhlásení uznesenia. V písomných dôvodov uviedol, že ustanovenie
článku 4 ods. 2 protokolu č. 7 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd kodifikuje, že
občanmáprávonaobnovukonania„podľazákonaatrestnéhoporiadkupríslušnéhoštátu,aknovéalebo

novo zistené skutočnosti alebo podstatná chyba v predchádzajúcom konaní mohli ovplyvniť rozhodnutie
vo veci“. Pod pojmom podstatná chyba v predchádzajúcom konaní nemožno mať na mysli použitienesprávnej právnej kvalifikácie na základe nesprávneho právneho názoru, hoci by to aj vyplývalo z
nesprávnej aplikácie do úvahy prichádzajúcich predpisov vrátane medzinárodných dohôd. Iný výklad
tohto medzinárodne právne záväzného nariadenia by bol v rozpore s podmienkami obnovy konania

podľa § 394 ods. 1 Tr. por. Osobitne poukázal na to, že medzinárodná Listina základných práv a
slobôd v článku 15 ods. 1 síce ustanovuje, že sloboda myslenia, svedomia a náboženského vyznania
je zaručená, ale podľa článku 18 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach takáto
sloboda prejavovať náboženstvo alebo vieru sa môže podrobiť takým obmedzeniam, aké predpisuje
zákon a ktoré sú nevyhnutné na zabezpečenie mieru, konkrétne verejnej bezpečnosti, poriadku, zdravia

či morálky. Vzhľadom k tomu, že nie je daná žiadna zákonná podmienka na povolenie obnovy konania,
navrhol napadnuté uznesenie zrušiť a podľa § 399 ods. 2 Tr. por. zamietnuť návrh na obnovu konania.

K sťažnosti prokurátora sa písomne vyjadril odsúdený R. R. prostredníctvom obhajcu. Zopakoval
dôvody, ktoré ho viedli k podaniu návrhu na povolenie obnovy konania, teda na skoršie odsúdenie
Nižšieho vojenského súdu Brno sp. zn. T 53/54, ako aj na porušenie zásady „ne bis in idem“, pretože bol

potrestaný za to isté dvakrát. Dodal, že súd v roku 1960 konštatoval, že ako svedok Jehovov odoprel
povinnú vojenskú službu z náboženských dôvodov, ale nezaoberal sa tým, či tento rozpor je možné
riešiť pomocou podzákonných noriem. Popri zjednocujúcom stanovisku Najvyššieho súdu SR sp. zn.
Tpj 14/97 zo dňa 21.05.1998 ide o ďalšiu novo zistenú skutočnosť, ktorá zakladá dôvod na povolenie
obnovy konania. Navrhol, aby krajský súd sťažnosť prokurátora zamietol.

Krajský súd v Trenčíne, ako súd nadriadený súdu prvého stupňa, primárne zistiac, že podaná sťažnosť
je prípustná, bola podaná oprávnenou osobou a v zákonom stanovenej lehote na neverejnom zasadnutí
podľa§192ods.1Tr.por.preskúmalsprávnosťvýrokovnapadnutéhouznesenia,protiktorýmsťažovateľ
podal sťažnosť, ako aj konanie, ktoré týmto výrokom predchádzalo, a dospel k záveru, že sťažnosť

prokurátora nie je dôvodná.

Krajský súd v prvom rade uvádza, že súd prvého stupňa správne procesne postupoval, keď o návrhu
odsúdeného rozhodoval na verejnom zasadnutí. Vykonal na ňom aj pre svoje rozhodnutie potrebné
dokazovanie a vykonané dôkazy správne vyhodnotil. Bol taktiež aj miestne i vecne príslušný na vydanie

napadnutého uznesenia - § 7 ods. 2 písm. k) Zák. č. 371/2004 Z.z. o sídlach a obvodoch súdov
Slovenskej republiky a §§ 397 ods. 2 a 567 ods. 3 Tr. por.

Krajský súd vo všeobecnosti poukazuje na to, že inštitút obnovy konania predstavuje (legálny) zásah
do právnej istoty nastolenej právoplatným rozhodnutím vo veci, ktorý inštitút umožňuje súdu ako orgánu

verejnom moci konať a rozhodovať o veciach právoplatne rozhodnutých. Účelom konania o povolenie
obnovy konania (ako mimoriadneho opravného prostriedku), ktoré skončilo právoplatným odsudzujúcim
rozsudkom,jeodstráneniemožnýchjustičnýchomylov.Pretomožnosťprelomeniaprincípuprávnejistoty
vyplýva z nadriadenosti verejného záujmu na spravodlivom súdnom rozhodnutí nad verejných záujmom
na právnej istote.

Zo znenia ustanovenia § 394 ods. 1 Tr. por. upravujúceho podmienky obnovy konania vyplývajú dve
základné podmienky pre povolenie obnovy konania. Prvou podmienkou je zistenie nových skutočností,
alebo dôkazov súdu skôr neznámych. Za nové skutočnosti, alebo dôkazy však nemožno považovať
skutočnostičidôkazy,ktorémožnozistiťzobsahuspisov,atoajvprípade,keďsasúdsnimivrozhodnutí

nevysporiadal, alebo ich dokonca prehliadol, resp. sa zmýlil pri hodnotení vykonaných dôkazov, alebo
ich nesprávne vyhodnotil. Nemožno totiž v konaní o povolenie obnovy konania preskúmavať vecnú
správnosť rozsudku vydaného v základnom konaní. Druhou podmienkou je pravdepodobnosť (nemusí
ísť o absolútnu istotu), že tieto novo zistené skutočnosti, alebo dôkazy sú spôsobilé zabezpečiť
v obnovenom konaní priaznivejšie rozhodnutie pre odsúdeného (návrh na obnovu konania vo svoj

prospech podal odsúdený). Obe tieto podmienky musia byť splnené však súčasne.

Krajský súd vo svojej rozhodovacej praxi už viackrát konštatoval, že je potrebné odstraňovať pochybenia
v rozhodovaní vojenských súdov pred rokom 1989 v prípadoch, keď páchateľ, ktorý z náboženských
alebo iných dôvodov nenastúpil výkon vojenskej služby, bol po odsúdení a vykonaní uloženého trestu

opätovne predvolávaný k výkonu vojenskej služby a po opätovnom nenastúpení bol znovu odsúdený
pre trestný čin nenastúpenia služby v ozbrojených silách a opätovne musel vykonávať uložený trest. Tak
tomu bolo aj v prejednávanom prípade.Krajský súd podotýka, že vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, týkajúcich sa obnovy konania v
prípadoch, keď bol páchateľ jedenkrát odsúdený za takéto konanie a využil aj rehabilitačné konanie
(Zák. č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii), nevidel dôvod na povolenie obnovy konania. Iná situácia je

v prípadoch viacnásobného odsúdenia za rovnaké konanie páchateľa spočívajúce v nenastúpení služby
v ozbrojených silách, ktoré nepodliehali následnej súdnej rehabilitácii. V tomto smere sa krajský súd aj
jednoznačne stotožňuje so stanoviskom Najvyššieho súdu SR sp. zn. Tpj 14/97 zo dňa 21.05.1998 a
zásadou „ne bis in idem“.

R. R. bol pre trestný čin vyhýbania sa služobnej povinnosti podľa § 270 ods. 1 písm. b) Tr. zák. č. 86/1950
Sb. účinného do 31.12.1961 rozsudkom (bývalého) Nižšieho vojenského súdu v Brne sp. zn. T 53/54 zo
dňa 26.11.1954 odsúdený k trestu odňatia slobody na 27 mesiacov nepodmienečne za to, že si odmietol
obliecť vojenskú rovnošatu a plniť uložené povinnosti súvisiace s výkonom vojenskej základnej služby,
pričom sa odvolával na to, že mu to nepovoľuje jeho náboženské vyznanie ako svedka Jehovovho.
Preto jeho ďalšie odsúdenie rozsudkom (bývalého) Vojenského obvodového súdu Košice sp. zn. 1T

15/60 zo dňa 13.09.1960 v spojení s uznesením (bývalého) Vyššieho vojenského súdu Trenčín sp. zn.
To-103/60 zo dňa 04.10.1960 pre trestný čin nenastúpenia služby v brannej moci podľa § 265 ods. 1
Tr. zák. č. 86/1950 Sb. účinného do 31.12.1961 (skutkové okolnosti sú uvedené vyššie) je v rozpore so
zásadou „ne bis in idem“, t.j. že páchateľ nemôže byť potrestaný na to isté dvakrát. Na tom nič nemení
ani to, že skutky v oboch spomenutých trestných veciach boli rozdielne právne kvalifikované, pretože sa

jednalo nepochybne o ten istý skutok spočívajúci v odmietnutí výkonu vojenskej služby pre náboženské
presvedčenie páchateľa.

Podľa názoru krajského súdu ide o zjavnú nespravodlivosť, v prípade ktorej je možné v súčasnej dobe
dosiahnuť potrebnú nápravu práve povolením obnovy konania v trestnej veci (bývalého) Vojenského

obvodového súdu Košice pod sp. zn. 1T 15/60.

Z takto rozvedených dôvodov rozhodol krajský súd tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto
uznesenia.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu zákon nepripúšťa žiadny ďalší riadny opravný prostriedok.