Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. január 2020

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12Co/19/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6416200163
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Katková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2020:6416200163.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Katkovej a

sudcov JUDr. Amy Odalošovej a JUDr. Danice Kočičkovej, v spore žalobcov 1/ T.. P. G., narodenej
XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom K. W. XX, XXX XX Z., 2/ O. G., narodeného XX. XX. XXXX, s
trvalým pobytom K. W. XX, XXX XX Z., 3/ maloletej H. G., narodenej XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom
K. W. XX, XXX XX Z., zastúpenej zákonnou zástupkyňou - žalobkyňou 1/; žalobcovia 1/ - 3/ právne
zastúpení JUDr. Petrom Harakálym, advokátom, so sídlom Mlynská 28, 040 01 Košice, proti žalovaným
1/ G. U., narodenému XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom Y. P. XX, XXX XX V., právne zastúpenému
JUDr. Jánom Krnáčom, advokátom, so sídlom Nám. SNP č. 70/36, 960 01 Zvolen, 2/ KOMUNÁLNA

poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, so sídlom Štefánikova 17, 811 05 Bratislava, IČO: 31 595 545,
právne zastúpenému Advokátska kancelária Miroslav Maďar, s.r.o., so sídlom Horná 26, 974 01 Banská
Bystrica, IČO: 36 868 299, o náhradu škody, o odvolaní žalobcov 1/-3/ a žalovaného 1/ proti rozsudku
Okresného súdu Žiar nad Hronom č.k. 5C/3/2016-88 zo 7. decembra 2016, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom vo výroku, ktorým žalobu žalobcov 1/-3/ voči žalovanej
2/ zamietol (piaty výrok), p o t v r d z u j e.
II. Vstup intervienta KOMUNÁLNEJ poisťovne, a.s. Vienna Insurance Group, so sídlom Štefánikova 17,

Bratislava, IČO: 31 595 545 do konania, n i e j e p r í p u s t n ý.
III. Rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom vo výrokoch, ktorými uložil žalovanému 1/ povinnosti, a
to : zaplatiť žalobkyni 1/ sumu 1.930,56 Eur s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne počítaným od
16. 02. 2016 do zaplatenia (prvý výrok); zaplatiť žalobcovi 2/ sumu 9.696,37 Eur s úrokom z omeškania
vo výške 8,75 % ročne počítaným od 16. 02. 2016 do zaplatenia (druhý výrok); zaplatiť žalobkyni 3/
sumu 840,97 Eur s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne počítaným od 16. 02. 2016 do zaplatenia
(tretí výrok); vo výroku, ktorým čo do zvyšku žalobu žalobcov zamietol (štvrtý výrok) a v závislých
výrokoch o trovách konania (šiesty, siedmy výrok) z r u š u j e a vec mu v tomto rozsahu v r a c i a

na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1.Okresný súd Žiar nad Hronom (ďalej aj „okresný súd“, alebo „súd prvej inštancie“, resp. „prvoinštančný
súd“) odvolaním napadnutým rozsudkom zo dňa 07. 12. 2016 uložil žalovanému 1/ povinnosti, a to:
zaplatiť žalobkyni 1/ sumu 1.930,56 Eur s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne počítaným od 16.
02. 2016 do zaplatenia, v lehote troch dní od právoplatnosti rozhodnutia (prvý výrok); zaplatiť žalobcovi
2/ sumu 9.696,37 Eur s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne počítaným od 16. 02. 2016 do
zaplatenia, v lehote troch dní od právoplatnosti rozhodnutia (druhý výrok); zaplatiť žalobkyni 3/ sumu

840,97 Eur s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne počítaným od 16. 02. 2016 do zaplatenia, v
lehote troch dní od právoplatnosti rozhodnutia (tretí výrok) a čo do zvyšku žalobu žalobcov zamietol
(štvrtý výrok). Zároveň súd prvej inštancie rozhodol, že žalobu žalobcov 1/-3/ voči žalovanej 2/ zamieta
(piaty výrok).Onárokunanáhradutrovkonaniasúdprvejinštancierozhodoltak,žežalobcom1/-3/ priznáva náhradu
trov konania voči žalovanému 1/ v pomere 82,84 % trov konania (šiesty výrok) a žalovanej 2/ priznáva
náhradu trov konania voči žalobcom 1/-3/ v pomere 100 % trov konania (siedmy výrok).

Z odôvodnenia rozsudku prvoinštančného súdu vyplýva, že žalobcovia 1/-3/ sa žalobou domáhali voči
žalovaným 1/, 2/ zaplatenia spoločne a nerozdielne, a to : žalobkyňa 1/ sumy 1.930,56 Eur, žalobca 2/
sumy 10.773,75 Eur a žalobkyňa 3/ sumy 934,41 Eur titulom náhrady za bolesť. Zároveň žiadali priznať
(každý zvlášť) aj úrok z omeškania vo výške 8,75 % ročne počítaný od 22. 11. 2012 do zaplatenia zo
žalovaných súm.

Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 100 ods. 1, § 106 ods. 1, 2 § 112, § 420 ods. 1, 2, § 427
ods. 1, 2, § 444, § 450 Občianskeho zákonníka (ďalej aj ,,OZ“), § 5 ods. 1, 2 zákona č. 437/2004 Z.z.
o náhrade za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia (ďalej aj ,,Zákon o náhrade za bolesť a za
sťaženie spoločenského uplatnenia,“ resp. ,,zákon č. 437/2004 Z.z., event. ,,zákon o BSSU“), § 4 ods.
1, 2 písm. a/, § 15 ods. 1, 2 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v znení účinnom ku dňu vzniku škody (ďalej aj ,,zákon

č. 381/2001 Z.z.,“ resp. ,,ZoPZP“).
Súd prvej inštancie zistil, že rozsudkom Okresného súdu Žiar nad Hronom sp.zn. 3T/118/2008 zo dňa
05. 11. 2015, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 10. 11. 2015, bol žalovaný 1/ podľa § 285 písm.
b/ Trestného poriadku (ďalej aj ,,TP“) oslobodený spod obžaloby pre skutok kvalifikovaný ako prečin
ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, 2 písm. a/, § 138 písm. h/ Trestného zákona (ďalej aj ,,TZ“),

pretože skutok nebol trestným činom. Okrem iných bola T.. P. G. v zmysle § 288 od. 3 TP s nárokom na
náhradu škody odkázaná na občianskoprávne konanie. Týmto rozsudkom bol konštatovaný skutkový
stav: ,,G. U. dňa XX. XX. XXXX v čase asi o 20.25 h viedol osobné motorové vozidlo značky AUDI A6 s
evidenčným číslom XX XXX Y. po ceste I/65 v smere X.- V. B. V. tým spôsobom, že v km 67,730 neskoro
reagoval na vzniknutú situáciu na vozovke- pred ním jazdiace vozidlo značky Škoda Fabia Combi s

evidenčným číslom Z. XXX H., ktoré viedol Y. Y., zabrzdilo, obžalovaný v snahe vyhnúť sa zrážke strhol
riadenie doľava, pričom pravou prednou stranou svojho vozidla narazil do zadnej ľavej časti pred ním
jazdiaceho vozidla Škoda Fabia Combi, prešiel do protismeru, kde narazil do ľavej bočnej strany oproti
jazdiaceho osobného motorového vozidla značky VW Passat s evidenčným číslom P. XXX K., ktoré
viedol N.. Q. P., následne prednou časťou narazil do oproti jazdiaceho osobného motorového vozidla

značky Škoda Felícia s evidenčným číslom Z. XXX H., ktorého vodič O. G. zrážke
nedokázal zabrániť a vozidlo AUDI A6 sa otočilo zadnou časťou do pravého jazdného pruhu, kde
došlo ku kontaktu s ľavou prednou časťou osobného motorového vozidla Citroen Berlingo s evidenčným
číslom XX. XXX XX., ktoré viedol Y. U. a pri nehode utrpeli zranenia (okrem iných) aj O. G., nar. XX.
XX. XXXX a to otras mozgu II. stupňa, krvácanie do mozgu, stlačenie hrudníka, otras a pomliaždeninu

srdca a iné, ktoré si vyžiadali dobu liečenia minimálne do 19. 10. 2007, P. G. nar. XX. XX. XXXX utrpela
otras mozgu II. stupňa, zlomeninu kľúčnej kosti s posunom úlomkov, pomliaždenie ramena a iné, ktoré
si vyžiadali dobu práceneschopnosti od 27. 05. 2007 do 17. 07. 2007.“
Z obsahu pripojeného spisu súd prvej inštancie zistil, že pri dopravnej nehode bola zranená aj H. G.,
nar. XX. XX. XXXX (žalobkyňa 3/).

Súd prvej inštancie konštatoval, že síce žalovaný 1/ bol oslobodený spod obžaloby, avšak oslobodenie
spod obžaloby neznamená, že sa skutok nestal, a teda že ním žalovaný 1/ nemohol spôsobiť škodu,
ktorej náhrady sa žalobcovia 1/-3/ domáhali (viď nález Ústavného súdu SR z 8. apríla 2015, sp. zn. I. ÚS
409/2014-31. V občianskom konaní súd nie je viazaný oslobodzujúcim rozsudkom vydaným v trestnom
konaní (R 58/1966).

Poistník I.T.R s.r.o. Lučenec ako prevádzkovateľ motorového vozidla Audi A6, ktorým bola spôsobená
škoda, uzavrel so žalovanou 2/ poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla(poistkačíslo:XXXXXXXXXXdňa26.12.2005súčinnosťouod12.12.2005,nadobuneurčitú).
Uvedená skutočnosť medzi stranami sporu nebola sporná.
Podľa názoru súdu prvej inštancie bola daná pasívna legitimácia žalovaných 1/, 2/. Z Lízingovej zmluvy

zodňa11.02.2005súdprvejinštancie zistil,želízingováspoločnosť(prenajímateľ)B.O.F.a.sBratislava
uzavrela s lízingovým nájomcom spoločnosťou I.T.R. s.r.o. so sídlom v Lučenci, Fiľakovská cesta 288
Zmluvu o finančnom prenájme motorového vozidla Audi A6, ktoré v čase dopravnej nehody šoféroval
žalovaný 1/. Žalovaný 1/ v zmysle Zmluvy o výkone správy uzavretej dňa 31. 03. 2005 vykonával
funkciu konateľa spoločnosti I.T.R. s.r.o. od 31. 03. 2005 a v mene spoločnosti mal oprávnenie konať

ako štatutárny orgán samostatne. Žalovaný 1/ predložil súdu prvej inštancie aj cestovný príkaz.
Skutočnosť, že v čase dopravnej nehody viedol motorové vozidlo žalovaný 1/ ako aj to, že motorové
vozidlo bolo vlastníctvom lízingovej spoločnosti B.O.F., a.s Bratislava a prenajímateľom (lízingovýmnájomcom) bola spoločnosť I.T.R., s.r.o. Lučenec, medzi stranami sporu sporné nebolo (žiadna strana
sporu uvedené skutočnosti nenamietala).
Aj keď za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla zodpovedá prevádzkovateľ tohto

dopravného prostriedku v zmysle § 427 Občianskeho zákonníka, nie je tým vylúčená zároveň
zodpovednosť vodiča motorového vozidla za škodu, ktorú spôsobil pri tej istej škodnej udalosti
poškodenému porušením právnej povinnosti podľa § 420 Občianskeho zákonníka (R 29/79).
Poškodení (žalobcovia 1/-3/) sú oprávnení uplatniť svoj nárok na náhradu škody aj priamo proti
poisťovateľovi (žalovanej 2/) a sú povinní tento nárok preukázať v zmysle § 15 ods.1 zákona č. 381/2001

Z.z.
Žalovaný 1/ (z opatrnosti pokiaľ sa týkalo žalobcov 2/, 3/) ako aj žalovaná 2/ vzniesli námietku
premlčania.
Právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej. Na premlčanie súd prihliadne
len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.
Právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o

tom, kto za ňu zodpovedá. Najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky, a ak ide o
škodu spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla; to
neplatí, ak ide o škodu na zdraví. Pri premlčaní práva na náhradu škody je ustanovená kombinovaná
premlčacia doba, a to kratšia subjektívna a dlhšia objektívna. Ich začiatok je upravený odlišne. Tieto dve
premlčacie doby začínajú plynúť, plynú a končia sa nezávisle od seba. Ich vzájomný vzťah je taký, že

ak sa skončí plynutie jednej z nich, právo sa premlčí, a to aj napriek tomu, že poškodenému ešte plynie
druhá premlčacia doba. Subjektívna premlčacia doba môže plynúť iba v rámci objektívnej premlčacej
doby, ktorú nemôže presiahnuť. Subjektívna premlčacia doba je dvojročná a na začatie jej plynutia
vždy treba rešpektovať subjektívnu stránku poškodeného, týkajúcu sa jeho: a) vedomosti o škode (teda
nie o protiprávnom úkone či o škodnej udalosti) ako o určitej majetkovej alebo nemajetkovej ujme

určitého druhu a rozsahu, ktorú možno objektívne vyčísliť v peniazoch do takej miery, aby poškodený
mohol svoj nárok na náhradu škody uplatniť aj na súde, b) vedomosti o tom, kto za vzniknutú škodu
zodpovedá, teda o zodpovednom subjekte. Právo na náhradu škody sa premlčí najneskôr za tri roky,
ak ide o škodu spôsobenú z nedbanlivosti alebo o škodu, za ktorú sa zodpovedá objektívne, a za
desať rokov, ak ide o škodu spôsobenú úmyselne. V týchto prípadoch objektívna premlčacia doba

začína plynúť od udalosti, z ktorej škoda vznikla, t.j. od škodnej udalosti. Pokiaľ ide o právo na náhradu
škody spôsobenej na zdraví, platí len subjektívna premlčacia doba. Vylúčenie objektívnej premlčacej
doby (§ 106 ods. 2 in fine) treba so zreteľom na osobitnú povahu týchto práv (škoda môže vzniknúť
aj po uplynutí trojročnej alebo desaťročnej doby), ale najmä na požiadavku zabezpečiť poškodeným
čo najúčinnejšiu ochranu, považovať za celkom opodstatnené. Námietku premlčania možno uplatniť v

prípade, keď poškodený v premlčacej dobe nárok neuplatnil na príslušnom orgáne, t.j. predovšetkým na
súde. Riadne uplatnenie nároku v trestnom (adhéznom) konaní predpokladá, že z návrhu je zrejmé, z
akých dôvodov sa nárok uplatňuje (stačí spravidla tvrdenie, že skutkom, za ktorý je páchateľ stíhaný,
bola poškodenému spôsobená škoda), ale musí byť uvedená aspoň minimálna suma (výška škody),
ktorú poškodený žiada nahradiť. Návrh musí byť urobený v čase od začatia trestného konania do začatia

dokazovania na hlavnom pojednávaní.
Dopravná nehoda sa stala dňa 27. 05. 2007. Žalobkyňa 1/ si uplatnila náhradu škody za seba (výšku
uviesť ešte nevedela) pri výsluchu na polícii dňa 05. 06. 2007. Pri svojom ďalšom výsluchu na polícii
dňa 23. 10. 2007 uplatnila náhradu škody ako zákonná zástupkyňa aj za svoje maloleté deti (žalobcov
2/, 3/). Presnú výšku ešte uviesť nevedela. Následne žalobkyňa predložila polícii bodové hodnotenie

bolestného spolu s lekárskymi správami, a to svoje ako aj žalobcov 2/, 3/ zo dňa 16. 11. 2007.
Rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 3T/118/2008 nadobudol právoplatnosť dňa 10. 11.
2015. Subjektívna premlčacia doba (pokiaľ sa týka žalobcov 1/-3/ voči žalovanému 1/) plynula odo
dňa 16. 11. 2007, kedy mali vedomosť nielen o tom, kto za škodu zodpovedá, ale aj v akej výške im
škoda vznikla. Uvedenú škodu si uplatnili (aj čo do výšky) v trestnom konaní, pričom žalobkyňa (aj ako

zákonná zástupkyňa žalobcov 2/, 3/) bola odkázaná na náhradu škody na občianskoprávne konanie.
Dňa 11. 01. 2016 podali žalobcovia 1/-3/ žalobu na náhradu škody na súd. Žalobcom 1/-3/ premlčacia
doba spočívala od 16. 11. 2007 do 10. 11. 2015.
Podľa názoru prvoinštančného súdu žalobcovia 1/-3/ podali žalobu voči žalovanému 1/ v dvojročnej
subjektívnej premlčacej dobe (objektívna lehota sa nevzťahuje), a preto námietka premlčania vznesená

žalovaným 1/ je nedôvodná.
Námietku premlčania vzniesla aj žalovaná 2/. Žalobcovia 1/-3/ mali vedomosť o výške škody, ako aj
o tom, kto za ňu zodpovedá najneskôr dňa 16. 11. 2007, kedy bolo aj vyhotovené bodové hodnotenie
bolestného.Žalobcovia1/-3/sivočižalovanej2/neuplatnilináhraduškodyvtrestnomkonaní. Žalobcovia1/-3/ listom
zo dňa 06. 08. 2012, adresovaným a doručeným dňa 15. 08. 2012 žalovanej 2/, si voči žalovanej 2/
uplatnili náhradu škody na zdraví vo výške 13.638,25 Eur. Žalovaná 2/ listami zo dňa 18. 10. 2012, 12.

04. 2013 a 25. 07. 2014 požadovala od žalobcov 1/-3/ trestný rozsudok ako aj lekárske správy.
Súd prvej inštancie konštatoval, že na premlčanie nároku na náhradu škody proti poisťovateľovi platí
rovnaká úprava ako na premlčanie nároku proti osobe, ktorá. škodu spôsobila (§ 15 ods. 2 zákona
č. 384/2001 Z.z.) a to ustanovenie § 106 OZ. Lehota na uplatnenie nároku začína plynúť a plynie
zvlášť u žalovaného 1/ (vodič), ako aj u prevádzkovateľa a aj u poisťovateľa (žalovaného 2/). Zo

žiadneho ustanovenia zákona, ale ani logiku zákona akceptujúcim výkladom nemožno dôjsť k záveru,
že uplatnením nároku na náhradu škody voči ktorémukoľvek z označených subjektov, plynie jednotná
premlčacialehotavočivšetkýmsubjektomariadisarovnakýmipravidlami,tedaajpravidlamiospočívaní
lehoty, jej pretrhnutí atď. (rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp.zn. 13Co/1028/2013 zo dňa 17.
12. 2013).
Žalobcovia 1/-3/ mali vedomosť o výške škody, ako aj o tom kto za ňu zodpovedá najneskôr od 16. 11.

2007, pričom škodu na zdraví si u žalovaného 2/ uplatnili až dňa 15. 08. 2012 a žalobu na súd prvej
inštancie podali dňa 11. 01. 2016 (po uplynutí dvojročnej subjektívnej lehoty).
Podľa názoru súdu prvej inštancie vznesená námietka premlčania žalovaným 2/ bola dôvodná, a preto
žalobu žalobcov 1/-3/ voči žalovanému 2/ zamietol.
V trestnom konaní bol vyhotovený znalecký posudok Ústavom súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity

v Žiline (ďalej aj „Ústav“) č. 262/2013. V záveroch znaleckého posudku bolo okrem iného konštatované,
že priebeh dopravnej nehody zo dňa 27. 05. 2007 bol vypracovaný v dvoch variantoch v závislosti od
svedeckých výpovedí. Prvý variant nehodového deja vychádzal z predpokladu, že nedošlo k prvotnému
nárazu vozidla Citroen do vozidla Audi na začiatku nehodového deja a druhý variant nehodového deja
vychádzal z predpokladu, že došlo k prvotnému nárazu vozidla Citroen do vozidla Audi. Technickou

príčinou dopravnej nehody boli tie prvky nehodového deja, ktoré vznikli v rozpore s technickým výkladom
pravidiel cestnej premávky a ktoré buď vyvolali kolíznu situáciu, alebo znemožňovali zabrániť vzniku
dopravnej nehode. Prvotný náraz vozidla Citroen do vozidla Audi bol technicky prijateľný napriek
absencii viditeľných stôp po kontakte. Technickou príčinou dopravnej nehody bola za predpokladu
absencie prvotného nárazu vozidla Citroen do zadnej časti vozidla Audi nesprávna technika jazdy

vodiča vozidla Audi, ktorá spočívala v nedodržaní dostatočného pozdĺžneho odstupu vodiča Audi od
vozidlaŠkodyFabia.ZapredpokladuexistencieprvotnéhonárazuvozidlaCitroendozadnejčastivozidla
Audi (čo z technického hľadiska nebolo možné vylúčiť) to bol nedostatočný pozdĺžny odstup vodiča
vozidla Citroen od vozidla Audi (nesprávna technika jazdy vodiča vozidla Citroen) a zároveň nedodržaný
bezpečný pozdĺžny odstup vodiča Audi od pred ním idúceho vozidla Škoda Fabia (nesprávna technika

jazdy vodiča vozidla Audi). Zo záveru znaleckého posudku vyplynulo, že technika jazdy vodiča vozidla
Audi z hľadiska bezpečného pozdĺžneho odstupu bola v rámci variantu priebehu dopravnej nehody
bez prvotného nárazu vozidla Citroen do vozidla Audi nesprávna, pričom aj technika jazdy vodiča
vozidla Audi v rámci variantu dopravnej nehody s prvotným nárazom vozidla Citroen do vozidla Audi
bola nesprávna. V rámci trestného konania boli pred znaleckým posudkom Ústavu vypracované aj iné

znalecképosudky.Ústavposudokč.39/2007akoajjehodoplnokč.1vypracovanýznalcomIng.Zimanom
považoval za nekomplexný. K tvrdeniam uvedeným v znaleckom posudku č.14/2008, ktorý vypracoval
znalec Ing. Kožiak o nemožnosti vykonať objektívne a seriózne analýzu dopravnej nehody sa Ústav
vyjadril tak, že sa nezakladajú na pravde. K tvrdeniam znalca Ing. Pupalu v znaleckom posudku č.
11/2011 Ústav uviedol, že jeho názor je súladný s názorom Ústavu.

Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané, že žalovaný 1/ ako vodič motorového
vozidla spôsobil dopravnú nehodu dňa 27. 05. 2007. Zo záveru znaleckého posudku (Ústavu) vyplynulo,
že jeho technika jazdy z hľadiska bezpečného pozdĺžneho odstupu bola v rámci variantu priebehu
dopravnej nehody bez prvotného nárazu vozidla Citroen do vozidla Audi nesprávna, pričom aj technika
jazdy vodiča vozidla Audi v rámci variantu dopravnej nehody s prvotným nárazom vozidla Citroen do

vozidla Audi bola nesprávna. V dôsledku dopravnej nehody došlo k poškodeniu zdravia žalobcov 1/-3/.
U žalovaného 1/ ide o všeobecnú zodpovednosť za škodu, ktorú spôsobil žalobcom. Je daná príčinná
súvislosť medzi škodou a protiprávnym konaním žalovaného 1/.
Všeobecná zodpovednosť za škodu podľa § 420 OZ spočíva v zavinení škodcu, pričom zavinenie
škodcu sa podľa zákona predpokladá (prezumpcia zavinenia). Pri občianskoprávnej zodpovednosti za

škodu vzniká záväzkovo-právny vzťah medzi tým, kto za škodu zodpovedá (žalovaným 1/) a medzi
poškodenými (žalobcami 1/-3/). Obsahom tohto vzťahu je právo žalobcov požadovať náhradu škody a
povinnosť toho, kto podľa zákona za škodu zodpovedá (žalovaného 1/) škodu nahradiť. Žalovaný 1/nepreukázal, že škodu nezavinil. Vzhľadom na to súd konštatuje, že je daná zodpovednosť žalovaného
1/ na náhradu škody na zdraví žalobcov 1/-3/.
Pri škode na zdraví sa jednorazovo odškodňujú bolesti poškodeného. Pri určení výšky náhrady za bolesť

sa vychádza z celkového počtu bodov, ktorým sa bolesť ohodnotila v lekárskom posudku. Žalobcovia
1/-3/ predložili súdu prvej inštancie (čitateľné založené v trestnom spise) lekárske správy ako aj bodové
hodnotenie úrazu zo dňa 27. 05. 2007, v ktorých bolo konštatované jeho vypracovanie v zmysle zákona
č. 437/2004 Z.z.
Žalovaný 1/ poukázal na to, že hodnotenie nespĺňa formálne a obsahové náležitosti. Konkrétne výhrady

voči bodovému hodnoteniu a to voči uvedeným konkrétnym položkám poškodenia zdravia a výške
jednotlivéhobodovéhoohodnoteniavšaknevzniesolaaniktomunenavrholvykonaťďalšiedokazovanie.
Bolestné u žalobkyne 1/ bolo ohodnotené na 155 bodov (navýšenie jednotlivých položiek nebolo) a to
za: ,,kod 223 otras mozgu stredne ťažk. st. II 60 bodov, kod 134c zlomenina kľúčnej kosti s posunom
úlomkov 35 bodov, kod 13a pomliaždenie ramena 15 bodov, kod 13e pomliaždenie lakťa 15 bodov, kod
160a pomliaždenie bedrového kĺbu 15 bodov a kod 160e pomliaždenie predkolenia 15 bodov. U žalobcu

2/: kod 223 otras stredne ťažk.st. (II.st.) 60 bodov, kod 226 krvácanie do mozgu 340 bodov, kod 78
stlačenie hrudníka (UPV) 200 bodov, kod 79 otras a zmliaždenina srdca 200 bodov, kod 87 pomliaždenie
brušnej steny ťaž.st. 30 bodov, kod 91 pomliaždenie obličky 25 bodov, kod 2 tržná rana na hlave vrat.,
oper. revisio a sutura 10 bodov, spolu 865 bodov. Žalobkyňa 3/: kod 223 otras mozgu stredne ťažk. st.II
st. 60 bodov, kod 160c pomliaždenie stehna št.st. 15 bodov, spolu 75 bodov.“

Výška náhrady za bolesť a výška náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia sa určuje sumou 2%
z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky zistenej Štatistickým
úradom Slovenskej republiky za kalendárny rok predchádzajúci roku, v ktorom vznikol nárok na náhradu
podľa odseku 1, za jeden bod a výsledná suma sa zaokrúhli na celé desiatky korún smerom nahor.
Ministerstvo zdravotníctva SR opatrením č. 11165/2007-OL stanovilo hodnotu bodu pre rok 2007 vo

výške 375,22 Sk. Žalobkyni 1/ by tak prináležalo bolestné vo výške 1.930,56 Eur (155 bodov x 375,22
Sk/bod, po zaokrúhlení 58.160,-Sk delené 30,126), žalobcovi 2/ vo výške 10.773,75 Eur (865 bodov x
375,22 Sk/bod, po zaokrúhlení 324.570 Sk delené 30,126) a žalobkyni 3/ 934,41 Eur (75 bodov x 375,22
Sk/bod, po zaokrúhlení 28.150 Sk delené 30,126).
Ďalej súd prvej inštancie uviedol: ,,Zodpovednosť za škodu plní predovšetkým reparačnú funkciu, to

znamená, že škodca má povinnosť nahradiť škodu v rozsahu, v akom ju spôsobil, pričom rozsah
a spôsob škody je upravený zákonom (§ 442 až 449). Ustanovenie § 450 Občianskeho zákonníka
je výnimkou z tejto zásady a umožňuje súdu z dôvodov hodných osobitného zreteľa náhradu škody
primerane znížiť. Súd pri rozhodovaní o znížení náhrady škody bral zreteľ na to, ako ku škode došlo. Súd
hodnotil predovšetkým okolnosti vzniku škody, najmä z toho hľadiska, či vzhľadom na okolnosti vzniku

škody je spravodlivé, aby škodca nahradil škodu v plnom rozsahu. Ak sú splnené podmienky na zníženie
náhrady škody , súd by mal znížiť rozsah náhrady škody, a to aj bez návrhu (R 34/1969).Vyplýva to z
dikcie § 450 "súd primerane zníži" a nie, že "môže znížiť". Zníženie má byť primerané, a to primerané
zisteným dôvodom hodným osobitného zreteľa. Nie je teda možné znížiť rozsah náhrady škody na nulu.
To by už nebolo zníženie, ale odpustenie náhrady škody, a na to súd nie je oprávnený. Tieto zásady

moderačného práva v celom rozsahu platia aj pri rozhodovaní o náhrade škody vzniknutej v súvislosti s
prevádzkou dopravných prostriedkov. Zmiernenie náhrady sa tu zásadne pripúšťa, aj keď sa zodpovedá
zaškoduspôsobenúprevádzkoudopravnýchprostriedkovbezzreteľanazavinenie.Jenesprávnynázor,
že v týchto prípadoch aplikácia ustanovenia § 450 OZ neprichádza do úvahy (R 3/1984).“
Podľa názoru prvoinštančného súdu v danej veci sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, pretože v

motorovom vozidle, v ktorom sa viezli aj žalobcovia 1/-3/, bolo v čase dopravenej nehody päť dospelých
osôb (vrátane žalobkyne 1/), ako aj dve maloleté deti (žalobcovia 2/, 3/), ktoré sedeli vzadu na kolenách
dospelých osôb. Uvedené skutočnosti vyplynuli zo samotnej výpovede žalobkyne 1/ v trestnom konaní.
Pretože žalobcovia 2/,3/ boli v čase dopravnej nehody vo veku cca 6,5 roka a 3,5 roka, neboli umiestnení
v detských zadržiavacích zriadeniach v zmysle nariadenia vlády SR č. 554/2006 Z.z., súd prvej inštancie

náhradu škody primerane znížil a to o 10 % u žalobcov 2/, 3/.
Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie priznal žalobkyni 1/ plnú náhradu škody vo výške 1.930,56
Eur, žalobcovi 2/ vo výške 9.696,37 Eur (10.773,75 Eur mínus 10 % vo výške 1.077,38 Eur) a žalobkyni
3/ sumu 840,97 Eur (934,41 Eur mínus 10 % vo výške 93,44 Eur) a čo do zvyšku ich žalobu zamietol.
V konaní si žalobcovia 1/-3/ uplatnili aj úrok z omeškania, každý od 22. 11. 2012 do zaplatenia vo

výške 8,75 % ročne. V danej veci je nesporné, že žalobcovia 1/-3/ utrpeli škodu dňa 27. 05. 2007.
Žalobcovia 1/-3/ súdu prvej inštancie predložili jedine výzvu, ktorú doručili žalovanému 2/. Žalovanému
1/ bola doručená žaloba dňa 15. 02. 2016, a preto podľa názoru prvoinštančného súdu sa žalovaný 1/
mohol dostať do omeškania najskôr dňa 16. 02. 2016. Súd prvej inštancie žalobcom 1/-3/ priznal úrokz omeškania až odo dňa 16. 02. 2016 a čo do zvyšku ich žalobu zamietol s poukazom na § 517 ods.
1, 2 OZ, § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z..
Onárokunanáhradutrovkonaniasúdprvejinštancierozhodolpodľa§255ods.1,2Civilnéhosporového

poriadku (ďalej aj ,,CSP“). Vo veci boli úspešnejší žalobcovia 1/-3/ (voči žalovanému 1/), ktorým vzniklo
právo na náhradu pomernej časti trov konania. Ich úspech predstavuje v percentuálnom vyjadrení 91,42
% zo žalovanej sumy 13.638,72 Eur, úspech žalovaného 1/ predstavuje 8,58 %. Čistý úspech žalobcov
1/-3/ potom predstavuje 82,84% (91,42 % mínus 8,58 %). Úspech žalovanej 2/ predstavuje 100 % (plný
úspech). O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,

ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods.2 CSP).

2. Proti rozsudku prvoinštančného súdu, konkrétne proti výrokom, ktorými súd prvej inštancie žalobu
zamietol (štvrtý, piaty výrok) vrátane závislých výrokov o trovách konania (šiesty, siedmy výrok),
žalobcovia 1/-3/ podali včas odvolanie.
Navrhli, aby odvolací súd zmenil rozsudok prvoinštančného súdu a uložil žalovaným 1/, 2/ povinnosť

spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni 1/ náhradu za bolesť v sume 1 930,56 Eur s úrokom z
omeškania vo výške 8,75% ročne zo sumy 1 930,06 Eur od 16. 02. 2016 do zaplatenia, žalobcovi 2/
náhradu za bolesť v sume 10 773,75 Eur s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 10
773,75 Eur od 16. 02. 2016 do zaplatenia, žalobkyni 3/ náhradu za bolesť v sume 934,41 Eur s úrokom z
omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 934, 41 Eur, od 16. 02. 2016 do zaplatenia. Zároveň navrhli,

aby žalovaným 1/, 2/ bola uložená povinnosť zaplatiť im spoločne a nerozdielne trovy prvoinštančného
konania v rozsahu 100% a trovy odvolacieho konania v rozsahu 100%, všetko do 3 dní od právoplatnosti
rozhodnutia.
Odvolanie odôvodnili odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP.
Podľa ich názoru súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil námietku premlčania vznesenú

žalovanou 2/ vzhľadom na nesprávny výklad § 15 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z. z.. Poukázali na to,
že § 15 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z.z. priamo nadväzuje na § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.
z., ktoré upravuje priamy nárok poškodeného na náhradu škody, ktorú utrpel v dôsledku prevádzky
motorového vozidla proti poisťovateľovi zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla. Ustanovenie § 15 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z. z. vzhľadom na existenciu priameho nároku

poškodeného proti poisťovateľovi má zabezpečiť rovnaké, resp. totožné plynutie premlčacej doby na
uplatnenie nárokov na náhradu škody poškodeného, a to tak pre uplatnenie nárokov voči osobe
zodpovednej za túto škodu, ako aj pre uplatnenie nárokov voči osobe poisťovateľa. Účelom ustanovenia
§ 15 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z. z. je, aby pokiaľ zákon dáva poškodenému možnosť uplatniť právo na
náhradu škody aj priamo proti poisťovateľovi, neuplynula premlčacia doba na uplatnenie tohto nároku

proti poisťovateľovi skôr alebo rozdielne, ako je to v prípade plynutia premlčacej doby na uplatnenie
nároku voči osobe zodpovednej za škodu. Účel ustanovenia § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z.
bude zachovaný len pri takom jeho výklade, ktorý zachová poškodenému za každých okolností rovnaké
možnosti uplatnenia nárokov na náhradu škody v rámci plynutia premlčacích dôb, a to tak voči osobe
zodpovednej za škodu, ako aj voči poisťovateľovi zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou

motorového vozidla.
V posudzovanej veci uplatnili svoje nároky na náhradu škody voči žalovanému 1/ v trestnom konaní,
v dôsledku čoho došlo v zmysle § 112 OZ k spočívaniu premlčacej doby pre uplatnenie ich práva na
náhradu škody. V trestnom konaní si nemohli uplatniť právo na náhradu škody priamo voči žalovanej 2/
ako poisťovateľovi, pretože táto nebola účastníkom trestného konania. Uviedli, že nemajú voči žalovanej

2/ nárok na náhradu škody z osobitného samostatného právneho titulu, ale len skrze právneho titulu
zodpovednosti žalovaného 1/ za škodu. Pretože si uplatnili svoje nároky v trestnom konaní, došlo k
spočívaniu plynutia premlčacej doby na uplatnenie nárokov nielen voči žalovanému 1/, ale aj voči
žalovanej 2/, ktorá je povinná uspokojiť ich nároky s rovnakého právneho titulu zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Keďže v trestnom konaní si nemohli svoje nároky uplatniť

výslovne priamo proti žalovanej 2/, je táto skutočnosť vo vzťahoch k spočívaniu premlčacej doby voči
žalovanej 2/ právne nepodstatná. Ak by bolo v trestnom konaní možné uplatniť ich nároky aj priamo
voči žalovanej 2/, v takom prípade by sa od nich mohla spravodlivo požadovať istá miera bdelosti a
opatrnosti, aby si tieto nároky v trestnom konaní voči žalovanej 2/ uplatnili.
Vzhľadom na výklad § 15 ods. 2 zákona č. 3801/2001 Z. z., ako aj na § 112 OZ a s prihliadnutím na to,

že si uplatnili svoje nároky v trestnom konaní, nedošlo k márnemu uplynutiu premlčacej doby ohľadne
týchto nárokov nielen v prípade žalovaného 1/, ale ani žalovanej 2/.
Ďalej mali za to, že vznesená námietka premlčania zo strany žalovanej 2/ je v rozpore s dobrými mravmi
v zmysle § 3 ods. 1 OZ, preto nemôže požívať právnu ochranu. Uplatnenie námietky premlčania sa môžepriečiť dobrým mravom v prípadoch, kedy by bolo výrazom zneužitia tohto práva na úkor účastníka, ktorý
márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči ktorému by za tejto situácie zánik nárokov vymáhanej
pohľadávky bol neprimerane tvrdý postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom ním uplatňovaného

práva a dôvodmi, pre ktoré svoje právo včas neuplatnil. Tieto okolnosti by pritom mali byť naplnené
v takej intenzite, aby odôvodňovali taký významný zásah do právnej istoty (obdobne napr. rozsudok
Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25Cdo 539/2008 zo dňa 19. 02. 2009). Uplatnenie námietky premlčania
v zmysle § 106 ods. 1 OZ je síce výkonom práva vyplývajúceho z občianskoprávneho vzťahu, avšak aj
tento výkon práva limituje zásada súladu s dobrými mravmi, ako všeobecne platná zásada uplatňujúca

sa v rámci občianskoprávnych vzťahov. Poukázali na to, že u žalovanej 2/ uplatnili svoje nároky na
náhradu škody, avšak žalovaná 2/ plnenie ich nárokov podmienila predložením právoplatného trestného
rozsudku, a teda ich usmernila, aby s uplatnením počkali až do právoplatného skončenia trestného
konania. Následne po skončení trestného konania vzniesla v súdnom konaní námietku premlčania, čo je
jasným prejavom zneužitia práva, ako aj právom šikany zo strany žalovanej 2/. Takéto uplatnenie práva
v spojení so vznesenou námietkou premlčania, nemôže vzhľadom na § 3 ods. 1 OZ požívať právnu

ochranu, a preto nemožno na námietku premlčania zo strany žalovanej 2/ prihliadať.
Podľa ich názoru súd prvej inštancie nesprávne aplikoval § 450 OZ, keď znížil u žalobcov 2/, 3/
rozsah náhrady škody o 10%, čo odôvodnil dôvodmi hodnými osobitného zreteľa, za ktoré považoval
skutočnosť, že žalobcovia 2/, 3/ v čase dopravnej nehody nesedeli v detských zabezpečovacích
zariadeniach, ale na kolenách dospelých osôb v motorovom vozidle. Podľa ich názoru skutočnosti,

ktoré uviedol súd prvej inštancie, ako dôvody osobitného zreteľa, môžu byť relevantné vo vzťahu k
posúdeniu otázky možného spoluzavinenia žalobcov na spôsobení škody v zmysle § 441 OZ, avšak
tieto skutočnosti nie je možné subsumovať pod § 450 OZ. Súd prvej inštancie mal v tejto súvislosti
posúdiť, či bola v konaní preukázaná príčinná súvislosť medzi konštatovaným porušením právnych
povinností z ich strany a medzi vznikom škody. V zmysle § 441 OZ je potrebné brať do úvahy len také

konanie poškodeného, ktoré napĺňa všetky predpoklady zodpovednosti za škodu, ako je tomu v prípade
zodpovednosti za škodu v zmysle § 420 ods. 1 OZ, t. j. musí byť preukázané, že zavinene porušil právnu
povinnosť, že mu vznikla škoda a že medzi jeho zavineným porušením právnej povinnosti a vznikom
škody je daná príčinná súvislosť. V danom prípade nebol preukázaný tretí obligatórny predpoklad
zodpovednosti na ich strane za vznik škody, a to príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti byť

zapnutý v detskom zabezpečovacom zariadení a vznikom škody. Príčinná súvislosť medzi porušením
právnej povinnosti a vznikom škody sa neprezumuje, ale musí byť vždy bezpečne preukázaná. V
konaní však nebol vykonaný žiaden dôkaz, ktorý by príčinnú súvislosť medzi porušením ich povinností
a vznikom samotnej škody preukázal. V tejto súvislosti poukázali na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp.
zn. 25 Cdo/2233/1999 zo dňa 20. 03. 2001. Pokiaľ teda v konaní nebola bezpečne preukázaná príčinná

súvislosť medzi porušením ich povinnosti a samotným vznikom škody, nemohol súd prvej inštancie
prihliadať na spoluzavinenie škody z ich strany s ohľadom na porušenie konkrétnej povinnosti, ale
zároveň nemohol tento nedostatok unesenia dôkazného bremena zo strany žalovaných 1/, 2/ zhojiť ani
aplikáciou § 450 OZ.
Zároveň uviedli, že podali odvolanie voči výrokom rozsudku o náhrade trov konania, pretože v zmysle §

255 ods. 1 CSP sú závislé na rozhodnutí súdu vo veci samej, ktoré je napadnuté podaným odvolaním.

3. Žalovaný 1/ podal včas formálne odvolanie voči celému rozsudku súdu prvej inštancie, avšak z
obsahu jeho odvolania vyplýva, že de facto podal odvolanie do výrokov, ktorými mu bola uložená
povinnosť zaplatiť žalobcom 1/-3/ náhradu za bolesť s príslušenstvom (prvý, druhý, tretí výrok).

Navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok prvoinštančného súdu a žalobu žalobcov 1/ - 3/ v celom
rozsahu zamietol a priznal mu nárok na náhradu trov prvoinštančného ako aj odvolacieho konania
alternatívne, aby rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové konanie
a rozhodnutie.
Odvolanie odôvodnil odvolacími dôvodmi podľa § 365 ods. 1 psím. b/, d/, e/, f/, h/ CSP. Uviedol, že súd

prvej inštancie v posudzovanej veci aplikoval nesprávne znenie § 420 ods. 1 OZ a nesprávne aplikoval
judikát R 29/1979, ktoré sa vzťahuje na rozhodnutie 1 CZ 101/1977 publikované v Zbierke a stanovísk
a rozhodnutím Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov SR, pričom predmetom tohto rozhodnutia bolo
posudzovanie prípadu založenom na inom skutkovom a právnom základe, než ako je posudzovaná vec.
Uviedol, že medzi žalovanými subjektami prevádzateľom motorového vozidla a vodičom motorového

vozidla neexistovalzamestnanecký,štátnozamestnanecký,zmluvný,čiinýaleboobdobnývzťah,pričom
z výrokovej vety prejudikovaného rozhodnutia vyplynulo: „Aj keď za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla zodpovedá prevádzkovateľ tohto dopravného prostriedku (§ 427 OZ), nie je tým
vylúčená zároveň zodpovednosť napr. vodiča motorového vozidla za škodu, ktorú spôsobil pri tej istejškodnej udalosti poškodenému porušením právnej povinnosti (§ 420 OZ), pokiaľ nejde o prípad uvedený
vustanovení§421ods.1OZ.Poškodenémupatríodškodneniezabolesti(§2ods.1vyhláškyč.32/1965
Zb.) spôsobené aj rehabilitačnou starostlivosťou.“ Zodpovednosť vodiča motorového vozidla za škodu

spôsobenú porušením právnej povinnosti popri zodpovednosti prevádzateľa tohto motorového vozidla
nie je vylúčená iba vtedy, pokiaľ nejde o prípad uvedený v § 421 ods. 2 OZ.
V § 420 ods. 2 OZ je zakotvená zásada, že pokiaľ niekto spôsobí škodu pri vykonávaní činnosti,
ktorú vykonával pre inú osobu, nezodpovedá za túto škodu sám, ale za ňu zodpovedá ten, za koho
túto činnosť vykonával. Vzťahuje sa to najmä na prípady, keď zamestnanec pri vykonávaní činnosti

v rámci svojich pracovnoprávnych povinností spôsobí škodu tretej osobe. V takomto prípade za
škodu zodpovedá jeho zamestnávateľ, a to bez ohľadu na to, či je zamestnávateľ právnickou alebo
fyzickou osobou. Aktuálne platné znenie § 420 ods. 2 OZ je formulované oveľa širšie ako pôvodné
znenie, pretože ustanovuje, že škoda je spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou osobou, ak
bola spôsobená pri ich činnosti tými osobami, ktoré na túto činnosť použili. Formulácia Občianskeho
zákonníka je však taká široká, že postihuje aj prípady, keď niekto koná v prospech právnickej alebo

fyzickej osobe na základe iného právneho pomeru, či vzťahu pracovnoprávneho. Uvedené osoby
nezodpovedajú za škodu poškodenému, ale ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych predpisov
tým nie je dotknutá. To znamená, že zodpovedajú svojmu zamestnávateľovi, či osobe, pre ktorú
činnosť vykonávali, ktoré môžu nemu uplatniť pracovnoprávny regres podľa § 179 ods. 1 Zákonníka
práce, ktorého rozsah závisí od toho, či pracovník spôsobil škodu z nedbanlivosti, alebo úmyselne.

Zdôraznil, že nebol vlastníkom osobného motorového vozidla tov. zn. Audi A6, ani prevádzateľom
tohto motorového vozidla a v čase nehody (hromadnej zrážky viacerých vozidiel) viedol vozidlo na
služobnej ceste (jazde) vykonávanej v prospech spoločnosti I.T.R. s.r.o. na základe zmluvy o výkone
funkcie konateľa, a preto nenesie zodpovednosť za prípadnú škodu spôsobenú prevádzkou tohto
motorového vozidla ani prípadným porušením právnej povinnosti v zmysle § 420 ods. 1 OZ. Ak by súd

prvej inštancie korektne posúdil otázku vylúčenia jeho zodpovednosti za škodu v zmysle § 420 ods.
2 OZ, potom nebolo na mieste, ani ďalšie konanie a dokazovanie týkajúce sa naplnenia podmienok
a predpokladov všeobecnej zodpovednosti (protiprávne konanie, následok, príčinná súvislosť medzi
protiprávnym konaním a následkom).
Podľa názoru súdu prvej inštancie ako vodič motorového vozidla spôsobil dopravnú nehodu zo dňa 27.

05. 2007 vychádzajúc zo záveru znaleckého posudku Ústavu. Súd prvej inštancie ale neodôvodnil, akú
konkrétu právnu povinnosť mal v pozícii vodiča porušiť, aké konkrétne ustanovenie konkrétnej právnej
normy, aká konkrétna príčinná súvislosť je porušením právnej povinnosti a škodou na zdraví žalobcov
1/-3/. Právne povinnosti vodiča motorového vozidla v čase nehody upravoval zákon č. 315/1996 Z. z.
v znení neskorších právnych predpisov. Z obsahu odôvodnenia rozsudku prvoinštančného súdu nie

je zrejmé, či porušil túto právnu normu, v akom konkrétnom ustanovení, akej povinnosti uloženej týmto
zákonom a pod.
Zdôraznil, že bol rozsudkom Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 3T 113/2008-1016 zo dňa 05. 11.
2015 podľa § 285 písm. b/ Trestného poriadku spod obžaloby v celom rozsahu oslobodený, pretože
skutok nebol trestným činom a nebol dôvod na postúpenie veci. Mal za to, že dopravná nehoda

zo dňa 27. 05. 2007 bola zo strany polície v Žiari nad Hronom od samého počiatku neprávne a
nedôsledne objasnená a zadokumentovaná, pričom už v trestnom konaní poukazoval na neobvyklé
správanie dopravného policajta, ktorý na jednej strane mal blízko účastníkom skupiny dopravných
vozidiel zahrňujúcich aj vozidlo Škoda Felícia EČ: L. 898 B. a na druhej strane sa nepriateľsky a
arogantne voči nemu. Plánik z miesta dopravnej nehody a fotodokumentácia z miesta dopravnej nehody

riešili skutočné, konečné postavenie vozidiel bezprostredne po nehode odlišne a presná ponehodová
pozícia všetky na nehode zúčastnených vozidiel (ako základná otázka nevyhnutná pre posúdenie príčin
avpriebehudopravnejnehody) nebolaobjasnená.Napríkladnafotodokumentáciinasnímkachč.8,9,11
bolakonečnáponehodová pozíciavozidlaCitroenBerlingopriľavejkrajnici,pričomvplánkubolovozidlo
Berlingo zakreslené pri pravej krajnici, čo nekorešponduje z výpoveďami svedkov účastníkov dopravnej

nehody. K postaveniu motorových vozidiel po dopravnej nehode obšírnym spôsobom poukázal na
výpovede svedkov v trestnom konaní (C. P. W., J., Y. U., Y. U., T.. P., N.. P., Y. Y.). Okrem týchto
dôkazov poukázal aj na závery znaleckých posudkov znalcov z odboru doprava cestná Ing. D. Kožiaka
č. 14/2008 a Ing. A. Pupalu č. 11/2011. Posudok znalca Ing. A. Pupalu v celom rozsahu akceptoval aj
Ústav súdneho inžinierstva vo svojom posudku. Znalec Ing. A. Pupala v rámci záverov svojho posudku

konštatoval, že z technického hľadiska je prijateľné, že vozidlo Citroen Berlingo na začiatku nehodového
deja ako prvé narazilo zozadu do pred ním jazdiaceho intenzívne brzdeného vozidla Audi A6. Pri
takomto priebehu nehodového deja bola technickou príčinou predmetnej dopravnej nehody nesprávna
technika jazdy vodiča vozidla Citroen Berlingo, ktorý zozadu narazil do zadnej časti pred ním jazdiacehovozidla Audi. Ústav súdneho inžinierstva označil úkony znalca Ing. Zimana ako nekomplexné. Ústav
súdneho inžinierstva v záveroch svojho posudku neustálil jednoznačný priebeh nedohodového deja,
konštatoval dve možné varianty. Za technicky prijateľný označil aj variant nehodového deja, v zmysle

ktorého vodič vozidla Citroen svojou technikou jazdy z hľadiska pozdĺžneho odstupu vytvoril kolíznu
situáciu. Technika jazdy vodiča vozidla Citroen z hľadiska bezpečného pozdĺžneho odstupu medzi
vozidlami Citroen a Audi bola v rámci tohto variantu dohody nesprávna, pričom vznik nedostatočného
pozdĺžneho odstupu bol následok oneskorenej reakcie vodiča vozidla Citroen. Tento priebeh nehody
bol preukázaný aj jeho výpoveďou svedectvom L. J., či objektívnymi parametrami z miesta nehody. Aj

tieto dôkazy vyvracajú tvrdenia prvoinštančného súdu o tom, že ako vodič spôsobil dopravnú nehodu a
že je pasívne legitimovaným. Pokiaľ súd prvej inštancie tvrdil, že jeho technika jazdy ako vodiča nebola
správna, potom súd prvej inštancie skutkový stav neposúdil korektne a preskúmateľne a dôsledne a
náležite sa nezaoberal a nevyhodnotil posudok Ing. A. Pupalu a ústavný posudok, ich závery a vstupné
údaje, z ktorých vychádzali aj vstupné údaje, z ktorých vychádzali, ako aj ostatné relevantné dôkazy.
Navyše je potrebné rozlišovať technickú príčinu nehody a okolnosť umožňujúcu zabrániť nehode a

to aj vo vzťahu ku všetkým podmienkam náhrady škody. Ústavný posudok v rámci daného variantu
nehody posudzoval okolnosť, či vozidlo Auto malo minimálny pozdĺžny odstup od vozidla Škoda Fabia a
či takto nevytvoril situáciu znemožňujúcu mu zabrániť nehode po náraze vozidlom Citroen. Posudok ako
technickú príčinu nehody ustálil nesprávnu techniku jazdy vozidla Citroen Berlingo. Posúdenie otázok
následného zabránenia nehody ostatnými účastníkmi nehody bolo determinované povahou vstupných

údajov o nehode, ktoré mohli byť získané z výpovedí účastníkov nehody, či zaistené na mieste nehody.
Jeho výpovede a svedkyne S. B. v celom trestnom konaní boli nemenné a konzistentné. Naproti tomu
výpovedeosádkyvozidlaCitroenBerlingoataktiežajvýpovedepolicajta W.vykazovaliznámkyrozporov
a protirečení. Tento stav prehĺbila aj skutočnosť, že policajt polohu vozidiel a stôp riadne nezabezpečil
a nezadokumentoval, naopak umožnil osádkam s vozidlami manipulovať a premiestňovať. Vzniku

samotnej nehody tesne predchádzal manéver na nehode nezúčastneného červeného nestotožneného
vozidla, pričom priebeh tohto manévru bol vodičom vozidla Škoda Fabia (L. Y.) a vodičom vozidla VW
Pasat (L. P.) popisovaný rozdielne. Parameter týkajúci sa pozdĺžneho odstupu medzi zúčastnenými
vozidlami počas nehodového deja nebol pri ohliadke nehody objektivizovaný. Ani súd prvej inštancie
v odôvodnení rozsudku žiadne údaje tohto charakteru pri žiadnom zo zúčastnených vozidiel neuvádza.

Ide pritom o údaj v značne subjektívnej povahy vo vzťahu ku všetkým zo zúčastnených vozidiel.
Povaha a okolnosti predmetnej nehody (jednalo sa o hromadnú zrážku za účasti až piatich osobných
motorových vozidiel) odôvodňovali právne posúdenie v zmysle § 431 a § 438 ods. 1 OZ.
Z vykonaného dokazovania v trestnom konaní vyplynulo, že vo vozidle Škoda Felícia cestovalo celkom
7 ľudí, teda viac ako 5 cestujúcich, čo jednoznačne bolo v rozpore so zákonom č. 315/1996 Z. z. v

znení neskorších predpisov, pričom nie všetci cestujúci boli pripútaní bezpečnostných pásom a detskou
sedačkou (žalobcovia 2/ a 3/ sedeli len na kolenách dospelých), pričom bolo zistené a preukázané, že
pri vzniku škody na zdraví žalobcov 1/-3/ pôsobili aj viaceré príčiny a faktory majúce pôvod v prevádzke
vozidla Škode Felícia. Žalobca 2/ v dôsledku nezabezpečenia sedenia v detskej sedačke a nepripútania
sa bezpečnostným pásom preletel do stredu prednej časti vozidla Škoda Felícia medzi vodiča a

vpredu sediaceho spolujazdca. Aj z opísaných zistení je evidentná príčinná súvislosť jednak medzi
konaním vodiča vozidla Škoda Felícia X G. (umožnil ako vodič jazdu 7 osobám, umožnil jazdu deťom
bez detskej sedačky a pripútania sa bezpečnostným pásom), konaním žalobkyne 1/ (nedostatočný
rodičovský dohľad nad deťmi nezabezpečenie detí bezpečnostným pásom, resp. detskou sedačkou) a
následkami u žalobcov 2/ a 3/. Navyše zodpovednosť medzi konaním žalobkyne 1/ a následkami na

strane žalobkyne 3/ zvyšuje okolnosť, že žalobkyňa 1/ držala žalobkyňu 3/ na kolenách a pri zrážke
vozidiel vlastnou hmotnosťou pritlačila žalobkyňu 3/ o sedačku. Vzhľadom na uvedené výraznú mieru a
rozsah zodpovednosti za škodu na zdraví nesú aj samotní žalobcovia 1/ - 3/. Súd prvej inštancie ustálil
spoluzavinenie na strane žalobcov 2/, 3/ v rozsahu 10%. Na strane žalobkyne 1/ nevzhliadol a neustálil
žiadnu spoluvinu. Rozsah spoluzavinenia poškodených s ohľadom na skutkové okolnosti prípadu sa

javí ako nedostatočne a neadekvátnym zavinením poškodeným.
Podľa jeho názoru doklady, na základe ktorých žalobcovia 1/ - 3/ preukazovali a uplatňovali bolestné,
nespĺňali ani formálne ani obsahové náležitosti predpísané zákonom č. 437/2004 Z. z.. Z odôvodnenia
rozsudku prvoinštančného súdu nie je zrejmé, z akých lekárskych správ vychádzal pri stanovení náhrady
škodyžalobcom1/-3/.Aksúdprvejinštancienamyslilekárskesprávyzodňa16.11.2007nachádzajúce

sa na č. l. 259 až 261 trestného spisu, tieto podľa jeho názoru nespĺňajú základné ani osobitné
požiadavky kladené zákonom na lekársky posudok o bolestnom. Listiny nie sú na predpísanom tlačive,
nie sú zdôvodnené jednotlivé položky a konkrétna výška bodov, vyhodnotila ich jedna osoba lekárneštátnej ambulancie, teda „zjavne osoba nie totožná s ust. § 7 ods. 1 zákona,“ nie je z nich zrejmý čas
ustálenia zdravotného stavu poškodených, atď.
Poukázal na to, že súd v trestnom konaní odkázal na občianske súdne konanie výhradne žalobkyňu

1/ (nie žalobcov 2/ a 3/), preto je možné usudzovať, že súd v trestnom konaní na strane žalobcov
2/ a 3/ nevzhliadol regulárne uplatnenie žiadneho nároku na náhradu škody. Vyhodnotenie výpovedí
žalobkyne 1/ v trestnom konaní (v prípravnom konaní) pri uplatnení náhrady škody zo strany súdu
prvej inštancie nie je súladné s obsahom týchto úkonov, ani príslušnou právnou úpravou týkajúcou sa
so všeobecných požiadaviek. Žalobkyňa 1/ vo výpovedi z 05. 06. 2007 hovorila všeobecne o náhrade

škody vo vzťahu ku svojej osobe bez akejkoľvek špecifikácie o druhu, rozsahu, či výške škody. Hovorila
o náhrade škody vo výške cca 20 000,- Sk s uvedením „táto suma je vyčíslená bez náhrady škody,
ktorá mi bola spôsobená na zdraví.“ Vo výpovedi zo dňa 23. 10. 2007 žalobkyňa 1/ uviedla, že „žiada jej
synovi O. priznať náhradu škody vo výške 13 120,- Sk nahrňujúcu rôzne náklady liečenie a cestovanie
vrátane nákladov za jej pobyt na Kováčovej“ bez bodového hodnotenia zranení a náhradu škody vo
výške 3 000,- Sk za nezdokladované náklady. V súvislosti so žalobkyňou 3/ si žiadnu náhradu škody

nevyčíslila a neuplatnila. Z obsahu týchto výpovedí je zrejmé, že tieto úkony nie je možné považovať za
relevantné a kvalifikované uplatnenie nárokov na náhrady škody tvoriaci predmet žaloby. Prvoinštančný
súd ustálil, že žalobcom 1/ a 3/ premlčacia doba spočívala od 16. 11. 2007 do 10. 11. 2015, pričom dňa
16. 11. 2007 poškodení (žalobcovia 1/ - 3/) mali nadobudnúť vedomosť o zodpovednom subjekte, ako
aj o výške škody. Z obsahu rozsudku prvoinštančného súdu nie je zistiteľné a preskúmateľné z akých

dôvodov bol 16. 11. 2007 ustálený zároveň ako deň začiatku spočívania premlčacej doby.
Podľa jeho názoru i výroky ohľadne náhrady trov konania nie sú odôvodnené a sú nepreskúmateľné
s poukazom na to, že išlo o hromadnú dopravnú nehodu a jej priebeh nebol spoľahlivo objasnený.
Do úvahy prichádza zodpovednosť viacerých subjektov vrátane samotných poškodených. On bol spod
obžaloby v celom rozsahu oslobodený a jeho občiansko-právnu zodpovednosť vylučuje § 420 ods. 2 OZ.

Súd prvej inštancie posúdenie otázky náhrady trov konania nezdôvodnil, keďže v ňom citoval iba znenie
ustanovenia § 255 ods. 1,2 CSP a konštatoval úspech žalobcov 1/ - 3/ v konaní. Zároveň poukázal
aj na možnosť aplikácie § 257 CSP.
Ďalej súdu prvej inštancie vytkol značne mechanicky a paušálny prístup pri postupe a právnom
posúdení a rozhodnutí veci, nepreskúmateľnosť a nepredvídateľnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie

spočívajúcu v riadnom nezdôvodnení jednotlivých záverov a výrokov, nesplnenie procesnej povinnosti
v zmysle § 181 ods. 1, 2 CSP.

4. Žalovaná 2/ vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov 1/ - 3/ navrhla rozsudok prvoinštančného súdu
ako vecne správny potvrdiť a priznať jej náhradu trov odvolacieho konania. Poukázala na to, že v

predmetnom prípade došlo dňa 27. 05. 2007 k dopravnej nehode, pri ktorej utrpeli žalobcovia 1/-3/
škodu na zdraví a následne si nárok na náhradu škody uplatnili v trestnom konaní voči žalovanému 1/.
Svoj nárok na náhradu škody žalobcovia 1/-3/ podložili lekárskymi nálezmi vypracovanými dňa 16. 11.
2007. Žalobcovia 1/-3/ si nárok na náhradu škody (bolestné) uplatnili u nej až písomným podaním zo
dňa 06. 08. 2012, ktoré jej bolo doručené dňa 15. 08. 2012, t. j. skoro 5 rokov po vypracovaní lekárskych

nálezov a žaloba bola podaná na súd prvej inštancie až dňa 11. 01. 2016. Žalobkyňa 1/ si škodu uplatnila
v rámci adhézneho konania pri výsluchu na polícii dňa 05. 06. 2007, pričom jej konkrétnu výšku ešte
neuviedla a pri svojom ďalšom výsluchu na polícií dňa 23. 10. 2007 uplatnila v rámci adhézneho konania
nárok na náhradu škody aj za svoje maloleté deti, t. j. žalobcov 2/, 3/ ako ich zákonná zástupkyňa,
pričomkonkrétnuvýškuškodyneuviedla.Žalobcovia1/-3/následnepredložilipolíciivyčíslenénárokyna

náhradu škody podložené lekárskymi nálezmi vypracovanými dňa 16. 11. 2007. Je evidentné, prípadne
minimálne sa dá predpokladať, že žalobcovia mali už 16. 11. 2007 dostatočné vedomosti o tom, aká
je výška škody a aj o tom, kto za škodu zodpovedá, napriek tomu si nárok na náhradu škody uplatnili
u nej až písomným podaním zo dňa 06. 08. 2012, ktoré jej bolo doručené dňa 15. 08. 2012. Keďže
si žalobcovia 1/ - 3/ neuplatnili v rámci adhézneho konania nárok na náhradu škody voči nej, nedošlo

v prípade plynutia premlčacej doby voči nej k jej spočívaniu v zmysle § 112 OZ. Z § 15 ods. 2
ZoPZP vyplýva, že právna úprava premlčania nároku na náhradu škody voči poisťovateľovi je upravená
rovnakým spôsobom ako právna úprava premlčania proti osobe, ktorá škodu spôsobila. ZoPZP priamo
odkazuje na § 106 OZ. Podľa jej názoru na premlčanie nároku plynie samostatná premlčacia doba proti
poisťovateľovi a taktiež samostatná premlčacia doba proti osobe, ktorá škodu spôsobila, tzn. plynutie

premlčacej doby a jej uplynutie voči nej je potrebné posudzovať samostatne bez ohľadu na žalobcami 1/
- 3/ uplatnený nárok v trestnom konaní v rámci tzv. adhézneho konania voči žalovanému 1/. Žalobcovia
1/-3/ mali dostatok času, aby sa o vykonanie svojho práva starali a aby ho aj včas uplatnili vychádzajúc
pritom zo zásady: „Iura vigilantibus, non dormientibus prosunt“ (právo ochraňuje bdelých). Mala za to,že subjektívna dvojročná premlčacia doba na uplatnenie práva na náhradu škody žalobcov 1/ - 3/ voči
nej začala plynúť dňa 16. 11. 2007 a uplynula dňa 16. 11. 2009 (§ 122 ods. 2 OZ). Žalobcovia 1/-3/
doručili žalobu súdu prvej inštancie až 11. 01. 2016, teda po uplynutí premlčacej doby, a tak došlo k

uplatneniu práva na náhradu škody oneskorene, preto súd prvej inštancie túto právnu otázku posúdil
správne. Zdôraznila, že nárok na náhradu škody si žalobcovia 1/ - 3/ uplatnili v trestnom konaní len
voči žalovanému 1/, preto nemohol nastať účinok spočívania premlčacej doby voči nej. Je nesporné,
že žalobcovia 1/ - 3/ si nárok na náhradu škody voči nej uplatnili až písomným podaním zo dňa 06.
08. 2012, ktoré jej bolo doručené dňa 15. 08. 2012. Žalobcovia 1/ - 3/ sa v predmetnom prípade

mohli domáhať náhrady škody priamo od prevádzkovateľa motorového vozidla, ktorým bola spoločnosť
I.T.R. s.r.o. (§ 427 OZ), resp. od vodiča motorového vozidla, ktorým bol žalovaný 1/ (§ 420 OZ), event.
od poisťovateľa, ktorým je ona (§ 15 ods. 1 ZoPZP), pričom sa jedná o tri rozdielne zodpovednostné
subjekty, ktoré sú zodpovedné za vzniknutú škodu na základe rozdielnych ustanovení Občianskeho
zákonníka a v jej prípade sa dokonca jedná o iný zákon, preto doba na uplatnenie nároku voči každému
z týchto subjektov začína plynúť a aj plynie osobitne. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho zákonníka

a ZoPZP, ale ani logiku zákona akceptujúcim výkladom nie je možné dospieť k záveru, že uplatnením
nároku na náhradu škody voči ktorémukoľvek z označených subjektov plynie jednotná premlčacia doba
vočivšetkýmsubjektomariadisarovnakýmipravidlamiospočívanípremlčacejdobyjejpretrhnutí apod.
Ďalej sa nestotožnil s tvrdením žalobcov 1/ - 3/, že ňou vznesená námietka premlčania je rozporná
s dobrými mravmi. V zmysle § 15 ods. 1 ZoPZP žiadala žalobcov 1/ - 3/, aby nimi uplatnený nárok

preukázali, pretože nedisponovala žiadnymi relevantnými podkladmi, na základe ktorých by mohla
pristúpiť k posúdeniu nárokov žalobcov 1/ - 3/ (nemala k dispozícii lekárske posudky; lekárske nálezy
jej boli doručené právnym zástupcom žalobcov 1/-3/ až dňa 10. 07. 2014), čo rozhodne nemôže byť
posudzované ako nepoctivé konanie.
Právny zástupca žalobcov 1/-3/ prezval právne zastúpenie žalobcov 1/ - 3/ dňa 11. 04. 2012 a následne

listom zo dňa 06. 08. 2012 uplatnil nároky žalobcov 1/ - 3/ u nej, pričom až dňa 11. 01. 2016 žalobcovia
1/-3/ podali žalobu na súd prvej inštancie. V prípade, ak by aj nárok žalobcov 1/ - 3/ nebol v tomto čase
ešte premlčaný (ona považuje nárok žalobcov 1/ - 3/ za premlčaný ku dňu 16. 11. 2009), tak by zrejme
takýmto postupom žalobcov 1/ - 3/ došlo v období od prevzatia právneho zastúpenia do podania žaloby
na súd s veľkou pravdepodobnosťou k premlčaniu nárokov žalobcov 1/ - 3/.

Aplikácia § 3 ods. 1 OZ nie je v súdnej praxi uplatňovaná mechanicky, prichádza do úvahy skôr
výnimočne, nesmie viesť k oslabeniu princípu právnej istoty, treba prihliadať na skutočnosť, ako sa
správal účastník právneho vzťahu, ktorý sa dovoláva dobrých mravov (či účastník právneho vzťahu
vyvinul dostatočnú mieru starostlivosti a predvídavosti) atď.
Podľa jej názoru žiadne jej konanie nie je možné považovať za také, na základe ktorého by bolo možné

žalobcami 1/- 3/ vznesenú námietku premlčania vyhodnotiť ako rozpornú s dobrými mravmi, a teda
nemôže znášať zodpovednosť za nekonanie žalobcov 1/ - 3/.
5. Žalovaný 1/ vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov 1/ - 3/ zotrval na dôvodoch svojho odvolania a navrhol
rozhodnúť v intenciách jeho odvolania. Zdôraznil, že žaloba bola nedôvodná voči nemu (zodpovednosť
v zmysle § 420 OZ vylučovalo ustanovenie § 420 ods. 2 OZ), pričom osobu prevádzateľa osobného

motorového vozidla žalobcovia 1/ - 3/ nesprávne spojili s ním v zmysle § 427 OZ, pretože nebol
vlastníkom, ani prevádzateľom motorového vozidla a vozidlo mal zverené a používal v čase jazdy pre
obchodnú spoločnosť na základe mandátnej zmluvy - zmluvy o výkone funkcie konateľa a taktiež žaloba
nebola dôvodná ani voči žalovanému 2/.
Výklad žalobcov 1/ - 3/ k ustanoveniu § 15 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z. z. vo vzťahu k otázke

premlčania je rýdzo účelový a špekulatívny. Zároveň neboli splnené ani podmienky pre vyvodenie
zodpovednosti v zmysle § 420 ods. 1 OZ v dôsledku absencie atribútov všeobecnej zodpovednosti v
podobe protiprávneho konania a príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním a následkom na strane
žalobcov 1/ - 3/. Trestné konanie sa v danom prípade viedlo výlučne voči nemu ako fyzickej osobe a
toto konanie bolo skončené oslobodzujúcim rozsudkom pre neukázanie protiprávneho konania (či už v

podobe trestného činu, alebo priestupku) príčinne súvisiaceho s následkami na strane žalobcov 1/ - 3/.
Žalobcom 1/ - 3/ nebránila žiadna prekážka v uplatnení ich tvrdených nárokov na náhradu škody voči
do úvahy prichádzajúcim subjektom.
Žalobcovia 1/ - 3/ tvrdené nároky mimosúdne uplatňovali výlučne voči nemu, avšak z dôvodov vylúčenia
strany žalobcov 1/ - 3/ si títo nároky voči žalovanej 2/ ani iným do úvahy prichádzajúcim subjektom riadne

a včas neuplatnili v občianskom súdnom konaní (civilnom sporovom konaní).
Akceptácia výkladu § 15 zákona č. 381/2001 Z. z. a inštitútu premlčania, ktorý zaujali žalobcovia
1/ - 3/, by znamenala porušenie princípu právneho štátu a zásady právnej istoty a stability vzťahov.
Uplatnenie námietky premlčania patrí medzi základné práva, ktoré prislúchajú stranám sporovéhokonania a vylúčenie takéhoto práva pre údajný rozpor s dobrými mravmi právna úprava a konštantná
ustálená judikatúra nepripúšťajú.
Spoluzavinenie poškodeného subjektu je dôvodom na krátenie prípadných nárokov poškodeného na

náhradu škody a takýto inštitút upravuje § 441 OZ. V posudzovanej veci zavinenie žalobcov 1/-3/ ako
poškodených subjektov bolo tak závažného charakteru a intenzity, že percentuálny podiel spoluviny
poškodenýchsubjektovvtakýchtoprípadochsapohybujenavyššejúrovninežustálilsúdprvejinštancie.
Žalobca 2/ utrpel závažnejšie zranenia z dôvodu premiestnenia (preletenie) nezabezpečeného tela
žalobcu 2/ zo zadných sedadiel do priestorov medzi vodičom a vpredu sediacim spolujazdcom a

narazil do palubných častí vozidla Škoda Felícia. Nezabezpečené bezpečnostným pásom, resp. detskou
sedačkou boli aj žalobkyňa 1/ a 3/, pričom ich telá pri nehodovom deji jednak pôsobili vzájomne (narazili
doseba)ajednaknarazilidoprednimiumiestnenejsedačky.Žalobcovia1/-3/spochybňujúpreukázanie
príčinnej súvislosti medzi ich protiprávnym konaním a ich škodou na zdraví, hoci v konaní nepreukázali
ani jeden z povinných atribútov nimi tvrdenej zodpovednosti voči nemu, vo vzťahu k ich škode na zdraví.

6. Žalobcovia 1/ - 3/ vo vyjadrení k vyjadreniu žalovanej 2/ zotrvali na dôvodoch svojho odvolania.
Opätovne zdôraznili, že osobitná úprava premlčania v § 15 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z. z. sleduje
cieľ, aby pokiaľ zákon dáva poškodenému možnosť uplatniť právo na náhradu škody aj priamo proti
poisťovateľovi, neuplynula premlčacia doba na uplatnenie tohto nároku proti poisťovateľovi skôr alebo
rozdielne, ako je to v prípade plynutia premlčacej doby na uplatnenie nároku voči osobe zodpovednej za

škodu. Uvedený účel § 15 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z. z. je logický aj vo vzťahu k § 4 ods. 2 zákona
č. 381/2001 Z. z., podľa ktorého má poistený z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho
nahradil poškodenému uplatnené a preukázané nároky na náhradu škody. Pokiaľ teda nárok na náhradu
škody nie je premlčaný voči osobe zodpovednej za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla,
ktorá je poisteným v zmysle zákona č. 381/2001 Z. z., poisťovateľ sa nemôže zbaviť zodpovednosti

nahradiť škodu za poisteného z dôvodu premlčania už len z dôvodu, že § 4 ods. 2 zákona č. 381/2001
Z. z. dáva poistenému výslovne právo, aby poisťovateľ za neho poškodenej osobe škodu nahradil.
Správne sa má vykladať § 15 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z. z. v tom zmysle, že premlčanie nárokov
na náhradu škody voči poisťovateľovi sa riadi plynutím premlčania u osôb zodpovedných za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a v tomto zmysle je potrebné chápať aj odkaz § 15 ods.

2 zákona č. 381/2001 Z. z. v poznámke na § 106 ods. 1 OZ. Opakovane zdôraznil, že k premlčaniu
nároku poškodeného voči poisťovateľovi nemôže dôjsť skôr ako k premlčaniu nárokov voči osobám
zodpovedným za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, ktoré majú právo, aby poisťovateľ
zanichtietonárokypoškodenémuuhradil.Ichnárokna náhraduškodyvočižalovanej2/niejepremlčaný
ani v prípade, ak by bol prijatý výklad § 15 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z. z. ako ho prezentuje žalovaná

2/ vo svojom vyjadrení, t. j. plynutie premlčacej doby voči nej je samostatné a nezávislé od plynutia
premlčacej doby žalovaného 1/ a počiatok plynutia premlčacej doby sa riadi § 106 ods. 1 OZ.
V danom prípade nebolo rozhodnuté žiadnym na to oprávneným orgánom, ktorá osoba je za vznik
škody žalobcov 1/ - 3/ zodpovedná. Takéto rozhodnutie nebolo prijaté ani v trestnom konaní, ani v
priestupkovom konaní a ani v občianskom právnom konaní. Aj keď podali žalobu proti žalovanému 1/,

tento svoju zodpovednosť za škodu naďalej popiera a spochybňuje, preto objektívne nemajú relevantnú
vedomosť o tom, ktorá osoba je skutočne za škodu zodpovedná, a teda v zmysle § 106 ods. 1
OZ nemohla začať plynúť premlčacia doba ani v prípade nárokov na plnenie na náhradu škody voči
žalovanej 2/.
Ďalej zdôraznili, že uplatnenie námietky premlčania žalovanou 2/ nemôže v zmysle § 3 ods. 1 OZ

požívať právnu ochranu, preto na ňu nemožno prihliadať, keďže žalovaná 2/ vyžadovala od nich najprv
právoplatné skončenie trestného konania, čo je jasným prejavom zneužitia práva ako aj prejavom šikany
zo strany žalovanej 2/.

7. Žalobcovia 1/ - 3/ vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného 1/ navrhli, aby odvolací súd rozsudok súdu
prvej inštancie v časti napadnutej žalovaným 1/ ako vecne správny potvrdil a priznal im nárok na náhradu
trovodvolaciehokonaniavrozsahu100%.Vsúvislostisodvolacíminámietkamižalovaného1/poukázali
na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25Cdo/1855/2012 zo dňa 25. 06. 2013.
Nespornou skutočnosťou je, že žalovaný 1/ viedol v čase dopravnej nehody motorové vozidlo Audi A6,

EČ: L. XXX H.. Pokiaľ žalovaný 1/ tvrdil, že v čase dopravnej nehody vykonával činnosť pre obchodnú
spoločnosť I. T. R. s. r. o., bolo to jeho tvrdenie, ktoré mal v konaní náležitým spôsobom preukázať,
t. j. že jeho konanie (vedenie vozidla v čase dopravnej nehody) miestne, časovo a vecne súviselo s
plnením úloh obchodnej spoločnosti I. T. R., s. r. o. v rámci predmetu jej činnosti a nešlo o konanie,kde žalovaný 1/ sledoval svoj vlastný záujem. V žiadnom prípade nemožno bez ďalšieho za dostatočný
a hodnoverný dôkaz považovať cestovný príkaz predložený žalovaným 1/, ktorý vystavila spoločnosť,
kde je žalovaný 1/ konateľom. Táto listina totiž bez ďalších dôkazov nie je spôsobilá preukázať, že

práve jazda motorovým vozidlom v čase dopravnej nehody skutočne miestne, časovo a vecne súvisela
s plnením úloh obchodnej spoločnosti I. T. R. s. r. o. a že žalovaný 1/ vykonaním tejto jazdy nesledoval
len vlastný záujem. Predloženie cestovného príkazu na pojednávaní dňa 16. 11. 2016 sa navyše javí
len ako účelová procesná obrana žalovaného 1/, keďže žalovaný 1/ vo svojom vyjadrení k žalobe zo
dňa 26. 02. 2016 ani následne na pojednávaní dňa 18. 05. 2016 neuvádzal skutočnosť, že v čase

dopravnej nehody vykonával činnosť pre obchodnú spoločnosť, v ktorej vykonával funkciu konateľa.
Vždy sa obmedzoval len na tvrdenia, že svojím konaním bezprostredne pred vznikom dopravnej nehody
neporušil žiadnu právnu povinnosť. Posúdenie tejto procesnej obrany i samotného cestovného príkazu
zo strany žalovaného 1/ ako účelový, vyvoláva aj skutočnosť, že dopravná nehoda sa stala 27. 05. 2007,
čo bola nedeľa, teda deň pracovného pokoja a pomerne v neskorom čase o 20:30 hod. V zmysle §
191 ods. 1 CSP súd prvej inštancie nemohol mať v konaní za preukázané tvrdenie žalovaného 1/, že

v čase dopravnej nehody viedol motorové vozidlo v súvislosti s činnosťou pre obchodnú spoločnosť
a nie vo vlastnom záujme, teda žalovaný 1/ neuniesol dôkazné bremeno, a preto je posúdenie tejto
otázky zo strany okresného súdu vecne správne. Zároveň poukázal na znenie § 191 ods. 1 CSP,
podľa ktorého je súd povinný hodnotiť dôkazy každý jednotlivo a všetky v ich vzájomnej súvislosti. V
danom prípade nebola pre súd prvej inštancie až natoľko podstatnou skutočnosťou, že žalovaný 1/ bol

v trestnom konaní v súvislosti s nehodou spod obžaloby oslobodený. V trestnom konaní sa totiž zisťujú
a skúmajú podmienky trestnej zodpovednosti, ktorá síce môže znamenať aj existenciu zodpovednosti
v občianskoprávnej. Avšak občianskoprávna zodpovednosť môže byť daná aj v prípadoch, kedy je
trestnoprávna zodpovednosť subjektu vylúčená. Trestnoprávna a občianskoprávna zodpovednosť sa
totiž odlišujú vo svojich predpokladoch a skutočnostiach, čo v danom prípade nedošlo k naplneniu

potrebných predpokladov trestnoprávnej zodpovednosti žalovaného 1/, ešte sama o sebe neznamená,
že nie sú naplnené predpoklady zodpovednosti občianskoprávnej za spôsobenú škodu. V trestnom
práve sa uplatňuje zásada in dubio pro reo (v pochybnostiach v prospech obžalovaného), ktorá sa
však neuplatňuje v podmienkach občianskoprávnej zodpovednosti za škodu. Ak bol teda obžalovaný
v trestnom konaní oslobodený spod obžaloby len z dôvodu pochybností, že v jeho prípade došlo k

naplneniu všetkých predpokladov trestnoprávnej zodpovednosti, neznamená to, že jeho prípadná iná
zodpovednosť je z dôvodu týchto pochybností v trestnom konaní vylúčená. Práve naopak, v občianskom
súdnom konaní súd musí dospieť k záveru, či je alebo nie je osoba za škodu zodpovedná a nemôže
sa uspokojiť len so záverom, že o zodpovednosti konkrétnej osoby za spôsobenú škodu existujú
pochybnosti. Iný postup by bol odopretím spravodlivosti, čo je postup ústavne neprípustný.

V danom prípade v konaní bolo preukázané, že u žalovaného 1/ je daná zodpovednosť podľa §
420 ods. 1 OZ a táto zodpovednosť vyplýva zo samotných skutočností zistených v trestnom konaní,
pokiaľ ich súd hodnotí vo vzájomnej súvislosti. Pokiaľ ide o samotné porušenie právnej povinnosti zo
strany žalovaného 1/, tento porušil minimálne právnu povinnosť uloženú vodičovi motorového vozidla
v § 16 ods. 1 zák. č. 315/1996 Z. z. o premávke na pozemných komunikáciách v znení neskorších

predpisov, podľa ktorého vodič je povinný za vozidlom idúcim pred ním dodržiavať takú vzdialenosť,
aby mohol včas znížiť rýchlosť, prípadne zastaviť vozidlo, ak vodič vozidla jazdiaceho pred ním zníži
rýchlosť jazdy alebo zastaví. Podľa ich názoru vychádzajúc zo skutočností zistených v trestnom konaní,
žalovaný1/porušilminimálnetútoprávnupovinnosť,pretožeakovodičmotorovéhovozidlaneznížilvčas
rýchlosť, resp. nezastavil včas za motorovým vozidlom Škoda Fabia Combi EČ: L. XXX Z., čo následne

viedlo k vzniku kolíznej situácie a vyjdeniu žalovaného 1/ s jeho motorovým vozidlom do protismeru. V
prospech uvedeného priebehu dopravnej nehody hovoria takmer všetky svedecké výpovede vykonané
v trestnom konaní, okrem svedeckej výpovede samotného žalovaného 1/ a jeho spolujazdkyne, ktoré
ako jediné nekorešpondujú s výpoveďami ostatných účastníkov dopravnej nehody. Podľa viacerých
svedkov si žalovaný 1/ bezprostredne po dopravnej nehode aj sám priznal vinu za vznik dopravnej

nehody, aj keď tento svoj postoj neskôr zmenil. Žalovaný 1/ neustále poukazuje na to, akým spôsobom
bola zaznamenaná poloha jednotlivých vozidiel pri dopravnej nehode, avšak z výpovede jednotlivých
svedkov o priebehu dopravnej nehody vyplýva, že prvotnou príčinou vzniku celej kolíznej situácie a
následnej dopravnej nehody bola práve jazda žalovaného 1/. Ďalej žalovaný 1/ uvádzal nepodložené
a zavádzajúce tvrdenia, že dopravný policajt šetriaci dopravnú nehodu sa správal k nemu arogantne,

nepriateľsky, dokonca sa mu mal vyhrážať a používať verbálne hrozby. Tieto skutočnosti si nikto z iných
účastníkov dopravnej nehody, okrem žalovaného 1/ nevšimol a už tento samotný fakt svedčí o pochybnej
hodnovernosti týchto tvrdení žalovaného 1/.Znalecký posudok Ústavu súdneho inžinierstva v Žiline vyhotovený v trestnom konaní potvrdil, že
žalovaný 1/ bez ohľadu na ktorýkoľvek variant nesprávnou technikou jazdy podieľal sa na vzniku
dopravnej nehody. Podľa ich názoru v súvislosti s hodnotením svedeckých výpovedí ostatných

účastníkov dopravnej nehody o priebehu samotnej dopravnej nehody zaznamenaných v trestnom spise
je možné dospieť k záveru, že dopravnú nehodu zavinil výlučne žalovaný 1/ svojím konaním a svojou
technicky nesprávnou jazdou. K obdobnému záveru dospel aj okresný súd, pričom tento svoj záver v
rozsudku aj náležitým spôsobom zdôvodnil.
K argumentácii žalovaného 1/ ohľadne aplikácie § 431 OZ poukázali i na to, že predmetné ustanovenie

je možné aplikovať len na prípad vysporiadania nárokov na náhradu škody medzi jednotlivými
prevádzateľmizúčastnenýchmotorovýchvozidielnavzájom.Anijedenzožalobcov1/-3/prevádzateľom
žiadneho zo zúčastnených motorových vozidiel nebol a preto nie je dôvodná aplikácia § 431 OZ.
K otázke prípadného ich spoluzavinenia na vzniku škody sa vyjadrili už v odvolaní. V danom prípade
v konaní nebol preukázaný obligatórny predpoklad zodpovednosti na ich strane za vznik škody a to
príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti byť zapnutý v detskom zabezpečovacom zariadení a

vznikom škody, preto je potrebné zdôrazniť, že príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti
a vznikom škody sa neprezumuje, ale musí byť vždy bezpečne preukázaná. V konaní nebol vykonaný
žiaden dôkaz, ktorý by príčinnú súvislosť medzi porušením ich povinnosti a vznikom samotnej škody
preukázal. Pokiaľ teda v konaní nebola bezpečne preukázaná príčinná súvislosť medzi porušením ich
povinnosti a samotným vznikom škody, nemôže sa prihliadať na spoluzavinenie škody z ich strany s

ohľadom na porušenie konkrétnej povinnosti.
Aj keď súd prvej inštancie vychádzal z bodových hodnotení bolestného, ktoré boli súčasťou trestného
spisu a ktoré neboli vyhotovené na formálnom tlačive lekárskeho posudku, tieto listiny obsahujú všetky
náležitosti, ktoré má obsahovať samotný lekársky posudok, pričom bodové hodnotenie je navyše
podložené aj lekárskymi správami, preto táto námietka žalovaného 1/ je bez právneho významu v

samotnej veci.
Pokiaľ ide o posúdenie otázky možného premlčania ich nárokov, v plnom rozsahu sa stotožnili s
odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie v tejto časti. Súd prvej inštancie vo svojom odôvodnení
poukázal na to, že s prihliadnutím na obsah trestného spisu je možné považovať právo na náhradu
škody za riadne uplatnené už v samotnom trestnom konaní, keďže žalobkyňa 1/ v trestnom konaní

uplatnila svoje nároky aj nároky za žalobcov 2/ a 3/ na náhradu škody, ktoré boli následne špecifikované
predložením bodového hodnotenia bolestného u každého z nich, v dôsledku čoho došlo k spočívaniu
premlčacej doby v súlade s § 112 OZ. Ohľadne nároku na náhradu trov konania poukázali na to, že
súd prvej inštancie vychádzal pri odôvodnení rozhodnutia zo základného kritéria posudzovania práva
na náhradu trov konania, ktorým je úspech strany v konaní.

8. Žalovaný 1/ k vyjadreniu žalobcov 1/ - 3/ k jeho odvolaniu uviedol, že sa pridržiava svojho odvolania
v celom rozsahu. Už v prvoinštančnom konaní argumentoval a preukázal, že nebol vlastníkom ani
prevádzkovateľom osobného motorového vozidla Audi A6 EČ: I. XXX O., pričom jeho nájomcom bola
spoločnosť I. T. R. s. r. o., so sídlom v Lučenci, pre ktorú v rozhodnom čase na základe zmluvy

o výkone funkcie vykonával činnosť - pracovnú cestu v zmysle doloženého cestovného príkazu (do
Talianska a spať) a počas tejto pracovnej cesty došlo k dopravnej nehode. Uvedené skutočnosti neboli
medzi stranami konania sporné, pričom žalobcovia 1/ - 3/ tieto skutočnosti a dôkazy nenamietali až
do skončenia prvoinštančného konania a zároveň nenavrhli ani nepredložili žiadny dôkaz o opaku.
Súd prvej inštancie sa s uvedenými okolnosťami náležite nezaoberal a nezohľadňoval ich, keď pri

nesprávnom právnom posúdení veci vychádzal z neplatného znenia § 420 ods. 2 OZ a deformujúceho a
zužujúceho výkladu judikátu R 29/79. Pokiaľ ide o žalobcami 1/ - 3/ označovaný rozsudok Najvyššieho
súdu ČR sp. zn. 25Cdo/1855/2012 zo dňa 25. 06. 2013 aj tento pri správnej a objektívnej interpretácii
vyznieva v prospech jeho obrany a právnej argumentácie. Predmetom posúdenia v danej veci bola totiž
zodpovednosť subjektu, ktorý na svoju činnosť použil subdodávateľský subjekt bez priameho zmluvného

vzťahu. Najvyšší súd ČR vyslovil záver, že zodpovednosť právnickej alebo fyzickej osoby v zmysle §
420 ods. 2 OZ sa uplatní nie len v prípade, keď škoda bola spôsobená ich zamestnancom, ale i vtedy,
ak bola spôsobená inými osobami, ktoré podnikateľský subjekt použil ku svojej činnosti. Nie je preto
podmienkou priamy právny (zmluvný) vzťah toho, kto škodu spôsobil voči podnikateľovi, podstatné je
či konaniu toho kto škodu spôsobil nechýbal miestny, časový a vecný vzťah k plneniu úloh podnikateľa

v rámci jeho činnosti. Priama zodpovednosť toho kto škodu spôsobil nastáva len v prípade, že jeho
konanie, ktorým bola škoda spôsobená, nespadá do rámca činnosti podnikateľa, pre ktorého prácu
vykonával (tzv. exces).V prvoinštančnom konaní bolo preukázané, že k nehode došlo v čase, keď vykonával činnosť - pracovnú
cestu v prospech spoločnosti I. T. R. s.r.o., s ktorou mal priamy zmluvný vzťah. Navyše vedenie (jazda)
vozidla žalovaným 1/ v čase a mieste nehody mal aj miestne aj časový aj vecný vzťah k pracovnej

ceste realizovanej z poverenia a plnenia úloh a činností spoločnosti I. T. R. s.r.o. - miesto a čas jazdy
s vozidlom plne korešpondoval s údajmi v zmysle cestného príkazu spoločnosti I. T. R. s.r.o.. Jazda
zo sídla spoločnosti za obchodnými partnermi v oblasti výroby textílií a nábytku do Talianska mala
vzdialenosť viac ako 1 200 km. Pracovným dňom v Taliansku je aj sobota, trasa pracovnej cesty viedla
aj po komunikácii I/65, kde došlo k nehode. Na jeho strane nedošlo k excesu, a teda nemohla byť a

nebolazaloženájehopriamazodpovednosťzavznikškody.Anivýsledkytrestnéhokonania,anivýsledky
civilného sporového konania nepreukázali záver o jeho zodpovednosti v zmysle ust. § 420 ods. 1
OZ. Ďalej poukázal na bod 20 svojho odvolania, kde analyzoval tvrdenia účastníkov nehody, rozpory
a nezrovnalosti v týchto tvrdeniach, rozpory a nezrovnalosti zadokumentovaných stopách, polohách,
vzdialenostiach, či v postupe dopravného policajta na mieste nehody, čo vyvracia tvrdenia žalobcov 1/
- 3/ o konzistentnosti výpovedí ostatných účastníkov dopravnej nehody.

Prisvojejargumentáciivzmysle§431OZvychádzal zpredpokladu,ževozidloŠkodaFelíciaEČ: XXXX
H., v ktorom sa viezlo celkom 7 fyzických osôb vrátane žalobcov 1/ - 3/, bolo predmetom bezpodielového
spoluvlastníctva manželov žalobkyne 1/ a jej manžela. Podľa jeho názoru nejasnosť a zmätočnosť
rozsudkusúduprvejinštanciesaprejavilaajvtom,žesúdprvejinštancieznížilnáhraduškodyužalobcov
2/ a 3/ o 10 % tvrdiac, že sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle § 450 OZ. Nesprávnosť

v postupe súdu prvej inštancie spočíva aj v tom, že primárne mal spoluvinu žalobcov 1/ - 3/ posudzovať
v zmysle § 441 OZ a po zohľadnení takejto aplikácie by bolo ďalej na mieste aj uplatnenie moderácie
v zmysle § 450 OZ. Uvedené by platilo iba za predpokladu, že by v konaní bola preukázaná jeho
zodpovednosť v zmysle § 420 ods. 1, 2 OZ, čo sa nestalo.
Ďalej zotrval na tom, že žalobcovia 1/ - 3/ odvodzovali svoje nároky titulom bolestného na základe

písomností, ktoré nespĺňali obsahové ani formálne náležitosti požadované zákonom č. 437/2004 Z. z.
ohľadne lekárskeho posudku o bolestnom, a preto nemohli byť zákonným podkladom pre priznanie
náhrady škody.
Zároveň navrhol, aby odvolací súd pripustil vstup spoločnosti KOMUNÁLNA poisťovňa, a. s. Vienna
Insurance Group, so sídlom Bratislava, Štefánikova 17, IČO: 31 595 545, do odvolacieho konania ako

intervenienta na strane žalovaného 1/ v súlade s § 81 CSP a nasl. z dôvodu, že súd prvej inštancie
rozsudkom zo dňa 07. 12. 2016 žalobu voči žalovanej 2/ zamietol, pričom uvedená spoločnosť má
právny záujem na výsledku konania (sporu), pretože postavenie tejto spoločnosti, jej práva a povinnosti,
sú a budú závislé a ovplyvnené rozhodnutím odvolacieho súdu. Ide o poisťovateľa zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla Audi A6 EČ: X XXX H., pričom v zmysle § 4 ods. 1

zákona č. 381/2001 Z. z. sa poistenie tejto zodpovednosti vzťahuje na každého kto zodpovedá za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla uvedeného v poistnej zmluve, tzn. v prípade preukázania
aj na vodiča motorového vozidla.

9.Žalobcovia 1/ - 3/ vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného 1/ poukázali na to, že v konaní medzi stranami

nebolo sporné, že žalovaný 1/ nebol vlastníkom ani prevádzkovateľom motorového vozidla, avšak
žalovaný 1/ musel okrem toho v konaní preukázať, že v čase dopravnej nehody vykonával cestu v
záujme inej osoby ako svojej, t.j. nesledoval vlastné záujmy. Vo svojom vyjadrení síce uviedol, že
v čase dopravnej nehody vykonával cestu zo sídla spoločnosti za obchodnými partnermi v oblasti
výroby textílií a nábytku do Talianska, avšak táto skutočnosť doteraz pred súdom prvej inštancie

nebola uvedená a ani ju nepreukázal žiadnymi dôkazmi. Žalovaný 1/ nepreukázal, že jeho konanie
(vedenie motorového vozidla v čase dopravnej nehody) miestne, časovo a vecne súviselo s plnením
úloh obchodnej spoločnosti I. T. R. s. r. o. v rámci predmetu jej činnosti a nešlo o konanie, kde žalovaný
1/ sledoval svoj vlastný záujem. Zotrvali na tom, že cestovný príkaz predložený žalovaným 1/ nie je
možné bez ďalšieho považovať za hodnoverný a dostatočný dôkaz o tvrdenej skutočnosti. Predloženie

cestovného príkazu na pojednávaní dňa 16. 11. 2016 je vzhľadom na časový odstup od začiatku konania
možné považovať len za účelovú procesnú obranu žalovaného 1/. Predložený cestovný príkaz je bez
ďalších podporných dôkazov nutné hodnotiť len ako listinu účelovo vyhotovenú spoločnosťou, kde
žalovaný 1/ vykonáva funkciu konateľa, a to pre účely zbavenia sa zodpovednosti žalovaného 1/ za
vzniknutú škodu. Súd prvej inštancie nemohol mať v konaní za preukázané tvrdenie žalovaného 1/, že v

čase dopravnej nehody viedol motorové vozidlo v súvislosti s činnosťou pre obchodnú spoločnosť a nie
vo vlastnom záujme. Opakovane zdôraznil, že žalovaný 1/ ako vodič motorového vozidla bezprostredne
pred dopravnou nehodou neznížil včas rýchlosť, nezastavil včas za motorovým vozidlom Škoda Fabia
Combi EČ: L. XXX H., čo následne viedlo k vzniku kolíznej situácie a vyjdeniu žalovaného 1/ s jehomotorovým vozidlom do protismeru. Prvotnou príčinou vzniku celej kolíznej situácie, následne dopravnej
nehody, bola práve jazda žalovaného 1/.
Znalecký posudok Ústavu súdneho inžinierstva v Žiline vyhotovený v trestnom konaní jednoznačne

potvrdil, že žalovaný 1/ sa bez ohľadu na ktorýkoľvek variant nesprávnou technikou jazdy podieľal na
vzniku dopravnej nehody. Porušenie právnej povinnosti zo strany žalovaného 1/ v príčinnej súvislosti
so vznikom následnej dopravnej nehody bol bezpečne preukázaný. Spoluzavinenie na ich strane
nebolo preukázané, pričom príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a vznikom škody sa
neprezumuje, ale musí byť vždy bezpečne preukázaná. V konaní nebol vykonaný žiaden dôkaz, ktorý by

príčinnú súvislosť medzi porušením ich povinnosti a vznikom samotnej škody preukázal. Pokiaľ v konaní
nebola bezpečne preukázaná príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti na ich strane a samotným
vznikom škody, nemôže sa prihliadať na spoluzavinenie škody z ich strany s ohľadom na porušenie
konkrétnej povinnosti.
Zotrvali na tom, že síce posudok o bolestnom nebol formálnym lekárskym posudkom, ale obsahoval
všetky náležitosti, ktoré má obsahovať samotný lekársky posudok, pričom bodové hodnotenie

bolestného bolo navyše podložené aj lekárskymi správami. Preto je námietka žalovaného 1/ formálna
a bez právneho významu v samotnej veci.

10. Žalobcovia 1/ - 3/ vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného 1/ a žalovanej 2/ opätovne poukázali na

výklad § 15 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z. z., pričom podľa nich je správnejší výklad § 15 ods. 2 zákona
č. 381/2001 Z. z. v tom zmysle, že nárok poškodeného voči poisťovateľovi sa nemôže premlčať skôr,
resp. premlčacia doba na uplatnenie nárokov poškodeného voči poisťovateľovi plynie rovnako ako voči
osobe zodpovednej za škodu. Ani z formulácie § 106 ods. 1 OZ výklad § 15 ods. 2 zákona č. 381/2001
Z. z. nevyplýva. Pokiaľ si teda v trestnom konaní riadne uplatnili nárok na náhradu škody, došlo teda k

spočívaniu premlčacej doby na uplatnenie práva na náhradu škody ako takého, a to všeobecne nie len
k spočívaniu premlčacej doby vo vzťahu k určitým subjektom (osobitne voči žalovanému 1/ a osobitne
voči žalovanej 2/). Nesúhlasili s názorom žalovaného 1/, že vo veci neboli splnené atribúty všeobecnej
zodpovednosti za škodu podľa § 420 ods. 1 OZ. Napriek tomu, že žalovaný 1/ nebol uznaný vinným
zo spáchania trestného činu ani priestupku v súvislosti s dopravnou nehodou, neznamená, že súd v

občianskom právnom konaní nemôže konštatovať existenciu protiprávneho konania na jeho strane.
Dôkazy, ktoré boli vykonané v trestnom konaní, najmä znalecký posudok Ústavu súdneho inžinierstva
Žilinskej univerzity pre účely občianskoprávneho konania, jednoznačne umožňovali prijať záver, že
žalovaný 1/ sa dopustil protiprávneho konania, ktoré bolo príčinou vzniku dopravnej nehody a tým aj
príčinou škody na ich strane. Pri komplexnom hodnotení všetkých dôkazov, nielen znaleckých posudkov,

ale aj výpovedí svedkov v trestnom konaní, ktorí sa vyjadrovali nie len k priebehu dopravnej nehody, ale
aj k správaniu žalovaného 1/ na mieste dopravnej nehody, je nutné považovať záver súdu prvej inštancie
na plnení predpokladov zodpovednosti za škodu v prípade žalovaného 1/ za správny.
Uplatnenie námietky premlčania nemôže byť výnimočne a s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu v
rozpore s dobrými mravmi a takýto výkon práva výnimočne nemôže požívať právnu ochranu v zmysle § 3

ods. 1 OZ (viď rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25Cdo/539/2008 zo dňa 19. 02. 2009). Opakovane
poukázali na to, že žalovaná 2/ plnenie ich nárokov podmienila predložením právoplatného trestného
rozsudku, čím ich usmernila, aby s uplatnením nárokov počkali až do právoplatného skončenia trestného
konania a následne v civilnom sporovom konaní vzniesla námietku premlčania, čo je prejavom zneužitia
práva ako aj prejavom šikany zo strany žalovanej 2/. Zdôraznili, že pokiaľ neboli v konaní preukázané

predpoklady spoluzavinenia na ich strany na vzniku škody, nemožno neunesenie dôkazného bremena z
ich strany v tomto smere zakrývať a suplovať aplikáciou § 450 OZ, ktorý má zjavne iný účel ako zníženie
náhrady škody v dôsledku spoluzavinenia.
V trestnom konaní bol žalovaný 1/ oslobodený spod obžaloby a žiadny iný na to oprávnený orgán zatiaľ
nerozhodol o tom, kto škodu im zavinil a nemali o tom vedomosť, kto za škodu zodpovedá, a preto

nemôže byť nárok na náhradu škody ani voči žalovanej 2/ premlčaný.

11. Žalovaný 1/ vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcov 1/ - 3/ poukázal na to, že od začiatku konania namietal
a popieral svoju zodpovednosť a pasívnu legitimáciu v spore. Argumentoval a aj preukázal, že nebol
vlastníkom ani prevádzkovateľom osobného motorového vozidla Audi A6. V rozhodnom čase na základe

zmluvy o výkone funkcie vykonával činnosť pracovnú cestu v zmysle doloženého cestovného príkazu a
počastejtopracovnejcestydošlokposudzovanej nehode.Vedenievozidla včaseamiestanehodymalo
miestny časový aj vecný vzťah k pracovnej ceste realizovanej z poverenia a naplnenia úloh a činnosti
spoločnosti I. T. R. s.r.o. Ďalej poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/228/2012z 26. 09. 2013. Uvedené dôkazy a skutočnosti z nich vyplývajúce neboli medzi stranami konania
sporné. Ani žalobcovia 1/ - 3/ tieto skutočnosti a dôkazy nerozporovali a nenamietali a ani do skončenia
prvoinštančnéhokonania nenavrhli,nepredložiližiadendôkazoopaku.Konštatovanédôkazyadôkazmi

preukázané skutočnosti žalobcovia 1/ - 3/ začali účelovo a tendenčne namietať až v druhoinštančnom
konaní po vydaní rozsudku súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď
pri právnom posudzovaní veci aplikoval nesprávnu právnu normu (neplatné znenie § 420 ods. 2 OZ)
a citoval deformujúco a dezinpretujúco judikát R 29/79. Ani výsledky trestného konania, ani civilného
sporového konania nepreukázali tvrdenia o jeho zodpovednosti v zmysle ust. § 420 ods. 1, ktoré je

nevyhnutné interpretovať a aplikovať vo vzájomnej súvislosti so správnym a platným znením § 420 ods.
2 OZ. Z dokazovania vykonaného v trestnom konaní vyplynula aj nekorektná a objektívna manipulácia
s miestom dopravnej nehody, a to obzvlášť k vozidlu Citroen Berlingo, ktoré na začiatku nehodového
deja ako prvé narazilo zozadu do pred ním jazdiaceho intenzívne brzdeného vozidla Audi A6. Súd
prvej inštancie v civilnom spore rozhodol vo veci arbitrárne a svojvoľne, bez toho, aby zrozumiteľne a
určitým spôsobom stanovil a odôvodnil akú konkrétnu právnu povinnosť on v pozícii vodiča mal porušiť,

aké konkrétne ustanovenie akej právnej normy mu danú právnu povinnosť malo uložiť, aká konkrétna
príčinná súvislosť je medzi porušením právnej povinnosti na jeho strane a škodou na zdraví žalobcov 1/
- 3/ a bez toho, aby správne interpretoval a aplikoval § 420 ods. 2 OZ v platnom znení. Žalobcovia 1/ - 3/
odvodzovali nároky titulom bolestného od písomností, ktoré nespĺňali obsahové ani formálne náležitosti
požadovanézákonomč.437/2004Z.z.,apretonemohlibyťzákonnýmpodkladomprepriznanienáhrady

škodyžalobcom1/-3/vzmyslerozsudkusúduprvejinštancie.Obsahovénáležitostilekárskehoposudku
upravuje § 8 ods. 1 písm. a) až d), ods. 2 zákon č. 437/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov,
pričom jeho esenciálnou náležitosťou okrem iných musí byť aj zdôvodnenie a ozrejmenie, na základe
akýchskutočnostíposudzujúcilekárdospelkcelkovémupočtubodov.Písomnostipredloženévtrestnom
konaní žalobcami 1/ - 3/ tieto náležitosti neobsahovali, ich prílohou neboli žiadne lekárske správy. V

civilnom konaní neboli predpísaným spôsobom ,,vykonané“ žiadne lekárske správy. Z dokazovania
realizovaného v trestnom konaní a nadväzne v civilnom konaní vyplynulo, že vo vozidle Škoda Felícia
cestovalo celkom 7 ľudí, teda viac ako 5 cestujúcich, čo jednoznačne bolo v rozpore so zákonom č.
315/1996 Z. z. v znení neskorších predpisov, pričom nie všetci cestujúci boli pripútaní bezpečnostným
pásom a detskou sedačkou. Vzhľadom na uvedené je daná zrejmá príčinná súvislosť medzi konaním

vodiča vozidla Škoda Felícia O. G., konaním žalobkyne 1/ a následkami žalobcov 2/ a 3/. Zodpovednosť
za škodu na zdraví uplatnenou žalobou nesú teda samotní žalobcovia 1/ - 3/.

12. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (podľa § 34 CSP), vec preskúmal v medziach
daných ustanovením § 379 a 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1, 2 CSP a

contrarioarozsudoksúduprvejinštancievodvolanímnapadnutomvýroku,ktorýmžalobužalobcov 1/-3/
voči žalovanej 2/ zamietol (piaty výrok), ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.
13. Podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je
vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
14. Po oboznámení sa s obsahom spisu a s odvolaním napadnutým rozhodnutím prvoinštančného súdu
odvolací súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie v časti ohľadne zamietnutia žaloby voči žalovanej
2/ je vecne správne. Odvolací súd (v súlade s vyššie citovaným ustanovením § 387 ods. 2 CSP) sa v
tomto rozsahu stotožňuje s odôvodnením jeho rozhodnutia, ktoré je dostatočne podrobné, ale je i jasné,

zrozumiteľné, presvedčivé a logickým spôsobom sa vysporiadava so všetkými relevantnými skutkovými
i právnymi otázkami a aspektmi, a teda spĺňa zákonné kritéria odôvodnenia uvedené v ustanovení §
220 ods. 2 CSP.
15. Odvolací súd konštatuje, že žalobcovia 1/-3/ v odvolaní, a to v časti týkajúcej sa zamietnutia žaloby
voči žalovanej 2/, neuviedli žiadne skutočnosti, okolnosti alebo argumenty, ktoré by neboli predmetom

skúmania prvoinštančného súdu a s ktorými by sa prvoinštančný súd náležite nevysporiadal. Dokonca
možno konštatovať, že neuviedli ani žiadny konkrétny relevantný právny dôvod a ani žiadny konkrétny
relevantný skutkový dôvod, spochybňujúci správnosť napadnutého rozhodnutia v predmetnej časti.
16. Podľa ustanovenia § 15 ods. 1 ZoPZP náhradu škody uhrádza poisťovateľ poškodenému.
Poškodený je oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi a je povinný

tentonárokpreukázať.Napremlčanienárokunanáhraduškodyprotipoisťovateľoviplatírovnakáúprava
ako na premlčanie nároku proti osobe, ktorá škodu spôsobila.17. Poistenie zodpovednosti za škodu má z istého ohľadu ambivalentný charakter jednak poistného
plnenia, jednak náhrady škody, ktorej princíp je zachovaný aj v prípade priameho nároku poškodeného
voči škodcovi.

18. V zmysle ustanovenia § 15 ZoPZP má poškodený generálne priamy nárok na náhradu škody i proti
zodpovednostnému poisťovateľovi (action direct).
19. Jednotlivé nároky na náhradu škody na zdraví sú samostatnými nárokmi (strata na zárobku po dobu
pracovnej neschopnosti, strata na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti, nárok na bolestné,
nárok za sťaženie spoločenského uplatnenia a nárok na náhradu účelne vynaložených nákladov na

liečenie poškodeného), pri ktorých plynie vlastná premlčacia doba. Sú to jednotlivé zložky práva na
náhradu škody, ktorými je vymedzený obsah náhrady škody, ktorými je vymedzený obsah náhrady
škody na zdraví. Začiatok ich plynutia je stanovený okamihom, kedy sa poškodený dozvie o škode a
zodpovednej osobe. Ide o t zv. subjektívnu premlčaciu dobu, pričom objektívna premlčacia doba sa v
prípade nároku na náhradu škody na zdraví neuplatňuje (§ 106 ods. 2 OZ in fine).
20. V prípade náhrady za bolesť (§ 444 OZ) sa poškodený dozvie o škode v čase, kedy možno

objektívne vykonať bodové ohodnotenie bolesti; od tohto okamihu plynie subjektívna premlčacia doba.
Výška bodového ohodnotenia bolestného vyplýva z lekárskeho posudku.
21. Na premlčanie nároku na náhradu škody proti poisťovateľovi v povinnom poistení zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla platí rovnaká úprava ako na premlčanie nároku proti
osobe, ktorá škodu spôsobila (§ 15 ods. 2 ZoPZP). Z uvedeného vyplýva, že priamy nárok poškodeného

na poistné plnenie voči poisťovateľovi podľa § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. sa premlčí v rovnakej
objektívnej a subjektívnej premlčacej dobe ako nárok poškodeného na náhradu škody.
22. Odvolací súd sa stotožnil s názorom prvoinštančného súdu, že v posudzovanej veci žalobcovia
1/ - 3/ uplatnili nárok voči žalovanej 2/ po márnom uplynutí dvojročnej subjektívnej doby, pretože
trestné konanie bolo vedené jedine proti žalovanému 1/ (vodičovi), pričom trestné konanie vedené proti

žalovanému 1/ nemalo vplyv na spočívanie plynutia premlčacej doby v zmysle ustanovenia § 112 OZ
voči žalovanej 2/ vystupujúcej v pozícii poisťovateľa.
23. Zo žiadneho ustanovenia zákona totiž nevyplýva, že uplatnením nároku na náhradu škody voči
poistenému (škodcovi) a poisťovni plynie voči nim jednotná premlčacia doba a riadi sa rovnakými
pravidlami vrátane spočívania premlčacej doby.

24. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR č.k. IV.ÚS 294/2018-29
z 03. 05. 2018, z ktorého vyplýva: ,,Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že otázka nastolená
sťažovateľom týkajúca sa spočívania plynutia premlčacej lehoty proti poisťovateľovi za situácie, keď
zo strany sťažovateľa došlo k uplatneniu si jeho práva na náhradu škody na zdraví proti škodcovi a
prevádzkovateľovi dopravného prostriedku, nie je dotknutými právnymi predpismi výslovne regulovaná.

Rozdiely v normatívnom riešení plynutia premlčacej lehoty v sťažovateľovom prípade vyplývajú z toho,
či právo na náhradu škody spôsobenú na jeho zdraví je potrebné chápať ako jeden právny vzťah, ako
to naznačuje sťažovateľ, alebo ako toľko samostatných záväzkových vzťahov, koľko je dlžníkov.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu je zrejmé, že krajský súd pri riešení danej veci
vychádzal z teoretickej koncepcie spočívajúcej v mnohosti samostatných záväzkov, ktoré sú vo svojej

podstate späté totožnosťou plnenia; uvedené v odôvodnení svojho rozhodnutia ozrejmil, a preto aj
konzistentne dospel k právnemu záveru, že počiatok plynutia premlčacej doby a jej prípadné spočívanie
sa posudzuje u každého účastníka právneho vzťahu samostatne. Podľa názoru krajského súdu majú
teda otázky plynutia a spočívania premlčacej doby v okolnostiach danej veci účinky iba in personam, čo
zároveň korešponduje aj s teoretickou povahou námietky premlčania ako osobnej námietky dlžníka.

Vzhľadomnaužuvedenéústavnýsúduvádza,žekriešeniuplynutiapremlčacejdobyvočipoisťovateľovi
a podmienok jej možného spočívania dospel krajský súd na základe vlastných myšlienkových
konštrukcií, ktoré nevybočili z rámca ústavnoprávne prípustnej argumentácie, aj keď krajským súdom
zvolené právne posúdenie sťažovateľovho prípadu nemusí nevyhnutne z ústavnoprávneho hľadiska
predstavovať jeho jediné možné a ústavnoprávne akceptovateľné riešenie.

Na základe už uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovateľom uvádzané tvrdenia nijako
nesignalizujú také pochybenia krajského súdu, ktoré by mali ústavnoprávny rozmer, teda ktoré by
vytvárali priestor pre možnosť vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľa po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie.“
25. Ďalej podľa názoru odvolacieho súdu vznesenie námietky premlčania zo strany žalovanej 2/ nie je

v posudzovanej veci v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 OZ.
26. Odvolací súd konštatuje, že výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov
nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore
s dobrými mravmi (contra bonos mores ). Dobrými mravmi sa rozumie súhrn spoločenských, kultúrnycha mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť, vystihujú podstatné historické
tendencie, sú presadzované rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných. Výkon
práv musí byť v súlade so základnými a všeobecne rešpektovanými zásadami mravného poriadku

demokratickej spoločnosti (so zásadou slušnosti, poctivosti, čestnosti, vzájomnou úctou, toleranciou,
dôverou atď.).
27. Ustanovenie § 3 ods. 1 OZ patrí k právnym normám s relatívne neurčitou hypotézou, t.j. k právnym
normám, ktorých hypotéza nie je stanovená priamo právnym predpisom a ktoré tak prenechávajú
súdu, aby podľa svojho uváženia v každom jednotlivom prípade sám vymedzil hypotézu právnej

normy zo širokého, dopredu obmedzeného okruhu okolnosti. Pri posudzovaní, či konanie účastníka
občianskoprávneho vzťahu je v súlade či v rozpore s dobrými mravmi, zákon výslovne neurčuje z akých
hľadísk má súd vychádzať. Rozhodnutie o tom, či sú splnené podmienky pre použitie ustanovenia §
3 ods. 1 OZ je vždy potrebné urobiť po starostlivej úvahe, v rámci ktorej musia byť zvážené všetky
rozhodujúce okolnosti.
28. Vzhľadom na odvolacie argumenty žalobcov 1/-3/ odvolací súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho

súdu SR sp. zn. 1Cdo148/2004 z 01. 05. 2005, z ktorého vyplýva: ,,Základným účelom inštitútu
premlčania je pôsobiť na subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili
svoje práva (nároky) a zároveň zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po časovo neprimeranej
dobe nútené splniť si svoje povinnosti. Inštitút premlčania tým zabraňuje dlhodobému trvaniu práv a
im zodpovedajúcim povinnostiam. Ak uplynula zákonom ustanovená premlčacia doba a oprávnená

osoba v nej určeným spôsobom na príslušnom orgáne svoje právo nevykonala, vzniká povinnej osobe
oprávnenie vzniesť námietku premlčania, a tak spôsobiť stav, že sa oprávnená osoba nemôže s
úspechom domáhať na súde svojho práva. Dôvodné vznesenie námietky premlčania v občianskom
súdnom konaní má totiž za následok, že súd nemôže oprávnenej osobe právo (nárok) priznať (§ 100
ods. 1 tretia veta OZ). Pritom zásada hospodárnosti konania musí viesť konajúci súd k tomu, aby

prednostne posúdil konaní vznesenú námietku premlčania vzhľadom na to, že v prípade jej oprávnenosti
takýto postup vedie k rýchlemu vydaniu rozhodnutia vo veci samej, bez potreby vykonávania ďalších
dôkazovnazistenienapríkladvýškyzostatkupôžičky,bezdôvodnéhoobohatenia,škodyapod.Dôvodne
vznesenú námietku premlčania voči uplatňovanej pohľadávke nemožno pokladať za konanie, ktoré je
v rozpore s dobrými mravmi.“

29. Pokiaľ žalobcovia 1/-3/ poukázali na tzv. šikanózne konanie zo strany žalovanej 2/ ( ktorá od nich
požadovala predloženie trestného rozsudku), v tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že šikanou
je len taký výkon práva, ktorého cieľom je poškodiť iného.
30. V posudzovanej veci žalovaná 2/ konala v súlade so ustanovením § 15 ods. 1 ZoPZP, keďže
poškodení (1/-3/) ex lege boli povinní nárok na náhradu škody preukázať, pričom z konkrétnych

okolností, za ktorých bola námietka vznesená žalovanou 2/, nie je možné vyvodiť, že by konanie
žalovanej 2/ vykazovalo znaky priameho úmyslu poškodiť žalobcov 1/-3/ a tieto okolnosti by boli
naplnené do takej výnimočnej intenzity, aby bol odôvodnený taký významný zásah do princípu právnej
istoty, akým je odopretie práva uplatniť námietku premlčania.
31.Súdprvejinštancieustálilzačiatokplynutiapremlčacejdobypreuplatnenienárokovžalobcov1/-3/na

náhraduškodynazdraví vočižalovanej2/najneskôrdňom16.11.2007(dňomvyhotovenia,,Lekárskych
nálezov“ MUDr. Stanislava Šperku, chirurga so sídlom neštátnej chirurgickej ambulancie v Žiari nad
Hronom), pričom tento deň považoval za deň, keď sa žalobcovia 1/-3/ v pozícii poškodených najneskôr
dozvedeli o škode a to v čase, kedy bolo možno objektívne vykonať bodové ohodnotenie bolesti.
Odvolací súd konštatuje, že žalobcovia 1/-3/ ani žalovaná 2/ v konaní pred prvoinštančným súdom

nenamietali, že k ustáleniu zdravotného stavu žalobcov 1/-3/ došlo pred, resp. po 16. 11. 2007 a v tejto
súvislosti nenavrhli vykonať žiaden dôkaz, preto ak súd prvej inštancie vychádzal pri určení počiatku
plynutia premlčacej doby voči žalovanej 2/ deň 16. 11. 2007, postupoval správne. Žalobcovia 1/-3/ podali
žalobu voči žalovanej dňa 11. 01. 2016, t.j. po márnom uplynutí premlčacej doby voči žalovanej 2/, keďže
posledným dňom uplatnenia práva žalobcov 1/-3/ na súde ohľadne náhrady za bolesť bol deň 16. 11.

2009.
32. Vzhľadom na uvedené odvolaciemu súdu neostala iná možnosť ako rozsudok okresného súdu vo
výroku, ktorým žalobu voči žalovanej 2/ zamietol (piaty výrok) podľa § 387 ods. 1,2 potvrdiť.
33. Podľa ustanovenia § 81 CSP intervenient je ten, kto sa zúčastňuje na konaní popri žalobcovi alebo
žalovanom a má právny záujem na výsledku konania.

34. Podľa ustanovenia § 82 ods. 1, 2, 3 CSP intervenient vstupuje do konania z vlastného podnetu
alebo na základe oznámenia o spore podľa § 86 písomným podaním. Vstup intervenienta je prípustný
počas celého konania. V podaní, ktorým vstupuje do konania, musí intervenient okrem všeobecnýchnáležitostí podania uviesť tvrdenia, ktoré odôvodňujú jeho právny záujem na výsledku konania. Vstup
intervenienta do konania súd oznámi stranám.
35. Podľa ustanovenia § 83 CSP súd na návrh rozhodne, či je vstup intervenienta prípustný.

36. Vzhľadom na návrh žalovaného 1/ zo dňa 07. 07. 2017 (č.l. 156 a nasl) týkajúci sa pripustenie
vstupu KOMUNÁLNEJ poisťovne, a.s. Vienna Insurance Group, so sídlom v Bratislave, do konania v
pozícii intervienta, odvolací súd nepripustil vstup tejto právnickej osoby do konania v zmysle ustanovenia
§ 83 CSP, pretože aktuálne je KOMUNÁLNA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group stranou v konaní
(žalovanou2/),konanie vočinejnieprávoplatneskončené,pričomKOMUNÁLNA poisťovňa,a.s.Vienna

Insurance Group nemôže byť stranou a zároveň vystupovať v tom istom konaní ako intervient.
37. Odvolací súd zrušil odvolaniami napadnuté výroky rozsudku prvoinštančného súdu (prvý, druhý,
tretí, štvrtý výrok) vrátane závislých výrokov o trovách konania (šiesty, siedmy výrok) podľa ustanovenia
§ 389 ods. 1 b/, c/ CSP, pretože neboli splnené podmienky na ich potvrdenie (§ 387 CSP) ani na ich
zmenu (§ 388 CSP) a v zmysle § 391 ods. 1 CSP mu vec v tomto rozsahu vrátil na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie.

38. Odvolací súd uvádza, že žalovaný 1/ v prvoinštančnom konaní poukázal na to, že na jeho strane
ide o absenciu pasívnej vecnej legitimácie vzhľadom na to, že v čase vzniku dopravnej nehody (dňa
27. 05. 2007) bol konateľom spoločnosti I.T.R. s. r.o. (od 25. 09. 2019 zmena obchodného názvu
AQUARAMA SLOVAKIA, s.r.o. - poznámka odvolacieho súdu), Lučenec, IČO: 36 033 294, pričom
dňa 27. 05. 2007 viedol motorové vozidlo tov. zn. Audi A6, EČ: Z. XXX Z. v súvislosti s jeho cestou, v

rámci ktorej plnil funkciu, ktorá pre neho vyplývala z postavenia konateľa spoločnosti, vrátane výkonu
činností do skončenia tejto cesty. Zároveň žalovaný predložil súdu prvej inštancie fotokópiu Zmluvy o
výkone funkcie uzatvorenej podľa § 66 ods. 3 Obchodného zákonníka zo dňa 31. 03. 2005 (č.l. 71-72
spisu), Lízingovú zmluvu uzavretú medzi prenajímateľom B.O.F., a.s. so sídlom Miletičova 1, 821 08
Bratislava, IČO: 31 318 045 a nájomcom I.T.R. s. r.o. so sídlom Lučenec (č.l.74-75 spisu) a taktiež

listinu (č.l. 73 spisu) opatrenú pečiatkou I.T.R. s. r.o., Lučenec (bez datovania), v ktorej je uvedené
EČ motorového vozidla tov. zn. ,,AUDI A6 XX. XXX XX., dátum 21. 05. 2007 Lučenec, stav počítadla
127153, dňa 22. 05. 2007 COMO-GRANDATE, stav počítadla 127153, ubehnuté 1250, dátum 27. 05.
2007 Žiar nad Hronom, ubehnuté 1253.“ 39. Odvolací súd poukazuje na to, že súd prvej inštancie sa
žiadnym spôsobom nevysporiadal so žalovaným 1/ tvrdenými skutočnosťami ohľadne toho, že dňa

27. 05. 2007 viedol motorové vozidlo v súvislosti s jeho cestou, v rámci ktorej plnil funkciu, ktorá pre
neho vyplývala z postavenia konateľa spoločnosti, vrátane výkonu činností do skončenia tejto cesty. Súd
prvej inštancie žiadnym spôsobom nevysvetlil, z akého titulu v posudzovanej veci neaplikoval platné
znenie § 420 ods. 2 OZ, z ktorého vyplýva : ,,Škoda je spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou
osobou, keď bola spôsobená pri ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili. Tieto osoby samy za

škodu takto spôsobenú podľa tohto zákona nezodpovedajú; ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych
predpisov nie je tým dotknutá. “ Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie mal žalovaného
1/ na zistenie podstatných a rozhodujúcich skutočností požiadať o ďalšie skutkové tvrdenia v zmysle
§ 150 ods. 2 CSP, keďže žiadna zo strán nenavrhla vykonať dôkaz výsluchom žalovaného 1/ o ním
tvrdených skutočnostiach (§ 195 CSP) a žalovaný 1/ okrem predloženia listiny (č.l. 73 spisu) opatrenej

pečiatkou I.T.R. s. r.o., Lučenec (z ktorej nevyplýva, že sa týka konkrétnej osoby žalovaného 1/, ani účel
cesty), nenavrhol vykonať žiadne dokazovanie. 40. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku síce
poukázal na judikát R 29/79, avšak neuviedol jeho celé znenie, z ktorého vyplýva: ,,Aj keď za škodu
spôsobenou prevádzkou motorového vozidla zodpovedá prevádzateľ tohto dopravného prostriedku (§
427 OZ), nie je tým vylúčená zároveň zodpovednosť napr. vodiča motorového vozidla za škodu, ktorú

spôsobil pri tej istej škodnej udalosti poškodenému porušením právnej povinnosti (§ 420 OZ), pokiaľ
nejde prípad uvedený v ustanovení § 421 ods. 2 OZ (aktuálne § 420 ods. 2 OZ - poznámka odvolacieho
súdu). Poškodenému patrí odškodnenie za bolesti (§ 2 ods. 1 vyhlášky č. 32/1965 Zb.) spôsobené aj
rehabilitačnou starostlivosťou.

41. Odvolací súd konštatuje, že vodič nezodpovedá za škodu v zmysle § 420 ods. 1 OZ, ak za škodu
zodpovedá jeho principál (§ 420 ods. 2 OZ). Zodpovednosť za cudzie konanie spája ustanovenie §
420 ods. 2 OZ so splnením týchto predpokladov: 1/ škoda bola protiprávne spôsobená tými, ktorých
právnická či fyzická osoba pri svojej činnosti použila, a ďalej (kumulatívne), 2/ ku škode došlo pri
činnosti (plnení úloh) právnickej alebo fyzickej osoby. Použitie vodiča na plnenie úloh prevádzateľa

(zamestnávateľa) sa preukazuje pomerom závislosti medzi nimi (napr. pracovná zmluva, výpis z
obchodného registra, potvrdenie poisťovní o platí poistného a pod.)
42. Vzhľadom na uvedené, ak súd prvej inštancie ustálil, že žalovaný 1/ zodpovedá za škodu na zdraví
žalobcov1/-3/vzmysleustanovenia§420ods.1OZ,ideopredčasnýzáversúduprvoinštančnéhosúdu.43. Odvolací súd konštatuje, že príčinná súvislosť medzi zavineným protiprávnym konaním škodcu a
vznikom škody na zdraví musí byť bezpečne preukázaná, pričom tu nestačí pravdepodobnosť, pričom
porušenie povinnosti na strane škodcu má byť konkretizované aj aplikáciou príslušných právnych

predpisov.
44. Pokiaľ žalovaný 1/ v odvolaní analyzoval tvrdenia účastníkov nehody, rozpory a nezrovnalosti v
týchto tvrdeniach, rozpory a nezrovnalosti zadokumentovaných stopách, polohách, vzdialenostiach, či
v postupe dopravného policajta na mieste nehody, odvolací súd poukazuje na to, že ide o prostriedky
procesnej obrany, ktoré žalovaný 1/ objektívne mohol uplatniť v konaní pred okresným súdom (avšak ich

neuplatnil pred prvoinštančným súdom), a teda nespĺňajú procesné podmienky uvedené v ustanovení
§ 366 CSP na to, aby mohli byť relevantným odvolacím dôvodom.
45.Ďalejodvolacísúdkonštatuje,žepre správnevyporiadaniesasnámietkoupremlčania(vprípade,ak
by žalovaný 1/ zodpovedal v zmysle § 420 ods. 1 OZ za vznik škody na zdraví žalobcov 1/-3/) vznesenou
žalovaným1/ohľadnežalobcami2/,3/uplatnenýchnárokov,bolopotrebné náležitýmspôsobomzistiť,či
žalobkyňa 1/ v rámci adhézneho konania riadne a včas uplatnila nárok (v tom čase maloletých) žalobcov

2/-3/ z titulu náhrady za bolesť, a to do skončenia vyšetrovania a či v konaní riadne pokračovala.
46. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie predčasne ustálil, že žalobcovia 2/-3/ si riadne a
včas uplatnili nárok z titulu náhrady za bolesť v rámci trestného konania. V zmysle ustanovenia § 46 ods.
3Trestnéhoporiadkutotiž poškodený,ktorýmápodľazákonaprotiobvinenémunároknanáhraduškody,
ktorámubolaspôsobenátrestnýmčinom,jetiežoprávnenýnavrhnúť,abysúdvodsudzujúcomrozsudku

uložil obžalovanému povinnosť nahradiť túto škodu; návrh musí poškodený uplatniť najneskoršie do
skončenia vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania. Z návrhu musí byť zrejmé, z akých dôvodov a
v akej výške sa nárok na náhradu škody uplatňuje.
47. V posudzovanej veci žalobcovia 1/-3/ svoje nároky na náhradu za bolesť odvodzujú od ,,Lekárskych
nálezov“ MUDr. Stanislava Šperku, chirurga so sídlom neštátnej chirurgickej ambulancie v Žiari nad

Hronom zo dňa 16. 11. 2007.
48. Odvolací súd na margo odvolacích námietok žalovaného 1/ uvádza, že podmienkou pri vyhotovení
lekárskeho posudku je jeho písomná forma. Vzor lekárskeho posudku je uvedený v Prílohe č.2 zákona
č. 437/2004 Z.z.. To však neznamená, že lekársky posudok musí mať nevyhnutne formálnu úpravu
obsiahnutú v Prílohe č. 2 zákona o BSSU. Možnosť výberu je ponechaná na posudzujúceho lekára.

49. Z lekárskych posudkov o bolestnom predložených žalobcami 1/-3/ vyplývajú náležitosti v zmysle § 8
ods. 1 zákona o BSSU, pričom zo zákona o BSSU nevyplýva povinnosť posudzujúceho lekára vyznačiť
na lekárskom posudku dátum ustálenia zdravotného stavu poškodeného.
50. Lekárske posudky u žalobcov 1/-3/ obsahujú i zdôvodnenie, keďže z nich vyplývajú zistené diagnózy
z príslušných odborných vyšetrení s tým, že v posudzovanom prípade nedošlo k zvýšeniu bodového

hodnotenia bolestného podľa § 9 ods. 5, 6 zákona o BSSU. V predmetnej veci posudzujúcim lekárom
nebol lekár zariadenia ústavnej starostlivosti (jednalo sa o lekára neštátnej chirurgickej ambulancie).
V zmysle § 7 ods. 1 veta druhá zákona o BSSU len v prípadoch, ak je posudzujúcim lekárom lekár
zariadenia ústavnej zdravotnej starostlivosti, lekársky posudok posudzuje primár príslušného oddelenia
alebo prednosta príslušnej kliniky zdravotníckeho zariadenia alebo jeho zástupca, ak rozsah následkov

presahuje 200 bodov.
51. Odvolací súd dodáva, že žalovaný 1/ v konaní pred prvoinštančnom konaní namietal ohľadne
lekárskych posudkov všeobecne ,,formálne“ a ,,obsahové náležitosti“ požadované § 7 ods. 3 zákona
č. 437/2004 Z.z., pričom súdu prvej inštancie nepredložil lekárske posudky, resp. znalecký posudok, o
ktoré mohol v zmysle § 7 ods. 3, 6 zákona č. 437/2004 Z.z. požiadať.

52. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom žalobcov 1/-3/ vrátane žalovaného 1/, že súd prvej inštancie
v posudzovanej veci nesprávnym spôsobom aplikoval ustanovenie § 450 OZ, keď za dôvod daný
hodného zreteľa prihliadol na to, že žalobcovia 2/, 3/ v čase vzniku škody na zdraví neboli umiestnené
v motorovom vozidle v detských zadržiavacích zariadeniach, keďže prípadné spoluzavinenie
poškodených (žalobcov 1/-3/) na vzniku škody je potrebné posudzovať podľa ustanovenia § 441

Občianskeho zákonníka.
53. Odvolací súd konštatuje, že v konaní o náhradu škody podľa Občianskeho zákonníka sa súd musí
vždy zaoberať otázkou, či bola škoda spôsobená taktiež alebo výlučne zavinením poškodeného. Ide
o významné určenie vzťahu medzi jednaním poškodeného a škodcom a o stanovenie podielu, ktorým
poškodený prispel k škodlivému následku. Úvaha súdu o týchto okolnostiach sa vždy musí opierať o

úplné zistenia a o ich všestranné zhodnotenie.
54. Medzi prípady spoluzavinenia poškodeného patria najmä situácie, keď poškodená osoba má podiel
na vzniku škody v doprave tým, že poruší povinnosť jej uloženú zákonom o premávke na pozemných
komunikáciách. Medzi také prípady porušenia povinnosti patrí najmä to, že zranený spolujazdec vmotorovom vozidle nebol pripútaný bezpečnostným pásom, vodič a spolujazdec na motocykli nemali
predpísanú prilbu, bicyklista jazdil bez predpísanej prilby, neosvetlený a bez predpísaného reflexného
označenia, chodec sa pohyboval na ceste bez reflexných prvkov a pod.

55. Pokiaľ žalobcovia 1/-3/ namietali, že ku škode na zdraví by došlo v rovnakom rozsahu i v prípade
zabezpečenia žalobcov 2/, 3/ v detských zadržiavacích zariadeniach a k argumentácii žalovaného
1/, že žalobkyňa 1/ nebola pripútaná bezpečnostným pásom a v v prípade zabezpečenia žalobcov 2/,
3/ detských zadržiavacích zariadeniach by došlo v menšom rozsahu ku škode na zdraví, odvolací
súd poukazuje na to, že absenciu pripútania žalobkyne 1/ bezpečnostným pásom nebola zo strany

žalovaného 1/ namietaná v prvoinštančnom konaní, pričom žiadna zo strán nenavrhla vykonať dôkaz
výsluchom žalobkyne 1/ k okolnostiam vzniku škody na jej zdraví vrátane škody na zdraví žalobcov
2/, 3/ a taktiež žiadna zo strán nepredložila v prvoinštančnom konaní dôkaz (napr. znalecký posudok),
z ktorého by bolo možné vyvodiť iný rozsah poškodenia na zdraví u žalobcov 1/-3/, než aký vyplynul zo
žalobcami 1/-3/ predložených lekárskych posudkov, a to pre prípad zabezpečenia žalobcov 2/-3/ v čase
vzniku škody v detských zadržiavacích zariadeniach.

56. Odvolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že podľa § 185 CSP môže súd vykonať len tie dôkazy,
ktoré navrhli strany sporu, pričom sám rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná.
57. Odvolací súd poukazuje na to, že povinnosťou žalobcov 1/-3/ a žalovaného 1/ bolo označiť a
predložiť súdu relevantné dôkazy na preukázanie nimi tvrdených skutočností, keď okruh rozhodujúcich
skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný

hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporné právne pomery strán konania. Hmotnoprávna
norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané),
ako aj nositeľa dôkazného bremena. Na povinnosť tvrdenia nadväzuje aj povinnosť označiť dôkazy
preukazujúce tvrdené skutočnosti; žalobcov 1/-3/ zaťažuje dôkazné bremeno preukázať nárok na
náhradu za bolesť voči žalovanému 1/. Pokiaľ sú tieto skutočnosti preukázané, žalobcovia 1/-3/ uniesli

tak bremeno tvrdenia, ako bremeno dôkazu. Avšak ani žalovaný 1/ nie je v procese subjektom, ktorého
by sa uvedené procesné povinnosti netýkali. Pokiaľ sa chce v konaní úspešne brániť, nielen tvrdiť, že
žalobcom 1/-3/ voči nemu nevznikol nárok na náhradu za bolesť, na svoje tvrdenia musí označiť dôkazy.
Teóriavtejtosúvislostihovoríotzv.presúvanídôkaznéhobremena.Idetuorozdeleniebremenatvrdenia
a dôkazného vemena medzi stranami v závislosti na aktuálnom stave (priebehu konania) a na tom, ako

právna norma vymedzuje práva a povinnosti účastníkov hmotnoprávneho vzťahu.
58. Vzhľadom na uvedené odvolaciemu súdu neostala iná možnosť ako rozsudok okresného súdu v
odvolaním napadnutých výrokoch (prvý, druhý, tretí, štvrtý výrok) vrátane závislých výrokov o trovách
konania (šiesty, siedmy výrok) podľa ustanovenia § 389 b/, c/ CSP zrušiť, pretože neboli splnené
podmienky na jeho potvrdenie (§ 387 CSP) ani na jeho zmenu (§ 388 CSP) a v zmysle § 391 ods. 1

CSP mu vec v tomto rozsahu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
59. Úlohou prvoinštančného súdu bude vysporiadať sa s tým, či v posudzovanej veci je dôvodná
aplikácia ustanovenia 420 ods. 2 OZ. V prípade, ak budú na strane žalovaného 1/ naplnené predpoklady
vzniku zodpovednosti v zmysle ustanovenia § 420 ods. 1 OZ, vysporiada sa s námietkou premlčania
vznesenou žalovaným 1/ s prihliadnutím na to, či žalobcovia 2/,3/ uplatnili svoje nároky riadne a včas

v adhéznom konaní, či došlo k spočívaniu, resp. k uplynutiu premlčacej doby ohľadne ich nárokov v
nadväznosti s riadnym a včasným (ne)uplatnením nároku na náhradu za bolesť v adhéznom konaní.
O výške eventuálne nepremlčaného nároku žalobcov 1/-3/ ohľadne náhrady za bolesť s príslušenstvom
rozhodne okresný súd aplikujúc správny právny predpis, pričom z odôvodnenia rozhodnutia musia
vyplynúť nielen dôvody, pre ktoré žalobcom 1/-3 /vznikol nárok na náhradu za bolesť, ale aj spôsob a

špecifikácia jeho výpočtu, pričom súd prvej inštancie sa vysporiada s eventuálnym spoluzavinením na
strane žalobcov 1/-3/ v zmysle § 441 OZ a s eventuálnou aplikáciou § 450 OZ, a to s prihliadnutím na
odvolacím súdom horeuvedené závery.
Ďalej odvolací súd dáva do pozornosti, že povinnosťou súdu prvej inštancie bude postupovať v súlade
s ustanovením § 181 ods. 2 CSP.

60. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je súd
prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP).
61. V novom rozhodnutí rozhodne okresný súd i o náhrade trov celého, teda i odvolacieho konania (§
396 ods. 3 CSP). Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o trovách konania voči

žalovanej 2/ opomenul skúmať dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 257 CSP. Zároveň odvolací
súd poukazuje na to, že každý zo žalobcov 1/-3/ uplatnil samostatný nárok voči žalovanému 1/ (i voči
žalovanému 2/), preto pri posúdení eventuálneho pomeru úspechu vo veci, je potrebné postupovať v
zmysle § 255 CSP u každého zo žalobcov 1/-3/ zvlášť.62. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).