Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 11. jún 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 9CoCsp/1/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8519200120
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 06. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Jusková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8519200120.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvPrešovevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.MonikyJuskovejačlenovsenátu,

sudkyne JUDr. Jany Burešovej a sudcu Mgr. Miloša Koleka v spore žalobcu: Intrum Slovakia, s.r.o.,
Mýtna 48, 811 07 Bratislava, IČO: 35 831 154, právne zast. JUDr. Jánom Šoltésom, advokátom, Mýtna
48, Bratislava proti žalovanej: T. K., nar. XX.XX.XXXX, Q. XXX, XXX XX N., zastúpenej advokátkou
JUDr. Martou Konkoľovou, so sídlom Jarmočná 79, 064 01 Stará Ľubovňa, v konaní o zaplatenie
325,34 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa č.k.
8Csp/9/2019-70 zo dňa 16.08.2019 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok vo vyhovujúcom výroku a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania.

Žalobcovi nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Stará Ľubovňa (ďalej aj len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol takto:
„I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 275,15 eura, úrok z omeškania vo výške 5,00 %
ročne zo sumy 275,15 eura od 21.9.2017 do zaplatenia, a to všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku.
II. V prevyšujúcej časti súd žalobu z a m i e t a.
III. Žalovaný je p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 69,14 %, o ktorej výške bude

rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“

V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že právny predchodca žalobcu, ktorou bola Všeobecná úverová
banka, a.s., sa podanou žalobou domáhal toho, aby súd uložil žalovanej zaplatiť mu sumu 325,34 eura
s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo žalovanej sumy od 09.04.2016 do zaplatenia, žiadajúc
taktiež, aby súd žalovanej uložil zaplatiť mu náhradu trov s konaním mu vzniknutých. Žaloba bola
odôvodnená tým, že na základe Zmluvy o pôžičke č. XXXXXXXX zo dňa 20.03.2015 bola žalovanej

poskytnutá pôžička vo výške 360,81 eura na kúpu spotrebného tovaru. Žalovaná uhradila akontáciu vo
výške 40,09 eura z kúpnej ceny, ktorá bola vo výške 400,90 eura a na zvyšok kúpnej ceny bola žalovanej
poskytnutá pôžička. Pôžička mala byť zaplatená v 30 mesačných splátkach po 16,73 eura. Žalovaná
zmluvne dohodnuté povinnosti porušila keďže zaplatila len čiastku 117,11 eura. Z uvedeného dôvodu
bol úver zosplatnený a celkový dlh žalovanej tak predstavuje čiastku 325,34 eura.
Súd konštatoval, že žalovaná, ktorú poučil o jej procesných právach a povinnostiach, sa k žalobe
nevyjadrila.

Uznesením č.k. 8Csp/9/2019-63 z 21.05.2019 súd pripustil zmenu na strane žalobcu z dôvodu
postúpenia pohľadávky z pôvodného žalobcu na spoločnosť Intrum Slovakia, s.r.o. ku dňu 16.04.2019.
Z vykonaného dokazovania súd zistil vznik záväzkového vzťahu, ako bolo uvedené v žalobe. Úroková
sadzba bola dohodnutá vo výške 27,83 %, RPMN bola 27,83 %, priemerná hodnota RPMN 34,42%, celková čiastka 487,80 eura, splatnosť prvej splátky 20.04.2015, splatnosť ďalších splátok vždy k
20. dňu v mesiaci a konečná splatnosť bola v septembri 2017. Žalovaná okrem akontácie uhradila
po poskytnutí úveru 7 splátok po 16,73 eura, čo bolo spolu 117,11 eura. Upomienkou z 27.01.2016

právny predchodca žalobcu vyzval žalovanú na úhradu dlžných splátok do 05.03.2016 s tým, že ak k
úhrade splátky splatnej v mesiaci november 2015 nedôjde, bude možné úver zosplatniť. Upomienku
žalovaná prevzala 03.02.2016. Keďže na upomienku nereagovala, právny predchodca žalobcu vyhotovil
dve oznámenia o vyhlásení okamžitej splatnosti úveru, jedno bez uvedenia dátumu a druhé s dátumom
26.03.2016, ktorým bolo žalovanej oznámené, že dlh z úverovej zmluvy sa stal splatným.

Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za to, že žaloba bola dôvodnou v časti. Zmluva,
nárok z ktorej bol predmetom konania, obsahovala podstatné náležitosti vyžadované zákonom o
spotrebiteľských úveroch platným a účinným v čase uzavretia zmluvy. Pri skúmaní predpokladov
pre zosplatnenie úveru dospel k záveru, že žalobca nepreukázal riadne zosplatnenie úveru, nakoľko
nepreukázal odoslanie právneho úkonu o zosplatnení žalovanej. Preto mal súd prvej inštancie za to, že
žalobca mal právo požadovať iba splátky splatné do dňa vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej. Keďže

v čase podania žaloby, aj v čase vyhlásenia rozsudku už bola splatná aj posledná splátka úveru, súd
skúmal či žalobou nebol uplatňovaný premlčaný nárok.
Splátky úveru boli podľa predloženej zmluvy splatné od 20.04.2015 postupne vždy k 20. dňu v
mesiaci až do 20.09.2017. Žaloba bola elektronicky odoslaná dňa 25.01.2019. Vzhľadom na neplatnosť
zosplatnenia úveru sa premlčanie počíta od splatnosti každej splátky osobitne. Za tohto stavu potom sú

premlčané splátky splatné od 20.08.2015 do 20.01.2016, teda 6 splátok. Nepremlčané ostali iba splátky
splatné od 20.02.2016 do 20.03.2017. Vychádzajúc z údajov uvedených v žalobe v spojení s pripojenými
listinnými dôkazmi, najmä z prehľadu splátok a úhrad, žalobca si za február 2016 uplatnil splátku vo
výške 16,73 eura a potom zvyšok istiny vo výške 258,42 eura. Keďže súd je viazaný žalobným návrhom
v tom smere, že nemôže priznať viac ako si žalobca uplatnil žalobou, súd priznal žalobcovi nárok na

zaplatenie sumy 275,15 eura predstavujúcej súčet splátky splatnej vo februári 2016 a zvyšku istiny. V
prevyšujúcej časti týkajúcej sa zaplatenia premlčaných splátok súd žalobu zamietol. Nakoľko žalovaná
nezaplatila žalobcovi dlh, ktorý bola povinná vrátiť, čím sa dostala do omeškania, uložil žalovanej zaplatiť
aj úrok z omeškania odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti poslednej splátky podľa zmluvy o úvere,
t.j. do 21.09.2017. V prevyšujúcej časti žiadaných úrokov z omeškania súd žalobu zamietol.

Pri právnom posúdení odkázal súd prvej inštancie na § 497 Obchodného zákonníka, na ustanovenia
Zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase podpísania zmluvy - § 1
ods. 2, § 2 písm. a) b) d), na ustanovenia Občianskeho zákonníka - § 52 ods. 1, 3, 4, § 53 ods. 9, § 54a,
§ 565, § 517 ods. 1, 2 a na ust. § 3 ods. 1 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z.
Výrok o trovách konania odôvodnil ust. § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Nakoľko žalobca

nebol úspešný v celom rozsahu, jeho úspech bol v rozsahu 84,57 % a neúspešný v rozsahu 15,43 %,
preto uložil žalovanej nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 69,14 %.

2. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalovaná, a to proti prvému a tretiemu výroku rozsudku z
dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) Civilného sporového poriadku.

Podľa žalovanej súd prvej inštancie nesprávne posúdil otázku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu
v nadväznosti na § 92 ods. 8 Zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách. Neboli dodržané podmienky v
zmysle tohto zákonného ustanovenia keďže absentuje písomná výzva pred postúpením pohľadávky
a postúpenie je tak neplatným právnym úkonom. Podľa žalovanej v zmluve tiež absentujú viaceré
náležitosti, pre ktoré zmluva mala byť posúdená tak, že úver, na základe nej poskytnutý, by mal byť

bezúročný a bezpoplatkový. V zmluve nie je uvedený druh spotrebiteľského úveru, nie je tam uvedená
doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere, čím absentujú náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) a f)
zákona o spotrebiteľských úveroch. Pri poskytovaní úveru veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou,
pretože úver bol žalovanej poskytnutý bez akýchkoľvek údajov o jej príjmoch, výdavkoch a rodinnom
stave. Na účely posudzovania jej schopností splácať úver z uvedeného dôvodu má byť úver posúdený

ako bezúročný a bez poplatkov. Podľa žalovanej je tiež otázne či vôbec zmluva je platným právnym
úkonom keďže nebolo preukázané aby došlo čo i len k formálnemu zisťovaniu celkovej zadlžnosti
žalovanej, jej ekonomickej situácie, zmluva by tak mala byť posúdená ako absolútne neplatná, a preto
by strany sporu boli povinné v zmysle § 457 Občianskeho zákonníka vrátiť všetko to, čo podľa nej
dostali. Za tejto situácie by bol nárok žalobcu v celom rozsahu premlčaný, keďže by tak uplynula 2-ročná

subjektívna, ako aj 3-ročná objektívna lehota. Podľa žalovanej je taktiež nedôvodné priznanie úroku z
omeškania, nie len z istiny, ale aj z príslušenstva pohľadávky, žalovaná preto žiadala, aby odvolací súd
rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšiekonanie a nové rozhodnutie alebo aby rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietne a
žalovanej prizná voči žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

3. Žalobca sa k odvolaniu žalovanej nevyjadril.

4. Krajský súd v Prešove (ďalej aj len „odvolací súd“), príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP),
vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie v rozsahu v
akom bolo odvolaním napadnuté, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a v rámci prípravy rozhodnutia

o odvolaní žalovanej vyzval strany sporu v súlade s ust. § 382 CSP k tomu, aby sa vyjadrili k možnému
použitiu ust. § 17 Zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom k 16.04.2019,
k § 7 a § 11 Zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom k 20.03.2015 a k §
92 ods. 8 Zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení účinnom k 16.04.2019, ktoré pri rozhodovaní o
nároku žalobcu súdom prvej inštancie použité neboli.

Žalobca sa k výzve odvolacieho súdu nevyjadril.

Žalovaná vo vyjadrení k výzve odvolacieho súdu uviedla, že zotrváva na svojom právnom názore
vyjadrenom v odvolaní k tomu, že neboli dodržané podmienky podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách,
keďže absentuje písomná výzva pred postúpením pohľadávky. Podľa žalovanej žalobca žiadnym

spôsobom nepreukázal, aby jeho právny predchodca akýmkoľvek spôsobom písomne vyzval žalovanú
k úhrade dlhu, resp. aby táto výzva bola objektívne spôsobilá dostať sa do dispozičnej sféry žalovanej.
Žalovaná taktiež uviedla, že pri posudzovaní predmetu sporu mali byť aplikované aj ust. § 7 ods. 1, §
11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, keďže veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou, nebolo
preukázané posudzovanie schopností žalovanej splácať spotrebiteľský úver.

5. Odvolací súd preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj jeho konanie v zmysle ust. § 379 a
nasl. CSP, zhodnotil stanovisko žalovanej k výzve odvolacieho súdu, odvolanie prejednal bez nariadenia
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku zverejnil na
úradnej tabuli, ako aj na webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 23.04.2020 (§ 219 ods. 3 CSP)

a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej opodstatneným nebolo.

6. Odvolacia argumentácia žalovanej, vychádzajúc z jej obsahu a zdôraznenia údajných pochybení
súdu prvej inštancie, bola skoncentrovaná na tvrdenie o nesprávnosti skutkových zistení a tvrdenie o
nesprávnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie. Odvolací súd posúdil relevantnosť takto

vymedzených tvrdení prihliadajúc na to, že v odôvodnení jeho rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na
každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam
pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).

7. Nesprávne skutkové zistenia sú také zistenia, na základe ktorých súd vec posúdil po právnej stránke a

ktorévpodstatnejčastinemajúoporuvovykonanomdokazovaní.Dochádzaktomuvtedy,aksúdvzaldo
úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov alebo z vyjadrení strany nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania
najavo alebo rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli dôkazmi preukázané alebo vyšli najavo, opomenul.
Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov.

8. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení aplikuje konkrétnu právnu normu
na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový
stav, dochádza k tomu vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny
právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil
nesprávne právne závery.

9. Po oboznámení sa s obsahom spisu, výsledkami vykonaného dokazovania, zisteným skutkovým
stavom má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie žalobou uplatnený nárok posúdil správne.
Vychádzal zo správne zisteného skutkového stavu a na správnosti jeho právneho posúdenia nemení nič
to, že sa nezaoberal aj ďalšími právnymi normami, aplikácia ktorých bola namieste vzhľadom na to, že

predmetný nárok bol nárokom zo zmluvy, ktorá bola uzatvorená s dlžníkom majúcim status spotrebiteľa.

10. Podľa § 92 ods. 8 Zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení účinnom k 16.04.2019, ak je napriek
písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnychdní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke
zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu
tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je

bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta; týmto nie sú dotknuté pravidlá pre postupovanie
pohľadávok zo zmlúv o spotrebiteľskom úvere podľa osobitného predpisu ani pravidlá pre postupovanie
pohľadávok zo zmlúv o úveroch na bývanie podľa osobitného predpisu. Toto právo banka alebo pobočka
zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo
pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to

neplatí,aksúčetvšetkýchomeškaníklientasosplnenímčolenčastitohoistéhopeňažnéhozáväzkuvoči
banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo
pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu,
na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže
postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo
pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

Podľa § 17 Zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom k 16.04.2019
(1) Práva vyplývajúce zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere neprechádzajú a veriteľ ich nemôže previesť
na tretiu osobu; to neplatí, ak prechádza alebo sa postupuje pohľadávka so všetkými právami s ňou
spojenými a

a) ide o prechod alebo postúpenie z veriteľa oprávneného poskytovať spotrebiteľský úver podľa tohto
zákona alebo osobitného predpisu na veriteľa podľa § 20 ods. 1 písm. a), banku, zahraničnú banku
alebo pobočku zahraničnej banky, a
b) prechádza alebo postupuje sa pohľadávka po konečnom termíne splatnosti spotrebiteľského úveru
alebo pohľadávka, ktorá sa stala splatnou pred termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.

(2) Práva vyplývajúce zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere neprechádzajú a veriteľ ich nemôže previesť
na tretiu osobu; to neplatí, ak prechádza alebo sa postupuje pohľadávka so všetkými právami s ňou
spojenými a
a) prechádza alebo postupuje sa pohľadávka po konečnom termíne splatnosti spotrebiteľského úveru
alebo pohľadávka, ktorá sa stala splatnou pred termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru a

b) ide o prechod alebo postúpenie z veriteľa oprávneného poskytovať spotrebiteľský úver na blízku
osobu spotrebiteľa, a to na základe písomnej žiadosti spotrebiteľa.
(3) Ustanovenie odseku 1 neplatí, ak sa postupuje podľa predpisov upravujúcich riešenie krízových
situácií na finančnom trhu, upravujúcich konkurzné konanie alebo ide o prechod pohľadávky z finančnej
inštitúcie podľa § 20a ods. 16, ktorá je oprávnená poskytovať spotrebiteľské úvery, na finančnú inštitúciu

podľa § 20a ods. 16, ktorá je oprávnená poskytovať spotrebiteľské úvery s predchádzajúcim súhlasom
Národnej banky Slovenska.
(4) Pôvodný veriteľ je povinný písomne informovať spotrebiteľa o postúpení pohľadávky do piatich
pracovných dní odo dňa postúpenia pohľadávky. Porušenie povinnosti podľa prvej vety je osobitne
závažným porušením povinností podľa osobitného predpisu.

Podľa § 7 Zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom k 20.03.2019
(1) Veriteľ je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou tejto zmluvy
spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť
spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa

poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel
spotrebiteľského úveru.
(2) Spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje potrebné
na posúdenie schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver; tým nie je dotknuté právo veriteľa
využívať informácie o spotrebiteľovi z príslušnej databázy za podmienok ustanovených osobitným

zákonom.

Podľa § 11 Zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom k 20.03.2019
(1) Poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak
a) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1,

b) zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y),
c) zmluva o spotrebiteľskom úvere formou povoleného prečerpania, ktorý sa musí splatiť na požiadanie
alebo do troch mesiacov, neobsahuje náležitosti podľa § 10 ods. 1 alebod) v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v
neprospech spotrebiteľa,
e) veriteľ spotrebiteľský úver poskytne finančnými prostriedkami v hotovosti.

(2) Ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie je oprávnený vyžadovať od
spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. V prípade hrubého porušenia povinnosti
podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Za hrubé porušenie povinnosti podľa
§ 7 ods. 1 sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o
príjmoch,výdavkocharodinnomstavespotrebiteľaalebobeznahliadnutiadopríslušnejdatabázyúdajov

o spotrebiteľoch na účely posudzovania ich schopnosti splácania úverov.

11. Vychádzajúc zo zákonných ustanovení citovaných v predchádzajúcom bode tohto rozsudku, ako aj
z ustanovení citovaných súdom prvej inštancie v jeho rozsudku v kontexte skutkového stavu zisteného
súdom prvej inštancie, ktorý nebol žalovanou do času než o nároku žalobcu súd prvej inštancie
rozhodol spochybnený, čím sa stal nesporným, odvolací súd konštatuje riadne zistenie skutkového stavu

rozhodného pre posúdenie veci súdom prvej inštancie a právne závery, ku ktorým súd prvej inštancie
dospel vychádzajú zo skutkových zistení. Po rozhodnutí dal zrozumiteľné, dostatočne konkrétne
vysvetlenie dôvodov rozhodnutia ku ktorému dospel.
Odvolací súd preto k odvolacím dôvodom žalovanej len dodáva:

12. Pokiaľ žalovaná namietala nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu s odkazom na ust. § 92 ods. 8
zákona o bankách, je potrebné uviesť, že v danom prípade k postúpeniu pohľadávky došlo v priebehu
konania ku dňu 16.04.2019. V tom čase bol už úver po konečnej splatnosti úveru keďže tento bol
splatný 20.09.2017. V čase postúpenia pohľadávky platilo ust. § 17 ods. 1, 2 Zákona č. 129/2010
Z.z. o spotrebiteľských úveroch, podľa ktorého je možné postúpiť len pohľadávky po splatnosti a len

na osoby oprávnené poskytovať spotrebiteľské úvery. Intrum Slovakia, s.r.o. je, ako vyplýva z údajov
vo verejných registroch, od 05.08.2016 zapísaný do zoznamu poskytovateľov spotrebiteľských úverov,
na základe rozhodnutia Národnej banky Slovenska č. ODB-3476/2016-2. K dátumu realizovaného
postúpenia pohľadávky sa vyžadovala výzva veriteľa dlžníkovi pred postúpením pohľadávky v zmysle §
92 ods. 8 zákona o bankách. Zo spisu vyplýva, že žalovaná bola veriteľom vyzývaná listom z 27.01.2016

k úhrade nedoplatku na splátkach s upozornením na oprávnenie úver zosplatniť. Predmetná písomnosť
bola žalovanej doručená 03.02.2016. Žalovaná napriek výzve veriteľovi dlh nezaplatila. Samotná zmluva
o postúpení pohľadávok je založená v registri Okresného súdu Stará Ľubovňa pod sp.zn. 1OpP/4/2018.
Z uvedeného vyplýva, že odvolacia argumentácia žalovanej k nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu
bola bez relevancie.

13. Pokiaľ žalovaná namietala, že zmluva, na základe ktorej bol žalovanej poskytnutý úver neobsahuje
zákonnénáležitostivyžadované§9ods.2písm.a)af)Zákonaospotrebiteľskomúvere,t.j.ženiejevnej
uvedený druh spotrebiteľského úveru, je potrebné uviesť, že v zmluve druh úveru uvedený je, nakoľko
v predmete financovania pôžičky je výslovne uvedené, že ide o viazaný spotrebiteľský úver. Pokiaľ

žalovaná namietala, že zmluva neobsahuje dobu trvania zmluvy, táto zákonom vyžadovaná náležitosť je
taktiež obsahom zmluvy nakoľko v zmluve je vyslovene uvedené, že doba trvania zmluvy je do splatenia
všetkých záväzkov klienta podľa tejto zmluvy.

14. Zo zmluvy vyplýva, že žalovaná v čase uzatvorenia zmluvy bola podnikajúcim subjektom, s

pridelenýmIČO:47860961,spríjmomzpodnikaniaza rokpredchádzajúciuzatvoreniuzmluvyvovýške
6.000 eur, s nákladmi za bývanie mesačne vo výške 60 eur, nie je tak možné mať za relevantné tvrdenie
žalovanej prezentované v odvolaní, že by veriteľ poskytol žalovanej úver bez akýchkoľvek údajov o jej
príjmoch a výdavkoch a že by z tohto dôvodu mal byť úver považovaný za bezúročný a bez poplatkov.
V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že pokiaľ by veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou v zmysle § 7

ods. 1, nebol by oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. V
danom prípade súd prvej inštancie zistil, že predpoklady pre zosplatnenie úveru preukázanými neboli,
práve preto sa zaoberal premlčaním jednotlivých splátok z úveru. Predmetná odvolacia argumentácia
žalovanej v tomto zmysle bola taktiež bez relevancie. Pokiaľ žalovaná namietala, že zmluva by mala
byť neplatná z dôvodu údajných porušení veriteľa, z toho dôvodu, že pri uzatváraní zmluvy sa nemalo

postupovať s náležitou odbornou starostlivosťou, keďže nemala byť zisťovaná ekonomická situácia
žalovanej, je potrebné uviesť, že dôsledky porušenia povinnosti veriteľa vyplývajú z ust. § 11 Zákona
č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a spočívajú buď v bezúročnosti, bezpoplatkovosti úveru
alebo nemožnosti veriteľa vyžadovať jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. Dôsledkom nie jeabsolútna neplatnosť zmluvy ako mienila žalovaná, a preto ani namietanie premlčania, ktoré by malo byť
podľa žalovanej posudzované pri uplatňovanom nároku ako nárok z bezdôvodného obohatenia nebolo
relevantné.

15. Vychádzajúc z dôvodov, ktoré odvolací súd doplnil v nadväznosti na výhrady žalovanej, k dôvodom
prvoinštančného rozsudku, je možné konštatovať, že súd prvej inštancie rozhodol správne, pokiaľ uložil
žalovanej zaplatiť nepremlčané splátky úveru, spolu vo výške 275,15 eura, spolu s úrokom z omeškania,
ako uviedol vo vyhovujúcom výroku. Nakoľko žalovaná splátky úveru predstavujúce vo svojom súhrne

požičanú sumu vrátane ceny úveru, žalobcovi nezaplatila, preto dôvodne z takto kvantifikovanej sumy
uložil súd prvej inštancie žalovanej platiť aj úrok z omeškania.
Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil; správnemu
rozhodnutiu vo veci samej zodpovedá aj súvisiaci výrok o trovách konania odzrkadľujúci výsledok, ku
ktorému sa v konaní dospelo.

16. V odvolacom konaní nebola žalovaná úspešná, nemá preto nárok na náhradu trov odvolacieho
konania, naopak fakticky plne úspešný bol žalobca, ktorému nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v zmysle § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov odvolacieho
konania vznikol. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca bol v odvolacom konaní pasívny, k odvolaniu
sa nevyjadril, náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil a podľa obsahu spisu mu ani žiadne

trovy v odvolacom konaní nevznikli. Odvolací súd vychádzal z článku 17 Základných princípov CSP
zakotvujúceho procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s §
396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania následne súdom prvej inštancie vo
výške náhrady trov konania za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli by bolo
zjavne nielen nerozumné, ale aj v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho konania, preto

žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

17. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd

rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydanéopravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.
Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom

odvolacom alebo dovolacom súde.
Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a

iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.