Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 29. máj 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 27CoCsp/1/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2717205280
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Michal Novotný

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2717205280.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom zo sudcov: Mgr. Michal Novotný ako predseda senátu a JUDr.

Anton Jaček a JUDr. Eva Behranová ako členovia senátu v sporovej veci žalobcu: Platiť sa oplatí s.r.o.,
IČO: 45 684 618, Mostová 2, Bratislava - Staré Mesto, zastúpeného: Jakubčák, advokátska kancelária,
s.r.o., Bratislava, proti žalovanému: P. D., nar. X. U. XXXX, T. XXX/XX, W., o 226,23 € s prísl., na
odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Skalica č. k. 3 Csp 218/2017-54 zo 4. septembra
2019 takto

r o z h o d o l :

I. Napadnutý rozsudok sa potvrdzuje.
II. Žalovanému sa nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (I) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca ako postupník

pôvodného veriteľa domáhal zaplatenia 226,23 € ako ceny služieb elektronickej komunikácie, a (II)
žalovanému nepriznal trovy konania.

2. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za dokázaný tento skutkový stav:

3. Spoločnosť Slovak Telekom, a.s., podpísala 3. júna 2014 návrh dvoch zmlúv o poskytovaní verejných
služieb, na základe ktorej mala žalovanému poskytovať služby elektronickej komunikácie v programoch

Happy XL, volania NAJ SIM na tel. č. XXXXXXXXX a XXXXXXXXX. Žalovaný zmluvy nepodpísal.
Slovank Telekom, a.s., však postupne piatimi faktúrami č. 7410926504, 7411888215, 7500739112,
7501756354 a 7502800908 vyúčtovala žalovanému rôzne služby elektronickej komunikácie. Dňa 27.
augusta 2015 Slovak Telekom, a.s., ako postupca a žalobca ako postupník podpísali rámcovú zmluvu
o postúpení pohľadávok, podľa ktorej postupca postupoval žalobcovi pohľadávky vzniknuté zo zmlúv o
poskytovaní verejných služieb. Zoznam konkrétnych pohľadávok mal byť vymedzený v protokole. Dňa
4. februára 2016 strany podpísali odovzdávací protokol, ktorým postupca postúpil žalobcovi pohľadávky

uvedené v prílohe č. 1, medzi ktorými boli aj pohľadávky z uvedených faktúr.

4. Z takto zisteného skutkového stavu súd prvej inštancie právne uzavrel, že žalobca sa domáha
postúpených nárokov zo zmlúv o poskytovaní verejných služieb, ktoré podľa § 44 ods. 1 zákona
č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách musia byť uzavreté v písomnej forme. Zmluvy
medzi Slovak Telekom, a.s., a žalovaným však v tejto forme uzavreté neboli, keďže neboli žalovaným
podpísané, takže sú podľa § 40 ods. 1 Obč. zák. neplatné. Okrem toho žaloba neobsahuje skutkové

tvrdenia, prečo žalobca žaluje len sumu 226,23 €, v dôsledku čoho žaloba nevyhovuje náležitostiam
podľa § 132 C. s. p. a žalobca tento nedostatok neodstránil ani na výzvu. Žalobca okrem toho nedokázal
ani nadobudnutie pohľadávok, keďže ich mal nadobudnúť na základe iného odovzdávacieho protokolu
než predložil.5. Včas podaným odvolaním sa žalobca domáha zmeny tohto rozsudku a vyhovenia žalobe, eventuálne
jeho zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie. Namietol, že pohľadávky nadobudol postúpením, pričom

podľa judikatúry Najvyššieho súdu SR aktívnu legitimáciu zakladá už oznámenie postúpenia postupcom.
Slovak Telekom, a.s., a žalovaný sa dohodli na poskytovaní služieb na určitých SIM kartách, ktoré Slovak
Telekom, a.s., riadne vyúčtovala tak, ako bolo uvedené v žalobe. Žalobca skutkovo tvrdil existenciu
právneho vzťahu medzi Slovak Telekom, a.s., ktorú žalovaný nepoprel, takže mal súd podľa § 151 C. s.
p. považovať za nesporné, že žalobca je veriteľom pohľadávky a Slovak Telekom, a.s., bol v právnom

vzťahu so žalovaným. Súd mal v prípade nedostatku náležitostí žaloby postupovať podľa § 129 C. s.
p., čo neurobil. Pokiaľ považoval žalobu za nedôvodnú, mal podľa § 138 C. s. p. vyzvať žalobcu na
jej späťvzatie. Inak porušil právo žalobcu na spravodlivý proces, a to o to viac, že sa vo veci nekonalo
pojednávanie. Osobitne zdôraznil, že medzi Slovak Telekom, a.s., a žalovaným bola uzavretá zmluva,
ktorú predložil. Záverom žalobca vytkol súdu prvej inštancie porušenie práva na spravodlivý proces
nedostatočným odôvodnenie svojho rozsudku, čo doložil obsiahlymi odkazmi na judikatúru Najvyššieho

súdu SR, Ústavného súdu SR a ESĽP.

6. Žalovaný sa k odvolaniu doručenému mudo vlastných rúk nevyjadril.

7. Krajský súd v Trnave ako odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 379 C.

s. p.), ako aj predchádzajúce konanie pred súdom prvej inštancie bez nariadenia pojednávania, keďže
nebolo potrebné opakovať ani dopĺňať dokazovanie a nevyžaduje to ani verejný záujem (§ 385 ods. 1
C. s. p. a contrario). Po jeho preskúmaní v medziach odvolacích dôvodov a vád, na ktoré je potrebné
prihliadať z úradnej povinnosti (§ 380 C. s. p.), dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

8. Odvolací súd nesúhlasí s námietkou, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný. Súd prvej inštancie
v ňom totiž dostatočne jasne vysvetlil, prečo nepovažuje za dokázanú existenciu písomnej zmluvy,
prečo nepodpísanú zmluvu nepovažuje za platnú a prečo nepovažuje skutkové tvrdenia žalobcu
za dostatočné. Dostatočne teda objasnil dôvody, ktoré boli preň podstatné na zamietnutie žaloby.
Odôvodnenie napadnutého rozsudku ako celok tak vyhovuje náležitostiam § 220 ods. 2 C. s. p.

9. Súdom prvej inštancie bol zistený a pre odvolací súd je podľa § 383 C. s. p. záväzný skutkový stav
reprodukovaný v odseku 3 tohto rozsudku. Takto zistený skutkový stav aj podľa názoru odvolacieho súdu
vyplýva z nesporných skutočností (§ 151 a § 186 ods. 2 C. s. p.) a z vykonaných dôkazov hodnotených
vo vzájomnej súvislosti v súlade s § 191 C. s. p. Skutkové zistenia sú v podstate len reprodukciou

listinných dôkazov, proti ktorým strany za konania nevzniesli žiadne námietky.

10.Odvolacísúdsavprerokúvanejvecinestotožňujesnázoromsúduprvejinštancie,žežalobcanesplnil
povinnosť podľa § 132 C. s. p. opísať v žalobe rozhodné skutočnosti a nahradil ich odkazom na listinné
dôkazy. So žalobcom možno súhlasiť s tým, že ak by žaloba skutočne neobsahovala náležitosti podľa

§ 132 C. s. p., bolo povinnosťou súdu postupovať podľa § 129 C. s. p. a vyzvať žalobcu na odstránenie
nedostatkov žaloby. Súd prvej inštancie však takto nepostupoval a vo výsledku konal aj správne.
Podľa judikatúry Ústavného súdu SR je sporové konanie je konaním kontradiktórnym, čo znamená,
že tá strana sporu, ktorá z určitej skutočnosti vyvodzuje právne následky, musí tvrdiť skutočnosti a k
tvrdeným skutočnostiam predložiť alebo označiť dôkazné prostriedky, inak úspešnou byť nemôže (porov.

uznesenie sp. zn. I. ÚS 246/2019). Sama okolnosť, že skutočnosti stranou tvrdené nepostačujú pre
posúdenie dôvodnosti a výšky nároky, nie je vadou, ktorá by bránila prejednaniu žaloby v zmysle § 129
ods. 1 a 3 v spojení s § 132 C. s. p. Neposkytnutie dostatočných tvrdení alebo nepredloženie potrebných
dôkazov môže mať za následok len nedokázanie hmotnoprávnych skutočností, o ktoré žalobca opiera
svoje uplatňované nároky (porov. v tomto zmysle uznesenie NS SR sp. zn. 4 Cdo 179/2012). Podľa §

129 C. s. p. však súd nie je povinný a v zásade ani oprávnený vyzývať na dopĺňanie potrebných tvrdení
a dôkazov v tom zmysle, že by bol povinný tým zabezpečiť, aby podanej žalobe mohol vyhovieť.

11.Podľačl.8základnýchprincípovsústranypovinnéoznačiťskutkovétvrdeniadôležitéprerozhodnutie
vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi. Ustanovenie § 132 C. s. p. tak predstavuje jeden z

konkrétnych prejavov, akými strana realizuje svoje bremeno tvrdenia a bremeno dôkazu. Tieto bremená
však nie sú abstraktnými bremenami s abstraktne vymedzeným rozsahom, naopak, ich obsah a rozsah
je vždy konkrétny s ohľadom na okolnosti danej veci. Podľa judikatúry (porov. uznesenie NS SR sp. zn.
4 Cdo 13/2009) vo všeobecnosti platí, že strana je povinná splniť bremeno tvrdenia, teda tvrdiť potrebnérozhodné skutočnosti. Potrebnosť je určovaná hypotézou právnej normy, ktorá upravuje sporný právny
pomer strán. Každá zo strán je pritom povinná tvrdiť (a v prípade sporu dokázať) existenciu znakov
skutkovej podstaty (hypotézy) tej právnej normy, ktorej právny následok (dispozícia) je v jej prospech.

Vo všeobecnosti je teda žalobca povinný tvrdiť a dokázať skutočnosti, ktoré napĺňajú znaky skutkovej
podstaty právnej normy, ktorá jeho nárok zakladá, a žalovaný je povinný tvrdiť a dokazovať skutočnosti,
ktoré napĺňajú znaky skutkovej podstaty právnej normy, ktorá žalovaný nárok oslabuje alebo celkom
ruší. Žalobca naopak v zásade nie je povinný tvrdiť a dokazovať také skutočnosti, ktoré napĺňajú znaky
skutkovej podstaty právnej normy, ktorá jeho nárok oslabuje alebo ruší. V prerokúvanej veci žalobca

v žalobe predniesol dostatočné skutočnosti, ktoré (pokiaľ by boli pravdivé) by zakladali jeho nárok.
Povinnosť tvrdiť skutočnosti, ktoré uplatnený nárok rušia alebo oslabujú, teda sú v prospech žalovaného,
zaťažuje podľa čl. 8 základných princípov C. s. p. práve žalovaného.

12. Uvedené nesprávne názory súdu prvej inštancie však vo výsledku nemajú vplyv na správnosť jeho
záveru o tom, že v prerokúvanej veci nebola dokázaná existencia písomnej zmluvy. Žalobca sa nemýli,

že aj v spotrebiteľských sporoch, akým je aj prerokúvaná vec (porov. § 290 C. s. p.), sa podľa § 300 C. s.
p. podporne použijú všeobecné ustanovenia o konaní. Medzi takéto ustanovenia patrí aj § 151 C. s. p.
o popretí skutkových tvrdení strany. Podľa § 151 ods. 1 C. s. p. potom platí, že skutkové tvrdenia strany,
ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné. Použiteľnosť tohto ustanovenia nie je
obmedzenáaniustanovením§295C.s.p.Znehototižvyplývalenmožnosťsúduprvejinštancievykonať

dôkaz nevyhnutný na rozhodnutie vo veci, aj keď ho spotrebiteľ nenavrhol. Nevyplýva z neho, že by
súd mohol namiesto spotrebiteľa uplatňovať iné prostriedky procesného útoku alebo procesnej obrany,
napríklad, že by za spotrebiteľa mohol popierať skutkové tvrdenia protistrany. Nepopreté skutkové
tvrdenia sa potom považujú za nesporné a ako také sa považujú za „zhodné tvrdenia“ strán v zmysle §
186 ods. 2 C. s. p., z ktorých je povinný pri rozhodovaní vychádzať, ak neexistuje dôvodná pochybnosť

o ich pravdivosti. Súd teda môže neprihliadnuť na nesporné skutkové tvrdenia strán len za predpokladu,
že má dôvodná pochybnosti o ich pravdivosti. Pojem „dôvodná pochybnosť o pravdivosti“ vyjadruje,
že takáto pochybnosť musí byť kvalifikovaná. Nestačí teda obyčajná pochybnosť, ale pochybnosť
„dôvodná“. Dôvodne možno pochybovať o pravdivosti zhodného tvrdenia strán vtedy, ak sú v zjavnom
rozpore s obsahom dôkazu, ktorý súd považuje za bezchybný, alebo ak zjavne odporujú všeobecne

známymskutočnostiam(vrátanevšeobecnýchskúseností)aleboskutočnostiamznámymsúduzúradnej
činnosti (porov. § 186 ods. 1 C. s. p.).

13. Platný C. s. p. síce pojem „skutočnosť“ na účely § 150 a 186 C. s. p. nevymedzuje, no (zahraničná)
doktrína nimi rozumie také deje vnútorného a vonkajšieho sveta (t. j. ohraničené udalosti a stavy

vonkajšieho sveta resp. ľudského duševného života), ktoré sú vnímateľné zmyslami (porov. napr.
Rechberger, W. - Simotta, A. Grundriss des österreichischen Zivilprozessrechts. [Náčrt rakúskeho
civilného procesného práva] Viedeň : MANZ 2010, s. 427; Paulus, Ch. G. Zivilprozessrecht. [Civilné
procesné právo] Berlín, Heidelberg : Springer-Verlag 2017, s. 143). Žalobca sa preto mýli v tom, že
by sa nadobudnutie pohľadávky (teda postavenie veriteľa) alebo existencia zmluvného vzťahu mohli

považovať za skutočnosti v zmysle citovaných ustanovení. To, či určitý právny vzťah vznikol, je totiž
až právnym následkom najrôznejších právnych skutočností (prejavov vôle či udalostí). Predmetom
skutkového tvrdenia, popretia a následného dokazovania tak môže byť len určitý jav (prejav, úmysel,
zámer, udalosť), nie je jeho právne následky. Samotný právny vzťah nie je dejom ani stavom vnútorného
a vonkajšieho sveta, ktorý by bol vnímateľný zmyslami. Ak teda aj žalobca v prerokúvanej veci

predniesol, že nadobudol pohľadávku a že Slovak Telekom, a.s., bol v právnom vzťahu so žalovaným,
nešlooskutkovétvrdenia.Skutkovýmtvrdenímmohlobyťnanajvýšto,žeSlovakTelekom,a.s.,podpísali
určitú listinu alebo urobili iné (ústne či faktické prejavy), ktoré následne mali určité právne následky.
Žalobca síce v žalobe takéto uzavretie zmluvy v podstate predniesol a žalovaný ho skutočne v súlade
s § 151 C. s. p. nepoprel, hoci mu bola žaloba doručená do vlastných rúk 19. marca 2018. Súd prvej

inštancie však mal o správnosti tejto nespornej skutočnosti oprávnené pochybnosti, pretože žalobcom
predložená zmluva o poskytovaní verejných služieb (č. l. 16 až 18) nebola žalovaným podpísaná a z
obsahu spisu nevyplývalo nič, čo by svedčalo o tom, že tento nedostatok podpisu je len technickým
omylom.

14. Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom žalobcu, že v prerokúvanej veci mal postupovať podľa §
138 C. s. p. Takýto výklad prekrúca význam uvedeného ustanovenia, ktorého cieľom nie je napomáhať
žalobcovi v unesení jeho bremena tvrdenia a dôkazu, ale umožniť vybaviť žaloby, ktoré sú celkom zjavne
bezdôvodné, aj keby všetky skutočnosti v nich uvedené boli pravdivé. V prerokúvanej veci však o takýprípad nešlo, preto žalobu nemožno považovať za „zjavne nedôvodnú“. Pokiaľ by totiž bola za konania
preukázaná existencia písomnej zmluvy o poskytovaní verejnej služby tak, ako to tvrdil žalobca v žalobe,
žalobe by bolo mohlo byť aspoň čiastočne vyhovené. Súd prvej inštancie preto v súlade s § 297 C. s.

p. nariadil na prejednanie veci pojednávanie na 4. septembra 2019, na ktoré žalobcu riadne predvolal
do rúk jeho právneho zástupcu (§ 110 ods. 1 C. s. p.), ktorému bolo predvolanie doručené 26. júla 2019
(doručenka k č. l. 29) z ktorého sa aj ospravedlnil (!) podaním z 3. septembra 2019 (č. l. 33). Preto je
prekvapivá námietka žalobcu, že súd rozhodol bez nariadenia pojednávania, keď opak je pravdou. Z
ustanovenia § 181 ods. 2 C. s. p. pritom vyplýva, že práve účelom pojednávania je oboznámiť strany so

spornými a nespornými skutočnosťami a s predbežným právnym posúdením veci. Žalobca zastúpený
advokátom teda môže a má predpokladať, že ak súd v spotrebiteľskom spore, ktorého predmetom
je nárok nepresahujúci 1.000 €, nariadi pojednávanie, je to zrejme preto, že nepovažuje za splnené
podmienky § 297 písm. b) C. s. p., teda nepovažuje tvrdenie žalobcu za nesporné. Pokiaľ sa žalobca na
toto pojednávanie nedostavil, sám sa tým pripravil o možnosť takéhoto oboznámenia a tiež o možnosť
doplniť svoje tvrdenia alebo navrhnúť ďalšie dôkazy, teda o možnosť uplatnenia ďalších prostriedkov

procesného útoku a obrany (§ 149 C. s. p.). Z ustanovenia § 181 ods. 2 C. s. p. zreteľne vyplýva, že
tieto úkony má súd urobiť „po úkonoch podľa odseku 1“, teda po prednese žaloby a prípadných ďalších
vyjadrení strán. Pokiaľ na pojednávaní nie je prítomná žiadna strana, súd nie je povinný postupovať
podľatohtoustanoveniaatakpovediac„doprázdna“oznamovaťspornéskutočnostiaprávneposúdenie.
Uvedené ustanovenie má totiž zvýšiť predvídateľnosť rozhodnutia súdu pre strany, preto má zmysel

trvať na jeho dodržaní len v prípade, ak sú strany na pojednávaní prítomné. Opačný výklad by bol
nezmyselným obradným formalizmom.

15. Pokiaľ by sa bol teda žalobca na pojednávanie dostavil, mohol byť podľa § 181 ods. 2 C. s. p.
oboznámený s tým, že súd prvej inštancie považuje niektoré skutočnosti za sporné a mohol uplatniť

aj ďalšie prostriedky procesného útoku a obrany (§ 149 C. s. p.), napr. návrh na vykonanie dôkazu -
listinami zmlúv o poskytovaní verejných služieb. Pokiaľ sa na pojednávanie nedostavil, sám sa o túto
možnosť pripravil. Pre prostriedky procesného útoku a procesnej obrany potom platí podľa § 154 C.
s. p. tzv. zákonná koncentrácia konania, v zmysle ktorej ich možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia
uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí. V prerokúvanej veci bolo dokazovanie skončené uznesením

na pojednávaní pred súdom prvej inštancie 4. septembra 2019, na ktorom sa žalobca nezúčastnil. Ďalšie
prostriedky procesného útoku a procesnej obrany sú teda tzv. novotami, ktorých použitie je upravené v
§ 366 a § 373 ods. 4 C. s. p. Podľa citovaných ustanovení možno použiť takéto prostriedky v odvolaní
len za podmienok uvedených v § 366. V prerokúvanej veci pritom prichádza do úvahy v zásade len
písm. d), teda že ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Žalobca spolu s odvolaním predložil aj nové listinné dôkazy - podpísané zmluvy o poskytovaní verejných
služieb. Odvolaciemu súdu však nevysvetlil, prečo tieto listiny s riadnymi podpismi nemohol predložiť v
konaní pred súdom prvej inštancie najneskôr do 4. septembra 2019. Nie je teda zrejmé, o akú chybu
„softvérovej knižnice“ malo ísť a kedy a ako bola táto chyba odstránená, teda že išlo o takú chybu, kvôli
ktorej tento dôkaz nemohol predložiť „bez svojej viny“ v zmysle § 366 písm. d) C. s. p.

16. Súd prvej inštancie potom správne právne posudzoval uplatnené nároky ako nároky na cenu služieb
elektronickej komunikácie zo zmlúv o poskytovaní verejných služieb podľa § 44 zákona č. 351/2011 Z. z.
Ako správne uviedol, ustanovenie § 44 ods. 1 cit. zák. vyžaduje, aby sa táto zmluva uzavrela v písomnej
forme. Podľa § 40 ods. 3 Obč. zák. to znamená, že na jej platnosť sa vyžaduje, aby bola konajúcimi

účastníkmi podpísaná. Zo zisteného skutkového stavu však vyplýva, že zmluvy, z ktorých žalobca
odvodzoval svoje nároky, neboli podpísané žalovaným ako druhým účastníkom. Podľa § 40 ods. 1 v
spojení s cit. ods. 3 Obč. zák. tak tieto zmluvy boli pre nedostatok formy ustanovenej zákonom neplatné,
v dôsledku čoho z nich nemohli vznikať nároky proti žalovanému na zaplatenie dohodnutej ceny za
dohodnuté služby. Tento dôvod pritom postačuje pre záver súdu prvej inštancie, že žalobca nemá nárok

na zaplatenie uplatňovaných nárokov. To platí bez ohľadu na to, či sú správne jeho ďalšie vývody
ohľadom nedostatkov postúpenia, kedy súd prvej inštancie ponechal nepovšimnutým, že oznámenie
žalobcu o postúpení pohľadávky, ktoré podľa § 526 ods. 2 Obč. zák. zásadne zakladá aktívnu legitimáciu
postupníka, bolo žalovanému doručené ako príloha žaloby (č. l. 23).

17. Z uvedených dôvodov tak odvolací súd vecne správny rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387
ods. 1 C. s. p. potvrdil (výrok I).18. Plne úspešnému žalovanému, ktorý by inak mal nárok náhradu trov podľa § 255 ods. 1 v spojení §
396 C. s. p., však žiadne trovy nevznikli, preto mu ich odvolací súd nepriznal (výrok II).

19. Rozhodnutie prijal senát jednomyseľne (3 : 0).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie za podmienok ustanovených v § 420 a § 421 C. s.
p. Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozsudku na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa

rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, ak nejde o prípady § 429 ods. 2 C. s. p.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.