Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 29. máj 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/299/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2319204114
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Terézia Mecelová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2319204114.1

Uznesenie

KrajskýsúdvTrnavevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.TerézieMecelovejačlenieksenátu
JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Gabriely Briškovej, vo veci žalobcu: Nemzeti Útdíjfizetési Szolgáltató
Zrt., Váci út 45/B, H-1137, Budapešť, Maďarsko, Reg.: 01-10-043108, zastúpeného: PETKOV & Co s.
r. o., Šoltésovej 14, Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 50 430 742, proti žalovaným: držitelia
motorových vozidiel podľa prílohy žaloby, o zaplatenie poplatku za použitie spoplatnených ciest, o

odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Galanta z 29. októbra 2019 č. k. 10C/42/2019-120,
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie podanie žalobcu doručené súdu dňa 10.9.2019 odmietol.
Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 129 ods. 1 až 3 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“). Vecne dôvodil, že žalobca sa žalobou
doručenou súdu dňa 10.9.2019 domáhal voči držiteľom motorových vozidiel podľa prílohy žaloby
zaplatenia 14.875 HUF s tým, aby súd poskytol žalobcovi súčinnosť za účelom zistenia identifikačných
údajov osôb, proti ktorým má žaloba smerovať. Podanie žalobcu nespĺňalo zákonom požadované
náležitosti, preto bol žalobca uznesením z 9.10.2019 č. k. 10C/42/2019-78 vyzvaný na jeho doplnenie
v zmysle § 129 ods. 1 CSP tak, aby označil subjekt žalovaného v zmysle § 133 ods. 1 CSP (meno,

priezvisko, dátum narodenia, adresa trvalého pobytu), ak ide o fyzickú osobu a v zmysle § 133 ods.
2 CSP (názov alebo obchodné meno, adresa sídla a identifikačné číslo, ak bolo pridelené), ak ide o
právnickú osobu. Súd prvej inštancie súčasne žalobcu poučil, že ak do 10 dní od prevzatia predmetného
uznesenia podanie nedoplní v zmysle výzvy, súd nebude môcť v konaní pokračovať a podanie odmietne.
Žalobcanavýzvusúduprvejinštancieneodstránilvadysvojhopodania,prektorévkonanínebolomožné
pokračovať, súd prvej inštancie preto podanie žalobcu odmietol. Súčasne poukázal na rozhodnutie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Cdo 68/2017.

2. Proti tomuto uzneseniu v celom jeho rozsahu podal žalobca včas odvolanie, s návrhom na jeho
zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnil ustanovením §
365 ods. 1 písm. a/, b/, d/, h/ CSP. Rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktoré sa opiera len o jediné
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, pokladá za nezákonné. Aby bolo právo na prístup

k súdu účinné, môže byť potrebné, aby štáty poskytli právnu pomoc, preklad alebo inú praktickú
podporu, aby umožnili jednotlivcom prístup k súdnemu konaniu (Artico/Taliansko, č. 6694/74). Takouto
inou praktickou podporou bol v tomto prípade postup súdu, ktorý tento pôvodne zvolil a síce postup
s odkazom na § 190 CSP v spojení s § 61 ods. 1 SKP. Tento postup zároveň bráni odmietnutiu
neúplného podania žalobcu. V danom prípade išlo o ničím neodôvodnený formalizmus a svojvoľný
postup. Účastník musí aspoň rámcovo navrhnúť, ako je možné informačný deficit preklenúť a súd by

mal posúdiť, či tento návrh môže viesť k odstráneniu informačného deficitu. Účelom tohto inštitútu je
podporiť pravdepodobný nárok skutkovými okolnosťami, ktoré jedna strana objektívne nemá. Poukázalna vybrané rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky. Žalobca vo svojom podaní, ktoré malo
byť žalobou, označil každého zo žalovaných jediným objektívne možným spôsobom, to znamená
iným identifikačným údajom /§ 133 ods. 1 CSP v spojení s § 114 ods. 4 zákona č. 8/2009 Z. z.

o cestnej premávke (ďalej len „ZoCP“)/. Žalovaní boli označení ako držitelia motorového vozidla a
individualizovaní uvedením evidenčného čísla vozidla v ich „registrovanej držbe“, ku konkrétnemu
časovému okamihu. Ktorýkoľvek súd má neobmedzený prístup k registru a teda nič nebráni tomu, aby
štát splnil záväzok uložený mu Ústavou ako aj Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a umožnil každému, koho právo bolo porušené (žalobcovi) predložiť svoju vec súdu, navzdory

informačnému deficitu, ktorým žalobca trpí nie z vlastnej viny. Rozhodnutie najvyššieho súdu, na
ktoré odkázal súd prvej inštancie, považuje odvolateľ za veľmi povrchné. Najvyšší súd založil svoje
rozhodnutie na nasledovných argumentoch: princíp rovnosti účastníkov konania (rovnosť zbraní,
kontradiktórnosť), formálne náležitosti označenia žalovaných (absencia nezameniteľnosti v spojení s
právnou subjektivitou), právo patrí bdelým. Následne žalobca podrobne rozoberal, resp. sa vyjadroval k
argumentácii tohto rozhodnutia najvyššieho súdu, s ktorou sa nestotožnil a poukázal na iné rozhodnutia

napríklad Českej republiky, ESĽP a iné. K označeniu žalovaných dodal, že súd nie je doslovným
znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho odchýliť v
prípade, keď si to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, požiadavka ústavne súladného výkladu
zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 Ústavy). Nemožno
tolerovať formalistický postup, ktorým sa za použitia sofistikovanej argumentácie odôvodňuje zrejmá

nespravodlivosť.Konštatovaniesúduoneúplnostižalobyzdôvoduneuvedeniamena,priezviska,adresy
trvalého pobytu a dátumu narodenia, je potrebné považovať za prílišný formalistický výklad ust. § 133
ods. 1 CSP. Vzhľadom na špecifickú situáciu, akceptácia uvedeného postupu súdu prvej inštancie, by
viedla k odňatiu prístupu k spravodlivosti. Ak účastník pri podaní žaloby a označení žalovaného subjektu
konal s dôverou v skoršie právoplatné súdne rozhodnutie (krajského súdu) a postupoval plne v súlade

s tam uvedeným právnym názorom týkajúcim sa toho, kto je v spore pasívne vecne legitimovaným
subjektom, bolo povinnosťou krajského súdu prijať taký výklad príslušných zákonných ustanovení, ktorý
by zachoval právo na súdnu ochranu žalobcu. Pokiaľ v podaní (žalobe) žalobcu absentovali údaje,
ktoré si môže súd zistiť sám nahliadnutím do príslušných evidencií, nie je na mieste za absenciu týchto
údajov sankcionovať účastníka konania. Naopak, povinnosť zabezpečiť strane sporu možnosť odstrániť

absenciu uvedených údajov zaťažuje súd, ktorý musí vyčerpať všetky možnosti na ich zistenie.

3. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§
359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods.

2 v spojení s § 357 písm. b/ CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§
127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 CSP), preskúmal
napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods.
1 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) dospel k
záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

4. V prejednávanej veci súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie o odmietnutí podania na názore, že
v konaní nebolo možné pokračovať pre nedostatočné označenie žalovaného (na podporu svojho názoru
uviedol rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Cdo 68/2017).

5. Je zrejmé, že v danej veci žalobca označil žalovaných nasledovným spôsobom: držitelia motorových
vozidiel podľa prílohy žaloby (v prílohe žaloby je uvedených 1872 evidenčných čísel motorových
vozidiel). Na odstránenie vád podania, spočívajúcich v nedostatočnom označení žalovaných, bol
žalobcauznesenímvyzvaný,poučenýotom,akovadytrebaodstrániťaajonásledkoch,akvadypodania
neodstráni (odmietnutie podania). Žalobca napriek výzve súdu prvej inštancie zotrval na označení

žalovaných ako „držitelia motorových vozidiel podľa prílohy žaloby“.

6. Otázkou ne/dostatočného označenia žalovaných vyššie uvedeným spôsobom sa zaoberal Najvyšší
súdu Slovenskej republiky v uznesení z 28.2.2019 sp. zn. 8 Cdo 68/2017, pričom treba mať na zreteli,
že na rozdiel od rozhodnutí krajských súdov, na ktorá žalobca poukazuje a ktorými nie je odvolací súd

viazaný, Najvyšší súd Slovenskej republiky je najvyššou súdnou autoritou.

7. V oblasti explikovaných ako „najvyššie súdne autority“ je potrebné článok 2 CSP vykladať vo funkčnej
jednote s článkom 3 CSP. V tomto zmysle je jednoznačné, že za najvyššie súdne autority možnosémanticky dosadiť: a/ Ústavný súd Slovenskej republiky, b/ Najvyšší súd Slovenskej republiky, c/
v oblasti ich kompetenčného dosahu na univerzum úvahy „civilný proces v Slovenskej republike“ i
Európsky súd pre ľudské práva a Súdny dvor Európskej únie (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J.,

Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.
H. Beck, 2016, 32 s.).

8. Odvolací súd nevidí dôvod na odklon od predmetného rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky.

9. Podľa čl. 6 ods. 1 a 2 CSP strany sporu majú v konaní rovné postavenie spočívajúce v rovnakej
miere možností uplatňovať prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem prípadu,
ak povaha prejednávanej veci vyžaduje zvýšenú ochranu strany sporu s cieľom vyvažovať prirodzene
nerovnovážne postavenie strán sporu. Súd zohľadňuje špecifické potreby strán sporu vyplývajúce z ich
zdravotného stavu a sociálneho postavenia.

10. Právo na rovnosť v konaní je v zmysle judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky
súčasťou práva na spravodlivý súdny proces a prejavuje sa vytváraním rovnakých procesných
podmienok a rovnakého procesného postavenia subjektov, o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje
občianskoprávny súd (PL. ÚS 43/95). Meritum ústavnej zásady rovnosti účastníkov spočíva v tom, že

všetci účastníci civilného procesu majú rovnaké procesné práva a povinnosti za rovnakých procesných
podmienok, teda bez toho, že by bola jedna strana diskriminovaná alebo zvýhodňovaná (nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 11.4.2002 sp. zn. II. ÚS 35/02). Z judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva vyplýva, že princíp rovností zbraní vyžaduje, aby každej procesnej strane bola
daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne

nevýhodnejšej situácie, než v ktorej je jej odporca (Komanický v. Slovenská republika, rozsudok zo
4.6.2002, § 45).

11. Posudzovaná vec je sporovým konaním, kde strana sporu je označená formálne ako žalobca
a žalovaný (pričom nie je dôležité či strana je aj nositeľom hmotnoprávneho vzťahu), čím vyjadruje

existenciu dvoch kontradiktórnych protistrán, ktoré majú rozdielny záujem na výsledku konania. Pre
posúdenie otázky právnej subjektivity však je potrebné, aby strany boli označené tak, aby z nich
jednoznačne a nezameniteľne vyplývalo, či ide o fyzickú, právnickú osobu alebo štát.

12. Podľa § 133 ods. 1 a 2 CSP fyzická osoba sa v žalobe označuje menom, priezviskom, adresou

trvalého pobytu alebo pobytu, dátumom narodenia alebo iným identifikačným údajom. Právnická osoba
sa v žalobe označuje názvom alebo obchodným menom, adresou sídla a identifikačným číslom
organizácie, ak je pridelené.

13. Označenie žalovaných ako „držitelia motorových vozidiel podľa prílohy žaloby“, neumožňuje

identifikáciu osoby v súlade s § 133 CSP tak, aby bolo nezameniteľné, či ide o fyzickú, právnickú osobu,
preto žalobcom uvedené identifikačné znaky nemôžu byť ani tzv. iným identifikačným údajom podľa §
133 CSP. Vzhľadom na to súd prvej inštancie postupoval správne, keď žalobcu vyzval na odstránenie
takejtoprocesnejvadyazdôvodujejneodstráneniapostupompodľa§129ods.3CSPpodanieodmietol.
Pokiaľ žalobca poukazoval i na nález Ústavného súdu Českej republiky z 26.3.2009 sp. zn. III. ÚS

1424/07, najvyšší súd k tomu už uviedol, že išlo o odlišnú situáciu.

14. Súd nie je povinný žalobcovi poskytovať súčinnosť pri zisťovaní identifikačných údajov žalovaných.
Práve opačný postup súdu by mohol mať za následok porušenie zásady rovnosti strán sporu a
zásady kontradiktórnosti. Súd nemôže podávať informácie žalobcovi pri identifikácii subjektu, ktorý má

vystupovať na strane žalovaného. Išlo by o preferenčné zaobchádzanie, ktoré by bolo bezdôvodným
zvýhodňovaním jednej strany.

15. Platná právna úprava neumožňuje priame poskytovanie údajov z evidencie vozidiel subjektom iným
ako uvedeným v § 113 ods. 1 ZoCP. Bolo vecou žalobcu, aby si strážil svoje práva zmysle zásady

„vigilantibus iura skripta sunt“.

16. Odvolací súd na základe vyššie uvedeného preto uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 387
ods. 1 CSP potvrdil. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody, ktoré viedli k potvrdeniu napadnutéhorozhodnutia, odvolací súd sa ďalšími námietkami uvádzanými v odvolacom konaní nezaoberal, keďže
neboli spôsobilé ovplyvniť jeho rozhodnutie.

17. Uznesenie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní

vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom

rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/.
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý

výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a/ a b/. Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie.

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,

ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.