Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 19. december 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/69/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2317206028
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 12. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Brišková
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2317206028.2

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Briškovej a členiek
senátu JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Terézie Mecelovej v právnej veci žalobkyne: Prima banka
Slovensko, a.s., Hodžova 11, Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanému: E. Bondor, narodený X. E.
XXXX, trvalý pobyt: G. X. Y., o 8.056,74 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku
Okresného súdu Galanta z 5. júna 2017 č. k. 10Csp/83/2017-62, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej a v časti
náhrady trov konania ruší a vec vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil povinnosť žalovanému zaplatiť žalobkyni sumu
3.802,81 eur s 5 % ročným úrokom z omeškania od 18. februára 2017 do zaplatenia a v zostávajúcej
časti žalobu zamietol. O náhrade trov konania rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu

trov. Rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 1 ods. 2, § 2 písm. a/, b/, d/, § 9 ods. 1, 2, 6, § 11 ods. 1
písm. a/, b/ ZoSÚ (zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov), § 53 ods.
9, § 369 ods. 3, § 517 ods. 2, § 565 O. z. (Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. v znení neskorších
predpisov). Vecne zdôvodnil uzavretou úverovou zmluvou dňa 24. júla 2013 medzi stranami konania,
predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru vo výške 10.000,- eur, ktorý sa žalovaný zaviazal splácať

mesačnými splátkami vo výške 155,42 eur v počte splátok 120 (spolu 18.650,40 eur). Súd prvej inštancie
podrobil zmluvu o spotrebiteľskom úvere obligatórnemu prieskumu a konštatoval absenciu obsahovej
náležitostizmluvypodľa§9ods.2písm.k/ZoSÚatovýšku,početatermínysplátokistiny,úrokovainých
poplatkov, keďže chýbal údaj, koľko zo splátky bude účtované na istinu a koľko na zmluvný fixný úrok.
Z prehľadu splácania vyplývala skutočnosť, že bolo na žalobkyni, ako určí účtovanie prijatých splátok
vo vzťahu k anuitnej splátke, keďže to nebolo dohodnuté v zmluve. Zo zmluvy preto nebolo zrejmé

aká časť splátky je určená na splátku istiny a aká na splátku úroku. Uvedená skutočnosť nevyplývala
ani z ďalších listinných dôkazov predložených žalobkyňou. Z takéhoto údaja nebol spotrebiteľ schopný
vyvodiť aké bude navýšenie sumy, ktorú si v skutočnosti požičiava a z akých konkrétnych zložiek sa
skladá celková suma, ktorú bude povinný veriteľovi vrátiť. Absencia uvedenej obligatórnej náležitosti
mala za následok, že spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Vzhľadom k tomu,
že žalovanému bol poskytnutý úver vo výške 10.000,- eur, od ktorej sumy bola odpočítaná úhrada

jednotlivých splátok v celkovej výške 6.197,19 eur, súd prvej inštancie uložil povinnosť žalovanému
zaplatiť žalobkyni zostávajúcu časť nezaplatenej istiny 3.802,81 eur. Súčasne boli priznané žalobkyni
aj úroky z omeškania vo výške 5 % (dohodnuté v zmluve) z nezaplatenej istiny od 18. februára 2017.
V zostávajúcej časti bola žaloba zamietnutá (v časti vyčíslených nezaplatených úrokov 293,17 eur,
vyčísleného úroku z omeškania 5,76 eur, poplatkov 150,- eur a nezaplatenej istiny 4.253,93 eur), keďže
úver bol považovaný za bezúročný a bez poplatkov. Rozhodnutie o náhrade trov konania súd prvej

inštancieodôvodnilpoukazomnaustanovenie§255ods.1,2CSP(Civilnýsporovýporiadokč.160/2015Z. z. v znení neskorších predpisov), ako aj § 251 a § 262 ods. 1, 2 CSP, na základe ktorých nepriznal
nárok na náhradu trov konania žiadnej zo strán.

2. Proti tomuto rozsudku v zamietajúcej časti vo veci samej a v časti náhrady trov konania podala
včas odvolanie žalobkyňa, navrhujúc jeho zmenu vyhovením žalobe v plnom rozsahu a zaviazaním
žalovaného na náhradu trov konania. Odvolanie odôvodnila nesprávnym právnym posúdením veci.
Počet a termíny splátok istiny aj úrokov sú rovnaké a sú určené termínom splatnosti anuitnej splátky.
Uvedené platí aj pre údaj o výške splátky. Banka bezplatne kedykoľvek počas celej doby trvania zmluvy

poskytne spotrebiteľovi výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky, ktorá uvádza splátky, ktoré sa
majú zaplatiť, lehoty a podmienky ich úhrady, vrátane rozpisu každej splátky s uvedením amortizácie
istiny a úrokov. Informáciu, že splácanie úveru prebieha formou mesačných anuitných splátok a že
rozdelenie splátok na istinu a úroky úveru obsahuje amortizačná tabuľka, žalobkyňa poskytuje už
v rámci informácií pred uzatvorením zmluvy prostredníctvom formulára pre štandardné informácie o
spotrebiteľskom úvere. Anuitné splácanie je definované ako pravidelné plynutie pevne stanovených

platieb počas určitej špecifikovanej doby. Anuitná splátka zostáva počas celej doby splácania rovnaká,
skladá sa zo splátky istiny a splátky úroku. Mení sa výška a pomer istiny a úroku. Na začiatku úverového
vzťahu najväčší podiel celej splátky bude tvoriť úrok a na konci istina. Z povahy jednotlivých poplatkov
vyplýva, že nie je možné stanoviť vopred počet, koľkokrát bude klient poplatok povinný zaplatiť, pretože
to bude závisieť od toho koľkokrát službu banky využije. Výška, počet a termíny splátok istiny aj

úrokov sú uvedené v úverovej zmluve, neoddeliteľnou súčasťou ktorej sú aj obchodné podmienky
banky. V prospech argumentácie žalobkyne svedčí aj rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci
C-42/15 Home Credit Slovakia a.s. proti Kláre Bíróovej, v zmysle ktorého článok 10 ods. 1, 2 Smernice
Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere
a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (ďalej len „smernica“), v spojení s článkom 3 písm. m/ tejto

smernicesamávykladaťvtomzmysle,žezmluvaoúverenemusíbyťnevyhnutnevyhotovenáakojediný
dokument, ale všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 smernice musia byť vyhotovené písomne
alebo na inom trvalom nosiči. Teda náležitosti, resp. časť z nich, môže byť obsiahnutá i v obchodných
podmienkach alebo sadzobníku. Článok 10 ods. 2 písm. h/ a písm. i/ smernice sa má vykladať tak, že
zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami, nemusí

vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto
istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom 22 ods. 1 smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil
takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej úprave. Povinnou náležitosťou úverovej zmluvy teda nie je
podrobný rozpis výšky, počtu a termínov každej zo splátok, na časť pripadajúcu na istinu, úrok a iné
poplatky. Nie je tiež nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa, odkazom

na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou
identifikovať dátumy týchto splátok. Žalobkyňa poukázala na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp.
zn. 12Co/149/2016, ako aj rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 6Co/68/2017 a 6Co/84/2017.
Záver súdu, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, výlučne v dôsledku absencie tohto
jediného údaja (§ 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ), nie je opodstatnený a dôvodný. Podľa dôvodovej správy k

dotknutému ustanoveniu, spotrebiteľ musí byť zrozumiteľne informovaný v akých termínoch, výške a
ako dlho je povinný plniť si povinnosti zo zmluvy. Zo zmluvy zrozumiteľne vyplýva, že splátka pozostáva
z poplatku za poistenie 0,- eur, poplatku za správu úverového účtu 0,- eur, z úroku 13,9 % ročne (1,158
% mesačne), ďalej je pochopiteľné, že zvyšok tvorí istina. Slovenská republika v rámci písomného
vyjadrenia uviedla, že relevantné znenie zákona nevyžaduje, aby zmluva o úvere obsahovala presné

určenie, aká časť každej jednotlivej splátky sa použije na splátku istiny a aká na bežné úroky a poplatky.
Súdny dvor Európskej únie v rozhodnutí 14/83 Von Colson and Kamann v. Land Nordrhein - Westfallen
uviedol, že pri aplikácii vnútroštátneho práva majú národné súdy povinnosť interpretovať svoje vlastné
národné právo vo svetle textu a účelu smerníc tak, aby bol dosiahnutý výsledok, na ktorý odkazujú.
Žalobkyňa súčasne žiadala priznať náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

3. Žalovaný sa k odvolaniu nevyjadril.

4. Odvolací súd podľa § 34 CSP po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP),
oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 355

ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje zákonom stanovené náležitosti (§ 363 CSP),
preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP),
postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), dospel k záveru, že odvolanie
žalobkyne je dôvodné.5. V prejednávanej veci súd prvej inštancie v zostávajúcej časti zamietol žalobu, z dôvodu, že úver sa zo
zákona považuje za bezúročný a bez poplatkov, pre absenciu obligatórnej obsahovej náležitostí zmluvy

o spotrebiteľskom úvere podľa § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ, teda absenciu výšky, počtu a termínu splátok
istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým
nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.

6. Súd prvej inštancie správne konštatoval, v zmysle záverov predchádzajúcej súdnej praxe, že

predmetná obligatórna náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ predstavuje údaj dôležitý pre
spotrebiteľa, keďže pomáha spoznať, ako konkrétne budú náklady spojené so spotrebiteľským
úverom uhrádzané. ZoSÚ nad rámec smernice (Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/
ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/
EHS v znení korigenda k tejto smernici) požadoval rozčlenenie splátky. Z podnetu Krajského súdu
v Prešove na zaujatie Stanoviska občianskoprávneho kolégia NS SR k predmetnej spornej otázke

je zrejmé, že ustálená rozhodovacia prax súdov požadujúca rozčlenenie splátky, bola podporená
rozhodnutiami vyšších súdnych autorít sp. zn. 7Cdo/128/2016, 7Sžo/61/2015. Až uznesením NS SR
sp. zn. 3Cdo/146/2017 došlo k vyjadreniu odlišného právneho názoru v danej otázke s argumentáciou,
že dotknuté zákonné ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahŕňa a preto eurokonformným
výkladom možno dospieť k záveru, že zákon členenie splátky nepožaduje. S poukazom na článok

2 CSP, vyjadrujúci ústavný princíp právnej istoty, ako aj ustanovenie § 220 ods. 3 CSP, odklon od
posledného, a to odlišného rozhodnutia NS SR, odvolací súd vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach
zdôvodňoval tým, že konflikt medzi smernicou a vnútroštátnym zákonom (ktorý vyplýva aj z označeného
rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie C-42/15) nie je možno riešiť priznaním priameho účinku
tejto smernice, ktorá je záväzná len pre štát a jej priamy účinok medzi jednotlivcami je vylúčený.

Ani dostupnými interpretačnými metódami nebolo možné poskytnúť nepriamy účinok únijnému právu
(napriek povinnosti eurokonformného výkladu podľa článku 288 ZfEÚ, Zmluva o fungovaní Európskej
únie, Úradný vestník 2012/C 326/01 ). Nejednalo by sa tak o interpretačnú metódu contra verba legis
(„kedy v rámci možných výkladových metód sa hľadá a prijíma taký výklad, ktorý umožňuje uplatnenie
nepriameho účinku pri zachovaní účelu zákona a slová zákona ustupujú do úzadia“), ale o výklad contra

legem, keďže by ním došlo k popretiu predmetného ustanovenia, t. j. k povinnosti neaplikovať ho.
Takýto postup by bol v rozpore s princípom právnej istoty vyplývajúcim z článku 1 ods. 1 Ústavy SR
(ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov), vzhľadom na jednoznačnosť
úmyslu zákonodarcu, vyplývajúceho z dôvodovej správy, teda účel právnej normy, ako aj jeho explicitné
vyjadrenie v legislatívnom texte

7. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach už konštatoval (III. ÚS 341/07, III. ÚS 212/2011), že
nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných právnych
noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy
uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého

nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali
navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho
predpisu (porov. Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 179/2013).

8. Podľa prelomového rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-331/18, TE proti POHOTOVOSŤ, s.r.o.,

zo dňa 5. septembra 2009, však článok 10 ods. 2 a článok 22 ods. 1 smernice 2008/48, tak ako boli
vyložené rozsudkom z 9. novembra 2016 Home Credit Slovakia (C-42/15), majú sa uplatniť aj na zmluvu
o úvere, ktorá bola uzatvorená pred vyhlásením tohto rozsudku (C-42/15) a pred zmenou vnútroštátnej
právnej úpravy, vykonanou s cieľom dosiahnuť súlad s výkladom prijatým v uvedenom rozsudku.

9. V odôvodnení rozsudku vo veci C-331/18 TE proti Pohotovosť, s.r.o. Súdny dvor EÚ konštatoval,
že požiadavka konformného výkladu je obmedzená všeobecnými právnymi zásadami, najmä zásadou
právnej istoty, v zmysle ktorej nemôže slúžiť ako základ pre výklad vnútroštátneho práva contra legem.
Hoci povinnosť konformného výkladu nemôže slúžiť ako základ pre výklad vnútroštátneho práva contra
legem, vnútroštátne súdy musia v prípade potreby zmeniť ustálenú vnútroštátnu judikatúru, ak vychádza

z výkladu vnútroštátneho práva, ktorý je nezlučiteľný s cieľmi smernice.

10. Vzhľadom na uvedené závery v rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C-331/18,
vnútroštátne súdy sú povolané k zmene súdnej praxe, a to prostredníctvom zmeny vnútroštátnejjudikatúry (keďže ustálená rozhodovacia prax súdov požadujúca rozčlenenie splátky, podporená
rozhodnutiami vyšších súdnych autorít, napr. sp. zn. 7Cdo/128/2016, 7Sžo/61/2015, vychádzala z
výkladu vnútroštátneho práva odlišného od výkladu smernice, obsiahnutého v rozsudku Súdneho

dvora EÚ C-42/15 Home Credit Slovakia), v tom zmysle, že zmluva o spotrebiteľskom úvere nemusí
špecifikovať splátku úveru rozpisom na istinu, úrok a ostatné poplatky. Takýto výklad sa má uplatniť aj
na zmluvu o úvere, o akú ide vo veci samej, ktorá bola uzatvorená pred vyhlásením rozsudku Súdneho
dvora EÚ C-42/15 Home Credit Slovakia, ako aj pred zmenou vnútroštátnej právnej úpravy (zákon č.
279/2017 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení
oznámenia o oprave chyby č. 299/2017 Z. z.), vykonanej s cieľom dosiahnuť súlad s výkladom prijatým
v uvedenom rozsudku.

11. Vzhľadom na to, že prejednávaná otázka nebola vyjadrená v stanoviskách alebo rozhodnutiach
najvyššieho súdu, ktoré sú ako judikáty publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí

súdov SR, ako ani senát najvyššieho súdu, ktorý dospel pri svojom neskoršom rozhodovaní k odlišnému
právnemu názoru, ktorý už bol vyjadrený v (nepublikovanom) rozhodnutí iného senátu najvyššieho
súdu, nepostúpil vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu, a s prihliadnutím na precedenčnú
záväznosť rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie, legitímne nemožno očakávať konkurujúcu právnu
úvahu najvyššej súdnej inštancie SR v rámci všeobecnej sústavy súdov. Je preto potrebné konštatovať

zmenu okolností podstatných pre pôsobenie právnej normy dotvorenej judikatúrou. Bol tak poskytnutý
dostatočný základ pre zmenu právneho názoru vnútroštátnych súdov, teda aj odvolacieho súdu.

12. So zreteľom na uvedené závery, právny názor súdu prvej inštancie, podľa ktorého poskytnutý
spotrebiteľský úver treba považovať za bezúročný a bez poplatkov, z dôvodu, že zmluva o

spotrebiteľskom úvere pre absenciu rozpisu splátky na istinu, úrok, poplatky, nespĺňala náležitosti
vyplývajúce z ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ, už nebolo možné považovať za správny. Po
vydaní rozsudku Súdneho dvora EÚ C-331/2018, TE proti Pohotovosť s.r.o., je dôvodné očakávať
zosúladenie rozhodovacej činnosti najvyššej vnútroštátnej súdnej autority, ako aj ostatných súdov, s
týmto rozhodnutím.

13. Odvolacia námietka žalobkyne o dodržaní zákonnej náležitosti podľa ustanovenia § 9 ods. 2 písm.
k/ ZoSÚ bola preto dôvodná.

14. Podľa § 389 ods. 1 písm. c/ CSP odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej

časti a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, keďže súd prvej inštancie v rámci navrhovaného
dokazovania sa zaoberal vyhodnotením jednej, vyššie uvedenej obsahovej náležitosti predmetnej
zmluvy, pričom odvolací súd nenahrádza prvoinštančné konanie a dokazovanie.

15. Povinnosťou súdu prvej inštancie tak bude v ďalšom konaní, na základe vykonaného dokazovania,

posúdiť nárok žalobkyne uplatňovaný na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, predovšetkým
naplnenie jej všeobecných a osobitných obligatórnych obsahových náležitostí podľa ustanovení ZoSÚ,
s uvedením argumentačného základu, obsahujúceho preskúmateľné právne úvahy, viazaný pokynmi
odvolacieho súdu.

16. Pri výklade vnútroštátneho práva bude súd prvej inštancie dodržiavať požiadavku eurokonformného
výkladu dotknutých ustanovení právnych noriem, i s prihliadnutím na prelomové rozhodnutie Súdneho
dvora Európskej únie, tak aby výklad vnútroštátneho práva bol zlučiteľný s cieľmi smernice (porov.
rozsudok Súdneho dvora EÚ C-331/18 TE proti POHOTOVOSŤ s.r.o. z 5. septembra 2019). Výklad
právnej normy únie, podaný Súdnym dvorom EÚ pri výkone svojej právomoci, objasňuje a spresňuje

význam a dosah právnej normy tak, ako sa musí alebo by sa mala chápať a uplatňovať od okamihu, keď
nadobudla účinnosť. Takto vykladaná právna norma môže a musí byť uplatňovaná súdom aj na právne
vzťahy, ktoré vznikli a boli založené po nadobudnutí účinnosti novelizácie právnej normy a pred vydaním
rozsudku týkajúceho sa žiadosti o výklad (porov. rozsudok Súdneho dvora EÚ C-331/18). Súdny dvor
Európskej únie v rozhodnutí C-42/15 tiež konštatoval, že iba také porušenie povinnosti veriteľa, ktoré

má podstatný význam v zmysle smernice, môže byť sankcionované podľa vnútroštátnej právnej úpravy
zánikom nároku veriteľa na úroky a poplatky. Musí sa pritom jednať o neuvedenie takej obsahovej
náležitosti zmluvy o úvere, ktorá môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku.17. Pri písomnom vyhotovení súdneho rozhodnutia bude súd prvej inštancie, v intenciách vyššie
uvedeného právneho názoru odvolacieho súdu, postupovať v súlade s ustanovením § 220 CSP a
preskúmateľným spôsobom vyjadrí skutkové zistenia a právne závery, na základe ktorých vec posúdil

a rozhodol.

18. Svoj právny záver zdôvodní zo zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzali do úvahy a stranám
konania, vrátane žalobkyne, musí dať odpoveď na podstatné a relevantné argumenty, aby riešenie
konkrétneho právneho problému bolo jasné a zreteľne dané (rozhodnutia Ústavného súdu napr. sp. zn.

II. ÚS 193/06, III. ÚS 198/07).

19. Súd prvej inštancie bude dbať tiež na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé s uvedením
skutočností, ktoré považoval za preukázané a ktoré nie, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami
sa pri hodnotení dôkazov riadil, príp. prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne
posúdil. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a

presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada aj so špecifickými námietkami
strán konania.

20. Podľa § 396 ods. 3 CSP ak odvolací súd zruší rozhodnutie a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.

21. Uznesenie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/.

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie.Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.