Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 7. apríl 2020

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/239/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7113236110
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 04. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Slebodník

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7113236110.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Slebodníka a sudkýň JUDr.

Slávky Zborovjanovej a JUDr. Adriany Murínovej v spore žalobkyne W. Š., I.. XX.XX.XXXX, Z. T. XX, B.,
právne zastúpenej AZARIOVÁ & RUŽBAŠÁN Law firm s.r.o. advokátska kancelária, so sídlom Kmeťova
26, Košice, proti žalovanej: W.. F. Z. - O., M. W. B. V. XX, N., IČO: 30 658 225, v konaní o zaplatenie
1.812,08 EUR s prísl., o odvolaní žalobkyne a žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Košice I č.k.
40C/67/2014-320 z 21. septembra 2018

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j rozsudok.

Žalobkyňa má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej aj súd) rozhodol tak, že žalovaná je p o v i n n
á zaplatiť žalobkyni sumu 1.230 € s úrokom z omeškania vo výške 5,75% ročne zo sumy 1.230 €
od 1.1.2014 do zaplatenia, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V časti prevyšujúcej istinu
1.230,- EUR žalobu zamietol. Žalobkyňa má proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu
35,76% s tým, že o ich výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

2. Žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu dňa 23.12.2013 domáhala, aby súd zaviazal žalovanú na

zaplatenie 1.812,08 EUR s 5,75% úrokom z omeškania ročne zo sumy 1.812,08 EUR od 01.01.2014
do zaplatenia. Žalobkyňa svoju žalobu odôvodňovala skutočnosťami, že je podielovou spoluvlastníčkou
v podiele 22/176 k celku nehnuteľnosti v katastrálnom území B., T. N. - T., T. B. E. I. Y. Č.. XXXX o
celkovej výmere 15 308 m2, par. reg. „E“ KN č. 737/7 o výmere 12 377 m2 a parc. reg „E“ KN č. 737/11
o výmere 2 931 m2, podiel žalobkyne predstavuje výmeru 1 913,5 m2. Na častiach parcely registra „E“
KN č. 737/7 sú umiestnené stavby vo vlastníctve žalovanej, sklad na Y. Č.. XXXX, B.. Č.. XXX/XX M..
Č.. XX N.. Ú. B. F. T. Y. Č.. XXXX B.. Č.. XXX/XX M.. Č.. XX N.. Ú. B..

3. Žalovaná žiadala, aby súd žalobu zamietol ako neopodstatnenú a priznal jej trovy konania. Poukázala
na skutočnosť, že medzi žalobkyňou a žalovanou nebol uzatvorený žiaden nájomný vzťah a poukázala
na sumu, ktorá má zodpovedať užívaniu sporných nehnuteľností a prihliadnutím na danú lokalitu.
Predložila znalecký posudok č. 8/2014 znalca R.. S. K., znalca z odboru stavebníctvo, odvetvie pozemné
stavby na odhad hodnoty nehnuteľnosti, v ktorom znalec ohodnotil totožné parcely za rok 2010 na sumu

389,34 EUR.

4. Súd vykonal dokazovanie výsluchom strán v spore a oboznámením listinných dokladov tvoriacich
obsah spisu a na základe týchto dôkazných prostriedkov zistil, že nárok je v časti opodstatnený.5. Žalovaná sa bránila v priebehu konania, že v roku 2013 nevykonávala podnikateľskú činnosť na
predmetných nehnuteľnostiach. Žalovaná predložila súdu dňa 09.07.2014 výpis zo živnostenského

registra V.. W.F. Z. - L. T. G. z ktorého je zrejmé, že dňa 04.06.2012 vzniklo JUDr. W. Z. živnostenské
oprávnenie - Ubytovacie služby s poskytovaním prípravy a predaja jedál, nápojov a polotovarov
ubytovaním hosťom v ubytovacích zariadeniach s kapacitou 10 lôžok a tiež oprávnenie na Vykonávanie
mimoškolskej vzdelávacej činnosti, s miestom podnikania T. XX, B..

6. Súd nariadil znalecké dokazovanie znalcom z odboru stavebníctvo, odvetvie odhad hodnoty
nehnuteľností R.. B. X., ktorý mal určiť výšku nájomného za užívanie pozemkov, ktoré sú predmetom
tohto konania, nakoľko bol sporný výpočet finančnej náhrady za bezdôvodné obohatenie medzi
spornými stranami. Znalec určil výšku nájomného za užívanie pozemkov zapísaných na Y. Č.. XXXX,
N.. Ú. B. O. L. „., B.. Č.. XXX/X F. B.. Č.. XXX/XX v podiele 22/176 za rok 2013 na sumu 1.230,- EUR.

7.Súdcitujúc§§451,456,458OZadôvodil,žejenesporné, ženazákladevykonanéhodokazovaniamá
súd preukázané, že žalobkyňa je podielovou spoluvlastníčkou v podiele 22/176 k celku, nehnuteľnosti
v katastrálnom území B., T. N. - T., T. B. E. I. Y. Č.. XXXX T. H. O. XX XXX W., B.. L.. „. N. Č.. XXX/X T.
O. XX XXX W. F. B.. L. „. N. Č.. XXX/XX T. O.W. X XXX W.. I. Č. B. L. „. N. Č.. XXX/X M. U. M. O. O. Ž.,

M. I. Y. Č.. XXXX, B.. Č.. XXX/XX M.. Č.. XX, N.. Ú. B. F. T. I. Y. Č.. XXXX B.. Č.. XXX/XX M.. Č.. XX,
N.. Ú. B. F. T. I. Y. Č.. XXXX B.. Č.. XXX/XX M.. Č.. XX, N.. Ú. B..

8. Medzi stranami sporu bolo sporné, že žalovaná užívala v roku 2013 parcely, na ktorých je umiestnený
Ranč Ortáše, kat. územie Ploské, ktorý sa nachádza na parc. Č.. XXX/X F. XXX/X. Z výpisu zo

živnostenského registra má súd preukázané, že od 10.3.2000 do 01.02.2014 vykonávala podnikateľskú
činnosť na Ranči Ortáše. Od 01.02.2014 do 31.01.2017 bola podnikateľská činnosť pozastavená.
Žalovaná uviedla, že od roku 2011 Ranč Ortáše nevyužíva, od tohto roku odišla z týchto priestorov. Z
výpisu zo živnostenského registra je evidentné, že v roku 2013 využívala Ranč na podnikanie. Žalovaná
je vlastníčkou stavieb, pričom je bezpredmetné či ich užívala sama, alebo poskytla užívanie niekomu

inému. V zmysle uvedeného je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, nakoľko nijakým spôsobom
neusporiadala vzťahy s vlastníkmi pozemkov.

9. Zo spisu Okresného súdu Košice I sp. zn. 19C/235/2012 súd zistil, že predmetom konania je totožný
nárok podielovej spoluvlastníčky predmetných nehnuteľností V. J. voči žalovanej za rok 2011. Dňa

12.09.2013 súd vykonal ohliadku a zistil, že hlavná brána, ktorá slúži jednak osobitne ako vstup pre
fyzické osoby a jednak osobitne ako vstup pre motorové vozidlá. Ide o vstup z cesty pre motorové vozidla
priamo na plochu, pričom od tejto hlavnej brány hneď po ľavej strane sa bezprostredne nachádzal objekt,
ktorý je v katastri zapísaný ako ovčín, reálne využívaný ako klubovňa - s miestami na sedenie jednak
vo vnútri a čiastočne vonku - využitie pre jazdcov a pre návštevníkov.

10. Aj na základe ohliadky vykonanej v konaní tunajšieho súdu sp. zn. 19C/235/2012 súd má za to, že
budovy vo vlastníctve žalovanej na pozemkoch žalobkyne sú stavby, ktoré spolu s okolím tvoria ucelený
komplexný priestor. Ranč Ortáše predstavuje ohraničený areál, nie je možné oddeliť funkcionalitu budov
a samostatných pozemkov, nakoľko je potrebné sa k budovám aj fyzicky dostať. V zmysle uvedeného

súd neprihliadol na obranu žalovanej, aby súd určil výšku finančnej odmeny, len na pozemkoch pod
budovami v jej vlastníctve.

11. Výšku bezdôvodného obohatenia za rok 2013 súd určil vychádzajúc zo záverov znaleckého posudku
č.182/2016R..B.X.,znalcazodborustavebníctvo,odvetvieodhadhodnotynehnuteľností,ktorýstanovil

výšku nájomného za užívanie predmetných pozemkov na sumu 1.230,- eur. Súd nepripustil znalecký
posudok predložený žalobkyňou, ktorý bol vyhotovený R.. X. Š. č. 33/2011, ktorý určil finančnú odplatu
za rok 2013 na sumu 1.812,08 EUR, nakoľko sama žalobkyňa v žalobe uviedla, že nesúhlasí a neuznáva
znalcom stanovenú výšku nájmu, ale vzhľadom na hospodárnosť konania bude z neho vychádzať. Súd
nepripustil ani znalecký posudok predložený žalovanou, vyhotovený znalcom R.. S. K., nakoľko použil

vstupné čísla - nájom za využitie pozemku na poľnohospodárske účely. V konaní však nebolo sporné,
že predmetné pozemky sa využívajú na podnikateľské účely, preto súd nepripustil ani tento znalecký
posudok.12. Súd dáva do pozornosti skutočnosť, že v obdobných alebo totožných konaniach vedených na
kde sú rovnaké skutkové a právne okolnosti už boli vykonané dôkazy, už bolo vo veci samej aj
právoplatne rozhodnuté. V zmysle uvedeného nie je relevantný dôvod na pochybnosti o spornosti

tejto pohľadávky, nakoľko žalovaná užíva cudzí pozemok bez platenia akejkoľvek finančnej náhrady
vlastníkovi nehnuteľností.
Výšku úrokov z omeškania súd určil v súlade s citovaným ust. § 3 ods. 1 nariadenia vlády Slovenskej
republiky č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení
účinnom od 1. februára 2013 výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako

základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením
peňažného dlhu.

13. Na základe uvedeného súd vychádzal zo záverov znaleckého posudku vypracovaného znalcom R..
B. X., ktorý bol v predmetnom konaní ustanovený na vypracovanie znaleckého posudku so stanovením
nároku v konečnej výške 1.230,- EUR, na úhradu ktorej istiny súd zaviazal žalovanú. Pretože súčasne

žalovaná do dnešného dňa s úhradou tejto dlžnej čiastky je v omeškaní, je povinná popri istine zaplatiť
tiež žalobkyni uplatňované úroky z omeškania, a to v ich zákonnej výške 5,75 % ročne z dlžnej sumy
od 01.01.2014 do zaplatenia, v ktorej časti súd žalobe vyhovel.

14. Zamietajúci výrok predstavuje nepriznanú časť istiny (žalobkyňa si uplatnila čo do istiny zaplatenie

peňažnej čiastky 1.812,08 EUR).

15. O náhrade trov konania strán sporu súd rozhodol podľa ust. § 262 ods. 1 v spojení s ust. §
255 ods. 2 CSP a vzhľadom na prevažujúci úspech žalobkyne v spore, tejto priznal proti prevažne
neúspešnej žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 35,76%. Žalobkyňa sa v konaní

domáhala voči žalovanej zaplatenia sumy 1.812,08 eur s príslušenstvom. Súd jej priznal sumu 1.230,-
EUR s príslušenstvom. Podľa výsledku konania ako celku bol úspech žalobkyne v rozsahu 67,88 % a
úspech žalovanej v rozsahu 32,12 % a tým je daný čistý úspech žalobkyne v rozsahu 35,76% (67,88%
- 32,12%), čo znamená nárok žalobkyne na náhradu účelne vynaložených trov celého konania práve
takýmto percentom. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto

rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

16. V podanom odvolaní žalovaná uviedla, že dôkazné bremeno zaťažuje v konaní žalobkyňu, ktorá
žiadnym relevantným spôsobom nepreukázala svoje tvrdenia o vykonávaní podnikateľskej činnosti ani

nepreukázala, že obmedzujem výkon jej vlastníckeho práva na zvyšnej časti pozemku, ktorý nie je
zastavaný stavbou. Skutočnosť, že som mala na pozemkoch vykonávať podnikateľskú činnosť, resp.
sommalapozemkyžalovanejužívaťvrozsahu,kdeniesúumiestnenéstavby,atozaobdobie,ktorébolo
premetom žaloby žalobkyne nebolo v konaní preukázané. Žiadna činnosť sa na pozemkoch žalobkyne
v rozhodnom období nevykonávala a ani sa pozemky vo vlastníctve žalobkyne neužívali. Žalobkyňa

v konaní nepredložila žiaden dôkaz, ktorý by potvrdzoval ňou tvrdenú skutkovú verziu o tom, že som
jej pozemky neumožnila užívať, ani o tom, že sa na pozemkoch v rozhodnom období vykonávala
podnikateľská činnosť, čím by jej podľa tvrdení žalobkyne mal vzniknúť nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia. Žalobkyni som niekoľkokrát osobne povedala, že ak má záujem pozemky, na ktorých nie
sú umiestnené budovy užívať, v užívaní týchto pozemkov jej nikto nebráni. Jediný dôkaz žalobkyne,

ktorý má údajne preukazovať moju podnikateľskú činnosť na pozemkoch žalobkyne je v zmysle bodu 22
ohliadka miesta v inom konaní vedenom pod sp. zn. 190235/2012 zo dňa 12.09.2013, z ktorej vyplýva,
že na pozemku 737/7 malo byť umiestnené drevo, mala sa tam nachádzať klietka na zajaca a mali sa
tam pohybovať husi, pričom z ohliadky je zrejmé, že priestory boli zarastený trávou, žiadnym spôsobom
sa nevyužívali a nevykonávala sa žiadna podnikateľská činnosť. Žalobkyňa v konaní nepreukázala

svoju skutkovú verziu, že sa na pozemkoch mala vykonávať iná ako poľnohospodárska činnosť určená
výlučne na vlastnú spotrebu. Súčasne poukazujem na skutočnosť, že chov koni je poľnohospodárskou
činnosťou, aj v zmysle vysvetlenia Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka. Tvrdenie súdu o
tom, že budovy sú stavby, ktoré tvoria s okolím ucelený komplexný priestor nevychádzajú z objektívnych
skutočnosti a predmetné tvrdenie súdu trpí vadou nepreskúmateľnosti. Tak, ako je uvedené pod

písmenomBpozemok,ktorýjevovlastníctvežalobkynesanachádzapodbývalýmJRDKráľovceaNová
Polhora, ktorý v minulosti tvoril jeden ucelený priestor. V rozhodnom období boli budovy nevyužívané
a jedinou osobou, ktorá sa v budovách nachádzala bol JUDr. Mikuláš Bado, ktorý budovy udržiaval
pred ich schátraním. Žalobkyňa v konaní nepredložila ani jeden dôkaz, ktorý by preukázal jej skutkovétvrdenia o tom, že budovy majú slúžiť na vykonávanie podnikateľskej činnosti a súd na konkrétny
prípad automaticky aplikoval závery z minulých sporov (v tejto súvislosti dávam do pozornosti bod 26
napadnutého rozsudku) bez ohľadu na to, že objektívne neboli preukázané žalobkyňou žiadne ňou

tvrdené skutočnosti, a preto mám za to, že rozhodnutie súdu je arbitrárne keďže nemá oporu v zákone
ani vo vykonanom dokazovaní. Žalobkyňa tvrdí, že mám jej pozemok užívať bez akéhokoľvek právneho
dôvodu, pričom ani v tom prípade jej tvrdenia nie sú pravdivé a účelne žalobkyňa neuvádza skutočný
stav z titulu, že by preukázal nedôvodnosť jej žalobného návrhu. Na ozrejmenie skutočného stavu a
nedôvodnosti žalobného návrhu žalobkyne považujem sa potrebné, aby sa odvolací súd oboznámi so

skutočným stavom nehnuteľnosti, ktorý je v príčinnej súvislosti s nedôvodnosťou žalobného návrhu
žalobkyne. Pozemok, ktorý je vo vlastníctve žalobkyne sa nachádza pod bývalým JRD Královce a Nová
Polhora, pričom na dvore prebiehala neprerušená poľnohospodárska činnosť, je na nej registrovaná
farma, všetky budovy boli postavené pred rokom 1991 a poľnohospodársky dvor je riadne zakreslený
v mapách a historicky existuje v katastri obce. Pozemok je v katastri nehnuteľností zapísaný ako
zastavané plochy a nádvoria, na ktorých je dvor, budovy ako poľnohospodárske objekty. Budova, ktorá

sa nachádza na predmetnom pozemku je v mojom výlučnom vlastníctve užívaná exmanželom V.. W.
L. a je nemožné ju užívať bez prechodu cez časť pozemku, ktorý je vo vlastníctve žalobkyne. Stav,
že stavby sú postavené na pozemku žalobkyne som nezapríčinila, pretože stavby nachádzajúce sa na
predmetných pozemkoch boli postavené na poľnohospodárske účely pred rokom 1991, a to konkrétne
v rokoch 1953 - 1976, a teda v podľa ustanovení § 1 ods. 2 zákona č. 504/2003 Z.z. ide o pozemok

zastavaný stavbou na poľnohospodárske účely do 24. júna 1991. Povinnosťou súdu je ex offo skúmať, či
právny nárok Žalobkyne nie je prekludovaný. Zo skutkového stavu je zrejmé, že budova bola postavené
v rokoch 1953 až 1976 na roľníckom družstve, ktoré vznikali v Česko - Slovensku v rokoch 1949 -
1990 v procese kolektivizácie. Na základe vtedy platných právnych predpisoch boli družstvá oprávnené
na cudzích pozemkoch zriaďovať stavby potrebné pre činnosť družstva. Na takto postavené budovy

a zastavané pozemky sa vzťahuje právna úprava č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k
pôde a inému poľnohospodárskemu majetku. Podľa § 1 ods. 1 písm. b) zákona č. 229'1991 Zb. sa
predmetný právny predpis vzťahuje na obytné budovy. hospodárske budovy a iné stavby patriace k
pôvodnej poľnohospodárskej usadlosti, včítane zastavaných pozemkov. Podľa § 11 písm. d) zákona č.
229/1991 Zb. pozemok možno vydať, ak stavba nebráni poľnohospodárskemu alebo lesnému využitiu

pozemku. Podľa § 14 ods. 1 druhá veta zákona č. 229/1991 Zb. obdobne oprávnenej osobe patrí
náhrada za pozemok, ktorý sa podľa tohto zákona nevydá a za ktorý sa neposkytol iný pozemok. Podľa
§ 16 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. náhradu za pozemky, ktoré sa podľa tohto zákona nevydávajú a
za ktoré nebol poskytnutý oprávnenej osobe iný pozemok, poskytne štát. Výšku náhrady v hotovosti
upraví vláda Českej republiky a vláda Slovenskej republiky svojím nariadením. Podľa § 16 ods. 3

zákona č. 229 1991 Zb. oprávnená osoba vyzve na vydanie náhrady najneskôr v lehotách uvedených
v § 13. Ak právo na náhradu závisí od rozhodnutia okresného úradu alebo sudu, končí sa táto lehota
uplynutím troch rokov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, inak právo oprávnenej osoby na
náhradu zaniká. Z vyššie uvedených skutočností máme za to, že prvostupňový súd neposudzoval
dôvodnosť návrhu žalobkyne, resp. vychádzal len z jej tvrdení bez toho, aby zistil skutočný stav veci.

Podľa uvedenej právnej úpravy je nárok žalobkyne prekludovaný, pretože právo podľa § 16 ods. 3 si
mala uplatniť žalobkyňa resp. jej právny predchodca a na túto skutočnosť je súd povinný prihliadať ex
offo. Nakoľko nárok žalobkyne na náhradu za zastavaný pozemok zanikol nie je možné, aby si vo veci
samej uplatňovala nárok z titulu, že užívam nehnuteľnosti, na ktorých boli postavené stavby v súlade
s platnými a účinnými právnymi predpismi v čase ich výstavby. V odôvodnení rozsudku prvostupňový

súd uvádza, že .. predmetom konania je vydanie bezdôvodného obohatenia. " V prípade, ak by odvolací
súd dospel k záveru, že nárok žalobkyne prekludovaný nie je, žalovaná je toho názoru, že v konaní
bolo preukázané, že pozemky žalovanej neužívala, nakoľko sa na pozemkoch nezdržiavala, čo potvrdila
aj svedecká výpoveď jej bývalého manžela V.. W. Z. v konaní 38C/198/2014 vedenom na Okresnom
súde Košice I. Žalobkyňa nemá v konaní pasívnu vecnú legitimáciu. V prípade, ak by sa odvolací súd

bol toho názoru, že vzhľadom na vlastníctvo žalovanej má v konaní pasívnu vecnú legitimáciu, tak tá
je limitovaná a ohraničená jej vlastníckym právom k stavbám nachádzajúcim sa na časti pozemkov
žalobkyne. Vo vzťahu k užívaniu pozemkov žalobkyne bývalým manželom žalobkyne V.. W. Z. za účelom
vstupu do budov vo vlastníctve žalovanej, je v konaní pasívne legitimovaný V.. W. Z., a to v rozsahu
nevyhnutnom na prechod cez pozemky žalobkyne do budov vo vlastníctve žalovanej. Nestotožňujem sa

s argumentáciu súdu uvedenou v bode 21 napadnutého rozsudku, že je bezpredmetné, či som stavby
užívala sama. alebo som poskytla užívanie niekomu inému a som nositeľom hmotnoprávnej povinnosti,
nakoľko som nijakým spôsobom neusporiadala vzťahy s vlastníkmi pozemkov. Užívanie pozemkov
som nikomu neposkytla ani to nie je reálne v mojich možnostiach, keďže nie som ich vlastníckou.Opätovne dávam odvolaciemu súdu do pozornosti, že nositeľom hmotnoprávnej povinnosti môžem byť
výlučne vo vzťahu k pozemkom, na ktorých sa nachádzajú budovy. Ak pozemky žalovanej, ku ktorým
nemám žiaden vzťah užívala tretia osoba nemôžem byť v tomto rozsahu pasívne legitimovaná. a preto

opätovne vznášam námietku pasívnej legitimácie. Prvostupňový súd nedostatočne zistil skutkový stav a
z vykonaných dôkazov dospel k neprávnym záverom. Prvostupňový súd sa v konaní nezaoberal otázkou
v akom rozsahu sa budovy vo vlastníctve žalovanej nachádzajú na pozemkoch žalobkyne. pričom z
konania je zrejmé, že ako žalovaná neužívam pozemky žalobkyne v rozsahu v akom sa žalobkyňa
domáha vydania bezdôvodného obohatenia, pričom som nikdy nebránila žalobkyni užívať pozemky,

ktoré sú v jej podielovom spoluvlastníctve. V prípade, ak by zastavaná plocha budov vo vlastníctve
žalovanej, ktoré sú umiestnené na pozemkoch v podielovom spoluvlastníctve žalobkyne, a ktorú je v
konaní potrebne skúmať dosahovala výmeru cca 1000m2, tak by bezdôvodné obohatenie pri podiele
žalobkyne predstavovalo maximálne sumu cca 80,38 €/rok (10000x0,643 €/m2x0,125 podiel žalobkyne
-vypočítaný ako 22:176) v zmysle znaleckého posudku, na ktorý sa odvoláva vo svojom rozhodnutí
prvostupňový súd. V prípade ak by odvolací súd dospel k záveru, že právny nárok Navrhovateľky

prekludovaný nie je, v žiadnom prípade nie je možné žiadať vydanie bezdôvodného obohatenia vo
výške ako požaduje žalobkyňa. Výška nájomného určená znaleckým posudkom, na ktorý sa žalobkyňa
odvoláva, t.j. znalecký posudok z odboru stavebníctva, nie je v predmetnom konaní použiteľný, pretože
je nezákonný. Znalec z odboru stavebníctva nie je oprávnený vypracovať znalecky posudok na určenie
všeobecnej hodnoty pozemkov, ktoré sú v zmysle ustanovenia § 1 ods. 1, 2 zákona č. 504/2003 Z.z.

pozemkami pre poľnohospodárske účely, keďže len časť predmetného pozemku je zastavaný stavbou
na poľnohospodárske účel) do 24.6.1991 a na zvyšnej časti pozemku je poľnohospodársky dvor. je
ornou pôdou a pozemok nie je určený územným plánom obce. ani územným plánom zóny na zastavanie,
ani sa na zvyšnej časti pozemkov nenachádzajú stavby. Znalec pri vypracovaní znaleckého posudku,
na ktorý sa odvoláva Navrhovateľka nezistil dostatočným spôsobom skutkový stav, a to, že ide o

pozemky zastavané stavbami na poľnohospodárske účely do 24.6.1991 a vzhľadom na uvedené sa na
určenie výšky nájomného vzťahuje právny predpis č. 504/2003 Z.z., podľa ktorého výška nájomného je
najmenej l % hodnoty pozemku určenej podľa osobitného predpisu, ktorým je v tomto prípade vyhláška
č. 38/2005 Z.Z. a nie vyhláška č. 492/2004 Z.z o stanovení všeobecnej hodnoty pozemku, z ktorej
vychádzal znalec. Súd v rámci aplikácie zásady iura novit curia nesprávne vychádzal zo znaleckého

posudku vyhotoveného znalcom z odboru stavebníctva Ing. Pavla Danka. V zmysle vyššie uvedeného
mal vychádzať zo znaleckého posudku znalca z príslušného odboru poľnohospodárstva. K pozemku
pod stavbami vzniklo zákonné vecné bremeno podľa zákona č. 182/1993 Zb.

17. Vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej žalobkyňa uviedla, že už súd rozhodol rozsudkom pod sp.zn.

40C/67/2014-320 tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni sumu vo výške 1,230 EUR spolu s
5,75 % ročným úrokom z omeškania z dlžnej sumy 1.230 EUR od 01.01.2014 do zaplatenia, a to v
lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Tretím výrokom súd priznal žalobkyni nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 35,76 %. Dňa 25.11.2018 podala žalovaná odvolanie, a to voči výrokom napadnutého
rozsudku uvedeným v bode I odvolania. K odvolaniu žalovanej zasielame súdu nasledujúce vyjadrenie:

Žalovaná v podanom odvolaní uvádza: „Dôkazné bremeno zaťažuje v konaní žalobkyňu, ktorá
žiadnym relevantným spôsobom nepreukázala svoje tvrdenia o vykonaní podnikateľskej činnosti ani
nepreukázala, že obmedzujem výkon jej vlastníckeho práva na zvyšnej časti pozemku, ktorý nie je
zastavaný stavbou." Žalovaná poukazuje len na svoje tvrdenia, že podnikateľskú činnosť v rozhodnom
období nevykonávala, a zároveň uvádza, že žiadna činnosť jej osobou na pozemku vo vlastníctve

žalobkyne v rozhodnom období preukázaná nebola. Máme za to, že v konečnom dôsledku skutočnosť,
či žalovaná na predmetných pozemkoch podnikala alebo nie, nie je vo vzťahu k nároku žalobkyne
rozhodujúca, podstatná je skutočnosť, že žalovaná je vlastníckou stavieb na cudzom pozemku (viď čl.
II. tohto vyjadrenia). V zmysle § 120 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, účinný
v čase konania a rozhodovania predmetnej veci: „Účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie

svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať
aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci." Ak
vedú dve proti sebe stojace procesné strany medzi sebou spor o právo, jedna procesne „útočí" a druhá
sa aktívne bráni, alebo sa aspoň brániť má, pričom ak tak nerobí, riskuje stratu sporu. Obrana však
má byť aktívna, relevantná a dôvodná. Zo strany žalovanej však do dnešného dňa neboli predložené

žiadne relevantné dôkazy, ktoré potvrdzujú tvrdenia v spore a sú podstatné pre objektívne vyhodnotenia
súdom. Neunesením dôkazného bremena sa rozumie zodpovednosť účastníka konania za to, že v
konaní neboli preukázané jeho tvrdenia, a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej
v jeho neprospech. „Účastník, ktorý neoznačí dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesienepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu
zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho účastníka, ktorý síce
navrhol dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do

záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné
bremeno ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom
vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané (v tom zmysle,
že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov,
ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie." (rozsudok NS SR, sp.zn.

4 Cdo/285/2008). Povinnosťou účastníka, ktorý tvrdí určité skutočnosti v sporovom konaní je, aby
danú skutočnosť preukázal, a to znamená uniesol dôkazné bremeno. Existencia tvrdenej skutočnosti
podmieňuje existenciu dôkaznej povinnosti a platí pre každého účastníka sporu. Ide o zodpovednosť
účastníka preukázať tvrdené. Existujú skutočnosti, ktorých pravdivosť však nie je potrebné, primerané
a ani správne spochybňovať, a to z dôvodu ich nemennosti a objektívneho vnímania reality. Bremeno
tvrdenia a dôkazné bremeno preukázania vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania.

V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pri posudzovaní
dôkazného bremena na strane toho - ktorého účastníka treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu,
t.j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Na nikom
totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti. „Okruh
rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie

tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov
konania. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia
byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. Tak napríklad v konaní o zaplatenie dlhu z určitej
zmluvy má žalobca (veriteľ) povinnosť bremeno tvrdenia v tom, že so žalovaným (dlžníkom) uzavrel
zmluvu, že na jej základe poskytol žalovanému určité plnenie a že žalovaný za toto plnenie neposkytol

riadne a včas dohodnutú náhradu (odplatu). Na povinnosť tvrdenia nadväzuje povinnosť označiť dôkazy
preukazujúce tvrdené skutočnosti; žalobcu zaťažuje dôkazné bremeno preukázať uzavretie zmluvy a
poskytnutie plnenia podľa nej. Pokiaľ sú tieto skutočnosti preukázané, žalobca uniesol tak bremeno
tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu. Žalovaný (dlžník) nie je procesným subjektom, ktorého by sa vyššie
spomenuté procesné povinnosti netýkali; pokiaľ sa chce v konaní úspešne brániť, musí tvrdiť, že za

poskytnuté plnenie zaplatil a na svoje tvrdenie musí označiť dôkazy. Teória v tejto súvislosti hovorí
o tzv. presúvaní dôkazného bremena. Ide tu o rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena
medzi účastníkov konania v závislosti na aktuálnom stave (priebehu) konania a na tom, ako právna
norma vymedzuje práva a povinnosti účastníkov hmotnoprávneho vzťahu." (rozsudok Najvyššieho súdu
SR z 22. 9. 2010, sp. zn. 3 M Cdo 6/2010). „Procesno-právnym následkom neunesenia dôkazného

bremena účastníkom konania je jeho neúspech v spore. Pod vyhodnotením dôkazov je treba rozumieť
aj zhodnotenie absencie dôkazov (vedúcej k neuneseniu dôkazného bremena). Ak súd rozhoduje
v situácii dôkaznej núdze, dopad, neúspech sa pričíta účastníkovi, na ktorom leží podľa predpisov
hmotného práva dôkazné bremeno, zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska
hmotného práva. Rozsah dôkazného bremena, teda okruh skutočností, ktoré musí účastník preukázať,

zásadne určuje hmotno-právna norma, ktorá je na sporný vzťah aplikovaná. Z nej potom vyplýva i to,
kto je nositeľom dôkazného bremena, teda ktorý z účastníkov je povinný stanovený okruh skutočností
preukázať."(uznesenieNSSRsp.zn.1Cdo78/2010z23.mája2012).Mámezato,žesúdprvéhostupňa
sa s tvrdeniami žalovanej dostatočne vysporiadal. Na strane 4 v bode 21 rozsudku sp. zn. 40C/67/2014,
okrem iného, uvádza: „Žalovaná uviedla, že od roku 2011 Ranč Ortáše nevyužívala, od tohto toku odišla

z týchto priestorov. Z výpisu zo živnostenského registra je evidentné, že v roku 2013 využívala Ranč na
podnikanie. Žalovaná je vlastníčkou stavieb, pričom je bezpredmetné či ich užívala sama, alebo poskytla
užívanie niekomu inému. V zmysle uvedeného je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, nakoľko nijakým
spôsobom neusporiadala vzťahy s vlastníkmi pozemkov“ a v bode 25 rozsudku: „Výšku bezdôvodného
obohatenia za rok 2013 súd určil vychádzajúc zo záverov znaleckého posudku č. 182/2016 Ing.

Pavla Daňka, znalca z odboru stavebníctvo pri vyčíslení rozsahu bezdôvodného obohatenia, určenia
jeho výšky súd vychádzal zo znaleckého posudku č. 182/2016 znalca Ing. Pavla Daňka, znalca z
odboru stavebníctvo, odvetvie odhad hodnoty nehnuteľností." Žalovaná v podanom odvolaní uvádza:
„(žalobkyňa) ani nepreukázala, že obmedzujem výkon jej vlastníckeho práva na zvyšnej časti pozemku,
ktorýniejezastavanýstavbou."„Žalobkyňatvrdí,žemámjejpozemokužívaťbezakéhokoľvekprávneho

dôvodu, pričom ani v tomto prípade jej tvrdenia nie sú pravdivé a účelné žalobkyňa neuvádza skutočný
stav z titulu, že by preukázal nedôvodnosť jej žalobného návrhu“. Žalovaná v odvolaní tiež uvádza:
„Žalobkyňa nemá v konaní pasívnu vecnú legitimáciu. V prípade, ak by odvolací súd bol toho názoru,
že vzhľadom na vlastníctvo žalovanej má v konaní pasívnu vecnú legitimáciu, tak tá je limitovaná aohraničená jej vlastníctvom k stavbám nachádzajúcim sa na časti pozemkov žalobkyne. Vo vzťahu k
užívaniu pozemkov žalobkyne bývalým manželom žalobkyne V.. W. Z. za účelom vstupu do budov
vo vlastníctve žalovanej, je v konaní legitimovaný V.. W. Z., a to v rozsahu nevyhnutnom na prechod

cez pozemky žalobkyne do budov vo vlastníctve žalovanej." V predmetnom prípade nie je rozhodujúci
faktický stav, resp. či sa stavby a pozemky v areáli ranča užívajú na rôzne účely alebo sa vôbec
nevyužívajú, pretože zastavaný pozemok je užívaný už tým, že sú na ňom postavené stavby, tj. užívanie
stavby je konzumované jej vlastníctvom. Posúdenie, či medzi účastníkmi ide o vzťah z bezdôvodného
obohatenia závisí od naplnenia znakov skutkovej podstaty hmotnoprávnej normy, ktorou je ustanovenie

§ 451 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka. Bezdôvodné obohatenie je v Občianskom zákonníku
konštruované ako záväzkový právny vzťah medzi tým, kto sa na úkor iného obohatil, a tým, na úkor
koho došlo k bezdôvodnému obohateniu. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný
plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho
dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov (§ 451 ods. 2
Občianskeho zákonníka). Kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať (§ 451 ods.

1 Občianskeho zákonníka) tomu, na úkor koho ho získal (§ 456 Občianskeho zákonníka). Bezdôvodné
obohatenie vzniká nielen v prípade, ak sa protiprávne rozmnoží majetok obohateného, ale aj vtedy, ak sa
doterajší majetok nezmenšil, hoci by mu k tomu došlo, keby bol obohatený plnil svoje povinnosti (porov.
R 25/1986). Žalovaná je v danom prípade nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, povinností predmet
bezdôvodného obohatenia, ktorý získala užívaním pozemkov žalobkyne bez právneho dôvodu, vydať.

Žalovaná je vlastníčkou areálu Ranča Ortáše a stavieb, ktoré sa tu nachádzajú, rozprestierajúcich sa
na pozemku žalobkyne, ktorý užíva žalovaná od roku 1997 bez toho, aby žalobkyni zaplatila akúkoľvek
náhradu za ich užívanie. Žalovaná od začiatku užívania pozemkov odmietla akékoľvek dohody so
žalobkyňou ohľadom výšky nájmu za užívanie predmetného pozemku. Svojim protiprávnym konaním
žalovaná znemožnila žalobkyni výkon vlastníckeho práva, právo vec „užívať" a právo „nakladať" s vecou

boli žalobkyni obmedzené, právo „požívať plody a úžitky veci" bolo žalobkyni úplne odňaté. Máme za to,
že k obohateniu vlastníka stavby dochádza už z titulu vlastníckeho práva, ktoré zakladá jeho oprávnenie
stavbu užívať. Je potom výlučne vecou jeho rozhodnutia, či stavbu bude užívať sám, alebo ju bezplatne
čiodplatneprenecháinému.Povinnosťposkytovaťnáhraduvlastníkovipozemku,naktoromstojístavba,
postihuje vlastníka stavby, bez ohľadu na to, akým spôsobom svoje vlastnícke právo realizuje, alebo

na skutočnosť, či užívanie stavby prináša zisk. S našou argumentáciou sa stotožnil aj Krajský súd
v Košiciach v skutkovo a právne totožnej veci, kde si iná podielová spoluvlastníčka predmetných
pozemkovpaniV.J.uplatnilvočitotožnejžalovanejW..F.Z.nároknavydaniebezdôvodnéhoobohatenia
za užívanie pozemkov v jej podielovom spoluvlastníctve - viď Rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo
dňa 05.12.2017 sp. zn. 6CO/161/2017, bod 41. „Podľa názoru odvolacieho súdu pozemky žalobkyne

boli žalovanou užívané už tým, že sa na týchto pozemkoch nachádzali (hospodárske) budovy, stavby,
ktoré žalovaná vlastnila a išlo o stavby spojené so zemou pevným základom, teda o nehnuteľnosti.
Odvolací súd zdôrazňuje, že v takomto prípade je totiž zastavaný pozemok užívaný (jeho úžitková
hodnota je konzumovaná) už tým, že sú na ňom postavené stavby (teda samotným umiestnením
stavieb spojených so zemou pevným základom) a je bez právneho významu, akým spôsobom je

vlastnícke právo k stavbám vlastníkom stavieb „konzumované", teda či tieto stavby prenajíma alebo či
ich užíva osobne a podobne." (bod 41. Rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 05.12.2017 sp.
zn. 6Co/161/2017). K danej problematike predkladáme súdu aj ustálenú slovenskú a českú judikatúru.
„Situace, kdy vlastnickému právu k pozemku konkuruje vlastnické právo jiného subjektu ke stavbám
na tomto pozemku vybudovaným, není nikterak neobvyklá. Oprávnení vlastníka pozemku vyplývající

z § 123 ObčZ jsou v takovém případě omezena stejnými právy vlastníka stavby (srov. § 3 ods. 1 a
§ 124 ObčZ) a v dôsledku toho je vlastník pozemku povinen strpět, aby byl pozemek v nezbytném
rozsahu užíván vlastníkem stavby, prípadné pro jeho potreby. Ze žádného zákonného ustanovení
ovšem nevyplývá jeho povinnost strpět užívání pozemku bezplatné, a proto není-li pro bezplatné
užívání pozemku jiný právni duvod (smlouva), platí, že povinnosti vlastníka pozemku strpět jeho užívání

odpovídá povinnost vlastníka stavby poskytnout mu za né náhradu. Jestliže v daném případé nemá
žalovaná jiný právni dúvod k užívání pozemku žalobkyne než zákonem danou obecnou povinnost strpět
toto užívání pro potreby jiného vlastníka, je povinná za to žalobkyni poskytnout náhradu. Neplní-li tuto
svoji povinnost, obohacuje se tím na její úkor, neboť se nezmenšuje její majetek, ač by se tak v případé
plnéní uvedené povinnosti nepochybné délo (srov. přiméřené napr. rozsudek dovolacího soudu ze dne

15. ledna 2004, sp. zn. 32 Odo 823/2003, uverejnený v Souboru pod č. C 2290). V rozsudku z 19. 5.
2004, sp. zn. 33 Odo 291/2002, uveřejnéném v Souboru pod č. C 2702, vyslovil dovolací soud názor,
že majetkový prospech vzniká určité osobe jíž tím, že jí pronajímatel - pod dojmem platnosti nájemní
smlouvy - prenechá k užívání nebytové prostory. Není pritom rozhodné, zda osoba, která je méla mítpronajaty, tyto prostory fakticky užívala. Tento názor se opírá o úvahu, že nájemní smlouvou je nájemci
pŕenecháno právo véc užívat, které samo o sobé predstavuje majetkovou hodnotu. Faktickým užíváním
véci nájemce toto právo realizuje a záleží pouze na ném, jakým zpúsobem a v jakém rozsahu tak

bude činit. Obdobné Ize posuzovat prípady užívání stavby na cizím pozemku bez právního duvodu.
K obohacení vlastníka stavby dochází už ze samotného titulu vlastnického práva, které zakládá jeho
oprávnění stavbu užívat. Je pak výlučné věci jeho rozhodnutí, zda bude stavbu užívat sám nebo j i
bezplatnéčiúplatnéprenechájinému.Protojesprávnýzávér,žepovinnostposkytovatnáhraduvlastníku
pozemku, na němž stojí stavba, stíha vlastníka stavby bez ohledu na to, jakým zpúsobem své vlastnické

právo realizuje. Ze stejných duvodu není podstatné ani to, zda užívání stavby přináší zisk, prípadné
komu. Ve vztahu k žalobkyni je tedy z titulu bezdúvodného obohacení zavázána žalovaná a je její véci,
zda, prípadné jakým zpúsobem uplatní své nároky proti JUDr. K., který podlé jejího tvrzení mél z užívání
staveb, jejichž vlastníkem nebyl, zisk. Námitka žalované, že v této véci není pasivné legitimována ona,
nýbrž JUDr. K., který budovy fakticky užíval, tedy není opodstatnéná a odvolací soud správné vyložil §
451ObčZ,kdyždovodil,žejetožalovaná,kdosenaúkoržalobkynébezdúvodnéobohacuje."(Rozsudek

Nejvyššího soudu České republiky sp.zn. 33 Odo 1405/2005, ze dne 25.10.2006) „Z hlediska nároku
na náhradu za omezení vlastnického práva vlastníka pozemku totiž není podstatné, zda stavby jiného
vlastníka situované na takovém pozemku jsou stavbami oprávnénými či neoprávnénými, neboť k
omezení vlastnického práva vlastníka pozemku dochází logicky vždy, bez ohledu na právni status
staveb. V tomto sméru dovolací soud připomíná, že povinnost vydat bezdúvodné obohacení není

vázána na zavinéní na strané obohaceného ani na jeho protiprávni jednání, ale jedná se o koncepci
tzv. kvazideliktu, kdy zákon stanoví povinnost pri vzniku určitého reprobovaného stavu vydat pŕedmét
bezdúvodného obohacení, a nejedná se tedy o formu právni odpovédnosti." (viz usnesení Nejvyššího
soudu ze dne 22. 02. 2012, sp. zn. 28 Cdo 794/2011) „Podľa názoru odvolacieho súdu, ak žalovaná
užívala časť stavby, ktorej vlastníkom bol Ing. A.F., potom ide o vzťah medzi ňou a vlastníkom stavby

s tým, že vlastník stavby je v právnom vzťahu s vlastníkom pozemku parcely č. 1073/2. Tento /ostatne
uvedený/ vzťah mohol zakladať vzťah z bezdôvodného obohatenia, keďže žalovaná užívala časť budovy
vlastnícky patriacej Ing. A.F. Zdôraznil, že z hľadiska posúdenia, kto získal bezdôvodné obohatenie, je
treba konštatovať, že ak vlastník budovy užíval pozemok bez nájomnej zmluvy, potom vlastník budovy
získava bezdôvodné obohatenie na úkor vlastníka pozemku, a nie nájomca vlastníka budovy. Z tohto

dôvodu odvolací súd mal za to, že nárok žalobkyne za obdobie rokov 2001-2006, to znamená do výšky
309 500 Sk (10 273,52 €),je nedôvodný, preto v tejto časti rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak,
že žalobu zamietol." (rozsudok NS SR, sp.zn, 1 Cdo 91/2010). „V souladu s konštantní judikaturou
Nejvyššího soudu (srov. rozsudek Nejvyššího soudu ze dne 25. 10, 2006, sp. zn. 33 Odo 1405/2005,
rozsudek ze dne 31. 10. 2006, sp. zn. 33 Odo 1051/2005, přiméřené též rozsudek Nejvyššího soudu ze

dne 15. ledna 2004, sp. zn. 32 Odo 823/2003, uveřejnéný v Souboru pod č. C 2290) platí, že situace,
kdy vlastnickému právu k pozemku konkuruje vlastnické právo jiného subjektu ke stavbám na tomto
pozemku vybudovaným, neni nikterak neobvyklá. Oprávnéní vlastníka pozemku vyplývající z § 123 obč.
zák. jsou v takovém pŕípadé omezena stejnými právy vlastníka stavby (srov. § 3 odst. 1 a § 124 obč. zák.)
a v dusledku toho je vlastník pozemku povinen strpét, aby byl pozemek v nezbytném rozsahu užíván

vlastníkem stavby, prípadné pro jeho potreby. Ze žádného zákonného ustanovení ovšem nevyplývá jeho
povinnost strpět užívání pozemku bezplatné, a proto není-li pro bezplatné užívání pozemku jiný právni
duvod(smlouva),platí,žepovinnostivlastníkapozemkustrpětjehoužíváníodpovídápovinnostvlastníka
stavby poskytnout mu za né náhradu. Neplní-li tuto svoji povinnost, obohacuje se tím na úkor [vlastníka
pozemku], neboť se nezmenšuje jeho majetek, ač by se tak v případé plnéní uvedené povinnosti

nepochybné délo." (uznesenie Najvyššieho súdu ČR, sp.zn. 28 Cdo/1056/2012 zo dňa 15.8.2012).
Zároveň poukazujeme na skutočnosť, že je potrebné vlastníctvo žalovanej k objektom nachádzajúcim
sa na pozemkoch žalobkyne posudzovať v kontexte, t.j. že stavby tvoria spolu s okolím (okolitými
pozemkami) komplexný ucelený priestor využívaný (konzumovaný) práve v súvislosti s týmito stavbami
ako tzv. areál - ranč. Ranč Ortáše predstavuje ohraničený areál, jednotný funkčný celok, nie je možné

oddeliť funkcionalitu budov a samotných pozemkov, k budovám je totiž potrebné sa fyzicky dostať, čo
potvrdzuje aj sama žalovaná v podanom odvolaní na str. 2: „Budova, ktorá sa nachádza na predmetnom
pozemku je v mojom výlučnom vlastníctve užívaná exmanželom JUDr. Mikulášom Badom a je nemožné
ju užívať bez prechodu cez časť pozemku, ktorý je v podielovom vlastníctve žalobkyne." V súvislosti s
touto otázkou poukazujeme na ustálenú judikatúru. „Odvolací soud dále uvedl, že dle vyjádření znalce

tvorí pŕedmétné pozemky funkční celek včetné plôch, na níž se nachází zeleň, neboť zeleň predstavuje
z hlediska urbanistického i z hlediska životniho prostredí naplnéný požadavek stavebního úradu, který
platí i pro stavební pozemky. Po právni stránce odvolací soud dospel k závéru, že žalovaná jako vlastník
areálu budov situovaném na předmétných pozemcích se na úkor žalobkyné jako vlastnice předmětnýchpozemku bezdúvodné obohatila, když tyto užívala bez právního duvodu. S odkážem na rozsudek
Nejvyššího soudu ze dne 31. 10. 2006, sp. zn. 33 Odo 1051/2005, odvolací soud uvedl, že zastavéný
pozemekjeužíván(jehoužitáhodnotajekonzumována)jižtím,žejenanemstavbapostavena,ajetudíž

bez významu, jakým zpúsobem je vlastnické právo ke stavbám konzumováno, tj. zda je stavba pronajata
či užívána pŕímo jejím vlastníkem." (uznesenie Najvyššieho súdu ČR, sp.zn. 28 Cdo/1056/2012 zo dňa
15.8.2012).Žalovanávpodanomodvolanítvrdí,žestavbynachádzajúcesanapredmetnýchpozemkoch
žalobkyne „boli postavené na poľnohospodárske účely pred rokom 1991, a to konkrétne v rokoch 1953 -
1976 a teda podľa ustanovení § 1 ods. 2 zákona č. 504/2003 Z.z. ide o pozemok zastavaný stavbou na

poľnohospodárskeúčelydo24.júna1991."Vsúvislostisvyššieuvedenýmpozornosťsúduupriamujeme
na skutočnosť, že žalovaná vlastní nasledovné stavby, ktoré sú umiestnené na pozemkoch žalobkyne
parcely reg. „C" KN č. 739/42 a č. 739/51 (t.j. parcela reg. „E" KN č. 737/7):
- Sklad na Y. Č.. XXXX, nachádzajúci sa na parcele č. 739/51, súpisné číslo: 79, druh stavby:
poľnohospodárska budova , evidovaný Okresným úradom Košice, katastrálny odbor, okres: Košice -
okolie, k. územie: B., T.: B.

- Ošipáreň na Y. Č.. XXXX, nachádzajúca sa na parcele č. 739/42, súpisné číslo: 74, druh stavby:
poľnohospodárska budova evidovaný Okresným úradom Košice, katastrálny odbor, okres: Košice -
okolie, k. územie: B., T.: B.
Avšak sklad slúžil ako krytá jazdiareň a priestory ošipárne slúžili ako priestory pre ubytovacie služby
a podávanie jedál a nápojov. Uvedené vyplýva aj zo zápisnice z obhliadky zo dňa 12.9.2013 v konaní

sp.zn. 19C/253/2012, ktorú vykonal súd a konštatoval, že „stavba - zapísaná v katastri ako ovčín, sa
reálne využíva ako klubovňa - s miestami na sedenie jednak vo vnútri a čiastočne vonku - využitie pre
jazdcov a pre návštevníkov"(str.1 zápisnice). Podľa ustanovení zákona č. 504/2003 Z.z. tento zákon v
§ 1 ods. 1) hovorí o nájomnej zmluve o nájme pozemku na poľnohospodárske účely, a keďže žalovaná
doteraz relevantne nepreukázala využitie pozemku na poľnohospodárske účely, a súd, a taktiež súdom

ustanovení znalci, pri obhliadke konštatovali, že pozemok sa nevyužíva na poľnohospodárske účely,
nemožno tento zákon aplikovať na uvedený stav. Taktiež je absurdné aplikovať výlučne zákon č.
504/2003 Z. z., len z dôvodu, že ide o pozemky zastavané pred 24.6.1991, bez ohľadu na ich skutočné
využitie. Z uvedených dôvodov a dôvodov uvedených najmä v časti IV. tohto vyjadrenia k odvolaniu,
sa nemôže aplikovať ani vyhláška č. 38/2005 Z. z. o určení hodnoty pozemkov a porastov na nich

na účely pozemkových úprav, na ktorú odkazuje § 10 ods. 1) zákona č. 504/2003 Z. z. pri určovaní
výšky nájomného. Žalovaná taktiež uvádza: „Povinnosťou súdu je ex offo skúmať, či právny nárok
žalobkyne nie je prekludovaný. Zo skutkového stavu je zrejmé, že budovy boli postavené v rokoch 1953
až 1976 na roľníckom družstve, ktoré vznikali v Česko - Slovensku v rokoch 1949 - 1990 v procese
kolektivizácie. Na základe vtedy platných právnych predpisoch boli družstvá oprávnené na cudzích

pozemkoch zriaďovať stavby potrebné pre činnosť družstva. Na takto postavené budovy a zastavané
pozemky sa vzťahuje právna úprava č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému
poľnohospodárskemu majetku." Zároveň žalovaná poukazuje na § 1 ods. 1 písm. b), § 11 písm. d), § 14
ods. 1 druhá veta a § 16 ods. 1 a 3 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému
poľnohospodárskemu majetku. Tieto tvrdenia žalovanej považujeme za irelevantné a nevzťahujúce

sa na tento prípad. Žalobkyňa je vlastníčka pozemkov a žalovaná je vlastníčkou budov, ktoré sa na
predmetných pozemkoch nachádzajú. Vlastnícke vzťahy sú vysporiadané. V zmysle § 4 ods. 1 zákona
č. 229/1991 Zb.: „Oprávnenou osobou je štátny občan Slovenskej republiky, ktorý má trvalý pobyt na jej
území a ktorého pôda, budovy a stavby patriace k pôvodnej poľnohospodárskej usadlosti prešli na štát
alebo na iné právnické osoby v dobe od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 spôsobom uvedeným v §

6 ods. 1." Zákon č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu
majetku sa vzťahuje na prípady, ak bývalým režimom poškodené osoby by neboli vlastníkmi pozemkov
alebobudovvdôsledkutoho,ževlastníctvoprešlonaštátalebonainéprávnickéosobyvuvedenejdobe.
Vtedy by si tieto poškodené osoby mohli uplatniť nároky v zmysle zákona č.229/1991 Zb. a následných
vykonávacích predpisov. V roku 2003 bol prijatý zákon č. 503/2003 o navrátení vlastníctva k pozemkom,

s účinnosťou od 1.1.2004, na základe ktorého mohla oprávnená osoba do 31.12.2004 na obvodnom
pozemkovom úrade, v ktorého obvode vlastnila pozemok, uplatniť právo na navrátenie vlastníctva k
pozemku. V prípade žalobkyne je však iná situácia, vlastníctvo k pozemkom je vysporiadané nakoľko
žalobkyňa je vlastníčkou predmetných pozemkov, na ktorých sa nachádzajú budovy vo vlastníctve
žalovanej. Žalovaná tieto budovy nadobudla od jednotného poľnohospodárskeho družstva a užívala

ich. Žalobkyňa si neuplatňuje nárok k týmto budovám, ale nárok na odplatu za užívanie pozemkov, na
ktorých sa tieto budovy nachádzajú. S argumentáciou prezentovanou žalobkyňou sa stotožnil v plnom
rozsahu aj Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd v totožnej skutkovej a právnej veci - viď Rozsudok
Krajského súdu v Košiciach zo dňa 05.12.2017 sp. zn. 6Co/161/2017, bod 62. „Predmetom tohto sporunie je nárok žalobkyne v zmysle zák. č. 229/1991 Zb. na náhradu za zastavané pozemky, ktoré jej
neboli vydané a ktorú náhradu jej má poskytnúť štát. Nárok na náhradu za zastavané pozemky, ktoré
sa nevydávajú, ktorý nárok je daný voči štátu, nemožno stotožňovať s nárokom vlastníka pozemku voči

vlastníkovi stavieb na tomto pozemku za užívanie pozemkov zastavaných týmito stavbami. V tomto
konaní sa žalobkyňa nedomáha finančnej náhrady za nevydané pozemky, ale domáha sa náhrady za
užívanie pozemkov bez právneho dôvodu, ktorých je vlastníčkou, teda právnym titulom je bezdôvodné
obohatenie v zmysle ust. § 451 Obč. zák. a nie nárok v zmysle zákona č. 229/1991 Zb. Akékoľvek úvahy
o preklúzii nároku v zmysle zák. č. 229/1991 Zb. sú preto bezpredmetné." (bod 62. Rozsudku Krajského

súdu v Košiciach zo dňa 05.12.2017 sp. zn. 6Co/161/2017). Žalovaná v podanom odvolaní uvádza:
„Výška nájomného určená znaleckým posudkom, na ktorý sa žalobkyňa odvoláva, t.j. znalecký posudok
z odboru stavebníctvo, nie je v predmetnom konaní použiteľný, pretože je nezákonný. Znalec z odboru
stavebníctva nie je oprávnený vypracovať znalecký posudok na určenie všeobecnej hodnoty pozemkov,
ktoré sú v zmysle ustanovenia § 1 ods. 1, 2 zákona č. 504/2003 Z.z. pozemkami pre poľnohospodárske
účely, keďže predmetný pozemok je pozemkom zastavaným stavbou na poľnohospodárske účely do 24.

júna 1991, na ktorom je dvor." A taktiež podľa vyjadrenia žalovanej v odvolaní: „Znalec pri vypracovaní
znaleckéhoposudku,naktorýsaodvolávaNavrhovateľkanezistildostatočnýmspôsobomskutkovýstav,
a to, že ide o pozemky zastavané stavbami na poľnohospodárske účely do 24.júna 1991 a vzhľadom
na uvedené sa na určenie výšky nájomného vzťahuje právny predpis č. 504/2003 Z.z. podľa ktorého
výška nájomného je najmenej 1 % hodnoty pozemku určenej podľa osobitného predpisu, ktorým je

v tomto prípade vyhláška č. 38/2005 Z. z. a nie vyhláška č. 492/2004 Z.z. o stanovení všeobecnej
hodnoty pozemku, z ktorej vychádzal znalec." Podľa názoru žalovanej, pozemky, o ktorých ocenenie
v tomto konaní ide, sú poľnohospodárskou pôdou a majú byť oceňované podľa zákona č. 504/2003
Z.z. a vyhlášky č. 38/2005 Z.z., odkazujúc najmä na ustanovenie § 1 ods.2 predmetného zákona
č. 504/2003 Z.z.: „Pozemok na účely tohto zákona je taký pozemok, ktorý je poľnohospodárskou

pôdou alebo časť tohto pozemku, pozemok zastavaný stavbou na poľnohospodárske účely do 24.
júna 1991, ako aj iný pozemok prenechaný na poľnohospodárske účely alebo časť tohto pozemku;
ustanovenia osobitného predpisu tým nie sú dotknuté." S týmito tvrdeniami žalovanej nesúhlasíme z
dôvodov, že predmetné pozemky, o ktorých ocenenie v tomto konaní ide, nemajú stanovenú bonitovanú
pôdnoekologickú jednotku (BPEJ) a vzhľadom na to, že sú zastavané, BPEJ nemožno ani určiť, ustálená

judikatúra o oceňovaní nehnuteľností v obdobných prípadoch hovorí, že pri vyčíslení nároku žalobkyne
sa musí vychádzať zo sumy určenej znalcom z odboru stavebníctvo, odvetvie pozemné stavby či
odhad hodnoty nehnuteľností, za použitia vyhlášky MS SR č. 492/2004 Z.z. o stanovení všeobecnej
hodnoty majetku, cena nájmu, resp. od neho sa odvodzujúce bezdôvodné obohatenie, sa má určiť
prihliadnutím na účel nájmu (podnikateľský účel) a danú lokalitu (15 minút autom z Košíc), v blízkosti

pozemkov žalobkyne (cca 50m) na nachádzajú pozemky určené na realizáciu projektu „Zelené údolie"
zameraného na výstavbu rodinných domov, pozemky v obvode ranča majú aj inžinierske siete (plynová
prípojka a vodovod), a pod. Skutočný účel pozemku bol ustálený na základe vykonaných dôkazov a
obhliadky znalcov Ing. Szöllössyho, Ing. Šoltýsa (konanie 38C/171/2008) či Ing. Daňkom. Skutočné
využitie sa preukázalo výpoveďou účastníkov, obhliadkou znalcom aj súdom. V danom prípade nie je

možné oddeliť funkcionalitu budov a samotných pozemkov, k budovám je potrebné fyzicky sa dostať.
V skutkovo a právne totožných konaniach, v ktorých si uplatňovala nárok aj žalobkyňa len za iné
obdobie, ako aj ostatné podielové spoluvlastníčky predmetných pozemkov, voči totožnej žalovanej, bolo
už rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdené Krajským súdom v Košiciach: sp. zn. 2CO/198/2015,
1 Co/323/2015, 6Co/773/2014, 6CO/161/2017, pričom odvolací súd sa v týchto prípadoch zaoberal aj

otázkou, či sa jedná alebo nejedná o poľnohospodárske pozemky, ako aj spôsobom ich oceňovania.
Odvolací súd dospel k názoru, že sa nejedná o poľnohospodárske pozemky ako aj potvrdil správnosť
oceňovania týchto sporných pozemkov znalcom z odboru stavebníctvo, odvetvie pozemné stavby a
odhad hodnoty nehnuteľností, ako aj aplikáciu vyhlášky č. 492/2004 Z.z. o stanovení všeobecnej
hodnoty pozemku. Na základe uvedeného preto apelujeme na princíp právnej istoty zakotvený v čl.

2 Civilného sporového poriadku: „Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že
jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak
takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho
spor bude rozhodnutý spravodlivo." V skutkovo a právne obdobných prípadoch už všeobecný súd
rozhodol, preto apelujeme na zásadu právnej istoty, ktorá je dôležitým pilierom ochrany práva a spočíva

najmä v tom, že občan sa môže spoľahnúť na predvídateľnosť práva, čo je zároveň predpokladom jeho
dôvery na obsahovú i formálnu kvalitu práva, právneho poriadku a právneho štátu. „Obsahom princípu
právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v
rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III.ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov
verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom
sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k

orgánom verejnej moci (IV. Ú S 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o
tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne
a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04,
III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v
právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich

v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené
v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere
v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06)." (Uznesenie Ústavného
súdu Slovenskej republiky z 22. 11. 2011, č. k. IV. ÚS 499/2011-25). „Súčasťou uvedeného princípu je
tiež požiadavka, aby na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala
rovnaká odpoveď, teda to, že obdobné situácie musia byť rovnakým spôsobom právne posudzované. Za

diskriminačný možno považovať taký postup, ktoré rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným
spôsobom, pričom ho nemožno objektívne a rozumne odôvodniť." (mutatis mutandis PL.ÚS 21/00 a
PL.ÚS 6/04). „Súčasťou princípu právnej istoty, vyplývajúceho z čl. 1 ods. 1 ústavy je požiadavka,
aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach, dala rovnaká
odpoveď. Ak všeobecný súd rozhodne v obdobných veciach odlišným alebo protichodným spôsobom,

bezzdôvodneniaodlišnéhostanoviskaprijatéhovtakejtoobdobnejvecí,porušízákladnéprávonasúdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru." (nález Ústavného súdu SR z 15. júna 2016, č. k. II. ÚS 19/2016-40).

18. K vzniku zákonného vecného bremena v zmysle § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Zb. o vlastníctve

bytov a nebytových priestorov žalovaná v podanom odvolaní uvádza: „K pozemku pod stavbami vzniklo
zákonné vecné bremeno podľa zákona č. 182/1993 Zb. ... Žalobkyňa má za to, že v zmysle zákona
č. 182/1993 Zb. vznikol žalobkyni nárok na jednorazovú náhradu, ktorú si neuplatnila v premlčacej
dobe, ktorá uplynula dňa 2.9.1996. Žalobkyňa v tejto súvislosti dáva odvolaciemu súdu do pozornosti
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. č. 3Cdo/49/2014 zo

dňa 14.04.2016, podľa ktorého za vecné bremeno vzniknuté zo zákona k pozemku patrí oprávnenému
jednorazová náhrada." V zmysle vyššie citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR má žalovaná za
to, že nárok žalobkyne je premlčaný, nakoľko nedošlo k uplatneniu nárokov v zákonom stanovenej dobe,
t.j. do 01.09.1996. K vyššie uvedenému uvádzame, že argumentácia žalovanej podľa ktorej k pozemkom
žalobkyne vzniklo zákonné vecné bremeno podľa § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov s ohľadom

na ustanovenie § 24 zákona o vlastníctve bytov, je nesprávna. Uvedená argumentácia je v rozpore
s Ústavou, princípom ochrany vlastníckeho práva, ako aj so základným súkromnoprávnym kódexom
súkromného práva. Žalovaná vlastní nasledovné stavby ktoré sú umiestnené na pozemkoch žalobkyne
parcely reg. „C" KN č. 739/42 a č. 739/51 (t.j. parcela reg. „E" KN č. 737/7):
- Sklad na LV č. XXXX, nachádzajúci sa na parcele č. 739/51, súpisné číslo: 79, druh stavby:

poľnohospodárska budova , evidovaný Okresným úradom Košice, katastrálny odbor, okres: Košice -
okolie, k. územie: B., T.: B.
- Ošipáreň na LV č. XXXX, nachádzajúca sa na parcele č. 739/42, súpisné číslo: 74, druh stavby:
poľnohospodárska budova evidovaný Okresným úradom Košice, katastrálny odbor, okres: Košice -
okolie, k. územie: B., T.: B.

19.Podľa§23odsek5zákonaobytoch:„Akvlastníkdomuniejevlastníkompozemku,vznikákpozemku
právo zodpovedajúce vecnému bremenu,26) ktoré sa zapíše do katastra nehnuteľností. 17)"
20. Podľa § 24 zákona o bytoch v znení účinnom do 31.07.1995 (na ktoré poukazuje žalovaná):
„Ustanoveniatohtozákonasaprimeranevzťahujúajnabudovy,ktorénemajúcharakterbytovéhodomu."
Podľa údajov z katastra nehnuteľností z listov vlastníctva č. XXXX F. XXXX, L.. XXXX, k pozemkom

vo vlastníctve žalobkyne nie je evidované „zákonné" vecné bremeno podľa § 23 odsek 5 zákona o
bytoch v prospech stavieb žalovanej. Argumentácia žalovanej o vzniku zákonného vecného bremena
a premlčaného nároku na jednorazovú odplatu za jeho zriadenie, je nesprávna, a to z nasledovných
dôvodov:
Podľa ČI. 20 ods. 1 Ústavy SR: „Každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov

má rovnaký zákonný obsah a ochranu."
Podľa ČI. 20 ods. 4 Ústavy SR: „Vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné v
nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu."Podľa ČI. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd: „Každá
fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho
majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva."

21. V predmetnom prípade absentuje akýkoľvek verejný záujem, ktorý by bol daný na nútené
obmedzenie vlastníckeho práva žalobkyne v podobe zákonného vecného bremena k jej pozemkom v
prospech stavieb žalovanej, ktoré sú evidované v katastri nehnuteľnosti ako poľnohospodárske budovy

a ku ktorým navyše absentuje zápis zákonného vecného bremena v katastri nehnuteľností. V danom
prípade absentuje nielen verejný záujem, na základe ktorého by bolo možné vlastnícke právo žalobkyne
obmedziť, absentuje tiež právna norma, ktorá by explicitne upravovala vznik vecného bremena aj
k takýmto stavbám. Ustanovenie § 24 zákona o bytoch (v znení do 01.09.1995) nemožno vykladať
natoľko extenzívne, že by sa zákon o bytoch mal vzťahovať aj na všetky budovy, ktoré by nespĺňali
charakter bytového domu. Uvedené by bolo v rozpore s Ústavou SR, medzinárodnými dohovormi, ktoré

určujú, že vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu a rovnako tiež,
že obmedziť vlastnícke právo možno len za splnenia podmienok stanovených Ústavou SR, zákonom.
Zároveň ak by sme pripustili správnosť argumentácie žalovanej, extenzívny výklad ust. § 24 zákona o
bytoch, odpadla by tiež požiadavka upraviť režim vlastníctva bytov a nebytových priestorov v bytových
domoch v osobitnom právnom predpise, ktorým sa zvýrazňuje predovšetkým ochrana bývania. Ak by

sme pripustili extenzívny výklad ust. § 24 zákona o bytoch, aký prezentuje žalovaná, bolo by nadbytočné
aj ustanovenie § 135c OZ ako základného súkromnoprávneho kódexu.

22. Podľa § 135c OZ, ak niekto zriadi stavbu na cudzom pozemku, hoci na to nemá právo, môže súd
na návrh vlastníka pozemku rozhodnúť, že stavbu treba odstrániť na náklady toho, kto stavbu zriadil

(ďalej len „vlastník stavby").
Pokiaľ by odstránenie stavby nebolo účelné, prikáže ju súd za náhradu do vlastníctva vlastníkovi
pozemku, pokiaľ s tým vlastník pozemku súhlasí.
Súd môže usporiadať pomery medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom stavby aj inak, najmä tiež zriadiť
za náhradu vecné bremeno, ktoré je nevyhnutné na výkon vlastníckeho práva k stavbe. Rovnako tak

výklad žalovanej je v rozpore aj s predpismi verejného práva, napr. ust. § 58 odsek 2) zákona č.
50/1976 stavebný zákon, podľa ktorého: „Stavebník musí preukázať, že je vlastníkom pozemku alebo
že má k pozemku iné právo podľa § 139 ods. 1 tohto zákona, ktoré ho oprávňuje zriadiť na ňom
požadovanú stavbu. Stavebník významnej investície, diaľnice, rýchlostnej cesty alebo železničnej dráhy
preukazuje, že je vlastníkom pozemku alebo že má k pozemku iné právo podľa § 139 ods. 1 pred

vydaním stavebného povolenia. To neplatí, ak tieto skutočnosti preukázal v územnom konaní a po
právoplatnosti územného rozhodnutia nedošlo k zmene." Je tiež potrebné poznamenať, že rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 49/2014, na ktoré poukazuje žalovaná, nie je totožné so skutkovým
a právnym stavom ako je vec žalovanej. Uvedené rozhodnutie bolo totiž založené na tom, že cit.:
„Žalobca sa v konaní domáhal, aby súd zaviazal žalovaných 1. až 6. zaplatiť mu do troch dní náhradu za

obmedzenie jeho vlastníckeho ; práva, ku ktorému došlo v období od 8. septembra 2009 do 7. septembra
2011. Uviedol, že je vlastník pozemku v katastrálnom území P. zapísaného na liste vlastníctva č. X.
ako parcela č. X. - zastavané plochy a nádvoria vo výmere X. m2 (ďalej len „sporná parcela"), ktorý
nadobudol kúpnou zmluvou, na základe ktorej bol povolený vklad do katastra nehnuteľností rozhodnutím
sp. zn. V 262/2007. Na spornej parcele stavebné bytové družstvo v roku 1973 bez súhlasu vtedajšieho

vlastníka pozemku postavilo bytový dom súpisné č. X. (ďalej len „bytový dom") so štyrmi bytmi, ktoré sú
v súčasnosti - podľa výpisu z listu vlastníctva č. X. - vo vlastníctve žalovaných; na tomto liste vlastníctva
je poznamenané, že k spornej parcele je zriadené vecné bremeno podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993
Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov." V rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 5 Cdo 32/2007 zo dňa 20.03.2008, sa Najvyšší súd Slovenskej republiky zaoberal aplikáciou ust.

§ 24 zákona o bytoch v konaní o uloženie povinnosti uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva k bytu v
budove, ktorej určenie či je alebo nie je bytovým domom bolo sporné," cit.: „Najvyšší súd Slovenskej
republiky poukazuje na to, že z uvedeného ustanovenia vyplýva, že ustanovenia zákona č. 182/1993 Z.
z. sa primerane vzťahujú aj na budovy, ktoré nemajú charakter bytového domu. Už zo samotného pojmu
„budova, ktorá nemá charakter bytového domu" je zrejmé, že ide o stavby, ktoré vzhľadom na svoje

stavebno - technické usporiadanie a účel užívania uvedený v kolaudačnom rozhodnutí sú určené na iné
účely ako na bývanie. Za takéto budovy možno považovať tie stavby, ktoré nespĺňajú kritériá určené pre
obytné domy, teda najmä tie budovy, v ktorých zo súčtu podlahovej plochy všetkých miestností, pripadajú
aspoň dve tretiny na nebytové priestory, obdobne možno za budovu, ktorá nemá charakter bytovéhodomu považovať stavbu, pri ktorej prevažuje iná funkcia ako funkcia bývania (napr. administratívne
budovy, budovy reštaurácií, školské budovy a pod.). Z uvedeného je zrejmé, že podľa ust. § 24
sa postupuje pri nadobúdaní vlastníctva nebytových priestorov v budovách, ktoré nemajú charakter

bytového domu, a výklad tohto ustanovenia nemá žiadny súvis s uplatneným nárokom žalobcov 1.,
2." Podľa výkladu aký pripustila žalovaná, by si každý mohol postaviť stavbu na cudzom pozemku, za
poskytnutia jednorazovej finančnej odplaty za zriadenie zákonného vecného bremena, čo nemá oporu
v zákone a prieči sa základným princípom ochrany vlastníckeho práva. Vzhľadom k všetkým vyššie
uvedeným skutočnostiam je preto námietka premlčania nároku žalobkyne, ktorú vzniesla žalovaná,

neopodstatnená a nemá oporu v zákone. S našou argumentáciou prezentovanou v totožnom skutkovo a
právnom konaní sa stotožnil aj Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd - viď Rozsudok Krajského súdu
v Košiciach zo dňa 05.12,2017 sp. zn. 6Co/161/2017, bod 86. „Odvolací súd uvádza, že v prejednávanej
vecinejdeovznikzákonnéhovecnéhobremenakpozemkomžalobkynevzmyslezák.č.182/1993Z.z.o
vlastníctve bytov a nebytových priestorov z dôvodov ako ich uvádza žalobkyňa vo vyjadrení k doplneniu
odvolania (ods. 17 odôvodnenia rozsudku), ako sa mylne domnieva žalovaná, z ktorého dôvodu je

právne bezvýznamné zaoberať sa otázkou premlčania práva na náhradu za vzniknuté zákonné vecné
bremeno podľa zákona č. 182/1993 Z.z. Sme toho názoru, že v uvedenom konaní súd prvej inštancie
postupoval správne, vykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočnosti a na
základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na základe ktorých aplikoval
správnu právnu normu a taktiež rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádzalo zo správneho právneho

posúdenia veci a konanie nemá inú vadu, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci.
Zároveň si uplatňujeme trovy právneho zastúpenia za tento úkon. Z vyššie uvedených dôvodov
navrhujeme odvolaciemu súdu, aby v zmysle § 387 ods. 1 CSP rozsudok Okresného súdu Košice I zo
dňa 21.09.2018, sp. zn. 40C/67/2014 v rozsahu I. výroku, ktorý napadla žalovaná odvolaním, potvrdil

ako vecne správny Keďže voči výroku III. napádaného rozsudku, ktorým súd prvej inštancie rozhodol o
náhrade trov konania, podala žalobkyňa prostredníctvom právnej zástupkyne odvolanie dňa 22.10.2018
(odvolanie voči tomuto výroku podala aj žalovaná), tento výrok navrhuje žalobkyňa zmeniť, resp. zrušiť
a vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie z dôvodov uvedených v jej odvolaní zo dňa 22.10.2018.
Zároveň navrhujeme súdu, aby priznal žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

23. Odvolanie podala aj žalobkyňa čo do výroku o náhrade trov konania a žiadala napadnuté rozhodnutie

zmeniť a priznať 100 % náhradu trov prvoinštančného konania.
24. V odvolaní ďalej namietala, že návrhom na vydanie platobného rozkazu zo dňa 20.12.2013 sa
žalobkyňa domáhala voči žalovanej zaplatenia sumy 1.812,08 € s príslušným úrokom z omeškania a tiež
trov konania, a to titulom bezdôvodného obohatenia za rok 2013. Titulovaný súd v časti odôvodnenia
výroku o trovách v bode 36. predmetného rozsudku uviedol: „O náhrade trov konania strán sporu súd

rozhodol podľa ust. § 262 ods. 1 u spojení s ust. § 255 ods. 2 CSP a vzhľadom na prevažujúci úspech
žalobkyne v spore, tejto priznal proti prevažne neúspešnej žalovanej nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 35,76 %. Žalobkyňa sa v konaní domáhala voči žalovanej zaplatenia sumy 1.812,08 eur s
príslušenstvom. Súd jej priznal sumu 1.230,- EUR s príslušenstvom. Podľa výsledku konania ako celku
bol úspech žalobkyne v rozsahu 67,88% a úspech žalovanej v rozsahu 31,12% a tým je daný čistý

úspech žalobkyne v rozsahu 35,76% (67,88% - 31,12%), čo znamená nárok žalobkyne na náhradu
účelne vynaložených trov celého konania práve takýmto percentom. O výške náhrady trov konania
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník." Súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala
strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že

žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo." V predmetnom prípade výsledok sporu závisel
od znaleckých posudkov, t.j. znaleckého posudku č. 33/2011 vypracovaný Ing. Dušanom Šoltýsom,
znaleckého posudku č. 8/2014 vypracovaný Ing. Ervínom Halázsom a znaleckého posudku č. 182/2016
vypracovaný Ing. Pavlom Daňkom. Napriek tomu, že súčasný procesný kódex neobsahuje výslovné
ustanovenie, ktoré obsahoval Občiansky súdny poriadok, a to § 143 ods. 3 OSP: „Aj keď mal účastník

vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v
pomerne nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo
od úvahy súdu; v takom prípade sa základná sadzba tarifnej odmeny advokáta vypočíta z výšky súdom
priznaného plnenia.", ak výsledok sporu závisel od znaleckého posudku, a teda žalobca de facto nebolúspešný na 100%, „nejde o procesný neúspech, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného
nároku. Nemožno totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na
základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti." (str. 926 komentára BECK k $ 255 CSP) . Úspech vo veci

má súd skúmať najmä čo do právneho základu veci vo vzťahu k predmetu sporu. Žalobkyňu je preto
nevyhnutné považovať za plne procesne úspešnú, ak mala plný úspech čo do základu uplatneného
nároku, tak ako to bolo v predmetnom prípade. Zároveň pôvodné ustanovenie § 143 ods. OSP chránilo
aj žalovanú stranu, a to tak, že jej sankcia, vo forme trov konania, ktoré má uhradiť, sa nemohla umelo
navyšovať, ak by aj žalobca účelovo navýšil výšku istiny, súd zaviazal žalovanú stranu len na sumu

vyčíslenú z priznanej istiny, čo je princíp spravodlivý pre obe strany sporu. V zmysle odbornej literatúry
k ustanoveniu § 255 CSP: „Podľa uvedeného ustanovenia bude posudzovaná aj náhrada trov konania v
prípade čiastočného procesného (ne)úspechu, procesného neúspechu v pomerne nepatrnej časti, ako
ajvprípaderozhodnutínaplnenie,priktorýchvýroksúdnehorozhodnutiavčastivýškyplneniazáviselod
úvahy súdu alebo od znaleckého posudku. Princíp vyjadrený v § 142 ods. 3 OSP bude teda uplatňovaný
naďalej, a to na základe interpretácie všeobecného s 255 CSP v súlade s čl. 2 ods. 1, čl. 3 ods. 1 a čl. 4

CSP, o čom svedčí aj dôvodová správa k CSP." Podľa dôvodovej správy k predmetnému ustanoveniu:
„V tomto ustanovení sa premieta zásada úspechu v spore ako esenciálne kritérium priznania náhrady
trov konania. V sporovom konaní je kritérium procesného úspechu prvoradým kritériom posudzovania
náhrady trov konania, čomu zodpovedá i systematické začlenenie tohto ustanovenia. Podľa tohto kritéria
môže súd priznať náhradu trov konania v plnej výške aj v prípade, ak súd priznal nárok úspešnej

strane, avšak nie v požadovanej výške. Ide o prípady, kedy výška nároku závisí od úvahy súdu.
Príkladom je náhrada nemajetkovej ujmy v sporoch o ochranu osobnosti - určenie, že bola porušená
zásadarovnakéhozaobchádzaniaapovinnosťžalovanéhosaospravedlniťpriznanéboli,avšaknáhrada
nemajetkovej ujmy v peniazoch nebola priznaná v požadovanej výške."
„Aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak

mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého
posudku alebo od úvahy súdu; v takom prípade sa základná sadzba tarifnej odmeny advokáta vypočíta z
výšky súdom priznaného plnenia (§ 142 ods. 3 O.s.p.).Toto ustanovenie predstavuje výnimku zo zásady
zodpovednostizavýsledoksporovéhokonania;súdpodľanehopriznáúčastníkovikonaniaplnúnáhradu
trov konania, i keď mal vo veci len čiastočný úspech, v troch prípadoch: 1. ak účastníkov neúspech v

pomere k úspechu v konaní bol nepatrný, 2. ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého
posudkua3,akrozhodnutieovýškeplneniazáviseloodúvahysúdu."(uznesenieNajvyššiehosúduSRz
5. 8. 2011, sp. zn. 3 M Cdo 14/2009). Trovy konania, resp. trovy právneho zastúpenia majú v občianskom
procese prevenčnú, reoaračnú a sankčnú funkciu. Povinnosť náhrady trov konania neúspešnou stranou
je sankciou za neúspech a reparáciou druhej procesnej strany v podobe „oslobodenia" od zaplatení trov

konania. Ak by všeobecný súd nepriznal náhradu trov žalobkyni v plnej výške, ktorá je čo do podstaty
uplatneného nároku úspešná; t.j. žaloba bola dôvodná, nakoľko žalovaná bezdôvodne a bezodplatne
užívala pozemky žalobkyne dlhé roky a podnikala na nich; nenaplnil by sa zámer zákonodarcu a dôležitý
aspekt CSP, ako aj účel TPZ, ktoré majú aj sankčnú a prevenčnú úlohu. Ak nedôjde k zmene výroku
o náhrade trov a neprizná náhradu trov žalobkyni, žalovaná nie je nijakým spôsobom sankcionovaná

za svoje protiprávne konanie (žalovaná bez akejkoľvek odplaty a titulu užívala sporné pozemky už
od roku 1997 na svoje podnikanie a dosahovala zisk, pričom žalobkyňa nemohla nijakým spôsobom
disponovať so svojím pozemkom a bola v strate) a nie je dosiahnutý prevenčný charakter, aby k
protiprávnemu konaniu žalovanej ďalej nedochádzalo. Skutočnosť, že žalovaná má uhradiť určitú sumu
predstavuje iba realizáciu ustanovení hmotnoprávnvch predpisov a legalizáciu stavu, avšak nie je

sankciou, postihom alebo akýmkoľvek negatívom za protiprávne konanie žalovanej. Taktiež by sme
chceli zdôrazniť, že v predmetnom konaní boli viaceré znalecké posudky -znalecký posudok č. 33/2011
vypracovaný Ing. Dušanom Šoltýsom, znalecký posudok č. 8/2014 vypracovaný Ing. Ervínom Halázsom
a znalecký posudok č. 182/2016 vypracovaný Ing. Pavlom Daňkom, ktorými bola vypočítavaná výška
bezdôvodného obohatenia a záviselo len od úvahy súdu, aký znalecky posudok bude podkladom

pre rozhodnutie vo veci samej. Aj v jednotlivých znaleckých posudkoch bola výška bezdôvodného
obohatenia stanovená rôzne, t.j. ak sa viacerí znalci nevedeli zhodnúť na jednom konečnom čísle,
ako mohla určiť výšku bezdôvodného obohatenia žalobkyňa, ktorá nemá potrebné znalosti. Zároveň
poslednáúpravapetitužalobkynevychádzalazrôznychposudkovprijednotlivýchrokoch,akovychádzal
titulovaný súd pri rozhodnutí vo veci samej. Táto skutočnosť však nemôže ísť na vrub žalobkyne.

Opätovne chceme poukázať na skutočnosť, že žalobkyňa nevie sama určiť výšku bezdôvodného
obohatenia, resp. nemožno to od žalobkyne ako účastníka konania spravodlivo očakávať, nakoľko ide
o odbornú otázku, ktorej objektívne zodpovedanie prináleží znalcovi z príslušného odboru. Žalobkyňa
nemôže byť sankcionovaná zato, že nesprávne určí resp. „trafí" výšku istiny, ktorú následne vypočítaznalec. Nie je objektívne možné spravodlivo očakávať a akceptovať nevýhodu na strane žalobcu, že ak
neuvedie presnú výšku svojho nároku, ak táto výška mnohokrát závisí od iného posúdenie či posúdenia
súdom, bude neúspešný v nákladoch, ktoré vynaložil na uplatnenie svojho práva. Takéto nazeranie na

vec by viedlo k tomu, že žalobcovia pred obavou, že im súd neprizná náhradu trov konania za advokáta,
znalca, súdny poplatok a pod., nebudú uplatňovať svoje základné práva pred súdom, napriek tomu, že
došlo k zmenšeniu ich majetku, čo zároveň a contrario pomôže stranám, ktoré si neplnia záväzky, právne
povinnosti. Takýto výklad je v hrubom rozpore s právnym štátom a základnými právami priznanými jeho
občanom. Pri ponechaní tejto aplikácie CSP by došlo k zjavnej nespravodlivosti, narušeniu ochrannej

funkcie civilného ako aj procesného práva, t.j. celkovej úlohy sudu a k nepriamej podpore narušiteľov
právnych predpisov.
ČI. 2 CSP: „(1) Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť
spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty.
(2) Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v
súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej

praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.
(3) Ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti prípadu rozhodne inak,
každý má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu."
ČI. 4 CSP: „(1) Ak sa právna vec nedá prejednať a rozhodnúť na základe výslovného ustanovenia tohto
zákona, právna vec sa posúdi podľa ustanovenia tohto alebo iného zákona, ktoré upravuje právnu vec

čo do obsahu a účelu najbližšiu posudzovanej právnej veci.
(2) Ak takého ustanovenia niet, súd prejedná a rozhodne právnu vec podľa normy, ktorú by zvolil, ak by
bol sám zákonodarcom, a to s prihliadnutím na princípy všeobecnej spravodlivosti a princípy, na ktorých
spočíva tento zákon, tak, aby výsledkom bolo rozumné usporiadanie procesných vzťahov zohľadňujúce
stav a poznatky právnej náuky a ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít."

Vo veci náhrady trov konania v prípadoch, ak rozhodnutie o výške peňažného plnenia, t.j. istiny, závisí
od znaleckého posudku, existuje ustálená judikatúra najvyšších súdnych autorít. Pri priznávaní náhrady
trov žalobcovi v plnej výške, ak rozhodnutie záviselo od znaleckého posudku, postupoval súd aj v iných
konaniach v skutkovo a právne obdobnej veci, napr. v konaní vedenom na titulovanom súde pod sp.zn.
40C/67/2008, či 20C/161/2008, kde Krajský súd v Košiciach už vyslovil svoj právny názor, že keďže

rozsahúspechužalobkynezáviselodznaleckéhodokazovaniaažalobkyňabolaúspešnáčodopodstaty
nároku, žalobkyňa má nárok ha náhradu trov konania v plnom rozsahu.
ÚS 3923/11 ze dne 29. 3. 2012, bod 17 (N 68/64 SbNU 767): „Základní zásadou, která ovláda
rozhodování o náhradé nákladu civilního sporného procesu, je zásada úspechu ve véci vyjadrená v §
142 odst. 1 zákona č. 99/1963 Sb., občanský soudní rád, v e znení pozdéjších predpisu. V této zásade se

promítámyšlenka,žeten,kdodúvodnébránilsvésubjektívniprávoneboprávemchránenýzájem,bymél
mít právo na náhradu nákladú, jež pri této proce sní činnosti účelné vynaložil, proti účastníkovi, jenž do
jeho právni sféry bezdôvodné zasahoval. Pravo úspešné procesní strany vúči neúspešné strane ŕízení
na náhradu nákladú vychází z e základni ho strukturního princípu, který se v civilní m sporném procesu
uplatňuje, tj. ze systému dvou strán v kontradiktorním postavení, v rámci néhož účastníci ŕízení vystupuj

í jako vzájemní oponenti uplatňující v ŕízení protichúdné zájmy. Úspéch jedné procesní strany je tak
zároveň neúspéchem jejího procesního odpurce, pŕičemž každá strana se v mezích daných občanským
soudním ráde m snaží pomoci prípustných prostŕedku docílit vlastního vité zs tv í a prohry protístrany. Je-
li procesní strana úspššná. mél bv i í jej í odoúrce nahradit náklady, které pri tom účelné vynaložila, neboť
bv bvlo v rozporu s ochrannou funkcí civilního práva procesního. pokud bv civilní proces neumožňoval

odstranit zmenšení majetkové sféry účastníka zpusobené jenom tím, že bvl nucen dôvodné háiit svá
práva, do nichž nékdo iinv zasahoval." (nález OS ČR, PI. ÚS 39/13)
Princíp právnej istoty je dôležitým pilierom ochrany práva a spočíva najmä v tom, že občan sa môže
spoľahnúť na predvídateľnosť práva, čo je zároveň predpokladom jeho dôvery na obsahovú i formálnu
kvalitu práva, právneho poriadku a právneho štátu. Nerešpektovaním a neprihliadnutím na ustálenú

judikatúru, bez riadneho odôvodnenia alebo poskytnutia relevantného odlišného právneho názoru,
dochádza k porušovaniu základných princípov súdneho konania, a to princípu právnej istoty. K znakom
právneho štátu a medzi jeho základné hodnoty patrí neoddeliteľne princíp právnej istoty (čl.1 ods. 1
ústavy, napr. PL. ÚS 36/95), ktorého neopomenuteľným komponentom je predvídateľnosť práva. To
znamená okrem iného aj to, že každý adresát právnej normy sa môže dôvodne spoliehať na to, že

všeobecný súd nielenže bude platné právo aplikovať, ale i na to, že bude rešpektovať právny názor,
ktorým je viazaný, ak mu takúto povinnosť ukladá zákon. Opačný prístup už sám osebe predstavuje
porušenie základného práva na súdnu ochranu, ako aj práva na spravodlivý proces. „Obsahom princípu
právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní vrovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II.ÚS 80/99, III.
ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov
verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom

sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k
orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o
tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne
a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04,
III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v

právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý bv ostatných sudcov rozhodujúcich
v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené
v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere
v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. US 49/06, III. US 300/06)." (Uznesenie Ústavného súdu
Slovenskej republiky z 22. 11. 2011, č. k. IV. ÚS 499/20! 1 -25).
„Súčasťou uvedeného princípu je tiež požiadavka, aby na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní

v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď, teda to, že obdobné situácie musia byť rovnakým
spôsobom právne posudzované. Za diskriminačný možno považovať taký postup, ktoré rovnaké
alebo analogické situácie rieši odchylným spôsobom, pričom ho nemožno objektívne a rozumne
odôvodniť."(mutatis mutandis PL.ÚS 21/00 a PL.ÚS 6/04).
„Súčasťou princípu právnej istoty, vyplývajúceho z či. 1 ods. 1 ústavy je požiadavka, aby sa na

určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach, dala rovnaká odpoveď.
Ak všeobecný súd rozhodne v obdobných veciach odlišným alebo protichodným spôsobom, bez
zdôvodnenia odlišného stanoviska prijatého v takejto obdobnej veci, poruší základné právo na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, ako aj jeho práva na spravodlivé konanie (Čl. 6 Dohovoru.), aj nález
Ústavného súdu SR z 15. júna 2016, II. ÚS 19/2016-40).

„Predvídateľné je také rozhodnutie, ktorému predchádza predvídateľný postup pri konaní a rozhodovaní.
Zákon ustanovuje, že účastníci bv nemali byť zaskočení možným iným právnym posúdením veci súdom
bez toho, aby im bolo umožnené tvrdiť skutočnosti významné z hľadiska sudcovho právneho názoru a
navrhnúť na ich preukázanie dôkazy. Rovnako by nemali byť zaskočení takým postupom súdu, ktorý
nemá oporu v predvídateľnom právnom postupe súdu, ktorý nie je v súlade s procesným právom a

jeho pravidlami." (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 17. októbra 2011, sp. zn. 7 Cdo 42/2010) Civilný
sporový poriadok zároveň v súvislosti s princípom právnej istoty súdom ukladá, že ak ustálená judikatúra
neexistuje, aj tak musia rozhodovať spravodlivo v medziach všeobecnej a „rozumnej" spravodlivosti či
dobrých mravov. Princíp spravodlivosti a požiadavka materiálnej ochrany práv sú totiž podstatnými a
neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým súdnej) v rámci koncepcie materiálneho

právneho štátu.
ČI. 3 CSP ods. 1 CSP: „Každé ustanovenie tohto zákona je potrebné vykladať v súlade s
Ústavou Slovenskej republiky, verejným poriadkom, princípmi, na ktorých spočíva tento zákon,
s medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť pred zákonom,
judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie, a to s trvalým zreteľom

na hodnoty, ktoré sú nimi chránené."
V tomto článku je obsiahnutý princíp ústavnokonformného a eurokoníormného výkladu. Objektívne
právo má v materiálnom právnom štáte plniť predovšetkým svoju základnú funkciu, a to slúžiť legitímnym
potrebám ľudí. Pri výklade a uplatňovaná zákonov treba postupovať tak, aby boli súlade s ústavou.
Nie je množné tolerovať formalistický výklad práva, ktorým za odôvodňuje zrejmá nespravodlivosť.

Rozhodnutie musí byť nie len zákonné ale aj spravodlivé, pričom úlohou súdu je rozpoznať cez zákon
spravodlivosť. Nedokonalosť jazykového vyjadrenia právnej normy nemôže byť v neprospech žalobkyne
ako účastníka konania. Výklad zákona bez prihliadnutia na jeho účel a zmysel môže viesť až k porušeniu
práva na spravodlivý proces. Ak je strana procesne úspešná čo do základu a podstaty nároku, pričom
výška nároku závisela od znaleckého posudku, tj. od výsledku, ktorý nemožno jednoznačne čo do

výšky predpokladať, je potrebné považovať žalobkyňu za procesne úspešnú stranu a žalovaná by mala
nahradiť náklady (t.j. zmenšenie jej majetkovej sféry), ktoré žalobkyňa vynaložila na ochranu svojich
práv, do ktorých jej žalovaná zasahovala. Dané vypláva z účelu a zmyslu jednotlivých ustanovení CSP.
„Všeobecné súdy v občianskom súdnom konaní nemajú poskytovať formálny či formalistický výklad
a aplikáciu práva, ale majú poskytovať taký výklad a aplikáciu práva, ktorý je materiálnou ochranou

zákonnosti, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov.
Občianske súdne konanie sa musí v každom jednotlivom prípade stať zárukou zákonnosti a slúžiť na jej
upevňovanie a rozvíjanie."(rozsudok NS SR, sp.zn. 1 Cdo 48/2010).Nemožno tolerovať formalistický postup, ktorým sa za použitia sofistikovanei argumentácie odôvodňuje
zrejmá nespravodlivosť. Všeobecný súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale sa
od neho môže a musí odchýliť. Pokiaľ to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická

súvislosťaleboniektorýzprincípov,ktorémajúsvojzákladvústavnekonformnomprávnomporiadkuako
významovom celku. Povinnosť súdov vyhľadávať právo neznamená len vyhľadávať priame a výslovné
pokyny v zákonnom texte, ale tiež povinnosť zisťovať a formulovať, čo ie konkrétnym právom ai tam,
kde ide o interpretáciu abstraktných noriem a ústavných zásad, (nález Ústavného súdu CR z 13. marca
2013. sp. zn. IV. US 1241/12).

„ Všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich zákonných predpisov
v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení
nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Z
tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať
na spravodlivú rovnováhu pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom
účastníkov konania." (obdobne napr. III. US 271/05, III. US 78/07)

„Soud pritom není absolútne vázán doslovným znením zákonného ustanovení, nýbrž se od nej smi
a musí odchýlit v prípade, kdy to vyžaduje ze závažných duvodú účel zákona, histórie jeho vzniku,
systematická souvislost nebo nékterý z princípu, jenž mají svúj základ v ústavné konformním právním
rádu jako významovém celku. Je nutno se pritom vyvarovat libovule; rozhodnutí soudu se musí zakládat
na racionálniargumentaci."(nález ÚS ČR, PL. ÚS 21/96)

„Spravedlnost musí být prítomná vždy v procesu, kterým soudce interpretuje a aplikuje právo, jako
hodnotový činitei. Spravedlnost je hodnotovým principem, který je společný všem demokratickým
právním fádôm." (nález ÚS ČR, I. ÚS 643/04.)
Nerešpektovaním princípov obsiahnutých už v úvode CSP a ich neaplikovaním na jednotlivé zákonné
ustanovenia, čím sa má dotvárať a precizovať ich obsah, by tak došlo k nerešpektovaniu a popretiu

ustálenej judikatúry, ochrannej funkcie civilného práva procesného a spravodlivosti ako takej.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom, že každý sa
môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle
a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v
medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46

ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy) . Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá
môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon a
súčasne, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, a nedošlo tak k

arbitrárnosti a zjavnej neodôvodnenosti rozhodnutí všeobecných súdov.
Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy vo veci rozhodnú tak, že skutkové
a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov,
ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. V predmetnom prípade žalobkyne sa
však javí, že všeobecný súd rozhodol v časti trov konania svojvoľne a formalistický, bez prihliadnutia na

účel a zmysel zákonných ustanovení a v rozpore s ustálenou súdnou praxou.
Na základe uvedeného preto apelujeme na aplikáciu princípov zakotvených v Civilnom sporovom
poriadku, ktoré predstavujú určité výkladové pravidlá, napomáhajúce určiť a dotvoriť obsah, účel a
význam niektorých nejednoznačných ustanovení CSP, tak aby nedošlo k porušeniu základných práv
žalobkyne a navrhujeme, aby žalobkyni bola priznaná náhrada trov konania voči žalovanej v rozsahu

100%. Zároveň si uplatňujeme aj trovy konania za tento úkon.
Ak sa odvolací súd stotožnil s názorom prvostupňového súdu a s výkladom a aplikáciou daného
ustanovenia, došlo by k vážnemu porušeniu:
• princípov spravodlivosti
• ochrannej funkcie hmotného aj procesného práva

• princípov právneho štátu
• základných princípov súdneho konania
• predvídateľnosti práva
• právnej istoty
• nerešpektovaniu ustálenej judikatúry a právnesho názoru súdov

• materiálnej ochrany práv
• prevenčnej a sankčnej povinnosti CSP (OSP) cestou náhrady trov konania
a došlo by k podpore porušovania právnych predpisov, a to nesankcionovaním daného konania,
Zároveň si uplatňujeme aj trovy odvolacieho konania.V zmysle vyššie uvádzaného preto navrhujeme, aby odvolací súd prijal nasledovný rozsudok.
Odvolací súd mení rozsudok Okresného súdu Košice I zo dňa zo dňa 21.09.2018, sp.zn.
40C/67/2014-320 vo výroku III. o náhrade trov tak, že žalobkyňa má proti žalovanej nárok na náhradu

trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o ich výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po
právoplatnosti tohto rozsudku.
Žalobkyňa má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov
odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie, alebo aby vydal v zmysle § 389 ods. 1 písm. c) CSP
nasledujúce uznesenie.

25. Odvolací súd ruší rozsudok Okresného súdu Košice I zo dňa zo dňa 21.09.2018, sp.zn.
40C/167/2014 vo výroku o náhrade trov konania, a vec v tejto časti vracia na ďalšie konanie.

26. Žalovaná v podanom odvolaní uvádza: „Dôkazné bremeno zaťažuje v konaní žalobkyňu, ktorá

žiadnym relevantným spôsobom nepreukázala svoje tvrdenia o vykonaní podnikania. Žalovaná
poukazuje len na svoje tvrdenia, že podnikateľskú činnosť v rozhodnom období nevykonávala, a zároveň
uvádza, že žiadna činnosť jej osobou na pozemku vo vlastníctve žalobkyne v rozhodnom období
preukázaná nebola. Máme za to, že v konečnom dôsledku skutočnosť, či žalovaná na predmetných
pozemkoch podnikala alebo nie, nie je vo vzťahu k nároku žalobkyne rozhodujúca, podstatná je

skutočnosť, že žalovaná je vlastníčkou stavieb na cudzom pozemku (viď čl. II. tohto vyjadrenia). V
zmysle § 120 ods. 1 zákona č. 99/1963 2b. Občiansky súdny poriadok, účinný v čase konania a
rozhodovania predmetnej veci: „Účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.
Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy,
ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci." Ak vedú dve proti

sebe stojace procesné strany medzi sebou spor o právo, jedna procesne „útočí" a druhá sa aktívne
bráni, alebo sa aspoň brániť má, pričom ak tak nerobí, riskuje stratu sporu. Obrana však má byť
aktívna, relevantná a dôvodná. Zo strany žalovanej však do dnešného dňa neboli predložené žiadne
relevantné dôkazy, ktoré potvrdzujú tvrdenia v spore a sú podstatné pre objektívne vyhodnotenia
súdom. Neunesením dôkazného bremena sa rozumie zodpovednosť účastníka konania za to. že v

konaní neboli preukázané jeho tvrdenia, a že z tohto dôvodu muselo bvť rozhodnuté o veci samej
v jeho neprospech. „Účastník, ktorý neoznačí dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie
nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu
zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho účastníka, ktorý síce
navrhol dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do

záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon Vrč uje dôkazné
bremeno ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom
vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané (v tom zmysle,
že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov,
ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie." (rozsudok NS SR, sp.zn.

4 Cdo/285/2008). Povinnosťou účastníka, ktorý tvrdí určité skutočnosti v sporovom konaní je, aby
danú skutočnosť preukázal, a to znamená uniesol dôkazné bremeno. Existencia tvrdenej skutočnosti
podmieňuje existenciu dôkaznej povinnosti a platí pre každého účastníka sporu. Ide o zodpovednosť
účastníka preukázať tvrdené. Existujú skutočnosti, ktorých pravdivosť však nie je potrebné, primerané
a ani správne spochybňovať, a to z dôvodu ich nemennosti a objektívneho vnímania reality. Bremeno

tvrdenia a dôkazné bremeno preukázania vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania.
V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pri posudzovaní
dôkazného bremena na strane toho - ktorého účastníka treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu,
t.j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Na nikom
totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti. „Okruh

rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie
tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov
konania. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia
byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. Tak napríklad v konaní o zaplatenie dlhu z určitej
zmluvy má žalobca (veriteľ) povinnosť bremeno tvrdenia v tom, že so žalovaným (dlžníkom) uzavrel

zmluvu, že na jej základe poskytol žalovanému určité plnenie a že žalovaný za toto plnenie neposkytol
riadne a včas dohodnutú náhradu (odplatu). Na povinnosť tvrdenia nadväzuje povinnosť označiť dôkazy
preukazujúce tvrdené skutočnosti; žalobcu zaťažuje dôkazné bremeno preukázať uzavretie zmluvy a
poskytnutie plnenia podľa nej. Pokiaľ sú tieto skutočnosti preukázané, žalobca uniesol tak bremenotvrdenia, ako aj bremeno dôkazu. Žalovaný (dlžník) nie je procesným subjektom, ktorého by sa vyššie
spomenuté procesné povinnosti netýkali; pokiaľ sa chce v konaní úspešne brániť, musí tvrdiť, že za
poskytnuté plnenie zaplatil a na svoje tvrdenie musí označiť dôkazy. Teória v tejto súvislosti hovorí

o tzv. presúvaní dôkazného bremena. Ide tu o rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena
medzi účastníkov konania v závislosti na aktuálnom stave (priebehu) konania a na tom, ako právna
norma vymedzuje práva a povinnosti účastníkov hmotnoprávneho vzťahu." (rozsudok Najvyššieho súdu
SR z 22. 9. 2010, sp. zn. 3 M Cdo 6/2010). „Procesno-právnym následkom neunesenia dôkazného
bremena účastníkom konania je jeho neúspech v spore. Pod vyhodnotením dôkazov je treba rozumieť aj

zhodnotenie absencie dôkazov (vedúcej k neuneseniu dôkazného bremena). Ak súd rozhoduje v situácii
dôkaznej núdze, dopad, neúspech sa pričíta účastníkovi, na ktorom leží podľa predpisov hmotného
práva dôkazné bremeno, zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného
práva. Rozsah dôkazného bremena, teda okruh skutočností, ktoré musí účastník preukázať, zásadne
určuje hmotno- právna norma, ktorá je na sporný vzťah aplikovaná. Z nej potom vyplýva i to, kto
je nositeľom dôkazného bremena, teda ktorý z účastníkov je povinný stanovený okruh skutočností

preukázať. Máme za to, že súd prvého stupňa sa s tvrdeniami žalovanej dostatočne vysporiadal. Na
strane 4 v bode 21. rozsudku sp. zn. 40C/67/2014, okrem iného, uvádza: „Žalovaná uviedla, že od roku
2011 Ranč Ortáše nevyužívala, od tohto toku odišla z týchto priestorov. Z výpisu zo živnostenského
registra je evidentné, že v roku 2013 využívala Ranč na podnikanie. Žalovaná je vlastníčkou stavieb,
pričom je bezpredmetné Či ich užívala sama, alebo poskytla užívanie niekomu inému. V zmysle

uvedeného je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, nakoľko nijakým spôsobom neusporiadala vzťahy
s vlastníkmi pozemkov" a v bode 25 rozsudku: „Výšku bezdôvodného obohatenia za rok 2013 súd
určil vychádzajúc zo záverov znaleckého posudku č. 182/2016 Ing. Pavla Daňka, znalca z odboru
stavebníctvo pri vyčíslení rozsahu bezdôvodného obohatenia, určenia jeho výšky súd vychádzal zo
znaleckéhoposudkuč.182/2016znalcaIng.PavlaDaňka,znalcazodborustavebníctvo,odvetvieodhad

hodnoty nehnuteľností, ..." Žalovaná v podanom odvolaní uvádza: „(žalobkyňa) ani nepreukázala, že
obmedzujem výkon jej vlastníckeho práva na zvyšnej časti pozemku, ktorý nie je zastavaný stavbou."
Žalobkyňa tvrdí, že mám jej pozemok užívať bez akéhokoľvek právneho dôvodu, pričom ani v tomto
prípade jej tvrdenia nie sú pravdivé a účelné žalobkyňa neuvádza skutočný stav z titulu, že by preukázal
nedôvodnosť jej žalobného návrhu.'1.. Žalovaná v odvolaní tiež uvádza: „Žalobkyňa nemá v konaní

pasívnu vecnú legitimáciu. V prípade, ak by odvolací súd bol toho názoru, že vzhľadom na vlastníctvo
žalovanej má v konaní pasívnu vecnú legitimáciu, tak tá je limitovaná a ohraničená jej vlastníctvom k
stavbám nachádzajúcim sa na časti pozemkov žalobkyne. Vo vzťahu k užívaniu pozemkov žalobkyne
bývalým manželom žalobkyne V.. W. Z. za účelom vstupu do budov vo vlastníctve žalovanej, je v konaní
legitimovaný V.. W. Z., a to v rozsahu nevyhnutnom na prechod cez pozemky žalobkyne do budov

vo vlastníctve žalovanej." V predmetnom prípade nie je rozhodujúci faktický stav, resp. či sa stavby a
pozemky v areáli ranča užívajú na rôzne účely alebo sa vôbec nevyužívajú, pretože zastavaný pozemok
je užívaný už tým, že sú na ňom postavené stavby, t.j. užívanie stavby je konzumované jej vlastníctvom.
Posúdenie, či medzi účastníkmi ide o vzťah z bezdôvodného obohatenia závisí od naplnenia znakov
skutkovej podstaty hmotnoprávnej normy, ktorou je ustanovenie § 451 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho

zákonníka. Bezdôvodné obohatenie je v Občianskom zákonníku konštruované ako záväzkový právny
vzťah medzi tým, kto sa na úkor iného obohatil, a tým, na úkor koho došlo k bezdôvodnému obohateniu.
Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením
z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový
prospech získaný z nepoctivých zdrojov (§ 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Kto sa na úkor iného

bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať (§ 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka) tomu, na úkor
koho ho získal (§ 456 Občianskeho zákonníka). Bezdôvodné obohatenie vzniká nielen v prípade, ak sa
protiprávne rozmnoží majetok obohateného, ale aj vtedy, ak sa doterajší majetok nezmenšil, hoci by mu
k tomu došlo, keby bol obohatený plnil svoje povinnosti (porov. R 25/1986). Žalovaná je v danom prípade
nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, povinnosti predmet bezdôvodného obohatenia, ktorý získala

užívaním pozemkov žalobkyne bez právneho dôvodu, vydať. Žalovaná je vlastníckou areálu Ranča
Ortáše a stavieb, ktoré sa tu nachádzajú, rozprestierajúcich sa na pozemku žalobkyne, ktorý užíva
žalovaná od roku 1997 bez toho, aby žalobkyni zaplatila akúkoľvek náhradu za ich užívanie. Žalovaná
od začiatku užívania pozemkov odmietla akékoľvek dohody so žalobkyňou ohľadom výšky nájmu za
užívanie predmetného pozemku. Svojím protiprávnym konaním žalovaná znemožnila žalobkyni výkon

vlastníckeho práva, právo vec „užívať" a právo „nakladať" s vecou boli žalobkyni obmedzené, právo
„požívať plody a úžitky veci" bolo žalobkyni úplne odňaté. Máme za to, že k obohateniu vlastníka
stavby dochádza už z titulu vlastníckeho práva, ktoré zakladá jeho oprávnenie stavbu užívať. Je potom
výlučne vecou jeho rozhodnutia, či stavbu bude užívať sám, \ alebo ju bezplatne či odplatne prenecháinému. Povinnosť poskytovať náhradu vlastníkovi \ pozemku, na ktorom stojí stavba, postihuje vlastníka
stavby, bez ohľadu na to, akým spôsobom svoje vlastnícke právo realizuje, alebo na skutočnosť, či
užívanie stavby prináša zisk. S našou argumentáciou sa stotožnil aj Krajsky sud v Košiciach v skutkovo

a právne totožnej veci, kde si iná podielová spoluvlastnícka predmetných pozemkov pani V. J. uplatnil
voči totožnej žalovanej W.. F. Z. nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie pozemkov v
jej podielovom spoluvlastníctve - viď Rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 05.12.2017 sp. zn.
6Co/161/2017, bod 41.: „Podľa názoru odvolacieho súdu pozemky žalobkyne boli žalovanou užívané
už tým, že sa na týchto pozemkoch nachádzali (hospodárske) budovy, stavby, ktoré žalovaná vlastnila

a išlo o stavby spojené so zemou pevným základom, teda o nehnuteľnosti. Odvolací súd zdôrazňuje, že
v takomto prípade je totiž zastavaný pozemok užívaný (jeho úžitková hodnota je konzumovaná) už tým,
že sú na ňom postavené stavby (teda samotným umiestnením stavieb spojených so zemou pevným
základom) a je bez právneho významu, akým spôsobom je vlastnícke právo k stavbám vlastníkom
stavieb „konzumované", teda či tieto stavby prenajíma alebo či ich užíva osobne a podobne." (bod 41.
Rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 05.12.2017 sp. zn. 6Co/161/2017). K danej problematike

predkladáme súdu aj ustálenú slovenskú a českú judikatúru. „Situace, kdy vlastnickému právu k
pozemku konkuruje vlastnické právo jiného subjektu ke stavbám na tomto pozemku vybudovaným, není
nikterak neobvyklá. Oprávnení vlastníka pozemku vyplývající z § 123 ObčZ jsou v takovém prípade
omezena stejnými právy vlastníka stavby (srov. § 3 odst. 1 a § 124 ObčZ) a v dusledku toho je vlastník
pozemku povinen strpét, aby by! pozemek v nezbytném rozsahu u živá n vlastníkem stavby, prípadné

pro jeho potreby. Ze žádného zákonného ustanovení ovšem nevyplývá jeho povinnost strpét užívání
pozemku bezplatné, a proto není-li pro bezplatné užívání pozemku jiný právni duvod (smlouva), platí, že
povinnosti vlastníka pozemku strpět jeho užívání odpovídá povinnost vlastníka stavby poskytnout mu za
né náhradu. Jestliže v daném případé nemá žalovaná jiný právni duvod k užívání pozemku žalobkyně
než zákone m danou obecnou povinnost strpět toto užívání pro potreby jiného vlastníka, je povinná za

to žalobkyni poskytnout náhradu. Neplni si tuto svoji povinnost, obohacuje se tím na jej í úkor, neboť
se nezmenšuje jej í majetek, ač by se tak v prípade plnení uvedené povinnosti nepochybné delo (srov.
přiméřenénapr.rozsudekdovolacíhosouduzedne15.ledna2004,sp.zn.32Odo823/2003,uverejnený
v Souboru pod č. C 2290). V rozsudku z 19. 5. 2004, sp. zn. 33 Odo 291/2002, uveřejnéném v Souboru
pod č. C 2702, vyslovil dovolací soud názor, že majetkový prospech vzniká určité osobe již tím, že jí

pronajímatel - pod dojmem platnosti nájemní smlouvy - prenechá k užívání nebytové prostory. Není
pritom rozhodné, zda osoba, která je méla mít pronajaty, tyto prostory fakticky užívala. Tento názor se
opírá o úvahu, že nájemní smlouvou je nájemci přenecháno právo věc užívat, ktoré samo o sobě
predstavuje majetkovou hodnotu. Faktickým užívaním véci nájemce toto právo realizuje a záleží pouze
na ném, jakým zpúsobem a v jakém rozsahu tak bude činit. Obdobné Ize posuzovat prípady užívání

stavby na cizím pozemku bez právního dúvodu. K obohacení vlastníka stavby dochází už ze samotného
tituluvlastnickéhopráva,kterézakladájehooprávnenístavbuužívalJepakvýlučnévécíjehorozhodnutí,
zda bude stavbu užívat sám nebo ji bezplatné či úplatné prenechá jinému. Proto je správný záver,
že povinnost poskytovat náhradu vlastníku pozemku, na némž stojí stavba, stíhá vlastníka stavby bez
ohledu na to, jakým zpúsobem své vlastnické právo realizuje. Ze stejných duvodu ne n í podstatné ani

to, zda užívání stavby prináší zisk, prípadné komu. Ve vztahu k žalobkyni je tedy z titulu bezduvodného
obohacení zavázána žalovaná a je jej í vécí, zda, prípadné jakým zpúsobem uplatní své nároky proti
JUDr.K.,kterýpodléjejíhotvrzenímélzužívánístaveb,jejichžvlastníkemnebyl,zisk.Námitkažalované,
že v této véci nenípasivné legitimována ona, nýbrž JUDr. K., který budovy fakticky užíval, tedy není
opodstatnéná a odvolací soud správne vyložil § 451 ObčZ, když dovodil, že je to žalovaná, kdo se na

úkor žalobkyne bezduvodné obohacuje." (Rozsudek Nejvyššího soudu České republiky sp.zn. 33 Odo
1405/2005, ze dne 25.10.2006)
„Z hlediska nároku na náhradu za omezení vlastnického práva vlastníka pozemku totiž není
podstatné7 zda stavby jiného vlastníka situované na takovém pozemku jsou stavbami oprávnenými
či neoprávnenými, neboť k omezení vlastnického práva vlastníka pozemku dochází logicky vždy, bez

ohledu na právni status staveb. V tomto smeru dovolací soud pŕipomíná, že povinnost vydat bezduvodné
obohacení není vázána na zavinení na strane obohaceného ani na jeho protiprávni jednání, ale jedná
se o koncepci tzv. kvazideliktu, kdy zákon stanoví povinnost pri vzniku určitého reprobovaného stavu
vydat předmét bezdúvodného obohacení, a nejedná se tedy o formu právni odpovédnosti."{viz usnesení
Nejvyššího soudu ze dne 22. 02. 2012, sp. zn. 28 Cdo 794/2011)

„Podľa názoru odvolacieho súdu, ak žalovaná užívala časť stavby, ktorej vlastníkom bol Ing. A.F.,
potom ide o vzťah medzi ňou a vlastníkom stavby s tým, že vlastník stavby je v právnom vzťahu
s vlastníkom pozemku parcely ô. 1073/2. Tento /ostatne uvedený/ vzťah mohol zakladať vzťah z
bezdôvodného obohatenia, keďže žalovaná užívala časť budovy vlastnícky patriacej Ing. A.F. Zdôraznil,že z hľadiska posúdenia, kto získal bezdôvodné obohatenie, je treba konštatovať, že ak vlastník budovy
užíval pozemok bez nájomnej zmluvy, potom vlastník budovy získava bezdôvodné obohatenie na úkor
vlastníka pozemku, a nie nájomca vlastníka budovy. Z tohto dôvodu odvolací súd mal za to, že nárok

žalobkyne za obdobie rokov 2001-2006, to znamená do výšky 309 500 S k (10 273,52 €),je nedôvodný,
preto v tejto časti rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobu zamietol." {rozsudok N S SR,
sp.zn. 1 Cdo 91/2010) .
„V souladu s konštantní judikaturou Nejvyššího soudu (srov. rozsudek Nejvyššího soudu ze dne 25. 10.
2006, sp. zn. 33 Odo 1405/2005, rozsudek ze dne 31. 10. 2006, sp. zn. 33 Odo 1051/2005, pŕiméŕené

též rozsudek Nejvyššího soudu ze dne 15. ledna 2004, sp. zn. 32 Odo 823/2003, uverejnený v Souboru
pod č. C 2290) platí, že situace. kdv vlastnickému právu k pozemku konkuruje viastnické právo jiného
subjektu ke stavbám na tomto pozemku vybudovaným, není nikterak neobvyklá. Oprávnení vlastníka
pozemku vvplývající z § 123 obč. zák. isou v takovém prípade omezena steinvmi právv vlastníka
stavby (srov. g 3 odst. 1 a § 124 obč. zák.) a v dusledku toho ie vlastník pozemku povinen strpět. aby
byl pozemek v nezbytném rozsahu užíván vlastníkem stavby, prípadné pro jeho potreby, Ze žádného

zákonného ustanovení ovšem nevyplvvá jeho povinnost strpět užívání pozemku bezplatné, a proto není-
li pro bezplatné užívání pozemku iinv právni duvod (smlouva), platí, že povinnosti vlastníka pozemku
strpét jeho užívání odpovídá povinnost vlastníka stavby poskvtnout mu za né náhradu. Neplní-li tuto
svoji povinnost. obohacuje se tím na úkor ívlastníka pozemku!, neboť se nezmenšuje jeho maietek, ač
bv se tak v prípade plnení uvedené povinnosti nepochvbné délo." (uznesenie Najvyššieho súdu ČR,

sp.zn. 28 Cdo/1056/2012 zo dňa 15.8.2012)
Zároveň poukazujeme na skutočnosť, že je potrebné vlastníctvo žalovanej k objektom nachádzajúcim
sa na pozemkoch žalobkyne posudzovať v kontexte, t.j. že stavby tvoria spolu s okolím (okolitými
pozemkami) komplexný ucelený priestor využívaný (konzumovaný) práve v súvislosti s týmito stavbami
ako tzv. areál - ranč Ranč Ortáše predstavuje ohraničený areál, jednotný funkčný celok, nie je možné

oddeliť funkcionalitu budov a samotných pozemkov, k budovám je totiž potrebné sa fyzicky dostať, čo
potvrdzuje aj sama žalovaná v podanom odvolaní na str. 2: „Budova, ktorá sa nachádza na predmetnom
pozemku je v mojom výlučnom vlastníctve užívaná exmanželom V.. W. Z. a i e nemožné i u užívať bez
prechodu cez časť pozemku, ktorý i e v podielovom vlastníctve žalobkyne." V súvislosti s touto otázkou
poukazujeme na ustálenú judikatúru.

„Odvolací soud dáte uvedl, že dle vyjadrení znalce tvorí predmetné pozemky funkční celek včetné
plôch, na níž se nachází zeleň, neboť zeleň predstavuje z hlediska urbanistického i z hlediska životního
prostredí naplnený požadavek stavebního úradu, který platí i pro stavební pozemky. Po právni stránce
odvolací soud dospél k záveru, že žalovaná jako vlastník areálu budov situovaném na předmétných
pozemcích se na úkor žalobkyne jako vlastnice predmetných pozemkú bezdôvodné obohatila, když

tyto užívala bez právního dôvodu. S odkážem na rozsudek Nejvyššího soudu ze dne 31. 10. 2006,
sp. zn. 33 Odo 1051/2005, odvolací soud uvedl, že zastavéný pozemek je užíván (jeho užitá hodnota
je konzumována) již tím, že je na nem stavba postavena, a je tudíž bez významu, jakým zpúsobem
je vlastnické právo ke stavbám konzumováno, tj. zda je stavba pronajata či užívána pŕímo jejím
vlastníkem." (uznesenie Najvyššieho súdu ČR, sp.zn. 28 Cdo/1056/2012 zo dňa 15.8.2012).

Žalovaná v podanom odvolaní tvrdí, že stavby nachádzajúce sa na predmetných pozemkoch žalobkyne
„boli postavené na poľnohospodárske účely pred rokom 1991, a to konkrétne v rokoch 1953 - 1976
a teda podľa ustanovení § 1 ods. 2 zákona Č. 504/2003 Z.z. ide o pozemok zastavaný stavbou na
poľnohospodárske účely do 24. júna 1991."
V súvislosti s vyššie uvedeným pozornosť súdu upriamujeme na skutočnosť, že žalovaná vlastní

nasledovné stavby, ktoré sú umiestnené na pozemkoch žalobkyne parcely reg. „C" KN č. 739/42 a č.
739/51 (t.j. parcela reg. „E" KN č. 737/7):
Sklad na LV č. XXXX, nachádzajúci sa na parcele č, 739/51, súpisné číslo: 79, druh stavby:
poľnohospodárska budova , evidovaný Okresným úradom Košice, katastrálny odbor, okres: Košice -
okolie, k. územie: Ploské, obec: Ploské

Ošipáreň na LV č. XXXX, nachádzajúca sa na parcele č. 739/42, súpisné číslo: 74, druh stavby:
poľnohospodárska budova evidovaný Okresným úradom Košice, katastrálny odbor, okres: Košice -
okolie, k. územie: Ploské, obec: Ploské Avšak sklad slúžil ako krytá jazdiareň a priestory ošipárne slúžili
ako priestory pre ubytovacie služby a podávanie jedál a nápojov. Uvedené vyplýva aj zo zápisnice z
obhliadky zo dňa 12.9.2013 v konaní sp.zn. 19C/253/2012, ktorú vykonal súd a konštatoval, že „stavba

- zapísaná v katastri ako ovčín, sa reálne využíva ako klubovňa - s miestami na sedenie jednak vo vnútri
a čiastočne vonku - využitie pre jazdcov a pre návštevníkov."(str. 1 zápisnice)Podľa ustanovení zákona č. 504/2003,Z. z. tento zákon v § 1 ods. 1) hovorí o nájomnej zmluve
o nájme pozemku na poľnohospodárske účely, a keďže žalovaná doteraz relevantne nepreukázala
využitie pozemku na poľnohospodárske účely, a súd, a taktiež súdom ustanovení znalci, pri obhliadke

konštatovali, že pozemok sa nevyužíva na poľnohospodárske účely, nemožno tento zákon aplikovať
na uvedený stav. Taktiež je absurdné aplikovať výlučne zákon č. 504/2003 Z. z., len z dôvodu, že ide
o pozemky zastavané pred 24.6.1991, bez ohľadu na ich skutočné využitie. Z uvedených dôvodov a
dôvodov uvedených najmä v časti IV. tohto vyjadrenia k odvolaniu, sa nemôže aplikovať ani vyhláška
č. 38/2005 Z. z. o určení hodnoty pozemkov a porastov na nich na účely pozemkových úprav, na ktorú

odkazuje § 10 ods. 1) zákona č. 504/2003 Z. z. pri určovaní výšky nájomného.
Žalovaná taktiež uvádza: „Povinnosťou súdu je ex offo skúmať, či právny nárok žalobkyne nie je
prekludovaný. Zo skutkového stavuje zrejmé, že budovy boli postavené v rokoch 1953 až 1976 na
roľníckom družstve, ktoré vznikali v Česko - Slovensku v rokoch 1949 - 1990 v procese kolektivizácie. Na
základe vtedy platných právnych predpisoch boli družstvá oprávnené na cudzích pozemkoch zriaďovať
stavby potrebné pre činnosť družstva. Na takto postavené budovy a zastavané pozemky sa vzťahuje

právna úprava č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu
majetku." Zároveň žalovaná poukazuje na § 1 ods. 1 písm. b), § 11 písm. d), § 14 ods. 1 druhá veta a § 16
ods. 1 a 3 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu
majetku.
Tieto tvrdenia žalovanej považujeme za irelevantné a nevzťahujúce sa na tento prípad. Žalobkyňa je

vlastnícka pozemkov a žalovaná je vlastníčkou budov, ktoré sa na predmetných pozemkoch nachádzajú.
Vlastnícke vzťahy sú vysporiadané.
V zmysle § 4 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb.: „Oprávnenou osobou je štátny občan Slovenskej
republiky, ktorý má trvalý pobyt na jej území a ktorého pôda, budovy a stavby patriace k pôvodnej
poľnohospodárskej usadlosti prešli na štát alebo na iné právnické osoby v dobe od 25. februára 1948

do 1. januára 1990 spôsobom uvedeným vS 6 ods. 1."
Zákon č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku
sa vzťahuje na prípady, ak bývalým režimom poškodené osoby by neboli vlastníkmi pozemkov alebo
budov v dôsledku toho, že vlastníctvo prešlo na štát alebo na iné právnické osoby v uvedenej dobe.
Vtedy by si tieto poškodené osoby mohli uplatniť nároky v zmysle zákona č.229/1991 Zb. a následných

vykonávacích predpisov.
V roku 2003 bol prijatý zákon č. 503/2003 o navrátení vlastníctva k pozemkom, s účinnosťou od 1. 1.
2004, na základe ktorého mohla oprávnená osoba do 31. 12. 2004 na obvodnom pozemkovom úrade,
v ktorého obvode vlastnila pozemok, uplatniť právo na navrátenie vlastníctva k pozemku.
V prípade žalobkyne je však iná situácia, vlastníctvo k pozemkom je vysporiadané nakoľko žalobkyňa

je vlastníčkou predmetných pozemkov, na ktorých sa nachádzajú budovy vo vlastníctve žalovanej.
Žalovaná tieto budovy nadobudla od jednotného poľnohospodárskeho družstva a užívala ich. Žalobkyňa
si neuplatňuje nárok k týmto budovám, ale nárok na odplatu za užívanie pozemkov, na ktorých sa tieto
budovy nachádzajú.
S argumentáciou prezentovanou žalobkyňou sa stotožnil v plnom rozsahu aj Krajský súd v Košiciach

ako odvolací súd v totožnej skutkovej a právnej veci - viď Rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa
05.12.2017 sp. zn. 6Co/161/2017, bod 62.:
„Predmetom tohto sporu nie je nárok žalobkyne v zmysle zák. č. 229/1991 Zb. na náhradu za zastavané
pozemky, ktoré jej neboli vydané a ktorú náhradu jej má poskytnúť štát. Nárok na náhradu za zastavané
pozemky, ktoré sa nevydávajú, ktorý nárok je daný voči štátu, nemožno stotožňovať s nárokom

vlastníka pozemku voči vlastníkovi stavieb na tomto pozemku za užívanie pozemkov zastavaných týmito
stavbami.Vtomtokonanísažalobkyňanedomáhafinančnejnáhradyzanevydanépozemky,aledomáha
sa náhrady za užívanie pozemkov bez právneho dôvodu, ktorých je vlastníčkou, teda právnym titulom
je bezdôvodné obohatenie v zmysle ust. § 451 Obč. zák. a nie nárok v zmysle zákona č. 229/1991 Zb.
Akékoľvek úvahy o preklúzii nároku v zmysle zák. č. 229/1991 Zb. sú preto bezpredmetné." (bod 62.

Rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 05.12.2017 sp. zn. 6Co/161/2017).
Žalovaná v podanom odvolaní uvádza: „Výška nájomného určená znaleckým posudkom, na ktorý sa
žalobkyňaodvoláva,tj.znaleckýposudokzodborustavebníctvo,niejevpredmetnomkonanípoužiteľný,
pretože je nezákonný. Znalec z odboru stavebníctva nie je oprávnený vypracovať znalecký posudok na
určenie všeobecnej hodnoty pozemkov, ktoré sú v zmysle ustanovenia § 1 ods. 1, 2 zákona č. 504/2003

Z. z. pozemkami pre poľnohospodárske účely, keďže predmetný pozemok je pozemkom zastavaným
stavbou na poľnohospodárske účely do 24. júna 1991, na ktorom je dvor."
Ataktiežpodľavyjadreniažalovanejvodvolaní:„Znalecprivypracovaníznaleckéhoposudku,naktorýsa
odvolávaNavrhovateľkanezistildostatočnýmspôsobomskutkovýstav,ato,žeideopozemkyzastavanéstavbami na poľnohospodárske účely do 24.júna 1991 a vzhľadom na uvedené sa na určenie výšky
nájomného vzťahuje právny predpis č. 504/2003 Z. z. podľa ktorého výška nájomného je najmenej 1 %
hodnoty pozemku určenej podľa osobitného predpisu, ktorým je v tomto prípade vyhláška č. 38/2005 Z.

z. a nie vyhláška č. 492/2004 Z. z. o stanovení všeobecnej hodnoty pozemku, z ktorej vychádzal znalec."

Podľa názoru žalovanej, pozemky, o ktorých ocenenie v tomto konaní ide, sú poľnohospodárskou pôdou
a majú byt' oceňované podľa zákona č. 504/2003 Z.z. a vyhlášky č. 38/2005 Z.z., odkazujúc najmä na
ustanovenie § 1 ods.2 predmetného zákona č. 504/2003 Z.z.: „Pozemok na účely tohto zákona je taký

pozemok,ktorýjepoľnohospodárskoupôdoualebočasťtohtopozemku,pozemokzastavanýstavbouna
poľnohospodárske účely do 24. júna 1991, ako aj iný pozemok prenechaný na poľnohospodárske účely
alebo časť tohto pozemku; ustanovenia osobitného predpisu tým nie sú dotknuté." S týmito tvrdeniami
žalovanej nesúhlasíme z dôvodov, že predmetné pozemky, o ktorých ocenenie v tomto konaní ide,
nemajú stanovenú bonitovanú pôdnoekologickú jednotku (BPEJ) a vzhľadom na to, že sú zastavané,
BPEJ nemožno ani určiť, ustálená judikatúra o oceňovaní nehnuteľností v obdobných prípadoch hovorí,

že pri vyčíslení nároku žalobkyne sa musí vychádzať zo sumy určenej znalcom z odboru stavebníctvo,
odvetvie pozemné stavby či odhad hodnoty nehnuteľností, za použitia vyhlášky MS SR č. 492/2004
Z.z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku, cena nájmu, resp. od neho sa odvodzujúce bezdôvodné
obohatenie, sa má určiť prihliadnutím na účel nájmu (podnikateľský účel) a danú lokalitu (15 minút
autom z Košíc), v blízkosti pozemkov žalobkyne (cca 50m) na nachádzajú pozemky určené na realizáciu

projektu „Zelené údolie" zameraného na výstavbu rodinných domov, pozemky v obvode ranča majú aj
inžinierske siete (plynová prípojka a vodovod), a pod.
Skutočný účel pozemku bol ustálený na základe vykonaných dôkazov a obhliadky znalcov Ing.
Szöllössyho, Ing. Šoltýsa (konanie 38C/171/2008) či Ing. Daňkom. Skutočné využitie sa preukázalo
výpoveďou účastníkov, obhliadkou znalcom aj súdom. V danom prípade nie je možné oddeliť

funkcionalitu budov a samotných pozemkov, k budovám je potrebné fyzicky sa dostať.
V skutkovo a právne totožných konaniach, v ktorých si uplatňovala nárok aj žalobkyňa len za iné
obdobie, ako ai ostatné podielové spoluvlastníčkv predmetných pozemkov, voči totožnej žalovanej,
bolo už rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdené Krajským súdom v Košiciach sp. zn.2Co/198/2015,
sp. zn. 1 Co/323/2015, sp. zn. 6Co/773/2014,sp. zn. 6Co/161/2017, pričom odvolací súd sa v týchto

prípadoch zaoberal ai otázkou, či sa jedná alebo nejedná o poľnohospodárske pozemky, ako aj
spôsobom ich oceňovania. Odvolací súd dospel k názoru, že sa nejedná o poľnohospodárske pozemky
ako aj potvrdil správnosť oceňovania týchto sporných pozemkov znalcom z odboru stavebníctvo,
odvetvie pozemné stavby a odhad hodnoty nehnuteľností, ako ai aplikáciu vyhlášky č. 492/2004 Z. z.
o stanovení všeobecnej hodnoty pozemku. Na základe uvedeného preto apelujeme na princíp právnej

istoty zakotvený v čl. 2 Civilného sporového poriadku: „Právna istota je stav, v ktorom každý môže
legitímneočakávať,žejehosporbuderozhodnutývsúladesustálenourozhodovacoupraxounajvyšších
súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne
očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo."
V skutkovo a právne obdobných prípadoch už všeobecný súd rozhodol, preto apelujeme na zásadu

právnej istoty, ktorá je dôležitým pilierom ochrany práva a spočíva najmä v tom, že občan sa môže
spoľahnúť na predvídateľnosť práva, čo je zároveň predpokladom jeho dôvery na obsahovú i formálnu
kvalitu práva, právneho poriadku a právneho štátu.
„Obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa
pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL Ú S 16/95 a II. ÚS

80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí
orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na
ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb
k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu
o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne

a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m. PL ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04,
HL ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v
právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich
v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené
v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere

v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06)." (Uznesenie Ústavného súdu
Slovenskej republiky z 22. 11. 2011, č. k. IV. ÚS 499/2011-25)
„Súčasťou uvedeného princípu je tiež požiadavka, aby na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní
v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď, teda to, že obdobné situácie musia byť rovnakýmspôsobom právne posudzované. Za diskriminačný možno považovať taký postup, ktoré rovnaké
alebo analogické situácie rieši odchylným spôsobom, pričom ho nemožno objektívne a rozumne
odôvodniť."(mutatis mutandis PL.ÚS 21/00 a PL.ÚS 6/04).

„Súčasťou princípu právnej istoty, vyplývajúceho z či 1 ods. 1 ústavy je požiadavka, aby sa na
určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach, dala rovnaká odpoveď.
Ak všeobecný súd rozhodne v obdobných veciach odlišným alebo protichodným spôsobom, bez
zdôvodnenia odlišného stanoviska prijatého v takejto obdobnej veci, poruší základné právo na súdnu
ochranu podľa či. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa či 6 ods. 1

dohovoru." (Nález Ústavného súdu SR z 15. júna 2016, č. k. II. ÚS 19/2016-40)
Žalovaná v podanom odvolaní uvádza: „K pozemku pod stavbami vzniklo zákonné vecné bremeno
podľa zákona č. 182/1993 Zb. ... Žalobkyňa má za to, že v zmysle zákona č. 182/1993 Zb. vznikol
žalobkyni nárok na jednorázovú náhradu, ktorú si neuplatnila v premlčacej dobe, ktorá uplynula dňa
2.9.1996. Žalobkyňa v tejto súvislosti dáva odvolaciemu súdu do pozornosti rozhodnutie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. Č. 3Cdo/49/2014 zo dňa 14.04.2016, podľa

ktorého za vecné bremeno vzniknuté zo zákona k pozemku patrí oprávnenému jednorázová náhrada."
V zmysle vyššie citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR má žalovaná za to, že nárok žalobkyne
je premlčaný, nakoľko nedošlo k uplatneniu nárokov v zákonom stanovenej dobe, t.j. do 01.09.1996.
K vyššie uvedenému uvádzame, že argumentácia žalovanej podľa ktorej k pozemkom žalobkyne vzniklo
zákonné vecné bremeno podľa § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov s ohľadom na ustanovenie §

24 zákona o vlastníctve bytov, je nesprávna. Uvedená argumentácia je v rozpore s Ústavou, princípom
ochrany vlastníckeho práva ako aj so základným súkromnoprávnym kódexom súkromného práva.
Žalovaná vlastní nasledovné stavby, ktoré sú umiestnené na pozemkoch žalobkyne parcely reg. „C" KN
č. 739/42 a č. 739/51 (t.j. parcela reg. „E" KN č. 737/7):
- Sklad na LV č. XXXX, nachádzajúci sa na parcele č. 739/51, súpisné číslo: 79, druh stavby:

poľnohospodárska budova , evidovaný Okresným úradom Košice, katastrálny odbor, okres; Košice -
okolie, k. územie: B., T.: B.
- Ošipáreň na LV č. XXXX, nachádzajúca sa na parcele č. 739/42, súpisné číslo: 74, druh stavby:
poľnohospodárska budova evidovaný Okresným úradom Košice, katastrálny odbor, okres: Košice -
okolie, k. územie: B., T.: B.

Podľa § 23 odsek 5 zákona o bytoch: „Ak vlastník domu nie je vlastníkom pozemku, vzniká k pozemku
právo zodpovedajúce vecnému bremenu,26) ktoré sa zapíše do katastra nehnuteľností. 17)"
Podľa§24zákonaobytochvzneníúčinnomdo31.07.1995(naktorépoukazuježalovaná):„Ustanovenia
tohto zákona sa primerane vzťahujú aj na budovy, ktoré nemajú charakter bytového domu."
Podľa údajov z katastra nehnuteľností z listov vlastníctva č. 1022 a 1074, resp. 1298, k pozemkom vo

vlastníctve žalobkyne nie je evidované „zákonné" vecné bremeno podľa § 23 odsek 5 zákona o bytoch
v prospech stavieb žalovanej.
Argumentácia žalovanej o vzniku zákonného vecného bremena a premlčaného nároku na jednorazovú
odplatu za jeho zriadenie, je nesprávna, a to z nasledovných dôvodov:
1. Rozpor s Ústavou SR

Podľa ČI. 20 ods. 1 Ústavy SR: „Každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov
má rovnaký zákonný obsah a ochranu."
Podľa ČI. 20 ods. 4 Ústavy SR: „ Vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné
v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu."
Podľa ČI. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd: „Každá

fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho
majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva."
V predmetnom prípade absentuje akýkoľvek verejný záujem, ktorý by bol daný na nútené obmedzenie
vlastníckeho práva žalobkyne v podobe zákonného vecného bremena k jej pozemkom v prospech

staviebžalovanej,ktorésúevidovanévkatastrinehnuteľnostiakopoľnohospodárskebudovyakuktorým
navyše absentuje zápis zákonného vecného bremena v katastri nehnuteľností.
V danom prípade absentuje nielen verejný záujem, na základe ktorého by bolo možné vlastnícke
právo žalobkyne obmedziť, absentuje tiež právna norma, ktorá by explicitne upravovala vznik vecného
bremena aj k takýmto stavbám.

2. Rozpor so všeobecnými predpismi
Ustanovenie § 24 zákona o bytoch (v znení do 01.09.1995) nemožno vykladať natoľko extenzívne, že
by sa zákon o bytoch mal vzťahovať aj na všetky budovy, ktoré by nespĺňali charakter bytového domu.
Uvedené by bolo v rozpore s Ústavou SR, medzinárodnými dohovormi, ktoré určujú, že vlastnícke právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu a rovnako tiež, že obmedziť vlastnícke právo
možno len za splnenia podmienok stanovených Ústavou SR, zákonom...
Zároveň ak by sme pripustili správnosť argumentácie žalovanej, extenzívny výklad ust. § 24 zákona o

bytoch, odpadla by tiež požiadavka upraviť režim vlastníctva bytov a nebytových priestorov v bytových
domoch v osobitnom právnom predpise, ktorým sa zvýrazňuje predovšetkým ochrana bývania.
Ak by sme pripustili extenzívny výklad ust. § 24 zákona o bytoch, aký prezentuje žalovaná, bolo by
nadbytočné aj ustanovenie § 135c OZ ako základného súkromnoprávneho kódexu.
Podľa § 135c OZ :

(1) Ak niekto zriadi stavbu na cudzom pozemku, hoci na to nemá právo, môže súd na návrh vlastníka
pozemku rozhodnúť, že stavbu treba odstrániť na náklady toho, kto stavbu zriadil (ďalej len „vlastník
stavby").
(2) Pokiaľ by odstránenie stavby nebolo účelné, prikáže ju súd za náhradu do vlastníctva vlastníkovi
pozemku, pokiaľ s tým vlastník pozemku súhlasí.
(3) Súd môže usporiadať pomery medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom stavby aj inak, najmä tiež

zriadiť za náhradu vecné bremeno, ktoré je nevyhnutné na výkon vlastníckeho práva k stavbe.
Rovnako tak výklad žalovanej je v rozpore aj s predpismi verejného práva, napr. ust. § 58 odsek
2) zákona č. 50/1976 stavebný zákon, podľa ktorého: „Stavebník musí preukázať, že je vlastníkom
pozemkualebožemákpozemkuinéprávopodľa§139ods.1tohtozákona,ktoréhooprávňujezriadiťna
ňom požadovanú stavbu. Stavebník významnej investície, diaľnice, rýchlostnej cesty alebo železničnej

dráhy preukazuje, že je vlastníkom pozemku alebo že má k pozemku iné právo podľa § 139 ods. 1
pred vydaním stavebného povolenia. To neplatí, ak tieto skutočnosti preukázal v územnom konaní a po
právoplatnosti územného rozhodnutia nedošlo k zmene."
Je tiež potrebné poznamenať, že rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/49/2014, na ktoré
poukazuje žalovaná, nie je totožné so skutkovým a právnym stavom ako je vec žalovanej.

Uvedené rozhodnutie bolo totiž založené na tom, že cit.: ,Žalobca sa v konaní domáhal, aby súd
zaviazal žalovaných 1/až 6/zaplatiť mu do troch dní náhradu za obmedzenie jeho vlastníckeho práva, ku
ktorému došlo v období od 8. septembra 2009 do 7. septembra 2011. Uviedol, že ie vlastník pozemku
v katastrálnom území P. zapísaného na liste vlastníctva č. X. ako parcela č. X. - zastavané plochy a
nádvoria vo výmere X. m2 (ďalej len „sporná parcela"), ktorý nadobudol kúpnou zmluvou, na základe

ktorej bol povolený vklad do katastra nehnuteľností rozhodnutím sp. zn. V 262/2007. Na spornej parcele
stavebné bytové družstvo v roku 1973 bez súhlasu vtedajšieho vlastníka pozemku postavilo bytový
dom súpisné č. X. (ďalej len „bytový dom") so štyrmi bytmi, ktoré sú v súčasnosti - podľa výpisu z listu
vlastníctva č. X. - vo vlastníctve žalovaných; na tomto liste vlastníctva ie poznamenané. že k spornej
parcele ie zriadené vecné bremeno podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a

nebytových priestorov."
V rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 32/2007 zo dňa 20.03.2008, sa
Najvyšší súd Slovenskej republiky zaoberal aplikáciou ust. § 24 zákona' o bytoch v konaní b ufozehie'
povinnosti uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva k bytu v budove, ktorej určenie či je alebo nie je
bytovým domom bolo sporné, cit.: „Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že z uvedeného

ustanovenia vyplýva, že ustanovenia zákona č. 182/1993 Z. z. sa primerane vzťahujú aj na budovy, ktoré
nemajú charakter bytového domu. Už zo samotného pojmu „budova, ktorá nemá charakter bytového
domu" je zrejmé, že ide o stavby, ktoré vzhľadom na svoje stavebno - technické usporiadanie a účel
užívania uvedený v kolaudačnom rozhodnutí sú určené na iné účely ako na bývanie. Za takéto budovy
možno považovať tie stavby, ktoré nespĺňajú kritériá určené pre obytné domy, teda najmä tie budovy,

v ktorých zo súčtu podlahovej plochy všetkých miestností, pripadajú aspoň dve tretiny na nebytové
priestory, obdobne možno za budovu, ktorá nemá charakter bytového domu považovať stavbu, pri ktorej
prevažuje iná funkcia ako funkcia bývania (napr. administratívne budovy, budovy reštaurácií, školské
budovy a pod.). Z uvedeného ie zrejmé, že podľa ust. § 24 sa postupuje pri nadobúdaní vlastníctva
nebytových priestorov v budovách, ktoré nemajú charakter bytového domu, a výklad tohto ustanovenia

nemá žiadny súvis s uplatneným nárokom žalobcov 1/, 2/."
Podľa výkladu aký pripustila žalovaná, by si každý mohol postaviť stavbu na cudzom pozemku, za
poskytnutia jednorazovej finančnej odplaty za zriadenie zákonného vecného bremena, čo herná oporu
v zákone a prieči sa základným princípom ochrany vlastníckeho" pravá. "Vzhľadom" k všetkým vyššie
uvedeným skutočnostiam je preto námietka premlčania nároku žalobkyne, ktorú vzniesla žalovaná,

neopodstatnená a nemá oporu v zákone.
S našou argumentáciou (rozumej žalobkyne) prezentovanou v totožnom skutkovo a právnom konaní sa
stotožnil aj Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd - viď Rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa
05.12.2017 sp. zn. 6Co/161/2017. bod 86.:„Odvolací súd uvádza, že v prejednávanej veci nejde o vznik zákonného vecného bremena k pozemkom
žalobkyne v zmysle zák. č. 182/1993 Z .z. o vlastníctve bytov y nebytových priestorov z dôvodov ako ich
uvádza žalobkyňa vo vyjadrení k doplneniu odvolania (ods. 17 odôvodnenia rozsudku), ako sa mylne

domnieva žalovaná, z ktorého dôvodu je právne bezvýznamné zaoberať sa otázkou premlčania práva
na náhradu za vzniknuté zákonné vecné bremeno podľa zákona č. 182/1993 Z. z."

Sme toho názoru, že v uvedenom konaní súd prvej inštancie postupoval správne, vykonal navrhnuté
dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a na základe vykonaných dôkazov dospel

k správnym skutkovým zisteniam, na základe ktorých aplikoval správnu právnu normu a taktiež
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádzalo zo správneho právneho posúdenia veci a konanie nemá
inú vadu, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Zároveň si uplatňujeme trovy právneho zastúpenia za tento úkon.

Z vyššie uvedených dôvodov navrhujeme odvolaciemu súdu, aby v zmysle § 387 ods. 1) CSP rozsudok

Okresného súdu Košice I zo dňa 21.09.2018, sp. zn. 40C/67/2014 v rozsahu I. výroku, ktorý napadla
žalovaná odvolaním, potvrdil ako vecne správny.

Keďže voči výroku III. napádaného rozsudku, ktorým súd prvej inštancie rozhodol o náhrade trov
konania, podala žalobkyňa prostredníctvom právnej zástupkyne odvolanie dňa 22.10.2018 (odvolanie

voči tomuto výroku podala aj žalovaná), tento výrok navrhuje žalobkyňa zmeniť, resp. zrušiť a vrátiť súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie z dôvodov uvedených v jej odvolaní zo dňa 22.10.2018.

Zároveň navrhujeme súdu, aby priznal žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

27. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP - na prejednanie odvolania naridil
odvolací súd pojednávanie vždy ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo ak to
vyžaduje dôležitý verejný záujem) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods. 1,2 CSP,
preskúmal rozsudok a tento rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1,2 CSP potvrdil, pričom aj
odvolací súd sa s jeho odôvodnením v celom rozsahu stotožňuje na čom nemení ani podané odvolanie

strán sporu.

28. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. b) CSP spočíva aj v tom, že procesným postupom alebo
aj rozhodnutím súdu došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom, v dôsledku ktorého účastník nemôže
uplatniť konkrétne procesné práva priznané mu CSP ale aj kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní,

zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými
skutočnosťami, právo na riadne odôvodnenie, právo na preskúmanie rozhodnutia.

29. Obsah práva na spravodlivý proces (right to fair trial) je pomerne široký a medzi jeho zložky možno
zaradiť predovšetkým (o.i.) aj právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v

konaní zo strany súdu a právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia.

30. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len SR) opakovane judikoval, že súčasťou obsahu
základného práva na spravodlivý proces (konanie) podľa Čl.46 ods.1 Ústavy SR (uverejnenej pod
č.460/92 Zb., v znení neskorších ústavných zákonov),Čl.36 ods.1 Listiny základných práv a slobôd

(úst.zák.č.23/91Zb.)aČl.6ods.1Dohovoruoochraneľudskýchprávazákladnýchslobôd(uverejneného
oznámením č.209/92 Zb. a č.102/99 Z. z.) je aj právo strán sporu na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

31. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že právo na spravodlivý proces je bezprostredne spojené s
ústavným právom zakotveným v čl. 46 ods.1 Ústavy SR a čl. 47 ods.3 Ústavy SR a tak ako citované
ústavné práva ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd neznačí právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom (viď Uznesenie ÚS
SR sp. zn. II.ÚS 4/1994 z 19.1.1994, I. ÚS 50/04). Tieto ústavné práva sa premietajú aj v čl. 6 ods.1,2

CSP, ktorým sa zakotvuje princíp rovnosti, ktorý garantuje rovnaké postavenie účastníkov v konaní. Pod
rovnakým postavením treba rozumieť také procesné práva účastníkov, ktoré zabezpečia spravodlivý
súdny proces.32. Pod spravodlivým súdnym procesom treba rozumieť povinnosť súdu zabezpečiť rovnosť zbraní,
t.j. možnosť uplatnenia práv, teda možnosť navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom,
zúčastniť sa na procesných úkonoch, možnosť oboznámiť sa s obsahom spisu a pod. ale aj právo

na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho
rozhodnutia je preto porušením práva na spravodlivé súdne konanie. Súčasťou obsahu základného
práva na spravodlivé konanie (obsiahnutého v základnom práve na súdnu ochranu) podľa čl. 46 ods.1
ústavy a v čl. 6 ods.1 Dohovoru (napr. III. ÚS209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS260/06, III. ÚS153/07).

33. Podľa § 220 ods.2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby

odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

34. Z cit. ust. vyplýva, že súd prvej inštancie je povinný v odôvodnení uviesť, ktoré skutočnosti
(skutkové zistenia) boli dokazovaním, zhodnými tvrdeniami účastníkov alebo iným zák. predpísaným
spôsobom - podľa jeho názoru - preukázané a ktoré nie, príp. tiež, ktoré z nich sú pre rozhodnutie

veci bezvýznamné. Pri každej jednotlivej, preukázanej i nepreukázanej, skutočnosti (skutkovom zistení)
musí stručne a jasne uviesť, ako k tomuto záveru dospel, teda z akých dôkazov - podľa jeho názoru
- záver vyplýva, ako tieto dôkazy podľa § 191 - 194 CSP hodnotil, a to najmä vtedy, ak šlo o dôkazy
protichodné, a prečo nevyhovel všetkým návrhom účastníkov na vykonanie dôkazov, pričom svoj výklad
musí prispôsobiť konkrétnym okolnostiam prejednávanej veci, najmä rozsahu dokazovania, zložitosti

zisťovania skutkového stavu veci, množstvu návrhov účastníkov na vykonanie dôkazov a p. a uviesť ho
tak,abyjehozáveryorozhodujúcichskutočnostiach(skutkovýchzisteniach)neboliprenezrozumiteľnosť
alebo nedostatok dôvodov nepreskúmateľné. Jednotlivé preukázané skutočnosti (skutkové zistenia) je
potrebné premietnuť do záverov o skutkovom stave veci (do tzv. skutkovej vety), ktorý stručne a výstižne
vyjadruje skutkový stav veci (§ 215 CSP) a ktorý je rozhodujúci pre právne posúdenie. Posúdením veci

poprávnejstránketrebapritom rozumieťvýkladotom,zktorýchust.zák.aleboinéhoprávnehopredpisu
vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké
majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania
práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá. Prakticky nepreskúmateľný je preto rozsudok, v
ktorom nie sú vysvetlené prípadné rozpory medzi konkrétnymi dôkazmi, na základe ktorých sa to ktoré

skutkové zistenie robí.

35. Odvolací súd k námietkam uvedeným v odvolaní uvádza, že pri dôvode podľa § 365 ods. 1 písm.
h/ CSP, (rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci), treba rozumieť pod právnym

posúdením činnosť súdu prvej inštancie pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový
stav, t.zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného
právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený
skutkový stav, so zreteľom na mylnú aplikáciu právnych predpisov o ktorú ide vtedy, ak použil iný právny
predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis a nesprávne ho vyložil (na daný

skutkový stav inak nesprávne aplikoval).

36. Podľa § 383 CSP odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie
okrem prípadov ak dokazovanie zopakuje alebo doplní.

37. Uznesením sp.zn. 11Co 494/2016 z 30.11.2017 bola vec vrátená súdu prvej inštancie (po 3-ročnom
konaní vo veci) a to preto, že podľa § 239 ods. 1 CSP proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydaného
súdnym úradníkom, ktoré je treba doručiť, je následne prípustná sťažnosť a o sťažnosti rozhoduje práve
sudca, t.j. súd prvej inštancie.

38. Ďalším uznesením č.k. 9Co/321/2015-186 súd prvej inštancie procesne odmietol odvolanie
žalovanej proti uzneseniu z 2.2.2015 a potvrdil uznesenie z 22.7.2015 sp.zn. 40C/67/2014 (išlo o
uznesenie o prerušení konania a uznesenie z 22.7.2015 č.k. 40C/67/2014-136 o povinnosti žalovanejzložiť do úschovy súdu prvej inštancie 1.812,08 € do 15 dní od doručenia uznesenia (nešlo o identický
senát).

39. K ďalším odvolacím námietkam vo vzťahu k procesnému postupu súdu prvej inštancie odvolací súd
dodáva, že postup súdu v rámci koncentrácie konania tak zákonnej, ako aj sudcovskej bol správny,
keď z bezdôvodného obohatenia vyplýva, že ak niekto sa na úkor iného bezdôvodne obohatil, vydať
obohatenie sa má tomu na úkor koho bol predmet bezdôvodného obohatenia získaný. Zo spisu v inej
veci, OS Košice I sp.zn. 19C/235/2012 bolo zistené, že predmetom konania je totožný nárok podielovej

spoluvlastníčky predmetných nehnuteľností V. J. voči žalovanej ešte za rok 2011 a už v roku 2013 súd
prvej inštancie vykonal ohliadku a zistil, že hlavná brána ktorá slúži jednak osobitne ako vstup pre fyzické
osoby a jednal osobitne ako vstup pre motorové vozidlá bráni pri vstupe z cesty pre vstup priamo na
plochu, pričom od tejto hlavnej brány hneď po ľavej strane sa bezprostredne nachádza objekt, ktorý je
v katastri zapísaný ako ovčín, reálne využívaný ako klubovňa s miestami na sedenie jednak vo vnútri a
jednak čiastočne vonku - využitie pre jazdcov a pre návštevníkov. Ranč Ortáše predstavuje ohraničený

areál a nie je možné oddeliť funkcionalitu budov a samostatných pozemkov, nakoľko je potrebné sa k
budovám aj fyzicky dostať (dojazdiť). Súd prvej inštancie nemohol prihliadnuť na obranu žalovanej, aby
súd určil výšku finančnej odmeny len na pozemkoch pod budovami v jej vlastníctve. Súd prvej inštancie
vychádzal zo záverov znaleckého posudku vypracovaného znalcom Ing. Pavlom Dankom, ktorý bol v
predmetnom konaní ustanovený na podanie znaleckého posudku so stanovením nároku v konečnej

výške 1.230 €, preto aj súd vyhovel žalobe v tejto časti aj s úrokmi 5,75 % ročne z dlžnej sumy od
1.1.2014dozaplatenia.Žalobkyňasiuplatnilavýškubezdôvodnéhoobohatenia1.812,08€azamietajúci
výrok predstavuje nepriznanú časť istiny.

40.Okreminéhopovažujerozhodnutiesúduprvejinštanciezasprávneazákonnéodvolacísúd,ohliadka

podrobne popísaná v inej veci sa ďalej realizovala smerom dole od brány po parcele č. 737/7 mierne,
šikmo ..., atď. Na ranči sa nachádzala aj kruhová ohrada pre pštrosy, kde sa nachádza tiež prístrešok
a bol tam pozorovať tiež konský trus, zjavne argumentácia žalovanej, že predmetné pozemky sú ornou
pôdou a že ich treba považovať za poľnohospodárske pozemky, lebo slúžia na poľnohospodárske
účely je neopodstatnená (pozri odôvodnenie rozsudku vo veci 6Co/161/2017, kde ako žalobkyňa

vystupovala J.). Grafické znázornenie ranča Geodeticov - znalecké posudky Ing. Šoltýsa, Ing. Daňka,
Ing. Szölössyho) svedčia o tom, že v žalovanom období predmetné pozemky slúžili na agroturistiku
na ranč Ortáše, pritom žalovaná nepopierala, aby na predmetných nehnuteľnostiach nevybudovala
ranč, kde sa nachádzajú budovy v jej vlastníctve - sklad slúži ako stajne, či krytá jazdiareň a priestory
ošipárne boli prerobené na priestory ubytovne - klubovne. Aj z výpisu zo živnostenského registra mal súd

preukázané, že od 10.3.2000 do 1.2.2014, kedy došlo k pozastaveniu činnosti, sama žalovaná podnikala
v oblasti agroturistiky a v predmete podnikania mala okrem iného aj vyučovanie rekreačnej jazdy na koni,
predaj na priamu konzumáciu nápojov, zmrzliny, tepelne upravovaných mäsových výrobkov a podobne,
prevádzka bola zrušená až 14.1.2013.

41. O.i. nenáležitá je námietka žalovaného o možnosti žalobkyne užívať nezastavané časti pozemkov
(zvyšné časti pozemkov, ktoré nie sú zastavané stavbou) a to so zreteľom na zistenie znalca Ing. Šoltýsa
pri ohliadke nehnuteľnosti vykonanej ešte v roku 2011.

42. Keďže súd prvej inštancie zistil vznik bezdôvodného obohatenia, výšku a nepripustil ani znalecký

posudok predložený žalovanou vyhotovený znalcom Ing. Ervínom Halásom, lebo žalobkyňa nesúhlasila
s týmto znaleckým posudkom a súd nepripustil ani znalecký posudok predložený žalobkyňou Ing.
Dušana Šoltýsa č. 33/2011, obidva znalecké posudky vykazovali iné vstupné čísla - nájom na využitie
pozemku na poľnohospodárske účely, nemohol byť presný, nakoľko použili iné vstupné čísla, pričom
nebolo sporné v konaní, že predmetné pozemky sa využívajú na podnikateľské účely, vychádzal potom

zo znaleckého posudku Ing. Pavla Daňka (sám súd ustanovil tohto znalca na vypracovanie znaleckého
posudku), ktorý aj stanovil zákonnú výšku nároku v konečnej výške 1.230 € pre žalobkyňu, preto obe
odvolania sú neopodstatnené.

43. V odvolaní je žalovaná nespokojná, poukazuje na rôzne nedostatky v konaní, avšak nie je

relevantného charakteru, odvolací súd ako vecne správny rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil v celom
rozsahu (aj čo do podaného odvolania žalobkyňou, čo do výroku o náhrade trov konania).44. Odvolací súd prijal záver, že hodnotené pozemky sa využívajú na účely chovu a ustajnenia koní,
resp. sa využívali a iných zvierat a drobného vtáctva na poskytovanie doplnkových služieb vo forme
ubytovania a rýchleho občerstvenia, atď.

45. Okrem toho súd prvej inštancie dal do pozornosti strán sporu, že v obdobných alebo totožných
konaniach vedených na Okresnom súde Košice I, sú rovnaké skutkové a právne okolnosti, z ktorých
už boli vykonané dôkazy a bolo vo veciach iných aj právoplatne rozhodnuté, a preto nemôže byť
relevantný dôvod so zreteľom na pochybnosti o spornosti tejto pohľadávky, ktorá vzniesla žalovaná,

nakoľko žalovaná užíva sama cudzí pozemok bez platenia akejkoľvek finančnej náhrady vlastníkov
nehnuteľnosti, skutkový základ a právny záver súdu je zákonný a presvedčivý.

46. Keďže súd prvej inštancie rozhodol správne o trovách konania, pomerne v prevažnej miere bola
neúspešná žalovaná, priznal preto zákonne trovy konania 35,76 % (čistý úspech žalobkyne 67,88 a od
toho odrátal 32,12 % úspech žalovanej), čo znamená, že nárok žalobkyne bol vyjadrený len uvedeným

percentom vzhľadom na § 255 ods. 2, § 262 ods. 1 CSP), aj ten výrok je správny.

47. Odvolací súd potvrdil rozsudok (okrem časti zamietajúcej v prevyšujúcej istine 1.230 €, lebo
žalobkyňa nepodala v tejto časti odvolanie), avšak podala odvolanie čo do výroku o náhrade trov konania
apodalaodvolaniežalovaná,pričomtátoodvolateľkapodalaodvolanievcelomrozsahuvovyhovujúcom

výroku1.230€súrokomzomeškaniavovýške5,75%ročnezpriznanejsumyod1.1.2014dozaplatenia,
a preto bol rozsudok potvrdený v napadnutej časti v oboch výrokoch vyhovujúcej časti s prísl. a o trovách
konania (§ 387 CSP).

48. Z hľadiska námietok žalovanej v odvolaní ešte je treba poukázať, že ak sa jej javí zjavne

nespravodlivé priznanie nároku žalobkyne, odvolací súd podrobil prieskumu celý výrok rozsudku súdu
prvej inštancie a nemožno hovoriť, že by išlo len o zastreté odvolacie konanie, vzhľadom na princíp
právnej istoty a zákonnosť rozsudku je treba poukázať aj na zásadné stanoviská v Nálezoch Ústavného
súdu SR III.ÚS 4/2018, I. ÚS 371/2016, III. ÚS 4/2018, keď treba vziať do úvahy aj dôvody odvolania a
posúdenie odvolacích dôvodov odvolacím súdom, pričom odvolací súd hodnotí odvolanie žalovanej, čo

do veci samej a výroku o náhrade trov konania ako neopodstatnené.

49. Odvolací súd rozhodol o náhrade trov odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1 CSP, lebo plný úspech
mala žalobkyňa v tomto konaní, (neúspech len čo do časti trov konania nad 35,76 %) a vo výroku o
náhrade trov konania, a preto odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania vzhľadom na uvedené

priznal žalobkyni v plnom rozsahu (§ 396 ods. 1 CSP).

50. Výsledok hlasovania 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).