Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. marec 2019

Súd: Okresný súd Zvolen
Spisová značka: 14C/146/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6715203699
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Minková

ECLI: ECLI:SK:OSZV:2019:6715203699.9

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Zvolen v konaní pred sudkyňou JUDr. Silviou Minkovou v právnej veci žalobcu I.. U. U.,

nar. XX.XX.XXXX, bytom Š.L. XXXX/X, XXX XX S., štátny občan SR, zastúpený PETKOV & Co s.r.o.,
so sídlom Na vŕšku 12, 811 01 Bratislava, IČO: 50430742, proti žalovanému Slovenská republika, za
ktorú koná Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, so sídlom Kutuzovova 8, 832 47 Bratislava, IČO:
30845572, o zaplatenie 1.377,14 € s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi 380,96 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 %
ročne zo sumy 380,96 € od 25.03.2015 do zaplatenia, a to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

V prevyšujúcej časti sa žaloba z a m i e t a.

Žalovanému sa p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 44 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Dňa 25.03.2015 prostredníctvom emailu bola na tunajší súd doručená žaloba žalobcu zo dňa
24.03.2015, ktorá bola dňa 26.03.2015 doručená na tunajší súd aj prostredníctvom pošty, a ktorou
sa žalobca domáhal toho, aby súd formou platobného rozkazu zaviazal žalovaného zaplatiť mu sumu
1.377,14 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo žalovanej sumy odo dňa podania
tejto žaloby až do zaplatenia, a zároveň žiadal, aby bol žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi aj náhradu

trov právneho zastúpenia.
Žalobu žalobca zdôvodnil tým, že riaditeľ Personálneho úradu Ozbrojených síl Slovenskej republiky
(ďalej ako „orgán verejnej moci“) vydal dňa 12.08.2014 Personálny rozkaz riaditeľa Personálneho
úradu Ozbrojených síl Slovenskej republiky č.XXXX (ďalej aj ako „nezákonné rozhodnutie“), ktorým
rozhodol o tom, že žalobcu ako profesionálneho vojaka prepúšťa zo služobného pomeru podľa §
70 ods. 1 písm. o) zákona č.346/2005 Z.z. o štátnej službe profesionálnych vojakov Ozbrojených
síl Slovenskej republiky (ďalej aj ako „zákon o štátnej službe“), pričom služobný pomer žalobcu mal

skončiť doručením nezákonného rozhodnutia, t.j. dňom 12.09.2014. Keďže nezákonné rozhodnutie bolo
doručením žalobcovi vykonateľné, počnúc dňom 12.09.2014 žalobca i jeho rodina stratili pravidelný
príjem,zktoréhozabezpečovalisvojuvýživu.Stýmtonezákonnýmrozhodnutímsažalobcanestotožnila
začalvzniknutúsituáciuriešiť.Vzhľadomnaprávnuzložitosťotázokriešenýchnezákonnýmrozhodnutím
i právnu zložitosť samotného posúdenia (ne) zákonnosti rozhodovania orgánu verejnej moci nemohol
žalobca ako laik - neprávnik sám adekvátne vyhodnotiť svoje právne možnosti, prípadne riziká s tým
spojené. Využil preto svoje ústavné právo v súlade s článkom 47 ods. 2 Ústavy SR a za týmto účelom

v priamej príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím a jeho dôsledkami pre žalobcu požiadal o
poskytnutie právnych služieb advokátsku kanceláriu, ktorej právne služby spočívali vo vypracovaní
právneho stanoviska v tejto veci na základe záverov a odporúčaní, ktorého sa mal žalobca možnosť
rozhodnúť, či vôbec a ak áno, tak ako bude postupovať pri obrane proti nezákonnému rozhodnutiu.Za poskytnutie tejto právnej služby bola žalobcovi faktúrou č.80/2014 účtovaná suma 1.080,- €, ktorú
žalobca uhradil najprv dňa 30.10.2014 1.000,- € a dňa 31.10.2014 80,- €. Tento výdavok predstavuje
skutočnú škodu v zmysle ustanovenia § 17 ods. 1 zákona č.514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej aj ako „zákon o zodpovednosti za škodu“), ktorá mu vznikla
v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím. Vzhľadom na právny záver kancelárie, ktorý vyplynul
z tohto právneho stanoviska, ktorý bol, že prepustenie žalobcu zo štátnej služby bolo nezákonné a proti
tomuto rozhodnutiu by žalobca mal v zákonnej lehote využiť prípustný riadny opravný prostriedok a
síce odvolanie, sa žalobca rozhodol splnomocniť advokáta na zastupovanie v odvolacom konaní proti

nezákonnému rozhodnutiu, pričom v zmluve o poskytovaní právnych služieb bola dohodnutá odmena
vo výške tarifnej odmeny vyplývajúcej z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č.655/2004 Z.z. o
odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Dohodnutá odmena a náhrada
výdavkov vo výške 297,14 € bola žalobcovi kanceláriou vyúčtovaná faktúrou č.82/2014, ktorú žalobca
zaplatil v hotovosti dňa 07.11.2014. Advokátska kancelária prevzala zastupovanie žalobcu v odvolacom
konaní dňa 24.09.2014 a následne vypracovala podanie vo veci samej - odvolanie proti nezákonnému

rozhodnutiu. V rámci odvolacieho konania orgán verejnej moci v súlade s ustanovením § 57 ods. 1
Správneho poriadku uznal argumentáciu žalobcu, vyhodnotil rozhodnutia ako nezákonné, sám rozhodol,
odvolaniu v celom rozsahu vyhovel a nezákonné rozhodnutie zrušil Rozhodnutím riaditeľa Personálneho
úradu Ozbrojených síl Slovenskej republiky zo dňa 20.10.2014. Žalobca po právnej stránke žalobu
zdôvodnil odkazom na ustanovenie § 3 ods. 1 písm. a/, § 6 ods. 3 veta prvá, § 17 ods. 1, § 18 ods.

1 a § 18 ods. 3 zákona o zodpovednosti za škodu. Na základe týchto skutočností žalobca uviedol,
že predmetné nezákonné rozhodnutie orgánu verejnej moci je spôsobilé privodiť vznik zodpovednosti
orgánuverejnejmocizaškodu,nakoľkoišloorozhodnutievykonateľnébezohľadunaprávoplatnosťužv
momentedoručeniažalobcoviasúčasnetotorozhodnutiebolonazákladežalobcompodanéhoriadneho
opravného prostriedku zrušené autoremedúrou, zároveň zákonné rozhodnutie ako priama príčina

bezprostredne vyvolalo následok vo forme oprávneného konania žalobcu za účelom svojej právnej
obrany (splnený predpoklad priamej príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a škodou),
pričom toto nezákonné rozhodnutie priamo produkovalo oprávnené a účelne vynaložené náklady na
právne služby vo forme a) právneho stanoviska a následne b) trov právneho zastúpenia odvolacieho
konania predstavujúce skutočnú škodu. Zaplatením faktúr č.80/2014 a č.82/2014 vznikol žalobcovi voči

Slovenskej republike nárok na zaplatenie náhrady škody v zmysle zákona o zodpovednosti za škodu, a
to suma vo výške 1.080,- € ako skutočná škoda v zmysle § 17 ods. 1 a suma 297,14 € ako náhrada trov
konania v zmysle § 18 ods. 3 zákona o zodpovednosti za škodu. Niet pochýb, že všetky predpoklady
vzniku zodpovednosti žalovaného škody v zmysle zákona o náhrade škody v celkovej výške 1.377,14 €
boli splnené a nárok uplatňovaný žalobcom touto žalobou preukázateľne vznikol. Žalobca prípisom zo

dňa 28.11.2014 predložil Ministerstvu obrany SR ako orgánu konajúcemu v mene Slovenskej republiky
v zmysle § 4 ods. 1 písm. d) zákona o zodpovednosti za škodu a v súlade s ustanovením § 15 ods.
1 zákona o zodpovednosti za škodu žiadosť o predbežné prerokovanie nároku žalobcu na náhradu
škody v celkovej výške 1.377,14 €. Reakciou Ministerstva obrany SR na žiadosť žalobcu bol prípis zo
dňa 11.03.2015, v ktorom Ministerstvo obrany SR oznámilo žalobcovi, že jeho nárok na náhradu škody

neuznáva.

2. Dňa 26.08.2016 bolo na tunajší súd doručené vyjadrenie žalovaného zo dňa 23.08.2016, v ktorom
okrem iného uviedli, že žalobca na viacerých miestach svojej žaloby nesprávne a zrejme tendenčne
uviedol, že samotný správny orgán v rámci odvolacieho konania vyhodnotil personálny rozkaz č.7485

z 12.08.2014 ako nezákonný, čo však nie je pravda. Žalovaný poukázal na ustanovenie § 1 písm.
a), § 3 ods. 1, § 4 ods. 1 písm. d), § 5 ods. 1, § 6 ods. 3, § 17 ods. 1, § 18 ods. 1, 2 a 3 zákona
č.514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu, ako i na ustanovenie § 81, § 82 ods. 1, 2a, 3a zákona
č.346/2005 Z.z. o štátnej službe, pričom uviedol, že z predmetných ustanovení zákona o štátnej službe
vyplýva, že na konanie o prepustení zo služobného pomeru profesionálneho vojaka - žalobcu sa

aplikoval Správny poriadok. Zároveň poukázal na § 191 ods. 1 zákona č.346/2005 Z.z., podľa ktorého
sa na právne vzťahy profesionálnych vojakov pri vykonávaní štátnej služby primerane použijú tam
citované ustanovenia Zákonníka práce. Taktiež poukázali na ustanovenie § 17, § 31 ods. 1 a § 47
ods. 2 Správneho poriadku. Z obsahu týchto citovaných ustanovení má jednoznačne vyplývať, že
štátny orgán zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím podľa zákona č.514/2003 Z.z.

iba vtedy, ak k vydaniu nezákonného rozhodnutia došlo pri výkone verejnej moci. Je nepochybné,
že Ministerstvo obrany SR je orgán verejnej moci, ale výkon verejnej moci realizuje výlučne len v
rámci svojej pôsobnosti ako orgán verejnej moci napr. pri realizovaní svojej pôsobnosti podľa § 12
zákona č.575/2001 Z.z.. V tejto súvislosti poukázali aj na nález Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS236/06 z 28.júna 2007. S ohľadom na to žalovaný tvrdil, že iba v prípade ak by konajúce orgány
vykonávalikompetenciepodľa§12zákonač.575/2001Z.z.konalibyakoorgányverejnejmociprivýkone
verejnej moci a teda v dôsledku tohto názoru majú za to, že k vydaniu vyššie uvedeného personálneho

rozkazu nedošlo v rámci výkonu verejnej moci, nakoľko v predmetnej veci mal riaditeľ Personálneho
úradu Ozbrojených síl SR analogickú pozíciu ako zamestnávateľ v pracovnoprávnych vzťahoch voči
svojmu zamestnancovi, t.j. vystupoval v pozícii služobného úradu žalobcov vo veciach ich služobných
pomerov podľa zákona č.346/2005 Z.z. a preto v konečnom dôsledku trvali na tom, že v danom prípade
nemohlo ani dôjsť k vydaniu nezákonného rozhodnutia podľa zákona č.514/2003 Z.z.. Služobný pomer

profesionálneho vojaka podľa zákona č.346/2005 Z.z. je preto špecifickým služobným vzťahom, ktorý
má vzhľadom na svoju podstatu zamestnanecký charakter s určitými modifikáciami. Pre prípad, že by
konajúci súd pripustil, že sa na predmetnú právnu vec má vzťahovať zákon č.514/2003 Z.z., s čím a
priori nesúhlasili, neboli by v tomto konkrétnom prípade splnené predpoklady zodpovednosti za škodu,
pretože žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal nezákonnosť predmetného Personálneho rozkazu,
keďže riaditeľ Personálneho úradu postupoval pri prepustení žalobcu so služobného pomeru v zmysle

zákona a interných predpisov, tak ako to vyplýva aj z odôvodnenia rozhodnutia riaditeľa Personálneho
úradu Ozbrojených síl SR č.PÚ-71-94/2014-OddSŠS z 20.10.2014, ktorým vyhovel odvolaniu žalobcu a
predmetný personálny rozkaz zrušil. Konanie riaditeľa Personálneho úradu Ozbrojených síl SR nebolo
v rozpore s právnym poriadkom, čo znamená, že nebolo nezákonné. Žalobca nezobral do úvahy
možnosť existencie zvláštnych okolností prípadu, vzhľadom na ktoré odlišnosť výsledku správneho

konania nemusí bezvýhradne prameniť z nezákonnej povahy zmeneného, či zrušeného rozhodnutia,
resp. z jeho rozporu s objektívnym právom, ale môže byť odôvodnené napr. problematickosťou právnej
otázky vo veci na riešenie ktorej sa stanoviská rôznia, pričom žiadny z takýchto názorov nemôže byť
považovaný za rozporný s objektívnym právom. Žalovaný ďalej uviedol, že v odvolacom konaní bolo
možnosťou žalobcu, nie však povinnosťou, dať sa zastupovať advokátom. Iná by bola situácia v prípade

preskúmania rozhodnutia súdom v zmysle § 247 a nasl. O.s.p., podľa ktorého musel byť žalobca v
zmysle § 250a O.s.p. zastúpený advokátom. Tvrdenie žalobcu, že vzhľadom na zložitosť právnych
otázok súvisiacich s týmto nezákonným rozhodnutím nemohol ako laik - neprávnik sám adekvátne
vyhodnotiť právne možnosti, označil žalovaný za neopodstatnené, pretože žalobca bol o svojich
právach v rámci konania o prepustení zo služobného pomeru poučený a rovnako bol v predmetnom

Personálnom rozkaze poučený o všetkých právnych predpisoch a rozhodujúcich skutočnostiach, ktoré
boli použité pri rozhodovaní o jeho prepustení, aj o možnosti a spôsobe brániť sa proti tomuto postupu.
V zmysle ustanovení Správneho poriadku, podľa ktorých prebiehalo konanie o prepustení žalovaného
zo služobného pomeru profesionálneho vojaka, však trovy konania, vrátane trov právneho zastúpenia,
musel znášať žalobca sám. V súvislosti s trovami právneho zastúpenia uviedli, že žalobca si mohol

tieto trovy uplatniť už v rámci odvolania a následne by bolo minimálne povinnosťou správneho orgánu
zaoberať sa návrhom žalobcu v zmysle § 47 ods. 2 Správneho poriadku (výrok o povinnosti nahradiť
trovy konania). Z toho žalovaný vyvodil právny názor, že ak žalobca nebol zaviazaný k náhrade
trov konania resp. ak rozhodnutie neobsahovalo výrok o tom, že žiadny účastník nemá právo na
náhradu trov konania, nemohlo u žalobcu dôjsť k vzniku škody v rozsahu uplatnených trov právneho

zastúpenia podľa § 18 ods. 3 zákona č.514/2003 Z.z.. Žalovaný nespochybnil ústavné právo žalobcu
dať sa v odvolacom konaní zastúpiť slobodne zvoleným advokátom, avšak v nadväznosti na relevantné
ustanovenia Správneho poriadku o trovách správneho konania nemá žalobca právo na ich náhradu
a preto mu v súvislosti s jeho prepustením zo služobného pomeru profesionálneho vojaka odvolacím
konaním žiadna škoda, za ktorú by mohol zodpovedať žalovaný nevznikla. Vo vzťahu k výške uplatnenej

odmeny za právne zastupovanie poukázali na tú skutočnosť, že ak by aj trovy právneho zastúpenia
boli vyhodnotené ako oprávnené, nemožno súhlasím s tým, aby bola ich súčasťou aj odmena za
právne zastupovanie dohodnutá v ľubovoľnej výške. Trovy právneho zastupovania možno akceptovať
iba v prípade ich dohodnutia na úrovni tarifnej odmeny v zmysle vyhlášky č.655/2004 Z.z.. Konkrétne
poukázali na ustanovenie § 1 ods. 3 a § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky č.655/2004 Z.z.. Navyše

uviedli, že podľa nich odmena za vypracovanie právneho stanoviska právnym zástupcom žalobcu bola
neprimeraná a vyúčtovaná duplicitne. Vzhľadom na to, že advokát vykonal právnu analýzu konkrétnej
situácie aj v odvolacom konaní, keďže predmetná faktúra zahŕňa aj úkon právnej služby - prevzatie a
príprava zastúpenia, za čo mu patrí tarifná odmena v zmysle vyhlášky č.655/2004 Z.z., nemôže byť
účelným nákladom aj vypracovanie stanoviska k veci, ktoré právne analyzovala rovnaký stav. Vzhľadom

k vyššie uvedeným skutočnostiam žalovaný žiadal, aby konajúci súd žalobu v celom rozsahu ako
nedôvodnú zamietol a žalovanému priznal náhradu trov konania.3. Po prejednaní veci súd následne rozhodol o žalobe žalobcu rozsudkom sp.zn.14C/146/2015-101 zo
dňa 29.03.2017, ktorým žalobe v časti vyhovel, keď zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 380,96
€ spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 380,96 € od 25.03.2015 do zaplatenia

a v prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol. Zároveň žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania
voči žalobcovi v rozsahu 44 %.
Vo veci rozhodol s poukazom na to, že po vykonaní dokazovania a právnom posúdení veci dospel k
záveru, že riaditeľ Personálneho úradu nevystupoval v pozícii zamestnávateľa pri vydaní predmetného
personálneho rozkazu, ktorým bol žalobca prepustený zo služobného pomeru profesionálneho vojaka,

vzhľadom na ustanovenie § 191 ods. 1 zákona č.346/2005 Z.z. o štátnej službe profesionálnych vojakov
Ozbrojených síl Slovenskej republiky (ďalej len „zákon o štátnej službe“). Následne súd ustálil, že
predmetný Personálny rozkaz č.7485 zo dňa 12.08.2014 riaditeľa Personálneho úradu Ozbrojených
síl SR je nezákonným rozhodnutím tak, ako ho má na mysli zákon č.514/2003 Z.z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, pričom mal tiež za to, že žalobca preukázal splnenie
3 podmienok, ktoré musia byť kumulatívne splnené pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody

v zmysle tohto zákona č.514/2003 Z.z., t.j. bolo vydané nezákonné rozhodnutie, bol preukázaný vznik
škody a zároveň príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody. Vo vzťahu k
definícii nezákonného rozhodnutia súd konkrétne aplikoval ustanovenie § 6 ods. 3 veta prvá vyššie
citovaného zákona č.514/2003 Z.z., v zmysle ktorého je možné nárok na náhradu škody uplatniť aj vtedy,
ak nezákonné rozhodnutie bolo zrušené alebo zmenené na základe riadneho opravného prostriedku,

keďže predmetný personálny rozkaz bol vykonateľný bez ohľadu na jeho právoplatnosť. Pokiaľ ide o
výšku škody, túto súd stanovil na sumu 380,96 €, t.j. ako tarifnú odmenu advokáta za 3 úkony právnej
služby (1/13 výpočtového základu v roku 2014) vrátane 3 režijných paušálov v roku 2014 a cestovných
náhrad, ako i náhrad za stratu času, tak ako boli tieto právnym zástupcom žalobcu fakturované faktúrou
č.82/2014, keď súd, pokiaľ si žalobca uplatňoval svoj nárok vo výške 1.080,- € v zmysle § 17 ods. 1

zákona č.514/2003 Z.z. ako skutočnú škodu, ktorá mu vznikla za vypracovanie právneho stanoviska,
sa s takýmto právnym posúdením a interpretáciou § 17 resp. § 18 zákona č.514/2003 Z.z. nestotožnil
a považoval to za obchádzanie predmetného zákona, konkrétne § 18 ods. 3 a trval na tom, že
tento uplatnený nárok žalobcu je možné priznať len vo výške tarifnej odmeny za úkon právnej služby
„vypracovanieprávnehorozboruveci“vzmysle§13aods.1písm.e)vyhláškyMinisterstvaspravodlivosti

SR č.655/2004 Z.z.. Nakoniec súd považoval za preukázané splnenie aj poslednej podmienky, a to
príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody v tom zmysle, že pokiaľ by nebol
vydaný predmetný personálny rozkaz zo dňa 12.08.2014, nebol by musel žalobca proti nemu podávať
odvolanie a dať sa pritom zastúpiť právnym zástupcom a v dôsledku toho by nevznikla žiadna škoda
predstavujúca vynaložené výdavky na trovy právneho zastúpenia. Okrem istiny súd žalobcovi priznal

z prisúdenej sumy aj úrok z omeškania, ktorý si žalobca uplatnil v zákonnej výške, a to 5,05 % ročne
od podania žaloby, keď súd považoval za preukázané, že najneskôr odvtedy je žalovaný v omeškaní s
úhradou tohto svojho záväzku. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v súlade so zásadou
pomeru úspechu strán sporu v súdenej veci.

4. Na základe odvolania žalobcu i žalovaného proti rozsudku tunajšieho súdu č.k.14C/146/2015-101 zo
dňa 29.03.2017 Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací uznesením sp.zn.17Co/294/2017-150
zo dňa 30.11.2018 tento rozsudok zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Dospel totiž k záveru, že okresný súd nesprávne právne posúdil vec tým, že neaplikoval správne
právnu normu a takáto vada je vždy zákonným dôvodom pre zrušenie rozhodnutia krajským súdom.

Totiž žalovaný namietol v odvolaní, že v prejednávanej veci je vylúčené použitie ustanovení zákona
č.514/2003 Z.z., s tým, že odvolací súd vo svojom rozhodnutí uviedol, že táto námietka sa javí v tomto
štádiu sporu ako dôvodná. Poukázal pritom okrem iného na ustanovenie § 191 ods. 1 zákona č.346/2005
Z.z. v spojení s § 2 Zákonníka práce, v zmysle ktorých na právne vzťahy profesionálnych vojakov
pri vykonávaní štátnej služby sa primerane použijú aj ustanovenia Zákonníka práce o náhrade škody

zamestnanca voči zamestnávateľovi, ktorú právna úprava zákona o služobnom pomere profesionálneho
vojaka neobsahuje. Zároveň odvolací súd konštatoval, že zo spisu nie je jednoznačne zistiteľné,
v akom postavení je riaditeľ Personálneho úradu Ozbrojených síl Slovenskej republiky Liptovský
Mikuláš, s tým, že sa len domnievajú, že ho Ministerstvo obrany poverilo na vybavovanie personálnych
záležitostí inak spadajúcich do kompetencie Ministerstva obrany. Preverením tejto skutočnosti je možné

v prejednávanom spore posúdiť, či Personálny rozkaz riaditeľa o prepustení zo služobného pomeru
žalobcu mohol byť individuálnym aktom „zamestnávateľa“ alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci.
Krajský súd nespochybnil postup okresného súdu vo vzťahu k posúdeniu škody spôsobenej orgánom
štátu a rozbor možného použitia ustanovení zákona č.514/2003 Z.z., na posúdenie v prejednávanomspore však tento postup v zmysle doposiaľ vykonaného dokazovania nedopadá. Na základe toho krajský
súdzaaktuálnehodôkaznéhostavuvyjadrilsúhlassnázoromžalovaného,ževprejednávanejvecinejde
o rozhodnutie orgánu pri výkone verejnej moci, tak ako to má na mysli § 1 zákona č.514/2003 Z.z.. Na

záver odvolací súd uviedol, že okresný súd po vrátení veci vykoná dokazovanie podľa návrhov strán za
účelom riadneho zistenia skutkového stavu (kto je zamestnávateľom žalobcu, v akej pozícii a na základe
akého poverenia resp. rozkazu rozhodoval riaditeľ Personálneho úradu Ozbrojených síl SR a pod.) a
vychádzajúc z neho za použitia správnej právnej úpravy, ktorým bude pravdepodobne Zákonník práce
resp. Občiansky zákonník (o náhrade škody vojaka voči jeho zamestnávateľovi nemožno rozhodnúť

podľa zákona o služobnom pomere profesionálnych vojakov), opätovne vo veci rozhodne a zároveň
ak Personálny rozkaz nie je aktom rozhodnutia orgánov verejnej moci, ale analogicky rozhodnutím
zamestnávateľa, okresný súd zváži i pasívnu legitimáciu žalovaného. Krajský súd nevylúčil, že okresný
súd môže opätovne dospieť k rovnakému záveru, ale tento záver musí nadväzovať na dôkazy, v tomto
smere vykonané.

5. Podľa § 391 ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.“), ak bolo rozhodnutie zrušené
a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym
názorom odvolacieho súdu.

6. Súd vyzval prípisom zo dňa 12.02.2019 právneho zástupcu žalobcu, ako i žalovaného, aby súdu

oznámili, aké majú návrhy na doplnenie dokazovania v zmysle záverov vyplývajúcich z uznesenia
Krajského súdu Banská Bystrica zo dňa 30.11.2018 sp.zn.17Co/294/2017-150, resp. ak sa jedná o
listinné dôkazy, ktoré majú k dispozícii, aby ich predložili v potrebnom počte vyhotovení.
V reakcii na to bolo na tunajší súd formou elektronického podania dňa 26.02.2019 doručené vyjadrenie
žalobcu zo dňa 25.02.2019, ktorý prostredníctvom svojho právneho zástupcu okrem iného uviedol,

že podľa doterajšej súdnej praxe najvyšších súdnych autorít, aby bolo rozhodnutie vyššieho stupňa
záväzné pre súd nižšieho stupňa, musí byť samotné rozhodnutie i závery súdu vyššieho stupňa z neho
vyplývajúce náležite vysvetlené (pozri napr. Sborník stanovisek, zpráv o rozhodování soudů a soudních
rozhodnutí Nejvyšších soudů ČSSR, ČSR a SSR 1970-1983, SEVT, Praha 1986, s.62). Podľa názoru
žalobcu uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci nie je dostatočne odôvodnené a teda právne

závery z neho plynúce nemajú byť pre tunajší súd záväzné. Poukázali na bod 18 uznesenia odvolacieho
súdu, kde tento prebral do svojho rozhodnutia za správnu argumentáciu žalovaného, ale bez bližšieho
zdôvodnenia nesprávnosti argumentácie žalobcu. Žalobca poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR sp.zn.3Sžo/170/2015, ktoré je možné analogicky využiť aj v tomto spore, keďže neexistuje rozumný
dôvod, pre ktorý by nebolo možné závery týkajúce sa služobného pomeru príslušníkov Policajného

zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a
Železničnej polície aplikovať aj na služobný pomer profesionálnych vojakov. Odvolací súd ale neposkytol
žalobcovi žiadnu argumentáciu, ktorou by vysvetlil, prečo predmetné rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
na túto sporovú vec nemožno aplikovať. Zároveň poukázali na to, že Najvyšší súd SR v rozhodnutí
vydanom pod sp.zn.1KO/25/2018 (ktoré sa týka výslovne služobného pomeru profesionálneho vojaka)

totiž prevzal závery vyplývajúce z rozhodnutia 3Sžo/170/2015. Podľa ich názoru preto vo svetle týchto
rozhodnutí Najvyššieho súdu SR nemožno závery odvolacieho súdu považovať za správne, resp. sú
už výslovne popreté rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR. Služobný pomer vojaka teda nie
je v zmysle zákona o štátnej službe profesionálnych vojakov Ozbrojených síl SR pomerom vojaka
- zamestnanca ku zamestnávateľovi. Tiež sa žalobca nestotožnil so záverom odvolacieho súdu, že

na daný spor možno aplikovať ustanovenia Zákonníka práce týkajúce sa náhrady škody, keďže tieto
ustanovenia možno uplatniť iba za škodové udalosti, ktoré nastanú v čase trvania služobného pomeru
a súvisia s porušením právnych povinností alebo úmyselným konaním proti dobrým mravom pri plnení
pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s nimi. Totiž škoda, ktorej sa žalobca domáha, žalobcovi
nevznikla pri plnení pracovných (služobných) povinností alebo v súvislosti s nimi (§ 192 ods. 1 Zákonníka

práce), ale vznikla v čase, keď podľa nezákonného rozhodnutia služobný pomer netrval, pretože
prepustenie zo služobného pomeru sa doručením nezákonného rozhodnutia stalo vykonateľným.
Preto príslušnými predpismi, podľa ktorých možno v predmetnej veci nárok žalobcu posudzovať, je
zákon č.514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Totiž riaditeľ
Personálneho úradu Ozbrojených síl Slovenskej republiky (ďalej aj ako „orgán verejnej moci“) vydal

dňa 12.08.2014 Personálny rozkaz riaditeľa Personálneho úradu Ozbrojených síl Slovenskej republiky
č.7485 (ďalej aj ako „nezákonné rozhodnutie“), ktorým z pozície nositeľa verejnej moci nezákonne
využil svoju právomoc (a neporušil povinnosť, ako to predpokladá § 192 ods. 1 Zákonníka práce) a
rozhodol o tom, že žalobcu ako profesionálneho vojaka v zmysle zákona č.346/2005 Z.z. o štátnejslužbe profesionálnych vojakov Ozbrojených síl SR (ďalej aj ako „zákon o štátnej službe“) prepúšťa zo
služobného pomeru podľa § 70 ods. 1 písm. o) zákona o štátnej službe, pričom služobný pomer žalobcu
na základe tohto nezákonného rozhodnutia skončil doručením nezákonného rozhodnutia. Vo zvyšku

žalobca zotrval na svojich dovtedajších vyjadreniach a s poukazom na to žiadal, aby súd rozhodol v
zmysle petitu ním podanej žaloby.
Dňa 26.02.2019 formou elektronického podania bolo na tunajší súd doručené vyjadrenie žalovaného
zo dňa 25.02.2019, v ktorom okrem iného uviedli, že žalobca bol v čase prepustenia zo služobného
pomeru profesionálneho vojaka zaradený vo funkcii: Vedúci starší dôstojník/Oddelenie riadenia zásob

tr.II/Centrum materiálového manažmentu/Odbor pre podporu operácií/Štáb/Veliteľstvo vzdušných síl/
Vzdušnésily/OzbrojenésilySR.OdôvodneniePersonálnehorozkazuč.7485zodňa12.08.2014uvádza,
že oprávnenie riaditeľa Personálneho úradu Ozbrojených síl SR rozhodnúť vyplýva z § 5 ods. 1 písm.
b), § 6 ods. 1 a § 6 ods. 2 písm. b) zákona č.346/2005 Z.z. a zároveň sa tam uvádza, že podľa §
6 ods. 1 zákona č.346/2005 Z.z. bol vydaný Služobný predpis hlavného služobného úradu pre štátnu
službu profesionálnych vojakov č.54/2011 o určení služobných úradov, o určení rozsahu rozhodovania

vedúcich služobných úradov a určení rozsahu pôsobnosti veliteľov pri vykonávaní štátnej služby
profesionálnych vojakov Ozbrojených síl Slovenskej republiky (ďalej len „Služobný predpis č.54/2011“).
Zároveň poukázali na znenie článku 5 ods. 1 písm. a) Služobného predpisu č.54/2011 a bodu 113 stĺpca
h) Prílohy č.1 Služobného predpisu č.54/2011 v spojení s § 82 ods. 3 písm. a) zákona č.346/2005 Z.z.,
s tým, že žalobca bol prepustený zo služobného pomeru profesionálneho vojaka z dôvodu uvedeného

v § 70 ods. 1 písm. o) zákona č.346/2005 Z.z.. Oprávnenie riaditeľa Personálneho úradu Ozbrojených
síl SR prepustiť žalobcu zo služobného pomeru profesionálneho vojaka teda vyplývalo z relevantných
ustanovení zákona č.346/2005 Z.z. a z relevantných ustanovení Služobného predpisu č.54/2011. S
poukazom na tieto skutočnosti zároveň v prílohe ako dôkaz zaslali Služobný predpis č.54/2011 a
služobné predpisy, ktorými bol neskôr zmenený a doplnený, s tým, že ďalšie návrhy na vykonanie

dokazovania nemajú.

7. Súd nariadil v súdenej veci pojednávanie na deň 27.03.2019, na ktoré sa nedostavil žalobca, dostavil
sa právny zástupca žalobcu, ktorý mal doručenie predvolania na pojednávanie vykázané riadne a včas.
Na pojednávanie sa dostavil žalovaný, ktorý mal doručenie predvolania na pojednávanie vykázané

riadne a včas. Súd postupoval v súlade s § 180 C.s.p., vec na tomto pojednávaní prejednal a rozhodol
v neprítomnosti žalobcu.

8. Súd vychádzajúc z doterajšieho dokazovania listinnými dôkazmi, ktoré vo fotokópiách predložili strany
sporu v priebehu konania, a tiež vykonanými listinnými dôkazmi, ktorými súd doplnil dokazovanie v

rozsahu nariadenom odvolacím súdom a to: faktúru č.82/2014 z č.l.40 vrátane vyúčtovania pracovnej
cesty z č.l.41, príjmový pokladničný doklad č.7/11/14 resp. zo dňa 07.11.2014 z č.l.42, rozhodnutie
riaditeľa Personálneho úradu OS SR zo dňa 20.10.2014, Žiadosť o predbežné prerokovanie nároku
na náhradu škody zo dňa 11.03.2015, Žiadosť poškodeného o predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody zo dňa 28.11.2014, Personálny rozkaz riaditeľa Personálneho úradu Ozbrojených

síl SR č.7485 z 12.08.2014, Zmluvu o poskytovaní právnych služieb, faktúru č.80/2014, potvrdenie
o zrealizovaní transakcie zo dňa 30.10.2014 a 31.10.2014, Služobný predpis hlavného služobného
úradu pre štátnu službu profesionálnych vojakov č.54/2011 z 09.11.2011 z č.l.191-218, Služobný
predpis hlavného služobného úradu pre štátnu službu profesionálnych vojakov č.4/2012 z 26.01.2012
z č.l.219-228, Služobný predpis hlavného služobného úradu pre štátnu službu profesionálnych vojakov

č.72/2012 z 20.12.2012 z č.l.229-232, Služobný predpis hlavného služobného úradu pre štátnu službu
profesionálnych vojakov č.96/2013 z 18.12.2013 z č.l.233-238, a tiež oboznámením sa s prednesom
právneho zástupcu žalobcu a povereného zamestnanca žalovaného, zistil tento skutkový a právny stav.
Z Personálneho rozkazu riaditeľa Personálneho úradu Ozbrojených síl Slovenskej republiky č.7485
z 12.08.2014 súd okrem iného zistil, že na základe zákona č.346/2005 Z.z. o štátnej službe

profesionálnych vojakov Ozbrojených síl SR ako vedúci služobného úradu príslušný vo veci konať
podľa § 6 ods. 2 písm. b) zákona rozhodol podľa § 70 ods. 1 písm. b) zákona o štátnej službe
profesionálnych vojakov tak, že prepustil zo služobného pomeru profesionálneho vojaka z dôvodu,
že v priebehu 2 po sebe nasledujúcich rokov, a to v roku 2012 a v roku 2013 nesplnil požadované
normy z pohybovej výkonnosti príslušnej vekovej kategórii, a ktorého služobný pomer mal skončiť dňom

doručenia rozhodnutia, pričom tento personálny rozkaz sa týka profesionálneho vojaka kapitána I.. U.
U., nar. XX.XX.XXXX. V poučení je uvedené, že proti tomuto rozhodnutiu možno podať do 15 dní
odo dňa doručenia rozhodnutia odvolanie riaditeľovi Personálneho úradu, s tým, že toto rozhodnutie je
preskúmateľné súdom po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov.Z rozhodnutia riaditeľa Personálneho úradu Ozbrojených síl SR z 20.10.2014 súd okrem iného zistil, že
týmto rozhodnutím odvolaniu kapitána v zálohe I.. U. U. v plnom rozsahu vyhovel a personálny rozkaz
riaditeľa Personálneho úradu Ozbrojených síl SR č.XXXX zo dňa 12.augusta 2014 zrušil, s tým, že

podľa § 78 ods. 1 zákona č.346/2005 Z.z. o štátnej službe profesionálnych vojakov Ozbrojených síl SR
služobný pomer kapitána v zálohe I.. U. U. trvá.
Zo Žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 28.11.2014
súd okrem iného zistil, že ho adresoval žalobca Ministerstvu obrany Slovenskej republiky ako orgánu
konajúcemu v mene Slovenskej republiky, s tým, že túto žiadosť predložil v súlade s ustanovením § 15

ods. 1 zákona č.514/2003 Z.z. ako poškodený nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci, pričom
v tejto žiadosti sú uvedené zhodné tvrdenia a skutočnosti uvádzané žalobcom v podanej žalobe.
Z listu Žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody - odpoveď zo dňa 11.3.2015 súd
okrem iného zistil, že ho adresovalo Ministerstvo obrany Slovenskej republiky žalobcovi a vyplýva z
neho záver, že uplatnený nárok na náhradu škody v časti odmeny advokáta za vypracovanie stanoviska
k veci vo výške 1.080,- € neuznali a rovnako neuznali trovy konania pozostávajúce z odmeny za právne

zastupovanie v odvolacom konaní vo výške 297,14 € z tam uvedených dôvodov.
Zo Zmluvy o poskytovaní právnych služieb zo dňa 13.09.2014 súd zistil, že mala byť uzavretá medzi
žalobcom ako klientom a Mgr. Ivanom Petkovom ako advokátom, s tým, že predmetom zmluvy mala
byť a) právna analýza a vypracovanie právneho stanoviska k zákonnosti Personálneho rozkazu riaditeľa
Personálneho úradu ozbrojených síl Slovenskej republiky č.7485 zo dňa 12.08.2014 a v záväznosti

od rozhodnutia klienta v nadväznosti na právne závery a odporúčania v zmysle právneho stanoviska
podľa písm. a), b) vypracovanie a podanie odvolania proti Personálnemu rozkazu vrátane zastupovania
klienta v odvolacom konaní až do právneho skončenia správneho konania o podanom odvolaní, ako aj v
prípadnom konaní o preskúmanie zákonnosti Personálneho rozkazu súdom až do právneho skončenia
konania, ako aj v prípadnom dovolacom konaní alebo konaní pred Ústavným súdom Slovenskej

republiky. Ohľadne odmeny bolo v článku 3 bod 3.2. tejto zmluvy uvedené, že sa klient zaväzuje zaplatiť
advokátovi odmenu za poskytovanie právnych služieb podľa bodu 1.2. písm. a) tejto zmluvy formou
jednorázovej paušálnej odmeny vo výške 900,- € bez DPH a tiež sa klient zaviazal zaplatiť advokátovi
odmenu za poskytovanie právnych služieb podľa bodu 1.2. písm. b) tejto zmluvy formou tarifnej odmeny
v rozsahu a vo výške určenej vyhláškou č.655/2004 Z.z.. Na tejto zmluve absentuje podpis oboch

zmluvných strán.
Z faktúry č.80/2014 zo dňa 28.10.2014 súd okrem iného zistil, že bola splatná 28.10.2014, ako dodávateľ
je tu uvedený Mgr. Ivan Petkov, advokát, ako odberateľ žalobca, s tým, že bola fakturovaná zmluvná
paušálna odmena za právne služby poskytnuté vo veci právna analýza a stanovisko k zákonnosti
Personálneho rozkazu riaditeľa Personálneho úradu Ozbrojených síl SR č.7485 zo dňa 12.08.2014 v

celkovej výške 1.080,- € vrátane DPH.
Z potvrdení VÚB Banky a.s. o zrealizovaní transakcií súd okrem iného zistil, že dňa 30.10.2014 bola
zúčtovaná suma 1.000,- € z účtu žalobcu a dňa 31.10.2014 suma 80,- €, a to obidve v prospech účtu
uvedeného na faktúre č.80/2014.
Z faktúry č.82/2014 zo dňa 28.10.2014 súd okrem iného zistil, že bola splatná 28.10.2014, ako

dodávateľ je tu uvedený Mgr. Ivan Petkov, advokát, ako odberateľ žalobca, s tým, že bola fakturovaná
tarifná odmena za právne služby poskytnuté vo veci odvolania proti Personálnemu rozkazu riaditeľa
Personálneho úradu Ozbrojených síl Slovenskej republiky č.7485 zo dňa 12.08.2014 a zastupovanie v
odvolacom konaní, keď konkrétne bol fakturovaný úkon právnej služby prevzatie a príprava zastúpenia
vrátane porady s klientom, spísanie odvolania proti Personálnemu rozkazu, dvakrát režijný poplatok,

cestovné náhrady a náhrada za stratu času, celkovo bola fakturovaná suma 297,14 € vrátane DPH.
Z prílohy faktúry označenej ako vyúčtovanie pracovnej cesty vyplýva, že ako účel cesty je uvedené
rokovaniesklientom,prevzatieplnomocenstva(V.Karak,P.Papúch),cieľcestyZvolen,vyúčtovanásuma
108,39 €.
Z príjmového pokladničného dokladu zo dňa 07.11.2014 súd zistil, že od žalobcu bola Mgr. Ivanom

Petkovom, advokátom prijatá suma 297,14 €, s tým, že ako účel je uvedená faktúra č.82/2014.
Zo Služobného predpisu hlavného služobného úradu pre štátnu službu profesionálnych vojakov
č.54/2011 o určení služobných úradov, o určení rozsahu rozhodovania vedúcich služobných úradov a o
určení rozsahu pôsobnosti veliteľov pri vykonávaní štátnej služby profesionálnych vojakov Ozbrojených
síl Slovenskej republiky z 09. septembra 2011 v znení Služobných predpisov hlavného služobného

úradu pre štátnu službu profesionálnych vojakov č.4/2012 zo dňa 26. januára 2012, č.72/2012 zo
dňa 20. decembra 2012 a č.97/2013 zo dňa 18. decembra 2013 súd okrem iného zistil, že podľa
článku 1. Základné ustanovenia bod 1 vo veciach týkajúcich sa štátnej služby profesionálneho vojaka
Ozbrojených síl Slovenskej republiky (ďalej len „profesionálny vojak“) a právnych vzťahov súvisiacichso vznikom, zmenami a skončením služobného pomeru profesionálneho vojaka (ďalej len „opatrenie“)
koná a rozhoduje vedúci služobného úradu alebo veliteľ na základe zákona v rozsahu podľa tohto
služobného predpisu. Podľa článku 2. Určenie služobných úradov je uvedené, že podľa § 5 ods. 1

písm. b) zákona (poznámka súdu: zákon č.346/2005 Z.z. o štátnej službe profesionálnych vojakov
Ozbrojených síl Slovenskej republiky) určujem tieto služobné úrady: b) Personálny úrad Ozbrojených
síl Slovenskej republiky (ďalej len „personálny úrad“) pre profesionálnych vojakov personálneho úradu
a profesionálnych vojakov v rozsahu podľa článku 5. Podľa článku 5 - Riaditeľ personálneho úradu ods.
1 na základe § 6 ods. 1, § 6 ods. 2 písm. b) a § 7 ods. 1 a 4 zákona určujem riaditeľovi personálneho

úradu oprávnenie vykonávať a) s profesionálnym vojakom v hodnosti vojaka 2.stupňa až podplukovníka
zaradeným v služobnom úrade uvedenom v článku 2. písm. a), c) až f) opatrenia v rozsahu podľa
prílohy č.1 (stĺpec h) k tomuto predpisu. Podľa Prílohy č.1 služobného predpisu č.54/2011 bod 113
stĺpec h) riaditeľ personálneho úradu je podľa článku 5. ods. 1 písm. a) služobného predpisu oprávnený
rozhodovať v zmysle § 82 ods. 3 zákona č.346/2005 Z.z..
Z prednesu právneho zástupcu žalobcu na pojednávaní súd zistil, že sa v celom rozsahu pridržal

podanej žaloby a nad rámec toho k veci uviedol, že spornou otázkou zostáva právne posúdenie
príslušnýchustanovenízákonač.514/2003Z.z.,konkrétnepodstatnéjeposúdeniešpecialityagenerality
jednotlivých ustanovení tohto zákona, s tým, že oni konkrétne § 17 ods. 1 vnímajú ako generálne
ustanovenie a § 18 ods. 1 v spojení s ods. 3 vnímajú ako špeciálne ustanovenie, ktoré by malo
mať prednosť v prípade ak niektoré otázky sú v týchto dvoch ustanoveniach upravené odlišne. Pod

ustanovenie § 18 ods. 1 tohto zákona je možné podradiť aj tento prípad, s tým, že súčasťou predmetných
trov majú byť trovy, tak ako ich vymedzuje odsek 3 tohto § 18, ktorý hovorí o trovách konania, ktoré
vznikli v konkrétnom konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie, resp. v ktorom bolo zrušené
toto rozhodnutie, s tým, že oni trvajú na tom, že tomuto odvolaciemu konaniu predchádzala ešte iná
škoda, ktorá žalobcovi vznikla, a to skutočná škoda, ktorú si uplatnili v rámci tohto konania. K ďalším

námietkam uvedeným vo vyjadrení protistrany sa nevyjadril, s tým, že ich ponechávajú na zvážení
súdu, keďže sa týkajú právneho posúdenia veci a právna interpretácia prináleží len súdu. Na záver
uviedol, že nebolo v konaní ani rozporované, že žalobcovi škoda vznikla v určitej výške, spornou otázkou
zostalo, či resp. v akej výške za ňu zodpovedá žalovaný. Žalobca si uplatnil svoj nárok do výšky
tarifnej odmeny za právne úkony, ktoré mu vznikli v konaní týkajúcom sa odvolania podaného proti

predmetnému rozhodnutiu, avšak vo zvyšku si škodu uplatnil, vzhľadom k tomu, že táto mu vznikla ešte
predtým, než bolo vôbec odvolanie podané a teda toto konanie začaté vo výške odmeny, ktorá bola
uhradená právnemu zástupcovi žalobcu, na základe zmluvy o právnej pomoci v rozsahu 9 hodín právnej
služby, pričom podľa jeho názoru sa jedná o štandardný nárok a nie je tu možné hovoriť o rozpore s
dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Právny zástupca žalobcu totiž pôsobí

na trhu v Bratislave, kde sa bežne hodinová sadzba pohybuje v rozmedzí od 200,- do 300,- €, a aj s
poukazom na to nie je uplatnená výška nároku nadsadená. Trval na tom, že nárok žalobcu je v súlade s
príslušnými zákonnými ustanoveniami, ako i v súlade s Ústavou SR. Fakturovaných 9 hodín bolo určite
ešte v menšom rozsahu, než bola skutočne pomoc žalobcovi poskytnutá, pretože zvyšok tvorilo štúdium
a oboznámenie sa s predmetnou problematikou. V týchto intenciách žiadal, aby súd žalobcovi vyhovel

a v prípade odlišného právneho názoru aby bolo dodržané jeho právo na spravodlivý súdny proces vo
vzťahukodôvodneniurozsudku.Zároveňžiadalpriznaťtrovykonania.Naposlednompojednávaníkveci
ešte uviedol, že trvajú na tom, že vydanie Personálneho rozkazu, ktorým došlo k prepusteniu žalobcu
zo služobného pomeru bolo výkonom verejnej moci, a to aj s poukazom na ustanovenie § 12 písm. b)
zákona č.575/2001. Pokiaľ ide o výšku nároku trvali na tom, že žalobcovi vznikla aj skutočná škoda vo

forme nákladov, ktoré vynaložil na právne stanovisko, ktoré si dal vypracovať, pričom postupoval aj v
súlade s § 415 Občianskeho zákonníka, keď zároveň uviedol, že § 17 predmetného zákona hovorí o
skutočnej škode, pod čo je možné zahrnúť všetky zložky škody ako takej, naopak § 18 tohto zákona je
limitovaný zložkou škody týkajúcej sa náhrady trov konania. S poukazom na tieto skutočnosti opätovne
žiadal, aby súd žalobe vyhovel v celom rozsahu a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania voči

žalovanému.
Z prednesu povereného zamestnanca žalovaného na pojednávaní súd zistil, že sa tiež v celom rozsahu
pridržal ich dovtedajšieho vyjadrenia a nad rámec toho k veci uviedol, že opätovne zdôrazňuje, že
žiadny orgán neoznačil predmetné rozhodnutie za nezákonné a teda predmetné rozhodnutie bolo
vydané v zákonných mantineloch, pričom príslušný orgán rozhodoval na základe právnej úvahy v

týchto intenciách. Uviedol, že oni popierajú tak samotný základ nároku, ako i výšku nároku. Trval na
tom, že trovy konania si v správnom konaní musí znášať každý sám, i keď je možno na úvahu či
takéto ustanovenie nie je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, ktorá každému garantuje právo
na právnu pomoc. Na poslednom pojednávaní k veci ešte uviedol, že dávajú za pravdu protistrane vtom, že uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 30.11.2018 sa nevysporiadalo so všetkými
relevantnými otázkami, avšak podľa ich názoru toto rozhodnutím nie je arbitrárne a I.stupňový súd by z
neho mal vychádzať. Na druhej strane je ale pravdou, že medzičasom došlo k rozhodnutiu Najvyššieho

súdu SR pod sp.zn.1KO/25/2018 a hoci si Najvyšší súd SR v záveroch tohto rozhodnutiu istým
spôsobomodporuje,keďvbode31hovoríotom,žeslužobnýúradnebudevždykonaťakoorgánverejnej
moci, s tým, že v § 6 ods. 2 zákona č.282/2015 Z.z. sa hovorí o tom, že v mene štátu koná služobný úrad
a obdobne bola táto problematika upravená aj v predchádzajúcom právnom predpise, ktorý sa vzťahoval
na súdenú vec, t.j. v zákone č.346/2005 Z.z. o štátnej službe profesionálnych vojakov Ozbrojených síl

SR. Na druhej strane je v tomto rozhodnutí Najvyššieho súdu SR pod sp.zn.1KO/25/2018 v bode 39
konštatované, že služobný pomer má charakter inštitútu verejného práva a je pravdou, že v zmysle §
11 ods. 1 Civilného sporového poriadku je takto vyslovený právny názor Najvyššieho súdu SR záväzný
pre všetkých, teda aj pre súdy SR a teda z toho by mal aj súd vychádzať. Zotrvali však na tom, že
uplatnenie nárokov zo strany žalobcu bolo duplicitné, pokiaľ ide o vypracovanie tej právnej analýzy.
Podľa ich názoru by sa tunajší súd mohol vysporiadať s otázkou, či riaditeľ Personálneho úradu konal

ako orgán verejnej moci aj vo vzťahu k personálnym otázkam, teda pokiaľ ide o prepustenie žalobcu zo
služobného pomeru, keďže s týmto názorom sa oni nestotožňujú, aj keď teda ako už predtým uviedol,
majú za to, že v zmysle § 11 ods. 1 Civilného sporového poriadku je rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR v citovanom rozhodnutí pre súd záväzné. Oni napriek tomu navrhli, aby súd žalobu zamietol a
žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania. Právnou otázkou zostáva posúdiť zodpovednosť

štátu za náklady súvisiace s prepustením žalobcu zo služobného pomeru. Zotrvali totiž na tom, že sa
nejedná o verejnoprávny akt, hoci podľa predtým citovaných rozhodnutí Najvyššieho súdu SR má právny
pomer vzniknúť mocenským aktom, čo je odlišné ako pri pracovnom pomere, avšak na druhej strane oni
poukázali na to, že je potrebná žiadosť o prijatie do služobného pomeru a táto predchádza samotnému
rozhodnutiu o vzniku služobného pomeru, čo sú atribúty príznačné pre pracovný pomer. Preto podľa ich

názoru riaditeľ Personálneho úradu nekonal pri prepustení žalobcu zo služobného pomeru ako orgán
verejnej moci, a to aj s poukazom na zákon č.346/2005 Z.z. a podľa ich názoru Personálny rozkaz je
individuálnym správnym aktom a nejedná sa o výkon verejnej moci, ale o výkon oprávnenia vedúceho
služobného úradu voči podriadenému.

9. Podľa § 1 zákona č.514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v
znení účinnom od 01.01.2013 (ďalej len „citovaný zákon“), tento zákon upravuje
a) zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci.
Podľa § 2 citovaného zákona, na účely tohto zákona
a) výkon verejnej moci je rozhodovanie a úradný postup orgánov verejnej moci o právach, právom

chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb,
b) orgán verejnej moci je
1. štátny orgán,
2. orgán územnej samosprávy, verejnoprávna inštitúcia, orgán záujmovej samosprávy, fyzická osoba
alebo právnická osoba, ktorým zákon zveril výkon verejnej moci.

Podľa § 3 ods. 1 citovaného zákona, štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za
škodu,ktorábolaspôsobenáorgánmiverejnejmoci,okrem3.častitohozákona,privýkoneverejnejmoci:
a) nezákonným rozhodnutím.
Podľa § 3 ods. 2 citovaného zákona, zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.
Podľa § 4 ods. 1 citovaného zákona, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej

moci podľa § 3 ods.1, koná v mene štátu,
d) ministerstvo alebo iný ústredný orgán štátnej správy, ak škoda vznikla pri výkone verejnej moci v
oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti tohto ministerstva alebo tohto ústredného orgánu štátnej
správy a aj keď ide o škodu, ktorá vznikla pri výkone štátnej správy, ktorá bola prenesená na územnú
samosprávu podľa osobitného predpisu.

Podľa § 5 ods. 1 citovaného zákona, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má
účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.
Podľa § 6 ods. 1 citovaného zákona, ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý

rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.
Podľa § 6 ods. 3 veta prvá citovaného zákona, ak bola škoda spôsobená nezákonným rozhodnutím,
ktoré je vykonateľné bez ohľadu na právoplatnosť, možno nárok na náhradu škody uplatniť aj vtedy, ak
nezákonné rozhodnutie bolo zrušené alebo zmenené na základe riadneho opravného prostriedku.Podľa § 15 ods. 1 citovaného zákona, nárok na náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej

nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4
a § 11.
Podľa § 16 ods. 4 citovaného zákona, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo
uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne

oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať
uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže
poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu,
ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj
úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že
neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania

nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.
Podľa § 17 ods. 1 citovaného zákona, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.
Podľa § 18 ods. 1 citovaného zákona, náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré
poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o

treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutí o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody
alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie
zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu.
Podľa § 18 ods. 3 citovaného zákona, súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia, ktoré
zahŕňajú účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu za zastupovanie, ktorá sa určí ako tarifná

odmena advokáta. Súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody pred príslušným orgánom.
Podľa § 517 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), dlžník, ktorý svoj dlh riadne a
včas nesplní, je v omeškaní.
Podľa § 517 ods. 2 OZ, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od

dlžníkapopriplneníúrokyzomeškania,akniejepodľatohtozákonapovinnýplatiťpoplatokzomeškania;
výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
Podľa § 3 nariadenia vlády SR č.87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho
zákonníka, výška úrokov z omeškania je o 5 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba
Európskej centrálnej banky platná k l.dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

Podľa § 21 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“), za štát pred súdom koná
štátny orgán v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi alebo právnická osoba, ktorá je
oprávnená podľa osobitného predpisu. Na konanie štátneho orgánu a toho, koho zákon splnomocňuje
na zastupovanie pred súdom sa vzťahujú ustanovenia odseku 1 písm. a), b), ods.2 a 3.
Podľa § 470 ods. 1 C.s.p., ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom

nadobudnutia jeho účinnosti.
Podľa § 470 ods. 2 veta prvá C.s.p., právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
Podľa § 81 zákona č.346/2005 Z.z. o štátnej službe profesionálnych vojakov Ozbrojených síl Slovenskej
republiky(ďalejlen„zákonoštátnejslužbe“),nakonanievoveciachslužobnéhopomeruprofesionálneho

vojaka sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 82 ods. 2 zákona o štátnej službe, rozhodnutím je aj
a) personálny rozkaz ministra alebo vedúceho služobného úradu.
Podľa § 82 ods. 3 písm. a) zákona o štátnej službe, vedúci služobného úradu podľa tohto zákona vydá
personálny rozkaz v právnych vzťahoch profesionálneho vojaka v prípadoch uvedených v § 69 ods. 1,

3 a 4, § 70 ods. 1, 2 a 6, § 177 ods. 6, § 205 ods. 3.
Podľa § 70 ods. 1 zákona o štátnej službe, služobný pomer profesionálneho vojaka sa skončí
prepustením, ak
o) v priebehu dvoch po sebe nasledujúcich rokov nesplnil požadované normy z pohybovej výkonnosti
v príslušnej vekovej kategórii.

Podľa § 1 ods. 1 zákona o štátnej službe, predmetom tohto zákona je úprava právnych vzťahov pri
vykonávaní štátnej služby profesionálnych vojakov.
Podľa § 1 ods. 2 zákona o štátnej službe, na právne vzťahy profesionálneho vojaka pri vykonávaní
štátnej služby sa Zákonník práce vzťahuje len vtedy, ak to ustanovuje tento zákon.Podľa § 1 ods. 3 zákona o štátnej službe, právne vzťahy profesionálneho vojaka pri vykonávaní štátnej
služby sú vzťahy profesionálneho vojaka k Slovenskej republike.
Podľa § 2 ods. 1 zákona o štátnej službe, štátnu službu vykonáva profesionálny vojak v ozbrojených

silách Slovenskej republiky (ďalej len „ozbrojené sily“), ak tento zákon alebo osobitné predpisy
neustanovujú inak.
Podľa § 2 ods. 6 zákona č.321/2002 Z.z. o ozbrojených silách Slovenskej republiky, štát v konaní
pred súdmi vo veciach ozbrojených síl zastupuje Ministerstvo obrany Slovenskej republiky (ďalej len
„ministerstvo obrany“).

Podľa § 191 ods. 1 zákona o štátnej službe, na právne vzťahy profesionálnych vojakov pri vykonávaní
štátnej služby sa primerane použijú ustanovenia § 1 ods. 4, § 15 až 18, § 20, § 32 až 35, § 37 a 38, §
39 ods. 1, § 40 ods. 1, 2, 5 až 7, § 49 ods. 4, § 75 ods. 3, § 79 ods. 2§ 85 ods. 2, 3 a 5, § 86 ods. 2
a 3, § 90 ods. 1, 7 až 9 a 11, § 91 ods. 1, 3 až 6, § 92 a 93, § 94 ods. 1, § 99, § 104, § 106 ods. 2§
117, § 118, § 122 ods. 4, § 129 až 131, § 136 ods. 1, § 137 ods. 1, 4 a 5 písm. a), b), i), j) a l), § 138,
§ 141 ods. 1, ods. 2 písm. a) až h), ods. 3 a 5, § 144 ods. 1 a 2, § 146 ods. 1, 2 a 4, § 147, 148, 150,

160, 161, § 166 až 170, § 178 až 180, § 181 ods. 1 a 2, § 182 až 189, § 192 až 194, § 195 ods. 2 a
6, § 196, 197, § 198 ods. 1 písm. d), § 217 až 219, § 220 ods. 1 a 2, § 221 a 222 zákona č. 311/2001
Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov.
Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.655/2004 Z.z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „citovaná vyhláška“), výpočtovým

základom na účely tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej
republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka, ak odsek 4 neustanovuje inak (ďalej len
„výpočtový základ“).
Podľa § 11 ods. 1 citovanej vyhlášky, základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je
jedna trinástina výpočtového základu, ak

a) nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými
ťažkosťami.
Podľa § 15 citovanej vyhlášky, advokát má popri nároku na odmenu aj nárok
a) na náhradu hotových výdavkov účelne a preukázateľne vynaložených v súvislosti s poskytovaním
právnych služieb, najmä na súdne poplatky a iné poplatky, cestovné a telekomunikačné výdavky a

výdavky za znalecké posudky, preklady a odpisy,
b) na náhradu za stratu času (§ 17).
Podľa § 16 ods. 3 citovanej vyhlášky, od klienta možno požadovať na náhradu výdavkov na miestne
telekomunikačné výdavky a miestne prepravné sumu vo výške jednej stotiny výpočtového základu za
každý úkon právnej služby. Túto sumu môže advokát požadovať aj vtedy, ak sa na jej náhrade s klientom

osobitne nedohodol.
Podľa § 16 ods. 4 citovanej vyhlášky, na výšku náhrady preukázaných cestovných výdavkov sa vzťahujú
osobitné predpisy, ak táto vyhláška neustanovuje inak.
Podľa § 17 ods. 1 citovanej vyhlášky, pri úkonoch právnej služby vykonávaných v mieste, ktoré nie je
sídlom advokáta, za čas strávený cestou do tohto miesta a späť patrí advokátovi náhrada za stratu času

vo výške jednej šesťdesiatiny výpočtového základu za každú aj začatú polhodinu.
Podľa § 17 ods. 2 citovanej vyhlášky, ak sa cesta podľa odseku 1 týka vykonania úkonov pre viacerých
klientov, výška náhrady určená podľa odseku 1 sa pomerne rozdelí medzi jednotlivých klientov.

10. Súd I.inštancie v rámci nového prejednania veci po zrušení pôvodného I.stupňového rozsudku

v zmysle záverov odvolacieho súdu vec opätovne skutkovo a právne posúdil, doplnil dokazovanie v
rozsahu mu určenom nadriadeným súdom, pričom ale následne dospel opätovne k záveru, že žaloba
žalobcu je čiastočne dôvodná, a to na základe nasledujúcich skutočností.
Súd v zmysle usmernenia nadriadeného súdu vyzval strany sporu, aby navrhli dôkazy, ktoré chcú
v konaní vykonať tak, aby bol riadne zistený skutkový stav ohľadne otázok, ktoré zostali doposiaľ

sporné, najmä to v akej pozícii a na základe akého poverenia rozhodoval riaditeľ Personálneho úradu
Ozbrojených síl SR, resp. či konal v pozícii zamestnávateľa žalobcu tak, aby následne súd mohol
posúdiť, či Personálny rozkaz je alebo nie je aktom rozhodnutia orgánu verejnej moci alebo či sa
jedná o individuálny správny akt. V tomto smere žalovaný predložil vyššie špecifikované Služobné
predpisy hlavného služobného úradu pre štátnu služby profesionálnych vojakov, ktorými minister obrany

Slovenskej republiky v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona č.346/2005 Z.z. o štátnej službe určil
jednotlivé služobné úrady, ako aj rozsah rozhodovania vedúcich služobných úradov a rozsah pôsobnosti
veliteľov pri vykonávaní štátnej služby profesionálnych vojakov Ozbrojených síl Slovenskej republiky. Po
takto doplnenom dokazovaní bol súd schopný jednoznačne konštatovať, že z predmetných ustanoveníslužobného predpisu č.54/2011 v znení jeho neskorších zmien, v spojení s príslušnými citovanými
ustanoveniami zákona č.346/2005 Z.z. o štátnej službe vyplývalo oprávnenie riaditeľa Personálneho
úradu Ozbrojených síl SR vydať predmetný personálny rozkaz č.7485 z 12.08.2014, ktorým žalobcu

prepustil zo služobného pomeru profesionálneho vojaka.
V ďalšom však súd nemohol postupovať v súlade s predbežným právnym názorom vysloveným
odvolacím súdom v tom zmysle, že by toto rozhodnutie riaditeľa Personálneho úradu bolo
možné analogicky považovať za rozhodnutie zamestnávateľa, a to vzhľadom na fakt, že po
rozhodnutí Krajského súdu v Banskej Bystrici v súdenej veci uznesením zo dňa 30.11.2018 pod

sp.zn.17Co/294/2017-150 rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 04.12.2018
sp.zn.1KO/25/2018, v ktorom síce kompetenčný senát rozhodoval negatívny kompetenčný spor podľa
ustanovenia § 8 Správneho súdneho poriadku, avšak v tomto rozhodnutí Najvyššieho súdu SR boli vo
všeobecnej rovine riešené aj otázky, ktoré majú dosah aj na rozhodnutie súdu v tomto súdnom spore,
keďže ako je uvedené, konkrétne v bode 33 predmetného uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa
04.12.2018, v danej veci Najvyšší súd SR posudzoval, či Vojenský útvar 63335 Prešov ako služobný

úrad v zmysle ustanovenia § 6 ods. 1 písm. b) zákona č.281/2015 o štátnej službe profesionálnych
vojakov konal a rozhodoval vo verejnoprávnej, či súkromnoprávnej veci. Konkrétne sa jednalo o určenie
povahy nároku na príplatok výkonným letcom ako zložke platu profesionálneho vojaka. Najvyšší súd
pritom posudzoval túto otázku postupne podľa tak teórie záujmovej, mocenskej, organickej, ako i metódy
právnejregulácie,pričomvychádzalztoho,ževzákoneč.281/2015Z.z.oštátnejslužbeprofesionálnych

vojakov (poznámka súdu: ktorým bol zrušený predchádzajúci právny predpis zákon č.346/2005 Z.z.
o štátnej službe profesionálnych vojakov Ozbrojených síl Slovenskej republiky) v 8.Hlave s názvom
Odmeňovanie a ďalšie peňažné náležitosti upravuje platové náležitosti profesionálnych vojakov, pričom
jesícepravdou,žeodmeňovanieprofesionálnychvojakovnaprvýpohľadvzbudzujedojem,žesmerujek
individuálnym, súkromným záujmom profesionálnych vojakov, no tento aspekt prevažuje verejnoprávny

záujem, ktorý spočíva v zachovaní mieru a bezpečnosti Slovenskej republiky ... . Samotné odmeňovanie
profesionálnych vojakov je len prostriedkom, ako tento cieľ dosiahnuť. Ďalej Najvyšší súd SR vyjadril
v tomto rozhodnutí názor, že právo sa delí na súkromné a verejné podľa povahy vzťahov medzi ich
účastníkmi, s tým, že o vzťahoch nadriadenosti a podriadenosti hovoríme vo verejnom práve a vo vzťahu
rovnosti v súkromnom práve. V predmetnej veci bezpochyby nie sú subjekty v rovnom postavení, keď

profesionálny vojak nemá možnosť dojednať so služobným úradom poskytnutie služobného platu v
inom zložení a výške, ako predpokladá zákon č.281/2015 Z.z. o štátnej službe profesionálnych vojakov.
Verejné právo je súhrn noriem, v ktorých aspoň jeden subjekt vystupuje v pozícii nositeľa verejnej moci
pri výkone svojich vrchnostenských oprávnení. Ďalej Najvyšší súd SR konštatoval, že služobný úrad ako
organizačná zložka Ozbrojených síl SR je podľa ustanovenia § 6 ods. 1 písm. b) zákona č.281/2015

Z.z. v spojení s ustanovením § 4 Správneho súdneho poriadku orgán štátnej správy, ako verejný
ozbrojený zbor. Za znaky súkromnoprávnej regulácie sa považuje rovnosť subjektov, ich autonómia,
vznik, zmena a zánik právnych vzťahov sú spojené s dvojstranným právnym jednaním. Naopak za
znaky verejnoprávnej regulácie je treba považovať nadriadenosť a podriadenosť, autoritatívnosť, vznik,
zmena a zánik právnych vzťahov sú spojené s rozhodnutím orgánu verejnej správy. Na základe toho

nie je medzi profesionálnym vojakom a služobným úradom rovný vzťah, keď aj vo veci priznávania
služobného platu rozhoduje služobný úrad autoritatívne a vznik, zmena a zánik práva na služobný plat
je spojená s autoritatívnym rozhodnutím služobného úradu. Na záver v bode 39 svojho rozhodnutia
Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom svojho kompetenčného senátu konštatoval, že
vzťahy vyplývajúce zo štátnej služby profesionálneho vojaka podľa zákona č.281/2015 Z.z. nemožno

považovať pre ich povahu za veci súkromnoprávne (predovšetkým pracovnoprávne). Služobný pomer je
a bol vždy charakterizovaný ako inštitút verejného práva. Tento vzťah nevzniká zmluvou, ale mocenským
aktom služobného orgánu a po celú dobu jeho trvania sa výrazne odlišuje od pomeru pracovného, ktorý
je naopak typickým súkromnoprávnym vzťahom, v ktorom majú účastníci tohto právneho vzťahu rovné
postavenie. Uvedené sa prejavuje aj v právnej úprave týkajúcej sa vzniku, zmeny, priebehu a zániku

štátnej služby, ako aj s tým súvisiacich otázok. Právna povaha štátnej služby profesionálneho vojaka
postihuje osobitnú povahu „zamestnávateľa“ ako primárneho nositeľa verejnej moci, potrebu začlenenia
profesionálneho vojaka do organizmu verejnej moci a účasť na jej výkone. Táto potreba zasahuje až
tak ďaleko, že tu nejde o modifikáciu súkromnoprávneho pomeru, ale o špecificky služobný pomer
verejného práva podľa zákona č.281/2015 Z.z. o štátnej službe profesionálnych vojakov. To potvrdzuje aj

povaha právnej úpravy štátnej služby profesionálnych vojakov, ktorá má kódexový charakter a použitie
Zákonníka práce je z prevažnej časti vylúčené (delegovaná pôsobnosť Zákonníka práce v zmysle
ustanovenia § 1 ods. 2 v spojení s ustanovením § 217 ods. 1 zákona č.281/2015 Z.z.).S poukazom na toto rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorého zovšeobecňujúce
závery je možné analogicky uplatniť aj v súdenej veci, dospel súd k záveru, že ani po doplnení
dokazovania nemohol súd konštatovať, že predmetný personálny rozkaz riaditeľa Personálneho úradu

Ozbrojených síl Slovenskej republiky č.7485 z 12.08.2014 je individuálnym aktom „zamestnávateľa“,
ktorým bol žalobca prepustený zo služobného pomeru, ale jedná sa o rozhodnutie orgánu verejnej moci.
Keďže toto rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bolo vydané až potom, čo v súdenej veci
rozhodoval Krajský súd v Banskej Bystrici ako odvolací súd, tunajší súd dospel k záveru, že nie je možné
v celom rozsahu vychádzať z predbežného právneho názoru odvolacieho súdu, keď navyše aj Krajský

súd v Banskej Bystrici v závere z odôvodnenia svojho rozhodnutia nevylúčil možnosť, že okresný súd
môže opätovne dospieť k rovnakému záveru, avšak tento záver musí korešpondovať s dôkazmi, ktoré
budú následne v konaní vykonané.
V tejto súvislosti ešte súd uvádza, že v zmysle usmernenia nadriadeného súdu posudzoval aj otázku
pasívnej legitimácie žalovaného, keďže však dospel k záveru, že predmetný personálny rozkaz je aktom
rozhodnutia orgánu verejnej moci, za preukázanú považoval aj pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného,

keď konkrétne vychádzal zo znenia vyššie citovaného ustanovenia § 1 ods. 3 zákona č.346/2005 Z.z.
o štátnej službe, podľa ktorého právne vzťahy profesionálneho vojaka pri vykonávaní štátnej služby sú
vzťahy profesionálneho vojaka k Slovenskej republike a zároveň s odkazom na ustanovenie § 2 ods. 1
zákona č.346/2005 Z.z. v spojení s § 2 ods. 6 zákona č.321/2002 Z.z. o ozbrojených silách Slovenskej
republiky, súd ustálil, že jednak pasívne legitimovaným je Slovenská republika a zároveň orgán, ktorý

koná v tomto spore za Slovenskú republiku, bolo zo strany žalobcu správne označené Ministerstvo
obrany Slovenskej republiky, keďže štátnu službu vykonáva profesionálny vojak v Ozbrojených silách
Slovenskej republiky a zároveň platí v zmysle vyššie citovaných právnych predpisov, že štát v konaní
pred súdmi vo veciach ozbrojených síl zastupuje Ministerstvo obrany SR.
S poukazom na všetky tieto vyššie uvedené skutočnosti súd teda opätovne vo veci rozhodol tak

ako vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí, keďže z vykonaného dokazovania, konkrétne žiadosti
žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 28.11.2014 a následne z odpovede
Ministerstva obrany Slovenskej republiky zo dňa 11.03.2015 mal súd preukázané, že žalobca sa pred
podaním žaloby pokúsil uplatniť svoj nárok na náhradu škody na príslušnom orgáne, pričom tento orgán
neuspokojilnárokžalobcuvzákonnejlehote,vdôsledkučohobolasplnenápodmienka,ktorásavzmysle

vyššie citovaného zákona vyžaduje na to, aby si žalobca mohol svoj nárok uplatniť žalobou na súde.
Žalovaný v rámci svojej obrany popieral samotný základ nároku žalobcu, jednak v tom zmysle,
že príslušný orgán ako orgán verejnej moci nekonal pri prepustení žalobcu zo služobného pomeru
profesionálneho vojaka v rámci výkonu verejnej moci, keď poukázal na ustanovenie § 191 ods. 1 zákona
č.346/2005 Z.z., s tým, že v predmetnej veci riaditeľ Personálneho úradu Ozbrojených síl Slovenskej

republiky analogicky konal ako zamestnávateľ v pracovnoprávnych vzťahoch voči žalobcovi ako svojmu
zamestnancovi. S takýmto právnym názorom sa súd nestotožnil, keď zo samotného ustanovenia § 191
ods. 1 zákona č.346/2005 Z.z. vyplýva, že na právne vzťahy profesionálnych vojakov pri vykonávaní
štátnej služby sa primerane použijú len tam konkrétne citované ustanovenia Zákonníka práce, pričom v
tomto ustanovení sa nenachádzajú odkazy na paragrafy, ktoré v Zákonníku práce upravujú skončenie

pracovného pomeru, na základe čoho pri vydaní predmetného Personálneho rozkazu, ktorým bol
žalobca prepustený zo služobného pomeru profesionálneho vojaka nebolo možné aplikovať analogicky
ustanovenia Zákonníka práce a teda riaditeľ Personálneho úradu nemohol ani vystupovať v pozícii
zamestnávateľa.
Taktiež žalovaný v rámci svojej obrany namietal, že predmetný Personálny rozkaz č.7485 zo dňa

12.08.2014 riaditeľa Personálneho úradu Ozbrojených síl SR, ktorý žalobca označil za nezákonné
rozhodnutie v skutočnosti takýmto nezákonným rozhodnutím nie je, keďže nebolo vydané v rozpore
so žiadnym zákonným ustanovením resp. v rozpore so žiadnym ustanovením niektorého z interných
predpisov, len v ňom bolo prezentované stanovisko k príslušnej problematike, ktoré bolo síce odlišné
od stanoviska, ktoré bolo prezentované následne v rozhodnutí, ktorým bol pôvodný Personálny rozkaz

zrušený, v dôsledku toho, že bolo odvolaniu žalobcu vyhovené v plnom rozsahu, čo však neznamená,
že by predmetný Personálny rozkaz nebol v súlade s objektívnym právom, čiže žalovaný mal za
to, že nebola splnená základná podmienka na uplatnenie nároku na náhradu škody a to nezákonné
rozhodnutie. Súd sa však ani s touto obranou žalovaného nestotožnil, keďže naopak súd dospel k
záveru, že žalobca preukázal splnenie troch podmienok, ktoré musia byť kumulatívne splnené pre

úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody v zmysle zákona č.514/2003 Z.z..
Súd nespochybňuje, že pre priznanie náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím je
nevyhnutné súčasné splnenie troch podmienok:
1/ nezákonné rozhodnutie,2/ vznik škody,
3/ príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody.
Predpoklad súčasného splnenia uvedených podmienok znamená, že ak chýba čo i len jedna z

podmienok, náhradu škody nie je možné priznať. Dôkazné bremeno preukázať podmienky náhrady
škody spočíva na poškodenom t.j. v súdenej veci na žalobcovi.
V tomto konaní bolo preukázané, že podmienka existencie nezákonného rozhodnutia bola daná,
pričom týmto nezákonným rozhodnutím bol predmetný Personálny rozkaz riaditeľa Personálneho úradu
Ozbrojených síl SR č.7485 z 12.augusta 2014, keďže súd sa nestotožnil s názorom žalovanej, že

predmetnérozhodnutieniejenezákonnýmrozhodnutím,nazákladektoréhobysimoholžalobcauplatniť
nárok na náhradu škody. Súd má totiž za to, že v súdenej veci je potrebné aplikovať ustanovenie §
6 ods. 3 veta prvá zákona č.514/2003 Z.z., na ktoré odkázal aj samotný žalobca, nakoľko predmetný
Personálny rozkaz bol vykonateľný bez ohľadu na jeho právoplatnosť, keďže síce proti tomuto
rozhodnutiu bolo možné podať v zákonnej lehote odvolanie, avšak bez ohľadu na to služobný pomer
žalobcu skončil dňom doručenia tohto rozhodnutia, s tým, že v zmysle vyššie citovaného ustanovenia

§ 6 ods. 3 zákona č.514/2003 Z.z., v takomto prípade možno nárok na náhradu škody uplatniť aj
vtedy, ak takéto nezákonné rozhodnutie bolo zrušené alebo zmenené na základe riadneho opravného
prostriedku, čo bol aj tento prípad. Z uvedeného teda vyplýva, že v súdenej veci nie je potrebné
vyžadovať, aby bolo predmetné rozhodnutie po nadobudnutí jeho právoplatnosti následne zrušené resp.
zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Pokiaľ ide o samotný pojem nezákonné rozhodnutie

zákon č.514/2003 Z.z., neobsahuje legálnu definíciu tohto pojmu, avšak aj v zmysle ustálenej judikatúry
zastáva súd názor, že pre správnu interpretáciu ustanovenia § 6 zákona č.514/2003 Z.z. je potrebné
ho vykladať v širších súvislostiach a nie vychádzať len z doslovného gramatického výkladu tak, aby
výklad bolo možné považovať za ústavne konformný. Vzhľadom k tomu súd má za to, že aj predmetné
rozhodnutie možno definovať ako „nezákonné“, keďže v takomto prípade nemá byť rozhodujúce ako

pôvodne vyhodnotil príslušný orgán tak skutkový, ako aj právny stav v predmetnej veci, ale rozhodujúcim
má byť to ako sa predmetné skutočnosti vyhodnotia v konečnom rozhodnutí, keďže súd opätovne
zdôrazňuje, že sa jednalo o rozhodnutie, ktoré bolo vykonateľné bez ohľadu na právoplatnosť a dňom
doručenia predmetného Personálneho rozkazu služobný pomer žalobcu skončil, s tým, že proti tomuto
rozhodnutiu žalobca podal riadny opravný prostriedok.

Pokiaľ ide o ďalšiu z podmienok a to vznik škody, túto žalobca špecifikoval tak, že uplatnená suma
1.377,14 € pozostáva z čiastky 1.080,- €, ktorá bola ním uplatnená v zmysle § 17 ods. 1 zákona
č.514/2003 Z.z., ktoré označil za generálne ustanovenie vo vzťahu k § 18 ods. 1 zákona č.514/2003
Z.z. a ktorá predstavuje úhradu za právnu službu - vypracovanie právneho stanoviska, ktoré bolo
žalobcovi poskytnuté jeho právnym zástupcom, s tým, že tento výdavok na strane žalobcu predstavuje

skutočnú škodu, ktorá mu vznikla v súvislosti s predmetným nezákonným rozhodnutím, avšak nejedná
sa o výdavok vynaložený v rámci úhrady trov konania, ktoré žalobcovi vznikli v konaní, v ktorom
bolo toto rozhodnutie vydané resp. v ktorom bolo toto rozhodnutie zrušené; a zvyšnú časť predmetnej
sumy uplatnenej touto žalobou predstavuje čiastka 297,14 €, ktorú si žalobca uplatnil v zmysle §
18 ods. 3 zákona č.514/2003 Z.z. ako náhradu trov predmetného konania. Súd sa však s takýmto

právnym posúdením a interpretáciou § 17 resp. § 18 zákona č.514/2003 Z.z. nestotožnil a naopak
takýto výklad zákona, podľa ktorého by výdavok žalobcu v sume 1.080,- € predstavujúci dohodnutú
zmluvnú paušálnu odmenu za právnu analýzu a stanovisko k predmetnej veci, mal byť žalobcovi
priznaný ako nárok na náhradu skutočnej škody podľa § 17 ods. 1 zákona č.514/2003 Z.z., považoval
súd za obchádzanie zákona, konkrétne § 18 ods. 3 zákona č.514/2003 Z.z., keď podľa názoru súdu

je nesporné, že predmetná právna analýza bola vypracovávaná bezprostredne v príčinnej súvislosti
s odvolacím konaním proti predmetnému personálnemu rozkazu a na základe toho má súd za to, že
tento uplatnený nárok žalobcu je možné priznať len vo výške tarifnej odmeny za úkon právnej služby
„vypracovanieprávnehorozboruveci“vzmysle§13aods.1písm.e)vyhláškyMinisterstvaspravodlivosti
SR č.655/2004 Z.z.. Výšku škody teda súd ustálil na sumu 380,96 €, ktorá bola stanovená ako tarifná

odmena advokáta za 3 úkony právnej služby každý vo výške 61,85 € (1/13 výpočtového základu v roku
2014), 3x režijný paušál v roku 2014 každý vo výške 8,04 €, cestovné náhrady vo výške 54,20 € a
náhrada za stratu času na ceste Bratislava - Zvolen a späť vo výške 53,60 €, tak ako boli tieto aj právnym
zástupcom žalobcu fakturované faktúrou č.82/2014, keďže tak cestovné náhrady, ako i náhrada za stratu
času boli uplatnené len v rozsahu 50 % v tomto konaní, pretože boli vynaložené aj ešte pre ďalšieho

klienta, a to všetko navýšené o 20 % DPH.
Posledná podmienka t.j. preukázanie príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom
škody bola zo strany žalobcu tiež preukázaná v tom zmysle, že pokiaľ by nebol vydaný predmetný
Personálny rozkaz riaditeľa Personálneho úradu Ozbrojených síl SR č.7485 zo dňa 12.08.2014, nebol bymusel žalobca proti nemu podávať odvolanie, dať sa pritom zastúpiť právnym zástupcom a v dôsledku
toho by mu nevznikla žiadna škoda predstavujúca vynaložené výdavky na trovy právneho zastúpenia.
Pritom pokiaľ žalovaný namietal, že žalobcovi v tejto súvislosti nevznikla žiadna škoda z dôvodu, že

v zmysle Správneho poriadku, podľa ktorého prebiehalo konanie o prepustení žalobcu zo služobného
pomeru profesionálneho vojaka, si všetky trovy vrátane trov právneho zastúpenia mal znášať žalobca
sám, súd má za to, že takýto právny názor nie je udržateľný a nemá oporu v žiadnom z ustanovení
zákona č.514/2003 Z.z., keďže je nesporné, keď náhrada škody v zmysle tohto zákona zahŕňa aj
náhradu účelne vynaložených trov konania vrátane trov právneho zastúpenia v konaní, v ktorom bolo

nezákonné rozhodnutie vydané alebo v ktorom bolo zrušené, s tým, že v zmysle zákona č.514/2003
Z.z. je zrejmé, že takýmito konaniami budú aj konania správne. Zo žiadneho z ustanovení tohto zákona
nie je možné vyvodiť, že by na konania prebiehajúce podľa Správneho poriadku sa ustanovenie § 18
zákona č.514/2003 Z.z. nemohlo resp. nemalo aplikovať. Otázka úpravy náhrady trov konania podľa
Správneho poriadku v rámci správneho konania je jedna vec a inou otázkou je otázka možnosti uplatniť
si náhradu škody z titulu účelne vynaložených výdavkov súvisiacich s trovami konania v rámci takéhoto

správneho konania podľa zákona č.514/2003 Z.z..
Žalobca sa domáhal priznania i úroku z omeškania zo žalovanej sumy vo výške 5,05 % ročne od
podania žaloby, pričom súd žalobcovi priznal nárok na úrok z omeškania z prisúdenej sumy 380,96 €,
keďže mal preukázané, že žalovaný je v súdenej veci preukázateľne v omeškaní, keď žiadosť žalobcu o
predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody bola vybavená listom zo dňa 11.03.2015, na základe

čoho a s poukazom na vyššie citované ustanovenia zákona č.514/2003 Z.z. už ku dňu podania žaloby
dňa 25.03.2015 bol žalovaný v omeškaní a od tohto dátumu súd žalobcovi aj úrok priznal, pričom
úrok z omeškania bol žalobcom uplatnený v zákonnej výške a v takejto výške bol aj súdom následne
priznaný, keďže z údajov dostupných súdu bola výška základnej úrokovej sadzby ECB od 10.09.2014
do 15.03.2016 0,05 %.

11. Podľa § 255 ods. 1 C.s.p., súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 262 ods. 1 C.s.p., o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
Podľa § 262 ods. 2 C.s.p., o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti

rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd v zmysle vyššie citovaných ustanovení Civilného
sporovéhoporiadkutak,ženakoľkobolžalobcalenvčastiúspešnývtomtokonaní,súdvyhodnotilpomer
úspechu strán konania v prospech žalovaného, na základe čoho mu bol priznaný nárok na náhradu
trov konania voči žalobcovi v rozsahu 44 %, keď súd vychádzal z toho, že predmetom konania bola

suma 1.377,14 €, žalovaný bol zaviazaný na sumu 380,96 €, teda úspech žalobcu bol 28 % a úspech
žalovaného 72 %, čiže rozdiel predstavuje 44 % v prospech žalovaného s tým, že o konkrétnej výške
náhrady trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15-tich dní odo dňa jeho doručenia, prostredníctvom

tunajšieho súdu na Krajský súd v Banskej Bystrici, písomne v dvoch vyhotoveniach (§ 362 ods. 1 veta
prvá C.s.p.).

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 C.s.p.) uviesť, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za

nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 C.s.p.). Ak zákon
na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, ktorému súdu je určené, kto ho robí,
ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a musí byť podpísané. Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom
konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania. Podanie urobené v listinnej
podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami

mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa
nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie
urobil (§ 125 ods. 3 C.s.p.).

Podľa § 365 ods. 1 C.s.p. odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, pričom podľa § 366 C.s.p. prostriedky procesného

útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie,
možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
1. sa týkajú procesných podmienok,
2. sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
3. má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo

4. ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie,
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada

mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 C.s.p.).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh

na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov.