Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 7. február 2019

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8Co/207/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4216208329
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 02. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Pogranová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2019:4216208329.2

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Pogranovej a sudcov JUDr.
Vladimíra Novotného a JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD., v právnej veci žalobcu: OTP Banka Slovensko,
a.s., so sídlom Štúrova 5, Bratislava, IČO: 31 318 916, proti žalovanej: B. L., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom A. č. XXX, o zaplatenie 2.413,56 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Komárno č. k. 14C/226/2016-55 zo dňa 01. februára 2017 v napadnutej zamietajúcej

časti a v časti výroku o náhrade trov konania, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti a v časti výroku o náhrade
trov konania z r u š u j e a vec v r a c i súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Komárno ako súd prvej inštancie rozhodol tak, že konanie
v časti o zaplatenie úrokov vyčíslených za obdobie do 17.05.2016 vo výške 77,43 eur zastavuje. V

zastavujúcej časti žalovanej nepriznal náhradu trov konania. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi
sumuvovýške2.413,56eurspolusúrokomvovýške27,50%ročnezosumy2.413,56eurvyčíslenýmza
obdobie od 11.06.2013 do 07.04.2014 vo výške 610,51 eur, úrokom z omeškania vyčísleným za obdobie
od 11.06.2013 do 17.05.2016 vo výške 30,45 eur, úrokom z omeškania vo výške 1 % ročne zo sumy
2.413,56 eur od 18.05.2016 do zaplatenia, to všetko v mesačných splátkach po 50 eur splatných vždy
do 15. dňa toho ktorého mesiaca, počnúc od právoplatnosti tohto rozsudku až do úplného vyrovnania

s tým, že omeškania s plnením čo i len jednej splátky má za následok splatnosť celého plnenia. Vo
zvyšnej časti súd žalobu zamietol. Súčasne o trovách konania strán sporu voči sebe navzájom rozhodol
tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil
s poukazom na ustanovenia § 52 ods.1, 2 , § 53 ods.1, 5, § 54 ods.1,2, § 121 ods.3, § 517 ods.2
zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len OZ), § 3 Nar. vl. SR č. 87/1995 Z. z., § 497,
§ 499, § 502 ods.1 veta prvá Obchodného zákonníka, § 1 ods.2, § 2 písm. a), d), § 9 ods.1 zákona

č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o
zmene a doplnení niektorých zákonov, § 23a ods.1,2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa,
§ 5b, § 29b zákona č. 250/2006 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 01.06.2014 tým, že
žaloba žalobcu bola čiastočne dôvodne podaná. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca
sa žalobou zo dňa 30.5.2016 domáhal uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť mu sumu 2.413,56 eur s
príslušenstvom a náhradu trov konania, na skutkovom tvrdení, že so žalovanou uzatvoril dňa 11.10.2011

zmluvu o rýchlom poistenom spotrebiteľskom úvere pre obyvateľstvo č. 0262 3018 11 RSU, ktorej
neoddeliteľnou súčasťou boli všeobecné obchodné podmienky pre poskytovanie spotrebných úverov
pre obyvateľstvo účinné od 15.08.2011. Žalovanej bol na základe tejto zmluvy poskytnutý úver vo výške
2.640 eur, ktorý sa zaviazala splácať 84 mesačnými splátkami po 78,45 eur počnúc od 11.11.2011.
Žalovaná neplnila dohodnuté zmluvné podmienky, poskytnutý úver riadne nesplácala. Listom zo dňa
18.02.2014 bola preto vyzvaná na uhradenie celej sumy dlhu. Žalovaná na túto výzvu nereagovala,

preto bol v zmysle čl. VIII. bod 2 písm. e) zmluvy o úvere listom zo dňa 20.03.2014 vyhlásený úver
za predčasne splatný a žalovaná bola povinná celý svoj záväzok uhradiť do 10 dní od vyhláseniasplatnosti úveru. Účinnosť vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru nastala ku dňu 07.04.2014. Ku dňu
17.05.2016 vyčíslil svoju pohľadávku voči žalovanej na sumu vo výške 4.553,47 eur, ktorá pozostáva
z nesplatenej istiny vo výške 2.413,56 eur, dlžného úroku vo výške 2.109,46 eur a dlžného úroku z

omeškania vo výške 30,45 eur. Zároveň si uplatnil na zaplatenie i zmluvný úrok a úrok z omeškania
počnúc od 18.05.2016 do zaplatenia, ako aj náhradu trov konania. V priebehu konania vzal žalobca
podanú žalobu v časti o zaplatenie úrokov vyčíslených za obdobie do 17.5.2016 vo výške 77,43eur späť
a konanie žiadal v tejto časti zastaviť. Žalovaná sa k podanej žalobe a jej prílohám vyjadrila písomne
dňa 05.01.2017, skutkové tvrdenia žalobcu nepopierala. Žiadala len o povolenie možnosti zaplatiť dlžnú

sumu v mesačných splátkach po 40 eur, keďže dlžnú sumu naraz uhradiť nevie. Súd prvej inštancie mal
na základe vykonaného dokazovania za preukázané zo zmluvy o rýchlom poistnom spotrebiteľskom
úvere pre obyvateľstvo č. 0262 3018 11RSU, uzatvorenej žalovanou so žalobcom dňa 11.10.2011,
že žalobca poskytol žalovanej úver vo výške 2.640 eur, ktorý sa úver sa žalovaná zaviazala splácať
pravidelnými mesačnými splátkami vo výške 78,45 eur v období od 11.11.2011 do 11.10.2018. RPMN
bola v zmluve vyčíslená vo výške 37,86 % a celkové náklady vo výške 6.642,45 eur. Žalovaná sa tiež

v zmluve zaviazala uhradiť jednorazový poplatok za spracovanie úveru vo výške 52,80 eur. Tiež mala
v zmysle zmluvy uhrádzať mesačný poplatok za vedenie úverového účtu vo výške 2,20 eur a mesačný
poplatok za zabezpečenie poistenia vo výške 3,75 eur. Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy boli všeobecné
obchodné podmienky pre poskytovanie spotrebných úverov pre obyvateľstvo účinné od 15.08.2011.
Pre riadne neplnenie zmluvných podmienok žalovanou, žalobca žalovanú písomne dňa 18.02.2014

vyzval na zaplatenie záväzku, ktorý bol po lehote splatnosti najneskôr do 6.3.2014. Predmetnú výzvu
žalovaná prevzala dňa 21.02.2014. Keďže žalovaná na výzvu nereagovala úhradou splatného záväzku,
žalobca listom zo dňa 20.03.2014 žalovanej oznámil, že v zmysle uzavretej zmluvy vyhlasuje predčasnú
splatnosť úveru. Dlžnú pohľadávku vyčíslil na sumu vo výške 3.439,69 eur a žalovanú vyzval na
zaplatenietejtosumydo10dníoddoručeniavýzvy.Akovyplynulozpriloženejkópiedoručenky,žalovaná

predmetnú výzvu prevzala dňa 25.03.2014. Dlžnú sumu žalovaná neuhradila. Vyhlásenie predčasnej
splatnosti úveru nadobudlo účinnosť dňa 07.04.2014, keď pohľadávka žalobcu sa stala v celom rozsahu
splatnou dňa 08.04.2014. Žalovaná je počnúc od 10.8.2011Sociálnou poisťovňou posudzovaná ako
osoba s poklesom schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o viac ako 70 %. Na základe rozhodnutia
Sociálnej poisťovne zo dňa 01.12.2016 bol žalovanej zvýšený invalidný dôchodok počnúc od 01.01.2017

na sumu vo výške 193,80 eur. Manžel žalovanej je poberateľom starobného dôchodku, ktorý mu bol v
zmysle rozhodnutia Sociálnej poisťovne zo dňa 01.12.2016 zvýšený počnúc od 01.01.2017 na sumu
214,10 eur mesačne. Ako vyplynulo z predložených poštových poukazov, žalovaná dňa 04.01.2017
uhradila sumu 15 eur obchodnej spoločnosti Intrum Justitia Slovakia, s.r.o. a sumu 10,40 eur obchodnej
spoločnosti Consumer Finance Holding, a.s. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že predmetom konania

bol záväzok žalovanej, ktorý vznikol z úverovej zmluvy. I keď sporná zmluva predstavuje tzv. absolútny
obchodný záväzkový vzťah (§ 261 ods. 6 písm. d) Obchodného zákonníka), predmetná zmluva je
súčasne spotrebiteľskou zmluvou a na žalovanú je potrebné hľadieť ako na spotrebiteľa, pretože pri
jej uzavieraní nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, teda na
právny vzťah založený zmluvou o úvere je potrebné aplikovať aj príslušné ustanovenia Občianskeho

zákonníka o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka), a to cez odkaz podľa
ustanovenia § 1 ods. 2 druhá veta Obchodného zákonníka. Podľa názoru súdu uvedený záver
vyplýva zo skutočnosti, že tzv. spotrebiteľské zmluvy (i keď sú upravené v Občianskom zákonníku)
nepredstavujú osobitný zmluvný typ aplikovateľný len na občianskoprávne vzťahy, naopak príslušné
ustanovenia Občianskeho zákonníka je potrebné aplikovať na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom

je spotrebiteľ bez ohľadu na to, či ide o občianskoprávny alebo obchodnoprávny vzťah (vyplýva to
najmä z toho, že ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách sú systematicky zaradené vo všeobecnej
časti Občianskeho zákonníka a teda nepredstavujú osobitný zmluvný typ zo záväzkovej časti). Preto na
právny vzťah založený zmluvou o úvere aplikoval súd ustanovenia Obchodného zákonníka (čo sa týka
konkrétnych práv a povinností), ako aj ustanovenia Občianskeho zákonníka (týkajúce sa spotrebiteľa a

spotrebiteľských zmlúv). V tejto súvislosti súd upriamil pozornosť na rozsudok Najvyššieho súdu SR z
21.4.2015 (sp. zn. 3MCdo/14/2014), podľa ktorého ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka,
podľa ktorého sa na právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, prednostne použijú ustanovenia
Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na
právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou. V danom prípade sa žalobca podanou žalobou domáhal

zaplatenia dlžnej sumy titulom zmluvy o úvere uzavretej medzi stranami sporu vo výške 2.413,56 eur
s príslušenstvom. Keďže žalobca zobral v priebehu konania (pred otvorením pojednávania) podanú
žalobu v časti o zaplatenie úrokov vyčíslených za obdobie do 17.05.2016 vo výške 77,43 eur späť, súd
postupujúc podľa § 145 ods. 2 CSP konanie v tejto časti zastavil. Ohľadne zvyšnej časti uplatnenéhonároku súd na základe výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že podaná žaloba je
dôvodná len sčasti a tejto nie je možné v plnom rozsahu vyhovieť. Zo skutkového tvrdenia žalobcu
nepopretého žalovanou mal za preukázané, že žalobca ako veriteľ a žalovaná ako dlžník uzavreli dňa

11.10.2011 úverovú zmluvu č. 0262 3018 11RSU. Na základe tejto zmluvy bol žalovanej poskytnutý
úver vo výške 2.640 eur, ktorý sa žalovaná zaviazala splácať za podmienok uvedených v úverovej
zmluve. Predmetnú zmluvu súd považoval za platný právny úkon, keď uzavretá zmluva obsahovala
všetky zákonné náležitosti v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných
úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v

čase uzavretia úverovej zmluvy. Nakoľko žalovaná svoje povinnosti vyplývajúce z uzavretej úverovej
zmluvy neplnila, úver riadne a včas nesplácala, žalobca s účinnosťou ku dňu 07.04.2014 v súlade s
uzavretou zmluvou predčasne zosplatnil úver a žalovanú vyzval na úhradu sumy zosplatneného úveru.
Záväzok žalovanej žalobca vyčíslil v časti dlžnej istiny na sumu vo výške 2.413,56 eur. Nakoľko žalovaná
skutkové tvrdenia žalobcu ohľadne vzniku, existencie a výšky tejto pohľadávky nepopierala, súd tieto
skutkové tvrdenia žalobcu považoval za nesporné a žalovanú zaviazal na zaplatenie tejto sumy tak, ako

je uvedené vo výroku tohto rozsudku. Súd považoval za dôvodnú žalobu i v časti uplatneného úroku
z omeškania, ktorý žalobca vypočítal v súlade s uzavretou zmluvou v dohodnutej výške prihliadnuc na
platobnú disciplínu žalovanej za obdobie do 17.05.2016 vo výške 30,45 eur, pričom úrok z omeškania
z dlžnej istiny si žalobca uplatnil i za obdobie od 18.05.2016 do zaplatenia. Súd konštatuje, že úrok
z omeškania bol zo strany žalobcu uplatnený vo výške nepresahujúcej výšku zákonného úroku z

omeškania vyplývajúceho z ustanovenia § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia
vlády č. 87/1995 Z. z., preto súd podanej žalobe i v časti uplatneného nároku na zaplatenie úroku z
omeškania z dlžnej sumy vyhovel. Pokiaľ ide o uplatnený nárok na zaplatenie zmluvného úroku vo výške
27,50 % ročne z dlžnej sumy za obdobie do dňa predčasného zosplatnenia úveru, súd v tejto časti
považoval žalobu za dôvodnú, keď podľa názoru súdu tento nárok žalobcu má oporu v zákone. Sumu

zmluvnéhoúrokuvovýške27,50%ročnezosumy2.413,56eurzaobdobieod11.06.2013do07.04.2014
žalobca vyčíslil v špecifikácii pohľadávky na sumu 610,51 eur, preto súd považujúc žalobu za dôvodnú
v tejto časti, žalovanú zaviazal i na zaplatenie tejto sumy titulom nároku na zaplatenie zmluvného úroku.
Nad sumu priznaného zmluvného úroku za obdobie odo dňa nasledujúceho po vyhlásení predčasnej
splatnosti úveru súd však považoval žalobu za nedôvodnú, keď vychádzajúc z ustanovenia § 5b zákona

č. 250/2007 Z. z. z úradnej povinnosti prihliadol na existenciu skutočností oslabujúcich nárok veriteľa
voči spotrebiteľovi. V tejto súvislosti súd dospel k záveru, že žalobca má nárok na zmluvný úrok len do
času účinkov vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru (ktorej zmysel spočíva v predčasnom zosplatnení
záväzku dlžníka z dôvodu porušovania zmluvných povinností dlžníkom), pretože týmto jednostranným
právnym úkonom sa pohľadávka veriteľa predčasne stáva splatnou v celom rozsahu. Vzhľadom aj na

účel zmluvného úroku, ktorým je odplata za poskytnuté peňažné prostriedky, vyhlásením splatnosti
úveru poskytnutého na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorá je spotrebiteľskou zmluvou, stratil
žalobca právo uplatňovať si zmluvné úroky aj naďalej. Podľa názoru súdu dohodnuté zmluvné úroky z
poskytnutých prostriedkov platia len do splatnosti dlhu a od splatnosti úveru je dlžník v omeškaní a musí
platiť úroky z omeškania. V opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému

zaťaženiu a to jednak v podobe úrokov z úveru, ako aj z úrokov z omeškania, čo by spôsobovalo značnú
nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi. V danej veci žalobca pristúpil k vyhláseniu splatnosti
úveru a tým treba považovať celý dlh za splatný a nastupuje režim platenia úrokov z omeškania. V
tejto súvislosti súd poukázal i na ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého
sa zmluvné dojednanie, ktoré by zaväzovalo žalovanú k plateniu zmluvných úrokov aj po vyhlásení

predčasnej splatnosti úveru odchyľovalo od zákona v neprospech spotrebiteľa, pretože by zhoršilo jeho
postavenie.Spoukazomnauvedenésúd(postupujúcpodľa§5bzákonač.250/2007Z.z.)žalobuvčasti
uplatneného zmluvného úroku za obdobie odo dňa nasledujúceho po zosplatnení úveru do zaplatenia
zamietol. O nároku na náhradu trov konania (v časti konania, ktoré bolo pre čiastočné späťvzatie žaloby
zastavené) súd rozhodol podľa § 256 ods. 1 CSP, keď zastavenie konania v tejto časti procesne zavinil

žalobca. Keďže však žalovanej preukázateľne v súvislosti s touto časťou konania žiadne trovy nevznikli,
súd rozhodol tak, že jej náhradu trov konania nepriznal. Ohľadne zvyšnej časti konania súd o trovách
konania rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP, keď obe strany sporu boli ohľadne danej časti konania
čiastočne úspešnou stranou sporu (žalobca mal úspech v časti konania o zaplatenie dlžnej istiny, časti
zmluvného úroku a úroku z omeškania; žalovaná mala úspech v časti, v ktorej bola žaloba zamietnutá

(o zaplatenie zmluvného úroku po predčasnom zosplatnení úveru do zaplatenia). Lehotu na plnenie
súd určil v zmysle § 232 ods. 3, 4 CSP. S ohľadom na osobné a zárobkové pomery žalovanej tejto
povolil zaplatiť dlžnú sumu v mesačných splátkach pod následkom straty výhody splátok v prípade, keď
žalovaná poruší uloženú povinnosť plnenia v splátkach. Výšku žalovanou navrhnutej mesačnej splátkysúd považoval za primeranú jej pomerom, maximálne možnú akceptujúc potrebu pokrytia základných
výdavkov v súvislosti s bývaním a existenciou žalovanej, tiež primeranú výške dlžnej sumy a dobe
splatenia, pričom uloženie povinnosti zaplatenia dlžnej sumy v splátkach a ich výška podľa názoru súdu

s ohľadom na postavenie obchodnej spoločnosti žalobcu na finančnom trhu nijako neohrozí jeho ďalšie
podnikateľské aktivity a ani vážne nezasiahne jeho majetkovú sféru.

2. Uvedený rozsudok súdu prvej inštancie včas podaným odvolaním napadol žalobca v napadnutej
zamietajúcej časti a v časti výroku o náhrade trov konania s poukazom na ustanovenie § 365 ods. 1

písm. h) CSP. Namietal nesprávne právne posúdenie veci. S poukazom na ustanovenia § 261, § 497
OZ, § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka uviedol, že podľa komentára IURA v ASPI k ustanoveniu § 502
Obchodnéhozákonníka„Záväzokplatiťúrokyakoodplatu(cenu)zaposkytnutiepeňažnýchprostriedkov
je podstatnou časťou zmluvy o úvere (§ 497). Zákon viaže vznik povinnosti dlžníka platiť úroky na dobu
poskytnutia peňažných prostriedkov (napr. prevod na účet, výplata v hotovosti). To znamená, že úrok
dlžník platí za peniaze, ktoré skutočne čerpal a nie za peniaze, ktoré mu banka na základe zmluvy o

úvere rezervuje. Za rezerváciu peňažných prostriedkov môže byť podľa § 499 dojednaná odplata. Z
podstaty úveru ako ceny za používanie peňažných prostriedkov možno vyvodiť, že povinnosť dlžníka
platiť úrok trvá až do doby vrátenia úveru. V tom zmysle upravuje trvanie povinnosti platiť úrok aj § 503
ods. 3. Vzhľadom na dispozitívnosť ustanovenia strany si môžu vznik a zánik povinnosti platiť úroky,
t. j. dobu, počas ktorej má dlžník platiť úroky v zmluve o úvere dojednať odchylne“. S poukazom na

ustanovenie § 503 Obchodného zákonníka uviedol, že povinnosť platiť úroky z poskytnutého úveru
na strane žalovaného ako dlžníka okrem citovaných ustanovenia Obchodného zákonníka vzniká tiež
na základe zmluvných dojednaní v zmluve o úvere. Nakoľko zmluva o úvere vyhlásením predčasnej
splatnosti úveru nezanikla, vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru a odstúpenie od zmluvy predstavujú
rozličné inštitúty ako sa aj uvádza v zmluve o úvere uzatvorenej medzi žalobcom a žalovanou, veriteľov

nárok voči dlžníkovi na zaplatenie zmluvného úroku tiež nezanikol a trvá až do úplného splatenia istiny
pohľadávok,resp.dozánikuzmluvyoúvere.Dohodnutýúrokzekonomickéhohľadiskapredstavujecenu
finančných prostriedkov, ktoré veriteľ poskytol dlžníkovi a ktoré dlžník veriteľovi nevrátil. V súvislosti s
uvedenýmiskutočnosťamipoukázalnajudikatúruodvolacíchsúdovvovzťahukuplatňovaniuzmluvných
úrokov za dobu po splatnosti úveru a to na rozsudok Krajského súdu v Košiciach 4Cob/146/2013

z 24.01.2004 a rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 25Co/140/2013 zo dňa 16.10.2013 a ich
odôvodnenie. V súvislosti s úročením úverovej pohľadávky bežnými úrokmi po splatnosti istiny zo strany
veriteľa by poukázal tiež na to, že úročenie spotrebiteľského úveru bežnými úrokmi až do doby vrátenia
poskytnutých prostriedkov priamo upravoval aj zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch
a nepriamo ho predpokladá aj zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch ako lex specialis

pre oblasť spotrebiteľských úverov vo vzťahu k Obchodného zákonníku ako lex generalis. Zákon č.
258/2001 Z. z. v § 6 ods. 2 uvádzal, že „spotrebiteľ má povinnosť uhradiť úrok len za časové obdobie
od poskytnutia spotrebiteľského úveru do jeho splatenia“. Zákon č. 129/2010 Z. z. zasa v ustanoveniach
týkajúcich sa odstúpenia spotrebiteľa od zmluvy (§ 13 ods. 3) uvádza, že dlžník, spotrebiteľ je „povinný
zaplatiť veriteľovi istinu a úrok z tejto istiny odo dňa, keď sa spotrebiteľský úver začal čerpať, až do

dňa splatenia istiny“. Na základe vyššie uvedených skutočností mal žalobca za to, že právne posúdenie
súdu v tom, že žalobca má nárok na zaplatenie zmluvného úroku len do doby splatnosti istiny úverovej
pohľadávky, predstavuje nesprávne právne posúdenie veci. Na záver tejto časti odvolania uviedol, že
platenie úrokov z úveru sa týka všetkých úverových klientov banky, vrátane spotrebiteľov. Právnym
výkladom, podľa ktorého by dlžníci v omeškaní, t.j. po splatnosti pohľadávky boli povinní platiť len

zákonné úroky z omeškania a neboli by povinní platiť zmluvné úroky z poskytnutého úveru, by došlo
k legalizovaniu zvýhodnenia neplatiacich dlžníkov oproti platiacim klientom. Ďalej uviedol, že napáda
rozsudok súdu prvej inštancie aj v časti výroku o náhrade trov konania, nakoľko podľa právneho názoru
žalobcu má žalobca právo na priznanie celého žalobou uplatneného právneho nároku. Poukázal na
skutočnosť, že rozhodovacia prax súdu prvej inštancie vo vzťahu k rozhodovaniu o úrokoch po vyhlásení

predčasnej splatnosti úveru voči žalovaným, ktorí sú spotrebiteľmi, je nejednotná, nakoľko disponuje
súdnymi rozhodnutiami Okresného súdu Komárno, ktoré v obdobných veciach voči iným spotrebiteľom
úrokypoprihlásenípredčasnejsplatnostipriznávajú,ktorárôznorodározhodovaciapraxvrámcijedného
súdu spôsobuje právnu neistotu v právnych vzťahoch. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie zmenil a zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi do 3 dní od právoplatnosti výroku IV.

rozsudku úrok vo výške 27,55 % p. a. zo sumy 2.413,56 Eur od 08.04.2014 do zaplatenia a náhradu
trov konania vo výške 100 %.

3. Vyjadrenie žalovanej k podanému odvolaniu žalobcu podané nebolo.4. Podľa § 470 ods.1 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP), ak nie je
ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

5. Podľa § 470 ods.2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v

neprospech strany.

6. Dňom 01. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (CSP),
ktorý zákon zrušil OSP a ustanovil, že platí aj pre (dovtedy) začaté konania (princíp okamžitej
aplikovateľnosti), keď účinky úkonov dovtedy učinených podľa OSP zostávajú zachované.

7. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec bez nariadenia odvolacieho
pojednávania, viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania (§ 379, § 380 CSP) a dospel k záveru,
že podané odvolanie žalobcu je dôvodne podané, preto je potrebné rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutej zamietajúcej časti a v časti výroku o náhrade trov konania podľa ustanovenia § 389 ods.1
písm. b) CSP zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie v tejto časti na ďalšie konanie a nové rozhodnutie

podľa § 391 ods.1 CSP.

8. Podľa § 389 ods.1 písm. b) CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť

v konaní pred odvolacím súdom.

9. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia 389 ods.1 písm. b) CSP treba
rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných
procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a

ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou
ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo
vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne
odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na
relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae

(odmietnutie spravodlivosti). Povinnosť súdov rozhodnutie odôvodniť v súlade s vyššie citovaným
ustanovením je jedným z princípov riadneho a spravodlivého procesu vyplývajúcich z článku 36 a
nasledujúcich Listiny základných práv a slobôd, ktorý predstavuje súčasť práva na spravodlivý proces.
Z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na
stranejednejaprávnymizáverminastranedruhej.Všeobecnýsúdnemusídaťodpoveďnavšetkyotázky

nastolené sporovou stranou, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných stranami sporu. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale
aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o
tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (uznesenie

Ústavného súdu Slovenskej republiky z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/2003).

10. Odvolací súd v danej právnej veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie sa pri rozhodovaní v danej
právnej veci neriadil vyššie uvedenými zásadami právneho štátu.

11. Z obsahu spisu v danej právnej veci vyplýva, že predmetom konania je žaloba žalobcu, ktorou sa
domáha zaplatenia neuhradeného zostatku úveru, ktorý žalobca poskytol žalovanej na základe zmluvy
o rýchlom poistenom spotrebiteľskom úvere pre obyvateľstvo č. 0262 3018 11 RSU zo dňa 11.10.2011,
ktorej neoddeliteľnou súčasťou boli všeobecné obchodné podmienky pre poskytovanie spotrebných
úverov pre obyvateľstvo účinné od 15.08.2011. Žalovanej bol na základe tejto zmluvy poskytnutý úver

vo výške 2.640 eur, ktorý sa zaviazala splácať 84 mesačnými splátkami po 78,45 eur počnúc od
11.11.2011do 11.10.2018. RPMN bola v zmluve vyčíslená vo výške 37,86 % a celkové náklady vo
výške 6.642,45 eur. Žalovaná sa tiež v zmluve zaviazala uhradiť jednorazový poplatok za spracovanie
úveru vo výške 52,80 eur, uhrádzať mesačný poplatok za vedenie úverového účtu vo výške 2,20eur a mesačný poplatok za zabezpečenie poistenia vo výške 3,75 eur. Žalovaná neplnila dohodnuté
zmluvné podmienky, poskytnutý úver riadne nesplácala. Listom zo dňa 18.02.2014 bola preto vyzvaná
na uhradenie celej sumy dlhu. Žalovaná na túto výzvu nereagovala, preto bol v zmysle čl. VIII. bod 2

písm. e) zmluvy o úvere listom zo dňa 20.03.2014 vyhlásený úver za predčasne splatný a žalovaná
bola povinná celý svoj záväzok uhradiť do 10 dní od vyhlásenia splatnosti úveru. Účinnosť vyhlásenia
predčasnej splatnosti úveru nastala ku dňu 07.04.2014. Žalobca v konaní vyčíslil svoju pohľadávku voči
žalovanej na sumu vo výške 4.553,47 eur, ktorá pozostáva z nesplatenej istiny vo výške 2.413,56 eur,
dlžnéhoúrokuvovýške2.109,46euradlžnéhoúrokuzomeškaniavovýške30,45eur.Zároveňsiuplatnil

na zaplatenie i zmluvný úrok a úrok z omeškania počnúc od 18.05.2016 do zaplatenia, ako aj náhradu
trov konania. V priebehu konania vzal žalobca podanú žalobu v časti o zaplatenie úrokov vyčíslených za
obdobie do 17.5.2016 vo výške 77,43 eur späť a konanie žiadal v tejto časti zastaviť. Súd prvej inštancie
konanie v časti o zaplatenie úrokov vyčíslených za obdobie do 17.05.2016 vo výške 77,43 eur zastavil. V
zastavujúcej časti žalovanej nepriznal náhradu trov konania. Žalovanú zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu
vo výške 2.413,56 eur spolu s úrokom vo výške 27,50 % ročne zo sumy 2.413,56 eur vyčísleným za

obdobie od 11.06.2013 do 07.04.2014 vo výške 610,51 eur, úrokom z omeškania vyčísleným za obdobie
od 11.06.2013 do 17.05.2016 vo výške 30,45 eur, úrokom z omeškania vo výške 1 % ročne zo sumy
2.413,56 eur od 18.05.2016 do zaplatenia, to všetko v mesačných splátkach po 50 eur splatných vždy
do 15. dňa toho ktorého mesiaca, počnúc od právoplatnosti tohto rozsudku až do úplného vyrovnania
s tým, že omeškania s plnením čo i len jednej splátky má za následok splatnosť celého plnenia. Vo

zvyšnej časti súd žalobu zamietol.

12. Súd prvej inštancie v danej právnej veci v otázke právneho posúdenia veci v spornej právnej otázke,
že žalobca po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru nemá nárok na dohodnuté zmluvné úroky, zaujal
právny názor s poukazom na ustanovenia § 52 ods.1, 2, § 53 ods.1, 5, § 54 ods.1,2, § 121 ods.3, § 517

ods.2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len OZ), § 3 Nar. vl. SR č. 87/1995 Z. z., § 497,
§ 499, § 502 ods.1 veta prvá Obchodného zákonníka, § 1 ods.2, § 2 písm. a), d), § 9 ods.1 zákona č.
129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a
doplnení niektorých zákonov, § 23a ods.1,2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, § 5b, § 29b
zákona č. 250/2006 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 01.06.2014, že záväzok žalovanej

vznikol z úverovej zmluvy, ktorá predstavuje tzv. absolútny obchodný záväzkový vzťah (§ 261 ods. 6
písm. d) Obchodného zákonníka), ktorá je súčasne spotrebiteľskou zmluvou, keďže žalovaná pri jej
uzavieraní nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, preto na daný
právny vzťah je potrebné aplikovať aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských
zmluvách (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka). Nad sumu priznaného zmluvného úroku za obdobie

odo dňa nasledujúceho po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru považoval žalobu za nedôvodnú, keď
vychádzajúc z ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. z úradnej povinnosti prihliadol na existenciu
skutočností oslabujúcich nárok veriteľa voči spotrebiteľovi a dospel k záveru, že žalobca má nárok
na zmluvný úrok len do času účinkov vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru (ktorej zmysel spočíva
v predčasnom zosplatnení záväzku dlžníka z dôvodu porušovania zmluvných povinností dlžníkom),

pretože týmto jednostranným právnym úkonom sa pohľadávka veriteľa predčasne stáva splatnou v
celom rozsahu. Vzhľadom aj na účel zmluvného úroku, ktorým je odplata za poskytnuté peňažné
prostriedky, vyhlásením splatnosti úveru poskytnutého na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
ktorá je spotrebiteľskou zmluvou, stratil žalobca právo uplatňovať si zmluvné úroky aj naďalej. Podľa
názoru súdu dohodnuté zmluvné úroky z poskytnutých prostriedkov platia len do splatnosti dlhu a od

splatnosti úveru je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania. V opačnom prípade by na
ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťaženiu a to jednak v podobe úrokov z úveru, ako
aj z úrokov z omeškania, čo by spôsobovalo značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi. V
danej veci žalobca pristúpil k vyhláseniu splatnosti úveru a tým treba považovať celý dlh za splatný a
nastupuje režim platenia úrokov z omeškania. V tejto súvislosti súd poukázal i na ustanovenie § 54

ods. 1 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého sa zmluvné dojednanie, ktoré by zaväzovalo žalovanú
k plateniu zmluvných úrokov aj po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru odchyľovalo od zákona v
neprospech spotrebiteľa, pretože by zhoršilo jeho postavenie.

13. Úlohou odvolacieho súdu v prípade odvolania odôvodneného nesprávnym právnym posúdením veci

jeposúdiť,čisúdprvejinštancienazistenýskutkovýstavpoužilsprávnyprávnypredpisačihoajsprávne
interpretoval. Odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodne podané, preto je potrebné
rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti podľa ustanovenia § 389 ods.1 písm. b),
c) CSP zrušiť a vec v tejto časti vrátiť súdu prvej inštancie z dôvodov nižšie uvedených.14. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery
a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie veci

predstavuje právnu vadu rozhodnutia. Tento odvolací dôvod je naplnený v prípade, keď na zistený
skutkový stav súd - neaplikoval príslušnú právnu normu, t.j. úplne opomenul aplikovať príslušnú právnu
normu, - aplikoval nesprávnu právnu normu, t.j. namiesto príslušnej právnej normy aplikoval normu
inú, - obsah správnej právnej normy nesprávne interpretoval, alebo - správne zvolenú a správne
interpretovanú právnu normu nesprávne aplikoval.

15. Ochranu spotrebiteľa v súčasnom právnom poriadku zabezpečuje celý komplex právnych noriem
ako verejného práva, tak i práva súkromného. Verejnoprávnu ochranu spotrebiteľa garantuje najmä zák.
č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, ktorý od 01. 07. 2007 zrušil predtým platný zákon č. 634/1992
Zb., ktorého predmetom je úprava práv spotrebiteľov a povinností výrobcov, predávajúcich, dovozcov a
dodávateľov, pôsobnosť orgánov verejnej správy v oblasti ochrany spotrebiteľa, postavenie právnických

osôb založených alebo zriadených na ochranu spotrebiteľa a označovanie výrobkov cenami. Naproti
tomu súkromnoprávna ochrana spotrebiteľa náleží Občianskemu zákonníku a samostatným zákonom,
ktoré boli prijaté v nadväznosti na niektoré smernice Európskej únie, týkajúce sa spotrebiteľov. Právna
úprava spotrebiteľov bola výrazným spôsobom posilnená v dôsledku prijatia zák. č. 150/2004 Z. z.
počínajúc dňom 01. 04. 2004, kedy bola prvá časť Občianskeho zákonníka doplnená V. hlavou,

ktorá v ustanovení § 52 - § 60 upravovala spotrebiteľské zmluvy a osobitný typ spotrebiteľskej
zmluvy, spotrebiteľskú zmluvu o práve užívať budovu alebo jej časť v časových úsekoch. V pôvodnom
znení ustanovenia § 52 ods. 1 OZ platnom do 31. 12. 2007 sa zákonodarca pokúsil o vymedzenie
spotrebiteľskej zmluvy a podľa tohto spotrebiteľská zmluva musela spĺňať nasledovné pojmové znaky:
a) ide o niektorú zo zmluvných typov uvedených v 8. časti OZ, b) zmluvnými stranami sú dodávateľ

a spotrebiteľ a c) spotrebiteľ nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného
návrhu na uzavretie zmluvy. K zmene vymedzenia spotrebiteľskej zmluvy došlo následne zák. č.
568/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zák. č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení
zákona SNR č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti v znení neskorších predpisov a o
zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorým bolo novelizované ustanovenie § 52 ods. 1 OZ tak, že

spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so
spotrebiteľom. Zmyslom zavedenia osobitnej úpravy spotrebiteľských zmlúv do právnej úpravy bola teda
zvýšená ochrana slabšieho účastníka záväzkových vzťahov, ktoré vznikajú pri predaji tovarov alebo
pri poskytovaní služieb, pričom pre spotrebiteľskú zmluvu je charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje
do zmluvného vzťahu s dodávateľom, ktorým je najčastejšie predávajúci, za zmluvných podmienok,

ktoré si vopred určí dodávateľ a spotrebiteľ nemá možnosť tieto zmluvné podmienky individuálne
ovplyvniť s tým, že ide o zmluvu, ktorá sa uzatvára za rovnakých zmluvných podmienok s väčším
počtom spotrebiteľov. Spotrebiteľské zmluvy sa preto označujú ako štandardné zmluvy, typové zmluvy
alebo zmluvy adhézne, v ktorých zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej
strane spotrebiteľ. Zákon č.568/2007 Z. z. v novom ods. 2 § 52 OZ zakotvil pravidlo o spôsobe

aplikáciiustanoveníobčianskehozákonaospotrebiteľskýchzmluváchapredpísalpovinnúaplikáciutých
ustanovení zákona, ktoré upravujú právne vzťahy, v ktorých je účastníkom spotrebiteľ, za podmienky,
že tieto ustanovenia sú v jeho prospech s tým, že odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých
obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Uvedený zákon, ktorý s
účinnosťou od 01. 01. 2008 nahradil ustanovenie § 52 OZ novým znením, v prechodnom ustanovení

§ 879j OZ zaviedol nepravú spätnosť pôsobnosti tohto zákona. Doterajšie ustanovenie § 52 ods. 2 OZ
bolo však nejasné a vyvolávalo viacero otázok o dôvode jeho zaradenia do zákona, keďže tento nie
je uvedený ani v dôvodovej správe, ktorá len konštatuje, že „zavádza absolútnu neplatnosť dojednaní,
ktoré obchádzajú ustanovenie o spotrebiteľských zmluvách“. Ako to potvrdila nejednotná rozhodovacia
prax súdov, zostalo preto sporné, či zákon pod formuláciou „všetky ustanovenia upravujúce právne

vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ“ má na mysli len ustanovenia Občianskeho zákonníka alebo
aj ustanovenia Obchodného zákonníka a iných zákonov, v ktorých vystupuje v zmluvnom vzťahu
spotrebiteľ.Zvlášťvovzťahukustanoveniu§53OZ,ktoréobsahujevýpočetzmluvnýchpodmienok,ktoré
majú za účel ochraňovať spotrebiteľa tým, že zakotvenie neprijateľnej zmluvnej podmienky do zmluvy
je sankcionované absolútnou neplatnosťou takéhoto ustanovenia a vzťahuje sa na všetky druhy a typy

zmlúv, v ktorých ako účastníci vystupujú spotrebiteľ a dodávateľ bez ohľadu na to, či daný zmluvný typ
upravuje Občiansky zákonník, Obchodný zákonník alebo iný zákon. Jednoznačnú odpoveď prináša až
zák. č. 102/2014 Z. z., ktorým sa súčinnosťou od 01. 05. 2014 dopĺňa ustanovenie § 52 ods. 2 OZ o
vetu tretiu, podľa ktorej na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostnepoužijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy Obchodného práva.
Zákonodarca tak definitívne odstránil doterajšie pochybnosti o tom, ustanovenia ktorého právneho
predpisu sa použijú prednostne v právnych vzťahoch, týkajúcich sa spotrebiteľa. Nakoľko právny

predpis, ktorého súčasťou uvedené ustanovenie je, nemá prechodné ustanovenia, znamená to, že od
jeho účinnosti sa predmetné ustanovenie vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom
(porovnaj rozsudok NS SR 3 MCdo 12/2014 z 21. 04.2015, 8 MCdo 1/2014 z 30. 03. 2015). Dosiaľ sa na
obchodnéspotrebiteľskézmluvyvzmysle§3zákonač.250/2007Z.z.oochranespotrebiteľavzťahovala
úprava o neprijateľných podmienkach. Ide o prelom v pôsobnosti Občianskeho zákonníka vo vzťahu

k Obchodnému zákonníku. Podľa tejto úpravy účinnej od 13. júna 2014, bude potrebné pre zmluvy
uzatvárané spotrebiteľmi, t. j. spotrebiteľské aj obchodné zmluvy, použiť ustanovenia Občianskeho
zákonníka a nie Obchodného zákonníka. Znamená to, že ak si zmluvné strany písomne dohodli v
zmysle § 262 OBZ, že sa ich vzťah bude riadiť Obchodným zákonníkom, pre spotrebiteľské zmluvy
to bude inak. Rovnako to bude platiť aj pre tzv. absolútne obchody, upravené v § 261 ods. 6 OBZ.
Ak sa uzavrie spotrebiteľská zmluva podľa Obchodného zákonníka, keďže v Občianskom zákonníku

upravená nie je, tak okrem vymedzenia zmluvného typu a jeho podstatných náležitostí sa na všetko
ostatné bude vzťahovať Občiansky zákonník. Ak sa podľa § 262 OBZ dohodne uzavretie spotrebiteľskej
zmluvy takého typu, aký upravuje Občiansky zákonník, tak rovnako okrem pojmového vymedzenia a
podstatných náležitostí sa bude spravovať Občianskym zákonníkom. Zásadná zmena nastáva v dĺžke
premlčacej doby. Podľa Občianskeho zákonníka (§ 101) je všeobecná premlčacia doba trojročná, podľa

Obchodného zákonníka štvorročná (§ 397 OBZ). Na uplatnenie práv zo spotrebiteľských zmlúv bude
potrebné aplikovať úpravu v Občianskom zákonníku, teda trojročnú premlčaciu dobu.

16. V predmetnej právnej veci nárok žalobcu voči žalovanej vznikol z úverovej zmluvy, ktorú zmluvné
strany uzatvorili dňa 11.10.2011 podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, ktorá je podľa § 261 ods.

3 písm. d) Obchodného zákonníka absolútnym obchodom, ktorý sa bez ohľadu na charakter účastníkov
riadi ustanoveniami tretej časti Obchodného zákonníka. Napriek povahe výlučného obchodného
záväzku je však predmetná zmluva o úvere s ohľadom na skutočnosť, že žalovaná ako jedna zo strán
tejto zmluvy pri uzatváraní zmluvy nekonala v rámci svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a
taktiež vzhľadom na skutočnosť, že zmluva bola žalobcom vopred pripravená, zmluvou spotrebiteľskou

v zmysle § 52 a nasl. OZ, na ktorú je potrebné aplikovať normy spotrebiteľského práva a to zákon
č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o
zmene a doplnení niektorých zákonov, Smernicu rady č. 93/13/EHS z 05. 04. 1993 a Zákon o ochrane
spotrebiteľa v znení účinnom v čase vzniku právnych vzťahov ako lex specialis a všeobecnú úpravu
obsiahnutúvustanovení§52anasl.Občianskehozákonníka ospotrebiteľskýchzmluvách.Nepochybne

je totiž zmluvou typovou, uzatvorenou medzi veriteľom, ktorý bol podnikateľom a predmet konania sa
týkal jeho podnikateľskej činnosti (dodávateľ) a žalovanou ako spotrebiteľom, ktorá nemala možnosť jej
predformulovaný obsah ovplyvniť a teda pri vzájomnej kontrakcii bola zjavná faktická nerovnosť medzi
dodávateľom a spotrebiteľom.

17. Pokiaľ súd prvej inštancie zaujal právny názor, že žalobca po vyhlásení predčasnej splatnosti
úveru nemá nárok na dohodnuté zmluvné úroky, odvolací súd ďalej dospel k záveru o arbitrárnosti a
nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti.

18. Právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Právo na
spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití
relevantných právnym noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné alebo že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a
podstatu práva na spravodlivý proces (arbitrárnosť). Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej

judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať v
ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú
predovšetkýmprincípyriadnehoaspravodlivéhoprocesu,akovyplývajúzčl.46anasl.ústavyačl.6ods.
1 dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1
ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo

a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť (§ 132 a § 157 ods. 1 O.s.p., m. m.
I. ÚS 243/07), pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo
uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.) musí vyplývať vzťah medzi
skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na stranedruhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia
dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda, inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí,
rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú)

verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd
musí súčasne vychádzať z toho, že práve tieto súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní
materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených
záujmov účastníkov (§ 1 OSP; obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09).

19. Odvolací súd viazaný rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi žalobcu dospel k záveru, že
rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti je nepreskúmateľné, pretože nie je
zrejmé, z a akých myšlienkových úvah vychádzal, keď prijal záver, že nárok na zaplatenie úroku má
žalobca len do vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru a potom má nárok len na úroky z omeškania.
Tento svoj záver súd prvej inštancie dostatočne právne nedoargumentoval.

20. Podľa § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka, od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník
povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom
alebonazákladezákona.Akúrokyniesútaktourčené,jedlžníkpovinnýplatiťobvykléúrokypožadované
zaúvery,ktoréposkytujúbankyvmiestesídladlžníkavčaseuzavretiazmluvy.Akstranydojednajúúroky
vyššie než prípustné podľa zákona alebo na základe zákona, je dlžník povinný platiť úroky v najvyššie

prípustnej výške.

21. Podľa § 506 Obchodného zákonníka ak je dlžník v omeškaní s vrátením viac než dvoch splátok,
alebo jednej splátky po dobu dlhšiu ako 3 mesiace, je veriteľ oprávnený od zmluvy odstúpiť a požadovať,
aby dlžník vrátil dlžnú sumu s úrokmi.

22. Podľa § 503 ods. 1, 3 Obchodného zákonníka záväzok platiť úrok je splatný spolu so záväzkom
vrátiť použité peňažné prostriedky. Ak je lehota na vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov dlhšia
ako rok, sú úroky splatné koncom každého kalendárneho roka. Dlžník je oprávnený vrátiť poskytnuté
peňažné prostriedky pred dobou určenou v zmluve. Úroky je povinný zaplatiť len za dobu od poskytnutia

do vrátenia peňažných prostriedkov.

23. Citované ustanovenie zákona nerieši, či je možný súbeh úroku z úveru a úroku z omeškania po
splatnosti úveru. Odsek 3 upravuje len to, že úroky je dlžník povinný zaplatiť len za dobu od poskytnutia
do vrátenia peňažných prostriedkov v prípade, ak dlžník vráti poskytnuté peňažné prostriedky pred

dobou určenou v zmluve. Obchodný zákonník ani zákon č. 129/2010 Z. z. O spotrebiteľských úveroch,
platný v čase uzatvorenia zmluvy, neupravuje povinnosť dlžníka platiť úroky popri úrokoch z omeškania,
ale ani nevylučuje dohodu účastníkov úverovej zmluvy o povinnosti dlžníka platiť úroky z úveru až do
splatenia úveru. V tejto súvislosti Najvyšší súd ČR v rozsudku z 27.6.2007 sp. zn. 33Odo/657/2005
vyslovil záver, že nie je možné vylúčiť, aby si zmluvné strany pri peňažnej pôžičke dohodli úroky aj za

dobu, počas ktorej bude istina dlžníkom skutočne užívaná (do jej faktického vrátenia veriteľovi), teda aj
za dobu, počas ktorej je dlžník v omeškaní so splnením svojho záväzku z dôvodu, že istinu v dohodnutej
dobesplatnostiúveruveriteľovinevrátil.Úrokyaúrokyzomeškaniasúpríslušenstvompohľadávkypodľa
§ 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, avšak majú odlišné funkcie, a treba ich odlišovať. Kým zmluvné
úroky sú odmenou za užívanie istiny, úrok z omeškania predstavuje zákonnú sankciu za omeškanie so

zaplatením istiny a na rozdiel od zmluvného úroku ho môže veriteľ požadovať, aj keď neboli dohodnuté.
Pritom platí, že môžu existovať vedľa seba. Najvyšší súd nesúhlasil s právnym záverom odvolacieho
súdu,žeúrokypodľa §658ods.1Obč.zák.možnozásadnedohodnúťlennadobudohodnutejsplatnosti
istiny a že od tohto okamžiku zmluvné úroky nenabiehajú a nastupujú úroky z omeškania. Z hľadiska
posúdenia doby, za ktorú boli pri peňažnej pôžičke dohodnuté úroky, je vždy určujúci obsah zmluvy

podľa dohody zmluvných strán. Tento záver zopakoval Najvyšší súd ČR aj v rozsudku z 24. 07.2014,
sp. zn.: 33Cbo/140/2014 tak, že súdna prax a odborná literatúra sa zhodujú v tom, že zmluvné úroky
predstavujú odmenu za požičanie peňazí a úroky z omeškania sú sankciou za porušenie povinnosti
- nedodržanie dohodnutej doby splatnosti. Kým povinnosť dlžníka zaplatiť veriteľovi dohodnuté úroky
vzniká zo záväzkov v zmluve, povinnosť platiť úroky z omeškania vyplýva zo zákona, ako dôsledok z

omeškania so splnením dlhu. I keď dlžník nie je v omeškaní so splnením dlhu, môže veriteľ požadovať
dohodnuté úroky a úroky z omeškania môže požadovať pri omeškaní dlžníka aj s pôžičky, kde neboli
dohodnuté úroky. Oba úroky môžu byť veriteľom požadované vedľa seba bez ohľadu na skutočnosť,
či sa jedná, alebo nejedná o občianskoprávny vzťah. Odvolací súd poznamenáva, že rovnaký záverje možné vyvodiť aj zo staršej judikatúry NS SR; v časopise zo súdnej praxe č. 55/1996 je uvedené
rozhodnutie NS SR z 01. 05 .1996 s právnou vetou: Úroky vo výške dohodnuté pri poskytovaní úveru
patria do splatnosti úveru. Ak pre prípad omeškania s vrátením poskytnutých peňažných prostriedkov

nebola dohodnutá iná sadzba úrokov, patria aj za dobu po splatnosti úveru úroky v rovnakej výške. V
dôvodoch tohto rozhodnutia je uvedené, že oba úroky (zmluvný úrok aj úrok z omeškania) bol dlžník
povinný platiť bez ohľadu na dôvod, pre ktorý dlh včas nezaplatil.

24. V kontexte vyššie uvedenej právnej úpravy a výkladu sa odvolací súd nestotožňuje s právnym

názorom súdu prvej inštancie o nároku veriteľa na zaplatenie úrokov len do zosplatnenia úveru.
Arbitrárnosť rozhodnutia a nesprávne právne posúdenie malo preto za následok nesprávnosť
rozhodnutia v zamietajúcej časti žaloby, preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej
zamietajúcej časti podľa § 389 písm. b) CSP a § 391 ods. 1 CSP zrušil a vec v tejto časti vrátil súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V ďalšom konaní súd prvej inštancie viazaný vyššie
uvedeným názorom odvolacieho súdu vec opätovne preskúma, oboznámi sa aj s obsahom zmluvy

a Všeobecnými obchodnými podmienkami, vrátane dojednaní o dôsledkoch vyhlásenia mimoriadnej
splatnosti úveru, posúdi správnosť a dôvodnosť žalobcom uplatnených nárokov, vyporiadajúc sa s
odvolacími námietkami odvolateľa.

25. Odvolací súd dáva do pozornosti súdu prvej inštancie, že súd prvej inštancie pri posudzovaní nároku

žalobcu vychádzal z ustanovenia § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa účinného v čase rozhodovania,
avšak odvolací súd musí v rámci svojej rozhodovacej činnosti prihliadať aj na nález Ústavného súdu
SR zo dňa 05. februára 2018, sp. zn. PL. ÚS 11/2016, ktorý bol vyhlásený v Zbierke zákonov SR dňa
27. 09. 2018 a ktorým vyslovil, že ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa
a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších

predpisov nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Hoci ústava
a zákon o ústavnom súde nemajú výslovné ustanovenia o hmotnoprávnych účinkoch nálezu o nesúlade
vydaného pred právoplatným skončením konania, treba dôjsť k jednoznačnému záveru, že v týchto
veciach nastávajú hmotnoprávne účinky pre všetkých účastníkov konania ex tunc. Ak sa totiž tieto účinky
prejavujú ex tunc vo veciach judikovaných právoplatne pred uverejnením nálezu, potom a fortiori to

musí tak byť vo veciach neskončených právoplatne v momente uverejnenia nálezu o nesúlade. Opačný
výklad je priamym popretím princípu zachovávania ústavnosti a zároveň neprípustným absolutizovaním
princípu právnej istoty (nález Ústavného súdu SR z 20. decembra 2006 sp. zn. I. ÚS 316/06-37). Dňom
vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky stráca ustanovenie § 5b zákona č.
250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o

priestupkoch v znení neskorších predpisov účinnosť. Ak Národná rada Slovenskej republiky neuvedie
ustanovenie§5bzákonač.250/2007Z.z.oochranespotrebiteľaaozmenezákonaSlovenskejnárodnej
rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov do súladu s čl. 46 ods. 1 v spojení
s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, stráca po šiestich mesiacoch od vyhlásenia tohto nálezu v
Zbierke zákonov Slovenskej republiky platnosť.

26. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s tým, že právnym názorom odvolacieho súdu
vysloveným v tomto rozhodnutí je súd prvej inštancie viazaný (§ 391 ods.2 CSP). V ďalšom konaní súd
prvej inštancie bude postupovať tak, ako je vyššie uvedené odvolacím súdom.

27. V novom rozhodnutí o veci rozhodne súd prvej inštancie o náhrade trov konania (§ 396 ods. 3 CSP).

28. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta
Civilného sporového poriadku v spojení s § 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a

o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorýrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).