Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami… Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. marec 2017

Súd: Okresný súd Zvolen
Spisová značka: 14C/146/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6715203699
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 03. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Minková

ECLI: ECLI:SK:OSZV:2017:6715203699.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Zvolen v konaní pred sudkyňou JUDr. Silviou Minkovou v právnej veci žalobcu I.. U. U., nar.

X.X.XXXX, bytom Š.L. XXXX/X, XXX XX S., štátny občan SR, zastúpený PETKOV & Co s.r.o., so sídlom
Na vŕšku 12, 811 01 Bratislava, IČO: 50430742, proti žalovanému Slovenská republika, za ktorú koná
Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, so sídlom Kutuzovova 8, 832 47 Bratislava, IČO: 30845572,
o zaplatenie 1.377,14 € s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi 380,96 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 %
ročne zo sumy 380,96 € od 25.3.2015 do zaplatenia, a to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

V prevyšujúcej časti súd žalobu z a m i e t a.

Súd p r i z n á v a žalovanému nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 44 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Dňa 25.3.2015 prostredníctvom emailu bola na tunajší súd doručená žaloba žalobcu zo dňa
24.3.2015, ktorá bola dňa 26.3.2015 doručená na tunajší súd aj prostredníctvom pošty, a ktorou sa
žalobca domáhal toho, aby súd formou platobného rozkazu zaviazal žalovaného zaplatiť mu sumu
1.377,14 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo žalovanej sumy odo dňa podania
tejto žaloby až do zaplatenia, a zároveň žiadal, aby bol žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi aj náhradu

trov právneho zastúpenia.
Žalobu žalobca zdôvodnil tým, že riaditeľ Personálneho úradu Ozbrojených síl Slovenskej republiky
(ďalej ako „orgán verejnej moci“) vydal dňa 12.8.2014 Personálny rozkaz riaditeľa Personálneho
úradu Ozbrojených síl Slovenskej republiky č.7485 (ďalej aj ako „nezákonné rozhodnutie“), ktorým
rozhodol o tom, že žalobcu ako profesionálneho vojaka prepúšťa zo služobného pomeru podľa §
70 ods. 1 písm. o) zákona č.346/2005 Z.z. o štátnej službe profesionálnych vojakov Ozbrojených
síl Slovenskej republiky (ďalej aj ako „zákon o štátnej službe“), pričom služobný pomer žalobcu mal

skončiť doručením nezákonného rozhodnutia, t.j. dňom 12.9.2014. Keďže nezákonné rozhodnutie bolo
doručením žalobcovi vykonateľné, počnúc dňom 12.9.2014 žalobca i jeho rodina stratili pravidelný
príjem,zktoréhozabezpečovalisvojuvýživu.Stýmtonezákonnýmrozhodnutímsažalobcanestotožnila
začalvzniknutúsituáciuriešiť.Vzhľadomnaprávnuzložitosťotázokriešenýchnezákonnýmrozhodnutím
i právnu zložitosť samotného posúdenia (ne) zákonnosti rozhodovania orgánu verejnej moci nemohol
žalobca ako laik - neprávnik sám adekvátne vyhodnotiť svoje právne možnosti, prípadne riziká s tým
spojené. Využil preto svoje ústavné právo v súlade s článkom 47 ods. 2 Ústavy SR a za týmto účelom

v priamej príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím a jeho dôsledkami pre žalobcu požiadal o
poskytnutie právnych služieb advokátsku kanceláriu, ktorej právne služby spočívali vo vypracovaní
právneho stanoviska v tejto veci na základe záverov a odporúčaní, ktorého sa mal žalobca možnosť
rozhodnúť, či vôbec a ak áno, tak ako bude postupovať pri obrane proti nezákonnému rozhodnutiu.Za poskytnutie tejto právnej služby bola žalobcovi faktúrou č.80/2014 účtovaná suma 1.080,- €, ktorú
žalobca uhradil najprv dňa 30.10.2014 1.000,- € a dňa 31.10.2014 80,- €. Tento výdavok predstavuje
skutočnú škodu v zmysle ustanovenia § 17 ods. 1 zákona č.514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej aj ako „zákon o zodpovednosti za škodu“), ktorá mu vznikla
v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím. Vzhľadom na právny záver kancelárie, ktorý vyplynul
z tohto právneho stanoviska, ktorý bol, že prepustenie žalobcu zo štátnej služby bolo nezákonné a proti
tomuto rozhodnutiu by žalobca mal v zákonnej lehote využiť prípustný riadny opravný prostriedok a
síce odvolanie, sa žalobca rozhodol splnomocniť advokáta na zastupovanie v odvolacom konaní proti

nezákonnému rozhodnutiu, pričom v zmluve o poskytovaní právnych služieb bola dohodnutá odmena
vo výške tarifnej odmeny vyplývajúcej z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č.655/2004 Z.z. o
odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Dohodnutá odmena a náhrada
výdavkov vo výške 297,14 € bola žalobcovi kanceláriou vyúčtovaná faktúrou č.82/2014, ktorú žalobca
zaplatil v hotovosti dňa 7.11.2014. Advokátska kancelária prevzala zastupovanie žalobcu v odvolacom
konaní dňa 24.9.2014 a následne vypracovala podanie vo veci samej - odvolanie proti nezákonnému

rozhodnutiu. V rámci odvolacieho konania orgán verejnej moci v súlade s ustanovením § 57 ods. 1
Správneho poriadku uznal argumentáciu žalobcu, vyhodnotil rozhodnutia ako nezákonné, sám rozhodol,
odvolaniu v celom rozsahu vyhovel a nezákonné rozhodnutie zrušil Rozhodnutím riaditeľa Personálneho
úradu Ozbrojených síl Slovenskej republiky zo dňa 20.10.2014. Žalobca po právnej stránke žalobu
zdôvodnil odkazom na ustanovenie § 3 ods. 1 písm. a/, § 6 ods. 3 veta prvá, § 17 ods. 1, § 18 ods.

1 a § 18 ods. 3 zákona o zodpovednosti za škodu. Na základe týchto skutočností žalobca uviedol,
že predmetné nezákonné rozhodnutie orgánu verejnej moci je spôsobilé privodiť vznik zodpovednosti
orgánuverejnejmocizaškodu,nakoľkoišloorozhodnutievykonateľnébezohľadunaprávoplatnosťužv
momentedoručeniažalobcoviasúčasnetotorozhodnutiebolonazákladežalobcompodanéhoriadneho
opravného prostriedku zrušené autoremedúrou, zároveň zákonné rozhodnutie ako priama príčina

bezprostredne vyvolalo následok vo forme oprávneného konania žalobcu za účelom svojej právnej
obrany (splnený predpoklad priamej príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a škodou),
pričom toto nezákonné rozhodnutie priamo produkovalo oprávnené a účelne vynaložené náklady na
právne služby vo forme a) právneho stanoviska a následne b) trov právneho zastúpenia odvolacieho
konania predstavujúce skutočnú škodu. Zaplatením faktúr č.80/2014 a č.82/2014 vznikol žalobcovi voči

Slovenskej republike nárok na zaplatenie náhrady škody v zmysle zákona o zodpovednosti za škodu, a
to suma vo výške 1.080,- € ako skutočná škoda v zmysle § 17 ods. 1 a suma 297,14 € ako náhrada trov
konania v zmysle § 18 ods. 3 zákona o zodpovednosti za škodu. Niet pochýb, že všetky predpoklady
vzniku zodpovednosti žalovaného škody v zmysle zákona o náhrade škody v celkovej výške 1.377,14 €
boli splnené a nárok uplatňovaný žalobcom touto žalobou preukázateľne vznikol. Žalobca prípisom zo

dňa 28.11.2014 predložil Ministerstvu obrany SR ako orgánu konajúcemu v mene Slovenskej republiky
v zmysle § 4 ods. 1 písm. d) zákona o zodpovednosti za škodu a v súlade s ustanovením § 15 ods.
1 zákona o zodpovednosti za škodu žiadosť o predbežné prerokovanie nároku žalobcu na náhradu
škody v celkovej výške 1.377,14 €. Reakciou Ministerstva obrany SR na žiadosť žalobcu bol prípis zo
dňa 11.3.2015, v ktorom Ministerstvo obrany SR oznámilo žalobcovi, že jeho nárok na náhradu škody

neuznáva.

2. Dňa 26.8.2016 bolo na tunajší súd doručené vyjadrenie žalovaného zo dňa 23.8.2016, v ktorom okrem
iného uviedli, že žalobca na viacerých miestach svojej žaloby nesprávne a zrejme tendenčne uviedol, že
samotný správny orgán v rámci odvolacieho konania vyhodnotil personálny rozkaz č.7485 z 12.8.2014

akonezákonný,čovšakniejepravda.Žalovanýpoukázalnaustanovenie§1písm.a),§3ods.1,§4ods.
1 písm. d), § 5 ods. 1, § 6 ods. 3, § 17 ods. 1, § 18 ods. 1, 2 a 3 zákona č.514/2003 Z.z. o zodpovednosti
za škodu, ako i na ustanovenie § 81, § 82 ods. 1, 2a, 3a zákona č.346/2005 Z.z. o štátnej službe, pričom
uviedol, že z predmetných ustanovení zákona o štátnej službe vyplýva, že na konanie o prepustení zo
služobného pomeru profesionálneho vojaka - žalobcu sa aplikoval Správny poriadok. Zároveň poukázal

na § 191 ods. 1 zákona č.346/2005 Z.z., podľa ktorého sa na právne vzťahy profesionálnych vojakov
pri vykonávaní štátnej služby primerane použijú tam citované ustanovenia Zákonníka práce. Taktiež
poukázalinaustanovenie§17,§31ods.1a§47ods.2Správnehoporiadku.Zobsahutýchtocitovaných
ustanovení má jednoznačne vyplývať, že štátny orgán zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím podľa zákona č.514/2003 Z.z. iba vtedy, ak k vydaniu nezákonného rozhodnutia došlo pri

výkone verejnej moci. Je nepochybné, že Ministerstvo obrany SR je orgán verejnej moci, ale výkon
verejnej moci realizuje výlučne len v rámci svojej pôsobnosti ako orgán verejnej moci napr. pri realizovaní
svojej pôsobnosti podľa § 12 zákona č.575/2001 Z.z.. V tejto súvislosti poukázali aj na nález Ústavného
súdu SR sp.zn. I. ÚS 236/06 z 28.júna 2007. S ohľadom na to žalovaný tvrdil, že iba v prípade akby konajúce orgány vykonávali kompetencie podľa § 12 zákona č.575/2001 Z.z. konali by ako orgány
verejnej moci pri výkone verejnej moci a teda v dôsledku tohto názoru majú za to, že k vydaniu
vyššie uvedeného personálneho rozkazu nedošlo v rámci výkonu verejnej moci, nakoľko v predmetnej

veci mal riaditeľ Personálneho úradu Ozbrojených síl SR analogickú pozíciu ako zamestnávateľ v
pracovnoprávnych vzťahoch voči svojmu zamestnancovi, t.j. vystupoval v pozícii služobného úradu
žalobcov vo veciach ich služobných pomerov podľa zákona č.346/2005 Z.z. a preto v konečnom
dôsledku trvali na tom, že v danom prípade nemohlo ani dôjsť k vydaniu nezákonného rozhodnutia
podľa zákona č.514/2003 Z.z.. Služobný pomer profesionálneho vojaka podľa zákona č.346/2005

Z.z. je preto špecifickým služobným vzťahom, ktorý má vzhľadom na svoju podstatu zamestnanecký
charakter s určitými modifikáciami. Pre prípad, že by konajúci súd pripustil, že sa na predmetnú právnu
vec má vzťahovať zákon č.514/2003 Z.z., s čím a priori nesúhlasili, neboli by v tomto konkrétnom
prípade splnené predpoklady zodpovednosti za škodu, pretože žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal
nezákonnosť predmetného Personálneho rozkazu, keďže riaditeľ Personálneho úradu postupoval pri
prepustení žalobcu so služobného pomeru v zmysle zákona a interných predpisov, tak ako to vyplýva aj

z odôvodnenia rozhodnutia riaditeľa Personálneho úradu Ozbrojených síl SR č.PÚ-71-94/2014-OddSŠS
z 20.10.2014, ktorým vyhovel odvolaniu žalobcu a predmetný personálny rozkaz zrušil. Konanie riaditeľa
Personálneho úradu Ozbrojených síl SR nebolo v rozpore s právnym poriadkom, čo znamená, že nebolo
nezákonné. Žalobca nezobral do úvahy možnosť existencie zvláštnych okolností prípadu, vzhľadom
na ktoré odlišnosť výsledku správneho konania nemusí bezvýhradne prameniť z nezákonnej povahy

zmeneného, či zrušeného rozhodnutia, resp. z jeho rozporu s objektívnym právom, ale môže byť
odôvodnené napr. problematickosťou právnej otázky vo veci na riešenie ktorej sa stanoviská rôznia,
pričom žiadny z takýchto názorov nemôže byť považovaný za rozporný s objektívnym právom. Žalovaný
ďalej uviedol, že v odvolacom konaní bolo možnosťou žalobcu, nie však povinnosťou, dať sa zastupovať
advokátom.Inábybolasituáciavprípadepreskúmaniarozhodnutiasúdomvzmysle§247anasl.O.s.p.,

podľa ktorého musel byť žalobca v zmysle § 250a O.s.p. zastúpený advokátom. Tvrdenie žalobcu, že
vzhľadom na zložitosť právnych otázok súvisiacich s týmto nezákonným rozhodnutím nemohol ako laik
- neprávnik sám adekvátne vyhodnotiť právne možnosti, označil žalovaný za neopodstatnené, pretože
žalobca bol o svojich právach v rámci konania o prepustení zo služobného pomeru poučený a rovnako
bol v predmetnom Personálnom rozkaze poučený o všetkých právnych predpisoch a rozhodujúcich

skutočnostiach, ktoré boli použité pri rozhodovaní o jeho prepustení, aj o možnosti a spôsobe brániť
sa proti tomuto postupu. V zmysle ustanovení Správneho poriadku, podľa ktorých prebiehalo konanie
o prepustení žalovaného zo služobného pomeru profesionálneho vojaka, však trovy konania, vrátane
trov právneho zastúpenia, musel znášať žalobca sám. V súvislosti s trovami právneho zastúpenia
uviedli, že žalobca si mohol tieto trovy uplatniť už v rámci odvolania a následne by bolo minimálne

povinnosťou správneho orgánu zaoberať sa návrhom žalobcu v zmysle § 47 ods. 2 Správneho poriadku
(výrok o povinnosti nahradiť trovy konania). Z toho žalovaný vyvodil právny názor, že ak žalobca nebol
zaviazaný k náhrade trov konania resp. ak rozhodnutie neobsahovalo výrok o tom, že žiadny účastník
nemá právo na náhradu trov konania, nemohlo u žalobcu dôjsť k vzniku škody v rozsahu uplatnených
trov právneho zastúpenia podľa § 18 ods. 3 zákona č.514/2003 Z.z.. Žalovaný nespochybnil ústavné

právo žalobcu dať sa v odvolacom konaní zastúpiť slobodne zvoleným advokátom, avšak v nadväznosti
na relevantné ustanovenia Správneho poriadku o trovách správneho konania nemá žalobca právo
na ich náhradu a preto mu v súvislosti s jeho prepustením zo služobného pomeru profesionálneho
vojaka odvolacím konaním žiadna škoda, za ktorú by mohol zodpovedať žalovaný nevznikla. Vo vzťahu
k výške uplatnenej odmeny za právne zastupovanie poukázali na tú skutočnosť, že ak by aj trovy

právneho zastúpenia boli vyhodnotené ako oprávnené, nemožno súhlasím s tým, aby bola ich súčasťou
aj odmena za právne zastupovanie dohodnutá v ľubovoľnej výške. Trovy právneho zastupovania možno
akceptovať iba v prípade ich dohodnutia na úrovni tarifnej odmeny v zmysle vyhlášky č.655/2004 Z.z..
Konkrétne poukázali na ustanovenie § 1 ods. 3 a § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky č.655/2004 Z.z.. Navyše
uviedli, že podľa nich odmena za vypracovanie právneho stanoviska právnym zástupcom žalobcu bola

neprimeraná a vyúčtovaná duplicitne. Vzhľadom na to, že advokát vykonal právnu analýzu konkrétnej
situácie aj v odvolacom konaní, keďže predmetná faktúra zahŕňa aj úkon právnej služby - prevzatie a
príprava zastúpenia, za čo mu patrí tarifná odmena v zmysle vyhlášky č.655/2004 Z.z., nemôže byť
účelným nákladom aj vypracovanie stanoviska k veci, ktoré právne analyzovala rovnaký stav. Vzhľadom
k vyššie uvedeným skutočnostiam žalovaný žiadal, aby konajúci súd žalobu v celom rozsahu ako

nedôvodnú zamietol a žalovanému priznal náhradu trov konania.

3. Súd nariadil v tejto veci pojednávanie na deň 1.2.2017, ktoré odročil bez meritórneho prejednania
veci na deň 29.3.2017 z dôvodu žiadosti právneho zástupcu žalobcu s odôvodnením, že sa tohtopojednávania nemohol zúčastniť kvôli kolízii termínov pojednávania, keď zároveň predložil nesúhlas
žalobcu s tým, aby sa jeho právny zástupca nechal zastúpiť iným advokátom. Na pojednávanie dňa
29.3.2017 sa nedostavil žalobca, dostavil sa právny zástupca žalobcu, ktorý mal doručenie predvolania

na pojednávanie vykázané riadne a včas. Taktiež sa dostavil žalovaný prostredníctvom povereného
zamestnanca, pričom žalovaný mal tiež doručenie predvolania na pojednávanie vykázané riadne a včas.
Súd postupoval podľa § 180 C.s.p., vec na tomto pojednávaní prejednal a rozhodol v neprítomnosti
žalobcu.

4. Súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi, ktoré doložili do spisu strany sporu a to: faktúru
č.82/2014 z č.l.40 vrátane vyúčtovania pracovnej cesty z č.l.41, príjmový pokladničný doklad č.7/11/14
resp. zo dňa 7.11.2014 z č.l.42, rozhodnutie riaditeľa Personálneho úradu OS SR zo dňa 20.10.2014,
Žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 11.3.2015, Žiadosť poškodeného
o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 28.11.2014, Personálny rozkaz riaditeľa
Personálneho úradu Ozbrojených síl SR č.7485 z 12.8.2014, Zmluvu o poskytovaní právnych služieb,

faktúru č.80/2014, potvrdenie o zrealizovaní transakcie zo dňa 30.10.2014 a 31.10.2014, oboznámil sa
s prednesom právneho zástupcu žalobcu a povereného zamestnanca žalovaného, pričom zistil tento
skutkový stav.
Z Personálneho rozkazu riaditeľa Personálneho úradu Ozbrojených síl Slovenskej republiky č.7485 z
12.8.2014 súd okrem iného zistil, že na základe zákona č.346/2005 Z.z. o štátnej službe profesionálnych

vojakov Ozbrojených síl SR ako vedúci služobného úradu príslušný vo veci konať podľa § 6 ods. 2
písm. b) zákona rozhodol podľa § 70 ods. 1 písm. b) zákona o štátnej službe profesionálnych vojakov
tak, že prepustil zo služobného pomeru profesionálneho vojaka z dôvodu, že v priebehu 2 po sebe
nasledujúcich rokov, a to v roku 2012 a v roku 2013 nesplnil požadované normy z pohybovej výkonnosti
príslušnej vekovej kategórii, a ktorého služobný pomer mal skončiť dňom doručenia rozhodnutia, pričom

tento personálny rozkaz sa týka profesionálneho vojaka kapitána I.. U. U., nar. X.X.XXXX. V poučení je
uvedené, že proti tomuto rozhodnutiu možno podať do 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutia odvolanie
riaditeľovi Personálneho úradu, s tým, že toto rozhodnutie je preskúmateľné súdom po vyčerpaní
riadnych opravných prostriedkov.
Z rozhodnutia riaditeľa Personálneho úradu Ozbrojených síl SR z 20.10.2014 súd okrem iného zistil, že

týmto rozhodnutím odvolaniu kapitána v zálohe I.. U. U. v plnom rozsahu vyhovel a personálny rozkaz
riaditeľaPersonálnehoúraduOzbrojenýchsílSRč.7485zodňa12.augusta2014zrušil,stým,žepodľa§
78 ods. 1 zákona č.346/2005 Z.z. o štátnej službe profesionálnych vojakov Ozbrojených síl SR služobný
pomer kapitána v zálohe I.. U. U. trvá.
Zo Žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 28.11.2014

súd okrem iného zistil, že ho adresoval žalobca Ministerstvu obrany Slovenskej republiky ako orgánu
konajúcemu v mene Slovenskej republiky, s tým, že túto žiadosť predložil v súlade s ustanovením § 15
ods. 1 zákona č.514/2003 Z.z. ako poškodený nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci, pričom
v tejto žiadosti sú uvedené zhodné tvrdenia a skutočnosti uvádzané žalobcom v podanej žalobe.
Z listu Žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody - odpoveď zo dňa 11.3.2015 súd

okrem iného zistil, že ho adresovalo Ministerstvo obrany Slovenskej republiky žalobcovi a vyplýva z
neho záver, že uplatnený nárok na náhradu škody v časti odmeny advokáta za vypracovanie stanoviska
k veci vo výške 1.080,- € neuznali a rovnako neuznali trovy konania pozostávajúce z odmeny za právne
zastupovanie v odvolacom konaní vo výške 297,14 € z tam uvedených dôvodov.
Zo Zmluvy o poskytovaní právnych služieb zo dňa 13.9.2014 súd zistil, že mala byť uzavretá medzi

žalobcom ako klientom a Mgr. Ivanom Petkovom ako advokátom, s tým, že predmetom zmluvy mala
byť a) právna analýza a vypracovanie právneho stanoviska k zákonnosti Personálneho rozkazu riaditeľa
Personálneho úradu ozbrojených síl Slovenskej republiky č.7485 zo dňa 12.8.2014 a v záväznosti od
rozhodnutia klienta v nadväznosti na právne závery a odporúčania v zmysle právneho stanoviska podľa
písm. a), b) vypracovanie a podanie odvolania proti Personálnemu rozkazu vrátane zastupovania

klienta v odvolacom konaní až do právneho skončenia správneho konania o podanom odvolaní, ako aj v
prípadnom konaní o preskúmanie zákonnosti Personálneho rozkazu súdom až do právneho skončenia
konania, ako aj v prípadnom dovolacom konaní alebo konaní pred Ústavným súdom Slovenskej
republiky. Ohľadne odmeny bolo v článku 3 bod 3.2. tejto zmluvy uvedené, že sa klient zaväzuje zaplatiť
advokátovi odmenu za poskytovanie právnych služieb podľa bodu 1.2. písm. a) tejto zmluvy formou

jednorázovej paušálnej odmeny vo výške 900,- € bez DPH a tiež sa klient zaviazal zaplatiť advokátovi
odmenu za poskytovanie právnych služieb podľa bodu 1.2. písm. b) tejto zmluvy formou tarifnej odmeny
v rozsahu a vo výške určenej vyhláškou č.655/2004 Z.z.. Na tejto zmluve absentuje podpis oboch
zmluvných strán.Z faktúry č.80/2014 zo dňa 28.10.2014 súd okrem iného zistil, že bola splatná 28.10.2014, ako dodávateľ
je tu uvedený Mgr. Ivan Petkov, advokát, ako odberateľ žalobca, s tým, že bola fakturovaná zmluvná
paušálna odmena za právne služby poskytnuté vo veci právna analýza a stanovisko k zákonnosti

Personálneho rozkazu riaditeľa Personálneho úradu Ozbrojených síl SR č.7485 zo dňa 12.8.2014 v
celkovej výške 1.080,- € vrátane DPH.
Z potvrdení VÚB Banky a.s. o zrealizovaní transakcií súd okrem iného zistil, že dňa 30.10.2014 bola
zúčtovaná suma 1.000,- € z účtu žalobcu a dňa 31.10.2014 suma 80,- €, a to obidve v prospech účtu
uvedeného na faktúre č.80/2014.

Z faktúry č.82/2014 zo dňa 28.10.2014 súd okrem iného zistil, že bola splatná 28.10.2014, ako
dodávateľ je tu uvedený Mgr. Ivan Petkov, advokát, ako odberateľ žalobca, s tým, že bola fakturovaná
tarifná odmena za právne služby poskytnuté vo veci odvolania proti Personálnemu rozkazu riaditeľa
Personálneho úradu Ozbrojených síl Slovenskej republiky č.7485 zo dňa 12.8.2014 a zastupovanie v
odvolacom konaní, keď konkrétne bol fakturovaný úkon právnej služby prevzatie a príprava zastúpenia
vrátane porady s klientom, spísanie odvolania proti Personálnemu rozkazu, dvakrát režijný poplatok,

cestovné náhrady a náhrada za stratu času, celkovo bola fakturovaná suma 297,14 € vrátane DPH.
Z prílohy faktúry označenej ako vyúčtovanie pracovnej cesty vyplýva, že ako účel cesty je uvedené
rokovanie s klientom, prevzatie plnomocenstva (F..B., U..U.), cieľ cesty Zvolen, vyúčtovaná suma 108,39
€.
Z príjmového pokladničného dokladu zo dňa 7.11.2014 súd zistil, že od žalobcu bola Mgr. Ivanom

Petkovom, advokátom prijatá suma 297,14 €, s tým, že ako účel je uvedená faktúra č.82/2014.
Z prednesu právneho zástupcu žalobcu na pojednávaní súd zistil, že sa v celom rozsahu pridržal
podanej žaloby a nad rámec toho k veci uviedol, že spornou otázkou zostáva právne posúdenie
príslušnýchustanovenízákonač.514/2003Z.z.,konkrétnepodstatnéjeposúdeniešpecialityagenerality
jednotlivých ustanovení tohto zákona, s tým, že oni konkrétne § 17 ods. 1 vnímajú ako generálne

ustanovenie a § 18 ods. 1 v spojení s ods. 3 vnímajú ako špeciálne ustanovenie, ktoré by malo
mať prednosť v prípade ak niektoré otázky sú v týchto dvoch ustanoveniach upravené odlišne. Pod
ustanovenie § 18 ods. 1 tohto zákona je možné podradiť aj tento prípad, s tým, že súčasťou predmetných
trov majú byť trovy, tak ako ich vymedzuje odsek 3 tohto § 18, ktorý hovorí o trovách konania, ktoré
vznikli v konkrétnom konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie, resp. v ktorom bolo zrušené

toto rozhodnutie, s tým, že oni trvajú na tom, že tomuto odvolaciemu konaniu predchádzala ešte iná
škoda, ktorá žalobcovi vznikla, a to skutočná škoda, ktorú si uplatnili v rámci tohto konania. K ďalším
námietkam uvedeným vo vyjadrení protistrany sa nevyjadril, s tým, že ich ponechávajú na zvážení
súdu, keďže sa týkajú právneho posúdenia veci a právna interpretácia prináleží len súdu. Na záver
uviedol, že nebolo v konaní ani rozporované, že žalobcovi škoda vznikla v určitej výške, spornou otázkou

zostalo, či resp. v akej výške za ňu zodpovedá žalovaný. Žalobca si uplatnil svoj nárok do výšky
tarifnej odmeny za právne úkony, ktoré mu vznikli v konaní týkajúcom sa odvolania podaného proti
predmetnému rozhodnutiu, avšak vo zvyšku si škodu uplatnil, vzhľadom k tomu, že táto mu vznikla ešte
predtým, než bolo vôbec odvolanie podané a teda toto konanie začaté vo výške odmeny, ktorá bola
uhradená právnemu zástupcovi žalobcu, na základe zmluvy o právnej pomoci v rozsahu 9 hodín právnej

služby, pričom podľa jeho názoru sa jedná o štandardný nárok a nie je tu možné hovoriť o rozpore s
dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Právny zástupca žalobcu totiž pôsobí
na trhu v Bratislave, kde sa bežne hodinová sadzba pohybuje v rozmedzí od 200,- do 300,- €, a aj s
poukazom na to nie je uplatnená výška nároku nadsadená. Trval na tom, že nárok žalobcu je v súlade s
príslušnými zákonnými ustanoveniami, ako i v súlade s Ústavou SR. Fakturovaných 9 hodín bolo určite

ešte v menšom rozsahu, než bola skutočne pomoc žalobcovi poskytnutá, pretože zvyšok tvorilo štúdium
a oboznámenie sa s predmetnou problematikou. V týchto intenciách žiadal, aby súd žalobcovi vyhovel
a v prípade odlišného právneho názoru aby bolo dodržané jeho právo na spravodlivý súdny proces vo
vzťahu k odôvodneniu rozsudku. Zároveň žiadal priznať trovy konania.
Z prednesu povereného zamestnanca žalovaného na pojednávaní súd zistil, že sa tiež v celom rozsahu

pridržal ich dovtedajšieho vyjadrenia a nad rámec toho k veci uviedol, že opätovne zdôrazňuje, že
žiadny orgán neoznačil predmetné rozhodnutie za nezákonné a teda predmetné rozhodnutie bolo
vydané v zákonných mantineloch, pričom príslušný orgán rozhodoval na základe právnej úvahy v týchto
intenciách. Uviedol, že oni popierajú tak samotný základ nároku, ako i výšku nároku. Trval na tom,
že trovy konania si v správnom konaní musí znášať každý sám, i keď je možno na úvahu či takéto

ustanovenie nie je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, ktorá každému garantuje právo na právnu
pomoc.5. Podľa § 3 ods. 1 zákona č.514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci v znení účinnom od 1.1.2013 (ďalej len „citovaný zákon“), štát zodpovedá za podmienok
ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem 3.časti

toho zákona, pri výkone verejnej moci:
a) nezákonným rozhodnutím.
Podľa § 3 ods. 2 citovaného zákona, zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.
Podľa § 4 ods.1 citovaného zákona, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej
moci podľa § 3 ods.1, koná v mene štátu,

d) ministerstvo alebo iný ústredný orgán štátnej správy, ak škoda vznikla pri výkone verejnej moci v
oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti tohto ministerstva alebo tohto ústredného orgánu štátnej
správy a aj keď ide o škodu, ktorá vznikla pri výkone štátnej správy, ktorá bola prenesená na územnú
samosprávu podľa osobitného predpisu.
Podľa § 5 ods.1 citovaného zákona, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má
účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.

Podľa § 6 ods. 1 citovaného zákona, ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý
rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.
Podľa § 6 ods. 3 veta prvá citovaného zákona, ak bola škoda spôsobená nezákonným rozhodnutím,

ktoré je vykonateľné bez ohľadu na právoplatnosť, možno nárok na náhradu škody uplatniť aj vtedy, ak
nezákonné rozhodnutie bolo zrušené alebo zmenené na základe riadneho opravného prostriedku.
Podľa § 15 ods. 1 citovaného zákona, nárok na náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej

nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4
a § 11.
Podľa § 16 ods. 4 citovaného zákona, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo
uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne

oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať
uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže
poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu,
ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj
úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že

neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania
nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.
Podľa § 17 ods. 1 citovaného zákona, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.
Podľa § 18 ods. 1 citovaného zákona, náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré

poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o
treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutí o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody
alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie
zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu.
Podľa § 18 ods. 3 citovaného zákona, súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia, ktoré

zahŕňajú účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu za zastupovanie, ktorá sa určí ako tarifná
odmena advokáta. Súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody pred príslušným orgánom.
Podľa § 5l7 ods.1 veta prvá Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas
nesplní, je v omeškaní.

Podľa § 5l7 ods.2 OZ, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od
dlžníkapopriplneníúrokyzomeškania,akniejepodľatohtozákonapovinnýplatiťpoplatokzomeškania;
výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
Podľa § 3 nariadenia vlády SR č.87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho
zákonníka, výška úrokov z omeškania je o 5 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba

Európskej centrálnej banky platná k l.dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
Podľa § 2l ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“), za štát pred súdom koná
štátny orgán v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi alebo právnická osoba, ktorá jeoprávnená podľa osobitného predpisu. Na konanie štátneho orgánu a toho, koho zákon splnomocňuje
na zastupovanie pred súdom sa vzťahujú ustanovenia odseku 1 písm.a), b), ods.2 a 3.
Podľa § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.“), ak nie je ustanovené inak, platí

tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
Podľa § 470 ods. 2 veta prvá C.s.p., právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
Podľa § 81 zákona č.346/2005 Z.z. o štátnej službe profesionálnych vojakov Ozbrojených síl Slovenskej
republiky(ďalejlen„zákonoštátnejslužbe“),nakonanievoveciachslužobnéhopomeruprofesionálneho

vojaka sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 191 ods. 1 zákona o štátnej službe, na právne vzťahy profesionálnych vojakov pri vykonávaní
štátnej služby sa primerane použijú ustanovenia § 1 ods. 4, § 15 až 18, § 20, § 32 až 35, § 37 a 38, §
39 ods. 1, § 40 ods. 1, 2, 5 až 7, § 49 ods. 4, § 75 ods. 3, § 79 ods. 2§ 85 ods. 2, 3 a 5, § 86 ods. 2
a 3, § 90 ods. 1, 7 až 9 a 11, § 91 ods. 1, 3 až 6, § 92 a 93, § 94 ods. 1, § 99, § 104, § 106 ods. 2§
117, § 118, § 122 ods. 4, § 129 až 131, § 136 ods. 1, § 137 ods. 1, 4 a 5 písm. a), b), i), j) a l), § 138,

§ 141 ods. 1, ods. 2 písm. a) až h), ods. 3 a 5, § 144 ods. 1 a 2, § 146 ods. 1, 2 a 4, § 147, 148, 150,
160, 161, § 166 až 170, § 178 až 180, § 181 ods. 1 a 2, § 182 až 189, § 192 až 194, § 195 ods. 2 a
6, § 196, 197, § 198 ods. 1 písm. d), § 217 až 219, § 220 ods. 1 a 2, § 221 a 222 zákona č. 311/2001
Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov.
Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.655/2004 Z.z. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „citovaná vyhláška“), výpočtovým
základom na účely tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej
republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka, ak odsek 4 neustanovuje inak (ďalej len
„výpočtový základ“).
Podľa § 11 ods. 1 citovanej vyhlášky, základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je

jedna trinástina výpočtového základu, ak
a) nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými
ťažkosťami.
Podľa § 15 citovanej vyhlášky, advokát má popri nároku na odmenu aj nárok
a) na náhradu hotových výdavkov účelne a preukázateľne vynaložených v súvislosti s poskytovaním

právnych služieb, najmä na súdne poplatky a iné poplatky, cestovné a telekomunikačné výdavky a
výdavky za znalecké posudky, preklady a odpisy,
b) na náhradu za stratu času (§ 17).
Podľa § 16 ods. 3 citovanej vyhlášky, od klienta možno požadovať na náhradu výdavkov na miestne
telekomunikačné výdavky a miestne prepravné sumu vo výške jednej stotiny výpočtového základu za

každý úkon právnej služby. Túto sumu môže advokát požadovať aj vtedy, ak sa na jej náhrade s klientom
osobitne nedohodol.
Podľa § 16 ods. 4 citovanej vyhlášky, na výšku náhrady preukázaných cestovných výdavkov sa vzťahujú
osobitné predpisy, ak táto vyhláška neustanovuje inak.
Podľa § 17 ods. 1 citovanej vyhlášky, pri úkonoch právnej služby vykonávaných v mieste, ktoré nie je

sídlom advokáta, za čas strávený cestou do tohto miesta a späť patrí advokátovi náhrada za stratu času
vo výške jednej šesťdesiatiny výpočtového základu za každú aj začatú polhodinu.
Podľa § 17 ods. 2 citovanej vyhlášky, ak sa cesta podľa odseku 1 týka vykonania úkonov pre viacerých
klientov, výška náhrady určená podľa odseku 1 sa pomerne rozdelí medzi jednotlivých klientov.

6. Vychádzajúc z uvedených skutkových zistení a ustanovení právnych predpisov dospel súd k názoru,
že žaloba žalobcu je čiastočne dôvodná.
Z vykonaného dokazovania, konkrétne žiadosti žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody zo dňa 28.11.2014 a následne z odpovede Ministerstva obrany Slovenskej republiky zo dňa
11.3.2015 mal súd preukázané, že žalobca sa pred podaním žaloby pokúsil uplatniť svoj nárok na

náhradu škody na príslušnom orgáne, pričom tento orgán neuspokojil nárok žalobcu v zákonnej lehote,
v dôsledku čoho bola splnená podmienka, ktorá sa v zmysle vyššie citovaného zákona vyžaduje na to,
aby si žalobca mohol svoj nárok uplatniť žalobou na súde.
Žalovaný v rámci svojej obrany popieral samotný základ nároku žalobcu, jednak v tom zmysle,
že príslušný orgán ako orgán verejnej moci nekonal pri prepustení žalobcu zo služobného pomeru

profesionálneho vojaka v rámci výkonu verejnej moci, keď poukázal na ustanovenie § 191 ods. 1 zákona
č.346/2005 Z.z., s tým, že v predmetnej veci riaditeľ Personálneho úradu Ozbrojených síl Slovenskej
republiky analogicky konal ako zamestnávateľ v pracovnoprávnych vzťahoch voči žalobcovi ako svojmu
zamestnancovi. S takýmto právnym názorom sa súd nestotožnil, keď zo samotného ustanovenia § 191ods. 1 zákona č.346/2005 Z.z. vyplýva, že na právne vzťahy profesionálnych vojakov pri vykonávaní
štátnej služby sa primerane použijú len tam konkrétne citované ustanovenia Zákonníka práce, pričom v
tomto ustanovení sa nenachádzajú odkazy na paragrafy, ktoré v Zákonníku práce upravujú skončenie

pracovného pomeru, na základe čoho pri vydaní predmetného Personálneho rozkazu, ktorým bol
žalobca prepustený zo služobného pomeru profesionálneho vojaka nebolo možné aplikovať analogicky
ustanovenia Zákonníka práce a teda riaditeľ Personálneho úradu nemohol ani vystupovať v pozícii
zamestnávateľa.
Taktiež žalovaný v rámci svojej obrany namietal, že predmetný Personálny rozkaz č.7485 zo dňa

12.8.2014 riaditeľa Personálneho úradu Ozbrojených síl SR, ktorý žalobca označil za nezákonné
rozhodnutie v skutočnosti takýmto nezákonným rozhodnutím nie je, keďže nebolo vydané v rozpore
so žiadnym zákonným ustanovením resp. v rozpore so žiadnym ustanovením niektorého z interných
predpisov, len v ňom bolo prezentované stanovisko k príslušnej problematike, ktoré bolo síce odlišné
od stanoviska, ktoré bolo prezentované následne v rozhodnutí, ktorým bol pôvodný Personálny rozkaz
zrušený, v dôsledku toho, že bolo odvolaniu žalobcu vyhovené v plnom rozsahu, čo však neznamená,

že by predmetný Personálny rozkaz nebol v súlade s objektívnym právom, čiže žalovaný mal za
to, že nebola splnená základná podmienka na uplatnenie nároku na náhradu škody a to nezákonné
rozhodnutie. Súd sa však ani s touto obranou žalovaného nestotožnil, keďže naopak súd dospel k
záveru, že žalobca preukázal splnenie troch podmienok, ktoré musia byť kumulatívne splnené pre
úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody v zmysle zákona č.514/2003 Z.z..

Súd nespochybňuje, že pre priznanie náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím je
nevyhnutné súčasné splnenie troch podmienok:
1/ nezákonné rozhodnutie,
2/ vznik škody,
3/ príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody.

Predpoklad súčasného splnenia uvedených podmienok znamená, že ak chýba čo i len jedna z
podmienok, náhradu škody nie je možné priznať. Dôkazné bremeno preukázať podmienky náhrady
škody spočíva na poškodenom t.j. v súdenej veci na žalobcovi.
V tomto konaní bolo preukázané, že podmienka existencie nezákonného rozhodnutia bola preukázaná,
pričom týmto nezákonným rozhodnutím bol predmetný Personálny rozkaz riaditeľa Personálneho úradu

Ozbrojených síl SR č.7485 z 12.augusta 2014, keďže súd sa nestotožnil s názorom žalovanej, že
predmetnérozhodnutieniejenezákonnýmrozhodnutím,nazákladektoréhobysimoholžalobcauplatniť
nárok na náhradu škody. Súd má totiž za to, že v súdenej veci je potrebné aplikovať ustanovenie §
6 ods. 3 veta prvá zákona č.514/2003 Z.z., na ktoré odkázal aj samotný žalobca, nakoľko predmetný
Personálny rozkaz bol vykonateľný bez ohľadu na jeho právoplatnosť, keďže síce proti tomuto

rozhodnutiu bolo možné podať v zákonnej lehote odvolanie, avšak bez ohľadu na to služobný pomer
žalobcu skončil dňom doručenia tohto rozhodnutia, s tým, že v zmysle vyššie citovaného ustanovenia
§ 6 ods. 3 zákona č.514/2003 Z.z., v takomto prípade možno nárok na náhradu škody uplatniť aj
vtedy, ak takéto nezákonné rozhodnutie bolo zrušené alebo zmenené na základe riadneho opravného
prostriedku, čo bol aj tento prípad. Z uvedeného teda vyplýva, že v súdenej veci nie je potrebné

vyžadovať, aby bolo predmetné rozhodnutie po nadobudnutí jeho právoplatnosti následne zrušené resp.
zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Pokiaľ ide o samotný pojem nezákonné rozhodnutie
zákon č.514/2003 Z.z., neobsahuje legálnu definíciu tohto pojmu, avšak aj v zmysle ustálenej judikatúry
zastáva súd názor, že pre správnu interpretáciu ustanovenia § 6 zákona č.514/2003 Z.z. je potrebné
ho vykladať v širších súvislostiach a nie vychádzať len z doslovného gramatického výkladu tak, aby

výklad bolo možné považovať za ústavne konformný. Vzhľadom k tomu súd má za to, že aj predmetné
rozhodnutie možno definovať ako „nezákonné“, keďže v takomto prípade nemá byť rozhodujúce ako
pôvodne vyhodnotil príslušný orgán tak skutkový, ako aj právny stav v predmetnej veci, ale rozhodujúcim
má byť to ako sa predmetné skutočnosti vyhodnotia v konečnom rozhodnutí, keďže súd opätovne
zdôrazňuje, že sa jednalo o rozhodnutie, ktoré bolo vykonateľné bez ohľadu na právoplatnosť a dňom

doručenia predmetného Personálneho rozkazu služobný pomer žalobcu skončil, s tým, že proti tomuto
rozhodnutiu žalobca podal riadny opravný prostriedok.
Pokiaľ ide o ďalšiu z podmienok a to vznik škody, túto žalobca špecifikoval tak, že uplatnená suma
1.377,14 € pozostáva z čiastky 1.080,- €, ktorá bola ním uplatnená v zmysle § 17 ods. 1 zákona
č.514/2003 Z.z., ktoré označil za generálne ustanovenie vo vzťahu k § 18 ods. 1 zákona č.514/2003

Z.z. a ktorá predstavuje úhradu za právnu službu - vypracovanie právneho stanoviska, ktoré bolo
žalobcovi poskytnuté jeho právnym zástupcom, s tým, že tento výdavok na strane žalobcu predstavuje
skutočnú škodu, ktorá mu vznikla v súvislosti s predmetným nezákonným rozhodnutím, avšak nejedná
sa o výdavok vynaložený v rámci úhrady trov konania, ktoré žalobcovi vznikli v konaní, v ktorombolo toto rozhodnutie vydané resp. v ktorom bolo toto rozhodnutie zrušené; a zvyšnú časť predmetnej
sumy uplatnenej touto žalobou predstavuje čiastka 297,14 €, ktorú si žalobca uplatnil v zmysle §
18 ods. 3 zákona č.514/2003 Z.z. ako náhradu trov predmetného konania. Súd sa však s takýmto

právnym posúdením a interpretáciou § 17 resp. § 18 zákona č.514/2003 Z.z. nestotožnil a naopak
takýto výklad zákona, podľa ktorého by výdavok žalobcu v sume 1.080,- € predstavujúci dohodnutú
zmluvnú paušálnu odmenu za právnu analýzu a stanovisko k predmetnej veci, mal byť žalobcovi
priznaný ako nárok na náhradu skutočnej škody podľa § 17 ods. 1 zákona č.514/2003 Z.z., považoval
súd za obchádzanie zákona, konkrétne § 18 ods. 3 zákona č.514/2003 Z.z., keď podľa názoru súdu

je nesporné, že predmetná právna analýza bola vypracovávaná bezprostredne v príčinnej súvislosti s
odvolacím konaním proti predmetnému Personálnemu rozkazu a na základe toho má súd za to, že
tento uplatnený nárok žalobcu je možné priznať len vo výške tarifnej odmeny za úkon právnej služby
„vypracovanieprávnehorozboruveci“vzmysle§13aods.1písm.e)vyhláškyMinisterstvaspravodlivosti
SR č.655/2004 Z.z.. Výšku škody teda súd ustálil na sumu 380,96 €, ktorá bola stanovená ako tarifná
odmena advokáta za 3 úkony právnej služby každý vo výške 61,85 € (1/13 výpočtového základu v roku

2014), 3x režijný paušál v roku 2014 každý vo výške 8,04 €, cestovné náhrady vo výške 54,20 € a
náhrada za stratu času na ceste Bratislava - Zvolen a späť vo výške 53,60 €, tak ako boli tieto aj právnym
zástupcom žalobcu fakturované faktúrou č.82/2014, keďže tak cestovné náhrady, ako i náhrada za stratu
času boli uplatnené len v rozsahu 50 % v tomto konaní, pretože boli vynaložené aj ešte pre ďalšieho
klienta, a to všetko navýšené o 20 % DPH.

Posledná podmienka t.j. preukázanie príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom
škody bola zo strany žalobcu tiež preukázaná v tom zmysle, že pokiaľ by nebol vydaný predmetný
Personálny rozkaz riaditeľa Personálneho úradu Ozbrojených síl SR č.7485 zo dňa 12.8.2014, nebol by
musel žalobca proti nemu podávať odvolanie, dať sa pritom zastúpiť právnym zástupcom a v dôsledku
toho by mu nevznikla žiadna škoda predstavujúca vynaložené výdavky na trovy právneho zastúpenia.

Pritom pokiaľ žalovaný namietal, že žalobcovi v tejto súvislosti nevznikla žiadna škoda z dôvodu, že
v zmysle Správneho poriadku, podľa ktorého prebiehalo konanie o prepustení žalobcu zo služobného
pomeru profesionálneho vojaka, si všetky trovy vrátane trov právneho zastúpenia mal znášať žalobca
sám, súd má za to, že takýto právny názor nie je udržateľný a nemá oporu v žiadnom z ustanovení
zákona č.514/2003 Z.z., keďže je nesporné, keď náhrada škody v zmysle tohto zákona zahŕňa aj

náhradu účelne vynaložených trov konania vrátane trov právneho zastúpenia v konaní, v ktorom bolo
nezákonné rozhodnutie vydané alebo v ktorom bolo zrušené, s tým, že v zmysle zákona č.514/2003
Z.z. je zrejmé, že takýmito konaniami budú aj konania správne. Zo žiadneho z ustanovení tohto zákona
nie je možné vyvodiť, že by na konania prebiehajúce podľa Správneho poriadku sa ustanovenie § 18
zákona č.514/2003 Z.z. nemohlo resp. nemalo aplikovať. Otázka úpravy náhrady trov konania podľa

Správneho poriadku v rámci správneho konania je jedna vec a inou otázkou je otázka možnosti uplatniť
si náhradu škody z titulu účelne vynaložených výdavkov súvisiacich s trovami konania v rámci takéhoto
správneho konania podľa zákona č.514/2003 Z.z..
Žalobca sa domáhal priznania i úroku z omeškania zo žalovanej sumy vo výške 5,05 % ročne od podania
žaloby, pričom súd žalobcovi priznal nárok na úrok z omeškania z prisúdenej sumy 380,96 €, keďže mal

preukázané, že žalovaný je v súdenej veci preukázateľne v omeškaní, keď žiadosť žalobcu o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody bola vybavená listom zo dňa 11.3.2015, na základe čoho a
s poukazom na vyššie citované ustanovenia zákona č.514/2003 Z.z. už ku dňu podania žaloby dňa
25.3.2015 bol žalovaný v omeškaní a od tohto dátumu súd žalobcovi aj úrok priznal, pričom úrok z
omeškania bol žalobcom uplatnený v zákonnej výške a v takejto výške bol aj súdom následne priznaný,

keďže z údajov dostupných súdu bola výška základnej úrokovej sadzby ECB od 10.9.2014 do 15.3.2016
0,05 %.

7. Podľa § 255 ods. 1 C.s.p., súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 262 ods. 1 C.s.p., o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,

ktorým sa konanie končí.
Podľa § 262 ods. 2 C.s.p., o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd v zmysle vyššie citovaných ustanovení Civilného
sporovéhoporiadkutak,ženakoľkobolžalobcalenvčastiúspešnývtomtokonaní,súdvyhodnotilpomer

úspechu strán konania v prospech žalovaného, na základe čoho mu bol priznaný nárok na náhradu
trov konania voči žalobcovi v rozsahu 44 %, keď súd vychádzal z toho, že predmetom konania bola
suma 1.377,14 €, žalovaný bol zaviazaný na sumu 380,96 €, teda úspech žalobcu bol 28 % a úspechžalovaného 72 %, čiže rozdiel predstavuje 44 % v prospech žalovaného s tým, že o konkrétnej výške
náhrady trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15-tich dní odo dňa jeho doručenia, prostredníctvom
tunajšieho súdu na Krajský súd v Banskej Bystrici, písomne v dvoch vyhotoveniach (§ 362 ods. 1 veta
prvá CSP).

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 CSP) uviesť, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za

nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP). Ak zákon
na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, ktorému súdu je určené, kto ho robí,
ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a musí byť podpísané. Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom
konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania. Podanie urobené v listinnej
podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami

mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa
nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie
urobil (§ 125 ods. 3 CSP).

Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, pričom podľa § 366 CSP prostriedky procesného
útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie,

možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
1. sa týkajú procesných podmienok,
2. sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
3. má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo

4. ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie,
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada

mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 CSP).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov.