Rozsudok – Pracovné právo ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. apríl 2020

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 10CoPr/1/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1317218432
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Eren

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1317218432.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Eren a členov

senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a JUDr. Zuzany Kučerovej v právnej veci žalobcu: Plastcom, spol. s
r.o., Hattalova ul. č. 4, Bratislava, IČO: 17 318 378, zastúpený advokátom: JUDr. Igor Huna, Seberíniho
ul. č. 1, Bratislava, IČO: 51 016 834, proti žalovanému: J.. Q. K., N.. XX. XX. XXXX, A. E. L.. Č.. XX,
A., zastúpený advokátom: JUDr. Milan Marušin, Karloveská ul. č. 6C, Bratislava, IČO: 30 796 105, o
zaplatenie istiny 135, 20 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Bratislava III zo dňa 16. októbra 2019, č. k. 61Cpr/15/2017 - 268, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému p r i z n á v a n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.

Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal uložiť
žalovanému povinnosť zaplatiť mu istinu 135, 20 eur s 5 % úrokom z omeškania ročne zo žalovanej
sumy od 01. 07. 2017 do zaplatenia, titulom náhrady škody a žalovanému priznal proti žalobcovi nárok
na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 1, ods. 1, 3,

4, § 82, § 178 ods. 1, 2, § 179 ods. 2, § 191 ods. 1, 2, 4, § 220 ods. 1, 2 Zákonníka práce, § 442
ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 135a ods. 1, 2, 3 Obchodného zákonníka, § 316 ods. 1, § 322, §
323 C. s. p. a vecne absenciou splnenia predpokladov vzniku všeobecnej zodpovednosti žalovaného
ako zamestnanca za škodu tak, ako to predpokladá ust. § 179 ods. 1 Zákonníka práce. Uviedol,
že predmetom konania bol žalobcom (ako zamestnávateľom) uplatnený nárok voči žalovanému (ako
zamestnancovi) na náhradu škody vo výške vyplatenej odmeny zamestnankyni žalobcu J.. A. S. v
sume 100 eur, vyplatenej žalovaným ako vedúcim zamestnancom, obchodno-ekonomickým riaditeľom

žalobcu, keď v konaní bola spornou oprávnenosť vyplatenia tejto odmeny a to, či pri jej schválení a
vyplatení boli na strane žalovaného naplnené predpoklady zodpovednosti zamestnanca za škodu v
dôsledku takého vyplatenia odmeny s tým, že sporným bol samotný uplatňovaný nárok na zaplatenie
žalovanej sumy titulom náhrady škody v dôsledku porušenia povinností žalovaného ako vedúceho
zamestnanca, obchodno-ekonomického riaditeľa žalobcu vyplatením odmeny zamestnankyni žalobcu
vo výške 100 eur a zároveň, či došlo k porušeniu právnych povinností žalovaného pri vyplatení odmeny
vo výške 100 eur J.. A. S., ktorá je predmetom tohto sporu. Poukázal na skutočnosť, že žalovaný

je jedným zo spoločníkov a konateľov žalobcu a zároveň obchodno-ekonomický riaditeľ, a preto do
úvahy prichádza aplikácia ustanovení týkajúcich sa zodpovednosti podľa Zákonníka práce ako aj
príslušných ustanovení podľa Obchodného zákonníka s tým, že žalobca ako zamestnávateľ žalovaného
nepreukázal splnenie základných predpokladov zodpovednosti žalovaného ako zamestnanca za škodu(vzmysle§179Zákonníkapráce),ktorémusiabyťkumulatívnesplnené,nakoľkozostranyzamestnanca
by muselo dôjsť k protiprávnemu úkonu, ku vzniku škody, musí existovať príčinná súvislosť medzi
protiprávnym úkonom a vznikom škody, predpokladom je tiež zavinenie zamestnanca, ktoré musí

zamestnávateľ preukázať a v neposlednom rade predpokladom je existencia pracovného pomeru,
pričom ku škode by muselo dôjsť pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s týmto plnením
(§ 220 Zákonníka práce). Uviedol, že škodou je potrebné rozumieť majetkovú ujmu, ktorá nastala
v majetkovej sfére poškodeného vyjadriteľnú v peniazoch, keď zákon rozlišuje dva druhy škody, a
to jednak skutočnú škodu a tiež ušlý zisk (§ 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka), pričom v tomto

prípade mal za to, že nie sú splnené viaceré predpoklady na vznik zodpovednosti žalovaného ako
zamestnanca, nakoľko nebolo preukázané, že by vyplatením odmeny J.. A. S. vznikla škoda s tým,
že z vykonaného dokazovania naopak vyplynulo, že táto zamestnankyňa vykonala zaškoľovanie v
špecifickom systéme žalobcu, čo sa naopak mohlo prejaviť v zväčšení majetku žalobcu. Poukázal
na to, že žalobca ako zamestnávateľ nepreukázal protiprávny úkon ani zavinenie žalovaného ako
zamestnanca, keď v konaní síce preukázal, že žalovaný zastáva od 04. 08. 2009 funkciu obchodno-

ekonomického riaditeľa spoločnosti žalobcu, avšak nepreukázal pracovnú náplň výkonu tejto funkcie
ani oprávnenia či povinnosti z nej vyplývajúce. Uviedol, že pri posudzovaní zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri plnení pracovných úloh z nedbanlivosti vedúceho zamestnanca je potrebné vychádzať
z náplne jeho práce, ktorú žalobca v konaní nepreukázal s tým, že aj zo samotného zákona
vyplýva povinnosť vedúceho zamestnanca zabezpečovať odmeňovanie zamestnancov (§ 82 písm.

c/ Zákonníka práce), a preto argumentácia žalobcu, že došlo k porušeniu podpisových práv zo
strany žalovaného z dôvodu, že v mene spoločnosti žalobcu konajú vždy dvaja konatelia, nesúvisí s
pracovnou náplňou a konaním žalovaného ako vedúceho zamestnanca. Súd prvej inštancie v dôvodoch
svojho rozhodnutia ďalej uviedol, že pri zodpovednosti za škodu spôsobenú zavineným porušením
povinností z pracovného pomeru v súvislosti s plnením pracovných úloh nejde o akúkoľvek, teda aj

nepriamu súvislosť, ale muselo by ísť o priamu súvislosť a zodpovednosť by teda musela vzniknúť
pri zavinenom porušení povinností pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním a nie
v súvislosti s porušením povinností konateľa ako štatutárneho orgánu spoločnosti, avšak žalobca
vlastne v tomto konaní tvrdil, že došlo k porušeniu pri konaní samotnej spoločnosti (štatutárneho
orgánu), a že v dôsledku absencie schválenia odmeny pre zamestnanca spoločnosti dvomi konateľmi,

došlo neoprávnene k vyplateniu tejto odmeny. Poukázal na skutočnosť, že z organizačnej štruktúry
predloženej samotným žalobcom tiež vyplýva, že J.. S. ani nebola priamy podriadený žalovaného,
tak ako to uviedol žalobca s tým, že z vykonaného dokazovania tiež vyplynulo, že personálny
manažér konal obvyklým spôsobom v spoločnosti (prostredníctvom e-mailovej komunikácie) a mzdy
spracovávalnazákladee-mailovejkomunikácievrámcikomunikácievedúcichzamestnancov,konateľov

a spoločníkov obchodnej spoločnosti žalobcu s tým, že personálny manažér podľa organizačnej
štruktúry pritom podlieha personálnemu úseku, personálnemu riaditeľovi a ten podlieha v štruktúre
spoločnosti žalobcu riaditeľovi spoločnosti, technickému riaditeľovi. Uviedol, že obchodno-ekonomický
úsek a obchodno-ekonomický riaditeľ je v danej štruktúre nezávislý od personálneho úseku a teda
aj personálneho manažéra a ak by došlo k neoprávnenému vyplateniu nejakej odmeny je zrejmé,

že mzdové podklady spoločnosti vrátane odmien zamestnancov sú pripravované na personálnom
úseku, ktorého chod nepodlieha zodpovednosti obchodno-ekonomického riaditeľa s tým, že ak by v
spoločnosti bol na vyplatenie odmeny potrebný podpis (nielen schválenie napríklad ústnou formou alebo
prostredníctvom e-mailovej komunikácie) dvoch konateľov spoločnosti ako štatutárneho orgánu, za
evidenciu a spracovanie mzdových podkladov na základe listinných dôkazov nezodpovedá obchodno-

ekonomický riaditeľ ako zamestnanec spoločnosti žalobcu, a preto na základe vykonaného dokazovania
dospel k záveru, že v danom prípade žalobca spochybňuje vyplatenie odmeny pre zamestnanca
spoločnosti v dôsledku pochybenia samotného štatutárneho orgánu spoločnosti a pre vyvodenie
zodpovednosti v zmysle § 179 Zákonníka práce žalobca nepreukázal splnenie základných zákonných
predpokladov vzniku všeobecnej zodpovednosti zamestnanca za škodu, nakoľko nepreukázal, akého

porušenia povinností pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním, sa mal žalovaný
dopustiť,keďaninepreukázalnáplňjehopráceaoprávneniačipovinnostižalovanéhovyplývajúcezjeho
funkcie obchodno-ekonomického riaditeľa, keď vlastne tvrdil, že došlo k porušeniu konania štatutárneho
orgánu a žiadal pritom vyvodenie zodpovednosti zamestnanca za škodu s tým, že uplatňoval škodu
u žalovaného z titulu funkcie riaditeľa, pričom namietal porušenie oprávnenia konateľa. Poukázal na

skutočnosť, že zodpovednosť zamestnanca za škodu podľa Zákonníka práce (v zmysle § 179 Zákonníka
práce) je zodpovednosťou odlišnou od zodpovednosti štatutárneho orgánu - konateľa spoločnosti s
ručením obmedzeným podľa § 135a Obchodného zákonníka a žalobca v konaní nepreukázal, či došlo
k porušeniu povinnosti žalovaného ako zamestnanca tak, ako to predpokladá § 179 Zákonníka práce.Uviedol, že pracovnoprávnymi vzťahmi nie sú vzťahy, ktoré vznikli pri výkone funkcie člena štatutárneho
orgánu, a teda napríklad konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným. K argumentácii žalobcu, že
Zákonník práce nepozná pojem odmena ani pojem mimoriadna odmena, ktorá v danom prípade mala

byť vyplatená, súd prvej inštancie uviedol, že samotný žalobca predložil listinné dôkazy (napríklad predb.
výpis vybraných miezd) preukazujúce, že žalobca eviduje v rámci mzdových podkladov aj prémie a
odmeny a dokonca aj mimoriadne odmeny zamestnancov. K tvrdeniu žalobcu, že došlo tiež ku konaniu
v rozpore s dobrými mravmi vzhľadom na vyplatenie odmeny J.. S., keď za mesiace máj a jún 2017
odpracovala len dva dni uviedol, že Zákonník práce vyžaduje pri zodpovednosti zamestnanca za škodu

spôsobenú proti dobrým mravom úmysel (§ 179 ods. 2 Zákonníka práce), avšak v danom prípade
z vykonaného dokazovania úmyselné konanie žalovaného proti dobrým mravom taktiež preukázané
nebolo. Poukázal na skutočnosť, že žaloba, na základe ktorej si žalobca uplatnil proti žalovanému
nárok na náhradu škody zo zodpovednosti zamestnanca za škodu, je nedôvodná, pretože neboli
splnené zákonné podmienky tak, ako to predpokladá § 179 Zákonníka práce, keď v konaní nepreukázal
dôvodnosť žalobou uplatneného nároku, pričom dôkaznú povinnosť vo vzťahu k protiprávnemu úkonu,

škode, príčinnej súvislosti a zavineniu zamestnanca mal v danom prípade poškodený, teda žalobca s
tým, že ak nie je splnený čo i len jeden predpoklad, zamestnanec za škodu (podľa § 179 Zákonníka
práce) nezodpovedá. Výrok, ktorým rozhodol o nároku na náhradu trov konania odôvodnil právne ust.
§ 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 C. s. p. a vecne úspechom žalovaného v konaní, ktorému priznal nárok na
náhradu trov konania v celom rozsahu, teda v rozsahu 100 %, o výške ktorej rozhodne po právoplatnosti

rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

2.

Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel

na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (ust. § 365 ods. 1 písm. f/ C. s.
p.), rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (ust. § 365 ods.
1 písm. h/ C. s. p.), ako i z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nedostatočne odôvodnené
a teda nepreskúmateľné, v dôsledku čoho mu súd prvej inštancie znemožnil, aby uskutočňoval jemu
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces (ust. §

365 ods. 1 písm. b/ C. s. p.), a navrhol napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušiť a vec vrátiť súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uviedol, že na rozdiel od súdu prvej inštancie
je toho názoru, že všetky predpoklady vzniku zodpovednosti zamestnanca za škodu boli zo strany
zamestnávateľa - žalobcu preukázané, avšak zo strany súdu neboli správne vyhodnotené, nakoľko
preukázal, že žalovaný je pracovne u zamestnávateľa zaradený na funkcii obchodno-ekonomický

riaditeľ od 04. 08. 2009 s tým, že medzi zamestnancom a zamestnávateľom bola uzatvorená Dohoda
o zmene pracovnej zmluvy formou dodatku k pracovnej zmluve uzatvorenej dňa 02. 01. 1996, keď
ďalej bolo preukázané, že formou dodatku č. 2 k pracovnej zmluve bola medzi zamestnávateľom a
zamestnancom dohodnutá dňom 01. 10. 2001 pracovná náplň zamestnanca - žalovaného, z ktorej
okrem iných povinností vyplýva, že žalovaný ako pracovník zodpovedá pod bodom 1. pracovnej náplne

za mzdovú a personálnu agendu, a preto si nedokáže vysvetliť konštatovanie súdu prvej inštancie, že
nepreukázal pracovnú náplň výkonu tejto funkcie ani oprávnenia či povinnosti z nej vyplývajúce. Uviedol,
že spornou skutočnosťou v tomto konaní je, či žalovaný na pracovnej pozícii obchodno-ekonomického
riaditeľa, zodpovedného podľa pracovnej náplne za mzdovú a personálnu agendu, konal v súlade
alebo v rozpore so svojimi povinnosťami, keď vydal príkaz na vyplatenie odmeny svojej podriadenej

J.. S. vo výške 100 eur, pričom zastáva názor, že konanie žalovaného bolo v rozpore s plnením jeho
povinností vyplývajúcich z jeho pracovného zaradenia a jednak aj z pracovnej náplne. Poukázal na
skutočnosť, že žalovaný okrem toho, že pracovne zastáva funkciu obchodno- ekonomického riaditeľa,
je zároveň jedným zo štyroch spoločníkov a jedným zo štyroch konateľov žalobcu, a preto pri plnení
si svojich pracovných povinností súvisiacich s pracovným zaradením vedel o tom, že k vyplateniu

mzdy, do čoho treba zaradiť aj vyplatenie odmeny, musí byť mzda vrátane odmeny vždy schválená
dvomi konateľmi spoločnosti, nakoľko táto skutočnosť vyplýva z dokumentu spoločnosti pod názvom
„Podpisové práva“, ktorý bol predložený súdu, pričom sám žalovaný pri výsluchu do zápisnice zo dňa 25.
06.2019uviedol,žedokumentpoznáažetentojeplatnýstým,žeztohtodokumentuvyplýva,žečinnosti
vykonávané na úsekoch personalistiky a miezd, pod ktoré sú subsumované napr. mzdové podklady,

mzdy k výplate, výplatné listiny, úhrada miezd, zaúčtovanie a mzdové listy, musia byť tieto dokumenty, pri
týchto činnostiach, vždy schválené dvoma konateľmi spoločnosti. Poukázal na skutočnosť, že žalovaný
túto skutočnosť nerešpektoval a bez toho, že by vyplatenie odmeny pre J.. S. vo výške 100 eur
bolo schválené dvomi konateľmi, vydal ako obchodno-ekonomický riaditeľ príkaz na vyplatenie tejtoodmeny s tým, že z priloženého dôkazu pod označením „Predbežný výpis vybraných druhov miezd za
mesiac 6/2017„ vzťahujúci sa na odmenu vo výške 100 eur pre J.. S. vyplýva, že tento dokument bol
schválený, teda podpísaný iba jedným konateľom, a to Ing. Kabátom, pričom až počas prebiehajúceho

konania bol do súdneho spisu predložený dôkaz zo strany žalovaného, a to písomné vyjadrenie druhého
konateľa J.. Q. B. tým, že tento ústne súhlasil s vyplatenou odmenou. Uviedol, že ďalšou spornou
skutočnosťouje,čipodľaprijatéhodokumentupodnázvom„Podpisovépráva“,vzťahujúcesanačinnosti
vykonávané na úsekoch personalistiky a miezd, je schvaľovanie dokumentov dvomi konateľmi potrebné
vykonať v písomnej forme, alebo postačuje ústny prejav konateľov. Poukázal na skutočnosť, že podľa

dokumentu pod označením „Podpisové práva“ vzťahujúce sa na činnosti vykonávané na úsekoch
personalistiky a miezd, pod ktoré sú subsumované napr. mzdové podklady, mzdy k výplate, výplatné
listiny, úhrada miezd, zaúčtovanie a mzdové listy, musia byť dokumenty pri týchto činnostiach vždy
schválené dvoma konateľmi spoločnosti tak, že tieto dokumenty dvaja konatelia podpíšu, keď do úvahy
neprichádza akákoľvek ústna forma schvaľovania a skutočnosť, že schvaľovanie dvomi konateľmi pri
týchtovybranýchčinnostiachmusíbyťvpísomnejformevyplývaužzosamotnéhooznačeniadokumentu

„Podpisové práva“ a nakoľko v tejto prejednávanej veci nebola dodržaná podmienka podpísania dokladu
dvomi konateľmi pod označením „Predbežný výpis vybraných druhov miezd za mesiac 6/2017“ nemohol
žalovaný J.. K., ako obchodno-ekonomický riaditeľ vydať súhlas na vyplatenie odmeny vo výške 100
eur, a ak takýto súhlas bol z jeho strany vydaný a odmena vo výške 100 eur bola aj vyplatená,
nesie plnú zodpovednosť za svoje konanie. Uviedol, že podľa už vyššie spomínanej pracovnej náplne

žalovaného, tento ako pracovník zodpovedá okrem iného aj za mzdovú a personálnu agendu, a to
bez ohľadu na uvádzanú súdom organizačnú štruktúru spoločnosti a nepresných tvrdení o tom, že
žalovaný nezodpovedá za činnosti, ktoré prebiehajú napr. na personálnom úseku. K tvrdeniu súdu
prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku, že z vykonaného dokazovania tiež vyplynulo, že
personálny manažér konal obvyklým spôsobom v spoločnosti (prostredníctvom e-mailovej komunikácie)

a mzdy spracovával na základe e-mailovej komunikácie v rámci komunikácie vedúcich zamestnancov,
konateľov a spoločníkov obchodnej spoločnosti žalobcu uviedol, že toto tvrdenie môže byť správne
ale len do tej miery, že po spracovaní podkladov týkajúcich sa miezd, doklad musia pred vyplatením
podpísať vždy dvaja konatelia, až potom obchodno-ekonomický riaditeľ (žalovaný), môže dať príkaz
na vyplatenie mzdy, vrátane odmien, nakoľko práve žalovaný, ktorý na pracovnej pozícii obchodno-

ekonomického riaditeľa zodpovedá za mzdovú a personálnu agendu spoločnosti tak, ako mu to vyplýva
z jeho pracovnej náplne a nikto iný. Poukázal na skutočnosť, že v konaní preukázal všetky predpoklady
vznikuzodpovednostizaškodu,nakoľkopreukázalexistenciupracovnoprávnehovzťahu,založenéhona
základe pracovnej zmluvy zo dňa 02. 01. 1996, Dohody o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 04. 08. 2009
a Pracovnej náplni žalovaného zo dňa 01. 10. 2001, ako aj porušenie právnej povinnosti, alebo škodná

udalosť (napr. zamestnanec poruší povinnosť chrániť majetok zamestnávateľa) s tým, že žalovaný ako
obchodno-ekonomický riaditeľ spoločnosti porušil svoje pracovné povinnosti vyplývajúce mu z jeho
pracovnej náplni, keď vydal príkaz na vyplatenia odmeny vo výške 100 eur J.. S. napriek vedomosti
o tom, že doklad na podklade ktorého sa mala vyplatiť odmena, nebol podpísaní dvomi konateľmi
spoločnosti tak, ako vyplýva z dokumentu pod označením „Podpisové práva„ ktorý žalovaný pozná a

potvrdil jeho platnosť, a to bez ohľadu za akú činnosť sa mala odmena J.. S. vyplatiť a zároveň preukázal
existenciu škody; ktorá mu na majetku vznikla v dôsledku porušenia právnej povinnosti zo strany
žalovaného vo výške 100 eur, spolu s odvodmi vo výške 135, 20 eur, čiže došlo k zmenšeniu majetku
poškodeného a napokon aj príčinnú súvislosť medzi porušením právnej povinnosti (škodnou udalosťou)
a škodou. Uviedol, že v prejednávanej veci, bez prvého javu - porušenie pracovných povinností, by

škodná udalosť nevznikla, čiže nenastal by druhý jav, ktorým je vznik - škody, t. j., ak by žalovaný
ako obchodno-ekonomický riaditeľ mal podpísaný doklad dvomi konateľmi spoločnosti, na podklade
ktorého sa mala vyplatiť odmena a následne by vydal príkaz na vyplatenie odmeny, nemohlo by sa
hovoriť o vzniku škody. Žalobca v dôvodoch svojho odvolania ďalej uviedol, že v posudzovanom prípade
ide o priamu súvislosť medzi škodou a plnením pracovných úloh, keď žalovaný v zmysle pracovnej

náplne zo dňa 01. 10. 2001 zodpovedá okrem iného aj za mzdovú a personálnu agendu, avšak svoje
pracovné povinnosti si plnil v rozpore s týmto dokumentom, pričom konal vo vedomej nedbanlivosti,
pretože vedel, že svojím konaním môže porušiť alebo ohroziť záujem chránený pracovnoprávnymi a
internými predpismi spoločnosti, ale bez primeraných dôvodov sa spoliehal, že také porušenie alebo
ohrozenie nespôsobí.

3.Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť a priznať mu
náhradu trov odvolacieho konania, keď sa s napadnutým rozsudkom v plnom rozsahu stotožnil a súhlasil
s ním. Uviedol, že žalobca sa v odvolaní snaží odvolací súd presvedčiť, že existovali všetky predpoklady

vzniku jeho zodpovednosti ako zamestnanca za škodu, avšak zo strany súdu prvej inštancie neboli
správne vyhodnotené, napriek tomu, že v priebehu konania na súde prvej inštancie bolo dôkazmi -
písomným vyhlásením druhého konateľa J.. Q. preukázané, že Y. J.. S. vo výške 100 eur bola schválená
nielen ním ako konateľom, ale aj druhým konateľom žalobcu J.. Q. v zmysle Podpisových práv žalobcu
zo dňa 07. 11. 2011, a preto tvrdenie žalobcu v odvolaní, že nerešpektoval to, že odmenu pre J.. S.

vo výške 100 eur musia schváliť dvaja konatelia, nie je teda pravdivé a bolo vykonanými dôkazmi
vyvrátené. K tvrdeniu žalobcu v podanom odvolaní, že nezodpovedá za činnosti, ktoré prebiehajú
na personálnom úseku uviedol, že táto skutočnosť priamo vyplýva z Organizačnej štruktúry žalobcu
- pracovisko Bratislava (žalobcom označovaná ako „Personálna štruktúra Plastcom, spol. s r.o. -
pracovisko Bratislava“), ktorú súdu predložil sám žalobca ako prílohu k žalobe, z ktorej jednoznačne
vyplýva, že personálny manažér, ktorý pripravuje mzdové podklady a aj celý personálny úsek, nie

sú podriadení obchodno-ekonomickému riaditeľovi, a preto je toto zistenie súdu správne. K tvrdeniu
žalobcu, že ústne schválenie odmeny pre J.. S. druhým konateľom J.. Q. nie je v súlade s Podpisovými
právami zo dňa 07. 11. 2011 žalovaný uviedol, že počas prvoinštančného konania predložil viaceré
dôkazy, ktoré preukazujú, že ústne schvaľovanie používajú aj konatelia žalobcu J.. S. P. J.. B., ktorí
podali túto žalobu (e-mailová komunikácia J.. B. D. XX. XX. XXXX, K. W. na W. F. XX. XX. XXXX, Q. Z.-

V. K. B. V.. J.. A. T. D. F. XX. XX. XXXX, ako príloha k jeho vyjadreniu zo dňa 05. 12. 2018). Poukázal
na skutočnosť, že vo svojom vyjadrení zo dňa 05. 12. 2018 preukázal, že Podpisové práva zo dňa 07.
11. 2011 vôbec nestanovujú písomnú formu výkonu práv (tá sa robí najmä kvôli preukaznosti výkonu
týchto práv), ako sa to snaží interpretovať žalobca, keďže v týchto Podpisových právach sú okrem
schvaľovania riešené aj spolupráca, kontrola, predkladanie či zodpovedanie (bod III. vyjadrenia zo dňa

05.12.2018), pričom výkon týchto podpisových práv sa dlhodobo robí bežne i ústnou formou, najmä pri
menej dôležitých rozhodnutiach a zároveň preukázal, že Ing. Horňák ako druhý konateľ ústne schválil
odmeny v celkovej výške 5. 250 eur, a to za obdobie 9 mesiacov spätne (e-mailová komunikácia s V..
J.. A. T. zo dňa 06. 11. 2018), z čoho vyplýva, že bolo preukázané, že Podpisové práva zo dňa 07. 11.
2011 nevyžadujú iba písomnú formu výkonu práv a že ústne schvaľovanie odmien pre zamestnancov

konateľmi bolo v spoločnosti žalobcu bežne používané. K porušeniu jeho právnej povinnosti uviedol,
že žiadnu povinnosť neporušil, keďže mal preukázané schválenie odmeny pre J.. S. vo výške 100 eur
dvoma konateľmi žalobcu - J.. Q. P. J.. K. v zmysle Podpisových práv žalobcu zo dňa 07. 11. 2011 s
tým, že mal vedomosť o práci J.. S. nad rámec jej pracovných povinností vyplývajúcej jej z pracovnej
zmluvy a pracovnej náplne, ktorej sa táto odmena týkala, keď mzdové podklady pripravovala personálna

manažérka žalobcu, ktorá nie je jeho podriadenou. K existencii škody uviedol, že výpoveďou B. J..
S. na pojednávaní dňa 25. 06. 2019, bolo preukázané, že odmena vo výške 100 eur, ktorá jej bola
vyplatená v mesiaci jún 2017, bola odmenou za jej prácu nad rámec jej povinností vyplývajúcich jej z
pracovnej zmluvy u žalobcu a jej pracovnej náplne, pričom táto práca bola vykonaná v mesiaci apríl
2017 a spočívala v zaškoľovaní J.. V. zo spoločnosti HOFIN s. r. o. na prácu v informačnom systéme

DIALOG u žalobcu s tým, že jej výpoveďou bolo zároveň preukázané, že pracovník externej spoločnosti
nemôže riadne poskytovať služby vedenia účtovníctva v informačnom systéme DIALOG žalobcu bez
predchádzajúceho zaškolenia pracovníkom, ktorý túto činnosť u žalobcu predtým vykonával alebo bez
predchádzajúceho zaškolenia dodávateľom informačného systému DIALOG a aj to, že spoločnosť
HOFIN s. r. o. nedodávala žalobcovi informačný systém DIALOG. Poukázal na skutočnosť, že bolo

taktiežpreukázané,žeJ..S.tým,ževykonalazaškolenieJ..V.naprácuvinformačnomsystémeDIALOG
u žalobcu, ušetrila žalobcovi značné finančné prostriedky, keďže spoločnosť, ktorá dodávala informačný
systém DIALOG žalobcovi, si za zaškolenie na prácu v systéme DIALOG účtovala sumu 40 eur za
hodinu, pričom zaškolenie pracovníka trvá aj niekoľko pracovných dní, a preto žalobcovi vyplatením
odmeny 100 eur J.. S. žiadna škoda nevznikla s tým, že sa plne stotožnil s konštatovaním súdu prvej

inštancie v napadnutom v rozsudku (bod 55.), že naopak, nakoľko vykonala zaškoľovanie v špecifickom
systéme žalobcu, čo sa naopak mohlo prejaviť v zväčšení majetku žalobcu.

4.

Žalobca, ktorému súd prvej inštancie uvedené vyjadrenie žalovaného k odvolaniu doručil dňa 24. 01.
2020, sa k nemu v stanovenej lehote nevyjadril.

5.Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa ust. § 379 a ust. § 380 ods.
l C. s. p., túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (ust. § 385 ods. 1 C. s. p.) a rozsudok

verejne vyhlásil dňa 30. apríla 2020 podľa ust. § 378 ods. 1 v spojení s ust. § 219 ods. 3 C. s. p., viazaný
skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (ust. § 383 C. s. p.), pričom o termíne verejného
vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom.

6.

Odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil (ust. § 387 ods. 1 C. s. p.), pretože
súd prvej inštancie vo veci samej riadne zistil skutkový stav, keď vykonal dokazovanie v rozsahu
potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky
vykonaného dokazovania správne zhodnotil (ust. § 191 ods. 1 C. s. p.) a na ich základe dospel k
správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozsudku aj náležite odôvodnil (ust. §

220 ods. 2 C. s. p.).

7.

Podľa ust. § 387 ods. 2 C. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

8.

Spoukazomnacitovanéustanovenie,prihliadnucnaobsahsúdnehospisuaznehovyplývajúciskutkový
stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne
vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej v celom rozsahu po skutkovej a právnej
stránkestotožňujesdôvodmitýkajúcimisaodvolanímnapadnutéhorozsudku,ktorýmsúdprvejinštancie

žalobu žalobcu zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov (prvoinštančného) konania v celom
rozsahu.

9.

Predmetom odvolacieho konania je posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej
inštancie, ktorým nárok žalobcu na náhradu škody spôsobenej žalovaným ako zamestnancom zamietol
z dôvodu nesplnenia kumulatívnych zákonných predpokladov vzniku všeobecnej zodpovednosti
zamestnanca za škodu.

10.

K námietke žalobcu v podanom odvolaní, že konanie žalovaného ako zamestnanca vo funkcii obchodno-
ekonomického riaditeľa a zároveň jedného z konateľov a spoločníkov obchodnej spoločnosti žalobcu,
spočívajúce v odsúhlasení a vyplatení odmeny J.. S. v sume 100 eur, bolo v rozpore s plnením

jeho povinností vyplývajúcich z jeho pracovného zaradenia a jednak aj z pracovnej náplne, keďže
nebol oprávnený vyplatiť J.. S. odmenu v sume 100 eur, odvolací súd uvádza, že v konaní pred
súdom prvej inštancie bolo nielenže bezpečne preukázané, že vyplatením odmeny žalobcovi žiadna
škoda nevznikla, ale najmä skutočnosť, že sa žalovaný nedopustil žiadneho protiprávneho konania,
resp. porušenia právnej povinnosti, ak odmenu za mesiac apríl 2017 odsúhlasil a bola aj vyplatená,

nakoľko žalobca nepredložil jediný relevantný dôkaz o tom, že možnosť navrhnúť, schváliť a vyplatiť
odmeny podliehala povinnosti jej schválenia dvoma konateľmi spoločnosti žalobcu písomne, ale najmä
z listinných dôkazov predložených samotným žalobcom vyplýva, že bežnou praxou bolo spracovanie
miezd, prípadne odmien personálnym manažérom na základe e-mailovej komunikácie medzi vedúcimi
zamestnancami, konateľmi a spoločníkmi obchodnej spoločnosti žalobcu.

11.K tvrdeniu žalobcu v podanom odvolaní, že dodatkom č. 2 k pracovnej zmluve bola medzi
zamestnávateľom a zamestnancom dohodnutá dňom 01. 10. 2001 pracovná náplň žalovaného, z ktorej

okrem iných povinností vyplýva, že žalovaný ako pracovník zodpovedá pod bodom 1. pracovnej náplne
za mzdovú a personálnu agendu, odvolací súd uvádza, že žalobca v priebehu prvoinštančného konania,
ale ani v odvolacom konaní nielenže nepredložil uvádzaný dodatok č. 2 k pracovnej zmluve žalovaného,
ale dokonca ani jeho pracovnú zmluvu, a preto sa touto námietkou odvolací súd ani nezaoberal.

12.

Podľa § 179 ods. 1 Zákonníka práce, zamestnanec zodpovedá zamestnávateľovi za škodu, ktorú mu
spôsobil zavineným porušením povinností pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním.
Zamestnávateľ je povinný preukázať zamestnancovo zavinenie okrem prípadov uvedených v § 182 a
185.

13.

Citované zákonné ustanovenie posudzuje také prípady zodpovednosti zamestnanca za škodu, ktoré
vznikli zavineným porušením jeho povinností pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním,

pričom zamestnávateľ je povinný preukázať nielen vznik škody, protiprávnosť konania zamestnanca,
ale aj zavinenie a príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a protiprávnym konaním zamestnanca.
Pre vznik zodpovednosti zamestnanca musia byť splnené všetky zodpovednostné predpoklady, medzi
ktoré ako správne súd prvej inštancie uviedol patrí: protiprávny úkon, vznik škody, príčinná súvislosť
medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody, zavinenie zamestnanca, existencia pracovného pomeru

a okolnosť, že ku škode musí dôjsť pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s týmto
plnením tak, ako to vymedzuje Zákonník práce. Protiprávnym úkonom je úkon, ktorý je v rozpore
s objektívnym právom, škodou je majetková ujma, vyjadriteľná v peniazoch, pričom skutočná škoda
spočíva v skutočnom zmenšení majetku poškodeného a predstavuje majetkové hodnoty, ktoré je nutné
vynaložiť na uvedenie do predošlého stavu, inou škodou je ujma spočívajúca v tom, že v dôsledku

škodnej udalosti nedôjde k rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci sa to dalo očakávať, ak by nedošlo
ku škodnej udalosti, pričom dôkazné bremeno pri preukazovaní vzniku škody, ako aj jej výšky je
na zamestnávateľovi. Kauzálny nexus je ďalším zo zodpovednostných predpokladov a zavinenie je
subjektívnou právnou kategóriou, vyjadrujúcou vnútorný psychický vzťah škodcu k výsledku svojho
konania. Môže spočívať vo forme úmyslu alebo nedbanlivosti, pričom v pracovnoprávnej zodpovednosti

forma zavinenia podstatným spôsobom ovplyvňuje rozsah náhrady škody. K založeniu zodpovednosti
zamestnanca, pri ktorej nemusí byť daný protiprávny úkon, stačí, len danosť rozporu s dobrými mravmi,
musí existovať na strane zamestnanca zavinenie vo forme úmyslu.

14.

Základným predpokladom vzniku zodpovednosti žalovaného podľa citovaného ustanovenia je porušenie
právnej povinnosti (protiprávny úkon). Právna teória vykladá protiprávny úkon ako prejav ľudskej vôle,
ktorý je v rozpore s objektívnym právom, pričom je irelevantné, či ide o porušenie právnej povinnosti
vyplývajúcej z právneho predpisu alebo o porušenie právnej povinnosti vyplývajúcej z pracovnej zmluvy.

Porušenie právnej povinnosti sa neprezumuje, ale musí byť navrhovateľom preukázané. V súdnom
konaní je povinnosťou žalobcu preukázať, že došlo k určitému skutku, z ktorého je vyvodzovaná
zodpovednosť žalovaného za protiprávny úkon. Posúdenie, či preukázaný skutok je protiprávnym
konaním, je posúdením právnym, ktoré patrí súdu. Žalobca (poškodený) preukazuje skutkové okolnosti,
ktoré po právnej stránke hodnotí súd. Porušením právnej povinnosti je mienený objektívne vzniknutý

rozpor medzi tým, ako žalovaný ako škodca skutočne konal (prípadne opomenul konať) a tým, ako
konať mal, aby jeho konanie zodpovedalo povinnosti uloženej právnym predpisom, či inou právnou
skutočnosťou alebo zmluvou.

15.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom prvoinštančného súdu,
že žalobca v konaní kumuloval svoj nárok na náhradu škody titulom zodpovednosti žalovaného za
škodu ako zamestnanca (§ 179 Zákonníka práce), a aj ako štatutára obchodnej spoločnosti žalobcu(interná zodpovednosť podľa § 135a ods. 1, 2 Obchodného zákonníka), ktorých zodpovednosť je však
založená na rozdielnych právnych základoch, nakoľko v prípade zodpovednosti za škodu spôsobenú
zamestnancom, ide o škodu, ktorá vznikla zavineným porušením povinností zamestnanca pri plnení

pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním, avšak pracovnoprávnymi vzťahmi nie sú vzťahy, ktoré
vznikli pri výkone funkcie člena štatutárneho orgánu, pretože takáto činnosť vôbec nekorešponduje
s povahou a obsahom pracovného pomeru s tým, že v prípade zodpovednosti za škodu konateľa
spoločnosti s ručením obmedzeným, ide o porušenie povinnosti konateľa spoločnosti, ktorou mal
spoločnosti pri výkone svojej pôsobnosti spôsobiť škodu, t. j. žalobca si v konaní zmätočne uplatnil nárok

na náhradu škody, ktorú mal žalovaný spôsobiť ako štatutárny orgán žalobcu, pričom ju však žiadal
vyvodiť voči zamestnancovi.

16.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza, že žalobca v konaní

nepreukázal ani ním tvrdený rozpor konania žalovaného s dobrými mravmi, nakoľko zodpovednosť
zamestnanca pri úmyselnom konaní proti dobrým mravom je samostatným druhom zodpovednosti so
zavinením zamestnanca, ktoré má formu úmyslu, a preto bolo k založeniu zodpovednosti žalovaného
nutné, aby žalobca preukázal konanie proti dobrým mravom pri plnení pracovných povinností alebo v
priamej súvislosti s ním (vznik škody, príčinnú súvislosť medzi konaním, ktoré je v rozpore s dobrými

mravmi a vznikom škody a zavinenie vo forme priameho alebo nepriameho úmyslu), avšak vyplatenie
odmeny v sume 100 eur zamestnankyni žalobcu ani podľa názoru odvolacieho súdu nie je možné
subsumovať ani pod priamy alebo nepriamy úmysel spôsobiť zamestnávateľovi škodu, keď takéto
konanie žalobca ani v posudzovanej veci nepreukázal.

17.

Súd prvej inštancie preto dospel k absolútne správnemu právnemu záveru, s ktorým sa odvolací
súd stotožnil, že žalobca v konaní nepreukázal žiadne porušenie akejkoľvek pracovnej povinnosti
žalovaného pri plnení jeho pracovných úloh, pričom absenciou listinného dôkazu, ktorým mala byť náplň

práce žalovaného ako zamestnanca, resp. obchodno-ekonomického riaditeľa, nebolo možné v konaní
anizhodnotiťaleboposúdiťžalobcomtvrdenúžalovanéhozodpovednosťzaškodupriplnenípracovných
úloh z nedbanlivosti vedúceho zamestnanca.

18.

Súd prvej inštancie v posudzovanej veci v potrebnom rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil
skutkový stav vykonaním potrebných a stranami navrhnutých dôkazov, a nakoľko žalobca v odvolaní
neuviedol žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s ktorými by sa nebol prvoinštančný súd v odôvodnení
napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal a následne takto riadne zistený skutkový stav aj správne

právneposúdil,tzn.,ženasprávnezistenýskutkovýstavaplikovalzodpovedajúcezákonnéustanovenia,
rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd tento rozsudok podľa § 387 ods. 1 a 2 C. s. p. potvrdil.

19.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s ust.
§ 255 ods. 1 a ust. § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že v odvolacom konaní plne úspešnému žalovanému
priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, pričom o výške náhrady trov
odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

20.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (ust. § 393 ods.
2 veta druhá C. s. p. v spojení s ust. § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.

(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada
(§ 431 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.
s. p.).