Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. september 2017

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Co/233/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7110228959
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 09. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Angelika Sopoligová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7110228959.8

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Angeliky Sopoligovej a

sudcov JUDr. Evy Feťkovej a JUDr. Ladislava Duditša v spore žalobkyne: S.. B. Č., nar. XX.X.XXXX,
bytom A. I.Y., N. XX, zastúpenej JUDr. Ondrejom Gajdošechom, advokátom so sídlom v Košiciach,
Krmanova 14 proti žalovanému: ADOS EM, s.r.o., so sídlom v Košiciach, Komenského 43, IČO:
36 179 159, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Mária Grochová a partneri s.r.o., so sídlom v
Košiciach, Garbiarska 5, o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, o
odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice I č.k. 11C/241/2010-485 z 15.6.2016 v
spojení s opravnými uzneseniami Okresného súdu Košice I č.k. 11C/241/2010-581 z 2.5.2017 a č.k.

11C/241/2010-586 zo 6.6.2017

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok v spojení s opravnými uzneseniami vo výroku o určení, že okamžité
skončenie pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce dané žalovaným žalobkyni
listom zo dňa 8.10.2010 je neplatné, ako aj vo výroku, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu
mzdy vo výške 1.000,57 eur brutto mesačne za obdobie od 2.11.2010 do 2.11.2011, t.j. spolu vo výške
12.006,84 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

II. Z r u š u j e rozsudok v spojení s opravnými uzneseniami v prevyšujúcom výroku o zaplatenie náhrady
mzdy, v spojení s výrokom o trovách konania a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) rozsudkom označeným v záhlaví
rozhodol v tomto znení:

I. Určuje, že okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1, písm. b/ Zákonníka práce dané

žalovaným žalobkyni listom zo dňa 8.10.2010 je neplatné.

II. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy vo výške 1.000,57 eur brutto za obdobie
od 2.11.2010 do 2.10.2013 do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

III. Konanie v prevyšujúcej časti výšky náhrady mesačnej mzdy z a s t a v u j e.

IV. Žalovaný je p o v i n n ý nahradiť žalobkyni trovy konania vo výške 7.913,27 eur k rukám právneho
zástupcu Advokátska kancelária JUDr. Ondrej Gajdošech, advokát, Krmanova 14, Košice do troch dní
od právoplatnosti rozsudku.2. Okresný súd Košice I uznesením č.k. 11C/241/2010-581 z 2.5.2017 opravil výrok napadnutého
rozsudku o náhrade mzdy tak, že správne znie: „Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy
vo výške 1.057,00 eur brutto mesačne za obdobie od 2.11.2010 do 2.11.2013 do 3 dní od právoplatnosti

rozsudku“. Zároveň opravil aj odôvodnenie napadnutého rozsudku na strane 18 tak, že správne znie:
„Na základe uvedeného preto súd priznal žalobkyni náhradu mzdy za obdobie 36 mesiacov vo výške
1.057,00 eur brutto mesačne za obdobie od 2.11.2013“.

3. Opravným uznesením č.k. 11C/241/2010-586 zo 6.6.2017 Okresný súd Košice I opravil uznesenie

č.k. 11C/241/2010-581 zo dňa 2.5.2017 v časti druhého výroku, ktorým opravuje odôvodnenie rozsudku
Okresného súdu Košice I sp.zn. 11C/241/2010 zo dňa 15.6.2016 na strane 18 tak, že správne znie:
„Opravuje odôvodnenie rozsudku Okresného súdu Košice I sp.zn. 11C/241/2010 zo dňa 15.6.2016 na
strane 18 tak, že správne znie: Na základe uvedeného preto súd priznal žalobkyni náhradu mzdy za
obdobie 36 mesiacov vo výške 1.057,00 eur brutto mesačne za obdobie od 2.11.2010 do 2.11.2013“.

4. Okresný súd Košice I uznesením sp. zn. 11C/241/2010 zo dňa 18.12.2011 nariadil predbežné
opatrenie, ktorým žalovanému uložil povinnosť poskytnúť žalobkyni časť pracovnej odmeny vo výške
728,29 eur brutto mesačne vždy k 15. dňu príslušného kalendárneho mesiaca. Uznesenie spolu s
uznesením Krajského súdu v Košiciach nadobudlo právoplatnosť dňa 15.6.2011.

5. Okresný súd Košice I uznesením sp. zn. 11C/241/2010 zo dňa 27.3.2015 zrušil predbežné opatrenie
nariadené dňa 18.1.2011.

6. Rozhodol tak o žalobe žalobkyne doručenej súdu prvej inštancie dňa 26.11.2010, ktorou žalobkyňa
žiadala, aby súd určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru zamestnávateľa zo dňa 8.10.2010 je

neplatné a písomným podaním zo dňa 21.12.2010 požiadala, aby žalovaný jej zaplatil náhradu mzdy
vo výške 1.213,821 eur brutto za obdobie od 2.11.2010 do dňa právoplatnosti rozsudku, s odkazom na
odôvodnenie napadnutého rozsudku na str. 9 náhradu mzdy vo výške 1.045,45 eur brutto za obdobie
od 2.11.2010 do troch rokov, t.j. za 36 mesiacov počnúc mesiacom október 2010, zároveň si uplatnila
náhradu trov konania.

7. Na základe vykonaného dokazovania a jeho vyhodnotenia dospel súd prvej inštancie k záveru, že
medzi stranami sporu nebola sporná výška priemernej mesačnej mzdy žalobkyne 1.000,57 eur brutto,
keďže obe strany sporu sa na tejto výške zhodli. Spornou skutočnosťou, čo sa týka náhrady mzdy
ostala doba zaplatenia náhrady mzdy, nakoľko žalovaný žiadal, aby bola žalobkyni priznaná náhrada

mzdy iba za obdobie 12 mesiacov. Sporným ostal aj dôvod naplnenia dôvodov pre okamžité skončenie
pracovného pomeru žalovaným so žalobkyňou.

8. Uviedol, že pracovná zmluva medzi zamestnávateľom ADOS EM s.r.o. a zamestnancom, t.j.

žalobkyňou bola uzavretá podľa ust. § 43 a § 121 ods. 2 Zákonníka práce dňa 12.4.2010. Druhom práce
pre žalobkyňu bol odborný zástupca spoločnosti ADOS EM s.r.o., miesto výkonu práce prevádzka ADOS
EM s.r.o., Trieda SNP 1, Košice a mzdové podmienky. Pracovný pomer sa uzatváral na dobu neurčitú.
Pracovný čas 40 hodín týždenne. Dĺžka výpovednej doby podľa Zákonníka práce. Zamestnanec ako
odborný zástupca sa zaviazal:

a) vykonávať všetky činnosti odborného zástupcu podľa pracovnej zmluvy, pracovnej náplne a podľa
platnej spoločenskej zmluvy,
b) bezodkladne informovať zamestnávateľa o vývoji a výsledkoch vykonávanej činnosti,
c) dodržiavať všetky právne predpisy vzťahujúce sa na vykonanú prácu,
d) pri svojej práci dodržiavať platnú legislatívu, odporúčané postupy a štandardy,

e) počínať si tak, aby nedošlo ku škodám na zdraví a majetku,
f) nekonať v rozpore s oprávnenými záujmami zamestnávateľa, najmä nezneužívať informácie získané
pri výkone svojej práce v prospech iného subjektu,
g) dodržiavať obchodné tajomstvo a povinnú mlčanlivosť,
h) nevykonávať inú zárobkovú činnosť konkurenčným predmetom činnosti bez písomného súhlasu

zamestnávateľa.
Touto zmluvou sa rušila pracovná zmluva zo dňa 2.1.1998. Táto pracovná zmluva odborného zástupcu
sa uzatvára s účinnosťou od 1.5.2010.9. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že medzi žalobkyňou ako
zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom vznikol pracovný pomer na základe platne
uzatvorenej pracovnej zmluvy dňa 2.1.1998 a následne pracovnou zmluvou zo dňa 12.4.2010, ktorou sa

mala zrušiť pracovná zmluva zo dňa 2.1.1998. Pracovný pomer bol dohodnutý na dobu neurčitú s tým,
že výplatné termíny boli určené k 12. dňu nasledujúceho mesiaca. Bol taktiež určený pracovný čas v
rozsahu 40 hodín týždenne, ďalej pružná pracovná doba, výmera dovolenky a poskytovanie stravovania
podľa ZP, ako aj dĺžka výpovednej doby podľa ZP. Pracovná zmluva bola medzi žalobkyňou a žalovaným
písomne uzavretá a podpísaná dňa 12.4.2010 s účinnosťou od 1.5.2010.

10. Súd prvej inštancie vec právne posúdil v zmysle ust. § 42 ods. 1 Zákonníka práce (ďalej len „ZP“),
§ 43 ods. 1, § 47 ods. 1 písm. a/, § 59 ods. 1 písm. c/, § 68 ods. 1 písm. b/, § 70, § 77, § 78 ods. 1,
§ 79 ods. 1, 2, § 99, § 85 ods. 1, § 87 ods. 1, § 94 ods. 1, § 97 ods. 1, § 99, § 116 ods. 1, § 118 ods.
1, § 119 ods. 1, § 129 ods. ZP.

11. Zároveň mal súd prvej inštancie za preukázané, že žaloba žalobkyne je podaná včas v zmysle §
77 ZP, pričom následne preskúmaval dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru so žalobkyňou
dané v tom znení, že v dňoch 5.10 a 6.10 sa žalobkyňa dopustila závažného porušenia pracovnej
disciplíny, keď sa v čase práceneschopnosti bez udania dôvodu dostavila do zamestnania aj napriek

práceneschopnosti a nesplnila v mesiaci september 2010 pracovné povinnosti v súlade s obsahovou
náplňou práce, ktorá tvorí neoddeliteľnú súčasť pracovnej zmluvy zo dňa 12.4.2010 a to najmä náplne
uvedenej v odrážke 4 pracovnej náplne.

12. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že výpovedné dôvody, ktoré sú uvedené v oznámení o

okamžitom skončení pracovného pomeru zo dňa 8.10.2010 v zmysle § 68 ods. 1 písm. b/ ZP sú
neurčité. Napriek vykonanému dokazovaniu v konaní nebolo preukázané, aby zo strany žalobkyne
došlo k porušeniu pracovnej disciplíny zvlášť hrubým spôsobom, keďže jednotlivé výpovedné dôvody,
ktoré sú v oznámení o okamžitom skončení pracovného pomeru uvedené neboli v konaní jednoznačne
preukázané. Podľa názoru súdu sa žalobkyňa nedopustila porušenia pracovnej disciplíny tým, že

sa dostavila počas práceneschopnosti na miesto zamestnania a za takéto konanie ani nemôže byť
sankcionovaná spôsobom, ktorý má za následok okamžité skončenie pracovného pomeru.

13. K dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru, ohľadom návštevy pracoviska počas
práceneschopnosti súd uviedol, že z pripojených listinných dôkazoch bolo preukázané, že žalobkyňa

počas práceneschopnosti mala povolené vychádzky, pričom v uvedený deň ju zavolali do práce, nakoľko
ide o vec vážneho pracovného charakteru, ktorá si žiada prítomnosť obidvoch spoločníkov ADOS EM
s.r.o. Žalovaný v priebehu konania aj uviedol, že si overoval povolenie vychádzok aj u ošetrujúceho
lekára žalobkyne, pričom uvedenú situáciu riešila aj Sociálna poisťovňa na podnet žalovaného. Súd
vychádzal z toho, že žalobkyňa sa na pracovisko dostavila v čase, kedy mala zo strany ošetrujúceho

lekára povolené vychádzky a prítomnosťou na pracovisku neporušila liečebný režim určený ošetrujúcim
lekárom s tým, že diagnostika a liečebný režim ošetrujúceho lekára nemá vplyv na predmet sporu, ako
aj skutočnosť, že žalovaný v mieste výkonu práce neposkytoval zdravotnú starostlivosť ťažko chorým
pacientom. Preto takéto konanie žalobkyne, t.j. dostavenie sa na pracovisko v čase PN, t.j. v čase
povolenia vychádzok ošetrujúcim lekárom a na podnet žalovaného, súd nepovažoval za rozpor s

právnymi predpismi, t.j. Zákonníkom práce.

14. K nenaplneniu ďalšieho výpovedného dôvodu súd prvej inštancie konštatoval, že výpovedný dôvod
musí byť v písomnej výpovedi uvedený konkrétne, jasne a určito, t.j. aby bolo zrejmé, aké sú konkrétne
skutočné dôvody, ktoré vedú druhého účastníka k tomu, čo chcel účastník prejaviť, t.j. ktorý zákonný

dôvod uplatňuje, aby ho nebolo možné dodatočne meniť. Výpovedný dôvod uvedený v okamžitom
skončení pracovného pomeru zo dňa 8.10.2010 je ale veľmi všeobecný a nie je možné ho v konaní
napriek výsluchu svedkov jednoznačne preukázať, keďže žalovaný ako zamestnávateľ neuviedol, akým
konkrétnym konaním žalobkyňa nesplnila svoje pracovné povinnosti s tým, že uvedené skutočnosti
neboli preukázané ani z výpovede svedkov a to s poukazom na problém vzniknutý medzi stranami

sporu z dôvodu zavedenia nového softvéru a činnosti žalovaného. Súd apeloval na to, že z množstva
pripojených dôkazov strán sporu bolo preukázané, že medzi stranami sporu došlo k nedorozumeniam
a konfliktom, ktoré viedli následne k okamžitému skončeniu pracovného pomeru, vychádzajúce z ich
vzájomnej nevraživosti vyplývajúcej z vedenia a fungovania spoločnosti. Súd apeloval na to, že pokiaľžalobkyňa mala porušiť svoje povinnosti, bolo potrebné ich žalovaným riadne v okamžitom skončení
pracovného pomeru špecifikovať a to s poukazom aj na formálnu stránku skončenia pracovného pomeru
okamžitým skončením pracovného pomeru.

15. Zhrnúc vyššie uvedené mal preto súd prvej inštancie za to, že v danom prípade tak, ako žalovaný
vymedzil dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru listom zo dňa 8.10.2010, tieto dôvody sú
konkretizované nedostatočne, nie sú konkretizované určitým spôsobom, nie sú tam uvedené konkrétne
skutočnosti, ktoré žalovaného viedli k skončeniu pracovného pomeru okamžite. Súd mal za to, že v

danomprípadeskutočnosti,ktorésúuvádzanéžalovanýmakodôvodokamžitéhoskončeniapracovného
pomeru tvoria neurčitosť a nezrozumiteľnosť prejavu vôle a tieto nebolo možné odstrániť ani výkladom
prejavu vôle a následne zistiť, prečo bol pracovný pomer skončený okamžite. Nakoľko výklad prejavu
vôle môže smerovať len k objasneniu jeho obsahu, teda k zisteniu toho, čo bolo skutočne prejavené.
Pomocou výkladu prejavu vôle nie je možné nahrádzať alebo dopĺňať vôľu, ktorú odporca v rozhodnej
dobe nemal, alebo ktorú síce mal ale neprejavil ju. Súd vyhodnotil, že okamžité skončenie pracovného

pomeru, keďže v ňom nie je skutkovo vymedzený dôvod tak, ako si to vyžaduje § 70 Zákonníka práce,
z uvedeného dôvodu je neplatné. Z okamžitého skončenia pracovného pomeru nie je možné ani zistiť
aké konkrétne povinnosti si žalobkyňa nesplnila.

16. Na základe uvedených skutočností dospel k záveru, že ani jeden z dôvodov skončenia pracovného

pomeru nebol preukázaný, čo má vplyv na platnosť výpovede. Z uvedeného dôvodu, preto návrhu
žalobkyne v celom rozsahu vyhovel a určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalovaným
žalobkyni podľa ust. § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce je neplatná.

17. Keďže žalobkyňa sa okrem určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru u žalovaného

okamžitým skončením jej pracovného pomeru, domáhala aj náhrady mzdy v zmysle § 79 ods. 2 ZP po
dobu 36 mesiacov, pričom žalovaný žiadal, aby v prípade vyslovenia neplatnosti okamžitého skončenia
pracovného pomeru bola priznaná žalobkyni len náhrada 12 mesiacov, súd prvej inštancie v zmysle ust.
§ 79 ods. 1, 2 ZP priznal žalobkyni náhradu mzdy za obdobie 36 mesiacov vo výške 1.057,00 eur brutto
mesačne za obdobie od 2.11.2010 do 2.11.2013 (viď opravné uznesenia), keďže medzi stranami sporu

nebola sporná výška priemernej mesačnej mzdy žalobkyne u žalovaného vo výške 1.057,00 eur brutto.

18. Súd prvej inštancie v prevyšujúcej časti výšky náhrady mesačnej mzdy konanie zastavil v zmysle
dispozitívneho úkonu žalobkyne a súhlasu žalovaného v zmysle § 96 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „O.s.p.“).

19. O náhrade trov konania rozhodol v zmysle § 142 ods. 3 O.s.p. a keďže žalobkyňa bola neúspešná
v pomerne nepatrnej časti, súd jej priznal plnú náhradu trov konania v zmysle vyčíslenia a špecifikácie
uvedenej v odôvodnení napadnutého rozsudku.

20. Proti rozsudku v zákonnej lehote (včas) podal odvolanie žalovaný z odvolacích dôvodov podľa § 205
ods. 2 písm. a/, b/, c/, d/ a f/ O.s.p. a keďže odvolanie bolo podané za účinnosti Civilného sporového
poriadku (ďalej len „CSP“) uvádzal aj odvolacie dôvody v zmysle CSP, t.j. § 365 ods. 1 písm. b/, d/, e/,
f/ a h/ CSP.

21. Napadnutému rozhodnutiu predovšetkým žalovaný vytýkal, že neobsahuje riadne a presvedčivé
odôvodnenie. Ďalej, že sa súd nedostatočne alebo vôbec nevysporiadal so zásadnými argumentmi,
ktorými on dôvodil zákonnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru so žalobkyňou, vychádzajúc z
absenciezmienkyovýznamnýchokolnostiach,majúcichvplyvnaposúdenieintenzitykonaniažalobkyne

a to s odkazom na ust. § 157 ods. 2 O.s.p., ako aj čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v zmysle citovaných
rozhodnutí Ústavného súdu. Poukazoval na to, že ochorenie, ktorým žalobkyňa trpela, t.j. chrípka je
vyvolaná neidentifikovaným vírusom a je vysoko infekčné ochorenie vírusového charakteru, ktorá podľa
odberného usmernenia Ministerstva zdravotníctva SR o liečbe chrípky a jej komplikácií a prevencii
chrípky č. 10191/2006, ktoré v konaní predložili, sa na jej liečbu vyžaduje pokoj na lôžku. Uviedol, že

ako skupiny osôb so zvýšeným rizikom a významom vo vzťahu ku chrípke sú uvedené osoby staršie
ako 60 rokov, dlhodobo chorí pacienti a iní, pričom žalovaný je agentúrou dočasného opatrovania ťažko
chorých pacientov (po chemoterapii, diabetikov, osôb HIV pozitívnych, či v posledných fázach života)
s tým, že kancelária je umiestnená v rozhodnom čase priamo v nemocnici, kde sa stretávajú pacientia preto je záver súdu prvej inštancie o neposkytovaní zdravotnej starostlivosti v uvedených priestoroch
nesprávny, s upriamením pozornosti na elementárnu povinnosť zdravotných pracovníkov predchádzať
šíreniu chorôb, s citáciou príslušných právnych predpisov. Zvýraznil, že intenzita porušenia pracovnej

disciplíny zo strany žalobkyne je jednoznačná práve v jej prípade, keďže dvakrát napriek upozorneniam
sa dostavila na pracovisko, aj keď na zavolanie žalovaného, čo ale v konaní v odôvodnení rozsudku
jednoznačne nebolo preukázané, keďže súd konkrétne neodôvodnil, ktorý deň mala byť žalobkyňa
na pracovisko zavolaná, kým a kto trval na jej neodkladnej prítomnosti. Z vyjadrenia B.. A. zo dňa
10.10.2013 vyplynulo, že dňa 5.10.2010 telefonovala p. B. Č., ktorej povedala svoj názor, že by sa s ňou

veľmi rada, ako aj s p. O. porozprávala o atmosfére na pracovisku. Z uvedeného je zrejmé, že svedkyňa
žalobkyňu do práce nevyzývala, dávajúc do pozornosti aj to, že žalobkyňa prostredníctvom právneho
zástupcu na pojednávaní konanom dňa 5.4.2016, takmer po 6 rokov konania tvrdila, že práceneschopná
bola z dôvodu podozrenia na nádor prsníka, čo v konaní ale preukázané nebolo.

22. K otázke neplnenia si pracovných povinností v mesiaci september 2010 v súlade s pracovnou

náplňou poukazoval žalovaný na podanie zo dňa 7.10.2013 (doručené súdu prvej inštancie dňa
14.10.2013), kde detailne opísal a vysvetlil základnú pracovnú náplň odborného garanta, t.j. spracovanie
zdravotných výkon pre potreby zdravotných poisťovní, ktorá zahŕňa prepis každého slovne vyjadreného
zdravotného výkonu zo zdravotnej dokumentácie pacienta, kam to zapisujú zdravotné sestry, do reči
kódu zdravotných poisťovní, čo mesačne predstavuje viac ako 4000 takýchto zápisov, pričom práca

odborného garanta v prvej fáze vyžaduje kontrolu a overenie úkonov zdravotných sestier, aby sa od
poisťovní žiadali reálne a správne úkony v zodpovedajúcom počte a to s poukazom aj na výpoveď
žalobkyne na pojednávaní konanom dňa 6.6.2012. Z výpovedí B.. R. a p. O. ale vyplynulo, že počas
mesiaca september sa žalobkyňa kontrole zdravotných výkonov a prideľovaniu kódov nevenovala,
keďže v zdravotných kartách neboli žiadne údaje, o čom do spisu predložili aj fotografie z počítačového

programu, na ktorom mali byť spracované, pričom svedkyňa B.. A. potvrdila, že s B.. R. a p. O. počas
víkendu spracovali karty pacientov, na čo si museli vyžiadať povolenie na vstup do priestorov, čo bolo
v konaní taktiež preukázané. Počas celého konania ale žalobkyňa tvrdila, že svoju prácu si vykonala
a stačilo následne iba zavolať jej sestru, aby to dokončila, teda nahodila do počítača, aj keď jej sestra
nebola zamestnancom žalovaného a túto prácu mala vykonávať len žalobkyňa. Súd prvej inštancie sa

s týmto dôkazom ale vôbec nevysporiadal, taktiež ani s tým, že žalobkyňa ku dňu jej odchodu z práce, z
dôvodu práceneschopnosti, napriek viacnásobným upozorneniam nevykonala zadanie jediného údaja
do počítača.

23. Nezhody medzi stranami sporu žalovaný bližšie konkretizoval v bode V. napadnutého odvolania

s odkazom na tú skutočnosť, že žalobkyňa sa chcela stať konateľkou spoločnosti a dotlačiť druhú
spoločníčku k predaju obchodného podielu s poukazom aj na trestné konania a rozsudok Okresného
súdu Košice I zo dňa 20.4.2016 sp.zn. 30Cb/99/2011. K priznaniu náhrady za obdobie 36 mesiacov
žalovaný uviedol, že súd prvej inštancie nezohľadnil nečestnosť žalobkyne, t.j. to, že neinformovala súd,
že je vhodné zrušiť predbežné opatrenie, nakoľko sa zamestnala, a až na ich návrh pod tlakom dôkazov

súhlasila so zrušením nariadeného predbežného opatrenia. Apeloval na to, že súd prvej inštancie si
vôbec nepreveril, či žalobkyňa nebola v danom čase zamestnaná a či uvádzala pravdivé údaje s tým, že
navrhovali primerané zníženie obdobia na 12 mesiacov, čo je v daných okolnostiach prípadu spravodlivé
a opodstatnené. Navrhoval, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie a to tak, že žalobu
ako nedôvodnú zamietne a žalobkyňu zaviaže na náhradu trov konania.

24. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného považovala napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu
za vecne správne a nesúhlasila s dôvodmi odvolania uvádzanými žalovaným, ktoré považovala za
nedôvodné. Poukazovala len na všeobecný charakter podaného odvolania a zdôraznila, že keď sa
dostavila na pracovisko, nemala chrípku, keďže jej diagnóza J11 bola v potvrdení o dočasnej pracovnej

neschopnosti vypísaná ošetrujúcou lekárkou nesprávne, čo preukázala čestným vyhlásením ošetrujúcej
lekárky B.. Š. a rovnako aj kópiou zdravotnej karty žalobkyne a preto je argumentácia žalovaného
týkajúcesadiagnózyJ11bezpredmetná.Ďalejžalovanýnikdyneposkytovalsvojimpacientomzdravotnú
starostlivosť v priestoroch svojej prevádzky na Tr. SNP č. 1 v Košiciach a preto neobstojí ani tvrdenie
o prenose chrípky na pacientov žalovanej, keďže žalovaný je agentúrou domácej ošetrovateľskej

starostlivosti. Zdôraznila, že svojou prítomnosťou na pracovisku neporušila svoju žiadnu zákonom,
iným všeobecne záväzným právnym predpisom, ani zmluvne, ustanovenú povinnosť a do úvahy by
prichádzalo len výlučné porušenie pracovnej disciplíny podľa § 81 písm. d/ ZP (porušenie liečebného
režimu určeného ošetrujúcim lekárom), čo ale neporušila, nakoľko v čase svojej prítomnosti napracovisku mala od ošetrujúceho lekára povolené vychádzky. Jedine ošetrujúci lekár je kompetentný
posúdiť jej zdravotný stav a ten ho posúdil tak, že je spôsobilá vychádzok bez ohrozenia svojho zdravia,
ako aj ohrozenia zdravia svojho okolia. Následne, čo sa týka neurčitosti oznámenia o okamžitom

skončení pracovného pomeru v časti, v ktorej sa žalobkyni vytýkalo nesplnenie pracovnej povinnosti
poukazovala na to, že oznámenie o okamžitom skončení pracovného pomeru obsahuje iba odkaz
na odrážku č. 4 pracovnej náplne žalobkyne, ktorá však nejestvuje, žalovaný ju nepredložil a teda
svoje tvrdenie nepreukázal a až následne to odvodzoval nesplnením povinností žalovanej spočívajúcej
v nevykonaní prepisu zdravotných výkonov do softvéru u žalovaného za mesiac september 2010.

Podotkla, že aj keby uvedená povinnosť bola súčasťou pracovnej náplne žalovaného, k prepisu do
softvéru dochádza vždy mesačne pozadu, t.j. údaje za mesiac september 2010 sa mali prepisovať až
v mesiaci október dávajúc do pozornosti aj žiadosť žalovaného o povolenie vstupu zo dňa 8.10.2010
adresovaného Univerzitnej nemocnici L. Pasteura v Košiciach, kde ako dôvod uviedol „pracovníčka, čo
to mala spracovať náhle ochorela“, teda požiadali o vstup nie z dôvodu porušenia pracovných povinností
žalobkyňou,aledôvodomjejochorenia.Kemotívnymvyjadreniamtýkajúcimsajejnečestnosti,čitrestnej

činnosti žalobkyne, poukazovala na odmietnutie trestného oznámenia, ako aj podanie odvolania voči
rozsudku Okresného súdu Košice I sp.zn. 30Cb/99/2011 zo dňa 20.4.2016. Podotkla, že aj keď jej sestra
nebola v pracovnom pomere u žalovaného, vždy vykonávala prepisy údajov. Ďalej podotkla, že v období
trvania predbežného opatrenia (od 1.7.2016 neodkladného opatrenia) nebola v pracovnom pomere k
žiadnemu zamestnávateľovi a to ani k žalovanému a nepoberala z toho dôvodu mzdu či iný príjem.

Navrhovala, aby odvolací súd rozsudok potvrdil, z dôvodu jeho vecnej správnosti a priznal jej nárok na
náhradu trov odvolacieho konania.

25. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne sa vyjadroval ku konkrétne uvádzaným skutočnostiam
žalobkyňou v jej podanom vyjadrení, t.j. poukazoval na to, že aktuálne prebieha znalecké dokazovanie

za účelom ustálenia škody, ktorá vznikla nezákonným vykazovaním zdravotných výkonov s odkazom
na citovaný vyšetrovací spis. Apeloval na závažné porušenie pracovnej disciplíny v prípade, ak sa
žalobkyňa napriek práceneschopnosti a z dôvodu diagnózy J11, keďže nemajú vedomosť o inej
diagnóze, dostavila na pracovisko, a k uplatneniu náhrady mzdy po 12 mesiacov poukazovali na dôkazy
obsiahnuté v spise, t.j. registračný list zamestnanca, ktorý jednoznačne preukazuje, že žalobkyňa

pracovala od 1.1.2014 na dohodu a od 1.6.2014 mala uzatvorenú riadnu pracovnú zmluvu. Apeloval
na ich návrh, aby súd získal od sociálnej poisťovne informácie o statuse žalobkyne počas obdobia,
ktoré je pre toto konanie relevantné, nakoľko neúplne zistený skutkový stav v tomto smere je výlučne
len na prospech žalobkyne. K naplneniu prvého výpovedného dôvodu konštatoval, že dňa 6.10.2010
sa na pracovisko žalobkyňa dostavila mimo času povolených vychádzok, keďže povolené vychádzky s

poukazom na diagnózu, ktorou trpela neboli v danom prípade oprávnené, pričom povolenie vychádzok
neznamená automaticky právo ísť na pracovisko a vystaviť riziku nákazy ostatných, keďže medzi
základné povinnosti zamestnanca patrí povinnosť dodržiavať právne predpisy a ostatné predpisy
vzťahujúce sa na prácu vykonávanú.

26. K neplneniu pracovnej náplne uviedol, že súčasťou spisu je náplň práce žalobkyne, ktorej vytýkaná
odrážka 4 znie: „spracúva zdravotné výkony pre potreby zdravotných poisťovní v úzkej spolupráci s
koordinátorkou činnosti sestier“ a to odhliadnuc od skutočnosti, že zadávanie údajov do programu
robila jej sestra, pričom nespochybňovali odovzdávanie výkonov spätne k 10. dňu nasledujúceho
mesiacaspoukazomnavýpoveďB..A.,t.j.odovzdávanievýkonovzdravotnýmpoisťovniamposkončení

príslušného mesiaca, nakoľko je prirodzené s tým, že odborný garant má ale povinnosť pravidelnej
kontroly a prepisovania výkonov zdravotnej dokumentácie pacientov. Mal za to, že argument povolenia
výnimočného vstupu do priestorov nemocnice počas víkendu z dôvodu náhleho ochorenia je vo veci
maximálne scestný, keďže predložená žiadosť slúži výlučne na preukázanie, že na vykonanie práce
žalobkyne potrebovali nielen prácu nadčas, ale aj počas týždňa a pracovného voľna a že ju museli

vykonávať tri osoby, aby sa to spracovalo načas, nič viac.

27. Žalobkyňa vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uvádzala, že skutočnosti týkajúce sa trestných
obvinení nesúvisia s prejednávanou vecou a k svojmu ochoreniu predložila všetky dôkazy s tým, že až v
priebehu konania jej nebolo vytýkané, že trpela vysoko infekčným ochorením, ale to, že porušila liečebný

režim určený ošetrujúcim lekárom. Apelovala na to, že v inkriminovanom období uplatnenej náhrady
mzdy nepoberala žiadnu mzdu ani odplatu. Tvrdenia žalovaného považuje preto len za rozšírenie
skutkovejpodstatydôvodovpreskončeniepracovnéhopomeru,keďžesaporušeniapracovnejdisciplíny
nedopustila, nakoľko žiadny všeobecne záväzný právny predpis ani právny úkon uzatvorený žalobkyňounevylučoval prítomnosť žalobkyne na pracovisku v čase jej pracovnej neschopnosti, nakoľko sa tak dialo
v čase povolených vychádzok ošetrujúcim lekárom žalobkyne. Žalobkyňa navyše svoju prítomnosť na
pracovisku zakaždým odôvodnila, pričom aj keby sa tak nestalo, nebolo by to dôvodom pre skončenie

jej pracovného pomeru a už vôbec nie pre okamžité skončenie. Zdôrazňovala, že na pracovisko sa
dostavila z dôvodu, že ju o to dňa 5.10.2010 požiadala p. K. O. s prísľubom, že jej dokument podpísaný
ostatnými zamestnancami predloží k nahliadnutiu, čo sa však nestalo s odôvodnením, že ho už p. K.
O. roztrhala. Ďalej žalovaný nepredložil dôkaz, že sa dostavila na pracovisko dňa 6.10.2010 mimo
povolených vychádzok, dávajúc do pozornosti aj tú skutočnosť, že dňa 5.10.2010 sa dostavila na

pracovisko na základe predchádzajúceho telefonátu B.. A. A.. Uviedla, že za mesiac september riadne
spracovala výkony pre účely nahadzovania do softvéru žalovaného a ostalo jej už len nahodenie do
softvéru, pričom činnosť dovtedy vždy vykonávala jej sestra. V konaní ale treba zdôrazniť to, že jej
okamžité skončenie pracovného pomeru u žalovaného je neplatné z dôvodu neurčitosti oznámenia o
okamžitom skončení pracovného pomeru zo dňa 8.10.2010.

28. V tomto smere odvolací súd poukazuje aj na ďalšie podané vyjadrenia zo strany žalobkyne,
žalovaného, v ktorých len opätovne poukazujú na nimi už skôr tvrdené skutočnosti, uvádzané v ich
podaniach. Nakoľko vyjadrenie žalovaného z 28.9.2017 k vyjadreniu žalobkyne, bez výzvy odvolacieho
súdu na jeho vyjadrenie (č.l. 598) bolo odvolaciemu súdu doručené až po vyhlásení rozsudku, odvolací
súd naň neprihliadal.

29. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku účinného od
01.07.2016, ďalej len „CSP“), prejednal odvolanie žalovaného ako podané včas oprávnenou osobou
proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. §
385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 380 ods. 1, 2 CSP, z hľadiska uplatnených

odvolacíchdôvodovvzmysleust.§365ods.1písm.b),d),e),f)ah)CSP,nakoľkoodvolaniežalovaného
bolo podané už za účinnosti Civilného sporového poriadku, t.j. dňa 04.08.2016 s tým, že dospel k záveru,
že odvolaniu žalovaného nie je možné vyhovieť.

30. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 28.09.2017, o 12,20 hodine,

č. dv. 230/II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia bolo zverejnené dňa
19.09.2017 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust. § 219 ods. 1, 3 CSP, § 378 ods.
1 CSP a § 385 ods. 1 CSP a contrario.

31. Žalovaný podal odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie už za účinnosti Civilného sporového

poriadku, t.j. zákona č. 160/2015 Z.z. z 21.05.2015 účinného od 01.07.2016 s tým, že rozhodnutie súdu
prvej inštancie bolo vydané ešte za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“).

32. Podľa ust. § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti (t.j. 01.07.2016).

33. Podľa ust. § 470 ods. 2 prvá veta CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

34. Žalovaný v podanom odvolaní uvádza odvolacie dôvody upravené v O.s.p. v zmysle ust. § 205 ods.

2 písm. a), b), c), d) a f) O.s.p., ktoré od 01.07.2016 v zmysle CSP zodpovedajú odvolacím dôvodom v
zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) CSP.

35. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p.) je naplnený vtedy,
ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

36. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d) CSP (§ 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p., t.j., že konanie
má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, je vymedzený vadami
konania, ktorými sú všetky vady s výnimkou tých, ktoré sú uvedené v § 221 ods. 1 O.s.p. (th.č. § 389

CSP), ktoré spočívajú v chybnom postupe súdu napr. pri dokazovaní (ak pri vykonávaní dokazovania
nebolo postupované v súlade s príslušnými ustanoveniami v tom čase účinného O.s.p.), pri posudzovaní
procesných otázok v priebehu konania (ktoré neboli predmetom samostatného rozhodovania), v
chybnom poučovaní účastníkov a v ďalších nedostatkoch jeho činnosti, ku ktorým došlo počas konaniaalebo v súvislosti s rozhodovaním, pričom spôsobilým odvolacím dôvodom tieto vady nie sú samy o
sebe (bez ďalšieho), ale len vtedy, ak sú dôsledkom takého porušenia predpisov procesného práva,
ktoré mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Typickou vadou konania, ktorá mohla

mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, je také porušenie práv účastníka konania, v dôsledku
ktorého mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Ide napr. o nedostatok vyrozumenia účastníka o
pojednávaní súdu (vrátane oneskoreného predvolania či vyrozumenia), v dôsledku ktorého bol účastník
vylúčený z prednesu, z práva vyjadriť sa k dokazovaniu a pod., neposkytnutie poučenia o povinnosti
tvrdenia alebo poučenia o dôkaznej povinnosti, aj keď to bolo podľa stavu konania potrebné, rozhodnutie

vo veci bez nariadenia pojednávania, aj keď pre to neboli splnené podmienky a pod. Vadou konania
(dôkazného) je i okolnosť, že pri vykonávaní dokazovania nebolo postupované v súlade s príslušnými
ustanoveniami O.s.p., (th.č. CSP), napr. ak súd nevykonal dokazovanie na pojednávaní, svedok nebol
o svojich povinnostiach riadne poučený, listinný dôkaz nebol vykonaný zákonným spôsobom, stranám
sporu v rozpore so zákonom nebolo poskytnuté právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým
dôkazom, ktoré sa vykonali, a pod.

37. Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. b) O.s.p. je daný aj nepreskúmateľnosťou napadnutého
rozsudku, keďže ide o vadu konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
(viď Stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR z 03.12.2015 uverejnené v Zbierke
stanovísk Najvyššieho súdu SR a súdov Slovenskej republiky 1/2016).

38. Neúplnosť zistenia skutkového stavu [§ 365 ods. 1 písm. e/ CSP (205 ods. 2 písm. c/ O.s.p.)]
je v sporovom konaní odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových
zistení bola okolnosť, že súd prvej inštancie nevykonal stranou sporu navrhnutý dôkaz, spôsobilý
preukázať právne významnú skutočnosť (napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak

iba samotná okolnosť, že nevykonal navrhnuté dôkazy nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým
odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že strana, ktorá v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod,
musí súčasne označiť dôkaz, ktorý - hoci bol navrhovaný - nebol vykonaný a uviesť právne významné
skutočnosti, ktoré, hoci boli tvrdené, súd prvej inštancie nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za
právnevýznamnéaďalej,ževždymusíísťlenoskutočnostiadôkazyuplatnenéužvkonanípredsúdom.

39. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP (§ 205 ods. 2 písm. d) O.s.p.) t.j., že
súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, sa
týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové
zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie,

na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu
vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia
je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení
môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, prípadne zisteným
skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil

na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne
poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti
(dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti.

40. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP (§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.) odvolací

súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na
zistený skutkový stav, t.j. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany sporu
podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak
použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne

ho vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podriadenia skutkového stavu
pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu).

41. Odvolací súd konštatuje, že rozhodnutiu súdu prvej inštancie, vo výrokoch týkajúcich sa určenia, že
okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce danej žalovaným

žalobkyni listom zo dňa 08.10.2010 za neplatné (prvý výrok), ako aj uloženie povinnosti žalovanému
zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy vo výške 1.000,57 eur brutto mesačne za obdobie od 02.11.2010 do
02.11.2011 do troch dní od právoplatnosti rozsudku, nemožno vytknúť naplnenie uplatnených odvolacích
dôvodov zo strany žalovaného.42. Súd prvej inštancie v prvom výroku ako aj v časti druhého výroku vykonal dokazovanie v
rozsahu dostatočnom pre úplné zistenie skutkového stavu, vykonanie ďalších dôkazov nebolo potrebné,

vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 132 a nasl. O.s.p. účinného v čase jeho rozhodovania, z
týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj
správny právny záver, pričom rozsudok aj náležite odôvodnil s tým, že súd svojím procesným postupom
neodňal možnosť žalovanému konať pred súdom, čím mu neznemožnil realizáciu jeho procesných práv
priznaných mu v civilnom procese za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

43. Odvolací súd konštatuje, že správne, podrobné a presvedčivé sú aj dôvody napadnutého rozsudku,
s ktorými sa odvolací súd stotožňuje a na tieto odkazuje v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP, nakoľko ani
počas odvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie vo
veci, čo sa týka určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru podľa § 68 od. 1 písm. b) Zákonníka
práce okamžitým skončením, ktoré bolo dané žalovaným žalobkyni listom zo dňa 08.10.2010 a taktiež čo

sa týka náhrady mzdy zo strany žalovaného žalobkyni vo výške 1.000,57 eur brutto mesačne za obdobie
od 02.11.2010 do 02.11.2011, t.j. spolu vo výške 12.006,84 eur za obdobie 12 mesiacov, v zmysle ust. §
79 ods. 2 Zákonníka práce, s odkazom na vykonateľnosť rozhodnutia súdu (viď uznesenia NS SR sp.zn.
5Cdo/181/2010 z 1.7.2011, ako aj sp.zn. 4Cdo/95/2010 z 22.6.2010).

44. Keďže súd prvej inštancie vôbec neskúmal dôvodnosť poskytnutia náhrady mzdy za obdobie
presahujúce 12 mesiacov, aj keď žalovaný, t.j. zamestnávateľ požiadal súd o zníženie náhrady
mzdy, prípadne jej nepriznania v zmysle § 79 ods. 2 Zákonníka práce, odvolací súd v prevyšujúcej
časti priznanej náhrady mzdy za obdobie presahujúce 12 mesiacov, vzhliadol nepreskúmateľnosť
odôvodnenia rozhodnutia súdu v tomto smere, vychádzajúc z dôvodne uplatnenej odvolacej námietky

žalovaného, t.j. neuvedenia v odôvodnení rozsudku vyhodnotenia predložených ako aj navrhnutých
dôkazov, na ktoré poukazoval žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 09.11.2016 v bode 6.

45.Podľa§157ods.2O.s.p.vodôvodnenírozsudkusúduvedie,čohosanavrhovateľ(žalobca)domáhal
a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne,

jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov
vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy
a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

46. Podľa § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké

skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby

odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

47. Podľa § 220 ods. 3 a 4 CSP ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej praxe, odôvodnenie
rozsudku obsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu. Jednotlivé odseky odôvodnenia rozsudku
sa označujú arabskými číslicami.

48. Z dôvodu naplnenia odvolacích dôvodov v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) CSP,
vychádzajúcich predovšetkým z nepreskúmateľnosti napadnutého výroku o náhrade mzdy za obdobie
presahujúce 12 mesiacov t.j. do 02.11.2013 vo výške 1.000,57 eur brutto mesačne, t.j. spolu vo výške
24.013,68 eur, odvolací súd v tejto časti zrušil rozsudok v spojení s opravnými uzneseniami, ako aj výrok

o trovách konania a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie v
zmysle ust. § 389 ods. 1 písm. b) a § 391 ods. 1 CSP s tým, že v zmysle § 391 ods. 3 CSP je súd prvej
inštancie povinný vykonať dôkazy predložené zo strany žalovaného viažuce sa k uplatnenej náhrade
mzdy zo strany žalobkyne ,vychádzajúc z návrhov žalovaného na zníženie, prípadne nepriznanie
náhrady mzdy za obdobie presahujúce 12 mesiacov, následne vykonané dôkazy vyhodnotiť a vec

správne právne posúdiť so zreteľom na ustálenú rozhodovaciu prax v tomto smere.49. Odvolací súd nakoľko nevzhliadol naplnenie uplatnených odvolacích dôvodov v prvom ako aj
sčasti v druhom výroku napadnutého rozsudku, týkajúcich sa určenia neplatnosti skončenia pracovného
pomeru, ako aj náhrady mzdy za obdobie od 2.11.2010 do 2.11.2011, v zmysle § 387 ods. 2 CSP sa

celom rozsahu, čo sa týka týchto výrokov, stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a na
zdôraznenie správnosti len dopĺňa, že dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru žalovaného
sožalobkyňoubolidôvody,ževdňoch05.10.a06.10.2010sažalobkyňadopustilazávažnéhoporušenia
pracovnej disciplíny, keď sa v čase svojej práceneschopnosti, bez udania dôvodu dostavila na miesto
zamestnania a zdržiavala sa tam, aj napriek svojej práceneschopnosti (dôvod č. 1) a v rovnakej miere si

nesplnila v mesiaci september 2010 svoje pracovné povinnosti v súlade s jej obsahovou náplňou práce,
ktorá tvorí neoddeliteľnú súčasť jej pracovnej zmluvy zo dňa 12.04.2010, týkajúcej sa náplne uvedenej
v odrážke 4 v tejto pracovnej náplne (dôvod č. 2) (viď oznámenie o okamžitom skončení pracovného
pomeru zo dňa 08.10.2010 na č.l. 5 spisu).

50. Odvolací súd konštatuje správnosť záveru súdu prvej inštancie, čo sa týka určenia, že takéto

skončenie pracovného pomeru žalovaného so žalobkyňou v zmysle okamžitého skončenia pracovného
pomeru je neplatné, vychádzajúc z preukázanej skutočnosti, že žalovaný predloženým dôkazom
neosvedčil tvrdené skutočnosti, t.j. že žalobkyňa sa dostavila do zamestnania nie v čase povolenej
vychádzky zo strany jej ošetrujúceho lekára. Preto v prípade, že sa v čase povolenej vychádzky v dobe
svojej práceneschopnosti žalobkyňa dostavila do zamestnania a zdržiavala sa tam, nemôže byť takýto

dôvodzákonnýmpredpokladompreokamžitéskončeniepracovnéhopomeružalovanéhosožalobkyňou
v zmysle § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, keďže u žalobkyne postráda závažné porušenie
pracovnej disciplíny a takýto dôvod môže byť len dôvodom pre naplnenie nárokov vyplývajúcich z
nedodržania liečebného režimu stanoveného ošetrujúcim lekárom, ale len v prípade, ak by žalobkyňa
mimo času povolených vychádzok, nie v čase ich povolenia sa dostavila a zdržiavala sa v mieste

zamestnania, keďže ošetrujúci lekár z hľadiska svojej odbornej znalosti, ako aj zdravotného stavu
pacienta, v danom prípade žalobkyne, má právo povoliť, aj v čase práceneschopnosti pacienta
vychádzky z domáceho prostredia, t.j. z miesta, kde sa v čase svojej práceneschopnosti pacient
zdržiava, a povinnosť túto skutočnosť aj uviesť vo vystavenom doklade o práceneschopnosti, čo sa stalo
aj v tomto prípade. Teda, ak ošetrujúci lekár povolil vychádzky žalobkyni, čo vyplýva aj z predloženého

potvrdenia o dočasnej práceneschopnosti na č.l. 8 spisu, zdravotný stav žalobkyne neohrozoval
ostatných ľudí z možnej nákazy, t.j. neobmedzoval ju v kontakte s inými ľuďmi, za čo lekár nesie plne
zodpovednosť v prípade, ak práceneschopnému povolí vychádzky v čase jeho práceneschopnosti.

51. Vzhľadom k hore uvedeným skutočnostiam, sú preto odvolacie námietky žalovaného viažuce sa k

preskúmavaniu z akého ochorenia bola žalobkyňa práceneschopná, že nemohla prichádzať z dôvodu
možnosti nákazy do kontaktu s inými ľuďmi, a že ide v danom prípade o závažné porušenie pracovnej
disciplíny, právne irelevantné. Treba len podotknúť, že žalobkyňa bola v zmysle oznámenia o dočasnej
zdravotnej neschopnosti na č.l. 8 spisu, práceneschopná odo dňa 30.09.2010 do dňa 20.10.2010 s
povolením vychádzok v čase od 9.00 hod. do 10.00 hod. a od 15.00 do 17.00 hodiny (viď č.l. 8 a č.l.

27 spisu - vyjadrenie lekára).

52. Okamžité skončenie pracovného pomeru je jednostranný právny úkon, ktorým môže rozviazať
pracovný pomer zamestnávateľ, aj zamestnanec, ak má na to zákonom ustanovený dôvod. Podmienkou
platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru je písomná forma tohto právneho úkonu, skutkové

vymedzenie dôvodu okamžitého skončenia tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným.

53. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na to, že dôvod 1. uvedený v okamžitom skončení
pracovného pomeru daného žalovaným žalobkyni listom zo dňa 08.10.2010, nie je zákonom
ustanoveným dôvodom, nakoľko v zmysle ust. § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce zamestnávateľ

môže okamžite skončiť pracovný pomer výnimočne, a to iba vtedy, ak zamestnanec porušil závažne
pracovnú disciplínu. Podľa odvolacieho súdu vzhľadom k hore uvedeným skutočnostiam, t.j. dôvodu
práceneschopnosti a dostavenia sa do zamestnania v čase povolených vychádzok ošetrujúcim lekárom
v dobe práceneschopnosti, keďže opak nebol v konaní pred súdom prvej inštancie ani v odvolacom
konaní preukázaný, nie je závažným porušením pracovnej disciplíny zo strany zamestnanca, t.j.

žalobkyne.

54. Odvolací súd konštatuje, že zákonnou povinnosťou zamestnávateľa je oboznámiť zamestnanca
s najdôležitejšími predpismi, ktoré pre neho budú platiť pri výkone práce, ktorými sú predovšetkýmpredpisy o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci, pracovný poriadok, kolektívna zmluva, ako aj
ostatné vnútorné predpisy s tým, že nesplnenie tejto povinnosti môže napríklad viesť k zbaveniu sa
zodpovednosti zamestnanca v prípade, že spôsobí zamestnávateľovi škodu, ak sa preukáže, že nebol

oboznámený s predpismi o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci, pričom konkrétne pravidlá správania
sa zamestnanca, vyplývajúce z pracovného pomeru, určené Zákonníkom práce a ďalšími všeobecne
záväznými alebo vnútornými predpismi zamestnávateľa, predstavujú pojem pracovná disciplína s
tým, že každý zamestnanec je povinný dodržiavať pracovnú disciplínu a za jej porušenie je právne
zodpovedný, vzhľadom na to, že tieto pravidlá majú rôzny charakter, a ich porušenie sa poníma rôzne, v

závislosti od konkrétnych pracovných podmienok a pracovnej morálky u jednotlivých zamestnávateľov.
Zo strany zamestnanca môže ísť o menej závažné alebo závažné porušenie pracovnej disciplíny. Od
stupňa intenzity porušenia pracovnej disciplíny sa odvíjajú aj jednotlivé právne postihy zamestnanca.
Výpočet prípadov, posudzovaných ako porušenie pracovnej disciplíny nie je v žiadnom právnom
predpise uvedený, preto je vhodné, aby si každý zamestnávateľ sám určil v pracovnom poriadku, čo
bude považovať za menej závažné a čo za závažné porušenie pracovnej disciplíny.

55. Súdna prax si osvojila rozdeľovanie povinností zamestnanca na základné a iné, a preto súdy pri
rozhodovaní rozlišujú, či zamestnanec porušil svoje základné povinnosti alebo iné povinnosti. V prvom
prípade ide o porušovanie posudzované ako závažné porušenie pracovnej disciplíny s akceptovaním
postihuvoformeokamžitéhoskončeniapracovnéhopomeru,vprípadeporušeniazákladnýchpovinností

zamestnanca. V prípade ak dôjde k porušeniu iných ako základných povinností zamestnanca, vtedy sa
súdy spravidla prikláňajú k tomu, aby sa takéto porušenie kvalifikovalo ako menej závažné, vychádzajúc
ale vždy z konkrétneho prípadu a z konkrétnych podmienok. Vymenovanie základných povinností
je v Zákonníku práce uvedené len príkladmo, a preto posudzovanie porušenia pracovnej disciplíny
u rôznych zamestnávateľov môže viesť k rozdielnym výsledkom, aj keď medzi základné povinnosti

zamestnanca patrí najmä: pracovať zodpovedne a riadne, plniť pokyny nadriadených vydané v súlade
s právnymi predpismi, byť na pracovisku na začiatku pracovného čase, využívať pracovný čas na
prácu a odchádzať až po skončení pracovného času, dodržiavať právne predpisy a ostatné predpisy
vzťahujúce sa na prácu ním vykonávanú, ak bol s nimi riadne oboznámený; dodržiavať liečebný režim
určený ošetrujúcim lekárom počas pracovnej neschopnosti, hospodáriť riadne s prostriedkami, ktoré mu

zveril zamestnávateľ a chrániť jeho majetok pred poškodením, stratou, zničením a zneužitím, nekonať
v rozpore s oprávnenými záujmami zamestnávateľa, zachovať mlčanlivosť o skutočnostiach, o ktorých
sa dozvedel pri výkone zamestnania, ktoré sú v záujme zamestnávateľa, a ktoré nemožno oznamovať
iným osobám, vždy ale zo zreteľom na konkrétne posúdenie.

56. Vzhliadnuc k predmetu tohto konania, odvolací súd len dopĺňa, že nakoľko v čase vychádzky,
keďže nebol v konaní preukázaný opak, sa žalobkyňa dostavila do zamestnania, neporušila liečebný
režim určený svojím ošetrujúcim lekárom počas pracovnej neschopnosti, t.j. základné povinnosti
zamestnanca viažuce sa k závažnému porušeniu pracovnej disciplíny, t.j. dodržiavať liečebný režim
určený ošetrujúcim lekárom počas pracovnej neschopnosti.

57. Čo sa týka nenaplnenia druhého dôvodu pre okamžité skončenie pracovného pomeru žalobkyne u
žalovaného, odvolací súd len apeluje na správne rozhodnutie súdu prvej inštancie, že nakoľko žalovaný
tento dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru v liste zo dňa 8.10.2010 nevymedzil jasne,
určito a konkrétne, nakoľko len uviedol: „V rovnakej miere ste si nesplnili v mesiaci september 2010

Vaše pracovné povinnosti v súlade s Vašou obsahovou náplňou práce, ktorá tvorí neoddeliteľnú súčasť
Vašej pracovnej disciplíny, zo dňa 12.04.2010, a to najmä, čo sa týka náplne uvedenej v odrážke
4 tejto pracovnej náplne“, nenapĺňa takéto okamžité skončenie pracovného pomeru predpoklady v
zmysle ust. § 70 Zákonníka práce, keďže je neurčité, čo správne konštatoval aj súd prvej inštancie
v odôvodnení svojho rozhodnutia na strane 16 druhý odsek, a preto je takéto skončenie pracovného

pomeru okamžitým skončením pracovného pomeru neplatné.

58. Vzhľadom k tomu sú odvolacie námietky žalovaného týkajúce sa naplnenia druhého dôvodu
okamžitého skončenia pracovného pomeru žalovaného so žalobkyňou vo veci bez právneho významu.

59. V zmysle § 79 ods. 1 Zákonníka práce, nakoľko bolo v konaní preukázané, že zamestnávateľ
so žalobkyňou neplatne skončil pracovný pomer, a to okamžitým zrušením pracovného pomeru, je
zamestnávateľ v takomto prípade povinný poskytnúť zamestnancovi náhradu mzdy, a s odkazom na ust.
§ 79 ods. 2 Zákonníka práce si žalobkyňa uplatnila náhradu mzdy za čas 36 mesiacov. Keďže medzistranami sporu nebola sporná výška priemernej mesačnej mzdy žalobkyne u žalovaného, t.j. 1.000,57
eur brutto mesačne, súd prvej inštancie správne rozhodol, ak za obdobie 12 mesiacov priznal žalobkyni
náhradu mzdy, t.j. za obdobie od 02.11.2010 do 02.11.2011, t.j. spolu vo výške 12.006,84 eur, nakoľko

ide o jej zákonný nárok prameniaci z kogentnej úpravy ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce, že v prípade
určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru u zamestnávateľa zamestnancovi patrí náhrada
mzdy za obdobie 12 mesiacov, vychádzajúc zo satisfakčnej, sociálnej a sankčnej povahy náhrady mzdy.
Len v prípade žiadosti zamestnávateľa, môže súd za obdobie presahujúce 12 mesiacov, túto náhradu
znížiť, prípadne ju vôbec nepriznať, vychádzajúc z konkrétnych skutočností vyplývajúcich z vykonaných

dôkazov v tomto smere, v zmysle ich vykonania, vyhodnotenia a odôvodnenia podľa § 220 ods. 2 CSP.

60. Vzhľadom k hore uvedeným skutočnostiam odvolací súd potvrdil rozsudok v spojení s opravnými
uzneseniami vo výroku o určení, že okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b)
Zákonníka práce danej žalovaným žalobkyni listom zo dňa 08.10.2010 je neplatné, ako aj vo výroku, že
žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy vo výške 1.000,57 eur brutto mesačne za obdobie

od 02.11.2010 do 02.11.2011, t.j. spolu vo výške 12.006,84 eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku
(§ 387 ods. 1, 2 CSP), keďže je vecne správne a zrušil rozsudok v spojení s opravnými uzneseniami
v prevyšujúcom výroku o zaplatení náhrady mzdy, taktiež v spojení s výrokom o trovách konania a v
rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 389 ods. 1
písm. b) CSP a § 391 ods. 1 CSP).

61. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie aj o náhrade trov odvolacieho konania (§ 396
ods. 3 CSP).

62. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná

veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).