Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 14. máj 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 20Co/23/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8111215241
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 05. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Boroň

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8111215241.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a členov

senátu JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Viery Kandrikovej v právnej veci žalobcov: 1) G.. K. G., nar.
XX.XX.XXXX, bytom D. nám. XXXX/XX, XXX XX D., 2) G.. G. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. nám.
XXXX/XX, XXX XX D., obaja právne zastúpení JUDr. Gerhardom Zvolánekom, advokátom so sídlom
Štúrova 20, 040 01 Košice, proti žalovaným: 1) Y. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XXXX, XXX XX D.,
2) K. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. XXXX/X, XXX XX D., v konaní o určenie neplatnosti závetu, o
odvolaní žalobcov v 1. a 2. rade proti rozsudku Okresného súdu Prešov sp.zn. 15C/85/2011-300 zo dňa
05.11.2018 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje sa rozsudok.

II. Priznáva sa žalovaným nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, ktorú sú povinní nahradiť
žalobcovia a ktorej výšku určí súd I. inštancie samostatným rozhodnutím..

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:
„I. Žalobu zamieta.
II. Žalobkyne v 1. a 2. rade sú povinné nahradiť spoločne a nerozdielne žalovaným trovy konania v
rozsahu 100 %.

III. Žalobkyne v 1. a 2. rade sú povinné nahradiť spoločne a nerozdielne trovy štátu v rozsahu 100 %.“

Svoje rozhodnutie okrem iného odôvodnil tým, že závet je jednostranný právny úkon, ktorým sa fyzická
osoba (poručiteľ) svojou poslednou vôľou rozhodla urobiť poriadok so svojim majetkom pre prípad smrti.
Závet musí byť zhotovený v zákonom predpísanej a požadovanej forme. Závet musí urobiť poručiteľ
osobne a musí ísť o výslovný prejav poručiteľovej vôle, aby nevzbudzoval žiadne pochybnosti o jeho
obsahu. Závet môže spísať každá fyzická osoba plne spôsobilá na právne úkony po dovŕšení 15-teho

veku života. Takisto nie je možné, aby závet spísala osoba plne pozbavená spôsobilosti na právne
úkony, alebo osoba konajúca v duševnej poruche. Pri obmedzenej spôsobilosti na právne úkony, ktorá
je obmedzená rozhodnutím súdu, môže dôjsť k napísaniu závetu takouto osobou v prípade, ak nebola
spôsobilosť na tento úkon súdom výslovne vylúčená, alebo ak nemožno z rozhodnutia súdu vyvodiť
záver o nemožnosti, resp. neschopnosti spísania závetu. V danom prípade spísal nebohý poručiteľ závet
vo forme notárskej zápisnice, teda kvalifikovaným notárom tak, aby sa v čo najväčšej miere možnosť
napadnutia neplatného závetu pred súdom eliminovala. V predmetnej veci sa žalobkyne domáhajú

vyslovenia neplatnosti poručiteľom spísaného závetu N XXX/XXXX, Nz XXX/XX z dôvodu, že v čase
jeho spísania poručiteľ trpel duševnou poruchou a na takýto právny úkon nebol spôsobilý.2. Zo znaleckého posudku G.. I. T. vyplýva, že poručiteľ síce trpel duševnou poruchou
Paranoia querulans - trvalá porucha s bludmi, avšak táto sa navonok prejavovala poruchou
myslenia s prítomnosťou systematicky spracovaných bludov úkorných, perzekučných, vzťahovačných,

podozrievavosť voči niektorým štátnym orgánom, čo malo za následok písanie rôznych sťažností,
žiadostí, podnetov a po nesplnení poručiteľom požadovaných nezmyslených požiadaviek žil tento v
presvedčení, že sa mu deje krivda. Intelektové schopnosti menovaného však boli v tomto prípade aj
napriek vysokému veku zachované a nemali vplyv ani na jeho rozumové schopnosti. V závere znalkyňa
uviedla, že poručiteľ L. G. bol spôsobilý na právny úkon zriadenia závetu vo forme notárskej zápisnice

dňa 06.09.1995.

3.ZoznaleckéhoposudkuznalkyneG..Q.L.vyplýva,ženebohýporučiteľtrpeltrvalouporuchousbludmi
podľa starej klasifikácie Paranoiou querulans a trpel ňou celý život. Obdobne znalkyňa hodnotí vplyv
tejto choroby na život poručiteľa, čo sa prejavovalo písaním neopodstatnených sťažností, nadmernou
kritičnosťou a následnými konfliktami v práci, či úradoch. Záverom znalkyňa konštatuje, že závet spísaný

06.09.1995 bol spísaný v čase pretrvávajúceho ochorenia, avšak nie je možné jednoznačne povedať,
či bol tento úkon vyslovene následkom duševnej poruchy pre nedostatok potrebných informácií z
inkriminovaného obdobia.

4. Zo znaleckého posudku G.. G. H. vyplýva, že nebohému poručiteľovi bola diagnostikovaná trvalá

porucha s bludmi, čo je ochorenie prejavujúce sa celý život, ktoré progreduje hlavne keď je neliečené.
Napriek tomu, že v období spísania závetu nie sú k dispozícii lekárske záznamy menovaného o priebehu
jeho duševnej choroby sa znalec domnieva a prikláňa skôr k záveru, že menovaný nebol plne spôsobilý
na spísanie závetu formou notárskej zápisnice a konal pod vplyvom jeho trvalej, neliečenej poruchy.

5. Pozbavenie spôsobilosti na právne úkony je vždy závažným zásahom do osobnostnej integrity
človeka. Dotýka sa totiž spôsobilosti mať práva, ktoré je garantované čl. 5 Listiny a práva na súkromný
a rodinný život, ktoré je garantované v čl. 10 ods. 2 Listiny. Aj obmedzenie spôsobilosti na právne
úkony je vždy závažným zásahom do osobnostnej integrity obmedzovaného. Dôvodom pre obmedzenie
spôsobilosti môže byť iba duševná porucha, ktorá nie je len prechodná, pokiaľ dosiahne takého stupňa,

že človeku bráni v určitých záležitostiach samostatne právne jednať. K rozhodnutiu o obmedzení
spôsobilosti musí byť pristupované so zreteľom k subjektívnemu hľadisku v tom zmysle, že nie je
rozhodujúce o akú diagnózu duševnej poruchy sa v danom prípade jedná, ale relevantné je, ako sa
prejavuje v psychickej spôsobilosti konkrétnej osoby. Teda ide o tak podstatnú odchýlku od normálneho
psychického vývoja človeka, ktorá mu v určitom rozsahu bráni postarať sa o vlastné záležitosti. Samotná

skutočnosť, že človek trpí duševnou poruchou ešte nie je dôvodom pre obmedzenie jeho spôsobilosti.
Navyše, každým súdnym rozhodnutím, ktorým dochádza k obmedzeniu spôsobilosti na právne úkony,
a ktorým sú vymedzené právne úkony, ku ktorým nie je účastník spôsobilý, sa stanovia výslovne
(explicitne).

6. Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti, pričom starostlivo prihliada ku všetkému, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho,
čo uviedli strany/účastníci. Hodnotením dôkazov sa rozumie myšlienková činnosť súdu, ktorou je
vykonávaniu dokazovania prisudzovaná hodnota závažnosti (dôležitosti) pre rozhodnutie, hodnota
zákonnosti, hodnota pravdivosti, vierohodnosti. Aj po doplnení dokazovania dospel súd prvej inštancie

k záveru, že žalobe nie je možné vyhovieť. Súd upriamil pozornosť na sled udalostí a skutkové okolnosti
prípadu. Zdravotný stav nebohého poručiteľa bol znalcom posudzovaný už v rokoch 1989-1990 (5 rokov
pred spísaním závetu), pričom znalec G.. M. síce menovanému diagnostikovala diagnózu Paranoia
querulans, avšak poukázala na to, že menovaný je orientovaný v čase, v priestore a osobách , vie sa o
seba postarať, vie vykonávať svoje záležitosti. Jeho ochorenie bolo v tom čase dlhodobo v stave kľudu,

zlepšenia a celkový zdravotný stav vyšetrovaného vzhľadom na vek bol obzvlášť dobrý. K obmedzeniu
spôsobilosti menovaného na právne úkony došlo až na základe znaleckého posudku 6/2003 G.. Y. H.
(8 rokov po spísaní závetu), ktorá diagnostikovala rovnaké ochorenie Paranoiu querulans a doporučila
obmedziť L. G. v spôsobilosti na právne úkony spôsobom, že tento nie je spôsobilý vystupovať pred
súdmi, prokuratúrou, orgánmi polície, štátnej a verejnej správy, ani sa na nich obracať s písomnými,

ústnymi, alebo inými podaniami. Neobmedzila ho vo vybavovaní si svojich finančných záležitostí a ani v
možnosti zriadiť závet. Zdravotný stav nebohého bol odborne posudzovaný aj G.. L. G. č. posudku XXX/
XXXX (11 rokov po spísaní závetu), ktorý ani v tom čase nedoporučoval úplné pozbavenie spôsobilosti
na právne úkony potom, ako menovaného osobne vyšetril. Až zo znaleckého posudku G.. G. H. č.1/2018 (8 rokov po smrti poručiteľa a 23 rokov po spísaní závetu) vyplýva, že znalec sa prikláňa
k záveru úplnej nespôsobilosti menovaného na spísanie závetu z dôvodu, že jeho ochorenie bolo
celoživotné, prejavujúce sa progresiou zvlášť keď je neliečené a pri spísaní závetu formou notárskej

zápisnice konal pod vplyvom trvalej, neliečenej duševnej poruchy. Súdu sa závery znalkyne G.. H.
nejavia byť presvedčivé už aj s poukázaním na to, že znalkyňa nemala k dispozícii potrebnú lekársku
dokumentáciu a pochopiteľne nebohého nemohla osobne vyšetriť. Jej závery sú skôr všeobecné a
popisujú príznaky diagnózy ako takej. Na jednej strane znalec poukazuje na zhoršovanie sa choroby
v prípade jej neliečenia, na druhej strane zo znaleckého posudku G.. T. vyplýva, že porucha je ťažko

liečiteľná. Aj zo znaleckého posudku G.. L. vyplýva, že ochorenie je liečbou obvykle ťažko ovplyvniteľné.
Súd nevidí dôvod, aby lekársky posudok G.. M. z roku 1990, ktorá diagnostikovala nebohému L. G.
Paranoiu querulans, (avšak v tom čase v remisii) nepovažoval za dostatočne vierohodný zvlášť, keď
znalkyňa tohto osobne vyšetrila a mala nezastupiteľný kontakt s osobou menovaného. K obmedzeniu
spôsobilosti nebohého došlo až na základe znaleckého posudku G.. H. a k prehodnoteniu obmedzenia,
prípadne pozbavenia spôsobilosti na právne úkony nedošlo ani po vyšetrení menovaného G.. L. G.

v roku 2006. Všetci menovaní odborníci vyšetrovali nebohého L. G. osobne. Súd ďalej poukázal na
hodnotenie osoby menovaného jeho blízkym okolím, teda nie odborníkmi a spôsob ako ho vnímali.
Manželka nebohého ešte v roku 1989 uviedla, že na ňom duševnú poruchu nepobádala. Nevidela
dôvod pre pozbavenie menovaného v spôsobilosti na právne úkony. Rovnako tak jeho dcéra G. G.
(žalobkyňa v 2. rade) voči rozsudku, ktorým bol jej nebohý otec obmedzený v spôsobilosti na právne

úkony podala odvolanie a vytýkala rozhodnutiu vážny zásah do práv jednotlivca. V tomto konaní uviedla,
že to bolo z dôvodu nátlaku nebohého otca na jej osobu. V tomto konaní žalobkyňa v 2. rade G. G.
uviedla, že s otcom mali láskyplný vzťah a jeho stav sa zhoršoval až rokmi, keď mala pocit, že u neho
nenachádzala porozumenie. Až vtedy si uvedomila, že sú to príznaky duševnej choroby. Žalobkyne
však s otcom do kontaktu neprichádzali, keďže tento s nimi v spoločnej domácnosti dlhé roky pred

smrťou nežil. Naopak, žalovaná v 1. rade uviedla, že o jeho obmedzení v spôsobilosti na právne úkony
sa dozvedela až po jeho smrti, poznala ho ako normálne sa správajúceho človeka, ktorý sa sťažoval
na dcéry a od týchto utekal. Sama žalovaná v 1. rade sa o nebohého starala po dobu 13 rokov pred
smrťou. O úmysle spísať závet sa nebohý vyjadroval spôsobom, že na ňu bude pamätať ak by sa mu
niečo stalo. O úmysle darovať svoj majetok mala vedomosť žalovaná v 2. rade, keďže o tom rozprával

pomerne často. Bolo to asi z dôvodu, že žalovaná v 1. rade sa o nebohého starala, dala mu najesť,
oprala mu a vtedy sa mal vyjadrovať, že im niečo nechá na E.. Konaniu poručiteľa tak nemožno uprieť
racionálnydôvod.Dôkazyvyhodnotilsúdpodľasvojejúvahy,atokaždýdôkazjednotlivoavšetkydôkazy
v ich vzájomnej súvislosti, pričom dospel k záveru, že závet bol zriadený platne, keďže ho zriadila
osoba, ktorá nebola pozbavená spôsobilosti na právne úkony a ani jej spôsobilosť pre potreby zriadenia

závetu, resp. vybavovania si svojich finančných záležitostí nebola obmedzená. Tiež sa žiada zdôrazniť,
že závet spisoval notár. Medicínski odborníci vyšetrujúci stav nebohého za jeho života a rovnako tak
aj znalkyňa G.. I. T. dospeli k záveru, že jeho duševná choroba sa prejavovala navonok poruchou
myslenia s prítomnosťou systematicky spracovaných bludov úkorných, perzekučných, vzťahovačných,
podozrievavosť voči niektorým štátnym orgánom, čo malo za následok písanie rôznych sťažností,

žiadostí, podnetov, avšak neprejavovalo sa v jeho orientácii v čase, priestore a osobách, schopnosti sa
o seba sám postarať a vybavovať si svoje záležitosti. Svedčí o tom aj jeho aktívny seniorský život, keď sa
venoval pestovaniu a predaju byliniek, čo naplnilo zmysel jeho života. Znalecký posudok G.. Q. L. bol pre
potreby prijatia záveru o spôsobilosti nebohého L. G. úplne nevýpovedný a znalecký posudok G.. G. H. je
z pohľadu súdu len všeobecným popisom diagnózy, ktorou trpel. Znalkyňa nemala k dispozícii lekárske

záznamy z rozhodného obdobia a nemala k dispozícii ani osobu menovaného. Jej znalecký posudok
nebol pre súd dostatočne presvedčivý na prijatie iného záveru ako toho, že žaloba je nedôvodná.

V ďalšom súd prvej inštancie poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa
06.08.2009 sp.zn. 30Cdo/352/2008 a rozsudok zo dňa 21.12.2010 sp.zn. 30Cdo/3614/2009.

7. Ďalej žalobkyne odôvodnili tým, že závet je neplatný aj pre jeho neurčitosť, keď v závete označenú
nehnuteľnosť odkázal žalovaným v 1. a 2. rade v rovnakom podiele a žalobkyniam odkázal zvyšný
majetok, pričom zároveň na základe dohody so závetnými dedičkami mali byť v určitej výške ak sa
medzi sebou dohodnú uspokojené z nehnuteľnosti v D. na ul. C. XX aj žalobkyne. Táto formulácia je

z pohľadu žalobkýň nezrozumiteľná a teda neplatná. Okrem uvedeného sa žalobkyne domnievajú, že
závet nespĺňa podmienku podľa ust. § 479 OZ o podiele potomkov pri dedení podľa zákona. Relatívnu
neplatnosť závetu rieši ust. § 479 OZ. V takomto prípade sa závet považuje za platný, pokiaľ sa dedič
dotknutý týmto závetom neplatnosti nedovolá. Keďže nárok neopomenuteľného dediča je súčasťou jehodedičského práva, musí ho uplatniť v rámci konania o prejednaní dedičstva pred súdom, ktorý sa touto
otázkou vyporiada, právne ju sám posúdi v dedičskom konaní, pretože nejde o pohľadávku voči dedičom
zo závetu. Teda keď je okruh dedičov vymedzený a žalobkyne ako neopomenuteľné dedičky sa dovolajú

relatívnej neplatnosti závetu v dedičskom konaní, nie je daný naliehavý právny záujem na určení takejto
neplatnosti závetu, pretože táto neplatnosť je riešená priamo zákonom. Inak povedané, otázku relatívnej
neplatnosti si rieši v rámci dedičského konania notár ako súdny komisár a nikdy nie je daný naliehavý
právny záujem na tom, aby bola otázka relatívnej neplatnosti závetu predmetom sporového konania.
Rovnako tak akékoľvek podmienky pripojené k závetu nemajú právne následky čo rieši priamo zákon

(§ 478 OZ). Žaloba bola nedôvodná aj v tejto časti namietanej neplatnosti závetu pre jeho neurčitosť a
nesúlad s ust. §§ 478 a 479 OZ.
O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 CSP.

8. Proti tomuto rozsudku podali odvolanie žalobkyňa v 1. a 2. rade a to proti výroku I., II. a III. a navrhli
odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok zmenil a žalobe vyhovel v celom rozsahu a priznal im

náhradu trov celého konania. Svoje odvolacie dôvody odôvodnili nesprávnym rozsudkom vo všetkých
jeho výrokoch I., II., III. s poukazom na ust. § 365 ods. 1 písm. f), h) CSP. V odvolaní okrem iného uviedli,
že je zrejmé, že poručiteľ závet urobil dňa 06.09.1995 a zomrel 24.10.2010. Nebudú sa preto zapodievať
dokazovaním, ktoré rozoberá súd prvej inštancie, lebo odvolací súd túto dôkaznú situáciu pozná a
v zmysle svojho zrušujúceho uznesenia a preto v ďalšom poukazujú na dôkazy, ktoré boli vykonané

po zrušení rozsudku. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v zmysle pokynu odvolacieho súdu a
doplnil dokazovanie nariadením znaleckého dokazovania znalcom z odboru zdravotníctvo - psychiatria,
G. a oboznámením spisov. Ako bolo uvedené v zmysle pokynu odvolacieho súdu, bol nariadený ďalší
znaleckýposudok,znalecmalposúdiť,čiporučiteľbolspôsobilýnaprávneúkony,naúkonzávetu,čitrpel
duševnou poruchou a prípadne, aby uviedla ďalšie skutočnosti, dôležité pre predmet konania. Znalkyňa

popísala celé obdobie vývoja duševnej choroby poručiteľa zo zdravotnej dokumentácie menovaného
od roku 1956 po rok 1990, následne rozobrala spisový materiál, pričom popisuje nezmyselné súdne a
iné konania, ktorých sa menovaný poručiteľ zúčastňoval, kde tieto štátne orgány zaťažoval. Následne
dôkladne popísala posudkovú časť, kde jednoznačne odpovedala na otázky ustálené súdom. Znalkyňa
skonštatovala, že u poručiteľa išlo jednoznačne o trvalé duševné ochorenie, datovane už od roku 1959,

ktoré nie je len prechodné, ale ide o tzv. trvalú poruchu s bludmi (paranoia kverulans). Toto ochorenie
pretrváva celoživotne, má chronický priebeh, pričom postihnutí v liečbe nespolupracujú, tak ako to bolo
u menovaného poručiteľa. Pričom tak to bolo už v roku 1990 a v nasledujúcom období. Preto nebol
plne spôsobilý na spísanie závetu formou notárskej zápisnice v tomto období. Odvolatelia absolútne
rešpektujú aj závery posudku menovanej znalkyne, ktoré potvrdili priebeh a progresiu (zhoršovanie)

neliečenej trvalej duševnej choroby poručiteľa aj v období spísania závetu dňa 06.09.1995. Nesúhlasili
s nesprávnym hodnotením súdu prvej inštancie uvedeného v bode 36. rozsudku, kde okrem iného
popisuje uvedený znalecký posudok z pohľadu súdu len všeobecným popisom diagnózy, ktorou trpel
poručiteľ. Je preto nelogické uvádzať, že znalkyňa nemala k dispozícii lekárske záznamy z rozhodného
obdobia a nemala k dispozícii ani osobu menovaného, keď je zrejmé, že úmyselne sa poručiteľ v tomto

období neliečil a už v čase spracovania znaleckého posudku bol od roku 2010 mŕtvy, čo znalkyňa
jasne a zrozumiteľne v znaleckom posudku uviedla). Súd prvej inštancie poukázal na judikatúru súdov
Českej republiky, nie na judikatúru slovenských súdov. Nesúhlasili ani s hodnotením uvedeným v bode
41. rozsudku. Za daného stavu zastávajú odvolatelia názor, že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a následne rozhodnutie súdu prvej inštancie

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ohľadom zistenia duševnej poruchy poručiteľa v čase
vzniku závetu, čo podľa ich názoru je jednoznačne preukázané a preto je ich žaloba dôvodná.

9. K odvolaniu žalobkýň sa vyjadrila žalovaná v 1. rade, ktorá navrhla odvolaciemu súdu, aby napadnutý
rozsudok potvrdil, pričom poukázala na všetky vypracované znalecké posudky, ktoré jednoznačne

potvrdili duševnú, rozumovú a vôľovú spôsobilosť poručiteľa v čase spísania závetu. Uvedené podporuje
aj fakt, že napadnutý testament bol spísaný vo forme notárskej zápisnice pre notárom.

10. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) preskúmal vec spolu s konaním ktoré mu
predchádzalo podľa zásad upravených v ust. § 379 a nasl. CSP bez nariadenia pojednávania a dospel

k záveru, že odvolanie žalobkýň nie je dôvodné.

11. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový stav aplikuje príslušné právne
predpisy. Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva. O omyl vaplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce
správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil.

12. Súd prvej inštancie rozhodol na základe skutkového stavu, ktorý má oporu vo vykonanom
dokazovaní. Vo vzťahu k právnemu posúdeniu veci odvolací súd považuje odôvodnenie
preskúmavaného rozsudku za vecne správne a osvojuje si ho. V priebehu odvolacieho konania nedošlo
k zmene skutkového stavu ani k právnemu posúdeniu veci. Na zdôraznenie správnosti a v súvislosti s
odvolacími dôvodmi odvolací súd dopĺňa.

13. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého
súdneho procesu. Vyplýva to aj z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu nevyžaduje, aby
na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v
odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruistoriace. Španielsko z 09.12.1994, séria A, č. 303-

A, str. 12, § 29; Hirobalanice, Španielsko z 09.12.1994, séria A, č. 303-D;, Georgiadis c. Grécko z
29.05.1997; Higgins c. Francúzsko z 19.02.1998).
Ústavný súd SR sa vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutia v náleze III. ÚS
119/03-30. Vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpoveď na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. uplatnenie nárokov a
obranu proti takémuto uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie
zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobu zamietol; jeho rozhodnutie nemožno
považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekomfortné.

14. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo

argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).

15. V tejto súvislosti je právne významné ustanovenie § 220 ods. 2 CSP, podľa ktorého v odôvodnení
rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil a aké

prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany
použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty
strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov
vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil,
prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

16. Daná právna vec je nepochybne vec sporová, v ktorej sa uplatňuje prejednacia zásada. Strana sporu
má jednak povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne
nepriaznivého rozhodnutia nesie ten účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil. Medzi povinnosťou
tvrdenia a povinnosť označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ strana sporu

nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným
bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to, že v konaní neboli preukázané
jeho tvrdenia, a že z toho dôvodu muselo byť rozhodnutie vo veci samej v jeho neprospech. Zmyslom
dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť vo veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli
preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, či už z dôvodu

nečinnosti strany sporu, ktorá nesplnila povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, alebo
preto, že takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec.

17. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na
preukázanietvrdení,jedanýhypotézouhmotnoprávnejnormy,ktoráupravujespornýprávnypomerstrán

sporu. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré museli byť
preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena.18. Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli
účastníci (§ 132 O.s.p.). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy

hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie
je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý
dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. (uznesenie Najvyššieho súdu SR
zo 14.9.2011, sp. zn. 3Cdo/204/2009.

19. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, je potrebné rozumieť výsledok
hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. § 132 O.s.p. (§ 191
ods. 1 CSP), pretože súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov
nevyplynuli ani inak v konaní nevyšli najavo, pretože súd opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli za konania najavo, alebo pretože v hodnotení dôkazov,
popr.poznatkov,ktorévyplynulizprednesovúčastníkovkonania,aleboktorévyšlinajavoinak,zhľadiska

závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti, je logický rozpor alebo ak
hodnotenie dôkazov odporuje ust. § 133 až 135 O.s.p. (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Českej
republiky vo veci 21Cdo 65/2000).

20. Odvolací súd vo vzťahu k hodnoteniu dôkazov (§ 132 O.s.p., resp. § 191 ods. 1CSP) poukazuje

na to, že hodnotenie dôkazov môže robiť len súd, ktorý ich vykonal. Základom hodnotiaceho postupu
sudcu by okrem ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá logického myslenia, ktoré tradičná
logika formuluje do základných logických zásad. Ide o zásadu totožnosti, ktorá vyžaduje, aby sa v určitej
úvahe zachovával rovnaký význam použitých výrazov, zásadu vylúčeného sporu, ktorá vyžaduje, že
v tom istom čase a za tých istých podmienok nemôže zároveň platiť nejaké tvrdenie a jeho protiklad,

zásadu vylúčenia tretieho, podľa ktorej z dvoch protikladných tvrdení musí byť jedno pravdivé, a zásadu
dostatočného dôvodu, ktorá vyžaduje, aby každé pravdivé tvrdenie bolo dostatočne odôvodnené (porov.
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 6MCdo 1/2010).

21. Odvolací súd sa stotožňuje so súdom prvej inštancie vo vzťahu k posúdeniu znaleckého posudku

MUDr. G. H. nakoľko z jeho záverov okrem iného vyplýva „po posúdení listinných dokladov, ktoré spísal
nebohý poručiteľ, ako aj po posúdení návrhov na začatie konania, ktoré spísal osobne poručiteľ a ktoré
súpripojenéksúdnemuspisu,saznalecvsúčasnostidomnieva,žeajnapriektomu,ževobdobíspísania
závetu (rok 1995) nie sú k dispozícii lekárske záznamy menovaného o priebehu jeho duševnej choroby
či sťažnosti adresované na rôzne inštitúcie (tzv. kverulácie), vychádzajúc z vyššie uvedených zistení v

znaleckom posudku, že trvalá porucha s bludmi, diagnostikovaná u nebohého, je ochorenie prejavujúce
sa celý život, ktoré progreduje (zhoršuje sa) hlavne, keď je neliečené, znalec sa v súčasnosti prikláňa
skôr k záveru, že menovaný nebol plne spôsobilý na spísanie závetu formou notárskej zápisnice v tom
období a konal pod vplyvom jeho trvalej, neliečenej duševnej poruchy.“ a považuje tvrdenie znalkyne,
že sa nestotožňuje s tvrdením, že v čase (roku 1990) bolo ochorenie menovaného v štádiu úzdravy (tzv.

remisie) a že znalec G.. M. nemala dostatok informácií, nakoľko kverulácie boli v tom čase popisované
samotným znalcom, paranoidita u menovaného pretrvávala a to, že sa menovaný nedostavoval na
psychiatrické kontroly - že chýbali lekárske záznamy, len potvrdzuje priebeh a progresiu (zhoršovanie)
jeho neliečenej, trvalej duševnej poruchy, za hypotézu a znalecký posudok nepresvedčivý, vzhľadom na
neexistenciu tak ako to znalkyňa tvrdila lekárskych záznamov z obdobia kedy došlo k spísaniu závetu a

hlavne z dôvodu, že G.. M. na rozdiel od G.. H. poručiteľa osobne aj podrobila vyšetreniu.

22. Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie nepovažuje znalecký posudok G.. H. za taký,
ktorý by vzhľadom na všetky okolnosti (neexistencia zdravotných záznamov poručiteľa z obdobia
zriadeniazávetuanemožnosťosobnéhovyšetreniaporučiteľa)moholprivodiťspochybnenieznaleckých

posudkov, ktoré boli vykonané znalcami za života poručiteľa.

23. V ďalšom odvolací súd poukazuje na odôvodnenie svojho uznesenia sp.zn. 20Co/119/2014-235
zo dňa 28.04.2015, v zmysle ktorého odvolací súd sa stotožňuje so záverom prvostupňového súdu
pokiaľ ide o odôvodnenie nedostatku naliehavého právneho záujmu vo vzťahu k žalovanému dôvodu

neplatnosti závetu z dôvodu nesplnenia podmienky podľa § 479 OZ (neopomenuteľní dedičia) ako
právnej otázky a taktiež pokiaľ ide o právnu otázku nedostatku určitosti závetu. Tieto dve právne otázky,
ako správne konštatuje súd prvého stupňa musia byť predmetom konania dedičského súdu podľa §
175k ods. 1, 2 OSP.“24. Odvolací súd nemôže hodnotiť právne a skutkové závery prvoinštančného súdu ako signalizujúce
taký stupeň arbitrárnosti, či zjavnej neodôvodnenosti, ktorý by predstavoval neprípustný zásah do

základného práva žalobcov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, resp. ich práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Dohovoru (napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06). Rovnako
v odôvodnení napadnutého rozsudku prvoinštančného súdu nie sú podľa názoru odvolacieho súdu také
nedostatky, na základe ktorých by mohol rozhodnúť o tom, že je z pohľadu spravodlivej úpravy pomerov
medzi stranami neakceptovateľné a neudržateľné.

25. Za stavu ak súd prvej inštancie správne vyhodnotil komplexne celé dokazovanie vrátane všetkých
znaleckých posudkov, tak vyvodil správny záver o neodôvodnenosti žaloby žalobcov a s týmto sa
odvolací súd stotožňuje.

26. Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka)

bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája
1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší
proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I;
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). Vzhľadom na
to, že žalobcom sa nepodarilo nad všetky pochybnosti preukázať, že poručiteľ v čase spísania závetu

nebol spôsobilý závet zriadiť, potom závet je potrebné považovať za platný.

27. Za takejto situácie odvolací súd postupom podľa § 387 ods. 1, 2 so stotožnením sa s dôvodmi
napadnutého rozsudku rozsudok ako vecne správny potvrdil.

28. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 CSP s poukazom na ust. § 255 CSP
a vychádzajúc zo zásady úspešnosti súd priznal žalovaným nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100 %, ktorú sú povinní nahradiť žalobcovia a ktorých výšku určí súd prvej inštancie samostatným
rozhodnutím.

29. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).