Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 29. november 2013

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 9Co/146/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7110209357
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gizela Majerčáková
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2013:7110209357.1

Uznesenie
Krajský súd v Košiciach vo veci žalobcu: F.. H. H., J.. XX.X.XXXX, G. I. H., M. X, zastúpeného
JUDr. Jurajom Ferenčíkom, advokátom so sídlom v Košiciach, Krivá 23, proti žalovaným: 1/ F. E., J..
XX.XX.XXXX, G. I. X.M. XXX, Q. K., t. č. na neznámom mieste v zahraničí, zastúpenému opatrovníkom
JUDr. Petrom Dudičom, zamestnancom Okresného súdu Košice - okolie a 2/ NAVI Group, s. r. o., so
sídlom v Košiciach, Národná trieda 49, IČO: 44 922 108, za účasti vedľajšieho účastníka popri žalovanom
ad 2/: AXA pojišťovna a. s., pobočka poisťovne z iného členského štátu, so sídlom v Bratislave, Kolárska
6, IČO: 36 857 521, o 708,38 € s príslušenstvom, o odvolaní vedľajšieho účastníka proti rozsudku
Okresného súdu Košice I z 9. septembra 2011 č. k. 37 C 153/2010 - 135 takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok vo vyhovujúcom výroku a v rozsahu zrušenia vec v r a c i a súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Košice I (ďalej len „súd prvého stupňa“ alebo aj len “súd“) rozsudkom označeným v záhlaví
žalovaných zaviazal žalobcovi solidárne zaplatiť 708,38 € s úrokmi z omeškania vo výške 9 % ročne od
21.3.2010 do zaplatenia a žalobu v prevyšujúcej časti zamietol. Vychádzal zo zistenia, že žalovaný ad 1/
motorovým vozidlom patriacim žalovanému ad 2/ (zn. Citroen Jumper, rok výroby 2009, D.I.: H. XXX A.)
svojím zavineným protiprávnym konaním spôsobil dopravnú nehodu, pri ktorej na motorovom vozidle vo
vlastníctve žalobcu (zn. Opel Meriva, rok výroby 2003, D.: H. XXX P.) vznikla škoda (poškodená predná
časť vozidla, nárazník, maska, zadná časť vozidla, celé piate dvere, sklenená výplň zadného okna, zadný
nárazník, koncové svetlo, možnosť posunutia karosérie nárazom, vozidlo nepojazdné), v súvislosti s
ktorou servis Marco Car s. r. o. (ďalej len „autoservis“) vykonal práce, za ktoré fakturoval 4 157,69 €.
Vlastník motorového vozidla (žalovaný ad 2/) má uzavreté povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla so spoločnosťou, ktorá v danom spore vystupuje ako
vedľajší účastník popri žalovanom ad 2/(ďalej aj len „poisťovateľ“). Poisťovateľ poistnú udalosť likvidoval
tak, že žalobcovi priznal náhradu škody v sume 3 449,31 €. Zvyšných 708,38 € ako rozdiel medzi
autoservisom fakturovanou sumou a vyplateným poistným plnením (krátenie v dôsledku nepriznania
materiálovej konštanty lakovníckeho materiálu v sume 246,85 € a vplyvu opravy na technickú hodnotu
vozidla v sume 461,53 €) žalobca preto zaplatil z vlastných peňazí.

Konštatoval splnenie všetkých predpokladov zodpovednosti za škodu u žalovaného ad 1/ podľa
ustanovenia §420 a u žalovaného ad 2/ ako prevádzateľa motorového vozidla, ktorým škoda bola
spôsobená podľa ustanovenia §427 Obč. zákonníka. Za spornú považoval len výšku skutočnej škody
v rozsahu krátenia poistného plnenia, t. j. 708,38 €, pričom rozsah poškodenia vozidla žalobcu zistený
na základe záznamu policajného orgánu z dopravnej nehody nepovažoval za sporný. S poukazom
na ustanovenia §442 ods. 1 a 3 a §443 Obč. zákonníka mal za to, že cieľom opravy vozidla vo
vlastníctve žalobcu bolo uvedenie veci do pôvodného stavu, že opravu nebolo možné vykonať inak
ako použitím nových dielov, a preto dospel k záveru, že oprava bola vykonaná účelne a smerovala len
k odstráneniu následkov škodnej udalosti. Za skutočnú škodu, ktorá žalobcovi vznikla, tak považoval

náklady, ktoré žalobca musel vynaložiť na uvedenie vozidla do stavu pred nehodou, t. j. náklady na
opravu vozidla. Konštatoval, že majetkový stav poškodeného žalobcu v porovnaní pred vznikom škody a
po vykonaní opravy a prevzatí plnenia od poisťovne v sume 3 449,31 €, sa znížil o 708,38 €, pretože túto
sumu žalobca musel vynaložiť z vlastných prostriedkov, aby predmetné vozidlo mohol užívať ako pred
jeho poškodením. Z týchto dôvodov nárok žalobcu na náhradu škody v sume 708,38 € považoval za
dôvodný voči obom žalovaným (§438 Obč. zákonníka). Pokiaľ ide o materiálovú konštantu lakovníckeho
materiálu, na základe vyjadrenia autoservisu mal za to, že koeficient 170 % v čase vykonania opravy v
roku 2009 zo strany poisťovateľa bol akceptovaný.

Počiatok omeškania žalovaných s plnením peňažného dlhu voči žalobcovi s poukazom na ustanovenie
§563 Obč. zákonníka odvíjal od preukázanej kvalifikovanej požiadavky žalobcu na plnenie výzvou zo
dňa 6.2.2010, ktorou im bola určená lehota splatnosti do 20.3.2010, preto ho určil dňom 21.3.2010.
Keďže výška základnej sadzby ECB k tomuto dňu bola 1 %, ako nedôvodnú zamietol žalobu o úroky z
omeškania nad 9 % ročne z dlžnej sumy (§517 ods. 2 Obč. zákonníka, §3 NV SR č. 87/1995 Z. z.).

Žalobcovi, ktorý mal vo veci neúspech v pomerne nepatrnej časti, v zmysle §142 ods. 3 OSP priznal
náhradu všetkých jeho trov (42,50 € súdny poplatok a 779,78 € trovy právneho zastúpenia).

Proti vyhovujúcemu výroku tohto rozsudku vedľajší účastník (ďalej aj len „odvolateľ“) podal odvolanie.
Odvolávajúc sa na ustanovenie §442 ods. 1 a 443 Obč. zákonníka považuje za neakceptovateľné, že za
základné hľadisko pri posudzovaní výšky skutočnej škody sa vychádzalo z hodnoty nákladov na opravu
(staršieho a jazdeného) motorového vozidla žalobcu. V tejto súvislosti apeluje aj na vplyv amortizácie
na hodnotu vozidla a na potrebu zisťovania všeobecnej ceny vozidla v čase jeho poškodenia (vyhláška
MS SR č. 492/2004 Z. z.), pričom postráda vysvetlenie, prečo súd nepostupoval podľa tohto právneho
predpisu, ktorý presne ustanovuje spôsob stanovenia výšky škody na ojazdených motorových vozidlách.
Namieta proti tomu, že súd prvého stupňa skutočnú škodu (úbytok na hodnote či zmenšenie majetku)
žalobcu neprípustne stotožnil s cenou za opravu veci. Pritom považuje za absolútne neprofesionálny aj
ten konkrétnym výpočtom pre konkrétny prípad na základe citovanej vyhlášky nepodložený názor súdu,
že skutočná hodnota havarovaného vozidla, hoci opraveného novými dielmi, je vždy nižšia ako pôvodná
hodnota použitého vozidla. Zdôrazňuje pritom, že náhrada skutočnej škody predstavuje majetkové
hodnoty, ktoré je potrebné vynaložiť na uvedenie veci do predošlého stavu, pričom oprava vozidla novými
dielmi nie je uvedením vozidla do predošlého stavu. Podľa odvolateľa oprava vozidla preto nespĺňa
požiadavku možnosti a účelnosti uvedenia veci do predošlého stavu, a preto škoda sa mala nahradiť v
peniazoch (§442 ods. 3 Obč. zákonníka).

Napokon namieta aj proti konštatovaniu, že poisťovateľ v čase vykonania opravy v roku 2009 mal
akceptovať koeficient 170 % materiálovej konštanty lakovníckeho materiálu. Domnieva sa, že zaslaním
vyžiadaných dokladov zo dňa 7.7.2011 preukázal, že v roku 2009 neakceptoval takto určovanú
lakovnícku konštantu, že jeho pracovník v skutočnosti neschválil predloženú kalkuláciu a nepotvrdil
konkrétnu výšku opravy, pretože vyjadroval sa len k maximálne možnej výške nákladov na opravu ako
parciálnej náhrady, t. j. kým ešte nejde o totálnu škodu.

Z uvedených dôvodov navrhuje, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že žalobu v celom
rozsahu zamietne. Uplatňuje si náhradu trov konania.

Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu v celom rozsahu sa stotožňuje s napadnutým rozsudkom a súhlasí aj
s jeho odôvodnením. Za skutočnú škodu považuje náklady vynaložené na uvedenie veci do predošlého
stavu, t. j. cenu opravy vozidla, ktorá je reprezentovaná faktúrou. Pokiaľ ide o lakovnícku konštantu,
má za to, že vedľajší účastník e-mailovou správou bez výhrad odsúhlasil autoservisom vyčíslenú výšku
opravy, pričom tak v konaní na súde prvého stupňa ako aj v odvolacom konaní len dodatočne sa snaží
inak interpretovať obsah tejto správy. Tvrdí, že oprava motorového vozidla bola nevyhnutná s použitím
nových dielov, jej cieľom bolo uvedenie vozidla do pôvodného stavu, bola vykonaná účelne a smerovala
len k odstráneniu následkov škodnej udalosti. Dodatočné tendenčné a účelové interpretovanie obsahu
odoslanej e-mailovej správy nepovažuje za možný podklad pre odvolanie. Navrhuje, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok potvrdil v celom rozsahu. Uplatňuje si náhradu trov odvolacieho konania.

Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací po kladnom posúdení včasnosti a prípustnosti odvolania a
po zistení, že odvolanie bolo podané na to oprávnenou osobou (§201, veta druhá, 202 a 204 OSP)

postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§214 ods. 1 OSP) v rozsahu vyplývajúcom z
§212 ods. 1 a 3 OSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov preskúmal rozsudok v napadnutom
vyhovujúcom výroku vo vzťahu k obom žalovaným (§206 ods. 2 OSP, in fine), ako aj konanie, ktoré mu
predchádzalo a dospel k záveru, že rozsudok je potrebné zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na
ďalšie konanie z dôvodov ustanovených v §221 ods. 1 písm. f) a h), ods. 2 OSP.

Odvolanie nesmerovalo proti výroku, ktorým bola zamietnutá žaloba v prevyšujúcej časti, tento výrok
nadobudol právoplatnosť, a preto nebol predmetom odvolacieho prieskumu (§206 OSP).

Preskúmavacia činnosť odvolacieho súdu zahŕňa v sebe nielen skúmanie správnosti napadnutého
rozhodnutia súdu prvého stupňa z hmotnoprávneho hľadiska, ale aj postup súdu z hľadiska
procesnoprávnych predpisov. Na procesnoprávne vady konania pred súdom prvého stupňa odvolací
súd prihliada len vtedy, ak tieto mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§212 ods. 3 OSP). Na
takéto vady odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti bez ohľadu na to, či boli alebo neboli uplatnené
v odvolaní.

V zmysle článku 48 ods. 2 Ústavy SR každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Z platnej právnej úpravy vyplýva, že súd môže konať a rozhodovať len vtedy, ak má riadne preukázané,
že účastníci dostali všetky písomnosti, prijatie a znalosť ktorých je predpokladom ďalšieho postupu v
konaní, použitia opravného prostriedku, prostriedkov procesnej obrany a ochrany a ďalších úkonov,
ktoré je prípustné urobiť len v zákonom alebo súdom ustanovenej lehote. V zmysle §101 ods. 2 OSP
súd pokračuje v konaní, aj keď účastníci sú nečinní. Vec však môže prejednať len v neprítomnosti
riadne predvolaného účastníka, ktorý sa na pojednávanie nedostavil ani nepožiadal z dôležitého dôvodu
o odročenie. Pritom prihliadne na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy. V prípade, že adresát
písomnosti doručovanej obyčajným spôsobom pri samotnom vykonávaní doručovania doručovateľom
nie je zastihnutý, hoci sa zdržuje v mieste doručenia (t. j. každodenne sa tam vracia), zákon (§46
ods. 2 OSP) z dôvodu hospodárnosti pripúšťa, aby doručovanie sa vykonalo náhradným spôsobom.
Jednou z foriem náhradného doručenia je doručenie písomnosti inej dospelej osobe bývajúcej v tom
istom byte alebo v tom istom dome alebo zamestnanej na tom istom pracovisku, ak je ochotná obstarať
odovzdanie písomnosti. Právna úprava doručovania pritom plne rešpektuje záujmy účastníkov konania
a nevyhnutnosť ich úplného a účinného informovania prostredníctvom tohto procesného úkonu. Ak
písomnosť nebola doručená správne, podľa predpisov upravujúcich tento úkon, má to priamo za
následok vadnosť, nezákonnosť doručenia, s ktorou vadou sú spojené závažné procesné účinky.

Odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť procesne nesprávny, zákonu sa priečiaci postup
súdu majúci za následok znemožnenie účastníkovi buď zúčastniť sa konania, alebo realizovať ďalšie
procesné oprávnenia, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom účelného uplatnenia
alebo bránenia práva proti druhej strane v spore.

Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že v posudzovanej veci žalovanému ad 1/ postupom súdu sa
odňala možnosť konať pred súdom, pretože vec bola prejednaná a rozhodnutá v jeho neprítomnosti,
hoci pre takýto postup neboli splnené zákonné podmienky ustanovené v §101 ods. 2 v spojení s §46
ods. 2 OSP. Súdu z obsahu spisu, minimálne zo správy príslušného policajného orgánu (č. l. 56)
bolo známe, že žalovaný ad 1/ dlhodobo sa zdržiava v cudzine (Švajčiarsko), kde aj pracuje. Napriek
tomu jemu na adresu bydliska v Slovenskej republike adresované písomnosti (predvolania na viaceré
súdne pojednávania) doručené jeho matke, považoval za riadne doručené, hoci neboli splnené zákonné
podmienky pre náhradné doručenie, keďže v rozhodnom čase v mieste doručenia sa nezdržiaval, čo
potvrdila jeho matka. Žalovanému ad 1/ tak postupom súdu bola odňatá možnosť hájiť svoje práva
pred súdom (zúčastniť sa pojednávaní, vyhlásenia rozsudku, vyjadrovať sa k veci, navrhovať dôkazy,
v stanovenej lehote urobiť procesný úkon, podať opravný prostriedok a podobne). Opatrovník mu bol
ustanovený až na doručenie rozsudku, teda až po meritórnom rozhodnutí súdom prvého stupňa, pričom
ani v tomto smere nebol dodržaný postup podľa §29 OSP.

Ustanoveniu opatrovníka účastníkovi, ktorého pobyt nie je známy (§29 ods. 2 a 6 OSP), musí
predchádzať dôkladné šetrenie toho, či sú dané všetky podmienky pre takýto postup a či nie je namieste
iné opatrenie. Okolnosť neznámeho pobytu účastníka konania sa musí vždy hodnoverne preukázať

a táto povinnosť zaťažuje súd. Súd preto pred ustanovením opatrovníka účastníkovi z dôvodu jeho
neznámeho pobytu musí vyčerpať všetky dostupné možnosti k zisteniu, či pobyt účastníka je skutočne
neznámy. Neúplné vyšetrenie predpokladov pre ustanovenie opatrovníka môže viesť k odňatiu možnosti
účastníkovi konať pred súdom. Šetrenie súd vykonáva predovšetkým prostredníctvom obecných úradov
v mieste posledného známeho bydliska účastníka, výsluchom jeho príbuzných, vyžiadaním správ
z Registra obyvateľov Slovenskej republiky, z polície, z databázy Sociálnej poisťovne, ktorá vedie
registre osôb dôchodkového poistenia, dobrovoľné poistenie osôb na nemocenské poistenie a podobne.
Súčasná právna úprava (§29 ods. 6 OSP) pritom uprednostňuje ustanovenie za opatrovníka osobu
pôsobiacu v rodinnom, pracovnom, kultúrnom, prípadne v inom prostredí, ktoré je účastníkovi blízke.

Vychádzajúc z obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa takto nepostupoval. Žalovanému
ad 1/ opatrovníka ustanovil napriek tomu, že mal k dispozícii telefonický kontakt na menovaného, a hoci
to bolo jeho povinnosťou, okolnosť neznámeho pobytu menovaného hodnoverne nepreukázal. Okrem
toho, že nebola dôsledne šetrená danosť podmienok pre ustanovenie opatrovníka, postup súdu pri jeho
ustanovení nie je v súlade so zákonom aj z dôvodu, že osobu opatrovníka nehľadal predovšetkým v
okruhu osôb blízkych osobe zastupovaného (hoci disponuje potrebnými údajmi o jeho starom otcovi i
matke, ktorí súdu aj poskytli od nich požadované údaje o menovanom), resp. tých, ktoré sú schopné a
ochotné skutočne reprezentovať záujmy tohto účastníka konania. Okruh jemu blízkych osôb nezisťoval
ani za účelom zistenia vhodnej osoby, ktorú by mu spomedzi nich bolo možné ustanoviť za opatrovníka
a nezisťoval ho ani so zámerom získať od nich informácie o aktuálnom mieste pobytu menovaného.
Nevykonal ani dostupnú lustráciu na súde zameranú na zistenie, či za účasti menovaného prípadne
neprebieha alebo neprebiehalo iné súdne konanie, v ktorom prípadne by mohli byť k dispozícii kontaktné
údaje o adrese pobytu či zamestnania žalovaného. Pred ustanovením opatrovníka (júl 2012) uspokojil
sa so zistením, že menovaný v čase doručovania rozsudku súdu prvého stupňa (november 2011) v
mieste doručenia sa nezdržiaval, hoci v čase doručenia odvolania (január 2012) v uvedenom mieste
sa zdržiaval. Pokiaľ menovanému za takýchto okolností súdom bol ustanovený opatrovník, ktorý je
zamestnancom súdu, potom tento postup nie je možné považovať za ústavne konformný, pretože je
v rozpore s ústavnými zásadami, ktoré majú byť naplnené ustanovením opatrovníka neprítomnému
účastníkovi.

Z dôvodu, že súd nepostupoval dôsledne v intenciách citovaných ustanovení a dostatočne nezisťoval
pobyt účastníka, opatrovníka ustanovil predčasne a bez splnenia podmienok pre jeho ustanovenie. V
dôsledku toho účastník nie je riadne zastúpený, pričom ide o vadu uvedenú v §221 ods. 1 písm. f) OSP,
na ktorú odvolací súd musí prihliadať ex officio (účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť
konať pred súdom).

Procesný postup súdu, ktorým účastníkovi odníma možnosť konať pred súdom je procesnou vadou a
dôvodom, pre ktorý musí odvolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože rozhodnutie vydané
v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou nemôže byť považované za správne [§221 ods.
1 písm. f) OSP].

Odvolací súd konštatuje, že v posudzovanej veci došlo aj k iným vadám, ktoré mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, keď súd prvého stupňa nesprávne zamietol žalobu o úroky z omeškania
nad 9 % ročne v celom rozsahu. So zreteľom na to, že pôvodne žalobou boli uplatnené úroky z
omeškania vo výške 0,03 % denne, t. j. 10,95 % ročne, po čiastočnom späťvzatí v rozsahu nad 9,5 %
ročne v tomto rozsahu konanie mal zastaviť.

Okrem vytknutých vád je potrebné dať za pravdu odvolateľovi, že rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza aj z nesprávneho právneho posúdenia veci, v dôsledku čoho nedostatočne zistil skutkový stav.

V zmysle §442 ods. 1 a 3 Obč. zákonníka uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý
zisk). Škoda sa uhrádza v peniazoch, pričom len ak o to poškodený požiada a ak je to možné a účelné,
uhrádza sa škoda uvedením do predošlého stavu. V zmysle §443 Obč. zákonníka pri určení výšky škody
na veci sa vychádza z ceny v čase poškodenia.

Skutočnou škodou je ujma spočívajúca v zmenšení majetkového stavu poškodeného a reprezentuje
majetkové hodnoty, ktoré by bolo nutné vynaložiť, aby došlo k uvedeniu veci do predošlého stavu. Ide
vlastne o nastalé zmenšenie (úbytok) majetku poškodeného, predstavované majetkovými hodnotami

potrebnými k uvedeniu do predošlého stavu. Pri stanovení výšky škody je preto potrebné zásadne
vychádzať z nákladov na uvedenie veci do pôvodného stavu. Nie je pritom rozhodujúce, či poškodená
vec je skutočne opravovaná a či je oprava aj dokončená. Z hľadiska rozsahu nie je spôsobená škoda
v inej výške pre prípad, že poškodená vec je opravovaná a v inej výške pre prípad, že opravovaná nie
je. Pri opraviteľnom poškodení veci skutočná škoda je predstavovaná nákladmi na nutnú opravu, aby
sa vec uviedla do stavu, v akom bola pred poškodením. Zásada, že je potrebné vychádzať zo skutočnej
ceny opravy, pokiaľ táto bola uskutočnená, platí iba za predpokladu, že oprava bola vykonaná v celom
rozsahu, bola vykonaná účelne a smerovala iba k odstráneniu následkov škodnej udalosti a keď aj po
oprave nie je cena veci nižšia než pred vznikom škody. V opačnom prípade výška skutočnej škody
predstavuje súčet nákladov na opravu a rozdielu cien veci pred poškodením a po oprave (R 25/1990
uverejnený v publikácii Přehled judikatury ve věcech náhrady škody str. 113).

Odvolací súd poukazuje na to, že v prejednávanej veci súd síce uzavrel, že vykonaním opravy
motorového vozidla došlo k uvedeniu vozidla do pôvodného stavu pred poškodením, že hodnota vozidla
po oprave dosiahla jeho hodnotu pred poškodením, tento záver však nemá oporu vo vykonanom
dokazovaní. Oporu vo vykonanom dokazovaní nemajú ani ďalšie závery súdu prvého stupňa, že
opravu nebolo možné vykonať inak, než použitím nových dielov, že oprava bola vykonaná účelne a
smerovala len k odstráneniu následkov škodnej udalosti, že majetkový stav poškodeného žalobcu pred
vznikom škody a po vykonaní opravy vozidla sa znížil o 708,38 €. V rozsahu prijatia týchto skutkových
záverov v konaní došlo k vade takej povahy, na ktorú odvolací súd musí prihliadať aj vtedy, ak ju
odvolateľ nenamieta, pretože mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Pre prijatie uvedených
záverov totiž nebolo vykonané potrebné dokazovanie, neboli zisťované okolnosti rozhodné pre správne
posúdenie veci, i keď tieto (aj pre posúdenie opodstatnenosti obrany poisťovateľa) mali byť zisťované
ako nevyhnutný skutkový podklad pre rozhodnutie. Keďže v tomto smere nebolo vykonané dokazovanie,
z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa ani nie je možné zistiť, z čoho vyvodil svoje závery, ktoré
nevyplývajú ani z obsahu spisu. V tomto smere odôvodnenie napadnutého rozsudku nie je dostatočné
ani presvedčivé, nevyplývajú z neho skutkové zistenia ani myšlienkový postup súdu, nepreukazuje
správnosť súdneho rozhodnutia ani neumožňuje jeho kontrolu v rámci konania o odvolaní. Ostáva len
v rovine dohadov ako dospel k vysloveným záverom.

Len v prípade, že vykonaným dokazovaním bude preukázané, že hodnota vozidla po uskutočnenej
účelnej oprave smerujúcej výlučne k odstráneniu následkov škodnej udalosti sa dostala na úroveň
pôvodnej všeobecnej hodnoty, takže všeobecná hodnota vozidla sa oproti stavu pred poškodením
nezmenila, žalobcovi prislúcha peňažná náhrada nákladov na uvedenie veci do pôvodného stavu pred
poškodením, t. j. náhrada nákladov na opravu. Za iných skutkových okolností výška škody nie je totožná
s výškou nákladov vynaložených na opravu.

Odvolaciemu súdu z uvedených dôvodov neostala iná možnosť len postupujúc podľa §221 ods. 1 písm.
f) a h) OSP zrušiť rozsudok v napadnutom vyhovujúcom výroku a podľa §221 ods. 2 OSP v rozsahu
zrušenia vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Zo všetkých odvolacím súdom uvedených dôvodov povinnosťou súdu prvého stupňa v ďalšom konaní
bude predovšetkým dôsledne dbať na to, aby účastníkom konania nebola odopretá realizácia platným
procesným poriadkom priznaných oprávnení za účelom účelného uplatnenia alebo bránenia práva proti
druhej strane v spore. Za tým účelom najmä dôsledne zistí či sú splnené zákonné podmienky na
to, aby žalovanému ad 1/ bol ustanovený opatrovník a v kladnom prípade pri jeho ustanovení bude
postupovať v súlade s §29 ods. 6 OSP, t. j. uprednostní osoby v postupnosti ustanovenej v tomto
zákonnom ustanovení. Ak nebudú splnené zákonné podmienky na postup podľa §29 OSP, pretože pobyt
žalovaného nebude neznámy, bude dbať na to, aby konal v neprítomnosti len riadne predvolaného
účastníka (§101 ods. 2 OSP).

Ďalšou úlohou súdu prvého stupňa bude vykonať dokazovanie na preukázanie, či opravou motorového
vozidla žalobcu po dopravnej nehode došlo k uvedeniu motorového vozidla do pôvodného stavu, t. j.
do stavu pred jeho poškodením v dôsledku dopravnej nehody, alebo či došlo k jeho znehodnoteniu,
prípadne zhodnoteniu a v akom rozsahu. Pre tento záver je potrebné zistiť a porovnať všeobecnú
hodnotu motorového vozidla pred poškodením a všeobecnú hodnotu motorového vozidla po jeho
oprave, pričom v prípade nezhôd sporových strán v rozhodných skutočnostiach súd zváži vykonanie
znaleckého dokazovania na tieto otázky a na zistenie výšky škody na motorovom vozidle žalobcu.

Až na základe výsledkov takto doplneného dokazovania bude možné vo veci opätovne rozhodnúť.
Povinnosťou súdu pritom bude vysporiadať sa aj s odvolacími námietkami poisťovateľa týkajúcimi sa tak
vyššie nastolených otázok ako i spornej lakovníckej konštanty a vplyvu amortizácie na hodnotu vozidla.
Pokiaľ súd prvého stupňa aj v novom rozhodnutí žalovaných zaviaže na náhradu týchto položiek, svoje
rozhodnutie aj v tomto smere riadne a presvedčivo odôvodní.

V novom rozhodnutí súd prvého stupňa rozhodne aj o náhrade trov konania (§224 ods. 3 OSP).

Výsledok hlasovania senátu 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.