Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 31. máj 2019

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Co/209/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1315219921
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Frimmelová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1315219921.1

Uznesenie

KrajskýsúdvBratislavevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.MichaelyFrimmelovejasudcov
Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Valérie Kleinovej v právnej veci žalobcu: Mgr. U. T., nar.
XX.X.XXXX, bytom W. XX, O., zastúpený: AK - JUDr. Ján Krnáč, s. r. o., so sídlom LUX Residence,
Námestie slobody 2, Banská Bystrica, proti žalovanému: Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu
SR, IČO: 00164381, so sídlom Stromová 1, Bratislava 1, o náhradu škody, na odvolanie žalobcu proti

rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 12. októbra 2016 č. k. 12C 595/2015-151 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa proti žalovanému
domáhal náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri

výkone verejnej moci vo výške 35.731,27 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne od
03.09.2015 do zaplatenia a náhrady trov konania. Žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania.
Vychádzal zo žaloby žalobcu skutkovo odôvodnenej tým, že dňa 30.06.2009 bol vymenovaný do funkcie
riaditeľa Základnej školy, s právnou subjektivitou, v Kružlove. Tvrdil, že protiprávne, bez akéhokoľvek
zákonného dôvodu, mu Obec Kružlov, v zastúpení starostom (ďalej len „zriaďovateľ“) zabránil vykonávať
od 9.12.2010 jeho funkciu a od 9.12.2010 mu zriaďovateľ nevyplácal funkčný plat, na ktorý má v zmysle

menovacieho dekrétu nárok až do 30.6.2014. Podľa žaloby bol dňa 9.12.2010 neprávoplatne odvolaný
z funkcie riaditeľa školy. Voči tomuto rozhodnutiu podal dňa 15.12.2010 odvolanie. V súdnom konaní
vedenom pod sp. zn. 3S/17/2011 Krajský súd v Prešove dňa 18.8.2011 vydal uznesenie, ktorým uložil
Krajskému školskému úradu v Prešove, ako správnemu orgánu, povinnosť rozhodnúť o jeho odvolaní do
30 dní. Dňa 13.6.2012 Krajský školský úrad v Prešove zrušil ako nezákonné rozhodnutie Obce Kružlov
v celom rozsahu a uložil Obci Kružlov opätovne riadne vec prejednať a rozhodnúť. Dňa 19.6.2012 ho

Obec Kružlov druhýkrát, neprávoplatne, z funkcie riaditeľa ZŠ odvolala. Dňa 1.7.2012 podal odvolanie,
keď Krajský školský úrad v Prešove dňa 23.8.2012 napadnuté rozhodnutie zrušil ako nezákonné a
opätovne vec vrátil na ďalšie konanie. Dňa 5.10.2012 ho zriaďovateľ opätovne, t. j. tretíkrát neoprávnene
z funkcie riaditeľa školy odvolal. Na jeho odvolanie Obvodný úrad v Prešove rozhodnutie zriaďovateľa
zrušil definitívne ako nezákonné a konanie zastavil.

2.Nesprávnyúradnýpostupzriaďovateľavidelžalobcavtom,žeboltrikrátnesprávneodvolanýzfunkcie
riaditeľa školy, z ktorého dôvodu je jediným a zákonným riaditeľom školy. Škoda podľa neho spočíva
v tom, že týmto postupom mu zriaďovateľ znemožnil výplatu funkčného platu od 9.12.2010. Je bez
príjmu, na ktorý má nárok až do 30.6.2014, keď nevyplatený plat predstavuje netto sumu 35.731, 27
eur. Žalovanému zaslal Žiadosť o predbežné prerokovanie nároku dňa 26.2.2014, pričom mu žalovaný
listom zo dňa 31.8.2015 v odpovedi oznámil, že jeho žiadosť považuje za nedôvodnú čo do dôvodu a

výšky a nárok na náhradu škody neuspokojí.3. Súd prvej inštancie poukázal na vyjadrenie žalovaného k žalobe, v ktorom poukázal na Uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 253/2007, v zmysle ktorého sa odvolanie riaditeľa ZŠ neriadi
zákonom o správnom konaní, ale ide o právny úkon, ktorého neplatnosti sa dotknutý riaditeľ musí

domáhať žalobou o neplatnosť v občianskom súdnom konaní. Tiež vyjadril názor, že žalobca bol
odvolaný z funkcie v súlade so zákonom, po odvolaní z funkcie sa bez ospravedlnenia opakovane
nedostavil do práce, preto s ním bol okamžite skončený pracovný pomer. Poprel, že by žalobcovi vznikla
škoda titulom nevyplatenia platu, pretože od 9.12.2010 do okamžitého skončenia pracovného pomeru
mu bol tento podľa žalovaného vyplácaný. Vyjadril názor, že ďalej mu nemohol byť vyplácaný funkčný

plat, keďže jeho pracovný pomer zanikol. Poukázal na to, že žalobca poberal invalidný dôchodok a bol
zamestnaný ako radca na Krajskom školskom úrade v Prešove, kde riadne poberal plat, takže mu žiadna
škoda nevznikla. Žalobu žiadal preto v celom rozsahu zamietnuť.

4. Súd prvej inštancie vo veci rozhodol právne ju posúdiac podľa ust. § 1 zákona č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, § 2

uvedeného zákona, § 3 ods. 1, 2 uvedeného zákona, § 4 ods. 1 uvedeného zákona, so zreteľom na
procesné ustanovenia § 60 CSP, § 131 CSP, § 132 ods. 1 CSP a § 135 ods. 1 CSP, ktoré upravujú,
kto je stranou sporu.

5. Konštatoval, že pri stranách sporu je potrebné rozlišovať tzv. vecnú legitimáciu, ktorú vymedzuje právo

hmotné, keď to, kto je stranou sporu, vymedzuje právo procesné. Právne posúdil, že predmetom sporu je
nárok na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Tiež konštatoval, že žalobca zastúpený advokátom označil
za žalovaného Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu SR, pričom voči takémuto označeniu
žalovaný vzniesol vo veci námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie, ktorou sa rozumieme stav

vyplývajúci z hmotného práva, podľa ktorého účastník musí byť subjektom práva alebo povinnosti,
ktorá je predmetom konania. Nedostatok vecnej legitimácie znamená, že niekto, kto o sebe tvrdí,
že je nositeľom hmotného oprávnenia, alebo o ktorom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotno-právnej
povinnosti, nie je nositeľom hmotného oprávnenia alebo povinnosti, o ktoré v konaní ide. Ide o otázku
vecnej - aktívnej alebo pasívnej legitimácie, s tým, že ak niekto v konaní nie je aktívne alebo pasívne

legitimovaný, nie je možné voči nemu rozhodnúť v konaní inak, než žalobu zamietnuť.

6. Poukázal na to, že z dikcie ust. § 3 ods. 1 v spojení s § 4 ods. 1 písm. d) bod 1 zákona č. 514/2003 Z. z.
vyplýva,žezaškodu,ktorábolaspôsobenáorgánmiverejnejmoci,privýkoneverejnejmocinezákonným
rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom

štát, pričom v mene štátu koná ministerstvo alebo iný ústredný orgán štátnej správy, ak škoda vznikla
pri výkone verejnej moci v oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti tohto ministerstva alebo tohto
ústredného orgánu štátnej správy a aj keď ide o škodu, ktorá vznikla pri výkone štátnej správy, ktorá
bola prenesená na územnú samosprávu podľa osobitného predpisu. Právne teda posúdil, že nositeľmi
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci sú podľa zákona č. 514/2003 Z. z štát,

obce a vyššie územné celky, keď podobne sa vyjadril i Najvyšší súd SR, ktorý jednoznačne uviedol, že
pasívne vecne legitimovaným subjektom je štát. Konštatoval, že v danej veci bola žaloba podaná voči
inému subjektu, ako je štát. Právne uzavrel, že samotná skutočnosť, že ústredný orgán štátnej správy,
ako žalovaný, nie je v konaní o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom pasívne
vecne legitimovaný, vyplýva z hmotného práva.

7. Argumentoval, že ak by poučil žalobcu o tom, že má žalovať štát, poučil by ho o hmotnom práve, hoci
v rámci ustálenej judikatúry, tiež i podľa novej úpravy CSP je ustálené, že poučovacia povinnosť súdu je
obmedzená na poučenie strán sporu o ich procesných právach a povinnostiach (o procesných úkonoch,
ktoré môžu vykonať, ich dôsledkoch a procesnom postupe), pričom vyslovil názor, že zo žiadnych

ustanovení Občianskeho súdneho poriadku alebo CSP nemožno vyvodiť povinnosť súdu poučiť žalobcu
o tom, že žalovaný nie je v spore pasívne legitimovaný, keď by nešlo o poučenie o procesných právach
a povinnostiach, ale poučenie o hmotnom práve, ktoré súd nie je povinný ani oprávnený poskytnúť.

8. Poukázal na obdobný názor Najvyššie súdu SR : „V sporových konaniach, ktoré môžu začať iba na

základe návrhu (aktuálne žaloby), nemožno za účastníka konania (stranu sporu) považovať toho, kto
nebol žalobcom v žalobe označený ako žalovaný a to ani v prípade, že sa ho vec inak týka, pričom
nesprávne určenie okruhu účastníkov v sporovom konaní nemôže súd odstrániť z úradnej povinnosti a
nemôže o tomto nedostatku žalobcu poučiť podľa § 5 OSP, § 160 CSP.9. Súd prvej inštancie označil predmetné konanie za sporové, ktoré môže začať len na návrh (žalobu),
pričom zaujal názor, že aj v zmysle novej právnej úpravy civilného procesu za strany takéhoto konania

možno považovať len také subjekty, ktoré žalobca v žalobe označí ako stranu žalovanú. Mal za to, že
ak žalobca v žalobe neoznačí za stranu sporu ako stranu žalovanú nositeľa hmotnoprávnej povinnosti,
nemožno za účastníka konania (stranu sporu) tento subjekt považovať, a to aj napriek tomu, že sa ho
takého konanie týka.

10. Dospel k záveru, že podľa citovaných ustanovení jediným subjektom, ktorý zodpovedá za škodu
spôsobenú obcou, ako orgánom územnej samosprávy, a to nesprávnym úradným postupom je jedine
štát (Slovenská republika), v mene ktorej koná Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu SR, ako
ústredný orgán štátnej správy. Mal za zrejmé, že na strane žalovaného mala vystupovať Slovenská
republika, a nie štátny orgán, Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu SR. Posudzujúc pasívnu
vecnú legitimáciu žalovaného tak, ako ho označil žalobca, dospel k záveru, že v danom prípade je

nositeľom pasívnej legitimácie výlučne štát - Slovenská republika a nie štátny orgán, Ministerstvo
školstva, vedy, výskumu a športu SR.

11. Súd prvej inštancie poukázal na to, že procesnú zodpovednosť za označenie strán sporu v
žalobe nesie žalobca, naviac zastúpený zástupcom z radov advokátov, ktorý zodpovedá za nesprávne

označenie vecne legitimovanej strany sporu. K uvedenej vade konania prihliadol z úradnej povinnosti
a žalobu pre nedostatok pasívnej legitimácie zamietol, pričom sa už ďalej nezaoberal predpokladmi
zodpovednosti za škodu.

12. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle zásady úspešnosti v konaní

podľa § 255 ods. 1 CSP, avšak z dôvodu, že úspešný žalovaný si náhradu trov konania neuplatnil,
uvedený nárok mu nepriznal.

13. Proti tomuto rozsudku podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu riadne a včas odvolanie
žalobca a žiadal ho zmeniť a jeho žalobe vyhovieť, alternatívne zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie

na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Jeho odôvodnenie označil za nedostatočné, keď súdu prvej
inštancie vytkol, že nevenoval dostatočnú pozornosť okolnostiam uvádzaným v žalobe a z jeho strany
došlo k podstatným procesným pochybeniam. Uvedeným postupom mu bolo podľa neho porušené jeho
právo na spravodlivý proces, keď napadnutý rozsudok označil za arbitrárny. Pokiaľ ide o posudzovanie
pasívne legitimovaného subjektu v spore súdom prvej inštancie namietal, že nedostatok svojej pasívnej

legitimácie vzniesol žalovaný na pojednávaní konanom dňa 12.10.2016, ktorú argumentáciu doložil
písomným podaním, na základe ktorého súd prvej inštancie rozhodol, pričom mu neumožnil k tejto
obrane žalovaného sa náležite vyjadriť a písomné podanie žalovaného k tejto právnej otázke mu ani
nedoručil. Mal za to, že súd prvej inštancie mal reagovať aplikáciou ust. § 160 CSP, resp. § 5 OSP
a § 129 CSP, resp. § 43 ods. 1 OSP a § 132 a nasl. CSP a vyzvať ho na odstránenie vád žaloby.

Následne by označenie žalovaného upravil, ktorú úpravu by bol povinný súd prvej inštancie akceptovať.
V tomto smere poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu ČR a Ústavného súdu SR. Upozornil na zákaz
prepiateho formalizmu v materiálnom právnom štáte. S poukazom na predmet konania, ktorým je nárok
podľa zákona č. 514/2003 Z. z., bolo podľa neho zrejmé, že žaluje štát a označením štátneho orgánu
za žalovaného bola podľa neho spôsobená nezrozumiteľnosť jeho žaloby, na konvalidáciu ktorej bol

súd prvej inštancie povinný ho vyzvať. Opätovne poukázal na výsledky súdnej praxe podporujúce jeho
právny názor, od ktorých sa súd prvej inštancie bez vysvetlenia odchýlil. Zhrnul, že súd prvej inštancie sa
ani sám neoboznámil s písomným podaním žalovaného, v ktorom nedostatok svojej pasívnej legitimácie
v konaní namietal, v rozpore s čl. 9 CSP s jeho obsahom neoboznámil ani žalobcu a nedal mu možnosť
sa k tejto námietke vyjadriť, neupozornil ho na nezrozumiteľnosť žaloby a neumožnil mu vykonať jeho

procesné práva a dispozičné úkony a nepostupoval v súlade s ust. § 181 ods. 2 CSP, nevykonal
dokazovanie a neoboznámil strany sporu s výsledkom vykonaného dokazovania, neumožnil im podať
ďalšie návrhy na dokazovanie a neumožnil im využiť právo záverečnej reči.

14. Na odvolanie žalobcu sa vyjadril žalovaný písomným podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa

20.02.2017, v ktorom žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť, keď súd prvej inštancie
podľa neho jednoznačne vysvetlil otázku pasívne legitimovaného subjektu v danom konaní a s jeho
právnymposúdenímtejtootázkysaplnestotožnil.Podanúžalobumalzaúplnúazrozumiteľnú.Poukázal
na ust. § 135 ods. 1 CSP, ktoré upravuje označenie štátu a štátneho orgánu, ktorý za štát koná. Vyjadrilnázor, že ust. § 129 ods. 1 CSP je možné aplikovať len v prípade zjavnej nesprávnosti a nie v prípade
chybného označenia žalovaného, keď poučením v tomto smere by došlo k poučeniu o hmotnom práve.

15. Žalobca v rámci svojej odvolacej repliky realizovanej prostredníctvom svojho právneho zástupcu
písomným podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 10.04.2017 zotrval v celom rozsahu na
svojej predchádzajúcej právnej argumentácii, keď po aplikácii ust. § 129 CSP mohol realizovať viaceré
kroky za účelom odstránenia formálnych nedostatkov žaloby. Vytkol súdu prvej inštancie, že ho na
nezrozumiteľnosť žaloby neupozornil, keď z obsahu žaloby vyplývalo, že za žalovaného považuje štát

napriek tomu, že za tento subjekt bol označený štátny orgán, ku ktorému bolo uvedené, že ide o štátny
orgán - ministerstvo Slovenskej republiky. Uvedenú hru so slovíčkami označil za prehnaný formalizmus
v rozpore s princípmi civilného sporového konania a s ústavnými zásadami a garanciami. V ostatnom
odkázal na svoje predchádzajúce písomné podania.

16. Žalovaný v rámci svojej písomnej odvolacej dupliky doručenej súdu prvej inštancie dňa 06.06.2017

pripomenul, že v danom prípade bol za žalovaného označený štátny orgán, a to Ministerstvo školstva,
vedy, výskumu a športu SR, keď v zmysle ust. § 169 ods. 1 a 3 písm. b) CSP súd prvej inštancie
nebol povinný žalobcu poučiť o procesných právach a povinnostiach, nakoľko bol zastúpený advokátom.
Vyjadril názor, že neobstojí argumentácia žalobcu o nutnosti výzvy súdu prvej inštancie na konvalidáciu
žaloby. Poukázal na existenciu právneho jazyka v legislatívnych pravidlách vlády SR a pri tvorbe

zákonov, ktorý musí byť zrozumiteľný, terminologicky presný a jednotný, preto sa nestotožnil s
argumentáciou žalobcu o tzv. slovíčkarení. Do pozornosti dal povinnosti advokáta podľa ust. § 18 ods. 2
zákona o advokácii, ktoré podľa jeho názoru boli porušené. Poukázal na prerušené súdne konanie sp.
zn. 15Cpr 14/2015 v identickej veci.

17.Obsahďalšíchpísomnýchpodanístránsporuodvolacísúdneuvádza,keďžeideopodanianadrámec
ust. § 373 ods. 3 a § 374 ods. 1 až 3 CSP.

18. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec podľa § 378 ods. 1, § 379 a §
380 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné a napadnutý rozsudok je potrebné zrušiť

a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

19. Predmetom preskúmavaného súdneho konania začatého podaním žaloby dňa 23.09.2015 za
účinnosti Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) je nárok žalobcu na náhradu škody podľa
zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene

a doplnení niektorých zákonov, keďže žalovaný neuspokojil nárok žalobcu, a to napriek jeho podaniu
žiadosti o predbežné prerokovanie tohto nároku na Ministerstve školstva, vedy, výskumu a športu SR.
Je zrejmé, že vychádzajúc z dikcie uvedeného zákona pasívne legitimovaným subjektom v konaní s
takýmto predmetom je štát, v mene ktorého pred súdom v rámci súdneho konania koná príslušný štátny
orgánaleboinýústrednýorgánštátnejsprávy,ktorýsámosebepasívnelegitimovanýmsubjektomnieje.

20.Dôležité je v danej veci upriamiť pozornosť na text žaloby, v ktorom sa uvádza, že jej predmetom
je náhrada škody podľa ust. 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov titulom žalobcom tvrdeného
nesprávneho úradného postupu orgánu štátu, keď i podľa textu samotnej žaloby v súdnych konaniach

s takýmto predmetom koná pred súdom v mene štátu príslušné ministerstvo alebo iný ústredný orgán
štátnejsprávy.Vžalobežalobcapoukazujenalistinnýdôkaz,atojehožiadosťopredbežnéprerokovanie
tohto nároku podľa ust. § 15 a nal. zákona č. 514/2003 Z. z.. Ak popri uvedenom texte žaloby bolo
za žalovaného označené len Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu SR, jednalo sa o logický
rozpor medzi týmto označením žalovaného a skutkovými okolnosťami, od ktorých sa uplatnený nárok

odvíja, ktorý rozpor vyvoláva nedostatok žaloby, na ktorej konvalidáciu bol súd prvej inštancie povinný
v zmysle ust. § 43 ods. 1 OSP platného do 30.06.2016, t. j. v čase podania žaloby, žalobcu vyzvať
a až následne v konaní pokračovať. Povinnosť súdu podľa ust. § 43 OSP nie je možné zamieňať
s poučovacou povinnosťou podľa ust. § 5 OSP, o čom svedčia mnohé rozhodnutia súdov všetkých
stupňov, keď túto už ustálenú a konštantnú súdnu judikatúru odobril aj Ústavný súd SR vo svojom Náleze

II.ÚS 675/2016-33 zo dňa 12.01.2017, ktorým konštatoval, že aktuálnou požiadavkou výkladu právnych
noriem je požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do
úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú
realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických alebo právnických osôb. Orgány verejnej moci súpovinné v pochybnostiach vykladať práve normy v prospech realizácie ústavou a tiež medzinárodnými
zmluvami garantovaných základných práv a slobôd. Ide o uprednostnenie materiálneho právneho štátu
pred formalistickým výkladom právnych noriem. Ústavný súd SR v tomto prípade pripomenul, že už

predtým judikoval, že výklad a aplikácia ust. § 43 ods. 1, 2 OSP musí v celom rozsahu rešpektovať
základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, s tým, že všeobecné súdy majú
v občianskom súdnom konaní poskytovať materiálnu ochranu zákonnosti, keď sám OSP umožňoval
odmietnuť podanie podľa ust. § 43 ods. 2 len vtedy, ak v konaní nebolo možné pre nedostatky podania
pokračovať. Ústavný súd pripomenul rozlíšenie medzi všeobecnou poučovacou povinnosťou, ktorú

nemajúvovzťahukstranámsporuzastúpenýchadvokátom,aosobitnoupoučovacoupovinnosťou(napr.
ust. § 43 ods. 1 OSP), ktorou je všeobecnému súdu výslovne uložené, aby v konkrétnych procesných
situáciách poučil osobitne účastníka v záujme ochrany jeho záujmov. Poučovacia povinnosť podľa ust.
§ 43 ods. 1 OSP smeruje k tomu, aby boli vady žaloby odstránené.

21. Žaloba vykazovala vady, na ktorých odstránenie bol povinný súd prvej inštancie žalobcu vyzvať.

Žalobca v žalobe za žalovaného označil Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu SR ako subjekt
občianskeho súdneho konania, hoci v ďalšom texte žaloby a v celom jej obsahu ako žalovaného, proti
ktorémužalobasmerujeaodktoréhosažalovanýchnárokovdomáha,uvádzaštát-Slovenskúrepubliku,
ktorá skutočnosť je zrejmá už len z toho, že podľa žaloby ide o nárok podľa zákona č. 514/2003 Z.
z., ktorý upravuje zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Zo žaloby teda

vyplýval zrejmý nesúlad medzi označením subjektu daného občianskeho súdneho konania a skutkovými
okolnosťami, od ktorých žalobca nárok uplatnený žalobou odvíja, keď svojich žalobou uplatnených
nárokov sa domáha od Slovenskej republiky. Žaloba je tak pre tento jej vnútorný rozpor neurčitá a
nezrozumiteľná. Preferujúc materiálny prístup k ochrane ústavnosti v prípade, ak bol v žalobe ako
žalovaný označený orgán oprávnený v mene štátu konať, pričom z iných častí žaloby zjavne vyplývalo,

že smeruje proti štátu, bol namieste procesný postup podľa ust. § 43 ods. 1 OSP pre vadu žaloby
spočívajúcu v jej nezrozumiteľnosti z dôvodu neurčitosti. Na podporu uvedeného právneho názoru je
možné upozorniť na súdne rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 64/2011, 6Cdo 149/2911,
4Cdo 193/2009.

22.Ust. § 43 ods. 1 OSP v relevantnom čase upravovalo postup súdov po podaní jednak nesprávnych
a neúplných žalôb, ako aj žalôb nezrozumiteľných, akou bola i žaloba podaná v preskúmavanej veci.
Bolo teda procesnou povinnosťou súdu prvej inštancie postupovať podľa ust. § 43 ods. 1 OSP a na
opravu tejto nezrozumiteľnosti žalobcu vyzvať, a to kvalifikovaným spôsobom spočívajúcim v uvedení
skutočností, pre ktoré považuje podanú žalobu za nezrozumiteľnú a nie dopytom na pojednávaní, či

trvá na označení žalovaného v žalobe. Odvolací súd sa stotožnil s odvolacou argumentáciou žalobcu,
že obligatórny procesný postup súdu podľa ust. § 43 ods. 1 CSP, ktorý je daný zákonom, nie je možné
zamieňať s poučovacou povinnosťou súdu podľa ust. § 5 OSP o procesných právach a povinnostiach
a teda musí smerovať vo vzťahu k strane sporu aj v prípade jej zastúpenia advokátom. Navyše na
otázku nutnosti konvalidácie žaloby nemožno aplikovať ust. § 160 ods. 3 CSP platného od 01.07.2016,

a to napriek jeho okamžitej aplikabilite, keďže žaloba bola ako nezrozumiteľná podaná dňa 23.09.2015
za účinnosti OSP a podľa uvedeného procesného kódexu mala byť na základe zákonnej súčinnosti
konajúceho súdu v zmysle ust. § 43 ods. 1 OSP daná žalobcovi možnosť ju konvalidovať.

23. So zreteľom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil podľa

ust. § 389 ods. 1 písm. b) CSP, keďže súd prvej inštancie svojím nesprávnym procesným postupom
spočívajúcim v jeho nečinnosti pri odstraňovaní vád podania - žaloby žalobcu, znemožnil tomuto
uskutočňovanie jemu patriacich procesných práv ( odstraňovanie vád podania v zmysle kvalifikovanej
výzvy súdu) v takej intenzite, že týmto došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý súdny proces,
pričom vzhľadom na dvojinštančnosť občianskeho súdneho konania nie je účelné, aby tento nedostatok

odstraňoval súd odvolací. Ďalšími odvolacími námietkami žalobcu o nedodržaní zákonného procesného
postupu súdom prvej inštancie sa už odvolací súd nezaoberal.

24. Podľa ust. § 391 ods. 1 CSP odvolací súd vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie, keď v ďalšom konaní bude súd prvej inštancie viazaný vyššie vysloveným právnym

názorom súdu odvolacieho (§ 391 ods. 2 CSP). Jeho úlohou bude postupovať procesne v zmysle
týchto intencií a v prípade dosiahnutia perfektnosti žaloby ju opätovne prejednať pri dodržaní všetkých
procesných práv strán sporu a vo veci opätovne rozhodnúť (§ 391 ods. 3 CSP).25. V novom rozhodnutí o veci rozhodne súd prvej inštancie aj o náhrade trov odvolacieho konania (§
396 ods. 3 CSP).

26.Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie od doručenia opravného
uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
( dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha ( dovolací návrh) ( § 428 CSP).