Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 16. december 2014

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/242/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3512210680
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Stanislava Marková

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3512210680.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Ľubice Bajzovej a členov JUDr.

Stanislavy Markovej a Mgr. Martiny Trnavskej v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o. so
sídlom Bratislava, Pribinova ul. č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom
v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421 proti odporcovi: Slovenská republika za ktorú koná
Ministerstvo spravodlivosti SR so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom
zo dňa 28.10.2013 č.k. 7C/366/2012-38 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal proti

odporcovi zaplatenia náhrady majetkovej škody a náhrady nemajetkovej ujmy z titulu zodpovednosti za
škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom. Okresný
súd vec právne posúdil podľa § 3 ods. 1 písm. d), § 4 ods. 1 písm. a) bod 1, § 9 ods. 1 a 2, § 16
ods. 2 a § 17 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení do 31.12.2012. Vychádzajúc zo skutkových tvrdení
navrhovateľa v jednotlivých konaniach tak ako súd uviedol vyššie a bližšie odôvodní v nasledujúcom
texte, s poukazom na citované ustanovenia zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v

spojitosti s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd nepovažoval návrh navrhovateľ za dôvodný. V
tejto súvislosti súd dáva do pozornosti výklad pojmu nesprávneho úradného postupu, ktorý uviedol
NS SR vo svojom rozsudku 4Cdo 24/2004, uverejnený pod publikačným č. Rc 23/2011, podľa ktorého
pojem nesprávny úradný postup nemá legálnu definíciu, v súlade s rozhodovacou praxou súdov
ho možno vymedziť ako porušenie právnou normou ustanoveného predpísaného postupu štátneho
orgánu, resp. porušenie účelu postupu štátneho orgánu, ktorý - či už súvisí s rozhodovacou činnosti
štátneho orgánu alebo s ňou nesúvisí, nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí. Z

uvedeného teda vyplýva, že postup súdu zahrňujúci právne posúdenie veci, skutočnosť, že súd je
oprávnený v exekučnom konaní preskúmavať exekučný titul, na tento účel zistiť skutkový stav, vybrať,
aplikovať zvolený právny predpis na skutkový stav, ktorý následne nájde výraz vo vydanom rozhodnutí,
nemožno považovať za nesprávny úradný postup na účely zákona č. 514/2003 Z.z. a zodpovednosť
štátu za takýto nesprávny úradný postup je vylúčená. Už vôbec neprichádza do úvahy zodpovednosť
za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, pretože ani jedno rozhodnutie z tohto druhu nebolo
zrušené pre nezákonnosť. Navrhovateľ sa však svojho práva na náhradu škody z titulu nezákonného

rozhodnutia ani nedovoláva. Oprávnenie a zároveň povinnosť exekučného súdu skúmať exekučný titul
- rozsudok rozhodcovského súdu pred udelením poverenia vyplýva nielen z horecitovaných zákonných
ustanovení, ale i z takmer jednotnej a dlhodobej súdnej praxe, podporovanej i rozsudkami Súdneho
dvora Európskej únie, a to najmä vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina RodríguezNogueira /C-40/08/, ktorý rozhodol pri riešení prejudiciálnej otázky v súvislosti so spotrebiteľskými
zmluvami o otázke právomoci vnútroštátneho súdu v tom zmysle, že súd môže ex offo preskúmať nekalú
povahu rozhodcovskej doložky v prípade právoplatného rozhodcovského rozsudku vydaného bez účasti

spotrebiteľavtakomrozsahu,vakommutoumožňujúvnútroštátneprocesnépravidlávrámciobdobných
opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. V takomto prípade prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť
všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby
spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný. Súd len príkladmo dáva do pozornosti ďalej i uznesenie
NS SR sp.zn. 3Cdo 146/2011 zo dňa 13.10. 2011, uverejnené pod Rc 46/2012, kde právna veta znie:

"Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského
súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na
základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor
prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení
otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie
je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je povinný

zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe
podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na
ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný". V zmysle uvedeného rozhodnutia je správnosť postupu
exekučného súdu, ktorý "vstupuje" do rozsudku rozhodcovského súdu a posudzuje platné uzavretie
rozhodcovskej doložky potvrdená, pričom súd udáva, že i pred vydaním tohto uznesenia NS SR bola

súdna prax v exekučných konaniach v tomto smere takmer jednotne ustálená. Súd však uvádza, že NS
SR v citovanom rozhodnutí uvádza i záver, že keby súd akceptoval vykonateľnosť rozhodnutia vydaného
tým, kto na to nemal právomoc, išlo by o akceptáciu rozhodnutia nevykonateľného, majúceho účinky
paaktu. Preto je podľa názoru súdu nesprávny názor navrhovateľa, že vydaný rozhodcovský rozsudok
tvorí prekážku veci rozhodnutej, pretože rozhodcovský rozsudok ako tzv. paakt, nikdy nemal účinky

právoplatného a vykonateľného rozsudku /viď i ÚS IV. 78/2011/. Právna teória definuje tzc. ničotný akt /
paakt/ i v tých prípadoch, keď vydal akt niekto, kto k tomu nemal právomoc. Ničotný akt nemá účinky
právneho aktu, môže však mať účinky obdobné ako neplatný právny úkon, t.j. môže zakladať záväzok
toho, kto ničotný akt vydal k náhrade škody voči tomu, kto bol v dobrej viere, že ide o právny akt štátneho
orgánu.Napodporutohozáverusúdpoukazujena§106ods.1O.s.p.,vktoromjeupravenýpostupsúdu

na prejednanie veci aj vtedy, ak sa zistí, že vec nemôže byť podľa práva SR podrobená rozhodcovskej
zmluve, alebo že rozhodcovská zmluva je neplatná. Pokiaľ teda rozhodcovská zmluva alebo doložka
je neplatná, nebráni to veriteľovi uplatňovať svoje právo na súde bez hrozby prekážky veci rozsúdenej
v prípade vydania rozhodcovského rozsudku /v opačnom prípade by sa pripustil stav, že "hocikto", kto
nemal akékoľvek oprávnenie a rozhodol vec rozhodcovským rozsudkom, pričom na takýto rozsudok by

sa hľadelo ako právoplatné a vykonateľné rozhodnutie, síce nepoužiteľné pre exekučné konania avšak
platne zaväzujúce k určitému plneniu, čo je neprípustné/. NS SR pripustil možnosť exekučného súdu
skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku z hľadísk uvedených v § 45 zákona č. 244/2002
Z.z. o rozhodcovskom konaní a následne exekúciu zastaviť ďalej aj v uznesení sp. zn. 5Cdo 291/2010
z 29.3. 2011. V zmysle uvedeného sú potom tvrdenia navrhovateľa o nesprávnom úradnom postupe

súdu v uplatnenom nároku neopodstatnené, preto navrhovateľovi nemohla za žiadnych okolností
vzniknúť tvrdená materiálna škoda, resp. nemateriálna ujma. Pokiaľ exekučný súd dôsledne a precízne
posudzoval platnosť rozhodcovskej zmluvy, resp. rozhodcovskej doložky a vyvodil právny záver, že
táto rozhodcovská doložka je neplatná, rozhodcovský súd nemal teda oprávnenie vec prejednať a
rozhodnúť rozsudkom, bol tento jeho postup tak ako súd vysvetlil vyššie legitímny. Uvedené platí i pre

prípady, keď súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia z dôvodu neplatnosti dohody o vyplnení zmenky,
na základe ktorej rozhodcovský súd priznal plnenie v rozhodcovskom rozsudku. Pokiaľ navrhovateľ
predkladal na vykonanie exekúcie exekučný titul, ktorý jeho pričinením bol vydaný orgánom, ktorý na to
nemal oprávnenie /rozhodcovské doložky si oprávnený vopred pripravil vo Všeobecných obchodných
podmienkach k zmluve o úvere/, alebo z dôvodu prisúdenia plnenia v rozpore so zákonom, nemôže

sa teraz odvolávať na nemožnosť ďalšieho uplatnenia svojho práva zo zmlúv o úvere pred súdom
v dôsledku veci rozsúdenej. Tento stav zapríčinil jedine oprávnený a pokiaľ mu vznikla škoda alebo
nemajetková ujma, zodpovedá si za ňu sám. Okrem toho je potrebné zdôrazniť, že exekučné súdy
oprávnenému/navrhovateľovi/zamietaližiadosťoudeleniepoverenianavykonanieexekúcienazáklade
predkladaných rozhodcovských rozsudkov už od roku 2009, preto nemohol odôvodnene očakávať aj

v nasledujúcich rokoch, že súd bude na základe obdobných exekučných titulov exekúciu pripúšťať a
vydávať poverenia na vykonanie exekúcie. Oprávnený pritom neustále predkladal tieto exekučné tituly
na vykonanie exekúcie napriek už dlhšiu dobu ustálenej súdnej praxi. Pre úplnosť sa však súd zaoberá
v každom jednotlivom konaní tvrdeniami navrhovateľa o nečinnosti súdu. Navrhovateľ sa podanýmnávrhom proti odporcovi domáhal zaplatenia škody vo výške 7.310,64 Eur a nemajetkovej ujmy vo
výške 1.462,13 Eur tvrdiac, že Okresný súd Nové Mesto nad Váhom v konaní, v ktorom je navrhovateľ
oprávneným proti povinnému Peter Galecký, EX 2510/2010 rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia

až dňa 01.07.2011, pričom konanie začalo dňa 15.03.2010, teda omeškanie viac ako 473 dní. Tieto
skutkové tvrdenia navrhovateľa nie sú pravdivé. V prvom rade súd udáva, že dátum začatia konania, t.j.
podania návrhu na vykonanie exekúcie z pohľadu lehoty na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia
nie je relevantný. Zo spisu Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom, 4Er/390/2010, EX/2510/2010
v exekučnej veci oprávneného Pohotovosť s.r.o Bratislava a povinného Peter Galecký, súd zistil, že

žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého bola
doručená súdu dňa 23.04.2010. Podaním zo dňa 28.04.2010 vyzval tunajší súd právneho zástupcu
navrhovateľa na predloženie kópie zmenky. Výzva bola doručená právnemu zástupcovi oprávneného
dňa 10.05.2010. Dňa 20.12.2010 mu bola doručená opakovaná výzva a až dňa 17.01.2011 doručil
právny zástupca navrhovateľa súdu požadované listinné dôkazy. Uznesením Okresného súdu Nové
Mesto nad Váhom zo dňa 07.06.2011 , č.k. 4Er/390/2010-17 v spojení s uznesením Krajského súdu v

Trenčíne zo dňa 30.04.2012, č.k. 4CoE/407/2011-30, súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zamietol. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 28.06.2012. Nie je teda pravdou, že súd
bol bezdôvodne nečinný, pretože o žiadosti o udelenie poverenia rozhodol do 409 dní od doručenia
tejto žiadosti. Tak ako súd vysvetlil vyššie, súdu lehota na rozhodnutie o žiadosti v prípade keď
zistil nesúlad exekučného titulu so zákonom neplynula, pričom dobu na rozhodnutie vzhľadom na

potrebu posudzovať povahu prisúdeného plnenia v rozhodcovskom rozsudku, platnosť rozhodcovskej
doložky, túto vyhodnotiť aj z pohľadu ochrany spotrebiteľa považuje súd v trvaní 409 dní za primeranú
so záverom, že súd postupoval aj vzhľadom na veľké množstvo exekučných konaní vyvolaných
navrhovateľom s osobitnou rýchlosťou. Okrem toho, že súd nezistil v namietanom exekučnom konaní
žiadny nesprávny úradný postup, navrhovateľ vôbec ani nepreukázal existenciu akejkoľvek škody a

nemajetkovej ujmy, ktorá by bola v príčinnej súvislosti s tvrdeným postupom. Exekučné konanie bolo
zastavené a k vymoženiu pohľadávky oprávneného by vôbec nedošlo. Majetková škoda vyčíslená
navrhovateľom v rozsahu istiny a príslušenstva plnenia, ktoré navrhoval vymôcť v exekučnom konaní
v žiadnom prípade nevznikla v dôsledku postupu súdu, keď exekučný súd tak ako vysvetlil vyššie v
súlade so zákonom a rozhodovacou praxou mohol a aj skúmal materiálnu vykonateľnosť rozsudku

rozhodcovského súdu v súlade s § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. Za nevymožiteľnosť pohľadávky
v danom exekučnom konaní si zodpovedá výlučne oprávnený. Takéto konanie súdu nebolo spôsobilé
vyvolať u navrhovateľa vznik škody, pričom v ostatnom súd odkazuje na všeobecnú časť odôvodnenia
rozsudku, a preto súd návrh navrhovateľa zamietol. O náhrade trov konania bude podľa § 151 ods. 3
Občianskeho súdneho poriadku rozhodnuté z dôvodu väčšieho počtu nárokov uplatňovaných v konaní

do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že sa mu postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, ( §
205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. ), v konaní rozhodoval vylúčený sudca

(§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.), súd prvého stupňa nesprávne vec
právne posúdil (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. ), súd prvého stupňa
neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú
tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované a rozhodnutie súdu prvého stupňa

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uvádzal odvolacie dôvody označené ako dôvody
ku skutočnosti, že sa vo veci neuskutočnilo ústne pojednávanie a súd mu nedoručil vyjadrenie odporcu.
Uviedol, že navrhovateľ ako strana konania nebol pred vynesením rozsudku oboznámený s písomným
vyjadrením odporcu k návrhu a toto mu bolo doručené až so samotným rozsudkom vo veci samej.
Takýto procesný postup nepredstavuje len porušenie základného práva navrhovateľa na kontradiktórny

súdny proces, ale aj priame porušenie ust. § 114 ods. 2 O. s. p., osobitne to platí za situácie, keď súd
vo veci neuskutočnil ústne pojednávanie s prítomnými účastníkmi konania. Upozornil, že porušením
kontradiktórnosti konania navrhovateľ trpí zásadne tam, kde navyše vo vyjadrení k návrhu odporca
vzniesol námietku premlčania a na túto námietku nedal súd navrhovateľovi možnosť akokoľvek pred
vyhlásením rozsudku reagovať. Tiež navrhovateľ ako strana konania nebol pred vynesením rozsudku

oboznámený so súdom vykonanými listinnými dôkazmi uloženými v exekučnom spise a k vykonanému
dokazovaniu nemal možnosť vyjadriť sa a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich
tvrdení. Tvrdil, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Dodal, že súd
vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie jezrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz však v danom konaní môžu slúžiť len
listiny založené v exekučnom spise, a to vzhľadom k faktu, že vec sa týka nesprávneho úradného
postupu štátneho orgánu. Ďalej poukazoval na to, že uskutočnil podanie (obsiahnuté v texte návrhu),

ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená
systémom súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť,
že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení na
tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za
nestranného.Jetomutakajpreto(okremdôvodovoznačenýchvnávrhu),žerozhodnutiekrajskéhosúdu

je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných
veciach. Je tiež v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v
oblasti zachovávania práva na nestranný súd. Za takýchto okolností a s vedomím, že: - názor krajského
súdu vo veci nestrannosti pre rozpor z rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu
SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, neobstojí; - navrhovateľ podal ústavnú sťažnosť
pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského

súdu;- nebolo a nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával
úkony a rozhodoval vylúčený sudca. V konaní bolo možné uskutočniť len také úkony, ktoré nepripúšťajú
odklad.Ústnepojednávanievoveciodkladpripúšťaloaneboloneodkladnýmúkonomzadanejprocesnej
situácie. V konkrétnostiach napríklad navrhovateľ uviedol, že súd sa dopustil viacerých omylov keď
konštatoval, že ním namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení

prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Je nepochybné, že tvrdený nesprávny úradný postup
bol v konaní jednoznačne preukázaný. Súd bol bezdôvodne nečinný, spôsobil tak zbytočné prieťahy
v konaní a nerozhodol o návrhu navrhovateľa v zákonnej lehote. Ako je zrejmé, nesprávny úradný
postup exekučného súdu spočíva hneď v niekoľkých skutočnostiach, nie len v jednej z nich. Konajúci
súd sa musel preto vysporiadať so všetkými vytýkanými zložkami nesprávneho úradného postupu. V

napadnutomrozhodnutítomutaknieje,čorobírozhodnutienepreskúmateľnýmprenedostatokdôvodov.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho

pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie prvostupňového
súdu je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p. z týchto dôvodov:

Navrhovateľ, napriek úvodnému všeobecnému uvedeniu odvolacích dôvodov vo svojom odvolaní
neuviedol (nepochybne z dôvodu predkladania veľkého množstva typových podaní na súdy),

aké konkrétne nedostatky meritórnemu posúdeniu prejednávaného prípadu, teda vecnému dôvodu
zamietnutia návrhu, vytýka. Uvádza len všeobecné konštatovania (napr. „súd sa dopustil viacerých
omylov, keď konštatoval, že namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané“), ktoré uvádzal
aj v návrhu. Okrem toho uvedené odvolacie tvrdenie nevyplýva z predmetného rozhodnutia a
nezodpovedá ani skutkovým zisteniam ani právnemu hodnoteniu uvedenému v odôvodení rozhodnutia

prvostupňového súdu.

Aj keď navrhovateľ neuviedol, konkrétne v čom vidí nedostatky v právnom posúdení veci, krajský
súd na zdôraznenie správnosti rozsudku prvostupňového súdu dodáva, že zo znenia ustanovenia §
44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že lehotu 15 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora

stanovuje zákon na poverenie exekútora na vykonanie exekúcie. Exekučný poriadok a ustálená súdna
prax usmerňuje exekučné súdy pred vydaním poverenia materiálne preskúmať, či neexistuje právna
nedovolenosť, alebo rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu. V prípade materiálneho
prieskumu súladnosti exekučného titulu je vo všeobecnosti 15-dňová lehota na vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie veľmi problematickým činiteľom, keďže spotrebiteľské právo je jedno z

najdynamickejšie sa rozvíjajúcich odvetví súkromného práva, ktoré priamo alebo nepriamo ovplyvňujú
aj právne predpisy na úrovni Európskeho spoločenstva vrátane judikatúry Súdneho dvora EÚ. A práve
preto zákon nestanovuje žiadnu lehotu na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia ani na zastavenie
exekučného konania. Z jazykového, gramatického výkladu ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
vyplýva, že zákonodarca nemal na mysli lehotu 15 dní na vydanie akéhokoľvek rozhodnutia, ale iba

na „poverenie“ súdneho exekútora vykonaním exekúcie. Ak bolo jeho zámerom, aby sa lehota 15 dní
vzťahovala i na rozhodnutie, ktorým sa zamietne žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, výslovne by to upravil spôsobom ako pri iných ustanoveniach Exekučného
poriadku (napr. 44 ods. 8, § 50 ods. 2 atď.) teda s použitím slova „rozhodne“. Z uvedených viacerýchdruhov výkladov zákona (gramatický, jazykový, účelový) vyplýva, že je nesprávny výklad navrhovateľa,
podľa ktorého je zákonom daná povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia do 15 dní od doručenia takej žiadosti.

Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. S
ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postupom dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými
významným prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. V tomto smere rozsiahla

rozhodovacia prax ústavného súdu ustálila, že pri rozhodovaní, či vo veci došlo k prieťahom v konaní,
sa zohľadňujú tri kritéria, ktorými sú:
právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka konania a spôsob, akým
súd v konaní postupoval. Hodnotiac postup exekučného súdu z hľadiska týchto kritérií je významné,
že žiadosť súdneho exekútora bola doručená exekučnému súdu dňa 23.04.2010 a exekučným titulom
bol rozhodcovský rozsudok zaväzujúci povinného na plnenie z titulu spotrebiteľskej úverovej zmluvy. V

nadväznosti na tento exekučný titul exekučný súd viazaný ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyzval
navrhovateľa ako oprávneného na predloženie úverovej zmluvy. Túto výzvu navrhovateľ neuposlúchol,
bolo potrebné ju zasielať opätovne. Nakoľko odvolaciemu súdu je známe, že navrhovateľ v pozícii
oprávneného podával návrhy na vykonanie exekúcie v rádovo tisícoch obdobných vecí, už pri podávaní
návrhu vedel, že s ohľadom na exekučný titul bude exekučným súdom vyzvaný na predloženie

konkrétnej úverovej zmluvy, čo sa podstatnou mierou podieľalo na dĺžke konania, zvlášť keď navrhovateľ
na výzvu súdu nereagoval. Je preto namieste konštatovať, že navrhovateľ ako oprávnený v predmetnom
exekučnom konaní práve svojim správaním výrazne ovplyvnil vytýkanú dĺžku exekučného konania, a
preto v postupe exekučného súdu, ktorý rozhodol v lehote do 14 mesiacov od doručenia žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia, nemožno identifikovať prieťahy. Tento záver je súladný i

s konštantnou judikatúrou Ústavného súdu SR, podľa ktorej pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k
porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky sa síce prihliada na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave alebo v zákone, ale ich
nedodržanie sa automaticky nepovažuje za porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto
prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Pojem „zbytočné prieťahy“ je autonómny a

nemožno ho vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone. S ohľadom na konkrétne
okolnosti veci sa totiž ani v týchto prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať
takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl.
48 ods.2 Ústavy SR (porovnaj II. ÚS 64/97, I. ÚS 63/00, I. ÚS 16/02, I. ÚS 70/02). V zmysle záverov
Ústavného súdu potom možno konštatovať, že zastavenie exekučného konania (za stavu, kedy právny

predpis nezakotvoval žiadnu lehotu) vzhľadom na neuposlúchnutie výzvy súdu navrhovateľom (teda v
dôsledku konania resp. nekonania navrhovateľa) nebolo možné považovať za zbytočné prieťahy.

Navrhovateľ vo svojich návrhoch v podstate žiadal, aby prvostupňový súd opätovne preskúmaval
rozhodnutia súdu v exekučnom konaní. Navrhovateľ napadol aj samotné zdôvodnenie predmetného

rozhodnutia exekučného súdu, pričom uvádzal, že napáda nesprávny postup, nie nesprávne, resp.
nezákonnérozhodnutiepodľa§5ods.1zákonač.514/2003Z.z.Zodpovednosťzaškoduznesprávneho
úradného postupu nezakladajú vady konania ako je zhromažďovanie podkladov, hodnotenie zistených
skutočností a právne posúdenie, ak mali za následok nesprávne rozhodnutie (rozsudok NS ČR sp. zn.
2Cdon 129/97 zo dňa 29.06.1999). Takéhoto nároku by sa navrhovateľ mohol domáhať len podľa §

5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., a to len v prípade, že by bolo rozhodnutie exekučného súdu ako
nezákonné zrušené alebo zmenené, čo sa nestalo.

Napriekvyššieuvedenémuodvolacísúdvovzťahuknavrhovateľomtvrdenémunesprávnemuúradnému
postupu z dôvodu prekročenia právomocí exekučného súdu považuje za potrebné uviesť, že exekučným

titulom, na základe ktorého sa navrhovateľ domáhal vydania poverenia bol rozsudok rozhodcovského
súdu. Oprávnenie ako aj povinnosť skúmať platnosť rozhodcovskej zmluvy alebo doložky vyplýva z
ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o
rozhodcovskom konaní a aj z judikatúry Súdneho dvora EU ( napr. rozhodnutie z 6.10.2009 „Asturcom“) .
V tomto smere odvolací súd odkazuje na správne odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, pričom

uvedené právne závery sú ustálené aj judikatúrou Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR a ani
odvolací súd nemá dôvod sa od nich odkloniť. Podľa uznesenia NS SR zo dňa 11.03.2013 sp. zn. 3 Cdo
50/2012, pokiaľ by exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná
právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosťrozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc.

Čo sa týka prevažnej väčšiny odvolacích námietok vytýkajúcich vady v konaní, odvolací súd nezistil, že

by bola navrhovateľovi postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval
vylúčený sudca, prípadne, že by súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností, ani že súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov a
že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Navrhovateľ v podanom odvolaní uviedol, že prvostupňový súd porušil jeho právo na kontradiktórny
súdny proces, pretože pred vynesením rozsudku nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov,
nemal možnosť sa k nim vyjadriť a nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení,
pretože súd prejednal vec v jeho neprítomnosti a ignoroval jeho žiadosť o odročenie pojednávania.
Uvedená námietka navrhovateľa je nedôvodná. Pojednávanie, na ktorom došlo k vyhláseniu rozsudku,
bolo nariadené na deň 28.10.2013. Na pojednávanie bol navrhovateľ riadne a včas predvolaný dňa

01.10.2013. Z dátumov je zrejmé, že nielenže bola zachovaná zákonom stanovená 5- dňová lehota
na prípravu pojednávania, ale navrhovateľ mal väčší časový priestor na túto prípravu, mal možnosť
pri nahliadnutí do spisu oboznámiť sa so všetkými listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise a to
vrátane aj exekučného spisu, ktorý bol súčasťou spisu.

Občiansky súdny poriadok upravujúci postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní ústavou
zaručené právo osobnej prítomnosti na súdnom konaní zabezpečuje tak, že ukladá súdu, ak zákon
neustanovuje inak, nariadiť na prejednanie veci samej pojednávanie a predvolať naň účastníkov konania
(§ 115 ods.1 O.s.p.) a to tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej 5 dní pred dňom,
keď sa má pojednávanie konať. Ak súd nariadi pojednávanie, môže vec prejednať v neprítomnosti riadne

predvolanéhoúčastníkalenvtedy,akúčastníknepožiadalzdôležitéhodôvoduoodročeniepojednávania
(§ 101 ods. 2 O.s.p.). Keďže účastník môže v konaní vystupovať aj prostredníctvom zástupcu (napr.
zástupcunazákladeplnomocenstva;§22anasl.O.s.p.)máajtentozástupcaprávoosobnesazúčastniť
občianskeho súdneho konania. O možnosti prejednať vec na pojednávaní v jeho neprítomnosti platí to
isté, čo platí o samom účastníkovi konania. Právo účastníka, aby jeho vec bola prejednaná verejne a

v jeho prítomnosti nemožno chápať tak, že súd by nemohol konať a rozhodnúť vo veci bez prítomnosti
účastníka, ale tak, že súd je povinný umožniť účastníkovi uplatnenie tohto práva. Možnosť prejednať
vec v neprítomnosti účastníka(zástupcu) treba posudzovať vždy vzhľadom na všetky okolnosti daného
prípadu, pričom treba mať na zreteli, že zúčastniť sa pojednávania pred súdom je právom účastníka
konania a to v každom štádiu postupného procesu, pokiaľ zákon neustanovuje inak, a ak na tomto

svojom práve účastník trvá.

Navrhovateľovi nebolo postupom prvostupňového súdu odňaté právo zúčastniť sa pojednávania,
oboznámiť sa s obsahom spisu, zúčastniť sa vykonávania dôkazov a vypočuť si prednesy navrhovateľa
a následne sa ak nim vyjadriť a prípadne navrhnúť a označiť a predložiť ďalšie dôkazy. Tohto práva sa

navrhovateľ sám svoju neprítomnosťou na pojednávaní bezdôvodne vzdal.

Ustanovenie § 114 ods. 2 O.s.p. upravuje postup súdu pri príprave pojednávania. Vyplýva z neho, že
v rámci prípravy pojednávania súd doručí návrh na začatie konania (žalobu) odporcovi (žalovanému)
spolu s rovnopisom a prílohami návrhu do vlastných rúk a poučí účastníkov podľa § 120 ods. 4

O.s.p.. Vyjadrenie odporcu súd bezodkladne doručí navrhovateľovi. Povinnosti súdu podľa citovaného
paragrafového ustanovenia určujú aj povinnosť doručiť vyjadrenie odporcu navrhovateľovi.

V prejednávanej veci určil prvostupňový súd termín pojednávania na deň 28. októbra 2013, na
ktorý sa navrhovateľ bez ospravedlnenia nedostavil , rovnako ako odporca, nepožiadal o odročenie

pojednávania, preto súd postupoval podľa § 101 ods. 2 O.s.p.. Na pojednávaní vo veci si súd tiež splnil
svoju povinnosť poučiť účastníkov konania podľa ust. § 120, ods.4 O.s.p..
Odporca doručil na prvostupňový súd vyjadrenie k návrhu dňa 25. októbra 2013, ktorý doručil
prvostupňový súd navrhovateľovi až spolu s rozsudkom vo veci samej. Súd prvého stupňa sa vo svojom
rozsudku zaoberal aj touto okolnosťou, keď uviedol, že odporca zaslal svoje vyjadrenie tesne pred

pojednávaním, táto skutočnosť nemôže brániť súdu vo veci konať a rozhodovať, keď súdu je z úradnej
činnosti známe, že odporca podáva v podobných konaniach, ktoré prebiehajú na rôznych súdoch na
územíSlovenskejrepubliky,zhodnévyjadrenia,vktoromodporcazaujalspoločnéstanoviskokuvšetkým
otázkam a všetky skutočnosti sú navrhovateľovi dávno známe.Navrhovateľ namieta, že práve nedoručením vyjadrenia odporcu k jeho návrhu došlo k odňatiu možnosti
konať pred súdom. Podľa jeho názoru, došlo tým k porušeniu zásady kontradiktórnosti ako základnej

súčasti práva na spravodlivý proces. Táto zásada znamená, že obom stranám konania musí byť
daná možnosť zoznámiť sa so stanoviskami a dôkazmi predloženými súdu s cieľom ovplyvniť jeho
rozhodnutie.

Právo na kontradiktórny proces nemá absolútny charakter, jeho rozsah sa môže líšiť najmä v súvislosti

na zvláštnostiach daného konania. Nebráni súdu, aby od tohto pravidla v záujme procesnej ekonómie,
ak je zrejmé, že neoboznámenie účastníka konania napr. so stanoviskami iných účastníkov, nemôže
mať akýkoľvek vplyv na výsledok konania. V prejednávanej veci ide o takýto prípad, keďže písomné
stanovisko odporcu k návrhu bolo súdu doručené krátko pred určeným termínom pojednávania, preto
prvostupňový súd v záujme procesnej ekonómie vo veci pojednával a rozhodol, ktorý svoj procesný
postup náležite odôvodnil. Jeho argumenty plne akceptuje aj odvolací súd. Naviac, so všetkými

skutočnosťami uvedenými v písomnom vyjadrení odporcu, sa mal možnosť navrhovateľ v celom rozsahu
vysporiadať v rámci podaného odvolania. Súčasne pre úplnosť odvolací súd dodáva, že procesné
práva účastníka nie sú samoúčelné. Procesné práva súvisia s všeobecným chápaním základného práva
na súdnu ochranu, ktorá sa prejavuje vo vyjadrení účelu O.s.p., ktorým podľa § 1 je zabezpečenie
spravodlivej ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na dodržiavanie zákonov,

na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.

Podľa názoru odvolacieho súdu uplatnený návrh navrhovateľa v danej veci, ako aj v mnohých
analogických prípadoch v rámci celej republiky, možno považovať za zneužívanie práva, jeho šikanózny
výkon, ktorý sa prejavuje aj v procesných obštrukciách v uvádzaných konaniach, odďaľujúcich

rozhodnutia vo veci samej.

Čo sa týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným sudcom, odvolací súd zdôrazňuje, že
dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne
podľa tvrdenia navrhovateľa svojim nesprávnym úradným postupom založil zodpovednosť odporcu za

majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona 514/2003 Z.z..

V ustanovení § 14 O.s.p. sú upravené podmienky, ktorých splnenie má za následok, že sudca
je vylúčený z prejednania a rozhodovania veci. Predmetný dôvod odvolania sa však výslovne
obmedzuje len na rozhodovanie vylúčeného sudcu, nakoľko rozhodovacia činnosť ostatných sudcov

tohto prvostupňového súdu nie je v tejto veci daná.

Námietka navrhovateľa, že napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa vydal vylúčený sudca,
predstavuje odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p. Jej
dôvodnosť posudzuje odvolací súd vždy, bez toho, aby bol pritom viazaný tým, či prípadne otázku

zaujatosti sudcu posúdil ešte pred vydaním napadnutého rozhodnutia nadriadený súd (§ 16 O.s.p.).
Z obsahu spisu vyplýva, že prejednávaná vec bola pridelená na prejednanie a rozhodnutie sudkyni
Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom Mgr. Stanislave Miklánkovej, ktorá nebola uznesením
Krajského súdu v Trenčíne č.k. 19NcC/341/2012-11 zo dňa 17.10.2012 vylúčená z prejednávania a
rozhodovanej danej veci. Odvolací súd skúmajúc dôvodnosť uplatneného odvolacieho dôvodu zo

strany navrhovateľa dospel k záveru, že na strane zákonnej sudkyne nie je existencia žiadnej okolnosti,
ktorá by ju v zmysle § 14 a nasl. O.s.p. vylučovala z prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na
pomer k veci a na pomer k účastníkom konania. Z obsahu spisu vyplýva, že v exekučnej veci sp.zn.
4Er/390/2010 vedenej na Okresnom súde Nové Mesto nad Váhom nebola Mgr. Stanislava Miklánková
zákonnou sudkyňou. Odvolací súd v konaní nezistil z hľadiska § 14 ods. 1 O.s.p. žiadne nové skutočnosti

predstavujúce dôvod na vylúčenie tejto sudkyne a takýto vzťah nie je možné odvodiť ani z údajov
navrhovateľa. Dôvodom na pochybnosti o nezaujatosti namietanej sudkyne nemôžu byť ani úvahy
navrhovateľa založené na skutočnosti, že súd prvého stupňa svojim nelegálnym konaním (nesprávnym
úradným postupom) zapríčinil vznik škody na strane navrhovateľa, lebo táto skutočnosť sama o sebe
nevypovedá nič o vzťahu namietanej sudkyne k účastníkom a k prejednávanej veci a nemožno z nej

odvodiť, že by bola spôsobilá ovplyvniť jej nestranné rozhodnutie. Zároveň dotknutý záver o nevylúčení
sudcu rešpektuje aktuálnu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR (napr. uznesenia sp. zn. 3 Nc
14/2010 z 31.5.2010; 6 Cdo 201/2013 z 19.6.2013) v otázkach posudzovania inštitútu sudcovskej
nestrannosti. Z týchto dôvodov odvolací súd vyhodnotil uplatnenú odvolaciu námietku navrhovateľa akonedôvodnú. Naviac, ústavná sťažnosť navrhovateľa voči predmetnému uzneseniu nadriadeného súdu o
nevylúčení zákonnej sudkyne, bola odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa čl. 127
ods. 1 ústavy v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej

republiky zo dňa 3. septembra 2013 č.k. III. ÚS 415/2013-11), teda o nej bolo rozhodnuté už v čase, keď
súd prvého stupňa vo veci rozhodoval.

Odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh ako aj podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a
nezakladajú sa na skutkových zisteniach, väčšina odvolacích dôvodov navrhovateľa sa nevzťahuje

na prejednávaný prípad, nezodpovedá skutočnému stavu, ide o cyklostylované návrhy a odvolania.
Napríklad odvolací súd zistil, že nie je pravdou tvrdenie navrhovateľa v odvolaní, že vo veci rozhodoval
vylúčený sudca, že sa vo veci nenariadilo ani neuskutočnilo ústne pojednávanie, ústavný súd doposiaľ
nerozhodol o ústavnej sťažnosti pre porušenie jeho práva na nestranný súd, ktorého výsledkom bude
zrušenie rozhodnutia krajského súdu, že žiadal o zrušenie (odročenie) pojednávania, že súd v rovnakom
rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania, a pod..

Z vyššie uvedených dôvodov, preto odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne podľa §
219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Z dôvodu, že rozsudkom prvostupňového súdu nebolo rozhodnuté o trovách konania z dôvodu postupu

podľa § 151 ods. 3 O.s.p., rozhodne o trovách odvolacieho konania súd prvého stupňa ( § 224, ods.
4 O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .